PEhAES, a.s.


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/18/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108209223
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8108209223.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr.
Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: PEhAES, a.s., Bardejovská 15, 080 06
Ľubotice, IČO: 00 155 764, zastúpeného JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, advokátkou, Slovenská
69, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1. F.. Z. H., nar.: XX.XX.XXXX, E. 3, XXX XX K., zastúpený JUDr.
Františkom Komkom, advokátom, Hlavná 27, 080 01 Prešov, a 2. PhDr. H. I., U.., nar.: XX.X.XXXX, L.
1, XXX XX K., zastúpená JUDr. Dášou Komkovou, advokátkou, Hlavná 27, 080 01 Prešov, o určenie
vlastníckeho práva, vypratanie bytu a náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 15.5.2018 č.k. 13C 119/2008-352 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaným sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu zamieta.

Žalovaný v 1. rade má nárok má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o
ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

Žalovaná v 2. rade má nárok má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o
ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu 21.4.2008 sa žalobca domáhal,
aby súd vydal rozsudok, ktorým by určil, že žalobca podaním zo dňa 10.3.2008 účinne odstúpil od
zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností zo dňa 11.3.2002, a súčasne, že žalobca je podielovým
spoluvlastníkom v žalobe označených nehnuteľností, a že žalobca je povinný vrátiť žalovaným v 1. a
2. rade zaplatenú kúpnu cenu vo výške 150.000,- Sk, a žalovaný v 1. a 2. rade sú povinní vypratať v
žalobe označené nehnuteľnosti a zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 192.000,-Sk, alternatívne,
ak by súd zvažoval, že prinavrátenie veci do pôvodného stavu pri odstúpení resp. zrušení zmluvy by
nebolo vhodné a účelné, aby súd vydal rozsudok, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi
201.874,- Sk.

3. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovanými v 1. a 2. rade uzatvoril v súlade so zákonom č. 182/1993
Z.z. zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľností - bytu s príslušenstvom, garáže a pozemkov (zo dňa
11.3.2002). Žalobca ako predávajúci touto zmluvou predal žalovaným v 1. a 2. rade ako kupujúcim



nehnuteľnosti uvedené v článku I. zmluvy, každému v podiele jednej polovice. V zmysle článku VIII.
tejto zmluvy celková dohodnutá kúpna cena nehnuteľností predstavuje sumu 351.874,- Sk. Táto kúpna
cena mala byť v súlade s ustanovením článku IX. zmluvy zaplatená v splátkach, pričom výška mesačnej
splátky predstavuje sumu 9.775,- Sk a mala byť hradená žalovaným v 1. a v 2. rade v lehote do 20.
dňa bežného mesiaca nasledujúceho po uzavretí zmluvy (pozn. súdu: t.j. prvý krát do 20.4.2002) až
do uhradenia celkovej výšky kúpnej ceny na číslo účtu žalobcu. Vklad predmetnej zmluvy bol povolený
24.7.2002 a od toho dátumu žalovaní v 1. a v 2. rade začali splácať splátky kúpnej ceny. Žalovaní
v 1. a v 2. rade do dňa podania žaloby zaplatili žalobcovi časť kúpnej ceny vo výške 150.000,- Sk,
pričom prvú platbu 23.7.2002 (vo výške 60.000,- Sk), ďalšiu 21.8.2002 (20.000,- Sk), potom 5.11.2002
(20.000,- Sk), a v dňoch 10.1.2003, 23.1.2003, 14.5.2003, 30.6.2003 a 15.7.2003 (po 10.000,- Sk).
Žalobca ďalej uviedol, že žalobca a žalovaní sa zmluvou dohodli, že v prípade ak sa žalovaní v 1. a v 2.
rade dostanú do omeškania s platením dohodnutej mesačnej splátky po dobu viac ako dvoch mesiacov
odo dňa jej splatnosti, zmluvné strany súhlasia so zrušením platnosti tejto zmluvy a táto zmluva sa v
súlade s týmto ustanovením zmluvy stane neplatnou. Podľa žalobcu je zrejmé, že žalovaní v 1. a v
2. rade odo dňa poslednej splátky, t.j. odo dňa 15.7.2003 nezaplatili žalobcovi žiadne ďalšie splátky
tak, ako to bolo dohodnuté v predmetnej zmluve, a majú voči žalobcovi záväzok vo výške 201.874,-
Sk. Túto skutočnosť oznámil žalobca žalovaným upomienkou z 2.12.2003, ktorou ich upozornil, že ak
nezabezpečia ďalšie pravidelné splácanie kúpnej ceny formou splátok vo výške 9.775,- Sk mesačne,
bude záležitosť riešiť vrátením vlastníctva nehnuteľnosti v zmysle čl. IX zmluvy o prevode vlastníctva
nehnuteľností. Žalovaní na túto upomienku nereagovali a kúpnu cenu v dohodnutých splátkach neplatili.
Podľa žalobcu neplatením splátok kúpnej ceny sa žalovaní v 1. a v 2. rade dostali do omeškania s
platením dohodnutej mesačnej splátky po dobu viac ako dvoch mesiacov, a teda boli splnené podmienky
odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností uzatvorenej dňa 11.3.2002 medzi žalobcom
a žalovaným v 1. a v 2. rade.

4. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný v 1. rade v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod
sp. zn. 16C/77/2004 vo svojej výpovedi uviedol, že kúpnu zmluvu, ktorá je predmetom sporu, uzavrel
pod nátlakom žalobcu, a že prakticky od samého začiatku nemal záujem zaplatiť celú kúpnu cenu. Z
uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný v 1. rade už od samého začiatku uvažoval ako preľstiť
žalobcu a nezaplatiť kúpnu cenu a získať popri tom byt, ktorý užíval. Žalobca mal za to, že takýto
postup žalovaného v 1. rade nemôže požívať ochranu v súdnom konaní, nakoľko sa prieči dobrým
mravom. V danom prípade sa prieči dobrým mravom, ak žalovaní v 1. a 2. rade získali byt, za ktorý
žalobcovi nezaplatili dohodnutú kúpnu cenu. Podľa žalobcu zo strany žalovaných nezaplatenie kúpnej
ceny a získanie bytu je nutné kvalifikovať ako nepoctivé konanie, ktoré nesmie mať súdom poskytnutú
ochranu. Úmyselné porušenie dobrých mravov má za následok vznik zodpovednosti za škodu, ktorá
vznikla žalobcovi tým, že predaný byt mohol prenajímať a získať nájomné z prenájmu po celú dobu od
uzavretia kúpnej zmluvy až doposiaľ. Trhové nájomné v obdobnom byte je cca od 8.000,- Sk až 10.000,-
Sk mesačne.

5. Žalovaní so žalobou nesúhlasili. V písomnom vyjadrení k žalobe namietali, že po porovnaní petitu
žaloby v tomto konaní s petitom žaloby v konaní 16C/77/2004, v ktorom sa žalobca domáhal určenia
vlastníckeho práva, sa jedná o identický nárok, a je tu prekážka res iudicata. Uviedli, že nie sú naplnené
dôvody na to, aby žalobca mohol platne odstúpiť od zmluvy o prevode vlastníctva bytu, lebo zo zmluvy
nevyplýva právo predávajúceho odstúpiť od zmluvy, ale len možnosť skončenia zmluvného vzťahu na
základe dohody o zrušení platnosti tejto zmluvy. Vzniesli námietku premlčania voči nároku na zaplatenie
nedoplatku kúpnej ceny 201.874,- Sk. V doplňujúcich písomných vyjadreniach (č.l. 100 a 105) namietali
tiež nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, a námietku premlčania vzniesli
aj voči nároku na náhradu škody vo výške 192.000,- Sk. Napokon vzniesli aj námietku premlčania práva
žalobcu odstúpiť od zmluvy (č.l. 146).

