TESLA Liptovský Hrádok a.s.


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/46/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013201102
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5013201102.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a z
členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Sone Langovej v právnej veci žalobcu: T E S L A
Liptovský Hrádok, a.s., so sídlom Pálenica 53/79, Liptovský Hrádok, IČO: 00 009 687, právne zastúpený:
JANČI & Partners s.r.o., so sídlom Belopotockého 720/2, Liptovský Mikuláš, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/470333/2013 zo dňa 02.10.2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/151/2013-110 zo dňa 1. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/151/2013-110 zo dňa 1.
júna 2016 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/470333/2013 zo dňa 02.10.2013, ktorým
žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 9515401/5/2847572/2013 zo dňa 17.06.2013.
Prvostupňovým rozhodnutím správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len
DPH) za zdaňovacie obdobie marec 2009 v sume 141,65 €. V odôvodnení predmetného rozsudku
krajský súd uviedol, že v zmysle rozhodnutia správcu dane si daňový subjekt v rozpore sa ustanovením
§ 49 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len
zákon o DPH), odpočítal daň z faktúry č. 11275 zo dňa 02.03.2009 vo výške 19% sumu 141,65 € za
služby súvisiace s nájmom dvoch osobných automobilov Škoda Superb, ev. č. F. a Škoda Octavia, ev. č.
F.. Daňový subjekt mal predmetné automobily prenajaté podľa Rámcovej zmluvy pre operatívny nájom
motorových vozidiel č. 712 zo dňa 10. 01. 2008, uzavretej medzi prenajímateľom BUSINESS LEASE
SLOVAKIA s.r.o. a žalobcom. Suma bez DPH je na každej faktúre rozčlenená na dve časti, a to na
čiastku za nájom a čiastku za služby s nájmom súvisiace. Daň z pridanej hodnoty zo samotného nájmu
si daňový subjekt neodpočítal. Výška mesačnej platby za prenechanie vozidla do užívania, ako aj za
služby súvisiace s týmto poskytované, je uvedená v nájomnej zmluve na základe položiek uvedených
v bode 4. 2. 1. Položky, ktoré nie sú zahrnuté do výšky mesačnej platby a hradí si ich nájomca, sú
uvedené v bode 4. 2. 2. zmluvy. Na faktúrach je podľa bodu 4. 2. 4. mesačná platba rozdelená na časť
pokrývajúcu prenechanie vozidla na užívanie a na časť pokrývajúcu s tým súvisiace služby. Cieľom
plnenia pre zákazníka pri prenájme motorového vozidla je prenájom ako hlavné plnenie a ostatné služby
spojené s nájmom, napríklad náklady spojené s dodaním vozidla, poistné na povinné zmluvné poistenie,



havarijné poistenie, náklady na cestnú daň, na údržbu, pravidelný servis, výmena súčiastok a pneumatík,
tak nemajú určujúci charakter a sú len prostriedkom na využitie hlavného plnenia.

Správca dane rozhodoval skorším rozhodnutím Daňového úradu Liptovský Mikuláš a to dodatočným
platobným výmerom č. 660/230/67403/2011/Kand zo dňa 30. 11. 2011, ktoré žalovaný potvrdil
rozhodnutím zo dňa 16. 03. 2012. Uvedené rozhodnutia boli predmetom súdneho prieskumu v konaní
vedeným Krajským súdom v Žiline č. k. 21S/48/2012. V tomto konaní krajský súd rozsudkom zo dňa 28.
11. 2012 skoršie rozhodnutie žalovaného vo veci zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) a c) O.s.p. a vec vrátil
správnemu orgánu na ďalšie konanie. V skoršom rozsudku krajský súd konštatoval, že bude potrebné,
aby vo vzťahu k jednotlivým položkám účtovaných služieb správny orgán vykonal dokazovanie a vyslovil
záver, či sa jedná o službu, ktorá bezprostredne s užívaním vozidla súvisí a bez ktorej by prevádzka
vozidla nemohla byť realizovaná alebo sa jedná o iný druh služby. Na uvedenom základe vykonal
správca dane dokazovanie vypočutím svedka Ing. A. S.. Podľa jej výpovede, faktúry boli vystavené v
súlade s dohodnutými zmluvnými podmienkami, z ktorých vyplýva, že mesačná platba je celok, ktorý je
rozdelený tak, ako je uvedené v zmluvných ustanoveniach. Správca dane skonštatoval, že pre správne
posúdenie balíka služieb je dôležité určiť, či ho možno považovať za jednu transakciu alebo je pre
účely DPH potrebné balík rozdeliť na viaceré služby. ESD určil, že balík služieb je možné považovať
za jednu transakciu, ak jeden druh služby v balíku je podstatný, zatiaľ čo druhý typ služby je skôr
doplnkový - pomocný. Služba doplnková je taká, ak jej poskytnutie nepredstavuje pre klienta podstatnú
požiadavku. Jej poskytnutie nie je pre klienta cieľom, ale prostriedkom pre využívanie hlavného plnenia
poskytovateľa za lepších podmienok. To znamená, že doplnková služba sama osebe by pre klienta
nemala význam. V koncovej zmluve uzavretej medzi žalobcom a prenajímateľom je stanovené, že
prenajímateľ poskytuje nájomcovi nájom motorových vozidiel a s tým súvisiace služby. Nájomca ako
protihodnotu je povinný prenajímateľovi zaplatiť celkovú mesačnú platbu, ktorou sa rozumie platba
za prenechanie vozidla na užívanie a poskytovanie s tým súvisiacich služieb. Rozdelenie mesačnej
platby na časti nemá vplyv na plnenie povinností súvisiacich s mesačnou platbou. Obe časti mesačnej
platby tvoria spolu mesačnú platbu. Z judikátov Súdneho dvora EÚ vyplýva možnosť, aby boli časti
jediného plnenia za istých okolností poskytnuté oddelene, čo vyplýva z koncepcie jediného zloženého
plnenia. Podľa rámcovej zmluvy je vylúčené poskytnutie služieb súvisiacich s predmetom nájmu iným
dodávateľom. Správca dane ďalej skonštatoval, že cenou plnenia nájmu osobného vozidla je celková
fakturovaná cena - vrátane DPH. Platiteľ mal teda postupovať pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 7
písm. a) zákona o DPH. Správca dane pri posudzovaní oprávnenosti odpočtu DPH neuznal odpočet DPH
pri výdavkoch týkajúcich sa nakupovaných služieb: úrazové poistenie pasažierov, cestná daň, diaľničná
známka, poplatok za správu, náklady na údržbu, opravy a pneumatiky, predplatné na náhradné vozidlo
a služba cestnej asistencie, ročné prehliadky vozidla s tvrdením, že uvedené služby nemajú určujúci
charakter, sú len prostriedkom na využitie hlavného plnenia. Krajský súd v Žiline skorším rozsudkom zo
dňa 4. júna 2014 žalobný návrh zamietol. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 3Sžf/94/2014 zo dňa 6. októbra 2015, ktorým
skorší rozsudok Krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V danom prípade považoval za
kľúčovú otázku, či má žalobca nárok na odpočet DPH zaplatenej aj za služby poskytnuté prenajímateľom
v rámci operatívneho leasingu motorových vozidiel, pričom určujúce hlavné plnenie - nájom motorových
vozidiel, je zdaniteľným plnením rovnako, ako aj na základe rámcovej zmluvy poskytované súvisiace
služby. Vzhľadom na to, že v danom prípade nemalo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k predmetu
nájmu pri zaplatení poslednej splátky, je nájom motorových vozidiel podľa zákona o DPH v znení
účinnom do 31. 12. 2009 posudzovaný ako služba (§ 9 ods. 1 písm. b) v spojení sa § 8 ods. 1 písm.
c) zákona o DPH) podliehajúci zdaneniu podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, pričom v zmysle
taxatívnych ustanovení § 28 až § 48 zákona o DPH, táto služba nebola oslobodená od DPH. V tomto
ohľade nájom motorových vozidiel ako hlavné zmluvné plnenie podliehal 19% DPH, rovnako ako služba
určená pod položkou j) - údržba a pravidelný servis prenajatých motorových vozidiel. Možno teda
konštatovať, že obe služby podliehali rovnakému daňovému režimu určenia DPH. Uložil krajskému súdu,
aby v novom rozhodnutí vyjadril názor, či je možné princípy uplatňované Súdnym dvorom Európskej
únie pri rozhodovaní o otázkach určenia spoločného alebo odlišného spôsobu zdaňovania daňou z
pridanej hodnoty pri plneniach podliehajúcich rôznym režimom zdaňovania, per analógiam použiť aj pre
účely rozšírenia výpočtu zákazu uplatnenia odpočtu DPH zaplatenej za služby dodané v súvislosti s
dodaním služby, podliehajúcej negatívnej enumerácie podľa § 49 ods. 7 zákona o DPH, predovšetkým
s prihliadnutím na ciele ekonomických operácií a zámer zákona.



