TATRAMAT, akciová spoločnosť


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/6/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8706206144
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8706206144.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.
Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobcov 1./ E. E.Ň., F.. XX.XX.XXXX, 2./ I. E.,
F.. XX.XX.XXXX, Z. T. E. H., právne zastúpení Mgr. Petrom Piatnikom, advokátom so sídlom Námestie
sv. Egídia 29/69, 058 01 Poprad, proti žalovanému TATRAMAT, akciová spoločnosť, so sídlom Hlavná
1416/28, 059 51 Poprad, IČO: 00 152 421, právne zastúpený JUDr. Dagmar Schmidtovou, advokátkou
so sídlom Hlavná 1416/28, 059 51 Poprad, o náhradu všetkých škôd spôsobených z vypratania z
trvalého pobytu, o odvolaní žalobcov aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 20C
149/2006-865 zo dňa 09. mája 2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že žalobu z a m i e t a.

Stranám náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1) a 2) rade sumu 50.649,07 eur, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

V prevyšujúcej časti súd návrh z a m i e t a.

Žalobcom v 1) a 2) rade súd priznáva náhradu trov konania v rozsahu 1/6.“

2. Rozhodnutie právne posúdil ustanovením § 185 odsek 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“); § 2 odsek 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov;
§ 415, § 420, § 712c zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).

3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný z dôvodu vysokých nedoplatkov
žalobcov, sa v konaní pred Okresným súdom Poprad č.k. 12C/616/2002 domáhal vypratania bytu
č. XX nachádzajúceho sa na Ul. L. J. XXXX v H.. V uvedenej veci bolo rozhodnuté rozsudkom sp.
zn. 12C/616/2002-55 zo dňa 05.03.2003 (potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
1Co/169/2003-100 zo dňa 13.10.2003) tak, že žalobcovia boli povinný vypratať predmetný byt po
zabezpečení náhradného bytu, ktorý môže byť aj horšej kvality a s menšou obytnou plochou ako
má byt, ktorý má nájomca vypratať. Náhradný byt mohol byť poskytnutý aj mimo obce, v ktorej sa



nachádza nimi vypratávaný byt. Z predložených dokladov a tvrdení zamestnancom Mesta H. mal súdu
prvej inštancie za preukázané, že bytový dom, v ktorom bola žalobcom ponúknutá bytová náhrada
bol postavený v roku 1997, nejednalo sa o byt I. kategórie, ale byt bol schopný užívania. Jednalo
sa o bytový dom s prízemím a jedným nadzemným podlažím, na každom podlaží boli dve kuchynky,
dve miestnosti so sociálnymi zariadeniami a dve kúpeľne, pričom tieto boli spoločné pre všetky byty
na poschodí. V bytovom dome bolo zriadené ústredné kúrenie. Do uvedeného bytového domu boli
umiestňovaní neplatiči z bytov vo vlastníctve mesta. Byt pridelený žalobcom mal výmeru cca XX m2,
jednalo sa o jednu samostatnú izbu, no technicky ju bolo možné priečkou rozdeliť na dve samostatné
izby s tým, že každá by mala vlastné okno. Podľa názoru súdu prvej inštancie byt, ktorý zabezpečil
žalovaný nespĺňal atribúty bytu v zmysle ustanovenia § 712c Občianskeho zákonníka. Nakoľko mali
žalobcovia mnohopočetnú rodinu s maloletými deťmi, bolo povinnosťou žalovaného, aby zabezpečil
deťom žalobcov dôstojné bývanie. Nakoľko nepovažoval povinnosť žalovaného za splnenú, konštatoval,
že vykonaním exekúcie vyprataním bytu vznikli uplatnené nároky žalobcov. Konštatoval, že písomné
vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady je jednostranným adresným právnym úkonom osoby, ktorá
poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie v právnom záujme osoby, ktorú zaťažuje povinnosť
zabezpečiť bytovú náhradu. Zákonná úprava v ustanovení § 712c odsek 3 Občianskeho zákonníka
trvá na tom, aby bol tento jednostranný právny úkon (vyhlásenie) doručený osobe, ktorá má nárok na
bytovú náhradu (nájomca). Pokiaľ dôjde k odmietnutiu uzavretia nájomnej zmluvy k pridelenému bytu,
je potrebné zisťovať dôvody toho odmietnutia pre účely možnosti či nemožnosti realizácie vypratania. V
prípade zistenia dôvodu hodného osobitného zreteľa nie je možné k exekúcii prestúpiť. V prejednávanej
veci mal súd prvej inštancie za to, že týmto dôvodom bola adekvátnosť zabezpečenej bytovej náhrady.
Žalobcovia preukázali prvý základný predpoklad pre priznanie nároku na náhradu škody, ktorým je
príčina - protiprávne konanie, ktoré malo spočívať opomenutí práv a oprávnených záujmov maloletých
detí v rámci exekučného konania. Stav prideľovaného bytu, či jeho umiestnenie a vybavenie svedčí
po tom, že sa nejednalo o byt primeraný. Pokiaľ došlo v exekučnom konaní k predaju hnuteľných
vecí žalobcov, ktorých hodnota bola znaleckým posudkom stanovená na sumu 649,07 Eur, uvedená
suma nebola v konaní žiadnou zo strán sporu spochybnená. V tomto smere tak súd prvej inštancie
považoval nárok na náhradu škody za preukázaný a v tejto časti teda návrhu vyhovel. Čo sa týka
uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu, konštatoval, že žiaden predpis detailne neupravuje náhradu
škody ako peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu, ale upravuje len mechanizmus určenia
minimálnej výšky nemajetkovej ujmy. Mal za to, že primeranou výškou náhrady nemajetkovej ujmy bude
suma 50.000 Eur ako hodnota bytu v regióne, za ktorú by žalobcovia mohli zabezpečiť sebe a svojim
deťom primerané dôstojné bývanie. Za podstatnú skutočnosť pri rozhodovaní o výške nemajetkovej
ujmy považoval aj zdravotný stav žalobcov a ich detí, rovnako ako ďalšie ich oprávnené záujmy.

