Stredná priemyselná škola dopravná, Hlavná 113, Košice


Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 40C/262/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111222929
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sandra Veľká
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2019:7111222929.18

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Sandrou Veľkou, v právnom spore žalobcu: K.. U. N., nar.
X.X.XXXX, bytom I. X, V. zast. JUDr. Marta Šuvadová, advokátka, Floriánska 16, Košice, proti
žalovanému: Stredná priemyselná škola dopravná, Hlavná 113, Košice, IČO: 00 161 730, zast. JUDr.
Silvia Sovová, advokátka, Diamantova 10, Košice, o zaplatenie 354,25 EUR s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 196,16 EUR s 5% úrokom z omeškania ročne od 1.11.2015
do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Konanie v prevyšujúcej časti 325,07 EUR z a s t a v u j e .

IV. Priznáva žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 26% voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pôvodnou žalobou doručenou súdu dňa 22.8.2011, doplnenou dňa 26.4.2012, 14.3.2013
a 29.11.2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 537,20 EUR, z toho titulom
stravného od 22.8.2008 do 30.6.2011 vo výške 536,65 EUR a titulom cestovného 0,55 EUR za služobnú
cestu dňa 31.3.2011. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 29.1.2014 zaviazal žalovaného zaplatiť
sumu 354,25 EUR, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy
konania vo výške 9,24 EUR. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 29.9.2016 zrušil rozsudok
Okresného súdu Košice I v časti, v ktorej uložil žalovanému zaplatiť sumu 354,25 EUR a vo výroku o
trovách konania a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

2. Žalobca písomným podaním zo dňa 29.10.2018 vzal žalobu v časti istiny prevyšujúcej 325,07 EUR
späť a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť sumu 325,07 EUR s 5% ročným úrokom z omeškania
od 1.11.2015 do zaplatenia.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy bol zamestnancom žalovaného
od 11.1.1999 E., od 11.1.1999 nedostával žiadny príspevok na stravovanie do apríla 2009, od apríla
2009 mu bol žalovaným poskytovaný príspevok na stravovanie vo výške 1,02 EUR plus 17 EUR zo
sociálneho fondu, spolu 1,19 EUR. Žalobca si uplatňuje náhradu príspevku na stravovanie za obdobie
od 1.4.2009 do 30.6.2011, pričom od 21.3.2011 do 30.6.2011 žalovaný zabezpečil žalobcovi stravu
v Železničnej nemocnici, čo bolo pre žalobcu nevýhodné, nakoľko nebolo možné stihnúť príchod,
odchod do Železničnej nemocnice a obed za pol hodinu. Podľa § 152 ods. 4 zákonníka práce hodnota
stravnej poukážky musí byť najmenej 75% stravného pri pracovnej ceste čo zodpovedá od 1.4.2009
do 31.12.2010 sume 2,70 EUR (z toho zamestnávateľ 55%, sociálny fond 0,17 EUR a zvyšnú sumu



uhrádza zamestnanec) = zamestnávateľ mal za povinnosť uhradiť sumu 1,49 EUR + 0,17 EUR = 1,66
EUR, od 1.1.2011 do 31.3.2011 v sume 2,85 EUR (z toho zamestnávateľ 55%, sociálny fond 0,17
EUR a zvyšnú sumu uhrádza zamestnanec) = zamestnávateľ mal za povinnosť uhradiť sumu 1,57
EUR + 0,17 EUR = 1,74 EUR, od 21.3.2011 do 30.6.2011 sume 3,46 EUR - stravné v Železničnej
nemocnici (z toho zamestnávateľ 55%, sociálny fond 0,17 EUR a zvyšnú sumu uhrádza zamestnanec)
= zamestnávateľ mal za povinnosť uhradiť sumu 1,90 EUR + 0,17 EUR = 2,07 EUR. Za dotknuté
obdobie zamestnávateľ poskytol zamestnancovi titulom príspevku na stravné sumu (vychádzajúc z
doteraz vykonaného dokazovania) spolu sumu 437,30 EUR, z toho od 1.4.2009 do 29.12.2010 sumu 386
EUR (325x 1,19 EUR), od 1.1.2011 do 20.3.2011/31.3.2011 sumu 50,55 EUR (15x 1,19 EUR, 17x 1,20
EUR, 10x 1,23 EUR), od 21.3.2011 do 30.6.2011 neposkytol žiadnu sumu. Od 1.4.2009 do 31.12.2010
zamestnávateľ mal uhradiť 1,66 EUR x 325 dní = 539,50 EUR. Uhradil sumu iba 386 EUR, k úhrade
ostáva ešte suma 153,50 EUR. Od 1.1.2011 do 20.3.2011 zamestnávateľ mal uhradiť 1,74 EUR x 42
dní = 73,08 EUR. Uhradil sumu iba 50,55 EUR, k úhrade ostáva ešte suma 22,53 EUR. Od 21.3.2011
do 30.6.2011 sumu 3,46 EUR, stravné v Železničnej nemocnici, zamestnávateľ mal uhradiť 2,07 EUR
x 72 dní. Pracovné dni v roku 2011 (časť marca + za apríl 2011, máj 2011 a jún 2011) 9 (za marec) +
19 (za apríl) + 22 (máj) + 22 (jún 2011) 72 dní x 2,07 EUR, čiastka, ktorú má uhradiť, k úhrade ostáva
ešte suma 149,04 EUR.

4. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 29.1.2014 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 354,25
EUR, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a zaviazal nahradiť trovy konania vo výške 10,24 EUR.

5. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 29.9.2016 zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I
zo dňa 29.1.2014 v napadnutej časti čo do zaplatenia 354,25 EUR a trov konania, pričom uviedol,
že žalovaný doplnil odvolacie dôvody o oznámenie, že žalobca si uplatnil obdobnú žalobu za ďalšie
obdobie, ktoré konanie je vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 19Cpr/5/2014, v ktorom vyšli
najavo skutočnosti, ktoré majú podľa presvedčenia žalovaného priamy vplyv na rozhodnutie odvolacieho
súdu a bližšie osvetľujú ako vzniknutý predmet sporu, tak ak osobu žalobcu. Na pojednávaní konanom
6. marca 2015 žalobca potvrdil, že je vegetariánom (dohad žalovaného, vyslovený v odvolaní). Žalovaný
je preto presvedčený, že žalobca nekonzumuje žiadnu diétu, ktorá na Slovensku existuje a nikdy mu
nešlo o zabezpečenie stravovania žalovaným ako zamestnávateľom, ale po zmene Zákonníka práce,
po zavedení úpravy diétneho stravovania, postupoval žalobca účelovo a zavádzajúco. V uvedenom
konaní vyšlo najavo, že žalobca v skutočnosti nie je diabetikom, nikdy nebol diabetikom, a to, že mu bolo
vystavované potvrdenie na diabetickú diétu, je jednoducho povedané taký malý zázrak, alebo možno
podvod. Z dôvodu, že k objasneniu týchto skutočností došlo až po podaní odvolania, nebolo ich možné
poskytnúť odvolaciemu súdu v tejto právnej veci skôr. Vo vyjadrení k doplnenému odvolaniu žalovaného
žalobca uviedol, že potvrdenie od diabetológa Y.. F. vydala žalobcovi na základe potvrdenia od internistu
sestrička Y.. F. bez toho, aby žalobca s Y.. F. došiel do kontaktu, za poplatok 3,32 Eur (podala mu
ho do čakárne). Vydanie potvrdenia nie je zdravotný výkon, žalobca nie je a nikdy nebol pacientom
Y.. F., nie je dôvod, aby ho evidoval vo svojom počítači. Odvolací súd považuje vyššie uvedenú novú
skutočnosť za podstatnú pre rozhodnutie v spore. Nakoľko je v súčasnosti nepochybne potvrdené, že
žalobca je vegetariánom, pričom sám žalobca potvrdil, že nebol, ani nie je pacientom lekára špecialistu,
ktorý mu potvrdenie o potrebe diétneho stravovania vydal, rozhodnutie v spore za danej situácie bez
ďalšieho dokazovania neprichádza do úvahy. Vegetariánstvom sa ľudia totiž riadia z rozličných dôvodov,
teda nielen z dôvodov zdravotných, ale aj z náboženských, duchovných, etických, či enviromentálnych.
V samotnej podstate vegetariánstvo nepredstavuje žiadnu diétu, ale životný štýl, ktorého jadrom je
alternatívna forma stravovania, pre ktorú sa môže rozhodnúť človek so zdravotnými problémami, ale
aj úplne zdravý.

6. Súd doplnil dokazovanie prostriedkami procesného útoku označeného žalobcom a procesnej obrany
označených žalovaným a zistil tento skutkový stav:

7. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol zamestnancom žalovaného od 11.1.1999. Žalovaný
zabezpečoval stravovanie v školskej jedálni. V marci 2009 predložil žalobca žalovanému lekárske
potvrdenie, že potrebuje špeciálnu diétu, žalovaný lekárske potvrdenie neakceptoval a vyzval ho,
aby predložil lekárske potvrdenie od príslušného špecialistu, ktoré žalobca predložil žalovanému dňa
1.4.2009 a žalovaný lekárske potvrdenie akceptoval. Od 1.4.2009 poskytoval žalovaný žalobcovi stravné
vo výške od 1.4.2009 do 29.12.2010 vo výške denne 1,19 EUR, z toho 1,02 EUR plus 0,17 EUR zo
sociálneho fondu x 325 dní = 386 EUR, od 1.1.2011 do 20.3.2011 poskytol sumu 50,55 EUR, 15x



