Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky


Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 16Cpr/1/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318200549
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Fekete
ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2022:1318200549.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v Bratislave, v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Fekete v právnej veci
žalobcu: C.. I. Š., L.. XX.XX.XXXX, J. C. X, J., zastúpený advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom,
Csc. so sídlom Nezábudková 22, Bratislava proti žalovanému: Kancelária Národnej rady Slovenskej
republiky, Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava, IČO: 00151491, o určenie neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 23.01.2018 voči žalovanému domáhal určenia neplatnosti výpovede z
pracovného pomeru zo dňa 17.01.2018, Číslo: R.-XXX-X/XXXX, doručenej žalobcovi dňa 18.01.2018
podľa § 59 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“), z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce (ďalej len „výpoveď“) a náhrady trov konania.

2. Žalobca odôvodnil žalobu skutkovými tvrdeniami podľa § 150 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „C.s.p.“) pričom uviedol, že žalobca bol v pracovnom pomere k žalovanému na základe pracovnej
zmluvy, pričom dňa XX.XX.XXXX doručil žalovaný žalobcovi písomnú výpoveď, ktorú žalobca prevzal
a priamo na výpovedi písomne žalovanému oznámil, že s ňou nesúhlasí. Žalobca je osobou s ťažkým
zdravotným postihnutím (ZŤP) a má priznaný invalidný dôchodok, o čom žalovaný vedel. Žalobca
namietal, že žalovaný nemal súhlas príslušného orgánu s výpoveďou, nakoľko ku dňu jej doručenia
nebolo právoplatne skončené správne konanie o udelenie súhlasu a tento nedostatok sa nedá
odstrániť ani dodatočne predložení príslušnej listiny a ide o neodstrániteľnú právnu vadu výpovede.
Ďalej namietal, že žalovaný nepreukázal existenciu organizačnej zmeny na základe organizačného
poriadku ku dňu skončenia pracovného pomeru, žalovaný žalobcovi neponúkol žiadnu možnosť ďalej
zamestnávať, nevykonal žiadne ponukové konanie a ani nepreukázal, že nemá možnosť žalobcu
„absolútne nezamestnať“.

3. Žalobca na preukázanie skutkových tvrdení pripojil k žalobe nasledovné listinné dôkazy: odvolanie
zo dňa 14.11.2017, odstúpenie odvolania ÚPSVaR, odbor služieb zamestnanosti - referát správneho
konania zn. J zo dňa 18.12.2017, Výpoveď z pracovného pomeru podľa § 59 ods. 1 písm. b) z dôvodov
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka, Číslo: R.-XXX-X/XXXX zo dňa 17.01.2018, potvrdenie Sociálnej
poisťovne zo dňa 20.09.2010, rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 19.12.2008 a preukaz žalobcu
ako fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom č. XXXXXX,



4. Súd v rámci postupu po začatí konania podľa § 167 ods. 1 a 2 C.s.p. doručil žalobu spolu s prílohami,
poučením o procesných právach a povinnostiach strany sporu a výzvou na vyjadrenie sa žalovanému
dňa 17.02.2018.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 06.03.2018 k veci uviedol, že predmetnú žalobu
považuje za nedôvodnú a neopodstatnenú, nakoľko mu nie je zrejmé, na akom právnom základe
žalobca zakladá svoj nárok. Namietal, že žalobca vôbec nešpecifikuje z akého právneho predpisu
odvodzuje neplatnosť konania žalovaného a obmedzil sa iba na vágne a nepodložené tvrdenia,
nemajúce relevantný vplyv na výpoveď danú žalobcovi. Ďalej žalovaný uviedol, že dňa 03.07.2017 vydal
Rozhodnutie č. XX/XXXX o organizačnej zmene v Kancelárii NR SR (ďalej len „Rozhodnutie č. 28/2017“),
ktorým ku dňu 31.07.2017 zrušil pracovné miesto „pomocný knihovník“ v organizačnom útvare odbor
parlamentný inštitút, oddelenie parlamentná knižnica, tzn. pracovné miesto obsadené žalobcom.
Preto nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že žalovaný nepreukázal riadne uskutočnenú organizačnú zmenu.
Žalobca uviedol, že dňa 26.07.2017 sa uskutočnilo osobné stretnutie so žalobcom, na ktorom mu boli
oznámené a vysvetlené dôvody zrušenia jeho miesta a to, že je plánovaná rekonštrukcia pracoviska
parlamentnej knižnice na Severných hradbách, čo vedie k potrebe premiestnenia parlamentnej knižnice
do náhradných priestorov a k zániku pracovnej náplne pomocného knihovníka. Žalobca bol tiež
oboznámený s tým, že vzhľadom na jeho zdravotný stav mu nie je možné ponúknuť iné vhodné pracovné
miesto. O tomto rokovaní bol vyhotovený Záznam z rokovania so žalobcom zo dňa 26.07.2018. V
tento deň 26.07.2018, sa zároveň uskutočnilo osobné stretnutie so žalobcom za účelom riešenia
jeho pracovného pomeru z dôvodu zrušenia jeho pracovného miesta „pomocný knihovník“, na ktorom
bolo navrhnuté ukončenie pracovného pomeru dohodou podľa § 60 ZP, z dôvodov podľa § 63 ods. 2
písm. b) Zákonníka práce ku dňu 31.07.2017. Žalobca s takýmto riešením nesúhlasil. O tomto rokovaní
bol vyhotovený Záznam z rokovania o riešení pracovného pomeru so žalobcom zo dňa 26.07.2018.
Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný postupoval voči žalobcovi korektne a zákone, podrobne mu
situáciu objasnil, ako aj dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu zrušiť jeho pracovné miesto, pričom
žalovaný prišiel aj s návrhom ako celú vec vyriešiť, čo však žalobca odmietol. Preto tvrdenia žalobcu,
že mu nebola ponúknutá ďalšia možnosť zamestnávania, resp. že mu nebola preukázaná možnosť
ho ďalej zamestnávať, sú zavádzajúce. Žalovaný bol oboznámený s tým, že vzhľadom na mieru jeho
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, žalovaný nedisponoval voľným pracovným miestom,
vhodným vzhľadom na zdravotný stav žalobcu. Žalovaný ďalej poukázal, že ako zamestnávateľ má zo
zákona právo rozhodovať o organizačných zmenách, aby zabezpečil efektívnosť práce a v medziach
zákona určovať/regulovať počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie podľa svojho uváženia
tak, aby zamestnával taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedajú
potrebám. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje zamestnávateľ sám, súd nemôže v
tomto smere preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa. (R XX/XXXX). V zmysle toho žalovaný nemá
zákonnú povinnosť inak preukazovať žalobcovi (ne)možnosť jeho ďalšieho zamestnania. Žalovaný ďalej
s odkazom na citáciu ustanovení § 66 ods. 1 písm. b) a § 66 ZP uviedol, že dňa 01.08.2017 doručil
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava I. žiadosť žalovaného zo dňa 31.07.2017, ktorou
požiadal o vyslovenie súhlasu podľa § 66 ZP s ukončením pracovného pomeru žalobcu. Dňa 03.11.2017
bolo žalovanému doručené Rozhodnutie ÚPSVaR č. J zo dňa 25.10.2017, ktorým udelil žalovanému
súhlas na skončenie pracovného pomeru žalobcu v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Následne dňa 15.01.2018 bolo žalovanému doručené Rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a
rodiny č. A./A zo dňa 09.01.2018, ktorým potvrdilo predchádzajúce rozhodnutie ÚPSVaR Bratislava I.
a odvolanie žalobcu zamietlo. S odkazom na § 74 ZP žalovaný ďalej uviedol, že dňa 17.01.2018 bola
predsedovi ZO SLOVES ako zástupcovi zamestnancov doručená žiadosť žalovaného č. R. - XXX-
X/XXXX zo dňa 16.01.2018, na prerokovanie zámenu žalovaného skončiť pracovný pomer žalobcu
výpoveďou, na základe čoho dňa 18.01.2018 Výbor ZO SLOVES pri Kancelárii NR SR skončenie
pracovného pomeru žalobcu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP prerokoval za účasti zástupcov žalovaného
a nemal k nemu pripomienky. Dňa 18.01.2018 bola žalobcovi doručená písomná výpoveď z pracovného
pomeru podľa § 59 ods. 1 písm. b) z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, ktorú, žalobca riadne
prevzal s výhradou, že s ňou nesúhlasí. S ohľadom na opísané skutočnosti žalovaný uviedol, že
nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že pre svoj postup nemal právoplatný súhlas príslušného orgánu, nakoľko
je zrejmé, že žalovaný si splnil všetky zákonné povinnosti, danie výpovede bol vopred odsúhlasené
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava I a s konečnou platnosťou potvrdené aj Ústredím
práce, sociálnych vecí a rodiny a zároveň žalovaný skončenie pracovného pomeru žalobcu vopred
prerokoval so zástupcami zamestnancov, ktorí k tomu nemali žiadne pripomienky. V závere svojho
vyjadrenia žalovaný uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal nezákonnosť



výpovede. Zopakoval, že je výsostným právom žalovaného ako služobného úradu (zamestnávateľa),
disponovať v medziach zákona právom rozhodovania o organizačných opatreniach, za dodržania
zákonom uložených podmienok. Preto v posudzovanej veci nemožno dospieť k záveru, že s ohľadom
na konkrétnu situáciu a na rozhodujúce okolnosti, ktoré predchádzali doručeniu výpovede žalobcovi, išlo
o prípad vymykajúci sa bežným štátnozamestnaneckým vzťahom, prevládajúcim mravným zásadám a
princípom vzájomných štátnozamestnaneckých vzťahov medzi žalovaným a žalobcom. Argumentáciu
žalobcu označil žalovaný za nesprávnu, neudržateľnú a nezakladajúcu sa na pravde. Preto žalovaný
navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť

6. Žalovaný na preukázanie skutkových tvrdení pripojil k svojmu vyjadreniu nasledovné listinné dôkazy:
Rozhodnutie č. XX/XXXX vedúceho Kancelárie Národnej Rady Slovenskej republiky o organizačnej
zmene v Kancelárii NR SR Číslo: Q. - XXXX/XXXX zo dňa 03.07.2017, Záznam z rokovania zo dňa
26.07.2018, Záznam z rokovania o riešení pracovného pomeru zo dňa 26.07.2018, Žiadosť o súhlas
s ukončením pracovného pomeru v zmysle § 66 ZP zo dňa 31.07.2017, Rozhodnutie Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. J zo dňa 25.10.2017, Rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí
a rodiny č. A./A zo dňa 09.01.2018, Prerokovanie výpovede č. R. - XXX -X/XXXX zo dňa 16.01.2018,
zápis Výboru ZO SLOVES o prerokovaní výpovede danej žalobcovi zo dňa 18.01.2018 a Výpoveď z
pracovného pomeru podľa § 59 ods. 1 písm. b) z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka, Číslo:
R.-XXX-X/XXXX zo dňa 17.01.2018.

