Konzervatórium, Timonova 2, Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoPr/3/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111234348
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7111234348.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr.
Jozefa Maruščáka a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne: P.. T. D., nar. XX.X.XXXX, bytom Q.
W., H. X, zast. advokátskou kanceláriou GRMAN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova
25, IČO: 36 861 553, proti žalovanému: KONZERVATÓRIUM Košice, so sídlom v Košiciach, Timonova 2,
IČO: 00 162 761, zast. Mgr. Branislavom Granecom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Kováčska 28, o
náhradu mzdy vo výške 14.172,80 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Košice I zo dňa 25. októbra 2017 sp. zn. 38Cpr/2/2011 v spojení s opravným uznesením zo dňa
21. decembra 2017 sp. zn. 38Cpr/2/2011

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobkyni 12.611,10 € s úrokom z omeškania:
- vo výške 9% ročne zo sumy 110,46 € od 10.1.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.2.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.3.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.4.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.5.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.6.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.7.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.8.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.9.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.10.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.11.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.12.2010 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.1.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.2.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.3.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.4.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.5.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.6.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.7.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.8.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.9.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.10.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.11.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.12.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.1.2012 do zaplatenia,
to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o nároku na náhradu trov konania.

Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.



o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom č. k.
38Cpr/2/2011-317 zo dňa 25. októbra 2017 v spojení s opravným uznesením č. k. 38Cpr/2/2011-347 zo
dňa 21.decembra 2017 rozhodol nasledovne:

„ I. Konanie o zaplatenie sumy 1.516,87 € s príslušenstvom zastavuje.

II. Žalovaný je povinný z a p l a t i ť žalobkyni náhradu mzdy v sume 12.611,10 € spolu s úrokom z
omeškania takto :
? vo výške 9% ročne zo sumy 110,46 € od 10.1.2010 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.2.2010 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.3.2010 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.4.2010 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.5.2010 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.6.2010 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.7.2010 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.8.2010 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.9.2010 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.10.2010 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.11.2010 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.12.2010 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 518,36 € od 10.1.2011 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.2.2011 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.3.2011 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.4.2011 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.5.2011 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.6.2011 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.7.2011 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.8.2011 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.9.2011 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.10.2011 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.11.2011 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.12.2011 do zaplatenia,
? vo výške 9% ročne zo sumy 523,36 € od 10.1.2012 do zaplatenia,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

IV. Žalobkyňa má n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 77,97 %, ktoré je žalovaný povinný
zaplatiť na účet advokátskej kancelárie GRMAN & PARTNERS, s.r.o. do 3 dní od doručenia uznesenia,
ktorým súd I. inštancie rozhodne o výške tejto náhrady.“

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady mzdy vo výške 14.172,80 € s
príslušenstvom za obdobie od 24.12.2009 do 31.12.2011, kedy jej pracovný pomer so žalovaným trval,
avšak žalovaný jej bezdôvodne neprideľoval prácu a nevyplácal jej mzdu, t. j. v zmysle ust. § 142 ods.
3 Zákonníka práce.

3. Z rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 15.6.2011 č. k. 11C/39/2010-74 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. júna 2012 č. k. 11Co/343/2011-101, ktoré nadobudli
právoplatnosť dňa 26.6.2012, súd vzal za preukázané, že pracovný pomer medzi stranami sporu na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 4.9.2009 trvá a bol uzavretý na neurčitú dobu. Z vyššie uvedených
rozsudkov vyplynulo, že žalovaný nemohol uzavrieť so žalobkyňou pracovnú zmluvu na dobu určitú od
7.9.2009 do 22.12.2009 z dôvodu neexistencie vecného dôvodu, pretože v priebehu posledných troch
rokov s ňou uzavrel pracovné zmluvy na dobu určitú, z čoho vyplýva, že počas troch rokov uzatvoril so
žalobkyňou trikrát pracovnú zmluvu na dobu určitú s vymedzením časového obdobia, čo je v rozpore



