Gymnázium Cyrila Daxnera, Dr. C. Daxnera 88/3, Vranov nad Topľou


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoPr/1/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718205435
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8718205435.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: I.. L. V., nar. XX.XX.XXXX, T.
XXXX/XE., L., štátne občianstvo T. republika, práv. zast. JUDr. Ladislav Janči, s.r.o., Dončova 1451/21,
Ružomberok, IČO: 36862304, proti žalovanému: Gymnázium Cyrila Daxnera, ul. Dr. C. Daxnera 88/6,
Vranov nad Topľou, IČO: 00 161 268, práv. zast. doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD., advokátska kancelária,
Hlavná 25, Košice, IČO: 50718126, o neplatné skončenie pracovného pomeru s prísl., o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 12Cpr/25/2018-315 zo dňa 25.09.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď žalovaného zo dňa XX.XX.XXXX ako
zamestnávateľa daná žalobkyni ako zamestnankyni z dôvodu organizačných zmien podľa § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná. Ďalším výrokom priznal žalobkyni voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala vyslovenia neplatnosti výpovede danej jej
žalovaným zo dňa XX.XX.XXXX z dôvodu, že na to neboli splnené zákonné podmienky. Žalovaný
navrhol žalobu zamietnuť tvrdiac, že k výpovedi z pracovného pomeru u žalobkyne došlo z dôvodu
organizačných zmien a ku dňu XX.XX.XXXX organizácia nedisponovala voľným pracovným miestom.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní (výsluchom strán sporu a svedka T. Q., ako aj
oboznámením listinných dôkazov predložených stranami sporu)a citujúc § 3 ods. 4 - 6; § 7 ods. 1 - 3 z.
č. 317/2009 Z.z.; § 3 nariadenia vlády č. 422/2009 Z.z.; § 11a; § 13 ods. 5 -7; § 15; § 63; § 74 Zákonníka
práce mal za preukázané, že žaloba je dôvodná. Uviedol, že predpokladom platného ukončenia
pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa je splnenie formálnych a hmotnoprávnych
podmienok stanovených zákonom. Splnenie formálnych podmienok predstavuje písomné rozhodnutie
zamestnávateľa o organizačnej zmene, písomné vyhotovenie výpovede zamestnávateľom a jej
doručenie zamestnancovi do vlastných rúk. Hmotnoprávnymi podmienkami sú prerokovanie výpovede
so zástupcami zamestnancov, skutkové vymedzenie dôvodu napĺňajúceho po materiálnej stránke
výpovedný dôvod a splnenie povinnosti vyplývajúcej pre zamestnávateľa z ust. § 63 ods. 2 Z.P. v
závislosti od uplatneného výpovedného dôvodu. V danom prípade súd preskúmaval platnosť výpovede
danej žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b Zákonníka práce listom zo dňa XX.XX.XXXX, doručeným



