Centrum vedecko-technických informácií Slovenskej republiky


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5CoPr/1/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116209353
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1116209353.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Milana Chalupku a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci žalobkyne: A.. F. J., X.. XX.XX.XXXX,
L. Y. L., B. X, zast. JUDr. Michalom Kratochvílom, bytom Prašice, Ul. 1. Mája 15/15, proti žalovanému:
Centrum vedecko - technických informácií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Lamačská
cesta 8/A, IČO: 151 882, zast. JUDr. Jánom Pokorným, advokátom v Bratislave, Anenská 1, o určenie
neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I v Bratislave zo dňa 26. januára 2018 č.k. 8Cpr/3/2016-78 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa táto domáhala
určenia, že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou žalovaného zamestnávateľa zo dňa 29.02.2016
je neplatné, ako i uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške
priemerného zárobku za dobu 4 mesiacov, t. j. 4.656,- eur, súčasne žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2/Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa bola na základe pracovnej zmluvy zo dňa 25.02.2015 zamestnaná
u žalovaného ako asistentka finančného manažéra na dobu určitú do 30.11.2015. Dodatkom č. 1
zo dňa 19.11.2015 k pracovnej zmluve bol pracovný pomer žalobkyne predĺžený do 31.12.2015. Po
01.01.2016 žalobkyňa i naďalej vykonávala pre žalovaného prácu, bez toho, aby bola medzi žalovaným
a žalobkyňou uzatvorená dohoda o pokračovaní pracovného pomeru na dobu určitú, na základe čoho
sa pracovný pomer žalobkyne dohodnutý na dobu určitú zmenil na pracovný pomer dohodnutý na
dobu neurčitú. Žalovaný žalobkyni za prácu riadne vyplácal mzdu a odvádzal zákonné odvody aj v
januári aj vo februári 2016. Dňa 29.02.2016 bol žalobkyni doručený výstupný list s dátumom ukončenia
pracovného pomeru ku dňu 29.02.2016, pričom na výstupnom liste predloženom žalobkyňou bol ako
dôvod skončenia pracovného pomeru uvedená výpoveď z pracovného pomeru a na výstupnom liste
predloženom žalovaným bolo ako dôvod skončenia pracovného pomeru uvedené uplynutie dojednanej
doby podľa § 71. Žalobkyňa sama v konaní priznala, že dôvod skončenia pracovného pomeru bol
na výstupnom liste uvedený pôvodne ako uplynutie dojednanej doby, avšak ona sama tento dôvod
zmenila a prepísala na výpoveď. Následne žalobkyňa ku dňu 29.02.2016 odovzdala dokumentáciu,
identifikačnú kartičku, notebook a vyrovnala si všetky záväzky voči žalovanému. Žalobkyňa listom zo
dňa 24.03.2016 vyzvala žalovaného na mimosúdne vyriešenie situácie a na usporiadanie vzťahov medzi
nimi, v ktorom žalovanému uviedla, že jej pracovný pomer pôvodne uzatvorený na dobu určitú do
31.12.2015 sa automaticky dňom 01.01.2016 zmenil na pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú,
preto rozviazanie pracovného pomeru ku dňu 29.02.2016 je neplatné, avšak napriek tomu nemá záujem
na ďalšom zamestnaní u žalovaného, požaduje však vyúčtovanie za marec 2016 a náhradu mzdy vo



výške priemerného zárobku za štyri mesiace. Žalovaný listom zo dňa 30.03.2016 žalobkyni odpovedal,
že jej pracovný pomer sa neskončil a keďže od 01.03.2016 nechodí do práce, vyzval ju na okamžité
nastúpenie do práce, s upozornením, že jej neprítomnosť kvalifikuje ako porušenie pracovnej disciplíny
a neospravedlnenú neprítomnosť v práci, čím porušila ustanovenia Zákonníka práce a súčasne ju
upozornil, že v prípade ďalšieho porušovania pracovnej disciplíny s ňou môže rozviazať pracovný
pomer podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Žalobkyňa listom zo dňa 06.04.2016 žalovanému
