Stredná odborná škola lesnícka, Akademická 16, Banská Štiavnica


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoR/10/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116224680
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6116224680.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny
Križanovej a členiek senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci
žalobcu Stredná odborná škola lesnícka, so sídlom Akademická 16, 969 26 Banská Štiavnica, IČO: 00
162 710, právne zastúpený HALADA, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01
Trnava, IČO: 36 669 661, proti žalovanému Coleco, s.r.o., so sídlom Stráž 8418, 960 01 Zvolen, IČO: 45
648 441, právne zastúpený Law Service, s.r.o., Stráž 223, 960 01 Zvolen, o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 64Cr/14/2016-278
zo dňa 31. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 64Cr/14/2016-278 zo dňa 31. októbra 2017
potvrdzuje.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského
rozsudku sp.zn. 1C/9/2014-320 zo dňa 20.11.2016 vydaného Stredoslovenským rozhodcovským súdom
zriadeného záujmovým združením právnických osôb s názvom Združenie Crypt, so sídlom Stráž 8419,
960 01 Zvolen, vydaný rozhodcom JUDr. Igorom Michalovičom, z dôvodu porušenia zásady rovnosti
účastníkov konania s poukazom na § 17 zákona č. 244/002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ( ďalej len
„ zákon o rozhodcovskom konaní“ ) a tiež z dôvodu stanoveného v § 40 ods. písm. a) bod 4 zákona
o rozhodcovskom konaní.

3. Žalobca odôvodnil podanie žaloby tým, že priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s
ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní spôsobom, ktorý mohol mať (a mal vplyv na
rozhodnutie vo veci ). Žalovaný v rozhodcovskom konaní odôvodňoval svoj nárok tým, že na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17.3.2014 na neho ako na postupníka mala byť postúpená
pohľadávka spoločnosti OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o. Šala, ktorá mala vzniknúť voči žalobcovi
na základe Zmluvy o službách č. 031209/4 zo dňa 4.12.2009. V zmysle zmluvy o službách sa spoločnosť
OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o., zaviazala pre žalobcu vyhotoviť analýzu vzdelávacieho procesu
v rozsahu a kvalite určenej v zmluve a žalobca sa zaviazal za riadne vykonanú a dodanú analýzu
zaplatiť dohodnutú odmenu. Pohľadávka, ktorá mala byť postúpená na žalovaného mala podľa
tvrdenia žalovaného predstavovať nárok na zaplatenie odplaty za vypracovanie analýzy. Žalobca v
rozhodcovskom konaní opakovane namietal, že uplatňovaný nárok je v celom rozsahu nedôvodný z



dôvodu, že analýza, ktorú spoločnosť OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o. dodala žalobcovi bola
vadná, v dôsledku čoho tejto spoločnosti voči žalobcovi nevznikla žiadna pohľadávka. Tiež namietal, že
nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky na žalovaného, pretože došlo k zrušeniu zmluvy
o službách z dôvodu odstúpenia od zmluvy. Tvrdil, že na preukázanie svojich tvrdení v rozhodcovskom
konaní navrhol vykonať viaceré podstatné dôkazy, ktoré by preukazovali, že dielo ( analýza ) bolo
vadné spoločnosť OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o. o týchto vadách diela v čase jej odovzdania
vedela, resp. musela vedieť. Konkrétne navrhol, aby rozhodcovský súd ustanovil znalca, ktorý by posúdil
odbornú skutkovú otázku, či predmetná analýza mala alebo nemala žalobcom vytýkané vady, vypočul
svedka K.. T. N. a svedka K.. C. U., Z.. Opakovane navrhoval, aby rozhodcovský súd nariadil ústne
pojednávanie. Rozhodcovský súd žiadny zo žalobcom navrhnutých dôkazov nevykonal, rozhodol bez
nariadenia ústneho pojednávania. Postupom rozhodcovského súdu, ktorý vo veci rozhodol v neprospech
žalobcu len na základe písomných vyjadrení žalovaného, došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania v neprospech žalobcu.

4. Podľa názoru žalobcu v rozhodcovskom konaní bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania
s poukazom na § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, konanie bolo vedené v rozpore so zákonom
o rozhodcovskom konaní, nakoľko rozhodcovský súd neodôvodnene odmietol vykonať žalobcom
navrhnuté relevantné dôkazy.

5. Žalobca nesúhlasí s postupom rozhodcovského súdu, ktorý svoj postup odôvodnil tým, že žalobca
vady analýzy nevytkol ( nereklamoval včas ) podľa § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka, a preto mu
práva zo zodpovednosti nemožno priznať, a tiež s názorom rozhodcovského súdu, podľa ktorého, že v
zmysle rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu a zákona o rozhodcovskom konaní nebolo možné
v danom prípade nariadiť ústne pojednávanie. Ustanovenie § 26 zákona o rozhodcovskom konaní je
potrebné vykladať tak, že pokiaľ účastník rozhodcovského konania uskutočnenie ústneho pojednávania
navrhne, rozhodcovský súd je povinný toto pojednávanie nariadiť a v tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 43Cob/102/2012 zo dňa 29.11.2012.

6. Žalobca naviac tvrdil, že rozhodcovský súd nekonal a nerozhodol nestranne a nezaujato, nakoľko
medzi žalovaným a rozhodcovským súdom existuje vzťah spriaznenosti. Konateľ spoločnosti, ktorá
vlastní nehnuteľnosť, je zároveň aj konateľom žalovaného a sídlo žalovaného a sídlo rozhodcovského
súdu je na takmer identickej adrese. Medzi uvedenými subjektmi existuje vzťah spriaznenosti.

7. Žalovaný sa v konaní bránil a tvrdil, že účastníci rozhodcovského konania sa v súlade s § 12
ods. 5 zákona o rozhodcovskom konaní podrobili predpisom Stredoslovenského rozhodcovského súdu,
že zmluvné strany sa v rozhodcovskej doložke podľa § 3 ods. 3 a § 26 ods. 3 veta prvá zákona
o rozhodcovskom konaní v spojení s § 10 ods. 1 rokovacieho poriadku dohodli na písomnej forme
rozhodcovského konania, preto nebola v tomto prípade prípustná aplikácia § 26 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní. Dôvody, ktoré viedli rozhodcu k záveru o nevykonaní dôkazu mali základ v
hmotnoprávnom posúdení uplatneného nároku v rozhodcovskom konaní, ktoré už v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku nie je možné skúmať. Hodnotenie a závery rozhodcu zodpovedajú zásadám
formálnej logiky a vychádzajú zo zistenia skutkového stavu veci, ktorý bol podriadený pod príslušné
právne normy. Žiadal preto žalobu zamietnuť.

