TESLA Liptovský Hrádok a.s.


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/43/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013201100
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5013201100.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumana a zo
sudcov JUDr. Sone Langovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu: TESLA Liptovský
Hrádok a.s., IČO: 00 009 687, Pálenica 53/79, Liptovský Hrádok, zastúpený: JANČI & Partners,
s.r.o., Belopotockého 720/2, Liptovský Mikuláš, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100308/1/473608/2013 zo dňa 2. októbra 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline č. k. 21S/150/2013-91 zo dňa 27. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/150/2013-91 zo dňa 27.
apríla 2016 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. 1100308/1/473608/2013 zo dňa 02.10.2013, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové
rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 9515401/5/2852361/2013 zo dňa 17.06.2013, ktorým správca
dane vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých administratívnych
rozhodnutí (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z.z.“) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
máj 2009 v sume 2.139,- €.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v posudzovanej leasingovej zmluve jej
účastníci dojednali dohodou všetky položky, ktoré mesačnú splátku leasingu určujú. Neboli obmedzovaní
kogentnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a pokiaľ v leasingovej zmluve určili cenu nájmu, a to
výšku mesačnej platby leasingu v bode 4.2.1, ktorú rozčlenili v tomto bode na položky pod písm. a) až l),
tento ich postup bol v súlade so zákonnou úpravou ustanovení Obchodného zákonníka, pričom z obsahu
leasingovej zmluvy je jednoznačne preukázané, že všetky uvedené položky tvoria výšku mesačnej
platby. S poukazom na prvú vetu bodu 4.2.1. konštatovali účastníci leasingovej zmluvy, že rozdelenie
mesačnej platby na časť pokrývajúcu prenechanie vozidla a s tým súvisiace služby, tvoria celkovú
mesačnú platbu, pričom sami definovali, že v prípade rozdelenia mesačnej platby ide o rozdelenie
mesačnej platby na nájom a služby, ktoré súvisia so samotným nájmom. To znamená, že dohodou v
bode 4.2.1, s poukazom na bod 4.2.4., určili, že celková mesačná splátka, ktorá predstavuje nájom a
služby s týmto nájmom súvisiace, tvorí ako celok mesačnú platbu na základe leasingovej zmluvy, ktorú



bol povinný žalobca ako nájomca prenajímateľovi poskytovať. Naviac v bode 4.2.2 účastníci leasingovej
zmluvy osobitne definovali náklady, ktoré do mesačnej platby nie sú zahrnuté. Aj takéto gramatické
vyjadrenie vôle účastníkov leasingovej zmluvy, okrem vyššie uvedených skutočností, dotvrdzuje indíciu,
že došlo k dojednaniu jednej mesačnej splátky, ktorá predstavuje položky bodu 4.2.1 a) až l) leasingovej
zmluvy.

Pokiaľ platiteľ dane poskytuje svojmu zákazníkovi plnenie pozostávajúce z viacerých prvkov, je potrebné
vykonať analýzu týchto plnení, pozrieť sa na cieľ, ktorý predstavujú jeho jednotlivé prvky pre zákazníka
a stanoviť, či ide o jedno plnenie, na ktoré sa vzťahuje daňový režim hlavného plnenia alebo či
ide o samostatné plnenie alebo dokonca, či ide o plnenie, ktoré má komplexný charakter. Tiež je
potrebné definovať, či ide o dodanie tovaru alebo poskytnutie služby. V zmysle uvedených skutočností v
prejednávanej veci aj správca dane a žalovaný postupoval a analyzoval jednotlivé „sporné“ posudzované
služby a jednoznačne dospel k záveru, že tvoria bezprostredný súvis s hlavným plnením a teda súvisia
s nájmom, užívaním, t.j. s prevádzkou predmetného vozidla.

Služby, ktoré sú predmetom sporu nie sú samostatné, ale doplnkové k hlavnej službe, pretože plnenia
za ne boli poskytované bez ohľadu na to, či skutočne došlo k plneniu služieb § 19, alebo išlo o akýsi
paušál, ktorý sa plnil bez ohľadu na skutočné plnenie zo zmlúv § 22 ods. 2b, čo je základ dane, keď
súvisiace služby sa nesmú umelo rozdeľovať. Pokiaľ sa tieto služby objednali cez lízingovú spoločnosť
a táto spoločnosť fakturovala celú sumu, išlo o jeden základ dane, ktorý nemožno rozdeliť podľa § 22
ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2009. Ak je
základné plnenie oslobodené, je oslobodené aj súvisiace plnenie od jedného dodávateľa s poukazom
na § 49 ods. 7 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k 30.06.2009.
Ak by si tieto služby žalobca objednal od iného dodávateľa, boli by to samostatné služby, tento dodávateľ
by vystavil osobitnú faktúru s vyčíslenou daňou, čo v prípade lízingovej spoločnosti nebolo dodržané a
nešlo by o plnenie podľa § 22 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom
k 31.12.2009.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a navrhol, aby
odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, prípadne, aby zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V dôvodoch namietal, že prvostupňový súd sa nedržal pokynov odvolacieho súdu a predmetnú
problematiku odpočtu DPH neposúdil dostatočne v kontexte jednotlivých rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/80/2014 zo dňa 06.10.2015
mal prvostupňový súd vyjadriť názor, či je možné princípy uplatňované Súdnym dvorom Európskej
únie pri rozhodovaní o otázkach určenia spoločného alebo odlišného spôsobu zdaňovania DPH pri
plneniach podliehajúcim rôznym režimom zdaňovania per analogiam použiť aj pre účely rozšírenia
výpočtu zákazu uplatnenia odpočtu DPH zaplatenej za služby dodané v súvislosti s dodaním služby
podliehajúcej negatívnej enumerácii podľa § 49 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“), predovšetkým s prihliadnutím na cieľ
ekonomických operácií a zámer zákona.