žalobkyni dňa XX.XX.XXXX. Pri danom výpovednom dôvode súd v prvom rade skúmal tri základné
otázky a to, či organizácia rozhodla o organizačnej zmene, či sa stal zamestnanec z dôvodu týchto zmien
nadbytočným a či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými
zmenami.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že v danom prípade základom pre možnú
nadbytočnosť zamestnancov žalovaného v školskom roku XXXX/XXXX, teda aj žalobkyne, bolo
rozhodnutie príslušného orgánu - samosprávneho kraja ako zriaďovateľa prijatím L. Y. č. XX/XXXX zo
dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol stanovený počet prvých tried u žalovaného pre daný školský rok XXXX/
XXXX v počte 3. Oproti predchádzajúcemu školskému roku sa znížil počet prvých ročníkov o jeden.
Toto rozhodnutie neurčovalo, ako sa príslušná organizačná zmena má premietnuť do organizačnej
štruktúry zamestnancov žalovaného. Preto pre platné skončenie pracovného pomeru z organizačných
dôvodov žalovaný prijal dňa XX.XX.XXXX samostatné rozhodnutie nadväzujúce na rozhodnutie Y. č.
XX/XXXX. Odmaturovaním 4 tried v šk. roku XXXX/XXXX a otvorením iba troch prvých tried pre
nasledujúci školský rok prišiel žalovaný o jednu triedu, čo sa muselo prejaviť na znížení celkového
počtu vyučovacích hodín učiteľov. Rozhodnutie bolo teda legitímnym základom pre výpoveď danú
žalobkyni, ako aj ďalšej pracovníčky vo funkcii učiteľ. Výber nadbytočného zamestnanca je vždy
na vôli zamestnávateľa. Po rozhodnutí žalovaný požiadal zástupcov zamestnancov o prerokovanie
výpovede a po oznámení odborového orgánu o prerokovaní výpovede dňa XX.XX.XXXX spracoval
písomnú výpoveď, ktorú skutkovo a právne odôvodnil a doručil žalobkyni do vlastných rúk. O doručení
výpovedi žalobkyni, hoci táto doručenie nepodpísala, svedčí listinný dôkaz- záznam o doručovaní, ako
aj výpoveď svedkov. Písomná výpoveď dostatočným spôsobom skutkovo vymedzuje dôvod výpovede.
Skutočnosť, že rozhodnutie o organizačnej zmene nadobudlo účinnosť ešte pred doručením výpovede,
a to dňa XX.XX.XXXX, nemá vplyv na platnosť výpovede. V danom prípade počnúc dňom XX.XX.XXXX
organizácia stratila možnosť žalobkyňu zamestnávať podľa platnej pracovnej zmluvy.

5. Hodnotiac uplatnený výpovedný dôvod zamestnávateľa skonštatoval, že tento môže dať výpoveď
ak preukáže, že zamestnanca nemá možnosť naďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, prípadne zamestnanec nie je ochotný
prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste dohodnutom ako
miesto výkonu práce. Dôkazné bremeno na preukázanie tejto skutočnosti je na zamestnávateľovi a
dôkazné bremeno skutkových tvrdení, že takúto možnosť zamestnávateľ mal, je na zamestnancovi. Inou
vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno
aj kvalifikácii zamestnanca. Má ísť teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný
stav schopnosti a kvalifikáciu, spôsobilý vykonávať. Výkon tejto povinnosti zamestnávateľa musí byť v
zásade aj v súlade so zásadou vyplývajúcou z článku II. ZP (rozhodnutie NS SR 4Cdo 306/2008, 3Cdo
261/2007).Vychádzajúc z tvrdení žalobkyne mal súd preukázané, že dňa XX.XX.XXXX žalovaný uzavrel
pracovnú zmluvu s pracovníčkou R. J., ktorá dňom XX.XX.XXXX začala pracovať vo funkcii upratovačka.
Pracovný pomer bol síce dohodnutý na dobu určitú, no podľa vyjadrenia žalovaného z dôvodu, že takto
žalovaný postupoval u nových zamestnancov štandardne. Z organizačnej schémy žalovaného vyplýva,
že sa jedná o pracovnú pozíciu, ktorá nie je časovo limitovaná. Podľa názoru súdu ponuková povinnosť
zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi pred daním výpovede dané pracovné miesto splnená nebola.
Takúto povinnosť mal zamestnávateľ v čase od prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene dňa
XX.XX.XXXX, ktorá odôvodňovala ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou, až do
času doručenia výpovede dňa XX.XX.XXXX..Túto povinnosť nie je možné zúžiť na deň, kedy je
zamestnancovi doručovaná výpoveď, či v daný deň organizácia disponuje alebo nedisponuje voľným
pracovným miestom. Žalovaný zmaril ponuku voľného pracovného miesta žalobkyni tým, že v čase
trvania ponukovej povinnosti uzatvoril pracovný pomer s iným zamestnancom na pracovné miesto, ktoré
bolo miestom, ktoré bolo možné obsadiť žalobkyňou bez časového obmedzenia. Porušenie ponukovej
povinnosti má za následok neplatnosť výpovede. Je bez právneho významu, že danú pozíciu žalovaný
žalobkyni ponúkol v čase plynutia výpovednej doby a žalobkyňa toto pracovné miesto odmietla.