odpovedala, že dňa 29.02.2016 jej bol zaslaný výstupný list z dôvodu výpovede z pracovného pomeru s
výzvou na odovzdanie agendy a pracovných vecí, čím jej bolo zabránené pokračovať v práci. Opätovne
v liste uviedla, že nemá záujem pokračovať v práci, a preto žiada postup podľa § 79 ods. 4 Zákonníka
práce. Keďže jej do tohto dňa nebola doručená výpoveď, predpokladá, že ju žalovaný vystaví minimálne
s aprílovým dátumom a teda s výpovednou dobou bude jej patriť náhrada mzdy za štyri mesiace, t. j. do
konca júna 2016. Žalovaný žalobkyňu opakovane vyzýval na nastúpenie do práce, a to prostredníctvom
listu, mailu a SMS komunikácie. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa do práce nenastúpila, žalovaný dal
žalobkyni výpoveď zo dňa 27.04.2016, a to podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce pre závažné
porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v tom, že od 06.04.2016 napriek písomnej výzve na nástup
do zamestnania žalobkyňa do práce nenastúpila a jej neprítomnosť v práci je neospravedlnená. Výpoveď
bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov u žalovaného dňa 19.04.2016. Žalobkyni
bola výpoveď z 27.04.2016 doručená dňa 29.04.2016. Žalovaný teda žalobkyňu zamestnával až do
30.06.2016, kedy žalobkyni uplynula dvojmesačná výpovedná doba a do tohto dátumu za žalobkyňu
aj riadne platil odvody do sociálnej poisťovne. Žalobkyňa podanou žalobou žiadala, aby súd určil, že
rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou žalovaného ako zamestnávateľa zo dňa 29.02.2016 je
neplatné a zároveň aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške priemerného
zárobku za dobu štyroch mesiacov.
3/Konštatoval, že spornou v konaní bola otázka, či žalovaný dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru
dňa 29.02.2016, teda či žalovaný rozviazal so žalobkyňou pracovný pomer dňa 29.02.2016, a ak áno,
či takéto rozviazanie pracovného pomeru je neplatné a zakladá nárok žalobkyne na náhradu mzdy.
4/Žalobkyňa považovala za listinu preukazujúcu ukončenie jej pracovného pomeru výpoveďou Výstupný
list zo dňa 29.02.2016, ktorý jej zaslal žalovaný a na základe ktorého mala odovzdať súvisiacu
pracovnú agendu a dokumenty. K predmetnej listine Výstupnému listu zo dňa 29.02.2016 súd uviedol,
že uvedený dokument nemožno považovať za výpoveď danú zamestnávateľom zamestnancovi,
nakoľko táto listina nespĺňa základné zákonné požiadavky v zmysle § 63 Zákonníka práce pre danie
výpovede zamestnávateľom zamestnancovi. Súd pri posudzovaní platnosti resp. neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru ku dňu 29.02.2016 vychádzal predovšetkým zo skutočnosti, že na Výstupnom liste
zo dňa 29.02.2016, ktorý vyhotovil žalovaný, bol pôvodne ako dôvod skončenia pracovného pomeru
uvedený uplynutie dojednanej doby podľa § 71 Zákonníka práce. Súd sa stotožnil s argumentáciou
právneho zástupcu žalovaného, že v danom období u žalovaného riešili predĺženie pracovných zmlúv so
zamestnancami na základe dodatkov k pracovnej zmluve tak, že pracovný pomer mal byť predĺžený na
dobu určitú do 29.02.2016, a to aj v prípade žalobkyne, avšak v dôsledku administratívneho pochybenia
dodatok k pracovnej zmluve nebol riadne a včas vyhotovený a podpísaný. Napriek tomu mal žalovaný
za to, že tento dodatok k pracovnej zmluve, na základe ktorého by sa pracovný pomer žalobkyne predĺžil
do 29.02.2016, bol uzatvorený a podpísaný aj zo strany žalobkyne a teda že jej pracovný pomer sa
končí uplynutím dojednanej doby v zmysle dodatku dňa 29.02.2016, preto jej dňa 29.02.2016 zaslal
Výstupný list. Uvedenú argumentáciu žalovaného potvrdzuje samotný Výstupný list z 29.02.2016, na
ktorom bol ako dôvod skončenia pracovného pomeru uvedené uplynutie dojednanej doby podľa § 71
Zákonníka práce.
