TATRAMAT, akciová spoločnosť


Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 20C/149/2006
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8706206144
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Koman
ECLI: ECLI:SK:OSPP:2017:8706206144.38

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad, v konaní pred sudcom JUDr. Petrom Komanom, v právnej veci žalobcov: X) E. E.,
F.. XX.X.XXXX, X) I. E., F.. XX.X.XXXX, Z. T. H., pr. zast. Mgr. Petrom Piatnikom, advokátom AK Poprad,
Nám. sv. Egídia 29/69, proti žalovanému: Tatramat, akciová spoločnosť, so sídlom Poprad, Hlavná
1416/28, IČO: 00 152 421, pr. zast. JUDr. Dagmar Schmidtovou, advokátkou AK Poprad, Mnoheľova
839/10, o náhradu všetkých škôd spôsobených z vypratania z trvalého pobytu, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1) a 2) rade sumu 50.649,07 eur, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

V prevyšujúcej časti súd návrh z a m i e t a.

Žalobcom v 1) a 2) rade súd priznáva náhradu trov konania v rozsahu 1/6.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom doručeným dňa 23.5.2006 sa žalobcovia domáhali vydania rozhodnutia, ktorým bude
žalovanému uložená povinnosť vydať kľúč od poštovej schránky umiestnenej v bytovom dome v H., K..
A.. J. XXXX/XX, vykázať cudzie osoby z bytu č. XX, pôvodne užívaného žalobcami a ďalej aby súd
žalovaného a jeho zástupcu zaviazal na náhradu všetkých škôd a ujmy spôsobenej vyprataním žalobcov
z miesta trvalého pobytu.
Dôvodom podania návrhu je skutočnosť, že v zmysle rozsudku Okresného súdu v Poprade zo dňa
5.3.2003 č. k. 12C/616/2002-55 bola žalobcom uložená povinnosť vypratať byt č. XX nachádzajúci sa
v H. na ulici A.. J. XXXX/XX, pozostávajúci z troch izieb a príslušenstva do 15 dní po zabezpečení
náhradného bytu, ktorý môže byť aj horšej kvality a s menšou obytnou plochou ako má byt, ktorý má
nájomca vypratať. Náhradný byt mohol byť poskytnutý aj mimo obce, kde sa vypratávaný byt nachádza.

2. Vzhľadom na to, že žalobcovia povinnosť stanovenú rozsudkom nesplnili, na návrh žalovaného súdny
exekútor JUDr. Michal Bulko v konaní vedenom pod sp. zn. EX-133/2004 vypratal byt, veci žalobcov
vysťahoval a znemožnil ďalší prístup navrhovateľom k predmetnému bytu.
Podľa názoru navrhovateľov bolo vypratanie nezákonné, nakoľko nebola splnená podmienka pridelenia
náhradného bytu tak, ako súd v rozsudku uložil. Poukázali na to, že im bol pridelený priestor v dome
pre sociálne neprispôsobivé osoby s neprimeranou výmerou a bez sociálnych a iných nevyhnutných
zariadení. Podľa navrhovateľov priestor im pridelený nie je bytom a pokiaľ teda nebola splnená povinnosť
pridelenia náhradného bytu, nebolo možné exekúciu vykonať, teda navrhovateľov a spolubývajúce
osoby z bytu vypratať. V rámci informatívneho výsluchu dňa 14.8.2007 navrhovatelia žiadali, aby súd
odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľom sumu 331.939,18 eur z titulu náhrady škody.
Na dotaz súdu žalobcovia doplnili svoje vyjadrenie s tým, že sa domáhajú náhrady škody v sume
649,07 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 331.290,22 eur. Dôvodom pre uplatnenie nároku na



nemajetkovú ujmu je nesplnenie povinnosti zabezpečiť náhradný byt v zmysle právoplatného rozsudku
súdu, predloženie nepravdivého potvrdenia exekútorovi, v dôsledku čoho došlo k vykonaniu exekúcie a
vzniku nemajetkovej ujmy. V dôsledku nesplnenia povinnosti v zmysle rozsudku bola vykonaná exekúcia
- vypratanie žalobcov a došlo tak k faktickému rozpadu domácnosti žalobcov. Náhradu škody v sume
649,07 eur si žalobcovia uplatňujú ako hodnotu vecí žalobcov predaných v rámci výkonu exekúcie.