8. Okresný súd zistil, že žalovaný si v rozhodcovskom konaní uplatnil nárok zo zmluvy o službách
č. 031209/4, uzatvorenej dňa 4.12.2009 medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou OPEN
DOOR INTERNATIONAL, s.r.o. , Šala, ako poskytovateľom. Bolo preukázané, že rozhodcovská
doložka bola zmluvnými stranami dojednaná v článku 5 bod 5.1 v zmluve o službách a sporná
nebola ani skutočnosť, že žalovaný sa stal veriteľom žalobcu na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok uzatvorenej dňa 17.3.2014 medzi žalovaným ako postupníkom a spoločnosťou OPEN
DOOR INTERNATIONAL, s.r.o. Šala, ako postupcom. V tejto súvislosti okresný súd prioritne poukázal na
to, že zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve, uzatvorenej vo forme rozhodcovskej doložky nevylúčili,
že zaväzuje aj právnych nástupcov strán. S postúpenou pohľadávkou preto prechádzali všetky
práva s ňou spojené a rozhodcovská doložka zaväzovala aj žalovaného, ako singulárneho právneho
nástupcu spoločnosti OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o. Šala ( § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, § 534 ods. 2 Občianskeho zákonníka ).



9. Zmluvné strany sa podľa v článku 5 bod 5.1 zmluvy o službách a v zmysle § 3 a 4 ods. 1
zákona o rozhodcovskom konaní dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmluvy
o službách, predložia na rozhodnutie výlučne Stredoslovenskému rozhodcovskému súdu, podľa
ustanovení rokovacieho poriadku a štatútu Stredoslovenského rozhodcovského súdu platného v čase
začatia konania. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že aj podľa v tom čase platnej zákonnej úpravy,
zmluvné strany sa mohli dohodnúť, že spor predložia na rozhodnutie určitému Stálemu rozhodcovskému
súdu. V zmysle § 12 ods. 6 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 v takom
prípade platí, že zmluvné strany sa podrobujú predpisom Stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13 a
14, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto Stálym rozhodcovským súdom,
ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak. Rozhodcovský súd pripravoval a viedol rozhodcovské
konanie podľa svojho Rokovacieho poriadku (§ 26 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní v znení
účinnom do 31.12.2014 ). S poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku platným v čase
začatia rozhodcovského konania, ak sa účastníci konania najneskôr do začatia rozhodcovského konania
nedohodnú inak, neoznámia to rozhodcovskému súdu, rozhodcovské konanie je písomné a podľa §
10 bod 2 rozhodcovský súd môže rozhodnúť, že na prejednanie sporu, jeho časti alebo na vykonanie
niektorého dôkazu nariadi ústne pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov aspoň päť pracovných dní
pred termínom pojednávania.

10. Keďže žalobca najneskôr do začatia rozhodcovského konania, t.j. do 21.3.2014 nepreukázal, že by
sa účastníci rozhodcovského konania dohodli, že rozhodcovské konanie bude ústne a že by túto dohodu
rozhodcovskému súdu strany oznámili. S poukazom na § 10 ods. 1 rokovacieho poriadku, platilo, že
rozhodcovské konanie bude písomné. V posudzovanom prípade sa účastníci rozhodcovského konania
dohodli na forme rozhodcovského konania, a to na písomnej forme rozhodcovského konania, nebolo
potrebné, aby rozhodcovský súd rozhodol, či nariadi ústne pojednávanie, alebo či konanie bude písomné
( § 26 ods. 1 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní ).

11. Sporná medzi stranami bola otázka, či vzhľadom na rozhodcovskú doložku, rokovací poriadok a na
zákonnú úpravu, rozhodcovský súd ústne pojednávanie nariadiť mohol a mal.

12. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že rozhodcovské konanie začalo dňa 23.1.2014, pred
novelou zákona prijatou zákonom č. 336/2014 Z.z. Žalobca návrh, aby rozhodcovský súd nariadil ústne
pojednávanie podal v doplnení žalobnej odpovede zo dňa 27.3.2015, kedy zákonodarca jednoznačne
už upravil, že rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského
konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania
nedohodli inak, (§ 26 ods. 1 veta druhá zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1.1.2015
v spojení s § 54b ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) . Zákonodarca jednoznačne odstránil
prípadné nejasnosti o tom, či v situáciách, ak sa účastníci rozhodcovského konania dohodli inak,
mal rozhodcovský súd nariadiť ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj
na návrh účastníka rozhodcovského konania. Podľa okresného súdu ustanovenia právneho predpisu
sa vykladajú nielen jednotlivo ale aj v ich súvislostiach. Preto ak zákonodarca v prvej vete § 26
ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 upravil, že ak sa účastníci
rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či
nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Nie je možné druhú vetu § 26 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 vykladať jednotlivo tak, že rozhodcovský
súd bol povinný na návrh účastníka rozhodcovského konania nariadiť ústne pojednávanie, ale je
potrebné ju v súvislostiach vykladať tak, že ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme
rozhodcovského konania, rozhodcovský súd nielen na základe vlastného rozhodnutia, ale aj na návrh
účastníka rozhodcovského konania rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude
písomné a ústne pojednávanie nariadi vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania. Rovnako potom
bolo potrebné ustanovenie § 26 ods. 1 vykladať aj v súvislosti s § 26 ods. 2 zákona v znení účinnom
do 31.12.2014, podľa ktorého rozhodcovský súd pripravoval a viedol rozhodcovské konanie v súlade s
pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania a ak sa nedospelo k dohode o pravidlách,
rozhodca pripravoval a viedol konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne,
rýchlo a hospodárne a vykladať aj v súvislostiach s § 26 ods. 3 v znení účinnom do 31.12.2014, podľa
ktorého Stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho
poriadku.