6. Písomným podaním doručeným súdu 12.9.2012 žalobca upravil žalobu tak, že v časti o určenie,
že podaním zo dňa 10.3.2008 účinne odstúpil od zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti, a o
alternatívne uloženie povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi 201.874,- Sk na žalobe netrval, a preto
súd konanie v tejto časti uznesením č.k. 13C/119/2008 - 118 zastavil. V ostatnej časti žalobca formulačne
upravil špecifikáciu v žalobe označených nehnuteľností a odôvodnenie nároku na sumu 192.000,- Sk
(6.373,23 Eur) titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie bytu bez právneho dôvodu od 9.4.2008
do 1.8.2012, a súd túto zmenu návrhu pripustil. Žalobca ďalej v tomto podaní poukázal na ust. § 48
Občianskeho zákonníka a doplnil, že ustanovením čl. 9 zmluvy si zmluvné strany dohodli zrušenie



zmluvy v prípade, ak zo strany kupujúcich dôjde k omeškaniu s platením kúpnej ceny v rozsahu čo i len
jednej splátky. Poukázal na ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že právo predávajúceho
odstúpiť od zmluvy vyplýva jednak z ust. čl. 9 zmluvy, ale aj priamo zo zákona, ust. § 517 OZ, keďže
žalovaní ako dlžníci nesplnili svoj dlh riadne a včas v zmysle podmienok dohodnutých v zmluve. Uviedol,
že výzvou označenou ako upomienka zo dňa 1.12.2003 vyzval predávajúci kupujúcich na úhradu dlžnej
sumy. Títo na uvedenú výzvu nereagovali a ani v dodatočnej lehote svoj dlh nesplnili, preto listom zo dňa
10.3.2008 odstúpil od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému v 1. rade doručené dňa 9.4.2008
a žalovanej v 2. rade dňa 1.4.2008. Vzhľadom na to považuje odstúpenie od zmluvy za platné a v súlade
s ust. zmluvy i zákona. Na základe uvedeného sa domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, ktoré
boli predmetom prevodu zmluvou. Keďže žalovaní do dnešného dňa byt užívajú, žiada o vypratanie
uvedených nehnuteľností. Zároveň žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, spočívajúceho v tom,
že žalovaní byt užívajú bez právneho dôvodu (bez platnej nájomnej zmluvy) vo výške mesačného
obvyklého nájomného od 9.4.2008 do 1.8.2012. Vo vzťahu k prekážke rozhodnutej veci poukázal na to,
že nejde o totožný predmet konania. V danom prípade je skutkový stav odlišný od konania 16C/77/2004,
keďže v tomto konaní svoj nárok odôvodňuje riadnym odstúpením od zmluvy, ktoré v pôvodnom konaní
absentovalo.

7. K námietke premlčania práva odstúpiť od zmluvy žalobca v písomnom podaním zo dňa 22.4.2013
(č.l. 158) s odkazom na ust. § 517 OZ citoval stanovisko občiansko-právneho kolégia NS SR, Cpj
29/97, podľa ktorého predávajúci môže po uplynutí dodatočne poskytnutej lehoty odstúpiť od zmluvy
pre nezaplatenie kúpnej ceny kupujúcim, aj keď to nebolo medzi účastníkmi dohodnuté. Ďalej žalobca
s odkazom na judikatúru cudzieho štátu (podľa uznesenia NS SR 6Cdo/129/2017 pritom rozhodnutia
súdov iných štátov nespadajú pod pojem ustálenej rozhodovacej praxe), a to rozsudok NS ČR, sp. zn.
33Odo 633/2003 uviedol, že vznik práva na odstúpenie od zmluvy je podmienený nielen omeškaním
dlžníka, ale tiež využitím práva veriteľa poskytnúť dlžníkovi dodatočnú primeranú lehotu na splnenie
záväzku. Bez vysvetlenia uviedol, že i toto právo je právom majetkovej povahy, ktoré je potrebné
stanoveným spôsobom uplatniť v premlčacej lehote stanovenej v § 101 OZ. Pokiaľ je toto právo
uplatnené u dlžníka včas a dodatočne poskytnutá lehota na plnenie márne uplynie, vzniká týmto
okamihom veriteľovi právo odstúpiť od zmluvy, ktoré sa taktiež premlčuje v lehote uvedenej podľa §
101 OZ, počítanej odo dňa, kedy mohlo byť uplatnené po prvý krát, teda odo dňa nasledujúceho po
márnom uplynutí lehoty. Žalobca uviedol, že žalovaní uhradili poslednú splátku dňa 15.7.2003, ďalšia
splátka mala byť uhradená do 20.8.2013. Dňom 21.8.2003 sa žalovaní teda dostali do omeškania.
Dňom 21.8.2003 mohol žalobca ako veriteľ po prvý krát poskytnúť dlžníkovi dodatočnú lehotu, teda od
tohto dňa začína plynúť 3-ročná premlčacia doba na poskytnutie dodatočne lehoty, ktorá uplynula dňa
21.8.2006. Tvrdil, že upomienkou zo dňa 7.12.2005, doručovanou dňa 9.12.2005 vyzval žalovaných na
zaplatenie dlžnej sumy a určil im dodatočnú 5-dňovú lehotu na zaplatenie (pozn. súdu: žalobca neskôr
v podaní na č.l. 199 doplnil, že v upomienke zo dňa 2.13.2003 neurčil dodatočnú lehotu, preto táto nie je
relevantná). Ďalej žalobca uviedol, že od márneho uplynutia dodatočne poskytnutej lehoty začína plynúť
3 - ročná premlčacia lehota na odstúpenie od zmluvy, ktorá uplynula najskôr 15.12.2008. Žalobca od
zmluvy odstúpil listom zo dňa 10.3.2008, doručeným 1.4., resp. 9.4.2008. Podľa žalobcu je teda zrejmé,
že k odstúpeniu od zmluvy došlo v rámci premlčacích lehôt, a teda nárok žalobcu na odstúpenie od
zmluvy nie je premlčaný. Ďalej žalobca citoval uznesenie NS SR, sp. zn. 4Cdo/111/2008, podľa ktorého
Občiansky zákonník v § 48, ale ani v žiadnom inom ustanovení neurčuje povinnosť, aby obsahom
právneho úkonu odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu odstúpenia (či už zákonného alebo
dohodnutého). Prípadné uvedenie dôvodov odstúpenia v písomnom odstúpení od zmluvy neznamená
viazanosť týmito dôvodmi.

8. Súd vo veci rozhodol predchádzajúcim zákonným sudcom rozsudkom č.k. 13C/119/2008 - 207 zo
dňa 26.6.2013 tak, že žalobu zamietol s poukazom na to, že právo žalobcu odstúpiť od zmluvy bolo
premlčané, a keďže žalovaní namietali premlčanie nároku žalobcu, nebolo možné práva vyplývajúce
z odstúpenia od zmluvy žalobcovi priznať. Vychádzal z toho, že v zmluve o prevode vlastníctva
nehnuteľností bola dojednaná možnosť odstúpiť od zmluvy podľa § 48 Občianskeho zákonníka, a právo
odstúpiť od zmluvy je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe
začínajúcej odvtedy, odkedy bolo možné právo vykonať po prvý raz. Žalobca mohol svoje právo odstúpiť
od zmluvy využiť prvý krát 22.8.2003 a teda trojročná premlčacia doba uplynula 22.8.2006, a keďže
žalobca od zmluvy odstúpil podaním z 10.3.2008 doručeným žalovaným 1.4.2008 a 8.4.2008, je jeho
právo premlčané. Účastníci konania sa dohodli na zaplatení kúpnej ceny prevádzaných nehnuteľností
v splátkach do 3 rokov odo dňa uzavretia zmluvy, čiže posledná splátka mala byť splatná najneskôr



11.3.2005. Aj s prihliadnutím na splatnosť tejto poslednej splátky je právo žalobcu odstúpiť od zmluvy
premlčané. Vo vzťahu k postupu podľa § 517 Občianskeho zákonníka, kedy účastník zmluvy môže
od zmluvy odstúpiť potom, ak dlh nebude dlžníkom splnený ani v dodatočnej primeranej lehote
poskytnutej veriteľom, mal súd za to, že aj keď žalobca sa na toto ustanovenie odvolával, je nepochybné,
že odstúpenie od zmluvy, ktoré doručoval žalovaným, neodkazuje na postup ustanovený v § 517
Občianskeho zákonníka (žalobca neuvádzal, že poskytol žalovaným dodatočnú primeranú lehotu na
plnenie, poukázal na dojednanú možnosť odstúpenia od zmluvy).

9. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 8Co/119/2008 zo dňa 26.6.2014
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil ako nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Uviedol, že z rozhodnutia súdu prvého stupňa nemožno zistiť prečo považoval
za rozhodujúce uvedenie dôvodov v písomnom odstúpení od zmluvy so záverom o viazanosti týmito
dôvodmi, naviac ak súdna prax dospela k záverom odlišným (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
4Cdo/111/2008). Náležitým spôsobom tak nezdôvodnil, z akých dôvodov, napriek tomu, že sa žalobca na
postup podľa § 517 OZ odvolával, sa postupom podľa ustanovenia § 517 OZ v súvislosti so vznesenou
námietkou premlčania vôbec nezaoberal.

10. Po zmene zákonného sudcu (po zmene v obsadení súdu), s prihliadnutím na obsah spisu v
nadväznosti na už vykonané dokazovanie, súd prvého stupňa doplnil dokazovanie prečítaním listín, a
to upomienky zo dňa 7.12.2005 (č.l. 179), dodatku k zmluve o prevode vlastníctva nehnuteľností zo dňa
15.5.2002 a faktúry číslo XXXXXX, a s poukazom na ust. § 37 ods. 1 OZ (podľa ktorého sa právny úkon
musí urobiť určite a zrozumiteľne, inak je neplatný), § 48 ods. 1, § 517 ods. 1, § 100 ods. 1 a § 101
OZ opätovne rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom č.k. 13C/119/2008 - 270 zo dňa 24.6.2016 tak, že
žalobu zamietol.