V konaní nebolo sporným, že v predmetnej faktúre bol vo vyfakturovanej čiastke zahrnutý tak nájom,
ako aj služby, podľa položiek upravených v bode 4. 2. 1 leasingovej zmluvy. V leasingovej zmluve
si účastníci dohodli, že v mesačnej platbe sa účtuje DPH vo výške platnej v čase, keď sa služby
vykonali. Bolo dohodnuté, že na základe písomnej požiadavky nájomcu možno mesačnú platbu určenú
v leasingovej zmluve rozdeliť vo faktúre na časť pokrývajúcu prenechanie vozidla na užívanie a časť
pokrývajúcu s tým súvisiace služby. Súd skonštatoval, že predmetná leasingová zmluva je operatívnym
leasingom, ktorý je rozvinutý najmä v obchodných záväzkových vzťahoch a jeho ekonomickým účelom
je umožniť príjemcovi leasingu časovo obmedzené užívanie ním určenej veci za úplatu. Uvedený typ
zmluvu upravuje § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. V danej veci sa jednalo o operatívny leasing,
posudzovanú leasingovú zmluvu je preto potrebné posudzovať aj podľa § 630 zákona č. 513/1991
Zb. O obsahu danej zmluvy rozhoduje predovšetkým dohoda účastníkov. Je na ich výlučnej vôli, akým
spôsobom si leasingovú splátku obvykle dojednanú vo forme mesačnej splátky dojednajú nielen čo do
výšky, ale čo do jej špecifikácie. Je preto na vôli účastníkov, aké jednotlivé zložky subsumujú do obsahu
leasingovej splátky. Krajský súd nemal pochýb o tom, že celá leasingová platba je účastníkmi zmluvy
dohodnutá a určená ako platba za užívanie predmetu leasingu. V posudzovanej veci bolo potrebné, aby
vo vzťahu k jednotlivým položkám účtovaných služieb správny orgán vykonal dokazovanie a vyslovil
názor, či sa jedná o službu, ktorá bezprostredne s užívaním vozidla súvisí a bez ktorej by prevádzka
vozidla nemohla byť realizovaná, alebo sa jedná o iný druh služby.
K tejto otázke sa správca dane vyjadril v prvostupňovom rozhodnutí, v ktorom konštatoval, že položky
bodu 4. 2. 1 leasingovej zmluvy pod písmenom d), e), f), g), bez akýchkoľvek pochybností s nájmom
súvisia. Konštatoval, že úvaha o ich samostatnosti je irelevantná, pretože v tomto prípade by musel
prenajímateľ fakturovať v zmysle ich charakteru ako oslobodené - bez dane a nájomca by si z nich
nemohol uplatňovať žiadnu daň.

Správca dane sa vysporiadal aj s charakterom nákladov za služby uvedené v položke h), i), k), l),
j) rámcovej zmluvy. Podľa správcu dane, uvedené položky bez akýchkoľvek pochýb s predmetným
nájmom bezprostredne súvisia.