V posudzovanej veci a vo vzťahu k jednotlivým položkám sa prvostupňový súd zameral na vyslovenie
názoru, či ide o službu, ktorá tak bezprostredne súvisí s užívaním vozidla, bez ktorej by prevádzka
nemohla byť realizovaná, alebo ide o iný druh služby. Prvostupňový súd sa stotožnil s názorom správcu
dane, kde konštatoval okrem iného aj to, že úvaha o posúdení ich samostatnosti pri službách, a teda
aj možnosti prevádzky vozidiel bez obstarania u prenajímateľa, ako je d) poistné na povinné zmluvné
poistenie, e) poistné na havarijné poistenie, f) úrazové poistenie prepravovaných osôb, g) náklady na
cestnú daň a neviazanosti ako samostatné služby je irelevantná v tomto prípade, pretože tieto služby
majú byť od iných subjektov fakturované bez DPH, čiže sú oslobodené od platenia DPH.

V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 17.01.2013, C-224/11
vo veci „DPH - Poskytnutie lízingu spojené s poistením majetku, ktorý je predmetom lízingu, ktoré
uzatvorí prenajímateľ, pričom ho fakturuje nájomcovi“. Uvedený rozsudok, ako aj riešená problematika
sa priamo týka riešeného prípadu a vyvracia tvrdenie správcu dane v nižšie uvedených výrokoch.
Účastníkom sporu bola spoločnosť BGZ Leasing, ktorá ponúka svojim klientom okrem prenájmu vozidiel



aj možnosť poskytnutia poistenia. Ak si želajú využiť túto možnosť, BGZ Leasing uzavrie príslušné
poistenie s poskytovateľom a refakturuje im jeho náklady. Poľský súd dospel k záveru, že podľa článku
78 smernice o DPH sú súčasťou daňového základu pri poskytovaní služieb aj súvisiace výdavky, ako
sú náklady na poistenie, ktoré poskytovateľ vyžaduje od nadobúdateľa alebo nájomcu. Uvedený súd
zdôraznil, že poskytovanie pozostávajúce z hospodárskeho hľadiska z jedinej služby nesmie byť umelo
členené, aby sa nezmenila funkčnosť systému DPH. Podľa názoru súdu transakcia spočívajúca v
poskytnutí tohto poistného krytia predstavuje poskytnutie služby, ktorá je vedľajšia k službe lízingu a že
táto transakcia z tohto dôvodu musí podliehať s rovnakou DPH ako hlavná služba, t.j. transakcia lízingu.
Uvedený prípad je totožný s prípadom žalobcu, kde správca dane tvrdí, že poskytnuté služby musia byť
v rovnakom daňovom režime ako je nájom vozidla, čiže pri službách nemôže byť uplatnený odpočet
DPH ako to neumožňoval zákon o nájme osobných vozidiel. Súdny dvor Európskej únie uviedol, že
poistenie by nemalo podliehať DPH len na základe samotného refakturovania s ním spojených nákladov
v súlade so zmluvným dojednaním uzatvoreným zmluvnými stranami lízingovej zmluvy. Skutočnosť,
že prenajímateľ na žiadosť svojich zákazníkov uzatvorí poistenie u tretej osoby a následne na nich
prenesie presnú sumu nákladov fakturovanú touto treťou osobou, nemôže tento záver vyvrátiť. Za
takýchto okolností, pokiaľ poskytnutie poistenia zostáva nezmenené, refakturovaná suma v skutočnosti
predstavuje protiplnenie za uvedené poistenie, a preto takáto transakcia nemá podliehať DPH, keďže
je oslobodená od dane v zmysle čl. 135 ods. 1 písm. a/ smernice o DPH. V prejednávanom prípade
uplatnenie sadzby a odpočet DPH pri službách ako je d) poistné na povinné zmluvné poistenie, e) poistné
na havarijné poistenie, f) úrazové poistenie prepravovaných osôb, g) náklady na cestnú daň musel
Business Lease Slovakia, s.r.o. fakturovať s DPH, keďže režim hlavného plnenia predmetných služieb,
ako je napr. plánovaný servis a údržba sa použil aj na plnenie služieb, ktoré za normálnych okolností
sú oslobodené od DPH. Z uvedeného dôvodu bola na daných službách prenajímateľom fakturovaná
DPH, ktorá bola žalobcom nárokovaná späť v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. Uvedený princíp pri
fakturovanej položke „služby“ bol aplikovaný v zmysle zásady: „plnenie, ktoré zahŕňa z ekonomického
hľadiska jednu službu, by nemalo byť umelo rozdelené, aby nedochádzalo k skresleniu fungovania
systému DPH.“ V tejto súvislosti poukázal na výrok rozsudku C-224/11 zo dňa 17.01.2013: „V každom
prípade podľa ustálenej judikatúry zásada daňovej neutrality bráni tomu, aby sa s podobnými tovarmi
alebo poskytovaniami služieb, ktoré si teda navzájom konkurujú, zaobchádzalo rôzne z hľadiska PDH“.
V zmysle daného výroku je podľa žalobcu nevyhnutné poukázať na fakt, že samotný okruh poistenia je
oslobodený od platenia DPH, čo pri zachovaní logiky správcu dane, a to zákazu odpočtu DPH pri takto
fakturovaných službách by znevýhodňovalo práve súčasného prenajímateľa, a to od Business Lease
od iných spoločností poskytujúcich poistenie, keďže ich služby by boli takto umelo predražené, lebo by
nebol nárok na odpočet DPH platiteľom, čím sa umelo zvyšuje cena jeho služieb.

