Obchodná akadémia, Watsonova 61, Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoPr/3/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114213794
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7114213794.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobkyne : Q.. V.. I. W., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom B. S., X. XXXX/XX proti žalovanému: Obchodná akadémia, so sídlom v Košiciach, Watsonova 61,
IČO: 162 141, za účasti intervenienta: Košický samosprávny kraj, Námestie maratónu mieru 1, Košice,
o neplatnosť dodatku k pracovnej zmluve, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice
I zo dňa 25.10.2018 sp.zn. 25Cpr 1/2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 25.10.2018 č.k. 25Cpr 1/2014-272.

Stranám sporu ne p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 25.10.2018 č.k.
25Cpr 1/2014-272 žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti dodatku uzatvoreného
medzi stranami sporu dňa 28.6.2013 k pracovnej zmluve z 31.8.2000 s odôvodnením, že dňa 31.8.2000
uzatvorila so žalovaným pracovnú zmluvu, ktorá bola zmenená dodatkom zo dňa 21.5.2001 v časti
dohodnutej doby pracovného pomeru tak, že pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú.
Dňa 28.6.2013 bola pozvaná na rozhovor k štatutárnemu orgánu žalovaného, kde bez prítomnosti
zástupcov zamestnancov jej bol predložený dokument, ktorý bol štatutárnym orgánom ústne popísaný
ako oznámenie o informovaní o možnostiach pracovných miest na kratší pracovný čas. Žalobkyni
nebolo umožnené uvedený dokument prečítať, zamestnávateľ ju neoboznámil s dôsledkami uvedeného
dokumentu, ani o časovom harmonograme a požiadavke na zmenu rozsahu pracovného pomeru
na kratší pracovný čas. Po pomerne expresívnom verbálnom vyjadrení a nátlaku na žalobkyňu, aby
podpísala prevzatie informovania o možnostiach zmeny pracovného pomeru na kratší pracovný čas,
inak obdrží výpoveď, žalobkyňa podpisom osvedčila prevzatie uvedenej informácie. Následne žiadala,
aby rovnopis dokumentu jej bol vydaný, čo zamestnávateľ odmietol s odôvodnením, že ho podpísala pre
interné účely. Žalobkyňa však následne zistila, že jej zamestnávateľ jednostranne skrátil pracovný pomer
bez toho, aby to s ňou, a so zástupcami zamestnancov prejednal, alebo uzavrel dodatok k pracovnej
zmluve. Podľa štatutárneho orgánu žalobkyňa uzavrela dohodou o zmene pracovných podmienok,
kde potvrdila zmenu pracovného pomeru na kratší pracovný čas. Potom, čo jej uvedená dohoda bola
predložená zistila, že ju podpísala napriek tomu, že nemala a nemá vedomosť že by sa tak stalo.
Následne 22.8.2013 predložila svoju zamestnávateľovi žiadosť o plný úväzok, z obsahu ktorého možno
určiť, že šlo o odstúpenie od dodatku k pracovnej zmluve podpísaného pod nátlakom. Žalobkyňa tvrdí,
že dodatok k pracovnej zmluve podpísala pod nátlakom a za nápadne nevýhodných podmienok, kedy
jej nebolo poskytnuté akékoľvek protiplnenie. Okrem uvedeného dodatok, podpísala v omyle s tým,



že podpisuje len oznámenie o možnostiach úpravy pracovného pomeru na kratší pracovný čas, čo jej
opakovane štatutárny orgán potvrdil.