6. Prvoinštančný súd však neuznal dôvodnými ďalšie skutkové tvrdenia žalobkyne o neplatnosti
výpovede. Vzhľadom k rozhodnutiu zriaďovateľa, ktoré nie je možné považovať za účelové, došlo k
zníženiu počtu tried v školskom roku XXXX/XXXX, čo sa muselo prejaviť na znížení počtu novoprijatých
žiakov, na rozsahu vyučovacích hodín pedagógov ako aj na naplnení úväzkov učiteľov. Žalobkyňa
ako aprobovaný učiteľ na výučbu predmetov biológia, chémia sa v dôsledku prijatej organizačnej
zmeny stala nadbytočnou. Žalovaný v šk. roku XXXX/XXXX síce eviduje nadčasovú prácu a uzatvoril



dohodu o pracovnej činnosti s pracovníčkou D. J. na výučbu predmetu ruský jazyk, no žalobkyňa
nespĺňala kvalifikačné predpoklady na výučbu daných predmetov ani na čiastočný úväzok, pretože v
nadčasových hodinách ani hodinách vyučujúcich učiteľkou J. nie sú žiadne predmety v jej aprobácii.
Nemohol byť naplnený úväzok žalobkyne v súlade s ust. § 7 ods. 3 zákona č. 317/2009 Z.z tak, aby učila
kvalifikovane. Pokiaľ žalobkyňa konštatovala, že žalovaný mohol rozvrhnúť úväzky jednotlivých učiteľov
iným spôsobom tak, aby aj žalobkyňa mohla vyučovať kvalifikovane a odborne (minimálne polovica
úväzku + 1 hodina v aprobovaných predmetoch), podľa názoru súdu je na žalovanom, ako rozdelí
vyučovanie jednotlivých predmetov tak, aby tieto boli vyučované kvalifikovane a odborne, naviac, ak sa
jedná o výučbu cudzieho jazyka. Podľa názoru súdu získanie aprobácie učiteľa cudzích jazykov učiteľom
v inej aprobácii štúdiom na vysokej škole presahuje rámec povinnosti zamestnávateľa poskytnúť
zamestnancovi možnosť prípravy na inú vhodnú prácu v zmysle ust. § 63 ods.2 písm. b Zákonníka práce.
Je v kompetencii vedenia školy, akým spôsobom vytvorí rozvrh práce a v akej štruktúre učiteľského
zboru s prihliadnutím na odbornosť a kvalifikovanosť pedagogických zamestnancov. Zo správy štátnej
školskej inšpekcie vyplýva, že v školskom roku XXXX/XXXX učitelia vyučovali spravidla predmety vo
svojej aprobácii. K uvoľnenému pracovnému miestu školník - informátor v priebehu plynutia výpovednej
doby, súd konštatoval, že žalovaný neporušil zákonnú povinnosť ponuky tohto pracovného miesta,
pretože k uvoľneniu daného pracovného miesta došlo až odo dňa XX.XX.XXXX, teda po doručení
výpovede žalobkyni. Nejednalo sa teda o pracovné miesto, ktoré by malo byť žalobkyni ponúknuté
pred daním výpovede. V konečnom dôsledku žalovaný žalobkyni toto pracovné miesto ponúkol, no
žalobkyňa ho neprijala. Žalobkyňa nepreukázala, aby v súvislosti s konaním zamestnávateľa, v ktorom
videla porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania ešte v roku 2016 , sa domáhala právnej ochrany
na súde v súlade s ust. § 13 Zákonníka práce, resp. aby zamestnávateľ práve v súvislosti s jej podaniami
uplatnil voči nej výkon práva výpoveďou porušujúc zásadu dobrých mravov.

7. Rovnako nesplnenie povinnosti zamestnávateľa prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov
súd nezistil. Žalovaný predložil list štatutárneho zástupcu odborovej organizácie, ktorý preukazuje, že
v čase prerokovania výpovede žalobkyne príslušný orgán bol riadne zvolený. Rovnako nedôvodné je
tvrdenie žalobkyne, že zriaďovateľ stanovoval počet žiakov prvých ročníkov až dňom XX.XX.XXXX na
základe zmeny právnej úpravy a to zákona č. 61/2015 Z. z. Z listín predložených žalovaným je zrejmé,
že zriaďovateľ stanovil maximálny počet prijatých žiakov do prvých ročníkov už v školskom roku XXXX/
XXXX a zároveň určil počet tried prvých ročníkov žalovanému na 3.

8. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 255 a § 262 CSP a úspešnej žalobkyni
priznal voči žalovanému náhradu trov v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

9. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolanie
odôvodnil ust. § 365 písm. f) a h) CSP tvrdiac, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal nesprávnosť a nezákonnosť rozsudku prvoinštančného súdu, ktorý splnenie
ponukovej povinnosti upratovačky posúdil striktne formalisticky. Namietal nesprávne konštatovanie v
bode 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že je bez právneho významu, že danú pozíciu žalovaný
žalobkyni ponúkol v čase plynutia výpovednej doby a žalobkyňa toto pracovné miesto odmietla. Práve
toto konštatovanie zakladá nesprávnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu. Pracovný pomer končí
uplynutím výpovednej doby a moment doručenia výpovede nesmie byť prekážkou uplatnenia zásady
prednostného zachovania pracovného pomeru za zmenených podmienok pred jeho jednostranným
skončením. Podľa odvolateľa ponuková povinnosť trvá od prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene
až ku dňu uplynutia výpovednej doby, a to práve s ohľadom na účel ponukovej povinnosti v § 63
ods. 2 Zákonníka práce. Zamestnávateľ je povinný ponúknuť zamestnancovi pracovné miesto, ktoré
má k dispozícii v časovom rozhraní trvajúcom od prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene, lebo
iný výklad by sa míňal účinkom a cieľom citovaného ustanovenia. Pritom výpoveď zamestnancovi z
organizačných dôvodov je proces trvajúci v určitom reálnom čase, t.j. od prijatia organizačnej zmeny
až po uplynutia výpovednej doby. Ak teda žalobkyňa odmietla počas trvania jej pracovného pomeru
ponuku práce upratovačky dňa XX.XX.XXXX, je účelové a v rozpore s dobrými mravmi jej tvrdenie,
že identické pracovné miesto upratovačky by nebola odmietla XX.XX.XXXX. Poukázal na článok
2 Zákonníka práce, že výkon práv a povinností, vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí
byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Počas trvania pracovného pomeru



