Zoologická záhrada Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/331/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113223494
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7113223494.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov
JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: R. Y., s miestom podnikania v V., S.
XX, IČO: 33 636 541, zastúpeného: Mgr. Radovan Spišák, advokát so sídlom v Košiciach, Petzvalova
5, proti žalovanému: A. záhrada V. - V. so sídlom v V., U. XX, IČO: 00 083 089, zastúpenému: JUDr.
Marcel Dolobáč, PhD., advokát so sídlom v Košiciach, Žižkova 39, o neplatnosť výpovede z nájmu
nebytových priestorov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 19. januára 2017,
č. k. 24C/384/2013-145

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom určil, že výpoveď z nájmu nebytových priestorov - dreveného stánku č. 6 v areáli Zoologickej
záhrady Košice - Kavečany o výmere 8,75 m2, vrátane pozemku o výmere 24 m2, prenajatých žalobcovi
zmluvou o nájme nebytových priestorov č. 013NP/2010 zo 17. mája 2010, daná listom žalovaného zo
14. mája 2013, je neplatná. Zároveň priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že výpoveď z nájmu nebytových
priestorov - dreveného stánku č. 6 v areáli Zoologickej záhrady Košice - Kavečany o výmere 8,75 m2,
vrátane pozemku o výmere 24 m2, prenajatých žalobcovi zmluvou o nájme nebytových priestorov č.
013NP/2010 zo 17. mája 2010, daná mu listom žalovaného zo 14. mája 2013, je neplatná. Žalobu
odôvodnil tým, že výpovedné dôvody neboli naplnené.

1.3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca ako nájomca a žalovaný
ako prenajímateľ uzavreli 17. mája 2010 zmluvu č. 013NP/2010 o nájme nebytových priestorov na
dobu neurčitú, predmetom ktorej bol prenájom nebytového priestoru - dreveného stánku č. 6 v areáli
žalovaného. Účelom nájmu, resp. využitia týchto nebytových priestorov bolo prevádzkovanie predaja
občerstvenia, piva, nealkoholických a alkoholických nápojov. Žalobca ako nájomca a žalovaný ako
prenajímateľ uzavreli 14. mája 2010 tiež zmluvu č. 014NP/2010 na dobu neurčitú, predmetom ktorej bol
nájom nebytového priestoru dreveného stánku č. 5 v areáli žalovaného, pričom účelom nájmu, resp.
využitia týchto priestorov bolo prevádzkovanie predaja hračiek a suvenírov. Žalovaný listom zo 14. mája
2013 vypovedal nájom zmluvy č. 013NP/2010, uzavretej 17. mája 2010, s poukazom na článok IV bod
4.1 písm. a) zmluvy z dvoch dôvodov:



- že žalobca ako nájomca užíval nebytový priestor v rozpore s dojednaným účelom zmluvy, pretože v
nebytových priestoroch ponúkal a doteraz ponúka na predaj hračky a iné upomienkové predmety bez
súhlasu prenajímateľa, pričom nájom bol dojednaný výhradne na prevádzkovanie predaja občerstvenia,
piva a nealkoholických a alkoholických nápojov, čím porušil ust. článku 2.2 zmluvy;
- že žalobca ako nájomca v mesiacoch november až apríl 2013 opätovne bez súhlasu či vedomosti
prenajímateľa vykonával podnikateľskú činnosť, konkrétne v dňoch 13.4.2013, 14.4.2013, 20.4.2013 a
21.4.2013, čím porušil ust. čl. IV bod 4.3 zmluvy, ktoré stanovuje, že v mesiacoch november až apríl nie
je daná povinnosť ani možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť.

1.4. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa zákonných ustanovení § 3 ods. 1,
3 a § 10 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Vzhľadom k tomu,
že nájom bol uzavretý na neurčitý čas a z obsahu zmluvy vyplýva, že zmluvné strany si dohodli
výpovedné dôvody, žalovaný ako prenajímateľ mal právo vypovedať zmluvu len na základe zmluvne
dojednaných výpovedných dôvodov (§ 10 cit. zákona). V zmysle článku IV zmluvy, jedným z dojednaných
výpovedných dôvodov bolo, že nájomca užíva nebytový priestor v rozpore so zmluvou. Prvoinštančný
súd konštatoval, že z hľadiska formálneho výpoveď obsahuje všetky predpísané náležitosti. Zároveň
nebolo sporné, že výpoveď bola žalobcovi riadne doručená. Súd prvej inštancie preto posudzoval,
či boli naplnené materiálne podmienky výpovede a teda, či bol naplnený použitý výpovedný dôvod.
Z ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že dôkazné bremeno na preukázanie existencie skutkových
okolností, odôvodňujúcich výpoveď z nájmu, je zásadne na prenajímateľovi, v danom prípade na
žalovanom. V konaní bolo preto povinnosťou žalovaného preukázať, že žalovaný sa takto v čase dania
výpovede, resp. pred daním výpovede z nájmu, skutočne správal.

