PEhAES, a.s.


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/51/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119216802
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:6119216802.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej
a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: PEhAES, a.s.,
so sídlom Bardejovská 15, 080 06 Ľubotice, IČO: 00 155 764, zastúpeného právnym zástupcom JUDr.
Danielom Boľanovským, advokátom, so sídlom L. XX, XXX XX T., proti žalovanému: MARO, s.r.o., so
sídlom Podhradská cesta 2, 038 52 Sučany, IČO: 36 407 020, zastúpenému zástupcom Hronček &
Partners, s. r. o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, v konaní o zaplatenie 3.500,- Eur
spolu s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin
č.k. 18Cb/35/2019-139 zo dňa 10. októbra 2019 v spojení s opravným uznesením č.k. 18Cb/35/2019-168
zo dňa 17.1.2020 vo výroku II. v časti o zaplatenie 339,35 Eur, v ktorej okresný súd žalobu zamietol v
spojení s výrokom III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/35/2019-139 zo dňa 10. októbra 2019 v spojení s opravným
uznesením č.k. 18Cb/35/2019-168 zo dňa 17.1.2020 v napadnutých výrokoch
- II., ktorým okresný súd v časti o zaplatenie sumy 339,35 Eur žalobu zamietol p
o t v r d z u j e ,
- III., podľa ktorého žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58%, o výške ktorej náhrady
trov konania rozhodne Okresný súd Martin samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku z r u
š u j e a v tejto časti v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením (ďalej len „rozsudok") okresný súd podľa
výroku I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.500,- Eur spolu s úrokom z
omeškania 8% ročne zo sumy 20.374,47 Eur od 16.11.2018 do 21.11.2018, 8% ročne zo sumy 3.500,-
Eur od 22.11.2018 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 0,05% denne zo sumy 20.374,47 Eur od 16.11.2018
do 21.11.2018, zmluvnú pokutu 0,05% denne zo sumy 3.500,- Eur od 22.11.2018 do 22.01.2019, náklady
spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom
II. vo zvyšku žalobu zamietol. Podľa výroku III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania
rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58%, o výške náhrady trov konania
rozhodne Okresný súd Martin samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Okresný súd v odôvodnení rozsudku poukázal na žalobu žalobcu, vydaný platobný rozkaz Okresným
súdom Banská Bystrica sp. zn. 17Up/79/2019 zo dňa 12. februára 2019, proti ktorému žalovaný
prostredníctvom právneho zástupcu podal odpor. Okresný súd po vykonanom dokazovaní, aplikácii
ustanovení § 536 ods. 1, 2, § 562 ods. 1, 2, 3, § 428 ods. 2, 3, § 564, § 436 ods. 1 písm. c), § 439 ods. 1,
§ 560 ods. 1, 2, § 548 ods. 1, § 15 ods. 1, 2, § 16 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 544 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka mal preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli v písomnej forme Zmluvu o
dielo dňa 01.08.2018 podľa ust. § 536 a nasl. ust. Obchodného zákonníka. Okresný súd mal preukázaný



nárok žalobcu proti žalovanému a tento priznal ako zmluvný nárok zo zmluvy o dielo, ktorá bola prílohou
žaloby. Žalobca dielo podľa zmluvy vykonal a v súlade s Článkom IV. bod 1. a 2. vyúčtoval žalovanému
cenu diela vo faktúre č. 158068 vo výške 20.374,47 Eur. Zhodnými vyjadreniami strán sporu, výpisom
z účtu žalobcu podľa č.l. 18 spisu, mal okresný súd za preukázané, že žalovaný zaplatil na cenu diela
podľa faktúry č. 158068 sumu 16.874,47 Eur. Žalobcovi bola priznaná nesplatená časť diela vo výške
3.500,- Eur podľa faktúry č. 158068 zo dňa 31.08.2018. Okresný súd uviedol, že pre uplatnený nárok
na zľavu z ceny diela podľa Zmluvy o dielo zo dňa 01.08.2018 žalovaný nepreukázal, že by žalobca
vykonal dielo vadne, pretože pri osobnej prehliadke, ktorú vykonal štatutárny zástupca žalovaného
pri odovzdávaní diela, žalobca vytknuté vady pri tejto prehliadke následne odstránil, čo preukázala
svedecká výpoveď svedka pána V. na pojednávaní konanom dňa 04.09.2019, stanovisko Obce Sabinov.
Odstránenie vád žalovaný nepoprel a nepoprel ani, že po odstránení týchto vád sa pokračovalo v
realizácii diela položením poslednej tartanovej vrstvy, ktorú subdodávateľsky vykonával tretí subjekt,
pán F., ktorý vypovedal v spore ako svedok na pojednávaní konanom dňa 04.09.2019. Vypovedal, že
dostal pokyn túto časť diela pre žalovaného zrealizovať, sám kvalitu vykonaného diela žalobcom pre
žalovaného nekontroloval. Okresný súd mal výpoveďou svedka V. preukázané, že žalovaný dielo osobne
prezrel, lebo vytkol vady, ktoré žalobca odstránil a výpoveď tohto svedka preukázala, že následne po
odstránení vád žalovaný oznámil žalobcovi, že dielo je bez vád, čo dotvrdzuje správanie žalovaného
podpísaním listín a realizáciu časti diela, ktoré žalovaný subdodávateľsky realizoval po prevzatí diela
od žalobcu. Okresný súd poukázal na to, že pri rozhodovaní vychádzal aj z listu Mesta Sabinov zo dňa
7.10.2019.

