Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky v Bratislave


Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 17Cpr/7/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316214158
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Onuferová
ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2019:1316214158.8

Medzitýmny rozsudok
Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudkyňou JUDr. Dašou Onuferovou, v právnej veci žalobkyne:
J.. V. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, A., v konaní zastúpená: JUDr. Ján Mišura, PhD., advokát, so
sídlom Záhradnícka 27, Bratislava, IČO: 37 925 458, proti žalovanému: Ústredný kontrolný a skúšobný
ústav poľnohospodársky v Bratislave, Matúškova 21, Bratislava, IČO: 00 156 582, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru a vyplatenie náhrady mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, založeného pracovnou
zmluvou zo dňa 01.06.2016 na základe skončenia v skúšobnej dobe zo dňa 29.06.2016, je neplatné s
tým, že jej pracovný pomer naďalej trvá.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 22.08.2016 žalobkyňa žiadala súd, aby určil, že skončenie jej
pracovného pomeru u žalovaného založeného pracovnou zmluvou zo dňa 01.06.2016 na základe
skončenia v skúšobnej dobe oznámením žalovaného zo dňa 29.06. 2016, je neplatné, jej pracovný
pomer naďalej trvá a žalovaný je povinný zaplatiť jej náhradu mzdy vo výške 1.088,- Eur mesačne brutto
počnúc od 06.07.2016 do právoplatnosti rozhodnutia súdu, do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia súdu vo veci samej. Svoju žalobu odôvodnila tým, že dňa 01.06.2016 uzatvorila so
žalovaným pracovnú zmluvu, ktorou mala po skončení štátnozamestnaneckého pomeru dohodou zo
dňa 31.05.2016 so žalovaným pravdepodobne pokračovať na svojom pôvodnom pracovnom mieste
v pracovnom pomere založenom pracovnou zmluvou zo dňa 16.10.2002, na úseku komplexného
zabezpečovania ekonomiky práce vrátane mzdovej oblasti na pozícii vedúcej. Pracovný pomer zo
dňa 16.09.2002 nebol nikdy žiadnym spôsobom ukončený, žalovaný jej nikdy nedoručil žiadnu inú
pracovnú náplň než tú, ktorú mala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.09.2002. Napriek tomu
v pracovnej zmluve zo dňa 01.06.2016 opakovane dojednal skúšobnú dobu v trvaní troch mesiacov,
napriek tomu, že žalobkyňa pokračovala vo vykonávaní tej istej práce podľa pracovnej zmluvy zo dňa
16.09.2002. Dňa 30.06.2016 sa jej žalovaný pokúšal doručiť skončenie pracovného pomeru v skúšobnej
dobe, toto odmietla prevziať, pretože to považovala za nezákonný postup voči svojej osobe. Dňa
06.07.2016 doručila žalovanému oznámenie podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce o tom,
že považuje skončenie pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy č. 115/ R/oú/2016 zo dňa
01.06.2006 za neplatné a trvá na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával, na tento list žalovaný žiadnym
spôsobom nereagoval. Žalobkyňa je presvedčená, že žalovaný sa pokúsil pracovnou zmluvou zo dňa
01.06.2016 predĺžiť skúšobnú dobu v prípade už raz dohodnutej a uplynutej skúšobnej doby v tom istom
pracovnom pomere a v tej istej pracovnej náplni, ktorá medzi účastníkmi v tej istej dĺžke troch mesiacov
trvala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.09.2002, a ktorý nebol medzi nimi skončený žiadnym
spôsobom predpokladaným a uvedeným v Zákonníku práce. Žalobkyňa v kalendárnom štvrťroku
bezprostredne predchádzajúcom kalendárnemu štvrťroku, v ktorom sa mal skončiť pracovný pomer,
pracovala u žalovaného v štátnozamestnaneckom pomere na štátnozamestnaneckom mieste štátny
radca - riaditeľ odboru, pričom opis tohto miesta zahŕňal aj činnosti podľa pracovnej náplne pracovného
pomeru založeného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.09.2002, do ktorého sa vrátila po skončení



štátnozamestnaneckého pomeru v súvislosti s podpisom pracovnej zmluvy zo dňa 01.06.2016. Pre účely
výpočtu pravdepodobného zárobku navrhuje súdu použiť pravdepodobný zárobok ku dňu 30.06.2016,
ktorým je suma 1.088,- Eur ako suma platu brutto. List zo dňa 04.07.2016 s návrhom žalobkyne, aby ju
zamestnávateľ ďalej zamestnával, bol žalovanému doručený 06.07.2016.
2. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom zo dňa 11.05.2017 (č.l. 40) žalobu zamietol ako nedôvodnú
so záverom, že všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom pre platnosť pracovnej zmluvy
posudzovaná pracovná zmluva č. 115/R/ou/2016 zo dňa 01.06.2016 obsahuje, a to druh práce, na
ktorý bola žalobkyňa prijatá a jeho stručná charakteristika - komplexné zabezpečovanie ekonomiky
práce vrátane mzdovej oblasti, vedúca PAM; miesto výkonu práce bolo určené ako ÚKSÚP, odbor
ekonomický, Matúškova 21, 833 16 Bratislava; deň nástupu do práce bol určený na deň 01.06.2016;
mzdové podmienky boli určené funkčným platom splatným mesiac dozadu a termín vyúčtovania bol
určený do 10. nasledujúceho mesiaca. Zmluva bola vyhotovená v písomnej forme a bola riadne dňa
01.06.2016 stranami zmluvy podpísaná. Súd ustálil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného riadne
vznikol pracovnou zmluvou dňa 01.06.2016, a keďže zákon po stanovení § 45 ods. 1 Zákonníka
práce umožňuje zamestnávateľovi dohodnúť si skúšobnú dobu najviac na 3 mesiace, táto bola v bode
4 pracovnej zmluvy zakotvená. Ak teda žalovaný ako zamestnávateľ využil svoju zákonnú možnosť
a v zmysle ustanovenia § 72 ods. 1 Zákonníka práce ukončil pracovný pomer so žalobkyňou ako
svojím zamestnancom k 30.06.2016, oznámením zo dňa 29.06.2016, nebolo toto ukončenie pracovného
pomeru v rozpore so zákonom. Námietky žalobkyne, že v jej prípade išlo o kontinuálny pracovný pomer
na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.09.2002, nemožno akceptovať a súd to vyhodnotil len ako
účelové tvrdenie žalobkyne, pretože podpisom pracovnej zmluvy zo dňa 01.06.2016 bol uzatvorený
riadny pracovný pomer s dňom nástupu do práce od 01.06.2016, bez akejkoľvek nadväznosti alebo
odkazu na predchádzajúcu pracovnú zmluvu uzavretú dňa 16.09.2002.
3. Z dôvodu odvolania podaného žalobkyňou odvolací súd svojím uznesením zo dňa 21.02.2019
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd
sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nedôsledne vysporiadal s relevantnými tvrdeniami žalobkyne,
ktorými po hmotnoprávnej stránke odôvodňovala uplatnený nárok na ochranu jej subjektívnych práv.
Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku tiež zapríčinilo, že v rámci odvolacieho konania
nebolo možné náležitým spôsobom preskúmať správnosť a úplnosť skutkových a právnych záverov,
na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o nedôvodnosti nároku uplatneného žalobou,
a preto nebolo možné jednoznačne posúdiť otázku prítomnosti ďalších žalobkyňou uvádzaných
odvolacích dôvodov. Zákonná možnosť dojednať v pracovnej zmluve skúšobnú dobu je v zmysle
§ 45 Zákonníka práce obmedzená maximálnou dĺžkou jej trvania, ktorú nie je možné predlžovať,
obligatórnou písomnou formou jej dojednania a vylúčením možnosti dohodnúť skúšobnú dobu v
prípade opätovne uzatváraných pracovných pomerov na dobu určitú. Dojednanie skúšobnej doby,
ako pravidelnej obsahovej náležitosti pracovnej zmluvy, nemožno platne dohodnúť po tom, čo vznikol
pracovný pomer, nemožno ju dohodnúť so spätnou platnosťou, ale najneskôr v deň, ktorý bol dojednaný
ako deň nástupu do práce (R 6/1984). Dodatočné dohodnutie skúšobnej doby pre pracovný pomer, ktorý
už vznikol, je totiž neplatné. Zo zákonnej dikcie ustanovenia § 45 Zákonníka práce a účelu skúšobnej
doby ako takej možno tiež logicky odvodiť, že v jednom pracovnom pomere je možné dohodnúť
skúšobnú dobu len jedenkrát. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pre prijatie záveru ohľadom dôvodnosti
podanej žaloby bolo nevyhnutné, aby si súd prvej inštancie na základe dokazovania vykonaného v
rozsahu vymedzenom stranami sporu, s prihliadnutím na príklon k vyšetrovaciemu princípu v zmysle §
319 C.s.p., predbežne posúdil otázku, či došlo medzi stranami sporu k platnému dojednaniu skúšobnej
doby v pracovnej zmluve zo dňa 01.06.2016. S ohľadom na skutkové tvrdenia strán sporu záviselo
zodpovedanie tejto otázky od zistenia, či bol pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa
16.09.2002 skončený zákonným spôsobom v zmysle § 59 Zákonníka práce, teda či v danej veci
neprichádzalo do úvahy trvanie tohto pracovného pomeru, v rámci ktorého by opakované dojednanie
skúšobnej doby nebolo prípustné. Odvolací súd uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa zameral na skúmanie otázky vzniku
pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.06.2016, a to z pohľadu platnosti daného
