Centrum vedecko-technických informácií Slovenskej republiky


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/1/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114221557
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114221557.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr.
Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: O. Z., B.. XX.XX.XXXX, X. L. V. XX,
XXX XX X., zastúpený: JUDr. Anna Líšková, advokátka, Šafárikovo nám. 7, Bratislava, proti žalovanému:
Centrum vedecko-technických informácií, sídlo Lamačská cesta 8/A, Bratislava, IČO: 00 151 882 ,
zastúpený: JUDr. Ján Pokorný, advokát, Anenská 1, Bratislava, o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislave I v Bratislave č.k. 6Cpr/3/2016-286 zo dňa 17.05.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislave I v Bratislave č.k. 6Cpr/3/2016-286 zo dňa
17.05.2016 v napadnutej časti p o t v r d z u j e v tomto znení :
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu brutto mzdy vo výške 7.806,72-EUR spolu s úrokmi z
omeškania zo sumy :
1. 650,56 -EUR vo výške 5,15% ročne od 12.08.2014 do 7.10.2016,
2. 650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.09.2014 do 7.10.2016,
3. 650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.10.2014 do 7.10.2016,
4. 650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.11.2014 do 7.10.2016,
5. 650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.12.2014 do 7.10.2016,
6. 650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.01.2015 do 7.10.2016,
7. 650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.02.2015 do 7.10.2016,
8. 364,64 EUR vo výške 5,05% ročne od 12.03.2015 do 7.10.2016,
9. 285,92 EUR vo výške 5,05% ročne od 12.03.2015 do zaplatenia,
10. 650,56 EUR vo výške 5,05% ročne od 12.04.2015 do zaplatenia,
11. 650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.05.2015 do zaplatenia,
12. 650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.06.2015 do zaplatenia,
13. 650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.07.2015 do zaplatenia.

Vo zvyšku nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z a m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi výrokom pod
bodom I. sumu 7.806,72-EUR spolu s úrokmi z omeškania zo sumy :
650,56 -EUR vo výške 5,15% ročne od 12.08.2014 do zaplatenia,
650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.09.2014 do zaplatenia,
650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.10.2014 do zaplatenia,
650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.11.2014 do zaplatenia,
650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.12.2014 do zaplatenia,



650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.01.2015 do zaplatenia,
650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.02.2015 do zaplatenia,
650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.03.2015 do zaplatenia,
650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.04.2015 do zaplatenia,
650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.05.2015 do zaplatenia,
650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.06.2015 do zaplatenia,
650,56-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.07.2015 do zaplatenia,
a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Výrokom pod bodom II. vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom pod bodom III. žalovaného zaviazal
nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1.762,20 EUR, a výrokom pod bodom IV. zaviazal
žalovaného zaplatiť na účet súdu súdny poplatok vo výške 468,40 EUR.

2. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobou doručenou súdu dňa 24.07.2014 sa žalobca domáhal určenia,
že skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného výpoveďou zo dňa 31.03.2014 podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné. Súčasne sa domáhal náhrady mzdy vo výške 673,39 EUR
brutto mesačne spolu s príslušenstvom - úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne a valorizáciou, a to
od 24.06.2014 do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým vysloví neplatnosť rozviazania pracovného
pomeru. O tejto žalobe rozhodol súd čiastočne medzitýmnym rozsudkom č.k. 6Cpr/3/2014-235 zo
dňa 18.01.2016 tak, že určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného výpoveďou zo
dňa 31.03.2014 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 18.02.2016. Predmetom sporu tak zostal nárok žalobcu na náhradu mzdy.