5/Súd v žiadnom prípade nemohol považovať za pravdivé tvrdenia žalobkyne ohľadom dôvodu
skončenia pracovného pomeru, podľa ktorých dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru
tak, ako je uvedené vo Výstupnom liste z 29.02.2016, ktorý predložila žalobkyňa, teda že dôvodom
skončenia pracovného pomeru je výpoveď daná zamestnávateľom, pretože sama žalobkyňa vo svojich
vyjadreniach a aj vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že tento dôvod skončenia pracovného
pomeru si ona sama zmenila na výpoveď a sama si dôvod skončenia pracovného pomeru prepísala na
Výstupnom liste dňa 29.02.2016, ktorý následne takto svojvoľne zmenený v časti dôvodu výpovede z
pôvodného uplynutia dojednanej doby na dôvod výpoveď odovzdala na personálne oddelenie. Takéto
účelové konanie žalobkyne je neprípustné. Už z tohto dôvodu sa súd nemohol stotožniť s tvrdením
žalobkyne, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru dňa 29.02.2016, ktorá je neplatná,
pretože žalovaný k tomuto dátumu žalobkyni žiadnu výpoveď nedal.
6/Súd nemal za preukázané existenciu žiadneho relevantného dokumentu, ktorý by bolo možné čo
i len považovať za výpoveď danú zamestnávateľom zamestnancovi, t.j. žalovaným žalobkyni, ku



dňu 29.02.2016. Výstupný list z 29.02.2016, ktorý si sama žalobkyňa svojvoľne vyplnila, pričom ako
dôvod skončenia pracovného pomeru si sama uviedla, že žalovaný jej dáva výpoveď, bez vedomosti
žalovaného, rozhodne nemožno považovať za konanie žalovaného smerujúce k rozviazaniu pracovného
pomeru so žalobkyňou na základe výpovede.
7/Konanie žalobkyne po dátume 29.02.2016 spočívajúce najmä v zaslaní listu zo dňa 24.03.2016
žalovanému, v ktorom žalovaného vyzvala na mimosúdne vyriešenie situácie a na usporiadanie vzťahov
medzi nimi, odôvodnené tým, že jej pracovný pomer pôvodne uzatvorený na dobu určitú do 31.12.2015
sa automaticky odo dňa 01.01.2016 zmenil na pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú, preto
rozviazanie pracovného pomeru ku dňu 29.02.2016 je neplatné, avšak napriek tomu nemá záujem
na ďalšom zamestnaní u žalovaného, požaduje však vyúčtovanie za marec 2016 a náhradu mzdy vo
výške priemerného zárobku za štyri mesiace, nasvedčuje účelovému konaniu zo strany žalobkyne a
potvrdzuje, že žalobkyňa už dňa 29.02.2016, kedy svojvoľne zmenila dôvod skončenia pracovného
pomeru na Výstupnom liste z 29.02.2016 na dôvod výpovede, mala záujem a jasný cieľ požadovať
od žalovaného náhradu mzdy. Toto účelové konanie potvrdzuje aj samotné vyjadrenie žalobkyne
uvedené v písomnom vyjadrení žalobkyne zo dňa 23.12.2016, v ktorom sama žalobkyňa potvrdila, že do
29.02.2016 sa nikto u žalovaného nezaujímal o podpísané dodatky, na základe ktorých mal byť pracovný
pomer zamestnancov a aj žalobkyne predĺžený na dobu určitú do 29.02.2016, preto všetci vedeli, že
de iure sú od 01.01.2016 zamestnaní na dobu neurčitú a že prípadné rozviazanie pracovného pomeru
bude neplatné a bude to riešiť súdnou cestou.
