Stredná priemyselná škola dopravná, Hlavná 113, Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/230/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111222929
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7111222929.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov
JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Ing. U. N., nar. X.X.XXXX, bytom
I. X, V., právne zastúpený: JUDr. Marta Šuvadová, advokátka so sídlom Floriánska 16, Košice, proti
žalovanému: Stredná priemyselná škola dopravná, Hlavná 113, Košice, IČO: 00 161 730, právne
zastúpený: JUDr. Silvia Sovová, advokátka so sídlom Diamantova 10, Košice, o zaplatenie 354,25 Eur
s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 7. februára 2019, č. k.
40C/262/2011 - 694

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
15.80 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 1.11.2015 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku a vo zvyšujúcej časti napadnutého vyhovujúceho výroku žalobu zamieta.

Priznáva žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 94,12 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 196,16 Eur s 5% úrokom z omeškania ročne
od 1.11.2015 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
(II) a konanie v prevyšujúcej časti 325,07 Eur zastavil (III). Súčasne priznal žalovanému právo na
náhradu trov konania v rozsahu 26% voči žalobcovi (IV).

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu 22. augusta 2011, doplnenou 26. apríla 2012, 14. marca
2013 a 29. novembra 2014, ktorou sa domáhal proti žalovanému zaplatenia 537,20 Eur, z toho titulom
stravného od 22.8.2008 do 30.6.2011 vo výške 536,65 Eur a titulom cestovného 0,55 Eur za služobnú
cestu dňa 31.3.2011. Žalobca si uplatňuje náhradu príspevku na stravovanie za obdobie od 1.4.2009
do 30.6.2011, pričom od 21.3.2011 do 30.6.2011 žalovaný zabezpečil žalobcovi stravu v Železničnej
nemocnici, čo bolo pre žalobcu z časového hľadiska nevýhodné. Súd prvej inštancie rozsudkom z 29.
januára 2014 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 354,25 Eur, trovy konania vo výške 9,24 Eur
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. septembra 2016 zrušil
rozsudok prvoinštančného súdu vo vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia
mu vrátil vec na ďalšie konanie. Odvolací súd upriamil pozornosť na konanie vedené na Okresnom
súde Košice I pod sp. zn. 19Cpr/5/2014, v ktorom si žalobca uplatnil obdobný nárok za ďalšie obdobie,
pričom v danom konaní žalobca potvrdil, že je vegetariánom (dohad žalovaného, vyslovený v odvolaní).
Žalovaný je preto presvedčený, že žalobca nekonzumuje žiadnu diétu, ale po zmene Zákonníka práce
- po zavedení úpravy diétneho stravovania, postupoval žalobca účelovo a zavádzajúco. Žalobca tiež
uviedol, že potvrdenie od diabetológa MUDr. F. vydala žalobcovi na základe potvrdenia od internistu
sestrička MUDr. F. bez toho, aby žalobca s MUDr. F. došiel do kontaktu. Žalobca nie je a nikdy nebol



pacientom MUDr. F.. Odvolací súd považoval uvedenú novú skutočnosť za podstatnú pre rozhodnutie v
spore. Nakoľko je v súčasnosti potvrdené, že žalobca je vegetariánom, pričom sám žalobca potvrdil, že
nebol, ani nie je pacientom lekára špecialistu, ktorý mu potvrdenie o potrebe diétneho stravovania vydal,
rozhodnutie v spore za danej situácie bez ďalšieho dokazovania neprichádza do úvahy. Vegetariánstvom
sa ľudia totiž riadia z rozličných dôvodov, teda nielen z dôvodov zdravotných, ale aj z náboženských,
duchovných, etických, či enviromentálnych. V samotnej podstate vegetariánstvo nepredstavuje žiadnu
diétu, ale životný štýl, ktorého jadrom je alternatívna forma stravovania, pre ktorú sa môže rozhodnúť
človek so zdravotnými problémami, ale aj úplne zdravý.

3. Po vrátení veci súdu prvej inštancie žalobca písomným podaním z 29. októbra 2018 vzal žalobu v
časti istiny prevyšujúcej 325,07 Eur späť, v dôsledku čoho súd prvej inštancie konanie v späťvzatej časti
za súhlasu žalovaného zastavil podľa ust. § 144, § 145 ods. 1, 2 a 146 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a zistený
skutkový stav podriadil pod ust. § 252g ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce v platnom
znení (ďalej len „ZP“), ust. § 152 ods. 1 až 5, § 145 ods. 1 ZP, účinného do 31.8.2011, ust. § 5 ods.
2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení platnom od. 1.1.2009, § 1 opatrenia
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 10/2009 Z. z. o sumách stravného
zo dňa 16.3.2009, účinný od 25.3.2009, ust. § 2 ods. 3, § 4 ods. 2, § 5 ods. 1 zákona č. 2/1991
Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších zmien a predpisov, ďalej pod článok 1 Zákonníka
práce, ako aj ust. § 2a ods. 1, 2, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Zdôraznil, že z ust. § 152 ods. 1 ZP
žalovanému ako zamestnávateľovi žalobcu vyplynula povinnosť zabezpečiť stravovanie zodpovedajúce
zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jej blízkosti a to zabezpečením jedného teplého
hlavného jedla vrátane vhodného nápoja. Keďže žalobca predložil žalovanému lekárske potvrdenie dňa
1.4.2009 od MUDr. Y. F., diabetológa, že žalobca potrebuje diétne stravovanie vzhľadom na zdravotný
stav, dodržiavanie diabetickej a nesolenej diéty č. 10, žalovaný poskytol žalobcovi stravné od 1.4.2009
do 29.12.2010 vo výške 1,19 Eur denne, spolu 386,95 Eur a od 1.1.2011 do 20.3.2011 spolu sumu
50,55 Eur, pričom žalovaný vychádzal z príspevku, poskytovaného na stravovanie zamestnancom,
ktorým poskytoval stravu vo vlastnom stravovacom zariadení. Preto súd prvej inštancie posudzoval, v
akom rozsahu mal žalovaný povinnosť prispievať žalobcovi finančným príspevkom. Aj keď z uznesenia
odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca je vegetarián, uvedená skutočnosť nie je v rozpore so záverom
súdu o povinnosti poskytovať príspevok na stravovanie žalovaným žalobcovi podľa ust. § 152 ods.
5 ZP, keďže žalobca si splnil povinnosť ustanovenú v ust. § 152 ods. 5, ako aj v kolektívnej zmluve
žalovaného na rok 2009, 2010 a 2011 predložiť lekárske potvrdenie od špecializovaného lekára a
žalovaný toto aj akceptoval. Skutočnosť, že žalobca uviedol, že je vegetarián, nevylučuje potrebu
diétneho stravovania, keďže žiadnym spôsobom nebola potreba diétneho stravovania, verifikovaná
lekárskymi potvrdeniami MUDr. F. vydaného 1.4.2009 a 16.4.2010, spochybnená. Nakoľko žalobca
predložil potvrdenie od špecializovaného lekára zo dňa 1.4.2009 a 16.4.2010, žalovaný bol povinný
prispievať žalobcovi finančným príspevkom za obdobie od 1.4.2009 a na základe potvrdenia zo dňa
16.4.2010 do dňa 16.4.2011. Žalobca po 16.4.2011 nepredložil potvrdenie od lekára, preto už žalovaný
nebol povinný poskytnúť žalobcovi diétne stravovanie, ale bol povinný poskytovať žalobcovi stravovanie
podľa ust. § 152 ods. 1 a túto povinnosť si žalovaný splnil poskytnutím stravovania v Železničnej
nemocnici a.s. Žalovaný oznámil žalobcovi listom doručeným dňa 18.3.2011, že mu zabezpečil spolu
s ostatnými zamestnancami, ktorí sa zo zdravotných dôvodov nemôžu stravovať v školskej jedálni,
stravovanie v Železničnej nemocnici podľa jednotlivých diét. Žalobca listom zo dňa 21.3.2011 oznámil,
že mu nevyhovuje navrhnutý spôsob, preto žalovaný listom zo dňa 6.4.2011 oznámil žalobcovi, že mu v
prípade, ak príjme ponuku stravovania v Železničnej nemocnici, a.s., vytvorí dostatočný časový priestor
na absolvovanie obeda. Z vyšetrovacieho pokusu mal súd za nesporné, že čas nevyhnutný na obed
v jedálni Železničnej nemocnice by bez úpravy rozvrhu žalobcu, nepostačoval. Avšak po oznámení
žalovaného žalobcovi, že mu vytvorí dostatočný priestor na absolvovanie obeda, dňom neakceptovania
tohto návrhu žalobcom, t.j. 6.4.2011 mal súd za to, že žalovaný si splnil povinnosti podľa ust. § 152 ods.
1 ZP a nárok žalobcu za obdobie po 7.4.2011 nie je dôvodný.