1.5. Vo vzťahu k prvému výpovednému dôvodu na preukázanie tvrdenej skutočnosti žalovaný predložil
fotografiu, ktorá zachytáva stánok č. 6, čo nespochybňoval ani žalobca. Súd prvej inštancie po zväčšení
fotografie na monitore laptopu konštatoval, že je evidentné, že na predajnom pulte sú položené aj
hračky. Zreteľne bolo vidieť napr. dinosaura a žlté plyšové hračky v počte 2 ks, zavesené na stojane.
Sporným však bol čas vyhotovenia fotografie. Žalovaný sám uviedol, že nedisponuje dôkazom o tom, že
fotografia bola vyhotovená v rozhodnom čase, t.j. v čase pred daním výpovede z nájmu. Keďže sezóna
v zoologickej záhrade začína 1. mája a výpoveď z nájmu bola daná 14. mája 2013, je potom zrejmé,
že vo vzťahu k roku 2013 bol žalobca povinný preukázať, že žalobca predával hračky v období od 1.
mája 2013 do 14. mája 2013. Pokiaľ sa výpoveď vzťahovala aj na predchádzajúce obdobie (žalovaný
to vo výpovedi nešpecifikoval), tak vzhľadom k tomu, že žalobca bol oprávnený predávať hračky v
druhom prenajatom stánku č. 5 do konca leta 2012, bolo potom povinnosťou žalobcu preukázať, že
žalobca predával v stánku č. 6 hračky v období jesenných mesiacov 2012 do skončenia sezóny t.j.
do 31. októbra 2012. Fotografia bola uložená v elektronickom súbore žalovaného; súbor bol vytvorený
16. augusta 2013, teda 3 mesiace po daní výpovede. Žalovaný však mal za to, že ide o nepriamy
dôkaz, ktorý nevylučuje, že k odfoteniu existujúceho stavu došlo v čase pred daním výpovede; je totiž
vysoko pravdepodobné, že pokiaľ žalobca predával hračky aj v období po daní výpovede, tak ich zrejme
predával aj pred daním výpovede. Zároveň ide o dôkaz, ktorý smeruje k vyvráteniu tvrdenia žalobcu,
že nikdy v stánku hračky nepredával. Žalobca k predloženej fotografii uviedol, že v podstate každá
firma, ktorá ho zásobuje svojim tovarom v rámci predaja občerstvenia, mu na začiatku sezóny dodá
spolu s týmto tovarom aj reklamný tovar. Je to vlastne tovar určený na tzv. podporu predaja. Napr. pri
predaji dvoch, troch fliaš koly dostane zákazník grátis takýto reklamný predmet. Tieto reklamné predmety
má síce vystavené na pulte, avšak ich nepredáva, ale dáva ich grátis zákazníkom pri kúpe tovaru,
ktorý pochádza od týchto firiem. Žalobca na pojednávaní predložil plyšové hračky s logom firmy Coca-
cola a firmy Koral, ktorá mu dodáva nanuky. Vyhodnotiac výsledky vykonaného dokazovania súd prvej
inštancie konštatoval, že z nich nie je možné učiniť jednoznačný a nepochybný záver o tom, že žalobca
v rozhodnom čase pred daním výpovede predával hračky. Uvedený záver nevyplýva ani z predloženej
fotografie, ani z výpovede svedkyne. Ako uviedol sám žalovaný, nevie presne určiť dátum, kedy došlo
k odfoteniu stánku. Pokiaľ bol súbor v jeho počítači s touto fotografiou nahratý 16. augusta 2013, je
len možné predpokladať, že k vyhotoveniu fotografie došlo v predchádzajúcom čase. Tento čas však
zahŕňa aj obdobie po daní výpovede, t.j. obdobie, ktoré pre posúdenie veci nie je relevantné. Dôvod
výpovede musí existovať v čase dania výpovede. Pokiaľ sa teda nájomca dopustí správania, ktorým
poruší zmluvu o nájme až v období po daní výpovede, z hľadiska posudzovania existencie materiálnych
dôvodov výpovede je uvedená skutočnosť irelevantná. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že hodnotenie
dôkazov je potrebné vnímať aj v súvislosti s tým, že zo strany žalobcu išlo o účelové konanie, pretože
žalobca dal výpoveď zo zmluvy č. 014NP/2010 zo 14. mája 2010, predmetom ktorej bol nájom dreveného



stánku č. 5, ktorého účelom bolo prevádzkovanie predaja hračiek a suvenírov, čím sa vyhol plateniu
nájomného zo stánku č. 5 a tovar z tohto stánku presunul do stánku č. 6, súd prvej inštancie uviedol, že
účelovosť konania žalobcu, t.j. že výpoveďou sledoval práve presun tovaru z jedného stánku do druhého,
preukázaná nebola. Žalovaný podľa tvrdenia žalobcu neudržiaval predmet nájmu v stave spôsobilom
na dohovorené alebo obvyklé užívanie a žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobcu, týkajúce sa dôvodov,
pre ktoré sa rozhodol vypovedať nájom stánku č. 5. V súvislosti s uvedeným záverom z vyhodnotenia
dokazovania súd prvej inštancie zdôraznil význam zásady „vigilantibus iura“, podľa ktorej právo patrí
bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným). Uvedená zásada kladie dôraz na vlastné pričinenie strán
sporu pri ochrane svojich práv. Preto, pokiaľ žalobca, vystupujúci ako prenajímateľ v záväzkovo-právnom
vzťahu zo zmluvy o nájme nebytových priestorov sa rozhodol dať žalovanému ako nájomcovi výpoveď
z nájmu, mal si počínať tak, aby v prípadnom spore o neplatnosť výpovede bol pripravený preukázať
predloženými dôkazmi existenciu použitého výpovedného dôvodu. Žalobcovi nič nebránilo v tom, aby
vyhotovil fotodokumentáciu, vo vzťahu ku ktorej by nebolo možné vytýkať spornosť dátumu jej vzniku;
žalovaný dokonca sám uviedol, že fotografia, ktorú v konaní predložil, vznikla náhodne, pri testovaní
nového fotoaparátu. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby vykonal šetrenie na mieste samom a spísal o
ňom zápisnicu, ďalej, aby vykonal pohovor so žalobcom a vytkol mu zistené porušenie zmluvy, doručil
mu písomný výstup zo šetrenia alebo z pohovoru a pod. V konaní nebolo sporné, že žalovaný žiadne
kroky v tomto smere neučinil. Táto nečinnosť resp. neostražitosť žalovaného viedla potom k následku,
spočívajúcom v neunesení dôkazného bremena v spore. Je logické, že žalobca nemohol preukazovať
negatívnu skutočnosť a teda, že hračky nepredával. Napriek tomu však tvrdenie, že hračky nepredával,
podporil argumentáciou a predloženými reklamnými predmetmi, ktoré mu na začiatku sezóny, spolu
s tovarom, určeným na predaj v rámci ponúkania občerstvenia, dodávajú niektorí obchodní partneri.
Tieto reklamné predmety nie sú určené na predaj, ale na podporu predaja občerstvenia. Žalovaný tieto
tvrdenia žalobcu nepopieral.