13. Okresný súd považoval tvrdenie žalobcu, že rokovací poriadok rozhodcovského súdu možnosť
nariadenia ústneho pojednávania na návrh účastníka nevylúčil, keď podľa § 10 ods. 2 rokovacieho
poriadku rozhodcovský súd mohol rozhodnúť, že na prejednanie sporu, jeho časti alebo na
vykonanie niektorého dôkazu nariadi ústne pojednávanie. Podľa názoru okresného súdu išlo len o
možnosť rozhodcovského súdu na návrh účastníka ústne pojednávanie nariadiť, nešlo o povinnosť
rozhodcovského súdu vždy na návrh účastníka ústne pojednávanie nariadiť.

14. Okresný súd konštatoval, že rozhodcovský súd mohol rozhodnúť o nariadení ústneho pojednávania
v danej veci, ak to považoval za potrebné a nevyhnutné najmä na dokazovanie, ktoré navrhol žalobca.
Uviedol, že rozhodcovský súd sa v odôvodnení rozhodcovského rozsudku dôsledne vysporiadal s
otázkou, prečo ústne pojednávanie nenariadil . Do začatia rozhodcovského konania rozhodcovskému
súdu nebola doručená dohoda účastníkov konania, ktorá by podľa § 10 ods. 1 rokovacieho poriadku
v spojení s § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zakladala vôľu účastníkov viesť konanie
inak než v písomnej forme tak, ako to bolo rozhodnuté v rozhodcovskej doložke, resp. odkazom na
rokovací poriadok rozhodcovského súdu. Počas konania nebol povinný nariadiť ústne pojednávanie,
pretože námietky uvádzané žalobcom (v rozhodcovskom konaní žalovaným ), v jeho procesnej obrane
nezakladali potrebu ústneho pojednávania a to s poukazom na výsledok rozhodcovského konania, ktorý
primárne závisel od zodpovedania otázky, či žalovaný riadne a včas uplatnil u právneho predchodcu
žalobcu vady diela. Rozhodcovský súd na základe predložených listinných dôkazov a písomných
vyjadrení mal nesporne preukázané, že žalovaný riadne a včas u žalobcu vady diela neuplatnil.
Rozhodcovský súd nariadenie ústneho pojednávania považoval v rozpore so zákonom a zmluvnou
voľnosťou strán rozhodcovskej doložky.

15. Bez toho aby posudzoval hmotnoprávnu stránku uplatneného nároku okresný súd mal za to,
že v danom prípade nie je možné hovoriť ani o svojvôli rozhodcu pri hodnotení dôkazov a pri
rozhodnutí nevykonať žalobcom navrhnuté dôkazy. Pre rozhodcovské konanie platí, že rozhodcovský
súd uváži výber a spôsob vykonania dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu v
zmysle § 27 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní a platí, že výsledky dokazovania hodnotí
rozhodcovský súd nestranne podľa svojej úvahy v zmysle § 27 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku uviedol ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia, právne
argumenty účastníkov, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a uviedol prečo vykonanie ďalšieho
dokazovania nebolo potrebné. Uviedol, že ani nevykonal znalecké dokazovanie, ktoré považoval za
nadbytočné a nehospodárne najmä z dôvodu, že žalovanému nebolo možné priznať žiadne práv a z vád
diela a na posúdenie Analýzy neboli potrebné vedecké poznatky, ktoré by rozhodcovský súd nemohol
zistiť porovnaním diela dohodnutého v zmluve s predloženou Analýzou a zistiť prípadné nedostatky.

16. Z uvedených dôvodov okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovský súd nenariadením ústneho
pojednávania a nevykonaním všetkých žalobcom navrhnutých dôkazov neporušil v neprospech žalobcu
zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Nebolo povinnosťou rozhodcovského súdu
na návrh žalobcu nariadiť ústne pojednávanie. Rozhodcovský súd vyhodnotil listinné dôkazy ako
dostačujúce pre rozhodnutie veci, dostačujúce pre posúdenie uplatnenej obrany žalobcu a nevykonanie
všetkých žalobcom označených dôkazov rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku dostatočne a
dôsledne objasnil.

17. K námietke žalobcu, ktorý poukazoval na inú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ktorá
nenariadenie ústneho pojednávania v rozhodcovskom konaní vyhodnotila ako porušenie zásady
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania ( rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 43
Cob/102/2012 zo dňa 29.11.2012). Okresný súd uviedol, že súd v uvedenom konaní posudzoval
porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, z iného skutkového stavu, kedy sa
strany v rozhodcovskej doložke nedohodli na písomnej forme rozhodcovského konania. Preto okresný
súd pri rozhodovaní tohto sporu nezohľadnil rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní vyššie uvedenom. Samotná skutočnosť, že rozhodcovský súd nenariadi ústne pojednávanie
napriek návrhu účastníka konania, nemusí byť vždy porušením zásady rovnosti účastníkov konania.
Vždy je potrebné vyhodnotiť z akého dôvodu účastník navrhuje ústne pojednávanie, pričom sa prihliada
aj k štádiu konania.

18. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcej sa o nesprávnosti a nespravodlivosti rozhodcovského
rozsudku okresný súd uviedol, že v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku súd



neposudzuje hmotnoprávnu stránku uplatneného nároku. Žalobca si je plne vedomý toho, že v tomto
konaní súd nemôže skúmať vecnú správnosť rozhodcovského konania.

19. K tvrdeniu žalobcu o možnosť vzťahu spriaznenosti medzi rozhodcovským súdom a žalovaným
okresný súd uviedol, že sa jedná len o všeobecné tvrdenia žalobcu, ktoré nepredstavovali konkrétny
dôvod predpojatosti vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Samotný žalobca uviedol, že nemá žiadny
priamy dôkaz o vzťahu so žalovaným, resp. jeho právnym zástupcom a rozhodcovským súdom. Z
dôvodu predpojatosti rozhodcu neboli porušené zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.