Prvostupňový súd vo svojom výroku ďalej konštatoval, že v zmysle bodu 4.2.1 sa účastníci leasingovej
zmluvy dohodli na rozdelení mesačnej platby na časť pokrývajúcu prenechanie vozidla a s tým súvisiace
služby, tvoria celkovú mesačnú platbu, pričom sami definovali, že v prípade rozdelenia mesačnej platby
nejde o rozdelenie mesačnej platby na nájom a služby, ktoré súvisia so samotným nájmom. Z uvedeného
dôvodu išlo o spojenú vec, kde nemôže vzniknúť nárok na odpočet DPH.

Žalobca ďalej poukázal na metodický pokyn, vydaný DRSR v októbri 2008 za účelom určenia metodiky
posudzovania daňových otázok vychádzajúc zo záverov Súdneho dvora EÚ ohľadom posúdenia
Uplatnenia dane z pridanej hodnoty pri zdaniteľných obchodoch, ktoré predstavujú jedno zložené plnenie
alebo viacero odlišných plnení, v ktorom je uvedené, že na základe rozhodnutia Súdneho dvora EÚ musí
vždy vychádzať z posúdenia nasledovných kritérií:
- každé dodanie služby musí byť samostatne posúdené ako jednoznačné a nezávislé,
- plnenie, ktoré zahŕňa z ekonomického hradiska jednu službu, by nemalo byť umelo rozdelené, aby
nedochádzalo k skresleniu fungovania systému DPH,
- je potrebné zistiť zásadné charakteristické znaky operácií, aby sa dalo určiť, či zdaniteľná osoba dodáva
zákazníkom niekoľko odlišných hlavných služieb alebo jednu službu,
- služba musí byť zohľadňovaná ako vedľajšia služba k hlavnej službe, ak pre zákazníkov neposkytuje
cieľ sám o sebe, ale poskytuje možnosť lepšieho využitia hlavnej služby,
- skutočnosť, že je platená jedna cena, nie je rozhodujúca, i keď jedna cena môže navodiť, že ide o
jednu službu, fakturácia celkovej sumy môže byť len indíciou.



Na uplatnenie týchto princípov Súdny dvor EÚ ešte dopĺňa, že na to, aby sa pristúpilo ku kvalifikácii
plnenia zloženého z viacerých prvkov, treba brať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých sa plnenie
uskutočňuje.

Podľa názoru žalobcu závery uvedené v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-224/11 zo dňa
17.01.2013 vyvracajú tvrdenia prvostupňového súdu ohľadom spojenia nájmu a služieb do jedného
režimu DPH a poukázal na jeho jednotlivé body.

V zmysle záverov SD EÚ žalobca považuje poskytnuté „Služby“ za protiplnenia s priamo určujúcim
a samostatným charakterom, keďže ide o služby, ktoré sú len prevádzkového charakteru, značnej
ekonomickej povahy, oddelené od prenájmu a prevádzka vozidiel môže byť realizovaná bez uvedených
služieb od prenajímateľa. Štandardným spôsobom je zabezpečenie týchto služieb buď vlastnými
prostriedkami, alebo formou subdodávok od vybraného poskytovateľa, ktorý je často krát ako v tomto
prípade aj v úlohe prenajímateľa predmetného vozidla.

U predmetných prenajatých vozidiel od spoločnosti Business Lease Slovakia, s.r.o. si žalobca
zabezpečoval služby v súvislosti s prevádzkou prenajatých vozidiel vo svojom mene, ktoré neboli pokryté
v Rámcovej zmluve. Pri týchto službách na predmetných vozidlách si žalobca uplatnil nadmerné odpočty
DPH na dané služby. Tieto boli správcom dane boli kontrolované, posudzované a nevznikli pochybnosti
o ich oprávnenosti odpočtu. Z logiky danej veci mal správca dane rovnako napadnúť tieto odpočty DPH
ako aj odpočty DPH u všetkých služieb a tovarov u osobných motorových vozidlách.

