Ministerstvo financií Slovenskej republiky


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/85/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105221590
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1105221590.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu
JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej v spore žalobcu: SIBA s. r. o. v likvidácii, so sídlom
Ružinovská 4812/14, 821 01 Bratislava, IČO: 31 365 833, zastúpený: Advokátska kancelária MULARČÍK
A PARTNERI, s. r. o., so sídlom Nám. M. Benku, 15, Bratislava, IČO: 36 860 522, proti žalovanej:
Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom financií SR, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, IČO:
00 151 742, o náhradu škody 29.545.615,08 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I. z 31. júla 2017, č. k. 15C 157/2005-222 v spojení s opravným uznesením tohto súdu z 30.
januára 2019, č. k. 15C 157/2005-265, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I. z 31. júla 2017, č. k. 15C
157/2005-222 v spojení s opravným uznesením tohto súdu z 30. januára 2019, č. k. 15C 157/2005-265,
p o t v r d z u j e.

Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I. (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 31. júla 2017, č. k. 15C
157/2005-222 v spojení s opravným uznesením tohto súdu z 30. januára 2019, č. k. 15C 157/2005-265
(ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia
náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátu vo výške 890.091.200,- Sk, t. j.
29.545.615,08 Eur. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 4.12.1998 uzatvoril kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti,
technologické zariadenie a hmotný investičný majetok uvedený v zmluve. Dňa 11.1.1999 požiadal
Daňový úrad v E. (ďalej len daňový úrad) o stanovisko, či mu vznikla daňová povinnosť a dňa 10.2.1999
mu tento úrad oznámil, že mu daňová povinnosť vznikla a má podať daňové priznanie do 60 dní.
Následne 15.2.1999 daňový úrad vydal rozhodnutie o určení záložného práva č. XXX/XXX/XXXX/
XX k jeho nehnuteľnostiam vedeným na LV XXXX s tým, že mu zakázal s týmito nakladať (predať,
vymeniť, darovať, zaťažiť nájmom) bez súhlasu správcu dane a v uvedený deň vydal aj rozhodnutie
č. XXX/XXX/XXXX/XX o určení záložného práva k hnuteľným veciam žalobcu, ktorého odvolanie z
8.4.1999 voči tomuto rozhodnutiu bolo zamietnuté. Dňa 19.3.1999 podal teda daňové priznanie k
dani z prevodu a prechodu nehnuteľností a platobným výmerom mu bola určená daňová povinnosť
22.708.740,- Sk. Následne 5.5.1999 daňový úrad vydal opätovne Rozhodnutie o určení záložného práva
k nehnuteľnostiam č. XXX/XXX/XXXXX/XX, za základe čoho požiadal 6.5.1999 o odklad zaplatenia
dane a odsúhlasenie splátkového kalendára. Daňový úrad odsúhlasil plnenie v splátkach 18.5.1999.
Keďže nebol schopný splácať určené splátky, daňový úrad vydal 26.8.1999 Exekučný príkaz č. XXX/



XXX/XXXXX/XX na prikázanie pohľadávky z účtu v peňažnom ústave a dňa 27.8.1999 a Exekučný
príkaz na predaj hnuteľných vecí č. XXX/XXX/XXXXX/XX. Dňa 23.3. a 5.5.1999 požiadal žalovanú
o povolenie úľavy na dani z prevodu a prechodu nehnuteľností v zmysle § 29
zákona č. 318/1992 Zb., keďže jeho vtedajšia situácia mu nedovoľovala zaplatiť uvedenú daň a jeho
záujmom bolo zachovať hlavne zamestnanosť v regióne a obnoviť výrobu. Na základe týchto žiadostí
ministerka financií Brigita Schmögnerová vydala 29.9.1999 rozhodnutie, a to opatrenie o znížení dane
z prevodu a prechodu nehnuteľností č. 12789/1999-7 o sumu 21.658.740,- Sk, pričom rozdiel dane v
sume 1.050.000,- Sk bol povinný žalobca uhradiť do 30 dní od doručenia opatrenia. Účinnosť opatrenia
žalovaná podmienila vytvorením 200 pracovných miest v konzervárni E. v E., a to do 31.5. 2000.
Znížená daň bola uhradená v stanovenom termíne. Daňový úrad mu medzitým dňa 10.11.1999, teda
v čase, kedy mu už bolo doručené opatrenie o znížení dane, vyrubil penále v sume 12.660.890,-
Sk za oneskorenú úhradu dane. Proti tomuto rozhodnutiu podal teda odvolanie, ktorému Ústredné
daňové riaditeľstvo nevyhovelo - viď jeho rozhodnutie VII/210/62-1496/00/Chá. Žalovaná vydala vo veci
stanovisko dňa 29.2.2000, podľa ktorého vyrubené penále zo sumy je neopodstatnené, avšak daňový
úrad toto neakceptoval. Majetok žalobcu bol po celý čas zaťažený záložným právom. Mimoriadnym
opravným prostriedkom požiadal žalovanú o preskúmanie rozhodnutia o vyrubení penále a žalovaná
svojím rozhodnutím 6781/2000-7 z 27.3.2000 zmenila rozhodnutie Ústredného daňového riaditeľstva
tak, že znížila penále na 532.000,- Sk. V opatrení žalovanej 12789/1999-7 z 29.9.1999 bola určená
podmienka vytvoriť 200 pracovných miest do 31.5.2000. Po celý čas sa snažil vytvoriť pracovné miesta v
určenom počte, koncom júla 2000 prijal nových 80 pracovníkov, ale vzhľadom na ďalší nepriaznivý vývoj,
ich bol nútený zredukovať na 50, avšak 40 z nich bolo neproduktívnych a spôsobovali mu len zbytočné
náklady a škodu. Dňa 21.9.2000 daňový úrad na žiadosť žalovanej uskutočnil u neho miestne zisťovania
na preverenie oprávnenosti a reálnosti požadovanej zmeny podmienky k daňovej úľave, o čom bola
spísaná zápisnica. Na základe tejto žalovaná dňa 20.4. 2001 vydala rozhodnutie 26709/2000-74, ktorým
rozhodla, že opatrenie žalovanej z 29.9.1999 stráca svoj účinok a rozdiel na dani v sume 21.658.740,-
Sk musí žalobca do 30 dní uhradiť správcovi dane. Daňový úrad mu preto 30.7.2001 poslal výzvu na
zaplatenie dane z prevodu a prechodu nehnuteľností za r. 1998 v sume 21.658.740,- Sk,
a to do 15 dní. Následne 3.8.2001 vydal rozhodnutie o určení záložného práva č. 725/2100/21687/01
k nehnuteľnostiam, s ktorými mu zakázal nakladať (predať, vymeniť, darovať, zaťažiť nájmom) bez
písomného súhlasu správcu dane. Voči tomuto podal odvolanie 20.8.2001. Podmienku vytvorenia
pracovných miest v počte 200 sa snažil splniť a dňa 27.8.2001 oznámil žalovanej, že túto splnil aj
napriek protichodným zisteniam daňového úradu. Toto svoje tvrdenie o splnení podmienky opieral hlavne
o to, že pojem vytvorenia pracovných miest je uvedený v zákone č. 378/1996 Z. z. o zamestnanosti a
tento pojem nie je zhodný s pojmom prijatia nových pracovníkov do pracovného pomeru. Zo stanoviska
MPSVaR SR č. 953/2001-1/11 zo 17.8.2001 je zrejmé, že novovytvorené pracovné miesta vzniknú
rozhodnutím zamestnávateľa o ich vytvorení písomným aktom po splnení podmienok, ktoré sú súčasťou
dokumentu. On dokumentom z 23.5.2000 vytvoril nové pracovné miesta a tento dokument bol aj
schválený valným zhromaždením a jeho súčasťou bol aj organizačný poriadok. Aj napriek tomu, že splnil
určenú podmienku, bol následne sankcionovaný neprimeraným postupom štátnych orgánov, čím mu
vznikla škoda. Na NS SR podal žalobu o preskúmanie zákonnosti a zrušenie rozhodnutia žalovanej z
20.4.2001 č. 26709/2000-74, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovanej z 29.9.1999 č. 12789/1999-7.
V odôvodnení žaloby uviedol, že dňa 31.5.2000 mal k dispozícii stroje a zariadenia potrebné pre
výkon robotníckych funkcií, kancelársku a výpočtovú techniku na výkon hospodársko-ekonomických
a administratívnych funkcií a splnil podmienku vytvorenia 200 miest a teda rozhodnutie o zrušení
daňovej úľavy považoval za nezákonné. Dňa 29.4.2002 NS SR rozsudkom sp. zn. 6Sž 163/01 zrušil
rozhodnutie žalovanej z 20.4.2001 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
11.6.2002. V odôvodnení NS SR uviedol, že napadnuté rozhodnutie možno považovať za individuálny
správny akt a že žalovaná mohla povoliť úľavu na dani, avšak nemohla ju viazať na inú podmienku
než zákon stanovuje, pričom zákon určuje nie podmienku zamestnávať určitý počet pracovníkov, ale
existenciu tvrdosti alebo nezrovnalosti. Preto určená podmienka vytvorenia 200 pracovných miest nie
je podmienkou zákonnou. Pre rozhodnutie bolo podstatné len to, či bola konštatovaná tvrdosť alebo
nezrovnalosť pri uplatňovaní zákona voči žalobcovi príslušným orgánom a žalovaná svojím rozhodnutím
tvrdosť zákona konštatovala. Preto NS SR rozhodnutie žalovanej, ktorým bola žalobcovi priznaná úľava
na dani vyhodnotil s výnimkou nezákonného dodatku o nedovolenej podmienke za správne a zákonné.
Nesprávne rozhodnutie preto zrušil, čím zostalo v platnosti rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo. Dňa
17.7.2002 zaslal žalovanej výzvu na ďalšie konanie a doručil jej kópiu uvedeného rozsudku NS SR.
Žalovaná dňa 19.8.2002 vydala úpravu opatrenia č. 12789/1999-7 z 29.9. 1999 tak, že vypustila
predposledný a posledný odsek opatrenia a rozhodla, že opatrenie o poskytnutí daňovej úľavy zostáva v



platnosti. Daňový úrad následne 30.9.2002 rozhodol o nariadení obnovy konania a zrušil rozhodnutie o
určení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 725/2100/28658/02/Exe a rozhodol o zastavení daňového
exekučného konania.

Vzhľadom na uvedené žalobca mal za to, že nezákonným rozhodnutím v zmysle § 1 ods. 1, § 4
ods. 1 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb. je v danom prípade teda rozhodnutie žalovanej č. 26709/2000-74 z
20.4.2001, označené ako žiadosť o úpravu zákonnej podmienky, tak ako to vyplýva z vyššie uvedeného
rozsudku NS SR, ktoré uvedený súd zrušil. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, pričom škodu špecifikoval v zmysle § 20 cit. zákona § 442 ods. 1 a 3 a § 443 Obč.
zák. Uviedol, že nezákonným postupom žalovanej, resp. jemu podriadených orgánov utrpel škodu,
ktorou treba rozumieť skutočnú škodu a ušlý zisk. Príčinnú súvislosť medzi konaním žalovanej a
škodou preukazoval predovšetkým priebeh uvedených udalostí, čo zapríčinilo, že nikdy nemohol spustiť
výrobu vo svojej fabrike, pretože konaním žalovanej a kladením nezákonných podmienok a obmedzení
mu tým bolo viac ako 3 roky bránené, čo vyústilo až do jeho úplnej insolvencie a zničenia celého
zariadenia a strojov, ako aj technológie a bol znemožnený jeho podnikateľský zámer. Potom ako kúpil
veci patriace do konkurznej podstaty v zmysle kúpnej zmluvy z 3.12.1998 mal v úmysle požiadať
okamžite o finančný úver od bánk v SR, čo aj urobil, ale medzitým žalovaná zablokovala prostredníctvom
svojich podriadených orgánov celý jeho majetok. Preto musel dotovať chod celej fabriky pôžičkami od
fyzických osôb, pretože chcel podnik udržať pri živote, kým sa nevyrieši situácia s daňovou úľavou.
Aj potom čo mu bola priznaná úľava a stanovená podmienka vytvorenia 200 miest bol blokovaný jeho
majetok. Po celý čas sa snažil splniť stanovenú podmienku, čo sa mu napokon aj podarilo, ale žalovaná
to neakceptovala a zrušila rozhodnutie o daňovej úľave a opätovne mu blokovala celý majetok. V snahe
naplniť podmienku vytvorenia miest vytváral všetky ekonomické a materiálne podmienky na prijatie 200
nových zamestnancov, čím mu vznikli enormné náklady. Hnuteľný majetok, ktorý kúpil kúpnou zmluvou
zo 4.12.1998 a ktorý pozostával z technologického zariadenia, strojov a iných hnuteľných vecí vo fabrike
tým, že sa nemohla spustiť výroba technicky a morálne zastaral a napokon musel byť ako nepoužiteľný
zošrotovaný. Výšku škody špecifikoval k 31.12.2002 a ušlý zisk k 31.12.2004. Skutočne vzniknutá škoda
k 31.12.2002 pozostáva v zmysle metodiky výpočtu goodwillu, znaleckých posudkov, výkazu ziskov a
strát a súvahy za r. 1998-2004 z:

- z investičných nákladov vo výške 48 mil. Sk,
- prevádzkových nákladov v sume 27.305.263,- Sk,
- goodwillu navrhovateľa vo výške 205.768.364,- Sk,
- škôd na nehnuteľnostiach vo výške 5.659.253,- Sk,
- škôd na hnuteľných veciach v sume 90.120.320,- Sk.