20. K námietke žalobcu, ktorý tvrdil, že rozhodcovský súd, ktorý vydal napadnutý rozsudok nespĺňa
od 1.1.2017 podmienky stanovené zákonom v rozhodcovskom konaní, že nemôže 31.12.2016
uskutočňovať rozhodcovské konania ani vydávať rozhodcovské rozsudky, že v prípade, ak dôjde k
zrušeniu napadnutého rozhodcovského rozsudku, predmetná vec by sa dostala na rozhodnutie pred
všeobecným súdom, čím by došlo k odstráneniu akýchkoľvek rizík týkajúcich sa možného vzťahu
spriaznenosti medzi žalovaným a rozhodcovským súdom, a bolo by možné prejednať vec v riadnom
súdnom konaní u zákonného, nestranného a nezávislého sudcu v konaní, v ktorom mu bude umožnené
riadne preukazovať svoje tvrdenia a v ktorom bude zachovaná rovnosť, okresný súd poukázal
na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej uzavretím rozhodcovskej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu
ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je
súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť
k orgánom verejnej moci a strany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych
dôsledkov svojho rozhodnutia, uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom
súkromnoprávnej osoby - rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich
základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným právom vyplývajúcim z § 40 zákona
o rozhodcovskom konaní ( uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky v sp.zn. PLz.ÚS V/2015-14
zo dňa 18.11.2015, ods. 27 ). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, si teda
strany musia byť vedomé, že vlastnou vôľou prejavia súhlas aj s tým, že ich spor nebude rozhodovať
všeobecný súd a nebudú mať možnosť na opravné prostriedky v rozsahu a spôsobom, ako je to v
civilnom sporovom konaní, resp. ako to bolo v občianskom súdnom konaní.

21. Podľa názoru okresného súdu žalobca nepreukázal, že priebeh rozhodcovského konania bol
v rozpore s ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní a skutočnosti, ktoré žalobca uviedol,
by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Keďže žalobca nepreukázal dôvody na zrušenie
rozhodcovského rozsudku, nepovažoval žalobu žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku za
dôvodnú.

22. Okresný súd aj bez návrhu preskúmal, či sú tu dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a
výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku s poukazom na § 40 ods. 1 písm. b), ods. 2 a § 50 ods. 2
zákona o rozhodcovskom konaní. Zistil, že v rozhodcovskom konaní bol nárok uplatnený z nájomnej
zmluvy, záväzok bol zabezpečený ručením a podľa právneho poriadku Slovenskej republiky bolo možné
predmet sporu riešiť o rozhodcovskom konaní. Podľa Dôvodov správy pojem verejný poriadok by
sa v súlade s medzinárodnou praxou mal vykladať reštriktívne a s ohľadom na záujem podporovať
rozhodcovské konania a zrušenie rozhodcovského rozsudku pre rozpor s verejným poriadkom bude
adekvátnym prostriedkom nápravy v prípade, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným
činom rozhodcu, znalca alebo svedka, alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci.

23. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, žalovanému ktorý mal v konaní
plný úspech priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

24. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodu stanoveného
v § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“ ), že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, žalobe v plnom rozsahu
vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.



25. Žalobca neakceptuje závery okresného súdu, že pokiaľ rozhodcovský súd v odôvodnení
rozhodcovského rozsudku uviedol prečo žalobcom navrhnuté pojednávanie a dôkazy v rozhodcovskom
konaní nevykonal, tak nedošlo k porušeniu práv žalobcu, keďže bolo na úvahe rozhodcovského súdu, či
predmetné pojednávanie a navrhnuté dôkazy vykoná alebo nie. Tento záver okresného súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa okresného súdu rozhodcovský súd v rozhodcovskom
konaní sa môže v zásade svojvoľne rozhodnúť o tom, či určité navrhnuté dôkazy vykoná alebo nevykoná
bez možnosti kontroly tohto postupu zo strany všeobecného súdu. V prípade, ak rozhodcovský súd
odmietne vykonať určitý dôkaz, podľa názoru okresného súdu postačí, ak v rozhodnutí uvedie dôvod
jeho nevykonania, a všeobecný súd sa v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku už nemôže
zaoberať tým, či nevykonanie dôkazu mohlo mať vplyv na rozhodnutie rozhodcovského súdu vo veci
samej ( teda, či nebolo svojvoľné ). Tento záver je v priamom rozpore so znením zákona, konkrétne
ustanovením § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého je dôvodom
na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj stav, keď priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore
s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Všeobecný súd nemôže preskúmavať správnosť rozhodnutia rozsudku z hmotno-právneho hľadiska, zo
zákona má právo posudzovať možný vplyv nesprávneho postupu rozhodcovského súdu na rozhodnutie
vo veci. Nevykonanie dôkazov navrhnutých niektorým účastníkom rozhodcovského konania môže za
určitých okolností predstavovať porušenie práva na rovnosť účastníkov rozhodcovského konania a
porušenie ustanovenia § 17 zákona o rozhodcovskom konaní. V rámci konania podľa § 40 zákona o
rozhodcovskom konaní súd môže posudzovať, či nevykonanie navrhnutých dôkazov mohlo mať vplyv na
rozhodnutie vo veci, či išlo o dôkazy smerujúce ku skutočnostiam podstatným pre meritórne rozhodnutie
rozhodcovského súdu.

26. Okresný súd sa mal zaoberať tým, či vykonanie navrhnutých dôkazov a uskutočnenie navrhnutého
pojednávania mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci ak by dospel k záveru, že dôkazy smerovali
k preukázaniu skutočností, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci, bolo by nepochybné,
že postupom rozhodcovského súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského
konania. V opačnom prípade rozhodcovský súd by v zásade vôbec nemusel rešpektovať zásadu
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a mohol by ktorémukoľvek účastníkovi rozhodcovského
konania odňať možnosť dokazovať svoje tvrdenia bez toho, aby takýto postup rozhodcovského súdu
podliehal súdnej kontrole. Z týchto dôvodov okresný súd nesprávne interpretoval a aplikoval § 17 v
spojení s § 40 ods. 1 písm. a) ZKR, a dospel k nesprávnemu záveru keď konštatoval, že nedošlo k
porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Okresný súd dôvody pre odmietnutie
vykonania dokazovania a pojednávania nepodrobil reálnej súdnej kontrole, neskúmal či mohli mať
vplyv na rozhodnutie vo veci, tento nesprávny postup. Okresný súd vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, nesprávne vyložil a aplikoval príslušné ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní,
čo je dôvodom na zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

