Stredná odborná škola lesnícka, Akademická 16, Banská Štiavnica


Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 21Er/10/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417200326
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Auxt
ECLI: ECLI:SK:OSZH:2017:6417200326.2

Uznesenie
Okresný súd Žiar nad Hronom vo veci exekúcie oprávneného: Coleco, s.r.o., so sídlom Stráž 8418, 960
01 Zvolen, IČO: 45 648 411, právne zast.: JUDr. Peter Psotka, advokát, Stráž 223, 960 01 Zvolen, proti
povinnému: Stredná odborná lesnícka škola, so sídlom Akademická 16, 969 01 Banská Štiavnica, IČO:
00 162 710, právne zast.: HALADA advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava,
IČO: 36 669 661, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Andrej Halada, na vymoženie povinnosti a
trov exekúcie, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Stachom Chladným, so sídlom Exekútorského úradu
Stráž 223, 960 01 Zvolen, pod spis. zn. EX 1/2017, o námietkach povinného proti exekúcii, takto

r o z h o d o l :

I. Súd námietky povinného proti exekúcii z a m i e t a .
II. Súd povoľuje odklad exekúcie do právoplatného rozhodnutia vo veci samej vedenej na Okresnom
súde Banská Bystrica pod sp. zn. 64Cr/14/2016.

o d ô v o d n e n i e :

1. Poverením č. 5613 101609 zo dňa 26. januára 2017 Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len
„okresný súd“) poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Stacha Chladného, so sídlom
Exekútorského úradu Stráž 223, 960 01 Zvolen, ktorý ju vedie pod sp. zn. EX 1/2017.

2. Podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 03. apríla 2017, súdny exekútor v súlade
s ustanovením § 50 ods. 2 Exekučné poriadku postúpil na rozhodnutie námietky povinného proti
exekúcii. Zároveň doručil aj doručenku preukazujúcu doručenie Upovedomenia o začatí exekúcie
a Oznámenia v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku povinnému do vlastných rúk dňa 13.
marca 2017. K bodu 2. námietok povinného proti exekúcii súdny exekútor uvádza nasledovné: „Dňa
08.03.2017 vydal súdny exekútor v súlade s ustanovením § 47 Exekučného poriadku Upovedomenie
o začatí exekúcie (ďalej v texte aj „UZEX“), ktoré bolo povinnému doručené prostredníctvom poštovej
prepravy do vlastných rúk doňa 13.03.2017 a zároveň v tento deň preukázateľne doručil povinnému
úkon označený ako „Oznámenie v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku“ (ďalej v texte aj
„Oznámenie“). Súdny exekútor poukazuje, že od momentu doručenia poverenia na vykonanie exekúcie
súdny exekútor v rámci výkonu exekučnej činnosti šetrením zistil nasledovné: povinný je vlastníkom
deviatich bankových účtov zriadených v peňažnom ústave Štátna pokladnica, ktoré súdny exekútor
povinnému konkrétne špecifikoval v Oznámení, pričom súčinnosťou poskytnutou zo Štátnej pokladnice
vo vzťahu k predmetným účtom je súdnemu exekútorovi zrejmý stav účtov povinného ku dňu 21.02.2017,
informácia poskytnutá Štátnou pokladnicou v rozsahu, že peňažný ústav nedisponuje informáciou, či sa
na účtoch povinného nachádzajú peňažné prostriedky, ktorých použitie na iný než určený účel vylučujú
alebo obmedzujú predpisy, tzv. účelovo viazané prostriedky v zmysle ustanovenia § 102 exekučného
poriadku a výpisy z týchto účtov za obdobie 3 kalendárnych mesiacov (t.j. odo dňa 21. 11. 2016 do
21. 02. 2017) z ktorých síce vyplýva subjekt platiteľ, ktorý poukazuje finančné prostriedky na účet/y
zriadený v prospech povinného, avšak z tejto informácie faktický nevyplýva, ktorá konkrétna platba
poukázaná od ktorého konkrétneho platiteľa predstavuje majetok štátu v zmysle ustanovenia § 61c
ods. 2 Exekučného poriadku. Apelujúc na to, že súdny exekútor vo vzťahu k finančným prostriedkom



povinného evidovaných na bankových účtoch disponuje výlučne informáciami poskytnutými zo štátnej
pokladnice, súdny exekútor uvádza, že mu nie je zrejmé, ktoré konkrétne finančné prostriedky na
ktorom konkrétnom bankovom účte/-och predstavujú majetok štátu v intenciách ustanovenia § 61c ods.2
Exekučného poriadku, t.j. súdny exekútor postupom podľa ustanovenia § 47 ods. 4 Exekučného poriadku
vychádzal z toho, že všetky pohľadávky povinného z bankových účtov zriadených v jeho prospech
in eventualis predstavujú majetok štátu v zmysle ustanovenia § 61c ods.2 Exekučného poriadku, čím
všetky účty povinného konkrétne špecifikoval v Oznámení. Súdny exekútor vykonal prostredníctvom
informačného systému exekútorských blokácii lustráciu motorových vozidiel vo vlastníctve povinného,
čím je súdnemu exekútorovi zrejmý stav platný ku dňu 14.02.2017 podľa ktorého je povinný vlastníkom
trinástich vozidiel, ktoré súdny exekútor povinnému jednoznačne a nezameniteľne identifikoval v
Oznámení. Súdny exekútor v predmetnom exekučnom konaní nevykonal žiadne úkony vo vzťahu
k zabezpečeniu majetku povinného, t.j. súdny exekútor nevydal v exekučnom konaní žiadny príkaz
na začatie exekúcie jedným zo spôsobom, na ktoré bol povinný v intenciách UZEX upovedomený.
Súdny exekútor má za to, že vzhľadom na citovaného zákonné ustanovenie § 47 ods. 4 Exekučného
poriadku má súdny exekútor povinnosť vydať oznámenie, v ktorom označí majetok podľa § 61c ods.
2 Exekučného poriadku v takom prípade, ak exekúcia „postihuje majetok alebo práva štátu alebo
majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky“, v danom prípade síce exekučné konanie
začalo dňa 05.01.2017, avšak ku dňu vyhotovenia tohto podania súdny exekútor nepostihol žiadny
majetok povinného spôsobom vedenia exekúcie taxatívne upravenom v ustanovení 63 Exekučného
poriadku. Súdny exekútor deklaruje svoj právny názor k tvrdeniu povinného obsiahnutom v námietkach
v bode 2., a to k problematike tzv. identifikácie/konkretizácii majetku v zmysle ustanovenia § 61c
ods. 2 Exekučného poriadku vo vyhotovenom oznámení podľa ustanovenia § 47 ods. 4 Exekučného
poriadku. Súdny exekútor má za to, že jednoznačným spôsobom identifikoval takýto majetok povinného
vo vzťahu k pohľadávkam povinného na bankových účtoch zriadených v prospech povinného, a to
opierajúc sa o všetky tvrdenia obsiahnuté v bode Ad1 tohto podania, predovšetkým súdny exekútor
označil všetky pohľadávky povinného na konkrétnych bankových účtoch povinného, ktoré by mohli
predstavovať majetok štátu podľa ustanovenia § 61c ods. 2 Exekučného poriadku. Zároveň z obsahu
Oznámenia súdny exekútor nezameniteľne identifikoval trinásť vozidiel povinného. Súdny exekútor
povinnému oznámil, že v budúcnosti bude postihovať v zodpovedajúcej výške, špecifikovanú množinu
majetku označenú v Oznámení, a v prípade, že povinný má za to a vie preukázať, že časť z tohto
majetku je z exekúcie vylúčená v zmysle § 61c ods. 2 Exekučného poriadku, má povinný možnosť v
tomto rozsahu podať návrh na zastavenie exekúcie v tejto časti. S poukazom na všetky skutočnosti
uvedené vyššie má súdny exekútor za to, že pri výkone exekučnej činnosti v exekúcii vedenej pod sp.
zn. Ex 1/17 neporušil zákon, hlavne súdny exekútor neporušil povinnosť stanovenú ustanovením § 47
ods. 4 Exekučného poriadku, tak, ako to interpretuje povinný vo svojich námietkach v bode 2. Súdny
exekútor v Oznámení určil jemu známy celý majetok povinného v intenciách ustanovenia § 47 ods. 4
Exekučného poriadku, nakoľko vychádza s premisy, že tento majetok povinného by mohol predstavovať
majetok štátu v zmysle ustanovenia § 61C ods. 2 Exekučného poriadku.“.