4. Sporná bola v konaní výška príspevku na stravovanie. Žalovaný poskytoval žalobcovi stravné v zmysle
kolektívnej zmluvy na rok 2009, 2010 a 2011. V zmysle článku 20 ods. 8 poskytne zamestnancom, ktorí
na základe lekárskeho potvrdenia nemôžu využívať stravovanie v školskej jedálni, finančný príspevok
vo výške 50% z ceny jedla, tak ako zamestnancom stravujúcim sa v školskej jedálni. Takéto ustanovenie
súd prvej inštancie považoval za diskriminačné, porušujúce rovnaké práva všetkých zamestnancov,



keďže zamestnávateľ prispieval v zmysle článku 20 ods. 5 a 7 zamestnancom, ktorým zamestnávateľ
nemá možnosť zabezpečiť stravovanie, sumou 55% z ceny stravnej poukážky. V zmysle kolektívnej
zmluvy tak žalovaný pristupoval odlišne k zamestnancom, ktorým nemôže poskytnúť stravovanie, a
to na jednej strane zamestnancom, ktorí zo zdravotného dôvodu nemôžu využívať stravovanie, tým
však prispieval nižšou sumou - 55% z ceny jedla v školskej jedálni, pričom iným zamestnancom,
ktorým nemôže zabezpečiť stravovanie, ako správca telocvične, prispieval sumou 55% z ceny stravnej
poukážky, čo je vyššia suma. Akcentoval, že obsahom kolektívnej zmluvy je spravidla výhodnejšia
úprava v porovnaní so Zákonníkom práce, pokiaľ to zákonník práce výslovne nezakazuje alebo, ak z
povahy ustanovení nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, jednotlivé dojednania však nemôžu
byť v rozpore so Zákonníkom práce, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Po posúdení
súd prvej inštancie dospel k záveru, že úprava ustanovenia článku 20 ods. 8 kolektívnej zmluvy
znevýhodňuje istý druh zamestnancov, t.j. tých, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia nemôžu využívať
stravovanie v školskej jedálni, oproti zamestnancom ustanovených v článku 20 ods. 5, s poukazom
na článok 20 ods. 7 kolektívnej zmluvy. Takéto dojednanie je v rozpore s čl. 1 Zákonníka práce a
antidiskriminačným zákonom a je neplatné pre rozpor so zákonom. Zamestnancovi, ktorý vykonával
funkciu správcu telocvične, poskytoval žalovaný stravovacie poukážky, ktorých hodnota činila 75%
stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Keďže žalovaný poskytol žalobcovi
príspevok na stravné v nižšej hodnote, mal súd za to, že aj žalobcovi patrí rovnaký príspevok pri uplatnení
zásady rovnakého zaobchádzania. Preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
rozdiel poskytnutého príspevku a stravného, ktoré mu prislúcha podľa ust. § 152 ods. 4 ZP, a to za
obdobie od 1.4.2009 do 6.4.2011; vychádzal z toho, že v období od 1.4.2009 do 31.12.2010 hodnota
stravnej poukážky musí byť najmenej 75% stravného pri pracovnej ceste podľa ust. § 152 ods. 4 ZP,
pričom 75% z 3,60 Eur činí 2,70 Eur a z toho 50% činí 1,49 Eur + príspevok zo sociálneho fondu 0,17
Eur = 1,66 Eur, za obdobie od 1.1.2011 do 18.3.2011 3,80 Eur x 0,75 = 2,85 Eur, z toho 50% = 1,57 Eur
+ 0,17 Eur, čo činí 1,74 Eur. Od 1.4.2009 do 28.12.2010 zaplatil žalovaný žalobcovi 325 x 1,19 Eur, čo
činí 386,75 Eur, mal zaplatiť 325 x 1,66 Eur, čo činí 539,50 Eur, rozdiel činí 152,75 Eur. Od 1.1.2011 do
6.4.2011 zaplatil sumu 50,55 Eur (počnúc 19.3.2011 do 6.4.2011 nezaplatil žiadnu sumu). Za predmetné
obdobie mal dať žalovanému 54 x 1,74 Eur, čo činí 93,96 Eur, suma, ktorú mal poskytnúť činí 93,96 Eur
mínus 50,55 Eur = 43,41 Eur. Za obdobie od 1.4.2009 do 31.12.2010 rozdiel zaplatenej a dlžnej sumy
činí 152,75 Eur a za obdobie od 1.1.2011 do 6.4.2011 rozdiel činí 43,41 Eur, spolu 196,16 Eur, ktorú súd
prvej inštancie žalobcovi priznal spolu s úrokom z omeškania 5 % ročného od 1.1.2011 do zaplatenia
v súlade s ust. § 559 ods. 1, 2, § 563, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 OZ a ust. § 3 nariadenia vl.
SR č. 87/1995 Zb. v platnom znení. Dlh žalovaného sa stal splatným najneskôr vo výplatnom termíne
nasledujúcom po poslednom splatnom príspevku na stravné za mesiac apríl 2011, t.j. splatnosť nastala
najneskôr v mesiaci máj 2011. Keďže žalobca si uplatnil úrok z omeškania až odo dňa 1.11.2015 a k
tomuto dňu už bol žalovaný v omeškaní s celou dlžnou sumou, súd zaviazal žalovaného zaplatiť spolu
s istinou úrok z omeškania odo dňa uplatneného v žalobe, t.j. odo dňa 1.11.2015. V prevyšujúcej časti
súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods.
1, 2 CSP vychádzajúc z pomeru úspechu strán - predmetom konania bolo zaplatenie sumy 536,65 Eur,
žalobca bol úspešný vo výške 196,16 Eur, t.j. v 37%, žalovaný bol úspešný v 63% (63 - 37 = 26), preto
priznal žalovanému náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu, t.j. v rozsahu 26%.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, z ktorého vyplýva návrh, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Zdôraznil, že už v odvolaní
proti predchádzajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie dali do pozornosti účelovosť konania žalobcu
a informácie v tomto smere súdu poskytoval aj neskôr s prihliadnutím na to, čo vychádzalo najavo v
obdobnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 19Cprj 5/2014. Kvituje, že súd prvej
inštancie po vykonaní ďalšieho dokazovania prihliadol na niektoré aspekty konania žalobcu, ktoré v
teraz napadnutom rozhodnutí vyhodnotil ako účelové. Žalovaný nesúhlasí ani s priznaním sumy 196,16
Eur s prísl. Žalobcom uplatnený nárok na doplatenie príspevku na stravovanie za obdobie od 1.4.2009
do 30.6.2011 je potrebné z pohľadu žalovaného rozdeliť na obdobie od 1.4.2009 do 20.3.2011, t.j. na
obdobie poskytovania finančného príspevku zo strany zamestnávateľa, a na obdobie od 21.3.2011 do
30.6.2011, počas ktorého bolo zo strany zamestnávateľa zabezpečované pre zamestnancov s potrebou
diétneho stravovania stravovanie v Železničnej nemocnici. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok
za obdobie od 1.4.2009 do 6.4.2011, t.j. za obdobie zahrňujúce aj obdobie poskytovania finančného
príspevku, aj obdobie poskytovania diétneho stravovania. Čo sa týka prvého obdobia (od 1.4.2009 do
20.3.2011), tak žalovaný má za to, že súd vychádzal z názoru Inšpektorátu práce Košice zo dňa 3.2.2011,