1,19 EUR, 17x 1,20 EUR a 10x 1,23 EUR, od 21.3.2011 neposkytoval žiadnu sumu. Žalovaný vyzval
žalobcu z dôvodu, že sa nestravuje v školskej jedálni kvôli zdravotnému stavu, aby obratom najneskôr
do 28.2.2011 doručil potvrdenie od špecializovaného lekára, v ktorom bude uvedené číslo diéty s tým,
že žalovaný na základe určenia diéty zabezpečí diétne stravovanie. Žalovaný listom zo dňa 17.3.2011,
ktorý bol doručený žalobcovi dňa 18.3.2011 oznámil, že zamestnancom, ktorí zo zdravotných dôvodov
sa nemôžu stravovať v školskej jedálni, je od 21.3.2011 zabezpečené diétne stravovanie v Železničnej
nemocnici podľa jednotlivých diét, obedy sa vydávajú od 12.30 hod. do 14.30 hod., faktúru za stravné
uhradí zamestnávateľ. Žalobca listom zo dňa 21.3.2011 oznámil žalobcovi, že mu navrhnutý spôsob
riešenia stravovania v Železničnej nemocnici nevyhovuje s tým, že nie je reálne stihnúť obed do pol
hodiny ako určuje prestávku na jedenie zákonník práce a má vedomosť o tom, že stravovanie niektorých
zamestnancov bolo riešené stravnými lístkami, pričom žalobcovi odmieta žalovaný poskytnúť stravné
lístky čím ho znevýhodňuje, navrhnutý spôsob riešenia stravovania je drahší. Žalovaný listom zo dňa
6.4.2011, ktorého prevzatie žalobca písomne potvrdil dňa 6.4.2011, oznámil žalobcovi k listu žalobcu zo
dňa 21.3.2011, ktorým sa vyjadril k ponuke stravovania v Železničnej nemocnici v Košiciach uviedol, že
v prípade, že sa bude chodiť stravovať do Železničnej nemocnice, vedenie školy mu každý deň vytvorí
dostatočný časový priestor na absolvovanie obeda. Žalobca listom zo dňa 11.1.2011 písomne požiadal
žalovaného o doplatenie stravného podľa ust. § 152 ods. 4 zákonníka práce v hodnote stravných lístkov.
Inšpektorát práce Košice dňa 3.2.2011 oznámil listom žalobcovi, že zamestnávateľ poskytuje finančný
príspevok 7 zamestnancom (u jedného je príspevok legitimovaný podmienkami výkonu práce a u šiestich
je to lekárske potvrdenie od špecializovaného lekára). Základ výpočtu príspevku zamestnávateľa je
cena jedla vo vlastnom stravovacom zariadení, ktorá predstavuje sumu 1,86 EUR, teda príspevok
zamestnávateľa tvorí 1,02 EUR + 0,17 EUR zo sociálneho fondu na každé jedlo. Takáto interpretácia
§ 152 ods. 3 Zák. práce znevýhodňuje vyššie uvedenú kategóriu zamestnancov, pretože neumožňuje
dodržať zásadu správnej výživy. Pre nesplnenie povinnosti podľa prvej vety tohto bodu, je potrebné
vychádzať z úpravy druhej časti citovaného ustanovenia. Ide teda o rozpor s ust. § 152 ods. 3 Zák.
práce v platnom znení.

8. Z oznámenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 24.3.2011 súd zistil, že Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny na žiadosť žalovaného, že ust. § 152 ods. 5 Zák. práce ustanovuje,
v ktorých prípadoch môže zamestnávateľ namiesto stravovania poskytnúť zamestnancovi finančný
príspevok. Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok v sume podľa § 152 ods. 3 Zák.
práce aj v prípade, ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo
zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených
zamestnávateľom; poskytnutie finančného príspevku na stravovanie predstavuje výnimočnú formu
kompenzácie za neposkytnutie teplého hlavného jedla, ktorá prichádza do úvahy len vtedy, ak
zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie inými zákonnými spôsobmi. Podľa ust. § 152 ods. 5 Zák.
práce výšku finančného príspevku určí zamestnávateľ v rozpätí vymedzenom v § 152 ods. 3 Zák. práce.
To znamená, že aj náhradná forma kompenzácie za nereálnosť zabezpečiť stravovanie zamestnancov
podávaním teplého hlavného jedla musí byť poskytovaná v celkovej sume akou zamestnávateľ prispieva
na jedno hlavné jedlo (príspevok na stravovanie + sociálny fond). V prípade zabezpečenia stravovania
vo vlastnom stravovacom zariadení cenu teplého hlavného jedla určuje zamestnávateľ na základe
kalkulácie. V tomto prípade sa v zmysle § 152 ods. 3 Zák. práce pri určení výšky finančného príspevku
vychádza z tejto ceny jedla a nie zo sumy stravného pri pracovnej ceste v časovom pásme 5 až 12 hodín.

9. Z protokolu Inšpektorátu práce V. zo dňa 3.2.2011 súd zistil, že Inšpektorát práce V. zistil tieto
nedostatky: stravovanie a cestovné náhrady 1/ zamestnávateľ plní zákonnú povinnosť, zabezpečovať
zamestnancom stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy formou prevádzkovania vlastného
stravovacieho zariadenia. Zamestnávateľ poskytuje finančný príspevok 7 zamestnancom (u jedného
je príspevok legitimovaný podmienkami výkonu práce - U. T., a u šiestich je to lekárske potvrdenie
od špecializovaného lekára - A. Q., A. V., U. N., R. W., R. T.Č., Y. U.). Základ výpočtu príspevku
zamestnávateľa je cena jedla vo vlastnom stravovacom zariadení, ktorá predstavuje sumu 1,86 EUR,
teda príspevok zamestnávateľa tvorí 1,02 EUR + 0,17 EUR zo sociálneho fondu na každé jedlo. Takáto
interpretácia § 152 ods. 3 Zák. práce znevýhodňuje vyššie uvedenú kategóriu zamestnancov, pretože
neumožňuje dodržať zásadu správnej výživy. Pre splnenie povinnosti podľa prvej vety tohto bodu, je
potrebné vychádzať z úpravy druhej časti citovaného ustanovenia. Rozpor s ust. § 152 ods. 3 Zák. práce
v platnom znení.