7. Podľa Čl. 8 C.s.p., strany sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci samej
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

8. Podľa § 316 ods. 1 C.s.p., individuálny pracovnoprávny spor na účely tohto zákona je spor medzi
zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúcich z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných
vzťahov.

9. Podľa § 319 C.s.p., súd môže vykonať aj také dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento
účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

10. Podľa § 322 veta prvá C.s.p., súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie.

11. Podľa § 151 ods. 1 C.s.p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

12. Podľa § 151 ods. 2 C.s.p, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenie o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

13. Podľa § 215 ods. 1 a 2 C.s.p., súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

14. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá C.s.p., pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

15. Súd vec prejednal na pojednávaní, na ktorom vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a na konanie
splnomocneného zamestnanca žalovaného, predloženými listinami tvoriacimi obsah spisu (odsek 3.
a 6. rozsudku) a ďalšími listinnými dôkazmi predloženými v priebehu konania, a to: Pracovnú zmluvu
č. B zo dňa 03.01.2006, Dohodu o zmene pracovnej zmluvy č. B XXXX/XXXX zo dňa 21.05.2009,
Dohodu o zmene pracovnej zmluvy č. B XXXX/XXXX zo dňa 01.12.2010, Dohodu o zmene pracovnej
zmluvy č. ID-XXX/XXXX-OSÚR zo dňa 20.07.2012, vyjadrenie osobného úradu k organizačnej štruktúre
zo dňa 08.10.2019, Prehľad zamestnaneckých miest k 08.10.2019, Históriu zamestnaneckých miest,
Organizačnú štruktúru odboru Parlamentný inštitút Kancelárie NR SR (z internetu), Prílohy č. 1 až 5
Rozhodnutia č. 28/2017 (opis miest pri výkone práce vo verejnom záujme a štátnozamestnaneckých
miest ku dňu 01.08.2017) a Rozpis miest v Kancelárii NR SR platný od 01.08.2017.

16. Pri posúdení spornej veci súd vychádzal z nasledovného skutkového stavu.



17. V danom prípade nebolo sporné, že žalobca bol v pracovnom pomere u žalovaného od 15.01.2006
na základe písomnej Pracovnej zmluvy zo dňa 03.01.2003, uzatvorenej na dobu neurčitú a na základe
neskorších písomných Dohôd o zmene pracovnej zmluvy č. B XXXX/XXXX zo dňa 21.05.2009, č. B
XXXX/XXXX zo dňa 01.12.2010 a č. ID-XXX/XXXX-OSÚR zo dňa 20.07.2012, naposledy s účinnosťou
od 01.08.2012 vo funkcii „pomocný knihovník“, v organizačnom útvare - Odbor Parlamentný inštitút,
Oddelenie Parlamentná knižnica a s miestom výkonu práce „Bratislava“.

18. Rovnako nebolo sporným, že dňa 18.01.2018 bola žalobcovi doručená písomná výpoveď z
pracovného pomeru podľa § 59 ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, datovaná dňa 17.01.2018,číslo : R.-XXX-X/XXXX, ktorej prevzatie žalobca potvrdil vlastnoručným
podpisom, ku ktorému pripojil svoje vyjadrenie „Nesúhlasím“.

19. Spornou otázkou pri podaní žaloby bolo to, či žalovaný ku dňu dania výpovede mal potrebný súhlas
príslušného orgánu s výpoveďou danou žalobcovi ako osobe so zdravotným postihnutím v zmysle § 66
Zákonníka práce. Sporná bola aj existencia samotnej organizačnej zmeny u žalovaného, na základe
ktorej bolo zrušené pracovné miesto žalobcu, tzn. otázka existencie dôvodu výpovede podľa § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce, ktorú žalobca namietal. Napokon bolo sporným splnenie ponukovej povinnosti
žalovaného pred daním výpovede žalobcovi a to, či žalovaný skutočne nemal pre žalobcu žiadne vhodné
pracovné miesto, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť. V priebehu konania žalobca namietol aj splnenie
podmienky predchádzajúceho prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov.

20. Žalobca pred súdom uviedol, že na stretnutí v júli 2017, na ktorom bol prítomný I.. T., G.. C. a
ďalšia zamestnankyňa mu bolo oznámené, že sa ruší jeho pracovné miesto ako nadbytočné, z dôvodu
sťahovania pracoviska z adresy Severné hradby na Župné námestie. Na tomto stretnutí žalobca
žiadal, aby mu bolo umožnené naďalej pracovať a aby mu ponúkli iné pracovné miesto. Bolo mu však
oznámené, že pre neho žiadne pracovné miesto žalovaný nemá a ani nebude mať, z ktorého dôvodu
žalobca na následne doručenú písomnú výpoveď pri jej prevzatí uviedol, že s ňou nesúhlasí. Žalobca
najskôr uviedol, že mu bolo z internetu známe, že v apríli alebo máji 2017 žalovaný vypísal konkurzy na
tri rôzne pracovné miesta, pričom jedno z toho bol vedúci archívu. Neskôr žalobca vo výpovedi uviedol,
že o konkrétnych voľných pracovných miestach, ktoré by boli preňho vhodné nevedel, nakoľko všetky
informácie boli na internete a ten vo svojej kancelárii nemal. Po tom, čo žalovaný zrušil jeho miesto
žalobca potvrdil, že došlo k sťahovaniu pracoviska na Župné námestie, kam sa presťahoval 10.08.
alebo 10.09.2017 a až do prevzatia výpovede sa dostavoval do kancelárie na tomto pracovisku, kde
mu nebola pridelená žiadna práca, a len sedel v kancelárii, čo trvalo do januára 2018. Podľa vyjadrenia
žalobcu žalovaný mal určite nejaké voľné miesta, ale žalobcovi ich zatajil, lebo sa ho chcel účelovo
zbaviť. Žalobca ako skutočný dôvod výpovede označil to, že vo februári 2017 telefonicky kontaktoval
predsedu NR SR I.A.. K., ktorého žiadal o zvýšenie platu a ktorý mu podľa tvrdenia žalobcu vynadal a
povedal mu, aby „vypadol z jeho úradu“. Tvrdil tiež, že podľa jeho názoru sa v kancelárii robili zbytočné
rekonštrukcie a prijímali sa zbytočný ľudia. Žalobca ďalej k veci uviedol, že nevie o tom, že by na jeho
pracovné miesto bol prijatý iný zamestnanec, pričom od júla 2017 do januára 2018 jeho prácu určite nikto
iný nevykonával. Potvrdil, že mu na pracovisku dňa 18.01.2018 okolo 15:30 hod. bola doručená sporná
písomná výpoveď, ktorú podpísal a uviedol, že s ňou nesúhlasí. Následne počas výpovednej doby až
do konca apríla 2018 sa rovnako dostavoval do kancelárie bez toho, žeby mu bola prideľovaná nejaká
práca. Ďalej uviedol, že v súčasnosti (09/2019) je na invalidnom dôchodku pričom apríl 2020 mu vznikne
nárok na starobný dôchodok. Ohľadom svojho zdravotného postihnutia v súvislosti s výkonom práce u
žalovaného žalobca uviedol, že pracoval pomocou svojho asistenta a používal aj pomocný „rozprávajúci“
program. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení, navrhol v konaní vypočuť ako svedkov : W.. E. P. S.
C.. C.Š. X., pričom neuviedol k akým konkrétnym sporným skutkovým okolnostiam by sa mali navrhnutí
svedkovia vyjadriť a ani ich pracovné pozície. Neskôr, podaním zo dňa 30.10.2019 predložil písomne päť
otázok, ktoré mali svedkovia zodpovedať, a to: (i) či boli oboznámení s vytvorením novej organizačnej
štruktúry žalovaného a s akým dátumom, (ii) či svedkovia majú vedomosť o tom, že by žalobcovi
bola predložená ponuka voľných pracovných miest ku dňu dania výpovede, (iii), či svedkovia majú
vedomosť, že by ku dňu rozviazania pracovného pomeru bola skutočnosť reálne neobsadené pracovné
miesto (nezrozumiteľná), (iv) či svedkovia majú vedomosť v akom personálnom zložení pracoval v tomto
rozhodnom období výbor základnej odborovej organizácie u žalovaného a kto v jeho mene vystupoval
navonok a otázka formulovaná tak, že (v) žalobca 1/ vo svojej výpovedi na súde dňa 15.03. 2018
uviedol, že sa stal invalidným dôchodcom v príčinnej súvislosti s rušením bývania chovaním sa fyzických



osôb, ktoré sa nehnuteľnosti zdržiavali s jeho súhlasom a žalovaný tieto skutočnosti nezaujal žiadne
stanovisko, tzn. absolútne zmätočná a zjavne s konaním nesúvisiaca otázka.