27. Jediným dôvodom, pre ktorý by rozhodcovský súd mohol odmietnuť vykonanie navrhnutých dôkazov
bez toho, aby zasiahol do práv dotknutého účastníka konania, by bola skutočnosť, že predmetné
dôkazy by boli vo vzťahu k predmetu konania nepodstatné a výsledok takéhoto dokazovania by
nemohol mať relevanciu pre rozhodnutie vo veci samej. Relevantné dôkazy smerujúce k preukázaniu
skutočnosti podstatných pre rozhodnutie rozhodcovský súd vykonať musí a uvedené závery potvrdzuje
aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 6Cdo 259/2010 zo dňa 26.1.2011
a rovnako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Cdo 1201/2007. Žalobca
v rozhodcovskom konaní navrhol vykonať viaceré výsluchy svedkov a vo veci vykonať znalecké
dokazovanie rozhodcovským súdom za účelom preukázania, že dielo bolo dodané s vadami, že
zhotoviteľ v čase jeho dodania o týchto vadách vedel. Neuplynula preto lehota na uplatnenie práv zo
zodpovednosti za vady dodaného diela vzhľadom na § 428 ods. 3 v spojení s § 562 ods. 3 Obchodného
zákonníka. Navrhnutým dokazovaním žalobca chcel preukázať, či žalobcovi bolo možné priznať právo
zo zodpovednosti za vady, či došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy a k zániku domnelej žalovanej
pohľadávky. Rozhodcovský súd odmietol vykonať navrhnuté dôkazy, odmietol nariadiť pojednávanie
o čom žalobcu neupovedomil. Až z rozhodcovského rozsudku sa dozvedel že rozhodcovský súd
navrhnuté dôkazy nevykonal. Ďalej v odvolaní žalobca opäť poukázal na rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp.zn. 43Cob/102/2012 zo dňa 29.1.2012, v ktorom súd konštatoval, že ak účastník
pojednávanie navrhuje nariadiť za účelom vykonania dokazovania relevantného pre rozhodnutie vo
veci samej, má jeho nenariadenie za následok porušenie „ rovnosti zbraní“. Rozhodcovské konanie je
písomné, ak sa strany nedohodli inak, zároveň však zostáva zachovaná možnosť nariadiť pojednávanie



na návrh niektorého účastníka v prípade, ak je to pre rozhodnutie nevyhnutné. Podľa názoru žalobcu
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 43Cob/102/2012 zo dňa 29.11.2012 je v plnom
rozsahu akceptovateľný aj na dané konanie.

28. Žalobca názor okresného súdu, že nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku ani
podľa § 40 ods. 1 pím. b) v spojení s § 50 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, považuje za
zmätočný. Predmetom sporu bola pohľadávka na zaplatenie odplaty za dodané dielo - analýzu a nie
nárok z nájomnej zmluvy, ktorý by bol zabezpečený ručením. Ide o vadné odôvodnenie rozhodnutia,
ktoré má povahu tzv. inej vady konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa
§ 365 ods. 1 písm. d) CSP existuje zákonný dôvod na zrušenie takéhoto rozhodnutia. Má za to,
že v danom prípade boli naplnené podmienky pre zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že
výkon rozhodcovského rozsudku je v rozpore s verejným poriadkom, hrubo sa prieči dobrým mravom.
Žalobca ako škola financovaná z verejných prostriedkov štátneho rozpočtu a z rozpočtu samosprávneho
kraja je zaviazaná na úhradu enormne vysokej pohľadávky za dodanie dokumentu, ktorý nielenže
nevyhovuje podmienkam dohodnutým v zmluve, ale je dokonca plagiátorom školských referátov, ktorý
si zhotoviteľ stiahol z internetu, o čom sa najneskôr po skončení rozhodcovského konania dozvedel.
Zároveň svojho odvolania opäť zdôraznil, že rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní odmietol
sa zaoberať námietkami žalobcu o vadnosti dodanej analýzy, odmietol vykonať akékoľvek žalobcom
navrhnuté dôkazy, ktorými chcel preukázať svoje tvrdenia o nedôvodnosti uplatnenej pohľadávky, hoci
na takýto postup rozhodcovského súdu neexistoval zákonný dôvod. V rozhodcovskom konaní bolo
porušené jeho právo na rovnosť účastníkov rozhodcovského konania, a táto skutočnosť mohla mať
vplyv na rozhodnutie vo veci samej. V dôsledku nezákonného postupu rozhodcovského súdu došlo
k vydaniu extrémne nespravodlivého rozhodcovského rozsudku, ktorého dôsledky ohrozujú samotnú
existenciu školy žalobcu. Pokiaľ by došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku vďaka prijatej novele
zákona o rozhodcovskom konaní, predmetná vec by sa nemohla rozhodovať v rozhodcovskom konaní
pred rozhodcovským súdom. Žalobca by dostal reálnu šancu brániť svoje práva a dokazovať podstatné
skutočnosti v konaní pred všeobecným súdom.

29. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný uviedol, že zmluvné strany sa v rozhodcovskej doložke
dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmluvy o službách budú riešené v rozhodcovskom
konaní pred Stredoslovenským rozhodcovským súdom podľa Rokovacieho poriadku a Štatútu
Slovenského rozhodcovského súdu. Účastníci rozhodcovského konania v súlade s § 12 ods. 5 zákona
o rozhodcovskom konaní sa podrobili predpisom Stredoslovenského rozhodcovského súdu ( Štatútu a
Rokovacieho poriadku ). Rozhodcovský súd vzhľadom na existenciu dohody zmluvných strán o písomnej
forme rozhodcovského konania nebol povinný nariadiť ústne pojednávanie a to dokonca ani na žiadosť
jedného z účastníkov rozhodcovského konania. Zmluvné strany v rozhodcovskej doložke v zmysle §
26 ods. 1 ZKR dohodli, že rozhodcovské konanie bude vedené podľa Rokovacieho poriadku a Štatútu
Stredoslovenského rozhodcovského súdu, zmluvné strany sa v zmysle § 3 ods. 3 a § 26 ods. 3 prvá veta
zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku dohodli na písomnej
forme rozhodcovského konania a účastníci rozhodcovského konania v zmysle § 10 ods. 1 Rokovacieho
poriadku najneskôr do začatia rozhodcovského konania neoznámili rozhodcovskému súdu, že by sa
dohodli na inej forme rozhodcovského konania. V tomto prípade nie je preto prípustná aplikácia §
26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že pokiaľ by aj procesné predpisy pripúšťali
možnosť nariadiť ústne pojednávanie, jednalo by sa vždy maximálne len o možnosť pojednávanie
nariadiť, nikdy nie o povinnosť. Bolo na úvahe rozhodcu, ako v konkrétnom prípade aj na podklade
iných v konaní vykonaných dôkazov, najmä listinných vyjadrení oboch strán sporu daný stav posúdiť
po skutkovej a právnej stránke, a či dospeje alebo nedospeje k záveru o potrebe vykonania ďalších
dôkazov. V danom prípade rozhodca na základe viacerých dôkazov dospel k jednoznačnému záveru,
že vykonanie ďalších dôkazov nie je potrebné ani hospodárne, ďalšie žalobcom navrhované dôkazy k
už zistenému skutkovému a právnemu stavu veci neboli spôsobilé zmeniť výsledok konania a nemali
relevanciu pre rozhodnutie vo veci samej. Uviedol, že podľa R. J. N. a H.. R.. Y.M., T.., „ V rámci
rozhodcovského konania nemusí v zásade prebehnúť ústne pojednávanie. Odsek 1 je formulovaný
ako dispozitívne ustanovenie a konanie, resp. nekonanie ústneho pojednávania je tak predmetom
dohody strán.“ „ Ak sa strany rozhodcovskej zmluvy, resp. účastníci rozhodcovského konania dohodli na
výlučne písomnej forme rozhodcovského konania, je rozhodcovský súd touto dohodou viazaný a ústne
pojednávanie nariadiť nemôže. To platí dokonca aj vtedy, ak jeden z účastníkov napriek existencii dohody
o forme rozhodcovského konania nariadenie ústneho pojednávania v priebehu konania navrhne“. V
danom prípade nie je aplikovateľné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré je založené na