4. Proti vyhovujúcemu výroku podal včas odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v
jeho napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým zistenia už s ohľadom na zistenie a posúdenie pasívnej vecnej legitimácie.
Žalobcovia počas konania pred súdom tvrdili, že k zásahu do ich osobnostných práv došlo postupom
exekútora v rámci vykonávania exekúcie vysťahovaním. Žalovaný však nepochybne rozhodnutia na
výkon exekúcie nevydával, a teda vytýkaného konania sa nedopustil (nevydal poverenie na vykonanie
exekúcie, exekučný príkaz, ani speňaženie hnuteľných vecí žalobcov), preto nemôže byť považovaný
za subjekt zásahu. Žalobcovia mali počas exekučného konania možnosť svoje záujmy a práva, pokiaľ
sa domnievali, že je do nich zasahované nezákonným spôsobom, hájiť a ochraňovať. Žalobcovia v
exekučnom konaní podali námietky, avšak tie boli zamietnuté, a teda bolo rozhodnuté o tom, že exekúcia
je vedená zákonne. Exekučný súd po podaní návrhu na vykonanie exekúcie návrh a jeho prílohy
preskúmal, a tým, že vydal poverenie na vykonanie exekúcie, nezistil dôvody na zamietnutie návrhu.
Následne pri vydaní poverenia exekútorovi bol povinný posúdiť a posudzovať, či oprávnený (v tomto
prípade žalovaný) zabezpečil pre povinného (v tomto prípade žalobcov) zodpovedajúcu bytovú náhradu,
ktorej zabezpečenie podmieňovalo povinnosť byt vypratať. Žalovaný predložil v exekučnom konaní
oznámenie o zabezpečení bytovej náhrady. Ani súdny exekútor, ani exekučný súd proti bytovej náhrade
nenamietali. Ak žalobcovia ako osoby, ktoré mali povinnosť byt vypratať, sa domnievali, že zabezpečená
bytová náhrada nebola zodpovedajúca, a vo veci bolo vedené exekučné konanie o vypratanie bytu,
mohli sa domáhať zastavenia exekučného konania. Rovnako mali možnosť podať na súd návrh, ktorým
by sa domáhali určenia, že ich práva na bytovú náhradu nezaniklo. Žiadne z týchto právnych krokov
neuskutočnili. Žalovanému nebola v rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 12C/616/2002-55 uložená
povinnosť zabezpečiť žalobcom primeranú bytovú náhradu v zmysle ustanovenia § 712a odsek 1
Občianskeho zákonníka, ani povinnosť zabezpečiť žalobcom dôstojné bývanie. Výrok znel, že žalovaní