Ušlý zisk z dôvodu, že nemohol realizovať svoj podnikateľský zámer, čo bolo v priamej príčinnej súvislosti
s nezákonným konaním žalovanej, vyčíslil v zmysle podnikateľského plánu na 513.238.000,- Sk. Celkovo
si teda od žalovanej uplatňoval sumu 890.091.200,- Sk.

3. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť. Poukázala na to, že žalobca nepreukázal vydanie nezákonného
rozhodnutia správcu dane, resp. nesprávny úradný postup. Sám žalobca poukazoval na zriadené
záložné právo, resp. nariadené exekučné konanie pred vydaním rozhodnutia MF SR z 29.9.1998
o znížení dane. Pred vydaním tohto rozhodnutia MF SR bol celkový nedoplatok žalobcu na dani z
prevodu a prechodu nehnuteľností 22.708.740,- Sk a správca dane postupoval správne, keď vydal
rozhodnutie o zriadení záložného práva, resp. následne nariadil exekučné konanie. Poukázala na to,
že vznik škody preukazoval žalobca znaleckými posudkami za r. 1998-1999, resp. podnikateľským
plánom na r. 1998, t. j. škodu preukazuje a uplatňuje od r. 1998, pritom v žalobe sa odvoláva na vydané
nezákonné rozhodnutie z 20.4.2001. Po vydaní opatrenia z 20.4.2001 o zrušení daňovej úľavy bol
žalobca vyzvaný na zaplatenie dane 21.658.740,- Sk. Túto sumu však nikdy neuhradil, uhradil len rozdiel
medzi sumou vyrubenej dane a pôvodne priznanou úľavou na dani vo výške 1.050.000,- Sk. Preto
zrušením opatrenia MF SR z 20.4.2001 najvyšším súdom nemohla žalobcovi vzniknúť škoda. Zároveň
namietol aj nesplnenie procesnej podmienky v zmysle § 9 zákona č. 58/1969 Zb., keď žalobca svoj
nárok predbežne neprerokoval.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že platobným výmerom Daňového úradu Sabinov
z 30.3.1999 bola žalobcovi na základe kúpnej zmluvy zo dňa 4.12.1998 vyrubená daň z prevodu a
prechodu nehnuteľností vo výške 22.708.740,- Sk, ktorú bol tento povinný uhradiť v lehote 30 dní od



doručenia. Listom z 22.3.1999 požiadal žalobca MF SR o úľavu na predmetnej dani a listom z 23.4.1999
o odpustenie vyrubenej dane. MF SR žalobcovi listom z 29.9.1999, č. 12789/1999-7 oznámilo, že
čiastočne vyhovuje jeho žiadosti a znižuje mu daň z prevodu a prechodu nehnuteľností vyrubenú
platobným výmerom z 30.3.1999 o sumu 21.658.740,- Sk, pričom rozdiel dane v sume 1.050.000,- Sk
je povinný uhradiť do 30 dní. Účinnosť tohto opatrenia podmienilo vytvorením 200 pracovných miest v
konzervárni SABINA v Sabinove v termíne do 31.5.2000, inak je žalobca povinný uhradiť daň v plnej
výške. Listom č. 26709/2000-74 z 20.4.2001 označeným ako žiadosť o úpravu podmienky daňovej úľavy
oznámilo MF SR žalobcovi, že po jeho prešetrení žiadosti o opakované predĺženie lehoty na vytvorenie
nových pracovných miest tejto nemôže vyhovieť a z výsledkov previerok jeho činnosti správcom dane
nie sú reálne predpoklady na splnenie zámerov žalobcu v tejto oblasti. Zároveň uviedlo, že keďže
už raz povolili odklad splnenia podmienky poskytnutia úľavy na dani a dosiaľ táto nebola naplnená,
opatrenie MF SR z 29.9.1999 stráca svoj účinok a rozdiel na dani v sume 21.658.740,- Sk je povinný
žalobca uhradiť správcovi dane do 30 dní. Uvedené rozhodnutie z 20.4.2001 napadol žalobca na NS
SR žalobou na preskúmanie zákonnosti a zrušenie rozhodnutia. NS SR rozhodol vo veci rozsudkom sp.
zn. 6Sž 163/01 z 29.4.2002, ktorým zrušil predmetné rozhodnutie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
11.6.2002. V odôvodnení rozsudku NS SR uviedol, že rozhodnutie MF SR z 29.9.1999,
ktoré predchádzalo predmetnému rozhodnutiu posúdil ako individuálny správny akt. Poukázal na to,
že žalovaná mohla povoliť žalobcovi úľavu na dani, avšak nemohla ju viazať na inú podmienku, než
zákon ustanovuje a zákon ustanovuje len podmienku existencie tvrdosti alebo nezrovnalosti, preto
rozhodnutie o priznaní úľavy súd vyhodnotil ako správne a zákonné s výnimkou nezákonného dodatku
o nedovolenej podmienke a nesprávne napadnuté rozhodnutie rozsudkom zrušil, čím zostalo v platnosti
rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo. Na základe uvedeného rozsudku žalovaná následne listom č.
11595/2002-74 z 19.8. 2002, adresovaným Daňovému úradu Sabinov a na vedomie aj žalobcovi a
Daňovému riaditeľstvu SR, vypustila ako nezákonnú podmienku predposledný a posledný odsek listu č.
12789/1999-7 z 29.9.1999, pričom opatrenie o poskytnutí úľavy ponechala v platnosti.

5. Žalovaná na pojednávaní doplnila, že akékoľvek rozhodnutia od februára do augusta 1999, teda ešte
pred rozhodnutím o priznaní daňovej úľavy žalobcovi boli dôvodné, nakoľko daňový úrad mal vykázaný
daňový nedoplatok. Dňa 29.9.1999 bolo vydané opatrenie MF SR o daňovej úľave, no dňa 20.4.2001
bolo však toto opatrenie zmenené s tým, že povolenie úľavy stráca účinok. Toto je sporné obdobie, o
ktoré ide. Ak aj bolo zrušené rozhodnutie z 20.4.2001, vyčíslená škoda nemôže byť v príčinnej súvislosti
s uvedeným rozhodnutím. Oznámenie o úľave nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie,
nakoľko nespĺňa podmienky v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Nejde o právoplatné rozhodnutie
a rozhodnutie voči ktorému je možné podať opravný prostriedok, je to len oznámenie. Ak bola povolená
úľava, potom bola zrušená, na základ čoho daňový úrad evidoval nedoplatok na dani, žalobca tento
nikdy nezaplatil a škodu si za to nemôže uplatňovať. Do pozornosti dala skutočnosť, že NS SR vo svojom
rozhodnutí konštatoval, že právo na daňovú úľavu nie je právom nárokovateľným. Škodu si žalobca
vyčíslil už od februára 1999, ako by bola žalovaná povinná mu úľavu priznať a to aj za spätné obdobie.
Po priznaní úľavy žalobca nerozbehol svoje podnikateľské aktivity, čo dokazujú aj úradné záznamy
a zápisnice o miestnom zisťovaní daňového úradu, preto sa žalobca nemôže domáhať toho, že mu
zrušením úľavy bola spôsobená škoda, lebo za to obdobie a ani pred tým podnikateľskú činnosť nevyvíjal
a teda nemôže si škodu ani vyčísliť.

6. Súd prvej inštancie (v poradí prvým) rozsudkom č. k. 15C/157/2005-142 zo dňa 25.11.2011, žalobu
zamietol. Poukázal na ustanovenia § § 1, 2, 3, 9, 10 zákona č. 58/1969 Zb. Konštatoval, že žalobca
svoj nárok označil ako nárok z titulu nezákonného rozhodnutia štátu, za ktoré označil vyššie uvedené
rozhodnutie žalovanej z 20.4.2001, ktoré bolo zrušené rozsudkom NS SR 6 Sž 163/2001 z 29.4.2002.
Žalovaná v konaní namietla nedostatok procesných podmienok na prejednanie veci, keďže nárok
žalobca predbežne neprerokoval. Poukázala na to, že procesnou podmienkou uplatnenia uvedeného
nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia štátu na súde, je v zmysle cit. § 9
ods. 1 písm. b/ a § 10 Z. č. 58/1969 Zb. predbežné prerokovanie nároku na príslušnom orgáne a márne
uplynutie lehoty na uspokojenie nároku poškodeného zo strany príslušného orgánu štátu. Žalobca v
tomto prípade nijako nepreukázal, že by uplatnený nárok predbežne so žalovanou prerokoval, pričom
ide o nevyhnutnú zákonnú podmienku až po splnení ktorej sa môže na súde domáhať svojho nároku.
Preto súd žalobu ako predčasne podanú bez ďalšieho rozhodovania o merite veci zamietol.
7. Odvolací súd (Krajský súd v Bratislave) uznesením zo dňa 31.03.2016, č. k. 14Co/146/2012-175
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení
vytkol súdu prvej inštancie, že s nárokom žalobcu na náhradu škody v súvislosti s tvrdeným nezákonným



rozhodnutím žalovanej č. 12789/1999-7 zo dňa 29.9.1999, ako aj nárokom žalobcu na náhradu škody v
súvislosti s tvrdeným neprávnym úradným postupom sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Uvedené
nedostatky predstavujú zároveň prekážku preskúmateľnosti rozsudku pre jeho nezrozumiteľnosť, resp.
nedostatok dôvodov. Vytkol, že súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou nesprávneho postupu a vec
nesprávne právne posúdil, a zjavne ani nerozhodoval o celom nároku žalobcu, a tým aj nedostatočne
zistil skutkový stav (vôbec neskúmal všetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu).

8. V ďalšom konaní žalobca poukazoval na to, že všetky rozhodnutia žalovanej uvedené v žalobe boli
nezákonné a v dôsledku ich vydania vznikla žalobcovi škoda, nakoľko v dôsledku ich vydania nemohol
žalobca spustiť prevádzku, nakoľko nehnuteľnosti, ktoré žalobca kúpil boli zaťažené záložným právom.
Súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu vyvodil, že žaloba nie je dôvodná.

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1 veta prvá, § 2, § 3, § 4 ods. 1, § 10, zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Uviedol, že pre vznik nároku na náhradu škodu podľa cit. ustanovení sa vyžaduje
súčasné splnenie podmienok, ktorými sú:
1/ nesprávny úradný postup orgánu štátu, alebo nezákonné rozhodnutie
2/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch
3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím.
Súd vyhodnotil v konaní vykonané dôkazy jednotlivo aj v ich vzájomných súvislostiach a dospel k záveru,
že žalobe nie je možné vyhovieť.

10. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z obsahu žaloby a jej upresnenia (č. l. 81 spisu) a na
pojednávaní konanom dňa 31.07.2017 vyplynulo, že žalobca sa domáhal náhrady skutočnej škody a
ušlého zisku a nemajetkovej ujmy spôsobených mu podľa jeho tvrdenia nezákonnými rozhodnutiami
žalovanej:
- č. 725/110/3168/99 - o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam žalobcu na LV XXXX,
- rozhodnutím žalovanej č. 725/110/3385/99 zo dňa 15.02.1999 - o zriadení záložného práva na hnuteľné
veci, voči ktorému žalobca podal odvolanie a ktoré odvolanie bolo zamietnuté,
- platobným výmerom č. 725/220/7204/199/Voj zo dňa 30.03.1999,
- rozhodnutím daňového úradu v Sabinove zo dňa 05.05.1999 o určení záložného práva k
nehnuteľnostiam č. 725/110/16900/99,
- rozhodnutím o povolení zaplatiť daň v splátkach
- exekučným príkazom na prikázanie pohľadávky z účtu v peňažnom ústave č. 725/240/18769/99 zo
dňa 26.08.1999
- exekučným príkazom na prikázanie pohľadávky z účtu v peňažnom ústave č. 725/240/18546/99 zo
dňa 27.08.1999
- opatrením o znížení dane z prevodu a prechodu nehnuteľnosti č. 12789/1999-7 zo dňa 29.9.1999
- rozhodnutím daňového úradu v Sabinove dňa 10.11.1999 č. 725/240/43504/Voj,
- rozhodnutím o odvolaní č. VII/210/62-1496/00/Chá.
- rozhodnutím žalovanej č. 6781/2000-7 z 27.3.2000 č. 26709/2000-74 zo dňa 20.4.2001 (č. l. 24),
označeným ako Žiadosť o úpravu podmienky daňovej úľavy,
- rozhodnutím žalovanej zo dňa 03.08.2001 o určení záložného práva č. 725/2100/21687/01

11. Súd prvej inštancie následne uviedol, že zákon č. 59/1968 Zb. rozlišuje dve základné skutočnosti,
ktoré môžu založiť zodpovednosť štátu, a to nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci. Nezákonné rozhodnutie je pritom rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré po
nadobudnutí právoplatnosti bolo zrušené alebo zmenené príslušným orgánom pre nezákonnosť. Otázku
nezákonnosti rozhodnutia nemožno zo strany súdu posudzovať ako otázku predbežnú. Ak je rozhodnutie
ako nezákonné zrušené príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu, súd z takého rozhodnutia
vychádza pri rešpektovaní prezumpcie správnosti tohto rozhodnutia. Nesprávnym úradným postupom
je konanie štátneho orgánu, pri ktorom porušil právnymi normami predpísané pravidlá. Spravidla ide
o postup, úkony, ktoré s rozhodovacou činnosťou priamo nesúviseli, avšak nie je vylúčené, aby
bola škoda spôsobená postupom uskutočneným aj v rámci rozhodovacej činnosti, za predpokladu,
že úkony nesprávneho úradného postupu priamo k vydaniu rozhodnutia nevedú a bezprostredne
sa v obsahu rozhodnutia neprejavia. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj iná
činnosť orgánu štátu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania. Pokiaľ ide o škodu, zákon bližšie
nedefinuje ani pojem škoda a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba vychádzať z



príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 442) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu,
ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ušlým ziskom je majetkový prospech spočívajúci
v tom, že nedôjde k zväčšeniu majetku poškodeného, ktoré by bolo možné, nebyť škodnej udalosti,
dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a
následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu
úradnému postupu, nevznikla by škoda.

