Gymnázium Janka Kráľa, Slov.národ.povstania 3, Zlaté Moravce


Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoPr/7/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113230606
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4113230606.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu JUDr.
Ingrid Doležajovej a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľky: A.. G. T., bytom V. XXX, O.,
zastúpená Občianskym združením Práca a vzťahy, Hlavná 50, Bratislava, JUDr. Máriou Ritomskou, proti
odporcovi: Gymnázium Janka Kráľa, Zlaté Moravce, ul. SNP 3, IČO: 00 160 482, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa
5. júna 2014 č.k. 25Cpr/5/2013-109, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia,
že výpoveď z pracovného pomeru, ktorá jej bola daná odporcom, je neplatná. Domáhala sa náhrady
mzdy a trvala na ďalšom zamestnávaní. Dôvodila tým, že odporca jej zaslal začiatkom novembra 2012
skončenie pracovného pomeru poštou, ale zásielku si neprevzala, keďže jej neskoršie návraty z práce
neumožňovali zásielku si na pošte vyzdvihnúť. K skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť k 31. 01.
2013. Druhý krát jej mala byť výpoveď odovzdaná na pracovisku dňa 20. 11. 2012, ktorú zásielku
odmietla prevziať. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol jej návrh a odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. Po právnej stránke odôvodnil napadnutý rozsudok ustanoveniami § 1 ods. 4, §
55 ods. 5, § 61 ods. 2, ods. 3, § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 74, § 77, § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z.
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) . Konštatoval, že v prípade, ak zamestnanec
považuje výpoveď za neplatnú, má právo sa domáhať na súde jej neplatnosti, pričom nárok si musí
uplatniť najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť, ktorá lehota je
prekluzívna, čiže, ak si zamestnanec v tejto lehote neuplatní neplatnosť výpovede na súde, jeho možnosť
domáhať sa neplatnosti výpovede zaniká. Následne je irelevantné, či bola daná výpoveď v súlade s
hmotnoprávnymi predpismi. Navrhovateľke, o čom mala aj sama vedomosť, mal skončiť pracovný
pomer dňa 28. 02. 2013, lehota na podanie návrhu o určenie neplatnosti výpovede uplynula dňom 28.
04. 2013. Žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa domáhala na súde až dňa 10.
09. 2013. Navrhovateľka síce tvrdila, že jej nebola výpoveď doručená, avšak sama sa dobrovoľne vzdala
doručenia výpovede. Zamestnávateľ doručoval navrhovateľke výpoveď poštou, ktorú si navrhovateľka
neprevzala, pričom jednoznačne na to mala možnosť vzhľadom na otváraciu dobu pošty v stredu a jej
pohyblivý pracovný časť. Napriek tomu, že už túto výpoveď bolo možné podľa súdu považovať za platnú,
bez opätovného doručovania, výpoveď zo dňa 09. 10. 2012 odporca doručoval osobne, za prítomnosti
svedkov, avšak navrhovateľka ju odmietla prevziať, teda táto výpoveď sa považovala za doručenú.
Odporca ako zamestnávateľ rešpektoval výpoveď z 09. 10. 2012 a výpovednú dobu končiacu dňom
28. 02. 2013. Navrhovateľka odo dňa 28. 02. 2013 až do 08. 07. 2013 bola práceneschopná, počas