11. V tomto (druhom) rozsudku súd prvého stupňa vychádzal z toho, že naliehavý právny záujem na
požadovanom určení vzhľadom na iný zápis v katastri nehnuteľností, pre ktorý požadované rozhodnutie
môže byť podkladom na vykonanie zmien, daný je. Vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy a jeho platnosti
však mal za to, že z hľadiska platnosti právneho úkonu (ktorým odstúpenie od zmluvy nepochybne
je) v záujme právnej istoty v súkromnoprávnych vzťahoch, dôvod odstúpenia od zmluvy, hoci to zákon
výslovne nevyžaduje, musí byť v tomto prejave vôle (v odstúpení) kvôli jeho určitosti, zrozumiteľnosti, a
poznateľnosti jeho dôvodov a zamýšľaných účinkov, ako aj s tým spojenej možnosti jeho posúdenia a
reakcií (námietok) druhej strany aj vyjadrený, pričom v danom prípade žalobca podľa jeho písomného
prejavu vôle od zmluvy odstupoval podľa čl. 9 odsek 4 zmluvy (nie v zmysle ust. § 517 ods. 1 OZ),
avšak takého jeho právo na odstúpenie od zmluvy (z tohto dôvodu) už bolo premlčané. Vo vzťahu k
poukazu žalobcu na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/111/2008 (o neviazanosti dôvodmi odstúpenia
uvedenými v odstúpení) pritom súd prvého stupňa (okrem toho že nejde o rozhodnutie publikované v
Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR, ktoré by bolo pre súd v tomto konaní záväzné) uviedol, že NS SR
v uvedenom prípade posudzoval viazanosť dôvodmi odstúpenia resp. neexistenciu dôvodov odstúpenia
od zmluvy len z pohľadu (možnosti) viacnásobného odstúpenia, resp. možnosti súdu zaoberať sa aj iným
dôvodom odstúpenia uvedeným vo vyjadrení k žalobe, a nie jeho určitosťou a včasnosťou (existenciou).

12. Okrem toho súd prvého stupňa vychádzal z toho, že ak by sme aj predložené odstúpenie od zmluvy
(v rozpore s jeho prejavom) posudzovali podľa práva veriteľa odstúpiť od zmluvy v zmysle ust. § 517
ods. 1 OZ, aj takéto právo by bolo premlčané, lebo bolo uplatnené po uplynutí premlčacej doby 3 rokov
odo dňa, kedy sa mohlo vykonať po prvý raz - čo súd počítal odo dňa omeškania dlžníka s poukazom
na to, že poskytnutie dodatočnej primeranej lehoty nie je majetkovým právom (pre ktoré by mala plynúť
samostatná premlčacia), ale povinnosťou veriteľa resp. predpokladom, ktorý musí splniť veriteľ (a nie
dlžník), a bez ďalšieho (bez obojstrannej dohody) nespôsobuje jednostrannú zmenu v obsahu záväzku,
teda ani predĺženie lehoty na plnenie, a tým ani predĺženie premlčacej doby.

13. Napokon súd poukázal aj na to, že upomienka zo dňa 7.12.2005 (ako predpoklad odstúpenia od
zmluvy podľa § 517 ods. 1 OZ), na ktorú sa odvoláva žalobca, vyzývala na dodatočnú úhradu zostatku
faktúry č. XXXXXX, a nie na úhradu dlhu tak ako bol špecifikovaný v zmluve, a aj pohľadávka (faktúra)
špecifikovaná v tejto upomienke bola splatná 13.9.2002 a žalobca upomienku vystavil až dňa 7.12.2005,
teda že aj výzva na dodatočné splnenie v tejto výzve špecifikovaného dlhu bola urobená po uplynutí
premlčacej doby.



14. Krajský súd v Prešove však na základe odvolania žalobcu uznesením sp. zn. 8Co/122/2017 zo dňa
25.1.2018 aj vyššie uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že
so záverom, že poskytnutie primeranej dodatočnej lehoty nie je právom a nemá nemajetkovú povahu, sa
nestotožňuje s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 633/2003 zo
dňa 12.9.2004 (pozn. súdu prvého stupňa: ktorý však nedáva žiadne odpovede na argumentáciu súdu
prvého stupňa v jeho zrušenom rozsudku, a ktorú súd rozvinul práve na základe uvedeného rozsudku
NS ČR spomínaného už v argumentácii žalobca - viď bod 6. tohto odôvodnenia). Ďalej poukázal na
komentár k Občianskemu zákonníku, tretie prepracované vydanie, spracovaný autorským kolektívom
pod vedením Prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc., s tým, že v zmysle uvedeného komentára predmetom
premlčania môže byť aj právo na odstúpenie od zmluvy alebo iné majetkové právo. Konštatoval, že
omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi právo a) požadovať splnenie v dodatočnej primeranej lehote, ktorú
poskytne dlžníkovi na splnenie; b) odstúpiť od zmluvy, ak dlžník nesplní svoj dlh v primeranej lehote,
ktorú mu veriteľ poskytol. Uviedol, že ak upomienka zo dňa 7.12.2005 vyzývala na dodatočnú úhradu
zostatku faktúry splatnej dňa 13.9.2002, nemožno z toho vyvodiť iný záver než taký, že upomienku zo
dňa 7.12.2005 možno považovať za výzvu veriteľa na dodatočné splnenie dlhu v primeranej lehote,
čo je právom veriteľa a tiež základnou podmienkou na využitie práva na odstúpenie od zmluvy. Vo
vzťahu k jeho premlčaniu odvolací súd uviedol, že právo požadovať plnenie v dodatočnej primeranej
lehote vzniká až omeškaním dlžníka, k omeškaniu dlžníka (žalovaných) došlo dňa 21.7.2003, a je teda
bez právneho významu poukazovať na to, či sa uvedené právo premlčuje alebo nie, ak k uplatneniu
práva došlo upomienkou zo dňa 7.12.2005, teda pred uplynutím 3-ročnej premlčacej lehoty. Vytkol súdu
prvej inštancie, že svoj záver o súčasnom plynutí lehôt („Vzhľadom na uvedené ako aj skutočnosť,
že poskytnutie dodatočnej primeranej lehoty je predpokladom (povinnosťou), a nie právom, a nemá
ani majetkovú povahu, má súd za to, že poskytnutie dodatočnej primeranej lehoty ako aj odstúpenie
od zmluvy sa musí vykonať v rámci tej istej premlčacej doby, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo
mohlo vykonať po prvý raz ...“) údajne ničím nevysvetlil s tým, že podľa názoru odvolacieho súdu právo
na odstúpenie sa mohlo vykonať po prvý raz až uplynutím lehoty na dodatočné plnenie, a odvolacie
námietky týkajúce sa toho, že právo žalobcu na odstúpenie od zmluvy nebolo premlčané, sú preto
relevantné. Úlohou súdu prvej inštancie bolo opätovne sa zaoberať včasnosťou odstúpenia od zmluvy.

15. Na základe uvedeného sa súd prvej inštancie vecou zaoberal opätovne. Súd prvého stupňa znova
vychádzal zo skutkového stavu tak, ako bol zistený už v predchádzajúcom konaní a je uvedený nižšie,
ktorý nebol ani sporný, a z ktorého doplňujúco (pri zachovaní predchádzajúcich) už vopred prioritne
zdôrazňuje jeden záver. K prvému omeškaniu dlžníkov (žalovaných) došlo už 20.4.2002.

16. Dňa 11.3.2002 uzavreli účastníci zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľností - bytu s príslušenstvom,
garáže a pozemkov, ktorou žalobca ako predávajúci prevádzal na žalovaných v 1. a 2. rade ako
kupujúcich 1. a 2. nehnuteľnosti uvedené v čl. 1 tejto zmluvy podľa zákona č. 182/1993 Zb. do ich
podielového spoluvlastníctva, každému v podiele jednej polovice. V článku 8 tejto zmluvy je uvedené,
že celková dohodnutá kúpna cena nehnuteľností, uvedených v čl. 1 tejto zmluvy, predstavuje 351.851,-
Sk, pričom ďalej je v tomto článku uvedená aj dohodnutá cena jednotlivých nehnuteľností.