právneho úkonu, titulom naplnenia všetkých podstatných obsahových a formálnych náležitostí pracovnej
zmluvy tak, ako ich vyžadujú príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Avšak s ohľadom na relevantný
obsah procesnej argumentácie žalobkyne nebolo možné považovať rozsah súdom preskúmavaných
okolností (ako tento rozsah vyplýval z odôvodnenia rozsudku) vo vzťahu k otázke platného vzniku
nového pracovného pomeru, za postačujúci. Prijatiu záveru o platnom vzniku pracovného pomeru, a s
ním spojeným oprávnením žalovaného skončiť pracovný pomer postupom podľa § 72 Zákonníka práce,
malo predchádzať nielen posúdenie naplnenia formálnych a obsahových náležitostí pracovnej zmluvy



zo dňa 01.06.2016, ale aj dôkladnejšie posúdenie prítomnosti tých žalobkyňou uvádzaných okolností,
ktoré mohli predstavovať prekážku vzniku nového pracovného pomeru. Súd prvej inštancie sa tvrdením
žalobkyne, že táto pracovná zmluva nemohla byť platná v dôsledku konštituovania totožného pomeru,
ktorý v danom čase už existoval, v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nebolo zrejmé, prečo súd prvej inštancie považoval tvrdenia žalobkyne ohľadom
trvania pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 16.09.2002 za účelové; rovnako
nezodpovedaná zostala otázka, aké konkrétne úvahy viedli súd prvej inštancie k prijatiu záveru o tom,
že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.09.2002 bol ukončený, a ktorým spôsobom,
keď na tento pracovný pomer v súvislosti s posudzovaním platnosti dojednania skúšobnej doby v
pracovnej zmluve zo dňa 01.06.2016 vôbec neprihliadal.
4. Odôvodnenie napadnutého rozsudku teda nasvedčovalo tomu, že súd prvej inštancie neprikladal
skutkovým tvrdeniam žalobkyne ohľadom kontinuálnosti pracovného pomeru náležitú pozornosť, hoci
ich racionalita a relevancia pre prejednávanú vec vyplývala z absencie jednoznačného dôkazu
preukazujúceho skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 16.09.2002. Z
obsahu súdneho spisu bolo zrejmé, že medzi jednotlivými pracovnoprávnymi vzťahmi žalobkyne ako
zamestnanca a žalovaného ako zamestnávateľa existovala časová nadväznosť. S výnimkou zániku
pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 16.09.2002, bol vznik aj zánik jednotlivých
pracovnoprávnych vzťahov strán sporu preukázaný listinnými dôkazmi predloženými oboma stranami
sporu. Do súdneho spisu však nebol v priebehu konania doložený žiaden listinný dôkaz preukazujúci
skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 16.09.2002 niektorým z taxatívne
vymenovaných spôsobov skončenia pracovného pomeru v zmysle § 59 Zákonníka práce, pričom v
danom prípade ide o kogentné ustanovenie a inými než zákonnými spôsobmi nebolo možné uvedený
pracovný pomer platne skončiť.
5. Žalovaný v konaní trval na tom, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou dňa 16.09.2002
skončil ku dňu 25.09.2013 z dôvodu, že žalobkyňa bola stanovená do štátnozamestnaneckého pomeru
do funkcie vedúceho štátneho zamestnanca na základe úspešného výberového konania v zmysle
zákona č. 400/2009 Z. z., teda pracovný pomer založený pracovnou zmluvou dňa 16.09.2002 bol
nahradený novou štátnozamestnaneckou funkciou založenou služobnou zmluvou zo dňa 25.09.2013;
tiež zdôraznil, že nie je právne možné, aby popri sebe existovali dve pracovné zmluvy u jedného
zamestnávateľa s tým istým zamestnancom na to isté pracovné miesto a funkciu. K tomuto tvrdeniu
žalovaného je však potrebné konštatovať, že založenie či vznik štátnozamestnaneckého pomeru medzi
spôsoby skončenia pracovného pomeru nepatria; iný spôsob skončenia pracovného pomeru založeného
pracovnou zmluvou zo dňa 16.09.2002 žalovaným v konaní tvrdený a ani preukázaný nebol.
6. Vzhľadom na to, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa
16.09.2002 konštatoval v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný, ktorý od tohto tvrdenia
odvodzoval pre seba priaznivé právne následky, zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto
tvrdeniu žalovaného. Keďže žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie skončenie pracovného
pomeru zákonným spôsobom nepreukázal, možno konštatovať, že žalobkyňa v podanom odvolaní
dôvodne namietala, že súd prvej inštancie prijal záver o skončení tohto pracovného pomeru bez toho,
aby sa vysporiadal s tým, že žalovaný dôkazné bremeno vo vzťahu k momentu a dôvodu skončenia
pracovného pomeru založeného dňa 16.09.2002, neuniesol.