3. Podaním doručeným súdu dňa 25.11.2015 žalobca upravil špecifikáciu žaloby v časti náhrady mzdy
a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu náhradu mzdy vo výške 10.880,-EUR od 25.06.2014
do 31.12.2015, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej žiadal náhradu mzdy vo výške 29,40-EUR
za každý pracovný deň, počnúc dňom 01.01.2016 do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, príp.
odo dňa kedy mu žalovaný umožní vykonávať prácu, alebo do času, kedy súd právoplatne rozhodne
o skončení pracovného pomeru. Súčasne žiadal priznať mu aj úroky z omeškania zo sumy 640,-EUR vo
výške 5,15% p.a. od 11.07.2014 do zaplatenia, zo sumy 640,-EUR vo výške 5,15% p.a. od 11.08.2014
do zaplatenia a zo sumy 640,-EUR vo výške 5,05% p.a. od 11.09.2014 do zaplatenia." Na pojednávaní
dňa 15.04.2016 súd pripustil zmenu návrhu nasledovne :
"Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 12.895,34-EUR spolu s úrokmi z omeškania
zo sumy :
652,18-EUR vo výške 5,15% ročne od 12.08.2014 do zaplatenia
652,18-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.09.2014 do zaplatenia
652,18-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.10.2014 do zaplatenia
652,18-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.11.2014 do zaplatenia
652,18-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.12.2014 do zaplatenia
652,18-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.01.2015 do zaplatenia
660,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.02.2015 do zaplatenia
660,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.03.2015 do zaplatenia
660,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.04.2015 do zaplatenia
660,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.05.2015 do zaplatenia
660,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.06.2015 do zaplatenia
660,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.07.2015 do zaplatenia
666,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.08.2015 do zaplatenia
660,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.09.2015 do zaplatenia
660,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.10.2015 do zaplatenia
660,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.11.2015 do zaplatenia
660,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.12.2015 do zaplatenia
660,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.01.2016 do zaplatenia
689,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.02.2016 do zaplatenia
689,68-EUR vo výške 5,05% ročne od 12.03.2016 do zaplatenia
a trovy právneho zastúpenia.

4. Žalovaný k uplatnenému nároku uviedol, že funkčný plat žalobcu od 01.04.2014 do doby skončenia
pracovného pomeru predstavoval 558,50 EUR. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy vo výške
priemerného zárobku počítaného podľa § 134 ZP a nie podľa § 4 ods. 4 až 6 zákona č. 553/2003 Z.z. o



odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Pri skončení pracovného
pomeru bolo žalobcovi vyplatené aj odstupné a odchodné. Ak by súd určil neplatnosť skončenia
pracovného pomeru žiadal prihliadnuť na skutočnosť, že od neho nemožno spravodlivo žiadať, aby
žalobcu ďalej zamestnával a súčasne, aby mu nepriznal nárok na funkčný plat presahujúci 12 mesiacov,
prípadne ho znížil o sumu starobného dôchodku, ktorý poberá. V konaní ďalej navrhol, aby súd určil
výšku nároku na náhradu mzdy žalobcu vo výške čistého funkčného platu a úroku z omeškania len z
čistého funkčného platu. Namietol nárok v časti navýšenia formou valorizácie. Poukázal na to, že listom
zo dňa 26.01.2016 vyzval žalobcu, aby nastúpil do práce. Podľa úradného záznamu zo dňa 02.02.2015
sa žalobca dostavil do zamestnania, ale prácu nezačal vykonávať. Nárok na náhradu funkčného platu
po 02.02.2016 je tak v rozpore s § 79 ods. 1 ZP.