12. Pri posudzovaní uplatneného nároku sa potom súd zaoberal existenciou predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu, pričom na vyvodenie zodpovednosti štátu bolo potrebné ich kumulatívne,
t. j. súčasné splnenie. Neprítomnosť čo i len jednej z podmienok zodpovednosti malo za následok
zamietnutie celého nároku, keďže nie je daná zodpovednosť štátu za škodu.

13. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zo žalobcom označených
rozhodnutí bolo pre nezákonnosť zrušené rozhodnutie vydané žalovanou č.
26709/2000-74 zo dňa 20.4.2001 označené ako žiadosť o úpravu podmienky daňovej úľavy, ktorým
MF SR oznámilo žalobcovi, že po jeho prešetrení žiadosti o opakované predĺženie lehoty na vytvorenie
nových pracovných miest tejto nemôže vyhovieť, a z výsledkov previerok jeho činnosti správcom dane
nie sú reálne predpoklady na splnenie zámerov žalobcu v tejto oblasti. Zároveň uviedlo, že keďže už raz
povolili odklad splnenia podmienky poskytnutia úľavy na dani a dosiaľ táto nebola naplnená, opatrenie
MF SR z 29.9.1999 stráca svoj účinok a rozdiel na dani v sume 21.658.740,- Sk je povinný žalobca
uhradiť správcovi dane do 30 dní. Uvedené rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Sž 163/01 z 29.4.2002. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd uviedol, že
rozhodnutie MF SR z 29.9.1999, ktoré predchádzalo predmetnému rozhodnutiu posúdil ako individuálny
správny akt. Poukázal na to, že žalovaná mohla povoliť žalobcovi úľavu na dani, avšak nemohla ju
viazať na inú podmienku, než zákon ustanovuje a zákon ustanovuje len podmienku existencie tvrdosti
alebo nezrovnalosti, preto rozhodnutie o priznaní úľavy najvyšší súd vyhodnotil ako správne a zákonné
s výnimkou nezákonného dodatku o nedovolenej podmienke a nesprávne napadnuté rozhodnutie
rozsudkom zrušil, čím zostalo v platnosti rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo. Vzhľadom na uvedené,
súd prvej inštancie konštatoval nezákonnosť vo vzťahu k rozhodnutiu žalovanej č. 12789/1999-7 zo
dňa 29.9.1999 v časti uloženej podmienky vytvorenia 200 pracovných miest. Vo vzťahu k ostatným
žalobcom uvádzaným rozhodnutiam súd konštatoval, že uvedené rozhodnutia nikdy neboli zrušené ako
nezákonné.

14. V ďalšom súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním
alebo opomenutím a následkom. Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku
musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Škoda ani porušenie
právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu.
Príčinná súvislosť musí byt' nielen tvrdená (domnelá), ale musí byt' bezpečne preukázaná, pričom
povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, týkajúce sa príčinnej
súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byt' preukázané,
teda poškodeného. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a
bezprostredný. Medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Zodpovednosť však
nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť"
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a
vyvoláva ho. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup musí byť
priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody; nestačí, ak je iba sprostredkovanou
príčinou škody. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup môže mať
za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon o zodpovednosti
za škodu") len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve, resp.
iba týmto rozhodnutím alebo postupom. Zodpovednosť podľa stanoviska súdnej praxe nemožno robiť
závislou od neobmedzenej kauzality, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah



medzi príčinou aj následkom musí byť (bezpečne preukázaný) bezprostredný, už konštatoval dokonca aj
Ústavný súd Slovenskej republiky. Ak nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím,
ktoré je potrebné charakterizovať ako príčinu, má byť spôsobený následok - škoda, musí ich spájať
príčinná súvislosť, ktorá ak by chýbala, štát by nemohol niesť objektívnu zodpovednosť za majetkovú
ujmu vyjadriteľnú v peniazoch. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná vtedy, ak škoda vznikla následkom
nezákonného rozhodnutia alebo nestranného úradného postupu, teda ak je doložené, že nebyť vydania
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, by ku škode nebolo došlo (nález
ÚSSR sp. zn. I. ÚS 177/08). Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, kauzálny nexus je
podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby nezákonné rozhodnutie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existenciu; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže
byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha
(test conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak by tomu
tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.04.2013, sp.
zn. 6 Cdo 103/2011).

15. Vychádzajúc z vyššie uvedenej rozhodovacej praxe súdov SR, súd prvej inštancie uviedol, že
nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup môže byť dokonca aj
významným článkom reťazca príčin a následkov, avšak samotná táto ešte neznamená bez ďalšieho
aj danosť príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a škodou. Štát teda automaticky nezodpovedá za každú ujmu, ktorá nastala v
majetkovej sfére určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby po vydaní nezákonného rozhodnutia
orgánu štátu alebo po jeho nesprávnom úradnom postupe. Existencia príčinnej súvislosti musí byť
vždy bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. O vzťah príčinnej súvislosti medzi škodou
a nezákonným rozhodnutím ide vtedy, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah
príčiny a následku.

16. Žalobca potom vytýkal ako nesprávny i postup žalovanej v priebehu vydávania ním namietaných
rozhodnutí. Z obsahu žalobcových vyjadrení bolo možné vyvodiť, že namietal postup štátnych orgánov,
ktorý viedol a v konečnom dôsledku sa aj prejavil vo vydaní rozhodnutí v týchto konaniach. Podľa
ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci spočíva v postupe, ktorý
s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho
rozhodnutia. Pokiaľ teda formálne namietal nesprávnosť postupu tak Daňového úradu Sabinov,
Ústredného daňového riaditeľstva, ako aj žalovanej bezprostredne súvisiacom s vydaním jednotlivých
rozhodnutí, v skutočnosti namietal ich nezákonnosť. Označené rozhodnutia, s výnimkou v rozsudku
citovaných, však nebolo možné považovať za nezákonné, nakoľko ako právoplatné neboli zrušené pre
nezákonnosť príslušným orgánom.

17. V ďalšom súd skúmal existenciu uplatňovanej škody a nemajetkovej ujmy a preukázanie príčinnej
súvislosti medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonnými rozhodnutiami žalovanej ako aj
vo vzťahu ku všetkým rozhodnutiam, ktoré žalobca označil ako nezákonné, t. j. tvrdenú nemožnosť
rozbehnúť podnikanie spoločnosti SIBA s. r. o. , ktorá v konečnom dôsledku mala viesť k zamedzeniu
možnosti rozmnožiť jej obchodný majetok so zreteľom na pravidelný chod vecí, k spôsobeniu škody na
hnuteľnom a nehnuteľnom majetku ako aj k poškodeniu dobrého mena žalobcu. V tejto súvislosti mal
potom súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním za to, že žalobca v konaní nepreukázal
svoje tvrdenie o tom, že by v dôsledku ním uvádzaných rozhodnutí žalovanej nemohol podnikať a
v dôsledku toho došlo aj ku škodám na jeho hnuteľnom a nehnuteľnom majetku a k ušlému zisku.
Žalobca ako obchodná spoločnosť existovala, nebola zrušená, ako žalobca sám v špecifikácii vzniknutej
škody uviedol, disponoval zamestnancami, ktorým žalobca vyplácal mzdy, disponoval technickými
zariadeniami, strojmi na výrobu, ako aj výrobnými zásobami z uvedeného vyplýva, že žalobcovi nič
nebránilo spustiť výrobu po tom ako žalobca v žalobe špecifikovaný hnuteľný a nehnuteľný majetok
zakúpil. Súd vo vzťahu k námietkach žalobcu, že na základe ním namietaného postupu a rozhodnutí
žalovanej bol nútený vytvoriť 200 pracovných miest, súd poukázal na samotný podnikateľský zámer
žalobcu, o ktorý svoje nároky opieral, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že žalobca v roku 2000 počítal
s tým, že v konzervárni SABINOV bude zamestnávať 170 a v roku 2001 200 pracovníkov. Vo vzťahu



k námietke žalobcu, že v dôsledku vydaných rozhodnutí o určení záložného práva na hnuteľný a
nehnuteľný majetok žalobcu nemohol nikdy spustiť výrobu, súd poukázal na skutočnosť, že samotné
zriadenie záložného práva žalobcovi nebránilo v užívaní a používaní tohto majetku. Sám žalobca
uviedol, že v roku 1998 zakúpil aj hnuteľný majetok, ktorý pozostával z technologických zariadení,
strojov a iných hnuteľných vecí ( ako zo špecifikácie škody vyplýva aj z výrobných zásob), a že mal
výdavky na mzdy zamestnancov, ktorých vyplácal aj keď nerobili. Z uvedeného vyplynulo, že žalobcovi
nič nebránilo, aby použil ním v špecifikácii škody uvedené výrobné zásoby a ním v špecifikácii škody
uvedené technologické zariadenia a stroje a nenechal ich znehodnotiť. Pokiaľ sa žalobca rozhodol
nevyužiť kúpnou zmluvou zo dňa 04.12.1998 zakúpené výrobné zásoby fabriky v Sabinove a nechal ich
znehodnotiť a rovnako nechal znehodnotiť aj hnuteľný a nehnuteľný majetok, tak si zavinil škodu sám.
Pokiaľ žalobca namietal platobným výmerom mu určenú daňovú povinnosť vo výške 22.708.740,- Sk
ako aj žalovanou vyrubené penále, súd k uvedenému dodal, že žalobca daň v uvedenej výške a ani
penále nikdy nezaplatil, čím nedošlo k zmenšeniu v jeho majetkovej sfére a tým ani k ovplyvneniu jeho
možností spustenia prevádzky.

18. Za nedôvodný, súd považoval aj nárok žalobcu označený ako investičné náklady vo výške 48
000 000 SK. Uvedená škoda podľa vyjadrenia žalobcu pozostávala z pôžičky, ktorú si bral na kúpu
predmetnej nehnuteľnosti a hnuteľného majetku súvisiaceho s nehnuteľnosťou. Žalobca škodu dôvodil
tým, že si pôžičku bral pod vidinou rozbehnutia výroby, čo sa však nestalo. Súd vo vzťahu k uvedenému
konštatoval, že zakúpením nehnuteľností a hnuteľných vecí špecifikovaných v kúpnej zmluve za účelom
ktorej si bral žalobca pôžičku, nedošlo k zmenšeniu jeho majetku, ale naopak k zväčšeniu,
keďže žalobca za uvedenú sumu ako sám uvádzal nadobudol majetok v hodnote 203 868 708 Sk.

19. Za nedôvodný súd považoval aj nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 27 305 263 Sk titulom
prevádzkových nákladov za roky 1998 a ž 2003, ktoré súviseli s udržiavaním a obhospodarovaním
majetku, náklady na mzdy pracovníkov a náklady súvisiace s chodom fabriky. Aj vo vzťahu k uvedenému
súd potom konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal,
že by v dôsledku zriadenia záložného práva na nehnuteľný a hnuteľný majetok nemohol spustiť
prevádzku konzervárne Sabinov. Žalobca uvedenú prevádzku kúpil aj s technologickými zariadeniami
a výrobnými zásobami a ako sám uviedol disponoval zamestnancami, ktorým vyplácal mzdy, žalobcovi
teda nič nebránilo spustiť výrobu po tom ako žalobca v žalobe špecifikovaný hnuteľný a nehnuteľný
majetok zakúpil. Z charakteristiky žalobcom uvedených nákladov navyše vyplývalo, že predmetom
úhrady boli najmä náklady spojené s bežnou činnosťou spoločnosti, ktorých dôvodnosť a výšku žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca rovnako nepreukázal ani vznik škody na nehnuteľnostiach
a na hnuteľných veciach. Žalobca ním uvádzanú škodu nijako skutkovo nezdôvodnil, neuviedol v čom
konkrétne mu vznikla.