7. Na druhej strane je však potrebné poukázať aj na to, že nepredloženie listinného dôkazu
preukazujúceho skončenie pracovného pomeru, rovnako ako absenciu prejavu vôle niektorej zo strán
sporu smerujúceho k predloženiu takého dôkazu, nemožno v prejednávanej veci bez odstraňovania
rozporov v skutkových tvrdeniach strán, či bez vykonania ďalšieho dokazovania, spájať so záverom,
že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.09.2002 skončený nebol. S ohľadom
na stranami deklarovaný skutkový priebeh deja prichádzala do úvahy aj možnosť, že ku skončeniu
pracovného pomeru došlo niektorým zo spôsobov podľa § 59 Zákonníka práce, avšak za súčasného
nedostatku formy právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru alebo nedostatku
v prejave vôle, ktorý však nemusel byť v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce nevyhnutne
spájaný so sankciou v podobe absolútnej neplatnosti daného právneho úkonu. Nedostatok písomnej
formy právneho úkonu totiž v zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka práce zakladá neplatnosť právneho úkonu
iba vtedy, ak to výslovne ustanovuje Zákonník práce alebo iný osobitný predpis.
8. Pre prijatie záveru ohľadom otázky trvania pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou
zo dňa 16.09.2002, mohlo prispieť tiež objasnenie okolností vzniku štátnozamestnaneckého pomeru
založeného služobnou zmluvou zo dňa 25.09.2013. Medzi stranami nebolo sporné, že vzniku
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne na funkciu štátny radca - vedúci zamestnanec - riaditeľ
odboru ekonomického, predchádzalo úspešné výberové konanie žalobkyne. V konaní však nebolo



zrejmé, ako a či sa strany sporu v súvislosti s uzatváraním štátnozamestnaneckého sporu akýmkoľvek
spôsobom (s výnimkou tvrdenia žalovaného o „nahradení“ pracovného pomeru štátnozamestnaneckým)
zaoberali povinnosťami zamestnanca v súvislosti so vznikom štátnozamestnaneckého pomeru,
podmienkami výkonu štátnej služby, či otázkou dátumu vzniku štátnozamestnaneckého pomeru, s
prihliadnutím na existenciu vzájomných záväzkov vyplývajúcich z predchádzajúcich pracovnoprávnych
vzťahov. Objasnenie týchto skutočností totiž mohlo prispieť k zisteniu skutkového stavu veci, najmä
pokiaľ išlo o komunikáciu, či prípadnú dohodu strán ohľadom existencie a povinností vyplývajúcich z
predchádzajúceho pracovného pomeru a zakladaného štátnozamestnaneckého pomeru. Zohľadnenie
týchto okolností prichádzalo do úvahy aj s prihliadnutím na § 61 ods. 2 písm. b) zákona č. 400/2009
Z. z., v zmysle ktorého štátny zamestnanec nesmel vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá je
zhodná alebo obdobná s opisom činností jeho štátnozamestnaneckého miesta; štátny zamestnanec
bol podľa § 61 ods. 8 veta druhá zákona č. 400/2009 Z. z. povinný do 30 dní odo dňa vzniku
štátnozamestnaneckého pomeru skončiť inú zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná alebo obdobná s
opisom činností jeho štátnozamestnaneckého miesta. Existencia štátnozamestnaneckého pomeru sa
teda vylučovala s výkonom obdobnej pracovnej náplne v rámci pomeru pracovnoprávneho. Faktom
však zostáva, že bez ďalšieho ani porušenie týchto povinností štátnym zamestnancom nemohlo mať za
následok skončenie jeho pracovného pomeru.
9. Otázka, či došlo ku skončeniu pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa
16.09.2002, a akým konkrétnym spôsobom podľa § 59 Zákonníka práce, teda zostala v konaní pred
súdom prvej inštancie medzi stranami sporná. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
neobjasnil, ako túto spornosť v skutkových tvrdeniach strán posúdil pred tým, ako skonštatoval platnosť
dojednania skúšobnej doby, a tým aj zákonnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa
§ 72 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa pri odôvodnení možnosti zakotvenia skúšobnej doby v
pracovnej zmluve zo dňa 01.06.2016 obmedzil na konštatovanie, že toto bolo dojednané v súlade s
§ 45 ods. 1 Zákonníka práce, čím bol naplnený predpoklad pre platné skončenie pracovného pomeru
podľa § 72 Zákonníka práce. Kontinuálnosť pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo
dňa 16.09.2002 tak, ako to v konaní tvrdila žalobkyňa, nebola súdom prvej inštancie pri prijímaní
záverov ohľadom dôvodnosti podanej žaloby pripustená; právne úvahy, ktoré viedli k prijatiu tohto
právneho záveru však súd prvej inštancie bližšie nekonkretizoval. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že
pracovný pomer, ktorý vznikol pracovnou zmluvou zo dňa 01.06.2016, bol založený bez akejkoľvek
nadväznosti alebo odkazu na predchádzajúcu pracovnú zmluvu uzavretú dňa 16.09.2002, tiež nebolo
možné považovať za postačujúce pre odôvodnenie vylúčenia možnosti kontinuálnosti pracovného
pomeru; z uvedeného konštatovania totiž nie je zrejmé, čo konkrétne mala absencia odkazu na inú
pracovnú zmluvu preukazovať.