ktorej mala vychádzky, čo jej nebránilo k podaniu návrhu na neplatnosť výpovede. Súd prvého stupňa
poukázal tiež na skutočnosť, že od skončenia práceneschopnosti navrhovateľky, t.j. od 08. 07. 2013 od
10. 09. 2013, kedy podala žalobu na súde, ubehlo viac ako dva mesiace, na základe čoho konštatoval,
že i od skončenia práceneschopnosti nedodržala navrhovateľka zákonom danú lehotu podania návrhu
na neplatnosť výpovede. Dospel k záveru, že práceneschopnosť navrhovateľky nepredlžovala lehotu,
od kedy mohla navrhovateľka podať návrh na neplatnosť skončenia pracovného pomeru. O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov, ďalej len „OSP“) tak, že úspešnému odporcovi nepriznal právo na náhradu trov
konania, keďže mu žiadne nevznikli.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadla odvolaním navrhovateľka dôvodiac, že súd prvého stupňa
rozhodol na základe nedostatočne zisteného stavu veci, nakoľko nevykonal dôkazy, ktoré k preukázaniu
rozhodných skutočností navrhla, keď nevypočul svedkyňu G., zástupkyňu riaditeľa, poľa ktorej by sa
preukázalo, že išlo o dva právne úkony skončenia pracovného pomeru a zároveň by sa preukázalo, že
počas výpovednej doby došlo k vzniku nového pracovného miesta, ktoré malo a mohlo byť ponúknuté
žalobkyni. Súd prvého stupňa nevypočul ani svedkyňu pani Kráľovú, ktorá tiež dostala výpoveď a
táto mala a mohla skončiť dňa 01. 11. 2012, ale reálne skončila v inom dátume. Vytkla súdu prvého
stupňa, že nevenoval pozornosť neplatnosti prvého písomného právneho úkonu žalovaného, skončeniu
pracovného pomeru ku dňu 31. 01. 2013, nevenoval potrebnú pozornosť pri dokazovaní príčinnej
súvislosti medzi výpoveďou a organizačnými zmenami, už v prvej zápisnici neuviedol rozhodnutie
KS Bratislava sp.zn. 3Co 88/2012 zo dňa 12. 04. 2014, judikát R119/99, podľa ktorých skončenie
pracovného pomeru nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca, pričom je
zarážajúce, že súd prišiel s týmto argumentom až na treťom pojednávaní. Namietala, že vo výpovedi
nie je konkretizované, aké pracovné miesto sa ruší. Poznamenala, že dva právne úkony skončenia
pracovného pomeru nie je možné považovať za právny úkon určitý a zrozumiteľný a ktorý by bol v súlade
s právnymi predpismi platný. Súd prvého stupňa sa taktiež dostatočne nezaoberal splnením zákonnej
podmienky, a to ponukou inej vhodnej práce, ktorá podmienka je hmotnoprávna a jej nesplnenie
spôsobuje neplatnosť výpovede. V tomto smere súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav.
Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania,
ktoré mu predchádzalo a odvolania navrhovateľky podľa § 205 ods. 1, ods. 2 OSP, súc viazaný dôvodmi
a rozsahom tohto odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa
podľa § 213 ods. 1 OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, za splnenia
podmienok uvedených v ustanovení § 156 ods. 3 OSP, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky
nie je opodstatnené, a preto napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods.
1 OSP potvrdil.

V danej veci súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich
závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Odvolací súd preberá
súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie
navrhovateľkou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na
posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne
a správne vyhodnotil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa rozsudok aj v dostatočnej
miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom
rozsahu stotožnil, a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 219 ods. 2 OSP, iba poukazuje.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že nárok uplatnený žalobou navrhovateľky
bol uplatnený po uplynutí lehoty uvedenej v ustanovení § 77 Zákonníka práce.



Podľa § 36 Zákonníka práce k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len
v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, §
193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik
práva, aj keď to účastník konania nenamietne.

Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) koniec
lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom
zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom
mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.

S poukazom a v súlade so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd
zhodne so súdom prvého stupňa najskôr riešil otázku včasnosti podanej žaloby. Zákonník práce pojem
premlčanie a preklúzia neupravuje. Pre pracovnoprávne vzťahy treba použiť v súvislosti s vymedzením
týchto pojmov Občiansky zákonník. Lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý
raz, a to vtedy, keď na strane oprávneného subjektu vznikne možnosť podať na jeho základe žalobný
návrh. Ide o objektívne určenie začiatku plynutia lehoty. V prípade, ak je uspokojenie nároku obmedzené
na určitú dobu a plnenie z toho vyplývajúce sa stane splatným uplynutím tejto doby, so zročnosťou je
spojený začiatok plynutia lehoty. Vzhľadom na to, že ide o hmotnoprávne lehoty, na zachovanie treba
úkon urobiť tak, aby došiel adresátovi v posledný deň lehoty.