1.6. Čo sa týka druhého výpovedného dôvodu, podľa ktorého žalobca ako nájomca v mesiacoch
november až apríl 2013 opätovne bez súhlasu či vedomosti prenajímateľa vykonával podnikateľskú
činnosť, konkrétne v dňoch 13. a 14. apríla 2013, ako aj 20. a 21. apríla 2013, čím porušil ust. čl. IV
bod 4.3 zmluvy, ktoré stanovuje, že v mesiacoch november až apríl nie je daná povinnosť ani možnosť
vykonávať podnikateľskú činnosť, žalobca nespochybňoval, že v uvedené dni bol prítomný v predmete
nájmu. Súd prvej inštancie sa však v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalobcu, založenou
na nesporných skutočnostiach, že v zoologickej záhrade sa začína sezóna 1. mája a teda, predmet
nájmu, ktorým je drevený neizolovaný stánok, nebol používaný počas celého zimného obdobia od
1.11.2012 do 30.4.2013 (po dobu 6 mesiacov) a vzhľadom na účel nájmu, ktorým je prevádzkovanie
predaja občerstvenia, piva, nealkoholických a alkoholických nápojov, je potom úplne pochopiteľné,
že ak mal žalobca dostáť účelu dojednaného nájmu a byť pripravený na prevádzkovanie dojednanej
činnosti, musel predmet nájmu pripraviť na začiatok sezóny, t.j. všetko vyčistiť, zbaviť špiny, prachu,
urobiť hygienický náter, vyčistiť chladničku, mrazničku a výčap tak, aby boli splnené hygienické predpisy.
Taktiež musel priviesť a uskladniť tovar na nadchádzajúcu sezónu. Vo výpovedi uvedené štyri aprílové
dni, v ktorých túto činnosť vykonával, sú nepochybne primerané. Navyše, v konaní nebolo sporné, a ani
žalovaný netvrdil, že by žalobca v týchto dňoch prevádzkoval predaj občerstvenia, piva, nealkoholických
a alkoholických nápojov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na ust. § 5 ods. 1 zákona o nájme
a podnájme nebytových priestorov, podľa ktorého, ak nie je dohodnuté inak, prenajímateľ je povinný
odovzdať nebytový priestor nájomcovi v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, v
tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie
je s užívaním nebytového priestoru spojené. Z obsahu zmluvy o nájme, z článku V bodu 5.5. a bodu 5.8.
vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že žalobca ako nájomca je povinný na vlastné náklady vykonávať
bežné opravy a údržbu prenajatých priestorov a povinný udržiavať čistotu na chodníku patriacom k
nebytovému priestoru. Z uvedeného je zrejmé, že povinnosť, ktorá podľa zákona primárne prislúcha
prenajímateľovi, bola zmluvou prenesená na nájomcu. Žalovaný túto povinnosť nemohol splniť inak,
ako v termíne, bezprostredne predchádzajúcom začiatku sezóny zoologickej záhrady. Zhrnúc vyššie
uvedené, súd prvej inštancie konštatoval, že vyššie uvedeným správaním, vytknutým vo výpovedi z
nájmu, žalobca neužíval predmet nájmu v rozpore so zmluvou. Vzhľadom k tomu, že výpovedné dôvody
neboli naplnené, súd prvej inštancie uzavrel, že výpoveď z nájmu je neplatná a preto žalobe vyhovel.

1.7. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Žalobca mal v konaní plný
úspech. Preto mu súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.



2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. f) CSP. Žalovaný s názorom súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno, nesúhlasí. S
poukázaním na § 191 ods. 1 CSP je žalovaný presvedčený, že vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti
jednoznačne preukazujú naplnenie výpovedných dôvodov uvedených v nájomnej zmluve (užívanie
prenajatého priestoru žalobcom v rozpore so zmluvou), a to tým, že žalobca v rozpore s nájomnou
zmluvou predával v prenajatom stánku okrem občerstvenia, piva, nealkoholických a alkoholických
nápojov aj hračky a iné upomienkové predmety. Medzi stranami bolo nesporné, že medzi žalovaným
a žalobcom existovali dva nájomné vzťahy založené dvomi nájomnými zmluvami, ktorých predmetom
bol jednak prenájom stánku č. 6, ako aj stánku č. 5. Medzi stranami bolo taktiež nesporné, že po
letnej sezóne 2012 došlo zo strany žalobcu k vypovedaniu zmluvy o nájme stánku č. 5. Naopak medzi
stranami bolo sporné, či žalobca predával hračky aj v stánku č. 6, teda či došlo k porušeniu nájomnej
zmluvy č. 013NP /2010, a teda k existencii výpovedného dôvodu. Žalobca počas celého konania tvrdil,
že v stánku č. 6 hračky nikdy nepredával. V priebehu konania však žalovaný jednoznačne preukázal,
že dané tvrdenie žalobcu je nepravdivé, a to fotografiou dreveného stánku č. 6, z ktorej je zrejmé,
že sortiment hračiek zaberal takmer celý pult tohto stánku, pričom hračky boli taktiež zavesené na
stojanoch, výpoveďou štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorý uviedol, že po skončení nájmu stánku
č. 5 žalobca presunul tovar z tohto stánku do stánku č. 6 a tiež výpoveďou svedkyne EU., ktorá
potvrdila, že žalobca v stánku č. 6 predával v rovnakom čase občerstvenie aj hračky. Skutočnosť,
že v stánku č. 6 dochádzalo zo strany k predaju hračiek, mal za preukázanú aj súd na pojednávaní
konanom 6. decembra 2016. Napriek tomu, že fotografia nie je opatrená dátumom jej vyhotovenia
(nemohlo to byť však neskôr ako 26. augusta 2013, kedy bola fotografia nahratá do PC), má žalovaný
za to, že vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi možno dospieť k záveru, že k predávaniu hračiek
došlo aj pred podaním výpovede. Jedným z týchto dôkazov je aj samotná výpoveď z nájmu. Žalovaný
totiž v texte výpovede ako výpovedný dôvod výslovne uviedol predaj hračiek a iných upomienkových
predmetov. Pri argumentácii o tom, že žalobca pred výpoveďou z prenájmu stánku č. 6 v tomto stánku
hračky nepredával a že zo strany žalovaného išlo len o vymyslený výpovedný dôvod, sled udalostí
by v chronologickom poradí vyzeral nasledovne: do 14. mája 2013 - žalobca v stánku č. 6 hračky
nepredáva, 14. mája 2013 - žalobcovi je daná výpoveď pre predaj hračiek v stánku č. 6, po 14. máji
2013 - žalobca v stánku č. 6 hračky predáva (predložená fotografia stánku č. 6, ktorej autenticita
nebola spochybnená). Je zrejmé, že vyššie uvedenému chronologickému sledu udalostí, ku ktorému
súd vo svojom rozhodnutí akceptáciou tvrdení žalobcu de facto dospel, chýba akákoľvek logika. Ak
by k predaju hračiek pred podaním výpovede nedochádzalo, neexistoval by žiaden dôvod na to, aby
žalovaný vo výpovedi špecifikoval výpovedný dôvod tak konkrétne a neobmedzil sa len na všeobecné
konštatovanie užívania predmetu nájmu v rozpore s nájomnou zmluvou. Takéto konkrétne špecifikovanie
výpovedného dôvodu naopak spoločne s nevyvrátiteľnými dôkazmi o tom, že v predmetnom stánku
k predaju hračiek v danom období skutočne dochádzalo (fotografia, výsluch zástupcu žalovaného a
výsluch X. dokonale vykresľuje skutočný skutkový stav, že po tom, ako došlo zo strany žalobcu k
vypovedaniu nájmu stánku č. 5, bol tovar, ktorý bol ponúkaný na predaj v tomto stánku (teda hračky),
presunutý do stánku č. 6, kde bol v rozpore s nájomnou zmluvou č. 013NP/2010 ponúkaný na predaj.
Práve z vyššie uvedených dôvodov pristúpil žalovaný po predchádzajúcich ústnych upozorneniach
na porušenie zmluvy k vypovedaniu predmetnej nájomnej zmluvy. Výpoveď daná žalobcovi spĺňa
všetky formálne, ako aj materiálne požiadavky dané zákonom a nájomnou zmluvou a podľa názoru
žalovaného tak nemôžu byť pochybnosti o jej platnosti. Žalovaný v tejto súvislosti tiež podotýka, že
v celom svojom areáli striktne požaduje od všetkých prevádzkovateľov stánkov výhradné zameranie,
a to buď na predaj občerstvenia, alebo na predaj hračiek a iných upomienkových predmetov. Je tak
zrejmé, že nejde o bagateľný výpovedný dôvod a rozmar žalovaného. Na základe vyššie uvedeného má
žalovaný za nepochybné, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Zároveň žalovaný vyjadruje presvedčenie, že súd prvej inštancie sa v konaní
riadne nezaoberal druhým výpovedným dôvodom, a to vykonávaním podnikateľskej činnosti v dňoch
13.4.2013, 14.4.2013, 20.4.2013 a 21.4.2013, ktorého naplnenie taktiež spôsobuje platnosť výpovede.
Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak,
že žalobu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov celého konania, prípadne aby odvolací súd
rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. K odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý považuje rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny a vydaný v súlade so skutkovým a právnym stavom veci. Súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie založil na tom, že nie je možné učiniť jednoznačný a nepochybný záver o tom,