Podľa názoru krajského súdu, odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho
orgánu bolo dostatočné a argumenty k jednotlivým uvádzaným položkám sú logické. Z uvedeného
dôvodu sa krajský súd nestotožnil s názorom žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a
prvostupňové rozhodnutie správcu dane nie je dostatočne zdôvodnené a že žalovaný sa dôsledne
neriadil skoršie vysloveným názorom krajského súdu. Vyjadril názor, že pojem nájom alebo užívanie
motorového vozidla, nemožno chápať len ako reálne fyzické používanie konkrétneho motorového
vozidla. Je potrebné ho ponímať v širšom kontexte, kde pod súčasťou fyzického používania motorového
vozidla, jeho samotnej prevádzky, je potrebné rozumieť jeho používanie, nájom, v súlade s platnou
legislatívou. Platná legislatíva v čase zdaniteľného plnenia v zákone č. 725/2004 Z.z. o prevádzke
vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách, upravovala v § 21 ods. 2 povinnosti prevádzkovateľa
vozidiel - povinnosť, že prevádzkovateľ vozidla nesmie v premávke na pozemných komunikáciách
prevádzkovať vozidlo, ktoré nemá doklad o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, ak sa vyžaduje podľa osobitného predpisu s odkazom na ustanovenia zákona
č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z
tohto zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že súčasťou prevádzky motorového vozidla je aj
dojednanie o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Naviac, krajský súd poukázal na okolnosť, že pokiaľ by žalobca ako nájomca nebol v osvedčení
k vozidlu uvedený ako jeho držiteľ, nemohol by povinné zmluvné poistenie s poisťovacou spoločnosťou
dojednať, a teda bolo v kompetencii prenajímateľa takúto zmluvu s poisťovacou spoločnosťou uzavrieť s
poukazom na § 3 ods. 1 zákona číslo 381/2001 Z.z. Z obsahu posudzovanej leasingovej zmluvy nebolo
preukázané, že by predmetná zmluva bola uzatvorená ako nájomná zmluva s právom kúpy prenajatej
veci, s poukazom na článok V. leasingovej zmluvy. Záver správnych orgánov, že položka 4. 2. 1 písm.
d) bezprostredne s prevádzkou vozidla súvisí, je správny. Účelom leasingu pri prenájme motorového
vozidla v súvislosti s jeho prevádzkou je spojené aj reálne riziko poškodenia prenajímaného vozidla.
Štandardom v daných prípadoch je, aby bolo pre prípad vzniku takejto škody dojednané aj havarijné
poistenie. Havarijné poistenie a s ním súvisiace úrazové poistenie osôb vo vozidle sa bezprostredne
viaže k prevádzke motorového vozidla a zabezpečuje prenajímateľovi kompenzáciu všetkých škôd na
vozidle, teda škôd vecných ako aj na osobách, ktoré sa zúčastnili jeho prevádzky. Je preto logické, že
prenajímateľ do nákladov na prevádzku motorového vozidla zahrnul aj položky uvedené v bode 4. 2. 1



pod písmenom e), f) a pokiaľ správca dane a žalovaný konštatoval, že tieto položky bezprostredne s
prevádzkou prenajímaných vozidiel súvisia, tak tento záver správnych orgánov je logický a správny.

Vo vzťahu k položke pod písmenom g) - náklady na cestnú daň, koncesionárske poplatky, krajský súd
dodal, že podmienky platenia cestnej dane sú upravené v zákone o miestnych daniach a miestnom
poplatku za komunálne odpady (zákon č. 582/2004 Z.z.), kde v jedenástej časti je upravená daň z
motorových vozidiel. Ustanovenie § 85 ods. 1 citovanej normy definuje pojem daňovníka, ktorým je
fyzická alebo právnická osoba alebo ich organizačná zložka, zapísaná do obchodného registra. Podľa
názoru krajského súdu, žalobca status daňovníka v zmysle § 85 zákona číslo 582/2004 Z.z. pre daň z
motorových vozidiel nemal aj v prípade, ak by bolo preukázané, že nebol zapísaný ako držiteľ vozidla
v dokladoch. Poukázal na to, že leasingová zmluva bola uzavretá dňa 10. 01. 2008. Podľa ustanovení
predmetného zákona, zákonodarca určil v § 89 ods. 3 v znení účinnom v roku 2009, vznik daňovej
povinnosti k 1.1. bežného zdaňovacieho obdobia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti prenajímateľ bol
daňovníkom k 1.1.2008, bol povinný zaplatiť daň a bolo úplne logické, keď túto položku zahrnul do služieb
súvisiacich s prevádzkou motorového vozidla práve z dôvodu, že žalobca predmetné vozidlo používal na
podnikanie (§ 84 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z.). Ak správca dane položku pod písmenom g) leasingovej
zmluvy považoval za službu bezprostredne súvisiacu s prevádzkou prenajímaných motorových vozidiel,
tak tento názor považoval krajský súd za správny.

Obdobne sa stotožnil s argumentáciou správcu dane, ktorý položku h), i) - úroková miera počas obdobia
nájmu a správny poplatok, považoval za položky bezprostredne súvisiace s nájmom s argumentáciou,
že bez prenajímania vozidla by prenajímateľovi ani uvedené poplatky za správu konkrétneho nájmu a
súvisiace s úrokovou mierou obdobia nájmu nevznikli, sa krajský súd stotožnil.

Vo vzťahu k položke j) - náklady na údržbu, pravidelný servis, opravy, podľa pokynov výrobcu, výmena
oleja, údržba, ako aj výmena súčiastok, pneumatík, ak je to potrebné vzhľadom na bežný spôsob
používania vozidla krajský súd skonštatoval, že táto položka súvisí s prevádzkou motorových vozidiel,
pretože je podmienkou v zmysle zákonnej úpravy, a to podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 725/2004
Z.z., podľa ktorého je povinnosťou prevádzkovateľa vozidla udržiavať vozidlo v riadnom technickom
stave podľa pokynov na obsluhu a údržbu vydaných výrobcom. Tieto služby preto s prevádzkou súvisia
alebo spadajú pod povinnosti v spojení s premávkou na pozemných komunikáciách.

Vo vzťahu k položkám pod písmenom k) - predplatné na náhradné vozidlo a l) - asistenčná služba
(služba cestnej asistencie) sa takisto krajský súd stotožnil s argumentáciou správcu dane a žalovaného.
Pokiaľ správca dane zahrnul aj uvedené položky do služieb súvisiacimi bezprostredne s prevádzkou,
prenájmom a užívaním predmetných vozidiel, tak tieto služby bezprostredne aj podľa názoru krajského
súdu s prevádzkou prenajatých vozidiel súvisia z dôvodu, že predmetom leasingu užívania - nájmu,
je nájom vozidla a v prípade jeho poruchy, škodovej udalosti, poškodenia, je namieste, aby žalobcovi
ako podnikateľovi bolo zabezpečené náhradné vozidlo, respektíve v súvislosti s dopravnou nehodou,
škodovou udalosťou, asistenčná služba. Ak tieto položky boli teda zahrnuté do mesačnej platby nájmu
ako položky súvisiace s prevádzkou vozidla, tak aj podľa názoru krajského súdu uvedené položky s
prevádzkou motorového vozidla bezprostredne súvisia.