3. Právne vec posúdil podľa § 17 ods. 1 až 3 Zákonníka práce, § 19 ods. 1, § 1 ods. 1 a 4, §
54 Zákonníka práce spolu s § 49a OZ a § 5 ods. 1, 2 zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v
školstve a školskej samospráve, spolu s § 3 ods. 4 zákona č. 317/20098 Z.z. o pedagogických a
odborných zamestnancoch. Poukázal na to, že v pracovnoprávnych vzťahoch platí zásada zmluvnosti,
podľa ktorej možno obsah pracovného pomeru zmeniť zásadne dohodou účastníkov. Predmetom
vzájomnej dohody o zmene obsahu pracovného pomeru môžu byť len tie práva a povinnosti, ktoré boli
založené prejavom vôle účastníkov, napr. v pracovnej zmluve, alebo ktoré vyplývajú z dispozitívnych
ustanovení Zákonníka práce. Vychádzajúc zo zásady zmluvnosti pracovnoprávnych vzťahov, v priebehu
trvania pracovného pomeru sa môžu účastníci kedykoľvek dohodnúť na zmene pracovného pomeru.
Zákonník práce zakotvuje písomnú formu zmeny pracovnej zmluvy, ale jej nedodržanie nespája
so sankciou neplatnosti zmeny pracovnej zmluvy. Z toho dôvodu počíta aj so situáciami, že k
zmene obsahu pracovnej zmluvy dôjde aj ústnou formou, resp. konkludentne. Podľa judikatúry, ak
pri organizačných zmenách u zamestnávateľa odpadne časť pracovnej náplne zamestnanca, ktorý
takto prestal byť vo svojom pracovnom úväzku vyťažený, má zamestnávateľ navrhnúť zamestnancovi
zmenu dojednaných pracovných podmienok. Pokiaľ k takejto zmene nedôjde a zamestnávateľ sa so
zamestnancom nedohodne na skončení pracovného pomeru, môže zamestnávateľ rozviazať pracovný
pomer výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti (R 42/1982).

4. Zákonník práce rieši osobitným spôsobom neplatnosť právneho úkonu pre nedodržanie zákonom
predpísanej písomnej formy, alebo pre nedostatok súhlasu, či prerokovania so zástupcami
zamestnancov. Zákonník práce také právne úkony považuje za neplatné len za predpokladu, že to sám
alebo osobitný predpis tak výslovne ustanovujú. Zákonník práce výslovne tak ustanovuje v príslušných
ustanoveniach, tzv. doložkami neplatnosti formuláciou: „inak je právny úkon neplatný“. Sama písomná
forma právneho úkonu predpokladá splnenie dvoch základných náležitostí, existenciu písomnosti, a
existenciu vlastnoručného podpisu. Písomný prejav vôle musí byť súčasne podpísaný, a je platný až od
momentu podpisu konajúcej osoby.

5. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že ust. § 19 ods. 1 Zákonníka práce sa týka odstúpenia od
pracovnej zmluvy na základe omylu, pričom dochádza k použitiu subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho
zákonníka. Právne relevantný omyl v pracovnom práce je omyl, ktorý v čase robenia právneho úkonu
bol skrytý, konajúci o ňom nevedel, ktorý druhému účastníkovi bol známy, a ktorý sa musí dotýkať takej
okolnosti, bez ktorej by nebolo došlo k zmluve. Zákonník práce nerozlišuje, či dôvodom pre odstúpenie
od zmluvy je omyl vo vôli, alebo omyl v prejave vôle. O omyl vo vôli ide vtedy, ak má účastník nesprávnu,
alebo nedostatočnú predstavu o obsahu zmluvy, o jej predmete, o druhom účastníkovi, alebo o iných
skutočnostiach, ktoré boli rozhodujúce pri utváraní jeho vôle. O omyl v prejave vôle ide vtedy, ak prejav
vôle nezodpovedá samotnej vôli, ktorú účastník chcel v skutočnosti vyjadriť. Omyl konajúceho možno
považovať za podstatný vtedy, ak je nepochybné, žeby účastník zmluvu neuzatvoril, keby mu bol známy
omyl vo vôli alebo omyl v prejave vôle. Na platné odstúpenie od zmluvy musia byť splnené všetky
zákonné podmienky. Právna podstata omylu spočíva v tom, že konajúca osoba nemá správnu, alebo
dostatočnú predstavu o dôsledkoch právneho úkonu. Základným predpokladom použitia normatívnych
dôsledkov tohto ustanovenia je to, že omyl sa týka takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba právny
úkon vôbec neurobila. Inak povedané, ak by nebolo omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu.
Takýto omyl sa kvalifikuje ako podstatný omyl. Kumulatívnym predpokladom je však aj subjektívna
stránka druhého účastníka právneho úkonu. Druhý účastník musel omyl vyvolať, alebo aspoň o ňom
musel - objektívne posudzované - vedieť. Omyl možno vyvolať aj z nedbanlivosti, z neopatrnosti, z
dôvodu nerešpektovania § 43, ale aj úmyselne. Omyl sa môže týkať predmetu plnenia, kvality predmetu
plnenia, osoby druhého účastníka právneho úkonu (zmluvy), alebo iných náležitostí právneho úkonu,
ktoré účastník konajúci v omyle mienil považovať za podstatné, avšak mýlil sa pri ich posudzovaní.