3. Povinný vo svojich námietkach proti exekúcii uvádza nasledovné: „Predmetné exekučné konanie
začalo na návrh oprávneného na základe exekučného titulu, a to rozhodcovského rozsudku č.
1C/9/2014-320 zo dňa 20.11.2016 vydaného Stredoslovenským rozhodcovským súdom zriadeným
záujmovým združením právnických osôb s názvom Združenie Crypt, so sídlom Stráž 8419, 960 01
Zvolen (ďalej aj len „rozhodcovský rozsudok“). Povinný týmto v súlade s ust. § 50 Exekučného
poriadku namieta existenciu okolností, ktoré bránia vymáhateľnosti vymáhaného nároku a tiež existenciu
iných dôvodov, pre ktoré je predmetná exekúcia neprípustná, a to konkrétne: Rozhodcovský rozsudok
do dnešného dňa nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Povinný si dovoľuje poukázať na
skutočnosť, že predmetný rozhodcovský rozsudok, ktorý v tomto exekučnom konaní slúži ako exekučný
titul, do dnešného dňa nebol riadne doručený povinnému, v dôsledku čoho predmetný rozhodcovský
rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Podľa ust. § 25 ods. 1 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) ak sa účastníci
rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené
adresátovi osobne alebo do sídla, alebo na miesto podnikania adresáta, alebo na miesto jeho
trvalého pobytu. Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po
vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak
sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého
pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť
písomnosti. V danom prípade Stredoslovenský rozhodcovský súd predmetný rozhodcovský rozsudok



(exekučný titul) povinnému v rozpore s vyššie citovaným zákonným ustanovením vôbec nedoručoval a
predmetný rozhodcovský rozsudok doručil na vedomie len jeho právnemu zástupcovi. Medzi povinným a
oprávneným ako účastníkmi príslušného rozhodcovského konania pritom nebola dohodnutá iná úprava
doručovania písomností týkajúcich sa rozhodcovského konania, ako je vyššie citovaná zákonná úprava
v ust. § 25 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Predmetný rozhodcovský rozsudok mal byť
preto povinnému doručený na adresu jeho sídla tak, ako to výslovne uvádza zákon. Namiesto toho
rozhodcovský súd príslušný rozhodcovský rozsudok povinnému vôbec nedoručoval a uspokojil sa len
so zaslaním predmetného rozhodcovského rozsudku na vedomie právnemu zástupcovi povinného.
Povinný sa tak o samotnej existencii rozhodcovského rozsudku dozvedel len od svojho právneho
zástupcu. Podľa ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok ukladajúci vykonať prejav vôle
nahrádza tento prejav vôle. V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia platí, že účinky
rozhodcovského rozsudku nastávajú len v prípade jeho riadneho doručenia. Keďže však predmetný
rozhodcovský rozsudok doposiaľ nebol povinnému zo strany rozhodcovského súdu doručený, účinky
rozhodcovského rozsudku nenastali a predmetný rozhodcovský rozsudok (ako exekučný titul v tomto
exekučnom konaní) doposiaľ nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Vyššie uvedená
skutočnosť bráni vymáhateľnosti oprávneným uplatňovaného nároku (keďže v predmetnom exekučnom
konaní neexistuje vymáhateľný exekučný titul), čo je samo o sebe dôvodom pre vyhovenie týmto
námietkam. Povinný si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať aj na ust. § 54c ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní, podľa ktorého rozhodcovské konania podľa tohto zákona vedené pred stálym
rozhodcovským súdom, ktorého zriaďovateľ po 31. decembri 2016 nespĺňa podmienky podľa právnych
predpisov účinných od 1. januára 2017, ktoré začali a v ktorých nebol rozhodcovský rozsudok doručený
účastníkom konania pred 1. januárom 2017, sa 31. decembra 2016 zastavujú. Účinky už podaného
návrhu na začatie rozhodcovského konania a všetkých ďalších úkonov účastníkov rozhodcovského
konania zostávajú zachované, ak účastník konania podá žalobu na súd do troch mesiacov od zastavenia
rozhodcovského konania; o výdavkoch rozhodcovského konania, ktoré vznikli účastníkom konania,
rozhodne súd podľa pravidiel o trovách konania. Doba rozhodcovského konania, ktoré bolo zastavené
podľa prvej vety, sa nezapočítava do premlčacej doby podľa osobitného predpisu. Zriaďovateľ je povinný
zrušiť stály rozhodcovský súd do troch mesiacov odo dňa, keď podľa tohto zákona nebude môcť
uskutočňovať rozhodcovské konania a vydávať rozhodcovské rozhodnutia a súčasne rozhodcovské
rozsudky, ktoré stály rozhodcovský súd vydal, nadobudli právoplatnosť bez možnosti podať žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Keďže zriaďovateľ Stredoslovenského rozhodcovského súdu, ktorý
vydal predmetný rozhodcovský rozsudok, nespĺňa podmienky zriaďovateľa stáleho rozhodcovského
súdu podľa predpisov účinných od 01.01.2017, pričom predmetný rozhodcovský rozsudok nebol do
konca roka 2016 povinnému zo strany rozhodcovského súdu doručený, došlo zo zákona k zastaveniu
predmetného rozhodcovského konania. Predmetný rozhodcovský rozsudok tak už v súčasnosti ani
nemôže nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, keďže príslušné rozhodcovské konanie, v rámci
ktorého bol vydaný, bolo zo zákona zastavené. Súdny exekútor porušil povinnosť podľa ust. § 47
ods. 4 Exekučného poriadku. Podľa ust. § 47 ods. 4 Exekučného poriadku ak exekúcia postihuje
majetok alebo práva štátu alebo majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky, doručí exekútor
povinnému spolu s upovedomením o začatí exekúcie aj oznámenie, v ktorom označí majetok podľa
§ 61c ods. 2. Podľa ust. § 61c ods. 2 Exekučného poriadku majetok štátu, ktorý nie je uvedený v
odseku 1, a majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky podliehajúci exekúcii je vylúčený
z exekúcie, ak súd rozhodol o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. k). Návrh na zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. k) môže povinný podať do 60 dní od doručenia upovedomenia o
začatí exekúcie. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení platí, že v prípade ak exekúcia
postihuje, resp. môže postihnúť majetok alebo práva štátu, je exekútor povinný doručiť povinnému
spolu s upovedomením o začatí exekúcie aj oznámenie, v ktorom exekútor označí majetok štátu, ktorý
nie je majetkom nepodliehajúcim exekúcii podľa § 61c ods. 1 Exekučného zákona, avšak pri ktorom
prichádza do úvahy možnosť jeho vylúčenia z exekúcie v prípade návrhu na rozhodnutie podľa ust. § 57
ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku (t.j. majetok podľa ust. § 61c ods. 2 Exekučného poriadku). Inak
povedané, súdny exekútor je povinný v príslušnom oznámení jednoznačne identifikovať majetok podľa
ust. § 61c ods. 2, t.j. majetok štátu, ktorý môže byť vylúčený z exekúcie postupom podľa ust. § 57 ods. 1
písm. k) Exekučného poriadku (majetok štátu, o ktorom môže súd rozhodnúť že je nevyhnutne potrebný
na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu). V danom prípade však konajúci
exekútor povinnému oznámenie podľa ust. § 47 ods. 4 Exekučného poriadku nedoručil. Súdny exekútor
síce doručil povinnému list označený ako „Oznámenie v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku“,