10. Z kolektívnej zmluvy na rok 2009 mal súd za preukázané, že podľa článku 20, ods. 1
zamestnávateľ je povinný zabezpečiť pre zamestnancov stravovanie (jedno teplé hlavné jedlo) v
školskej jedálni SPŠD v priebehu pracovnej zmeny. Podľa článku 20, ods. 4 zamestnávateľ prispieva
zamestnancom na stravovanie sumou vo výške 55% z ceny jedla. Podľa článku 20, ods. 5 pre
zamestnancov vykonávajúcich funkciu správcu telocvične SPŠD a ostatným zamestnancom v prípade,
že zamestnávateľ nemá možnosť počas prázdnin zabezpečiť stravovanie v školskej jedálni SPŠD
ani v najbližšej stravovacej jednotke, zabezpečí zamestnávateľ stravovacie poukážky v príslušnej
hodnote. Podľa článku 20, ods. 7 zamestnávateľ prispieva na stravné podľa bodu 5 toho článku sumou
55% z ceny stravovacej poukážky. Podľa článku 20, ods. 8 zamestnávateľ poskytne zamestnancom,
ktorí na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôžu zo zdravotných dôvodov
využiť stravovanie v školskej jedálni SPŠD, finančný príspevok vo výške 55% z ceny jedla, tak ako
zamestnancom stravujúcim sa v školskej jedálni SPŠD. Takýto zamestnanec je povinný toto lekárske
potvrdenie predložiť raz ročne.

11. Z kolektívnej zmluvy Základnej organizácie odborového zväzu priateľov školstva a vedy L. na rok
2010 súd zistil, že podľa článku 20, ods. 1 zamestnávateľ je povinný zabezpečiť pre zamestnancov
stravovanie (jedno teplé hlavné jedlo) v školskej jedálni SPŠD v priebehu pracovnej zmeny. Podľa článku
20, ods. 4 zamestnávateľ prispieva zamestnancom na stravovanie sumou vo výške 55% z ceny jedla.
Podľa článku 20, ods. 5 pre zamestnancov vykonávajúcich funkciu správcu telocvične SPŠD a ostatným
zamestnancom v prípade, že zamestnávateľ nemá možnosť počas prázdnin zabezpečiť stravovanie
v školskej jedálni SPŠD ani v najbližšej stravovacej jednotke, zabezpečí zamestnávateľ stravovacie
poukážky v príslušnej hodnote. Podľa článku 20, ods. 7 zamestnávateľ prispieva na stravné podľa
bodu 5 toho článku sumou 55% z ceny stravovacej poukážky. Podľa článku 20, ods. 8 zamestnávateľ
poskytne zamestnancom, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôžu
zo zdravotných dôvodov využiť stravovanie v školskej jedálni SPŠD, finančný príspevok vo výške 55%
z ceny jedla, tak ako zamestnancom stravujúcim sa v školskej jedálni SPŠD. Takýto zamestnanec je
povinný toto lekárske potvrdenie predložiť raz ročne.

12. Z kolektívnej zmluvy na rok 2011 Základnej organizácie odborového zväzu priateľov školstva a
vedy L. súd zistil, že podľa článku 20, ods. 1 zamestnávateľ je povinný zabezpečiť pre zamestnancov
stravovanie (jedno teplé hlavné jedlo) v školskej jedálni SPŠD v priebehu pracovnej zmeny. Podľa článku
20, ods. 4 zamestnávateľ prispieva zamestnancom na stravovanie sumou vo výške 55% z ceny jedla.
Podľa článku 20, ods. 5 zamestnancovi vykonávajúcemu funkciu správcu telocvične SPŠD sa poskytne
finančný príspevok. Ostatným zamestnancom v prípade, že zamestnávateľ nemá možnosť počas
prázdnin zabezpečiť stravovanie v školskej jedálni SPŠD ani v najbližšej stravovacej jednotke, zabezpečí
zamestnávateľ stravovacie poukážky v príslušnej hodnote. Podľa článku 20, ods. 7 zamestnávateľ
prispieva na stravné podľa bodu 5 toho článku sumou 55% z ceny stravovacej poukážky. Podľa
článku 20, ods. 8 zamestnávateľ zabezpečil zamestnancom, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia
od špecializovaného lekára nemôžu zo zdravotných dôvodov využiť stravovanie v školskej jedálni
SPŠD, diétne stravovanie v Železničnej nemocnici. Zamestnávateľ sa zaviazal poskytovať týmto
zamestnancom finančný príspevok vo výške 55% z ceny jedla. Takýto zamestnanec je povinný toto
lekárske potvrdenie predložiť raz ročne.