21. Právny zástupca žalobcu, ktorého žalobca splnomocnil v priebehu konania, vo svojom písomnom
podaní z 27.02.2020 k veci uviedol, že spornú výpoveď považuje za zmätočnú z dôvodu, že je
dávaná osobou Vedúceho Kancelárie NR SR a nie žalovaným, tzn. Kanceláriou NR SR; že tvrdenie o
nemožnosti žalobcu zamestnávať je nepravdivé, pretože žalovaný vypísal výberové konania pre viaceré
pracovné pozície, pričom právny zástupca žalobcu žiadne konkrétne výberové konania, resp. pracovné
pozície neuviedol; ďalej tvrdil, že v písomnom vyjadrení k veci z 08.10.2019 riaditeľka osobného úradu I..
T. spochybňuje Rozhodnutie č. XX/XXXX, pretože v ňom uvádza, že sa „ nejednalo o takú organizačnú
zmenu, ktorá by mala za následok zlúčenie, zrušenie, vytvorenie, zmenu celého organizačného útvaru“,
z čoho podľa právneho zástupcu žalobcu vyplýva, že absentuje výpovedný dôvod. Ďalej namietal
hodnovernosť Prílohy č. 3 Rozhodnutia č. XX/XXXX, nakoľko k 01.08.2017 I.. D., ktorý ju mal vypracovať,
nebol zamestnancom žalovaného a rovnako pozvánku na prerokovanie výpovede zo dňa 16.01.2018,
podpísanú I.. D., ktorý v tom čase u žalovaného nepracoval. Právny zástupca žalobcu, v rozpore
s predchádzajúcou výpoveďou žalobcu na pojednávaní dňa 26.09.2019 namietal, že podpis žalobcu
na Zázname z rokovania zo dňa 26.07.2017, nie je jeho vlastnoručným podpisom a tvrdil že obsah
Záznamu z rokovania o riešení pracovného pomeru zo dňa 26.07.2017, vyvracia úmysel žalovaného
skončiť pracovný pomer so žalobcom, pričom na oboch týchto listinách vykazuje podpis žalobcu rôzne
tvary. Napokon právny zástupca žalobcu namietal, že v žiadosti žalovaného o súhlas v zmysle § 66
ZP zo dňa 31.07.2017, adresovanej úradu práce je uvedené, že organizačná zmena bola prejednaná s
odborovou organizáciou dňa 11.07.2017, čo časovo prebieha predmetnú žiadosť z 31.07.2017. Zotrval
na návrhu na výsluch svedkov W.. P. S. C.. X., v zmysle písomného podania žalobcu z 30.10.2019,
v ktorom žalobca žiadal, aby sa uvedení svedkovia vyjadrili ku konkrétnym otázkam (uvedené v
predchádzajúcom odseku). Právny zástupca žalobcu v podaní zo 04.04.2022 ešte stručne doplnil, že
podľa jeho názoru je irelevantné, že navrhnutí svedkovia nie sú členmi odborovej organizácie, avšak sú
spôsobilí vypovedať o tom, ako žalovaný pripravil organizačnú zmenu, či mal žalovaný vedomosť o tom,
že žalobca je invalidným dôchodcom a osobou ZŤP a o tom, či bolo žalobcovi ponúkané miesto výkonu
práce nevhodné vzhľadom na zdravotný stav žalobcu, ktorý požadoval, aby mohol vykonávať prácu vo
vhodných podmienkach. V tomto podaní právny zástupca žalobcu navrhol, aby súd uložil žalovanému
predložiť organizačnú zmenu, ktorá preukazuje zamýšľaný cieľ zvýšenia efektivity a úspory pracovných
síl.

22. Zástupca žalovaného pred súdom vypovedal, že u žalovaného vznikli zákonné dôvody pre danie
výpovede žalobcovi z organizačných dôvodov, pričom žalovaný mal snahu sa so žalobcom dohodnúť, o
čom svedčí aj Záznam z rokovania zo dňa 26.07.2017, avšak žalobca s návrhmi žalovaného nesúhlasil.
Uviedol, že dôvodom organizačnej zmeny bolo sťahovanie žalovaného do menších priestorov a zároveň
potreba aj zredukovať pracovné miesta. Poukázal na to, že žalovaný pri daní výpovede splnil všetky
zákonné podmienky, vrátane predchádzajúceho súhlasu príslušného úradu práce podľa § 66 Zákonníka
práce, ktorý v rámci posúdenia žiadosti žalovaného nezistil žiadne porušenie zákona. Ďalej zástupca
žalovaného uviedol, že výpoveď bola vopred riadne prerokovaná odborovou organizáciou. K tvrdeniam
žalobcu o účelovosti zrušenia jeho pracovného miesta a nátlaku zo strany žalovaného, zástupca
žalovaného uviedol, že ide o subjektívne a ničím nepreukázané vyjadrenia. Konštatoval, že právom
zamestnávateľa je regulovať počet svojich zamestnancov podľa potreby, pričom v konkrétnom prípade
žalobcu, ktorý je osobou so zdravotným postihnutím, s poklesom schopnosti vykonávať pracovnú
činnosť (ďalej len „ZŤP“), nie je možné ponúknuť akúkoľvek prácu, ktorou v danom čase žalovaný
disponoval, ale len takú, ktorá by bola zo zdravotného hľadiska vhodná. Ohľadom voľného pracovného
miesta označeného žalobcom „vedúci archívu“, zástupca žalovaného uviedol, že bolo nevhodné pre
žalobcu s ohľadom na jeho zdravotné obmedzenie, ktoré mu neumožňuje výkon akejkoľvek práce.
Poukázal na to, že aj na pojednávaní žalobca žiadal súd, aby umožnil v prípade, že nebude vedieť
niečo prečítať, aby mu to mohla prečítať, v pojednávacej miestnosti prítomná manželka. Preto namietal,
že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, keď neoznačil žiadne pracovné
miesto, ktoré by bolo pre neho vhodné a ktoré mu mal žalovaný pred daním výpovede ponúknuť.
Zástupca žalovaného v súvislosti s prijatou organizačnou zmenou uviedol, že Rozhodnutím č. XX/XXXX
zo dňa 03.07.2017 bolo zrušené iba pracovné miesto žalobcu (pomocný knihovník), dve pracovné
miesta boli transformované na iné pracovné miesta a vytvorené bolo jedno pracovné miesto, čo vyplýva z
obsahu uvedeného rozhodnutia. K zrušenému pracovnému miestu žalobcu a potrebe činností, ktoré na
ňom žalobca vykonával zástupca žalovaného uviedol, že žalovaný túto pracovnú činnosť nepotreboval



a naopak sa jednalo o pracovné miesto a prácu, ktorá bola vytvorená účelovo len kvôli žalobcovi.
Zástupca žalovaného poukázal na predložené listiny, z ktorých jednoznačne vyplýva, že sa sporná
výpoveď bola aj vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov. Nakoľko žalovaný splnil všetky
zákonné požiadavky pre danie výpovede žalobcovi, žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zástupca
žalovaného považoval výsluch navrhnutých svedkov (W.. E.. P., C.. C.. X.) za nadbytočný a namietal
že ide o osoby, ktoré neboli vo vzťahu k žalobcovi v žiadnom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti,
pracovali na úplne inom odbore ako žalobca (komunikačný odbor a fotograf), naviac obaja svedkovia
vedú so žalovaným iný, s danou vecou nesúvisiaci spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru,
netýkajúci sa predmetnej organizačnej zmeny a spolu so žalobcom si chodia vzájomne svedčiť do
konania, preto ich žalovaný považuje aj za zaujatých. Uviedol, že žiadny z navrhnutých svedkov v danom
období neboli ani členmi odborovej organizácie, aby sa prípadne mohli vyjadriť k otázke prerokovania
spornej výpovede.

23. Z písomnej Výpovede číslo : R.-XXX-X/XXXX, datovanej dňa 17.01.2018 vyplývalo, že dôvodom
výpovede bolo, že miesto „pomocný knihovník“, na ktorom bol žalobca zaradený v organizačnom
útvare oddelenie Parlamentná knižnica, bolo organizačným rozhodnutím vedúceho Kancelárie NR SR
č. XX/XXXX (č. Q. - XXXX/XXXX) zo dňa 03.07.2017 s účinnosťou k 31.07.2017 zrušené, pričom
zamestnávateľ nemá možnosť žalobcu zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo
dohodnuté ako miesto výkonu práce, na základe čoho sa žalobca pre žalovaného stal nadbytočným.
Výpoveď obsahovala informáciu, že si žalovaný splnil zákonnú povinnosť podľa § 66 Zákonníka práce,
podľa ktorého môže dať výpoveď zamestnancovi so zdravotným postihnutím len s predchádzajúcim
súhlasom príslušného úradu práce a ďalej informáciu, že výpoveď bola riadne prerokovaná so
zástupcami zamestnancov. Ďalej bolo vo výpovedi uvedené, že výpovedná doba je 3 mesiace a začína
plynúť od 1. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, a že žalobcovi bude
vyplatená náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Závere bola výpoveď vlastnoručne podpísaná
vedúcim Kancelárie NR SR W.. K. N. a obsahovala údaj, že žalobca ju prevzal dňa 18.01.2018, vedľa
bol vlastnoručný podpis žalobcu a dopísané „nesúhlasím“.

24. Súd mal z vykonaného dokazovania predloženými listinami za preukázané, že vedúci zamestnanec
žalovaného, ktorým je Vedúci Kancelárie Národnej rady SR, v rámci svojej zákonnej kompetencie vydal
dňa 03.07.2017 Rozhodnutie č. XX/XXXX o organizačnej zmene v Kancelárii NR SR a Prílohami č.
1 až 5, ktorým v bode A. I. s účinnosťou k 31.07.2017 zrušil konkrétne pracovné miesto na výkon
práce vo verejnom záujme „pomocný knihovník“, v organizačnom útvare odbor parlamentný inštitút,
oddelenie parlamentná knižnica v PT 4 (platová trieda). To znamená, že žalovaný týmto rozhodnutím
priamo označil konkrétne pracovné miesto, ktoré sa uvedenou organizačnou zmenou zrušuje, pričom
išlo o pracovné miesto žalobcu. Žalobca argumentoval, že išlo iba o fiktívnu organizačnú zmenu, nakoľko
v skutočnosti žalovaný jeho miesto nezrušil.

25. Z predložených listín - Prehľad zamestnaneckých miest k 08.10.2019, Organizačná štruktúru odboru
Parlamentný inštitút Kancelárie NR SR, História zamestnaneckých miest a Rozpis zamestnaneckých
miest v Kancelárii NR SR platný od 01.08.2017 vyplývala história (prehľad) obsadenosti pracovných
miest oddelenia Parlamentná knižnica, systemizovaných od 01.08.2017 v počte 6, pričom z uvedených
listín mal súd za preukázané, že zrušené pracovné miesto pomocného knihovníka nebolo ku dňu
08.10.2019 obsadené a všetky činnosti tohto odboru zabezpečovali zamestnanci v pozíciách hlavný
radca - vedúci (neobsadené) a 3 miesta v pozícii samostatný odborný knihovník, odborný knihovník
a hlavný knihovník, boli všetky obsadené. Za daného stavu považoval súd za dostatočne preukázanú
skutočnú existenciu organizačnej zmeny u žalovaného, spočívajúcej v zrušení pracovného miesta
žalobcu v pracovnej pozícii pomocného knihovníka, v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím o
organizačnej zmene, z dôvodu nadbytočnosti.