Prvostupňový súd uviedol, že „služby, ktoré sú predmetom sporu nie sú samostatné, ale doplnkové k
hlavnej službe, pretože plnenia za ne boli poskytované bez ohľadu nato, či skutočne došlo k plneniu
služieb § 19, alebo išlo o akýsi paušál, ktorý sa plnil bez ohľadu na skutočné plnenie zo zmlúv.“ V tejto
súvislosti žalobca poukázal na fakt, že v zmysle posudzovanej Rámcovej zmluvy uzatvorenej medzi
TESLA Liptovský Hrádok, a.s. a Business Lease Slovakia, s.r.o. bolo zakotvené ustanovenie v článku
4.3 Zmeny v platení a výške mesačnej platby. V zmysle uvedeného bodu je priamo rozpísané ako sa
môže zvýšiť cena za služby ak dôjde k nadbytočnému opotrebeniu alebo nehodovosti.

To, že cena za služby bola počas celého zmluvného vzťahu rovnaká, že išlo o druh paušálu bez ohľadu
nato či ide o poskytnutie alebo nie, nie je pravda. Správcovi dane, ako aj na prvostupňovom súde bolo
viackrát zopakované, že vyúčtovanie za služby síce v roku 2009 bolo po mesiacoch na rovnakej úrovni
a to z dôvodu povahy služieb (poistenie je počas celého roka na rovnakej úrovni pokiaľ nie je škodová
udalosť, plánované ročné náklady na údržbu a opravy), ale až na konci zmluvného vzťahu čo bolo v
roku 2010. V uvedenom roku 2010 a vo faktúre vystavenej dňa 01.04.2010 s variabilným symbolom
23039 došlo k vyúčtovaniu skutočných nákladov a porovnaniu s plánovanými nákladmi ako aj s počtom
odjazdených kilometrov, kde na základe uvedenej skutočnosti došlo k preplatku zo strany Business
Lease Slovakia, s.r.o. v hodnote 710,80 € s DPH. Uvedená povinnosť vyúčtovania je zakotvená v článku
V. s názvom Vyúčtovanie počtu najazdených kilometrov a vyúčtovanie paliva, kde je rozpísaný celý
proces doúčtovania služieb. Uvedenú skutočnosť však správca dane nezisťoval keďže sa venoval len
účtovnému obdobiu 2009 bez zisťovania všetkých súvislostí týkajúcich sa celého zmluvného vzťahu,
navzdory upozorneniu zo strany žalobcu.

Krajský súd v ďalšej výrokovej časti uviedol, že „faktúra daného mesiaca“ nenapĺňa § 71 ods. 2 písm. g/
zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2009, kde neobsahuje povinný údaj, a to špecifikáciu
dane, po rozčlenení dodanej služby na službu hlavnú a doplnkovú. Na faktúre je uvedený základ dane,
rozčlenený na dve čiastkové plnenia, avšak z uvedených čiastkových plnení nie je samostatne vyčíslená
daň, preto faktúra nespĺňa náležitosti daňového dokladu podľa § 71 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení
účinnom k 31.12.2009.“

Uvedené tvrdenie prvostupňového súdu podľa žalobcu nekorešponduje s ustanoveniami uvedenými
v § 71 zákona 222/2004 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2009. V zmysle uvedeného znenia platilo, že
faktúra pri dodaní tovaru v tuzemsku musí obsahovať okrem iného základ dane, jednotkovú cenu bez
dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene, uplatnenú sadzbu dane alebo údaj o
oslobodení od dane, výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť. Každá jedna faktúra vystavená
od spoločnosti Business Lease Slovakia s.r.o. obsahovala tento údaj a bola v plnom súlade s bodmi a)
až j) predmetného § 71.



Prvostupňový súd zastával domnienku, že výška dane nebola rozdelená zvlášť medzi položky súvisiace
s nájmom a zvlášť pre samotné služby. V tejto súvislosti žalobca poukázal napríklad na ustanovenie
§ 49 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2009, kde platiteľ, ktorý nadobudne hmotný
majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom a pri nadobudnutí tohto majetku
predpokladá jeho použitie na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, sa môže
rozhodnúť, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia hmotného majetku na iný účel
ako na podnikanie.

Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že platca dane si sám môže určiť akú časť dane na odpočítanie
si bude nárokovať a akú nie. Aj v zmysle danej analógie si platca dane sám určil, ktorú časť dane si
bude uplatňovať a ktorú nie. Uvedené riešenie je bežným štandardom u všetkých spoločností ktoré sú
platcami DPH. V ekonomickej praxi je možné majetok a služby používať nielen na podnikateľské účely,
ale aj na osobnú spotrebu, alebo sú daňovo neuznané. Potom vzhľadom na intenzitu využitia tohto
výdavku si daňovník sám určí, akú časť dane si bude nárokovať a akú nie. Pri tomto rozdelení daňovník
vychádza rovnako len z jednej vyúčtovanej výšky dane. V tejto súvislosti žalobca poukázal na účtovný
doklad z registračnej pokladne vystavený v roku 2009, u ktorého bola nárokovaná DPH len čiastočne
a rovnako vyčíslená iba jedna výška dane. Tento doklad bol kontrolovaný rovnako správcom dane ako
aj iné takéto doklady patriace do účtovného obdobia roku 2009 a tieto čiastočne nárokovania dane boli
plne uznané - neboli spochybnené ako sa tomu zrazu stalo v druhom rozsudku krajského súdu. Žalobca
z uvedených dôvodov postupoval v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2009 a
splnil všetky predpoklady a podmienky uplatnenia nároku odpočtu DPH u fakturovaných služieb, pričom
pri „nájme“ si nenárokoval odpočet DPH.