3. K námietke žalovaného o tom, že bez vedomia štatutárneho zástupcu žalovaného preberacie listiny
podpísala pracovníčka žalovaného, okresný súd poukázal na ust. § 16 Obchodného zákonníka, a to,
že podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že
konajúca osoba na to nie je oprávnená. Nebolo sporné, že listiny, ktoré súvisia s písomným prevzatím
diela žalovaným, boli podpísané v sídle žalovaného. Ak sa tieto listiny zo sídla žalovaného vrátili
žalobcovi späť podpísané, tak žalobca nemohol vedieť o neoprávnenosti konania touto pracovníčkou v
mene žalovaného, zvlášť keď žalovaný vypovedal, že prvej prehliadky stavby v súvislosti s prevzatím
diela od žalobcu sa zúčastnil aj s pracovníčkou, ktorá predmetné listiny podpísala.

4. Okresný súd pri preukázaní doby omeškania so zaplatením ceny diela vychádzal z vyjadrenia
žalobcu na pojednávaní dňa 04.09.2019, z ktorého zistil, že faktúra bola odoslaná žalovanému až
dňa 24.10.2018. Podľa zmluvy o dielo splatnosť faktúry bola 21 dní po doručení faktúry žalovanému.
Okresný súd vychádzal z Článku IV. bod 2. Zmluvy o dielo a z ust. § 548 ods. 1 veta prvá Obchodného
zákonníka, že na druhý deň po doručení faktúry mal žalovaný povinnosť plniť a omeškanie začalo až od
ďalšieho dňa, t.j. lehota splatnosti 21 dní po doručení je 15.11.2018 a žalovaný sa dostal do omeškania
16.11.2018. Okresný súd preto nárok na úrok z omeškania, zmluvnú pokutu za dobu omeškania od
22.9. do 16.11.2018 zamietol. Zmluvnú pokutu okresný súd priznal podľa Článku VIII. bod 1. Zmluvy
o dielo a ust. § 544 Občianskeho zákonníka. Úrok z omeškania okresný súd priznal podľa ust. § 369
ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Okresný súd skonštatoval, že žalovaný sa dostal do
omeškania so zaplatením ceny diela, ktorú nezaplatil v lehote splatnosti dojednanej podľa Článku IV.
bod 2. Zmluvy o dielo a ust. § 548 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka a pre tento prípad zmluvné
strany v Článku VIII. bod 1. Zmluvy o dielo dohodli ako sankciu právo žalobcu ako zhotoviteľa uplatniť
voči žalovanému zmluvnú pokutu vo výške 0,05% z ceny diela s DPH za každý začatý deň omeškania
po dátume splatnosti.

5. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že zamietol nárok žalobcu
na zaplatenie 379,35 Eur za predžalobnú upomienku, ktorý žalobca klasifikoval ako náklady spojené s
uplatnením pohľadávky. Takýto nárok upravuje ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s
ust. § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného
zákonníka, ktoré priznáva veriteľovi právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky. Tento nárok, uplatnenú paušálnu náhradu nákladov v rozsahu 40,- Eur, okresný súd
žalobcovi priznal. Sumu 379,35 Eur za predžalobnú upomienku nepriznal. Podľa názoru okresného
súdu, žiadny právny predpis nespája s úspechom alebo neúspechom sporu takéhoto charakteru, že
veriteľ musí nárok uplatniť najskôr mimosúdne a následne, keď nedôjde k uspokojeniu, uplatniť nárok
na súde. Príslušenstvom pohľadávky podľa ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka sú úroky, úroky
z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Predžalobnú výzvu s ohľadom



na odôvodnenie, ktoré prijal okresný súd, nevyhodnotil ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky
na súde.

6. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa ust.
§ 255 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 2 CSP. Okresný súd uviedol, že oproti uplatnenému
nároku na zaplatenie sumy 3.500,- Eur, sumy 379,35 Eur, 40,- Eur, na zmluvnú pokutu za uplatnené
obdobie omeškania ku dňu rozhodovania v rozsahu 621,42 Eur a 565,25 Eur, úroku z omeškania ku
dňu rozhodovania okresného súdu vo výške 2.272,40 Eur a 247,78 Eur, spolu uplatnený nárok 5.626,20
Eur oproti priznanému nároku na 4.440,94 Eur, t.j. 3.500,- Eur ako zmluvného nároku ceny diela, úrok
z omeškania 26,79 Eur a 247,78 Eur za priznanú dobu omeškania ku dňu rozhodovania, za rovnakú
dobu priznaná zmluvná pokuta 61,12 Eur a 565,25 Eur, paušálna náhrada nákladov 40,- Eur, uvedené
predstavovalo 79% úspechu žalobcu proti úspechu žalovaného v rozsahu 21% (79% ku 21%) a v
konečnom dôsledku nárok žalobcu na náhradu trov predstavoval 58% (79% - 21%).

7. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, a to proti výroku II. a III. rozsudku
okresného súdu s tým, že čo sa týka výroku II., tento napadol len v časti o zaplatenie sumy 339,35
Eur, v ktorej okresný súd žalobu žalobcu zamietol. Ako odvolacie dôvody žalobca poukázal na ust. §
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, keďže mal za to, že okresný súd nedostatočne posúdil skutkový a vecný
stav veci a v dôsledku toho nebolo spravodlivo rozhodnuté vzhľadom na dôkazy a okolnosti prípadu.
Žalobca poukázal na zdôvodnenie okresného súdu, ktorý vo výroku II. žalobcovi zamietol nárok na
zaplatenie sumy 379,35 Eur za predžalobnú upomienku, ktorý žalobca klasifikoval ako náklady spojené
s uplatnením pohľadávky, a to z dôvodu, že žalobcovi bola už priznaná paušálna náhrada nákladov
v rozsahu 40,- Eur. Žalobca poukázal na to, že sa domáhal návrhom vydania platobného rozkazu,
pričom predžalobnou výzvou zo dňa 13.11.2018 vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy znejúcej
na 20.374,47 Eur, ktorá vyplývala z faktúry č. 158068 a na dlžnú sumu znejúcu na 937,38 Eur, ktorá
vyplývala z faktúry č. 268007, v ktorej bol žalovaný súčasne vyzvaný na úhradu trov právneho zastúpenia
klienta vo výške 379,35 Eur. Žalovaný dňa 21.11.2018 uhradil žalobcovi sumu vo výške 16.874,47 Eur
na faktúru č. 158068. Žalobca poukázal na to, že náklady právnej pomoci, a to náhradu trov právneho
zastúpenia žalobcu vo výške 379,35 Eur si uplatnil podaným návrhom na vydanie platobného rozkazu,
ktoré náklady v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka podľa žalobcu je nutné považovať za
príslušenstvo pohľadávky. O tom, že tento nárok je nutné subsumovať pod náklady spojené s uplatnením
pohľadávky rozhodol aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 M Obdo 2/2010 zo dňa 09.06.2010, na
ktoré rozhodnutie žalobca v odvolaní poukázal. Žalobcom uplatnený nárok ako príslušenstvo pohľadávky
v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka vznikol ako odmena jeho právneho zastúpenia za
vykonané úkony právnej služby spojené s vymáhaním pohľadávky. Žalovaný bezprostredne po doručení
predžalobnej výzvy zo dňa 13.11.2018 uhradil žalobcovi sumu vo výške 16.874,47 Eur, dôsledkom čoho
žalobca v súdnom konaní uplatnil už znížený nárok o uhradenú sumu. Žalobcom uplatnené náklady
okresný súd nesprávne posúdil aj s ohľadom na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR, pokiaľ tieto
náklady žalobcovi nepriznal.

