Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/60/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200147
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5021200147.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany
Jančárovej a členiek senátu JUDr. Martiny Brniakovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: LESY
Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Nám. SNP č. 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038
351, zast.: Mgr. Jánom Kostrianom, bytom S., F. proti žalovanému: Štátna veterinárna a potravinová
správa Slovenskej republiky, so sídlom Botanická 17, 842 13 Bratislava, IČO: 00 156 426, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. 2802/2020-3 (1992/2021) zo dňa 03.02.2021,
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline z r u š u j e rozhodnutie Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej
republiky č. k. 2802/2020-3 (1992/2021) zo dňa 03.02.2021 a vec
v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca m á voči žalovanému p r á v o na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 29.03.2021, doručenou Krajskému súdu v Žiline dňa 31.03.2021, sa žalobca domáha
preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. k. 2802/2020-3 (1992/2021) zo
dňa 03.02.2021, ktorým žalovaný ako odvolací orgán príslušný podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov a podľa § 6 ods. 2 písm. c) zákona
č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov odvolanie žalobcu podľa §
59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol a rozhodnutie Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy
Liptovský Mikuláš Č. j.: 19/610/2020AH-R2 zo dňa 20.11.2020 potvrdil.

2. Prvostupňový správny orgán Regionálna veterinárna a potravinová správa Liptovský Mikuláš, so
sídlom Kollárova 2, 031 80 Liptovský Mikuláš rozhodnutím Č. j.: 19/610/2020AH-R2 zo dňa 20.11.2020,
ako správny orgán príslušný podľa § 8 ods. 3 písm. d) zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti
v znení neskorších predpisov, Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 1069/2009 z
21.10.2009 rozhodol tak, že
1. účastník konania (žalobca) porušil povinnosť „pri nakladaní so živočíšnymi vedľajšími produktmi,
ich spracúvaní a uvádzaní na trh sa musí postupovať tak, aby sa predchádzalo výskytu patogénov v
krmivách živočíšneho pôvodu vrátane krmív z rýb a aby sa zabránilo ohrozeniu zdravia zvierat alebo
ľudí alebo poškodeniu životného prostredia a postupovať podľa osobitného predpisu“ podľa § 29 ods.
1 zákona o veterinárnej starostlivosti, v nadväznosti na povinnosť „odchylne od článkov 13 a 14 môže
príslušný orgán povoliť za podmienok, ktorým sa zabezpečuje primeraná kontrola rizík pre verejné
zdravie a zdravie zvierat, zber a použitie materiálu kategórie 2, ak pochádza zo zvierat, ktoré neboli
utratené alebo neuhynuli v dôsledku choroby alebo podozrenia z choroby prenosnej na ľudí alebo
zvieratá, a materiálu kategórie 3 na kŕmenie voľne žijúcich zvierat“ podľa čl. 18 ods. 1 písm. e) Nariadenia



(ES) č. 1069/2009 a v nadväznosti na povinnosť „použitie vedľajších živočíšnych produktov a ich
využitie na osobitné kŕmne účely môže byť vykonané len s povolením orgánu veterinárnej správy podľa
osobitného predpisu“ podľa § 10 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR,
ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výnimkách pri zbere, preprave a odstraňovaní vedľajších živočíšnych
produktov a o použití vedľajších živočíšnych produktov na osobitné kŕmne účely (ďalej len „Vyhláška č.
148/2012“) a to tým, že dňa 28.04.2020 v čase od 09:30 do 12:30 hod. na základe skutočností zistených
pri výkone veterinárnej kontroly zameranej na prešetrenie podania, uvedených v Úradnom zázname
o veterinárnej kontrole č. LM/2020/AH,JS/20 a na základe postúpenia informácií a fotodokumentácie
(fotodokumentácia vyhotovená dňa 04.04.2020 a 06.40.2020, doručené na RVPS Liptovský Mikuláš
dňa 21.04.2020), ktorá je považovaná za dôkazný prostriedok, od iného štátneho orgánu (Štátna
ochrana prírody SR) bolo zistené, že v lokalite Prieslop, medzi dolinou Salatín a Javorisko v poľovnom
revíri Fatra v lokalite 1 (GPS súradnice: 49.04968/ 19.1782; parcela reg. C číslo 1479/1 k. ú. A.) a v
lokalite 2 (GPS súradnice: XX.XXXX/ XX.XXXXX; parcela reg. C číslo 1477/1 k. ú. A.) sa nachádzalo
vnadisko s uhynutými rybami, ktoré sú v zmysle Nariadenia (ES) č. 1069/2009 vedľajším živočíšnym
produktom materiálu kategórie 2 a pre LESY SR, PR Fatra nie je zo strany orgánu veterinárnej správy
vydané povolenie výnimky na osobitné kŕmne účely, resp. na vnadenie pre voľne žijúce zvieratá.
Uvedené lokality sú súčasťou poľovného revíru Fatra (ďalej len „PR Fatra“), kde výkon práv poľovníctva
zabezpečujú Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica, Odštepný závod Liptovský
Hrádok. Fyzickou obhliadkou v čase veterinárnej kontroly nebola zistená prítomnosť rýb na vnadisku,
ale informácie z podnetu spolu s fotodokumentáciou zaslané od iného štátneho orgánu poukazujú na
dané porušenie a fotodokumentácia je v tomto prípade považovaná za dôkazný prostriedok. Podanie
bolo zaslané správnemu orgánu, ktorý je príslušný na rozhodnutie, pretože správne orgány postupujú v
konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,
práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Uvedeným
konaním účastník konania (žalobca) naplnil všetky znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu
podľa § 50 ods. 1 písm. w) zákona o veterinárnej starostlivosti.
2. ďalej porušil povinnosť „osoby uvedené v odseku 1 sú ďalej povinné pri kontrole chorôb zvierat
a hlásení chorôb dodržiavať povinnosti, ktoré nariadil orgán veterinárnej správy v prípade výskytu
choroby alebo podozrenia na výskyt chorôb uvedených v prvom bode, zabezpečiť prevenciu, kontrolu
a eradikáciu chorôb zvierat podľa § 46 a preukázať výsledky vyšetrení príslušnému orgánu veterinárnej
správy“ podľa § 37 ods. 2 písm. a) bod 2, 3 zákona o veterinárnej starostlivosti, v nadväznosti na
ustanovenie § 46 zákona o veterinárnej starostlivosti „na prevenciu, kontrolu a eradikáciu chorôb zvierat
uvedených v prílohách č. 4 a 5 a podľa osobitného predpisu schvaľuje ministerstvo na návrh hlavného
veterinárneho lekára národné programy eradikácie chorôb zvierat“ a to tým, že dňa 28.04.2020 v čase
od 09:30 do 12:30 hod. na základe skutočností zistených pri výkone veterinárnej kontroly zameranej
na prešetrenie podania, uvedených v Úradnom záznam o veterinárnej kontrole č. LM/2020/AH,JS/20 a
na základe postúpenia informácií a fotodokumentácie (fotodokumentácia vyhotovená dňa 04.04.2020
a 06.04.2020, doručené na RVPS, Lipt. Mikuláš dňa 21.04.2020), ktorá je považovaná za dôkazný
prostriedok, od iného štátneho orgánu (Štátna ochrana prírody SR) bolo zistené, že nedodržal opatrenia
nariadené RVPS Lipt. Mikuláš podľa § 8 ods. 3 písm. e) a § 17 ods. 3 zákona č. 39/2007 Z. z.
o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (č.j. 5297/2019-V2 zo dňa 30.12.2019) na
zabezpečenie kontroly a zabránenie afrického moru ošípaných v populácii diviačej zveri v poľovných
revíroch, v ktorých sa v súvislosti s vnadiskami uvádza:
„1. celoročný zákaz prikrmovania raticovej zveri jadrovým krmivom okrem zveri chovanej vo zverniciach;
2. celoročný lov diviačej zveri na vnadiskách. V poľovnom revíri môže byť zriadené najviac jedno
vnadisko na 300 aj začatých ha poľovnej plochy. Na vnadisku v jednom dni môže byť prítomné najviac
5kg krmiva a to len účelom lovu“.
Následne bol vydaný dodatok k opatreniam (č.j. 587/2020 zo dňa 15.04.2020), v ktorom došlo k zmene
na: „na vnadisku - max. 30kg krmiva počas 1 mesiaca to len za účelom lovu.“
K porušeniu došlo tým, že v lokalite Prieslop medzi dolinou Salatín a Javorisko PR Fatra v lokalite
1 (GPS súradnice: XX.XXXXX/ XX.XXXX; parcela reg. C číslo 1479/1 k. ú. A.) a v lokalite 2 (GPS
súradnice: XX.XXXX/ XX.XXXXX; parcela reg. C číslo 1477/12 k. ú. A.) sa nachádzalo vnadisko,
na ktorom bola raticová zver prikrmovaná jadrovým krmivom - kukuricou, chlebom, pričom užívateľ
nepreukázal, že vnadisko bolo zriadené za účelom lovu diviakov. Uvedené lokality sú súčasťou PR Fatra,
kde výkon práv poľovníctva zabezpečujú Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica,
Odštepný závod Liptovský Hrádok. Posledná návšteva PF za účelom lovu a kontroly bola vykonaná
dňa 12.03.2020 v lokalite Javorina - Šoproň. V mesiaci apríl 2020 v knihe návštev PR za účelom lovu
a kontroly nebola evidovaná žiadna osoba. Fyzickou obhliadkou v čase veterinárnej kontroly nebola