Predmetné služby boli priamo upravené v leasingovej zmluve v článku VI., VII., VIII., ktoré sa týkali
užívania predmetného vozidla, povinnosti, ktoré súvisia s týmto užívaním a boli pretransformované do
jednotlivých položiek, ktoré tvorili výšku mesačnej platby, a teda aj posudzovaných služieb. Posudzované
služby boli špecifikované v obsahu výšky mesačnej platby pod písmenom d) až k) bodu 4. 2. 1 a
ich špecifikácia obsiahnutá v kalkulácii výšky mesačnej platby vychádzala z obsahu nájomnej zmluvy,
ktorej obsahom bolo prenechanie predmetných motorových vozidiel do užívania a v súvislosti s tým,
zabezpečenie plnenia povinností v súvislosti s opravou a údržbou vozidla, poškodením a krádežou
vozidla, predplatného na náhradné vozidlo. Krajský súd zdôraznil, že v posudzovanej leasingovej zmluve
jej účastníci dojednali všetky položky, ktoré mesačnú splátku leasingu určujú. Neboli obmedzovaní
kogentnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a pokiaľ v leasingovej zmluve určili cenu nájmu,
a to výšku mesačnej platby leasingu v bode 4. 2. 1, ktorú rozčlenili v tomto bode na položky pod
písmenom a) až l), tento ich postup bol v súlade so zákonom, pričom z obsahu zmluvy bolo jednoznačne
preukázané, že všetky uvedené položky tvoria výšku mesačnej platby. Účastníci leasingovej zmluvy
konštatovali, že rozdelenie mesačnej platby na časť pokrývajúcu prenechanie vozidla a s tým súvisiace
služby tvoria celkovú mesačnú platbu, pričom sami definovali, že v prípade rozdelenia mesačnej platby



sa jedná o rozdelenie mesačnej platby na nájom a služby, ktoré súvisia so samotným nájmom. Dohodou
teda určili, že celková mesačná splátka, ktorá predstavuje nájom a služby s týmto nájmom súvisiace,
tvorí ako celok mesačnú platbu na základe leasingovej zmluvy, ktorú bol povinný žalobca ako nájomca
prenajímateľovi poskytovať. V bode 4. 2. 2 účastníci leasingovej zmluvy osobitne definovali náklady,
ktoré do mesačnej platby nie sú zahrnuté. Aj takéto gramatické vyjadrenie vôle účastníkov okrem
vyššie popísaných skutočností, potvrdzuje indíciu, že došlo k dojednaniu jednej mesačnej splátky, ktorá
predstavuje položky bodu 4. 2. 1 písm. a) až l) leasingovej zmluvy.

Správca dane a žalovaný posudzoval a analyzoval jednotlivé „sporné" posudzované služby a
jednoznačne dospel k záveru, že tvoria bezprostredný súvis s hlavným plnením, a teda súvisia s nájmom,
užívaním, prevádzkou predmetného vozidla. Krajský súd uviedol, že služby, ktoré sú predmetom sporu
nie sú samostatné, ale doplnkové k hlavnej službe, pretože plnenia za ne boli poskytované bez ohľadu
na to, či skutočne došlo k plneniu služieb podľa § 19, alebo išlo o akýsi paušál, ktorý sa plnil bez ohľadu
na skutočné plnenie zo zmlúv podľa § 22 ods. 2 písm. b), čo je základ dane, keď súvisiace služby sa
nesmú umelo rozdeľovať. Pokiaľ sa uvedené služby objednali prostredníctvom leasingovej spoločnosti
a táto spoločnosť fakturovala celú sumu, jednalo sa o jeden základ dane, ktorý nemožno rozdeliť podľa
§ 22 ods. 2 písm. b) zákona o DPH, účinnom do 31. 12. 2009. Ak je základné plnenie oslobodené, je
oslobodené aj súvisiace plnenie od jedného dodávateľa s poukazom na ustanovenie § 49 ods. 7 písm.
a) zákona o DPH v účinnom znení. Ak by si žalobca tieto služby objednal od iného dodávateľa, boli
by to samostatné služby, tento dodávateľ by vystavil osobitnú faktúru s vyčíslenou daňou, čo v prípade
leasingovej spoločnosti nebolo dodržané a nešlo by o plnenie podľa § 22 ods. 2 zákona o DPH.

Krajský súd nemohol akceptovať tvrdenie žalobcu, pretože faktúra č. 11275 nenapĺňa ustanovenie §
71 ods. 2 písm. g) zákona o DPH, keď neobsahuje povinný údaj, a to špecifikáciu dane, po rozčlenení
dodanej služby na službu hlavnú a doplnkovú. Na faktúre je uvedený základ dane vo výške 1459,28
€ rozčlenený na dve čiastkové plnenia, 713,73 a 745,55, avšak z uvedených čiastkových plnení nie je
samostatne vyčíslená daň, preto faktúra nespĺňa náležitosti daňového dokladu podľa § 71 zákona o
DPH.

Na základe uvedenej argumentácie dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je zákonné a žalobu
ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.

II.

Voči rozsudku Krajského súdu v Žiline podal žalobca v zákonom určenej lehote odvolanie, v ktorom
vyjadril nesúhlas s tvrdeniami súdu.
Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 17. januára 2013 C - 224/11 vo veci
DPH - poskytnutie leasingu spojené s poistením majetku, ktorý je predmetom leasingu. Uvedený
rozsudok sa týka totožnej problematiky. Vyčítal krajskému súdu, že sa nedržal pokynov Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a predmetnú problematiku odpočtu DPH neposúdil dostatočne v kontexte
jednotlivých rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie.

V prípade žalobcu bola uplatnená sadzba a odpočet DPH pri službách, ktoré musel prenajímateľ
fakturovať s DPH, pretože režim hlavného plnenia predmetných služieb ako plánovaný servis a
údržba sa použijú aj na plnenie služieb, ktoré za normálnych okolnosti sú oslobodené od DPH. Z
uvedeného dôvodu bola na daných službách fakturovaná DPH, ktorá bola žalobcom nárokovaná
späť v zmysle zákona. S poukazom na vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
uviedol, že zásada daňovej neutrality bráni tomu, aby sa s podobnými tovarmi alebo poskytovaniami
služieb, ktoré si navzájom konkurujú, zaobchádzalo rôzne z hľadiska DPH. Samotný okruh poistenia
je oslobodený od platenia DPH, čo pri zachovaní logiky správcu dane a to zákazu odpočtu DPH pri
takto fakturovaných služieb, by znevýhodňovalo práve súčasného prenajímateľa od iných spoločností
poskytujúcich poistenie, pretože ich služby by boli umelo a bezdôvodne predražené, pretože by nebol
nárok na odpočet DPH platiteľom. Spoločnosť prenajímateľa je preto potrebné považovať rovnako ako
inú spoločnosť poskytujúcu uvedený druh služby a daňovú transakciu je potrebné posudzovať podľa
povahy poskytovaných služieb a nie v závislosti od ich poskytovateľa.