podľa ktorého mala interpretácia § 152 ods. 3 ZP zo strany žalovaného znevýhodňovať kategóriu
zamestnancov s potrebou diétneho stravovania, pretože neumožňovala dodržať zásadu správnej výživy.
Žalovaný namieta správnosť záverov v bode 40 odôvodnenia rozsudku, pretože žalobcovi žalovaný
v súlade so ZP vyplatil 55 % z ceny jedla. Ďalej odvolateľ namieta závery súdu prvej inštancie v
časti, keď rozhodol o neplatnosti kolektívnej zmluvy bez toho, aby jej neplatnosť niektorá zo strán
sporu bola kedy namietala, ako aj závery v bode 43 odôvodnenia rozsudku, kde skonštatoval, že
zamestnancovi vykonávajúcemu správcu telocvične žalovaný poskytol stravovacie poukážky, ktorých
hodnota činí 75% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, čo sa nezakladá
na pravde. Správcom telocvične bol v rokoch 2009 až 2011 na dobu určitú len počas školského roka a
len na podstatne kratší pracovný úväzok než 40 hodín týždenne, zamestnanec p. U. T., ktorý v danom
období stravné lístky od žalovaného neobdržal, pritom súd poskytnutie stravovacej poukážky správcovi
telocvične zo strany žalovaného skonštatoval ako fakt. To žalovaného utvrdilo v presvedčení, že súd pri
svojom rozhodovaní nepracoval s dôkazmi, ale iba so svojimi subjektívnymi predpokladmi a právnymi
tézami od svojich subjektívnych predpokladov odvodenými, čo považuje žalovaný za neprípustné. Práve
poskytnutie stravného lístka zamestnancovi v pracovnej pozícii správcu telocvične, ktoré v skutočnosti v
relevantnom období nenastalo, malo byť dôvodom pre rozhodnutie súdu v tom zmysle, že príspevok na
stravovanie vo výške zodpovedajúcej príspevku zamestnávateľa na stravný lístok v minimálnej hodnote
mal byť doplatený aj žalobcovi.
Žalovaný vytýka súdu prvej inštancie tiež nesprávnosť pri právnom posúdení veci a v súvislosti so
zásadami poskytovania stravovania u žalovaného zopakoval, že škola sídli na Hlavnej 113 v Košiciach,
ktorá adresa je dohodnutým miestom výkonu práce pre takmer všetkých zamestnancov s výnimkou
jediného - správcu telocvične, ktorý má miesto výkonu práce na Južnej triede v Košiciach (škola totiž
nemá telocvičňu v budove na Hlavnej, ale na Južnej triede v susedstve SOŠ PZ, t.j. vo vzdialenosti
niekoľkých kilometrov od hlavnej budovy na Hlavnej ulici). Zásady stravovania prijaté školou zohľadňujú
vopred danú a známu objektívnu nemožnosť poskytnúť zamestnancovi s miestom výkonu práce
vzdialeným niekoľko kilometrov od budovy školy rovnaký prístup k stravovaniu, aký majú ostatní
zamestnanci s miestom výkonu práce na Hlavnej 113 v Košiciach. Kritérium odlišnosti zaobchádzania
so zamestnancom v pozícii správcu telocvične s miestom výkonu práce na Južnej triede v Košiciach
(dohodnutým u jediného zamestnanca) je podložené objektívnou skutočnosťou. Tento zamestnanec nie
je v porovnateľnej situácii s ostatnými, ktorí majú dohodnuté miesto výkonu práce v budove Hlavnej
113 v Košiciach. Už len z toho dôvodu nemôže spĺňať porovnanie prezentované súdom najzákladnejšiu
podmienku pre i len teoretické pripustenie nejakej priamej diskriminácie - viď definícia obsiahnutá v
ust. § 2a zákona č. 365/2004 Z. z. Odvolateľ akcentuje, že všetci zamestnanci s výkonom práce na
Hlavnej 113 majú zaručený rovnaký objektívny prístup k stravovaniu v školskej jedálni, ktoré môžu
využívať. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd postrehol diskrimináciu osoby žalobcu v
porovnaní s ostatnými osobami v porovnateľnej situácii, t.j. voči zamestnancom s miestom výkonu
práce na Hlavnej 113 v Košiciach, u ktorých taktiež vznikla potreba diétneho stravovania. Žalovaný
zaručuje, že so žalobcom bolo zaobchádzané úplne rovnako ako s ostatnými diétnymi zamestnancami
s miestom výkonu práce na Hlavnej 113. Z uvedeného dôvodu má za to, že súd subsumoval svoje
diskriminačné domnienky pod nesprávny právny predpis (Antidiskriminačný zákon). Kompenzáciu
prípadného nepriaznivého zdravotného stavu zamestnanca nemusí znášať zamestnávateľ. Poskytuje
ju štát za ním stanovených podmienok na základe predpisov o sociálnom zabezpečení. Zaobchádzanie
so zamestnancami s potrebami diétneho stravovania odlišne - výhodnejšie v porovnaní s inými
zamestnancami v obdobnom postavení - t.j. inými zamestnancami s miestom výkonu práce na Hlavnej
113 v Košiciach, by bolo priamou diskrimináciou ostatných zamestnancov, ktorá je zakázaná.
Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že povinnosť zabezpečovať stravovanie zamestnancov mal
v relevantnom období zamestnávateľ prostredníctvom využitia niektorého zo spôsobov stravovania
vymedzeného v § 152 ods. 2 ZP. Jednalo sa o možnosť poskytovania stravovania vo vlastnom
stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, alebo prostredníctvom osoby
zaoberajúcej sa sprostredkovaním stravovacích služieb. Zákon žalovanému ako zamestnávateľovi
do 31.8.2011 nenariaďoval, ktorú konkrétnu formu stavovania má svojim zamestnancom stanoviť,
ani v akom poradí; nenariaďoval ani povinnú alternatívu zabezpečenia stravovania prostredníctvom
sprostredkovateľa stravovacích služieb pri výskyte určitých okolností, alebo ak o ňu niektorý
zamestnanec prejaví subjektívny záujem. Spôsob svojho stravovania si nikdy nemal právo určovať
(vyberať) samotný zamestnanec. Právo určovať spôsoby stravovania zamestnancov prislúchala výlučne
zamestnávateľovi, nikomu inému (viď. dikcia § 152 ods. 5 ZP). Zákonník práce nedal súdu právo
suplovať alebo nahrádzať rozhodnutie žalovaného obsahujúce voľbu konkrétnych spôsobov stravovania
vybraných zo zákonných alternatív, či ho inak preskúmavať, alebo si svojvoľne určovať jeho neplatnosť.



Žalovaný zásady stravovania písomne deklaroval v transparentnej podobe v kolektívnych zmluvách na
roky 2009 až 2011. Na stanovenie zásad stravovania zo strany zamestnávateľa sa nevyžaduje dohoda
so zamestnancom (nevyžaduje sa dvojstranný právny úkon). Ak zákon nestanovoval zamestnávateľovi
presne, ako má byť zabezpečované stravovanie, ale výber možností a ich kombinácie ponechával vo
výlučnej právomoci zamestnávateľa, nemôže byť takéto rozhodnutie zamestnávateľa určené súdom za
neplatné, zvlášť, ak súd neuviedol absolútne žiadne relevantné právne dôvody neplatnosti, ktorými by
preukázal rozpor zásad so základnými zákonnými alternatívami stravovania. Právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie preto považuje za absurdné.
Keďže v období do 20.3.2011 žalovaný zabezpečoval stravovanie svojich zamestnancov vo vlastnom
stravovacom zariadení a nezabezpečoval stravovanie u iného zamestnávateľa, a súčasne, keďže v
danom období zabezpečoval stravovanie cez sprostredkovateľa stravovania len v čase, kedy cez
prázdniny nefungovala školská jedáleň, vyplatil žalobcovi, ako aj iným zamestnancom s potrebami
diétneho stravovania, namiesto poskytnutia stravy finančný príspevok v súlade s dikciou vtedy platného
právneho predpisu, t.j. v súlade s ust. § 152 ods. 3, 5 ZP v znení do 31.8.2011. Nastal totiž prípad,
kedy zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemohol využiť žiadny
zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom (pozn. zákon nehovoril o
nemožnosti využiť žiadny zo všeobecne prípustných spôsobov stravovania vymenovaných v Zákonníku
práce). Pri vyplácaní žalovaný vychádzal z ceny jedla stanovenej presne v súlade s ustanovením
vtedy platného § 152 ods. 3 ZP. Cena jedla sa nerovnala a nerovná maximu v podobe 55% stravného
poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Takto jednoducho nie je zákon formulovaný.
Súd ničím nevysvetlil, na základe ktorého konkrétneho právneho predpisu priznal žalobcovi nárok
v podobe rozdielu medzi žalovaným poskytnutým príspevkom na stravovanie vo výške 55% z ceny
jedla a sumou zodpovedajúcou 55% -tám stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.
Podotýka, že ekvivalentom poskytnutia stravovania zabezpečovaného formou poskytnutia teplého jedla
(nie stravného lístka) nediétnym zamestnancom by v prípade zamestnancov s diétnymi potrebami malo
byť iba poskytnutie teplého diétneho jedla, teda nie stravného lístka. Žalobca sa poskytnutia diétneho
jedla vo vzťahu k žalovanému nikdy nedomáhal. Podľa presvedčenia odvolateľa žalobca zákonný nárok
na súdom priznaný rozdiel v príspevku na stravovanie v období od 1.4.2009 do 20.3.2011 nemal, preto
mu nemal byť rozhodnutím súdu prvej inštancie ani priznaný. Čo sa týka obdobia po 21.3.2011, súd
priznal žalobcovi nárok na príspevok na stravovanie v rozsahu, akoby mu prislúchalo pri hodnote stravnej
poukážky, ktorá musí byť najmenej 75% stravného pri pracovnej ceste podľa ust. § 152 ods. 4 ZP, t.j. zo
sumy 2,70 Eur. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok len do 6.4.2011 a v tejto súvislosti poukázal
na názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, že vegetariánstvo nepredstavuje žiadnu diétu, ale
životný týl, a zároveň zaujal stanovisko, že aj keď je žalobca vegetarián, to nevylučuje potrebu jeho
diétneho stravovania, keďže žiadnym spôsobom potreba diétneho stravovania verifikovaná lekárskymi
potvrdeniami MUDr. F. vydaného 1.4.2009 a 16.4.2010 spochybnená nebola (bod 34). Uvedené sa
nezakladá na pravde. Potrebu diabetického diétneho stravovania u žalobcu obsiahnutú v potvrdeniach
zo dňa 1.4.2009 a 16.4.2010 žalovaný jednoznačne spochybnil. Železničná nemocnica dala žalovanému
za pravdu.
V súvislosti s bodom 39 odôvodnenia odvolateľ uviedol, že viaceré časové údaje prezentované súdom
sú nesprávne, resp. subjektívne stanovené a preto s nimi nesúhlasí. Z odôvodnenia rozsudku nevie
vyvodiť, na akom právnom základe a z akých dôvodov súd priznal za obdobie od 21.3.2011 do 6.4.2011
žalobcovi príspevok na stravovanie v takej výške, ako to vyčíslil v bode 44 odôvodnenia rozsudku.
Nevie, či aj na toto obdobie sa má vzťahovať „diskriminácia“ žalobcu. Nepozná tiež dôvod, prečo by
malo aj v tomto období byť žalobcovi vyplatené maximum z hodnoty stravného lístka. V tejto časti preto
považuje rozsudok súdu prvej inštancie opäť za nepreskúmateľný. Keďže obdobné nároky žalobcu boli
prejednávané v inom súdnom konaní, ktoré už bolo právoplatne rozhodnuté (OS KE 19Cpr/5/2014),
niektoré dôkazy z tohto konania súd skutočne zohľadnil, avšak iba selektívne. Opäť preto poukazuje
na to, že žalobca mal možnosť od začiatku jeho pracovného pomeru v škole využívať stravovanie v
školskej jedálni. Túto možnosť dobrovoľne nevyužíva. Žalovanému bolo a je známe, že žalobca je v
skutočnosti vegetariánom, ktorú skutočnosť žalobca potvrdil v konaní 19Cpr/5/2014. Ihneď po zmene
ustanovení Zákonníka práce, týkajúcej sa stravovania zamestnancov s prihliadnutím na diétne potreby
zamestnancov začal žalobca tvrdiť, že je u neho daná potreba diétneho stravovania. Počnúc od účinnosti
zmeny ZP, t.j. od 1.4.2009 žalovaný akceptoval potvrdenie od špecializovaného lekára a žalobcovi začal
poskytovať finančný príspevok na stravovanie, avšak žalobca netrpí diabetom, nenasvedčovalo tomu
ani jeho stravovanie na pracovisku. Dôvod na diabetickú diétu u neho preto nikdy nebol daný, čo sa
stalo nesporným v konaní 19Cpr/5/2014. Z prednesov žalobcu v konaní 19Cpr/5/2014 vyplynulo, že
on sám si vyžiadal potvrdenie od zdravotnej sestry MUDr. F., ktorý ho nevidel. Žalovaný má preto za