žalobkyne si zamestnávateľ preukázateľne splnil povinnosť ponúknuť jej akúkoľvek vhodnú prácu,
ktorú na pracovisku mal. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva jeho povinnosť opakovane a
viackrát ponúkať zamestnancovi to isté pracovné miesto. To, že ponúkol prácu upratovačky žalobkyni
v októbri a nie v auguste XXXX nijako nepoškodilo jej právne postavenie. Ak by ponúknutú prácu
upratovačky akceptovala žalobkyňa v októbri XXXX, neutrpela by nijakú ujmu oproti situácii, ak by
ponúknutú prácu upratovačky akceptovala v auguste XXXX. Ak by bola žalobkyňa v pracovnej pozícii
upratovačky od XX.XX.XXXX a nie až od XX.XX.XXXX, tak by mala napr. výrazne nižšie mzdové
ohodnotenie počas troch mesiacov. Tvrdenia žalobkyne sú preto účelové a v rozpore s dobrými mravmi
a ak ich prvoinštančný súd vzal za svoje, jeho rozhodnutie odporuje základným zásadám Zákonníka
práce, zakotvených v článku 2. Tiež prvoinštančnému súdu vytýkal, že tento sa nezaoberal otázkou, či
ponúkaná pracovná pozícia upratovačky spĺňala podmienky inej vhodnej práce pre žalobkyňu, keďže
pozícia upratovačky bola obsadzovaná v rámci projektu služieb zamestnanosti Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny 50 + s kogentne stanovenými podmienkami obsadenia tejto pracovnej pozície na strane
zamestnanca (uchádzačka o zamestnanie). Považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne,
keďže s ponúkanou povinnosťou práce upratovačky sa súd vysporiadal v jednom bode, a to v bode
19 odôvodnenia jednou vetou. Počas konania navyše prvoinštančný súd nespochybnil žalovaným
zdokumentovanú ponuku práce upratovačky od XX.XX.XXXX. Splnenie tejto ponukovej povinnosti
vôbec nebolo predmetom dokazovania. Stalo sa tak až pred vyhlásením rozsudku. Súd vyzýval
žalovaného na doplnenie dokazovania, avšak iba k iným otázkam. Postupom súdu tak bola zmarená
aktívna procesná obrana žalovaného k otázke existencie a dodržania ponukovej povinnosti práce
upratovačky pre žalobkyňu. Súdu prvej inštancie tiež vytýkal nesprávne posúdenie trvania ponukovej
povinnosti k okamihu doručenia výpovede, čo vyhodnotil ako striktne formalistické a poškodzujúce právo
zamestnanca na zachovanie pracovného pomeru. Prípadné prijatie ponuku inej vhodnej práce, či už
pred daním výpovede alebo počas plynutia výpovednej doby má vo svojich dôsledkoch rovnaké účinky,
ktoré spočívajú v tom, že zamestnanec v pracovnom pomere zotrvá. V ďalšom poukázal na to, že
pracovné miesto upratovačky je od roku XXXX obsadzované prostredníctvom spolupráce, resp. Dohôd
s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny vo L. V. a to uchádzačmi vedenými v evidencii uchádzačov
o zamestnanie, prostredníctvom projektov. Podmienkou bolo aj to, že musí ísť o uchádzača vo veku
nad XX. rokov. Žalobkyňa tieto podmienky nespĺňala. S poukazom na zásadu hospodárnosti nakladania
s finančnými prostriedkami školy v zmysle § 19 ods. 3 z. č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách
verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov uviedol, že pracovné miesto upratovačky
bolo plynulo obsadené R. J., za finančnej úspory žalovaného v súlade s ekonomickými záujmami školy.
Takéto obsadzovanie pracovnej pozície upratovačky nebolo dohodnuté účelovo a diskriminačne ad
hoc v konkrétnej situácii, ale vychádzalo z dlhodobej spolupráce a osvedčenej praxe s Úradom práce.
V čase pred doručením výpovede bolo pracovné miesto upratovačky síce voľné, avšak podmienky
stanovené pre jeho obsadenie v súlade s projektom Úradu práce žalobkyňa nespĺňala. Pracovný pomer
s R. J. bol ukončený v skúšobnej dobe dňa XX.XX.XXXX. Došlo tak k uvoľneniu pracovného miesta,
preto žalovaný k XX.XX.XXXX neobsadil prostredníctvom projektu Úradu práce toto pracovné miesto
upratovačky, ale mimo projektu ho ponúkol dňa XX.XX.XXXX žalobkyni. Táto ponuka bola realizovaná
počas výpovednej doby, ktorá žalobkyni plynula od XX.XX.XXXX. Počas tejto doby boli žalobkyni
ponúknuté dve voľné pracovné miesta, a to miesto upratovačky od XX.XX.XXXX a miesto vrátnik -
informátor na čiastočný úväzok v rozsahu X hodín, tiež voľné od XX.XX.XXXX. Žalobkyňa vyjadrila svoj
nesúhlas s ponúknutými pracovnými pozíciami. Podľa názoru odvolateľa časový aspekt pred doručením
výpovede alebo počas výpovednej doby nemôže byť sám o sebe rozhodujúci vo vzťahu k reálnemu
splneniu podmienky ponukovej povinnosti. Inak by posúdenie splnenia ponukovej povinnosti bolo len
formálne. Okamih realizácie ponukovej povinnosti do skončenia pracovného pomeru nemôže spôsobiť
neplatnosť výpovede. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 21Cdo/1125/2007, podľa ktorého žalovaný mal za to, že ponuková povinnosť ako materiálna
podmienka výpovede bola do momentu skončenia pracovného pomeru, a teda do uplynutia výpovednej
doby vrátane, uskutočnená, a teda splnená. Vychádzal z toho, že pracovný pomer sa nekončí udelením
výpovede, ale až momentom uplynutia výpovednej doby. Opätovne zdôraznil, že žalobkyňa ponuku
uvoľnenej pracovnej pozície upratovačky ani následne vo výpovednej dobe neprijala. Z toho vyvodil,
že potreba zachovania práva na prácu žalobkyne nie je natoľko intenzívna, aby ponúkanú prácu
prijala. V čase udelenia výpovede vhodným voľným pracovným miestom žalovaný nedisponoval. Inou
vhodnou prácou nedisponuje ani v súčasnosti a ani nie je povinný ďalšiu inú vhodnú prácu žalobkyni
ponúkať. Uviedol, že z judikatúry vyplýva, že pod inú vhodnú prácu je potrebné subsumovať aj prácu,
ktorá vôbec nezodpovedá kvalifikácie dosiahnutej zamestnancom, prípadne takú, na ktorú sa osobitná
kvalifikácia nevyžaduje vôbec, resp. sa kvalifikácia zamestnanca nevyužíva. Tým je uprednostnená