8/Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa od počiatku konala účelovo, premyslene, sama si dňa 29.02.2016
svojvoľne zmenila dôvod skončenia pracovného pomeru na Výstupnom liste na dôvod výpovede a
následne sa domáhala neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, pričom požadovala od
žalovaného náhradu mzdy. Takémuto konaniu žalobkyni nemôže byť poskytnutá právna ochrana.
9/Súd mal v konaní za preukázané, že žalovaný po tom, ako sa dozvedel o vzniknutej situácii, žalobkyni
bezodkladne oznámil, že jej pracovný pomer stále trvá a vyzval ju na nástup do práce, čo potvrdzuje
list žalovaného zo dňa 30.03.2016 a zo dňa 04.04.2016, SMS komunikácia z 30.03.2016 a 31.03.2016
a napokon aj sama žalobkyňa, ktorá potvrdila, že žalovaný jej oznámil, že jej pracovný pomer trvá a
vyzval ju na nástup do zamestnania.
10/Následné konanie žalobkyne spočívajúce v odpovedi žalovanému listom zo dňa 06.04.2016, v ktorom
uviedla, že nemá záujem pokračovať v práci a preto žiada postup podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce
a keďže jej ešte nebola doručená výpoveď, predpokladá, že ju žalovaný vystaví minimálne s aprílovým
dátumom a teda s výpovednou dobou jej bude patriť náhrada mzdy za štyri mesiace, t. j. do konca júna
2016, ako aj to, že žalobkyňa nenastúpila do práce, opätovne potvrdzuje účelovosť konanie žalobkyne s
cieľom získať náhradu mzdy za štyri mesiace. Žalovaný žalobkyňu vyzýval, aby sa dostavila do práce a
plnila si svoje povinnosti, rovnako ju vyzýval, aby sa dostavila s cieľom doriešiť jej pracovný pomer, ktorý
stále trvá, napriek tomu, že do práce nechodí, avšak žalobkyňa sa k žalovanému nedostavila, preto súd
vyhodnotil takéto konanie tak, že žalobkyňa nemala skutočný záujem o vyriešenie vzniknutej situácie, t.
j. vyriešenie trvania jej pracovného pomeru a konala tak, aby od žalovaného mohla požadovať náhradu
mzdy, ktorú od žalovaného aj požadovala a to za štyri mesiace.
11/Súd mal v konaní taktiež za preukázané, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru
zo dňa 27.04.2016 a to podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej
disciplíny spočívajúce v tom, že od 06.04.2016, napriek písomnej výzve na nástup do zamestnania,
žalobkyňa do práce nenastúpila a jej neprítomnosť v práci bola neospravedlnená. Žalovaný teda
žalobkyňu zamestnával až do 30.06.2016, kedy žalobkyni uplynula dvojmesačná výpovedná doba a
do tohto dátumu za žalobkyňu aj riadne platil odvody, čo potvrdzuje výpis zo sociálnej poisťovne z
09.07.2016.
12/Z listu žalobkyni zo dňa 06.04.2016 mal súd za preukázané a potvrdené, že žalobkyňa vedela, že
jej pracovný pomer stále trvá, pretože v liste žalovanému uviedla, že keďže jej ešte nebola doručená
výpoveď, predpokladá, že ju žalovaný vystaví minimálne s aprílovým dátumom a teda s výpovednou
dobou dva mesiace jej bude patriť náhrada mzdy za štyri mesiace, t. j. do konca júna 2016. Z
uvedeného vyjadrenia žalobkyne je jasne preukázaná existencia trvania pracovného pomeru žalobkyne
u žalovaného a vedomosť žalobkyne o tom, že jej pracovný pomer stále trvá, na čo sa žalobkyňa
sama odvolávala. Žaloba žalobkyne o určenie neplatnosti výpovede ku dňu 29.02.2016 je preto účelová
a nedôvodná, preto súd žalobu zamietol s tým, že už nevykonával ďalšie dokazovania ohľadom
preukázania nároku na náhradu výšky mzdy v sume 4.656,- eur, ako si žalobkyňa žalobou uplatnila,
pretože by to bolo nehospodárne a neúčelné.