5. Súd poukázal na ustanovenia § 4 ods. 1, 4, 5, 6 zákona č. 553/2003 Z.z., a ustanovenia §
79 ods. 1, 2, 4; 134 ods. 1, 2, 4 ZP; ako aj obsah Pracovnej zmluvy medzi stranami sporu. Po
vykonanom dokazovaní súd ustálil skutkový stav tak, že pracovný pomer medzi stranami sporu
vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29.07.2005 na dobu neurčitú, s dohodnutým druhom
práce - systémový knihovník, správca siete (vytváranie používateľských aplikácií na základe vopred
pripravených algoritmov). Podľa oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 01.04.2014, s
účinnosťou od 01.01.2014 bol funkčný plat žalobcu stanovený ako funkčný plat mesačne vo výške
640,-EUR, z toho tarifný plat vo výške 558,50-EUR, a osobný príplatok vo výške 81,50-EUR. Dňa
31.03.2014 žalovaný doručil žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, ktorú zdôvodnil písomným
rozhodnutím generálneho riaditeľa spoločnosti žalovaného o organizačnej zmene
č. 00363/2014/1 zo dňa 24.03.2014 s účinnosťou od 31.03.2014, v súvislosti s potrebou
racionalizačných opatrení. Žalobca listom zo dňa 24.06.2014 žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom
zamestnávaní a rozviazanie pracovného pomeru považuje za neplatné. Dňa 24.07.2014 žalobca podal
žalobu na súd. Čiastočným rozsudkom č.k. 6Cpr/3/2014-235 zo dňa 18.01.2016 súd vo veci určil, že
skončenie pracovného pomeru uvedenou výpoveďou je neplatné. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 18.02.2016. Žalovaný listom zo dňa 10.02.2016 vyzval žalobcu, aby nastúpil do zamestnania.
Žalobca výzvu prevzal dňa 01.02.2016 a dňa 02.02.2016 nastúpil do zamestnania. Dňa 03.02.2016
strany sporu rokovali o popise pracovných činností žalobcu a dňa 15.02.2016 žalobca začal vykonávať
dohodnutú prácu. Od neplatného skončenia pracovného pomeru žalobca u žalovaného nepracoval,
pričom poberateľom starobného dôchodku bol už v čase pred doručením neplatnej výpovede zo strany
žalovaného.

6. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, súd konštatoval, že základným hmotnoprávnym predpokladom
uplatnenia nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, je jeho
oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával (a že spochybnil žalobou
platnosť rozväzovacieho právneho úkonu zamestnávateľa). Vzhľadom na výslovnú viazanosť nároku
zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§ 79 ods. 1, 2 Zákonníka
práce) na okamih prejavu jeho vôle voči zamestnávateľovi oznámiť mu, že chce zotrvať v
pracovnom pomere (náhrada mzdy patrí odo dňa oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní) vyplýva, že oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní a nárok na náhradu mzdy sú
navzájom prepojené a závislé jeden na druhom. Uplatnenie takéhoto nároku je možné len pri žalobe
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárok na náhradu mzdy trvá až do času, kedy
zamestnávateľ zamestnancovi umožní pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu
pracovného pomeru. V danom prípade bola splnená podmienka nároku na náhradu mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru dňom 24.06.2014, kedy žalobca žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. Rozhodným obdobím na určenie priemernej mzdy je tak v zmysle citovaných ustanovení
prvý kalendárny štvrťrok 2014. Na základe predloženého mzdového listu žalobcu súd určil priemernú
mesačnú mzdu navrhovateľa nasledovne:
1859,05( hrubá mzda 1-3/2014 znížená o náhrady)
--------------------------------------------------------------- = 3,99( priemerný hodinový zárobok)
465 ( počet odpracovaných hodín 1-3/2014)
3,99( PHZ ) x 37,5 ( týždenný pracovný čas) x 4,348 = 650,56-EUR(priemerný mesačný zárobok) .
Náhrada mzdy žalobcovi patrí od dňa 24.06.2014 až do času, kedy mu žalovaný umožnil pokračovať
v práci, t.j. do 15.02.2016. Žalovaný po vyhlásení čiastočného rozsudku dňa 18.01.2016 listom zo dňa
26.01.2016 vyzval žalobcu, aby nastúpil do práce, a tento list žalobca prevzal dňa 01.02.2016. Do práce
nastúpil dňa 02.02.2016, avšak žalovaný mu začal skutočne prideľovať prácu až dňom 15.02.2016,
dokedy vznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy.



12. Keďže žalovaný navrhol súdu nepriznať žalobcovi nárok na náhradu mzdy presahujúci 12 mesiacov,
súd skúmal či bol v rozhodnom čase žalobca zamestnaný a aký príjem dosahoval, príp. či mu
bránili objektívne okolnosti pracovať. Z vyjadrenia navrhovateľa vyplýva, že v danom čase nepracoval,
neuviedol však žiadne objektívne okolnosti napr. zdravotný stav, ktoré by mu vo výkone práce bránili. I
s ohľadom na to, že žalobca je poberateľom starobného dôchodku, súd nemal preukázanú nemožnosť
žalobcu vykonávať prácu minimálne v rozsahu činností vykonávaných u žalovaného. Na jeho návrh,
ktorým žiadal priznať náhradu mzdy až od 1.7.2014, súd priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy v
rozsahu 12 mesiacov t.j. sumu 7806,72-EUR (650,56 x12 ) a vo zvyšku istiny žalobu zamietol. Ako
dôvodný súd posúdil aj nárok žalobcu na úroky z omeškania za priznané obdobie,
a to odo dňa dohodnutej splatnosti mzdy ( t.j. 11 dňa príslušného kalendárneho mesiaca) za každý
priznaný kalendárny mesiac do zaplatenia vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy, a vo
zvyšku príslušenstva žalobu zamietol.

1. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP)
a žalobcovi priznal náhradu právneho zastúpenia podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. vo výške
odmeny po 64,53-EUR za 12 úkonov, za 3 úkony po 287,14-EUR, spolu s režijným paušálom 12 x po
8,39-EUR a 3 x po 8,58-EUR, spolu 1762,20-EUR.

2. Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, prostredníctvom právneho zástupcu,
podaním doručeným súdu dňa 17.06.2016. Namietol, že priznaná suma žalobcovi predstavuje náhradu
mzdy vo výške hrubého zárobku, z ktorého je žalovaný ako zamestnávateľ povinný odviesť odvody do
sociálneho a zdravotného poistenia, a daň z príjmu zo závislej činnosti. Žalovaný preto navrhoval súdu
priznať žalobcovi nárok vo výške čistej mzdy. Predložil doklad o výške hrubej mzdy žalobcu v sume
558,51 eur, a vo výške čistej mzdy vo výške 409,88 eur za druhý štvrťrok 2014. Alternatívne navrhoval,
aby súd prvej inštancie dal žalovanému možnosť z priznanej sumy ,,očistiť" o zákonné zrážky. Podľa
rozsudku by mal žalovaný vyplatiť žalobcovi hrubú mzdu, zaplatiť z nej úrok z omeškania a z iných
zdrojov splniť svoje odvodové povinnosti. Ďalšou odvolaciu námietkou napadol výpočet náhrady mzdy
s tým, že súd prvej inštancie určil náhradu mzdy zo sumy za prvý štvrťrok 2014. Osvojil si argumentáciu
žalobcu, že žalobca dňa 24.6.2014 vyzval žalovaného aby ho naďalej zamestnával s tým, že podľa
§ 79 ods. 1 ZP priznáva zamestnancovi nárok na náhradu mzdy odo dňa doručenia výzvy zamestnanca
na ďalšie zamestnávanie. Žalovaný namietol správnosť tejto konštrukcie rozhodujúceho obdobia. Medzi
sporovými stranami je nesporné, že žalovaný výzvu žalobcu na ďalšie zamestnávanie do 30.06.2014
rešpektoval, a žalobca bol do tohto dňa v riadnom pracovnom pomere. Preto do 30.06.2014 žalobcovi
nevznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP. Tento nárok mu vznikol až od 01.07.2014, teda
od začiatku tretieho štvrťroku 2014, a rozhodujúcim obdobím pre výpočet náhrady mzdy je podľa § 134
ods. 2 ZP obdobie druhého štvrťroku 2014, v ktorom bola žalobcovi vyplácaná hrubá mzda 558,51 eur a
čistá mzda 409,88 eur. Iný výklad § 179 ods. 1 ZP je značne rozširujúci. Preto sa žalovaný domáha, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a priznal žalobcovi náhradu mzdy z celkovej výške 4.918,56
eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15%, resp. 5,05 % ročne od dátumu splatnosti jednotlivých
miezd od 12.8.2014 až do 12.07.2015. Súčasne navrhol zmeniť aj výrok o náhrade trov konania podľa
úspešnosti v konaní, a zmeniť aj výrok ktorým bol zaviazaný žalovaný zaplatiť na účet súdu súdny
poplatok vo výške 295,11 eur. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne podaním doručeným
súdu dňa 18.7.2016. Zásadne nesúhlasil s odvolacou námietkou, že mala byť žalobcovi priznaná
náhrada mzdy vo výške čistej mzdy. Súd prvej inštancie stanovil výšku náhrady mzdy z hrubého zárobku
v súlade s § 135 ZP. Postupoval tak v súlade so zákonom. Rovnako zákonne postupoval aj pri výpočte
náhrady mzdy z priemerného mesačného zárobku (§ 134 ZP) zamestnanca v rozhodnúcom období,
ktorý sa zistí v rozhodnom období z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi a podľa odpracovanej doby.
Povinnosť vykonať zrážky mzdy má žalovaný až pri výplate mzdy žalobcovi podľa § 131 ZP. Pokiaľ ide
o rozhodujúce obdobie pre výpočet náhrady mzdy, žalobca taktiež nesúhlasil s odvolacou námietkou,
že rozhodujúcim obdobím je druhý štvrťrok 2014. Podľa § 79 ods. 1 druhá veta ZP je jednoznačné,
že náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa kedy oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní. V tomto prípade dňom 24.6.2016. Skutočnosť, že si
žalobca náhradu mzdy uplatnil až od 01.07.2014 bolo jeho rozhodnutím, pričom vychádzal z toho, že v
tomto období poberal riadnu mzdu a bol by v rozpore s dobrými mravmi ak by si uplatňoval aj náhradu