III.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje so závermi uvedenými v rozsudku Krajského
súdu v Žiline, ktorý rozhodoval v súlade s právnymi predpismi a vysporiadal sa so všetkými žalobnými
námietkami. Žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja
ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5
dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk <., rozsudok
verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona
č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.).

Podľa § 250ja ods. 7 O.s.p. ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej
veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na
podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Preskúmaním veci senát najvyššieho súdu zistil, že predmetu prieskumu zákonnosti v tomto prípade
prechádza druhovo rovnaká vec žalobcu, v ktorej už senát rozhodol rozsudkom pod sp. zn. 3Sžf/40/2016
zo dňa 18.10.2017 [TESLA Liptovský Hrádok a.s. c/a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky], a preto
na neho poukazuje a uvádza text jeho odôvodnenia.

Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.



Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. účinného od 01.01.2012, daňové konania začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov;
sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak
skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt
priaznivejšie.

Podľa § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. účinného od 30.12.2012, daňové konanie začaté podľa
zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. v účinnom znení, správca dane v rozhodnutí vydanom vo
vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať
alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

Podľa § 74 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z., odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom
konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri
rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť
odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací
orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo
odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Podľa § 74 ods. 4 vety prvej Daňového poriadku, odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených
prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní, (zákon č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011), t.
j. právneho predpisu, podľa ktorého postupoval správca dane pri výkone daňovej kontroly a v konaní
prebiehajúcom do 30.12.2012, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z. účinného do 31.12.2009, predmetom dane je
poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.



Podľa § 9 ods. 1 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z., dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním
tovaru podľa § 8, vrátane poskytnutia práva užívať hmotný majetok.

Podľa § 19 ods. 2 prvej vety zákona č. 222/2004 Z.z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 22 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z., základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko,
čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za
dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok,
ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

Do základu dane podľa odseku 1 sa zahŕňajú aj
a) iné dane, clá a poplatky vzťahujúce sa na tovar alebo službu,
b) súvisiace náklady (výdavky), ako napríklad provízia, náklady na balenie, náklady na prepravu a
náklady poistenia požadované dodávateľom od kupujúceho alebo zákazníka.

Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., oslobodená od dane je poisťovacia a zaisťovacia činnosť
vrátane sprostredkovania poistenia a sprostredkovania zaistenia.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 49 ods. 3 prvá veta zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb
podľa odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28
až 41, s výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté
zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskych
spoločenstiev, alebo ak sú tieto služby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskych
spoločenstiev.

Podľa § 49 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z., ak platiteľ použije tovary a služby pre dodávky tovarov a
služieb, pri ktorých môže odpočítať daň, a súčasne pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých nemôže
odpočítať daň podľa odseku 3, je povinný postupovať pri výpočte pomernej výšky dane, ktorú môže
odpočítať, podľa § 50.

Podľa § 49 ods. 7 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ nemôže odpočítať daň pri
a) kúpe a nájme osobného automobilu; osobným automobilom sa na účely tohto zákona rozumie
motorové vozidlo registrované v kategórii M1,
b) kúpe príslušenstva osobného automobilu vrátane montáže; príslušenstvom osobného automobilu sa
na účely tohto zákona rozumie elektrické ovládanie okien, centrálne uzamykanie dverí, klimatizačný
systém, autorádio, autorádio s prehrávačom (MC/CD), prehrávač (MC/CD), reproduktory, anténa,
poplašné a zabezpečovacie zariadenie, vzduchový vankúš (airbag), strešné okno, protiblokovacie
zariadenie,
c) kúpe tovarov a služieb na účely pohostenia a zábavy,
d) prechodných položkách podľa § 22 ods. 3.

Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., pomernú výšku odpočítateľnej dane podľa § 49 ods. 4 platiteľ
vypočíta ako súčin dane a koeficientu vypočítaného podľa odseku 2 a zaokrúhleného na dve desatinné
miesta nahor.

Podľa § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., faktúra musí obsahovať
a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo
službu, a jeho identifikačné číslo pre daň,



b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo
služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,
c) poradové číslo faktúry,
d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak
tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,
e) dátum vyhotovenia faktúry,
f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,
g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,
h) uplatnenú sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane,
i) výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka
poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.

V danom prípade daňová kontrola bola vykonaná za účinnosti zákona o správe daní č. 511/1992
Zb. (zákon o správe daní) a napadnuté rozhodnutie, ako aj úkony vykonané daňovými orgánmi po
31.12.2011 sa spravovali ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z.z. (daňový poriadok).

Článok 135 smernice Rady 2006/112/ES stanovuje, že členské štáty oslobodia od dane poisťovacie a
zaisťovacie transakcie vrátane súvisiacich služieb poskytovaných poisťovacími maklérmi a poisťovacími
agentmi.