10. Ďalej odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
nevysporiadal ani s tvrdenou totožnosťou pracovnej pozície založenej pracovnou zmluvou zo dňa
16.09.2002 a pracovnou zmluvou zo dňa 01.06.2016. Okrem toho, že žalobkyňa mala byť podľa
jej tvrdení po skončení štátnozamestnaneckého pomeru vrátená na rovnakú pracovnú pozíciu, malo
totožnosti pracovného pomeru svedčiť i nepredloženie pracovnej náplne, keďže táto bola totožná
s pracovnou náplňou podľa pracovnej zmluvy zo dňa 16.09.2002. Súd prvej inštancie označil toto
tvrdenie žalobkyne za účelové, keďže zákon nepovažuje pracovnú náplň za podstatnú náležitosť
zmluvy, a preto ju nepostihuje neplatnosťou. V tejto súvislosti je však potrebné prihliadať na skutočnosť,
že žalobkyňa poukazovala na nepredloženie pracovnej náplne nielen z dôvodu, že by absencia
predmetného dokumentu konštituovala neplatnosť pracovnej zmluvy, ale toto tvrdenie žalobkyne bolo
potrebné vykladať v súvislosti s jej ostatnou procesnou argumentáciou smerujúcou k preukázaniu
trvania totožného pracovného pomeru. Ak by totiž na základe skutkových tvrdení strán a na podklade
vykonaného dokazovania bolo možné konštatovať, že v danom prípade išlo o totožnú pracovnú pozíciu
a totožnú náplň práce, bolo potrebné vysporiadať sa aj so žalobkyňou namietaným vplyvom tejto
skutočnosti na možnosť platného dojednania skúšobnej doby v pracovnej zmluve zo dňa 01.06.2016 v
zmysle § 45 Zákonníka práce, a to i v kontexte posúdenia celkovej platnosti tejto pracovnej zmluvy.
11. Prihliadajúc na skutkové tvrdenia strán sporu zostáva relevantná otázka, či v prípade pracovného
pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 01.06.2016 nešlo o nezákonné predlžovanie skúšobnej
doby, keďže táto podľa žalobkyne už uplynula na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.09.2002,
tento pracovný pomer podľa žalobkyne trval a žalovaný jeho skončenie súdu prvej inštancie žiadnym
spôsobom nepreukázal.
12. Súd prvej inštancie sa riadil vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v
zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný a v ďalšom konaní sa mal vyjadriť najmä k otázke platnosti skončenia
pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce a k možnosti platného dojednania



skúšobnej doby z titulu, či nešlo o opakovanú skúšobnú dobu v tom istom pracovnom pomere a na
totožnej pracovnej pozícii, ako to v konaní namietala žalobkyňa.
13. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov: pracovná
zmluva zo dňa 01.06.2016, Dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 31.05.2016,
pracovná zmluva zo dňa 16.09.2002, pracovná náplň k zmluve zo dňa 16.09.2002, skončenie
pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 29.06.2016, oznámenie žalobkyne podľa ustanovenia
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce zo dňa 04.07.2016 doručené osobne dňa 06.07.2016, výplatná páska
žalobkyne za mesiac 6/2016, služobná zmluva zo dňa 25.10.2013, potvrdenie zo Sociálnej poisťovne,
vypočul žalobkyňu, oboznámil sa s vyjadreniami strán sporu a zistil nasledovný právny a skutkový stav:
14. V zmysle ustanovenia § 59 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) pracovný pomer možno skončiť dohodou, výpoveďou, okamžitým
skončením a skončením v skúšobnej dobe.
15. Podľa ustanovenia § 72 ods. 1 Zákonníka práce, v skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a
zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak
ďalej nie je ustanovené inak. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe s tehotnou
ženou, s matkou do konca 9. mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou len písomne, vo výnimočných
prípadoch, ktoré nesúvisia s jej tehotenstvom alebo materstvom, a musí ho náležite písomne odôvodniť,
inak je neplatné. Podľa odseku 2 tohto zákonného ustanovenia, písomné oznámenie o skončení
pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa mal
pracovný pomer skončiť.
16. Nedodržanie uvedenej trojdňovej lehoty písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v
skúšobnej dobe nemá za následok neplatnosť právneho úkonu, táto lehota má len poriadkový charakter.
V danom prípade žalovaný ako zamestnávateľ zvolil písomnú formu skončenia pracovného pomeru v
skúšobnej dobe, i keď i jej nedodržanie zákon nepostihuje neplatnosťou právneho úkonu. Ku skončeniu
pracovného pomeru v skúšobnej dobe nie je potrebná ingerencia zástupcov zamestnancov.