20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie všetkých predpokladov na založenie zodpovednosti štátu
za škodu v zmysle zákona č. 59/1968 Zb., keď neosvedčil existenciu škody, nemajetkovej ujmy, a ani
príčinnú súvislosť medzi namietanými nezákonnými rozhodnutiami žalovanej a škodou a nemajetkovou
ujmou. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu bolo potrebné kumulatívne, t. j. súčasné splnenie
všetkých zákonom stanovených podmienok, a žalobca nepreukázal všetky predpoklady pre priznanie
nároku na náhradu škody- nemajetkovej ujmy súčasne, nemohla existovať príčinná súvislosť medzi
vznikom škody resp. nemajetkovej ujmy a nezákonnými rozhodnutiami. Vzťah príčiny a následku musí
byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do
úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu,
vzhľadom k uvedenému súd žalobu zamietol.
21. Súd k znaleckým posudkom č. 020/1999 a 021/1999, na ktoré poukazoval žalobca a ktorými dôvodil
výšku škody, uviedol, že z obsahu týchto znaleckých posudkov vyplývalo, že predmetom bol výpočet
ceny nehnuteľností komplexu SIBA Sabinov pre účel nepeňažného vecného vkladu do obchodnej
spoločnosti a nie stanovenie výšky škody a ani stanovenie hodnoty hnuteľných a nehnuteľných vecí v
čase, kedy malo ku škode dôjsť. Z uvedeného dôvodu boli v danej veci predmetné znalecké posudky
irelevantné a nemali vplyv na posúdenie. Rovnaký záver súd konštatoval aj k znaleckým posudkom
Ing. N. G. č. 42a/98, 42b/98, 42c/98, 42d/98, 42e/98, nakoľko tieto sa týkali ohodnotenia jednotlivých
súborov strojov pre účely konkurzného konania a boli vypracované k 11.09.1998, teda ku dňu, keď ešte
žalobca nebol ani ich vlastník. Z uvedeného vyplynulo, že sa netýkali posúdenia škody, ktorá mala podľa



tvrdení žalobcu na hnuteľných veciach vzniknúť a ani neurčovali hodnotu predmetných hnuteľných a
nehnuteľných vecí v čase, keď malo dôjsť k vydaniu žalobcom namietaných nezákonných rozhodnutí.

22. Napokon, nakoľko žalobca špecifikoval, že náhradu škody si uplatňuje aj z dôvodu poškodenia jeho
dobrého mena, súd preskúmal dôvodnosť nároku aj z uvedeného dôvodu. S poukazom na ustanovenia
§ 19b ods. 2, 3 cit. Občianskeho zákonníka uviedol, že predpokladom pre vznik zodpovednosti
za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je kumulatívne preukázanie jednak existencie
neoprávneného zásahu a jednak spôsobilosti neoprávneného zásahu zasiahnuť negatívne do práva na
ochranu osobnosti. Protiprávnosť však vylučuje skutočnosť, ak pôvodca realizuje svoje právo, pretože
v takom prípade nemôže konať protiprávne. Je preto potrebné rozlíšiť skutkové tvrdenia a hodnotiace
úsudky, keďže existencia skutočnosti môže byť preukázaná, avšak pravdivosť hodnotiacich úsudkov nie
je dokázateľná. K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom
i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej)
povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku
v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky
kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia.
Žalobca dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzoval aj od neoprávneného zásahu
do jeho práv poškodením jeho dobrého mena. K zásahu malo v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekútora a sudkýň OR OS Bratislava 1 v Bratislave vydávaním nezákonných
uznesení. Do práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby
podľa § 19b ods.3 Občianskeho zákonníka možno zasiahnuť jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež aj
neprimeranými hodnotiacimi úsudkami. Ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia a také hodnotiace
úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce
difamačný charakter. To znamená, že tvrdenie musí byť objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti
právnickej osoby. Aktívne legitimovaným subjektom na uplatnenie práva na ochranu dobrej povesti je
právnická osoba, do povesti ktorej bolo neoprávnene zasiahnuté. Porušenie práva na česť, resp. dobrú
povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť
ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť
difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií,
ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu
došlo.
Žalobca nepreukázal existenciu neoprávneného zásahu, ani spôsobilosť neoprávneného zásahu
zasiahnuť negatívne do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. K porušeniu práva na česť,
resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej
(zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Namietané rozhodnutia žalovanej
neobsahovali žiadne tvrdenia o žalobcovi, ktoré by mohli vyvolať dojem, ktoré by boli objektívne
spôsobilé zásahu bolo mohlo dôjsť k poškodeniu jeho dobrého mena alebo povesti právnickej osoby.
Vzhľadom k uvedenému súd ustálil, že žaloba nebola dôvodnou ani v tejto časti, a preto ju zamietol.

23. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 257 C.s.p..

24. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd nerešpektoval a porušil základné princípy CSP
uvedené v čl. 2., čl. 6 a čl. 8., nakoľko sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších autorít,
nerešpektoval rovnaké postavenie strán sporu spočívajúce v uplatňovaní prostriedkov procesného útoku
a prostriedkov procesnej obrany. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 31.07.2017 svojím postupom
nerešpektoval rovné postavenie strán sporu, svojim postupom nahrádzal postavenie žalovanej, ktorá
nebola na pojednávaní dňa 31.07.2017 prítomná a svojimi otázkami na žalobcu resp. právneho zástupcu
žalobcu, zisťoval skutkový a právny stav veci, čo súdu v zmysle základných princípov CSP neprináleží.
Súd je oprávnený v zmysle základných princípov CSP vykonávať úlohu arbitra, teda výlučne strany
sporu sú povinné súperiť v zmysle zásad kontradiktórneho konania a uniesť dôkazné bremeno svojich
tvrdení, a súd nie je oprávnený zasahovať do priebehu konania. V zmysle čl. 10 ods. 2 CSP súd
dohliada na riadny priebeh konania, určuje lehoty a ukladá potrebné opatrenia. Súd prvej inštancie
svojim postupom porušil čl. 8 CSP, pričom pri právnom posúdení na základe vykonaných dôkazov,
nevychádzal pri hodnotení dôkazov a tvrdení strán v zmysle kontradiktórnosti konania. Žalovaná počas
celého konania, písomne ani ústne na pojednávaní neaplikovala účinne prostriedky procesnej obrany,



nakoľko účinne nepoprela skutkové tvrdenia žalobcu a nepredložila žiadny dôkaz o neopodstatnenosti
skutkových tvrdení žalobcu. Žalovaná vo svojich písomných vyjadreniach len stroho konštatovala, že
nárok žalobcu považuje za nedôvodný, avšak neuviedla žiadne skutkové tvrdenia, ktorým by odôvodnila,
z akého dôvodu je nárok žalobcu nedôvodný. Z týchto dôvodov žalovaná účinne nepoprela skutkové
tvrdenia žalobcu, čím sa považujú za nesporné s poukazom na § 151 ods. 1 CSP. Žalobca svoj
nárok riadne odôvodnil, poukázal na konkrétne nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup
žalovanej, čím mu bola spôsobená škoda. Svoje skutkové tvrdenia preukázal a predložil k nim dôkazy.
Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení uviedol, že „žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal splnenie všetkých predpokladov na založenie zodpovednosti štátu za škodu v zmysle
zákona č. 59/1968 Zb., keď neosvedčil existenciu škody, nemajetkovej ujmy, a ani príčinnú súvislosť
medzi namietanými nezákonnými rozhodnutiami žalovaného a škodou a nemajetkovou ujmou. Keďže na
vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t. j. súčasné splnenie všetkých zákonom
stanovených podmienok, a žalobca nepreukázal všetky predpoklady pre priznanie nároku na náhradu
škody - nemajetkovej ujmy súčasne, nemôže existovať príčinná súvislosť medzi vznikom škody resp.
nemajetkovej ujmy a nezákonnými rozhodnutiami. Vzťah príčiny a následku musí byt preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočnosti prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu." Právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie je nesprávne. Žalobca vo svojej žalobe, ústnych vyjadreniach preukázal svoje tvrdenia
a kauzálny nexus. teda, že nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v logickom slede, aby nezákonné
rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody, vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Ako bolo uvedené v
žalobe „Vzhľadom k tomu, že rozsudok Najvyššieho súd SR sp. zn. 6 Sž 163/01 zo dňa 29.4.2002, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 11.6.2002, vyslovil jednoznačný právny názor, že rozhodnutie žalovaného
č. 26709/2000-74 zo dňa 20.4.2001 označené ako žiadosť o úpravu zákonnej podmienky daňovej
úľavy je nezákonné a zároveň toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, si
žalobca v zmysle § 1 ods. 1 a § 4 ods. 1 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon”)
uplatňuje v tomto konaní škodu spôsobenú žalovaným. Podľa § 1 ods. 1 zákona štát zodpovedá za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, avšak v tomto zákone nie je vymedzené čo sa pod pojmom
škoda a jej spôsob a rozsah úhrady má rozumieť. V § 20 zákona je uvedené, že pokiaľ nie stanovené
inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. V súlade s týmto
ustanovením je tým pádom možné vykladať a aplikovať pod pojmom škoda a spôsob a rozsah jej úhrady
podľa tohto zákona, ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí, že uhrádza sa
skutočná škoda a to čo poškodenému ušlo (ušlý zisk) a v súlade s § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
ktorý hovorí, že škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a
účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu. Podľa § 443 Občianskeho zákonníka,
pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia. Vzhľadom na vyššie uvedené
máme za to, že jednoznačným nezákonným postupom žalovaného resp. jeho podriadených orgánov a
teda v príčinnej súvislosti s konaním žalovanému došlo u žalobcu ku škode. Tak ako sme už uviedli, pod
škodou podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba rozumieť skutočnú škodu a to čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk). V zmysle § 443 ods. 3 Občianskeho zákonníka si žalovaný túto škodu uplatňuje
a žiada uhradiť v peniazoch, nakoľko nie je možné, aby v tomto čase sa nahradila škoda uvedením
do predošlého stavu. Samotnú príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vzniknutou škodou
u žalobcu preukazujeme predovšetkým priebehom udalostí popísaných v tejto žalobe, čo zapríčinilo,
že žalobca nikdy nemohol spustiť výrobu vo svojej fabrike, pretože samotným konaním žalovaného
a kladením nezákonných obmedzení a podmienok mu tým bolo viac ako 3 roky bránené, čo vyústilo
až do úplnej žalobcovej insolvencie a zničeniu celého zariadenia, strojov, technológie a znemožnenia
uskutočnenia podnikateľského zámeru žalobcu. Žalobca po tom ako kúpil veci patriace do konkurznej
podstaty v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 3.12.1998, mal v zmysle svojho podnikateľského zámeru -
finančného plánu, v úmysle okamžite požiadať o poskytnutie finančného úveru od bankových inštitúcií
na území SR, čo sa aj udialo, avšak medzitým žalovaný prostredníctvom svojich podriadených orgánov
zablokoval celý hnuteľný a nehnuteľný majetok žalobcu. Vzhľadom k tomu, musel žalobca dotovať chod
celej fabriky na základe pôžičiek od fyzických osôb, pretože chcel fabriku udržať pri živote, kým sa
nevyrieši situácia ohľadne daňovej úľavy, o ktorú požiadal žalobca žalovaného, a nechcel položiť fabriku
aj s ohľadom na vtedy vysokú mieru nezamestnanosti v danom regióne Po tom ako žalovaný priznal
žalobcovi daňovú úľavu, a určil žalobcovi splniť podmienku vytvorenia 200 nových pracovných miest,
bol aj následne blokovaný celý majetok žalobcu, ktorý si uplatňoval zaplatenia penále, ktoré však boli
zrušené, s poukazom na rozhodnutie o daňovej úľave. Žalobca po celý čas mal v záujme a vyvíjal všetky