to, že žalobca je priamo zodpovedný za obsah potvrdení ktoré zamestnávateľovi predložil. Žalobca
predložil 16.4.2010 novšie lekárske potvrdenie, opäť s pečiatkou MUDr. F., ktoré bolo podľa názoru
žalovaného formulované vysoko neprofesionálne, nakoľko diéty potvrdzované lekárom musia byť riadne
špecifikované označením čísla podľa Metodického pokynu MZ SR č. 719/92 - C z dôvodu, aby sa vedela
presne špecifikovať diétna potreba konkrétneho pacienta. Diabetická diéta má číslo 9, nesolená číslo 10,
ale ani jedna z týchto diét nie je diétou bezmäsitou. Ak žalovaný aj v tomto konaní poukazoval na to, že
žalobca je vegetariánom, chcel zdôrazniť, že žalobca by v skutočnosti lekárom predpísanú diabetickú,
ani nesolenú diétu jednoducho nikdy nezjedol vzhľadom na svoje osobné preferencie. Uplatňovanie si
nárokov z titulu stravovania, ktoré odôvodňoval práve potrebou (údajnej) diéty, preto považuje žalovaný
za úplne účelové od samého počiatku. Zjavná účelovosť postupov žalobcu sa prejavila v celej svojej
nahote po tom, čo sa žalovaný rozhodol uprednostniť aj v prípade zamestnancov s diétnym stravovaním
stravovanie formou poskytnutia jedla v blízkosti pracoviska. Obštrukcie žalovaného sa nezačali 6.4.2011,
kedy zjavne účelovo nezareagoval na ponuku žalovaného na úpravu pracovného času. Účelové prieky
žalobcu v podobe znemožnenia zabezpečenia diétneho stravovania zo strany žalovaného počnúc od
21.3.2011 začali už podstatne skôr. V súvislosti s plánovaným zabezpečovaním diétneho stravovania v
podobe poskytovania jedla v blízkosti pracoviska bol žalobca výslovne písomne požiadaný listom zo dňa
21.2.2011, ktorý žalobca v ten stý deň osobne prevzal, o oznámenie čísla diéty v lehote do 28.2.2011.
Na uvedenú žiadosť žalovaného žalobca nijako nezareagoval, čím žalovanému ako zamestnávateľovi
už takýmto spôsobom znemožnil objednať pre neho vyhovujúce diétne jedlo u zmluvného poskytovateľa
v blízkosti pracoviska. Keďže uvedené nastalo v dôsledku účelovej nečinnosti žalobcu, je potrebné
považovať povinnosť žalovaného podľa § 152 ZP voči žalobcovi poskytnutím diétneho stravovania za
splnenú už od 21.3.2011, nie až od 6.4.2011. Žalovaný má za to, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový
stav. Aj to mohlo viesť k tomu, že súd vec následne nesprávne posúdil aj po právnej stránke.
Ďalej žalovaný v odvolaní argumentuje, že výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí
byť v súlade s dobrými mravmi a má za to, že už len s prihliadnutím na účelové (ne)konanie žalobcu,
z ktorého jednoznačne vyplynulo, že o zabezpečenie diétneho stravovania vo forme poskytovania
pripraveného diétneho teplého jedla v skutočnosti nemal záujem, malo postačovať na efektívne
zamietnutie žaloby. Žalobca zamestnávateľovi neoznámil číslo jeho diéty ani po písomnej výzve,
možnosť diétneho stravovania pre údajný nedostatok času na stravovanie v Železničnej nemocnici
odmietol ihneď bez toho, že by to hoci len raz vyskúšal, pričom iní zamestnanci s obdobnými potrebami
možnosť poskytnutú zamestnávateľom využívali, tiež nijako nereagoval na ponuku úpravy pracovného
času.
Pokiaľ súd prvej inštancie zotrváva na závere, že bez úpravy pracovného času poskytnutie diétneho
stravovania v Železničnej nemocnici nemožno považovať za splnenie podmienok zabezpečovania
stravovania v blízkosti zamestnávateľa podľa § 152 ZP, podľa názoru žalovaného, presné číselné
vyjadrenie časovej náročnosti využitia stravovania v Železničnej nemocnici obsiahnuté v bode 39
odôvodnenia rozsudku bez rozčlenenia podľa času, kedy a ako by k nemu malo dôjsť, je účelovo
alibistické. Keďže žalovaný má za to, že súd prvej inštancie mal správne žalobu zamietnuť v celom
rozsahu, považuje za nesprávny aj výrok o trovách konania.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného sa plne stotožnil s napadnutým rozsudkom a má
za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je v rozsahu, v ktorom bol napadnutý žalovaným, vecne
správny a dostatočne skutkovo odôvodnený. Súd prvej inštancie sa v dostatočnej miere zaoberal a
správne sa vysporiadal s otázkou posúdenia oprávnenosti nárokov, ktoré si žalobca v konaní uplatnil
a to po všetkých stránkach. Podľa názoru žalobcu žalovaný v podanom odvolaní zotrváva a znova
opakuje všetky svoje argumenty, ktoré už boli prednesené súdu v rámci konania. Odvolanie žalovaného
neobsahuje žiadne také skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ku ktorým by sa niektorá
strana konania nebola vyjadrila už počas konania na prvom stupni a s ktorými by sa vo veci konajúci
súd vo svojom rozsudku v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia nebol riadne a precízne vysporiadal.
Žalobca má za to, že tvrdenia žalovaného sa opakujú, pričom sa jedná o jeho účelové tvrdenia a
fabulácie, ba až klamstvá, zjavne prezentované s presvedčením docieliť, že 100x opakované skutočnosti
by sa mali (asi) určite považovať za pravdivé. V súdnom spise je zadokumentovaných dostatok dôkazov,
osvedčujúcich nielen to, že napriek absolútne dehonestujúcemu a šikanóznemu prístupu žalovaného
ako zamestnávateľa v žalovanom období (minimálne za obdobie od 1.4.2009 do 16.4.201l) žalobca
splnil formálne predpoklady na uplatnenie svojich nárokov (a predložil potvrdenie ošetrujúceho lekára o
svojom zdravotnom stave), ale aj to, že žalovaný počas celého konania (a v odvolaní znova) tvrdí, že
žalobca si zabezpečil potvrdenie ošetrujúceho lekára podvodom - ktoré skutočnosti boli preukázateľným
spôsobom vyvrátené (a to aj v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I, sp. zn. 19Cpr/5/2014,