8. V ďalšej časti odvolania žalobca namietol výrok III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.
Nesúhlasil s postupom okresného súdu s poukazom aj na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica
sp. zn. 41Co/1/2018 zo dňa 25.04.2018, kedy aj v tejto veci ide o totožný skutkový stav, pretože nebolo
namieste, aby okresný súd vyčísľoval príslušenstvo, a to úrok z omeškania, ak tento úrok z omeškania
nebol kapitalizovaný, a preto malo byť rozhodnuté pri pomere úspechu a neúspechu strán sporu len
podľa uplatnenej istiny, v ktorej žalobca mal úspech v celom rozsahu, čím mu mala byť priznaná náhrada
trov konania v rozsahu 100% od žalovaného. Bolo preto potrebné vychádzať z nároku, ktorý si uplatnil
žalobca, a to z istiny vo výške 3.500,- Eur a nie 4.229,92 Eur, ako to uvádzal okresný súd. Ďalej v odvolaní
žalobca namietal, že vo výroku III. absentuje aj vyjadrenie, voči komu má žalobca nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania. Žalobca navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutej výrokovej časti
II., v ktorej bola žaloba o zaplatenie sumy 339,35 Eur zamietnutá zmeniť tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 339,35 Eur, ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že vo zvyšku sa žaloba zamieta a výrok III. o nároku na náhradu
trov prvoinštančného konania zmeniť tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania pred súdom
prvej inštancie od žalovaného v rozsahu 100%, ako aj, že žalobca má nárok na 100% náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanému.



9. Žalobca na výzvu okresného súdu v podaní zo dňa 03.02.2020 doplnil odvolanie tak, že s poukazom
na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo dňa 16. februára 2011 o boji proti
oneskoreným platbám v obchodných transakciách, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Obdo
2/2010 zo dňa 09.06.2010, rozsudok súdneho dvora C-287/17 zo dňa 13.09.2018, z dôvodu priznania
paušálnej sumy spojenej s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur rozsudkom okresného súdu,
túto čiastku odpočítal od nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, t.j. od sumy 379,35 Eur, z
ktorého dôvodu žalobca požadoval v odvolacom konaní, aby bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi len rozdiel, a to vo výške 339,35 Eur, ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že ako veriteľ od dlžníka v zmysle Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo dňa 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných
transakciách môže od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy uvedenej v odseku 1 primeranú
náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku
dlžníkovho omeškania s platbou. Tieto náklady by mohli zahŕňať náklady vzniknuté okrem iného v
dôsledku využitia služieb právnika alebo spoločnosti na vymáhanie dlhov.

10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 13.02.2020. Žalovaný sa stotožnil so
závermi okresného súdu a s poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Obdo/2/2010
zo dňa 09.06.2010 poukázal na to, že žalobca nepreukázal, že by zaplatil pred podaním žaloby svojmu
právnemu zástupcovi akúkoľvek čiastku ako odmenu za predžalobnú výzvu, preto žalovaný namietol,
že by žalobcovi vznikli nejaké odôvodnené náklady spojené s uplatnením pohľadávky proti žalovanému.
Práve v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sa uvádza, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky
musia byť účelne vynaložené. Žalobca sa však v konaní dal pri predžalobnej výzve zastupovať
advokátom JUDr. Danielom Boľanovským. Tá istá osoba je zároveň od 08.01.2015 podpredsedom
predstavenstva žalobcu, tzn. členom štatutárneho orgánu žalobcu. Žalobca sa podľa žalovaného
nechal zastúpiť advokátom, ktorý je zároveň členom štatutárneho orgánu, preto je vylúčené, aby trovy
právneho zastúpenia za právne služby poskytnuté advokátom JUDr. Danielom Boľanovským bolo možné
považovať za účelne vynaložené. Podľa žalovaného je ich možné považovať za nástroj na neoprávnené
navyšovanie záväzku žalovaného voči žalobcovi. Žalobca namietal výrok o nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania, pričom žalovaný mal za to, že vypočítaný pomer úspechu je správny. Žalovaný
preto navrhol rozsudok okresného súdu v dotknutých výrokových častiach potvrdiť ako vecne správne
rozhodnutie.

11. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v podaní zo
dňa 26.02.2020. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že nie je namieste namietanie právneho
zastúpenia žalobcu. Právny zástupca žalobcu vykonáva činnosť advokácie nezávisle, t.j. nevykonáva
túto činnosť len pre žalobcu. Právny zástupca žalobcu poskytol žalobcovi právne služby na základe
udelenej plnej moci a zmluvy o poskytovaní právnych služieb. Žalobca poukázal na Čl. 37 zákona
č. 23/1991 Zb. Ústavný zákon, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, Čl. 47 ods. 2
Ústavy SR v spojení s ust. § 89 CSP. Podľa žalobcu právny poriadok SR nevylučuje, aby advokát
nemohol poskytovať právne služby spoločnosti, v ktorej má majetkovú účasť, na základe udeleného
plnomocenstva, za primeranú odmenu za poskytnutie právnych služieb. Právny zástupca žalobcu
poskytuje právne služby na základe výkonu samostatnej činnosti - advokácie, nezávisle od činnosti
žalobcu. Nevyhnutné je nazerať na žalobcu ako na klienta právneho zástupcu, ktorému patrí odmena
za poskytnutie právnych služieb klientovi a pre klienta, ako tomu bolo aj v danom prípade. Žalobca
poukázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 187/06, I. ÚS 3819/13 (N 43/72 SbNU 501)
zo dňa 25.03.2014. Žalobca ako sporová strana mal právo si zvoliť zástupcu, a to bez ohľadu na to, či
predmetný zástupca je alebo nie je členom predstavenstva, a to obzvlášť s poukazom na tú skutočnosť,
že žalobcom zvolený právny zástupca vykonáva advokátsku činnosť samostatne a nezávisle od žalobcu,
čím svoje právne služby poskytuje aj iným klientom ako len žalobcovi. Súčasne v prípade nemožnosti si
zvoliť zástupcu na základe vlastnej a slobodnej vôle žalobcu, by došlo k porušeniu základného princípu,
a teda aj práva na spravodlivý súdny proces, čím je podľa žalobcu zrejmé, jasné a nepopierateľné,
že žalobca svojím konaním nepostupoval v rozpore so zákonom a ním zvolený právny zástupca má
právo a nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli pri poskytovaní právnych služieb žalobcovi, obzvlášť, ak
zastupoval stranu, ktorá bola v spore úspešná. S prihliadnutím na uvedené, ak príslušenstvo pohľadávky
pozostáva z nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, t.j. z predžalobnej výzvy na splnenie si
povinnosti žalovaného v celkovej výške 339,35 Eur, je podľa žalobcu dôvodné, aby ako úspešnej strane
sporu bolo súdom priznané.



12. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 13.03.2020. Žalovaný uviedol, že v
žiadnom prípade nemal úmysel odopierať žalobcovi ústavné právo na právnu pomoc v súdnom konaní,
ani popierať princíp rovnosti strán v konaní. Žalovaný nenamieta právo zvoliť si právneho zástupcu a
nechať sa zastupovať, aj keď člen štatutárneho orgánu žalobcu má právne vzdelanie a profesionálne
vykonáva advokáciu. Žalovaný namieta morálnosť uplatnenia trov právneho zastúpenia, ktoré mali
vzniknúť žalobcovi tým, že sa nechal v konaní právne zastupovať osobou, ktorá je zároveň členom jeho
štatutárneho orgánu. Ak by sa žalobca nechal zastúpiť akoukoľvek inou osobou, žalovaný by nemal
voči nej námietky. Pokiaľ ide o odkazy na nálezy Ústavného súdu ČR, tak žalovaný mal za to, že v
prípade, že právny zástupca žalobcu je zároveň členom jeho štatutárneho orgánu a má majetkovú
účasť v spoločnosti žalobcu, nie je možné hovoriť o akejkoľvek vyššej miere objektivity. Žalovaný ďalej
uviedol, že ak by JUDr. Daniel Boľanovský mal v spoločnosti žalobcu len majetkovú účasť, žalovaný by
nenamietal právne zastúpenie JUDr. Danielom Boľanovským, advokátom. Iná situácia podľa žalovaného
nastáva, keď táto osoba je zároveň členom štatutárneho zástupcu žalobcu. Žalovaný ďalej uviedol,
že má pochybnosti o reálnom vzniku nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, pretože žalobca
nepreukázal, že by zaplatil pred podaním žaloby svojmu právnemu zástupcovi akúkoľvek čiastku ako
odmenu za predžalobnú výzvu. Podľa žalovaného je vylúčené, aby trovy právneho zastúpenia za
právne služby poskytované advokátom JUDr. Danielom Boľanovským bolo možné považovať za účelne
vynaložené v zmysle CSP. Žalovaný navrhol, aby v dotknutých výrokových častiach bol rozsudok
okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.

13. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 27.03.2020 (č.l. 228 spisu) bolo vyjadrenie
žalovaného zo dňa 13.03.2020 doručené žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu na
vedomie.

14. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380
ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalobcu a postupom bez nariadenia pojednávania verejným
vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku II. v časti, v
ktorej bola žaloba o zaplatenie sumy 339,35 Eur zamietnutá, potvrdený ako vecne správne rozhodnutie
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP a vo výroku III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania bol
rozsudok okresného súdu zrušený a v tejto časti vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie za
aplikácie ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s ust. § 391 ods. 1 CSP. Rozhodnutie
bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

15. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/51/2020-235 zo dňa
19.08.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného
uznesenia dňa 22.09.2020 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené
podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

16. Krajský súd primárne uvádza, že základom pre jeho konanie bola aplikácia ust. § 379,
§ 380 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 383 CSP, t.j. rozsudok okresného súdu napadnutý odvolaním
žalobcu bol posudzovaný v rozsahu, v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, avšak za viazanosti
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, pretože neboli zistené dôvody na zopakovanie
alebo doplnenie dokazovania krajským súdom za stavu, keď tak žalobca, ako aj žalovaný boli poučení
súdom prvej inštancie o sudcovskej ako aj zákonnej koncentrácii konania (§ 153, § 154 CSP). Vzhľadom
k uvedenému preto pred odvolacím súdom bolo určujúce, čo vyjadril a aké dôkazy poskytol žalobca vo
vzťahu k uplatnenému nároku pôvodne o zaplatenie sumy 379,35 Eur, ktorú žalobca vykvalifikoval ako
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktoré mali vzniknúť v súvislosti s predžalobnou
výzvou zo dňa 13.11.2018 ako trovy právneho zastúpenia žalobcu, ktoré vznikli v dôsledku konania,
resp. nekonania žalovaného. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že žiada priznanie náhrady nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky len v sume 339,35 Eur, čo je výsledok rozdielu pôvodne uplatnenej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 379,35 Eur - 40,- Eur (okresným súdom v
napadnutom rozsudku priznaná paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 40,- Eur). Len v tejto časti namietaného výroku II. napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorej
bola žaloba o zaplatenie sumy 339,35 Eur zamietnutá, odvolací súd konal.



17. Tak ako uviedol vyššie krajský súd, dôležité a podstatné v súvislosti s odvolaním žalobcu bolo
to, čo žalobca k tejto časti uplatneného nároku vymedzil pred súdom prvej inštancie. Krajský súd po
oboznámení sa s obsahom spisového materiálu mal za preukázané nasledovné. Podľa Zápisnice o
pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 04.09.2019 na otázku súdu, aby žalobca vo vzťahu k
uplatnenému nároku v rozsahu 379,35 Eur, ktorú označil v žalobe ako príslušenstvo pohľadávky, náklady
spojené s uplatnením pohľadávky, upresnil, podľa akého zákonného ustanovenia tento nárok uplatňuje,
právny zástupca žalobcu uviedol: „Ide o nárok podľa Občianskeho zákonníka, ktorý charakterizuje, čo
je príslušenstvom pohľadávky a my sme si uplatnili náklady spojené s uplatnením pohľadávky, a to
predžalobnú výzvu a je prílohou aj samotnej žaloby." Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
vo vzťahu k tomuto nároku v konaní pred okresným súdom ďalej nič neuviedol a po poučení o sudcovskej
ako aj zákonnej koncentrácii konania žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vo vzťahu k tomuto
uplatnenému nároku ďalšie prostriedky procesného útoku, dôkazy, neoznačil.