17. Podľa článku 9 tejto zmluvy mali kupujúci uhradiť predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu
najneskoršie do 3 rokov odo dňa uzatvorenia tejto zmluvy, teda do 11.3.2005, a to formou mesačných
bezúročných splátok. Výška mesačnej splátky 9.775,- Sk mala byť hradená kupujúcimi 1. a 2. v lehote
do 20. dňa bežného mesiaca nasledujúceho po uzavretí kúpnej zmluvy až do uhradenia celkovej výšky
kúpnej ceny.

18. Ďalej je v tomto článku uvedené, že „v prípade, ak sa kupujúci 1. a 2. dostanú do omeškania s
platením dohodnutej mesačnej splátky po dobu viac ako 2 mesiacov odo dňa splatnosti, zmluvné strany
súhlasia so zrušením platnosti tejto zmluvy a táto zmluva sa stane v súlade s touto zmluvou neplatnou.“, a
tiež že „predávajúci predáva kupujúcim 1. a 2. nehnuteľnosti, uvedené v čl. 1 tejto zmluvy s výhradou, že
v súlade s ust. § 607 Občianskeho zákonníka má právo žiadať ich vrátenie do 3 rokov po kúpe v prípade,
ak sa kupujúci 1. a 2. dostanú do omeškania s platením dohodnutých mesačných splátok po dobu viac
ako 2 mesiacov odo dňa ich splatnosti.“ Aj keď sú tieto dojednania ako celok neurčité (§ 37 ods. 1 OZ),
možno z nich vyvodiť aspoň to, že určené omeškanie nemalo spôsobovať automaticky zánik zmluvy
(ktoré žalobca napokon v tomto konaní ani netvrdil), a malo zakladať len právo na zrušenie zmluvy, t.j.
právo žalobcu požadovať vrátenie nehnuteľností, resp. právo od zmluvy odstúpiť. O práve žalobcu na
tomto skutkovom základe (automatickom zániku zmluvy - na základe rozväzovacej podmienky, resp.



výhrady) už bolo pritom napokon aj právoplatne rozhodnuté (res iudicata) v konaní vedenom pod sp. zn.
16C/77/2004, v ktorom sa žalobca žalobou domáhal určenia svojho vlastníckeho práva len s poukazom
na omeškanie a ustanovenia zmluvy, a kde dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že žalobca
nevyužil relevantne svoje právo odstúpiť od zmluvy. V uvedenom konaní bolo ustálené rozhodnutím
súdu prvého aj druhého stupňa, a z tohto rozhodnutia súd vychádza aj naďalej, že uvedené dojednanie
je potrebné chápať len ako dojednanie o možnosti od zmluvy odstúpiť. Z uvedeného tiež vyplýva, že
v danom prípade nejde o prekážku res iudicata, lebo práva v tomto konaní sú uplatňované na základe
odstúpenia od zmluvy, teda na inom skutkovom základe než tomu bolo v konaní vedenom pod sp. zn.
16C/77/2004.

19. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaní zaplatili žalobcovi na kúpnu cenu v rôznych splátkach
spolu 150.000,- Sk (naposledy 15.7.2003). Hoci prvá splátka mala byť uhradená do 20.4.2002 (do 20.
dňa bežného mesiaca nasledujúceho po uzavretí kúpnej zmluvy - uzavretej 11.3.2002), prvá platba bola
uskutočnená po viac ako 3 mesiacoch omeškania dňa 23.7.2002 (vo výške 60.000,- SK).

20. Podľa listu zo dňa 2.12.2003 označeného ako upomienka (č.l. 19) žalobca upozorňoval žalovaných,
že sa dostali do omeškania s platením mesačných splátok po dobu viac ako 2 mesiacov odo dňa
splatnosti. Poukázal na článok 9 zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti, výpočet dlžných splátok,
a žiadal o vyrovnanie dlhu a o zabezpečenie ďalšieho pravidelného splácania vo výške 9.775,- Sk
mesačne, aby sa záležitosť nemusela riešiť prostredníctvom advokátskej kancelárie, resp. až vrátením
vlastníctva k nehnuteľnosti.

21. Podľa listu zo dňa 7.12.2005 označeného ako upomienka (č.l. 179) žalobca adresoval žalovaným
oznámenie, že neuhradili na jeho účet faktúru č. XXXXXX vystavenú 30.8.2002 splatnú 13.9.2002 na
sumu 349874.00 so zostatkom k úhrade 199874.00 (t.j. viac ako 3 roky po splatnosti faktúry; i po prvom
omeškaní prvej splátky 20.4.2002), a žiadal ich, aby uvedenú pohľadávku uhradili na jeho účet v lehote
do 5 dní od obdržania tohto listu.

22. Z nespochybnených tvrdení žalobcu, predložených listov a k nim pripojených poštových doručeniek
(č.l. 20 a 21) ďalej vyplýva, že odstúpenie od zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností žalobca uplatnil
u žalovaných listami zo dňa 10.3.2008 doručenými žalovanému v 1. rade dňa 9.4.2008 a žalovanej v
2. rade dňa 1.4.2008. V týchto listoch poukázal na článok 9 odsek štvrtý tejto zmluvy (podľa ktorého v
prípade, ak sa kupujúci 1. a 2. dostanú do omeškania s platením dohodnutej mesačnej splátky po dobu
viac ako 2 mesiacov odo dňa splatnosti, zmluvné strany súhlasia so zrušením platnosti tejto zmluvy a
táto zmluva sa stane v súlade s touto zmluvou neplatnou) a uviedol, že týmto odstupuje od zmluvy o
prevode vlastníctva bytu v zmysle vyššie citovaného ust. čl. 9 odsek 4 zmluvy.

23. Vychádzajúc z tohto skutkového stavu, ako aj s prihliadnutím na novšie právne závery a už
ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít (publikovanú v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), pritom súd prvej inštancie opätovne dospel k záveru, že žaloba
je nedôvodná, a preto ju znovu zamietol, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia, i v nadväznosti na
závery odvolacieho súdu o nedostatkoch odôvodnenia, opätovne rozvíja a dopĺňa právne úvahy, ktoré
ho k tomu viedli.

24. Vzhľadom na určovací charakter žaloby sa súd opätovne zaoberal najprv otázkou naliehavého
záujmu na žiadanom určení. Podmienkou procesnej prípustnosti žaloby podľa § 137 písm. c) C.s.p.
je totiž naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý vyplýva spravidla z toho, že právne
postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté, a odstránenie stavu objektívnej
právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia,
nemožno dosiahnuť iným vhodným spôsobom. V tomto prípade pritom žalovaní boli v čase začatia
konania zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci sporných nehnuteľností, a keďže podľa výpisu
z listu vlastníctva (č.l. 245) pred prevodom bytu na súčasného vlastníka bola v katastri nehnuteľností
zapísaná poznámka o tomto súdnom konaní (a výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva
k nehnuteľnosti je tak v zmysle ust. § 228 ods. 2 C.s.p. záväzný aj preňho), údaje katastra o právach
k nehnuteľnostiam sa podľa § 70 zák. č. 162/1995 Z.z. (katastrálny zákon) považujú za hodnoverné a
záväzné dokiaľ sa nepreukáže opak, a požadované rozhodnutie súdu môže byť podkladom na vykonanie
zmien v zápisoch katastra nehnuteľností, naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení
považoval súd za daný.



25. Samotná žaloba však dôvodná nie je. Rozhodujúce pritom bolo najmä posúdenie konkrétnych
právnych úkonov žalobcu (ich urobenia a obsahu) a ich včasnosti s tým, že (ad) 1. právny úkon
odstúpenia od zmluvy listami zo dňa 10.3.2008, o ktoré žalobca v tomto konkrétnom prípade svoje
nároky opiera, z dôvodov v nich uvedených (ak by aj boli oprávnené), urobil až po uplynutí premlčacej
doby a žalovaný sa premlčania dovolal, a (ad) 2. právny úkon s iným konkrétnym určitým odstúpením
od zmluvy (s odstúpením od zmluvy z iného dôvodu, najmä s odstúpením podľa § 517 ods. 1 OZ), ktorý
by urobil pred uplynutím premlčacej doby, teda iný právom predvídaný dôvod svojich nárokoch v konaní
nepreukázal a vlastne ani netvrdil (a ak by aj obsahom listov zo dňa 10.3.2008 bol, bol by aj tak urobený
tiež až po uplynutí premlčacej doby).