Žalobca ďalej poukázal a citoval z metodického pokynu vydanom Daňovým riaditeľstvom Slovenskej
republiky v októbri 2008, podľa ktorého jedno zložené plnenie alebo viacero odlišných plnení sa musí



posudzovať podľa stanovených kritérií, podľa ktorých, každé dodanie služby musí byť samostatne
posúdené ako jednoznačné a nezávislé plnenie, ktoré zahŕňa z ekonomického hľadiska jednu službu,
by nemalo byť umelo rozdelené. Bola v ňom vyslovená potreba zistiť zásadné charakteristické znaky
operácií, aby sa dalo určiť, či zdaniteľná osoba dodáva zákazníkom niekoľko odlišných služieb ako jednu
službu, pričom skutočnosť, že ak je platená jedna cena, táto nie je rozhodujúca, i keď môže navodiť,
že sa jedná o jednu službu.

Citoval z vyššie uvedeného rozsudku a zdôraznil že poskytnutie služieb spočívajúcich v poistení
majetku tvoriaceho predmet leasingu a poskytnutie služieb spočívajúcich v samotnom leasingu sa na
účely DPH v zásade musia považovať za odlišné a nezávisle poskytnutia služieb. Jedná sa teda o
služby prevádzkového charakteru oddelené od prenájmu a prevádzky vozidiel, pričom táto môže byť
realizovaná bez uvedených služieb od prenajímateľa. Štandardným spôsobom je zabezpečenie týchto
služieb vlastnými prostriedkami alebo formou subdodávok od vybraného poskytovateľa, ktorý častokrát,
ako v tomto prípade, je aj v úlohe prenajímateľa. U predmetných prenajatých vozidiel si žalobca
zabezpečoval služby v súvislosti s ich prevádzkou vo svojom mene, ktoré neboli pokryté v rámcovej
zmluve. Pri týchto službách si žalobca uplatnil nadmerné odpočty DPH, tieto boli správcovi dane
kontrolované a nevznikli pochybnosti o oprávnenosti odpočtu. Rovnako mal správca dane posudzovať aj
sporné odpočty DPH. Na vyvrátenie tvrdenia krajského súdu poukázal žalobca na článok 4.3 rámcovej
zmluvy, podľa ktorého sa cena za služby môže zvýšiť, ak dôjde k nadbytočnému opotrebeniu alebo
nehodovosti. Tvrdenie, že cena za služby bola počas celého zmluvného vzťahu rovnaká, jednalo sa o
paušálnu platbu bez ohľadu na to či bola poskytnutá alebo nie, nie je pravdivé. Vyúčtovanie za služby
boli síce v roku 2009 na rovnakej úrovni z dôvodu povahy služieb, v roku 2010 došlo k vyúčtovaniu
skutočných nákladov a porovnaniu s plánovanými nákladmi, ako aj s počtom odjazdených kilometrov,
kde došlo k preplatku zo strany prenajímateľa. Uvedenú skutočnosť správca dane nezisťoval, pretože
sa venoval len účtovnému obdobiu 2009.

K tvrdeniu krajského súdu, že faktúra za daný mesiac nenaplnila ustanovenie § 71 ods. 2 písm. g)
zákona o DPH keď neobsahuje povinný údaj, a to špecifikáciu dane, žalobca uviedol, že tvrdenie
súdu nekorešponduje s ustanovením § 71 zákona o DPH, pretože každá faktúra obsahovala povinný
údaj podľa § 71 písm. a) až j). Uviedol, že ustanovenie § 49 zákona o DPH upravuje, že platiteľ,
ktorý nadobudne hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkovom a pri
nadobudnutí tohto majetku predpokladá jeho použitie na účely svojho podnikania ako aj na iný účel
ako na podnikanie sa môže rozhodnúť, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia
hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie. Z uvedeného vyplýva, že platca dane si sám môže
určiť, akú časť dane na odpočítanie si bude nárokovať a akú nie. V zmysle uvedenej analógie si platca
dane sám určil, ktorú časť dane si bude uplatňovať a ktorú nie. Žalobca postupoval v súlade so
zákonom a splnil všetky predpoklady a podmienky uplatnenia nároku odpočtu DPH, pričom pri nájme
si nenárokoval odpočet DPH.

Na základe uvedených skutočností žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozsudok Krajského
súdu v Žiline zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, prípadne
rozsudok zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a súčasne zaviaže žalovaného na
úhradu trov konania, ktoré vyčíslil.

III.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 22. 06. 2016 uviedol, že Krajský súd v Žiline
rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi, vysporiadal sa so všetkými žalobnými námietkami, a
preto žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozsudok Krajského súdu v Žiline potvrdil a žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona
č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 1.7.2016, podľa ktorého sa odvolacie konania
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.).



Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových
orgánov oboch stupňov a konania, ktoré predchádzali ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.); odvolanie prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní, (ďalej len Daňový poriadok) účinného
od 01.01.2012, daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa
dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v
znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.
decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.

Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku, účinného od 30.12.2012, daňové konanie začaté podľa zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku v účinnom znení, správca dane v rozhodnutí vydanom vo
vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať
alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom
konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri
rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť
odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací
orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo
odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Podľa § 74 ods. 4 vety prvej Daňového poriadku, odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených
prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní, (zákon č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011), t.
j. právneho predpisu, podľa ktorého postupoval správca dane pri výkone daňovej kontroly a v konaní
prebiehajúcom do 30.12.2012, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.



Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH účinného do 31.12.2009, predmetom dane je poskytnutie služby
(ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná
v postavení zdaniteľnej osoby,

Podľa § 9 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru
podľa § 8, vrátane poskytnutia práva užívať hmotný majetok.

Podľa § 19 ods. 2 prvej vety zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 22 ods. 1 a 2 zákona o DPH, základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí
protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie
tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý
dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

Do základu dane podľa odseku 1 sa zahŕňajú aj
a) iné dane, clá a poplatky vzťahujúce sa na tovar alebo službu,
b) súvisiace náklady (výdavky), ako napríklad provízia, náklady na balenie, náklady na prepravu a
náklady poistenia požadované dodávateľom od kupujúceho alebo zákazníka.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o DPH, oslobodená od dane je poisťovacia a zaisťovacia činnosť vrátane
sprostredkovania poistenia a sprostredkovania zaistenia.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 49 ods. 3 prvá veta zákona o DPH, platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa
odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 41, s
výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi,
ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskych spoločenstiev,
alebo ak sú tieto služby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskych spoločenstiev.

Podľa § 49 ods. 4 zákona o DPH, ak platiteľ použije tovary a služby pre dodávky tovarov a služieb, pri
ktorých môže odpočítať daň, a súčasne pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých nemôže odpočítať
daň podľa odseku 3, je povinný postupovať pri výpočte pomernej výšky dane, ktorú môže odpočítať,
podľa § 50.