26. Z predložených listín - Záznamu z rokovania zo dňa 26.07.2018 a Záznamu z rokovania o riešení
pracovného pomeru zo dňa 26.07.2018, mal súd taktiež za preukázané, že dňa 26.07.2017 na osobnom
stretnutí v prítomnosti žalobcu, vedúcej oddelenia parlamentná knižnica (G.. R.. C.), zástupcu osobného
úradu (I.. C.. G.. T.) a odborného personalistu (C.. C.), bol žalobca oboznámený s tým, že bolo vydané
Rozhodnutie č. XX/XXXX o organizačnej zmene, na základe ktorého bude s účinnosťou k 31.07.2007
zrušené konkrétne pracovné miesto žalobcu a z toho dôvodu bolo žalobcovi navrhnuté ukončenie
pracovného pomeru dohodou podľa § 60 z dôvodov podľa § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce ku dňu
31.07.2017. O pohovore bol spísaný záznam, vlastnoručne podpísaný všetkými zúčastnenými. Žalobca



so skončením pracovného pomeru dohodou výslovne nesúhlasil, čo uviedol na písomnom zázname, na
ktorom doplnil poznámku „Myslím si, že je to za úplne inú vec.“ Zároveň v rovnaký deň 26.07.2017 bolo
za účelom vysvetlenia dôvodov zrušenia pracovného miesta žalobcu a oboznámenia žalobcu s tým,
že vzhľadom na jeho zdravotný stav a mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť viac ako
70 %, žalovaný nemá pre žalobcu iné vhodné pracovné miesto, vykonané osobné stretnutie a pohovor
so žalobcom, ktorý taktiež prebiehal v prítomnosti žalobcu, vedúcej oddelenia parlamentná knižnica (G..
R.. C.), zástupcu osobného úradu (I.. C.. G.. T.) a odborného personalistu (C.. C.) a bol o ňom spísaný
záznam, ktorý všetci prítomní vlastnoručne podpísali.

27. S ohľadom na námietku právneho zástupcu žalobcu k podpisu a obsahu týchto listín - Výpovede
č.: R.-XXX-X/XXXX datovanej dňa 17.01.2018, Záznamu z rokovania zo dňa 26.07.2018 a Záznamu
z rokovania o riešení pracovného pomeru zo dňa 26.07.2018, súd uvádza, že je z nich zrejmé,
že boli vlastnoručne podpísané žalobcom, pričom každý podpis je trošku odlišný. Žalobcovi boli
uvedené listiny priamo na pojednávaní súdu predložené, aby sa vyjadril, či sa ich obsah zhoduje s
tým, ako sa okolností odohrali a k tomu, či je na listinách jeho vlastnoručný podpis, pričom žalobca
potvrdil, že ide o listiny, ktoré mu boli predložené, ktoré podpísal, svoje podpisy ani na jednej listine
žiadnym spôsobom nespochybnil a uviedol, že na výpovedi (čl. 8) a na zázname z rokovania, kde mu
bolo navrhované ukončenie pracovného pomeru dohodou, priamo uviedol (napísal) svoje nesúhlasné
stanovisko s postupom žalovaného (čl. 28).

28. Z predloženej Žiadosti o súhlas s ukončením pracovného pomeru v zmysle § 66 ZP zo dňa
31.07.2017 a rozhodnutí Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. J zo dňa 25.10.2017 a
Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. A./A zo dňa 09.01.2018 mal súd v konaní ďalej za preukázané,
že žalovaný dňa 01.08.2017 doručil Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava I. žiadosť datovanú
dňa 31.07.2017, ktorou požiadal úrad práce o vyslovenie súhlasu podľa § 66 ZP s ukončením
pracovného pomeru žalobcu ako zamestnancom so zdravotným postihnutím, podľa § 63 ods. 1 písm.
b) ZP ku dňu 31.07.2017, z dôvodu, že pracovné miesto, na ktorom je žalobca zaradený a ktorým je
„pomocný knihovník“ sa ku dňu 31.07.2017 ruší, na základe organizačnej zmeny, ktorá bola prejednaná
s odborovou organizáciou dňa 11.07.2017 a vzhľadom na mieru poklesu schopnosti žalobcu vykonávať
zárobkovú činnosť v rozsahu viac ako 70 %, žalovaný nemá možnosť žalobcovi ponúknuť iné vhodné
voľné pracovné miesto a to ani na kratší pracovný čas. Žalovanému bolo dňa 03.11.2017 doručené
rozhodnutie č. J zo dňa 25.10.2017, ktorým ÚPSVaR žalovanému udelil predchádzajúci súhlas na
skončenie pracovného pomeru žalobcu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Nakoľko sa žalobca
voči tomuto rozhodnutiu v rámci správneho konania odvolal, odvolací správny orgán - Ústredie práce,
sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím č. UPS/A zo dňa 09.01.2018, potvrdil napadnuté rozhodnutie
ÚPSVaR Bratislava I. a odvolanie žalobcu zamietol, pričom toto rozhodnutie bolo doručené žalovanému
dňa 15.01.2018. Z uvedených rozhodnutí okrem iného vyplýva aj to, že správny orgán a odvolací správny
orgán si v rámci prešetrenia zákonnosti postupu žalovaného podľa § 66 ZP, zaobstarali pre svoje
rozhodnutia potrebnú dokumentáciu, pričom konštatovali, že žalovaný prijal organizačnú zmenu tým, že
vydal Rozhodnutie o organizačnej zmene č. XX/XXXX, ktorým sa k 31.07.2017 ruší pracovné miesto
žalobcu, táto zmena bola dňa 11.07.2017 prerokovaná s odborovou organizáciou, čím naplnil skutkovú
podstatu vymedzeného výpovedného dôvodu, pre danie výpovede, ku ktorej preukázateľne žiadal udeliť
predchádzajúci súhlas príslušný úradu práce, sociálnych vecí a rodiny - ÚPSVaR Bratislava I.

29. Z listín - Prerokovanie výpovede zo dňa 16.01.2018 (žiadosť) a zápisu o prerokovaní výpovede
(č. R. XXX-X//XXXX) Výborom ZO SLOVES pri Kancelárii NR SR z 18.01.2018 vyplývalo, že riaditeľ
osobného úradu žalovaného I. D., G.., požiadal listom zo dňa 16.01.2018 podľa § 74 ZP základnú
odborovú organizáciu pôsobiacu u žalovaného - ZO SLOVES, o stretnutie dňa 18.01.2018 o 14:00 hod.,
za účelom prerokovania skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného výpoveďou. Prílohou tejto
žiadosti bolo rozhodnutie ÚPSVR o udelení súhlasu úradu práce s výpoveďou a Rozhodnutie Vedúceho
Kancelárie NR SR č. XX/XXXX o organizačnej zmene. Na základe tejto žiadosti potom výbor ZO
SLOVES, zložený zo zástupcov zamestnancov, menovite - C. G., C.. C. C., G.. I. K., G.. O. A., W., C. T.,
C.., na svojej schôdzi konanej dňa 18.01.2018, v zmysle § 74 ZP prerokoval bez pripomienok konkrétnu
výpoveď dávanú žalobcovi pod č. R. XXX-X/XXXX s výpovedným dôvodom podľa § 63 ods. 1 písm.
b) ZP. Za žalovaného zamestnávateľa sa prerokovania zúčastnili riaditeľ osobného úradu I.. D., G..
S. I.. G.. T.. O prerokovaní bol spísaný záznam, datovaný dňa 18.01.2018 a vlastnoručne podpísaný
všetkými zúčastnenými, tzn. uvedenými zamestnancami žalovaného zamestnávateľa a členmi výboru
ZO SLOVES.



30. Právny zástupca žalovaného k neskoršej argumentácii právneho zástupcu žalobcu v rámci konania
ešte uviedol, že ju považuje za zmätočnú. K námietke, že výpoveď nebola daná žalovaným, ale Vedúcim
kancelárie NR SR poukázal na skutočnosť, že ide o štatutára menovaného do funkcie zmysle zákona
(§ 9 ZP a § 143 ods. 3 zákona č. 350/1996 Z. z.) predsedom Národnej rady SR, k čomu predložil
príslušné rozhodnutie predsedu NR SR č. XXX z 25.04.2013. Ďalej uviedol, že vypísanie výberových
konaní na rôzne pracovné pozície, nemá žiadny vplyv na splnenie zákonných predpokladov pre danie
spornej výpovede, a to s ohľadom na zdravotný stav žalobcu, pre ktorý žalovaný nemohol žalobcovi v
danom čase ponúknuť žiadne vhodné pracovné miesto. Poprel tvrdenia právneho zástupcu žalobcu o
tom, že I.. D. nebol k 01.08.2017 zamestnancom žalovaného ako nepravdivé a uviedol, že menovaný
pracoval u žalovaného až do 30.06.2019. Právny zástupca žalovaného ďalej uviedol, že nesúhlas
žalobcu s výpoveďou, ktorý vyjadril aj písomne pri jej prevzatí, je vo vzťahu k platnosti výpovede bez
právneho významu. Namietal spôsob procesného útoku právneho zástupcu žalobcu, týkajúci sa tvrdení,
že podpis žalobcu na jednom zo záznamov z rokovaní zo dňa 26.07.2017 nie podpisom žalobcu, s
odkazom na ústnu výpoveď žalobcu na pojednávaní pred súdom, kde žalobca po predložení listín na
žiadnej z nich svoj podpis nepoprel. V tejto súvislosti namietal rôzne nepreukázané domnelé úmysly, o
ktorých hovoril zástupca žalobcu s tým, že rokovania dňa 26.07.2017 medzi žalobcom a žalovaným sa
uskutočnili práve za účelom uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru pre nadbytočnosť z
organizačných dôvodov a nakoľko k takejto dohode nedošlo, žalovaný pristúpil k výpovedi. K námietkam
ohľadom prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov právny zástupca žalovaného uviedol,
že tvrdenia právneho žalobcu sú s odkazom na § 237 ZP nezmyselné, nakoľko odborový orgán
musí vedieť o čom ide rokovať. V danom prípade išlo o konkrétnu výpoveď z dôvodu organizačnej
zmeny, ktorá bola písomne vypracovaná dňa 03.07.2017 s účinkami 31.07.2017 a bola predložená
odborovej organizácii na prerokovanie. Právny zástupca žalovaného uviedol, že samotné rozhodnutie
zamestnávateľa o organizačnej zmene, súd nemá právomoc preskúmavať, nakoľko zamestnávateľ
autonómne rozhoduje o svojich organizačných zmenách, o organizačnej štruktúre a pod.. Je pritom
logické, že organizačná zmena bola prijatá ešte predtým, ako žalovaný požiadal úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny o súhlas s výpoveďou, ktorú chcel dať žalobcovi a ktorú predtým prerokoval s odborovou
organizáciou. Z toho dôvodu žalovaný splnil všetky požadované zákonné podmienky pre danie spornej
výpovede. Argumentáciu ohľadom miery zdravotného poškodenia žalobcu, namietal ako nesúvisiacu s
predmetom sporu, ktorej právny zástupca žalovaného nerozumie. Napokon zotrval na postoji, že výsluch
navrhnutých svedkov W.. P. S. C.. X., považuje s ohľadom na zistený skutkový stav za nadbytočný,
naviac, keď obaja svedkovia vedú so žalovaným pracovnoprávny spor na základe odlišných skutkových
okolností a nemôžu vypovedať nestranne.