13/O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s 262
ods. 1 CSP tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.



14/Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Pokiaľ súd prvej inštancie sa stotožnil s
argumentáciou žalovaného, že v rozhodnom období sa u tohoto riešili dodatky k pracovným zmluvám a
preto mal žalovaný za to, že pracovný pomer žalobkyne bol dohodnutý na dobu určitú do 29. 2. 2016,
žalobkyňa namietala, že takéto tvrdenie žalovaného nie je ničím preukázané. Súd prvej inštancie uzavrel,
že výstupný list nezodpovedá zákonným požiadavkám § 63 Zákonníka práce, žalobkyňa však poukázala
na to, že žalobou sa nedomáhala neplatnosti výpovede, ale neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.
Žaloba tak sleduje posúdenie existencie právnej skutočnosti - neplatnosti právneho úkonu o skončení
pracovného pomeru, prejav vôle žalovaného treba podľa žalobkyne posudzovať v celom jeho kontexte,
teda či tento smeroval k ukončeniu pracovného pomeru alebo nie. Mala za to, že žalovaný chcel ukončiť
so žalobkyňou pracovný pomer, preto jej zaslal výstupný list, musela odovzdať agendu, odhlásil ju zo
sociálneho a zdravotného poistenia a bol jej vyplatený zvyšok dovolenky. Ďalej žalobkyňa považovala
za prirodzené, pokiaľ ona i ostatní zamestnanci vedeli, že pracujú na dobu neurčitú a žalobkyni bol
doručený dokument, ktorý uvádzal ako dôvod skončenia pracovného pomeru „uplynutie doby“, teda
dôvod v rozpore so skutočnosťou, tak tento opravila. Tento dokument podpísali viacerí zamestnanci
žalovaného, keďže v tomto bolo jasne uvedené, že sa jedná o výpoveď, nemohlo ísť o skončenie
pracovného pomeru uplynutím doby. Keďže ostatní zamestnanci vedeli, že žalobkyňa pracovala na dobu
neurčitú, považovali takto formulovaný výstupný list za legitímny. Opačné závery súdu prvej inštancie
opäť preukázané neboli, keď nedošlo k výsluchu zamestnancov, ktorí výstupný list podpísali. Ak súd prvej
inštancie konštatoval, že žalobkyňa si musela byť vedomá, že jej pracovný pomer trval aj po dátume 29.
2. 2016, s týmto žalobkyňa nesúhlasila. Žalovaný s takýmto tvrdením prišiel až potom, čo mu žalobkyňa
zaslala list zo dňa 24. 3. 2016, kde tvrdil, že pracovný pomer trvá a vyzval žalobkyňu k nástupu do práce,
na čo však žalobkyňa už nebola povinná, keďže jej pracovný pomer bol ukončený v rozpore so zákonom
a zamestnávateľ sa s ňou odmietol dohodnúť. Pokiaľ súd obvinil žalobkyňu z konania rozporného
s dobrými mravmi pri údajne účelovom zmenení dôvodu skončenia pracovného pomeru, žalobkyňa
poukázala na to, že o prepísaní dôvodu informovala svojho nadriadeného, tento dokument kontrolovali
viacerí ľudia, nemohlo ísť teda o administratívne pochybenie. Aj keby žalobkyňa vo výstupnom liste
ponechala informáciu o dôvode skončenia pracovného pomeru pôvodnú, teda „uplynutie doby“, bol by
dôvod na podanie žaloby, keďže nemohlo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru uplynutím doby, keďže
pracovný pomer bol už na dobu neurčitú. Súdu tiež vyčítala, že sa nevyporiadal s rozpormi v rámci
dokazovania, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že žalovaný žalobkyňu odhlásil z poistenia v sociálnej
ako aj zdravotnej poisťovni, opätovne ju prihlásil späť len na základe jej listu. Súd teda na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevykonal všetky navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou bolo uskutočnené v rozpore so zákonom,
preto žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v
plnom rozsahu vyhovel, prípadne napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto
na ďalšie konanie.