(v tomto konaní žalobcovia) sú povinní vypratať byt po zabezpečení náhradného bytu, ktorý môže byť
aj horšej kvality a s menšou obytnou plochou a aj mimo obce, v ktorej sa nachádza nimi vypratávaný
byt. Prvoinštančný súd svojou argumentáciou absolútne neprípustným spôsobom rozšíril povinnosti
žalovaného a rozhodoval o veci, o ktorej už bolo predtým právoplatne rozhodnuté. Naviac konajúci súd
nemal bez akýchkoľvek pochybností preukázané to, či žalovaný svoju povinnosť splnil alebo nesplnil.
Náhradný byt spĺňal definíciu bytu v zmysle ustanovenia § 2 odsek 1 zákona č. 182/1993 Z.z.. Súd
prvej inštancie dospel k nesprávnym zisteniam aj pri posudzovaní splnenia povinnosti žalovaného na
zabezpečenie náhradného bytu v súvislosti so skutočnosťou, že žalobcovia mali mnohopočetnú rodinu s
malými deťmi. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že síce žalobcovia boli rodičmi
šiestich detí, avšak v čase rozhodovania o povinnosti ich byt vypratať boli tri deti plnoleté a so žalobcami
nežili v spoločnej domácnosti. Ďalšie tri deti boli v ústavnej starostlivosti (v detskom domove), a teda
žalobcovia o nich osobnú starostlivosť nezabezpečovali. V žiadnom prípade nešlo ani o malé deti, ale o
XX ročné, XX ročné a XX ročné dieťa. Nebola splnená ani podmienka protiprávnosti konania žalovaného
a ani podmienka priamej príčinnej súvislosti.

5. Proti zamietavému výroku podali včas odvolanie žalobcovia. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. Nesúhlasia s výškou priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000 Eur, ktorá je podľa ich názoru neprimerane nízka vo vzťahu k
spôsobenej ujme. Za primeranú považujú sumu 331.290,22 Eur. Stratou obydlia žalobcovia stratili svoje
dovtedajšie spoločenské postavenie a výrazne sa znížila v najbližšom okolí och občianska vážnosť.
Ako ľudia bez domova, ktorí nemali možnosť udržiavať pravidelnú osobnú hygienu, resp. sa riadne
ošatiť, sa stali u niektorých ľudí terčom posmechu. Tým, že žalobcovia stratili zo dňa na deň bývanie,
došlo k vážnemu zásahu do ich intímnej sféry. Bolo im odopreté právo sa nerušene stretávať v súkromí
svojho obydlia so svojimi deťmi a udržiavať s nimi citové väzby. Majú za to, že nedostatočná platobná
disciplína zo strany žalobcov nemôže maž negatívny vplyv na posudzovanie otázky, v akej výške im má
súd náhradu nemajetkovej ujmy priznať.

6. K odvolaniu žalovaného podali vyjadrenie žalobcovia. Žiadali, aby im odvolací súd priznal celú výšku
náhrady škôd.

7. K odvolaniu žalobcov podal vyjadrenie žalovaný. Poukázal na ustanovenie § 2 odsek 2 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého majú v občianskoprávnych vzťahoch účastníci rovnaké postavenie. Viniť
žalovaného z toho, že žalobcovia jeho vinou stratili obydlie, nie je v súlade s touto právnou úpravou.
Žalobcovia boli a sú svojprávnymi fyzickými osobami, ktoré vedeli, že neplatenie nájomného od roku
1993 musí viesť žalovaného k tomu, že podnikne kroky k tomu, aby mu nevznikala škoda, titulom dlhu na
nájomnom činí 11.702,40 Eur. Zdôraznil, že pred vysťahovaním z bytu sa žalovaný snažil riešiť otázku
dlhu žalobcov aj inak, napr. žalobami o platenie dlhu, avšak bezvýsledne. Žalovaný neporušil žiadnu
povinnosť, ktorú mu ukladali platné a účinné zákony pre postup vysťahovania z bytu.