zistená prítomnosť jadrového krmiva alebo chleba na vnadisku, ale informácie z podnetu spolu s
fotodokumentáciou zaslané od iného štátneho orgánu poukazujú na dané porušenie a fotodokumentácia
je v tomto prípade považovaná za dôkazný prostriedok. Podanie bolo zaslané správnemu orgánu,
ktorý je príslušný na rozhodnutie, pretože správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi, sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Uvedeným konaním účastník konania
(žalobca) naplnil všetky znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa § 50 ods. 4 písm. b)
zákona o veterinárnej starostlivosti.
Za to prvostupňový správny orgán žalobcovi podľa § 50 ods. 4 písm. b) zákona č. 39/2007 Z. z. o
veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov uložil pokutu vo výške 10.000,- Eur, ktorú je
povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na príjmový účet RVPS Lipt. Mikuláš, vedený
Štátnou pokladnicou.
V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán poukázal na skutočnosť, že dňa 21.04.2020 bolo
na RVPS Lipt. Mikuláš emailom prijaté podanie od Štátnej ochrany prírody, ktoré sa týkalo prikrmovania
raticovej zveri kukuricou, chlebom a živočíšnym odpadom z rýb v poľovnom revíri Fatra v lokalite 1 a
v lokalite 2 s vyššie uvedenými GPS súradnicami, ktoré bolo zistené dňa 04.04.2020 a 06.04.2020,
z čoho bola vyhotovená fotodokumentácia, tvoriaca prílohu podania a je považovaná za dôkazný
prostriedok. Prvostupňový správny orgán vykonal v danej lokalite 1 a 2 dňa 28.04.2020 v čase od 09:30
do 12:30 hod. u účastníka konania (žalobcu) úradnú veterinárnu kontrolu zameranú na prešetrenie
prijatého podania. Ďalej správny orgán prvého stupňa poukázal na zistenia vyplývajúce z uvedenej
kontroly s tým, že uvedená lokalita je súčasťou PR Fatra, kde výkon práv poľovníctva zabezpečujú
Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica, Odštepný závod Liptovský Hrádok. Fyzickou
obhliadkou v čase kontroly nebola zistená prítomnosť rýb na vnadisku, ale boli zdokumentované
fotograficky od podávateľa podnetu - Štátnej ochrany prírody SR. Na základe zaslaného podnetu a
fotodokumentácie sú uhynuté ryby vedľajší živočíšny produkt materiálu kategórie 2, ktoré použitie na
osobitné kŕmne účely môže byť vykonané len s povolením orgánu veterinárnej správy a v zmysle
vyhlášky MPaRV SR č. 148/2012 a čl. 18 Nariadenia (ES) č. 1069/2009. Vydanie povolenia výnimky
na osobitné kŕmne účely nebolo evidované. Ďalej prvostupňový správny orgán poukázal na Národný
eradikačný program pre AMO v diviačej populácii na Slovensku pre rok 2020, pričom pre užívateľa
PR Fatra boli v zmysle § 8 ods. 3 písm. e) a § 17 ods. 3 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej
starostlivosti v znení neskorších predpisov nariadené opatrenia (č.j. 5297/2019-V2 zo dňa 30.12.2019)
na zabezpečenie kontroly a zabránenia šírenia AMO v populácii diviačej zveri v poľovných revíroch a
následne bol vydaný dodatok k opatreniam (č.j. 587/2020 zo dňa 15.04.2020). Na základe uvedenej
skutočnosti bolo konštatované, že došlo k porušeniu vydaného opatrenia č.j. 5297/2019-V2 zo dňa
30.12.2019 v písm. m) bod 1. - celoročný zákaz prikrmovania raticovej zveri jadrovým krmivom okrem
zveri chovanej vo zverniciach. Dňa 28.05.2020 sa na RVPS Lipt. Mikuláš konalo ústne pojednávanie
s účastníkom konania v zastúpení I.., referent poľovníctva, ktorý okrem iného uviedol, že o uvedenom
konaní Lesy SR, š. p., OZ Liptovský Hrádok nemá žiadnu vedomosť, nikto zo zamestnancov sa na
danom vnadení nepodieľal. Kontaktovali zamestnanca, lesníka p. A., ktorý k uvedenej skutočnosti
uviedol, že si nie je vedomý, že uvedené konanie spáchal niekto zo zamestnancov. Vzhľadom k tomu,
že posed, ktorý sa nachádzal v blízkosti miesta mal byť uzavretý, s kladkou, ale pri kontrole bolo
zistené, že zámok je vylomený, má podozrenie na neznámu osobu, resp. osoby, ktoré svojvoľne priniesli
krmivo za účelom vnadenia a pozorovania zveri alebo fotografovania. Z ústneho pojednávania bola
vyhotovená zápisnica č.j. 19/610/2020-Z. Prvostupňový správny orgán je toho názoru, že zodpovednosť
za jednotlivé porušenia zákona o veterinárnej starostlivosti nesie užívať poľovného revíru, nakoľko
jemu boli doručené opatrenia a užívateľ poľovného revíru, nakoľko jemu boli doručené opatrenia a
užívateľ poľovného revíru je povinný zabezpečiť starostlivosť a ochranu zveri, užívateľ PR vykonáva
poľovnícke hospodárenie v oblasti poľovného plánovania, ochrany, chovu, lovu a starostlivosti o zver aj
podľa zákona o poľovníctve. Aj keď RVPS Lipt. Mikuláš úradnou kontrolou priamo nezistila porušenia
zákona o veterinárnej starostlivosti, iným štátnym orgánom boli porušenia zdokumentované a postúpené
správnemu orgánu, ktorý je príslušný na rozhodnutie. Odstúpené informácie a fotodokumentácia sú
považované za dôkazný prostriedok. Ďalej správny orgán prvého stupňa poukázal na jeho rozhodnutie
č.j. 19/610/2020AH-r zo dňa 18.06.2020, ktoré bolo žalovaným zrušené a prvostupňovému orgánu
vrátené na nové prejednanie a rozhodnutie, s uvedením dôvodov, na ktoré poukázal žalovaný.
Prvostupňový správny orgán opätovne vyhodnotil všetky zistenia z úradnej kontroly v daných lokalitách,
pričom pri rozhodovaní o inom správnom delikte vychádzal z dôkazných materiálov, ktoré tvoria obsah
spisu a ktoré špecifikoval na strane 10 a 11 odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Konštatoval, že
z dôkazov získaných zákonným spôsobom, ako aj z výsledkov ústneho pojednávania bolo preukázané,



že účastník konania svojim konaním porušil povinnosti špecifikované v bodoch 1. a 2. výrokovej časti
rozhodnutia, čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa § 50 ods. 1
písm. w) zákona o veterinárnej starostlivosti ako aj iného správneho deliktu podľa § 50 ods. 4 písm. b)
zákona o veterinárnej starostlivosti. V závere odôvodnenia rozhodnutia konštatoval, že aj keď RVPS Lipt.
Mikuláš úradnou kontrolou nezistila priamo porušenia zákona č. 39/2007 Z. z., Štátnou ochranou prírody
SR boli porušenia zdokumentované a postúpené správnemu orgánu, pričom odstúpené informácie a
fotodokumentácia zo 04.04.2020 a 06.04.2020 sú považované za dôkazný prostriedok. Zodpovednosť
za jednotlivé porušenia zákona o veterinárnej starostlivosti nesie užívateľ poľovného revíru, nakoľko
jemu boli doručené opatrenia a okrem toho je on povinný zabezpečiť starostlivosť a ochranu zveri.
Užívateľ poľovného revíru vykonáva poľovnícke hospodárenie v oblasti poľovníckeho plánovania,
ochrany, chovu, starostlivosti o zver i jej životného prostredia a lovu zveri aj podľa zákona o poľovníctve.
Aj zákon o veterinárnej starostlivosti ustanovuje vo veterinárnych požiadavkách povinnosti, ktoré majú
plniť fyzické a právnické osoby a teda aj Lesy Slovenskej republiky, š. p. ako právnická osoba. Záverom
prvostupňový správny orgán poukázal na ustanovenie § 51 ods. 4 zákona o veterinárnej starostlivosti a
skutočnosti, na ktoré prihliadal pri určení výšky uloženej pokuty.

3. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím č. k.:
2802/2020-3 (1992/2021) zo dňa 03.02.2021 odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutkový stav zistený správnym orgánom prvého stupňa, s
ktorým sa stotožnil a za správne považoval aj právne posúdenie veci. Poukázal okrem iného na to,
z akých dôkazných materiálov a podkladov, ktoré tvoria obsah spisu, vychádzala pri rozhodovaní
o inom správnom delikte RVPS Liptovský Mikuláš, a to podnet Štátnej ochrany prírody SR vo
veci prikrmovania raticovej zveri v PR Fatra, doručený emailom dňa 21.04.2020, Úradný záznam o
veterinárnej kontrole č. LM/2020/AH,JS/20 zo dňa 28.04.2020, opatrenie č. j. 5297/2019-V2 zo dňa
30.12.2019 na zabezpečenie kontroly a zabránenie šírenia AMO v populácii diviačej zveri v poľovných
revíroch, dodatok k opatreniam č. 587/2020 zo dňa 15.04.2020, odpoveď o prešetrení podania zo dňa
19.05.2020, stanovisko k veterinárnej kontrole č. LM/2020/AH,JS/20 doručené RVPS Liptovský Mikuláš
dňa 05.05.2020, upovedomenie o začatí správneho konania č. k. 19/610/2020AH-U zo dňa 19.05.2020
s predvolaním na ústne pojednávanie, zápisnica z ústneho pojednávania č. j. 19/610/2020-Z zo dňa
28.05.2020, rozhodnutie o odvolaní ŠVPS SR č. k. 2802/2020-2 zo dňa 24.09.2020, upovedomenie
o začatí správneho konania č. k. 19/610/2020AH-U2. Podľa názoru žalovaného bolo rozhodnutie o
uložení pokuty vydané oprávnene a z dôkazov, ktoré boli zistené a získané zákonným spôsobom počas
veterinárnej kontroly dňa 28.04.2020 v čase od 09:30 do 12:30 hod. a na základe informácií postúpených
ŠOP SR bolo dostatočne preukázané, že žalobca naplnil všetky znaky skutkovej podstaty tých správnych
deliktov podľa § 50 ods. 1 písm. w) zákona o veterinárnej starostlivosti a podľa § 50 ods. 4 písm.
b) zákona o veterinárnej starostlivosti na skutkovom základe, uvedenom v bodoch 1. a 2. výrokovej
časti prvostupňového rozhodnutia. K odvolacej námietke žalobcu, že správny orgán nepreukázal, že
konania v rozpore s § 29 ods. 1 zákona o veterinárnej starostlivosti sa dopustil prostredníctvom osoby
konajúcej v jeho mene, či už na základe pracovnoprávneho alebo iného záväzkového vzťahu, a preto
všetky skutkové a právne závery na to nadväzujúce sú nesprávne a tým pádom je výrok o spáchaní
správneho deliktu nezákonný, pričom z ustanovení zákona o veterinárnej starostlivosti citovaných
žalobcom jednoznačne pri ich jazykovom a systematickom výklade vyplýva, že zodpovednou osobou nie
je vlastník pozemku a ani je správca alebo nájomca tohto pozemku, taktiež nie je iná osoba na základe
nejakého vzťahu k tomuto pozemku - nehnuteľnosti, ale jednoznačne osoba, ktorá nezákonne umiestnila
živočíšne vedľajšie produkty, pretože v § 29 ods. 5 je jej uložená povinnosť určitého konania a nie Lesom
SR z titulu správy pozemku keď samotná fotografia nie je dôkazom toho, kto je osobou, ktorá nezákonne
umiestnenie vykonala a je len dôkazom toho, že došlo k určitému protiprávnemu konaniu, a správny
orgán neobstaral žiadne dôkazy, ktoré by bez pochyby riadne ustálili skutkový stav, najmä určili osobu,
ktorá umiestnila vedľajšie živočíšne produkty, žalovaný uviedol, že s týmto právnym názorom odvolateľa
nesúhlasí, upozorňuje, že účastník konania nie je sankcionovaný za to, že odstránil živočíšne vedľajšie
produkty v rozpore so všeobecne záväzným právnymi predpismi, resp. že si nesplnil oznamovaciu
povinnosť podľa zákona o veterinárnej starostlivosti, ale za použitie živočíšnych vedľajších produktov na
vnadenie (kŕmenie) zvierat bez povolenia príslušného orgánu veterinárnej správy. Odvolaciu námietku
žalobcu, že v danej lokalite nezriadil žiadne vnadisko, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie je pre posúdenie
veci irelevantné, keďže povinnosť v tejto oblasti je formulovaná ako celoročný zákaz prikrmovania
raticovej zveri jadrovým krmivom okrem zveri chovanej vo zverniciach (teda na akomkoľvek mieste
poľovnej plochy). Výnimka z tohto zákazu spočíva v tom, že prikrmovanie zvierat je možné na vnadiskách
zriadených len za účelom lovu v nadväznosti na určenú výmeru poľovnej plochy a s určeným množstvom