6. Vykonaným dokazovaním považoval za preukázané, že žalobkyňa I. W. je zamestnankyňou
žalovaného na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 31.8.2000 vo funkcii stredoškolského učiteľa. Uvedená
pracovná zmluva bola zmenená Dohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 21.5.2001, keď
pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú sa zmenil na dobu určitú. Zároveň bola pracovná zmluva
zmenená aj Dohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 28.6.2013, keď základný úväzok
žalobkyne 22 hodín týždenne sa znížil na 11 hodín týždenne, čím jej týždenný pracovný čas predstavoval



18,76 hodín. Uvedená Dohoda je podpísaná tak zamestnancom, ako aj zamestnávateľom. Z obsahu
Zápisnice zo zasadnutia Zamestnaneckej rady s riaditeľom školy, ktoré sa konalo 25.6.2013 je zrejmé,
že zamestnávateľ informoval členov zamestnaneckej rady o nutnosti znižovania pracovných úväzkov
na polovicu z organizačných dôvodov, ktorý krok členovia zamestnaneckej rady vzali na vedomie.

7. Žalobkyňa v konaní potvrdila, že v rozhodný deň, t. j. 28.6.2013 jej riaditeľ školy ozrejmil situáciu na
škole, a to, že od nasledujúceho školského roka, t. j. od septembra 2013 bude pokles žiakov na škole, z
ktorého dôvodu nebudú úväzky, a že z uvedeného dôvodu bude mať nižší pracovný úväzok 11 hodín
týždenne s tým, že situáciu bude v ďalšom období riešiť. Z predložených dokladov je preukázané, že
riaditeľ už na záverečnej pedagogickej porade dňa 29.6.2012 (č. l. 81 spisu) informoval prítomných o
krátení finančných prostriedkov zo strany zamestnávateľa, aj o celkovej situácii na škole, informoval
zamestnancov o znížení počtu žiakov, zlučovaní škôl, znížení počtu tried. Rovnako všetky vypočuté
svedkyne potvrdili, že danú situáciu riešili niekoľko mesiacov predtým, ako k samotnému podpísaniu
dohôd o znižovaní úväzkov došlo. Situácia sa riešila aj na zasadnutiach jednotlivých predmetových
komisií. V tomto smere žalobca predložil súdu Zápisnicu zo zasadnutia predmetovej komisie ADK, ktorej
účastná bola aj žalobkyňa, a ktoré zasadnutie sa konalo 25. februára 2013. O riešení situácie svedčí aj
Zápisnica zo zasadnutia PK EKO zo dňa 4.3.2013. Napokon aj Zápisnica z operatívnej porady zo dňa
4.6.2013 v zborovni školy svedčí o tom, že riaditeľ školy informoval pedagógov o výsledkoch prijímacích
skúšok, keď z dôvodu prebytku voľných miest na stredných školách, ich škola mala pokles záujmu o 60
žiakov. Rozdiel medzi počtom odchádzajúcich a prichádzajúcich žiakov predstavoval počet 35 žiakov,
čo znamenal úbytok 2-3 pracovných miest. Všetci zamestnanci žalovaného vrátane žalobkyne teda o
vzniknutej situácii na škole vedeli, ktorú situáciu riešili tak vo vedení ako aj na predmetových komisiách v