Podľa § 49 ods. 7 písm. a) zákona o DPH, platiteľ nemôže odpočítať daň pri
a) kúpe a nájme osobného automobilu; osobným automobilom sa na účely tohto zákona rozumie
motorové vozidlo registrované v kategórii M1,
b) kúpe príslušenstva osobného automobilu vrátane montáže; príslušenstvom osobného automobilu sa
na účely tohto zákona rozumie elektrické ovládanie okien, centrálne uzamykanie dverí, klimatizačný
systém, autorádio, autorádio s prehrávačom (MC/CD), prehrávač (MC/CD), reproduktory, anténa,
poplašné a zabezpečovacie zariadenie, vzduchový vankúš (airbag), strešné okno, protiblokovacie
zariadenie,
c) kúpe tovarov a služieb na účely pohostenia a zábavy,
d) prechodných položkách podľa § 22 ods. 3.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o DPH, pomernú výšku odpočítateľnej dane podľa § 49 ods. 4 platiteľ vypočíta
ako súčin dane a koeficientu vypočítaného podľa odseku 2 a zaokrúhleného na dve desatinné miesta
nahor.

Podľa §71 ods. 2 zákona o DPH, faktúra musí obsahovať
a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo
službu, a jeho identifikačné číslo pre daň,
b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo
služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,
c) poradové číslo faktúry,
d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak
tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,
e) dátum vyhotovenia faktúry,
f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,
g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,
h) uplatnenú sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane,
i) výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka
poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.

V danom prípade daňová kontrola bola vykonaná za účinnosti zákona o správe daní č. 511/1992
Zb. (zákon o správe daní) a napadnuté rozhodnutie, ako aj úkony vykonané daňovými orgánmi po
31.12.2011 sa spravovali ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z.z. (daňový poriadok).

Článok 135 smernice Rady 2006/112/ES stanovuje, že členské štáty oslobodia od dane poisťovacie a
zaisťovacie transakcie vrátane súvisiacich služieb poskytovaných poisťovacími maklérmi a poisťovacími
agentmi.

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na svoje rozhodnutie v obdobnej
veci vedenej na tunajšom súdu pod sp. zn. 3Sžf/40/2016, týkajúcej sa tých istých účastníkov,
totožných skutkových okolností, len iného zdaňovacieho obdobia. V odôvodnení predmetného
rozhodnutia odvolací súd uviedol: „V obdobnej veci, nájom motorového vozidla a poskytnutie služby
- sprostredkovanie jeho poistenia, vydal ESD rozsudok č. C-224/11, na ktorý poukazoval aj žalobca.
Jednalo sa o návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu článku 2 ods. 1 písm. c),
článku 28 a článku 135 ods. 1 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, s. 1) - Poskytovanie lízingu spojené s poskytovaním
poistenia predmetu lízingu, uzavretého lízingovou spoločnosťou a fakturovaného touto spoločnosťou



lízingovému nájomcovi - Kvalifikácia plnenia na účely DPH ako jediného zloženého plnenia alebo ako
dvoch samostatných plnení.
V predmetnom rozsudku bol vyjadrený názor, podľa ktorého, ak lízingový prenajímateľ sám poistí
majetok tvoriaci predmet lízingu a lízingovému nájomcovi refakturuje presnú sumu nákladov poistenia,
takáto transakcia predstavuje za okolností, ako sú tie vo veci samej, poisťovaciu transakciu v zmysle
článku 135 ods. 1 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty.
Vo veci posudzovanej Súdnym dvorom, sa jednalo o prípad, keď boli prítomné predovšetkým dva prvky,
a to:
1/ Poskytnutie lízingu dohodnutého zmluvnými stranami zmluvy o lízingu, t. j. prenajímateľom a
nájomcom.
2/ Poskytnutie poistenia spojeného s majetkom tvoriacim predmet lízingu, v rámci ktorého na jednej
strane prenajímateľ, vlastník uvedeného majetku, uzavrie poistenie u poisťovateľa a na druhej strane sú
náklady na toto poistenie refakturované v nezmenenej výške nájomcovi.

Súdny dvor prezentoval vo svojim rozhodnutí právny názor: „Na to, aby sa zistilo, či takéto prvky tvoria z
hľadiska DPH jedinú transakciu, treba najprv uviesť, že je pravda, že tieto dva prvky môžu byť poskytnuté
spoločne. Existuje totiž spojitosť medzi poskytnutím služby lízingu a poskytnutím poistenia spojeného s
majetkom tvoriacim predmet lízingu, keďže takéto poistenie pokrývajúce uvedený majetok je užitočné
len vo vzťahu k tomuto majetku.
Okrem iného treba pripomenúť, že pokiaľ ide o jednotnosť služby, nepriame dôkazy môžu byť poskytnuté
postupmi fakturácie a tarifikácie (pozri v tomto zmysle rozsudok CPP, už citovaný, bod 31). Oddelená
fakturácia a odlišná tarifikácia služieb svedčia v prospech existencie nezávislých služieb, pričom však
nemajú rozhodujúcu povahu (pozri v tomto zmysle uznesenie Purple Parking a Airparks Services, už
citované, bod 34 a citovanú judikatúru).
V tejto súvislosti sa zdá, že postupy uplatnené vo veci samej, t. j. odlišná tarifikácia, ako aj oddelená
fakturácia, odrážajú záujmy zmluvných strán. Nájomca chce totiž predovšetkým získať službu lízingu
a len subsidiárne vyhľadáva poistenie, ktoré od neho vyžaduje prenajímateľ. Ak sa nájomca rozhodne
zaobstarať si prostredníctvom prenajímateľa aj službu poistenia, takéto rozhodnutie vzniká nezávisle od
jeho rozhodnutia uzatvoriť lízingovú zmluvu.
Z predchádzajúcich úvah, ako aj z úvah uvedených v bode 36 tohto rozsudku a fortiori vyplýva, že službu
poistenia a službu lízingu, o ktoré ide vo veci samej, nemožno považovať za tak úzko zviazané, že
objektívne tvoria jedno nerozlučné hospodárske plnenie, ktorého rozčlenenie by bolo neprirodzené, v
zmysle judikatúry uvedenej v bode 30 tohto rozsudku.
Na to, aby sa vnútroštátnemu súdu poskytla úplná odpoveď, treba na účely výkladu článku 78 smernice
o DPH uviesť, že ak poskytnutie lízingu a poskytnutie poistenia týkajúceho sa majetku tvoriaceho
predmet lízingu predstavujú nezávislé plnenia, nepatria do toho istého základu dane. Takéto poskytnutie
poistenia, ktoré predstavuje nezávislé plnenie a pre nájomcu je samo osebe cieľom, nemôže v zmysle
tohto článku 78 predstavovať výdavky súvisiace s transakciou lízingu, ktoré sa musia zohľadniť na
výpočet základu dane tejto poslednej uvedenej transakcie. Za takýchto okolností totiž náklady na
poistenie predstavujú protiplnenie za poskytnutie poistenia týkajúceho sa majetku tvoriaceho predmet
lízingu, a nie protiplnenie za poskytnutie samotného lízingu.
Aby sa určilo, či táto transakcia, ktorá spočíva nielen v poskytnutí poistenia, ale aj v refakturovaní jeho
nákladov nájomcovi, predstavuje transakciu oslobodenú od DPH, treba posúdiť rozsah článku 135 ods.
1 písm. a) smernice o DPH.
Podľa tohto ustanovenia členské štáty oslobodia od dane "poisťovacie a zaisťovacie transakcie vrátane
súvisiacich služieb poskytovaných poisťovacími maklérmi a poisťovacími agentmi".
Súdny dvor však spresnil, že výraz "poisťovacie transakcie", ako je uvedený v článku 135 ods. 1 smernice
o DPH, je v zásade dostatočne široký na to, aby zahŕňal poskytnutie poistného krytia platiteľom dane,
ktorý sám nie je poisťovateľom, ale ktorý v rámci kolektívneho poistenia poskytuje svojim zákazníkom
takéto poistenie využitím služieb poisťovateľa, ktorý preberá poistné riziko (pozri v tomto zmysle
rozsudok CPP, už citovaný, bod 22).
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa treba zaoberať otázkou, či do pojmu "poisťovacie transakcie"
patrí aj poskytnutie poistného krytia, ktoré zabezpečí poistený, akým je prenajímateľ, ktorý v rámci
transakcie lízingu refakturuje náklady na toto poistenie svojmu zákazníkovi, t. j. nájomcovi, ktorý má vo
vzťahu k prenajímateľovi prospech z tohto krytia rizík.
Na takúto otázku treba v zásade odpovedať kladne.