na ktoré sa žalovaný skoro na každej z 18 strán svojho odvolania odvoláva). Žalovaný vo svojom
odvolaní neuvádza napr. to, že vyžadoval od žalobcu predkladať potvrdenie od špecializovaného lekára,
avšak svojvoľne určil, koho za špecializovaného lekára akceptuje a koho nie (potvrdenia od internistu
odmietol), žiadnym vnútorným predpisom nestanovil, že potvrdenie od špecializovaného lekára (podľa
jeho určenia) je nutné predkladať každoročne. Žalovaný v odvolaní nespomína, že vyžadoval potvrdenie
iba od 3 špecializovaných lekárov - výlučne od ktorých potvrdenie o zdravotnom stave považuje za
platné (ktorému tvrdeniu a osvedčovaniu bolo venované v konaní na Okresnom súde Košice I sp.
zn. 19 Cpr 5/2014 taktiež rozsiahle dokazovanie, kedy však závery tohto dokazovania v prospech
žalovaného nevyzneli), a ani to, že žalovaný nijakým spôsobom nereagoval na list žalobcu zo dňa
22.2.2011, v ktorom žalobca žiadal uviesť na základe akého predpisu požaduje žalovaný každoročne
potvrdenie od ním určeného špecializovaného lekára. Len na okraj žalobca uvádza, že je pravdou, že
poskytovanie stravných lístkov iným zamestnancom nie je predmetom tohto sporu, avšak nerovnaký
prístup zamestnávateľa nemôže požívať právnu ochranu. Je v rozpore s právami zamestnancov, aby
tí zamestnanci, ktorí napríklad nemajú nárok na diétne stravovanie, mali preplácané stravné lístky a tí,
čo nárok na diétne stravovanie majú, poberali len finančný príspevok v nižšej hodnote, čo sa vlastne u
zamestnávateľa (žalovaného) dialo. V danom prípade nie je zrejmé, prečo žalovaný neposkytol žalobcovi
stravné lístky tak, ako ich preukázateľne poskytoval svojím iným zamestnancom, ale v jeho prípade
pristúpil prioritne k poskytnutiu finančného príspevku (ktorý v danom prípade nebol kompenzáciou).
Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie dostatočným spôsobom a v dostatočnom predstihu pred
rozhodnutím vo veci prezentoval v konaní svoj právny názor, čo je zrejmé aj zo zápisníc z pojednávaní,
takže jeho rozhodnutie určite nie je možné považovať prekvapivé. Žalobca preto navrhuje odvolaciemu
súdu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

7. Žalovaný v odvolacej replike žalobcovi vytýka, že odvolacím dôvodom žalovaného sa nevenuje
vôbec, ale len vo všeobecnosti považuje napadnutý rozsudok za správny a dokazovanie rozsudku
predchádzajúce rozhodnutiu súdu prvej inštancie za obsiahle. Ďalšie postrehy žalobcu sú subjektívnymi
komentármi bez právnych argumentov. Čiastočne sa vracajú k tvrdeniam žalobcu v konaní pred súdom
prvej inštancie, na nepravdivosť resp. spornosť ktorých žalovaný poukázal v odvolaní. Keďže tzv. novoty
sa v odvolacom konaní v zásade nepovoľujú, je samozrejmé, že v odvolaní sa v zásade pracuje s tými
skutočnosťami a dôvodmi, ktoré boli prezentované v konaní pred súdom prvej inštancie. Poskytnutie
informácií a dôkazov súdu prvej inštancie neznamená, že ich súd prvej inštancie aj správne vyhodnotil.
Pokiaľ žalobca označuje tvrdenia žalovaného za účelové, ba až klamstvá, ktoré však nešpecifikoval,
žalovaný vyhodnocuje tieto vyjadrenia žalobcu len ako propagandistické. Pokiaľ sa žalobca tiež
domnieva, že v súdnom spise sa nachádza dostatok dôkazov svedčiacich o absolútne dehonestujúcom
a šikanóznom prístupe žalovaného ako zamestnávateľa minimálne v období od 1.4.2009 do 16.4.2011,
žalovaný netuší, o aké konkrétne dôkazy by sa malo jednať. Vyjadrenia v tomto smere preto žalovaný
vyhodnotil ako osobný marketing žalobcu. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že žalovaný ho obvinil
z obstarania potvrdenia ošetrujúceho lekára podvodom, čo bolo údajne preukázateľným spôsobom
vyvrátené v konaní 19 Cpr 5/2014, žalovaný sa proti takémuto budovaniu si lepšieho obrazu žalobcu
ostro ohradzuje. Dôkazy zabezpečené v konaní 19 Cpr 5/2014 jednoznačne preukázali, že obsah
lekárskych potvrdení žalobcu od MUDr. F. bol podvodný minimálne v tom zmysle, že by mal žalobca
niekedy predpísaný diabetickú diétu. Žalovanému nie je jasné, za akým účelom žalobca v tomto
smere opakovane klamal a zamestnávateľovi predkladal potvrdenia, akoby takúto diétu predpísanú
mal. Pozorovaním jeho reálnych stravovacích návykov totiž jednoznačne vyvstalo, že klame. MUDr.
F. žalobcu nikdy ako pacienta nevidel, v jeho ambulancii pre diabetes nebol evidovaný. Zdravotná
sestra, s ktorou podľa tvrdení žalobcu v spore 19 Cpr 5/2014 lekárske potvrdenie žalobca nejakým
spôsobom dobavil, nemala dôvod vymýšľať si diéty, ktoré sa na žalobcu neaplikovali, ak by sa o obsahu
neporadila so žalobcom. Žalobca je preto jednoznačne zodpovedný za obsah lekárskych potvrdení, ktoré
žalovanému predložil. Len kvôli tomu, že žalovaný požadoval potvrdenie od špecializovaného lekára,
žalobca žalovanému opakovane klamať nemusel. Žalobca relevantné potvrdenie predložil včas tak, že
mu bol poskytnutý finančný príspevok na stravovanie z dôvodu potreby diétneho stravovania od prvého
dňa novelizácie Zákonníka práce. Žalovaný má za to, že kontroverznými postupmi žalobca sledoval
vlastné, subjektívne ciele.

8. Žalobca v odvolacej duplike žalovanému vytkol, že znova a znova opakuje všetky svoje argumenty,
ktoré boli z jeho strany prednesené súdu v rámci konania a ku ktorým sa obe struny mnohokrát
vyjadrovali. V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 19 Cpr 5/2014



to bol žalobca, ktorý bol nútený obhájiť svoje meno a česť - kedy všetky dôkazy svojej neviny
obstaral prácne sám. Žalobca oslovil informačného technika, diabetológa, ako aj iných zamestnancov
nemocnice a predložil dôkazy, ktoré vyvracajú tvrdenia žalovaného o podvodnom predložení potvrdení
od lekára špecialistu - diabetológa. Do dnešného dňa sa mu žalovaný za tak vážne obvinenia ani
neospravedlnil. Ako dôkaz žalobca predložil Potvrdenie, vydané Železničnou nemocnicou, oddelenie
IT, kde je poznamenané, že žalobca dňa 1.4.2009 na základe výmenného lístka navštívil ambulanciu
diabeiológa, MUDr. F.. V tejto súvislosti ďalej žalobca dáva do pozornosti, že ako pacient oslovil
kontaktnú osobu - sestru MUDr. F., ktorej povedal aký má problém a následne po určitej dobe čakania
mimo miestnosti sestry bolo žalobcovi vydané potvrdenie, ktoré je súčasťou spisu. Tak, ako toto
potvrdenie dostal, ďalej ho odovzdal žalovanému. O skutočnosti, že potvrdenie nepísal a nepodpísal
lekár, sa žalobca dozvedel až z vyjadrenia lekára rámci súdneho konania. Žalobca od prvopočiatku
tvrdil, že má nesolenú diétu č. 10, o čom predložil aj potvrdenie, ktoré však žalovaný neakceptoval,
potvrdenie internistu odmietol a striktne určil iba, ktorý špecialista je oprávnený potvrdenie vystaviť. V
ďalšom žalobca zotrval na argumentácii vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania
v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z
hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP] a dospel k záveru, že
rozsudok v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, je
potrebné zmeniť podľa ust. § 388 CSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach po
predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej
stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