13. Z vyšetrovacieho pokusu mal súd za nesporné, že čas nevyhnutný na cestu na obed žalobcu činí
spolu 11 minút a 26 sekúnd. Do tohto času boli započítané úkony od vstupu žalobcu do kabinetu, prezutie
sa, oblečenie sa, umytie rúk, odhlásenie sa na evidenčnom zariadení v budove žalovaného, po výstup
z budovy žalovaného, čo činí 3,05 minút, čas príchodu od vstupu do budovy žalovaného pred jedáleň
činí 8 minút 21 sekúnd, celkový čas 11 minút 26 sekúnd mínus čas (od kabinetu po jedáleň). V zmysle
vyjadrenia Železničného zdravotníctva doba čakania na výdaj obedu činí 5 minút.

14. Žalobca predložil potvrdenie o potrebe diétneho stravovania na základe výmenného listu zo dňa
1.4.2009 vydaného Y.. Y. F., diabetológom, ktorý potvrdil, že u žalobcu je nutné trvalé diétne stravovanie
vzhľadom na zdravotný stav, dodržanie diabetickej a nesolenej diéty č. 10. Dňa 16.4.2010 Y.. Y. F.,
diabetológ potvrdil, že žalobca vyžaduje dlhodobo, celoživotné diétne stravovanie v zmysle diabetickej
diéty, obmedzenie sacharidov, uhľohydrátov, zvlášť vstrebávateľných, živočíšnych tukov, obmedzenie
kuchynskej soli, uprednostňovanie tukov rastlinného pôvodu.



15. Z rozsudku Okresného súdu Košice I sp.zn. 19Cpr/5/2014-280 zo dňa 17.3.2017 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 5CoPr/7/2017 zo dňa 11.1.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 31.1.2018 súd zistil, že v konaní medzi totožnými stranami sporu, si žalobca uplatnil príspevok
na stravné za obdobie od 5.9.2011 do 3.9.2014 vo výške 1.110,20 EUR. Súd žalobu v celom rozsahu
zamietol s odôvodnením, že v zmysle kolektívnej zmluvy platnej za uplatnené obdobie, bol povinný
zamestnanec predkladať zamestnávateľovi príslušné lekárske potvrdenie v periodicite jedného roka. Pri
posúdení súladu citovanej úpravy kolektívnej zmluvy so súladom so zákonníkom práce dospel k záveru,
že takáto úprava kolektívnej zmluvy iba spresňuje zákonnú úpravu a neznamená nevýhodnejšiu úpravu v
porovnaní so zákonníkom práce s tým, že žalobca predložil žalovanému posledné lekárske potvrdenie v
apríli 2010 zo dňa 16.4.2010 a pre ďalšie obdobie sa takýmto lekárskym potvrdením nepreukázal, keďže
si nárok uplatnil za obdobie od 5.11.2014 do 3.9.2014, nepredložím príslušného lekárskeho potvrdenia
nesplnil podmienku preukázania sa potreby diétneho stravovania.

16. Podľa ust. § 252g ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zák. práce v platnom znení ustanoveniami tohto
zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred l. septembrom 2011. Právne úkony
urobené pred l. septembrom 2011 a nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy
účinnej do 31. augusta 2011.

17. Podľa ust. § 152 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zák. práce účinný do 31.8.2011 zamestnávateľ
je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám
správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom
vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom
pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej
vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

18. Podľa ust. § 152 ods. 2 zák. č. 311/2001 Z.z. Zák. práce účinný do 31.8.2011 zamestnávateľ
zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane
vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v
stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov
prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie
služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať
stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny
vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže
zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla.

19. Podľa ust. § 152 ods. 3 zák. č. 311/2001 Z.z. Zák. práce účinný do 31.8.2011 zamestnávateľ prispieva
na stravovanie podľa odseku 2 v sume najmenej 55% ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy
55% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu.
Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.

20. Podľa ust. § 152 ods. 4 zák. č. 311/2001 Z.z. Zák. práce účinný do 31.8.2011 pri zabezpečovaní
stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie
sprostredkovať stravovacie služby, sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky. Hodnota
stravovacej poukážky musí predstavovať najmenej 75% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste
v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu.

21. Podľa ust. § 152 ods. 5 zák. č. 311/2001 Z.z. Zák. práce účinný do 31.8.2011 zamestnávateľ poskytne
zamestnancovi finančný príspevok v sume uvedenej v odseku 3, len ak povinnosť zamestnávateľa
zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku alebo ak
zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie podľa odseku 2, alebo ak zamestnanec na základe
lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo
spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom.

22. Podľa ust. § 145 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zák. práce účinný do 31.8.2011 zamestnávateľ
poskytuje zamestnancovi za podmienok ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady
sťahovacích výdavkov a iných výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností.



23. Podľa ust. § 5 ods. 2 zák .č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v platnom znení od. 1.1.2009
sumu stravného pre časové pásma podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"); opatrenie sa vyhlási uverejnením
jeho úplného znenia.