3. Žalovaný sa k podanému návrhu písomne vyjadril a nárok žalobcov neuznal. Uviedol, že vypratanie
bytu sa na základe právoplatného rozsudku uskutočnilo zákonným spôsobom a nároky žalobcov nie sú
opodstatnené ani podložené. Podľa žalovaného nie súd tvrdenia uvádzané žalobcami v návrhu pravdivé,
nakoľko žalobcovia v čase obývania bytu č. XX dlhovali už ku koncu roka 2003 odporcovi za nájom sumu
cca 250.000,- Sk. Žalovaný navrhol návrh zamietnuť.

4. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov I. J., Q. E., D. E., E. U. I. I. M. a
listinnými dôkazmi založenými v spise, z čoho zistil tento skutkový stav:

5. Podaným návrhom sa žalobcovia domáhali náhrady škody vo výške 331.939,18 eur, ktorá im mala
byť spôsobená žalovaným tým, že v rozpore s povinnosťou stanovenou rozsudkom Okresného súdu v
Poprade zo dňa 5.3.2003 č.k. 12C/616/2002-55 na návrh odporcu súdny exekútor JUDr. Michal Bulko
vypratal byt č. XX R. H. F. K. A.. J. XXXX/XX, a to bez toho, že by bol žalobcom zabezpečený náhradný
byt.
Napriek tomu, že predmetným rozsudkom bol žalovaný zaviazaný povinnosťou zabezpečiť náhradný byt,
ktorý mohol byť aj byt horšej kvality a s menšou obytnou plochou a aj mimo obce, v ktorej sa vypratávaný
byt nachádza, podľa žalobcov byt, ktorý bol žalobcom zabezpečený, nebol v skutočnosti bytom ale
nebytovými priestormi, v ktorých nebolo možné žiť a vychovávať maloleté deti.
Žalobcovia sa domáhajú náhrady škody v sume 649,07 eur ako hodnoty vecí žalobcov predaných v
rámci výkonu exekúcie a tiež náhrady nemajetkovej ujmy v sume 331.290,22 eur z dôvodu nesplnenia
povinnosti zabezpečiť náhradný byt v zmysle právoplatného rozsudku súdu a predloženia nepravdivého
potvrdenia exekútorovi.

6. Žalovaný s podaným návrhom žalobcov nesúhlasil a mal za to, že jeho povinnosť zabezpečiť náhradný
byt bola riadne splnená. Poukázal na to, že na jeho žiadosť mu Mesto Poprad poskytlo súčinnosť a
zabezpečilo pre žalobcov náhradný byt na ulici A. Č.. XXX/XX R. H., ktorý však žalobcovia odmietli
prevziať. Napriek tomu uvedený byt nebol obsadený inými osobami a náklady na jeho správu a údržbu
uhrádzal žalovaný. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že dôvodom vypratania bytu č. XX žalobcami bolo
dlhodobé neplatenie nájomného a úhrad spojených s užívaním bytu.

7. Rozsudkom zo dňa 21.2.2012 súd návrh zamietol. Po odvolaní podanom žalobcami Krajský súd v
Prešove rozsudok súdu inštancie zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie. V zmysle
pokynu súdu druhej inštancie sa mal súd prvej inštancie opätovne zaoberať tvrdeniami žalobcov o tom,
že pokiaľ by žalovaný nepredložil exekútorovi falošné potvrdenie o zabezpečení náhradného bytu, k
exekúcii vyprataním by nedošlo.
Rozsudkom zo dňa 5.11.2013 súd opätovne návrh zamietol. Po odvolaní podanom žalobcami Krajský
súd v Prešove rozsudok súdu prvej inštancie opätovne zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie a
rozhodnutie. V zmysle pokynu sa mal súd prvej inštancie opätovne zaoberať tvrdeniami žalobcov, že v
dôsledku nepravdivého tvrdenia žalovaného o zabezpečení bytovej náhrady pre žalobcov došlo k škode.
Súčasne sa mal súd zaoberať otázkou pravdivosti prehlásenia žalovaného o zabezpečení primeranej
bytovej náhrady.
Rozsudkom zo dňa 27.10.2014 súd žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcom sumu 10.000,-
eur. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany sporu a uznesením Krajského súdu v Prešove
zo dňa 25.2.2016 bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. V zmysle
pokynu súdu druhej inštancie bolo ďalej potrebné zistiť, či sa žalobcovia domáhajú náhrady škody podľa
ust. § 420 a nasl Občianskeho zákonníka, alebo len náhrady nemajetkovej ujmy z titulu neoprávneného
zásahu do osobnostných práv žalobcov.
Po vrátení veci žalobcovia na dotaz súdu uviedli, že sa domáhajú náhrady škody v sume 649,07 eur a
náhrady nemajetkovej ujmy v sume 331.290,22 eur. Dôvodom pre uplatnenie nároku na nemajetkovú
ujmu je nesplnenie povinnosti zabezpečiť náhradný byt v zmysle právoplatného rozsudku súdu,
predloženie nepravdivého potvrdenia exekútorovi, v dôsledku čoho došlo k vykonaniu exekúcie a vzniku
nemajetkovej ujmy. V dôsledku nesplnenia povinnosti v zmysle rozsudku bola vykonaná exekúcia -