31. Právny zástupca žalovaného využil právo záverečnej reči, ktoré predložil súdu písomne a v
ktorej, pridržiavajúc sa všetkých predchádzajúcich vyjadrení a právnej argumentácie zhrnul, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno k žalovanému nároku, nakoľko argumentoval bez opory v
právnych predpisoch alebo predložených dôkazoch. Konštatoval, že žalovaný dňa 03.07.2017 vydal
Rozhodnutie o organizačnej zmene č. XX/XXXX, ktorým zrušil konkrétne pracovné miesto obsadené
žalobcom „pomocný knihovník“ ku dňu 31.07.2017, pričom nejde o právny, ale faktický úkon
zamestnávateľa, ktorým sám rozhoduje o počte svojich zamestnancov, ich kvalifikačnom zložení tak,
aby to zodpovedalo jeho potrebám, pričom súd nemôže posudzovať účelnosť takejto zmeny, nakoľko
je v plnej kompetencii žalovaného zamestnávateľa. Dňa 26.07.2017 sa uskutočnilo osobné stretnutie
zamestnancom žalovaného so žalobcom, na ktorom boli ozrejmená vysvetlené dôvody zrušenia jeho
miesta a bolo mu oznámené, že žalovaný nedisponuje vhodným voľným pracovným miestom, ktoré
by mu mohol ponúknuť s prihliadnutím na zdravotný stav žalobcu, ktorému bola priznaná invalidita
z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %. Zároveň toho istého
dňa 26.07.2018, bolo žalobcovi navrhnuté ukončenie pracovného pomeru dohodou z dôvodov podľa
§ 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce ku dňu 31.07.2017, s čím žalobca nesúhlasil. Právny zástupca
žalovaného opäť namietol ako účelovú obranu právneho zástupcu žalobcu, ktorý namietal, že podpis
na zázname z rokovania nie je vlastnoručným podpisom žalobcu, nakoľko sám žalobca na prvom
pojednávaní pri opise skutkových okolností potvrdil, že bol účastný na takomto rokovaní. Následne
žalovaný dňa 01.08.2017 doručil úradu práce žiadosť zo dňa 31.07.2018 o vyslovenie súhlasu v zmysle
§ 66 ZP s ukončením pracovného pomeru žalobcu, o ktorom úrad práce rozhodol dňa 25.10.2017 tak,
že žalovanému udelil súhlas na skončenie pracovného pomeru žalobcu zmysle § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce. Toto rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím správnym orgánom rozhodnutím zo dňa
09.01.2018, ktorým bolo zároveň zamietnuté odvolanie žalobcu, a ktoré bolo doručené žalovanému dňa



15.01.2018. Žalovaný na základe toho dňa 17.01.2018 doručil ZO SLOVES žiadosť zo dňa 16.01.2018
o prerokovanie zámeru ukončiť pracovný pomer žalobcu výpoveďou, na základe čoho Výbor Základnej
organizácie SLOVES pri Kancelárii NR SR prerokoval za účasti zástupcov žalovaného, skončenie
pracovného pomeru žalobcu výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, bez pripomienok. Následne
dňa 18.01.2018, po prerokovaní výpovede so zástupcami zamestnancov, bola preukázateľne žalobcovi
doručená na výpoveď z pracovného pomeru, daná podľa § 59 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, z
dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorú žalobca riadne prevzal s výhradou, že s
touto výpoveďou nesúhlasí. Právny zástupca žalovaného na základe uvedeného žiadal žalobu v celom
rozsahu zamietnuť.

32. Súd vzhľadom na uvedené skutkové zistenia na základe vykonaného dokazovania, rozhodujúce
pre právne posúdenie veci a tú skutočnosť, že právny zástupca žalobcu, ktorý mal zabezpečiť účasť
navrhnutých svedkov na pojednávaní súdu dňa 22.09.2022 a dňa 10.11.2022, a ktorému bolo v oboch
prípadoch predvolanie na pojednávanie spolu s výzvou na zabezpečenie navrhnutých svedkov riadne a
včas doručené (dňa 06.04.2022, čl. XXX a XXX a dňa 27.09.2022, čl. XXX a XXX), sa bez ospravedlnenia
nedostavil a ani nezabezpečil prítomnosť navrhnutých svedkov. Právny zástupca žalovaného ďalšie
návrhy na dokazovanie nemal, preto súd žiadne ďalšie dokazovanie nevykonal a podľa § 182 C.s.p.
vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil vo veci rozsudok, po posúdení veci podľa citovaných
ustanovení zákona (§ 219 ods. 2 prvej vety C.s.p.).

33. Podľa § 143 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej
republiky v znení účinnom od 01.06.2017 do 14.11.2018 (ďalej len „zák. č. 350/1996 Z. z.“)
kancelária je štátna rozpočtová organizácia. Plní odborné, organizačné a technické úlohy spojené so
zabezpečovaním činnosti národnej rady, jej výborov, osobitných kontrolných výborov a komisií vrátane
parlamentnej dokumentácie a tlačovej služby; plní tiež úlohy spojené s činnosťou Parlamentnej rady
Slovenskej republiky. Na zabezpečenie činnosti národnej rady v záležitostiach Európskej únie Kancelária
Národnej rady Slovenskej republiky môže zriaďovať pracoviská v zahraničí.

34. Podľa § 143 ods. 2 zák. č. 350/1996 Z. z. kancelária plní aj úlohy, ktoré pre ňu vyplývajú z iných
právnych predpisov, najmä v pracovnoprávnych vzťahoch, správe a ochrane majetku štátu, používaní
prostriedkov štátneho rozpočtu, ako správca rozpočtovej kapitoly.

35. Podľa § 143 ods. 3 zák. č. 350/1996 Z. z. kanceláriu riadi a vystupuje v jej mene vedúci kancelárie;
za činnosť kancelárie zodpovedá predsedovi národnej rady.

36. Podľa § 143 ods. 5 veta prvá zák. č. 350/1996 Z. z. vedúceho kancelárie vymenúva a odvoláva
predseda národnej rady.

37. Podľa § 143 ods. 7 veta prvá zák. č. 350/1996 Z. z. úlohy kancelárie plnia štátni zamestnanci a
zamestnanci.

38. Podľa § 143 ods. 8 veta posledná č. 350/1996 Z. z. na odmeňovanie štátnych zamestnancov v
kancelárii a zamestnancov kancelárie a na ich ďalšie náležitosti sa vzťahuje osobitný predpis, ak tento
zákon neustanovuje inak.

39. Podľa § 143 ods. 10 zák. č. 350/1996 Z. z., vedúci kancelárie vydáva organizačný poriadok, spisový
a škartačný poriadok a ďalšie vnútroorganizačné predpisy kancelárie.

40. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších zmien a doplnení,
platnom a účinnom ku dňu napadnutej výpovede (ďalej len „Zákonník práce“), tento zákon upravuje
individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické
osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.

41. Podľa § 1 ods. 1 Zákonníka práce tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v
súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne
pracovnoprávne vzťahy.



42. Podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za
zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu;
zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi
poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú
oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich
funkcií určených organizačnými predpismi.

43. Podľa § 12 ods. 2 Zákonníka práce ak sa podľa tohto zákona vyžaduje prerokovanie so
zástupcami zamestnancov, zamestnávateľ, u ktorého nepôsobia zástupcovia zamestnancov, môže
konať samostatne.

44. Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c)
okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe..

45. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj
zamestnanec. Výpoveď je musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

46. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov
ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.

47. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba
z dôvodu, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s
cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

48. Podľa § 66 Zákonníka práce, zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať zamestnávateľ
výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je
výpoveď neplatná. Tento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi, ktorý dosiahol
vek určený na nárok na starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v § 63 ods. 1 písm. a) a e).

49. Podľa § 74 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak
je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia
písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k
prerokovaniu došlo.

50. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

51. Podľa § 17 ods. 2/ Zákonníka práce, právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný
orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov,
právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý
sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon
alebo osobitný predpis.

52. Podľa § 11a ods. 1/ veta prvá Zákonníka práce, zástupcovia zamestnancov sú príslušný odborový
orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník.

53. Podľa § 237 ods. 1 Zákonníka práce, prerokovanie je výmena názorov a dialóg medzi zástupcami
zamestnancov a zamestnávateľom.

54. Zákonník práce v citovanom ustanovení § 59 kogentným spôsobom upravuje spôsoby skončenia
pracovného pomeru, pri uplatnení ktorých je potrebné dodržať hmotnoprávne náležitosti v zmysle
ďalších ustanovení Zákonníka práce, upravujúcich jednotlivé formy skončenia pracovného pomeru.



