IVES, organizácia pre informatiku verejnej správy


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/796/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107228637
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7107228637.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: B. - B., spol. s r.o., so sídlom L. L., ul. B. E. 7, IČO: 36 474
916, zast. JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom, Prešov, Vajanského 33, proti žalovanému: S., N.,
IČO: 162957, zast. JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou Advokátskej kancelárie JUDr. M. Katunský,
JUDr. M. Kuzma & spol., so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku 36C 190/2007-302 z 22.4.2014 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch o trovách konania a trovách štátu a v rozsahu zrušenia vracia vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy
konania vo výške 2.623,02 € na účet JUDr. Marty Šuvadovej, advokátky, so sídlom Advokátskej
kancelárie Floriánska 16, Košice, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi náhradu trov konania
nepriznal a uložil mu povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 569,78 € na účet Okresného súdu Košice
I, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 a 2, § 151 ods. 8 a § 149
ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu účelne vynaložených trov
konania pozostávajúcich z odmeny, paušálnej náhrady hotových výdavkov, ako aj 20 % DPH, za úkony
právnej služby (uvedené v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku), trovy právneho zastúpenia
celkom vo výške 2.623,02 €, podľa § 10 v spojení s § 13a, § 14 ods. 1, § 15 písm. a/, § 18 ods. 3
vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov.

Rozsudok vo výrokoch o trovách konania a trovách štátu napadol včas podaným odvolaním žalobca,
navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, eventuálne zmeniť a náhradu
trov konania účastníkom nepriznať. Uviedol, že pri podávaní žaloby plne vychádzal zo stavu zápisu v
katastri nehnuteľností, kedy dôvodne predpokladal, že pozemok pod stavbou súp. č. 1175, ktorá je v
jeho výlučnom vlastníctve, je riadne vysporiadaný. O tom svedčil aj zápis v katastri, kedy predmetná
stavba bola riadne zapísaná na liste vlastníctva a rovnako bol zapísaný aj pozemok pod predmetnou
stavbou. Z uvedeného dôvodu po preverení si zápisu v katastri nehnuteľností, sa dôvodne domáhal
voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia a keďže tento bezdôvodné obohatenie nevydal
dobrovoľne, bol nútený domáhať sa práva súdnou cestou. Poukázal ďalej na to, že žalovaný pri
svojich prvotných úkonoch, teda v písomnom vyjadrení k žalobe, rovnako ani na pojednávaní konanom
24.6.2008, žiadnym relevantným spôsobom nenamietal dôvodnosť žalobou uplatneného nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia, namietal len výšku žiadaného plnenia. Až následne pri ďalších
úkonoch vzniesol kompenzačnú námietku, pričom túto nekapitalizoval, bez predloženia relevantného