vypratanie žalobcov a došlo tak k faktickému rozpadu domácnosti žalobcov. Náhradu škody v sume
649,07 eur si žalobcovia uplatňujú ako hodnotu vecí žalobcov predaných v rámci výkonu exekúcie.

8. Z rozsudku Okresného súdu v Poprade zo dňa 5.3.2003 č.k. 12C/616/2002-55 súd konštatuje, že
návrh na vypratanie bol voči žalobcom podaný z toho dôvodu, že nájomný vzťah žalobcov, ktorý vznikol
rozhodnutím zo dňa 5.1.1977, zanikol uplynutím výpovednej doby dňom 31.7.2002 a dôvodom podania
výpovede z nájmu bolo neplnenie si povinností úhrady nájomného za obdobie rokov 1993 až 2001.
Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.11.2003 a vykonateľnosť do 15 dní odo dňa splnenia
povinnosti žalovaným. Rozsudkom z 13.10.2003 Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil a uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 16.12.2004 bolo aj dovolanie voči
predchádzajúcim rozhodnutiam odmietnuté.
V zmysle konštatovaného právoplatného rozhodnutia tak žalovaný dňa 16.2.2004 ako oprávnený
podal návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhal výkonu povinnosti vypratať byt. K návrhu
predložil vlastné prehlásenie zo dňa 19.3.2004, že oprávnený má pre povinných - žalobcov pripravené
ubytovanie, nachádzajúce sa v H. na ulici A., J.. Č.. XXX, T. Č.. XX. Na základe uvedeného oznámenia
súdny exekútor vypracoval a doručil účastníkom exekučného konania upovedomenie o začatí exekúcie.
V zmysle záznamu o odovzdaní bytu oprávnenému zo dňa 6.6.2005 poverený exekútor 3-izbový byt č.
XX, nachádzajúci sa na O.. H. bytového domu na ulici A.. J. R. H. J.. Č.. XXXX odovzdal oprávnenému
žalovanému. Pri vyprataní bytu súdny exekútor ďalej uložil hnuteľné veci a tieto boli následne odpredané
záujemcom. Ich predajom mala byť žalobcom spôsobená škoda v sume 649,07 eur.

9. Dôvodom uplatnenia žalovaného nároku má byť spôsobenie škody predajom hnuteľných vecí
žalobcov a vzniku nároku na nemajetkovú ujmu z titulu nesplnenia podmienky pridelenia náhradného
bytu pred vyprataním.

10. Podľa § 185 ods. l zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný
poriadok"), ak vykonateľné rozhodnutie, ktoré je podkladom na exekúciu, ukladá, aby povinný vypratal
byt, za ktorý treba zabezpečiť či už náhradný byt, alebo náhradné ubytovanie, exekútor vykoná exekúciu
vtedy, keď oprávnený preukáže, že pre povinného je zabezpečená taká náhrada, aká je určená v
rozhodnutí, ktoré je podkladom exekúcie.

11. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., bytom sa na účely tohto zákona rozumie miestnosť alebo
súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento
účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky.

12. Podľa § 712c Občianskeho zákonníka ak tento zákon neustanovuje inak, nájomca nie je povinný
vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada.
Spoloční nájomcovia majú právo len na jednu bytovú náhradu. Ustanovenia osobitného zákona o
zabezpečení bytovej náhrady a prístrešia platia primerane. Nájomca, ktorý má byt vypratať, je povinný
uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej
náhrady; ak nájomnú zmluvu bezdôvodne neuzavrie, jeho nárok na bytovú náhradu zanikne.

13. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalovaný, z dôvodu vysokých nedoplatkov žalobcov,
nedoplatky vymáhal v dôsledku čoho bolo ďalej rozhodnuté o povinnosti žalobcov vypratať už nimi
užívaný byt (sp. zn. 12C/616/2002). Po právoplatnosti rozhodnutia o povinnosti vypratať byt, žalovaný
požiadal o súčinnosť mesto Poprad, a to pri zabezpečení náhradného bytu pre žalobcov v zmysle
rozsudku, ktorým bola žalobcom povinnosť byt vypratať, uložená.
Z predložených dokladov a tvrdení zamestnancov Mesta Poprad bytový dom, v ktorom bola žalobcom
ponúknutá bytová náhrada bol postavený v roku 1997, nejednalo sa o byt I. kategórie, ale byt bol schopný
užívania. Jednalo sa o bytový dom s prízemím a jedným nadzemným podlažím, na každom podlaží sú
dve kuchynky, dve miestnosti so sociálnymi zariadeniami a dve kúpeľne, pričom tieto sú spoločné pre
všetky byty na poschodí. V bytovom dome bolo zriadené ústredné kúrenie a v tomto bytovom dome sú
umiestňovaní neplatiči z bytov vo vlastníctve mesta. V dôsledku požiaru bol bytový dom zničený.

14. Byt pridelený žalobcom mal výmeru približne 35 m2, jednalo sa o jednu samostatnú izbu a spotreba
vody bola rozpočítaná medzi všetkých obyvateľov rovnako ako spotreba elektrickej energie. Technicky
bolo možné byt rozdeliť priečkou na dve samostatné izby s tým, že každá by mala vlastné okno. Čo sa



týka vybavenia bytov, jedná sa o prázdne miestnosti, na podlahe majú uložené tzv. linoleum. Elektrické
rozvody sú vedené pod stropom a zásuvky majú prívod vo vonkajších lištách.
Vzhľadom na to, že ubytovacie priestory a spoločné priestory sú kvalifikované ako byty, o ich čistotu
a funkčnosť majú dbať predovšetkým jednotliví nájomníci. Povinnosť úradu zabezpečiť nápravu vzniká
až v prípade porúch, alebo potreby opráv a hygienicky stav ubytovacích priestorov závisí od správania
ubytovaných. Žalovaný v rámci ročného vyúčtovania za tento byt hradil povinné platby aj po tom, ako
žalobcovia ponúkaný byt odmietli. Je potrebné poznamenať, že kvalifikáciu bytu určuje stavebný úrad
a je na ňom, aké štandardy pre svoju kvalifikáciu použije.

15. Podstatou sporu je posúdenie, či žalovaný mal žiadať vypratanie bytu žalobcami, resp. či pre toto
vypratanie boli splnené podmienky. S prihliadnutím na argumentáciu uvedenú v rozhodnutí Krajského
súdu Prešov, ktorým rozhodnutím je súd prvej inštancie viazaný a plne sa s ním stotožňuje, je
nepochybné, že byt, ktorý mal zabezpečiť žalovaný, nemohol spĺňať atribúty bytu v zmysle § 712c
Občianskeho zákonníka, aj keď mohlo ísť o byt horšej kvality, menšej podlahovej výmery a mimo obce,
v ktorej sa vypratávaný byt nachádzal. Pridelený byt pozostávajúci z jednej miestnosti o výmere cca 35
m25 bol bez príslušenstva, sociálne zariadenie a kuchyňa boli spoločné pre všetky byty na poschodí.
Nakoľko žalobcovia v tom čase mali mnohopočetnú rodinu s malými deťmi, bolo povinnosťou žalovaného
a právom žalobcov zabezpečiť ich deťom dôstojné bývanie v rodine, v ktorej vyrastali.

16. S prihliadnutím na uvedenú argumentáciu tak súd konštatuje, že pokiaľ teda nemožno považovať
povinnosť žalovaného za splnenú, vykonaní exekúcie vyprataním možno konštatovať vznik uplatnených
nárokov žalobcov.

17. Podľa § 415 obč. zákonníka je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví,
na majetku, na prírode a životnom prostredí.