právnych predpisoch vydaných pred účinnosťou zákona č. 336/2014 Z.z., ktorým od 1.1.2015 došlo k
novelizácii ust. § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Pôvodný text zákona vyvoláva otázky, či
povinnosť rozhodcovského súdu nariadiť ústne pojednávanie na žiadosť jedného účastníka je alebo nie
je daná a túto nepresnosť zákona zákonodarca danou novelou odstránil, keď expressis verbis stanovil,
že táto povinnosť rozhodcovského súdu je daná len za podmienky, že účastníci konania sa nedohodli
inak.

30. Rozhodcovský súd v súlade s § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku a s dohodnutou písomnou formou
rozhodcovského konania zisťoval stav veci na základe tvrdení účastníkov rozhodcovského konania
obsiahnutých v písomných podaniach. Ustanovenie § 10 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní
neurčuje rozhodcovskému súdu povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, ako je tomu napr. v prípade
žiadosti účastníka konania ako jeho nariadenie bez predchádzajúcej existencie dohody účastníkov
konania na forme rozhodcovského konania, ale podáva rozhodcovskému súdu len možnosť rozhodnúť,
či ústne pojednávanie nariadi alebo nenariadi. Zákon o rozhodcovskom konaní naviac nestanovuje na
základe akých kritérií má rozhodcovský súd zvážiť nariadenie ústneho pojednávania, je preto len na
subjektívnej povahe a posúdení rozhodcu, či v konkrétnom spore pojednávanie nariadi ( rozhodnutie
Okresného súdu Bratislava IV., č.k. 10Cb/193/2010-133 ).

31. K námietke žalovaného, že okresný súd mal posudzovať aj to, či rozhodcovským súdom nevykonané
dokazovanie navrhnutých dôkazov mohol mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej uviedol, že v
rozhodcovskom konaní rozhodca mal preukázané, že žalobca v súlade s ustálenou judikatúrou a
relevantnými právnymi normami neuplatnil svoje práva z vád diela u právneho predchodcu žalovaného
riadne a včas, preto nebolo možné v rozhodcovskom konaní priznať žalobcovi práva z vád diela, a preto
v rozhodcovskom konaní nevykonal navrhnuté znalecké dokazovanie, či výsluch svedkov. Vykonanie
týchto dôkazov považoval rozhodcovský súd za nadbytočné, ktoré by neprispeli k zisteniu skutočností
významných pre rozsúdenie predmetu sporu. Rozhodca tiež poukázal aj na účastníkmi dohodnutú
písomnú formu rozhodcovského konania. Dôvody, ktoré viedli rozhodcu k záveru o ich nevykonaný mali
základ v hmotnoprávnom posúdení v rozhodcovskom konaní uplatneného nároku, ktoré v konaní o
zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je možné skúmať.

32. Žalovaný má za to, že okresný súd v odôvodnení rozsudku jasne a správne uviedol, že žalobcom
uvádzané skutočnosti nemohli mať vplyv na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní, že rozhodcovský súd
nenariadením ústneho pojednávania a nevykonaním všetkých žalobcom navrhnutých dôkazov neporušil
v neprospech žalobcu zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, keď nebolo povinnosťou
rozhodcovského súdu na návrh žalobcu nariadiť ústne pojednávanie a rozhodcovský súd vyhodnotil
listinné dôkazy ako dostačujúce pre rozhodnutie vo veci, pričom rozhodcovský súd v rozhodcovskom
konaní dostatočne a dôsledne odôvodnil nenariadenie ústneho pojednávania a nevykonanie všetkých
žalobcom označených dôkazov. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že rozhodcovský súd nevykonal žiadny
žalobcom navrhnutý dôkaz, pretože rozhodcovský súd ustálil záver o dôvodnosti žalobou uplatneného
nároku na zaplatenie dlžnej sumy aj po vyhodnotení žalobcom predložených vyjadrení a ich príloh -
listinných dôkazov, preto ďalšie dokazovanie nebolo prípustné jednak z dôvodu prípadného rozporu
takéhoto dokazovania s procesnými predpismi, ktorými sa rozhodcovské konanie riadilo - písomná forma
konania, ale aj z dôvodu, že žalobcom navrhnuté dôkazy nemohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci
samej, keď rozhodcovský súd priamo zo zákona nemohol žalobcovi priznať práva z vád diela. Žalovaný
nepovažuje za správny a dôvodný argument žalobcu, ktorý poukázal na rozhodnutie českých súdov v
otázke hodnotenia procesných ustanovení, ktorými sa riadilo rozhodcovské konanie. V tejto súvislosti
uviedol, že závery týchto rozhodnutí nie je možné aplikovať na prejednávaný spor vzhľadom na určité
rozdiely v ustanovení, ktoré upravujú rozhodcovské konanie v Českej republike a Slovenskej republike a
zároveň aj z toho dôvodu, že predmetom daných rozhodnutí je hodnotenie iného skutkového a právneho
stavu.