že žalobca v rozhodnom čase pred daním výpovede predával hračky. Tento záver nevyplýva ani z
predloženej fotografie, ani z výpovedí (jedinej) svedkyne (ostatné výsluchy boli len výsluchy strán
sporu, kde mala každá zo strán svoje odlišné tvrdenia). Podľa súdu prvej inštancie dôvod výpovede
musí existovať v čase dania výpovede, resp. pred daním výpovede a obdobie po daní výpovede je
z hľadiska posudzovania materiálnych dôvodov výpovede irelevantné. Svedkyňa ani nevedela uviesť,
kedy presne videla, že žalobca mal údajne predávať hračky, z čoho tak nemožno dovodiť, že žalobca mal
predávať hračky pred daním výpovede, nakoľko, ak by tak aj bol robil po daní výpovede (čo namietal),
tak je to z hľadiska posudzovania materiálnych dôvodov výpovede irelevantné. Žalovaný nepreukázal
ani tvrdenia o údajnom účelovom presune tovaru z jeho jedného stánku do druhého, preto je toto
tvrdenie z hľadiska posudzovania materiálnych dôvodov výpovede tiež irelevantné. Naopak, žalovaný
nespochybnil tvrdenia žalobcu, že tento dal výpoveď zo stánku, kde v skutočnosti predával hračky, z
dôvodu, že žalovaný neudržiaval predmet nájmu v stave spôsobilom na dohovorené užívanie, čo je tak
v rozpore s tvrdením žalovaného o údajnom účelovom preložení tovaru. Jediný dôkaz, ktorý žalovaný
predložil, mal údajne vzniknúť len náhodne, nesúvisiac so sledovaním zámeru zadovážiť si dôkazy pre
porušenie práva zo strany žalobcu ako nájomcu pre žalovaného, aj preto tento dôkaz nemohol slúžiť
účelu, na ktorý ho mal žalovaný predložiť, a spochybňuje to vlastne aj celkové tvrdenia žalovaného
o údajnom porušení zmluvy zo strany žalobcu ako nájomcu, ak jediný dôkaz, ktorý existuje, sa nemá
ani týkať danej veci. Súd podľa žalobcu správne uviedol, žalobca ani nemohol preukázať negatívnu
skutočnosť, že hračky nepredával. Žalobca v tomto smere preto tiež poukazuje na všeobecne uznávanú
právnu zásadu negatívnej dôkaznej teórie, v zmysle ktorej z pravidla, že každý dokazuje iba voje vlastné
skutkové tvrdenia, existuje výnimka, vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo
požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa
nestalo, čo neexistuje). Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba
rešpektovať pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
Analogicky v danom prípade nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby preukázal neexistenciu
niečoho, teda toho, že hračky nepredával. Zároveň žalobca na podporu svojej argumentácie poukázal
na uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010 a z 24. februára 2010,
sp. zn. 4 Cdo 13/2009, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 25. novembra 2015, sp.
zn. 3Cob 1112/2014, či rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 7. októbra 2014, sp. zn. 9Co/720/2014.
Odhliadnuc od uvedenej negatívnej dôkaznej teórie žalobca tiež uviedol, že strana sporu musí uniesť
dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia t.j. musí preukázať to, čo tvrdí. V danom ohľade sám
žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia, že hračky žaloba predával v stánku (najmä nie v rozhodnom čase),
z ktorého mal dostať výpoveď. Jediný dôkaz, ktorý žalovaný v spore predložil, ktorý nepreukazuje predaj
hračiek v čase dania výpovede, nepreukazuje podľa žalobcu predaj hračiek ako taký vôbec, pretože ako
aj súd prvej inštancie konštatoval, žalobca tvrdenie, že hračky nepredával, podporil argumentáciou a
predloženými reklamnými predmetmi, ktoré mu na začiatku sezóny, spolu s tovarom, určeným na predaj
v rámci ponúkania občerstvenia, dodávajú niektorí obchodní partneri. Tieto reklamné predmety nie sú
určené na predaj, ale na podporu predaja. Žalovaný toto tvrdenie žalobcu ani nepopieral. Žalovaný teda
nepreukázal, že žalobca hračky ako také v stánku na predaj občerstvenia vôbec predával (a to ani v
čase po daní výpovede), nakoľko jedna vec je podpora predaja marketingovým predmetom, a druhou
vecou je samotný „predaj hračiek“ ako výpovedný dôvod, a aj preto ani z predloženej fotky nemožno
dovodiť predaj hračiek ako taký. Takýto výkon práva by bol zo strany žalovaného ako prenajímateľa
podľa žalobcu až šikanózny. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že výpovedné dôvody neboli naplnené
a výpoveď daná žalovaným je preto neplatná. Naproti tomu žalovaný vo svojom odvolaní tvrdí, že
dôkazy ním predložené majú jednoznačne preukazovať, že zo strany žalobcu bol naplnený výpovedný
dôvod predajom hračiek, čo malo byť podľa žalovaného preukázané práve predloženou fotografiou, z
ktorej má vyplývať, že sortiment hračiek je vidieť na pulte aj v stánku žalobcu. Predložená fotografia
je podľa žalobcu v prvom rade pomerne nekvalitná a predmety na nej sú všeobecne zle viditeľné,
je možné identifikovať predajný stánok a osobu predávajúceho, ale už nie aj detaily, čo sa v stánku
nachádza. Nie je nepochybným spôsobom preukázané, čo presne sa na fotke nachádza, ak ide o
predmety v stánku, a ak má byť na podklade tohto dôkazu rozhodnuté, žalobca má za to, že musí byť
jednoznačne preukázané, čo sa na fotke nachádza, na fotke v danej kvalite nie je možné predmety
zreteľne rozpoznať (a to ani na fotke zobrazenej na počítači). Uvedené je zrejmé už zo súdneho spisu.
Fotka je v tak zlej kvalite, že nie je možné rozoznať ani väčšie predmety na fotke, aj preto podľa
žalobcu nemôže byť spôsobilým predmetom dokazovania v súdenej veci, ktorý má sám o sebe jednotlivo
alebo vo vzájomnej súvislosti jednoznačne preukázať predaj hračiek zo strany žalobcu. Ďalej nie je
zrejmé, z akého dátumu je fotografia, pričom dôvodnosť výpovedného dôvodu je nutné skúmať v čase