17. Podľa ust. § 43 ods. 1 Zákonníka práce, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so
zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú:
a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika,
b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto),
c) deň nástupu do práce,
d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
18. Podľa ust. § 45 ods. 1 Zákonníka práce, v pracovnej zmluve možno dohodnúť skúšobnú dobu, ktorá
je najviac tri mesiace, a u vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu
alebo člena štatutárneho orgánu a vedúceho zamestnanca, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti
tohto vedúceho zamestnanca, je najviac šesť mesiacov. Skúšobnú dobu nemožno predlžovať. Podľa
ods. 2 tohto zákonného ustanovenia, skúšobná doba sa predlžuje o čas prekážok v práci na strane
zamestnanca. Podľa ods. 3 tohto zákonného ustanovenia, skúšobná doba sa musí dohodnúť písomne,
inak je neplatná.
19. Súd sa v ďalšom konaní oboznámil s vyjadrením žalobkyne, ktorá uviedla, že Zákonník práce pre
prípad sankcionovateľnosti nevyžaduje predpísanú formu pre platné skončenie pracovného pomeru
len dohodu, čo je v prípade žalobkyne vylúčené, keď nikdy vôľu na skončenie pracovného pomeru
neprejavila. Trvala na tom, aby v zmysle negatívnej dôkaznej teórie žalovaný preukázal ukončenie
pôvodného pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 16.09.2002, čo sa doteraz
nestalo, dokonca neexistovala ani pracovná náplň pri zmene na „nový“ pracovný pomer. Ak by jej
bola odovzdaná pracovná náplň, existoval by o tom zápis v jej osobnom spise. V bode 7 pracovnej
zmluvy je uvedené, že neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy je pracovná náplň, čo je v prospech
argumentácie žalobkyne, že sa vracala na svoje pôvodné pracovné miesto, preto nebolo potrebné,
aby ju žalovaný oboznamoval s jej náplňou práce, ktorú poznala. Pretože išlo o kontinuálny pracovný
pomer ani nemohla byť platne dojednaná skúšobná doba. V tejto súvislosti poukázala na dôkaz -
evidenciu zo Sociálnej poisťovne, z ktorej jasne vyplýva, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného
trval ako jednoliaty celok od 16.09.2002 kontinuálne bez akejkoľvek zmeny do 30.06.2016. Trvala na
svojom stanovisku, že nikdy nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru a existovala dohoda, že sa po
ukončení vymenovania do štátnej služby sa vráti na svoje pôvodné miesto. Tieto predpoklady vylučujú
platné dojednanie novej skúšobnej doby, pretože vykonávala prácu na tom istom pracovnom mieste. Pri
posúdení pracovnej zmluvy zo dňa 01.06.2016 (č. l. 5) bolo pre ňu dôležité, že v nej bol ako druh práce
uvedený komplexné zabezpečovanie ekonomiky práce, vrátane mzdovej oblasti v bode 1 a v bode 3
ustanovenie, že ide o pracovný pomer na dobu neurčitú. Personálny útvar jej odovzdal pracovnú zmluvu
zo dňa 01.06.2016 na pokyn generálneho riaditeľa, vrátila sa v podstate na svoje pôvodné pracovné



miesto. Zdôraznila, že nemala dôvod pochybovať o úmysle zamestnávateľa a je presvedčená, že bola
uvedená do omylu.
20. Žalovaný považoval tvrdenie žalobkyne, že k pracovnému pomeru zo dňa 01.06.2016 jej nebola
predložená pracovná náplň, za účelové, pretože nie je povinnosťou zamestnávateľa predkladať takúto
listinu zároveň pri podpise pracovnej zmluvy a táto absencia nie je sankcionovaná Zákonníkom práce,
keď všetky povinné náležitosti boli zahrnuté v pracovnej zmluve. K námietke žalobkyne, že podľa
záznamov Sociálnej poisťovne žalobkyňa pracovala pre žalovaného nepretržite od 16.09.2002 do
30.06.2016, do 31.05.2016 bola zamestnaná na pozícii hlavný štátny radca v štátnozamestnaneckom
pomere, ktorý bol ukončený dohodou, od 01.06.2016 bola zamestnaná na pracovnú zmluvu na pracovnú
pozíciu 01.10.02 - Komplexné zabezpečovanie ekonomiky práce vrátane mzdovej oblasti, pretože išlo
o inú pracovnú pozíciu a zariadenie a tento prechod do štátnej služby do pracovného pomeru pri
výkone práce vo verejnom záujme, žalovaný dal žalobkyni novú pracovnú zmluvu s trojmesačnou
skúšobnou dobou, pretože išlo o vykonávanie novej pracovnej činnosti a bolo potrebné si overiť, či
dané činnosti zvládne. Pracovný pomer bol skončený v skúšobnej dobe k 30.06.2016 na základe
oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe v Bratislave dňa 29.06.2016. V Sociálnej
poisťovni nebola táto skutočnosť zaznamenaná ako ukončenie, pretože sa jednalo o pracovný pomer
u toho istého zamestnávateľa, ktorý bezprostredne nadväzoval na štátnozamestnanecký pomer s
novou pracovnou zmluvou a zaradením. Zamestnávateľ nemusí nahlasovať Sociálnej poisťovni zmenu
štátnozamestnaneckého pomeru na pracovný pomer bezprostredne na seba nadväzujúci v tej istej
organizácii, ak sa mení iba pracovné miesto. Keď žalobkyňa tvrdí, že bola uvedená do omylu a jej
pracovný pomer trval na základe pôvodnej pracovnej zmluvy, túto skutočnosť považuje žalovaný za
vykonštruovanú a vymyslenú. Dôkaz žalobkyne - výpis zo Sociálnej poisťovne, preukazuje len to,
že pracovný pomer pokračoval u toho istého zamestnávateľa, ale s novou pracovnou zmluvou a
trojmesačnou skúšobnou dobou. Preto žiadal žalobu zamietnuť.