8. K vyjadreniu žalovaného podali vyjadrenie žalobcovia. Uviedli, že po roku 2004 sa mal. deti žalobcov
vrátili z ústavnej starostlivosti do domácnosti žalobcom a teda v čase protiprávneho konania žalovaného
tvorili so žalobcami funkčnú rodinu. Je síce pravdou, že žalobcovia odmietli prevziať náhradný byt,
ktorý zabezpečil žalovaný, avšak tento nespĺňal atribúty bytu v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu.
Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že dodnes eviduje voči žalobcom pohľadávku z titulu nezaplateného
nájomného vo výške 11.700 Eur, k tomu žalobcovia uviedli, že predmetom tohto konania nie je peňažná
pohľadávka žalovaného, ktorú mal možnosť vymáhať v osobitnom konaní.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie,
preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. V konaní však neboli splnené podmienky na
potvrdenie a ani na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odvolanie žalobcov vyhodnotil ako nedôvodné.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný je vlastníkom bytu č. XX nachádzajúcom sa v H. na ul. L.
J. XXXX bl. Q.. Uvedený byt bol rozhodnutím právneho predchodcu žalovaného zo dňa 05.01.1977
žalobcom pridelený podľa ustanovenia § 24 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi. Listom zo
dňa 16.10.2001 žalo žalovaný žalobcom výpoveď z nájmu bytu z dôvodu neuhrádzania nájomného za



obdobie rokov 1993-2001. Žalobcom bola daná možnosť odkúpenia bytu za symbolickú cenu v prípade
úhrady aspoň 1/3 dlhu. Okresný súd Poprad rozsudkom sp. zn. 12C/616/02-55 zo dňa 05.03.2003
(potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/169/03-100 zo dňa 13.10.2003) uložil
žalobcom povinnosť vypratať byt č. XX nachádzajúci sa v H. na ul. L. J. XXXX bl. Q., pozostávajúceho
z troch izieb a príslušenstva do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu, ktorý môže byť aj byt horšej
kvality a menšou obytnou plochou ako má byt, ktorý má nájomca vypratať. Náhradný byt mohol byť
poskytnutý aj mimo obce, v ktorej sa nachádza nimi vypratávaný byt. Spolu so žalobcami sa v rovnakej
lehote mali z bytu vysťahovať aj všetky osoby, ktoré s nimi bývali.

11. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 16.02.2004 doručil žalovaný súdnemu exekútorovi D.. E.
T. návrh na vykonanie exekúcie, na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok
Okresného súdu Poprad sp. zn. 12C/616/02-55 zo dňa 05.03.2003. Dňa 27.02.2004 bola Okresnému
súdu Poprad ako súdu exekučnému doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Poprad vydal dňa 20.04.2004 poverenie č. XXXX XXXXXX. Dňa 24.06.2004 súdny
exekútor doručil žalobcom upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom žalobcom oznámil, že exekúcia
sa vykoná vyprataním bytu a vymoženie peňažného nároku oprávneného (v tomto konaní žalovaného) a
súdneho exekútora zrážkami zo mzdy, zrážkami z iných príjmov, prikázaním pohľadávky z účtu v banke,
prikázaním iných peňažných pohľadávok, predajom hnuteľných vecí, či predajom cenných papierov.
Uvedeným upovedomením súdny exekútor zároveň vyzval žalobcov, aby do 14 dní od doručenia tohto
upovedomenia uspokojili pohľadávku žalovaného a jej príslušenstvo ako aj trovy súdneho exekútora,
inak vydá exekučný príkaz na vykonanie exekúcie. Zároveň žalobcov poučil, že povinní (v tomto konaní
žalobcovi) sú oprávnení vzniesť u súdneho exekútora do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré viedli k zániku
vymáhaného nároku alebo bránia jeho vykonateľnosti alebo sú tu iné skutočnosti, pre ktoré je exekúcia
neprípustná. Dňa 26.06.2004 bolo súdnemu exekútorovi zo strany žalobcov zaslané podanie, ktoré
vyhodnotil ako námietky proti exekúcii. Okresný súd Poprad uznesením sp. zn. 7Er/74/04 zo dňa
14.04.2005 rozhodol tak, že námietky povinných proti exekúcii zamietol. V odôvodnení uvedeného
rozhodnutia uviedol, že povinní (v tomto konaní žalobcovia) v námietkach uviedli, že ide o predčasnú
exekúciu, pretože vo veci sp. zn. 12C/616/02 podali dovolanie. Súd tiež uviedol, že bolo zistené, že
Najvyšší súd podané dovolanie odmietol. V odôvodnení uznesenia tiež poukázal na to, že povinní
síce vzniesli námietky proti exekúcii v zákonom stanovenej lehote, avšak nepreukázali, že by po
vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo by bránili
jeho vymáhateľnosti alebo že tu boli iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Keďže povinní v
podaných námietkach neuviedli ďalšie skutočnosti, ktoré by opodstatňovali podanie námietok, súd tieto
zamietol. Dňa 21.07.2004 súdny exekútor vydal príkaz na začatie exekúcie - príkaz na začatie exekúcie
zrážkami z iných príjmov a dňa 11.05.2005 a 26.05.2005 príkaz na vykonanie exekúcie vyprataním
bytu. Dňa 06.06.2005 spísal súdny exekútor záznam o odovzdaní bytu oprávnenému. Listom zo dňa
05.09.2005 oznámil súdny exekútor žalobcom prevzatie uschovaných hnuteľných vecí. Dňa 19.04.2006
vykonal súdny exekútor súpis hnuteľných vecí podliehajúcich exekúcii a žalobcov upovedomil o čase
a mieste oceňovania spísaných hnuteľných vecí. Zároveň objednal znalecký posudok na stanovenie
všeobecnej hodnoty týchto hnuteľných vecí. Dňa 19.05.2006 vydal súdny exekútor dražobnú vyhlášku,
ktorou oznámil odpredaj hnuteľných vecí formou verejnej dražby. Zo záznamu súdneho exekútora zo
dňa 24.10.2006 vyplýva, že dražba ako aj opakovaná dražba skončili neúspešne. Dňa 09.06.2006 bolo
odpredaných len časť vecí. Nakoľko si povinní ďalšie veci neprevzali, nevydražené veci boli v zmysle
ustanovenia § 126 Exekučného poriadku odpredané náhodnému záujemcovi za jeho ponúknutú cenu.

12. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

13. Podľa ustanovenia § 13 odsek 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa odseku 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba
tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.



Podľa odseku 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

14. Podľa ustanovenia § 16 Občianskeho zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

15. Podľa ustanovenia § 420 odsek 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú
spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa odseku 3, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

16. Ako pri náhrade škody, tak aj pri náhrade nemajetkovej ujmy musia byť splnené isté predpoklady
vzniku zodpovednosti, a to protiprávne konanie, t.j. zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu
(nemusí ísť o konkrétne porušenie, postačuje ohrozenie práv), vznik nemajetkovej ujmy a príčinná
súvislosť medzi zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy.

17. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je
neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z
hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Za neoprávnený nemožno považovať zásah do osobnostnej sféry,
ak ide o okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania (napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc,
nutná obrana či krajná núdza).

18. Žalobcovia odvodzujú nemajetkovú ujmu, ktorá im vznikla od konania žalovaného, ktorý mal porušiť
právnu povinnosť uloženú právoplatným rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 12C/616/02-55 zo
dňa 05.03.2003, t.j. zabezpečiť žalobcom náhradný byt. Uviedli, že byt zabezpečený žalobcom nespĺňal
požiadavku adekvátnosti.

19. Z obsahu spisu vyplýva, že v čase vydania exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Poprad
sp. zn. 12C/616/02-55 zo dňa 05.03.2003 boli žalobcovia rodičia 6 detí. Z týchto detí boli 3 deti
maloleté, pričom v danom období so žalobcami nebývali, nakoľko sa nachádzali v ústavnej starostlivosti,
pričom žalobcom navštevovali počas prázdnin, či dní odpočinku. Z uvedeného vyplýva, že už v čase
rozhodovania o vyprataní bytu mal konajúci súd vedomosť o tom, že žalobcovia majú ešte maloleté deti,
ktoré v danom období neboli v bezprostrednej starostlivosti žalobcov. Konajúci súd mal tiež vedomosť
o náhradnom byte ponúkanom žalovaným (nachádzajúcom sa na ul. A. v H.) a určil, že náhradný byt
môže byt aj horšej kvality a s menšou obytnou plochou.

20. Listom zo dňa 26.08.2002 žalovaný žalobcom oznámil, že im pridelil náhradný sociálny byt menšej
podlahovej plochy na ul. A. XXX/XX v H.. Mesto H. rozhodnutím XXX/XX/XXXOsb/Ho zo dňa 01.06.2005
určilo nájomcu na uzatvorenie zmluvy o nájme náhradného bytu č. XX, ktorý sa nachádza na ul. A. XXX/
XX v H., prízemie, O.. kategória, pozostávajúceho s X izby a príslušenstva tak, že prenajímateľom bude
Mesto H. a nájomcom žalobcovia. Z vyjadrenia Mesta H. zo dňa 09.12.2010 vyplýva, že žalobcovia
si predmetný byt odmietli prevziať, v súvislosti s čím vznikla Mestu škoda spočívajúca v úhradách za
energie a čistý nájom.