krmiva. Podľa žalovaného zodpovednosť účastníka konania za plnenie veterinárnych požiadaviek
podľa zákona o veterinárnej starostlivosti a osobitných predpisov je budovaná na princípe objektívnej
zodpovednosti právnickej osoby. V uvedenom prípade ide o objektívnu zodpovednosť za správny delikt
a subjektívna stránka tohto deliktu v zákone nie je založená na báze zavinenia, zavinenie sa teda
neskúma, relevantná je len existencia protiprávneho stavu. K uvedenej námietke zaujal stanovisko
aj prvostupňový správny orgán, keď vo svojom vyjadrení zo dňa 04.01.2021 uviedol, že správny
orgán kladie dôraz na to, že na základe platnej legislatívy, prvotná právna zodpovednosť za jednotlivé
porušenia a dodržiavanie zákona o veterinárnej starostlivosti spočíva zásadne na užívateľovi poľovného
revíru a tento sa nemôže odvolávať, že na základe šetrenia nebol zistený pôvodca konania a Lesy SR,
ako užívateľ poľovného revíru Fatra sa daného konania nedopustil. Práve užívateľovi poľovného revíru
boli doručené opatrenia na zabezpečenie kontroly a zabránenie šírenia afrického moru ošípaných v
populácii diviačej zveri a teda on je povinný zabezpečiť starostlivosť a ochranu zveri, nakoľko užívateľ
poľovného revíru vykonáva poľovnícke hospodárenie v oblasti poľovného plánovania, ochrany chovu,
lovu a starostlivosti o zver aj podľa zákona o poľovníctve. Poukázal tiež na § 3 zákona o veterinárnej
starostlivosti s tým, že jednou zo základných povinností účastníka konania je, aby si vzhľadom k
veľkosti a rozsahu poľovného revíru prispôsobil svoju organizačnú štruktúru, zabezpečil vykonávanie
pravidelných kontrol, včas prijal vhodné a účinné opatrenia na odstránenie nedostatkov. Užívateľ
poľovného revíru zodpovedá za dodržiavanie platných právnych predpisov bez ohľadu na akékoľvek
okolnosti, ktoré spôsobili ich porušenie. Ide o objektívnu zodpovednosť bez možnosti liberácie. Vydané
rozhodnutie o uložení sankcie malo za cieľ, aby účastník konania prehodnotil celý systém - spôsob
konania a prijal do budúcnosti účinné opatrenia na zabránenie výskytu uvedených zistení. Správny
orgán začal správne konanie s vedomím, že postih za správny delikt musí mať silu odvrátiť od
nezákonného postupu nositeľa právnych povinností, t.j. účastníka správneho konania. K odvolacej
námietke, že Lesy SR oznámili uloženie odpadu zvyšky rýb, kukurice a chleba na vyššie uvedenej
lokalite Okresnému úradu Ružomberok, odboru starostlivosti o životné prostredie, ktorý po tvaromiestnej
obhliadke skonštatoval, že nebola zistená osoba zodpovedná za uloženie odpadu v rozpore so zákonom
(viď zápisnica č. OU-RK-OSZP-2020/006635-002/So), žalovaný v tejto súvislosti poukázal na stanovisko
RVPS Liptovský Mikuláš k odvolaniu účastníka konania, z ktorého citoval. Podľa žalovaného žalobcom
namietané porušenie zásady reformatio in peius sa vzťahuje na postup prvostupňového správneho
orgánu, ktorý po vrátení veci odvolacím orgánom podľa jeho pokynov sprísnil právnu kvalifikáciu jedného
zo skutkov, čo viedlo k uloženiu prísnejšej sankcie, teda uplatnením riadneho opravného prostriedku
došlo k zhoršeniu postavenia odvolateľa. Podľa žalovaného odvolací orgán pri svojom rozhodovaní
nie je viazaný návrhmi odvolateľa. Zákon mu ukladá povinnosť zrušiť, resp. zmeniť každé nezákonné
rozhodnutie, a to aj nad rámec dôvodov odvolania. Pri zmene rozhodnutia v dôsledku tohto môže
preskúmavané rozhodnutie zmeniť aj v neprospech odvolateľa (t.j. neuplatňuje sa zákaz reformatio in
peius), ba dokonca môže rozhodnúť aj nad rámec návrhov odvolateľa (reformatio in melius), v súvislosti
s čím poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR z 10.12.2002 sp. zn. 7S 110/02, z 09. júna 2015
sp. zn. 3Sžhpu/1/2013 ako i uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 880/08 zo dňa
28.01.2009. Rozhodnutím ŠVPS SR o odvolaní č. k. 2802/2020-2 zo dňa 24.09.2020 bola vec vrátená
na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu nesprávnej právnej kvalifikácie niektorých nedostatkov.
Stanovenie výšky pokuty je vecou správnej úvahy vecne a miestne príslušného orgánu veterinárnej
správy, pričom pri jej určení sa podľa § 51 ods. 4 zákona o veterinárnej starostlivosti prihliada najmä
na závažnosť, spôsob, čas trvania a možné následky protiprávneho konania. Prvostupňový správny
orgán s poukázaním na tieto kritériá uložil účastníkovi konania za zbiehajúce sa delikty úhrnnú pokutu
10.000,- Eur podľa § 50 ods. 4 písm. b) zákona o veterinárnej starostlivosti. Žalovaný posúdil všetky
okolnosti a podľa jeho názoru uvedená pokuta je pokutou primeranou a s takto určenou pokutou ako
aj s jej podrobným odôvodnením na stranách 14 až 15 prvostupňového správneho rozhodnutia zo
dňa 20.11.2020 žalovaný súhlasí. Keďže zo strany prvostupňového orgánu žalovaný nezistil porušenie
právnych predpisov a ani účastník konania vo svojom odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by boli
dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia a odvolacie námietky účastníka konania
nemajú vplyv na posúdenie jeho zodpovednosti za uvedené protiprávne konanie, nemenia zistený stav,
skutkové okolnosti a právne posúdenie veci, neboli predložené žiadne relevantné dôkazy, ktoré by
vyvracali zistenia orgánu veterinárnej starostlivosti, podľa žalovaného prvostupňové rozhodnutie spĺňa
všetky obsahové a formálne náležitosti určené v § 47 zákona o správnom konaní.

4. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote správnu žalobu žalobca, ktorý má za
to, že toto rozhodnutie je nesprávne a nezákonné, z ktorého dôvodu ho navrhol zrušiť a vec vrátiť
žalovanému na ďalšie konanie. Skutkové a právne dôvody, pre ktoré žalobca považuje druhostupňové



rozhodnutie za nezákonné sú vzhľadom na potvrdenie prvostupňového rozhodnutia žalovaným identické
so skutkovými a právnymi dôvodmi, ktoré žalobca uviedol v odvolaní. Z dôvodu hospodárnosti žalobca
na všetky tieto skutkové a právne dôvody v žalobe poukazuje a odkazuje, ako na svoje tvrdenia
v tomto konaní, pričom za zásadnú otázku považuje posúdenie (zodpovedanie), či sa môže osoba
za daného skutkového a právneho stavu dopustiť porušenia zákona a tým aj správneho deliktu, ak
sa jednoznačne nedopustila konania, z ktorého vznikol následok a tento následok je jej kladený za
vinu na základe objektívnej zodpovednosti, pričom samotné právne normy nie sú postavené tak, že
by žalobca mal zodpovednosť výlučne za kontrolu toho, čo sa v poľovnom revíri deje v rozpore s
právnym poriadkom. V danej veci ak by aj pripustil, že žalobca má zodpovedať za kontrolu (z právnych
noriem to ale jednoznačne nevyplýva), tak objektívne nemohol zabezpečiť ochranu tak veľkého a
voľne dostupného územia o výmere 12 867 hektárov poľovných pozemkov, aby k neželaným a právo
porušujúcim následkom nedošlo. Ďalej má Regionálna veterinárna a potravinová správa právomoc
vydať také opatrenie, ktorým ukladá určitý zákaz konkrétnej osobe (užívateľovi poľovného revíru -
zákaz prikrmovania), pričom splnenie tohto zákazu vysvetľuje tak, že užívateľ zodpovedá za konanie
tretích osôb, na ktoré sa opatrenie nevzťahuje a ktorým užívateľ nemá zákonnú možnosť zamedziť
vstup na poľovné pozemky a zabrániť tým ich neželanému konaniu, teda nie je možné od tohto
užívateľa poľovného revíru spravodlivo a rozumne požadovať, aby vykonal také opatrenia, ktoré tomuto
konaniu tretích osôb zabráni. Podľa žalobcu minimálne výklad uskutočnený žalovaným je nesprávny,
nezákonný, ústavne nekomfortný a tým aj protiústavný. Namieta, že samotné zistenie, že došlo k
určitému konaniu, ktoré je v rozpore so zákonom (fotodokumentácia určitého spoločensky a právne
zakázaného následku určitého konania, ktoré niekto musel vykonať) nie je dôkazom toho, že právne
normy svojim konaním porušil žalobca. Samotné právne normy ďalej nie sú postavené tak, že by
ich adresátom mal byť výlučne užívateľ poľovného revíru, teda žalobca. Žalobca tiež namieta, že v
danej veci správny orgán preukázal len následok, ktorý právna norma sankcionuje, ale nepreukázal
bez akýchkoľvek pochybností, že k tomuto následku došlo konaním žalobcu. Predmetné normy nie
sú stavané tak, že zodpovedným subjektom je užívateľ poľovného revíru bez ohľadu na osobu, ktorá
skutočne porušila zákon v súvislosti s čím poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Szd
1/2010, 6Sžo 219/2010 a 8Sžo 49/2013. Poukázal na skutočnosť, že jeden zo špecifických znakov
správneho deliktu - konanie - v sebe zahŕňa prejav ľudskej vôle, ktorý môže byť vo forme aktívneho
konania (komisívne konanie) alebo opomenutia konania - nečinnosti (omisívne konanie). Na to, aby
orgán verejnej správy vyvodil administratívnoprávnu zodpovednosť za príslušné konanie subjektu
správneho práva, musí byť takéto konanie v rozpore s právnou normou, musí spôsobiť určitú ujmu (či už
materiálnu alebo nemateriálnu) a musí existovať príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym
konaním a spôsobeným následkom. Bez zistenia príčinnej súvislosti, by správny orgán nemohol vyvodiť
zodpovednosť voči príslušnému subjektu správneho práva. Špecifická situácia sa v súvislosti s konaním
vyskytuje u právnických osôb, pri ktorých bude správny orgán skúmať konanie jej členov, zamestnancov
a štatutárnych zástupcov v súvislosti s činnosťou, ktorú právnická osoba vykonáva. Pri objektívnej
zodpovednosti nie je potrebné preukazovať zavinenie, teda vôľovú a vedomostnú zložku páchateľa, čo
znamená, že pri právnickej osobe sa neskúma, či osoby ktoré konali vedeli alebo nevedeli, že porušujú
zákon, resp. či mohli alebo nemohli zabrániť neželanému následku ich konania, ale jednoznačne sa
posudzuje konanie/nekonanie týchto osôb a kauzálny nexus, a preto ak nie je preukázané, že konania
sa dopustili v určitom vzťahu k žalobcovi, nemožno potom konanie tretích osôb sledujúcich svoje záujmy
(zbavenie sa zvyškov zvierat, vnadenie pre účely fotografovania, vnadenie pri výkon pytliactva a iné
motívy) pripisovať na zodpovednosť žalobcovi, pretože nezodpovedá za kontrolu, ale za konkrétne
porušenia, a tých sa nedopustil. Pokiaľ ide o správny delikt podľa § 50 ods. 1 písm. w) zákona o
veterinárnej starostlivosti, žalovaný do dnešného dňa nepreukázal, že by žalobca porušil čo i len jednu
povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 29, keďže žalobca nenakladal a neumiestnil do poľovného revíru
vedľajšie živočíšne produkty. Súčasne žalobca poukázal na § 29 ods. 1 s tým, že adresát predmetnej
normy nie je určený konkrétne ale všeobecne, teda adresátom je osoba, ktorá nakladá, a tá sa musí
správať tak, aby neohrozila zdravie zvierat. Neexistuje žiaden dôkaz, že žalobca nakladal s tým, čo
je zachytené na fotografiách, a preto ak žalobca nenakladal (nie je naplnená objektívna stránka), tak
nemôže byť zodpovednou osobou len na základe zistenia následku, keďže potom by sa mohlo dospieť
k záveru, že viac menej každé umiestnenie vedľajších živočíšnych produktov na poľovnom pozemku by
išlo na zodpovednosť užívateľa poľovného revíru, pretože spravidla páchatelia týchto činov ako miesto
na spáchanie a zbavenie sa zvyškov volia také miesta, ktoré sú spravidla poľovnými pozemkami. Ďalej
žalobca poukázal na informácie zverejnené na stránke <https://www.tvnoviny.sk/domace/1996928na-
liptove-niekto-vyhadzuje-zvysky-zvierat-laka-to-medvedov-a-ohrozuje-vodicov> ako aj skutočnosť, že
štatutárny zástupca žalovaného v nej uviedol: „Riaditeľ Štátnej veterinárnej a potravinovej správy