V obdobnej veci, nájom motorového vozidla a poskytnutie služby - sprostredkovanie jeho poistenia,
vydal ESD rozsudok č. C-224/11, na ktorý poukazoval aj žalobca. Išlo o návrh na začatie prejudiciálneho
konania týkajúci sa výkladu článku 2 ods. 1 písm. c), článku 28 a článku 135 ods. 1 písm. a) smernice
Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347,
s. 1) - Poskytovanie lízingu spojené s poskytovaním poistenia predmetu lízingu, uzavretého lízingovou
spoločnosťou a fakturovaného touto spoločnosťou lízingovému nájomcovi - Kvalifikácia plnenia na účely
DPH ako jediného zloženého plnenia alebo ako dvoch samostatných plnení.

V predmetnom rozsudku bol vyjadrený názor, podľa ktorého, ak lízingový prenajímateľ sám poistí
majetok tvoriaci predmet lízingu a lízingovému nájomcovi refakturuje presnú sumu nákladov poistenia,
takáto transakcia predstavuje za okolností, ako sú tie vo veci samej, poisťovaciu transakciu v zmysle
článku 135 ods. 1 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty.

Vo veci posudzovanej Súdnym dvorom išlo o prípad, keď boli prítomné predovšetkým dva prvky, a to:
1/ Poskytnutie lízingu dohodnutého zmluvnými stranami zmluvy o lízingu, t.j. prenajímateľom a
nájomcom.
2/ Poskytnutie poistenia spojeného s majetkom tvoriacim predmet lízingu, v rámci ktorého na jednej
strane prenajímateľ, vlastník uvedeného majetku, uzavrie poistenie u poisťovateľa a na druhej strane sú
náklady na toto poistenie refakturované v nezmenenej výške nájomcovi.

Súdny dvor prezentoval vo svojom rozhodnutí právny názor: „Na to, aby sa zistilo, či takéto prvky tvoria z
hľadiska DPH jedinú transakciu, treba najprv uviesť, že je pravda, že tieto dva prvky môžu byť poskytnuté
spoločne. Existuje totiž spojitosť medzi poskytnutím služby lízingu a poskytnutím poistenia spojeného s
majetkom tvoriacim predmet lízingu, keďže takéto poistenie pokrývajúce uvedený majetok je užitočné
len vo vzťahu k tomuto majetku.



Okrem iného treba pripomenúť, že pokiaľ ide o jednotnosť služby, nepriame dôkazy môžu byť poskytnuté
postupmi fakturácie a tarifikácie (pozri v tomto zmysle rozsudok CPP, už citovaný, bod 31). Oddelená
fakturácia a odlišná tarifikácia služieb svedčia v prospech existencie nezávislých služieb, pričom však
nemajú rozhodujúcu povahu (pozri v tomto zmysle uznesenie Purple Parking a Airparks Services, už
citované, bod 34 a citovanú judikatúru).

V tejto súvislosti sa zdá, že postupy uplatnené vo veci samej, t. j. odlišná tarifikácia, ako aj oddelená
fakturácia, odrážajú záujmy zmluvných strán. Nájomca chce totiž predovšetkým získať službu lízingu
a len subsidiárne vyhľadáva poistenie, ktoré od neho vyžaduje prenajímateľ. Ak sa nájomca rozhodne
zaobstarať si prostredníctvom prenajímateľa aj službu poistenia, takéto rozhodnutie vzniká nezávisle od
jeho rozhodnutia uzatvoriť lízingovú zmluvu.
Z predchádzajúcich úvah, ako aj z úvah uvedených v bode 36 tohto rozsudku a fortiori vyplýva, že službu
poistenia a službu lízingu, o ktoré ide vo veci samej, nemožno považovať za tak úzko zviazané, že
objektívne tvoria jedno nerozlučné hospodárske plnenie, ktorého rozčlenenie by bolo neprirodzené, v
zmysle judikatúry uvedenej v bode 30 tohto rozsudku.

Na to, aby sa vnútroštátnemu súdu poskytla úplná odpoveď, treba na účely výkladu článku 78 smernice
o DPH uviesť, že ak poskytnutie lízingu a poskytnutie poistenia týkajúceho sa majetku tvoriaceho
predmet lízingu predstavujú nezávislé plnenia, nepatria do toho istého základu dane. Takéto poskytnutie
poistenia, ktoré predstavuje nezávislé plnenie a pre nájomcu je samo osebe cieľom, nemôže v zmysle
tohto článku 78 predstavovať výdavky súvisiace s transakciou lízingu, ktoré sa musia zohľadniť na
výpočet základu dane tejto poslednej uvedenej transakcie. Za takýchto okolností totiž náklady na
poistenie predstavujú protiplnenie za poskytnutie poistenia týkajúceho sa majetku tvoriaceho predmet
lízingu, a nie protiplnenie za poskytnutie samotného lízingu.

Aby sa určilo, či táto transakcia, ktorá spočíva nielen v poskytnutí poistenia, ale aj v refakturovaní jeho
nákladov nájomcovi, predstavuje transakciu oslobodenú od DPH, treba posúdiť rozsah článku 135 ods.
1 písm. a) smernice o DPH.

Podľa tohto ustanovenia členské štáty oslobodia od dane „poisťovacie a zaisťovacie transakcie vrátane
súvisiacich služieb poskytovaných poisťovacími maklérmi a poisťovacími agentmi“.