24. Podľa § 1 opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 10/2009
Z.z. o sumách stravného zo dňa 16.3.2009 účinný od 25.3.2009 sumy stravného pre časové pásma sú:
a) 3,60 eura pre časové pásmo 5 až 12 hodín.

25. Podľa ust. § 2 ods. 3 zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších
zmien a predpisov, kolektívna zmluva je a) podniková uzavretá medzi príslušným odborovým
orgánom alebo príslušnými odborovými orgánmi a zamestnávateľom, ktorým je aj služobný úrad, b)
kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá pre väčší počet zamestnávateľov medzi príslušným vyšším
odborovým orgánom alebo príslušnými vyššími odborovými orgánmi a organizáciou alebo organizáciami
zamestnávateľov, c) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá medzi príslušným vyšším odborovým
orgánom alebo príslušnými vyššími odborovými orgánmi a zamestnávateľom, ktorým je štát, d)
kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá pre zamestnávateľov, ktorí pri odmeňovaní postupujú podľa
osobitného predpisu, 2b) medzi príslušným vyšším odborovým orgánom alebo príslušnými vyššími
odborovými orgánmi, vládou poverenými zástupcami a reprezentatívnymi zástupcami zamestnávateľov.

26. Podľa ust. § 4 ods. 2 zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších zmien a
predpisov, neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá a) je v rozpore so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, b) upravuje nároky zamestnancov v menšom rozsahu než kolektívna zmluva
vyššieho stupňa.

27. Podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších zmien a
predpisov, kolektívna zmluva je záväzná pre zmluvné strany.

28. Podľa článku 1 zákonníka práce fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu
zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti svojvoľnému
prepusteniu zo zamestnania v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť
pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a
o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z dôvodu pohlavia, manželského
stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného
stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného
zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo
etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie
je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto
činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod
podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.

29. Podľa ust. § 2a ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)
diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a
neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. Priama
diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako
sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.

30. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon každý je povinný
dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych
vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo
vzdelávaní.

31. Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon v súlade so zásadou
rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v
právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.



32. Súd vyhodnotil zistený skutkový stav v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k
záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná.

33. Z ust. § 152 ods. 1 zákonníka práce žalovanému ako zamestnávateľovi žalobcu vyplynula povinnosť
zabezpečiť stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jej
blízkosti a to zabezpečením jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja. Keďže žalobca
predložil žalovanému lekárske potvrdenie dňa 1.4.2009 od Y.. Y. F., diabetológa, že žalobca potrebuje
diétne stravovanie vzhľadom na zdravotný stav, dodržiavanie diabetickej a nesolenej diéty S. žalovaný
poskytol žalobcovi stravné od 1.4.2009 do 29.12.2010 vo výške 1,19 EUR denne, spolu 386,95 EUR a od
1.1.2011 do 20.3.2011 spolu sumu 50,55 EUR, pričom žalovaný vychádzal z príspevku, ktorý poskytoval
na stravovanie zamestnancom, ktorým poskytoval stravu vo vlastnom stravovacom zariadení.

34. Preto súd posudzoval, v akom rozsahu mal žalovaný povinnosť prispievať žalobcovi finančným
príspevkom. Aj keď z uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.9.2016 vyplýva nová skutočnosť
v odvolacom konaní, že žalobca je vegetarián, pričom súd je viazaný právnym názorom krajského súdu
vyslovenom v citovanom uznesení, uvedená skutočnosť a to, že žalobca uviedol, že je vegetarián,
nie je v rozpore so záverom súdu o povinnosti poskytovať príspevok na stravovanie žalovaným
žalobcovi podľa ust. § 152 ods. 5 zákonníka práce, keďže žalobca si splnil povinnosť ustanovenú
v ust. § 152 ods. 5 ako aj v kolektívnej zmluve žalovaného na rok 2009, 2010 a 2011 predložiť
lekárske potvrdenie od špecializovaného lekára a žalovaný toto aj akceptoval. Skutočnosť, že žalobca
uviedol, že je vegetarián, nevylučuje potrebu diétneho stravovania, keďže žiadnym spôsobom nebola
potreba diétneho stravovania verifikovaná lekárskymi potvrdeniami Y.. F. vydaného 1.4.2009 a 16.4.2010
spochybnená.

35. V zmysle kolektívnej zmluvy na rok 2009, 2010 a 2011 bola stanovená povinnosť predložiť lekárske
potvrdenie od špecializovaného lekára raz ročne, pričom žalobca si túto povinnosť splnil predložením
potvrdenia zo dňa 1.4.2009 a 16.4.2010. Preto bol žalovaný povinný prispievať finančným príspevkom
za obdobie od 1.4.2009 a na základe potvrdenia zo dňa 16.4.2010 do dňa 16.4.2011. Žalobca po
16.4.2011 nepredložil potvrdenie od lekára, preto už žalovaný nebol povinný poskytnúť žalobcovi diétne
stravovanie ale bol povinný poskytovať žalobcovi stravovanie podľa ust. § 152 ods. 1 a túto povinnosť
si splnil poskytnutím stravovania v jedálni v zariadení žalovaného.