so Zákonníkom práce, v zmysle ktorého pracovný pomer na dobu určitú do troch rokov možno predĺžiť
alebo opätovne dohodnúť najviac jedenkrát bez toho, aby na to Zákonník práce vyžadoval vecný dôvod.
K ukončeniu pracovného pomeru medzi stranami sporu došlo podľa § 60 Zákonníka práce dohodou zo
dňa 22.11.2012, a to dňom 30. novembra 2012 (č. l. 310 spisu). Žalovaný prestal žalobkyni prideľovať
prácu dňom 23.12.2009 vychádzajúc zo záveru, že pracovný pomer skončil uplynutím dohodnutej
doby dňom 22.12.2009 a prácu jej neprideľoval ani potom, čo žalobkyňa mu dňa 11.1.2010 oznámila,
že trvá na prideľovaní úloh dohodnutých v pracovnej náplni a na pokračovaní pracovného pomeru.
Vykonaným znaleckým dokazovaním vzal súd za preukázanú výšku náhrady mzdy za žalované obdobie
od 24.12.2009 do 31.12.2011 v sume 12.611,10 €.

4. Právne súd posudzoval vec podľa ust. § 3, § 118 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, § 152 Zákonníka práce
a podľa ust. § 1, § 4 ods. 4, § 7 ods. 9, 10, 11 a § 29 ods. 1, 2 zák. č. 553/2003 Z.z. o výkone práce
vo verejnom záujme.

5. Vychádzajúc zo záveru, že v žalovanom období pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval
a napriek tejto skutočnosti žalovaný jej neprideľoval prácu a nevyplácal náhradu mzdy, priznal jej v
zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce náhradu mzdy vo výške určenej znaleckým dokazovaním
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, okrem časti, v ktorej došlo k späťvzatiu žaloby a k zastaveniu
konaniu.

6. Nárok žalobkyne na náhradu mzdy posúdil podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce z dôvodu, že
podkladom pre uplatnenie žalobného nároku nebola neplatná výpoveď, okamžité skončenie pracovného
pomeru, či iné spôsoby (neplatného) skončenia pracovného pomeru uvedené v ust. § 77 až § 80
Zákonníka práce, ale právnym dôvodom uplatneného nároku na náhradu mzdy bola skutočnosť, že
žalovaný bez právneho dôvodu tvrdil, že jej pracovný pomer skončil uplynutím dojednanej doby,
na základe čoho jej od 23.12.2009 prestal prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a poskytovať
dohodnutú mzdu. Išlo teda o tzv. iné prekážky na strane zamestnávateľa v zmysle ust. § 142 ods.
3 Zákonníka práce, t. j. iné ako uvedené v § 142 ods. 1 a ods. 2 (prekážky z dôvodu prestoja
spočívajúce v dočasnom prerušení prevádzky zamestnávateľa alebo prekážky z dôvodu nepriaznivých
poveternostných vplyvov). Uzavrel, že v tomto prípade vzniká zamestnancovi nárok na náhradu mzdy
vo výške priemerného zárobku bez možnosti manipulácie s ňou nadol alebo nahor. Vzhľadom na to,
že v prípade aplikácie § 142 ods. 3 Zákonníka práce súd nemá moderačné právo pri priznaní náhrady
mzdy, konštatoval, že je bezpredmetné, či žalobkyňa pracovala u iného zamestnávateľa v žalovanom
období a akú výšku mzdy u týchto poberala, z ktorého dôvodu pri výpočte náhrady mzdy túto skutočnosť
(iné zamestnanie) nezohľadňoval.

7. S poukazom na ust. § 119 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce ,
§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.
priznal žalobkyni aj úroky z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad tak, ako sú tieto špecifikované
vo výroku rozsudku v spojení s opravným uznesením.

8. V zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal žalobkyni proti žalovanému náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci, t.j. v rozsahu jej celkového úspechu 77,97%.

9. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. d/ až h/ CSP, a to proti vyhovujúcemu výroku II. a súvisiacemu výroku o trovách konania
IV. a navrhol rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ súd priznal žalobkyni nárok na náhradu
mzdy podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Podľa názoru žalovaného mal byť nárok žalobkyne
posúdený ako nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 a nasl. Zákonníka
práce za súčasného uplatnenia moderačného oprávnenia súdu podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce.
Pokiaľ aj súd nárok posúdil podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, mal sa vysporiadať s existenciou
prekážok na strane žalobkyne, spočívajúcich v jej zamestnaní u iných zamestnávateľov, pre ktoré
nemohla v žalovanom období vykonávať prácu pre žalovaného. V prevažnej väčšine obdobia, za ktoré
si žalobkyňa uplatnila svoj nárok, bola zamestnaná u dvoch iných zamestnávateľov, čo jej objektívne
znemožňovalo, aby u žalovaného nastúpila do práce. Argumentoval tým, že k strate na zárobku
následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej
zmluvy môže u zamestnanca dôjsť len vtedy, ak je zamestnanec sám pripravený, ochotný a schopný



vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak žalobkyňa bola v rozhodnom období zamestnaná u
dvoch iných zamestnávateľov, nemohla zároveň vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy u žalovaného
bez ohľadu na to, či jej to žalovaný umožnil alebo nie. Namietal ďalej, že do výpočtu náhrady mzdy
neboli započítané dôležité osobné prekážky na strane zamestnanca. Znalec pri vypracovaní znaleckého
posudku prípadnú práceneschopnosť žalobkyne nezisťoval, nakoľko vychádzal len z obsahu spisu. Mal
si pritom vyžiadať správu zo Sociálnej poisťovne, ktorá má presný prehľad o práceneschopnosti každého
zamestnanca, prípadne mohol túto skutočnosť zistiť priamo od žalobkyne alebo od jej zamestnávateľa
a to z dôvodu, že je vysoko nepravdepodobné, že by žalobkyňa nebola počas dvoch rokov ani raz
vypísaná. Žalovaný priznanie náhrady mzdy žalobkyni v situácii, kedy bola zamestnaná u dvoch ďalších
zamestnávateľov, a teda nebola objektívne spôsobilá pracovať u žalovaného a zároveň u jedného z
týchto zamestnávateľov poberala aj vyššiu mzdu, ako je náhrada mzdy u žalovaného, považuje za
nesúladné s dobrými mravmi. Túto námietku vzniesol aj v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom
súd sa s ňou nevysporiadal. Vzhľadom na charakter inštitútu náhrady mzdy, ktorý má zamestnancovi
predovšetkým niečo nahrádzať a vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, tento nemohol byť naplnený
a priznanie náhrady mzdy by bolo v rozpore s dobrými mravmi.

10. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny
potvrdiť. K namietanému odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods.1 písm. d/ CSP uviedla, že
žalovaný len všeobecne odkázal na toto ustanovenie, pričom neuviedol žiadnu procesnú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K jeho námietke, že v znaleckom posudku Ing.
Milana Lagosza nie je zohľadnená možná práceneschopnosť žalobkyne v rozhodnom období uviedla, že
súd na pojednávaní dňa 25.10.2017 vyzval strany sporu na predloženie návrhov na dokazovanie, pričom
strany sporu zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Žalovaný tak nevyužil
svoju procesnú možnosť navrhnúť vykonanie dokazovania na ním v odvolaní namietanú skutočnosť
a nemožno preto hovoriť o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie. K námietke, že
súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného, v zmysle ktorej priznanie náhrady mzdy žalobkyni
je nesúladné s dobrými mravmi, žalobkyňa uviedla, že súd v odôvodnení rozsudku v bodoch 52 až
55 uviedol, ako posúdil žalobou uplatnený nárok a z tohto záveru súdu prvej inštancie je zrejmé,
že rozpor s dobrými mravmi je vylúčený. Zároveň žalobkyňa zotrvala na svojom stanovisku k vyššie
uvedenej námietke žalovaného, ktorú prezentovala už v konaní na súde prvej inštancie, a to, že
výkon práva uplatniť si náhradu mzdy z dôvodu iných prekážok v práci na strane zamestnávateľa
v sume priemerného zárobku spôsobom vyplývajúcim priamo zo zákona, pri rešpektovaní zákonom
predpokladaného postupu formulovaného v § 142 ods. 3 Zákonníka práce, nemôže byť zneužitím práva,
naviac za situácie, keď v prejednávanej veci bolo judikované porušenie zákona samotným žalovaným,
ktorý je povinný niesť za takéto svoje konanie zodpovednosť práve spôsobom určeným v § 142 ods. 3
Zákonníka práce. K námietke žalovaného, že nárok žalobkyne mal byť posúdený ako nárok z neplatného
skončenia pracovného pomeru žalobkyňa uviedla, že dôvody, prečo by mal súd inak právne posúdiť
jej nárok (ako nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru), žalovaný neuviedol. Zároveň sa
súd vysporiadal aj s námietkou žalovaného, prečo nezohľadnil príjem žalobkyne v žalovanom období
u iných zamestnávateľov pri určení výšky náhrady mzdy. Za irelevantné považuje tvrdenie žalovaného
o existencii prekážok na strane žalobkyne v žalovanom období, pre ktoré nemohla u žalovaného
vykonávať prácu, spočívajúcich vo výkone zamestnania pre iných zamestnávateľov. Už počas konania
detailne opísala svoje životné postavenie v čase, keď jej žalovaný odmietol poskytovať prácu a nemala
zrazu žiadne zamestnanie ani príjem. Aby prežila, t.j. aby mala vôbec z čoho žiť, bola prinútená
negatívnymi okolnosťami vyvolanými a spôsobenými žalovaným hľadať, resp. zaobstarať si finančné
prostriedky pre svoje základné životné potreby. Musela si nejakým spôsobom nájsť zdroj obživy, napr.
niekde sa zamestnať, čo aj urobila. Za neakceptovateľný preto považuje názor o existencii prekážok
na strane žalobkyne pre výkon práce u žalovaného. V závere uviedla, že pri náhrade mzdy podľa §
142 ods.3 Zákonníka práce nie je obmedzená doba, po ktorú zamestnancovi prináleží náhrada mzdy
a pre existenciu prekážky v práci nie je rozhodujúce, či nemožnosť prideľovať prácu zamestnancovi
je spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami a či tieto skutočnosti môže alebo nemôže
zamestnávateľ ovplyvniť, resp. či túto prekážku v práci zamestnávateľ zavinil alebo nezavinil alebo k
nej došlo objektívne.