55. Výpoveď či už zo strany zamestnávateľa alebo zamestnanca je jednostranný prejav vôle a to i
proti vôli druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu a preto právna úprava obsiahnutá v Zákonníku
práce viaže platnosť výpovede na splnenie stanovených podmienok (§ 61, 62 ZP), v zmysle ktorých
je potrebné aby takýto prejav bol urobený v písomnej forme, doručený kvalifikovaným spôsobom (§
38 ZP), s dôvodom skutkovo vymedzeným tak, aby bolo zrejmé aká konkrétna skutočnosť (príp. aké
konkrétne konanie zamestnanca) je dôvodom skončenia pracovného pomeru zamestnanca, kedy táto
skutočnosť nastala, čo je významné pre posúdenie plynutia zákonných lehôt na uplatnenie dôvodu (§ 63
ods. 3 a 4 ZP). Skutkové vymedzenie musí byť nezameniteľné s iným dôvodom, aby ho nebolo možné
dodatočne meniť a ako celok ho možno subsumovať pod niektorú zo skutkových podstát uvedených v
§ 63 ods. 1 ZP. Ďalším zákonným predpokladom pre danie výpovede, (okrem vymedzených prípadov),
je splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, resp. nemožnosť
ďalšieho zamestnávania dotknutého zamestnanca v mieste výkonu práce a to ani na kratší pracovný
čas alebo ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, ponúknutú a pre neho vhodnú prácu v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave
na túto prácu. Vhodnosť ponúkanej práce je potrebné posudzovať aj s ohľadom aj na kvalifikačné
a zdravotné predpoklady zamestnanca. Táto ponuková povinnosť nevzniká len pokiaľ zamestnávateľ
nedisponuje inou, pre zamestnanca vhodnou prácou podľa uvedených predpokladov, v dohodnutom
mieste výkonu práce. Pre platné danie výpovede zo strany zamestnávateľa, zákon vyžaduje výpoveď
vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov (§ 74 ZP), za predpokladu pôsobenia odborovej
organizácie u zamestnávateľa (zriadenej podľa osobitného predpisu), alebo zamestnaneckej rady alebo
zamestnaneckého dôverníka (§ 233). Ide o formu účasti zamestnancov na rozhodovacích procesoch
zamestnávateľa, ktorý je povinný ich pôsobenie umožniť a v zákonom stanovených prípadoch rokovať
o otázkach v záujme zamestnancov. Iba v opačnom prípade, keď zástupcovia zamestnancov u
zamestnávateľa nepôsobia, nemá zamestnávateľ povinnosť podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď
vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov pod sankciou jej neplatnosti a v takých prípadoch
zamestnávateľ koná samostatne (§ 12 ZP). Okrem uvedených požiadaviek v prípade, akým je
aj posudzovaná vec, ak je dotknutým zamestnancom, zamestnanec so zdravotným postihnutím, je
hmotnoprávnou podmienkou pre danie výpovede zo strany zamestnávateľa pod sankciou neplatnosti,
aj predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce sociálnych vecí a rodiny (§ 66 ZP).

56. Pokiaľ sú splnené uvedené formálne náležitosti, je potrebné skúmať existenciu skutkovo
vymedzeného dôvodu výpovede a odôvodnenosť jeho použitia v každom konkrétnom prípade.

57. V prípade výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce,
je to predovšetkým písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o konkrétnej
organizačnej zmene, ako bezprostrednej príčine nadbytočnosti zamestnanca pre zamestnávateľa,
spočívajúcej v zmene jeho úloh, technického vybavenia, v znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť
efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Zároveň platí, že o výbere zamestnanca,
ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ sám, súd nemôže v tomto smere preskúmať rozhodnutie
zamestnávateľa. Súd však skúma, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce výpovedný dôvod (R
XX/XXXX).

58. Dôkazné bremeno v konaní, v ktorom súd skúma platnosť jednostranného skončenia pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa (napr. výpovede) zaťažuje zamestnávateľa, ktorý musí preukázať
súčasné splnenie všetkých uvedený náležitostí, vyžadovaných zákonom.

59. Nevyhnutným predpokladom pre preskúmanie skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 ZP
z hľadiska uvedených zákonných náležitosti súdom, je potreba včasného podania určovacej žaloby
na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, inak toto právo
zamestnanca, ako aj zamestnávateľa zaniká (§ 36 ods.1 ZP).

60. Súd pri posúdení skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania, vychádzajúc z citovaných
ustanovení Zákonníka práce dospel k záveru, že žalovaný dodržal všetky zákonom prepísané náležitosti,
pre danie spornej výpovede doručenej žalobcovi dňa 18.01.2018 z dôvodu nadbytočnosti žalobcu v
zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP, na základe písomného rozhodnutia žalovaného č. XX/XXXX zo dňa
03.07.2017 o organizačnej zmene s účinnosťou k 31.07.2017, dotýkajúcej sa pracovného miesta
žalobcu, za súčasného splnenia hmotnoprávnych podmienok aj podľa § 61 ods. 1, 2 a 3, § 66 a § 74



Zákonníka práce a splnenia podmienky včasnosti podania určovacej žaloby o neplatnosť výpovede na
súde.

61. V danom prípade k uvedenému záveru súd dospel, keď mal za nesporné, že žalovaný ako
zamestnávateľ kvalifikovaným spôsobom doručil žalovanému dňa 18.01.2018 písomnú výpoveď z
pracovného pomeru, z dôvodu predpokladaného v zákone v ustanovení § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce. Z obsahu výpovede je zrejmé aj dostatočne skutkové vymedzenie dôvodu, ktorý zamestnávateľa
viedol k ukončeniu pracovného pomeru so žalobcom, a ktorým je zrušenie konkrétneho pracovného
miesta „pomocný knihovník“, na ktorom bol žalobca zaradený v organizačnom útvare oddelenia
Parlamentná knižnica. Výpoveď obsahovala tiež označenie konkrétneho rozhodnutia žalovaného,
vydaného Vedúcim Kancelárie NR SR dňa 03.07.2017 pod č. XX/XXXX, na základe ktorého došlo
s účinnosťou k 31.07.2017 k zrušeniu uvedeného pracovného miesta žalobcu. Výpoveď obsahovala
aj informáciu, že žalovaný nemá možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný
čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, ďalej informáciu, že zamestnávateľ si
splnil povinnosť pred daním výpovede vyžiadať si predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny podľa § 66 ZP, informáciu, že výpoveď bola riadne prerokovaná so zástupcami
zamestnancov, informáciu o vyplatení náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a o plynutí trojmesačnej
výpovednej doby.

62. Namietanú účelovosť rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene z 03.07.2018 a tvrdenia
žalobcu o iných dôvodoch skončenia jeho pracovného pomeru, neboli v konaní žiadnym spôsobom
preukázané a súd ich považoval len za subjektívne názory žalobcu, dotknutého organizačnou zmenou.
Naopak, z predložených listín súd zistil, že žalovaný na uvedenom oddelení Parlamentná knižnica
odo dňa vydania organizačnej zmeny k 31.07.2017 minimálne do 08.10.2019, mal trvalo neobsadené
a zrušené miesto pomocného knihovníka a na tomto oddelení boli od účinnosti organizačnej
zmeny obsadené 2 miesta samostatného odborného knihovníka, 2 miesta samostatného knihovníka
špecialistu, 1 miesto hlavného knihovníka a 1 miesto hlavného radcu, vedúci oddelenia. Okrem
toho sa organizačná zmena sa netýkala iba zrušenia pracovného miesta žalobcu, ale týkala sa aj
vytvorenia nových pracovných miest na výkon práce vo verejnom záujme a transformácie a presunutia
pracovných miest na iných organizačných útvaroch žalovaného, podľa Príloh č. 1 až 5. Vzhľadom k
tomu, že rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorého autenticita nebola sporná, obsahovalo konkrétne
pracovné miesto žalobcu, ktoré ním bolo zrušené, mal súd za dostatočne preukázanú priamu príčinnú
súvislosť medzi písomným rozhodnutím žalovaného zamestnávateľa o organizačných zmenách a
nadbytočnosťou žalobcu. To znamená, že súd mal za preukázaný skutkovo vymedzený výpovedný
dôvod predpokladaný zákonom v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

63. Podľa rozsudku NS SR, sp. zn. XSžo/XX/XXXX : “Ustálená súdna prax nielen v pracovnoprávnych
sporoch, ale rovnako aj pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru rešpektuje autonómiu
zamestnávateľa v rozhodnutí organizačných zmenách, ako aj pri výbere zamestnanca, s ktorými mieni
skončiť pracovný pomer, respektíve skončí štátnozamestnanecký pomer vtedy, ak sa ich funkcia (druh
práce) stane nadbytočná. Rozhodnutie o organizačnej zmene ani jej účelnosť súd nepreskúmava.“

64. Tiež podľa rozsudku NS SR, sp. zn. XCdo/XXX/XXXX: „...podstatné bolo, či bolo zrušené
štátnozamestnanecké miesto žalobcu v dôsledku rozhodnutia ministra č. 23/2016. Ako je uvedené
vyššie, organizačná zmena nie je predpokladom platnej výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru,
podmienkou je však riadiaci akt, ktorým bolo zrušené pracovné miesto.

65. K postupu zamestnávateľa pri daní výpovede Ústavný súd SR, sp. zn. I. ÚS XXX/XXXX-XX, uviedol
aj to, že „...nejde o nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa, ani o zneužitie výkonu práva na ujmu
zamestnanca (§ 13 ods. 5 ZP), ak zamestnávateľ po oboznámení rozhodnutia o zmene organizačnej
štruktúry prijatej k tomu príslušným orgánom dá zamestnancovi na výber, či naďalej zotrvá v pracovnom
pomere a prijme inú, pre neho vhodnú prácu, alebo s ním bude pracovný pomer skončený výpoveďou
z organizačných dôvodov alebo dohodou z tých istých dôvodov. Zamestnanec môže síce subjektívne
pociťovať sled týchto krokov ako určitý nátlak a môže to u neho vyvolávať stres, bez ďalšieho však
nejde o takýto objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle dotknutého zamestnanca. O
bezprávnu vyhrážku nejde ani vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím dohody o skončení pracovného
pomeru (pred podaním žiadosti o uzatvorenie takejto dohody) upozornil zamestnanca, že inak mu bude
daná výpoveď, ktorej písomné znenie má už pripravené.“



66. Z uvedeného je zrejmé, že podľa právnej teórie, judikatúry (R 90/1967) a rozhodovacej praxe
súdov pritom platí, že pokiaľ je preukázaná existencia dôvodu výpovede - písomného rozhodnutia
zamestnávateľa o organizačnej zmene a zároveň príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou
a nadbytočnosťou zamestnanca, súd nemôže preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa o výbere
konkrétneho nadbytočného zamestnanca, a to ani v prípade nespokojnosti dotknutého zamestnanca,
nakoľko o výbere, príp. kritériách výberu, rozhoduje zamestnávateľ sám. Súd však skúma, či sú splnené
ostatné podmienky vymedzujúce výpovedný dôvod.