v tomto oznámení však súdny exekútor iba všeobecne skonštatoval majetok, ktorý súdny exekútor
bude postihovať v rámci výkonu exekúcie. V oznámení pritom celkom absentuje akékoľvek označenie
majetku podľa § 61c ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. majetku, ktorý môže byť vylúčený z exekúcie
rozhodnutím podľa ust. § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku. Inak povedané, súdny exekútor
doručil povinnému list formálne označený ako „Oznámenie v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku“,
obsahom predmetného listu však nebolo označenie majetku podľa ust. § 61c ods. 2 Exekučného
poriadku, ale len všeobecné označenie všetkého majetku, ktorý súdny exekútor plánuje postihovať v
rámci exekúcie. Z listu tak nie je možné identifikovať majetok podľa § 61c ods. 2 Exekučného poriadku,
nakoľko takéto označenie majetku v predmetnom liste súdneho exekútora úplne absentuje. Súdny
exekútor tak namiesto oznámenia podľa ust. § 47 ods. 4 Exekučného poriadku poslal povinnému iný
dokument, ktorý nespĺňa obsahové náležitosti podľa § 47 ods. 4 Exekučného poriadku. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že konajúci súdny exekútor nesplnil povinnosť podľa ust. § 47
ods. 4 Exekučného poriadku, nakoľko spolu s upovedomením o začatí exekúcie nedoručil povinnému
oznámenie, v ktorom by označil majetok podľa § 61c ods. 2 Exekučného poriadku. Keďže povinnému
nebola spolu s upovedomením o začatí exekúcie doručená jeho obligatórna príloha (oznámenie podľa
ust. § 47 ods. 4 Exekučného poriadku), upovedomenie o začatí exekúcie má vady, pre ktoré nemôžu
nastať zákonné účinky upovedomenia o začatí exekúcie skôr, ako budú tieto vady odstránené. Exekúcia
je neprípustná nakoľko výkon exekučného titulu je v rozpore s verejným poriadkom. Povinný na
záver namieta, že výkon predmetného rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je v rozpore
s verejným poriadkom, čo je dôvodom, pre ktorý je exekúcia neprípustná a je potrebné ju zastaviť.
Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak je výkon exekučného
titulu v rozpore s verejným poriadkom. Predmetné ustanovenie obsahujúce nový dôvod pre zastavenie
exekúcie bolo do Exekučného poriadku doplnené zákonom č. 335/2014 Z. z. V dôvodovej správe k
zákonu č. 335/2014 Z. z. sa vo vzťahu k dôvodu zastavenia exekúcie podľa nového ust. § 57 ods.
1 písm. l) Exekučného poriadku uvádza nasledovné: „Zavádza sa v poradí nový dôvod zastavenia
exekúcie založený na výkone exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom. Rozpor s verejným
poriadkom bude integrovať všetky podstatné prípady presadenia hodnôt dobrých mravov, spravodlivosti,
ktoré zakladajú hodnotové zázemie spoločnosti a ústavného a právneho poriadku Slovenskej republiky.
Dôvod zastavenia exekúcie je koncipovaný bez bližšej špecifikácie zložiek exekučného titulu, ktoré
môžu zakladať rozpor s verejným poriadkom a v tomto prípade postačí, ak samotný výkon takýto
rozpor zakladá.“ Uvedeným zákonným ustanovením (§ 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku) tak
zákonodarca dal exekučnému súdu možnosť, aby vo výnimočných prípadoch (kedy môže dôjsť k
ohrozeniu verejného poriadku) exekučný súd posudzoval vecnú správnosť exekučného titulu (napr.
jeho súlad s dobrými mravmi) a možné dopady výkonu exekučného titulu na verejný poriadok (napr. či
výkonom exekučného titulu nedôjde k ohrozeniu verejného záujmu). Rozpor s verejným poriadkom pri
výkone predmetného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) je v danom prípade daný z dvoch
dôvodov, a to:
a) z dôvodu vecnej nesprávnosti a nespravodlivosti rozhodcovského rozsudku, ktorého obsah je v
rozopre s dobrými mravmi,
b) z dôvodu, že výkonom exekučného titulu by došlo k ohrozeniu fungovania verejnej odbornej strednej
školy, ktorá v súčasnosti zabezpečuje výučbu a mimoškolské aktivity pre 241 žiakov a zamestnáva 45
pedagógov a nepedagogických pracovníkov a ktorej činnosť je vykonávaná vo verejnom záujme.

ad a) Hoci si je povinný plne vedomý skutočnosti, že súd v rámci rozhodovania o námietkach proti
exekúcii v zásade nemôže skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, dovoľuje si povinný
napriek uvedenému poukázať aj na to, že v rámci predmetného rozhodcovského konania došlo nie
len k porušeniu základných procesných práv povinného, ale aj samotný rozhodcovský rozsudok je z
vecného hľadiska nesprávny a až extrémne nespravodlivý. Predmetným rozhodcovským rozsudkom
totiž rozhodcovský súd zaviazal strednú školu, ktorá disponuje veľmi obmedzenými finančnými zdrojmi,
ktoré často nepostačujú ani na zabezpečenie základných prevádzkových potrieb školy, na úhradu sumy
vo výške 45.538,51 EUR (ku dňu doručenia upovedomenia o začatí exekúcie) za dodanie dokumentu
- analýzy, ktorá je v absolútnom rozpore s uzatvorenou zmluvou o službách a ktorá je v dodanej
podobe pre školu povinného celkom nepoužiteľná. Inak povedané, škola (povinný) je rozhodcovským
rozsudkom zaviazaná na úhradu sumy 45.538,51 EUR (suma ku dňu doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie) za to, že jej zo strany spoločnosti OPEN DOOR INTERNATIONAL bola dodaná vadná,
nepoužiteľná analýza, ktorú škola nemá ako využiť a ktorá v dodanej podobe nemá pre školu žiadnu
hodnotu. Uvedeným spôsobom rozhodol rozhodcovský súd napriek tomu, že povinný počas celého
rozhodcovského konania opakovane poukazoval na to, že:



- povinný vady analýzy riadne reklamoval,
- povinný požiadal o opravu (prepracovanie) analýzy,
- po tom čo vady analýzy neboli ani po dostatočnom časovom období zhotoviteľom odstránené povinný
od Zmluvy o službách odstúpil,
- podľa Obchodného zákonníka (§ 548 ods. 1) vzniká nárok zhotoviteľa na zaplatenie ceny za dielo až
riadnym vykonaním diela, k čomu v danom prípade nedošlo, pričom v Zmluve o službách nebola táto
otázka upravená inak.
Rozhodcovský rozsudok je tak nie len že vecne nesprávny (vecné závery rozhodcovského súdu sú
v rozpore s príslušnými predpismi hmotného práva), ale aj vyslovene nespravodlivý. Stav, kedy škola
je zaviazaná na úhradu celej ceny za dielo ako aj na úhradu všetkých zmluvných pokút a úrokov
napriek tomu, že jej bolo dodané vadné - úplne nepoužiteľné dielo a túto skutočnosť škola reklamovala,
nenesie znaky ani len elementárnej spravodlivosti. Navyše, rozhodcovský súd zaviazal školu aj na
úhradu zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania, hoci ich súčet niekoľkonásobne presahuje hodnotu
samotnej pohľadávky (ceny za dielo). Rozhodcovský súd konkrétne zaviazal žalobcu na úhradu úrokov
z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 10.567,20 EUR, čo ku dňu doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie predstavuje sumu 6.626,07 EUR a zároveň aj na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,1%
denne (t.j. vo výške 36,5% ročne) zo sumy 10.567,20 EUR, čo ku dňu doručenia upovedomenia o
začatí exekúcie predstavuje sumu 26.872,39 EUR. Úroky z omeškania a zmluvná pokuta tak spolu
ku dňu doručenia upovedomenia o začatí exekúcie (13.03.2017) predstavujú sumu 33.498,46 EUR
(viac ako 317% z ceny za dielo). Uplatňovanie takýchto sankcií v prípade, kedy sa oprávnený vedome
domáhal zaplatenia ceny za dielo, ktoré bolo dodané vadne a ktoré napriek reklamáciám nebolo nikdy
opravené, je nie len v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku ale aj v rozpore s dobrými
mravmi. Takéto plnenie (bez ohľadu na jeho právny základ) nemal rozhodcovský súd oprávnenému nikdy
priznať, nakoľko ide o plnenie, ktoré je nemorálne a nepoctivé a zakladá stav hrubej nespravodlivosti.
Výkon exekučného titulu, ktorý priznáva oprávnenému nárok, ktorého obsah je v zjavnom a hrubom
rozpore s dobrými mravmi a ktorého vymáhanie je nemorálne, neetické a nepoctivé, je v rozpore s
verejným poriadkom tak, ako to predpokladá ust. § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku. Z toho
dôvodu povinný navrhuje, aby súd predmetnú exekúciu zastavil.