11. Žalovaný v replike zopakoval argumenty uvádzané v odvolaní a rovnako žalobkyňa v duplike
zopakovala svoje argumenty uvádzané vo vyjadrení k odvolaniu.



12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, g/ a h/ CSP) a
dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

13. Rozsudok je v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov vecne
správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP v tomto napadnutom rozsahu potvrdil.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28. augusta 2018 o 9.50 hod.,
v pojednávacej miestnosti č.dv. 202/II. posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 21. augusta 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219
ods. 1, 3 CSP.

15. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, g/ a h/ CSP, t.j. konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené (g) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (h).

16. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je potrebné uviesť, že súd nie
je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie
skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým
okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán.
Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou
neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz,
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy
stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol
navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej
inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o
skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

18. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

19. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

20. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP je daný, ak zistený stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré



neboli uplatnené. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové
tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Uvedený odvolací dôvod nachádza
uplatnenie najmä vtedy, ak strany sporu neboli náležitým spôsobom poučené o následkoch sudcovskej
koncentrácie konania.

21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

22. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

23. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo navrhnuté a ani nebolo potrebné, vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch
ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej časti
(vyhovujúcom výroku II. a výroku o trovách konania IV.), s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje a na tieto odkazuje.

25. Žalovaný argumentuje skutočnosťami uvádzanými v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli
predmetom dokazovania a s ktorými sa súd správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto
jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti a
neumožňujú prijať iné závery.

26. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého žalobkyni patrí
náhrada mzdy za žalované obdobie z dôvodu prekážok na strane žalovaného, ktorý napriek trvaniu jej
pracovného pomeru bezdôvodne jej neprideľoval prácu a nevyplácal mzdu, pričom ide o nárok v zmysle
ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce.

27. Podstatou odvolacích námietok žalovaného je tvrdenie, že nárok uplatnený žalobou mal byť
posúdený ako nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 77 a nasl. Zákonníka
práce za súčasného uplatnenia moderačného oprávnenia súdu prvej inštancie podľa § 79 ods. 2
Zákonníka práce, a pre prípad posúdenia nároku v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce mal
súd zohľadniť prekážky na strane žalobkyne, spočívajúce v jej zamestnaní u iných zamestnávateľov
ako dôvod pre nepriznanie náhrady mzdy, ako aj jeho argumentácia, že za situácie, keď žalobkyňa
vykonávala v žalovanom období prácu u iných zamestnávateľov a poberala mzdu, je priznanie náhrady
mzdy nesúladné s dobrými mravmi.