Súdny dvor však spresnil, že výraz „poisťovacie transakcie“, ako je uvedený v článku 135 ods. 1 smernice
o DPH, je v zásade dostatočne široký na to, aby zahŕňal poskytnutie poistného krytia platiteľom dane,
ktorý sám nie je poisťovateľom, ale ktorý v rámci kolektívneho poistenia poskytuje svojim zákazníkom
takéto poistenie využitím služieb poisťovateľa, ktorý preberá poistné riziko (pozri v tomto zmysle
rozsudok CPP, už citovaný, bod 22).

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa treba zaoberať otázkou, či do pojmu „poisťovacie transakcie“
patrí aj poskytnutie poistného krytia, ktoré zabezpečí poistený, akým je prenajímateľ, ktorý v rámci
transakcie lízingu refakturuje náklady na toto poistenie svojmu zákazníkovi, t.j. nájomcovi, ktorý má vo
vzťahu k prenajímateľovi prospech z tohto krytia rizík.

Na takúto otázku treba v zásade odpovedať kladne.

Treba totiž uviesť, že poistenie, ako je to vo veci samej, by nemalo podliehať DPH len na základe
samotného refakturovania s ním spojených nákladov v súlade so zmluvným dojednaním uzatvoreným
zmluvnými stranami lízingovej zmluvy. Skutočnosť, že prenajímateľ na žiadosť svojich zákazníkov
uzatvorí poistenie u tretej osoby a následne na nich prenesie presnú sumu nákladov fakturovanú touto
treťou osobou, nemôže tento záver vyvrátiť. Za takýchto okolností, pokiaľ poskytnutie poistenia zostáva
nezmenené, refakturovaná suma v skutočnosti predstavuje protiplnenie za uvedené poistenie, a takáto
transakcia preto nemá podliehať DPH, keďže je oslobodená od dane v zmysle článku 135 ods. 1 písm.
a) smernice o DPH.

V zmysle prezentovaného právneho názoru Súdneho dvora, ktorý v časti poskytol východiská pre
posúdenie aj danej konkrétnej veci, predstavuje poskytnutie služieb spoločnosťou BUSINESS LEASE
SLOVAKIA s.r.o. žalobcovi, minimálne v rozsahu sprostredkovania poistenia, takú časť plnenia, ktoré
nesúvisí s nájmom motorových vozidiel, ide o poskytnutie inej služby a odčlenenie platieb za toto plnenie,



nie je preto neprirodzené. Z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s právnym názorom súdu prvého
stupňa a žalovaného, že sa na služby definované pod položkami 4. 2. 1 d), 4. 2. 1 e), 4. 2. 1 f), má
prihliadať ako na plnenie, na ktoré sa vzťahuje rovnaký daňový režim ako na hlavné plnenie. Žalobca
v konaní pred správcom dane, ani zástupca prenajímateľa pri ústnom pojednávaní však nepreukázal,
či platby účtované prenajímateľom za uvedené služby sú refakturáciou platby v tej istej výške ako činila
jeho úhrada poistného poisťovateľovi. Keďže poistenie je oslobodené od dane, nemá byť hradená ani
DPH z tejto položky. V prípade transakcií, pri ktorých nedochádza k uplatneniu DPH, nedochádza k
daňovej povinnosti, preto nemožno ani žiadať o odpočet DPH. V prípadoch, ak dôjde k nesprávnemu
určeniu základu dane platiteľom, možno následne len vykonať opravu základu dane postupom podľa §
25 v spojitosti s ust. § 53 zákona č. 222/2004 Z.z.

Napriek doplnenému dokazovaniu, žalobca nepožiadal o predloženie dotknutých poistných zmlúv, a
preto nebolo možné zistiť, či celá vyúčtovaná čiastka zodpovedajúca službe definovanej pod bodmi 4. 2.
1 d), 4. 2. 1 e), 4. 2. 1 f) zodpovedala dohodnutému poistnému, a či sa teda na ňu vzťahovalo oslobodenie
od DPH s následnou nemožnosťou odpočtu DPH. Dôkazná povinnosť daňového subjektu vyplýva z ust.
§ 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z.

Systém odpočítania stanovený smernicou o DPH má za cieľ celkovo zmierniť záťaž, ktorú pre
podnikateľa predstavuje DPH splatná alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho ekonomických činností.
Spoločný systém DPH takto zaručuje neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých ekonomických
činností, bez ohľadu na účely a výsledky týchto činností, pod podmienkou, že tieto v zásade podliehajú
DPH.

V zmysle európskej judikatúry, každé plnenie má byť považované za odlišné a nezávislé, pričom však
plnenie pozostávajúce z jediného plnenia (z hospodárskeho hľadiska) nesmie byť umelo členené, aby
sa nezmenila funkčnosť systému DPH. O jediné plnenie ide, keď dva alebo viaceré prvky alebo úkony
poskytnuté zdaniteľnou osobou v prospech zákazníka sú tak úzko spojené, že tvoria objektívne jediné
nerozlučné hospodárske plnenie, ktorého rozčlenenie by bolo neprirodzené.