Treba totiž uviesť, že poistenie, ako je to vo veci samej, by nemalo podliehať DPH len na základe
samotného refakturovania s ním spojených nákladov v súlade so zmluvným dojednaním uzatvoreným
zmluvnými stranami lízingovej zmluvy. Skutočnosť, že prenajímateľ na žiadosť svojich zákazníkov
uzatvorí poistenie u tretej osoby a následne na nich prenesie presnú sumu nákladov fakturovanú touto
treťou osobou, nemôže tento záver vyvrátiť. Za takýchto okolností, pokiaľ poskytnutie poistenia zostáva
nezmenené, refakturovaná suma v skutočnosti predstavuje protiplnenie za uvedené poistenie, a takáto
transakcia preto nemá podliehať DPH, keďže je oslobodená od dane v zmysle článku 135 ods. 1 písm.
a) smernice o DPH.

V zmysle prezentovaného právneho názoru Súdneho dvora, ktorý v časti poskytol východiská pre
posúdenie aj danej konkrétnej veci, predstavuje poskytnutie služieb spoločnosťou BUSINESS LEASE
SLOVAKIA s.r.o. žalobcovi, minimálne v rozsahu sprostredkovania poistenia, takú časť plnenia, ktoré
nesúvisí s nájmom motorových vozidiel, jedná sa o poskytnutie inej služby a odčlenenie platieb za toto
plnenie, nie je preto neprirodzené. Z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s právnym názorom súdu
prvého stupňa a žalovaného, že sa na služby definované pod položkami 4. 2. 1 d), 4. 2. 1 e), 4. 2. 1 f),
má prihliadať ako na plnenie, na ktoré sa vzťahuje rovnaký daňový režim ako na hlavné plnenie. Žalobca
v konaní pred správcom dane, ani zástupca prenajímateľa pri ústnom pojednávaní však nepreukázal,
či platby účtované prenajímateľom za uvedené služby sú refakturáciou platby v tej istej výške ako činila
jeho úhrada poistného poisťovateľovi. Keďže poistenie je oslobodené od dane, nemá byť hradená ani
DPH z tejto položky. V prípade, transakcií, pri ktorých nedochádza k uplatneniu DPH, nedochádza k
daňovej povinnosti, preto nemožno ani žiadať o odpočet DPH. V prípadoch, ak dôjde k nesprávnemu
určeniu základu dane platiteľom, možno následne len vykonať opravu základu dane postupom podľa §
25 v spojitosti s ust. § 53 zákona o DPH.

Napriek doplnenému dokazovaniu, žalobca nepožiadal o predloženie dotknutých poistných zmlúv, a
preto nebolo možné zistiť, či celá vyúčtovaná čiastka zodpovedajúca službe definovanej pod bodmi 4. 2.
1 d), 4. 2. 1 e), 4. 2. 1 f) zodpovedala dohodnutému poistnému, a či sa teda na ňu vzťahovalo oslobodenie
od DPH s následnou nemožnosťou odpočtu DPH. Dôkazná povinnosť daňového subjektu vyplýva z ust.
§ 24 ods. 1 Daňového poriadku.

Systém odpočítania stanovený smernicou o DPH má za cieľ celkovo zmierniť záťaž, ktorú pre
podnikateľa predstavuje DPH splatná alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho ekonomických činností.
Spoločný systém DPH takto zaručuje neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých ekonomických
činností, bez ohľadu na účely a výsledky týchto činností, pod podmienkou, že tieto v zásade podliehajú
DPH.

V zmysle európskej judikatúry, každé plnenie má byť považované za odlišné a nezávislé, pričom však
plnenie pozostávajúce z jediného plnenia (z hospodárskeho hľadiska) nesmie byť umelo členené, aby
sa nezmenila funkčnosť systému DPH. O jediné plnenie ide, keď dva alebo viaceré prvky alebo úkony
poskytnuté zdaniteľnou osobou v prospech zákazníka sú tak úzko spojené, že tvoria objektívne jediné
nerozlučné hospodárske plnenie, ktorého rozčlenenie by bolo neprirodzené.

Keď sa určitá činnosť skladá z viacerých plnení, vzniká otázka, či sa má táto činnosť považovať
za jedno plnenie s jedným základom dane alebo za viaceré odlišné a nezávislé plnenia, ktoré sa
posudzujú samostatne. Koncept zložených plnení predstavil Súdny dvor EÚ vo viacerých svojich
rozhodnutiach (spomenutých aj účastníkmi konania), v ktorých definoval určité kritériá, ktoré by sa mali
brať do úvahy, aby sa z hľadiska DPH určilo, či jedno plnenie, ktoré sa skladá z viacerých prvkov,
sa má považovať za jeden zdaniteľný obchod alebo za viac odlišných a samostatne posudzovaných
zdaniteľných obchodov. Okrem toho Súdny dvor EÚ definoval pojmy „vedľajšie plnenie“ a „úzko spojené
plnenie“, na ktoré sa vzťahuje rovnaký daňový režim ako na hlavné plnenie. Súdny dvor EÚ ďalej uviedol,
že vzhľadom na rozmanitosť obchodných operácií nie je možné dať úplný návod, ako pristupovať k
problému jednoznačne vo všetkých prípadoch, a preto každý konkrétny prípad je potrebné posudzovať
samostatne.