36. Žalovaný tvrdil, že poskytol žalobcovi diétne stravovanie v Železničnej nemocnici, a.s.

37. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca mal nárok na príspevok na stravovanie podľa ust. §
152 ods. 5 zákonníka práce, za obdobie, kedy splnil všetky podmienky na poskytnutie tohto finančného
príspevku za obdobie od uplatnenia žaloby a to od 1.4.2009 do 6.4.2011. Za obdobie po 6.4.2011 mal
súd za to, že povinnosť poskytovať stravovanie žalobcovi si žalovaný splnil podľa ust. § 152 ods. 1
zákonníka práce a to poskytnutím stravovania v Železničnej nemocnici a.s.

38. Žalovaný oznámil žalobcovi listom doručeným dňa 18.3.2011, že mu zabezpečil spolu s ostatnými
zamestnancami, ktorí sa zo zdravotných dôvodov nemôžu stravovať v školskej jedálni, stravovanie
v Železničnej nemocnici podľa jednotlivých diét. Žalobca listom zo dňa 21.3.2011 oznámil, že mu
nevyhovuje navrhnutý spôsob, preto žalovaný listom zo dňa 6.4.2011 oznámil žalobcovi, že mu v
prípade, že príjme ponuku stravovania v Železničnej nemocnici, a.s., že mu vytvorí dostatočný časový
priestor na absolvovanie obeda.

39. Z vykonaného dokazovania a to z vyšetrovacieho pokusu mal súd za nesporné, že čas nevyhnutný
na obed činí spolu minimálne 32,47 minút, maximálne 39,47 minút, z toho cesta z kabinetu pred
jedáleň Železničnej nemocnice 11 minút 26 sekúnd, obed 10 až 15 minút, výdaj obeda 3 až 5
minút, (24,26 minút až 31,26 minút), bez cesty späť - 8,21 minút. Preto mal súd za to, že bez
úpravy rozvrhu žalobcu, teda vytvorenia dostatočného časového priestoru na absolvovanie obeda
vrátane cesty späť, prípadne úpravy rozvrhu tak, aby mohol žalobca absolvovať obed po poslednej
vyučovacej hodine, aby sa nemusel vrátiť do zamestnania a stihol obed v časovom rámci výdaja
obedu v Železničnej nemocnici, a.s., súd nepovažoval poskytnutie stravovania v Železničnej nemocnici
za splnenie podmienok zabezpečovania stravovania v blízkosti zamestnania podľa ust. § 152 ods. 1
zákonníka práce. Po oznámení žalovaného žalobcovi, že mu vytvorí dostatočný priestor na absolvovanie
obeda, dňom neakceptovania tohto návrhu žalobcom, t.j. 6.4.2011 mal súd za to, že žalovaný si splnil



povinnosti podľa ust. § 152 ods. 1 zákonníka práce a nárok žalobcu za obdobie po 7.4.2011 nie je
dôvodný.

40. Sporná bola v konaní výška príspevku na stravovanie. Žalovaný poskytoval žalobcovi stravné
v zmysle kolektívnej zmluvy na rok 2009, 2010 a 2011. V zmysle článku 20, ods. 8 poskytne
zamestnancom, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia nemôžu využívať stravovanie v školskej jedálni,
finančný príspevok vo výške 50% z ceny jedla, tak ako zamestnancom stravujúcim sa v školskej jedálni.
Takéto ustanovenie súd považoval za diskriminačné, porušujúce rovnaké práva všetkých zamestnancov,
keďže zamestnávateľ prispieval v zmysle článku 20, ods. 5 a 7 zamestnancom, ktorým zamestnávateľ
nemá možnosť zabezpečiť stravovanie sumou 55% z ceny stravnej poukážky. V zmysle kolektívnej
zmluvy tak žalovaný pristupoval odlišne k zamestnancom, ktorým nemôže poskytnúť stravovanie a to
na jednej strane zamestnancom, ktorí zo zdravotného dôvodu nemôžu využívať stravovanie, tým však
prispieval nižšou sumou a to sumou 55% z ceny jedla v školskej jedálni, pričom iným zamestnancom,
ktorým nemôže zabezpečiť stravovanie ako L. prispieval sumou 55% z ceny stravnej poukážky, čo je
vyššia suma.

41. Obsahom kolektívnej zmluvy je spravidla výhodnejšia úprava v porovnaní so zákonníkom práce,
pokiaľ to zákonník práce výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ustanovení nevyplýva, že sa od
neho nemožno odchýliť, jednotlivé dojednania však nemôžu byť v rozpore so zákonníkom práce, inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi.

42. Po posúdení článku 20 kolektívnej zmluvy súd dospel k záveru, že úprava ustanovenia článku 20
ods. 8 znevýhodňuje istý druh zamestnancov, t.j. tých, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia nemôžu
využívať stravovanie v školskej jedálni, oproti zamestnancom ustanovených v článku 20 ods. 5, s
poukazom na článok 20 ods. 7 kolektívnej zmluvy. Takéto dojednanie je v rozpore s čl. 1 zákonníka
práce a antidiskriminačným zákonom a je neplatné pre rozpor so zákonom.