33. K námietke žalobcu o tom, že okresný súd v rozsudku v bode 42. uviedol, že sa jednalo o nárok
z nájomnej zmluvy žalovaný uviedol, že zrejme ide o chybu v písaní, ktorá nemohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci dokonca ani zmätočnosť odôvodnenia rozsudku. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd hodnotil skutkový a právny stav veci, keď tento v
ostatných častiach odôvodnenia popísal správne a z kontextu celého odôvodnenia je zrejmé, akými
úvahami sa okresný súd riadil a na akom skutkovom a právnom základe vo veci rozhodol. Táto chyba



nie je spôsobilá mať za následok možnosť zrušenia alebo zmeny napadnutého rozsudku. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.

34. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý v podstate uviedol, rovnakú argumentáciu
ako v podanom odvolaní a zhrnul podstatné skutočnosti tak, že žalobcovi ako objednávateľovi bolo
zhotoviteľom dodané vadné celkom nepoužité dielo - dokument označený ako Analýza vzdelávacieho
procesu, ktorá bola v skutočnosti plagiátorom stiahnutým z internetu zostavením zverejnených školských
referátov na portáli O. Dielo navyše bolo nekompletné, absentovala celkom jedna abligátorne dohodnutá
časť, preto žalobca odmietol za dodané dielo žalovanému zaplatiť. Žalobca reklamoval vady u
zhotoviteľa, uplatnil si zákonné práva zo zodpovednosti za vady a to právo na opravu diela a následne
právo na odstúpenie od zmluvy. V rozhodcovskom konaní si uplatnil žalovaný voči žalobcovi pohľadávku
na zaplatenie ceny za predmetné dielo a za účelom preukázanie, že dielo bolo žalobcovi dodané vadne
a o vadnosti diela v čase dodania zhotoviteľ vedel navrhol vykonať v rozhodcovskom konaní výsluchu
konkrétnych osôb a nariadiť znalecké dokazovanie za účelom posúdenia odbornej otázky, či dielo má
ním vytknuté vady. O vadnosti diela zhotoviteľ vedel, preto mohla uplynúť lehota na vytknutie vád
diela. V súvislosti s výsluchom navrhnutých svedkov žalobca navrhol, aby rozhodcovský súd vo veci
nariadil pojednávanie. Rozhodcovský súd odmietol vykonať akýkoľvek žalobcom navrhnutý dôkaz, pred
vydaním rozhodcovského rozsudku žiadnym spôsobom žalobcu o tejto skutočnosti neupovedomil, vydal
rozhodcovský rozsudok a zaviazal žalobcu na náhradu celej žalovanej pohľadávky. Len z odôvodnenia
rozhodcovského rozsudku sa dozvedel, že rozhodcovský súd vyhodnotil ním navrhnuté dôkazy ako
nadbytočné, pretože zistil, že žalobca nevytkol vady diela zhotoviteľovi včas, z tohto dôvodu žalobcovi
nebolo možné priznať nároky z vád diela a nebolo potrebné preukazovať ani vadnosť diela. Ďalej uviedol,
že chce aby o jeho veci rozhodol nezávislý nestranný orgán, ktorý umožní v konaní dokazovať ním
tvrdené skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie o nároku žalovaného.

35. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, v ktorom opäť uviedol tie isté argumenty uvedené vo
vyjadrení k podanému odvolaniu.

36. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrário a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok okresného súdu je vecne správny.

37. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

38. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
správny tak po skutkovej ako aj právnej stránke, okresný súd dostatočne zistil skutkový stav veci a svoje
rozhodnutie s ohľadom na všetky sporné skutočnosti riadne odôvodnil. Odvolací súd uvádza, že žalobca
v podanom odvolaní uvádzal a namietal zhodné skutočnosti ako v konaní pred okresným súdom, s
ktorými sa však okresný súd riadne vysporiadal. So závermi okresného súdu sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a odkazuje na skutočnosti uvádzané súdom v odôvodnení predmetného rozsudku,
pričom na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že dôvody, pre ktoré žalobca žiada zrušiť
rozhodcovský rozsudok, tak ako ich tvrdil žalobca, neboli v konaní preukázané a podanú žalobu odvolací
súd považuje za nedôvodnú a neopodstatnenú rovnako ako samotné odvolanie.

39. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP, odvolací súd posudzoval podstatné odvolacie tvrdenie
žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci spočívajúcom v tom, že rozhodcovský súd pred vydaním
rozhodcovského rozsudku odmietol vo veci nariadiť ústne pojednávanie za účelom výsluchu ním
navrhnutých svedkov, odmietol vykonať navrhnuté dôkazy, znalecké dokazovanie čo podľa názoru
žalobcu malo za následok porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v prospech
žalobcu, pričom okresný súd sa nezaoberal tým, či vykonanie navrhnutých dôkazov smerovalo k
preukázaniu skutočností, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci, teda správne interpretoval a
aplikoval ust. § 17 v spojení s ust. § 40 ods. 1 písm. a) ZKR, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu
záveru pri rozhodovaní vo veci samej.

40. Žalobca sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu stanoveného v § 40 ods. 1 písm.
a) bod 4 zákona o rozhodcovskom konaní v znení platnom a účinnom od 1.1.2015 teda, že rozhodcovský



súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi
rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu
alebo priebeh rozhodcovského konania bolo v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, a tieto skutočnosti
mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Zrušenia rozhodcovského rozsudku sa domáhal aj z
dôvodu stanoveného v § 17, podľa ktorého účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom
konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká
možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

41. Žalobca tvrdil, že zrušenie rozhodcovského rozsudku žiada z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm.
a) bod 4 zákona o rozhodcovskom konaní najmä preto, že priebeh rozhodcovského konania bol v
rozpore s ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, a to spôsobom, ktorý mohol mať a mal vplyv na
rozhodnutie vo veci samej, keď rozhodcovský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského
konania tým, že nevykonal žalobcom navrhované dôkazy a nenariadil pojednávania, hoci tak v zmysle
§ 10 ods. 2 Rokovacieho poriadku urobiť mohol a to, či rozhodcovský súd niektoré navrhované dôkazy
vykoná alebo nevykoná nemôže byť predmetom rozhodcovskej svojvôle.