18. Podľa § 420 ods. 1 obč. zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti.

19. Podľa § 420 ods. 2 obč. zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou,
keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto
spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

20. Podľa § 420 ods. 3 obč. zákonníka zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

21. Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 obč. zákonníka
je protiprávny úkon, t.j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom (s právnym poriadkom), ďalej
existencia škody (majetková ujma) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom
škody. Ak boli tieto predpoklady zodpovednosti poškodeným preukázané, zavinenie sa predpokladá,
avšak za podmienok ustanovenia § 420 ods. 3 obč. zákonníka sa škodca môže zodpovednosti zbaviť.
Porušením právnej povinnosti je chápaný objektívne vzniklý rozpor medzi tým, ako právnická (fyzická)
osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať) a tým, ako konať mala, aby spĺňala povinnosť
ukladanú jej právnym predpisom, či inou právnou skutočnosťou.
Protiprávne konanie musí byť poškodeným preukázané, rovnako ako vznik škody a príčinná súvislosť
(kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou a škodou a jej rozsahom ako
následkom týchto príčin.

22. Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti teda možno uplatniť, ak sú
splnené predpoklady zodpovednosti za škodu:
a) porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu),
b) vznik škody ako majetkovej ujmy,
c) existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou,
d) zavinenie toho, kto škodu svojím protiprávnym úkonom spôsobil (ide o zodpovednosť za
predpokladané zavinenie).

23. Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 zákonníka
je úkon - prejav vôle, pričom tento úkon je protiprávny. Úkon je protiprávny, ak došlo k porušeniu



právnej povinnosti. Ide najmä o porušenie (i obchádzanie) všeobecne záväzných právnych predpisov,
iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať (interné smernice, bezpečnostné predpisy, stanovy a pod.),
povinností vyplývajúcich zo zmlúv alebo iných právnych úkonov, a to po celú dobu trvania právneho
vzťahu, ktorý je nimi založený, zanedbanie povinnosti predchádzať škodám, ktorá bola uložená buď
konkrétne, alebo vyplýva z vykonávanej činnosti a postavenia škodcu, porušenie prevenčnej povinnosti
podľa § 415 zákonníka teda spočíva v porušení právnej povinnosti, pričom nie je rozhodné, či porušenie
právnej povinnosti vyplýva zo zmluvy alebo zo zákona.
Porušením právnej povinnosti má zákon na mysli objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako fyzická
(právnická) osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať) a tým, ako konať mala, aby splnila
povinnosti jej uložené právnym predpisom alebo inou právnou skutočnosťou. Protiprávne konanie musí
byť poškodeným preukázané takisto ako vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi
porušením právnej povinnosti ako príčinou vzniku škody a škodou a jej rozsahom ako následkom týchto
príčin.
Na to, aby sa ich úkon mohol kvalifikovať ako protiprávny, zákon vyžaduje porušenie právnej povinnosti,
ktorá je uložená fyzickej osobe a právnickej osobe. Právna povinnosť môže vyplývať priamo z právnych
predpisov, iných noriem, zo zmluvy alebo z iných právnych skutočností.
Okrem porušenia zákonnej alebo zmluvnej povinnosti zákon zakladá všeobecnú prevenčnú povinnosť
každého počínať si tak, aby svojím konaním nespôsobil škodu na zdraví, na majetku a na iných
hodnotách, a to bez ohľadu na to, či medzi poškodeným a škodcom existuje právny vzťah alebo
nie. Porušenie tejto povinnosti je zároveň porušením právnej povinnosti. Aj v tomto prípade musí byť
protiprávne konanie preukázané poškodeným rovnako ako vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny
nexus) medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou vzniku škody a škodou a jej rozsahom ako
následkom týchto príčin.

24. Pojem škody je definovaný tak, že ide o ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi. Ušlým ziskom sa
rozumie ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu
majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí.

25. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody, v právnej
teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislosti), v rámci ktorého jeden
jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi protiprávnym
konaním škodcu a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú
otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti
treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je
rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha
pri posudzovaní vecnej súvislosti.

26. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý
ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčin a súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

27. Zavinenie je v právnej teórii i praxi chápané ako psychický vzťah škodcu k vlastnému konaniu, ktoré
sa prieči objektívnemu právu, a ku škode ako protiprávnemu výsledku tohto konania. Oslobodenie zo
zavinenia v zmysle ustanovenia § 420 ods. 3 obč. zákonníka potom znamená, že škodca pri splnení
predpokladov všeobecnej zodpovednosti za škodu musí preukázať, že škodu nezavinil (vyvinenie alebo
exkulpácia), t.j. musí preukázať okolnosti, z ktorých možno spoľahlivo usudzovať o tom, že škode
vzniknutej porušením právnej povinnosti nebolo možné zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré
na ňom bolo možné - objektívne posudzované - za daných okolností konkrétneho prípadu požadovať
(uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 144/2008). Dôkaz o neexistencii zavinenia spočíva teda na škodcovi,
pričom exkulpácia je možná, len ak škoda nebola spôsobená ani pri najľahšej forme nedbanlivosti (culpa
levissima).



28. Písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady je jednostranným adresným právnym úkonom
osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie v právnom záujme osoby, ktorú zaťažuje
povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu. Zákonná úprava v ustanovení § 712c ods. 3 Občianskeho
zákonníka trvá na tom, aby bol tento jednostranný právny úkon (vyhlásenie) doručený osobe, ktorá
má nárok na bytovú náhradu (nájomca). Uvedená požiadavka pramení z predpokladaných právnych
účinkov prejavu vôle určeného (adresovaného) v danom prípade nájomcovi, s ktorými zákon spája vznik,
zmenu alebo zánik vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu. Právnou otázkou
je, či takýto prejav vôle má byť fakticky doručený adresátovi, teda či ho adresát musí bezpodmienečne
prevziať a oboznámiť sa s ním, alebo postačuje, ak sa dostane (dôjde) do jeho dispozičnej sféry.
Písomné vyhlásenie osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o tom, že uzavrie
zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má byt vypratať, je potrebné považovať za
jednostranný adresný (adresovaný) prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy - ofertu (uznesenie NS SR
sp. zn. 5 Cdo 129/2010).
Pokiaľ dôjde k odmietnutiu uzavretia nájomnej zmluvy k pridelenému bytu, v zmysle už existujúcej
judikatúry je potrebné zisťovať dôvody toho odmietnutia pre účely možnosti či nemožnosti realizácie
vypratania. V prípade zistenia dôvodu hodného osobitného zreteľa nie je možné k exekúcii prestúpiť.

29. V prejednávanej veci týmto dôvodom bola adekvátnosť zabezpečenej bytovej náhrady.
Jedným z dôvodov je skutočnosť, že predmet vypratania bol domovom maloletých detí účastníkov,
v ktorom žili od svojho narodenia a zostali by v ňom bývať pokiaľ by k vyprataniu nedošlo. Pokiaľ
predmetom vypratania bol byt, ktorý je domovom detí navrhovateľov ako povinných v exekučnom konaní,
potom výkon exekúcie vyprataním treba interpretovať a aplikovať s prihliadnutím na ochranu práva na
domov zaručovanú medzinárodnými zmluvami, ktoré sú v zmysle čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky
súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku.
Takouto medzinárodnou zmluvou je Dohovor o právach dieťaťa, ktorý pre bývalú Českú a Slovenskú
Federatívnu Republiku nadobudol platnosť 6. februára 1991 a bol publikovaný v Oznámení Federálneho
ministerstva zahraničných vecí pod č. 104/1991 Zb. Článok 16 tohto dohovoru zaručuje maloletému
dieťaťu právo na ochranu domova, pričom v zmysle článku 3 tejto právnej normy záujem (blaho) dieťaťa
musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, teda aj pri rozhodovacej činnosti
súdov.

Právo na ochranu domova je všeobecne pre každého zaručené aj článkom 17 Medzinárodného paktu o
občianskych a politických právach, podľa ktorého nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu
do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť.
Právo na primerané bývanie (byt, domov) zaručuje článok 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach, v zmysle ktorého zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého
jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo,
byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Oba tieto pakty boli publikované ako vyhláška
ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. a pre bývalú Československú republiku nadobudli platnosť
23. marca 1976.
Napokon je právo na ochranu domova zaručené aj čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorý pre bývalú Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku nadobudol platnosť 18. marca
1992 (pre Slovenskú republiku záväzný od 1. januára 1993) a bol uverejnený v Oznámení Federálneho
ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. V zmysle tohto článku každý má právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia (domova) a korešpondencie.
Európsky súd pre ľudské práva definuje domov ako miesto, kde sa rozvíja súkromný a rodinný život.
Pre niekoho je domov miesto, kde sú alebo boli rodičia alebo aspoň jeden z nich, miesto ktoré poskytuje
človeku pocit bezpečia, zázemia, do ktorého sa vždy môže vracať, ku ktorému ho niečo viaže. Domov
je jednou zo základných ľudských (životných) potrieb, bez ktorej nemožno spokojne žiť. V prípade detí,
ktorých rodičia prestali spolu žiť, domov aspoň čiastočne nahrádza kompletnú rodinu a zostáva ako
istota, ktorá je predpokladom pre ich zdravý telesný a duševný vývoj.