súčinnosti s členmi zamestnaneckej rady. Riaditeľ školy aj svedkyňa Q., ako jeho zástupkyňa potvrdili, že
zníženie záväzkov u niektorých zamestnancov bolo prijateľnejším riešením ako ukončenie pracovného
pomeru z dôvodu nadbytočnosti.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa v priebehu konania nepreukázala nátlak pri podpisovaní
Dohody o zmene pracovných podmienok dňa 28.6.2013, ani to, že pri tomto úkone konala v omyle,
čím neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa pri podpisovaní dohody o zmene pracovných podmienok
28.6.2013 nemohla konať v omyle, pokiaľ mala správnu a dostatočnú predstavu o obsahu uvedenej
Dohody, čo nakoniec sporné medzi stranami sporu nebolo, keďže obe strany potvrdili, že riaditeľ
školy žalobkyňu pred podpisom tejto dohody informoval o situácii, aj o znížení úväzku. Žalobkyňa
tak vedela, čo je predmetom dokladu, ktorý podpisuje, a ktorá situácia nebola pre ňu prekvapivou,
keďže bola dlhodobo riešená. Keďže dohodu o zmene pracovných podmienok podpísala potom, čo bola
oboznámená so znížením úväzku na polovicu, vzhľadom na kvalifikáciu i postavenie musela a mala
predpokladať aj následky tohto zníženia, t.j. aj finančného ohodnotenia. V danom prípade bol preto súd
toho názoru, že žalobkyňa v omyle nekonala. S obsahom Dohody o zmene pracovných podmienok
bola žalobkyňa pred jej podpísaním oboznámená. Žalobkyňa nepreukázala ani to, že žalovaný si
jej podpis vynútil, resp. jej nedal čas na rozmyslenie, ani to, že podpísanie dohody odmietla. Súd
zdôraznil, že určenie týždenného rozsahu hodín priamej výchovno-vzdelávacej činnosti pedagogickému
zamestnancovi patrí do kompetencií riaditeľa školy. Riaditeľ pristúpil k zníženiu úväzku na základe
zníženého záujmu žiakov o štúdium na škole, okrem žalobkyne sa zníženie úväzku týkalo ďalších
zamestnancov, situáciu riešil niekoľko mesiacov pred spísaním dohôd so všetkými zamestnancami, i
s tými, ktorých sa to týkalo. Dokazovanie v časti kvalifikačných predpokladov u jednotlivých učiteľov
považoval súd za irelevantné k predmetu sporu.

9. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný ako úspešná strana
sporu má nárok na náhradu trov konania v plnej výške, avšak žalovaný si tento nárok na náhradu trov
konania neuplatnil, z ktorého dôvodu žalovanému náhrada trov konania priznaná nebola.

10. Proti uvedenému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodu, že súd prvej
inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, resp. aby rozsudok zmenil tak, že žalobe
vyhovie, t.j. určí, že dodatok zo dňa 28.6.2013 je neplatný a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného je
v rozsahu plného základného pracovného úväzku a uloží žalovanému povinnosť nahradiť jej ušlú mzdu
zo sumy priemerného zárobku od 1.9.2013 do právoplatnosti rozsudku, spolu s príslušenstvom.