T. upozorňuje, že vyhadzovanie zvyškov zvierat je porušenie zákona. „Každý producent vedľajších
živočíšnych produktov je povinný ich neškodne odstrániť, teda dať do kafilérie,“ hovorí Q.. Cestou na
Zuberec a Poľsko sme našli vyhodené vrecia peria, kože z jeleňa alebo srny a množstvo ratíc. Pôvodcom
bol zrejme poľovník. Tvorcom nebezpečných skládok hrozí pokuta až do 3500 eur.“ Podľa žalobcu
žalovaný sa naďalej dopúšťa nesprávneho právneho výkladu, pretože z fotografií vyvodzuje záver
(premisu), že ak na poľovnom pozemku je vyhodená kopa rýb, tak tieto ryby tam za účelom vnadenia a
kŕmenia umiestnil žalobca. Žalobcovi do dnešného dňa nie je zrejmé, na základe akých myšlienkových
úvah sa dá dospieť k takémuto nespochybniteľnému záveru ako ho prezentuje žalovaný. Orgány verejnej
moci a teda i žalovaný nemôžu účelovo vytrhnúť jednu právnu normu, ale jej výklad musia uskutočňovať
aj vo vzťahu k iným právnym normám. Zdôraznil tiež, že žalovaný nemôže následok spôsobený inou
zodpovednou osobou pripisovať cez inú právnu normu žalobcovi bez akéhokoľvek dôkazu, že ryby tam
vysypal resp. vysypanie odsúhlasil - umožnil žalobca za účelom vnadenia a kŕmenia. Žalovaný musí zistiť
skutkový stav veci a na takto zistený skutkový stav musí aplikovať príslušné právne normy. Ak je žalovaný
v dôkaznej núdzi, nemôže spáchanie správneho deliktu pripisovať žalobcovi, ak nemá preukázané jeho
protiprávne konanie. Vyvodzovanie zodpovednosti cez následok by nemalo byť možné, ak z daného
skutkového a právneho stavu je zrejmé, že konania sa mohla dopustiť aj iná osoba z iných pohnútok,
tak táto osoba a jej konanie postihuje právnou zodpovednosťou iná právna norma. Ak by táto osoba
bola priamo prichytená pri páchaní tohto správneho deliktu, bola by s vysokou pravdepodobnosťou
potrestaná a nikto by neuvažoval o zodpovednosti žalobcu, lebo by asi nikoho takáto účelová právna
úvaha nenapadla. Ďalej žalobca uvádza, že výrok o naplnení všetkých zákonných znakov skutkovej
podstaty iného správneho deliktu podľa § 50 ods. 4 písm. b) zákona o veterinárnej starostlivosti trpí
takými istými právnymi vadami, aké žalobca uviedol k prvému správnemu deliktu, a preto naň odkazuje a
uvádza ich ako dôvody nezákonnosti druhého výroku rozhodnutia. Nezákonnosť vidí v tom, že žalovaný
za vnadisko považuje akékoľvek miesto, kde je vysypané krmivo. Žalobca nemá možnosť zabezpečiť 24
hodinovú a 365 dní nepretržite trvajúcu kontrolu všetkých poľovných pozemkov, a tým zabrániť vzniku
miest, ktoré majú síce navonok charakter vnadísk, ale ich účelom nie je kŕmenie zveri pre účely lovu a
chovu, ale týmto účelom je napríklad prilákanie zveri za účelom fotografovania osobou, bez akéhokoľvek
vzťahu k užívateľovi poľovného revíru. O nezriadení vnadiska žalobcom nepriamo svedčí aj elektronická
kniha návštev poľovného revíru vedená žalobcom, ktorá preukazuje neprítomnosť poľovníkov na danej
lokalite za účelom lovu zveri, pre ktorých sa vnadiská zriaďujú. Lokalita kde sa našlo krmivo, nie je
žalobcom vedená na mape poľovného revíru ako vnadisko a v čase nájdenia kukurice a chleba žalobca
nezriaďoval vnadiská pre lov diviačej zveri, pretože v zmysle § 37 vyhlášky č. 344/2009 Z. z. v znení
neskorších predpisov vnadiť diviačiu zver v poľovných oblastiach s chovom jelenej zveri možno len v
čase od 01. júla do 15. januára. Samotná výnimka na ktorú poukazuje žalovaný na tejto skutočnosti nič
nemení, keďže ani na jej základe žalobca vnadisko nezriadil. Zriadenie vnadiska nie je možné preukázať
ani na mape poľovného revíru, na ktorej v prípade zriadenia vnadiska je užívateľ poľovného revíru takéto
vnadisko vyznačiť. Skládka odpadu sa nemôže stať vnadiskom len na základe hypotetických domnienok,
keď vnadisko je jasne právne definované zákonom o poľovníctve. Žalobca tvrdí, že ľudia vyhadzujú
do prírody aj nespotrebované alebo poškodené zemiaky, jablká a iné zvyšky potravín - vo všetkých
spomínaných prípadoch ide o odpad a nie o vnadenie. Vnadenie je cieľavedomá činnosť vykonávaná
za účelom lovu členmi poľovníckych organizácií na miestach na to zriadených a zakreslených v mape
poľovníckeho hospodárenia. Napriek poukázaniu žalovaným na objektívnu zodpovednosť nemožno v
danej veci právne normy vykladať tak, že žalobca zodpovedá za výsledok bez ohľadu, či sa konania/
nekonania dopustil alebo nedopustil. Ak by žalobca mal vec výlučne vo svojej dispozícií, tak potom
by z kauzálneho priebehu bolo zrejmé, že k následku došlo porušením jeho povinností či už konaním/
nekonaním, keďže by mal skutočnú moc nad vecou a porušenia by sa mohli dopustiť len osoby,
ktorými určitú činnosť vrátane kontroly vykonával, teda napríklad mohol by celý priestor monitorovať
a zabezpečiť tak dodržanie povinností resp. vyvodenie zodpovednosti voči konkrétnej osobe, teda
mal by zákonnú ako aj skutkovú možnosť ekonomicky akceptovateľnú na zamedzenie respektíve
minimalizovanie vzniku neželaného následku - stavu, uložením určitých povinností iným osobám, ak by
k vzniku neželaného stavu nedošlo. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za vec, ktorá je vytvorená
len právnou normou a pozostáva z pozemkov vo vlastníctve tretích osôb, ktoré nimi disponujú, užívajú
ich a čo je právne významné, sú voľne dostupné širokej verejnosti a užívateľ poľovného revíru má
minimálne zákonné možnosti obmedziť ústavou garantované právo voľného pohybu, a preto ochranu
pred takýmto konaním nemôže reálne zabezpečiť. Žalobca súčasne poukázal na ustanovenie § 57 ods.
1 zákona o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002 Z. z., podľa ktorého každý má právo pri rekreácii,
turistike a obdobnom užívaní prírody na voľný prechod cez pozemky vo vlastníctve (správe, nájme)
štátu, obce, právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ak tým nespôsobí škodu na majetku alebo zdraví