26. Žalobca totiž, podľa toho ako predmet konania skutkovo vymedzil v žalobe a jeho skutkových
tvrdeniach, uplatnené práva odvodzuje od odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností
listami zo dňa 10.3.2008, v ktorých uviedol, že odstupuje od zmluvy v zmysle v nich citovaného ust.
čl. 9 odsek 4 zmluvy. Je nepochybné, že je vecou oprávnenej osoby či a z akého dôvodu odstúpi od
zmluvy, a to či už z dôvodov dohodnutých, alebo ustanovených zákonom. Súd v tejto súvislosti tiež
súhlasí so záverom, že odstúpenie od zmluvy z jedného dôvodu nevylučuje zároveň možnosť odstúpenia
od zmluvy z iného dôvodu, ktorý je daný. Súd však opätovne pripomína, že odstúpenie od zmluvy
(jej zrušenie) je veľmi vážnym zásahom do existencie (nie len úpravy) zmluvných vzťahov, zásadným
spôsobom zasahuje do právnej istoty zmluvných strán a narúša zásadu ochrany nadobudnutých práv
(čo je pre súkromnoprávne vzťahy nepochybne nežiadúci jav), a preto k jednostrannému odstúpeniu
od zmluvy môže dôjsť len za splnenia určitých presne vymedzených podmienok, a to určitým a
zrozumiteľným právnym úkonom, a musí sa posudzovať celkom striktne. Z obsahu takéhoto právneho
úkonu (odstúpenia od zmluvy), z hľadiska jeho platnosti i určitosti jeho následkov, podobne ako pri
každom inom prejave vôle, s ktorým zákon spája vznik, zmenu alebo zániku práv a povinností (právnom
úkone), musí byť preto určite a zrozumiteľne zrejmé, čoho sa týka a k čomu a na základe čoho smeruje.
Z hľadiska platnosti právneho úkonu (ktorým odstúpenie od zmluvy nepochybne je), ako aj posúdenia
jeho obsahu a účinkov, v záujme právnej istoty v súkromnoprávnych vzťahoch, dôvod odstúpenia od
zmluvy, hoci to zákon výslovne nevyžaduje, musí byť preto v tomto prejave vôle (v odstúpení) kvôli jeho
určitosti, zrozumiteľnosti, a poznateľnosti jeho dôvodov a zamýšľaných účinkov, ako aj s tým spojenej
možnosti jeho posúdenia a reakcií (námietok) druhej strany aj vyjadrený.

27. Súd zotrváva na názore, že ak sa v právnom úkone uplatňuje právo z konkrétneho právneho dôvodu
(v tomto prípade odstúpenie od zmluvy podľa čl. 9 ods. 4 zmluvy), tak ak to v tomto právnom úkone nie
je uvedené jasne (určite a zrozumiteľne), nie je a nemôže v ňom byť zároveň zahrnuté aj uplatnenie
iného (hoci aj obsahovo obdobného) práva z iného právneho dôvodu (v tomto prípade odstúpenie od
zmluvy podľa § 517 ods. 1 OZ), ktorý v uplatnenom právnom úkone vyjadrený nie je. Napríklad ak sa
uplatňuje právo na vrátenie časti kúpnej ceny z titulu preplatku, pochopiteľne v ňom nie je zahrnuté aj
právo na jej vrátenie z titulu zľavy za vady predanej veci, prípadne z titulu náhrady škody pri porušení
povinnosti pri predaji veci. Tieto nároky, hoci sú z vecného hľadiska (požadovaného predmetu plnenia -
peňazí) vo výsledku obdobné, vychádzajú z úplne iných predpokladov, nekonzumujú sa, nie sú v sebe
zahrnuté ani subsidiárne, a musia sa uplatňovať určite a zrozumiteľne tak, aby bolo zrejmé ktorého
konkrétneho práva a z akého dôvodu sa „oprávnený“ konajúci subjekt (vo svojom prejave vôle - právnom
úkone) domáha. A to isté platí aj pre rôzne odstúpenia od zmluvy, a to či už pre vady veci, zaplatenie
odstupného, omeškanie, alebo na základe dohodnutej možnosti (podporne porovnaj rozsudok aj NS ČR
sp. zn. 22 Cdo 1374/98, PR 5/2000 str. 220, podľa ktorého: „Odstoupení od smlouvy je adresovaným
jednostranným právním úkonem, k jehož účinnosti je třeba, aby došel druhému účastníkovi smlouvy;
skutečnost, že druhý účastník mohl z okolností dovodit, že byla projevena vůle od smlouvy odstoupit,
nemá účinky dojití projevu vůle”.

28. K odkazu žalobcu na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/111/2008 (o neviazanosti dôvodmi odstúpenia
uvedenými v odstúpení) pritom súd prvého stupňa (okrem toho že nejde o ustálenú rozhodovaciu
prax - rozhodnutie publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR) zotrváva na tom, že NS
SR v uvedenom prípade posudzoval (ne)viazanosť dôvodmi odstúpenia len z pohľadu (možnosti)
viacnásobného odstúpenia od zmluvy (z rôznych dôvodov), resp. možnosti súdu zaoberať sa aj iným
dôvodom odstúpenia uvedeným vo vyjadrení k žalobe (ak by bol taký dôvod daný a realizovaný), než
bol dôvod uvedený iba v jednom prejave vôle (o odstúpení od zmluvy), teda že je možné od zmluvy
(postupne alebo naraz) odstúpiť z rôznych dôvodov ak sú dané a budú v prejave vôle o odstúpení od



zmluvy vyjadrené ( t.j. že oprávnený nie je viazaný výberom iba jedného dôvodu), avšak nie z hľadiska
toho, že ak je v právnom úkone odstúpenia od zmluvy dôvod odstúpenia uvedený určite a zrozumiteľne,
tak tento právny úkon zahŕňa aj ďalšie (akékoľvek) iné právne úkony odstúpenia od zmluvy z iných
dôvodov (ktoré v ňom uvedené neboli).

29. V tejto súvislosti pritom súd odkazuje aj na ustálenú rozhodovaciu prax (R 62/2017) najvyšších
súdnych autorít (čl. 2 ods. 2, čl. 4 i § 220 ods. 2 C.s.p.), publikovanú v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR 7/2017 (rozsudok NS SR z 30. novembra 2016, sp. zn. 3Obdo/61/2016), podľa ktorej
(bod 43. rozsudku) „je nevyhnutné, aby zmluvná strana, ktorá chce prejaviť vôľu smerujúcu k zániku
záväzku odstúpením, jednoznačne vymedzila dôvod, pre ktorý od zmluvy odstupuje s vymedzením
konkrétnej zmluvnej povinnosti, ktorá bola druhou stranou určitým konaním alebo nekonaním porušená.
Iba ak sú splnené tieto požiadavky, nastanú predpokladané účinky odstúpenia od zmluvy v podobe
zániku zmluvného záväzku. S ohľadom na sankčný charakter inštitútu odstúpenia je nevyhnutné,
aby druhej zmluvnej strane bol známy dôvod odstúpenia. Údaj o dôvode odstúpenia je imanentnou
súčasťou každého jednostranného odstúpenia od právneho úkonu; bez uvedenia tohto údaja nie je
možné pokladať jednostranné odstúpenie od právneho úkonu za perfektné a nemôže mať za následok
sledované právne účinky (viď napr. rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky z 20. septembra 2011,
sp. zn. 21Cdo/4986/2010 a z 31. januára 2012 sp. zn. 30Cdo/1233/2011) ... dovolateľ účelovo uviedol
v dovolaní iba časť citácie z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/111/2008. Vo veci, na ktorú
poukázal dovolateľ, dovolací súd riešil špecifickú situáciu a nie je možné ju automaticky aplikovať
na všetky prípady odstúpenia od zmluvy. Vo veci rozhodovanej pod sp. zn. 4Cdo/111/2008 dovolací
súd uviedol, že bolo povinnosťou súdu vysporiadať sa aj s prípadným dôvodom odstúpenia podľa §
49 Občianskeho zákonníka, ktorý uviedla vo vyjadrení k žalobe právna predchodkyňa žalovaných. Z
uvedeného dôvodu nie je možné považovať uvedené rozhodnutie za aplikovateľné na rozhodovanú
vec. Navyše žalobca v konaní netvrdil iný dôvod odstúpenia od zmluvy, preto nebolo povinnosťou
odvolacieho súdu prihliadať na prípadnú existenciu iných (žalobcom netvrdených) dôvodov odstúpenia
od zmluvy“ (pozn. súdu: v tomto prípade na existenciu iného odstúpenia).

30. V danom prípade žalobca podľa písomného prejavu jeho vôle na listoch (o odstúpení) zo dňa
10.3.2008 od zmluvy odstupoval využijúc právo na odstúpenie podľa čl. 9 odsek 4 zmluvy (nie v zmysle
ust. § 517 ods. 1 OZ), pričom právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy sa premlčuje v trojročnej premlčacej
dobe (§ 100 ods. 2 , § 101 OZ), viď R 22/1995). Keďže z hľadiska času vzniku práva na podanie
žaloby (tzv. actio nata) nie je vylúčené, aby odstúpenie od zmluvy bolo súčasťou žaloby a doručilo sa
žalovanému spolu s ňou, počíta sa táto lehota od prvého dňa, kedy bola podmienka takéhoto odstúpenia
splnená (v tomto prípade podľa čl. 9 ods. 4 zmluvy keď sa kupujúci 1. a 2. dostali do omeškania s
platením dohodnutej mesačnej splátky po dobu viac ako 2 mesiacov odo dňa splatnosti), a právo (na
odstúpenie od zmluvy a podanie žaloby) sa takto mohlo uplatniť po prvý raz.