21. Čo sa týka samotného bytu č. XX, ktorý sa nachádza na ul. A. XXX/XX v H., z výpovede
zamestnankyne žalovaného na pojednávaní dňa 25.10.2011, ktorá byt osobne navštívila vyplýva, že sa
jednalo o byt O.. kategórie o výmere približne XX m2. Napriek tomu, že sa jednalo o jednu miestnosť, bolo
možnú ju bez problémov rozdeliť na menšie miestnosti, čo bolo u obdobných bytoch aj zvykom. Byt bol
užívania schopný, čistý a mal viacero okien. Byt obsahoval samostatné ústredné kúrenie a mal spoločné
sociálne zariadenie a tiež kuchynku. Z výpovede zamestnanca Mestského úradu v H., organizačný
odbor, oddelenie správy bytov a nebytových priestorov na pojednávaní dňa 21.11.2011 vyplýva, že byt
sa nachádzal v samostatnom objekte, kde boli umiestňovaní neplatiči. Byt osobne videl, pričom bol
schopný užívania. V predmetných objektoch sa pravidelne, minimálne raz do týždňa vykonávali kontroly.
Oficiálne sa jednalo o byt III. kategórie, no v skutočnosti by sa dalo hovoriť aj o II. kategórii z dôvodu, že
v bytovom dome bolo zriadené ústredné kúrenie. Z vyjadrenia Mestského úradu H. zo dňa 06.12.2011
vyplýva, že predmetný byt do 15.04.2002 obývala p. I. J., ktorá byt odovzdala bez škôd a závad. Z
výpovede zamestnankyne mesta H., oddelenie správy bytov a nebytových priestorov na pojednávaní
dňa 14.02.2012 vyplýva, že žalobcovia odmietli poskytnuté náhradné ubytovanie ešte predtým, ako



predmetný byt navštívili spolu so svedkyňou. Svedkyňa uviedla, že nakoľko sú sociálne zariadenia
spoločné, o ich čistotu a funkčnosť by mali dbať predovšetkým nájomcovia. Dvakrát ročne mesto H.
okrem deratizácie zabezpečuje aj kompletnú dezinfekciu spoločných priestorov.

22. Z obsahu spisu vyplýva, že o pridelenom bytu č. XX nachádzajúcom sa na ul. A. XXX/XX v H. mali
žalobcovia vedomosť ešte pred vydaným rozhodnutia Okresného súdu Poprad sp. zn. 12C/616/02-55
zo dňa 05.03.2003 a vedomosť o ňom mal aj súd rozhodujúci o vyprataní bytu ako aj súdny exekútor.
Žalobcovia napriek tomu, že v tomto súdnom konaní majú voči pridelenému bytu námietky, v rámci
exekučného konania uvedené námietky nevzniesli. V priebehu exekučného konania nevzniesli proti
exekúcii námietky, ktorými by preukázali, že by po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré
spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo by bránili jeho vymáhateľnosti alebo že tu boli iné dôvody,
pre ktoré je exekúcia neprípustná.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovia v tomto súdnom konaní nepreukázali, aby zo strany
žalovaného došlo k protiprávnemu konaniu Žalobcovia nepreukázali, aby žalovaný porušil povinnosť,
ktorá mu bola rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 12C/616/02-55 zo dňa 05.03.2003 uložená,
t.j. aby žalobca pred výkonom exekúcie vyprataním bytu neposkytol žalobcom náhradný byt.