15/Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne považoval za v konaní preukázané, že so
žalobkyňou neskončil pracovný pomer ku dňu 29. 2. 2016, naopak žalobkyňu vyzýval, aby v práci
pokračovala, keď žalobkyňa do práce nenastúpila, pracovný pomer žalovaný ukončil výpoveďou k
30.6.2016. S označením výstupného listu za prejav vôle smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru
žalovaný nesúhlasil, výstupný list je len evidenčnou pomôckou pre dokladovanie nevyrovnaných nárokov
zamestnávateľa voči zamestnancovi, čo je zrejmé z textu tejto písomnosti. Žalobkyňa už v januári 2016
vedela, že sa jej pracovný pomer zmenil na pracovný pomer z doby určitej na dobu neurčitú, lebo do
31. 12. 2015 nebol uzavretý dodatok k pracovnej zmluve. Pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na ďalších
zamestnancov, ktorí pracovali u žalovaného a údajne uvažovali o podaní hromadnej žaloby, poukázal
žalovaný na skutočnosť, že žiadna takáto žaloba podaná nebola. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov
navrhol žalovaný potvrdenie napadnutého rozsudku súdu pravej inštancie.
16/V ďalšom písomnom vyjadrení z 19. 7. 2018 k tvrdeniu žalovaného, že výstupný list je len evidenčnou
pomôckou, konštatovala žalobkyňa, že ide o evidenčnú pomôcku pri skončení pracovného pomeru, kde
sa evidujú záväzky pri výstupe zo zamestnania, teda pri ukončení pracovného pomeru, nakoniec je tam
uvedený dátum, ku ktorému sa pracovný pomer končí. Žalovaný teda pochybil, keď odhlásil žalobkyňu
zo sociálnej a zdravotnej poisťovne a vyplatil jej zostávajúcu časť dovolenky len na základe výstupného
listu. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že k dátumu 29. 2. 2016 neukončil so žalobkyňou pracovný pomer, toto
tvrdenie nie je pravdivé, celé konanie žalovaného bolo konaním smerujúcim k ukončeniu pracovného
pomeru. K nástupu do práce začal žalovaný vyzývať žalobkyňu až mesiac po tom, ako s ňou skončil
pracovný pomer a po tom, čo obdržal výzvu so žiadosťou o mimosúdne urovnanie. Zrušujúci prejav
zo dňa 29. 2. 2016 považovala žalobkyňa za neplatný aj z dôvodu, že nebol vopred prerokovaný so



zástupcami zamestnancov, žalobkyni nebola ponúknutá iná vhodná pozícia a nebol riadne uvedený
dôvod výpovede aj s paragrafovým znením. Za irelevantné považovala, či a kedy sa vôbec žalobkyňa
dozvedela o tom, že jej pracovný pomer sa zmenil na dobu neurčitú. Pokiaľ by o tom vedela v
januári 2016, tak by o tom musel vedieť aj žalovaný. V rozpore s tým však žalobkyni zaslal výstupný
list, informácie v ktorom dala do súladu so skutočnosťou žalobkyňa s vedomím viacerých vedúcich
zamestnancov, čo nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Naopak za takéto však
možno považovať konanie žalovaného, ktorý žalobkyňu odhlásil zo sociálnej a zdravotnej poisťovne,
a po zistení, že spor povedie k súdnemu konaniu, sa snažil zakryť svoje pochybenie opätovným
prihlásením zamestnanca do systému a dokonca popieral skutočnosť s tvrdením, že žalobkyňa nikdy
zo sociálnej a zdravotnej poisťovne odhlásená nebola.
17/Odvolací súd prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP a
dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne dôvodné nie je.
18/Pracovný pomer je zmluvný a záväzkový vzťah, v rámci ktorého sa jeden účastník (zamestnanec)
zaväzuje vykonávať prácu za mzdu pre druhého účastníka (zamestnávateľa). Výlučným spôsobom
založenia pracovného pomeru je jeho založenie na základe pracovnej zmluvy. Pracovný pomer ako
právny vzťah trvá určitý čas bez ohľadu na to, či je uzatvorený na dobu určitú alebo neurčitú. Podľa
ustanovenia § 59 Zákonníka práce pracovný pomer môže skončiť na základe:
-právneho úkonu: dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením v skúšobnej dobe,
-právnej udalosti: uplynutím času, na ktorý bol pracovný pomer dojednaný alebo smrťou zamestnanca,
-úradného rozhodnutia (napr. pracovný pomer cudzincov),
-zákona (napr. pracovný pomer učiteľov vysokých škôl podľa zákona o vysokých školách).
19/Výpoveď pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru
adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon
pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z pracovného
pomeru medziiným musí byť písomná a doručená, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod
uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s
iným dôvodom. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 M Cdo 17/2008 zo dňa 13. októbra 2009).
20/V súdenej veci nebolo preukázané, že by žalovaný ako zamestnávateľ ku dňu 29.2.2016 adresoval
žalobkyni písomný prejav, z ktorého by bez pochybností vyplývala jeho vôľa skončiť pracovný pomer
žalobkyne u žalovaného. Žalovaný teda žalobkyni dňa 29.2.2016 nedal výpoveď z pracovného pomeru,
žiaden takýto písomný prejav žalobkyni ani nedoručil (čo nakoniec konštatuje i sama žalobkyňa v liste zo
dňa 6. 4. 2016). Ak žalovaný zaslal žalobkyni výstupný list zo dňa 29.2.2016, konal zrejme v domnení,
že medzi stranami došlo ku skončeniu pracovného pomeru uplynutím času, na ktorý bol pracovný pomer
dojednaný (na dobu určitú), čo však preukázané nebolo. K predmetnej listine - výstupnému listu zo dňa
29.02.2016 súd prvej inštancie správne uviedol, že uvedený dokument nemožno považovať za výpoveď
danú zamestnávateľom zamestnancovi, nakoľko táto listina nespĺňa základné zákonné požiadavky v
zmysle § 63 Zákonníka práce pre danie výpovede zamestnávateľom zamestnancovi. Vo veci tak (ku
dňu 29.2.2016) nebola preukázaná existencia právneho úkonu (urobeného zamestnávateľom alebo
zamestnancom), ktorý by mal za následok skončenie pracovného pomeru, a nebolo súčasne ani
preukázané, že by došlo k právnej udalosti (uplynutie času, na ktorý by bol pracovný pomer dohodnutý),
ktorej následkom by opäť bolo skončenie pracovného pomeru medzi stranami. Ku dňu 29.2.2016
teda nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného (prípadné domnienky strán o
opaku sú bez právneho významu) a nemožno tak vôbec uvažovať o platnosti či neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Žalovaný žalobkyňu zamestnával až do 30.06.2016, kedy žalobkyni uplynula
dvojmesačná výpovedná doba (výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni listom zo dňa 27.04.2016
podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorej platnosť
ani jedna zo strán nespochybňovala) a do tohto dátumu za žalobkyňu aj riadne zaplatil odvody.
21/Po preskúmaní veci mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,
vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods.
1,2,3 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré
v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP). Správne,
presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje. Žalobkyňa v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré
uvádzala už v konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré tento súd dostatočne zohľadnil pri rozhodovaní
o veci samej, námietky žalobkyne nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Odvolaciemu súdu potom neostalo, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, z hľadiska jeho vecnej
správnosti, potvrdiť, podľa § 387 ods. 1 CSP, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi v zmysle § 387 ods. 2 CSP.



22/Odvolací súd žalovanému, ktorý v odvolacom konaní dosiahol plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
23/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).