zásada zachovania pracovného pomeru prostredníctvom zmeny dojednaných pracovných podmienok
pred ukončením pracovného pomeru. Namietal, že pri posúdení vhodnosti ponúkanej práce je potrebné
zohľadniť aj okolnosti konkrétneho prípadu, čo súd v prejednávanom prípade nevykonal. Na záver
zhrnul, že ponuková povinnosť voči žalobkyni žalovaným bola splnená, žalobkyňa neprijala iné miesta
ponúkané žalovaným a žalovaný tak nemá pre žalobkyňu ďalšie voľné pracovné miesta, na ktorých
by ju mohol zamestnávať. Miesto žalobkyne zaniklo na základe zákonnej a legitímnej organizačnej
zmeny. Žalobkyňa nebola žiadnym spôsobom ukrátená o možnosť osobne sa rozhodnúť o prijatí, resp.
neprijatí ponúknutých pracovných miest, ktoré mal žalovaný k dispozícii až do momentu skončenia
pracovného pomeru. Všetky materiálne a formálne náležitosti výpovede boli splnené. Navrhol preto
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žiadal priznať mu náhradu trov konania voči žalobkyni.

10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa tak, že napadnuté meritórne rozhodnutie je správne
a vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie. Aj keď vyslovila svoju spokojnosť s výsledkom sporu,
zotrvala na tvrdení, že jej pracovné miesto bolo zrušené účelovo. Ponuková povinnosť voči nej splnená
nebola. Ponukovou povinnosťou zamestnávateľ umožňuje slabšej strane v pracovnoprávnom vzťahu
rozhodnúť sa o ďalšom postupe a umožniť zamestnancovi realizovať svoju voľbu. Poukázala na to,
že sám žalovaný predložil do spisu pracovnú zmluvu pani R. J. so vznikom pracovného pomeru
počnúc XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, ako aj Dohodou o vykonaní práce R.. D. J. zo XX.XX.XXXX
so vznikom pracovného pomeru k XX.XX.XXXX. Tieto pracovné miesta neboli žalobkyni ponúknuté,
preto je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že nedisponoval pri doručovaní výpovede žiadnymi voľnými
pracovnými miestami. Vyslovila svoj nesúhlas s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, keď dôvody
neplatnosti výpovede prvoinštančný súd zúžil len striktne na ponukovú povinnosť ohľadom miesta
upratovačky. Žalovaný v snahe zhojiť nesplnenie ponukovej povinnosti lavíruje medzi troma tvrdeniami.
Po prvé, že jej nebol povinný ponúknuť uvedené pracovné miesta, lebo sú mimo kvalifikácie žalobkyne,
po druhé, že voľné pracovné miesto ponúknuť nemohol, nakoľko naň čerpal prostriedky z rozpočtu, ktorý
spravuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a po tretie, že síce ponúkol pracovné miesto upratovačky
počas plynutia výpovednej doby, avšak žalobkyňa to neakceptovala. V ďalšom poukázala na závery
uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/261/2007 zo dňa 27.11.2008 a 3Cdo/228/2013 zo dňa
12.09.2013 podporujúce jej názor týkajúci sa splnenia ponukovej povinnosti pri skončení pracovného
pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Tiež uviedla, že podľa pracovnej zmluvy je
zaradená ako učiteľ - všeobecne, preto keď jej bola daní výpoveď XX.XX.XXXX ako pedagogickému
zamestnancovi a hneď XX.XX.XXXX bol prijatý nový pedagogický zamestnanec D. J., ktorá vyučuje aj
ďalší školský rok a po dobu dvoch mesiacov po daní výpovede z dôvodu nadbytočnosti nie je možné
na zrušené miesto prijať iného zamestnanca. Jej bola daná výpoveď XX.XX.XXXX, teda viac ako dva
mesiace po organizačnej zmene. Samotný žalovaný sa v podaní označenom „vyjadrenie žalovaného
k žalobe o neplatné skončenie pracovného pomeru z XX.XX.XXXX - doplnenie zo dňa XX.XX.XXXX“
priznal k nesplneniu ponukovej povinnosti - predĺžením pracovnej zmluvy upratovačky pani R. J..
Uvedené súd správne vyhodnotil ako dôkaz na ochranu slabšej strany. Nemohlo dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivý proces, ak žalovaný svojim aktívnym konaním predložil dôkaz znejúci v jeho neprospech
- ktorým je doklad o pracovnej zmluve upratovačky pani J.. Navrhla preto napadnutý rozsudok potvrdiť
a priznať jej 100 % náhradu trov odvolacieho konania.