24. Bytom sa na účely zákona č. 182/1993 Z.z. rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú
rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné
bytové jednotky. V priebehu konania bolo podľa názoru odvolacieho súdu preukázané, že byt, ktorý
ponúkol žalovaný žalobcom spĺňa atribúty bytu. Z výpovedí svedkov vyplýva, že sa síce jednalo o byt
s jednou obytnou miestnosťou, avšak o takej rozlohe, že by bolo možné danú miestnosť priečkami
rozdeliť na viacero izieb s tým, že každá z nich by mala samostatné okno. K bytu síce prislúchalo
sociálne zariadenie a kuchyňa, ktoré boli spoločné pre viacerých nájomcov, avšak uvedené v danom
prípade nič nemení na skutočnosti, že sa byt č. XX bol podľa rozhodnutia stavebného úradu bytom.
Vykonaným dokazovaním tiež bolo preukázané, že svojou veľkosťou, funkcionalitou a čistotou by bol
schopný zabezpečiť dôstojné bývanie pre žalobcov a členov jeho domácnosti. Bolo tiež preukázané, že
objekt, kde sa byt č. XX nachádzal obývali len ďalší neplatiči. Bezdomovci a neprispôsobiví občania boli
ubytovaní v inom objekte. Žalobcovia by v tomto náhradnom byte neboli obmedzovaný právom bývania
aj ďalších nájomcov, nakoľko byt č. XX bol pridelený výlučne žalobcom.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že pre priznanie nemajetkovej ujmy žalobcom
nebola splnená jedna zo základných podmienok a to protiprávne konanie žalovaného.

26. K nároku na náhradu škody odvolací súd uvádza, že žalovaný sa nedopustil žiadneho protiprávneho
konania, exekučné konanie bolo vykonané lege artis a teda žalovaný svojim konaním nespôsobil
žalobcom škodu. Odvolací súd navyše poukazuje na pripojený exekučný spis z ktorého vyplýva zoznam
vecí podliehajúcim exekúcii. Žalobcovia teda nepreukázali, aby boli zexekvované aj veci osobnej
potreby, či iné veci, ktoré podľa zákona nepodliehajú exekúcii. Zo spisu tiež vyplýva, že uvedené veci
boli ocenené znaleckým posudkom. Predaj daných vecí sa uskutočnil v súlade so zákonom dobrovoľnou
dražbou pričom, vzhľadom na neúspešnosť dražieb, mali žalobcovia možnosť dané veci prevziať späť.

27. K postupu odvolacieho súdu, ktorý týmto rozhodnutím pristúpil k zmene napadnutého rozsudku
odvolací súd uvádza, že k zmene rozsudku pristúpil na základe právnej úpravy vyjadrenej v ustanovení
§ 388 C.s.p.. K zmene prvoinštančného rozhodnutia nemohol pristúpiť už skôr, nakoľko na to neboli
splnené podmienky. Napriek pokynom odvolacieho súdu vyjadrených v zrušujúcich rozhodnutiach,
súd prvej inštancie na tieto neprihliadal, dostatočne nepreskúmal základ uplatneného nároku, resp. v
prvoinštančných rozhodnutiach nedošlo k ustáleniu skutkového stavu v právnych otázkach, ktoré boli
dôležité pre rozhodnutie vo veci samej. To, že odvolací súd z vyššieho uvedených dôvodov zrušil niektoré
z rozhodnutí súdu prvej inštancie neznamenalo, že mal súd prvej inštancie následne rozhodnúť opačne,
ale mal sa riadiť pokynmi uvedenými v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia v zmysle ustanovenie § 391
odsek 2 a 3 C.s.p. (resp. ustanovenie § 226 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinný
do 30.06.2016).

28. Nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu nebola vzhľadom na vyššie uvedené závery žaloba
dôvodná, odvolací súd postupom podľa ustanovenia § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalobu zamietol.



29. Podľa ustanovenia § 255 odsek 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.

30. Podľa ustanovenia § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa.

31. Účelom ustanovenia § 257 C.s.p. je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom
skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

32. Toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie
(v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň
možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. (Pozri
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009)

33. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s
veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. (Pozri uznesenie Ústavného súdu SR
z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14)

34. Podľa názoru odvolacie súdu v prejednávanom prípade existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré odôvodňujú nepriznanie trov konania žiadnej zo sporových strán. Uvedené dôvody
spočívajú v zárobkových a majetkových pomeroch žalobcov (v súvislosti s ich reálnymi možnosťami
a schopnosťami). Aplikácia uvedeného ustanovenia podľa názoru odvolacie súdu neodporuje dobrým
mravom a nejde ani o neprimeranú tvrdosť voči žalovanému.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol odvolací súd o trovách prvoinštančného ako aj odvolacieho
konania v zmysle ustanovenia § 255 odsek 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 257 C.s.p. tak, že stranám
sporu náhradu trov konania nepriznal.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).