21. Z obsahu spisu je zrejmé, že strany sporu (žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaný ako
zamestnávateľ) uzavreli dňa 16.09.2002 pracovnú zmluvu s dojednaným dňom nástupu do práce
16.09.2002, druhom práce komplexné zabezpečenie ekonomiky práce, miestom výkonu práce ÚKSÚP,
ekonomický odbor, Matúškova 21, Bratislava, s dojednanou skúšobnou dobou 3 mesiace. Podľa
pracovnej náplne (nedatovanej, na č.l. 11), podpísanej za žalovaného ekonomickým riaditeľom Ing. C.
N., žalobkyňa pôsobila vo funkcii vedúca oddelenia ekonomiky práce s hlavnou činnosťou komplexné
zabezpečenie ekonomiky práce, vrátane mzdovej, s celoslovenskou pôsobnosťou. Strany sporu
(žalobkyňa ako štátny zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ) uzavreli dňa 25.09.2013 služobnú
zmluvu podľa § 27 zákona č. 400/2009 Z. z. s dojednaným dňom vzniku štátnozamestnaneckého
pomeru 26.09.2013, na funkciu štátny radca - vedúci zamestnanec - riaditeľ odboru ekonomického.
Dňa 31.05.2016 uzavreli strany sporu dohodu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru ku dňu
31.05.2016. Dňa 01.06.2016 uzavreli strany sporu (žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaný ako
zamestnávateľ) pracovnú zmluvu s dojednaným dňom nástupu do práce 01.06.2016, druhom práce
01.10.02 komplexné zabezpečovanie ekonomiky práce, vrátane mzdovej oblasti, vedúca PAM, miestom
výkonu práce ÚKSÚP, odbor ekonomický, Matúškova 21, Bratislava, s dojednanou skúšobnou dobou 3
mesiace. Žalovaný skončil pracovný pomer žalobkyne založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.06.2016
podľa § 72 Zákonníka práce, ku dňu 30.6.2016, listom zo dňa 29.06.2016.
22. Takto zistený skutkový stav veci nebol medzi stranami sporný. Spornou však medzi stranami
zostala skutočnosť, či žalovaný mohol zákonným spôsobom ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou v
skúšobnej dobe, pričom zodpovedanie tejto otázky záviselo od posúdenia, či bolo možné v pracovnej
zmluve zo dňa 01.06.2016 skúšobnú dobu platne dojednať. V súvislosti s takto nastolenou otázkou
žalobkyňa nespochybňovala len platnosť skončenia pracovného pomeru a možnosť platného dojednania
skúšobnej doby, ale aj platnosť pracovnej zmluvy zo dňa 01.06.2016 ako takej, keď tvrdila, že pracovný
pomer, založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.09.2002, nebol nikdy ukončený žiadnym zo spôsobov
upravených v Zákonníku práce, tento pracovný pomer podľa žalobkyne trval, a preto nebolo možné
platne uzavrieť novú pracovnú zmluvu medzi tými istými účastníkmi na totožnú pracovnú pozíciu a s
totožnou pracovnou náplňou.
23. S touto argumentáciou žalobkyne sa súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, stotožňuje.
Žalovaný neprodukoval v konaní žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že pracovný pomer žalobkyne
založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.09.2002 riadne skončil. Argumentácia žalovaného, že
pracovný pomer žalobkyne uzavretý dňa 16.09.2002 bol nahradený novou štátnozamestnaneckou
funkciou založenou služobnou zmluvou zo dňa 25.09.2013, neobstojí, keď založenie či vznik
štátnozamestnaneckého pomeru medzi spôsoby skončenia pracovného pomeru nepatria. Žalovaný vo
vzťahu k tomuto tvrdeniu, od ktorého odvodzoval pre seba priaznivé právne následky, neuniesol dôkazné



bremeno. Ani v ďalšom konaní pred súdom prvej inštancie okrem tvrdenia, že nejde o kontinuálny
pracovný pomer, ako tvrdí žalobkyňa, neprodukoval jediný relevantný dôkaz vyvracajúci jej právnu
argumentáciu.