31. Podľa zmluvy mali žalovaní kúpnu cenu splácať v mesačných splátkach po 9.775,- Sk a mala
byť hradená do 20. dňa bežného mesiaca nasledujúceho po uzavretí zmluvy (uzavretej 11.3.2002),
teda prvý krát do 20.4.2002. Podľa tvrdení žalobcu žalovaní začali splácať splátky kúpnej ceny až od
dátumu 24.7.2002 po povolení vkladu predmetnej zmluvy (presnejšie prvú platbu 23.7.2002), predtým
ju teda nesplácali, do omeškania s platením dohodnutej mesačnej splátky po dobu viac ako 2 mesiacov
sa tak dostali po prvý krát 21.6.2002, a teda v tento deň mohol žalobca dohodnuté právo odstúpiť
od zmluvy uplatniť po prvý raz a trojročná premlčacia doba tak uplynula 21.6.2005. Žalobca pritom
odstúpenie od zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností u žalovaných uplatnil až listami zo dňa
10.3.2008 doručenými žalovanému v 1. rade dňa 9.4.2008 a žalovanej v 2. rade dňa 1.4.2008, teda
po uplynutí premlčacej doby, a keďže žalovaní premlčanie práva odstúpiť od zmluvy namietli, nemohol
súd uplatnené práva vychádzajúce z odstúpenia od zmluvy žalobcovi priznať. Rovnaký záver vyplýva aj
z judikatúry českých súdov, podľa ktorej „právo odstoupit od smlouvy je právem majetkovým, které se
promlčuje v tříleté promlčecí době. Namítne-li dlužník důvodně promlčení tohoto práva věřitele, účinky
odstoupení od smlouvy vůči němu nenastanou” (rozsudok NS ČR, sp. zn. 30 Cdo 2047/2006, PR
11/2007 str. 417).

32. Už len pre úplnosť súd aj naďalej uvádza, že k rovnakému záveru by sme napokon dospeli aj v
prípade, ak by sme predložené odstúpenie od zmluvy zo dňa 10.3.2008 (v rozpore s jeho obsahom)
posudzovali podľa práva veriteľa odstúpiť od zmluvy v zmysle ust. § 517 ods. 1 OZ, ktoré sa taktiež
premlčuje po 3 rokoch odo dňa, kedy sa mohlo vykonať po prvý raz.



33. Odstúpenie od zmluvy totiž vo všeobecnosti obnovuje predchádzajúce právne vzťahy (ohľadom
poskytnutých plnení), právo odstúpiť od zmluvy teda má majetkovú povahu a ako také preto podlieha
premlčaniu. Aj odstúpenie od zmluvy v zmyle ust. § 517 ods. 1 OZ teda obnovuje predchádzajúce právne
vzťahy, má majetkovú povahu a podlieha premlčaniu (viď aj R 22/1995 citované vyššie). Predpokladom
odstúpenia od zmluvy v zmysle tohto ustanovenia je pritom omeškanie dlžníka, a skutočnosť, že svoj
dlh nesplnil ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom.

34. Ustanovenie o dodatočnej primeranej lehote je relatívne neurčitým ustanovením (normou s tzv.
relatívne neurčitou hypotézou), a vykladá sa predovšetkým podľa okolností daného prípadu. Podľa
ustálenej súdnej praxe neznamená, že by dlžník až poskytnutím tejto lehoty mal začať vykonávať úkony
potrebné k úhrade dlhu, a preto toto ustanovenie treba chápať podľa jeho zrejmého účelu (v záujme
zachovania zmluvy a predchádzania sporom) len ako ustanovenie o potrebe upozornenia a poskytnutia
možnosti na dodatočné splnenie dlhu (s prihliadnutím na jeho povahu). V tomto zmysle môže byť táto
lehota napokon aj veľmi krátka (v podstate len poskytnutie priestoru na okamžitú reakciu). Poskytnutie
dodatočnej primeranej lehoty bez ďalšieho (bez obojstrannej dohody) nespôsobuje jednostrannú zmenu
v obsahu záväzku, teda ani predĺženie lehoty na plnenie, a tým ani predĺženie premlčacej doby, a ako
také nemá ani majetkovú povahu.

35. Na tomto mieste ďalej súd prvej inštancie už v predchádzajúcom (v poradí druhom) rozsudku uviedol,
že poskytnutie dodatočnej lehoty naviac nie je právom, ale len povinnosťou veriteľa pred odstúpením
od zmluvy, nakoľko žiadne len z toho titulu vyplývajúce majetkové právo nemožno uplatniť na súde
a prerušiť tak plynutie premlčacej doby na jeho uplatnenie (§112 OZ), a podobne ako iné podmienky
odstúpenia (napr. písomná forma odstúpenia v prípade písomných zmlúv, alebo doručenie prejavu
vôle) patrí len medzi predpoklady, ktoré musia byť naplnené v rámci odstúpenia od zmluvy. Súd prvej
inštancie preto nesúhlasil s názorom, že pre poskytnutie dodatočnej lehoty na plnenie plynie samostatná
premlčacia doba, a po jej poskytnutí a márnom uplynutí plynie veriteľovi ďalšia samostatná premlčacia
doba pre odstúpenie od zmluvy s tým, že pri takomto výklade a možnom stanovení v podstate ľubovoľnej
primeranej dodatočnej lehoty („v prospech dlžníka“), bez zákonom vymedzeného jasného a presného
výkladu primeranej lehoty, by si vlastne veriteľ mohol sám podľa svojej úvahy jednostranne predĺžiť
premlčaciu lehotu (stanovením dodatočnej „primeranej“ lehoty), teda premlčanie by bolo relatívne závislé
od úvahy veriteľa, čo je nepochybne nežiadúci jav. Následne súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na
uvedené ako aj skutočnosť, že poskytnutie dodatočnej primeranej lehoty je predpokladom (povinnosťou),
a nie právom, a nemá ani majetkovú povahu, má súd za to, že poskytnutie dodatočnej primeranej
lehoty ako aj odstúpenie od zmluvy sa musí vykonať v rámci tej istej (t.j. jednej) premlčacej doby, ktorá
plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (čo odvolací súd v zrušujúcom uznesení
hodnotil ako „záver o súčasnom plynutí lehôt“, ktorý súd ničím nevysvetlil). Na vysvetlenie k tomu
preto súd dodáva, že nešlo o záver o súčasnom plynutí lehôt, ale o záver len o jednej premlčacej
dobe, nakoľko podľa názoru súdu (tak ako bolo vysvetlené vyššie) poskytnutie dodatočnej (krátkej)
lehoty na plnenie (pred odstúpením od zmluvy) nie je (majetkovým) právom veriteľa (pre ktoré by mala
osobitne plynúť premlčacia doba, a ktorej plynutie by bolo možné v zmysle § 112 OZ prerušiť jeho
samostatným uplatnením na súde), ale len predpokladom riadneho odstúpenia od zmluvy (podobne ako
jeho písomná forma a doručenie odstúpenia od zmluvy pred uplynutím premlčacej doby). V podstate
rovnaké vysvetlenie tohto záveru (podľa výhrady odvolacieho súdu chýbajúce či nedostatočné - záver
„nevysvetlený ničím“) bolo pritom aj v pôvodnom (druhom) rozsudku uvedené pred týmto záverom tak,
ako to vyplýva aj z úvodu tohto bodu odôvodnenia. Súd však pripúšťa, že zrozumiteľnejšia formulácia
možno mala byť: Vzhľadom na uvedené by malo byť zrejmé, že poskytnutie dodatočnej primeranej
lehoty je predpokladom (povinnosťou), a nie právom, a nemá ani majetkovú povahu ...“, a preto preňho
neplynie žiadna samostatná premlčacia premlčacia doba.

36. V nadväznosti na to mal teda súd za to, že odo dňa vzniku omeškania 21.4.2002 ku dňu 21.4.2005
uplynula 3 ročná premlčacia doba aj pre eventuálne odstúpenie od zmluvy podľa § 517 ods. 1 OZ, a
preto ak by aj takéto odstúpenie a dôvod odstúpenia boli obsahom odstúpenia listami zo dňa 11.3.2008
(pričom v ňom, viď bod 30 - 33. tohto odôvodnenia, ani vyjadrené neboli), aj jeho právo na odstúpenie
od zmluvy podľa § 517 ods. 1 OZ bolo v tom čase už premlčané.