10. Odvolateľ svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust §
365 ods. 1 písm. b) CSP, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu
prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

11. V prvom rade je z pohľadu odvolacieho súdu nutné uviesť, že účastník konania má právo na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (§ 220 CSP). Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť
riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä
zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nie je sporné, že nedostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá zásah do práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Otázne však zostáva, či zároveň ide o nesprávny procesný postup, ktorým súd
prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Podľa výkladu Najvyššieho súdu SR nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a
prípustnosť dovolania. V rámci tohto výkladu možno poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5.
decembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 18/2013, v ktorom najvyšší súd odkazuje na judikát R 111/1998, podľa
ktorého nedostatočné odôvodnenie je tzv. inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.. Môže teda
založiť dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť
zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce
stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty
a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z
pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu,
ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. b) CSP [z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, do 30.
júna 2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.] len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré
majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi
napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli
„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku



2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku,
rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP [§ 205 ods. 2
písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.] teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017
zo dňa 25.10.2017). Podobne Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, že „ústavný
súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala
záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)
O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.“.

13. Zároveň je však potrebné mať na zreteli to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.
11. 2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

14. Napriek čiastočnej nesprávnosti rozsudku v napadnutých výrokoch (čomu sa odvolací súd venuje
nižšie v odôvodnení tohto rozsudku) odvolací súd odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje za
zodpovedajúce zákonu z pohľadu požiadaviek uvedených v § 220 CSP, preto uvedená odvolacia
námietka žalovaného nemôže obstáť. Aj keď sa odvolací súd nestotožnil s niektorými právnymi
závermi súdu prvej inštancie, v žiadnom prípade nemožno takýto nedostatok pripísať na vrub
tvrdenej nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie totiž svoje skutkové i právne
závery odôvodnil s dostatočnou argumentáciou i popisom úvah a myšlienkových postupov, ktorými k
rozhodnutiu dospel. Právo na spravodlivý súdny proces totiž neznamená právo na to, aby bola strana
sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp.
právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné
považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ani Ústavný súd Slovenskej
republiky nemá dôvod doň zasahovať (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 50/04).

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP spočíva v tom, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím by zaťažil konanie vadou
skutkovou. Odvolací súd však poukazuje na názor vyslovený Ústavným súdom SR v rozhodnutí sp. zn.
IV. ÚS 329/04, v zmysle ktorého súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich.

16. Navyše, žalovaný v odvolaní ani nekonkretizoval, ktorý ním navrhovaný dôkaz súd prvej inštancie
nevykonal a nad to v odvolacej replike sám podotkol, že tzv. novoty sa v odvolacom konaní v zásade
nepovoľujú, je samozrejmé, že v odvolaní sa v zásade pracuje s tými skutočnosťami a dôvodmi, ktoré
boli prezentované v konaní pred súdom prvej inštancie. Jeho výhrady voči súdu prvej inštancie spočívajú
v tvrdenom nesprávnom vyhodnotení vykonaných dôkazov. Takúto námietku však nie je možné podradiť
pod ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP, preto je aj tento odvolací dôvod žalovaným uplatnený nedôvodne.

17. Podobne, aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP predstavuje skutkovú vadu, v súdnej
praxi je však vykladaný tak, že musí ísť o skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.
§ 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne



vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

18. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to
znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

19. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody sú
preukázané iba čiastočne. Súd prvej inštancie zdôraznil, že z ust. § 152 ods. 1 ZP žalovanému
ako zamestnávateľovi žalobcu vyplynula povinnosť zabezpečiť stravovanie zodpovedajúce zásadám
správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jej blízkosti a to zabezpečením jedného teplého hlavného
jedla vrátane vhodného nápoja. Dospel k záveru, že po predložení potvrdenia od špecializovaného
lekára zo dňa 1.4.2009 a 16.4.2010 zo strany žalobcu, žalovaný bol povinný prispievať žalobcovi
finančným príspevkom za obdobie od 1.4.2009 a na základe potvrdenia zo dňa 16.4.2010 do dňa
16.4.2011. Po 16.4.2011 žalobca nepredložil potvrdenie od lekára, preto už žalovaný nebol povinný
poskytnúť žalobcovi diétne stravovanie, ale stravovanie podľa ust. § 152 ods. 1 ZP, ktorú povinnosť si
žalovaný splnil poskytnutím stravovania v Železničnej nemocnici a.s. Z vyšetrovacieho pokusu však mal
súd prvej inštancie za nesporné, že čas nevyhnutný na obed v jedálni Železničnej nemocnice by bez
úpravy rozvrhu žalobcu nepostačoval; až dňom neakceptovania návrhu žalovaného zo strany žalobcu,
že mu vytvorí dostatočný priestor na absolvovanie obeda, t.j. 6.4.2011, mal súd prvej inštancie za to,
že žalovaný si splnil povinnosti podľa ust. § 152 ods. 1 ZP a nárok žalobcu za obdobie po 7.4.2011 nie
je dôvodný.

20. Pokiaľ ide o vyššie uvedené otázky, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP,
z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil
aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Odvolací súd nezistil ani pochybenia
v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré by porušovali procesné práva strán alebo právo na
spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávnosť
vyššie uvedených záverov, ktoré odvolací súd považuje za správne. Odvolací súd pre úplnosť
poznamenáva, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal s celým
radom skutkových a právnych otázok, ktoré žalovaný v odvolaní uvádza. Preto aj napriek tomu, že
žalovaný svojimi odvolacími námietkami a žalobca svojou argumentačnou reakciou na ne, nastolili
predmetom odvolacieho prieskumu istý rozsah otázok, odvolací súd sa v dôvodoch tohto rozhodnutia
obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací súd v tejto
spojitosti upriamuje pozornosť na svoju argumentáciu v bode 13 odôvodnenia tohto rozsudku, a tiež na
to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k potrebnosti zodpovedania nepodstatných otázok
formuloval záver, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.“ (napr. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 98/06-11). V inom rozhodnutí (II. ÚS 200/09) ústavný
súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či
pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie
reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú
odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť tiež
výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, v zmysle ktorého
„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“.

21. Svojimi odvolacími námietkami žalovaný nastolil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť
spôsobu právneho posúdenia z hľadiska ustálenia výšky žalobcom uplatneného nároku v spojitosti aj s
identifikáciou diskriminačného dôvodu pri vyplácaní doplatku stravného zo strany žalovaného žalobcovi
a ostatným jeho zamestnancom. Súd prvej inštancie sa v tejto otázke prakticky stotožnil s názorom



žalobcu, že ustanovenia kolektívnej zmluvy na rok 2009, 2010 a 2011 sú vzhľadom na obsah ich
článku 20 ods. 5, 7 a 8 diskriminačné, v dôsledku čoho žalovaný pristupoval odlišne k zamestnancom,
ktorým nemôže poskytnúť stravovanie, a to na jednej strane zamestnancom, ktorí zo zdravotného
dôvodu nemôžu využívať stravovanie, tým však prispieval nižšou sumou - 55% z ceny jedla v školskej
jedálni, pričom iným zamestnancom, ktorým nemôže zabezpečiť stravovanie, ako správca telocvične,
poskytoval žalovaný stravovacie poukážky, ktorých hodnota činila 75% stravného poskytovaného pri
pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Keďže žalovaný poskytol žalobcovi príspevok na stravné v
nižšej hodnote, mal za to, že aj žalobcovi patrí rovnaký príspevok pri uplatnení zásady rovnakého
zaobchádzania.