aktivity k tomu, aby splnil podmienku vymedzenú žalovaným pri rozhodnutí o daňovej úľave, čo sa mu
aj nakoniec podarilo, no žalovaný to neakceptoval, zrušil svoje rozhodnutie o daňovej úľave, a opätovne
blokoval celý majetok žalobcu. Žalobca ako sme už uviedli počas trvania zákonnej podmienky vytvorenia
200 nových pracovných miest vytváral všetky ekonomické a materiálne podmienky na prijatie 200 nových
zamestnancov, čím mu vznikali enormné náklady, pretože ľudia skutočnosti nepracovali, poberali len
mzdu a vytvárali náklady žalobcovi. Náklady vznikali pretože žalobca od začiatku nemohol spustiť výrobu
tak ako plánoval, z vyššie spomenutých dôvodov. Žalobca kúpil na základe kúpnej zmluvy zo dňa
3.12.1998 hnuteľný majetok ktorý pozostával z technologického zariadenia, strojov a iných hnuteľných
vecí nachádzajúcich sa vo fabrika, ktorý však tým, že sa výroba nespustila sa technicky a morálne
zastaral, a nakoniec musel byt ako nepoužiteľný zošrotovaný. Žalobcovi boli od začiatku nezákonným
rozhodnutím a jeho podmienkami zabránené rozvinúť jeho podnikateľský zámer, čím žalobcovi vznikla
škoda aj predstavujúca ušlý zisk vychádzajúc z tohto podnikateľského zámeru“. Žalobca potom tieto
tvrdenia preukázal, žalovaná nepoužila žiadnu procesnú obranu, neuviedla žiadne skutkové tvrdenia,
ktorými by poprela skutkové tvrdenia žalobcu, čím sa tvrdenia žalobcu v zmysle § 151 ods.
1 CSP považujú za nesporné. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít a to v bode 26. a 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Z nálezu ÚS
SR, sp. zn. I. ÚS 177/08, vyplýva, že v tomto konaní sú splnené všetky podmienky pre objektívnu
zodpovednosť žalovanej. V danom prípade bolo preukázané nezákonné rozhodnutie a nesprávny
úradný postup, charakterizované ako príčina, spôsobený následok - škoda, a ich spojitosť - príčinná
súvislosť. Žalobca preukázal, že výlučne z dôvodu nezákonného rozhodnutia žalovanej vznikla škoda,
a bolo preukázané, že nebyť vydania nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu
by ku škode nebolo došlo. Opätovne aj z uznesenia NS SR zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 6 Cdo 103/2011
vyplýva, že v tomto konaní boli splnené podmienky pre zodpovednosť žalovanej za spôsobenú škodu.
Ako vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe a konkrétne aj z citovaného uznesenia, kauzálny nexus bol
žalobcom preukázaný, pretože od okamihu vydania nezákonných rozhodnutí žalovanou, ktorým bolo
nezákonne obmedzené jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a hnuteľným veciam, bolo príčinou a
vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Žalobca vo svoje žalobe a ústnych prednesoch
na pojednávaní dňa 31.07.2017 nedôvodil vo všeobecnej rovine, práve naopak poukázal na konkrétne
okolnosti, z ktorých vyplynulo, že nezákonným zásahom žalovanej do jeho majetkovej sféry, bolo
znemožnené spustiť prevádzku konzervárne Sabinov, nakoľko ako vyplýva z podnikateľského plánu
predloženého so žalobou, jednoznačne pre účely spustenia prevádzky bolo nevyhnutné čerpať úver,
čo mu však nezákonným zaťaženým záložným právom žalovanej bolo znemožnené. Bez takéhoto
nezákonného rozhodnutia, by škodný následok nevznikol (test conditio sine qua non). Príčinná súvislosť
je daná a preukázaná, pričom opak skutkových tvrdení žalobcu nebol preukázaný a úvahy súdu prvej
inštancie sú hypotetické. K dôvodom porušenia čl. 2 ods. 2 CSP, právnej istoty, teda možno dôvodne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít, treba poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. mája 2011,
sp. zn. 5 Cdo 24/2011. Z tohto rozhodnutia okrem iného vyplýva, že „Existencia príčinnej súvislosti
(vzťah príčiny a následku) medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody je jedným z nevyhnutných
predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom
nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny
a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len
vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, teda musí teda ísť o priamu (nie
len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd
zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne
otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku
škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale
stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a
to o príčinu podstatnú." V prípade, ak súd prvej inštancie mal pochybnosti o výške skutočne spôsobenej
škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, na pojednávaní dňa 31.07.2017 žalobca predniesol procesný
návrh, aby súd v zmysle § 214 CSP rozhodol medzitýmnym rozsudkom. V danom prípade aj s poukazom
na odôvodnenie napadnutého rozsudku, bolo účelné, aby súd prvej inštancie rozhodol o základe alebo
dôvode uplatneného procesného nároku. Výška škody, ktorú si uplatnil žalobca vo svojej žalobe bola
určená na základe poznatkov ku dňu podania žaloby a ako uviedol žalobca na pojednávaní dňa
31.07.2017, v danom čase po uplynutí viac ako 12 rokov od podania žaloby, v prípade pochybností na
strane súdu, by bol schopný presnejšie a prípadne znaleckými posudkami určiť výšku škody. V tejto



súvislosti je potrebné poukázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti nedôvodnosti znaleckých
posudkov. Žalobca má za to, že dostatočne preukázal, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí žalovanej
mu bolo znemožnené podnikať, čím mu vznikli škody na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku a ušlému
zisku. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že žalobcovi nič nebránilo, aby žalobca použil
ním uvedené výrobné zásoby a technologické zariadenia a stroje a nechal ich znehodnotiť. Žalobca od
počiatku, teda momentu kúpy nehnuteľností a hnuteľných veci z konkurznej podstaty, bol obmedzený
na možnosti podnikať, z dôvodu nezákonných rozhodnutí žalovanej a určení nezákonných podmienok
zo strany žalovanej. Tieto skutočnosti resp. skutkové tvrdenia neboli zo strany žalovanej účinné popreté
a z vykonaného dokazovania je zrejmé, že týmto nezákonným zásahom zo strany žalovanej došlo k
zásahu do podnikateľskej sféry žalobcu. Samotné zriadenie záložného práva nebráni v užívaní veci,
avšak ako vyplýva z listinných dôkazov predložených v konaní, žalobca mal jasný podnikateľský zámer a
za tým účelom bol pripravený požiadať o úver, čo však vzhľadom k nezákonným rozhodnutiam žalovanej
mu bolo z dôvodu zriadenia záložných práv k nehnuteľnostiam a hnuteľným veciam znemožnené. Súd
prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, nakoľko neskúmal existenciu škody spôsobom uvedeným
v žalobe a skutkové tvrdenia žalobcu žiadnym spôsobom neboli popreté, pričom výška škody priamo
vyplývala zo spôsobu a postupu žalovanej, ktorých podkladom k zamedzeniu podnikania boli
nezákonné rozhodnutia žalovanej. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca vynaložil skutočné náklady na
obstaranie nehnuteľností a hnuteľných vecí, nezákonným rozhodnutím a postupom žalovanej nemohlo
dôjsť k výkonu podnikateľskej činnosti, je žalobcom jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi
nezákonnými rozhodnutiami a vznikom škody.

25. Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že žalobca v podanom
odvolaní opakuje argumenty, ktorými sa súd náležite a podrobne vysporiadal. Uviedla, že na pojednávaní
poverený zamestnanec žalovanej nebol prítomný z dôvodu nepredvídaných zdravotných problémov
(opuch a bolesť zuba). Prekvapujúca je však argumentácia žalobcu, že súdu neprináleží zisťovať
skutkový a právny stav veci. K tomu asi ťažko čo dodať, keď sa vytýka súdu, že náležite zisťoval skutkový
a právny stav veci. Žalobca mal celkový nedoplatok voči správcovi dane vo výške 22.708.740,- Sk, z
uvedeného dôvodu zriadenie záložného práva, exekučné príkazy boli vydané v súlade so zákonom.
Až následne ministerka financií Opatrením č. 12789/1999-7 zo dňa 29.09.1999 čiastočne vyhovela
žiadosti žalobcu a rozhodla o povolení úľavy v celkovej výške 21.658.740,- Sk, t. j. z celkovej daňovej
povinnosti 22.708.740,- Sk, ktorá bola žalobcovi vyrubená v súlade so zákonom mal žalobca zaplatiť len
1.050.000,- Sk. Účinnosť predmetného opatrenia bola podmienená vytvorením 200 nových pracovných
miest v konzervárni SABINA v Sabinove v termíne do 31.05.2000. Žalobca túto podmienku nesplnil,
z uvedeného dôvodu došlo k zrušeniu daňovej úľavy a to Oznámením č. 26709/2000-74 zo dňa
20.04.2001. Najvyšší súd SR na podnet žalobcu rozsudkom sp. zn. 6 Sž 163/01 zo dňa 29.04.2002
zrušil ministerstvom financií vydané Oznámenie č. 26709/2000-74 zo dňa 20.04.2001. S poukazom
na uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa žalobca domáhal nároku na náhradu škody z titulu
vydania nezákonného rozhodnutia. Je paradoxné, že sa žalobca domáha nároku na náhradu škody voči
štátu, keď nemusel na základe rozhodnutia o povolení úľavy zaplatiť štátu 21.658.740 Sk. Zo samotného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že na daňovú úľavu nie je zákonný nárok. Žiadateľ o daňovú
úľavu má právo, aby jeho žiadosť bola s náležitou pozornosťou preskúmaná, ale nemá právo na to,
aby žiadosti bolo vyhovené. Najvyšší súd SR zrušil Oznámenie č. 26709/2000-74 zo dňa 20.04.2001
z dôvodu, že účinnosť daňovej úľavy nie je možné viazať na nezákonnú podmienku (vytvorenie 200
nových pracovných miest). Žalobca zmarenie podnikateľskej činnosti nemôže odvodzovať od toho,
že tu existuje nezákonné oznámenie MF SR o zrušení daňovej úľavy. Žalobca totiž pri vypracovaní
podnikateľského zámeru, kalkulácii pre spustenie prevádzky nemohol rátať s tým, že mu bude
poskytnutá daňová úľava. Taktiež je potrebné opakovane zdôrazniť, že i keď Najvyšším súdom SR bolo
zrušené oznámenie MF SR, ktorým bol žalobca vyrozumený o tom, že opatrenie o povolení daňovej
úľavy stráca účinok, škoda žalobcovi nemohla vzniknúť, keďže čiastku 21.658.740 Sk (povolenú daňovú
úľavu) po obdržaní Oznámenia MF SR o zrušení daňovej úľavy, správcovi dane nezaplatil. Žalovaná
súčasne považovala za potrebné zdôrazniť, že zrušením Oznámenia MF SR č. 26709/2001-74 zo
dňa 20.04.2001 Najvyšším súdom SR nie sú splnené zákonné podmienky na uplatnenie nároku na
náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Na uplatnenie nároku na náhradu škody sa vyžaduje
zrušenie právoplatného rozhodnutia, voči ktorému bol podaný riadny opravný prostriedok. Samotné
zriadenie záložného práva nebránilo žalobcovi v užívaní a používaní svojho majetku. Súd prvej inštancie
podrobne odôvodnil nesplnenie zákonných podmienok na uplatnenie nároku na náhradu škody a taktiež
aj neopodstatnenosť vyčíslenej škody.



26. Žalobca v podaní zo dňa 16.2.2018 zotrval na svojej odvolacej argumentácii v celom rozsahu.
Poukázal na to, že žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu neuviedla opätovne žiadne rozhodujúce
skutkové tvrdenia na svoju obranu a účinne nepoprela skutkové tvrdenia žalobcu v zmysle § 151 ods.
1 CSP, tak ako počas celého konania na súde prvej inštancie. Tvrdenia žalovanej ohľadne nedoplatku
žalobcu voči správcovi dane vo výške 22 708 740,00 SK, bez toho, aby boli zohľadnené z toho
vyplývajúce ďalšie skutočnosti, ktoré žalobca počas konania na súde prvej inštancie ako aj vo svojom
odvolaní uviedol, nemajú žiadnu opodstatnenosť. Z obsahu spisového materiálu listinných dôkazov a
tvrdení žalobcu je zrejmé, že práve z dôvodu nezákonného rozhodnutia žalovanej došlo k vzniku škody
u žalobcu, a to v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím žalovanej. Podrobnejšie
okolnosti nezákonného rozhodnutia vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím
a vznikom škody žalobca podrobne opísal, preukázal v konaní na súde prvej inštancie. Nesúhlasil s
tvrdením žalovanej, že súd prvej inštancie dodržal zákonný postup v zmysle CSP, čo podrobne zdôvodnil
vo svojom odvolaní zo dňa 14.09.2017.

27. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §
380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre
nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené
zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nebolo dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne
správny, potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14.2.2023. O termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, upovedomené zákonným spôsobom.

28. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože ho považoval za vecne správny a keďže
sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho
súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).

29. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu, že súd nerozhodol vo veci medzitýmnym rozsudkom (resp.
že o takomto návrhu žalobcu nerozhodol vôbec), odvolací súd uvádza, že podľa § 214 ods. 2 CSP, súd
môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom
alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej. Rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci
a vyčerpať celý predmet konania (pozri § 212 CSP), čo je prejavom hospodárnosti konania. Výnimkou
je čiastočný rozsudok a medzitýmny rozsudok. Predpokladom vydania medzitýmneho rozsudku je
účelnosť. Vydanie medzitýmneho rozsudku bude účelné spravidla vtedy, keď by si určenie výšky nároku
vyžadovalo podrobné a časovo náročné dokazovanie, pričom sa javí byť účelné v prvom rade ustálenie
otázky opodstatnenosti uplatneného nároku. Pokiaľ je súd toho názoru, že je základ alebo dôvod
žaloby opodstatnený, t. j. je tu právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej,
vydá medzitýmny rozsudok, v ktorého výroku konštatuje, že uplatnený základ alebo dôvod žaloby je
opodstatnený, a zároveň uvedie, že o výške nároku rozhodne v konečnom rozsudku. Do právoplatnosti
medzitýmneho rozsudku súd nemôže konať o žalobou uplatnenom procesnom nároku. Po právoplatnosti
medzitýmneho rozsudku už súd nemôže v konaní o výške nároku posudzovať otázky týkajúce sa
základu nároku, pretože tomu bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci (pozri § 230 CSP). Záporný
medzitýmny rozsudok nie je možné vydať, keďže pokiaľ súd dospeje k záveru, že základ nároku nie je
opodstatnený, zamietne celú žalobu a takýto rozsudok je už rozsudkom konečným. Základom predmetu
konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a
právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. Za základ prejednávanej veci, o
ktorom môže súd rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, treba spravidla považovať všetky sporné otázky
vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má súd o veci rozhodnúť, s výnimkou
výšky nároku (RV/1968). Súd sa v medzitýmnom rozsudku musí vysporiadať so všetkými skutkovými a
právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym rozsudkom rozhoduje, a musí z neho
byť zrejmé, o akom základe prejednávanej veci rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a
ako vec právne posúdil. Otázky, ktoré sa týkajú základu nároku, možno totiž riešiť len v medzitýmnom
rozsudku. Ak sa tak nestane, je vylúčené, aby na ne súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o
výške nároku. Medzitýmnom rozsudku musí byť posúdený celý právny základ veci. Právnym základom
veci je všetko, čo nemožno podriadiť pod pojem výška uplatneného nároku, to znamená, že musia byť
vyriešené všetky právne otázky, nielen niektoré alebo dokonca len jedna z nich.