ad b) Povinný poukazuje na to, že povinný je verejnou odbornou strednou školou, ktorá hospodári s veľmi
obmedzeným rozpočtom a disponuje len majetkom nevyhnutne potrebným pre zabezpečenie riadneho
chodu a fungovania školy vo verejnom záujme tak, ako jej to vyplýva zo všeobecne záväzných právnych
predpisov. Povinný nemá žiadny hmotný alebo nehmotný majetok, ktorý by bezprostredne nesúvisel s
prevádzkovaním školy a ktorý by bolo možné v rámci tohto exekučného konania postihnúť bez toho,
aby nedošlo k ohrozeniu chodu školy. Predmetnú skutočnosť preukazuje aj list exekútora označený ako
„Oznámenie v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku“ zo dňa 08.03.2017, v ktorom súdny exekútor
označuje majetok, ktorý plánuje postihovať v rámci tohto exekučného konania.
Dôkaz:
List označený ako „Oznámenie v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku“
Všetok majetok označený vo vyššie uvedenom liste súdneho exekútora (ktorý má byť postihnutý v
rámci tohto exekučného konania) je majetkom, ktorý je bezprostredne a nevyhnutne potrebný pre
zabezpečenie riadneho chodu a fungovania Strednej odbornej školy lesníckej (povinného). Predmetný
majetok nie je pre povinného nadbytočný ale naopak, je pre fungovanie školy celkom nevyhnutný a
jeho postihnutím by mohlo dôjsť k ohrozeniu fungovania či samotnej existencie verejnej strednej školy s
dlhoročnou tradíciou, ktorá svoju činnosť vykonáva vo verejnom záujme. Stredná odborná škola lesnícka
v súčasnosti zabezpečuje výučbu a mimoškolské aktivity pre 241 žiakov a zamestnáva 45 pedagógov a
nepedagogických pracovníkov. Jej činnosť je financovaná z verejných zdrojov (zo štátneho rozpočtu a z
rozpočtu Banskobystrického vyššieho územného celku). Výkonom exekučného titulu tak bezprostredne
hrozí, že dôjde k ohrozeniu fungovania či dokonca samotnej existencie Strednej odbornej školy lesníckej
v Banskej Štiavnici, v dôsledku čoho je bezprostredne ohrozená aj výučba všetkých jej žiakov ako aj
pracovný pomer všetkých jej zamestnancov. Najmä v súčasnom období, kedy prebiehajú maturitné
skúšky žiakov posledného ročníka, je prerušenie či zastavenie činnosti školy v dôsledku výkonu
opísaného exekučného titulu neakceptovateľnou hrozbou, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti povinný navrhuje, aby súd námietkam povinného proti exekúcii
vyhovel a predmetnú exekúciu vedenú na Exekútorskom úrade Zvolen, súdneho exekútora JUDr. Stacha
Chladného, pod sp. zn. 1/17, v súlade s ust. § 50 ods. 5 Exekučného poriadku zastavil.“ Ako dôkaz
povinný predložil Upovedomenie o začatí exekúcie a Oznámenie v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného
poriadku.



4. Oprávnený bol prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 28. apríla 2017 vyzvaný, aby sa
k predmetným námietkam povinného vyjadril a uvádza nasledovné: „Povinný namieta, že v rámci
rozhodcovského konania mu nebol riadne doručený rozhodcovský Rozsudok zo dňa 20.11.2016 (ďalej
len „Rozhodcovský rozsudok“) vydaný Stredoslovenským rozhodcovským súdom zriadeným Združením
Crypt, so sídlom Stráž 8419, 960 01 Zvolen, IČO: 45 745 358 (ďalej len „Rozhodcovský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1C/9/2014. Povinný v tejto veci uvádza, že Rozhodcovský rozsudok mu nebol
doručený, keď mal byť doručený len na vedomie jeho právnemu zástupcovi. V prvom rade je nutné
poukázať, že povinný v postavení žalovaného bol v rozhodcovskom konaní zastúpený advokátskou
kanceláriou HALADA advokátska kancelária s.r.o., t. j. prostredníctvom tej istej advokátskej kancelárie,
ktorá povinného zastupuje aj v tomto exekučnom konaní. Na preukázanie tejto skutočnosti odkazujeme
na Rozhodcovský rozsudok, ktorý v úvode obsahuje nie len označenie účastníkov rozhodcovského
konania, ale aj ich právnych zástupcov. Ďalej je nutné uviesť, že zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní v znení účinnom do 31.12.2016 (ďalej len „ZRK“) neupravuje všetky postupy rozhodcovského
konania, čo je dané aj tým, že rozhodcovské konanie sa primárne spravuje dohodou jeho účastníkov.
ZRK preto niektoré otázky osobitne neupravuje, okrem iného napr. aj otázku zastúpenia účastníkov
konania. Podľa § 12 ods. 5 ZRK „Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na
rozhodnutie stálemu rozhodcovskému súdu. V takom prípade platí, že sa podrobujú predpisom stáleho
rozhodcovského súdu podľa § 13 a 14, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania
pred týmto stálym rozhodcovským súdom, ak sa zmluvné strany nedohodli inak.“ Podľa § 3 ods. 3
ZRK „Ak tento zákon odkazuje na dohodu zmluvných strán, za súčasť tejto dohody sa považujú aj
rozhodcovské pravidlá, na ktoré sa v nej odkazuje.“ Podľa § 26 ods. 3 prvá veta ZRK „Stály rozhodcovský
súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa rokovacieho poriadku (§ 14) účinného ku dňu
začatia konania.“ V tejto veci ďalej poukazujeme, že v zmysle rozhodcovskej doložky obsiahnutej v
bode 5.1 Zmluvy o službách č. 031209/4 zo dňa 04.12.2009 uzatvorenej medzi singulárnym právnym
predchodcom oprávneného spoločnosťou OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o., IČO: 36 565 849 ako
poskytovateľom a povinným ako objednávateľom (ďalej len „Zmluva o službách“) bolo dohodnuté, že
všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmluvy o službách budú riešené v rozhodcovskom konaní
pred Stredoslovenským rozhodcovským súdom podľa Rokovacieho poriadku a Štatútu rozhodcovského
súdu. Účastníci rozhodcovského konania sa tak v súlade s § 12 ods. 5 ZRK podrobili predpisom
Stredoslovenského rozhodcovského súdu. Podľa § 6 ods. 3 Rokovacieho poriadku „Účastník sa môže
dať v Rozhodcovskom konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí; v tej istej veci môže mať súčasne
jedného zástupcu alebo viacerých zástupcov.“ Podľa § 5 ods. 2 Rokovacieho poriadku „Pokiaľ si
Účastník zvolil zástupcu na zastupovanie v Rozhodcovskom konaní, doručujú sa všetky písomnosti
určené účastníkovi len jeho zástupcovi.“ V súlade s ust. § 5 ods. 2 Rokovacieho poriadku, ktorým
sa riadilo rozhodcovské konanie a ktorému sa účastníci v súlade s § 12 ods. 5 ZKR podrobili,
Rozhodcovský súd bol povinný za stavu, kedy žalovaný (povinný) bol v rozhodcovskom konaní pre
celé konanie zastúpený právnym zástupcom, doručovať všetky písomnosti určené žalovanému len
jeho právnemu zástupcovi. Pre úplnosť uvádzame, že aj keby táto otázka nebola medzi účastníkmi
konania upravená, postup Rozhodcovského súdu pri doručovaní Rozhodcovského rozsudku by bol
identický. Aby sa totiž predišlo tomu, že niektorá procesná otázka nebude účastníkmi konania alebo ZRK
upravená, zákonodarca v § 51 ods. 3 ZRK ustanovil subsidiaritu všeobecného predpisu o konaní pred
súdnymi, t.j. subsidiaritu procesných pravidiel Civilného sporového poriadku. Podľa § 51 ods. 3 ZRK „Ak
niektorú otázku postupu konania nemožno riešiť podľa tohto zákona, použijú sa primerane ustanovenia
všeobecného predpisu o konaní pred súdmi,18) ak to povaha veci pripúšťa.“ Podľa § 110 ods. 1 Civilného
sporového poriadku „Ak má strana zástupcu so splnomocnením na celé konanie, doručuje sa písomnosť
len tomuto zástupcovi. Písomnosť sa doručuje aj strane, ak strana má osobne v konaní niečo vykonať
alebo ak o tom súd rozhodne s ohľadom na povahu veci. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku,
ako aj procesné poučenia vydané súdom sa doručujú iba zástupcovi.“ Rozhodcovský súd by preto v
súlade s ust. § 110 ods. 1 Civilného sporového poriadku bol aj za daného stavu povinný doručovať
všetky písomnosti určené žalovanému len jeho právnemu zástupcovi. Na základe vyššie uvedeného je
zrejmé, že Rozhodcovský súd plne v súlade s dohodu účastníkov konania, ako aj zákonom bol povinný
doručovať Rozhodcovský rozsudok len právnemu zástupcovi žalovaného (povinného). Rozhodcovský
súd preto nebol povinný doručovať Rozhodcovský rozsudok aj priamo žalovanému (povinnému). Poukaz
povinného na ust. § 25 ods. 1 ZRK je preto nesprávny, keď povinný tento len účelovo a izolovane vytrhol z
kontextu, nerešpektujúc aj ostatné ustanovenia ZRK, ktoré sú v danom prípade vo vzájomnom kontexte.
Tvrdenie povinného by bolo pravdivé len za predpokladu, že povinný by v rozhodcovskom konaní
nebol zastúpený právny zástupcom. Nakoľko však ako sme uviedli vyššie, povinný v rozhodcovskom