37. Napokon súd poukázal aj na to, že upomienka zo dňa 7.12.2005 (ako predpoklad odstúpenia
od zmluvy podľa § 517 ods. 1 OZ), na ktorú sa odvoláva žalobca, vyzývala na dodatočnú úhradu



zostatku faktúry č. XXXXXX, a nie na úhradu dlhu tak ako bol špecifikovaný v zmluve, a že pohľadávka
špecifikovaná v tejto upomienke bola splatná 13.9.2002 a žalobca upomienku vystavil až dňa 7.12.2005,
teda že aj výzva na dodatočné splnenie v tejto výzve špecifikovaného dlhu bola urobená po uplynutí
premlčacej doby.

38. A napokon predložená žaloba, poukazujúca vo svojej podstate len všeobecne na ust. § 517 ods. 1
OZ, upomienku zo dňa 7.12.2005 a odstúpenie od zmluvy zo dňa 11.3.2008 (deklarované z iného dôvodu
než podľa § 517 ods. 1 OZ), by bola nedôvodná, aj keby by sme prijali výklad žalobcu (uvedený v bode
6. tohto odôvodnenia) o tom, že vznik práva na odstúpenie od zmluvy je podmienený včasným využitím
práva veriteľa poskytnúť dlžníkovi dodatočnú primeranú lehotu na splnenie záväzku, pre ktoré plynie
samostatná premlčacia doba (a pokiaľ je toto právo uplatnené u dlžníka včas, že až následne márnym
uplynutím dodatočne poskytnutej lehoty na plnenie vzniká veriteľovi právo odstúpiť od zmluvy, ktoré
sa následne premlčuje v ďalšej premlčacej dobe uvedenej podľa § 101 OZ). Ak je totiž predpokladom
na odstúpene od zmluvy podľa § 517 ods. 1 OZ včasné poskytnutie dodatočnej primeranej lehoty
poskytnutej veriteľom na splnenie dlhu z nej vyplývajúceho v premlčacej lehote, súd poukazuje na to,
že upomienka zo dňa 7.12.2005, na ktorú sa žalobca odvoláva, bola vystavená po uplynutí viac ako 3
rokov od omeškania 21.4.2002, a navyše vyzývala na dodatočnú úhradu zostatku faktúry č. XXXXXX, a
nie na úhradu dlhu tak ako bol špecifikovaný v zmluve, a aj pohľadávka špecifikovaná v tejto upomienke
bola faktúra splatná 13.9.2002 a žalobca upomienku vystavil až dňa 7.12.2005 (po uplynutí viac ako 3
rokov). V rozsudku NS ČR sp. zn. 33 Odo 633/2003 bolo pritom uvedené, že „Poskytne-li ovšem věřitel
dlužníku dodatečnou přiměřenou lhůtu ke splnění povinnosti až po uplynutí lhůty tří let ode dne, kdy
tak mohl poprvé oprávněně učinit, tj. od prvního dne prodlení dlužníka, a namítne-li dlužník promlčení
tohoto práva, účinky, které zákon s tímto úkonem spojuje, vůči němu nenastávají a věřiteli tudíž nemůže
vzniknout právo odstoupit od smlouvy poté, co dodatečně poskytnutá lhůta marně uplyne.“ Upomienka
ako výzva na dodatočné splnenie dlhu bola urobená po uplynutí viac ako 3 rokov od vzniku omeškania,
a okrem toho ani nevyzývala na úhradu dlhu podľa zmluvy, ale podľa faktúry (a navyše viac ako 3 roky
po jej splatnosti), teda túto upomienku nemožno kvalifikovať ani ako riadne, včasné a určité (§ 37 ods.
1 OZ) poskytnutie dodatočnej primeranej lehoty na splnenie zmluvného záväzku v premlčacej lehote.

39. Celá žaloba sa tak javí už len ako nenáležité dodatočné účelové vykladanie a oneskorené
prispôsobovanie akýchkoľvek minulých skutočností pre odôvodnenie práva, ktorého okolnosti (určité
a zrozumiteľné dojednanie i zachovanie) žalobca v minulosti nepochybne zanedbal (v zmysle zásady
„vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorej práva patria bdelým -pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým).

40. Vo vzťahu k námietke žalobcu o tom, že uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaných je
v rozpore s dobrými mravmi a nemalo by požívať právnu ochranu súd poukazuje na to, že žalobca bol
už v priebehu predchádzajúcich konaní oboznámený s neochotou žalovaných zaplatiť kúpnu cenu, a
na ochranu svojich práv mohol a mal zvoliť a riadne a včas uplatniť vhodné právne prostriedky. Inštitút
námietky premlčania slúži práve na to, aby neistota v právnych vzťahoch netrvala neprimerane dlho, a
aby veriteľ svoje práva uplatnil včas, a keďže žalobca zodpovedá za ochranu svojich práv, za to aké
práva uplatňuje, ako aj za výber a formuláciu procesných prostriedkov, a mohol vykonať úkony, aby sa
jeho právo neoslabilo, nepovažoval súd túto jeho námietku za dôvodnú.

41. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaní
boli v konaní úspešní v plnom rozsahu, a preto im súd voči žalobcovi v zmysle ust. § 255 ods. 1 C.s.p.
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

42. Žalobca v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe
vyhovie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

43. Poukázal ďalej na argumentáciu súdu prvej inštancie v bodoch 30. až 32. odôvodnenia napadnutého
rozsudku, že dôvod odstúpenia musí byť v prejave vôle určený, a to aj vtedy, ak to zákon neurčuje.



44. Odvolateľ v tejto súvislosti opakovane poukázal na záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
prezentovaný v rozsudku sp. zn. 4Cdo 111/2008, ktorý doposiaľ nebol právnou praxou prekonaný, kde
Najvyšší súd SR konštatuje: „Občiansky zákonník v § 48, ale ani v žiadnom inom ustanovení neurčuje
povinnosť, aby obsahom právneho úkonu odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu odstúpenia (či
už zákonného alebo dohodnutého). Prípadné uvedenie dôvodov odstúpenia v písomnom (prípadne aj
ústnom) odstúpení od zmluvy neznamená viazanosť týmito dôvodmi. Neexistencia dôvodov odstúpenia
uvedených v odstúpení preto nevylučuje platnosť odstúpenia z iných skutočne existujúcich dôvodov.“

45. V danom prípade sa žalobca domáhal toho, aby jeho odstúpenie od zmluvy bolo posúdené aj s
poukazom na ust. § 517 ods. 2 OZ, keďže žalovaní sa dostali do omeškania s plnením svojho dlhu.
Pokiaľ prvoinštančný súd tvrdí, že odstúpenie od zmluvy musí obsahovať dôvody a týmito dôvodmi je
súd viazaný, ide o odklon od rozhodovacej praxe, ktorú súd nezdôvodnil.

46. Uvedenú otázku však odvolací súd už vyriešil vo svojom uznesení 8Co 160/2013, kde uložil súdu
prvej inštancie zaoberať sa aj odstúpením od zmluvy podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a týmto
právnym názorom by mal byť súd prvej inštancie viazaný.

47. V bode 33. odôvodnenia súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.11.2016 publikovaný
ako R 62/2017. Uvedené rozhodnutie rieši problematiku odstúpenia od zmluvy v obchodných
záväzkových vzťahoch a právnu úpravu Obchodného zákonníka, ktorá je v tomto smere ucelená,
nemožno použiť na občianskoprávne vzťahy.

48. Vo vzťahu k premlčaniu práva odstúpiť od zmluvy odvolateľ uviedol, že súd opomína (čo napokon
konštatoval aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení), že právo požadovať plnenie vzniká až omeškaním
dlžníka. To znamená, že ak podmienkou, resp. predpokladom je poskytnutie primeranej lehoty, žalobca
nemôže uplatniť nárok na plnenie pred jej poskytnutím. Takáto žaloba by bola zrejme neúspešná pre jej
predčasnosť. S touto skutočnosťou, teda so začiatkom plynutia premlčacej lehoty sa prvoinštančný súd
nevysporiadal, hoci v zrušujúcom uznesení odvolací súd takýto právny názor prezentoval.

49. Začiatok premlčacej lehoty sa vždy viaže k okamihu, kedy mohlo byť právo uplatnené prvýkrát. Ako
napokon konštatuje aj súd prvej inštancie, podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka je predpokladom
pre odstúpenie od zmluvy jednak omeškanie dlžníka a jednak poskytnutie dodatočnej primeranej lehoty.
Poskytnutie dodatočnej lehoty k plneniu je podmienkou účinného odstúpenia od zmluvy (rovnako
rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obo 85/2010). Ak nebude poskytnutá dodatočná lehota, veriteľ
nemôže účinne odstúpiť od zmluvy. Je teda zrejmé, že právo odstúpiť od zmluvy možno po prvýkrát
uplatniť až po poskytnutí dodatočnej lehoty, bez nej by išlo o odstúpenie neúčinné (rovnako rozsudok
Najvyššieho súdu ČR 30Cdo 1770/2005). Až márne uplynutie dodatočnej lehoty predstavuje zákonný
dôvod na odstúpenie od zmluvy.