30. V danej veci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku jasne konštatoval, že ad a/žalobca
nepreukázal splnenie všetkých predpokladov na založenie zodpovednosti štátu za škodu v zmysle



zákona č. 59/1968 Zb., keď neosvedčil existenciu škody, nemajetkovej ujmy, a ani príčinnú súvislosť
medzi namietanými nezákonnými rozhodnutiami žalovanej a škodou a nemajetkovou ujmou, ad
b/žalobca nepreukázal existenciu neoprávneného zásahu, ani spôsobilosť neoprávneného zásahu
zasiahnuť negatívne do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Súd prvej inštancie tak
nemal za preukázané všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré by vyhodnotil
ako opodstatnené (teda nepovažoval samotný základ nárokov za dôvodný), a preto ani nemohol kladne
rozhodnúť vo veci medzitýmnym rozsudkom. Inak povedané, keďže súd prvej inštancie vyhodnotil
skutkový a právny základ všetkých žalovaných nárokov ako nedôvodný (pre neexistenciu najmä
príčinnej súvislosti medzi označeným nezákonným rozhodnutím žalovanej a jej nesprávnym úradným
postupom a deklarovanou škodou, ako aj pre neexistenciu neoprávneného zásahu, a spôsobilosti
neoprávneného zásahu zasiahnuť negatívne do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby),
nebol vôbec oprávnený vo veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, pričom ako už bolo uvedené,
záporný medzitýmny rozsudok nie je možné vydať, (keďže v takomto prípade súd dospeje k záveru, že
základ nároku nie je opodstatnený), a preto v takomto prípade, je súd povinný zamietnuť celú žalobu
a takýto rozsudok je už rozsudkom konečným. Tu je potrebné si uvedomiť, že na to, aby súd vydal
vo veci kladný medzitýmny rozsudok musel by mať za preukázané, že v čase rozhodovania súdu je
daná existencia nezákonného rozhodnutia, príp. nesprávneho úradného postupu žalovanej, v príčinnej
súvislosti s ktorým vznikla žalobcovi uplatnená škoda na majetku, príp. ním došlo k zásahu do jeho dobrej
povesti, ktorý by odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch (následne by už posudzoval len
výšku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy). Ak nie je v konaní preukázaný už samotný vznik nároku
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy - tak ako tomu bolo i v posudzovanej veci - a teda, ak súd nemal
za dané (splnené) už základné predpoklady pre vznik týchto nárokov, nebolo možné vo veci rozhodnúť
medzitýmnym rozsudkom. Iba za situácie, ak by boli v konaní splnené všetky zákonné predpoklady pre
vznik nároku na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb.(existencia nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu, vznik škody a priama príčinná súvislosť medzi nimi), resp. pre vznik
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 19b ods. 2, 3 cit. Občianskeho zákonníka, mohol by
súd vo veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom s tým, že po jeho právoplatnosti by sa zameral už len
na dokazovanie a posúdenie ich výšky. Keďže súd prvej inštancie nemal za dôvodný a preukázaný ani
len samotný nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, nemohol vo veci rozhodnúť medzitýmnym
rozsudkom, a preto bol jeho postup správny, ak z tohto dôvodu žalobu ako celok zamietol (ako už bolo
uvedené, záporný medzitýmny rozsudok nie je možné vydať). Navyše odvolací súd dodáva, že v prípade,
ak súd môže a vie rozhodnúť o celom nároku (jeho základe i výške), nie je účelné, ani hospodárne
rozhodovať vo veci medzitýmnym rozsudkom. Súd prvej inštancie postupoval správne a v súlade s
procesnou ekonómiou, ak rozhodol o celom predmete konania. Napokon ide o fakultatívnu možnosť
súdu rozhodnúť vo veci medzitýmnym rozsudkom (viď slovné spojenie „.....súd môže....“), a teda nebol
vo veci (obligatórne) povinný vydať medzitýmny rozsudok. Z uvedených dôvodov odvolací súd ako
nedôvodnú vyhodnotil odvolaciu argumentáciu žalobcu o tom, že súd vo veci nerozhodol medzitýmnym
rozsudkom.

31. Pokiaľ žalobca namietal porušenie základných princípov CSP uvedených v čl. 2., čl. 6 a čl. 8. súdom
prvej inštancie, v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu veci (t. j. že žalovaná účinne nepoprela
skutkové tvrdenia žalobcu, čím mal súd tieto považovať za nesporné s poukazom
na § 151 ods. 1 CSP a ako keby žalobe automaticky vyhovieť), odvolací súd uvádza, že súd nemôže
(automaticky) vyhovieť žalobe na náhradu škody podanej podľa zákona č. 58/1969 Zb., ak nemá
skutočne za preukázané splnenie všetkých predpokladov pre vznik takéhoto nároku (t. j. ak nemá
preukázanú existenciu nezákonného rozhodnutia príp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody a
priamu príčinnú súvislosť medzi nimi - kauzálny nexus- nestačí uvedené len tvrdiť). Na uvedenom nič
nemení ani skutočnosť, že žalobca ich existenciu v konaní tvrdil a žalovaná zostala v spore pasívna (iba
stroho tvrdila, že nárok nepovažuje za dôvodný). Ak v danej veci potom súd nemal v konaní preukázanú
najmä priamu príčinnú súvislosť medzi žalobcom označeným nezákonným rozhodnutím (a nesprávnym
úradným postupom) žalovanej a uplatnenou škodou (čo nastalo aj v posudzovanej veci), nemohol žalobe
vyhovieť len preto, že žalovaná (podľa názoru žalobcu) účinne nepoprela skutkové tvrdenia žalobcu.
Napokon v danej veci, pokiaľ ide o skutkové tvrdenia (skutkové okolnosti veci), tieto ani neboli medzi
stranami spornými (sporným bolo len to, či žalobcovi skutočne v dôsledku ním označeného rozhodnutia
žalovanej, ako nezákonného, vznikla uplatňovaná škoda). Nebolo teda sporným, že žalovaná vydala
rozhodnutie č. 26709/2000-74 zo dňa 20.4.2001 (zrušené NS SR - v konaní sp. zn. 6Sž 163/01) [tu
bolo potom sporným iba to, či toto rozhodnutie bolo možné označiť za nezákonné rozhodnutie (podľa
názoru odvolacieho súdu išlo o nezákonné rozhodnutie podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb. - keďže išlo



o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy sa nevyžadovalo využitie možnosti podať proti nezákonnému
rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť], avšak samotné tvrdenie žalobcu, že mu
v dôsledku jeho vydania vznikla ním deklarovaná škoda (ním tvrdený kauzálny nexus), ešte neznamená,
že tomu tak skutočne i bolo.
V tomto smere odvolací súd poukazuje na nález ÚS SR z 11. júna 2019 sp. zn. I. ÚS 246/2019 v zmysle
ktorého „Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP)
povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať
právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca
samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a
predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné
bremená)“. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej
povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti,
ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom
v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 569.). Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená,
že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a
k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže.
Pokiaľ sa žalobca od žalovanej v konaní domáhal zaplatenia škody z titulu nezákonného rozhodnutia
príp. nesprávneho úradného postupu žalovanej (podľa zákona č. 58/1969 Zb.), bolo jeho povinnosťou
uviesť tvrdenia o skutočnostiach, z ktorých náhradu škody požaduje (a tieto i riadne preukázať -
vrátane kauzálneho nexusu). Ako to z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva,
žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody bol síce riadne tvrdený, avšak nebol preukázaný (najmä
pokiaľ išlo o kauzálny nexus medzi nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou). Za tejto procesnej
situácie prípadná pasivita protistrany (v tomto prípade žalovanej) nemôže mať za následok (aplikáciou
§ 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu „priznať akýkoľvek uplatnený nárok“ .
Navyše odvolací súd sa ani nestotožnil s tým, že by žalovaná účinne nepoprela skutkové tvrdenia
žalobcu (najmä pokiaľ išlo o kauzálny nexus), nakoľko sa k žalobe (a na pojednávaní) vyjadrila tak, že
„mala za to, že nevydala nezákonné rozhodnutie ani sa nedopustila nesprávneho úradného postupu,...
ďalej, že k zriadeniu záložného práva na majetok žalobcu došlo ešte pred vydaním rozhodnutia
MF SR z 29.9.1998 o znížení dane (a teda aj pred vydaním žalobcom označeného nezákonného
rozhodnutia), ....že vznik škody žalobca nepreukázal, keďže ním predložené znalecké posudky, resp.
podnikateľský plán sa týkal obdobia rokov 1998-1999 (hoci nezákonné rozhodnutie pochádza až z
20.4.2001), .....že zrušením opatrenia MF SR z 20.4.2001 najvyšším súdom nemohla
žalobcovi vzniknúť škoda,.... že akékoľvek rozhodnutia od februára do augusta 1999, teda ešte pred
rozhodnutím o priznaní daňovej úľavy žalobcovi boli dôvodné, nakoľko daňový úrad mal vykázaný
daňový nedoplatok, ......že ak aj bolo zrušené rozhodnutie z 20.4.2001, vyčíslená škoda nemôže byť
v príčinnej súvislosti s uvedeným rozhodnutím,...... že Oznámenie o úľave nie je možné považovať
za nezákonné rozhodnutie, nakoľko nespĺňa podmienky v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a teda nejde
o právoplatné rozhodnutie a rozhodnutie voči ktorému je možné podať opravný prostriedok, je to
len oznámenie, ......že právo na daňovú úľavu nie je právom nárokovateľným, ....že aj po priznaní
úľavy žalobca nerozbehol svoje podnikateľské aktivity, čo dokazujú úradné záznamy a zápisnice o
miestnom zisťovaní daňového úradu, preto sa žalobca nemôže domáhať toho, že mu zrušením úľavy
bola spôsobená škoda, lebo za to obdobie a ani pred tým podnikateľskú činnosť nevyvíjal a teda nemôže
si škodu ani vyčísliť.....“. Žalovaná teda nebola v spore pri popieraní skutkových tvrdení žalobcu pasívna
(účinne poprela nielen existenciu nezákonného rozhodnutia, ale aj existenciu uplatnenej škody a najmä
existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím žalovanej a uplatnenou škodou).
Ako už bolo uvedené, skutkové okolnosti veci neboli medzi stranami sporné (nebolo sporným vydanie
rozhodnutia žalovanej č. 26709/2000-74 zo dňa 20.4.2001 a jeho obsah), sporným však zostalo, či tieto
(žalobcom tvrdené) okolnosti (vydanie označeného rozhodnutia) súčasne odôvodňovali vznik nároku
na náhradu škody (a teda či boli splnené všetky 3 základné predpoklady pre jej priznanie, ktorými sú
jeho nezákonnosť, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi) - čo bolo potom skôr otázkou právneho
(nie skutkového) posúdenia veci. Nestačilo teda len tvrdiť, že vydaním rozhodnutia č. 26709/2000-74 zo
dňa 20.4.2001 žalovanou vznikla žalobcovi uplatňovaná škoda, ale žalobca bol povinný tieto skutočnosti
aj riadne preukázať a následne bolo potrebné najmä právne posúdiť, či označené rozhodnutie bolo
rozhodnutím nezákonným, a či jeho vydanie bolo skutočne príčinnou vzniku uplatňovanej škody. Aj keď
preukazovanie príčinnej súvislosti je skutkovou otázkou, záver o tom, či nezákonné rozhodnutie viedlo k
vzniku žalovanej škody (a teda či bolo príčinnou vzniku škody) predstavovalo už právne posúdenie veci.



32. Odvolací súd mal potom za to, že súd prvej inštancie sa v konaní nedopustil žiadneho procesného
pochybenia, keďže žalovaná účinne poprela skutkové tvrdenia žalobcu (poprela existenciu nezákonného
rozhodnutia, existenciu škody, aj existenciu príčinnej súvislosti medzi nimi, túto svoju procesnú obranu
aj patrične zdôvodnila), a keď napriek konštatácii existencie nezákonného rozhodnutia, prijal právny
záver, že jeho existencia (vydanie) nebola príčinnou žalobcom uplatnenej škody (ani nemajetkovej ujmy),
vec i správne právne posúdil.