dania výpovede, a nie v inom (neznámom) čase, ako aj konštatoval súd prvej inštancie. Dokonca aj
dátum súboru v počítači sa dá zmeniť, preto nemôže byť ani hodnoverne preukázané, že ide o takýto
dátum, ako tvrdí žalovaný. Uvedená fotografia podľa žalobcu dokonca mohla byť upravená, čo žalobca
priamo netvrdí, pričom nie je vylúčené, ale zdá sa akoby tu bola snaha zakryť tvár žalobcu, ktorý sa
má na fotke nachádzať, ak sa na fotografiu lepšie niekto pozrie, zrejme, aby sa nemohol domáhať
práva na ochranu osobnosti. Je to len úvaha, no ak by to mohlo byť aj takto, že došlo k úprave fotky,
tak mohlo dôjsť k jej úprave aj v inej časti, pritom tak už nemôže ísť o hodnoverný dôkaz. Uvedené
by musel analyzovať súdny znalec alebo iný expert, čo ale s ohľadom na ostatné okolnosti veci a
fotografie nie je ani zrejme možné a nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa ust. § 12 ods. 1
Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové
záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť
len s jej privolením. Žalobca namietal a ďalej namieta aj nezákonnosť tohto dôkazu (fotografie). Ide
aj o dôkaz, ktorým došlo k nezákonnému zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu, ktorý je na
fotografii vyobrazený, čo napokon sám tvrdí aj žalovaný, pričom nemôže to byť ani nikto iný, keďže
len žalobca v danom stánku aj fyzicky predáva. Žalobca nedal nikomu zvolenie na vyhotovenie tej
fotografie, ani na jej použitie, a to ani v tomto súdnom konaní. O tom svedčí aj výpoveď žalovaného a
jeho riaditeľa, ktorý sám priznal, že zvolenie nebolo dané, keďže ide o údajne náhodnú fotografiu. Podľa
žalobcu tak sa jedná o nezákonne obstaranú fotografiu a nezákonný dôkaz bez súhlasu žalobcu, keďže
daná fotografia zachytáva vyobrazenie osoby žalobcu. Keďže fotografia zachytáva osobu žalobcu, ide
podľa žalobcu o hodnotu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého tak vyhotovenie
a použitie takejto fotografie podlieha súhlasu žalobcu. Samotná súdna prax považuje za neprípustný
dôkaz, ktorý navrhol účastník konania (strana sporu) na preukázanie svojich tvrdení, ktorý bol získaný
alebo zabezpečený v rozpore s právnymi predpismi, alebo ktorého získaním došlo k porušeniu práv inej
fyzickej či právnickej osoby. V tomto ohľade žalobca poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 21Cdo 1771/2011, podľa ktorého, ak navrhne účastník konania k preukázaniu svojich tvrdení
dôkaz, ktorý bol zadovážený alebo opatrený v rozpore so zákonom a jeho zadovážením alebo opatrením
došlo k porušeniu práv inej fyzickej osoby, súd taký dôkaz ako neprípustný odmietne (Rc 39/1999), resp.
tiež na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 191/05. Podľa ust. § 470 CSP platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom dokazovanie fotografiou
sa vykonávalo už aj počas účinnosti nového CSP. Podporne preto poukazuje žalobca na to, že podľa
článku 16 ods. 2 CSP súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy,
ktoré boli získané v rozpore so zákonom. Žalobca preto namieta použitie, resp. prípustnosť takéhoto
dôkazu v tomto konaní. Podľa názoru žalobcu na súde by takýto dôkaz získaný v rozpore so zákonom
nielenže nemal byť použitý, ale ani otázky, odpovede či tvrdenia strán sporu alebo svedkov by sa
naň nemali odvolávať, t.j. vôbec by takýto dôkaz nemal byť zohľadňovaný. Nehovoriac o tom, že ani
podľa fotografie nejde o predaj hračiek. Nie je vôbec zrejmé, že tieto údajné hračky sa aj predávali
alebo len tam boli len položené. Aj na predmetnej fotografii je vidieť zreteľne len to, že ide o predaj
občerstvenia, a nie o predaj hračiek. Tvrdenie žalovaného ohľadom preloženia sortimentu nie je ani
preukázané, ale ani to nie je reálne možné, nakoľko sortiment v stánku s hračkami bol takého rozsahu,
že objektívne do stánku, kde sa predáva občerstvenie, ho ani nie je možné umiestniť. Žalobca k tomuto
uvádza, že výpoveď zo stánku č. 5 s hračkami, dal žalobca dlhšiu dobu pred tým (v roku 2012), než
obdržal výpoveď zo stánku č. 6 (2013), preto ani nie je pravdepodobné a logické tvrdenie žalovaného,
že žalobca preniesol a predával hračky zo stánku zrušeného takmer rok pred výpoveďou z druhého
stánku. Opomenúť nemožno ani to, že žalobca neužíval nehnuteľnosť v rozpore so zmluvou, preto
ani tento výpovedný dôvod nie je dôvodný. Podľa žalobcu výpoveď by bola dôvodná len vtedy, ak by
porušením zmluvy žalobca zmenil účel využitia priestorov, čo neurobil, a nemožno hovoriť o zmene
účelu nájmu alebo o konaní v rozpore s účelom nájmu. Ani teoreticky, ak by žalobca aj predal nejakú
„hračku“ (čo netvrdí), nemožno tým dovodiť porušenie zmluvy, pre ktoré je možné dať výpoveď, nakoľko
nezmenil účel využitia stánku, nezmenil tovar, nevymenil tovar a takýto výkon práva by bol šikanózny
zo strany prenajímateľa, už vôbec ak by tam žalobca zákazníkovi dal reklamný predmet, ktorý mu na
začiatku sezóny, spolu s tovarom, určeným na predaj v rámci ponúkania občerstvenia, dodávajú niektorí
obchodní partneri. Ani argumentácia žalovaného, ktorú podložil vymyslenou teóriou o chronologickom
poradí udalostí neobstojí, pretože sa jedná, ako to vyplýva priamo z textu, o vymyslený sled udalostí,
ktorým chce žalovaný len poukázať na sled, ktorý mu príde nelogický a nemá žiadny dôkazný význam.
Pri akceptovaní tejto argumentácie žalovaného by materiálne dôvody výpovede nebolo potrebné nikdy
preukazovať, ak by sa zdali byť čo i len trochu logické. Keďže žalobca prevádzkoval aj stánok s hračkami,
žalovaný predsa ľahko mohol túto situáciu zneužiť a obviniť ho z predaja hračiek zo zrušeného stánku v
druhom stánku, z ktorého mu tak potom aj dal výpoveď. Veď aj takýto sled udalostí je možný a logický.