43. Zamestnancovi, ktorý vykonával funkciu L. poskytoval žalovaný stravovacie poukážky, ktorých
hodnota činila 75% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Keďže žalovaný
poskytol žalobcovi príspevok na stravné v nižšej hodnote, mal súd za to, že aj žalobcovi patrí rovnaký
príspevok pri uplatnení zásady rovnakého zaobchádzania.

44. Preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi rozdiel poskytnutého príspevku a stravného, ktoré
mu prislúcha podľa ust. § 152 ods. 4 zákonníka práce a to za obdobie od 1.4.2009 do 6.4.2011. V období
od 1.4.2009 do 31.12.2010 hodnota stravnej poukážky musí byť najmenej 75% stravného pri pracovnej
ceste podľa ust. § 152 ods. 4 zákonníka práce, za obdobie od 1.4.2009 do 31.12.2010 75% z 3,60 EUR
činí 2,70 EUR a z toho 50% činí 1,49 EUR + príspevok zo sociálneho fondu 0,17 EUR = 1,66 EUR, za
obdobie od 1.1.2011 do 18.3.2011 3,80 EUR x 0,75 = 2,85 EUR, z toho 50% = 1,57 EUR + 0,17 EUR
čo činí 1,74 EUR. Od 1.4.2009 do 28.12.2010 zaplatil žalovaný žalobcovi 325x 1,19 EUR čo činí 386,75
EUR, mal zaplatiť 325x 1,66 EUR čo činí 539,50 EUR, rozdiel činí 152,75 EUR. Od 1.1.2011 do 6.4.2011
zaplatil sumu 50,55 EUR (počnúc 19.3.2011 do 6.4.2011 nezaplatil žiadnu sumu). Za predmetné obdobie
mal dať žalovanému 54x 1,74 EUR čo činí 93,96 EUR, suma, ktorú mal poskytnúť činí 93,96 mínus
50,55 EUR = 43,41 EUR. Za obdobie od 1.4.2009 do 31.12.2010 rozdiel zaplatenej a dlžnej sumy činí
152,75 EUR a za obdobie od 1.1.2011 do 6.4.2011 rozdiel činí 43,41 EUR, spolu 196,16.

45. S poukazom na vyššie uvedené na základe vykonaného dokazovania v súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 196,16 EUR do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

46. Vzhľadom k tomu, že žalobca vzal po podaní žaloby písomným podaním zo dňa 29.10.2018 žalobu
v časti prevyšujúcej 325,07 EUR s 5% úrokom z omeškania od 1.11.2015 späť, súd konanie v späťvzatej
časti za súhlasu žalovaného zastavil podľa ust. § 144 CSP, ust. § 145 ods. 1,2 CSP, ust. § 146 ods. 1 CSP.

47. Žalobca sa domáhal okrem istiny aj príslušenstva 5% ročného úroku z omeškania zo sumy 325,07
EUR od 1.1.2011 do zaplatenia.

48. Podľa ust. § 559 ods. 1,2 OZ splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.



49. Podľa ust. § 563 OZ ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený
v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

50. Podľa ust. § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri
plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

51. Podľa ust. § 3 nar. vl. SR č 87/1995 Zb. v platnom znení výška úrokov z omeškania je o päť
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

52. Nezaplatením dlhu riadne a včas sa dostal žalovaný do omeškania. Omeškanie sa odvíja od
splatnosti dlhu. Dlh žalovaného sa stal splatným najneskôr vo výplatnom termíne nasledujúcom po
poslednom splatnom príspevku na stravné za mesiac apríl 2011, t.j. splatnosť nastala najneskôr v
mesiaci máj 2011. Keďže žalobca si uplatnil úrok z omeškania až odo dňa 1.11.2015 a k tomuto dňu už
bol žalovaný v omeškaní s celou dlžnou sumou, súd zaviazal žalovaného zaplatiť spolu s istinou úrok z
omeškania odo dňa uplatneného v žalobe t.j. odo dňa 1.11.2015.

53. Výška úroku z omeškania zodpovedá výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
navýšenej o 5 percentuálnych bodov podľa nariadenia vlády SR § 3 87/1995 Z.z.

54. Vzhľadom k tomu, že žalobca sa po čiastočnom späťvzatí domáhal zaplatenia istiny vo výške 325,07
EUR a úspešný bol iba čo do istiny 196,16 EUR, súd v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

55. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1,2 CSP. Žalobca mal v konaní čiastočný
úspech. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 536,65 EUR, žalobca bol úspešný vo výške 196,16
EUR, t.j. v 37%, žalovaný bol úspešný v 63%. Pomer úspechu žalovaného a žalobcu 63% mínus 37%
činí 26%. Preto súd s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP priznal žalovanému, ktorý mal v konaní väčší
úspech, náhradu trov konania v rozsahu pomeru jeho úspechu a neúspechu, t.j. v rozsahu 26%.

56. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Okresný súd Košice I v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli



uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní
použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú
vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny
nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak
povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. § 38
exekučného poriadku.