mzdy. Žalobca rozhodne nesúhlasí ani z výpočtom náhrady mzdy z čistej mzdy 409,88 eur ako nárokuje
žalovaný. Žalovaný považuje za oprávnenú náhradu mzdy do výšky 4.918,56 eur, ktorú následne bez
akéhokoľvek odôvodnenia zaslal bez príslušenstva a náhrady trov konania dňa 04.07.2016 žalobcovi
na jeho bankový účet. Tento postup žalovaného nepokladá žalobca za správny. Hlavne za situácie kedy
rozsudok nie je právoplatný, a preto dňa 10.07.2016 túto sumu vrátil späť na účet žalovaného. Súčasne
žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny.

4. V priebehu odvolacieho konania žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu doručil súdu prvej
inštancie oznámenie zo dňa 18.7.2016 o tom, že dňa 04.07.2016 zaplatil žalobcovi sumu 4.918,56 eur,
ktorá podľa jeho názoru predstavuje 12-násobok funkčného platu vypočítaného žalobcom v podanom
odvolaní. Túto skutočnosť preto navrhol žalovaný zohľadniť vo výroku odvolacieho súdu pri uplatnení
úrokov z omeškania.

5. Súd prvej inštancie doručil vyjadrenie žalobcu právnemu zástupcovi žalovanému, ktorý voči
nemu podal repliku prostredníctvom právneho zástupcu podaním doručením dňa 24.08.2016. Zotrval
na odvolacích námietkach v celom rozsahu. Zdôraznil, že § 131 ZP predpokladá výplatu mzdy
zamestnávateľom a nie plnenie povinnosti na základe rozsudku. Podľa rozsudku by mal žalovaný platiť
žalobcovi úrok z omeškania aj zo súm, ktoré je povinný zo mzdy žalobcu zraziť Teda zo súm, ktoré
sa žalobcovi nevyplácajú lebo ich žalovaný odvádza na plnenie svojich zákonných povinností. Zotrval
aj na ďalšej odvolacej námietke týkajúcej sa rozhodujúceho obdobia pre výpočet výšky mzdy. Táto
povinnosť vzniká až vtedy, kedy zamestnávateľ poruší svoje povinnosti podľa pracovnej zmluvy, teda,
až od okamihu kedy neplatne skončil pracovný pomer a nie počas plynutia výpovednej doby. V dôsledku
neplatnej výpovede žalovaný prestal žalobcovi prideľovať prácu až od 01.07.2014, a preto platiť náhradu
mzdy môže len do času kým nemôže žalobca vykonávať prácu. Následne preto treba vychádzať pri
nároku na náhradu mzdy z funkčného platu žalobcu za druhý štvrťrok 2014, a nie za prvý štvrťrok 2014
ako ustálil súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o zaplatenie sumy 4.918,46 eur na účet žalobcu, poukázal
žalovaný na § 566 ods. 1 OZ, podľa ktorého je veriteľ povinný prijať aj čiastočné plnenie. Zaplatená
suma sa podľa § 566 ods. 2 OZ započíta najskôr na istinu. Žalovaný toto plnenie poukázal žalobcovi za
účelom redukcie nároku na úrok z omeškania. Skutočnosť, že ju žalobca vrátil, nemôže mať vplyv na
obmedzenie doby omeškania žalovaného s poskytnutím náhrady mzdy.