67. K tomu súd dopĺňa, že zákonná požiadavka rozhodnutia o organizačnej zmene je splnená tým, že
zamestnávateľ dospeje k rozhodnutiu, že je potrebné zefektívniť výkon práce, napr. aj znížením stavu
zamestnancov na konkrétnych pracovných pozíciách a autonómne rozhodne, s ktorým konkrétnym, do
úvahy prichádzajúcim zamestnancom, bude na základe tohto rozhodnutia skončený pracovný pomer
(či už dohodou alebo jednostranne výpoveďou, z dôvodu týchto organizačných zmien). Zamestnávateľ
pritom samostatne rozhoduje, akým spôsobom zrealizuje zmeny týkajúce sa organizácie, racionalizácie
resp. efektívnosti práce, nakoľko je zamestnávateľovi potrebné umožniť, aby pružne reguloval počet
svojich zamestnancov, ich kvalifikačné zloženie a zamestnával iba taký počet zamestnancov, ktorý bude
preň najvhodnejší. Použitie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP nie je podmienené
ani absolútnym znížením počtu zamestnancov a naopak, môže byť uplatnený aj pri zvyšovaní počtu
zamestnancov; nekladie sa dôraz iba na počet zamestnancov, ale aj na ich zloženie z hľadiska
profesie a kvalifikácie, na racionalizáciu práce v rámci svojich organizačných štruktúr a zložiek, príp.
na ďalšie predpoklady, zmeny technického vybavenia, úsporné opatrenia a pod.. Povinnosťou súdu
je v takom prípade zistiť a posúdiť len to, či zamestnávateľ o organizačných zmenách prijal písomné
rozhodnutie, k akým organizačným zmenám prišlo a či je daná príčinná súvislosť medzi týmto zmenami
a nadbytočnosťou zamestnanca, ktorému bola z toho dôvodu daná výpoveď z pracovného pomeru.

68. Na základe uvedeného súd konštatoval, že nie je v rámci predmetného konania oprávnený
preskúmavať samotné rozhodnutie Vedúceho Kancelárie NR SR č. XX/XXXX o organizačnej zmene,
ale iba to, či bolo takéto rozhodnutie prijaté, či o tom rozhodla osoba, resp. oprávnený orgán a či je
v príčinnej súvislosti s nadbytočnosťou zamestnanca, ktorému z toho dôvodu bola daná výpoveď. To,
že rozhodnutie bolo vydané bolo nesporné a príčinná súvislosť s výpoveďou žalobcu bola preukázaná
tým, že zrušenie jeho pracovného miesta bolo uvedené priamo v tomto riadiacom akte žalovaného.
Oprávnenie Vedúceho Kancelárie NR SR č. XX/XXXX, ktorým bol v rozhodnom čase W.. K. N. vyplýva
priamo z citovaných ustanovení zákona ( § 143 zák. č. 350/1996 Z. z. a § 9 ods. 1 ZP) a menovacieho
dekrétu predsedu NR SR č. XXX z 25.04.2013, ktorým bol menovaný do funkcie.

69. Ďalšou hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z dôvodu nadbytočnosti je, že
zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste,
ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a/alebo zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, pre
neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu
práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu (§ 63 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a)
a b) ZP). Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí v konaní preukázať zamestnávateľ, tzn. že musí tvrdiť
a preukázať, že zamestnancovi pred daním výpovede ponúkol inú pre neho vhodnú prácu, resp. tvrdiť a
dokázať, že ponuková povinnosť objektívne neexistovala. Preto pokiaľ zamestnávateľ uvádza, že v čase
výpovede nemal možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, lebo nemal v mieste výkonu práce žiadne
voľné pracovné miesto, je pre posúdenie otázky splnenia jeho ponukovej povinnosti určujúce zistenie,
či v rozhodnom čase v mieste výkonu práce zamestnanca boli voľné vhodné pracovné miesta a potom
je na zamestnávateľovi, aby tvrdil a preukázal, že ku dňu výpovede všetky vhodné pracovné miesta boli
obsadené inými zamestnancami. Zároveň sa pre splnenie povinnosti tvrdenia na strane žalobcu ako
zamestnanca predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne vhodné pracovné miesto/-a, ktoré bolo/-
i ku dňu výpovede, v mieste jeho výkonu práce voľné. Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej
povinnosti zo strany zamestnávateľa, je potrebné posudzovať podľa stavu, ktorý existoval v čase
dania výpovede. Potom pre splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa prichádzajú do úvahy dve
alternatívy, a to ad (i) zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu vhodnú prácu, ide o tzv. absolútnu
nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, kedy zamestnávateľ ponukovú povinnosť nemá a pre
platnosť výpovede sa jej splnenie nevyžaduje; ad (ii) zamestnávateľ má voľné pracovné miesto, ktoré je
vhodné pre zamestnanca, a vtedy je povinný pred daním výpovede túto prácu zamestnancovi ponúknuť
a pokiaľ to neurobí, nesplnil si ponukovú povinnosť a výpoveď je preto neplatná. Takéto vhodné pracovné



miesto, ktoré mal zamestnávateľ zamestnancovi ponúknuť musí označiť zamestnanec (žalobca). Je
potom úlohou súdu preskúmať, či označené pracovné miesto bolo pre zamestnanca vhodné z hľadiska
dohodnutého miesta výkonu práce, zdravotných požiadaviek, príp. osobitných predpokladov, či bolo
zamestnancovi ponúknuté, resp. či ho odmietol alebo sa odmietol podrobiť predchádzajúcej príprave.

70. V danom prípade žalovaný tvrdil a predloženými listinami preukázal, že pre žalobcu ako osobu
zdravotne postihnutú, u ktorého bolo dohodnutým miestom výkonu práce Bratislava, nedisponoval v
čase prijatia organizačnej zmeny a ku dňu dania výpovede žiadnym vhodným voľným miestom, ktoré
by mohol žalobcovi ponúknuť a to, ani po predchádzajúcej príprave. V zmysle záverov uvedených
vyššie (odsek 69. rozsudku) potom žalovanému nevznikla ponuková povinnosť, keďže nebolo v konaní
preukázané, že by v čase dania výpovede žalobcovi disponoval vhodným voľným miestom v mieste
dohodnutom ako miesto výkonu práce, príp. takým, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť, ak by sa
podrobil predchádzajúcej príprave naň. Pokiaľ teda žalobca tvrdil opak, a to že si žalovaný ponukovú
povinnosť podľa § 63 ods. 2 písm. b) ZP nesplnil, bolo povinnosťou žalobcu takéto pracovné miesto
konkrétne označiť. Žalobca sám a ani jeho právny zástupca však žiadne konkrétne miesto, ktoré mu
mohol žalovaný ponúknuť neoznačil. Na otázku súdu, či o takom mieste vie, vo svojej výpovedi najskôr
všeobecne uviedol, že vedel z internetu o troch pracovných miestach, na ktoré boli vyhlásené konkurzy,
tieto bližšie nekonkretizoval, len ich označil za „divné“, na to uviedol, že v jednom prípade išlo o
„vedúceho archívu“ a následne upresnil, že uvedené konkurzy mali prebehnúť asi dva až tri mesiace
pred organizačnou zmenou. Napokon pri rovnakej otázke súdu, žalobca v rámci tejto svojej výpovede,
v rozpore s predchádzajúcim tvrdením uviedol, že o žiadnych konkrétnych miestach u žalovaného,
ktoré mu mohli byť v danom čase ponúknuté nevedel, nakoľko nemal v kancelárii internet, avšak bol
presvedčený, že žalovaný určite nejaké voľné miesta mal. Rovnako nevedel o tom, že by jeho prácu od
01.08.2017 vykonával niekto iný a naopak, žalobca sa s určitosťou vyjadril, že od júla 2017 do doručenia
výpovede dňa 18.01.2018 určite v tomto období jeho prácu nikto iný nevykonával.

71. Za daného stavu veci súd nemal preukázané, že by žalovaný ku dňu dania výpovede disponoval
vhodným voľným pracovným miestom v mieste výkonu práce žalobcu, ktoré mu bol povinný ponúknuť.
Rozhodujúcim pri tomto závere bolo, že nebolo preukázané, že by v čase dania výpovede žalobcovi
mal žalovaný voľné pracovné miesto v dohodnutom mieste výkonu práce žalobcu, ktoré by bolo
vhodné pre žalobcu ako osobu ZŤP a aj vzhľadom na kvalifikačné predpoklady, ktoré by mohol (mal)
žalovaný žalobcovi ponúknuť. Žalobca v tomto smere neuniesol povinnosť tvrdenia, nakoľko bolo jeho
povinnosťou označiť takéto konkrétne vhodné miesto a preto žalovaný nemal povinnosť preukazovať,
že takýmto vhodným pracovným miestom nedisponoval, keď nie je povinnosťou strany preukazovať
negatívnu skutočnosť (neexistenciu vhodného voľného miesta). Z toho dôvodu nebolo možné prijať
záver o tom, že by si žalovaný v danom prípade, pred daním spornej výpovede žalobcovi, nesplnil
ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 písm. b) ZP. Súd v tomto smere odkazuje aj na rozsiahlu
judikatúru Najvyššieho súdu SR a aj rozhodovaciu prax Krajského súdu v Bratislave v obdobných
prípadoch, týkajúcu sa ponukovej povinnosti pri výpovedi z organizačných dôvodov (napr. rozhodnutie
NS SR, sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, v ktorom dovolací súd k ponukovej povinnosti zamestnávateľa
konštatoval „...žalobcom namietané voľné pracovné miesta na novovzniknutej sekcii regionálneho
rozvoja, naopak neboli pre žalobcu vhodné, pretože (na rozdiel od miest, ktoré mu boli ponúknuté )
nespĺňal kvalifikačné kritérium /vzdelanie právne, ekonomické alebo manažment/).