dôkazu, ktorým by preukazoval výšku svojho nároku, svoju pohľadávku započítal voči mojej pohľadávke.
Zo znaleckého posudku č. 7/2011 znalca Ing. Jozefa P. je zrejmé, že zápis v katastri nehnuteľností
ohľadne evidovania pozemku zastavaného stavbou súp.č. XXXX, bol neštandardný, pretože v roku
1993 sa zamieňal pozemok parcela C KN č. XXXX/X bez stavby za pozemok parcelu C KN č.
XXXX/X nachádzajúci sa pod existujúcou stavbou. Do katastra nehnuteľností však bol zapísaný stav,
ktorý nezodpovedal realite a nedošlo k takému zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam (jednak
vlastníckeho práva k existujúcej stavbe, ako aj k pozemkom zastavanými predmetnou stavbou), ktorý
by v budúcnosti nevyvolal stav právnej neistoty. Keďže on žalobca som plne rešpektoval stav zápisu
v katastri nehnuteľností, ani pri vynaložení primeranej opatrnosti, ktorú je možné od účastníka konania
spravodlivo požalovať, v roku 2007 nemohol predpokladať chybnosť zápisu v katastri nehnuteľností,
domáhal sa dôvodného nároku voči žalovanému. Výšku trov konania zavinil sám žalovaný, kedy
nehospodárne a hlavne neefektívne, bez predloženia dôkazov vzniesol kompenzačnú námietku, ktorej
výška bola ustálená až znaleckým posudkom č. 6/2013 znalca Ing. T. T.. Z uvedených dôvodov
mal súd prvého stupňa pri zohľadnení zavinenia účastníka konania na vzniknutých trovách konania,
posúdiť náhradu trov konania v zmysle § 150 Občianskeho súdneho poriadku, pričom mal zohľadniť
hlavne skutočnosť, že žalovaný v prvotných úkonoch, kedy tak mohol bez akéhokoľvek obmedzenia
vykonať, neuplatnil si kompenzačnú námietku, výška tejto bola relevantne preukázaná až znaleckým
dokazovaním v roku 2013, a hlavne mal prihliadnuť na pochybenia pri zápisoch v katastri nehnuteľností,
ktoré žiadnym spôsobom neboli zavinené žalobcom. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd
rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie,
eventuálne ho v tejto časti zmenil a nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok v napadnutom výroku potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania. Plne sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu a odvolanie žalovaného
pokladal za účelové, podané v snahe vyhnúť sa konečnému právoplatnému rozhodnutiu v konaní, ktoré
rozhodnutie nie je v prospech žalobcu. Zotrval na všetkých svojich vyjadreniach, ktoré predniesol súdu
v rámci konania a vo svojej záverečnej reči a keďže odvolanie žalovaného (správne žalobcu - pozn.
odvolacieho súdu) neprináša žiadne nové argumentácie - žalovaný si iba vybral skutočnosti a fakty, ktoré
mu účelovo vyhovujú. Žalobca vo svojom odvolaní tvrdí, že plne rešpektoval stav uvedený v katastri
nehnuteľností a aj pri všetkej opatrnosti, ktorú možno spravodlivo očakávať, nemohol predpokladať
chybnosť zápisu v katastri nehnuteľností. Podľa žalobcu vyšlo najavo až po vypracovaní znaleckého
posudku, že stav zapísaný v katastri nehnuteľností a stav reálny si nezodpovedajú. Podľa názoru
žalovaného žalobca nemohol nikdy predpokladať správnosť takto zapísaného stavu, a to ani v čase,
keď nehnuteľnosť kupoval, pretože „budova“ je na prvý pohľad svojou rozlohou omnoho väčšia než bola
rozloha pozemku pod touto budovou v čase kúpy a toto si žalobca mal pri zachovaní obvyklej opatrnosti
všimnúť (a je dôvodný predpoklad, že si aj všimol, ale nenamietal). K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný
zavinil výšku trov sám, keď nehospodárne a neefektívne vzniesol kompenzačnú námietku, uviedol,
že zo súdneho spisu je zrejmé, že od prvopočiatku boli namietané nároky žalobcu ako premrštené
a nariadené znalecké dokazovanie to len potvrdilo, takže aj keby žiadna kompenzačná námietka zo
strany žalovaného vznesená nebola, nároky uplatnené žalobou by žalobcovi vo väčšej časti priznané
tak či onak neboli. Nároky žalovaného uplatnené proti pohľadávke v rámci kompenzačnej námietky sa
preukázali, a to okrem iného aj nariadeným znaleckým dokazovaním. K námietke premlčania žalovaný
poukázal nielen na platnú právnu úpravu, ale aj na ustálenú súdnu prax - napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR č. R 60/1997, podľa ktorého ak sa obidve pohľadávky účastníkov vzájomne kryjú, zánik nastáva
okamihom, kedy sa stretli ako pohľadávky spôsobilé na započítanie, a nie až od kompenzačného
prejavu, resp. od doby, kedy takýto prejav došiel druhej strane. Žalovaný poukázal na to, že mal navyše
neustále snahu (a to od prvej chvíle, čo je zrejmé aj zo súdneho spisu) dohodnúť sa so žalobcom
mimosúdne a na stretnutiach boli opakovane prezentované právne názory žalovaného, takže žalobca
o nich mal kvalifikovanú vedomosť. Bol to žalobca, ktorý o žiadne mimosúdne doriešenie veci záujem
nemal (miesto toho konal bez vedomia žalovaného s katastrom nehnuteľností a dožadoval sa nápravy
zápisu). Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal za to, že konajúci súd náležite zistil všetky skutočnosti
dôležité pre rozhodnutie vo veci, ktoré tiež správne právne vyhodnotil. Nie je teda žiaden dôvod pre
zmenu ani pre zrušenie vecne správneho rozhodnutia, preto navrhol odvolanie žalobcu ako nedôvodné
zamietnuť, potvrdiť rozsudok a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie k
odvolaniu v sume spolu 202,86 €.

Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206
ods. 3 O.s.p.), preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.



Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a zistil, že nie sú podmienky pre potvrdenie rozsudku v
napadnutých výrokoch o trovách konania a trovách štátu (§ 219 O.s.p.), ani pre jeho zmenu v napadnutej
časti (§ 220 O.s.p.), lebo súd prvého stupňa pri rozhodovaní nebral do úvahy všetky relevantné
ustanovenia procesného predpisu, a preto rozsudok v tejto časti podľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2
O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa ustálenej súdnej praxe aj v prípade, ak sú dané predpoklady pre použitie § 142 ods. 1 O.s.p. na
rozhodnutie o trovách konania podľa všeobecných zásad náhrady trov konania, súd nemusí náhradu
trov konania účastníkovi, ktorý mal vo veci úspech priznať, ak dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa pre nepriznanie trov podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. prichádza
do úvahy vo výnimočných prípadoch, v ktorých ide predovšetkým o to, aby sa rozhodnutie o náhrade
trov nejavilo ako tvrdosť voči účastníkovi a neodporovalo dobrým mravom. Výnimočnosť veci môže
spočívať v okolnostiach prípadu, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov, v osobných, majetkových a
zárobkových pomeroch účastníka, koho by podľa všeobecného ustanovenia stíhala povinnosť nahradiť
trovy konania, pričom je nutné zohľadniť aj dopad takého rozhodnutia najmä na majetkové pomery
účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania. Okrem toho pri skúmaní danosti dôvodov
hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému konaniu treba zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli
účastníkov k uplatneniu nároku na súde, ako aj ich postoj v konaní, najmä tiež okolnosti, či účastník,
ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril
(§ 150 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15.10.2008).

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a všeobecnú
zásadu náhrady trov konania (zásada úspechu, resp. zodpovednosti za výsledok), avšak nezaoberal sa
tým, či neprichádza v danom prípade do úvahy aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. na daný prípad z dôvodov, na
ktoré žalobca poukazuje v odvolaní. Neskúmal v súlade so zásadami ustálenej súdnej praxe okolnosti,
za ktorých žalobca uplatnil nárok na súde, povahu sporu a postoj účastníkov v konaní, ani skutočnosť,
či žalovaný na svoju obranu uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, a teda či nie
sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce v prejednávanej veci nepriznanie náhrady trov
konania inak úspešnému žalovanému (celkom alebo sčasti).

So zreteľom na uvedené, pokiaľ súd bez toho, aby skúmal, či nie sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa, priznal žalovanému náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., je jeho rozhodnutie
predčasné, a z tohto dôvodu aj nesprávne.

Z uvedeného dôvodu prichádzalo do úvahy iba zrušenie rozsudku v napadnutých výrokoch o trovách
konania, ako aj v súvisiacom výroku o trovách štátu, a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou posúdiť, či z dôvodov hodných osobitného zreteľa neprichádza
do úvahy aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a vyporiadať sa pritom so skutočnosťami, na ktoré žalobca
poukazuje v odvolaní a žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu. Súd prvého stupňa opätovne rozhodne
o trovách konania podľa všeobecných ustanovení len ak urobí záver, že v danom prípade nie sú
dôvody pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p., opätovne podľa výsledku konania posúdi splnenie zákonných
podmienok v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. pre uloženie povinnosti účastníkom nahradiť trovy vzniknuté
štátu, a v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Odvolací súd nemohol vo veci rozhodnúť, lebo by tým porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania (§ 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 O.s.p.), čo by znamenalo porušenie stanoveného postupu,
ktorým sa každý môže domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) a zasahovalo by do práva na súdnu ochranu, zaručeného uvedenými normami,
obsahom ktorého je (v rámci spravodlivého procesu) i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon
pripúšťa, vždy prejednala v dvojinštančnom konaní.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).



Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.