33. V ďalšom preto odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie iba dodáva,
že ak sa žalobca rozhodol (v konkurze od úpadcu) kúpiť nehnuteľný majetok v značnom rozsahu,
musel si byť zároveň vedomý i svojej (značnej) daňovej povinnosti podľa zákona č. 318/1992 Zb. o
dani z dedičstva, dani z darovania a dani z prevodu a prechodu nehnuteľností. Žalobca teda musel
mať vedomosť o tom, že (v prípade kúpy nehnuteľného majetku) bude súčasne povinný štátu uhradiť
daň z prevodu nehnuteľností, a to v značnom rozsahu (išlo o jeho zákonnú povinnosť). Žalobcu v
tomto smere potom neospravedlňovala skutočnosť, že na zaplatenie dane nemal dostatok finančných
prostriedkov, resp. že mu zaplatiť daň neumožňovala vtedajšia situácia. Žalobcovi dokonca bolo najskôr
umožnené vyrúbenú daň splácať v splátkach (splátkový kalendár), ktorý žalobca tiež nedodržal. Inak
povedané, ak sa žalobca rozhodol kúpiť nehnuteľný majetok v značnom rozsahu, musel rátať s tým, že
mu tým vznikne i značná daňová povinnosť. Zároveň vedel aj to, že na jej zaplatenie nemá dostatok
finančných prostriedkov (a to ani na jej zaplatenie v dohodnutých splátkach). Rovnako si musel byť
vedomý, že úľava na dani (§ 29 zákona č. 318/1992 Zb.) nebola nárokovateľným nárokom, ale jej
priznanie bolo právom (nie povinnosťou) Ministerstva financií SR. Inak povedané, ak žalobca nemal
dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie dane (hoci sa rozhodol kúpiť nehnuteľný majetok v
značnom rozsahu) a spoliehal sa iba na to, že mu bude priznaná úľava na dani (na ktorej priznanie nebol
zákonný nárok), išlo z jeho strany o podnikateľské riziko, ktoré by mal znášať sám (a nie ho prenášať na
štát). Samotné rozhodnutie žalovanej, ktorým mu bola táto úľava na dani „iba dočasne“ zrušená (a neskôr
opätovne priznaná) nebola potom príčinou vzniku škody na majetku žalobcu, ale ňou bolo prioritne to, že
žalobca sa rozhodol kúpiť nehnuteľný majetok značnej hodnoty za situácie, kedy zároveň nemal dostatok
finančných prostriedkov na zaplatenie dane z prevodu nehnuteľností, pričom nebol schopný dodržať
ani splátkový kalendár, ktorý si dohodol (pri svojom podnikateľskom zámere nemohol potom počítať s
tým, že mu bude poskytnutá daňová úľava - nešlo o nárokovateľný nárok). Možno potom konštatovať,
že do danej situácie sa žalobca dostal predovšetkým svojim (nezodpovedným) konaním, keď napriek
vedomosti o vzniku rozsiahlej daňovej povinnosti si nezabezpečil dostatok prostriedkov na zaplatenie
dane (ani prostriedkov na jednotlivé splátky tejto dane - napr. si mohol požičať peniaze na jej úhradu,
príp. platiť splátky zo zisku ním zamýšľanej podnikateľskej činnosti a pod.).

34. Pokiaľ ide o samotné nezákonné rozhodnutie (č. 26709/2000-74 zo dňa 20.4.2001), toto Najvyšší
súd SR pre nezákonnosť zrušil rozsudkom z 29. apríla 2002, teda bolo v platnosti len 1 rok. Najvyšší
súd zároveň konštatoval, že v platnosti zostalo rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo - teda rozhodnutie
o poskytnutí daňovej úľavy, pričom aj žalovaná následne v tomto smere dňa 19.8.2002 vydala úpravu
opatrenia č. 12789/1999-7 z 29.9. 1999 tak, že vypustila predposledný a posledný odsek opatrenia a
rozhodla, že opatrenie o poskytnutí daňovej úľavy zostáva v platnosti).
V dôsledku nezákonného rozhodnutia bola síce žalobcovi vyrúbená daňová povinnosť - rozdiel na dani v
sume 21.658.740,- Sk, ktorú mal žalobca do 30 dní uhradiť správcovi dane, avšak tento ju v tejto výške
nezaplatil a preto mu škoda v podobe zaplatenia tejto daňovej povinnosti nevznikla (k odlivu finančných
prostriedkov vo výške 21.658.740,- Sk u žalobcu nedošlo). Žalovaná dňa 3.8.2001 vydala aj rozhodnutie
o určení záložného práva č. 725/2100/21687/01 k nehnuteľnostiam, ktorým žalobcovi zakázala nakladať
(predať, vymeniť, darovať, zaťažiť nájmom) s nehnuteľnosťami bez písomného súhlasu správcu dane.
Žalobca potom tvrdil, že v dôsledku vydania tohto nezákonného rozhodnutia „nemohol spustiť výrobu
vo svojej fabrike, pretože konaním žalovanej a kladením nezákonných podmienok a obmedzení mu tým
bolo viac ako 3 roky bránené, čo vyústilo až do jeho úplnej insolvencie a zničenia celého zariadenia a
strojov, ako aj technológie a bol znemožnený jeho podnikateľský zámer. Uviedol, že „potom ako kúpil veci
patriace do konkurznej podstaty v zmysle kúpnej zmluvy z 3.12.1998 mal v úmysle požiadať okamžite
o finančný úver od bánk v SR, čo aj urobil, ale medzitým žalovaná zablokovala prostredníctvom svojich
podriadených orgánov celý jeho majetok. Preto musel dotovať chod celej fabriky pôžičkami od fyzických
osôb, pretože chcel podnik udržať pri živote, kým sa nevyrieši situácia s daňovou úľavou. Aj potom
čo mu bola priznaná úľava a stanovená podmienka vytvorenia 200 miest bol blokovaný jeho majetok.
Po celý čas sa snažil splniť stanovenú podmienku, čo sa mu napokon aj podarilo, ale žalovaná to
neakceptovala a zrušila rozhodnutie o daňovej úľave a opätovne mu blokovala celý majetok. V snahe



naplniť podmienku vytvorenia miest vytváral všetky ekonomické a materiálne podmienky na prijatie 200
nových zamestnancov, čím mu vznikli enormné náklady. Hnuteľný majetok, ktorý kúpil kúpnou zmluvou
zo 4.12.1998 a ktorý pozostával z technologického zariadenia, strojov a iných hnuteľných vecí vo fabrike
tým, že sa nemohla spustiť výroba technicky a morálne zastaral a napokon musel byť ako nepoužiteľný
zošrotovaný. Výšku škody špecifikoval k 31.12.2002 a ušlý zisk k 31.12.2004. Skutočne vzniknutá škoda
k 31.12.2002 pozostáva v zmysle metodiky výpočtu goodwillu, znaleckých posudkov, výkazu ziskov a
strát a súvahy za r. 1998-2004 z:

- z investičných nákladov vo výške 48 mil. Sk,
- prevádzkových nákladov v sume 27.305.263,- Sk,
- goodwillu navrhovateľa vo výške 205.768.364,- Sk,
- škôd na nehnuteľnostiach vo výške 5.659.253,- Sk,
- škôd na hnuteľných veciach v sume 90.120.320,- Sk.

Pokiaľ išlo o ušlý zisk tvrdil, že „že na tento mu vznikol nárok z dôvodu, že nemohol realizovať svoj
podnikateľský zámer, čo bolo v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným konaním žalovanej“ Tento
potom vyčíslil „v zmysle podnikateľského plánu na 513.238.000,- Sk. Celkovo si teda od žalovanej
uplatňoval sumu 890.091.200,- Sk“.

35. Odvolací súd sa potom stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že „žalobca v konaní nepreukázal
svoje tvrdenie o tom, že by v dôsledku ním označených rozhodnutí žalovanej (resp. označeného
nezákonného rozhodnutia) nemohol podnikať a v dôsledku toho došlo aj ku škodám na jeho hnuteľnom
a nehnuteľnom majetku a k ušlému zisku“. Ako už uviedol súd prvej inštancie, „žalobca ako obchodná
spoločnosť existoval, nebol zrušený, disponoval zamestnancami, ktorým žalobca vyplácal mzdy,
disponoval technickými zariadeniami, strojmi na výrobu, ako aj výrobnými zásobami“ a teda mu nič
nebránilo spustiť výrobu po tom ako žalobca v žalobe špecifikovaný hnuteľný a nehnuteľný majetok
zakúpil. Na uvedenom nič nemení ani vyrúbená daňová povinnosť (ktorá bola jeho zákonnou
povinnosťou a musel ju predpokladať a zaobstarať si peniaze na jej úhradu - čo neurobil). Ako už
bolo uvedené vyššie, nezákonné rozhodnutie žalovanej - č. 26709/2000-74 zo dňa 20.4.2001 - bolo
v platnosti len 1 rok a v podstate ním bola žalobcovi uložená iba povinnosť doplatiť do 30 dní rozdiel
dane v sume 21.658.740,- Sk, ktorú však žalobca neuhradil a preto mu škoda v podobe zaplatenia
tejto daňovej povinnosti nevznikla. Žalobca v konaní nepreukázal, že by (nezákonné) uloženie tejto
daňovej povinnosti mu znemožnilo podnikať a tým dosahovať zisk (išlo o veľmi všeobecné a ničím
nepreukázané tvrdenie žalobcu, keďže úspešné podnikanie je výsledkom viacerých faktorov, nielen
plnenia si daňových povinností). Žalobca teda nepreukázal, že práve zaplatením tejto dane (nezákonne
vyrúbenej v sume 21.658.740,- Sk, ktorú ani len neuhradil) stratil možnosť podnikať, prevádzkovať
výrobu a pod., a to najmä za situácie, keď túto daň ani reálne neuhradil (samotné vyrúbenie tejto dane
bez jej reálneho zaplatenia, nemohlo žalobcu obmedziť v jeho podnikaní - iná by bola situácia ak by túto
nezákonne dovyrúbenú daň aj uhradil a následne nemohol peniaze, ktoré využil na jej úhradu, použiť
pri podnikaní). Žalobca v ďalšom poukazoval na to, že „potom ako kúpil veci patriace do konkurznej
podstaty v zmysle kúpnej zmluvy z 3.12.1998 mal v úmysle požiadať okamžite o finančný úver od
bánk v SR, čo aj urobil, ale medzitým žalovaná zablokovala prostredníctvom svojich podriadených
orgánov celý jeho majetok. Preto musel dotovať chod celej fabriky pôžičkami od fyzických osôb, pretože
chcel podnik udržať pri živote, kým sa nevyrieši situácia s daňovou úľavou. Aj potom čo mu bola
priznaná úľava a stanovená podmienka vytvorenia 200 miest bol blokovaný jeho majetok“, čím zrejme
namietal, že zriadením daňového záložného práva k hnuteľnému a nehnuteľnému majetku, mu vznikla
škoda. V tomto smere odvolací súd (nad rámec dôvodov uvedených súdom prvej inštancie) dodáva,
že až do vydania nezákonného rozhodnutia (apríl 2001) nemožno v postupe žalovanej pri zriaďovaní
záložného práva vzhliadnuť nesprávny postup, nakoľko žalobcovi vznikla daňová povinnosť z dane z
prevodu nehnuteľnosti, ktorú nebol schopný (pre nedostatok finančných prostriedkov) splniť (neplnil
ju ani po uzavretí dohody o splátkach dane). Žalobca teda nemôže tvrdiť, že potom ako kúpil veci
v roku 1998 mal v úmysle požiadať banky o úver (čo spravil), ale nakoľko mu žalovaná zablokovala
majetok (zrejme zriadením záložného práva) musel dotovať chod celej fabriky pôžičkami od fyzických
osôb a teda mu vznikla škoda. Tu odvolací súd uvádza, že nielenže išlo o ničím nepreukázané tvrdenie
žalobcu, ale v čase, keď mal žalobca banky žiadať o úver (rok 1998), žalovaná žiadne nezákonné
rozhodnutie ešte nevydala (nie je tu daná príčinná súvislosť medzi označeným nezákonným rozhodnutím
a zriadením záložného práva), a ako už bolo uvedené, žalovaná k zriadeniu daňového záložného
práva pristúpila, nakoľko žalobca si nesplnil svoju daňovú povinnosť (v tom čase žalobca



ešte ani nepožiadal o daňovú úľavu). Navyše (ako už uviedol súd prvej inštancie) samotné zriadenie
daňového záložného práva žalobcovi nebránilo v užívaní a používaní tohto majetku na podnikateľský
účel (žalobca ho len nemohol scudziť, príp. zaťažiť - t. j. predať, vymeniť, darovať, zaťažiť nájmom bez
súhlasu správcu dane). Žalobca potom v konaní nepreukázal, že by žalovanú žiadal o nakladanie s
týmto majetkom niektorým z týchto obmedzujúcich úkonov a že by mu žalovaná nedala na to súhlas.
Rovnako nepreukázal (žiadnym dôkazom), že by mu banka odmietla poskytnúť úver práve v dôsledku
zaťaženia nehnuteľností daňovým záložným právom. Možno preto uzavrieť, že samotné zriadenie
záložného práva (pre daňovú pohľadávku) nemohlo vyvolať u žalobcu žiadnu škodu, kedy tento inštitút
je svojou povahou iba inštitútom zabezpečovacím (uhradzovacia funkcia prichádza do úvahy až v
prípade nesplnenia zabezpečovanej povinnosti - k uhradzovacej funkcii tu však nedošlo), a kedy ani
nebolo preukázané, že príčinou, prečo banky neposkytli žalobcovi úver, bolo práve zriadenie daňového
záložného práva, ktoré bolo navyše do vydania nezákonného rozhodnutia aj oprávnené. Uvedené
možno potom vztiahnuť aj na zriadenie daňového záložného práva rozhodnutím žalovanej z 3.8.2001
č. 725/2100/21687/01 k nehnuteľnostiam (v súvislosti so zabezpečením nezákonne vyrúbenej dane
21.658.740,- Sk), kedy (napriek tomu, že malo zabezpečovať nezákonne dovyrúbenú daň) ani v tomto
prípade žalobca nepreukázal, že mu v dôsledku neho nebol poskytnutý úver z banky, príp. že by mu
zriadenie tohto záložného práva bránilo v užívaní a používaní tohto majetku na podnikateľský účel príp.
že by žalovanú žiadal o súhlas s nakladaním s týmto majetkom niektorým z obmedzujúcich úkonov a
že by mu žalovaná nedala na to (na takýto úkon) súhlas.