konaní udelil plnomocenstvo na zastupovanie advokátskej kancelárii HALADA advokátska kancelária
s.r.o., Rozhodcovský súd bol povinný doručovať všetky písomnosti len tejto ním zvolenej advokátskej
kancelárii. Podľa poštovej doručenky bol Rozhodcovský rozsudok doručený advokátskej kancelárii
HALADA advokátska kancelária s.r.o. dňa 30.11.2016. Rozhodcovský rozsudok tak bol Rozhodcovským
súdom riadne doručený právnym zástupcom účastníkov konania, keď v nadväznosti nato v zmysle §
35 ZRK nadobudol v daný deň aj právoplatnosť. Správnosť uvedeného potvrdzuje aj odborná verejnosť
a rozhodovacia činnosť súdov. Podľa doc. JUDr. Mareka Števčeka, PhD.: „Ak má účastník zástupcu
s plnomocenstvom pre celé konanie (por. komentár k § 92), je súd povinný doručovať písomnosti len
tomuto zástupcovi. Zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie môže byť advokát (por. komentár §
90 a 91) alebo akákoľvek fyzická osoba, pokiaľ tu nie sú okolnosti, pre ktoré nie je zastúpenie prípustné
(§ 89 ods. 2, § 90, § 91), pokiaľ im účastník udelil plnomocenstvo pre celé konanie (tzv. procesné
plnomocenstvo). Zástupca je teda splnomocnený na celé konanie a nie len na jednotlivý úkon alebo
niektoré úkony (napr. na zastupovanie na pojednávaní, na nahliadnutie do spisu a pod.). Ak má účastník
zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, je doručovanie iba účastníkovi neúčinné. V takomto
prípade nezačnú plynúť ani lehoty na vykonanie procesného úkonu (napr. opravného prostriedku), ak sa
ich začiatok viaže na moment doručenia.“ Podľa Unesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.01.2009, sp.
zn. 4 So 5/2009: „Súd prvého stupňa nemal povinnosť okrem zástupcu splnomocneného na celé konanie
doručiť rozsudok aj navrhovateľovi. Ak tak na žiadosť navrhovateľa, už po právoplatnosti rozsudku,
krajský súd urobil, nezačala navrhovateľovi plynúť nová lehota na podanie odvolania, ako bol o tom
napokon navrhovateľ aj pri dodatočnom zaslaní rozsudku krajským súdom poučený.“ Absolútne preto
odmietame tvrdenie, že Rozhodcovský rozsudok mal byť právnemu zástupcovi žalovaného doručený
len na vedomie. Dokonca treba zdôrazniť, že za stavu, kedy by Rozhodcovský súd rozhodcovský
rozsudok doručil žalovanému, ktorý mal právneho zástupcu pre celé konanie, bolo by takéto doručenie
neúčinné a nemohlo by ani vyvolať začiatok plynutia lehoty určenej rozhodnutím súdu. Prípadná lehota
totiž môže začať plynúť až doručením rozhodnutia právnemu zástupcovi účastníka konania. Preto
práve opačne, prípadné doručenie Rozhodcovského rozsudku aj žalovanému by bolo možné hodnotiť
len ako fakultatívnu možnosť, avšak bez možnosti vyvolať sledované právne účinky. Je naviac o to
zarážajúcejšie, že toto tvrdenie bolo vyslovené zo strany právneho zástupcu povinného, ktorý ako
advokátska kancelária musí poznať základné procesnoprávne predpisy, na ktoré nadväzujú aj viaceré
povinnosti advokáta vo vzťahu ku klientovi, napr. povinnosť oboznámiť klienta s obsahom advokátovi
doručenej písomnosti (rozhodnutia). Za irelevantný preto považujeme aj poukaz povinného na ust. §
54c ods. 2 ZRK. Z dôvodu, že Rozhodcovský rozsudok už bol účastníkom, resp. v zmysle § 5 ods. 2
Rokovacieho poriadku v spojení s § 12 ods. 5 ZRK (eventuálne aj v zmysle § 51 ods. 3 ZRK v spojení s §
110 ods. 1 Civilného sporového poriadku) doručený ich právnym zástupcom dňa 30.11.2016, nemožno
ani len uvažovať o prípadnom neskoršom zastavení rozhodcovského konania. Ak už rozhodcovské
konanie bolo právoplatne skončené, nie je možné, aby neskôr došlo k jeho zastaveniu. Akceptovanie
tvrdenia povinného by bolo popieraním zmyslu a účelu jedného zo základných práv účastníka konania,
dať sa zastúpiť právnym zástupcom (advokátom), ktorého účastník splnomocňuje, aby v jeho mene
využil všetky zákonom prípustné prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci. Aký zmysel
by malo za stavu, že strana sa dá v konaní zastupovať advokátom, aby súd jednotlivé rozhodnutia
doručoval priamo účastníkovi konania a nie jeho právnemu zástupcovi, najmä keď s ich doručením
je často spojený začiatok plynutie procesnej lehoty na vykonanie určitého úkonu. Práve tým je totiž
sledované, aby advokát v súlade so zákonom o advokácii, ako odborne kvalifikovaná osoba postupoval s
náležitou vecnou a účelovou starostlivosťou, primárnym cieľom čoho je poskytnúť kvalifikovanú ochranu
práv jeho klienta. Paradoxom je, že povinný počas rozhodcovského konania, napriek tomu, že od
momentu prevzatia právneho zastúpenia sa v tomto opakovane písomne vyjadroval len jeho právny
zástupca, ktorému Rozhodcovský súd aj opakovane doručoval podania protistrany na vyjadrenie, túto
skutočnosť nikdy nenamietal. Povinný až počas exekúcie prišiel s týmto bezo sporu nezmyselným
tvrdením, uvádzaným len v snahe opätovne odvrátiť pozornosť od skutočného stavu veci, ktorým je, že
povinný dlhodobo počas viac ako 7 rokov porušuje svoju povinnosť uhradiť pohľadávku oprávneného,
a to aj napriek tomu, že právo na jej zaplatenie už bolo právoplatne judikované. Povinný ďalej namieta
postup súdneho exekútora pri doručovaní Upovedomenia o začatí exekúcie, resp. povinnosť súdneho
exekútora označiť majetok podľa § 47 ods. 4 Exekučného poriadku. Nakoľko v pomere k námietkam
sa nejedná o skutočnosti, ktoré by v zmysle § 50 ods. 1 Exekučného poriadku boli spôsobilé naplniť
predpoklady na vyhovenie námietkam, oprávnený nepovažuje za potrebné sa v tejto veci vyjadrovať.
Procesný postup súdneho exekútora totiž nemôže založiť neprípustnosť exekúcie ako celku a nemôže
spôsobiť ani zánik vymáhaného nároku, či brániť jeho vymáhateľnosti. Napriek tomu však pre úplnosť
uvádzame, že sa plne stotožňujeme s právnou argumentáciou súdneho exekútora, ktorá je obsahom