30. Ak predmet vypratania je domovom pre deti povinných, v ktorom tieto žijú od svojho narodenia,
ochrana ich práva na domov je z vyššie uvedených dôvodov významnou okolnosťou, ktorú musí súd
vziať do úvahy pri rozhodovaní v konaniach, ktoré sa maloletých bezprostredne dotýkajú. Zachovanie
domova detí, až do času kým samy nenadobudnú schopnosť vytvoriť si inde iný vlastný domov, je
súčasťou všeobecných predstáv o slušnosti a spravodlivosti (analog. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 279/2012). Právu na ochranu domova detí preto treba dať v



konkrétnych súvislostiach prednosť pred iným právom, ktoré sa k predmetu vypratania vzťahuje.
Zachovanie domova detí je teda dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý mal byť v rámci exekučného
konania vzatý do úvahy. Napriek uvedenej argumentácii dôvody hodné osobitného zreteľa zisťované
neboli.

31. Z vyššie uvedeného je nepochybné, že žalobcovia preukázali prvý základný predpoklad pre priznanie
nároku na náhradu škody, ktorým je príčina - protiprávne konanie, ktoré malo spočívať opomenutí práv
a oprávnených záujmov maloletých detí v rámci exekučného konania. Stav prideľovaného bytu, či jeho
umiestnenie a vybavenie svedčí po tom, že sa nejednalo o byt primeraný.
Pokiaľ došlo v exekučnom konaní k predaju hnuteľných vecí žalobcov, ktorých hodnota bola znaleckým
posudkom stanovená na sumu 649,07 eur, uvedená suma nebola v konaní žiadnou zo strán sporu
spochybnená. V tomto smere tak súd považoval nárok na náhradu škody za preukázaný a v tejto časti
teda súd návrhu vyhovel.

32. Podľa ust. § 3 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

33. Dobré mravy sú síce neurčitým právnym pojmom, ktorého obsah je dopĺňaný judikatúrou a často je
problematické zistiť, ktoré konkrétne okolnosti možno alebo nemožno subsumovať pod tento pojem. Vo
všeobecnosti sa zvykne o dobrých mravoch hovoriť ako o mimoprávnych hodnotách, spoločných určitej
spoločnosti na určitom stupni jej vývoja - chápané ako nespochybniteľné minimum slušnosti všetkých
spravodlivo uvažujúcich jedincov.
Súhlasiť možno aj s chápaním dobrých mravov ako súboru určitých spoločnosťou vytvorených a
uznávaných pravidiel slušnosti, ktoré vedú jednotlivcov ako k rešpektovaniu sa navzájom, tak aj k
nepoškodzovaniu všeobecných záujmov spoločnosti (v zmysle jej civilizačného zachovania).
Hoci Občiansky zákonník priamo pojem dobré mravy nedefinuje, vo všeobecnosti však možno s
použitím § 3 cit. zákona hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej
spoločnosti, v ktorých sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné
rešpektovanie.

34. Podľa čl. 2 ods. 1 C.s.p. ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

35. Podľa čl. 2 ods. 2 C.s.p. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.

36. Podľa čl. 6 ods. 1 C.s.p. strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej
miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu,
ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán sporu.

37. Podľa čl. 8 C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

38. Podľa § 215 ods. 1 C.s.p. súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

39. Po vykonaní predložených dôkazov uvedených vyššie a samotnej žaloby, má súd za to, že žalobcovia
vo veci dôkazné bremeno uniesli.
Súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať účastníkov na nedostatočné dôkazy,
prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia
ich tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ustanovením citovaného čl. 8 C.s.p., ale aj
so zásadou rovnosti účastníkov konania. Dokazovanie v občianskom procesnom práve je v sporovom
konaní založené na prejednacej zásade, ktorá je vyjadrená v citovanom ustanovení § čl. 8 C.s.p. Sporové
konanie ovládané touto zásadou je chápané tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy je vecou
účastníkov. Zistený skutkový stav je tak predovšetkým výsledkom dôkaznej aktivity účastníkov.