Žalovaný predsa mal vedomosť o tom, že žalobca predával hračky v stánku, ktorý predtým zrušil. To
automaticky ale neznamená, že hračky potom predával v druhom stánku, takéto tvrdenie sa musí aj
preukázať riadnym dôkazom, a nie opisom fiktívneho sledu udalostí. Uvedené má údajne dokonale
dokresľovať skutočný skutkový stav, a to ten, že po zrušení stánku č. 5 mal byť tovar presunutý do
stánku č. 6. Takémuto tvrdeniu, ktoré si žalovaný sám dovodil, ale chýba akýkoľvek dôkaz. Toto tvrdenie
dokonca nie je ani predmetom výpovede, ale je tvrdené až po daní výpovede, vo výpovedi sa spomína
len predaj hračiek, presunutie hračiek je iná odlišná vec nesúvisiaca s výpoveďou, ktorú tiež musí
žalovaný riadne preukázať, ak týmto chce preukázať materiálne dôvody výpovede, inak ide len o dohady
a domnienky žalovaného, ktoré nie sú podľa žalobcu ani pravdivé a dôrazne ich namieta. Žalovaný
ďalej dôvodí údajnými ústnymi upozorneniami na porušovanie zmluvy pred daním výpovede, ktoré
taktiež ničím nepreukázal. Takéto žiadne podľa žalobcu neboli. Nie je podľa žalobcu ani pravdepodobné,
či obvyklé, aby upozorňoval žalovaný na porušenie zmluvy ústne a potom dával písomnú výpoveď,
obvykle takémuto postupu predchádza písomné upozornenie, ktoré je možné aj dovodiť zo zákona a z
ustálenej praxe prenajímateľov. Samozrejme, ústne upozornenia sú iba v rovine ničím nepreukázaných
tvrdení žalovaného, ako aj tvrdenia ostatné. Žalovaný odôvodnil svoje odvolanie len jedným odvolacím
dôvodom, a to že súd prvej inštancie mal na základe vykonaných dôkazov dospieť k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tento odvolací dôvod podľa žalobcu nie je daný. Súd prvej inštancie zobral do
úvahy len tie skutočnosti, ktoré z dôkazov vyplynuli a prihliadol na všetky preukázané skutočnosti.
Žalovaný však dostatočne nepreukázal tie skutočnosti, na ktorých postavil svoju výpoveď (t.j. ním tvrdený
predaj hračiek) a súd preto správne uzavrel, že výpovedné dôvody neboli naplnené a výpoveď daná
žalovaným je preto neplatná. Podporne žalobca uvádza, že aj v zmysle ustálenej judikatúry súdov
(rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn 9Co/362/2011) existencia výpovedného dôvodu musí
trvať v čase dania výpovede, nie v inom čase (skôr či neskôr). Tým, že dôvodnosť výpovedného dôvodu
je nutné skúmať v čase dania výpovede, dôvod výpovede v inom čase, t.j. prípadné porušenie povinnosti
nájomcu v čase odlišnom od času dania výpovede, by nezakladal platne účinky výpovede. Z jediného
dôkazu, ktorým je nekvalitná a nezákonne zadovážená fotografia, vôbec nevyplýva, že žalobca predával
v čase dania výpovede hračky, ani že ich niekedy v tomto stánku predával. Žalobca má za to, že
sa jedná o pomstu žalovaného za to, že nesúhlasil s odvádzaním percenta z tržieb žalovanému v
čase pred daním výpovede, pričom žalovaný sa potom snažil riešiť záležitosť výpoveďou z nájmu z
nepreukázaných, neexistujúcich a účelových dôvodov, pričom sa zrejme tiež domnieval, že žalobca
sa ako drobný živnostník nebude brániť proti tak veľkému subjektu, akým je žalovaný. Dôkaz o tom
doložil žalobca do súdneho spisu, že na ňom bolo požadované uzavretie zjavne likvidačného dodatku
pred daním výpovede. Žalovaný sa preukázateľne v čase pred výpoveďou snažil získať viac finančných
prostriedkov od žalobcu ako nájomcu aj mimo nájomného, preto podľa žalobcu žalovanému nešlo o
skončenie nájmu z nejakého objektívneho a preukázaného dôvodu a závažného porušenia zmluvy
nájomcom (ako je napríklad neplatenie nájomného), ale išlo mu o dosiahnutie iného účelu, ktorý sledoval.
Uvedené potvrdil vo svojej výpovedi aj žalobca, že tu bola snaha získať percentá z predaja alebo
peniaze na zvieratá, čo žalobca preukázal aj listinnými dôkazmi. V takom prípade nie je takýto právny
úkon výpovede ani v súlade s dobrými mravmi a bol by neplatný aj z tohto dôvodu. Žalovanému tak
išlo len o zvýšenie nájomného alebo získanie ďalších finančných prostriedkov nesúvisiacich s nájmom
(za zvieratá), pričom otázka skončenia nájmu nemala preňho prioritu. K tomuto poukazuje žalobca na
judikatúru súdov (R 100/1999). Aj z tohto dôvodu by mala byť výpoveď neplatná. O tomto postupe svedčí
aj ďalší postup žalovaného, ktorý vypracoval a dal podpísať žalobcovi dodatok č. 2 k nájomnej zmluve z
21. apríla 2017 (v prílohe vyjadrenia k odvolaniu žalovaného), kde sa tiež upravuje cena nájmu, ale už
akceptovateľne pre žalobcu ako nájomcu. Žalobca v tomto vyjadrení uplatňuje preto ďalšie prostriedky
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, za splnenia podmienok podľa §
366 v lehote na vyjadrenie k odvolaniu a predkladá dodatok č. 2 k predmetnej nájomnej zmluve, z ktorej
mu bola daná neplatná výpoveď zo strany žalovaného. Sám žalovaný navrhol uzavretie tohto dodatku č.
2 žalobcovi. Podľa obsahu dodatku č. 2 sa ostatné ustanovenia zmluvy dodatkom nedotknuté nemenia
a zostávajú v platnosti. Sám žalovaný konštatuje a potvrdzuje platnosť predmetnej zmluvy, minimálne
z tohto dôvodu musí byť výpoveď neplatná, pričom dodatok bol podpísaný až po daní výpovede a po
rozhodnutí súdu prvej inštancie. Postoj žalovaného k platnosti zmluvy je zjavný a jeho tvrdenia v odvolaní
minimálne rozporuplné. Konanie žalovaného preto vyznieva ako kalkul s oboma možnosťami, ak na súde
tvrdí, že výpoveď zo zmluvy je platná, a následne k zmluve uzatvára dodatky a vo vzťahu k žalobcovi
tvrdí, že zmluva je platná. Žalobca poprel opodstatnenosť a pravdivosť aj ďalšej odvolacej námietky,
spočívajúcej v tom, že sa súd prvej inštancie nezaoberal druhým výpovedným dôvodom, a to údajným
výkonom podnikateľskej činnosti v apríli 2013. Ani tento výpovedný dôvod nebol preukázaný a daný. S