36. Odvolací súd sa potom stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že nevyužívaním (kúpnou
zmluvou zo dňa 04.12.1998 zakúpených) výrobných zásob fabriky v Sabinove a ponechaním ich
znehodnotenia (vrátane hnuteľného a nehnuteľného majetku) žalobcom, si žalobca zavinil škodu sám
(bolo to rozhodnutie samotného žalobcu, na ktoré rozhodnutie o zrušení daňovej úľavy nemalo vplyv).
Rovnako sa odvolací súd stotožnil aj s tým, že pokiaľ išlo o investičné náklady vo výške 48 000 000
SK (podľa vyjadrenia žalobcu pozostávajúce z pôžičky, ktorú si bral na kúpu nehnuteľnosti a
hnuteľného majetku súvisiaceho s nehnuteľnosťou), ich zakúpením nedošlo k zmenšeniu jeho majetku,
ale naopak k zväčšeniu, keďže žalobca za uvedenú sumu ako sám uvádzal nadobudol majetok v hodnote
203 868 708 Sk. Rovnako i prevádzkové náklady vo výške 27 305 263 Sk za roky 1998 a ž 2003,
ktoré mali súvisieť s udržiavaním a obhospodarovaním majetku, s nákladmi na mzdy pracovníkov a
s nákladmi súvisiacimi s chodom fabriky, nemohli predstavovať škodu v priamej príčinnej súvislosti s
vydaním nezákonného rozhodnutia (príp. v súvislosti so zriadením záložného práva). Ako už uviedol
súd prvej inštancie žalobca v konaní nepreukázal, že by v dôsledku zriadenia záložného práva na
nehnuteľný a hnuteľný majetok (alebo v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia) nemohol spustiť
prevádzku konzervárne Sabinov. Žalobca uvedenú prevádzku kúpil aj s technologickými zariadeniami
a výrobnými zásobami a ako sám uviedol disponoval zamestnancami, ktorým vyplácal mzdy, žalobcovi
teda nič nebránilo spustiť výrobu po tom, ako žalobca v žalobe špecifikovaný hnuteľný a nehnuteľný
majetok zakúpil. Z charakteristiky žalobcom uvedených nákladov navyše vyplývalo,
že predmetom úhrady boli najmä náklady spojené s bežnou činnosťou spoločnosti, ktorých dôvodnosť
a výšku žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca rovnako nepreukázal ani vznik škody na
nehnuteľnostiach a na hnuteľných veciach. Žalobca ním uvádzanú škodu nijako skutkovo nezdôvodnil,
neuviedol v čom konkrétne mu vznikla.

37. Odvolací súd sa potom v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v
konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal splnenie všetkých predpokladov na založenie
zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 59/1968 Zb., (nepreukázal existenciu škody,
nemajetkovej ujmy, a predovšetkým príčinnú súvislosť medzi namietaným nezákonným rozhodnutím
žalovanej (prípadne jej nesprávnym postupom - spočívajúcim v zriadení daňového záložného práva )
a uplatnenou škodou a nemajetkovou ujmou). V konaní nebol zo strany žalobcu produkovaný žiaden
dôkaz o tom, že práve dočasné (nezákonné) „odňatie priznanej daňovej úľavy“ bolo príčinnou vzniku
škody v takom rozsahu, v akom bola žalobcom uplatnená (skôr tu ide o prenášanie podnikateľského
rizika na štát). Je potrebné si uvedomiť, že žalobcovi kúpou nehnuteľného majetku vznikla daňová
povinnosť, ktorú bol povinný uhradiť. Skutočnosť, že na jej úhradu nemal žalobca od počiatku finančné
prostriedky, nemôže ísť na ťarchu štátu. Žalobca nebol schopný uhrádzať ani dohodnuté splátky tejto
dane. Na priznanie úľavy na dani nemal žalobca ani zákonný nárok, a to, že mu bola priznaná, bolo
iba na jeho prospech. Jej následné „dočasné“ odňatie (v trvaní 1 roka), hoci nezákonné, nemohlo
bez ďalšieho (pričom opak v konaní preukázaný nebol) vyvolať znemožnenie samotnej podnikateľskej
činnosti žalobcu a vznik deklarovanej škody. Jej odňatie (resp. ktorého následkom bolo dovýrubenie



rozdielu na dani v sume 21.658.740,- Sk) by mohlo u žalobcu v priamej príčinnej súvislosti s týmto
nezákonným rozhodnutím vyvolať iba škodu v podobe odlivu týchto peňažných prostriedkov (za
predpokladu, ak by takto dovýrubenú daň žalobca z dôvodu vydaného nezákonného rozhodnutia aj
skutočne uhradil - k čomu však nedošlo), a v súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím mohla
žalobcovi ešte vzniknúť aj škoda v podobe nákladov vynaložených na splnenie „nezákonnej podmienky“
požadovanej žalovanou na vytvorenie 200 pracovných miest. Žalobca však v konaní nepreukázal, v akej
výške mu vznikli (zbytočne vynaložené) náklady na vytvorenie 200 pracovných miest (ktoré od neho
žalovaná požadovala), resp. ktorá časť z ním uplatnených prevádzkových nákladov mala pripadať na
tieto zbytočne vytvorené pracovné miesta (mzdové náklady). Žalobca teda túto prípadnú škodu v konaní
riadne nepreukázal (hoci ho v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno). Takýmto dôkazom neboli
potom žalobcom predložené znalecké posudky, nakoľko ako už uviedol súd prvej inštancie, znalecké
posudky č. 020/1999 a 021/1999, vyčísľovali cenu nehnuteľností komplexu SIBA Sabinov pre účel
nepeňažného vecného vkladu do obchodnej spoločnosti a znalecké posudky Ing. N. G. č. 42a/98,
42b/98,42c/98, 42d/98,42 e/98 sa týkali ohodnotenia jednotlivých súborov strojov pre účely konkurzného
konania a boli vypracované k 11.09.1998, teda ku dňu keď ešte žalobca nebol ani ich vlastník. Tieto teda
neboli dôkazom o výške (mzdových) nákladov na zriadené pracovné miesta (v počte 200), nedôvodne
vyžadované žalovanou. Navyše, ako tiež uviedol i súd prvej inštancie, samotný podnikateľský zámer
žalobcu, o ktorý svoje nároky opieral, rátal s tým, že žalobca v roku 2000 bude v konzervárni SABINOV
zamestnávať 170 a v roku 2001 až 200 pracovníkov (takže v čase vydania nezákonného rozhodnutia
sám žalobca očakával mzdové náklady na 200 pracovníkov bez ohľadu na to, že mu žalovaná uložila
povinnosť vytvoriť rovnaký počet pracovných miest).

38. Rovnako za nedôvodný, považoval odvolací súd aj nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy.
Odhliadnuc od dôvodov, pre ktoré súd prvej inštancie aj tento nárok zamietol (s ktorými sa odvolací
súd stotožňuje), odvolací súd dodáva, že predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je predovšetkým to, aby si žalobca splnil povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods.
1 O.s.p. ktorým korešponduje § 132 C.s.p.), t. j. aby dostatočne konkretizoval vzniknutú nemajetkovú
ujmu a jej prejavy v oblastiach definovaných v § 19b ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Žalobca v konaní
žiadne takéto tvrdenia neuplatnil; okrem všeobecného tvrdenia, že bolo poškodené jeho meno bez
identifikácie toho, akou konkrétnou formu a v akom rozsahu sa tak stalo a ako tvrdené poškodenie súvisí
so žalobcom označeným nezákonným rozhodnutím žalovanej príp. jej nesprávnym úradným postupom.
Navyše v prejednávanej veci aplikovaný zákon č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy pri
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím neumožňuje. Z ustanovenia § 20
tohto zákona v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa uhrádza skutočná
škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi považuje za
škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje takú ujmu,
ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a je
objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v
nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne očakávať
s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu
škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví a od účinnosti zákona č. 526/2002 Z. z. aj s výnimkou
škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie.

Až zákon č. 514/2003 Z. z. zaviedol právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej
moci za podmienok stanovených zákonom, t. j. vtedy, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Nemajetková ujma sa uhrádza v peniazoch, ak ju nie je možné
uspokojiť inak. Zákonodarca zároveň stanovil niektoré kritériá na určenie výšky nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ako aj hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú možno priznať. Pre vznik práva
na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, je nevyhnutné, aby boli
súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť, navyše, zrejmé, že samotné
konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Podľa právneho názoru Ústavného súdu ČR, v prípade



nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepostačí tvrdiť prieťahy v konaní a "primeranosť nároku",
existencia (imateriálnej) ujmy a príčinná súvislosť medzi ňou a nesprávnym úradným postupom musí
byť tvrdená a preukázaná (uznesenie Ústavného súdu ČR z 27. septembra 2007, sp. zn. III. ÚS 712/06).

Správne potom súd prvej inštancie vo veci požadovanej nemajetkovej ujmy aplikoval ustanovenia
§ 19b Občianskeho zákonníka (v spojení s § 20 zákona č. 58/1969Zb.). Odvolací súd odhliadnuc
od skutočnosti, že žalobca v konaní dostatočne nekonkretizoval vzniknutú nemajetkovú ujmu a jej
prejavy v oblastiach definovaných v § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka (v tomto smere neuniesol
nielen bremeno tvrdenia, ale ani dôkazné bremeno), zohľadnil aj to, že samotná žalovaná svoje
nezákonné rozhodnutie (zrušené NS SR) neskôr (19.8.2002) nahradila (upravila) tak, že z neho vypustila
predposledný a posledný odsek opatrenia a teda rozhodla, že opatrenie o poskytnutí daňovej úľavy
zostáva v platnosti. Týmto (nápravou nezákonného stavu) potom došlo k odstráneniu rok trvajúceho
závadného stavu, čím
žalobcovi vo svojej podstate žalovaná poskytla morálne zadosťučinenie v dostatočnom rozsahu - sama
si uznala chybu a túto napravila, čo potom odvolací súd považoval za dostatočné zadosťučinenie, a
nakoľko žalobca v ďalšom už netvrdil (a ani nepreukázal) žiadnu inú skutočnosť, ktorá by povahu tohto
zadosťučinenia spochybnila ako dostatočnú (resp. by preukazovala, že toto zadosťučinenie nebolo
dostatočným), a to vzhľadom na prípadnú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (keďže žalobca
žiadnu ujmu nepreukázal), odvolací súd nevzhliadol v konaní existenciu takej skutočnosti, ktorá by
odôvodňovala v danom prípade (nad rámec poskytnutého morálneho zadosťučinenia) aj priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Samotné, hoci nezákonné rozhodnutie žalovanej o zrušení daňovej úľavy, potom nemohlo samo o sebe
vyvolať negatívne dopady v podnikateľskej sfére žalobcu (viď výklad vyššie), pričom žalobca ani žiadne
negatívne dopady tohto rozhodnutia vo vzťahu k jeho dobrej povesti (a menu) ani nepreukázal. Nie je
tu teda daná ani príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím žalovanej (príp. jej nesprávnym
úradným postupom) a deklarovanou nemajetkovou ujmou žalobcu (v podobe poškodeného dobrého
mena a dobrej povesti - goodwillu vo výške 205.768.364,- Sk).

39. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny, potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).

40. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p. tak, že žalovanej, úspešnej v odvolacom konaní, ich náhradu nepriznal, pretože jej v odvolacom
konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

41. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,



a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).