28. K námietke žalovaného, že súd mal žalobou uplatnený nárok posúdiť ako nárok z neplatného
skončenia pracovného pomeru a v nadväznosti na to použiť moderačné oprávnenie a priznať náhradu
mzdy iba za dobu 12 mesiacov odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka je irelevantná vzhľadom
na právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 15.6.2011 č.k. 11C 39/2010-74 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20.6.2012 č.k. 11 Co 343/2011-101, ktorým súd určil,
že pracovný pomer medzi stranami sporu, založený pracovnou zmluvou zo dňa 4.9.2009, trvá (ku dňu
rozhodovania súdov oboch inštancií - poznámka odvolacieho súdu) z dôvodu, že bol dohodnutý na dobu
neurčitú a nemohol skončiť uplynutím dohodnutej doby.

29. Predmetom vyššie uvedeného súdneho konania nebola neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou (§ 77 Zákonníka práce)



a ani byť nemohla vzhľadom na neexistujúci právny úkon žalovaného smerujúci k skončeniu pracovného
pomeru niektorým z vyššie uvedených spôsobov.

30. Vzhľadom na absenciu právneho úkonu, ktorým mal byť (neplatne) skončený pracovný pomer
podľa § 77 Zákonníka práce, nemohli vzniknúť ani zákonné nároky titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru v zmysle § 79 Zákonníka práce, t.j. nemohol žalobkyni vzniknúť ani nárok na
náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a v nadväznosti na to súd nemohol
uplatniť ani moderačné právo vzťahujúce sa iba k nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce.

31. Vyššie uvedenými rozsudkami bol právoplatne vyriešený základ nároku na náhradu mzdy, uplatnený
v tomto prebiehajúcom konaní, ktorým vyriešením bol viazaný tak súd prvej inštancie v tomto konaní,
ako je ním viazaný aj odvolací súd a iné riešenie tejto otázky je neprípustné.

32. Nárok na náhradu mzdy uplatnený žalobkyňou súd preto správne právne posúdil ako nárok na
náhradu mzdy titulom prekážok na strane žalovaného ako zamestnávateľa v zmysle ust. § 142 ods. 3
Zákonníka práce.

33. V zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce (prekážky na strane zamestnávateľa) ak nemohol
zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch
1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

34. Súdna prax medzi charakteristické prípady spadajúce pod túto právnu normu označuje práve
prípady, keď zamestnávateľ bezdôvodne neprideľuje prácu zamestnancovi napriek tomu, že jeho
pracovný pomer trvá a tieto iné prekážky v práci na strane zamestnávateľa nemajú v Zákonníku práce
určenú dĺžku trvania. Pre existenciu prekážky v práci nie je rozhodujúce, či nemožnosť prideľovať
prácu zamestnancovi je spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami a či tieto skutočnosti
zamestnávateľ môže alebo nemôže ovplyvniť, resp. či túto prekážku v práci zamestnávateľ zavinil alebo
nezavinil alebo k nej došlo objektívne.

35. Ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa (§ 142 ods. 3
Zákonníka práce), zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Dĺžka
doby týchto prekážok nie je zákonom limitovaná a takisto nie je zákonom limitovaná doba, po ktorú
zamestnancovi patrí náhrada mzdy a táto mu nepochybne patrí po celú dobu trvania prekážok v práci
na strane zamestnávateľa.

36. Podstatným z hľadiska rozhodnutia vo veci je teda tá skutočnosť, že žalovaný dňom 23.12.2009
prestal žalobkyni prideľovať prácu, hoci jej pracovný pomer trval a vyplácať jej mzdu, čím porušil svoju
povinnosť vyplývajúcu z ust. § 118 ods. 1 Zákonníka práce, t.j. poskytovať zamestnancovi za vykonanú
prácu mzdu.

37. Keďže žalobkyňa nemohla vykonávať z vyššie uvedeného dôvodu prácu v zmysle pracovnej zmluvy,
vznikol jej v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy v sume jej priemerného
zárobku za obdobie, od kedy žalovaný jej prestal prideľovať prácu až do skončenia pracovného pomeru.
Žalobou však bol uplatnený nárok (iba) od 24.12.2009 do 31.12.2011 (pracovný pomer skončil dohodou
až dňom 30.11.2012 - poznámka odvolacieho súdu).

38. Suma náhrady mzdy za žalované obdobie od 24.12.2009 do 31.12.2011 bola ustálená vykonaným
znaleckým dokazovaním. Znalec pri výpočte priemerného zárobku vychádzal z právnych predpisov,
vzťahujúcich sa na výkon práce žalobkyne podľa uzavretej pracovnej zmluvy, spôsob výpočtu podrobne
uviedol s odkazom na ustanovenia príslušných právnych predpisov, poskytol vysvetlenie k námietkam
žalovaného k znaleckému posudku, preto súd nemal dôvod odchýliť sa od jeho záverov.