jeho podania zo dňa 30.03.2017 adresovaného konajúcemu súdu označeného ako „Zaslanie námietok
povinného proti exekúcii, Vyjadrenie súdneho exekútora k bodu 2. Námietok povinného proti exekúcii.“
Máme zato, že súdny exekútor dostatočne relevantným spôsobom preukázal správnosť svojho postupu
pri doručovaní oznámenia podľa § 47 ods. 4 Exekučného poriadku, na základe čoho je zrejmé, že súdny
exekútor neporušil žiadnu povinnosť ustanovenú mu Exekučným poriadkom. Povinný ďalej namieta, že
exekúcia je neprípustná, nakoľko výkon exekučného titulu je v rozpore s verejným poriadkom. Podľa
povinného rozpor s verejným poriadkom má byť daný:
A) z dôvodu vecnej nesprávnosti a nespravodlivosti Rozhodcovského rozsudku, ktorého obsah má byť
naviac v rozpore s dobrými mravmi,
B) z dôvodu, že výkonom exekučného titulu by malo dôjsť k ohrozeniu fungovania školy.
Povinný preto navrhuje, aby súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku (v znení
účinnom do 31.03.2017) exekúciu zastavil. Nakoľko však tieto povinným uvedené dôvody považujeme
v celom rozsahu za nedôvodné, uvádzame k nim nasledovné vyjadrenie: V prvom rade je potrebné
zdôrazniť, že súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o námietkach nie je oprávnený skúmať vecnú
stránku Rozhodcovského rozsudku. Hodnotenie tejto stránky veci totiž bolo predmetom nachádzacieho
konania. Exekučné konanie pritom ani nenahrádza opravné konanie. Túto skutočnosť v námietkach
potvrdzuje aj povinný. Dokonca ani súd rozhodujúci v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
čo je jediný zákonom aprobovaný prostriedok možného zrušenia rozhodcovského rozsudku, nie je
oprávnený skúmať vecnú stránku rozhodcovského rozsudku. Zákon tak počíta s minimálnymi zásahmi
všeobecných súdov do rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov. Uvedené je dané tým, že
uzatvorením rozhodcovskej zmluvy sa zmluvné strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu
ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu (obzvlášť
v prípade arbitráže z obchodno-právnych sporov). Výsledným aktom rozhodcovského konania je
rozhodcovský rozsudok, ktorý je pre účastníkov sporu rovnako záväzný ako rozsudok všeobecného
súdu. Exekučný súd preto nemôže v rámci exekučného konania zaujímať právne stanoviská a úvahy
k výroku samotného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Takýto postup súdu by bol contra
legem a do značnej miery aj popretím princípu právnej istoty (IV. ÚS 499/2011), najmä za stavu,
keď otázka možnosti takéhoto prieskumu už bola v rámci súdnej praxe vyriešená. Skutočnosť, že
povinný sa nestotožňuje s právnymi závermi uvedenými v odôvodnení Rozhodcovského rozsudku
preto nemôže viesť k záveru o jeho nesprávnosti. Aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR
vyplýva, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania (II. ÚS 218/02, IV. ÚS 252/04).
Povinný ďalej uvádza, že Rozhodcovským rozsudkom mal byť zaviazaný na zaplatenie sumy vo výške
45.538,51 EUR. K tomuto je však nutné uviesť, že toto tvrdenie je čiastočne zavádzajúce, nakoľko
povinný bol Rozhodcovským rozsudkom primárne zaviazaný zaplatiť oprávnenému istinu vo výške
10.567,20 EUR. Práve táto suma totiž predstavuje odplatu za povinným u právneho predchodcu
oprávneného objednané služby (analýzu vzdelávacie procesu). Ostatné plnenie, na ktoré bol povinný
zaviazaný sú len sankcie za omeškanie s úhradou dlžnej sumy istiny. Jedná sa pritom o bežné
sankcie v obchodnoprávnych vzťahoch, a to zákonné úroky z omeškania a zmluvnú pokutu. K
istine vymáhaného nároku uvádzame, že nárok na jej zaplatenie je plne dôvodný. Aj keď povinný
v tejto veci uviedol niektoré skutočnosti, ktoré by podľa neho mali zakladať nedôvodnosť tohto
nároku, je nutné uviesť, že všetky tieto skutočnosti sú nedôvodné. Správnosť záveru o dôvodnosti
oprávneným vymáhaného nároku (najmä istiny) je konštatovaná aj v odôvodnení Rozhodcovského
rozsudku, kde sa rozhodca s jednotlivými námietkami povinného dostatočne vysporiadal. Je preto
potrebné akceptovať, že rozhodca sa v odôvodnení Rozhodcovského rozsudku dostatočne presvedčivo
vysporiadal so všetkými pre dané konanie relevantnými skutočnosťami a dôkazmi, keď na základe
vykonaného dokazovania a na to sa vzťahujúcich logických a argumentačne presvedčivých tvrdení
jasne, jednoznačne a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil na základe akých relevantných argumentov,
skutočností a dôkazov podriadil nárok oprávneného pod príslušné právne normy a považoval ho za
dôvodný. Nakoľko sa zo strany povinného jedná v zásade o identické námietky, ako boli povinným
(žalovaným) uvádzané už počas rozhodcovského konania, v prílohe vo vzťahu k týmto prikladáme
vyjadrenia právneho zástupcu oprávneného (žalobcu) v rozhodcovskom konaní. Zmluvná pokuta, ako
inštitút záväzkového práva zabezpečujúci záväzok, je zmluvnými stranami dohodnuté plnenie pre prípad
porušenia zabezpečovanej povinnosti. Zmluvná pokuta má akcesorickú povahu vo vzťahu k hlavnému
záväzku, pričom na jej úhradu je povinný ten subjekt, ktorý porušil zabezpečenú zmluvnú povinnosť.
Inštitút zmluvnej pokuty predstavuje odôvodnenú ochranu veriteľa slúžiacu k zaisteniu pohľadávky
tým spôsobom, že má donútiť dlžníka hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku a
zároveň prináša veriteľovi kompenzáciu (paušalizovanú náhradu škody) za dobu, o ktorú sa plnenie



dlžníka oneskorilo. Zmluvná pokuta má aj sankčný charakter, lebo účastníka, ktorý poruší zmluvnú
povinnosť, trestá nepriaznivým následkom v podobe vzniku povinnosti zaplatiť peňažnú čiastku v
dohodnutej výške. V konkrétnom prípade dojednaná zmluvná pokuta vo výške 0,1% denne z dlžnej
sumy odplaty, vzhľadom na jej zabezpečovaciu a donucovaciu funkciu, zároveň aj vzhľadom k tomu,
že má slúžiť aj k úhrade prípadných škôd v majetkovej sfére veriteľa, ktoré bolo možné v konkrétnom
prípade očakávať, je primeranou majetkovou sankciou za nesplnenie povinnosti plniť riadne a včas. Je
to pritom povinný, ktorý neustálym porušovaním svojej povinnosti zaplatiť dohodnutú odplatu (istinu)
dodnes vedome už viac ako 7 rokov po lehote splatnosti udržiava stav omeškania, čím spôsobuje vznik
ďalších sankcií spojených s týmto omeškaním. Uvedené potvrdzuje aj konštantnosť judikatúry v oblasti
hodnotenia primeranosti výšky zmluvnej pokuty, keď z tejto je zrejmé, že výška zmluvnej pokuty v sadzbe
0,1% za deň omeškania s plnením peňažného záväzku nie je neprimerane vysoká. Judikatúra už v
minulosti potvrdila, že dokonca aj vyššie dojednanú hodnotu zmluvnej pokuty je možné v konkrétnom
prípade hodnotiť ako primeranú. Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR súčasne vyplýva, že aj
zmluvnú pokutu dojednanú vo forme inak primeranej dennej sankcie, ktorá len v dôsledku dlhotrvajúceho
omeškania dlžníka v konečnom dôsledku aj niekoľkokrát prevyšuje zabezpečenú pohľadávku, možno
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu považovať za primeranú, a teda v súlade s dobrými mravmi.
Dokonca ani zmluvnú pokutu vo výške 1% z dlžnej sumy za každý deň omeškania nemožno bez
ďalšieho označiť za rozpornú s dobrými mravmi. Pritom máme zato, že práve opačne doterajšie konanie
povinného (neuhradenie dlžnej sumy) po dobu už viac ako 7 rokov je bezo sporu možné hodnotiť
nie len ako porušovanie dobrých mravov, ale aj zásady poctivého obchodného styku. Pri skúmaní
primeranosti zmluvnej pokuty je preto potrebné rozlišovať medzi tým v akej výške bola zmluvná pokuta
účastníkmi dohodnutá, t.j. aká je skutočná výška zmluvnej pokuty za jeden deň omeškania, vo vzťahu
k tomu aká je uplatňovaná celková výška zmluvnej pokuty, predstavujúca kapitalizovanú sankciu za
celé obdobie omeškania povinného. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2010,
sp. zn. 9Co/369/09: „Neprimeranosť zmluvnej pokuty nemožno usudzovať z jej celkovej výšky, ak je
dôsledkom dlhodobého omeškania dlžníka a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú „dennú
sadzbu“ zmluvnej pokuty. Opačný záver je neprijateľný, lebo by vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval
dlžníka (čím by dlhšie dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodňovaný pri posudzovaní
prípadnej neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty) a znamenalo by to spochybnenie funkcií, ktoré má
zmluvná pokuta plniť. V danom prípade možno uviesť, že zmluvná pokuta vo výške 0,1% z dlžnej
čiastky za každý deň omeškania je s ohľadom ku všetkým okolnostiam daného prípadu primeraná a
dojednanie o zmluvnej pokute nie je preto neplatné podľa ust. § 39 Obč. zák. pre rozpor s dobrými
mravmi. V danom prípade sa dohoda účastníkov o výške zmluvnej pokuty neprieči dobrým mravom v
zmysle ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. Dojednaná výška zmluvnej pokuty je primeraná s ohľadom na význam a
hodnotu zabezpečovaných povinností.“ Nemožno tiež opomenúť, že v konkrétnom prípade bol povinný
zmluvnou pokutou sankcionovaný práve pre prípad, že neuhradí riadne a včas dohodnutú cenu diela.
Išlo pritom o jeho základnú povinnosť, keď v právnom vzťahu zo Zmluvy o službách jeho povinnosť
s negatívnejším dopadom na stranu poskytovateľa (právneho predchodcu oprávneného) nemožno
nájsť a jej porušenie je dozaista možné hodnotiť ako najzávažnejšie porušenie povinností povinného.
Zaplatenie ceny diela je predsa v trhovej ekonomike dozaista hlavným účelom sledovaným zmluvnými
stranami pri uzatváraní zmluvného vzťahu. Z pohľadu hodnoty a významu zabezpečovanej povinnosti,
slúžila preto dojednaná zmluvná pokuta na zabezpečenie v podstate jediného nároku poskytovateľa
voči objednávateľovi (povinnému) z uzatvorenej Zmluvy o službách. Nemožno tiež opomenúť, že
oprávnenému, resp. pred tým aj jeho právnemu predchodcovi počas omeškania povinného postupne
v priebehu viac ako 7 rokov vzniká čoraz vyššia škoda. Výšku zmluvnej pokuty je preto nutné hodnotiť
ako primeranú hodnote a významu zabezpečovanej povinnosti. Ďalej nepovažujeme za správny ani
poukaz povinného na jeho postavenie ako školy, či obmedzenie pri nakladaní s finančnými prostriedkami.
Tieto skutočnosti totiž nemôžu byť aj vzhľadom na vyššie uvedené relevantné skutočnosti, nakoľko by
z povinného vytvárali osobitý subjekt, ktorému by sa mala poskytovať akási vyššia ochrana. Povinný
a oprávnený sú však v tomto konaní rovnocennými subjektmi. Obaja sú najmä povinní dodržiavať
všeobecne záväzné právne predpisy (najmä Obchodný zákonník), avšak najmä plniť si svoje záväzky a
zmluvné povinnosti. Pre prípad, že tieto nedodržujú, musia si byť vedomí prípadných následkov, napr.
aj vo forme peňažných sankcií spojených s omeškaním s ich úhradou. V súlade s obsahom námietok
máme dokonca zato, že povinný sa na základe viacerých výslovne subjektívne hodnotených skutočností
snaží navodiť situáciu, že celý jeho majetok by mal byť vylúčený z exekúcie, resp. že vedenie exekúcie
je v rozpore s verejným poriadkom. Vo vzťahu k tomuto sa však musíme dôrazne ohradiť. Zákonodarca
totiž v zmysle Exekučného poriadku vymedzil niektoré osoby, ktoré požívajú absolútnu exekučnú
imunitu, avšak povinný medzi tieto subjekty nepatrí. Výkon exekúcie voči povinnému preto nemôže byť