18. Krajský súd v súvislosti s takto vymedzeným nárokom žalobcom v konaní pred okresným súdom
považoval za potrebné v odôvodnení svojho rozsudku uviesť citáciu ust. § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka.

19. Podľa ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

20. Podľa názoru krajského súdu, ak v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka má ísť o
náklady spojené s uplatnením pohľadávky, tak tieto musia byť účelne vynaložené, vzniknuté v súvislosti
s uplatnením pohľadávky na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore. V danej veci preto
nestačil len odkaz na predžalobnú výzvu zo dňa 13.11.2018 (č.l. 16 spisu), ale bol nevyhnutný dôkaz
o vynaložení týchto nákladov, t.j. ich zaplatenie, čo žalobca pred okresným súdom nepreukázal, hoci
bol poučený o sudcovskej ako aj zákonnej koncentrácii konania. Pokiaľ žalobca uplatňoval v odvolacom
konaní nárok o zaplatenie sumy 339,35 Eur ako príslušenstvo pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka, ktorý vznikol ako odmena jeho právneho zastúpenia za vykonané úkony
právnej služby spojené s vymáhaním pohľadávky podľa žalobcom označenej predžalobnej výzvy zo dňa
13.11.2018 (č.l. 16 spisu), v ktorej boli vymedzené ako trovy právneho zastúpenia úkon právnej služby,
t.j. prevzatie a príprava zastupovania podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., bol pre úspešnosť uplatnenia
takýchto nákladov povinný preukázať ich vznik, t.j. zaplatenie, teda či došlo k vzniku skutočných
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Ak žalobca v konaní pred okresným súdom nepreukázal,
že takéto náklady spojené s uplatnením pohľadávky mu vznikli z titulu vyplatenej odmeny advokátovi,
tak za tohto skutkového a právneho stavu potom nemohol byť žalobca úspešný ani v odvolacom konaní
o zaplatenie sumy 339,35 Eur.

21. Tieto závery krajského súdu sú v súlade aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3 M Obdo 2/2010 zo dňa 09.06.2010, na ktoré rozhodnutie poukázal žalobca práve v ním podanom
odvolaní, v ktorom uviedol aj citáciu rozhodnej časti záverov tohto rozhodnutia. Z uznesenia Najvyššieho
súdu SR z 9. júna 2010 sp. zn. 3 M Obdo 2/2010 vyplýva právna veta „Príslušenstvom pohľadávky sú
aj vynaložené náklady na odmenu za právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s
uplatnením pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka)." Krajský súd preto poukazuje na toto
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2010, sp. zn. 3 M Obdo 2/2010, v ktorom
Najvyšší súd Slovenskej republiky pred tým, ako právne vyhodnotil vec, poukázal na skutkový stav,
keď „Predmetom konania je zaplatenie sumy 985,70 Eur ako príslušenstva pohľadávky v zmysle § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vymáhaná suma predstavuje náklady žalobcu, ktoré mu vznikli ako
odmena jeho právneho zástupcu za vykonané úkony právnej služby spojené s vymáhaním pohľadávky
vo výške 759.585,30 Sk. Vymáhanú sumu zaplatil žalovaný na základe písomnej výzvy vypracovanej
právnym zástupcom žalobcu dňa 20. apríla 2007." Ďalej v tomto rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej
republiky právne vyjadril „Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú najmä trovy vzniknuté v súvislosti
s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu, pričom sa jedná najmä o náklady, ktoré priamo
súvisia s uplatnením pohľadávky. Tieto náklady sa musia týkať splatnej pohľadávky a musia byť účelne
vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný
od trov konania. Dovolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom dovolateľa, podľa ktorého vzniklo
žalobcovi právo na úhradu účelne vynaložených nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky, aj keď
k ich uplatneniu súdnou cestou nedošlo." Tento názor Najvyšší súd SR vyjadril aj vo väzbe na Článok
3 bod 1 písm. e) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti



oneskoreným platbám v obchodných transakciách, podľa ktorého, okrem prípadov, keď dlžník nie je
zodpovedný za omeškanie, veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať primeranú náhradu všetkých
svojich opodstatnených nákladov na vymáhanie vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania. Tieto
náklady na vymáhanie musia zodpovedať princípom transparentnosti a proporcionality, pokiaľ ide o
daný dlh (poznámka krajského súdu: t.č. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo dňa
16. februára 2011 Článok 6 ods. 3. „Veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy
uvedenej v odseku 1 primeranú náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu
sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou. Tieto náklady by mohli zahŕňať
náklady vzniknuté okrem iného v dôsledku využitia služieb právnika alebo spoločnosti na vymáhanie
dlhov."). Krajský súd dodáva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí vychádza
zo skutkového stavu, ktorý bol vyjadrený v tomto rozhodnutí, keď bolo jednoznačne preukázané,
že žalobcovi vznikli odôvodnené náklady spojené s uplatnením pohľadávky proti žalovanému, ktoré
predstavovali odmenu advokáta, ktorý požadované právne služby riadne a s úspechom poskytol, pričom
zaplatením tejto odmeny advokátovi zo strany žalobcu vznikli žalobcovi skutočné náklady spojené s
uplatnením pohľadávky.

22. Žalobca preto v tejto časti svojho odvolania nemohol byť úspešný, ak aj podľa rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Obdo 2/2010 zo dňa 9. júna 2010, na ktoré
rozhodnutie poukázal v odvolaní, v uzavretom dôkaznom stave pred súdom prvej inštancie nepreukázal
vznik týchto nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ich vynaloženie, ak nebol predložený dôkaz
o ich úhrade žalobcom. Krajský súd dopĺňa, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
na ktoré rozhodnutie žalobca poukazoval, vychádza zo základného predpokladu, že náklady boli
vynaložené, t.j. zaplatené žalobcom. Ak okresný súd žalobu žalobcu vo výroku II. o zaplatenie sumy vo
výške 339,35 Eur v tejto časti zamietol, tak jeho rozhodnutie bolo vecne správne a v odvolacom konaní
potvrdené za aplikácie ust. § 387 ods. 1 CSP, hoci z iných záverov ako boli prijaté súdom prvej inštancie
v tejto časti zamietavého nároku žalobcu, vyjadrené v odseku 87. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

23. Vo výrokovej časti III. rozsudku okresného súdu o nároku na náhradu trov prvoinštančného
konania, bolo rozhodnutie okresného súdu zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Okresný súd svoj postup pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania
v odseku 88. odôvodnenia napadnutého rozsudku riadnym spôsobom nezdôvodnil. Z odôvodnenia
rozsudku okresného súdu viažuceho sa k výrokovej časti III. rozsudku okresného súdu, odvolaciemu
súdu nebolo zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil pri vyjadrení pomernosti úspechu a
neúspechu sporových strán. Je nepochybné, že úspešnosť v sporovom konaní sa posudzuje v porovnaní
uplatneného žalobného nároku k výsledku súdneho sporu. V tomto porovnaní je preto dôležité, čo tvorilo
predmet súdneho sporu, ak žalobca popri istine uplatňoval aj príslušenstvo ako úrok z omeškania,
náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ako aj zmluvnú pokutu, ktorá nie je príslušenstvom v zmysle
kvalifikácie príslušenstva podľa ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Okresný súd v rámci nového
konania pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania svoj postup zdôvodní,
prihliadne k rozhodovacej činnosti súdov, zoberie zreteľ na predmet súdneho konania, jeho výsledok a
za vyjadrenia záverov rozhodne o nároku na náhradu trov súdneho konania tak, aby v tomto rozhodnutí
bolo zrejmé, voči ktorej sporovej strane sa priznáva nárok na náhradu trov súdneho konania. Na uvedené
poukazuje krajský súd vo vzťahu k zneniu výroku III. napadnutého rozsudku okresného súdu, čo namietal
aj žalobca v odvolaní, že ak bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného konania,
tak z tejto výrokovej časti rozsudku okresného súdu nebolo zrejmé, voči komu je tento nárok žalobcovi
priznaný. Otázku účelnosti trov z titulu právneho zastúpenia žalobcu v danom štádiu pri rozhodovaní o
nároku na náhradu trov prvoinštančného konania nemá priestor riešiť odvolací súd, keďže sa rozhoduje
o nároku a až pri rozhodovaní o ich výške môže byť posudzovaná účelnosť trov právneho zastúpenia.

24. Podľa ust. § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd
prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

25. Podľa ust. § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.



Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.