inej osoby. Je pritom povinný rešpektovať práva a oprávnené záujmy vlastníka, správcu a nájomcu
pozemku, ako aj podmienky ochrany prírody a krajiny. K tvrdeniam žalovaného, že v danej veci sa
jedná o objektívnu zodpovednosť bez možnosti liberácie, žalobca poukázal na právne názory vyslovené
Najvyšším správnym súdom ČR v konaní č. j. 4As 28/2006-65, z ktorého citoval. Žalobca je právneho
názoru, že v danej veci sa nedodržanie povinnosti nemôže preukazovať cez následok, ale žalovaný
musí preukázať porušenie preukázaním konania, ktorého sa dopustil žalobca, keďže opatrením mu
bolo nariadené v písm. m) bode 1 opatrenie na celoročný zákaz prikrmovania a v bode 2 množstvo
krmiva na vnadisku a počet vnadísk, čiže mu nebolo nariadené zamedziť, zisťovať a odstraňovať
krmivo, ktoré niekto vyhodil na poľovný pozemok. Povinnosť je jasne uložená len žalobcovi, keďže sa
jedná o individuálny správny akt, teda adresát opatrenia nemôže, jemu sa zakazuje, a toto žalobca
dodržal a extenzívny výklad by pri administratívnom trestaní nemal prichádzať do úvahy. Opatrenie
nepostihuje tretie osoby a tým pádom aj práva žalobcu voči tretej osobe by boli neisté a jednoznačne
by ho potom výklad uskutočnený žalovaným poškodzoval. V tej súvislosti žalobca citoval z nálezu
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 33/97. Žalobca nekonal protiprávne a nie je možné
z jeho strany zabezpečiť ochranu tak veľkého územia a nedokázala by to ani verejná správa, ak by
jej to niekto výslovne uložil, že k takému konaniu nemôže dochádzať. Správne trestanie prichádza do
úvahy pri porušovaní povinností vo verejnej správe, u ktorých povaha spôsobenej poruchy vylučuje
možnosť jej faktickej spätnej nápravy. Správny trest by mal nastúpiť subsidiárne a opodstatnenie má
tam, kde iné prostriedky nevedú k cieľu alebo sú nedostačujúce. Hlavným poslaním verejnej správy nie
je ukladať sankcie, ale každodennou činnosťou organizovať chod verejnej správy tak, aby predchádzal
porušovaniu právnych povinností, napríklad odstraňovaním podmienok na protiprávne konanie, včasnou
informovanosťou o právach a povinnostiach vo verejnej správe a dostupnosťou prameňov práva. Podľa
žalobcu v danej veci je potrebné pri druhom správnom delikte po objektívnej stránke preukázať konanie
žalobcu v rozpore s opatrením, keďže nebolo zistené kto krmivo
na poľovné pozemky umiestnil a žalobca dodržiaval povinnosti mu uložené individuálnym správnym
aktom.

5. Podaním zo dňa 01.06.2021, doručeným správnemu súdu dňa 03.06.2021, sa k žalobe vyjadril
žalovaný, ktorý navrhol žalobu v súlade s ust. § 190 SSP v celom rozsahu zamietnuť. V podrobnostiach
odkazoval na skutkové a právne závery obsiahnuté v žalobou napadnutom rozhodnutí. Okrem iného
uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdí, že rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu je nezákonné,
pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný tvrdí, že tieto námietky dôsledne
vyhodnotil v odôvodnení svojho rozhodnutia č. k. 2802/2020-3 (1992/2021) zo dňa 03.02.2021, pričom
na týchto záveroch podrobne popísaných v napadnutom rozhodnutí trvá. Žalovaný má súčasne za
to, že pri ukladaní pokuty postupoval v súlade so zákonom o veterinárnej starostlivosti a zákonom č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa žalovaného
rozhodnutie je zákonné, zrozumiteľné, vychádza z náležite zisteného skutkového stavu veci a obsahuje
všetky predpísané náležitosti. Žalovaný súčasne nežiada, aby súd na prejednanie veci samej nariadil
pojednávanie.

6. Žalobca k vyjadreniu žalovaného repliku nepodal.

7. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach
správneho trestania.

Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.



Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov
verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

Podľa § 50 ods. 1 písm. w) zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení účinnom v
rozhodnom čase orgán veterinárnej správy uloží fyzickej osobe - podnikateľovi alebo právnickej osobe
pokutu od 400 eur do 3500 eur, ak neplní povinnosti podľa § 29.

Podľa § 50 ods. 4 písm. b) citovaného zákona orgán verejnej správy uloží fyzickej osobe - podnikateľovi
alebo právnickej osobe pokutu od 10 000 eur do 160 000 eur, ak nedodrží povinnosti, ktoré nariadil
orgán veterinárnej správy v prípade výskytu alebo podozrenia na výskyt choroby uvedenej v § 17 a 18
a chorôb uvedených v prílohách č. 4 a 5.

Podľa § 29 ods. 1 citovaného zákona pri nakladaní so živočíšnymi vedľajšími produktmi, ich spracúvaní a
uvádzaní na trh sa musí postupovať tak, aby sa predchádzalo výskytu patogénov v krmivách živočíšneho
pôvodu vrátane krmív z rýb a aby sa zabránilo ohrozeniu zdravia zvierat alebo ľudí alebo poškodeniu
životného prostredia a postupovať podľa osobitného predpisu. 110a)
110a) Nariadenie (ES) č. 1069/2009 v platnom znení. Nariadenie (EÚ) č. 142/2011.

Podľa § 29 ods. 5 citovaného zákona vlastník zvierat, držiteľ zvierat a pôvodca živočíšnych vedľajších
produktov je povinný zabezpečiť na svoje náklady odstránenie živočíšnych vedľajších produktov, ktoré
vzniknú v súvislosti s jeho činnosťou alebo v jeho prevádzkarni tak, aby sa zabránilo šíreniu chorôb
zvierat a zoonóz a je povinný dodržiavať požiadavky uvedené v osobitnom predpise. 115)
115) Čl. 21 nariadenia (ES) č. 1069/2009.

Podľa § 37 ods. 2 písm. a) bod 2. citovaného zákona osoby uvedené v odseku 1 sú ďalej povinné pri
kontrole chorôb zvierat a hlásení chorôb dodržiavať povinnosti, ktoré nariadil orgán veterinárnej správy
v prípade výskytu choroby alebo podozrenia na výskyt chorôb uvedených v prvom bode.

V § 37 ods. 1 písm. a) až e) citovaného zákona sú uvedené povinnosti vlastníkov, držiteľov,
sprostredkovateľov, dovozcov, príjemcov, prepravcov, predávajúcich alebo iných fyzických osôb,
fyzických osôb - podnikateľov alebo právnických osôb, ktoré sú oprávnené disponovať so zvieratami,
násadovými vajciami, produktmi živočíšneho pôvodu, živočíšnymi vedľajšími produktmi, krmivami alebo
vybranými produktmi rastlinného pôvodu.