hodnotený ako neprípustný pre rozpor s verejným poriadkom. V prípade, že zákonodarca by mal záujem
poskytnúť úplnú exekučnú imunitu aj školským zariadeniam, bol by tak dozaista urobil ich zaradením
medzi dané subjekty. Vo vzťahu k povinnému je preto v zmysle Exekučného poriadku možné uvažovať
len o relatívnej exekučnej imunite, kedy len presne vymedzená časť majetku povinného nepodlieha
exekúcii, avšak v pomere k zvyšnej časti majetku povinného je možné výkon rozhodnutia uskutočniť.
Len okrajovo uvádzame, že dôkazne bremeno preukázania majetku nepodliehajúceho exekúcii zaťažuje
povinného. Právnou podstatou exekúcie je totiž ručenie povinnej osoby za nútene vymáhané nároky
celým jej majetkom s výnimkou majetku, ktorý je preukázateľne vylúčený z exekúcie. Keby tak exekučný
súd námietkam povinného vyhovel, svojim rozhodnutím by úplne a v celom rozsahu vylúčil možnosť
súdnej exekúcie voči povinnému bez toho, aby bolo spoľahlivo preukázané, že povinný nemá iný
majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený. Tým by zasiahol do základného práva oprávneného na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sme názoru, že dokonca aj za predpokladu kedy by povinný
aktuálne nebol vlastníkom exekúciou postihnuteľného majetku, netvorila by táto skutočnosť sama o
sebe dôvod na zastavenie exekúcie, nakoľko a priori nemožno vylúčiť, že povinný by takýto majetok
do budúcna nadobudol. Vzhľadom k vyššie uvedenému preto práve naopak, ak povinný, hoci aj ako
škola vstupuje do zmluvných vzťahov s ostatnými subjektmi (tu právnym predchodcom oprávneného)
a po následnom neplnení zmluvy zo strany povinného je oprávnenému právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím priznaný nárok, avšak pri výkone exekúcie by mohlo ľahko dôjsť k jej zastaveniu, mohlo
by to mať za následok, že veritelia by už nemali žiadne právne prostriedky, ktorými by svoj nárok
mohli vymôcť. Aj v súlade s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR by takýto postup bol ústavne
neudržateľným, nakoľko by tým došlo k obmedzeniu základných práv fyzických a právnických osôb
vyplývajúcich im z právnych vzťahoch so štátom (školou), a to dokonca do tej miery, že tieto základné
práva a slobody nemožno primerane užívať, takže by sa stali len iluzórnymi. Jednalo by sa preto o
neprimeranú ochranu majetku štátu (školy), následkom čo by bolo, že oprávnený ako veriteľ štátu (školy)
by po zastavení exekúcie stratil účinný právny prostriedok na nútené vymoženie svojej pohľadávky. Z
rozhodovacej činnosti súdov vyplýva, že súdy opakovane aj v iných prípadoch, kde napr. ako povinný
vystupovalo dokonca zdravotnícke zariadenie, konštatovali prípustnosť vedenie takejto exekúcie (v
rozsahu Exekučným poriadkom presne vymedzenej časti majetku). Záverom uvádzame, že v zmysle §
56 ods. 10 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017) povinný môže so súdnym exekútorom
uzavrieť dohodu o postupnom splácaní vymáhanej pohľadávky, s ktorej uzatvorením oprávnený v
zásade za rozumných podmienok súhlasí. Jej uzavretie by pritom znamenalo, že exekútor by v exekúcii
iným spôsobom nepokračoval, čím by sa vylúčilo aj povinným tvrdené ohrozenie prevádzky školy.“

5. Podľa § 38 ods. 2 zákona 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.

6. Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním
exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po
vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho
vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta,
že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky
musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok
exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

7. Okresný súd z predložených listinných dôkazov a to fotokópie doručenky preukazujúcej doručenie
Upovedomenia o začatí exekúcie a Oznámenia v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku (ďalej len
„oznámenie“) povinnému dňa 13. marca 2017 zistil, že námietky proti exekúcii podal povinný v zákonnej
14-dňovej lehote.

8. Konanie o námietkach povinného proti exekúcii je sporom o začatie exekúcie, kde exekučný súd
na základe námietky povinného rozhoduje o tom, či exekúcia začala oprávnene. Námietky sú teda
procesnou obranou povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo
upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Z vyššie citovaného
ustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že predmetom námietok môžu byť skutočnosti
procesného i hmotného práva. Ich spoločným znakom je, že tieto skutočnosti nastali až po vzniku
exekučného titulu. V exekučnom konaní okresný súd už neskúma vecnú správnosť vykonateľného



rozhodnutia, na podklade ktorého je exekúcia vykonávaná, skúma len tie náležitosti tohto rozhodnutia,
ktoré sú rozhodujúce pre povolenie exekúcie.

9. Z obsahu exekučného spisu okresný súd zistil, že exekučným titulom v predmetnej exekúcii je v zmysle
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Stredoslovenského
rozhodcovského súdu so sídlom vo Zvolene (ďalej len „rozhodcovský súd“) č. 1C/9/2014-320 zo dňa
20. novembra 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. novembra 2016 a vykonateľnosť dňa 05.
decembra 2016.