Keď sa určitá činnosť skladá z viacerých plnení, vzniká otázka, či sa má táto činnosť považovať
za jedno plnenie s jedným základom dane alebo za viaceré odlišné a nezávislé plnenia, ktoré sa
posudzujú samostatne. Koncept zložených plnení predstavil Súdny dvor EÚ vo viacerých svojich
rozhodnutiach (spomenutých aj účastníkmi konania), v ktorých definoval určité kritériá, ktoré by sa mali
brať do úvahy, aby sa z hľadiska DPH určilo, či jedno plnenie, ktoré sa skladá z viacerých prvkov,
sa má považovať za jeden zdaniteľný obchod alebo za viac odlišných a samostatne posudzovaných
zdaniteľných obchodov. Okrem toho Súdny dvor EÚ definoval pojmy „vedľajšie plnenie“ a „úzko spojené
plnenie“, na ktoré sa vzťahuje rovnaký daňový režim ako na hlavné plnenie. Súdny dvor EÚ ďalej uviedol,
že vzhľadom na rozmanitosť obchodných operácií nie je možné dať úplný návod, ako pristupovať k
problému jednoznačne vo všetkých prípadoch, a preto každý konkrétny prípad je potrebné posudzovať
samostatne.

Podľa názoru Najvyššieho súdu, správca dane, žalovaný a súd prvého stupňa nesprávne právne posúdili
poskytnutie služby definovanej pod položkami 4. 2. 1 d) - poistné na povinné zmluvné poistenie, 4. 2. 1
e) - poistné na havarijné poistenie vozidla, 4. 2. 1 f) - úrazové poistenie prepravovaných osôb, začleniac
ho ako nerozlučné hospodárske plnenie k nájmu vozidiel. Rozhodnutie o tom, že žalobcovi neprislúcha
nárok na odpočet DPH pripadajúci tejto časti plnenia je však vecne správne, pretože táto je oslobodená
od DPH a nemožno preto požadovať jej odpočet.

Žalovaný, ako aj krajský súd pre správne uplatnenie dane z pridanej hodnoty vykonali analýzu
zdaniteľného plnenia s prihliadnutím na to, aký cieľ mali jednotlivé prvky plnenia pre žalobcu. Na
základe analýzy určili, že ide o jedno zložené plnenie s jedným základom dane. Plnenia obsiahnuté v
položkách 4.2.1 g) - náklady na cestnú daň, koncesionárske poplatky, 4.2.1 h) - úroková miera, 4.2.1
i) - správny poplatok, 4.2.1 - j) - náklady na údržbu, pravidelný servis/opravy podľa pokynu výrobcu,
výmenu oleja, údržbu, výmenu pneumatík a súčiastok potrebných pre bežný spôsob používania vozidla,
4.2.1 k) predplatné na náhradné vozidlo, 4.2.1 l) náklady medzinárodnej asistenčnej služby vyhodnotili
ako formálne odlišné plnenia, poskytnuté oddelene, avšak závislé na hlavnom plnení, ktoré je potrebné
považovať za jedno plnenie.



S uvedeným názorom možno súhlasiť, pretože ako už uviedol súd prvého stupňa, účelom nájmu
vozidla je jeho používanie. V spojitosti s používaním a prevádzkou motorových vozidiel sa spájajú
povinnosti určené osobitnými predpismi, na ktoré krajský súd poukázal (§ 21 zákona č. 725/2004
Z.z., § 84, § 85 zákona č. 582/2004 Z.z. v účinnom znení). Je záujmom a súčasne aj povinnosťou
vlastníka - prevádzkovateľa motorového vozidla, aby boli riadne a včas vykonávané predpísané
kontroly technického stavu jeho vozidla a jeho údržba, uhradené poplatky súvisiace s jeho prevádzkou,
v termínoch určených zákonom používané predpísané typy pneumatík (zimné, letné), výrobcom
odporúčané druhy pneumatík a pod. Je preto potrebné, aby bolo umožnené plnenie uvedených
povinností zodpovednou osobou, t.j. vlastníkom vozidla. Vlastník motorového vozidla je zodpovedný
za dodržiavanie osobitných právnych predpisov (aj v rámci objektívnej zodpovednosti), pričom ak mu
vznikajú náklady s tým súvisiace, je logické, ak tieto náklady premietne do nájomného. Uvedené činnosti
je preto potrebné považovať za bezprostredne súvisiace s prevádzkou motorových vozidiel, t.j. s účelom,
na ktorý boli prenajaté. Z dôvodu, že prenajaté vozidlá neboli určené na následný odpredaj žalobcovi,
ten nebol držiteľom technického osvedčenia vozidla, nebol oprávnený rozhodovať o jeho používaní (§
2 písm. am/ zákona č. 725/2004 Z.z.), a preto si prípadne nemohol určiť iný subjekt na poskytnutie
predmetných služieb. Čo sa týka poskytnutia služby - medzinárodnej asistenčnej služby, táto býva
obvykle poskytovaná v rámci havarijného poistenia, pričom žalobca v rámci svojej dôkaznej povinnosti
nepreukázal, či účtovaná čiastka za túto službu nebola súčasťou predmetného poistenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe uvedených dôvodov zhodol s názorom súdu prvého
stupňa, že v prípade citovaných plnení išlo o plnenia tak úzko prepojené s nájmom vozidiel, že tvoria
objektívne jedno ekonomické plnenie, ktorého rozčlenenie by bolo neprirodzené.

Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa
§ 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal dostatočné dokazovanie.
Rozhodnutie žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu,
ktorý bol vo výroku vecne správny, podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. l O.s.p.,
potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebol úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.