42. V posudzovanom prípade bolo nesporne zistené, že zmluvné strany sa dohodli, že svoj spor
predložia na rozhodnutie určitému Stálemu rozhodcovskému súdu a podrobia sa predpisu Stáleho
rozhodcovského súdu podľa § 13a a § 14, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred
týmto Stálym rozhodcovským súdom ( § 12 ods. 6 zákona o rozhodcovskom konaní v znení platnom v
čase začatia rozhodcovského konania ).

43. Podľa § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ak sa účastníci rozhodcovského
konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne
pojednávanie, alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadil ústne pojednávanie vo
vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania.

44. Podľa § 26 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní v znení platnom v čase začatia rozhodcovského
konania, Stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho Rokovacieho
poriadku ( 14 ). Rokovací poriadok v § 10 upravoval postup konania pred Stálym rozhodcovským
súdom v § 10 bod 1 tak, že ak sa účastníci konania najneskôr do začatia rozhodcovského konania
nedohodnú inak a neoznámia to rozhodcovskému súdu, rozhodcovské konanie je písomné. Je
nesporne zistené, že účastníci rozhodcovského konania sa nedohodli inak, platí preto, písomná
forma rozhodcovského súdu a s poukazom na § 10 ods. 1 rokovacieho poriadku Stredoslovenského
rozhodcovského súdu sa účastníci rozhodcovského konania dohodli na písomnej forme rozhodcovského
konania. Z toho podľa názoru odvolacieho súdu jasne vyplýva, že rozhodcovský súd, napriek
tomu, že žalobca podal návrh rozhodcovskému súdu na nariadenie ústneho pojednávania za účelom
vypočutia navrhnutých svedkov a stanovenia znaleckého dokazovania, nebol povinný nariadiť ústne
pojednávanie, nemožno sa stotožniť s jeho tvrdením, že postupom rozhodcovského súdu, konkrétne
nenariadením ústneho pojednávania došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského
konania, naviac keď nariadenie ústneho pojednávania v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní je
možnosťou a nie povinnosťou rozhodcovského súdu. V konaní bolo preukázané, že rozhodcovský súd
obom stranám poskytol rovnakú možnosť na uplatnenie ich procesných práv, žalobca mal možnosť
vyjadriť sa k podaniam žalovaného, mal možnosť uviesť v predmetnom konaní všetky skutočnosti na
svoju obranu, najmä v podstatnej otázke, či žalobca vady diela riadne a včas uplatnil u právneho
predchodcu žalovaného a túto rozhodnú skutočnosť aj preukázať. Pokiaľ žalobca v rozhodcovskom
konaní relevantný dôkaz na preukázanie tejto skutočnosti nepredložil, odvolací súd sa zhoduje s
tvrdením okresného súdu ako aj s tvrdením žalovaného, že vykonanie ďalších dôkazov, ktoré žalobca
navrhovala chcel vykonať na nariadenom ústnom pojednávaní nebolo potrebné vzhľadom na účel
rozhodcovského konania. Žalobca v rozhodcovskom konaní nepreukázal riadné a včasné uplatnenie
práv z vád diela u právneho predchodcu žalobcu. Z tohto dôvodu rozhodcovský súd vykonanie ďalších
dôkazov považoval za nadbytočné a nehospodárne. Rozhodcovské konanie primárne záviselo od
zodpovedania tejto relevantnej otázky, ktorú rozhodcovský súd mal zistenú už z predložených listinných
dôkazov a písomných vyjadrení. Odvolací súd dopĺňa, že k tejto otázke žalobca ani v odvolaní neuvádza
žiadne svoje stanovisko.



45. Tvrdenie žalobcu, že rozhodcovský rozsudok je nespravodlivý z dôvodu, že žalovanému má zaplatiť
pohľadávku za vadné dielo, nemá žiadnu reálnu hodnotu, preto je možné zrušiť rozhodcovský rozsudok
aj z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

46. Podľa § 40 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže
byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti
druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté
uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto
zákona.

47. Podľa § 50 ods. 2 tohto zákona, súd príslušný na uznanie rozhodnutia, na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka
konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a
výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.

48. Podľa žalobcu by mohli byť naplnené podmienky na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj podľa §
40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

49. Podľa § 40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd v konaní o žalobe na zrušenie
rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa
ods. 1 písm. b).

50. Z obsahu súdneho spisu ale aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nesporne vyplýva, že
predmetom sporu v rozhodcovskom konaní bolo uplatnené právo na zaplatenie odplaty za dodané dielo
- Analýza vzdelávaného procesu na základe uzavretej Zmluvy o službách č. 031209/4 zo dňa 4.12.2009.
Spor medzi stranami vznikol z obchodnoprávneho vzťahu. Rozhodovanie sporov aj z obchodnoprávnych
vzťahov zákon o rozhodcovskom konaní upravuje v § 1 ods. 1 písm. a). V súlade s § 1 ods. 1 písm. a)
tento spor bolo možné riešiť v rozhodcovskom konaní.

51. Podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní dôvod zrušenia
rozhodcovského rozsudku je daný vtedy, ak by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným
poriadkom.

52. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 336/2014 Z.z. zmena zákona o rozhodcovskom konaní, pojem
verejný poriadok by sa v súlade s medzinárodnou praxou mal vykladať reštriktívne s ohľadom na
záujem podporovať rozhodcovské konanie. Zrušenie pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym
prostriedkom nápravy v prípadoch, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom
rozhodcu, znalcom, svedka alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci.

53. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bolo vydanie rozhodcovského rozsudku v spore, ktorý
je možné riešiť v rozhodcovskom konaní v ktorom nedošlo k procesnému pochybeniu rozhodcovského
súdu, nemôže byť v rozpore s verejným poriadkom. To, že v rozhodcovskom konaní rozhodca
nerozhodol podľa predstáv žalobcu, v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi,
a že žalobca bol v rozhodcovskom konaní neúspešný, nezakladá existenciu dôvodu na zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2 a podľa § 40 ods. 2 zákona
o rozhodcovskom konaní.

54. V odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov
okresného súdu, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výrok jeho
rozsudku. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

55. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
251 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1
CSP samostatným uznesením.



56. Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).