39. Z ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce bezvýnimočne vyplýva povinnosť zamestnávateľa poskytnúť
zamestnancovi náhradu mzdy za dobu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, táto doba nie je
časovo limitovaná a bez právneho významu je skutočnosť, či v danej dobe zamestnanec mal iný príjem.
Zákonník práce totiž neposkytuje súdu možnosť moderácie prislúchajúcej náhrady mzdy podľa § 142



ods. 3 Zákonníka práce, ako je to v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods.
2 Zákonníka práce.

40. Situáciu, keď zamestnávateľ bezdôvodne neprideľuje zamestnancovi prácu, hoci jeho pracovný
pomer trvá a nevypláca mu mzdu a zamestnanec rieši túto situáciu vykonávaním práce u iného
zamestnávateľa, nemožno hodnotiť ako prekážky na strane zamestnanca, pre ktoré nemôže vykonávať
prácu u zamestnávateľa, ako to prezentuje žalovaný a odôvodňuje tým nepriznanie náhrady mzdy
žalobkyni.

41. Tento stav zavinený zamestnávateľom nemôže byť na ujmu zamestnanca a v prospech
zamestnávateľa v tom, že by zamestnávateľa zbavoval povinnosti podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce,
a to ani s poukazom na normatív dobrých mravov (článok 2 Základných zásad Zákonníka práce a § 13
ods. 3 Zákonníka práce).

42. Od zamestnanca nemožno spravodlivo požadovať, aby po dobu riešenia sporných nárokov
nevykonával prácu pre iného zamestnávateľa alebo nezabezpečoval si iný príjem, lebo by mu tým
bola odopretá možnosť získania finančných prostriedkov pre uspokojenie svojich potrieb, potrieb rodiny,
vyživovaných osôb, ako aj popreté jeho právo na prácu.

43. V prejednávanej veci stav spornosti trval od 23.12.2009 do 30.11.2012, kedy došlo k skončeniu
pracovného pomeru dohodou a pokiaľ si žalobkyňa uplatnila zákonný nárok na náhradu mzdy za toto
obdobie podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, nemožno výkon tohto jej práva hodnotiť ako odporujúci
dobrým mravom iba z dôvodu, že v danom období nebola nezamestnaná, ale zabezpečovala si príjem
výkonom práce u iného zamestnávateľa.

44. Súbeh zamestnaní žalobkyne za danej situácie nemožno hodnotiť ako dôvod pre nepriznanie
náhrady mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce.

45. Súd prvej inštancie preto správne neprihliadol na mzdu, ktorú dosiahla žalobkyňa v žalovanom
období výkonom práce u iného zamestnávateľa a odvolací súd uzaviera, že priznanie náhrady mzdy
žalobkyni v situácii, kedy bola zamestnaná u iných zamestnávateľov, nie je možné vzhľadom na vyššie
popísané okolnosti považovať za nesúladné s dobrými mravmi.

46. Pokiaľ žalovaný namieta nezohľadnenie dôležitých osobných prekážok na strane žalobkyne pri
výpočte jej priemerného zárobku, ide len o ničím nepreukázanú domnienku, keďže na toto svoje tvrdenie
neoznačil ani nepredložil žiadne dôkazy a naviac ide o skutočnosť, ktorú mal možnosť uplatniť v konaní
pre súdom prvej inštancie, preto na tento prostriedok procesného útoku v odvolacom konaní v zmysle
§ 366 CSP nemožno ani prihliadnuť.

47. Po vykonaní znaleckého dokazovania zo strany žalovaného neboli vznesené námietky vzťahujúce
sa k prípadnej možnej práceneschopnosti žalobkyne, ani ním neboli navrhnuté dôkazy na preukázanie,
resp. vyvrátenie tejto skutočnosti, žalovaný nenavrhol doplnenie znaleckého posudku v tomto smere a
nepreukázal, že tak nemohol urobiť bez svojej viny, a teda nie sú splnené podmienky v zmysle ust. §
366 CSP pre ich uplatnenie v odvolacom konaní.

48. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku, odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

50. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho
konania proti neúspešnému žalovanému, ktorého odvolaniu vyhovené nebolo, o výške ktorej rozhodne
súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,



c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).