11. Ďalšie podania strán sporu k predmetnej veci súdu doručené neboli.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok v napadnutom
rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl.
CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa
29.05.2020 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

13. Z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ
domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen
vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok
odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú námietku alebo argument



v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).

14. Keďže žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie
v predmetnom konaní však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne predpisy na
zistený skutkový stav.

15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na
vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec
správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Odvolací súd sa v celom stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods.
2 CSP a v podrobnostiach naň poukazuje. Iba na zvýraznenie správnosti rozhodnutia a k odvolacím
dôvodom uvádza nasledovné.

16. Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovnoprávneho pomeru
adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon
pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z pracovného
pomeru medzi iným musí byť písomná a doručená, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod
uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s
iným dôvodom (viď uznesenie NS SR sp. zn. 5M Cdo/17/2018 zo dňa 13.10.2009).

17. V predmetnom konaní súd prvej inštancie dôsledne podrobil prieskumu výpoveď žalovaného danú
žalobkyni XX.XX.XXXX z dôvodu organizačných zmien podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
správne ustálil, čo všetko zákon požaduje na platnosť takejto výpovede a z vykonaného dokazovania
vyvodil správne závery, že uvedená výpoveď je neplatná pre porušenie ponukovej povinnosti, ktorá
je zákonnou povinnosťou upravenou v § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Táto povinnosť nebola
splnená, nakoľko v čase dania výpovede žalobkyni, žalovaný disponoval voľným pracovným miestom,
ktoré však žalobkyni neponúkol. Ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce stanovuje tzv. ponukovú povinnosť
zamestnávateľa, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z pracovného
pomeru. Ide o povinnosť zamestnávateľa urobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody
o prevedení na inú prácu. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu,
schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácie zamestnanca. Jedna sa teda o prácu, ktorú je zamestnanec
vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Okrem toho výkon tejto
povinnosti zamestnávateľa musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z článku 2 Zákonníka práce,
v zmysle ktorého výkon práv a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými
mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať (viď rozsudok NS SR z 31.08.2010 sp. zn.
4Cdo/222/2009).

18. Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 ZP ako predpokladu na podanie
platnej výpovede súd skúma podľa stavu v dobe výpovede (viď z judikatúry ČR R/54/1998). Ponuku inej
vhodnej práce podľa § 63 ods. 2 ZP musí zamestnávateľ voči zamestnancovi urobiť predtým, než mu dá
výpoveď z pracovného pomeru (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2007/138/2000).