72. Napokon v konaní bolo preukázané, že o skutočnosti, že žalovaný nemá pre žalobcu žiadne voľné
vhodné pracovné miesto, ktoré by mu mohol ponúknuť, bol žalobca aj informovaný predtým, ako mu
bola výpoveď doručená, čo vyplývalo z vyjadrenia samotného žalobcu, ako aj z predložených záznamov
z rokovania zo dňa 26.07.2017 (odsek 27.rozsudku).

73. Ďalšiu námietku žalobcu, ktorou namietal neplatnosť výpovede a to, že žalovaný pred daním
výpovede žalobcovi ako zamestnancovi so zdravotným postihnutím nemal predchádzajúci súhlas
príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny podľa § 66 ZP, súd považoval za nedôvodnú.

74. Z vykonaného dokazovania mal súd za dôkazne preukázané, že žalovaný predtým, ako dňa
18.01.2018 doručil žalobcovi spornú výpoveď, disponoval právoplatným rozhodnutím príslušného Úradu
práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava, č. j. J zo dňa 25.10.2017, ktorým tento orgán vyslovil
predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti
podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené aj odvolacím správnym orgánom



(Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny) a doručené žalovanému bolo dňa 15.01.2018 (odsek 28.
rozsudku).

75. Napokon žalobca namietal aj absenciu prerokovania výpovede zo zástupcami zamestnancov podľa
§ 74 ZP. Rovnako túto námietku považuje za nedôvodnú, nakoľko z vykonaného dokazovania mal súd
dôkazne preukázané, že žalovaný splnil aj túto zákonnú požiadavku (odsek 29. rozsudku).

76. K tomu súd dopĺňa, že účelom právnej úpravy, podmieňujúcej uplatnenie výpovede podľa § 74 v
spojení s § 17 ods. 2 Zákonníka práce po predchádzajúcom prerokovaní so zástupcami zamestnancov,
je účasť zamestnancov na rozhodovaní o zásadných otázkach týkajúcich sa zamestnancov a
ich ochrana pred prípadným svojvoľným postupom zamestnávateľa. Spolupôsobenie zástupcov
zamestnancov pri skončení pracovného pomeru v zmysle § 74 Zákonníka práce je prejavom
pracovnoprávnej ochrany zamestnanca a viaže sa na splnenie povinnosti zamestnávateľa pred iným
subjektom objasniť dôvody, príp. ďalšie skutkové okolnosti, pre ktoré vznikol konkrétny výpovedný dôvod
vymedzený príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce, na základe ktorého môže zamestnávateľ so
zamestnancom skončiť pracovný pomer. Ustanovenie § 74 ZP nemožno vykladať izolovane a nie
je samoúčelné, ale smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie
a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. Prípadné zistenia a vyjadrenia
zástupcov zamestnancov môžu zamedziť nezákonnému postupu zamestnávateľa alebo podporiť
dôkaznú situáciu na strane zamestnanca. Avšak samotný záver prerokovania nemá priamy vecný
účinok na rozhodnutie zamestnávateľa dať zamestnancovi výpoveď. O daní výpovede nerozhoduje
odborová organizácia, ale ide o autonómne rozhodnutie zamestnávateľa a rozhodujúcim pre splnenia
povinnosti zamestnávateľa podľa § 74 ZP je to, že zamestnávateľ požiada zástupcov zamestnancov
o prerokovanie skončenia pracovného pomeru s konkrétnym zamestnancom, príp. pripojí príslušné
doklady (samotnú výpoveď alebo rozhodnutie o organizačnej zmene a pod.) alebo ich poskytne na
žiadosť zástupcov zamestnancov. V prípade, že zástupcovia zamestnancov zrozumiteľným spôsobom
vyjadria, že voči postupu zamestnávateľa, príp. voči výberu zamestnanca, resp. kritériám výberu alebo
voči iným skutočnostiam (počet a štruktúra nadbytočných zamestnancov) nemajú žiadne pripomienky,
možno z toho vyvodiť, že vyjadrili pochopenie a súhlas pre nutnosť rozhodnutia zamestnávateľa o
organizačnej zmene a konkrétnu výpoveď dotknutého zamestnanca riadne prerokovali v zmysle § 237
ods. 1 ZP. Tým došlo aj k splneniu zákonnej podmienky pre platné danie výpovede v zmysle § 74
ZP. Rovnako aj v prípade, že zástupcovia zamestnancov vzniesli voči organizačnej zmene, výpovedí
a pod. námietky alebo s ňou nesúhlasili, ide o prerokovanie výpovede podľa § 74 ZP. Zákon totiž
pre platnosť výpovede nevyžaduje vyslovenie súhlasu zástupcov zamestnancov s daním výpovede,
ale vyžaduje jej predchádzajúce prerokovanie, resp. fikciu prerokovania na základe predchádzajúcej
žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie. Aj v prípade, že by sa príslušná odborová organizácia v
stanovenej lehote do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľa k
tejto žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie vôbec nevyjadrila, zo zákona platí, že k prerokovaniu došlo
(§ 74 posledná vetra ZP) a táto skutočnosť nemá vplyv na autonómne rozhodovanie zamestnávateľa
a zákon to nesankcionuje neplatnosťou výpovede. Súd na podporu svojich záverov opäť poukazuje aj
na rozhodovaciu prax, podľa ktorej: „Pre splnenie povinnosti vopred výpoveď prerokovať so zástupcami
zamestnancov ZP neurčuje spôsob prerokovania a neodkazuje ani na § 237 s tým, že pokiaľ rokovanie
neprebehlo spôsobom tu uvedením je neplatné. Konkrétna forma prerokovania medzi zamestnávateľom
a zástupcami zamestnancom v zmysle § 237 ZP závisí podľa čl. 1 a 5 smernice XXXX/XX/ES od
dohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov. Napokon ZP dáva možnosť zástupcom
zamestnancov vyjadriť sa k skončeniu pracovného pomeru, ale nedáva im možnosť zmeniť toto
rozhodnutie zamestnávateľa, preto sa podľa § 74 za prerokovanie považuje, aj keď k nemu v uvedenej
lehote vôbec nedošlo (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 2M Q./XX/XXXX).

77. V danej veci žalovaný dôkazne preukázal, že žiadosť riaditeľa osobného úradu žalovaného I. D., G..
zo dňa 16.01.2018 o prerokovanie konkrétnej výpovede (č. R. XXX-X//XXXX), ktorú zamýšľal žalovaný
dať žalobcovi, po tom, čo mu bol udelený predchádzajúci súhlas ÚPSVaR Bratislava podľa § 66 ZP, tzn.
po tom čo mu bolo dňa 15.01.2018 doručené potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu z
09.01.2018, bola dňa 16.01.2018 riadne doručená Výboru základnej organizácie SLOVES pôsobiacej pri
Kancelárii NR SR. Touto žiadosťou žalovaný výslovne požiadal ZO SLOVES o stretnutie dňa 18.01.2018
o 14:00 hod., za účelom prerokovania výpovede danej žalobcovi, pričom prílohou tejto žiadosti bolo
rozhodnutie ÚPSVR o udelení súhlasu úradu práce s výpoveďou a rozhodnutie Vedúceho Kancelárie
NR SR č. XX/XXXX o organizačnej zmene. Tým došlo k naplneniu skutkovej podstaty prerokovania



výpovede podľa § 74 ZP. Žalovaný za účelom preukázania tejto skutočnosti v konaní predložil písomný
záznam o prerokovaní spornej výpovede pod č. R. XXX-X/XXXX s výpovedným dôvodom podľa § 63
ods. 1 písm. b) ZP, na svojej schôdzi konanej dňa 18.01.2018 bez prpomienok. Za zamestnávateľa boli
pri prerokovaní prítomní I.. D., G.. S. I.. G.. T. S. za E.J. X. D. J. G. C. G., C.. C. C., G.. I. K., G.. O.
A. S. W., C. T., C.., ktorí písomný záznam vlastnoručne podpísali. V súvislosti s námietkou žalobcu, že
I.. D., G.. v danom čase nebol zamestnancom žalovaného, žalovaný toto tvrdenie žalobcu poprel ako
nepravdivé a uviedol, že I.. D., G.. bol zamestnancom žalovaného až do 30.06.2019. Nakoľko žalobca
svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a naopak z listín predložených žalovaným (rozsudok OS
Bratislava 1, sp.zn.14Cpr/5/2014 a opis pracovných činností) vyplývalo, že menovaný podpisoval ako
riaditeľ osobného úradu za žalované pracovnoprávne dokumenty aj dňa 01.08.2017, súd aj túto námietku
žalobcu považoval za nedôvodnú. To, že k prerokovaniu výpovede malo dôjsť aj k 11.07.2017, súd
považuje za právne bezvýznamné, vzhľadom na účinné opätovné prerokovanie konkrétnej výpovede
po udelení súhlasu podľa § 66 ZP, na základe žiadosti zamestnávateľa zo dňa 16.01.2018, tzn. pred
doručením výpovede žalobcovi dňa 18.01.2018.

78. Na základe uvedených dôvodov súd zamietol žalobu o určenie neplatnosti výpovede danej žalobcovi
z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, v písomnej forme listom žalovaného
zo dňa 17.01.2018, č. R.-XXX-X/XXXX a účinne doručenej žalobcovi dňa 18.01.2018, nakoľko mal za
preukázané, že žalovaný splnil všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 61, § 63, § 66 a § 74 ZP.

79. Nakoľko mal súd všetky rozhodujúce skutkové okolnosti v konaní preukázané, ďalšie navrhnuté
dokazovanie zo strany žalobcu považoval za nadbytočné, neúčelná a nehospodárne, a z toho dôvodu
ďalšie dokazovanie nevykonal (odsek 32. rozsudku).

80. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

81. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

82. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s princípom zodpovednosti za výsledok
sporového konania v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého vznikol v plnom rozsahu nárok na
náhradu trov konania v spore úspešnému žalovanému. Nakoľko si žalovaný v rámci konania žiadne
trovy neuplatnil a ani zo spisu nevyplýva, že by mu nejaké trovy vznikli, súd mu nárok na ich náhradu
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutie na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
362 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.