11. Opakovane poukázala na svoje skutkové tvrdenia a zdôraznila, že zamestnávateľ využil moment
prekvapenia, kde ako doktorka pedagogiky, neznalá práva, bola posledný deň školského roka po
pracovnom čase postavená pred prekvapivú vec a namiesto pochvaly jej bol znížený úväzok. Ďalej
poukázala na to, že napriek závažným dopadom polovičného úväzku na jej finančnú situáciu nebol
pri tomto akte prítomný zástupca zamestnancov. Dôvodila, že odborový zväz na škole nie je a
zamestnanecká rada vznikla dva dni pred daným aktom, takže zamestnávateľ celú záležitosť ani
nemohol prerokovať so zástupcami zamestnancov. Uviedla, že v zmysle § 49 ods. 6 Zákonníka práce je
zamestnávateľ povinný prerokovať so zamestnancom a zástupcami zamestnancov prípadné možnosti
úpravy pracovného pomeru. Namietala ďalej, že do dňa podania odvolania s ňou neboli prerokované
žiadne pracovné podmienky polovičného úväzky a v súčasnosti vykonáva svoju prácu v rámci celého
pracovného času, ale za polovičný plat. Keď opakovane žiada aspoň hodiny zastupovania nie je jej
vyhovené. Poukázala na to, že vyučuje praktický maturitný predmet administratíva a korešpondencia,
kde zo zákona vyplýva, že na vyučovacej hodine má byť maximálne 15 žiakov oproti teoretickému
vyučovaniu, kde môže byť 30 žiakov. Na škole je to urobené cielene naopak, celá trieda má
prakticky predmet a polovica teoretický predmet. Podľa jej názoru vedenie školy dáva neopodstatnené
napomenutia, na ktoré aj keď učiteľ odpovedá, že je to výmysel, nereaguje. Ďalej uviedla, že v školstve
sa úväzok učiteľa mení každý školský rok a podľa jej názoru dodatok na dobu neurčitú, nemá žiadne
práve opodstatnenie. Uviedla, že medzi učiteľmi, ktorým skrátili úväzok bola jediná učiteľka, doktorka
pedagogiky, ostatní boli inžinieri a aj dôchodkyne. V roku 2015 jej bolo ponúknuté zastupovanie počas
práceneschopnosti kolegyne, čo odmietla z dôvodu, že prebieha súdny spor. Podľa názoru odvolateľky
svedkyne mali výpovede pripravené, pričom zdôraznila, že svedkyňa H.. P. už mala v tom čase celý
úväzok, príplatky aj zastupovanie a H.. C. bola dôchodkyňa spokojná, že si môže privyrobiť k dôchodku.
Všetky svedkyne sú učiteľkami školy, kde riaditeľ má právnu subjektivitu, pri pravdivých výpovediach
je predpoklad, že by dostali výpoveď. V závere poukázala na situáciu, ktorá predchádzala uzatvoreniu
dodatku k pracovnej zmluve, keď sa musela obrátiť na Ministerstvo školstva Slovenskej republiky v
dôsledku nesprávneho zaradenia do platovej triedy a nevyplácania príplatkov, ktoré vyplývali zo zákona.

12. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil, pretože ho považuje za správny. Uviedol, že počas stretnutia so žalobkyňou dňa
28.6.2013 riaditeľ školy postupoval rovnakým spôsobom ako voči ostatným zamestnancom, s ktorými
v ten deň uzatvoril dohodu o zmene pracovných podmienok. Na žalobkyňu nebol vyvíjaný nátlak,
ani nepoužíval expresívne verbálne vyjadrenia. Ďalej uviedol, že ako zamestnávateľ prerokoval so
zamestnaneckou radou pri obchodnej akadémii organizačnú zmenu v podobe úpravy záväzkov, čo
vyplýva zo zápisnice zo zasadania, ktorá sa nachádza v súdnom spise. Ďalej poukázal na to, že
zmenené pracovné podmienky sú uvedené priamo v dohode o zmene pracovných podmienok, z ktorého
vyplýva, že základný úväzok 22 hodín týždenne sa znižuje na 11 hodín týždenne, a teda týždenný
pracovný čas je 18,75 hodín. K námietke týkajúcej sa predmetu administratíva a korešpondencia
poukázal na to, že tento predmet je teoretický v zmysle platného štátneho vzdelávacieho programu pre
skupinu študijných odborov 63 a 64, pričom trieda sa môže pre takýto predmet deliť na skupiny podľa
potrieb odboru štúdia a podmienok školy. Potvrdil, že žalobkyňa odmietla zastupovanie kolegyne počas
PN, pričom práceneschopnosť trvala celý školský rok, počas ktorého mohla žalobkyňa poberať plat za
plný úväzok. Napokon uviedol, že žalobkyňa bola správne zaradená do platovej triedy a spätne jej bola
doplatená celá výška finančných prostriedkov (kreditových príplatkov), na ktoré mala nárok po doložení
príslušného dokladu. Daná oprava bola vykonaná ešte v roku 2012 a nie tesne pred úpravou úväzkov.

13. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny
potvrdil, pričom sa stotožnil s jeho odôvodnením. Súd prvej inštancie použil správny právny predpis,
správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Intervenient zotrval na svojich
vyjadreniach uvedených v konaní. Žalobkyňa v odvolaní uvádza opakujúce sa tvrdenia, s ktorými sa
súd prvej inštancie náležitým spôsobom vysporiadal, pričom ide o ničím nepreukázané, zavádzajúce,
nepravdivé a v mnohých prípadoch irelevantné tvrdenia žalobkyne. Zdôraznil, že rozhodnutie súdu
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, v tejto súvislosti poukázal na niektoré rozhodnutia ústavného súdu.
Intervenient nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že jej nebolo umožnené preštudovať dohodu o zmene
pracovných podmienok z 28.6.2013 a že bol na ňu vyvíjaný nátlak zo strany zamestnávateľa. Naopak z
vykonaného dokazovanie jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa vedela čo podpisuje a žalovaný jej situáciu
ozrejmil. Namietal aj tvrdenia žalobkyne o tom, že zamestnávateľ záležitosť ani nemohol prerokovať
so zástupcami zamestnancov, keďže vykonaným dokazovaním je preukázané, že znižovanie úväzkov



bolo vopred prerokované aj so zástupcami zamestnancov. V tejto súvislosti zároveň zdôraznil, že
zákon neustanovuje neplatnosť takéhoto úkonu ani v tom prípade, ak nebol prerokovaný so zástupcami
zamestnancov (s poukazom na tú skutočnosť, že sa nejedná o jednostranný právny úkon, ale o dohodu).
Spochybnil aj ďalšie tvrdenia žalobkyne o tom, že opakovane žiadala hodiny zastupovania, keď naopak
z mailu žalobkyne z 8.3.2015 vyplýva, že žiadala riaditeľa, aby jej až do vyriešenia celej záležitosti
nedával zastupovanie. Rovnako nesúhlasil s tvrdením, že predmet administratíva a korešpondencia je
praktickým predmetom, ani s tvrdením, že iba žalobkyňa učila celé triedy predmetu administratíva a
kolegyne učia tento predmet v skupinách. Intervenient považuje dohodu o zmene pracovných podmienok
z 28.6.2013 za platnú, žalovaný pri uzatváraní dohody postupoval v súlade s platným Zákonníkom
práce. V dohode je jednoznačne uvedené, čo je jej predmetom a v čom sa teda zmenili pracovné
podmienky. Žalobkyňa svoj súhlas so zmenou pracovných podmienok prejavila podpísaním dohody
(podpis žalobkyne nie je v konaní sporný).

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP
vychádzajúc z obsahu odvolania) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

15. Rozsudok je v napadnutej časti vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.1
CSP potvrdil.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21. apríla 2020 o 10.10 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 14.4.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1,3 CSP.

17. Žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. f/a h/ CSP, t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

18. K jednotlivým odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné:

19. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

20. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

22. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody neboli naplnené.



23. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

24. Súd svoje úvahy, ako dospel k svojim záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie
rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobkyne.

25. Žalobkyňa v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jej
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

26. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje (§
387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné:

27. Predmetom konania je určenie neplatnosti dodatku zo dňa 28.6.2013 k pracovnej zmluve, kde
dôvodom neplatnosti má byť skutočnosť, že predmetný dodatok žalobkyňa podpísala pod nátlakom
a za nápadne nevýhodných podmienok, podpísala ho v omyle s tým, že podpisuje len oznámenie o
možnostiach úpravy pracovného pomeru na kratší pracovný čas. Zároveň žalobkyňa namietala, že
zmena nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov.

28. Podľa ust. § 17 ods. 2 Zák. práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný
orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov,
právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý
sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon
alebo osobitný predpis.

29. Podľa § 19 ods.1 Zákonníka práce účastník, ktorý konal v omyle, ktorý druhému účastníkovi musel
byť známy, má právo od zmluvy odstúpiť, ak sa omyl týka takej okolnosti, že by bez neho k zmluve
nedošlo.

30. Podľa ust. § 54 Zákonníka práce, dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak
sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej
zmluvy vyhotoviť písomne.

31. K posudzovaniu ne/platnosti právnych úkonov v pracovnoprávnych vzťahoch je potrebné vo
všeobecnosti uviesť, že ak všeobecné ustanovenia Zákonníka práce uvedené v prvej časti neustanovujú
inak, na posudzovanie právnych vzťahov sa delegovane vzťahuje vecná pôsobnosť Občianskeho
zákonníka, resp. jeho všeobecných ustanovení. Platí to aj pre posudzovanie právnych úkonov vrátane
ich neplatnosti. Preto je nevyhnutné akceptovať aj ďalšie Občianskym zákonníkom uvádzané dôvody
všeobecnej neplatnosti právneho úkonu a za neplatný v pracovnoprávnych vzťahoch treba považovať
aj taký právny úkon, v ktorom absentujú základné atribúty vôle, t.j. jej sloboda a vážnosť, v ktorom
absentujú základné atribúty prejavu vôle, t.j. jeho určitosť a zrozumiteľnosť, ktorého obsahom je
nemožné plnenie, ktorý urobila osoba, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony alebo osoba konajúca v
duševnej poruche, ak v dôsledku tejto duševnej poruchy nie je spôsobilá na vykonanie daného právneho
úkonu, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým
mravom.

32. Zákonník práce v citovanom ust. § 17 ods. 2 rieši osobitným spôsobom neplatnosť právneho úkonu
pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy, alebo pre nedostatok súhlasu, či prerokovania
so zástupcami zamestnancov. Preto pri posudzovaní ne/platnosti v súvislosti s nedodržaním formy
právneho úkonu je potrebné vychádzať z tejto osobitnej úpravy. Zákonník práce právne úkony pri ktorých
nebola dodržaná zákonom predpísaná písomná forma považuje za neplatné len za predpokladu, že to
sám alebo osobitný predpis tak výslovne ustanovujú.



33. V zmysle citovaného ustanovenia § 54 ZP zmena pracovnej zmluvy je možná len na základe dohody
oboch zmluvných strán, t.j. zamestnanca a zamestnávateľa (mimo výnimiek stanovených v § 55 ZP).
Zákonník práce síce stanovuje obligatórnu písomnú formu dohody o zmene pracovných podmienok,
avšak nedodržanie písomnej formy nesankcionuje neplatnosťou takéhoto právneho úkonu (nedostatok
písomnej formy dohody o zmene pracovných podmienok nemá za následok jej neplatnosť).

34. V danom prípade však nie je medzi stranami sporné, že k dohode o zmene pracovných podmienok
došlo písomnou formou, pričom žalobkyňa túto dohodu podpísala.