19. Aj odvolací súd je jednoznačne toho názoru, že ponuková povinnosť zo strany zamestnávateľa
musí byť splnená a daná zamestnancovi v súvislosti s výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce v čase výpovede. Uvedenú zákonnú povinnosť, s ktorou zákon spája platnosť, resp. neplatnosť
výpovede v prípade, ak táto ponuková povinnosť nie je splnená, nemôže byť odsúvaná až do doby
plynutia výpovednej lehoty, resp. do skončenia pracovného pomeru. Keďže iba za splnenia ponukovej
povinnosti môže byť daná, okrem iných zákonných dôvodov, platná výpoveď, jej nesplnením výpoveď
nemôže mať zákonné atribúty a nie je možné túto povinnosť dodatočne plniť po daní výpovede. Ak
ponuková povinnosť splnená nie je, nie sú splnené zákonné podmienky na podanie platnej výpovede v
zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce. K uvedenému záveru správne dospel vykonaným dokazovaním



aj súd prvej inštancie. S rozhodnutím prvoinštančného súdu sa odvolací súd preto v celom rozsahu
stotožňuje s poukazom na § 387 ods. 2 CSP a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia, ako aj
k odvolacím dôvodom ešte uvádza, že nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že ponukovú
povinnosť si splnil dodatočne počas plynutia výpovednej lehoty, nakoľko ponuková povinnosť bola
podmienkou platnej výpovede v čase podania výpovede. Ak odvolateľ argumentuje tým, že pracovné
miesto upratovačky bolo obsadzované v spolupráci a po dohode s Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny vo L., odvolací súd uvádza, že bolo povinnosťou žalovaného v čase, keď vedel o organizačných
zmenách, ktorých výsledkom malo byť zrušenie pracovného pomeru so žalobkyňou, neuzatvárať s
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny vo L. Dohodu týkajúcu sa podmienok obsadenia uvedeného
pracovného miesta, a to ani z dôvodu „hospodárnosti“, ale jeho prvoradou úlohou bolo poriešiť otázky
týkajúce sa následkov v súvislosti s jeho organizačnou zmenou. Odvolací súd jednoznačne nesúhlasí
s názorom žalovaného, že časový aspekt nemôže byť rozhodujúcim vo vzťahu k splneniu podmienky
ponukovej povinnosti, či to pred doručením výpovede alebo počas výpovednej doby, nakoľko splnenie
ponukovej povinnosti tak, ako to už bolo vyššie opakovane uvádzané, je zákonnou podmienkou platnej
výpovede. Preto ponuková povinnosť musí byť splnená súčasne s podaním výpovede. Uvedený záver
vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/1125/2007, na ktorý poukázal žalovaný, ktorý
si zrejme však nesprávne vyložil.

20. Na to, aby bolo možné vyhodnotiť výpoveď prejednávanú v danej veci ako neplatnú postačuje
nesplnenie hoci len jednej zákonnej podmienky pre platne danú výpoveď. V prejednávanom prípade to
je nesplnenie ponukovej povinnosti zo strany žalovaného.

21. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného, v ktorom vyslovuje svoj nesúhlas s dôvodmi
uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie, pre ktoré bola výpoveď vyhodnotená ako neplatná, odvolací
súd uvádza, že žalobkyňa bola v konaní úspešná, preto odvolanie, ktoré nemohla ani úspešne podať
ako strana sporu, v prospech ktorej bolo rozhodnuté a s poukazom na § 358 CSP odvolanie len
proti dôvodom rozhodnutia nie je tiež možné podať. Jej námietky preto nemohol odvolací súd nijako
akceptovať.

22. Odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou
Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie
neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany
na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013).
Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade
súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti
nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť nedostatky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako
neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi ( viď rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/04).

23. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považoval
za vecne správny, preto ho postupom podľa § 387 ods. 1 CSP, a to aj spolu so správnym výrokom o
trovách konania zodpovedajúci výsledku konania, potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni bola proti v odvolacom konaní neúspešnému
žalovanému priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej postupom podľa § 262
ods. 2 CSP.



25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).