24. Súd dospel k záveru, že žalovaný nepredložil listinný dôkaz preukazujúci riadne skončenie
pracovného pomeru žalobkyne zo dňa 16.09.2002, konštatuje, že z výpovede a vyjadrení žalobkyne
zásadne nevyplýva, že by chcela pracovný pomer, založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.09.2002,
ukončiť dohodou ústne, zohľadňujúc možnosť nedostatku písomnej formy právneho úkonu v zmysle
§17 ods. 2 Zákonníka práce bez dôsledku neplatnosti posudzovaného právneho úkonu. Z jej vyjadrenia
naopak vyplýva dôveryhodnosť jej dôvodného presvedčenia, že podpisom pracovnej zmluvy zo dňa
01.06.2016 zostáva pracovať na svojom pôvodnom pracovnom mieste s rovnakým obsahom náplne
práce ako v pracovnej zmluve zo dňa 16.09.2002. Vychádzajúc z ust. § 59 ods.1 Zákonníka práce,
ktorý možnosti skončenia pracovného pomeru taxatívne stanovuje týmito štyrmi možnosťami - dohodou,
výpoveďou, okamžitým skončením a skončením v skúšobnej dobe; je nutné konštatovať, že ani jeden
z nich nebol v prípade posúdenia platnosti skončenia pôvodného pracovného pomeru žalobkyne,
ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.09.2002, naplnený. Je preto treba prisvedčiť
právnej a skutkovej argumentácii žalobkyne, že jej pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo
dňa 16.09.2002 kontinuálne trval, tomuto záveru svedčí aj skutočnosť, že jej pri podpise pracovnej
zmluvy zo dňa 01.06.2016 nebola predložená pracovná náplň, keďže táto bola totožná s pracovnou
zmluvou podľa pracovnej zmluvy zo dňa 16.09.2002. Žalovaný síce argumentoval, že pracovná náplň
nie je podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy, s čím sa súd stotožňuje, ale zároveň dodáva, že v
kontexte posúdenia kontinuity pracovného pomeru žalobkyne od 16.09.2002 svedčí absencia pracovnej
náplne v prospech procesnej a skutkovej argumentácie žalobkyne o kontinuite jej pracovného pomeru. V
prospech kontinuity pracovného pomeru žalobkyne podporne svedčí aj ňou predložený dôkaz o evidencii
zo Sociálnej poisťovne, z ktorej jasne vyplýva, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval ako
jednoliaty celok od 16.09.2002 kontinuálne bez akejkoľvek zmeny do 30.06.2016.
25. Nemožno opomenúť ani platnosť dojednania skúšobnej doby v pracovnej zmluve zo dňa 01.06.2016
v zmysle §45 Zákonníka práce, keď po ustálení predpokladu, že išlo o kontinuálny pracovný pomer
založený pracovnou zmluvou žalobkyne zo dňa 16.09.2002, je dané ustanovenie pracovnej zmluvy o
dojednaní skúšobnej doby neplatné. Ak bolo ustanovenie o skúšobnej dobe v trvaní 3 mesiacov, uvedené
v bode 3 Pracovnej zmluvy zo dňa 16.09.2002, nemožno rovnaké ustanovenie o skúšobnej dobe v trvaní
3 mesiacov, uvedené v bode 4. pracovnej zmluvy zo dňa 01.06.2016, považovať za platne dojednané.
Skúšobnú dobu podľa § 45 ods. 1 Zákonníka práce možno dohodnúť na tri mesiace a nemožno
ju predlžovať, čím je vylúčená možnosť dohodnúť skúšobnú dobu v prípade opätovne uzatváraných
pracovných pomerov na dobu určitú. Ak žalovaný ako zamestnávateľ dohodol so žalobkyňou ako
zamestnankyňou skúšobnú dobu v pracovnej zmluve zo dňa 16.09.2002, nemohol platne dohodnúť
skúšobnú dobu opakovane, pretože to vylučuje citované zákonné ustanovenie.
26. Vzhľadom na skutkové a právne závery vedúce k dôvodnosti žalobkyňou tvrdeného nároku, že
skončenie jej pracovného pomeru u žalovaného, založeného pracovnou zmluvou zo dňa 01.06.2016 na
základe skončenia v skúšobnej dobe zo dňa 29.06.2016, je neplatné a jej pracovný pomer naďalej trvá,
súd po prijatí záveru o kontinuálnom trvaní pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa
16.09.2002 medzitýmnym rozsudkom (§214 ods. 1 CSP) rozhodol najprv o základe jej uplatneného
procesného nároku a žalobe v tejto časti v bode I. petitu vyhovel.
27. O náhrade trov konania súd zatiaľ vzhľadom na štádium medzitýmneho rozsudku nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (ust. § 355 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 362 C.s.p.).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) podľa ust. § 363 C.s.p.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (ust. § 364 C.s.p.).



Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.