40. Aby mohol žalovaný so svojou argumentáciou v sporovom konaní uspieť, musí k svojim skutkovým
tvrdeniam navrhnúť také dôkazy, z ktorých by súd mohol po ich vykonaní a zhodnotení dospieť k záveru,
že žalobcovia nemajú právo, ktorého uspokojenia sa vo veci domáhajú. Pri zisťovaní skutkového stavu,
súd v zásade vždy vychádza len z tých dôkazov, ktoré boli na návrh strán sporu vykonané. Ak žalovaný
potrebné dôkazy nepredložil, znamená to, že neuniesol dôkazné bremeno, následkom čoho nemôže v
konaní uspieť.

41. S ohľadom na citovanú právnu úpravu a v súlade s výsledkami doplneného dokazovania mal súd
za preukázané, že podaním návrhu na vykonanie exekúcie vyprataním bez zabezpečenia náležitej
primeranej bytovej náhrady a následným výkonom exekúcie došlo zo strany žalovaného k vzniku škody
na ťarchu žalobcov vo výške hodnoty hnuteľných vecí a tiež k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy.

42. Z hľadiska posúdenia oprávnenosti a odôvodnenosti žalobného návrhu je v zmysle uvedeného
nevyhnutné, aby sa tento posúdil aj z hľadiska zásad občianskoprávnych vzťahov - základného a
zásadného interpretačného pravidla obsiahnutého v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
„výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi“. V tomto
smere súd konanie žalovaného považuje za konanie v rozpore s uvedenou zákonnou povinnosťou.

43. Čo sa týka uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu, súd predovšetkým konštatuje, že žiaden
predpis detailne neupravuje náhradu škody ako peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu,
ale upravuje len mechanizmus určenia minimálnej výšky nemajetkovej ujmy. Minimálnu výšku náhrady
nemožno stanoviť, horná hranica náhrady taktiež nie je určená, ale je ponechaná na úvahe súdu, no
ani určenie výšky nemajetkovej ujmy úvahou súdu nie je neobmedzené, pretože aj úvaha súdu musí
mať vždy podklad v zistení skutočností, ktoré mu umožnia určité kvantitatívne posúdenie základných
súvislostí.
Pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy súd vychádzal z názoru, že právo domáhať sa takejto
náhrady sa musí priznať každému, komu škoda alebo ujma vznikla ako dôsledok nezákonného
rozhodnutia orgánu štátu alebo ako dôsledok nesprávneho postupu. Náhrada škody by mala
predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie" a zahŕňať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu
ujmu) ako i iné formy zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku
a stručného znenia odôvodnenia a pod.) Morálna ujma zahŕňa ujmu spôsobenú poškodením občianskej
cti, spôsobenú poškodením dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania, väzby,
výkonu trestu odňatia slobody. S ohľadom na uvedené má súd za to, že primeranou výškou náhrady
nemajetkovej ujmy bude suma 50.000,- eur ako hodnota bytu v regióne, za ktorú by žalobcovia mohli
zabezpečiť sebe a svojim deťom primerané dôstojné bývanie. Za podstatnú skutočnosť pri rozhodovaní
o výške nemajetkovej ujmy súd považoval aj zdravotný stav žalobcov a ich detí, rovnako ako ďalšie ich
oprávnené záujmy.
Žiadať od žalobcov, aby boli v dôsledku nadmerne stresujúceho postupu pri výkone exekúcie vyprataním
aj s ich maloletými deťmi v normálnom psychickom rozpoložení, by bolo nepochybne nielen v rozpore
so zákonmi prírody ale aj v rozpore s dobrými mravmi.
Práve tento následok nesprávneho postupu pri realizácii exekúcie vyprataním považoval súd pri
rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy za podstatný. Podľa názoru súdu ponechanie navrhovateľov s
deťmi „na ulici“ malo na psychiku žalobcov obzvlášť závažný následok, ktorý nepochybne odôvodňuje
žalobcom priznanú výšku nemajetkovej ujmy. S ohľadom na uvedené súd žalobný návrh v sume
prevyšujúcej priznanú náhradu majetkovej škody a nemajetkovú ujmu zamietol.

O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 255 C.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutia na tunajšom súde.



V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a)neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, kterým bola upravená starostlivosť
o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený
môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.