6. Na uvedenú repliku reagovala právna zástupkyňa žalobcu duplikou doručenou súdu dňa 22.9.2016.
Odvolacie námietky žalovaného považuje za nesprávne a vykonštruované. V replike žalovaný použil tie
isté námietky ako v poslednom svojom vyjadrení, pričom žalobca zastáva identický názor prezentovaný
už vo vyjadrení zo dňa 14.07.2016. Pokiaľ ide o čiastočné zaplatenie žalovanej pohľadávky, právna
zástupkyňa poukázala na to, že ustanovenie § 566 ods. 2 OZ, predpokladá na takýto postup aj dohodu
so žalobcom, ku ktorej nedošlo. Žalovaný v tejto veci so žalobcom nekomunikoval, neoznámil mu a ani
sa s ním nijako nedohodol, že mu posiela nejaké peniaze. Súdne konanie sa pritom vedie o náhradu
mzdy a o jej výšku. Keďže výška nároku žalobcu nebola doposiaľ právoplatne rozhodnutá, nemohol si jej
časť žalobca ponechať z titulu, že by mohlo byť na jeho ujmu, pretože žalovaný v prípade neúspechu v
spore by si mohol požadovať prípadne od neho aj úroky z omeškania. Navyše žalovaný podal odvolanie
voči celej výrokovej časti napadnutého rozsudku, teda aj voči celej priznanej istine. Ak mal úmysel sumu
4.918,46 eur ako svoj dlh uznať a nerozporovať, mal v tejto časti podať aj príslušne upravené odvolanie.

7. Na dupliku žalobcu reagoval právny zástupca žalovaného ďalšou replikou doručenou súdu dňa
10.10.2016. Zdôraznil, že žalovaný časť výroku rozsudku o priznaní náhrady mzdy za 12 mesiacov
nenapadol odvolaním, a táto je právoplatná. Napadol len výrok o výške náhrady mzdy, ktorý v odvolaní
vyčíslil vo výške čistej mzdy na sumu 4.918,46 eur, a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak,
aby jeho platobná povinnosť bola daná len v tejto výške. Pokiaľ ide o čiastočne plnenie s poukazom na
§ 566 ods. 1 OZ, plnil žalovaný v rozsahu uznaného nároku žalobcovi vo výške 4.918,46 eur, pričom na
takéto plnenie nebol potrebný súhlas žalobcu ako veriteľa a nevyžaduje sa na takýto úkon dohoda.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 380 Civilného sporového poriadku
(ďalej len CSP). Keďže nebolo vo veci potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, odvolací súd
prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania, postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods.
1 CSP, a rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 15.06.2018.



9. Po preskúmaní výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie, odvolacích námietok žalovaného a
stanoviska žalobcu, dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol o žalovanom nároku správne a v
súlade so zákonom, pričom sú dôvody len na čiastočnú zmenu napadnutých výrokov.

10. Na základe podaného odvolania žalovaného zostal predmetom odvolacieho konania rozdiel medzi
sumou, ktorú žalovaný uznáva ako náhradu mzdy žalobcovi vo výške 4.918,56 eur a sumou priznanou
súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku vo výške 7.806,72 eur. Predovšetkým je správny právny
názor súdu prvej inštancie, že náhrada mzdy sa priznáva vždy vo výške hrubej mzdy v súlade s § 135
ZP. Vo výroku napadnutého rozsudku preto bolo potrebné uviesť, že ide o sumu tzv. hrubého zárobku,
ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi po právoplatnosti rozsudku. Pri vyplácaní tejto mzdy bude
žalovaný postupovať v súlade s § 131 ZP, a odvedie príslušné zrážky zo mzdy vyplývajúce zo zákona,
t.j. vyplatí žalobcovi len čistú mzdu.

11. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa rozhodného
obdobia, z ktorého sa mala výška náhrady mzdy vypočítavať. Ustanovenie § 79 ZP jednoznačne
stanovuje, že náhrada mzdy patrí zamestnancovi pri neplatnom skončení pracovného pomeru v sume
jeho priemerného zárobku odo dňa kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
V konaní nebolo sporné, že týmto dňom je deň 24.6.2014. Samotná skutočnosť, že do 30.06.2014 ešte
trval pracovný pomer žalobcu v spoločnosti žalovaného, neznamená odklon od aplikácie uvedeného
ustanovenia. Náhrada mzdy je sankciou za neplatné rozviazanie pacovaného pomeru zo strany
zamestnávateľa a satisfakciou pre postihnutého zamestnanca, a nemusí presne pokrývať obdobie kedy
zamestnanec reálne skončil pracovný pomer. Rozhodujúcim je deň, kedy zamestnanec pri neplatnom
skončení pracovného pomeru oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Nakoniec aj v prípadoch
kedy pracovné pomery boli skončené neplatne a zamestnanci malimedzičasom zamestnanie u iných
zamestnávateľov, nebránilo to tomu, aby im bola za to isté obdobie priznaná aj náhrada mzdy u
zamestnávateľa, ktorý s nimi neplatne rozviazal pracovný pomer. Súd prvej inštancie preto správne
vypočítal výšku náhrady mzdy za rozhodné obdobie, ktorým bol prvý štvrťrok 2014.

12. V priebehu odvolacieho konania žalovaný čiastočne plnil žalovanú pohľadávku do výšky sumy
4.918,56 eur, ktorú považoval za dôvodnú, tak, že ju previedol na účet žalobcu. Žalobca však túto sumu
neprijal a vrátil ju späť na účet žalovaného. Je správna obrana žalovaného, že v súlade s § 566 ods. 1
OZ je veriteľ povinný prijať aj čiastočné plnenie, ak to neodporuje dohode alebo povahe pohľadávky.
V danom prípade nebola medzi stranami sporu žiadna dohoda a ani povaha pohľadávky nebráni tomu,
aby mohol žalovaný čiastočne plniť žalobcovi uplatnenú náhradu mzdy skôr ako bude právoplatne
rozhodnuté vo veci samej. Z predložených dôkazov vyplýva, že uvedenú sumu previedol žalovaný
na účet žalobcu dňa 07.10.2016 (deň pripísania sumy na účet žalobcu), a k tomuto dňu pohľadávka
čiastočne zanikla jej splnením. To, že žalobca plnenie následne vrátil má vplyv na to, že žalovaný bude
po právoplatnosti rozsudku síce povinný opätovne túto sumu zaplatiť, avšak nemôže sa s touto časťou
dlhu dostať od 07.10.2016 do omeškania.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1,2, CSP potvrdil napadnutý rozsudok čo do
výšky priznanej istiny v celom rozsahu a precizoval znenie výroku tak, že ide náhradu brutto mzdy
vo výške 7.806,72-EUR. Čo do príslušenstva zmenil obdobie priznaného úroku k časti istiny 4.918,56
eur tak, že k tejto časti priznal žalobcovi nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania odo
dňa splatnosti jednotlivých splátok náhrady mzdy až do dňa 07.10.2016. Keďže uhradená časť dlhu
sa započítava primárne na najstaršie splatné splátky, v poradí 8. splátku náhrady mzdy 650,56 eur
rozdelil súd na dve časti, a to 364,64 eur, ku ktorej priznal žalobcovi úrok z omeškania 5,05 % ročne
od 12.02.2015 až do 07.10.2016, a druhú časť 285,92 eur, ku ktorej priznal úrok od 12.03.2015 až do
zaplatenia, a následne zákonný úrok aj k ďalším splátkam náhrady mzdy až do 12. splátky, odo dňa ich
splatnosti až do zaplatenia. Vo zvyšku nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania zamietol.
14. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v nadväznosti na § 255 ods. 1 CSP.
Žalobca bol do základu sporu úspešný aj v odvolacom konaní a preto mu súd priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie samostatným rozhodnutím.
15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh
(§ 428 CSP).