Z ustanovenia § 77 Zákonníka práce vyplýva, že ak chce zamestnanec alebo zamestnávateľ dosiahnuť,
aby nenastali právne účinky vyplývajúce z rozviazania pracovného pomeru, musí v lehote dvoch
mesiacov podať na súde žalobu o určenie, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru
je neplatný. Dvojmesačná lehota podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce je lehotou prekluzívnou a
súčasne ide o lehotu hmotnoprávnu. Táto skutočnosť vyplýva tiež z ustanovenia § 36 ods. 1 Zákonníka
práce. To znamená, že účastník, ktorý uplatňuje neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, musí
uplatniť svoj nárok na súde tak, aby žaloba došla na súd najneskôr v posledný deň lehoty. Na rozdiel od
lehoty procesnej teda nestačí, aby žaloba bola v posledný deň lehoty odovzdaná na prepravu (poštovú).
Pokiaľ nie je nárok uplatnený včas, tzn. aspoň v posledný deň lehoty podľa § 77 Zákonníka práce,
právo na určenie neplatnosti právneho úkonu smerujúceho k rozviazaniu pracovného pomeru zaniká a
rozviazanie pracovného pomeru, ak by aj bolo neplatné, je účinné. Po márnom uplynutí dvojmesačnej
lehoty sa súd už nemôže zaoberať posúdením otázky platnosti tohto právneho úkonu a to ani formou
predbežnej otázky. Ak teda nebola neplatnosť právneho úkonu o rozviazaní pracovného pomeru určená
právoplatným rozhodnutím súdu, musí sa medzi účastníkmi vychádzať z toho, že pracovný pomer
účastníka bol rozviazaný platne. Pre posúdenie, či navrhovateľka včas uplatnila neplatnosť skončenia
pracovného pomeru výpoveďou na súde, je zodpovedanie relevantnej otázky týkajúcej sa dňa skončenia
pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu, pretože počiatok plynutia lehoty na uplatnenie neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru sa viaže ku dňu, kedy mal pracovný pomer skončiť týmto rozviazaním,
v danom prípade od 28. 02. 2013. V konaní bolo nesporne preukázané, že výpoveď navrhovateľke
bola datovaná dňom 09. 10. 2012, navrhovateľka ju odmietla prevziať (odmietnutie prevzatia má účinky
doručenia - § 38 ods. 4 Zákonníka práce), výpovedná lehota začala plynúť dňa 01. 12. 2012 a skončila
dňa 28. 02. 2013 (§ 62 ods. 1 Zákonníka práce). Lehota podľa § 77 Zákonníka práce je lehotou
určenou podľa mesiacov, koniec plynutia tejto lehoty je preto určený na deň, ktorý sa pomenovaním alebo
číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota počíta, tzn. v danom prípade dva
mesiace. Udalosť, od ktorej sa počíta lehota na uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru
výpoveďou, je totiž dňom, kedy mal pracovný pomer skončiť, t.j. dňom 28. 02. 2013 a jej koniec pripadá
na deň 28. 04. 2013. Preto, ak navrhovateľka podala žalobu súdu o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru dňa 10. 09. 2013, t.j. po 28. 04. 2013, podala túto žalobu oneskorenie a jej právo
na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 36 Zákonníka práce zaniklo. Na tomto
závere nemení nič skutočnosť, že navrhovateľka bola od 28. 02. 2013 práceneschopná. V tejto súvislosti
odvolací súd iba dodáva, že aj z citácie ustanovenia § 77 Zákonníka práce vyplýva, že pre plynutie



tejto lehoty je podstatný rozväzovací prejav, čo treba vyvodiť zo slov „v lehote dvoch mesiacov odo
dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť“. Z toho treba vyvodiť záver, že prípadná práceneschopnosť
zamestnanca, ktorá môže trvať aj podstatne dlhšiu dobu, nemôže ovplyvňovať lehotu na uplatnenie
prípadnej neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Navrhovateľka mala možnosť podať žalobu v
uvedenej dobe, keď výpoveď jej bola oznámená ešte dňa 09. 10. 2012, výpovedná lehota začala plynúť
dňa 01. 12. 2012 a uplynula dňa 28. 02. 2013, ktorým dňom sa navrhovateľka stala práceneschopnou.
Pre zákaz výpovede je rozhodujúci stav v čase dania výpovede, t.j. stav existujúci v čase, kedy
bola výpoveď doručená zamestnancovi (20. 11. 2012). Zákaz výpovede trvá po celú ochrannú dobu.
Do ochrannej doby, počas ktorej zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď, patrí aj obdobie
dočasnej práceneschopnosti zamestnanca pre chorobu alebo úraz (§ 64 ods. 1 písm. a/ Zákonníka
práce). Navrhovateľka však v predmetnej veci v čase dania výpovede zo strany odporcu, t.j. 09. 10. 2012
a ani v čase doručenia výpovede (20. 11. 2012) práceneschopná nebola, práceneschopnou sa stala
až v posledný deň výpovednej lehoty, t.j. dňa 28. 02. 2013, kedy sa zákaz výpovede na navrhovateľku
nevzťahoval.

K dôvodom uvádzaným navrhovateľkou v podanom odvolaní, odvolací súd iba poukazuje na záver súdu
prvého stupňa a tiež na svoj záver, konštatujúc nedodržanie prekluzívnej lehoty na uplatnenie nároku
navrhovateľky na podanie žaloby o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou
a teda nesplnenie základného predpokladu preskúmavať právny úkon smerujúci ku skončeniu
pracovného pomeru navrhovateľky súdom. Z tohto dôvodu preto odvolací súd sa dôvodmi výpovede,
hmotnoprávnymi podmienkami tejto výpovede, ponukou inej vhodnej práce, či platnosťou organizačných
zmien odporcu ďalej zaoberať a tieto preskúmavať nemohol.

S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, ods.2 OSP v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
si žiadne neuplatnil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.