Podľa názoru Najvyššieho súdu, správca dane, žalovaný a súd prvého stupňa nesprávne právne posúdili
poskytnutie služby definovanej pod položkami 4. 2. 1 d) - poistné na povinné zmluvné poistenie, 4. 2. 1
e) - poistné na havarijné poistenie vozidla, 4. 2. 1 f) - úrazové poistenie prepravovaných osôb, začleniac
ho ako nerozlučné hospodárske plnenie k- nájmu vozidiel. Rozhodnutie o tom, že žalobcovi neprislúcha



nárok na odpočet DPH pripadajúci tejto časti plnenia je však vecne správne, pretože táto je oslobodená
od DPH a nemožno preto požadovať jej odpočet.

Žalovaný, ako aj krajský súd pre správne uplatnenie dane z pridanej hodnoty vykonali analýzu
zdaniteľného plnenia z prihliadnutím na to, aký cieľ mali jednotlivé prvky plnenia pre žalobcu. Na základe
analýzy určili, že sa jedná o jedno zložené plnenie s jedným základom dane. Plnenia obsiahnuté v
položkách 4.2.1 g) - náklady na cestnú daň, koncesionárske poplatky, 4.2.1 h) - úroková miera, 4.2.1
i) - správny poplatok, 4.2.1 - j) - náklady na údržbu, pravidelný servis/opravy podľa pokynu výrobcu,
výmenu oleja, údržbu, výmenu pneumatík a súčiastok potrebných pre bežný spôsob používania vozidla,
4.2.1 k) predplatné na náhradné vozidlo, 4.2.1 l) náklady medzinárodnej asistenčnej služby vyhodnotili
ako formálne odlišné plnenia, poskytnuté oddelene, avšak závislé na hlavnom plnení, ktoré je potrebné
považovať za jedno plnenie.

S uvedeným názorom možno súhlasiť, pretože ako už uviedol súd prvého stupňa, účelom nájmu
vozidla je jeho používanie. V spojitosti s používaním a prevádzkou motorových vozidiel sa spájajú
povinnosti určené osobitnými predpismi, na ktoré krajský súd poukázal (§ 21 zákona č. 725/2004
Z.z., § 84, § 85 zákona č. 582/2004 Z.z. v účinnom znení). Je záujmom a súčasne aj povinnosťou
vlastníka - prevádzkovateľa motorového vozidla, aby boli riadne a včas vykonávané predpísané
kontroly technického stavu jeho vozidla a jeho údržba, uhradené poplatky súvisiace s jeho prevádzkou,
v termínoch určených zákonom používané predpísané typy pneumatík (zimné, letné), výrobcom
odporúčané druhy pneumatík a pod. Je preto potrebné, aby bolo umožnené plnenie uvedených
povinností zodpovednou osobou, t.j. vlastníkom vozidla. Vlastník motorového vozidla je zodpovedný
za dodržiavanie osobitných právnych predpisov (aj v rámci objektívnej zodpovednosti), pričom ak mu
vznikajú náklady s tým súvisiace, je logické, ak tieto náklady premietne do nájomného. Uvedené činnosti
je preto potrebné považovať za bezprostredne súvisiace s prevádzkou motorových vozidiel, t.j. s účelom,
na ktorý boli prenajaté. Z dôvodu, že prenajaté vozidlá neboli určené na následný odpredaj žalobcovi,
ten nebol držiteľom technického osvedčenia vozidla, nebol oprávnený rozhodovať o jeho používaní (§
2 písm. am) zákona č. 725/2004 Z.z.), a preto si prípadne nemohol určiť iný subjekt na poskytnutie
predmetných služieb. Čo sa týka poskytnutia služby - medzinárodnej asistenčnej služby, táto býva
obvykle poskytovaná v rámci havarijného poistenia, pričom žalobca v rámci svojej dôkaznej povinnosti
nepreukázal, či účtovaná čiastka za túto službu nebola súčasťou predmetného poistenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe uvedených dôvodov zhodol s názorom súdu prvého
stupňa, že v prípade citovaných plnení sa jednalo o plnenia tak úzko prepojené s nájmom vozidiel, že
tvoria objektívne jedno ekonomické plnenie, ktorého rozčlenenie by bolo neprirodzené.

Je potrebné prisvedčiť aj právnemu záveru Krajského súdu v Žiline, prezentovanému v žalobou
napadnutom rozsudku, že faktúra predložená žalobcom pri daňovej kontrole č. 19457 zo dňa 01.12.2009
neobsahovala údaje v zmysle ust. § 71 ods. 2 písm. h) a i) zákona o DPH, a to vzhľadom na vyššie
uvedené, uplatnenú sadzbu dane a údaj o oslobodení od dane, výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má
zaplatiť. Účtovný doklad neposkytoval verný a pravdivý obraz o účtovaných skutočnostiach, tak ako to
ukladá zákon, pretože podľa údajov v predmetnej faktúre uvedených, mala zaplatená daň predstavovať
275,55 €, pričom v tejto čiastke bola zahrnutá aj DPH za služby, ktoré tejto dani nepodliehajú.“

V tejto konkrétnej veci, vzťahujúcej sa na daňové obdobie marec 2009, bola zo strany žalobcu
predložená faktúra č. 11275 zo dňa 02.03.2009, v zmysle ktorej mala zaplatená daň predstavovať 277,26
€. Ostatné údaje, ich rozčlenenie, zodpovedali vyššie citovanému účtovnému dokladu.

V závere rozsudku č. k. 3Sžf/40/2016 odvolací súd uviedol: Správca dane aplikujúc zásadu voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať,
aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie,
vykonal dostatočné dokazovanie. Rozhodnutie žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom
požadované náležitosti“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na nutnosť dodržiavať zásadu právnej istoty (čl. 1 ods. 1
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t.j. že v obdobných veciach je možné sa od predchádzajúceho
rozhodnutia najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa podstatne zmenili skutkové okolnosti a



právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia. Navyše s princípom právnej istoty je tesne spojená
kontinuita právnych názorov súdov na riešenie obdobných vecí.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu,
ktorý bol vo výroku vecne správny, podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. l O.s.p.,
potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebol úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.