Podľa § 10 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky
č. 148/2012 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výnimkách pri zbere, preprave a odstraňovaní
vedľajších živočíšnych produktov a o použití vedľajších živočíšnych produktov na osobitné kŕmne účely,
použitie vedľajších živočíšnych produktov a ich využitie na osobitné kŕmne účely môže byť vykonávané
len s povolením orgánu veterinárnej správy podľa osobitného predpisu. 22)
22) § 8 ods. 3 písm. ac) zákona č. 39/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Podľa § 47 ods. 2 veta prvá Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením
ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti
nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny
orgán určí preň lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

8. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods.
1, 2 Ústavy SR).

9. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či orgán verejnej správy vecne príslušný na
konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný



stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. V intenciách § 6
ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP
rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri
vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Správny súd vychádza zo
skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP).

10. Úlohou správneho súdu v posudzovanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného
č. k. 2802/2020-3 (1992/2021) zo dňa 03.02.2021, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie,
ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 10 000 eur podľa § 50 ods. 4 písm. b) zákona č. 39/2007
Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov za iný správny delikt podľa § 50 ods.
1 písm. w) zákona o veterinárnej starostlivosti v bode 1. výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu a za iný správny delikt podľa § 50 ods. 4 písm. b) zákona o veterinárnej starostlivosti v
bode 2. na skutkovom základe, ako uviedol správny orgán prvého stupňa vo výrokovej časti rozhodnutia
Č. j. 19/610/2020AH-R2 zo dňa 20.11.2020 (viď bod 2. tohto rozsudku).

11. V administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie
zaň je podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia
zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj následky ním
vzniknuté môžu mať vplyv na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.

12. Predmetná správna žaloba je žalobou v oblasti správneho trestania (§ 194 a nasl. SSP), pri ktorej
správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak zistí niektorý z dôvodov vymedzených v
ustanovení § 195 písm. a) až e) SSP.
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia
procesných podmienok stanovených v ust. § 107 ods. 2 SSP, pri skonštatovaní absencie existencie
dôvodu nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP a za splnenia podmienok podľa
§ 137 ods. 4 SSP. Dňa 28.07.2022 verejne vyhlásil rozsudok, o čom bola spísaná zápisnica.

13. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa ust. § 194 a nasl. v spojení
s § 177 a nasl. SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP a § 183 SSP), pričom nezistil dôvod
na aplikáciu § 195 SSP a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná z nasledovných dôvodov:

14. Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konania rozoznáva trestné
činy, priestupky, iné správne delikty, správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. V
prípade správneho deliktu ide o súčasť správneho trestania, o postih orgánom verejnej správy za určité
nedovolené konanie (alebo opomenutie). Formálne označenie určitého typu protispoločenského konania
a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené
následky v podobe sankcií (vrátane správneho alebo súdneho trestania) je len vyjadrením reálnej politiky
štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov.

15. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne rozhodnutia o správnych deliktoch, je
nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len
konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,
prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený
s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu
vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu za rovnaký skutok, pre vylúčenie otázky veci
rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až
vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ správneho deliktu dopustil a v čom spáchaný
delikt spočíva. Riadne formulovaný výrok a v ňom konkrétny popis skutku je nezastupiteľnou časťou
rozhodnutia správneho orgánu, z ktorého je možné zistiť, ktorá konkrétna povinnosť bola porušená,
akým konaním a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže
byť vynútiteľné exekúciou.

16. Je potrebné tiež uviesť, že i na rozhodovanie o správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak Dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza
„akékoľvek trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní,



ako aj v správnom konaní, pokiaľ sa vec týka administratívneho trestania. Záver o nevyhnutnosti úplnej
špecifikácie správneho deliktu
(z hľadiska vecného, časového a miestneho) teda plne korešponduje i s medzinárodným záväzkom
Slovenskej republiky. Takto vykladá Dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a
rovnako judikoval i Ústavný súd Slovenskej republiky (viď napr. nález sp. zn. III. ÚS 2310/2010-38 zo
dňa 25.08.2010).

17. V administratívnom trestaní je nutné rešpektovať základné princípy trestania, medzi ktoré patrí aj
princíp zákonnosti (legality), ktorý je spojený s uplatnením zásady nullum crimen sine lege (žiadny
trestný čin bez zákona) i zásady nulla poena sine lege (žiadny trest bez zákona), z ktorej taktiež
vyplýva neprípustnosť analógie v neprospech páchateľa. Tento princíp je zakotvený aj v čl. 49 Ústavy
SR, pričom táto ústavná ochrana sa týka nielen trestného konania, ale je potrebné ju aplikovať aj v
konaní o správnych deliktoch. Podmienky trestnej (aj deliktuálnej) zodpovednosti a ukladania sankcií sa
nesmú rozširovať prostredníctvom analógie a páchateľa možno postihnúť len trestom, ktorý výslovne
ustanovuje zákon.

18. Podstatnou otázkou v súdnom prieskume žalobou napadnutých rozhodnutí bolo preveriť splnenie
zákonných podmienok na ich vydanie, a to predovšetkým, či konanie, resp. nekonanie žalobcu tak, ako je
uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia, možno subsumovať pod skutkové podstaty správnych
deliktov podľa § 50 ods. 1 písm. w) a § 50 ods. 4 písm. b) zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej
starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 39/2007 Z. z. alebo zákon o veterinárnej
starostlivosti).

19. Z formálnej stránky musí rozhodnutie orgánu verejnej správy obsahovať náležitosti zakotvené v ust.
§ 47 ods. 1 Správneho poriadku, t. j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Výrok rozhodnutia
predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti
účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo
predmetom správneho konania. V zmysle § 47 ods. 2 Správneho poriadku z materiálneho hľadiska
výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá
účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu, lehota nesmie byť kratšia,
než ustanovuje osobitný zákon.

20. Z citovaného ustanovenia Správneho poriadku explicitne nevyplýva, že by výrok rozhodnutia o
správnom delikte musel obsahovať vecné, časové a miestne určenie konania, z ktorého správny delikt
vyplýva. Na druhej strane je však nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je
schopná mať vplyv na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právoplatnosť.
Bezchybne formulovaný výrok je nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z nej je možné zistiť, či a aká
povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej,
vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu za totožný skutok, je dôležitý pre určenie obsahu
dokazovania ako aj pre zaistenie riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia (a nie odôvodnenie)
môže byť vynútiteľný správnou exekúciou (viď napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo
106/2007 zo dňa 13.03.2008, sp. zn. 8Sžo 28/2007 zo dňa 06.03.2008, sp. zn. 3Sžp 3/2008 zo dňa
23.07.2009).

21. Prvostupňový správny orgán ako i žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že
pri rozhodovaní o inom správnom delikte RVPS Liptovský Mikuláš vychádzala z dôkazných materiálov
a podkladov, ktoré tvoria obsah spisu, a to: Podnet vo veci prikrmovania raticovej zveri v PR Fatra,
doručený na RVPS Liptovský Mikuláš emailom dňa 21.04.2020 od štátneho orgánu Štátna ochrana
prírody Slovenskej republiky; Úradný záznam o veterinárnej kontrole č. LM/2020/AH,JS/20 zo dňa
28.04.2020, Opatrenia č. j. 5297/2019-V2 zo dňa 30.12.2019 nariadené RVPS Liptovský Mikuláš v
zmysle § 8 ods. 3 písm. e) a § 17 ods. 3 zákona o veterinárnej starostlivosti na zabezpečenie kontroly
a zabránenia šírenia AMO v populácii diviačej zveri v poľovných revíroch; Dodatok k opatreniam
č. j. 587/2020 zo dňa 15.04.2020; Odpoveď o prešetrení podania zo dňa 19.05.2020; Stanovisko
k veterinárnej kontrole č. LM/2020/AH,JS/20 doručené na RVPS Liptovský Mikuláš dňa 05.05.2020;
Upovedomenie o začatí správneho konania č. k.: 19/610/2020AH-U zo dňa 19.05.2020 s predvolaním
na ústne pojednávanie; Zápisnica z ústneho pojednávania Č. j.: 19/610/2020-Z zo dňa 28.05.2020;



Rozhodnutie o odvolaní ŠVPS SR Č. k.: 2802/2020-2 zo dňa 24.09.2020; Upovedomenie o začatí
správneho konania č. k.: 19/610/2020AH-U2.

22. Žalobca v žalobe predovšetkým namietal, že ak má byť sankcionovaný za uvedené správne delikty
v § 50 ods. 1 písm. w) a v § 50 ods. 4 písm. b) zákona o veterinárnej starostlivosti, je potrebné zo
strany správneho orgánu preukázať, že porušil svojim konaním právne povinnosti, ktoré mu ukladajú
tieto konkrétne právne normy. Samotné zistenie, že došlo k určitému konaniu, ktoré je v rozpore so
zákonom (fotodokumentácia určitého spoločensky a právne zakázaného následku určitého konania,
ktoré niekto musel vykonať), nie je dôkazom toho, že právne normy svojim konaním porušil žalobca.
Samotné právne normy nie sú postavené tak, že by ich adresátom mal byť výlučne užívateľ poľovného
revíru, teda žalobca. S poukazom na to sa správny súd primárne zaoberal formálnou aj materiálnou
stránkou napadnutého rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy.

23. Správny súd konštatuje, že vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa č. j.
19/610/2020AH-R2 zo dňa 20.11.2020 absentuje popis skutku - správneho deliktu - s uvedením miesta,
času a spôsobu jeho spáchania žalobcom, prípadne iné skutočnosti charakterizujúce skutok. Vo výroku
nestačí uviesť, že dňa 28.04.2020 v čase od 09:30 hod.
do 12:30 hod. na základe skutočností zistených pri výkone veterinárnej kontroly zameranej
na prešetrenie podania Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky zo dňa 17.04.2020 s
fotodokumentáciou bolo zistené, že v lokalite Prieslop, medzi dolinou Salatín a Javorisko v PR
Fatra sa nachádzalo vnadisko s uhynutými rybami a fyzickou obhliadkou v čase veterinárnej kontroly
dňa 28.04.2020 nebola zistená prítomnosť rýb na vnadisku, ale informácie z podnetu spolu s
fotodokumentáciou poukazujú na dané porušenie a fotodokumentácia je v tomto prípade považovaná za
dôkazný prostriedok (bod č. 1. výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu). Pokiaľ
ide o skutok v bode 2., vo výroku nestačí uviesť, že žalobca porušil povinnosť podľa § 17 ods. 3 zákona o
veterinárnej starostlivosti tým, že dňa 28.04.2020 v čase od 09:30 do 12:30 hod. na základe skutočností
zistených pri výkone veterinárnej kontroly zameranej na prešetrenie podania Štátnej ochrany prírody SR
zo dňa 17.04.2020 s fotodokumentáciou bolo zistené, že žalobca nedodržal opatrenie nariadené RVPS
Liptovský Mikuláš č. j. 5297/2019-V2 zo dňa 30.12.2019, keď v lokalite Prieslop, medzi dolinou Salatín
a Javorisko, PR Fatra sa nachádzalo vnadisko, na ktorom bola raticová zver prikrmovaná jadrovým
krmivom - kukuricou, chlebom, pričom užívateľ (pozn. súdu: t. j. žalobca) nepreukázal, že vnadisko bolo
zriadené za účelom lovu diviakov, že posledná návšteva PR za účelom lovu a kontroly bola vykonaná
12.03.2020 v lokalite Javorina - Šoproň a že v mesiaci apríl 2020 v knihe návštev PR za účelom lovu
a kontroly nebola evidovaná žiadna osoba.
Vo výroku je potrebné totiž špecifikovať, akým spôsobom (konaním alebo nekonaním žalobcu) došlo k
spáchaniu správneho deliktu a v akom rozsahu bolo zistené porušenie konkrétnych ustanovení, ktoré
prvostupňový správny orgán uvádza.

24. Je potrebné si uvedomiť, že ak je zodpovednosť za určitý delikt objektívna, potom sa jedná o
zodpovednosť za následok, t. j. bez ohľadu na zavinenie. Znamená to, že otázka zavinenia sa vôbec
neskúma. Skúma sa predovšetkým naplnenie obligatórnych znakov objektívnej stránky v danej veci
dotknutej skutkovej podstaty, ktorými sú konanie, následok a príčinná súvislosť medzi nimi. Príčinná
súvislosť - kauzálny nexus - je vzťah medzi protiprávnym konaním ako príčinou a škodlivým následkom,
ktorý je práve týmto konaním vyvolaný. Konanie je pritom príčinou následku iba vtedy, ak by následok
bez tohto konania nenastal buď vôbec, alebo by bez neho nenastal takým spôsobom, akým konkrétne
nastal.
Na tieto podstatné okolnosti ani prvostupňový správny orgán a ani žalovaný odpoveď nedali.

25. Žalobca už v podanom odvolaní zo dňa 03.12.2020 proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal, že
správny orgán nepreukázal, že konania v rozpore s opatreniami nariadenými RVPS sa dopustil žalobca,
a to prostredníctvom osoby konajúcej v jej mene, či už na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo
iného záväzkového vzťahu, a preto všetky skutkové a právne závery na to nadväzujúce sú nesprávne
a tým pádom je výrok o spáchaní správneho deliktu nezákonný. Namietal, že opakovane v správnom
konaní viackrát uvádzal, že sa nedopustil žiadneho zisteného porušenia zákonov, a teda nemôže
byť sankcionovaný za niečo, čo svojim konaním neprivodil. Žalovaný na to reagoval v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia len tým konštatovaním, že účastník konania nie je sankcionovaný za to, že
odstránil živočíšne vedľajšie produkty v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, resp.
že si nesplnil oznamovaciu povinnosť podľa § 29a zákona o veterinárnej starostlivosti, ale za použitie



živočíšnych vedľajších produktov na vnadenie (kŕmenie) zvierat bez povolenia príslušného orgánu
veterinárnej správy. K odvolacím námietkam žalobcu vo vzťahu k bodu 2 žalovaný v podstate uviedol
len to, že k nesplneniu nariadených opatrení došlo tým, že v lokalite Prieslop medzi dolinou Salatín
a Javorisko PR Fatra v lokalite 1 a lokalite 2 sa nachádzalo vnadisko, na ktorom bola raticová zver
prikrmovaná jadrovým krmivom - kukuricou, chlebom, pričom užívateľ nepreukázal, že vnadisko bolo
zriadené za účelom lovu diviakov. Uvedené lokality sú súčasťou PR Fatra, kde výkon práv poľovníctva
zabezpečujú Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica, odštepný závod Liptovský
Hrádok. K odvolacej námietke, že žalobca v danej lokalite nezriadil žiadne vnadisko, žalovaný uviedol
v postate len to, že toto tvrdenie je pre posúdenie veci irelevantné, keďže povinnosť v tejto oblasti je
formulovaná ako celoročný zákaz prikrmovania raticovej zveri jadrovým krmivom okrem zveri chovanej
vo zverniciach a že výnimka z tohto zákazu spočíva v tom, že prikrmovanie zvierat je možné na
vnadiskách zriadených len za účelom lovu v nadväznosti na určenú výmeru poľovnej plochy a s určeným
množstvom krmiva.

26. Všeobecne platí, že ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok
dôvodov, bráni takýto nedostatok spravidla posúdeniu dôvodnosti ďalších meritórnych námietok, a preto
sa správny súd s ďalšími námietkami žalobcu nezaoberal.

27. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Žiline dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného
je potrebné zrušiť, nakoľko výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa nebol dostatočne
konkrétny, a toto rozhodnutie odvolací orgán potvrdil. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného preto súd
zrušil postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

28. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
Úlohou žalovaného bude v ďalšom konaní postupovať v zmysle právnych záverov správneho súdu
vyslovených v tomto rozsudku, pričom vo výroku riadne uvedie skutkovú vetu správneho deliktu, t. j. ako,
kde a v akom čase došlo k spáchaniu správneho deliktu (popis skutku) konaním, resp. nekonaní žalobcu
a v príčinnej súvislosti s ním. V odôvodnení bude povinnosťou vysporiadať sa so všetkými relevantnými
námietkami odvolateľa uplatnenými v podanom odvolaní a svoje závery bude musieť žalovaný náležite,
dostatočne, jednoznačne a presvedčivo v súlade s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku aj odôvodniť.
Pre úplnosť odôvodnenia správny súd na podporu svojich záverov poukazuje na rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR k otázke spravodlivého súdneho konania vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu
rozhodnutia, ktorá je aplikovateľná i pre rozhodovaciu činnosť orgánov verejnej správy, pričom v tejto
súvislosti poukazuje na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16.03.2015, I. ÚS
114/08 z 12.06.2008, I. ÚS 327/2010 ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/11/2013.

29. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi
náhradu trov konania, pretože v konaní bol úspešný.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak



a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.