50. Súd ďalej prezentuje názor, že poskytnutie dodatočnej lehoty nie je právom, ale povinnosťou veriteľa.
Opäť ide o názor v rozpore s judikatúrou, resp. aj odbornou literatúrou. Omeškaním dlžníka sa mení
obsah záväzkového vzťahu nasledujúcim spôsobom; (okrem iného) veriteľovi vzniká právo stanoviť
dlžníkovi dodatočnú primeranú lehotu na splnenie dlhu, po ktorej márnom uplynutí môže veriteľ odstúpiť
od zmluvy.

51. Rovnako za nesprávny považuje odvolateľ aj názor o nedôvodnosti žaloby pri prijatí výkladu, že vznik
práva na odstúpenie od zmluvy je podmienený využitím práva veriteľa poskytnúť dodatočnú primeranú
lehotu na splnenie záväzku, a pokiaľ je toto právo uplatnené u dlžníka včas a dodatočne poskytnutá
lehota na plnenie márne uplynie, až týmto okamihom vzniká veriteľovi právo odstúpiť od zmluvy.

52. Súd poukazuje na to, že upomienka zo dňa 7.12.2005 vyzýva na úhradu faktúry, nie dlhu, podľa
zmluvy. Je však podstatné, že uvedená faktúra bola vystavená práve v spojení so zmluvou o prevode
vlastníctva - bytu a prísl., pričom ňou bola vyfakturovaná kúpna cena. Nejde teda o faktúru, ktorá by
s danou vecou absolútne nemala žiaden súvis. Je nepochybné, že ide o kúpnu cenu za predmetný
byt, ktorú žalobca vyfakturoval za účelom vedenia účtovníctva. Za začiatok premlčania ale nemožno
považovať splatnosť tejto faktúry, keďže žalovaní svoj dlh čiastočne plnili v rôznych splátkach, naposledy
15.7.2003. Žalovaní teda plnili na túto faktúru, preto začiatok plynutia premlčacej doby (lehota na



uplatnenie práva žiadať plnenie v dodatočnej lehote) nemožno počítať od splatnosti faktúry, ale až od
omeškania dlžníkov.

53. V tejto súvislosti, na rozdiel od záverov vymedzených v rozsudku zo dňa 24.6.2016, kde súd uzatvoril,
že k omeškaniu došlo dňa 21.7.2003, čo nebolo v konaní sporné, v napadnutom rozsudku tvrdí, že
omeškanie dlžníka nastalo už dňa 21.4.2002. Nie je zrejmé, ako súd dospel k tejto zmene svojich
skutkových záverov, keď v priebehu celého konania nebolo medzi žalobcom a žalovanými sporné, že k
omeškaniu žalovaných došlo dňa 21.7.2003 (keďže 16. splátka bola splatná 20.7.2003), resp. najneskôr
odo dňa nasledujúceho po uplynutí troch rokov odo dňa uzatvorenia zmluvy (podľa článku 9 bod 2 bola
dohodnutá splatnosť kúpnej ceny najneskôr v lehote 3 rokov, t.j. 11.3.2005). K splácaniu kúpnej ceny
žalovaný pristúpili až po povolení vkladu zmluvy do katastra, čo bolo akceptované. Žalovaní vo vyjadrení
zo dňa 27.8.2012 dokonca poukazujú na to, že podľa ich názoru lehota na vyrovnanie celého dlhu im
uplynula až dňom 30.3.2004. Skutkový záver súdu o omeškaní dlžníkov už 21.4.2002 tak nezodpovedá
vykonanému dokazovaniu, keďže podľa zmluvy mali žalovaní tri roky na zaplatenie kúpnej ceny, a
teda nemohli sa dostať do omeškania už 21.4.2002. Tento skutkový záver je v rozpore s § 151 C.s.p.,
podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
Odvolateľ má za to, že súd je povinný vychádzať z takýchto nesporných skutočností, keďže nie sú ani
v rozpore s vykonaným dokazovaním.

54. Odvolateľ nesúhlasí ani s rozhodnutím o trovách konania. Súd rozhodol v zmysle zásady úspechu a
priznal žalovaným náhradu trov konania. Toto rozhodnutie považuje odvolateľ za vecne nesprávne. Súd
priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania formálne aplikujúc právnu normu bez zohľadnenia
okolností prípadu ako dôvodov hodných osobitného zreteľa. Podľa názoru odvolateľa bolo potrebné
prihliadnuť na fakt, že žalovaní nadobudli nehnuteľnosť bez toho, aby do dnešného dňa uhradili celú
kúpnu cenu. Celkovo z dohodnutej kúpnej ceny neuhradili ani polovicu, namiesto toho vyvolali súdny
spor a domáhali sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy (spor bol vedený na OS Prešov pod sp. zn. 9C
126/2003). V prípade úspechu žalovaných žalobca navrhol nárok na náhradu trov konania v súlade s
ust. § 257 C.s.p. nepriznať.

55. Žalovaní v 1. a 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť.

56. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je
opodstatnené. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

57. K odvolacím námietkam žalobcu sa žiada uviesť nasledovné.

58. Ak sa v danom prípade žalobca domáhal toho, aby jeho odstúpenie od zmluvy bolo posúdené aj
s poukazom na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaní sa dostali do omeškania s
plnením svojho dlhu, bolo jeho návrhu vyhovené a súd prvej inštancie odôvodnenie svojich záverov v
tomto smere vyjadril v bode 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

59. Nedôvodnosť žaloby súd prvej inštancie, riadiac sa vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu,
odôvodnil tým, že upomienka zo dňa 7.12.2005, na ktorú sa žalobca odvoláva (poskytnutie dodatočnej
primeranej lehoty k splneniu záväzku, podľa tvrdenia žalobcu - poznámka odvolacieho súdu), bola
vystavená po uplynutí viac ako 3 rokov od omeškania 21.4.2002 a navyše vyzývala na dodatočnú úhradu
zostatku faktúry č. XXXXXX a nie na úhradu dlhu tak, ako bol špecifikovaný v zmluve a aj pohľadávka
špecifikovaná v tejto upomienke bola faktúra splatná 13.9.2002 a žalobca upomienku vystavil až dňa
7.12.2005 (po uplynutí viac ako 3 rokov).

60. So záverom súdu prvej inštancie, že „Upomienka ako výzva na dodatočné splnenie dlhu bola urobená
po uplynutí viac ako troch rokov od vzniku omeškania, a okrem toho ani nevyzývala na úhradu dlhu podľa
zmluvy, ale podľa faktúry (a navyše viac ako tri roky po jej splatnosti), teda túto upomienku nemožno
kvalifikovať ani ako riadne, včasné a určité (§ 37 ods. 1 OZ) poskytnutie dodatočnej primeranej lehoty



na splnenie zmluvného záväzku v premlčacej lehote“ súladným so záverom citovaným súdom prvej
inštancie v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo 633/2003 sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje.

61. Ak žalobca v podanom odvolaní poukazuje na to, že žalovaní k splácaniu kúpnej ceny pristúpili až po
povolení vkladu zmluvy do katastra, nespochybňujú tým záver súdu prvej inštancie uvedený a podrobne
vysvetlený v bode 35. odôvodnenia rozsudku, že do omeškania so splácaním kúpnej ceny sa žalovaní
dostali prvýkrát 21.4.2002.

62. Tvrdenie žalobcu, že takýto postup z jeho strany bol akceptovaný, je vo vzťahu k plynutiu premlčacej
lehoty (požadovať splnenie v dodatočnej primeranej lehote) bez právneho významu.

63. Čo sa týka námietok k výroku o trovách konania, v tomto smere odvolací súd poukazuje na
odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode 43., kde sa súd prvej inštancie nestotožnil s názorom žalobcu,
že uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaných je v rozpore s dobrými mravmi.

64. Aj vo vzťahu k námietkam, že žalovaní z dohodnutej kúpnej ceny neuhradili ani polovicu a namiesto
toho vyvolali súdny spor a domáhali sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, je treba uviesť, že žalobca
mohol vykonať všetky úkony včas, aby sa jeho právo neoslabilo.

65. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako
vecne správny potvrdil.

66. Zároveň v odvolacom konaní úspešným žalovaným bola priznaná i náhrada trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % podľa ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. s tým, že o výške
náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

67. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).