ohľadom na vyššie uvedené žalobca odvolaciemu súdu navrhuje, aby napadnutý rozsudok ako vecne
správny v celom rozsahu potvrdil.

4. Na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu reagoval žalovaný replikou, v ktorej vyjadruje presvedčenie, že k
predávaniu hračiek dochádzalo už pred podaním výpovede a je presvedčený, že takýto záver vyplýva
z vykonaného dokazovania. Odkázal na svoju argumentáciu v podanom odvolaní. Pokiaľ súd prvej
inštancie zdôraznil, že výpovedný dôvod musí byť daný v čase podania výpovede a obdobie po daní
výpovede je z hľadiska posudzovania materiálnych dôvodov výpovede irelevantné, s týmto tvrdením
možno generálne súhlasiť. Avšak považuje za v rozpore s logikou nastolenie situácie (ktorú latentne
naznačuje súd), že síce bol preukázaný predaj hračiek, avšak nebolo preukázané, že by k predaju došlo
ešte pred podaním výpovede. Znamenalo by to, že žalovaný si „vymyslel“ konkrétny dôvod výpovede
„predaj hračiek“, ku ktorému ale nedochádzalo v čase výpovede, naopak žalobca pristúpil k takémuto
konaniu až po jej podaní (a možno fabulovať, že v dôsledku inšpirácie znenia výpovede). Žalovaný
odmieta tvrdenia žalobcu, že ide o „vymyslenú teóriu o chronologickom poradí udalostí“. Bude vecou
odvolacieho súdu ako sa so sporným skutkovým stavom vysporiada. Podľa názoru odvolateľa žalovaný
uniesol dôkazné bremeno a nesúhlasí so skutkovým tvrdením žalobcu v jeho vyjadrení, že predložená
fotografia je „nekvalitná a predmety na nej sú všeobecne zle viditeľné“. Taktiež sa nestotožňuje s
názorom žalobcu, že na predloženú fotografiu by súd nemal brať ohľad pre „nezákonnosť tohto dôkazu“.
V prvom rade namieta tvrdenie, že vyhotovením fotografie došlo k zásahu do osobnostných práv
žalobcu, keďže tento obrazový dôkaz je zameraný na sortiment predávajúceho, nie na predávajúceho
ako osobu. Dodáva, že žalobca ani bližšie neodôvodnil ním tvrdený zásah do jeho osobnej sféry.
Napokon, takáto námietka nebola prednesená ani v konaní pred súdom prvej inštancie. Naostatok k
tejto časti argumentácie dopĺňa, že súd nemôže automaticky fotografiu odmietnuť, ale musí v zmysle
čl. 3 a 16 CSP pristúpiť k tzv. testu proporcionality, pri ktorom súd hodnotí to, ktoré právo má v danom
prípade väčšiu váhu a dôležitosť či (tvrdená) ochrana súkromia osoby alebo právo na spravodlivý proces
žalovaného (napr. II. ÚS ČR 1774/14 alebo aj dôvodová správa k CSP). Použitie nielen fotografie, ale
dokonca aj telefonického hovoru (čo je podstatne väčší zásah do súkromia) vyhotoveného bez vedomia
dotyčnej osoby pripustili ako dôkazný prostriedok všeobecné súdy vo viacerých konaniach. V tejto
súvislosti Najvyšší súd ČR v konaní sp. zn. 30 Cdo 64/2004 uviedol, že hovory fyzických osôb, ku ktorým
dochádza pri výkone povolania, pri obchodnej, či inej verejnej činnosti, spravidla nemajú charakter
prejavov osobnej povahy a že zvukový záznam takéhoto hovoru použitý ako dôkaz nie je v občianskom
súdnom konaní neprípustný. Žalovaná odmieta aj ďalšiu časť argumentácie žalobcu založenú na tom, že
žalovaný sledoval iný cieľ, prípadne, že došlo k porušeniu dobrých mravov z jeho strany. Naopak, možno
hodnotiť ako nemorálne konanie žalobcu, ktorý konal s plným vedomím porušenia zmluvy a pravidiel
stanovených pre všetky stánky u žalovaného (buď sa predáva občerstvenie alebo hračky). A dokonca
konal tak aj dlhý čas po podaní výpovedi. Na základe uvedeného žalovaný trvá na svojom odvolaní.

5. Na repliku žalovaného reagoval žalobca duplikou, v ktorej popiera pravdivosť tvrdenia o nepriamom
preukázaní existencie výpovedného dôvodu, založenom na argumentácii, že opak je v rozpore s logikou,
pretože ide len o ničím nepreukázanú úvahu žalovaného. Poukázal na svoje podrobné vyjadrenie
k odvolaniu. Zdôraznil, že logická môže byť akákoľvek úvaha, avšak je nutné, aby súd vychádzal
z preukázanej skutočnosti dôkazmi. Toto tvrdenie je potom v rozpore s tým, čo tvrdí žalovaný v
predchádzajúcich odsekoch, kde súhlasí s tým, že je nutné preukázať výpovedný dôvod v čase podania
výpovede z hľadiska posúdenia materiálnych dôvodov výpovede. Žalovaný ale vôbec nepreukázal
nevyvrátiteľne, že k predaju hračiek v danom období skutočne došlo, dokonca podľa žalobcu ani
len to, že k nemu vôbec došlo. Podľa názoru žalobcu svoje tvrdenie musí strana sporu aj podložiť
relevantnými dôkazmi, a nielen teóriou určitej pravdepodobnosti, čo bolo práve v danom prípade kľúčové
a čo práve tu absentuje, a preto ani nebol žalovaný v konaní úspešný. Podobne, vo vzťahu k dôkazu
fotografiou, dôvodenej v replike odvolateľa, žalobca odkazuje na svoje vyjadrenie k odvolaniu. Zdôraznil,
že nezákonnosť dôkazu fotografiou namietal už na pojednávaní, hoci podľa žalobcu nezákonnosť
dôkazu možno namietať kedykoľvek, aj v odvolacom konaní, nakoľko v zmysle CSP súd prihliada na
zákonnosť dôkazov ex offo.