35. Osobitnú úpravu obsahuje zákonník práce aj vo vzťahu k omylu pri právnom úkone (cit. ust. § 19 ZP).

36. Súd prvej inštancie správne poukázal na základné charakteristiky právne relevantného omylu a
základné predpoklady použitia normatívnych dôsledkov omylu. Zároveň vychádzajúc z vykonaného
dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že pri tomto úkone konala v
omyle. V konaní žalobkyňa nepreukázala ani nátlak zo strany zamestnávateľa pri podpisovaní dohody,
s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje. Rovnako nebolo preukázané, že by voči žalobkyni
postupoval zamestnávateľ iným spôsobom, ako voči ďalším zamestnancom, s ktorými v ten deň uzavrel
dohodu o zmene pracovných podmienok a nebolo preukázané ani, že by sa jednalo o prekvapivé
konanie, s ktorým by vopred nebola žalobkyňa oboznámená.

37. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli ani žiadne iné dôvody, pre ktoré by bolo možné považovať
dodatok uzatvorený medzi stranami sporu dňa 28.6.2013 za neplatný právny úkon.

38. K ďalšej námietke žalobkyne odvolací súd uvádza, že prerokovanie je jednou z foriem účasti
zamestnancov prostredníctvom zástupcov zamestnancov (príslušný odborový orgán, zamestnanecká
rada, zamestnanecký dôverník, zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci,
osobitný orgán družstva) na vytváraní pracovných podmienok u zamestnávateľa a na rozhodnutiach
zamestnávateľa týkajúcich sa hospodárskych, finančných, sociálnych, zdravotných, mzdových otázok,
organizačnej štruktúry zamestnávateľa a pod. Výsledok prerokovania však nie je pre zamestnávateľa
záväzný a má len poradnú funkciu. Nedosiahnutie dohody pri prerokovaní spravidla nemá za následok
neplatnosť úkonu prerokovania. Rovnako nerealizovanie prerokovania nemá za následok absolútnu
neplatnosť právneho úkonu, pokiaľ tak výslovne neustanoví ZP. Uvedené sa týka pomerne malého
okruhu skutočností, ide najmä o situácie, ktoré majú výrazný vplyv na skončenie pracovného pomeru
(napr. § 74 ZP v zmysle ktorého výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné).

39. Odvolací súd poukazuje na to, že dohoda o zmene pracovných podmienok, nie je úkonom,
pre platnosť ktorého by zákonník práce vyžadoval predchádzajúce prerokovanie so zástupcami
zamestnancov. Zároveň z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že znižovanie úväzkov
bolo vopred prerokované aj so zástupcami zamestnancov (so zamestnaneckou radou pri Obchodnej
akadémii, Watsonová 61, Košice tak, ako to vyplýva zo zápisnice zo zasadania zamestnaneckej rady),
preto nebolo možné akceptovať odvolacie námietky žalobkyne o neprerokovaní tejto záležitosti.

40. Odvolacie námietky vzťahujúce sa na charakter predmetu, ktorý žalobkyňa vyučuje, t.j. či sa jedná
o praktický alebo teoretický predmet, resp. spôsob jeho vyučovania, nie sú relevantné pre rozhodnutie o
ne/platnosti predmetnej dohody. Rovnako ani ďalšie námietky týkajúce sa problémov so zaradením do
platovej triedy alebo príplatkov priamo nesúvisia s posúdením platnosti dohody.

41. Žiadna so žalobkyňou uvádzaných odvolacích námietok teda nie je spôsobilá spochybniť vecnú
správnosť preskúmavaného rozhodnutia ani privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.

42. Zo všetkých uvedených dôvodov ako aj z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie je
napadnutý rozsudok vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil,
vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

43. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a
§ 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa nebola úspešná v odvolacom konaní, a tak jej náhrada trov odvolacieho



konania nepatrí. Žalovaný a intervenient na strane žalovaného boli v odvolacom konaní úspešní, avšak v
konaní im preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).