22. Odvolací súd s dôrazom na ust. § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní (ďalej
len „Antidiskriminačný zákon“), ako aj Smernicu Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna 2000, predovšetkým
akcentuje, že je na žalobcovi, aby oznámil súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že
k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, a až v prípade unesenia dôkazného bremena
žalobcom v tomto smere, prechádza dôkazné bremeno (ohľadom skutočnosti, že o diskrimináciu
nešlo) na stranu žalovaného. Žalobca by mal uviesť, z akého zákonom zakázaného dôvodu s ním
malo byť odlišne zaobchádzané, teda musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností,
z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého
zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno),
z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne
musí tvrdiť, čo je pohnútkou diskriminačného konania (napríklad, rasa, či etnická príslušnosť a pod.).
Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje
tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného
bremena zo žalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či žalobca v takomto
spore unesie svoje dôkazné bremeno, záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných
prostriedkov. Strana žalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima
facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit
o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú
výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude
možné už na prvý pohľad (prima facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t.j.
o zásahu). Zároveň musí žalobca tvrdiť, že k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky
žalovaného vo vzťahu k žalobcovi; pohnútku (resp. motív) konania žalovaného žalobca nedokazuje.
Ak žalobca nepreukáže, že s ním bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda znevýhodňujúcim
spôsobom (t.j. diskriminačne), nemôže byť v spore úspešný (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 3.
októbra 2011, sp. zn. 5 Cdo 10/2011).

23. Po posúdení považuje odvolací súd vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie nie je správny.
Konštitutívnym prvkom diskriminácie je totiž vždy rozdielne zaobchádzanie s rôznymi subjektmi, ktoré
sa nachádzajú v rovnakom alebo porovnateľnom postavení. Ak chýba vhodný komparátor, nemožno
hovoriť o stave znevýhodňujúceho zaobchádzania zo strany zamestnávateľa, ktoré by mohlo byť
kvalifikované ako neprípustné diskriminačné konanie. Absencia identifikácie dôvodu diskriminácie v
rámci argumentačnej línie súdneho rozhodnutia môže byť problematická najmä s prihliadnutím na to,
že predtým, ako súd (ESĽP), pristupuje k analýze toho, či bolo rozdielne zaobchádzanie rozumné
a objektívne, mal by byť jasný dôvod takéhoto zaobchádzania. Bez tohto je uchopenie ďalšej fázy
argumentácie, teda ospravedlnenie rozličného zaobchádzania pomerne náročné, keďže ani nie je
zrejmé, čo bolo vysoko pravdepodobnou príčinou nerovného zaobchádzania (pozri KMEC, J., KOSAŘ,
D., KRATOCHVÍL., J., BOBEK, M. Europská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydáni. C.H. Beck,
2012, s. 1220).

24. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný diskriminoval žalobcu svojím postupom pri vyplácaní
doplatku stravného žalobcovi, ktorý zo zdravotného dôvodu nemôže využívať stravovanie (55% z ceny
jedla), v porovnaní s doplatkom stravného ostatným jeho zamestnancom, ktorým nemôže zabezpečiť
stravovanie, ako správca telocvične (75% z ceny jedla). V danom prípade je však nutné si uvedomiť,
že vo vzťahu medzi žalobcom a ďalšími zamestnancami žalovaného, ktorí zo zdravotného dôvodu
nemôžu využívať stravovanie, „ich postavenie“ ako také, nie je rozlišujúcim prvkom, ale znakom, ktorý je
charakteristický pre zamestnancov s touto zdravotnou komplikáciou, čo logicky vylučuje spôsobilosť byť
diskriminačnou (rozlišovacou) pohnútkou. Pokiaľ ide o diskriminačný dôvod, ktorým je „iné postavenie“,
je potrebné si uvedomiť, že daný pojem doteraz nie je definovaný v právnej teórii, ani súdnej praxi (ani



zo strany najvyšších súdnych autorít), hoci Európsky súd pre ľudské práva viackrát konštatoval, že tento
pojem je vo všeobecnosti potrebné vykladať extenzívne. Samotnému ESĽP je však vytýkaná absencia
pevného teoretického základu, z ktorého by pri svojom rozhodovaní vychádzal a čím by zvýšil mieru
konzistentnosti a zrozumiteľnosti jeho rozhodovacej praxe súvisiacej s porušením zákazu diskriminácie
(pozri napríklad, Sabján, N., Cenkner, M. Výklad pojmu „iné postavenie“ z pohľadu zákazu diskriminácie
v judikatúre súdov, 2018, Wolters Kluwer, str. 9, 13, 47 a nasl.). Napríklad, vo veci Engel (Engel a
ďalší proti Holandsku, 1976) ESĽP uzavrel, že pod pojem „iné postavenie“ ako dôvod diskriminácie
možno zahrnúť akýkoľvek dôvod. V ďalšej, možno povedať najpoužívanejšej argumentačnej línii,
ESĽP konštatoval, že pri diskriminácii z dôvodu iného postavenia musí ísť o rozlišovanie na základe
osobnostných vlastností (statusu), ktorými sa osoby alebo skupiny osôb vzájomne od seba odlišujú
(Kjeldsen, Busk, Mandsen a Pedersen proti Dánsku, 1976). Ďalšiu argumentačnú líniu možno nájsť v
rozhodnutí vo veci Peterka (Peterka proti Českej republike, 2011), kde ESĽP uviedol, že cieľom pojmu
„iné postavenie“ je zahrnúť dôvody, ktoré možno rozdeliť do dvoch skupín - (i) dôvody, ktoré reflektujú
osobnostné rysy každého človeka (náboženstvo, politické presvedčenie, sexuálna identita a pod.), teda
sa zakladajú na osobných rozhodnutiach a vôli jednotlivca a (ii) dôvody spočívajúce v osobnostných
vlastnostiach, pri ktorých voľba nehrá žiadnu rolu (pohlavie, rasa, zdravotné postihnutie alebo vek)
(pozri už vyššie zmienené: Sabján, N., Cenkner, M. Výklad pojmu „iné postavenie“ z pohľadu zákazu
diskriminácie v judikatúre súdov, 2018, Wolters Kluwer, str. 47, 48).

25. Vysoké súdne autority SR vo vzťahu k výkladu chráneného dôvodu iného postavenia vychádzajú pri
svojom rozhodovaní predovšetkým z rozhodnutí ESĽP, z ktorej skutočnosti logicky vyplýva nemožnosť
súrodých záverov v danej otázke a absencia teoretických a doktrinálnych princípov v rozhodovaní.
Pojem „iné postavenie“ ako jeden z chránených dôvodov diskriminácie bol takisto predmetom analýzy
vnútroštátnych súdnych autorít - Ústavného i Najvyššieho súdu SR. Napr. v náleze z 13. júna 2013 sp.
zn. Pl. ÚS 13/2012 Ústavný súd SR skúmal diskriminačnú pohnútku (motív) a pripojil sa k názorovej línii
ESĽP, podľa ktorej takýto rozlišovací dôvod musí byť pri diskriminácii daný a že pod iným postavením
nemožno rozumieť akúkoľvek charakteristiku, ale len takú, ktorá je obdobná dôvodom explicitne
vyjadrených v článku 12 Ústavy SR. Podobne, v náleze z 3. júla 2013, sp. zn. PL. ÚS 1/2012, Ústavný súd
SR sa oprel o argumentačnú líniu použitú v judikatúre ESĽP (vo veci Peterka), podľa ktorej rozlišovacie
kritérium nemusí predstavovať nevyhnutnú spojitosť s osobnostnými alebo vrodenými vlastnosťami
osoby. Naopak, iné postavenie zahŕňa aj tie dôvody, ktoré sú následkom osobných volieb jednotlivca.
Zároveň Ústavný súd SR v tomto náleze uviedol, že chránený dôvod iného postavenia sa musí vykladať
v nadväznosti na diskriminačné dôvody, ktoré sú uvedené explicitne v tomto článku a sú nerozlučne
späté s ľudskou jedinečnosťou. Ústavný súd SR v danom prípade za rozlišovacie kritériu nepovažoval
povolanie a keďže neidentifikoval chránený dôvod, zamietol návrh poslancov na posúdenie ústavnosti
zákona. V tomto rozhodnutí „iné postavenie“ chápe Ústavný súd SR ako chránený dôvod diskriminácie,
ktorý má podobné atribúty ako dôvody vymenované v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, a nie ako dôvod odlišný
od ostatných explicitne vymenovaných dôvodov diskriminácie. K týmto záverom sa ústavný súd pripojil
aj v ďalšom svojom náleze z 22. októbra 2014, sp. zn. PL. ÚS 11/2013, ako aj v náleze z 27. mája 2015,
sp. zn. PL. ÚS 8/2014. Taktiež Najvyšší súd SR pre úspešné vyhovenie diskriminačnej žalobe vyžaduje
identifikáciu chráneného dôvodu ako diskriminačnej podmienky (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11.
augusta 2014, sp.zn.5Cdo462/2013, ktoré prešlo aj testom ústavnosti - viď uznesenie Ústavného súdu
SR z 12. novembra2014, sp. zn. I. ÚS 671/2014-14). Zhrnúc uvedené možno badať v rozhodovaní
najvyšších súdnych autorít SR príklon k argumentačnej línii ESĽP obsiahnutej vo veci Kjeldsen, Busk
Madsen a Pederssen proti Dánsku, 1976, ktorá existenciu diskriminačnej podmienky predpokladá,
a podľa ktorej rozlišovacie kritérium musí byť založené na osobných charakteristikách, prípadne na
osobnom statuse, reflektujúcom osobnostné rysy (vo veci Clif proti Spojenému kráľovstvu, 2010, resp.
vo veci Peterka proti Českej republike, 2011).

26. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených právnych záverov a argumentácií odvolací súd dospel
k záveru, že žalobca motív (pohnútku) diskriminačného konania, ako je právom stanovený, neuviedol
ani v žalobe, ani v priebehu konania (vrátane odvolacieho). Z tvrdení žalobcu nevyplýva, aby nerovnaké
zaobchádzanie žalovaného, aj keby k nemu došlo, malo konkrétny dôvod, ktorý pre kvalifikáciu
nerovnakého zaobchádzania ako diskriminačného, predpokladá ust. § 2 ods. 1 Antidiskriminačného
zákona, prípadne, aby vyplývalo z jeho osobnostnej charakteristiky - či už vrodenej (napr. farba
pleti) alebo založenej na voľbe žalobcu (napr. vierovyznanie a pod.). Zdravotná komplikácia žalobcu,
ktorá si vyžaduje diétne stravovanie, v porovnaní s ďalšími zamestnancami žalovaného s obdobným
zdravotným problémom, ponímaná žalobcom ako iné postavenie, podľa názoru odvolacieho súdu



nespĺňa charakteristiky chránených dôvodov uvedených v § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona.
Keďže v danom prípade absentuje rozlišovacie kvalifikačné kritérium, ktoré je základným predpokladom
pre vytvorenie záveru o možnej diskriminácii, považuje aj odvolací súd žalobu v tejto časti za
neopodstatnenú. V danom prípade je totiž potrebné vyrovnať sa predovšetkým s otázkou, čo je
porušením zásady rovnakého zaobchádzania, teda čo sa rozumie znevýhodnením v porovnaní s inými
osobami. Ako bolo uvedené vyššie v bode 23 odôvodnenia, konštitutívnym prvkom diskriminácie je vždy
rozdielne zaobchádzanie s rôznymi subjektmi, ktoré sa nachádzajú v rovnakom alebo porovnateľnom
postavení. V zamestnaneckom pomere so žalovaným boli okrem žalobcu aj ďalší zamestnanci v situácii
porovnateľnej so situáciou žalobcu, ktorí na základe potvrdenia od špecializovaného lekára nemôžu zo
zdravotných dôvodov využiť stravovanie v školskej jedálni, z vykonaného dokazovania však vyplynulo
úplne jednoznačne, že ku všetkým týmto zamestnancom v rovnakom postavení uplatňuje žalovaný
rovnaký prístup v zmysle čl. 20 ods. 8 Kolektívnej zmluvy (zhodné znenie v r. 2009, 2010 a 2011),
t.j. poskytuje im finančný príspevok vo výške 55%. Preto v danom prípade neexistuje skutočnosť,
na základe ktorej by bolo možné vysloviť záver, že v prípade rovnakých alebo podobných situácií u
viacerých zamestnancov žalovaný ako zamestnávateľ voči týmto zamestnancom nepostupoval rovnako.
Ak teda chýba vhodný komparátor, nemožno hovoriť o stave znevýhodňujúceho zaobchádzania zo
strany zamestnávateľa, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako neprípustné diskriminačné konanie.

27. Celkom opodstatnene žalovaný v odvolaní argumentoval, že kritérium odlišnosti zaobchádzania
so zamestnancom v pozícii správcu telocvične s miestom výkonu práce na Južnej triede v
Košiciach (dohodnutým u jediného zamestnanca) je podložené objektívnou skutočnosťou, pričom tento
zamestnanec nie je v porovnateľnej situácii s ostatnými, ktorí majú dohodnuté miesto výkonu práce v
budove Hlavnej 113 v Košiciach. Všetci zamestnanci s výkonom práce na Hlavnej 113, ktorí predložili
lekárske potvrdenie o potrebe diétneho stravovania, majú zaručený rovnaký objektívny prístup k
stravovaniu zabezpečeného žalovaným ako zamestnávateľom. Ani z napadnutého rozsudku nevyplýva
zistenie diskriminácie osoby žalobcu v porovnaní s ostatnými osobami v porovnateľnej situácii, t.j. voči
zamestnancom s miestom výkonu práce na Hlavnej 113 v Košiciach. V nadväznosti na uvedené je preto
potrebné si uvedomiť, že subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na
prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu (uznesenie Ústavného
súdu SR z 30. apríla 2009, sp. zn. IV. ÚS 16/09-23).

28. V nadväznosti na uvedené odvolací súd, vychádzajúc z ust. § 152 ods. 3 a 5 ZP účinného k 31.8.2011
a tiež z článku 20 ods. 8 kolektívnej zmluvy na rok 2009, 2010 a 2011, uzatvára, že ak žalobca na
základe lekárskeho potvrdenia nemohol využívať stravovanie v školskej jedálni, žalovaný mal poskytovať
žalobcovi stravné vo forme finančného príspevku vo výške 55% z ceny jedla (č. l. 186, 187, 364, 369
spisu), tak ako aj ostatným zamestnancom s obdobným zdravotným problémom. Preto žalobcovi patrí
rozdiel poskytnutého príspevku a stravného za obdobie od 1.4.2009 do 6.4.2011; odvolací súd vychádzal
z toho, že od 1.4.2009 do 28.12.2010 zaplatil žalovaný žalobcovi 325 x 1,19 Eur, čo činí 386,75 Eur,
preto je opodstatnená odvolacia námietka, že žalovaný v uvedenom období žalobcovi v súlade so ZP
vyplatil 55 % z ceny jedla a v tejto časti je preto nárok žalobcu nedôvodný. Za obdobie od 1.1.2011 do
18.3.2011 predstavuje 55% zo sumy 3,80 Eur sumu 2,09 Eur (3,80 Eur x 0,55), z toho 50% = 1,045
Eur + 0,17 Eur, čo činí 1,215 Eur. Od 1.1.2011 do 6.4.2011 žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 50,55 Eur
(počnúc 19.3.2011 do 6.4.2011, t.j. 9 dní v marci a 4 dni v apríli, celkom teda 13 dní, nezaplatil žiadnu
sumu). Za predmetné obdobie je preto nárok žalobcu dôvodný do výšky 15,80 Eur (13 dní x 1,215 Eur =
15,795 Eur, po zaokrúhlení 15,80 Eur). V tejto časti je preto nárok žalobcu plne dôvodný a preto odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil a žalobcovi po sumu 15,80 Eur s prísl.
vyhovel.

29. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd námietku žalovaného o nedôvodnosti nároku v dôsledku
tvrdenej nečinnosti žalobcu (keď žalobca na žiadosť žalovaného neoznámil číslo diéty v stanovenej
lehote), a preto podľa názoru odvolateľa je potrebné považovať povinnosť žalovaného podľa § 152 ZP
voči žalobcovi poskytnutím diétneho stravovania za splnenú už od 21.3.2011, nie až od 6.4.2011. K tomu
odvolací súd dáva do pozornosti vyjadrenia žalovaného v priebehu konania, ale aj v samotnom odvolaní,
že žalovaný akceptoval potvrdenie od špecializovaného lekára a žalobcovi dobrovoľne poskytoval
finančný príspevok na stravovanie, preto je táto námietka z pohľadu odvolacieho súdu nenáležitá.

30. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v súlade s ust. § 388
CSP v jeho napadnutom výroku, ktorým bola bolo žalobe žalobcu vyhovené tak, že žalovaný je povinný



zaplatiť žalobcovi 15,80 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 1.11.2015 do zaplatenia (v súlade s
ust. § 517 ods. 1, 2 Obč. zákonníka a vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z.) do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku a vo zvyšujúcej časti napadnutého vyhovujúceho výroku žalobu zamietol.

31. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

32. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

33. Z dôvodu zmeny rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol odvolací súd tak o trovách prvoinštančného,
ako aj odvolacieho konania. V konaní žalobca uplatnil nárok v sume 537,20 Eur, z ktorého mu bolo
priznané 15,80 Eur; jeho procesný úspech je vo výške 2,94% (15,80 : 5,372 = 2,9411%), procesný
úspech žalovaného je 97,06% a pomerný úspech žalovaného je 94,12% (97,06 - 2,94). Preto v súlade
s citovaným zákonným ustanovením odvolací súd priznal žalovanému právo na náhradu trov konania
proti žalobcovi v rozsahu 94,12%.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z



akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).