6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v
zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a rozsudok potvrdil podľa ust. § 387 ods.
1, 2 CSP, ako vecne správny.



7. Rozsudok bol verejne vyhlásený 27. marca 2019 v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v
Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

8. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu
v konaní z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu a v rozsahu námietok žalovaného, vymedzených
v podanom odvolaní, dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a uplatnený odvolací dôvod
nie je preukázaný. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP,
z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Uplatnený nárok správne právne posúdil
a dospel k správnym záverom, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani
pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo
na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto rozsudok vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, podľa
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

10. Presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje
a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú
správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozsudku.

11. Odvolací súd sa so spôsobom posúdenia neunesenia dôkazného bremena zo strany žalovaného
súdom prvej inštancie i s jeho zdôvodnením bez výhrad stotožňuje a považuje za celkom správny.
Len na doplnenie správnosti odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie správne vychádzal zo
zásady, že strany sporu sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Splnenie dôkaznej
povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti
s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od
zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní
a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa
na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení
reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú
všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu
nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii
dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým
podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností
významných z hľadiska hmotného práva, v danom prípade na žalovanom.

12. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní vo veci zo správnej úvahy, že dôvodnosť výpovedného
dôvodu je nutné skúmať v čase dania výpovede, dôvod výpovede v inom čase, t.j. prípadné
porušenie povinnosti nájomcu v čase odlišnom od času dania výpovede, by nezakladal platne účinky
výpovede. Svoje rozhodnutie po vyhodnotení vykonaného dokazovania prvoinštančný súd celkom
správne založil na úsudku o nemožnosti učinenia jednoznačného a nepochybného záveru o naplnení
prvého výpovedného dôvodu z nájomnej zmluvy, t.j. o predaji hračiek žalobcom v rozhodnom čase



pred daním výpovede. Správne tiež zdôraznil zásadu vigilantibus iura, v zmysle ktorej sa žalovaný
nesprával a nezadovážil relevantné dôkazy o údajnom porušovaní zmluvy zo strany žalobcu ako
nájomcu. Fotografia, ktorú žalovaný v konaní predložil, mala údajne vzniknúť len náhodne, nesúvisiac
so sledovaním zámeru zadovážiť si dôkaz o porušení práva/povinnosti zo strany žalobcu ako nájomcu
pre žalovaného, pričom žalovaný nevie preukázať ani konkrétny čas (deň) vyhotovenia tejto fotografie.
Z uvedeného dôvodu predmetný dôkaz nielenže nepreukazuje predaj hračiek v čase dania výpovede,
ale nepreukazuje predaj hračiek ako taký vôbec, pretože, ako súd prvej inštancie konštatoval, žalobca
tvrdenie, že hračky nepredával, podporil argumentáciou a predložením reklamných predmetov, ktoré
mu na začiatku sezóny, spolu s tovarom, určeným na predaj v rámci ponúkania občerstvenia, dodávajú
niektorí obchodní partneri. Tieto reklamné predmety nie sú určené na predaj, ale na podporu predaja.
Žalovaný toto tvrdenie žalobcu ani nepopieral.

13. V nadväznosti na uvedené žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného dôvodne poukázal
na všeobecne uznávanú právnu zásadu negatívnej dôkaznej teórie (vrátane relevantnej judikatúry),
v zmysle ktorej z pravidla, že každý dokazuje iba voje vlastné skutkové tvrdenia, existuje výnimka,
vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu
neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preto
neobstojí argumentácia žalovaného v odvolaní, že predaj hračiek žalobcom v čase dania výpovede bol
preukázaný nepriamo fiktívnymi úvahami a teóriou o chronologickom poradí udalostí s odôvodnením, že
opak by bol v rozpore s logikou (teóriou určitej pravdepodobnosti), pretože v danom prípade sa skutočne
nejedná o relevantný dôkaz, ale len o úvahu žalovaného, a už vôbec neobstojí názor žalovaného
uvedený v odvolaní, že jedným z dôkazov o porušení povinností zo strany žalobcu ako nájomcu, je aj
samotná výpoveď z nájmu. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym názorom žalobcu, uvedeným vo
vyjadrení k replike žalovaného, že logická môže byť akákoľvek úvaha, avšak v danom prípade je nutné,
aby súd vychádzal zo skutočnosti, preukázanej dôkazmi.

14. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní namieta, že sa jedná
o nezákonne obstaranú fotografiu a nezákonný dôkaz bez súhlasu žalobcu, keďže daná fotografia
zachytáva vyobrazenie osoby žalobcu. Uvedenou námietkou sa odvolací súd aj z dôvodu hospodárnosti
nezaoberal, pretože aj v prípade, ak by odvolací súd dospel k rozdielneho názoru ako mal súd prvej
inštancie, ktorý uvedený dôkaz bral do úvahy, na vecnú správnosť rozhodnutia by to už nemalo žiaden
dopad.

14. Ďalšiu odvolaciu námietku spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie sa v konaní riadne nezaoberal
druhým výpovedným dôvodom, a to vykonávaním podnikateľskej činnosti žalobcom v dňoch 13.4.2013,
14.4.2013, 20.4.2013 a 21.4.2013, žalovaný nepodoprel žiadnym konkrétnym argumentom. Preto v
uvedenej časti je odvolanie žalovaného neopodstatnené a nedáva odvolaciemu súd ani možnosť
odvolacieho prieskumu pre nedostatok dôvodov.

15. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že z hľadiska posúdenia materiálnych dôvodov výpovede
je nutné preukázať existenciu výpovedného dôvodu v čase dania výpovede, čo sa v danom prípade
nestalo, preto bolo pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalovaného žalobe vyhovené správne
a zákonne. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o
trovách konania, podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s
ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca, ako úspešná strana v spore v odvolacom konaní, má proti neúspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Preto odvolací súd žalobcovi priznal náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (§ 262 ods. 2 CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).