10. Okresný súd je pri skúmaní námietok viazaný ustanovením § 50 Exekučného poriadku, ktoré
oprávňuje súd skúmať len skutočnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku podľa hmotnoprávnych
noriem po vzniku exekučného titulu alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo inak spôsobujú
neprípustnosť exekúcie. Ako uvádza § 38 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie, ak povinný nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. Okresný súd pri
rozhodovaní o námietkach proti exekúcii skúma len tie náležitosti, ktoré sú rozhodujúce pre povolenie
exekúcie.

11. Povinný vo svojich námietkach tvrdí, že exekučný titul nemohol nadobudnúť právoplatnosť a
vykonateľnosť z dôvodu, že Rozhodcovský rozsudok č. 1C/9/2014-320 zo dňa 20. novembra 2016
(ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) bol doručený len právnemu zástupcovi žalovaného - povinného a
nie priamo žalovanému - povinnému. Okresný súd v tomto prípade poukazuje na § 5 Rokovacieho
poriadku rozhodcovského súdu, ktorý bol dňa 24. februára 2015 zverejnený v Obchodnom vestníku
37/2015, kde je jasne uvedené, že pokiaľ si účastník zvolil zástupcu na zastupovanie v rozhodcovskom
konaní, doručujú sa všetky písomnosti určené účastníkovi len jeho zástupcovi. Rovnako sa vykonáva
doručovanie aj v zmysle § 110 ods. 1 prvá veta zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku v znení zákona č. 87/2017. Nakoľko povinný nijakým spôsobom nespochybnil svoje právne
zastupovanie advokátskou kanceláriou HALADA advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská
21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661 v rozhodcovskom konaní, okresný súd považuje doručenie
exekučného titulu povinnému za riadne a v súlade so zákonnom. Ďalej povinný namieta, že nedoručením
rozhodcovského rozsudku povinnému riadne do 31. decembra 2016 „...sa rozhodcovské konania v
zmysle § 54c ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní 31. decembrom zastavujú.“. V zmysle už
vyššie ustáleného, že doručenie právnemu zástupcovi povinného bolo vykonané riadne a v súlade so
zákonom, mal okresný súd za preukázané z doručenky nachádzajúcej sa v spise rozhodcovského súdu
č. 1C/9/2014, že predmetný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok bol právnemu zástupcovi povinného
doručený dňa 30. novembra 2016, teda do 31. decembra 2016. Z daného vyplýva, že exekučný titul
- rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Ďalej povinný namieta porušenie
povinnosti súdneho exekútora vydať v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku oznámenie, v ktorom
označí majetok podľa § 61c ods. 2. Okresný súd mal z predložených listinných dôkazov súdnym
exekútorom, ako aj samotným povinným preukázané, že súdny exekútor spolu s Upovedomením o
začatí exekúcie vydal dňa 08. marca 2017 aj oznámenie, ktoré boli riadne doručené povinnému. Podľa
názoru okresného súdu v tomto oznámení súdny exekútor riadne špecifikoval majetok, ktorý by v
zmysle § 61c ods. 2 Exekučného poriadku mohol predstavovať majetok štátu. V danom sa okresný súd
plne stotožňuje s názorom súdneho exekútora, že v čase vydávania predmetného oznámenia, súdny
exekútor nemôže vedieť presne ktorý majetok povinného bude spadať pod majetok štátu a ktorý z takto
označeného majetku bude povinným neskôr v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného
poriadku preukázaný ako majetok, ktorý je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie
verejnoprospešného účelu. Súdny exekútor postupoval správne a v súlade s Exekučným poriadkom keď
len označil množinu všetkého majetku, ktorý by prípadne mohol predstavovať majetok štátu. Teraz je na
povinnom, aby okresnému súdu v rámci konania o návrhu na zastavenie exekúcie v zmysle § § 57 ods. 1
písm. k) Exekučného poriadku vyššie špecifikované preukázal. Na základe vyššie uvedeného sa okresný
súd ani v tomto štádiu konania nemôže zaoberať neprípustnosťou exekúcie z dôvodu neexistencie
majetku, ktorý by bolo možné povinnému exekvovať. Okresný súd tiež poukazuje na to, že súdny
exekútor v tomto štádiu ešte majetok povinného žiadnym spôsobom neexekvuje. Povinný tiež poukazuje
na to, že rozhodcovský rozsudok je „...z vecného hľadiska nesprávny a až extrémne nespravodlivý“ ,
okresný súd k danému uvádza, že ako exekučnému súdu mu neprináleží o tom rozhodovať. Povinný
využil svoje právo a podal žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, a tak vecnú správnosť posúdi
Okresný súd Banská Bystrica. Záverom povinný tiež poukazuje na rozpor exekučného titulu s verejným
poriadkom, nakoľko vymáhanie predmetnej pohľadávky je v rozpore s dobrými mravmi a zásadami



poctivého obchodného styku, nakoľko sa „...oprávnený vedome domáha zaplatenia ceny za dielo, ktoré
bolo dodané vadne a ktoré napriek reklamáciám nebolo nikdy opravené“. K tomuto tvrdeniu povinného
okresný súd uvádza, že aj táto skutočnosť je na posúdení Okresného súdu Banská Bystrica v rámci
rozhodovania o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

12. Okresný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý nevyžaduje, aby v
odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Obdobne Ústavný súd SR v
uznesení III. ÚS 237/2012-8 zo dňa 13. júna 2012 konštatoval, že súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez to, aby zachádzali do všetkých detailov
uvádzaných účastníkom konania.

13. Po oboznámení sa s námietkami povinného okresný súd dospel k záveru, že námietky povinného
vznesené proti exekúcii nie sú dôvodné, a preto ich zamietol.

14. Povinný prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 05. apríla 2017 doručil okresnému súdu
návrh na odklad exekúcie. Vo svojom podaní uvádza nasledovné: „Predmetné exekučné konanie
začalo na návrh oprávneného na základe exekučného titulu, a to rozhodcovského rozsudku č.
1C/9/2014-320 zo dňa 20.11.2016 vydaného Stredoslovenským rozhodcovským súdom zriadeným
záujmovým združením právnických osôb s názvom Združenie Crypt, so sídlom Stráž 8419, 960 01
Zvolen (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Podľa ust. § 56 ods. 5 Exekučného poriadku súd povolí
odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok proti exekúcii podá žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia zamietne, po
právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii pokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie
zruší, súd exekúciu podľa tohto zákona zastaví. Povinný podal pred uplynutím lehoty na podanie
námietok dňa 19.12.2016 žalobu o zrušenie vyššie opísaného rozhodcovského rozsudku, ktorý v
predmetnom exekučnom konaní slúži ako exekučný titul, na základe čoho je v súčasnosti vedené
na Okresnom súde Banská Bystrica súdne konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku pod sp.
zn. 64 Cr 14/2016. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že v danom prípade došlo
k naplneniu zákonného dôvodu pre doklad exekúcie podľa ust. § 56 ods. 5 Exekučného poriadku,
v zmysle ktorého súd exekúciu obligatórne odloží až do dňa, kedy bude právoplatne rozhodnuté vo
veci konania o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku.“ Ako prílohy prikladá povinný Žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku zasielanú na Okresný súd Banská Bystrica, Výzvu na úhradu
súdneho poplatku, platobný predpis a Plnomocenstvo udelené pre konanie o zrušenie rozhodcovského
rozsudku.

15. Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku, súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie
námietok proti exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii pokračuje. Ak súd
žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa tohto zákona zastaví.

16. Súd môže povoliť odklad exekúcie len za predpokladu, že sú splnené podmienky vyplývajúce
z citovaných zákonných ustanovení. V nadväznosti na novú koncepciu rozhodcovského konania
zákonodarca s účinnosťou od 1. januára 2015 zaviedol obligatórny dôvod odkladu exekúcie. Ak povinný
podá v lehote na podanie námietok proti exekúcii žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, exekučný
súd vydá aj bez návrhu uznesenie o povolení odkladu exekúcie z tohto dôvodu. V závislosti od výsledku
konania o žalobe o zrušenie exekučného titulu súdny exekútor pokračuje vo vykonávaní exekúcie alebo
exekučný súd exekúciu zastaví.

Poučenie:

Proti I. výroku tohto uznesenia nie je prípustné podať odvolanie.

Proti II. výroku tohto uznesenia je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Okresný súd Žiar nad Hronom, písomne v 3 vyhotoveniach.



V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP).