Centrum pre deti a rodiny Pezinok


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/9/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215213146
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1215213146.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: G.. K. H. , narodená
dňa XX.X.XXXX, trvale bytom L. nad N. č. XXX, zastúpená spoločnosťou Kanisová & Kanis Advokátska
kancelária s.r.o., IČO: 36 836 460, Bratislava, Ďumbierska č. 3F, za ktorú koná Mgr. Matúš Kanis, proti
žalovanému: Centrum pre deti a rodiny Pezinok, IČO: 00 163 261, Pezinok, Nová č. 4642/9, zastúpený
spoločnosťou Fonsiuris s.r.o., IČO: 47 240 318, Bratislava, Kominárska č. 2,4, za ktorú koná Doc. JUDr.
PhDr. Adriána Švecová, PhD., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o náhradu mzdy,
na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 9. apríla 2019, č.k. 58 Cpr
4/2015-606, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 9. apríla 2019, č.k. 58 Cpr 4/2015-606,
p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 9.4.2019, č.k. 58 Cpr 4/2015-606, I. žalobu
zamietol; II. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Vychádzal zo žaloby doručenej Okresnému súdu
Trnava dňa 30.10.2013, postúpenej mu dňa 26.5.2015, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému
určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorá jej bola daná žalovaným dňa 10.6.2013 a
náhrady trov konania. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, pracovala u žalovaného na základe pracovnej
zmluvy uzatvorenej dňa 16.4.2010, v znení jej dodatku č. 3 zo dňa 15.6.2011 na pracovnej pozícii
profesionálneho rodiča s miestom výkonu práce na adrese jej trvalého pobytu. Pracovný pomer bol
dojednaný na dobu určitú do 30.6.2011 a dodatkom č. 3 bol zmenený na dobu neurčitú. Spolu s
pracovnou zmluvou jej žalovaný odovzdal v písomnej forme obsah pracovnej náplne. V rámci výkonu
práce pre žalovaného mala od 19.4.2010 zverené do profesionálnej rodičovskej starostlivosti maloleté
deti G.: G., narodená dňa X.X.XXXX a K., narodený dňa XX.XX.XXXX, ktorý začal od septembra 2012
navštevovať 1. ročník Základnej školy v L. nad N.. Listom zo dňa 6.12.2012, jej žalovaný oznámil, že
maloletý K. má na základe zistených skutočností nastúpiť od 10.12.2012 do Spojenej školy v Trnave,
s čím nesúhlasila, nakoľko dieťa dobre poznala a mala za to, že takáto zmena neprispeje k zdravému
vývoju dieťaťa. Okrem toho považovala žalovaným zistené skutočnosti za nedostatočné, pretože stav
maloletého posudzovali osoby bez dôkladnej znalosti celej veci. Nevidela inú možnosť, pričom mala
záujem urobiť všetko preto, aby bol zachovaný zdravý telesný a duševný vývoj dieťaťa, rozhodla
sa prípad medializovať. Na vyššie uvedené reagoval žalovaný listom zo dňa 19.12.2012, ktorým ju
napomenul za porušenie pracovnej disciplíny a upozornil na možnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm.



d/, e/ Zákonníka práce. Žalovaný ako dôvod napomenutia uviedol porušenie bodu 12 a 13 pracovnej
náplne a súčasne ju vyzval, aby svojim konaním a prístupom predchádzala situáciám traumatizujúcim
dieťa. Nesúhlasila s s týmto napomenutím, považovala ho za nedôvodné. Maloletý K. začal od januára
2013 navštevovať Spojenú školu v Trnave, o priebehu starostlivosti bol žalovaným vyhotovený záznam
zo dňa 4.3.2013 adresovaný Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, v ktorom žalovaný uviedol, že jej
vzťah spolu s manželom k maloletým deťom je hodnotený pozitívne. Dňa 3.6.2013 žalovaný prišiel po
maloleté deti do školy s tým, že ich berie od nej späť k sebe do domova, spolu s deťmi prišli do jej bytu,
kde si mali deti pobrať svoje osobné veci a odísť do domova, žalovaný jej podal iba stručné vysvetlenie,
že ide o podnet M. R. a jeho otca D. R., ako aj na základe nimi podaného trestného oznámenia pre
podozrenie z týrania maloletých detí. Dňa 10.6.2013 sa dostavila k žalovanému za účelom vysvetlenia
celej situácie, na tomto stretnutí jej dal žalovaný k nahliadnutiu zápisnicu z výpovede M. R. a jeho
otca D. R. a oznámil jej, že bolo na ňu podané trestné oznámenie, zároveň jej doručil aj dve písomné
napomenutia a upozornenia na možnosť výpovede. Prvé napomenutie sa týkalo porušenia jej pracovnej
disciplíny konaním v rozpore s pozíciou profesionálneho rodiča u žalovaného, konkrétne išlo o porušenie
bodu 2, 6 a 13 pracovnej náplne, keďže nepostupovala v záujme zverených detí. Podkladom pre
napomenutie bol úradný záznam zo dňa 31.5.2013 a záznam zo stretnutia zo dňa 6.6.2013, kedy došlo
k stretnutiu žalovaného s maloletou G. G.. Na základe týchto podkladov bez možnosti, aby sa vyjadrila,
dospel žalovaný k záveru, že sa o deti riadne nestará, poskytuje im nevyhovujúce bytové podmienky,
deti nedostávajú vreckové, ktoré im patrí, nie sú vychovávané rovnocenne ako jej biologické deti, je
porušované ich súkromie - sledovanie správ, denníkov, súkromnej korešpondencie, nie sú zabezpečené
základné potreby dieťaťa v súvislosti so zabezpečením výdavkov na stravovanie, ošatenie, obuv, na
zabezpečenie ostatných vecí a služieb osobnej potreby dieťaťa. Druhé napomenutie sa týkalo porušenia
bodu 2 a 13 pracovnej náplne, dôvodom bola skutočnosť, že žalovaný na základe ŠZŠ od Centra
špeciálno-pedagogického poradenstva zo dňa 16.4.2013 dospel k záveru, že do individuálneho plánu,
ktorý je povinná v zmysle pracovnej náplne predkladať, uviedla nepravdivé informácie týkajúce sa zlej
adaptácie maloletého K. v novej škole. Žalovaný uviedol, že uvádzaním nepravdivých informácií konala
proti záujmom dieťaťa. Pri oboch napomenutiach ju žalovaný upozornil na možnosť výpovede podľa §
63 ods. 1 písm. d/, e/ Zákonníka práce; s napomenutiami nesúhlasila, považovala ich za nedôvodné
a snažila sa celú situáciu vysvetliť, čo žalovaný nevzal do úvahy a ponúkol jej dohodu o skončení
pracovného pomeru, ktorú odmietla podpísať. Následne na to jej žalovaný predložil dokument označený
ako „Výpoveď daná zamestnávateľom - pôsobenie zamestnanca do skončenia pracovného pomeru“,
podľa § 63 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce, ktorú výpoveď odôvodnil tým, že ju v posledných šiestich
mesiacoch na porušenie pracovnej disciplíny upozornil, čím porušila povinnosti uvedené v pracovnej
náplni i ustanovení § 81 písm. a/, c/ Zákonníka práce. Odmietla výpoveď prevziať z dôvodu, že si nebola
vedomá porušenia pracovnej disciplíny, skončenie pracovného pomeru považuje za účelové a v rozpore
s dobrými mravmi. Listom zo dňa 30.10.2013 žalovanému oznámila, že naďalej trvá na tom, aby ju
žalovaný zamestnával.

2. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie výpoveďou žalobkyne, zástupcom žalovaného,
svedkami, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav. Žalobkyňa ako
zamestnanec uzatvorila so žalovaným ako zamestnávateľom dňa 16.4.2010 pracovnú zmluvu č. X/
XXXX, na základe ktorej žalobkyňa pracovala pre žalovaného na pozícii „profesionálneho rodiča“ s
miestom výkonu práce L. nad N. č. XXX, na dobu určitú do 30.6.2011, s dohodnutým druhom práce
vykonávanie profesionálnej výchovy maloletých detí v rodine žalobkyne. Na základe dodatku č. 3
zo dňa 15.6.2011, sa pracovný pomer žalobkyne upravil na dobu neurčitú. Popis pracovnej činnosti
žalobkyne ako zamestnanca upravoval samostatný dokument označený ako „Pracovná náplň“ zo
dňa 16.4.2010. Podľa bodu 2 pracovne náplne, profesionálny rodič sleduje vývoj dieťaťa a svoje
poznatky o jeho vývine pravidelne zaznamenáva v osobnom denníku. Vo svojej výchovnej práci volí
výchovné metódy, ktoré sú v súlade s deklaráciou detských práv. Svojou výchovnou činnosťou rozvíja
duševný a duchovný vývoj dieťaťa, rozvíja morálne a mravné cítenie. Polročne vypracováva písomne
správu o dieťati. Podľa bodu 6, suma poskytnutá detským domovom na úhradu výdavkov na dieťa v
profesionálnej rodine je určená na úhradu výdavkov na stravovanie, ošatenie, obuv, na zabezpečenie
vecí a služieb osobnej potreby dieťaťa - vedie sa evidencia výdavkov. Podľa bodu 12, profesionálny
rodič dodržiava mlčanlivosť vo veciach služobného charakteru. Podľa bodu 13, všetky mimoriadne
udalosti o dieťati (výchovné problémy, hospitalizácia, úraz, pobyt dieťaťa mimo rodiny a iné) bezodkladne
oznámi riaditeľke detského domova. Profesionálny rodič vedie peňažný denník, osobnú kartu na zverené
predmety, osobný záznam dieťaťa, pedagogický denník. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Trnava, odbor sociálnych vecí a rodiny, č. K zo dňa 19.09.2012, bol žalobkyňa spolu s



manželom zapísaná do zoznamu žiadateľov o náhradnú rodinnú starostlivosť. Zo záznamu z pohovoru
so žalobkyňou zo dňa 18.10.2012 vykonaným triednou učiteľkou G.. L. zistil, že na základe dlhšie
pretrvávajúcich slabých výchovno-vzdelávacích výsledkov maloletého K., informovala žalobkyňu o tom,
že maloletý K. výrazne zaostáva oproti ostatným spolužiakom v získaných poznatkoch. Škola navrhla
žalobkyni komplexné vyšetrenie maloletého K. v CPPaP Trnava, v opačnom prípade môže dôjsť k
opakovaniu 1. ročníka, čo by bolo pre dieťa nežiadúce. Emailom zo dňa 26.11.2012 a dňa 6.12.2012
žalovaný vyzval žalobkyňu na zaslanie sociálnych správ o zverených deťoch. Emailom zo dňa 6.12.2012
riaditeľ základnej školy v G., G.. F. Z., zaslal žalovanému zamietavé stanovisko o integráciu maloletého
K. do základnej školy, ktoré odôvodnil tým, že vzdelávanie žiakov s mentálnym postihnutím integrovanou
formou v podmienkach štandardnej triedy základnej školy z odborného hľadiska sa neodporúča, ak
nie je na škole špeciálnym pedagógom zabezpečený sústavný odborný prístup, pričom uvedená
škola nedisponuje takým špeciálnym pedagógom. Listom zo dňa 6.12.2012, resp. 7.12.2012, žalovaný
oznámil žalobkyni, že vzhľadom na zistené skutočnosti týkajúce sa maloletého K. z psychologických
vyšetrení, vyšetrení špeciálneho pedagóga, pozorovaní psychologičiek žalovaného, učiteľky základnej
školy, jeho osobnostných a intelektových predpokladov, žalovaný hľadal možnosti integrácie. Vzhľadom
na odmietavé stanovisko Základnej školy G. a Základnej školy L. nad N., žalovaný oznámil žalobkyni, že
maloletý K. bude zaradený do špeciálnej školy v Trnave s nástupom dňa 10.12.2012 a súčasne zaslal
žalobkyni rozpis dopravných spojov do školy a informáciu, že je možné každý deň doniesť maloletému
stravu, ktorú bude pracovník školy prihrievať. Z reportáže založenej v spise na CD nosiči vyplýva, že
reportáž pripravil N. T.; v reportáži je zobrazená základná škola bez uvedenia jej názvu alebo sídla,
riaditeľ školy a žalobkyňa. Maloletý K. nie je zobrazovaný tak, aby tomuto bolo vidieť tvár, resp. v
oblasti tváre je jeho podoba rozostrená alebo je snímaný zozadu. Súčasne bolo uvedené, že žalobkyňa
býva s maloletým v L. nad N.. Riaditeľ školy uviedol, že počas mesiacov september a október škola
zistila, že maloletý K. nedosahuje výchovno-vzdelávacie výsledky aké by mal, z dôvodu ktorého škola
navrhla psychologické vyšetrenie, ktoré preukázalo, že maloletý K. patrí do špeciálnej školy. V ďalšej
reportáži bola naviac zobrazená biologická dcéra žalobkyne a jej vnučka. Podľa článku uverejneného
na webovom portáli www.noviny.sk, podnet na spracovanie tejto témy podala žalobkyňa, ktorá sa v texte
spomína krstným menom a priezviskom v pozícii profesionálneho rodiča maloletého K., ktorý prišiel z
Detského domova a má iba staršiu sestru. Žalobkyni sa nepáči preloženie maloletého K. do špeciálnej
školy v Trnave, chce aby zostal pri nej. Riaditeľ školy D. L. sa vyjadril, že počas mesiacov september
až október K. jednoducho nedosahuje výchovno-vzdelávacie výsledky, aké by mal. Žalobkyňa si myslí,
že to všetko je mierené proti nej za to, že sa v minulosti nepohodla s riaditeľom. Maloletého K. vraj
učiteľka bije. Psychologické vyšetrenie však poukázalo na to, že maloletý K. patrí do špeciálnej školy.
Zdá sa, že prípad sa posunul do roviny osobných konfliktov medzi školou a profesionálnou matkou. Z
článku uverejneného na webovom portáli www.noviny.sk vyplýva, že podnet na spracovanie tejto témy
podala žalobkyňa, ktorá sa v texte spomína krstným menom a priezviskom v pozícii profesionálneho
rodiča maloletého K., ktorý prišiel z Detského domova a má iba staršiu sestru. Žalobkyňa uviedla, že
maloletého K. v minulosti týral jeho otec tak, že ho hádzal o stenu. Maloletý K. žije so žalobkyňou
neďaleko Trnavy a do školy to má len pár metrov. Premiestnenie do školy v Trnave by znamenalo
hodiny cestovania denne. Škola tvrdí, nemáme na to podmienky, profi matka zase máte, ale nechcete.
Základná škola s materskou školou L. nad N. zaslala žalovanému listom zo dňa 10.12.2012 sťažnosť
na zamestnanca žalovaného (žalobkyňu), ktorá uvádzala nepravdivé informácie o riaditeľovi školy,
učiteľke H. L. v médiách (TV JOJ) a internetovej stránke TV JOJ s cieľom, aby maloletý K. zostal na
škole v mieste bydliska a nemusela ho doprevádzať do špeciálnej školy v Trnave, čím zdiskreditovala
dobré meno školy, riaditeľa školy a učiteľky školy. Riaditeľ školy požiadal o verejné ospravedlnenie
škole, riaditeľovi školy a učiteľke školy. Listom zo dňa 18.12.2012 uvedená škola upustila od verejného
ospravedlnenia, vzhľadom k tomu, že riaditeľka žalovaného informovala riaditeľa predmetnej školy o
tom, že nevedela o medializácii klienta žalovaného K. G. zo strany žalobkyne, ktorý tak konal bez súhlasu
žalovaného. Listom zo dňa 19.12.2012 žalobkyňa napomenula žalovaného (pravdepodobne žalovaný
napomenul žalobkyňu, poznámka odvolacieho súdu) na porušenie pracovnej disciplíny a upozornil aj
na možnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d/, e/ Zákonníka práce, pričom ako dôvod napomenutia
bolo uvedené porušenie bodu 12 a 13 pracovnej náplne a súčasne vyzval žalobkyňu, aby svojim
konaním a prístupom predchádzala situáciám traumatizujúcim dieťa. Porušenia pracovnej disciplíny
sa žalobkyňa dopustila konaním, ktoré je v rozpore s pozíciou profesionálneho rodiča v Detskom
domove. Uvedenému predchádzala situácia zo dňa 6.12.2012, kedy žalobkyňa zavolala televíziu JOJ,
aby medializovala klienta žalovaného K. G. s prezentáciou svojej osoby ako profesionálneho rodiča,
teda zamestnanca žalovaného. Dňa 7.12.2012 bola odvysielaná reportáž v televízii JOJ v správach o
12,00 hod. a 17,00 hod. i dňa 8.12.2012 o 19,30 hod. Po odvysielaní boli tieto reportáže zverejnené



aj na internetovej stránke TV JOJ v rubrike krimi - čierna kronika. Celé konanie žalobkyne bolo
bez upovedomenia a hlavne súhlasu zamestnávateľa (žalovaného). Žalobkyňa konala svojvoľne, bez
vedomosti a súhlasu riaditeľky žalovaného ako jej priameho nadriadeného. Žalovaný súčasne uviedol,
že bez upovedomenia a oznámeniu svojmu zamestnávateľovi, žalovaný (pravdepodobne žalobkyňa,
poznámka odvolacieho súdu) v televízii JOJ uvádzal informácie o maloletom K., ktoré mohli viesť k
nerešpektovaniu a porušeniu zásad o ochrane osobných údajoch klienta žalovaného. Zo Správy z
nadviazania osobného vzťahu zo dňa 4.3.2013 vyplýva, že žalobkyňa mala zverenú starostlivosť o
maloleté deti G. počas výkonu svojej práce v Detskom domove ako profesionálny rodič od 19.4.2010.
Maloletá G. vyslovila dňa 22.1.2013 súhlas so zverením do pestúnskej starostlivosti žalobkyne, deti sú
spokojné a radostné. Na základe interakcií s maloletými deťmi a žalobkyňou, ktoré sa uskutočnili dňa
22.1.2013 a 11.2.2013, psychologička žalovaného G. L., odporučila realizáciu pestúnskej starostlivosti
žiadateľov, a to žalobkyňu a jej manžela. Z výsledkov vstupného pedagogického pozorovania Spojenej
školy v Trnave zo dňa 23.3.2013 zistil, že maloletý K. je správne zaradený a bude úspešný žiak. Listom
zo dňa 16.4.2013 Centrum špeciálno-pedagogického poradenstva v Trnave zhodnotilo adaptačný
proces maloletého K. na špeciálnej základnej škole ako úspešný, na prostredie školy a kolektív sa
maloletý adaptoval bez výraznejších problémov a v relatívne krátkom čase, zažíva pocit úspechu a
sociálnej začlenenosti, ktoré mu chýbali pri vzdelávaní v základnej škole. Podľa porady pracovníkov
odborného tímu CPPR konanej dňa 3.5.2013, riaditeľka žalovaného informovala pracovníkov o návšteve
pána M. R. a jeho otca, ktorí vyjadrili nespokojnosť so starostlivosťou žalobkyne o zverené deti a na
žalobkyňu a jej manžela sa rozhodli podať trestné oznámenie. Po porade tímu bol zvolený postup
dočasného odobratia detí od žalobkyne, oboznámenie žalobkyne so situáciou, preverenia situácie
v rodine, preverenie informácii v škole, u lekárky, u susedov a vyhodnotenie situácie. Zo záznamu
zo stretnutia žalovaného a M. R. a D. R. zistil, že M. R. uviedol, že od septembra 2011 pozoroval
nedostatočnú starostlivosť o deti zverené žalobkyni, kedy z jej strany dochádzalo k fyzickým a psychický
nátlakom na zverené deti. Maloletej G. bol zo strany žalobkyne odobratý mobilný telefón, zakázaný
internet, nemala možnosť vybrať si oblečenie, nikam ju osamote nepúšťala; maloletý K. bol často
fyzicky trestaný. M. R. tiež uviedol, že nie je vyhovujúca ani bytová situácia žalobkyne, nakoľko od
24.4.2013 sa do jej domácnosti nasťahovala jeho manželka D. s ich dcérou (19 mesiacov), myslí si,
že motívom starostlivosti žalobkyne o zverené deti je iba finančný prospech. Zo záznamu zo stretnutia
s maloletou G. G. konanom dňa 5.6.2013 (potom čo boli zverené deti odobraté z rodiny žalobkyne),
vyhotovenom dňa 6.6.2013 vyplýva, že žalovaný vykonal šetrenie za účelom preverenia skutočností,
ktoré sa dozvedel od zaťa žalobkyne. Maloletá G. uviedla, že vreckové od žalobkyne nedostávali
(aj keď to na papieri podpísali), táto jej hovorila, že vreckové im dáva napríklad prostredníctvom
sladkostí a vecí, ktoré im kupuje, ako aj že žalobkyňa preferuje vlastnú dcéru pred ňou, nemá nikde
súkromie, žalobkyňa jej pozerá do všetkých vecí, do mobilu, denníka s tým, aby žalovaný o daných
skutočnostiach žalobkyňu neinformoval, stretnutia so žalobkyňou sa pravdepodobne obáva. Maloletý K.
zvykne byť pokrikovaný (poprípade dostane po zadku alebo pohlavky) pri učení a podobne. Záverom
psychologička žalovaného Q. R. zhrnula, že v záujme detí a ich budúcnosti nie je ďalej vhodné, aby
boli v starostlivosti žalobkyne. Z listiny označenej ako „Prerokovanie Dohody o skončení pracovného
pomeru, Výpoveď daná zamestnávateľom - G.. K. H.“ zo dňa 10.6.2012 zistil, že so zástupcami
odborov ZO SLOVES, bola prerokovaná dohoda o skončení pracovného pomeru v prípade nesúhlasu
žalobkyne s dohodou, bude jej daná výpoveď zo strany zamestnávateľa; za organizáciu je podpísaná
riaditeľka žalovaného R. G. a Q. R., za ZO SLOVES je podpísaná L. F., L. L. a Q. R.. Listom zo
dňa 10.6.2013 žalovaný napomenul žalobkyňu za porušenie pracovnej disciplíny a upozornil ju na
možnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d/, e/ Zákonníka práce, pričom ako dôvod napomenutia
bolo uvedené porušenie bodu 2 a 13 pracovnej náplne; súčasne bola žalobkyňa vyzvaná, aby svojim
konaním a prístupom predchádzala situáciám traumatizujúcim dieťa. Porušenia pracovnej disciplíny sa
žalobkyňa dopustil konaním, ktoré je v rozpore s pozíciou profesionálneho rodiča v Detskom domove.
Uvedenému predchádzala situácia, kedy do odovzdaného individuálneho plánu za obdobie január 2013
až jún 2013, ktorý je povinná o maloletom K. predkladať žalovanému. Overením predmetných skutkov a
faktov, resp. správou - Vyjadrenie k adaptačnému procesu dieťaťa v prostredí ŠZŠ od Centra špeciálno-
pedagogického poradenstva zo dňa 16.4.2013, dospel žalovaný k skutočnosti, že žalobkyňa údaje a
informácie podala v správe nepravdivo a nezakladajúc sa na realite, keďže v nej uvádzala informácie
o maloletom K., že tento si nevie zvyknúť na novú školu, nevie sa začleniť do nového kolektívu,
odmieta písať domáce úlohy, je málo zaťažený na hodinách vyučovania, demotivovaný a prestup
bol nešťastným krokom, všetko v rozpore so správou Centra špeciálno-predagogického poradenstva
zo dňa 16.4.2013, ktoré poukazuje na dobrú adaptáciu maloletého K. do K., nevyskytli sa žiadne
problémy, ani komplikácie, ktoré by bolo treba riešiť, vyhovuje mu menší kolektív, je mu poskytovaná



individuálna starostlivosť a pozornosť, zažíva pocit úspechu a sociálnej začlenenosti, ktoré mu chýbali
pri vzdelávaní v základnej škole, kde bol sociálne izolovaný, adaptačný proces bol vyhodnotený ako
úspešný. Na tieto skutočnosti bol žalovaný (pravdepodobne žalobkyňa, poznámka odvolacieho súdu)
už v minulosti písomne i ústne upozornený, avšak aj napriek správam od psychológov, pedagógov
základnej školy a pracovníkov úradu práce, sociálnych vecí a rodiny tieto odporúčania nebral do úvahy
ani po upozornení riaditeľky žalovaného ako priamej nadriadenej žalobkyne a opakovane nadradila
svoje vlastné záujmy nad záujem dieťaťa. Listom zo dňa 10.6.2013 bola žalobkyňa zo strany
žalovaného napomenutá na porušenie pracovnej disciplíny a upozornená na možnosť výpovede podľa
§ 63 ods. 1 písm. d/, e/ Zákonníka práce, pričom ako dôvod napomenutia bolo porušenie bodu 2, 6 a
13 pracovnej náplne; súčasne bola žalobkyňa vyzvaná, aby svojim konaním a prístupom predchádzala
situáciám traumatizujúcim dieťa. Uvedenému predchádzali zistenia žalovaného o nevyhovujúcich
bytových podmienkach žalobkyne o tom, že zverené deti nedostávajú vreckové, ktoré im patrí, zverené
deti nie sú vychovávané rovnocenne ako deti, ktoré nie sú zverené do starostlivosti žalobkyne, je
porušované súkromie zverených detí - sledovaním správ, denníkov, súkromnej korešpondencie, nie
sú zabezpečované základné potreby dieťaťa v súvislosti so zabezpečením výdavkov na stravovanie,
ošatenie, obuv, na zabezpečenie vecí a ostatných služieb osobnej potreby dieťaťa, všetko v nadväznosti
na úradný záznam zo dňa 31.5.2013 a dňa 6.6.2013, ktorý obsahuje odporúčanie, že nie je v záujme detí
a ich budúcnosti, aby boli naďalej v starostlivosti žalobkyne. Z návrhu dohody o skončení pracovného
pomeru zistil, že žalovaný ponúkol žalobkyni skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 10.6.2013,
pričom zamestnávateľ je povinný zamestnancovi v najbližšom výplatnom termíne vysporiadať všetky
mzdové nároky odpracované obdobie, vrátane náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Žalovaný ako
zamestnávateľ dal žalobkyni ako zamestnancovi dňa 10.6.2013 výpoveď z pracovného pomeru podľa §
63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce na základe opakovaného porušenia pracovnej disciplíny vyplývajúcej
z jej pracovnej náplne v posledných šiestich mesiacoch, na ktoré porušenie pracovnej disciplíny bola
žalobkyňa upozornená napomenutím zo dňa 19.12.2012 a dňa 10.6.2013; pracovný pomer žalobkyne
skončí uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby dňa 31.8.2018. Zo zápisu zo stretnutia zo dňa
10.6.2013 vyplýva, že dňa 10.6.2013 o 9,30 hod. sa v kancelárii riaditeľky žalovaného uskutočnilo
stretnutie so žalobkyňou, riaditeľkou žalovaného a koordinátorom Centra podpory profesionálnych rodín
L. F.; žalobkyňa si vypočula oznámenie o porušení pracovnej disciplíny, preštudovala si predložené
dokumenty, vlastnoručne ich podpísala a prevzala z každého po jednom vyhotovení s tým, že s
napomenutím nesúhlasí. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nedokázala vysvetliť nastolené otázky
relevantným spôsobom k predmetným upozorneniam, bola jej ponúknutá a predložená dohoda o
skončení pracovného pomeru, ktorú po prečítaní odmietla, následne bola žalobkyni predložená výpoveď
z pracovného pomeru spolu s uvedením dôvodov skončenia pracovného pomeru, ktoré vyplývali z
upozornení zamestnávateľa a bol jej daný priestor na vyjadrenie sa. Žalobkyňa odmietla prevziať
predmetný dokument, nakoľko s dôvodmi skončenia pracovného pomeru nesúhlasila s tým, aby jej
žalovaný doručil výpoveď prostredníctvom pošty, postavila sa a odišla. Následne žalobkyňa pod oknami
kancelárie začala vykrikovať skutočnosti ohľadne výpovede hlasným a vulgárnym spôsobom. Žalovaný
vzhľadom na ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou ju odo dňa 12.7.2013 do 31.8.2013 preradil
na inú prácu zodpovedajúcu jej kvalifikácii, a to na prácu vychovávateľa v G. - T.. Uznesením Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, odbor kriminálnej polície, ČVS: ORP-XXX/X-OVK-TT-XXXXKd,
zo dňa 4.7.2013, bolo odmietnuté trestné oznámenie M. R., v ktorom uviedol, že má podozrenie, že
rodičia jeho manželky D. R., K. H. a M. H., psychicky a fyzicky týrajú deti, ktoré majú zverené do svojej
starostlivosti ako profesionálni rodičia, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup
podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku; trestné oznámenie bolo podané dňa 31.5.2013. Listom zo
dňa 29.8.2013 žalobkyňa podala na Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, sťažnosť voči konaniu
riaditeľky žalovaného, ktorá jej dala výpoveď z pracovného pomeru za hrubé porušenie pracovnej
disciplíny. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny listom zo dňa 17.4.2014 oznámilo žalobkyni, že jej
podanie nie je možné hodnotiť ako sťažnosť v zmysle zákona č. 289/2012 Z.z., súčasne jej ponúkol
možnosť stretnúť sa v rámci mediácie. Záznam o riešení sporu mediáciou zo dňa 5.8.2014 žalobkyňa
odmietla podpísať. Žalobkyňa listom zo dňa 30.10.2013 oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že žalobkyňa vypracovala o zverenom maloletom
dieťati G. G. sociálne správy zo dňa 30.11.2012, 31.12.2012, 31.1.2013, 28.2.2013, 31.3.2013 a
30.4.20013. V poslednej správe žalobkyňa poukázala na nevhodný vzťah, ktorý maloletá udržiava s
problémovým 24. ročným chlapom z ich dediny, bola objednaná ku gynekológovi a gastroenterológovi,
ona tento vzťah nepodporuje, maloletá vzťah ukončiť odmieta, bol jej uložený zákaz stretávania sa s
uvedeným chlapcom. Žalobkyňa vypracovala o zverenom maloletom dieťati K. G. sociálne správy zo dňa
30.11.2012, 31.12.2012, 31.1.2013, 28.2.2013, 31.3.2013 a 30.4.20013. V správe zo dňa 30.11.2012



hodnotila školské výsledky maloletého K. ako slabšie. Učiteľka navrhla jeho integráciu s čím súhlasila v
nadväznosti na skutočnosť, ktorú po upovedomení žalovaným, absolvovala s maloletým psychologické
vyšetrenie. Na základe uvedeného vyšetrenia sa má maloletý vzdelávať podľa variantu A špeciálnych
škôl. Trvala na tom, aby maloletý ostal na základnej škole z dôvodu, že tento je okrem iného naviazaný na
kolektív žiakov ešte z materskej školy, cestovanie do Trnavy ho bude fyzicky veľmi vyčerpávať, je celiatik,
a preto musí do školy do Trnavy nosiť jedlo v obedári, spojená škola je veľmi ďaleko od autobusovej
stanice. Nevidela dôvod na preradenie maloletého do špeciálnej školy, nakoľko riaditeľ základnej školy
je povinný integrovať žiaka z jeho obvodu, ak má žiak variant A. Navyše podľa nej si maloletý nechce
zvykať na nových spolužiakov. Zo správy datovanej dňa 31.12.2012 vyplýva, že maloletý K. po tom,
čo sa dozvedel, že musí odísť do inej školy z toho ochorel, nevedel sa s touto skutočnosťou vyrovnať.
Preradenie maloletého do špeciálnej školy hodnotila ako unáhlený a nešťastný krok, navyše nedostal
žiadnu šancu byť integrovaný, nie je to v záujme dieťaťa a v budúcnosti sa to prejaví na jeho negatívnom
správaní. Súčasne vyslovila, že hrozí, že maloletý bude premiestnený späť do Detského domova
vzhľadom na organizačnú neúnosnosť situácie. Maloletý sa z veselého chlapca zmenil na úzkostné
dieťa, ktorému sa vrátili tiky z minulosti. Zo správy datovanej dňa 31.1.2013 vyplýva, že maloletý K.
potom, čo nastúpil do špeciálnej školy sa jeho výsledky a správanie v škole zhoršili, má výraznú nechuť
k učeniu, učivu v špeciálnej škole nerozumie, uvoľnenejší režim vyučovania mu nevyhovuje, nechce
sa mu doma učiť, má pocit, že nemusí nič robiť, od svojich spolužiakov odzerá negatívne správanie.
Zmena školského prostredia mu z hľadiska správania neprospela. Preradenie maloletého do špeciálnej
školy nepomohlo, práve naopak, správaním sa vrátil tri roky dozadu, čo bolo ovplyvnené i neúmernou
záťažou z každodenného cestovania. Opätovne poukázala na absolútnu disharmóniu rodiny spôsobenú
umiestnením maloletého do špeciálnej školy v Trnave, z dôvodu ktorého podnikla kroky smerujúce k
zmene formy náhradnej starostlivosti z profesionálnej na pestúnsku. Zo správy datovanej dňa 28.2.2013
vyplýva, že maloletý K. ani vo februári nie je plne aklimatizovaný na nové školské prostredie. Zo správy
zo dňa 31.3.2013 zistil, že maloletý K. si postupne zvyká na nové školské prostredie, dosahuje veľmi
dobré školské výsledky, avšak začal používať neslušné výrazy a opakuje správanie takýchto detí aj
doma, no agresívne sa doma neprejavuje, čo je správanie jasne kopírované zo školského prostredia. Zo
správy zo dňa 30.4.2013 vyplýva, že v tomto mesiaci maloletý K. dosahoval v škole veľmi dobré výsledky,
cíti sa veľmi úspešný, keď sa mu podarí prečítať čokoľvek mimo čítanky, úspešný je aj v písaní, učí
sa rád. Podľa výpisu klasifikácie prospechu, správania a dochádzky maloletej G. na Odbornom učilišti
internátnom v Trnave, jej prospech za prvý polrok školského roku 2012/2013 je v slovenskom jazyku,
telesnej výchove a odbornom výcviku výborný a v predmete občianskej náuky, matematiky, technológie
a potravín a výživy hodnotený ako chválitebný. Z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti občana/
uchádzača o zamestnanie zistil, že žalobkyňa bola práceneschopná od 26.11.2013 do 29.11.2013. Podľa
bodu 2.2 a 2.3 internej normy č. IN-041/2012 Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, metodického
pokynu č. 4-9/2012 zo dňa 15.8.2012, účinného odo dňa 1.9.2012, profesionálny rodič informuje vopred
dohodnutou formou v pravidelných intervaloch o zmenách prostredia,, v ktorom dieťa žije, o zmenách v
zložení členov domácnosti, o zmenených vzťahoch v rodine. Odborný tím vyžaduje od profesionálneho
rodiča predkladanie podkladov na vyhodnocovanie plánu výchovnej práce s dieťaťom a individuálneho
plánu rozvoja osobnosti dieťaťa vo vopred stanovených intervaloch. Profesionálny rodič dôsledne vedie
potrebnú dokumentáciu o dieťati a predkladá ju v dohodnutých intervaloch. E-mailom zo dňa 21.1.2013
žalovaný informoval žalobkyňu o internej norme č. IN-041/2012, ktorú jej v prílohe poskytol a vyzval
ju na podpísanie oboznámenia sa s touto smernicou na porade konanej dňa 29.1.2013. Z výpovede
R. G. zistil, že je riaditeľkou žalovaného, ktorá na otázku žalobkyne prečo žalovaný čakal s prvým
napomenutím takmer dva týždne uviedla, že sa preverovala a prešetrovala situácia, riešila sa aj sťažnosť
základnej školy a obce L. na základe záznamu spomínanej reportáže. Žalobkyňa medializovala prípad
zo svojho pohľadu, pričom tvrdila, že otec maloletého K. trieskal o stenu, táto skutočnosť spôsobila ujmu
žalovanému a maloletému K. aj tým, že prišla sťažnosť zo strany starostky obce a riaditeľa základnej
školy. Deťom mohla byť spôsobená ujma tým, že tam bol štáb a nakrúcali to. Aj napriek tomu, že názov
žalovaného a priezvisko maloletého K. v reportáži spomenuté neboli, nič to nemení na tom, že žalobkyňa
porušila pracovnú disciplínu v tom, že išlo o informácie, o ktorých sa dozvedela počas pracovného
pomeru a tieto použila v televízii a keby nepracovala u žalovaného, tieto informácie by nemala. Na
ďalšiu otázku žalobkyne, prečo žalovaný čakal s druhými napomenutiami takmer dva mesiace uviedla,
že informácie boli zo strany žalobkyne zaslané až v marci a správy mesačných hodnotení na deti
za november 2012, december 2012, január 2013, február 2013, marec 2013, odovzdala žalobkyňa
až na opakovanú výzvu pri šetrení domácnosti dňa 15.4.2013. Navyše sa situácia preverovala aj
v škole a čakalo sa na posudok z psychologickej poradne. Žalobkyňa do individuálneho plánu od
januára až júna 2013 písala skutočnosti, ktoré nekorešpondovali s vyjadreniami školy a ktoré šetreniami



zisťoval žalovaný. Profesionálny rodič, akým bol aj žalobkyňa, by mala zaznamenávať všetky dôležité
a pravdivé informácie o dieťati vo forme vlastných poznatkov, poznatkov zo školy alebo od lekára.
Komunikácia so žalobkyňou bola veľmi zložitá, veci si vykladala po svojom, bola presvedčená iba o
svojej pravde, napríklad vtedy, keď uvádzala, že mala vybavenú integráciu pre maloletého K. v troch
základných školách, pri konkrétnych návštevách a komunikácii so školami sa však zistilo, že nikto jej
nič neprisľúbil. Aj napriek (nie písomným) prosbám, školy zaslali žalovanému zamietavé stanovisko,
čo si žalobkyňa interpretuje tak, že žalovaný nemal záujem integrovať maloletého K. do normálnej
základnej školy. Integráciu maloletého K. mohol vybaviť len žalovaný ako jeho zákonný zástupca.
Žalobkyňa mala po napomenutí zo dňa 10.6.2013 dostatok času na vyjadrenie sa k napomenutiu,
vyjadril s ním svoj nesúhlas. Svedkyňa Q. T. vo výpovedi uviedol, že je hlavnou psychologičkou u
žalovaného, o možnosti preradenia maloletého K. do špeciálnej školy sa hovorilo už pri jeho zápise
do školy, kedy bol žalobkyňa upozornená, že maloletý nespĺňa požiadavky, zastal vo vývine a bude
mať problém. V októbri 2012 na poslednej návšteve u žalobkyne na základe dlhodobých problémoch
jej k tomuto uviedla, že možno počítať s touto alternatívou, ale musí o tom rozhodnúť odborný tím.
Chodila pravidelne na návštevy k žalobkyni, všetko je uvedené v záznamoch. K vreckovému dodal,
že maloletá G., keď bola strašia, tak sa preriekla, že ho nedostáva ako deti v detskom domove, že jej
za ne kupuje žalobkyňa sladkosti, často jej kontrolovala telefón a SMS správy. Bola o problémoch od
začiatku informovaná aj riaditeľka žalovaného. Svedkyňa vyslovila, že maloletému K. bola vzhľadom
na jeho emocionálnu vyspelosť reportážou spôsobená ujma. Ku koncu výkonu jej práce vzťahujúce
sa k starostlivosti žalobkyne o zverené deti uviedla, že podmienky pre maloleté deti G. boli v rodine
žalobkyne nevyhovujúce, nakoľko tam bývala biologická dcéra žalobkyne spolu s dieťaťom, bolo ich
tam veľa. Žalobkyňa zvykla o problémoch s deťmi informovať žalovaného, ale komunikácia s ňou bola
náročná. Čo sa týka integrácie maloletého K. do špeciálnej školy, žalobkyňa ju odmietala s tým, že
tam chodia deti z iných detských domovov alebo Rómovia. Z výpovede svedkyne L. F. zistil, že je
sociálnou pracovníčkou u žalovaného, do rodiny žalobkyne chodila spolu s psychologičkou, keď sa
začalo riešiť premiestnenie maloletého K. do špeciálnej školy. Navštevovali školy, chodili na šetrenia
k žalobkyni. Základná škola v G. i vo H. odmietli maloletého K. integrovať. Komunikácia prebehla i s
riaditeľom Základnej školy v L. nad N., jeho odpoveď bola zamietavá. Zo správy o adaptácii maloletého
K. vyplynulo, že maloletý sa vhodne integroval, našiel si kamarátov a má lepšie výsledky. Situácia sa
vyhrotila, keď začali problémy s maloletou G., v tom období sa zistilo, že tam boli nevhodné výchovné
metódy, najmä neskôr keď tam začala bývať dcéra žalobkyne. Zistila, že maloletá G. nedostávala
vreckové a nepodieľala sa na nakupovaní oblečenia. Pri odoberaní detí z rodiny žalobkyne, na ktorom
sa dohodli s odborným tímom, v ktorom bola kolegyňa psychologička R. (predtým R.), sa deti tešili že
idú do detského domova. Dňa 10.6.2013 bola prítomná pritom ako sa dávalo žalobkyni napomenutie,
preberalo sa upozornenie, následne návrh na dohodu o výpovedi a keď to žalobkyňa neprijala, vrátila
sa do kancelárie; bola prítomná pri dávaní výpovede žalobkyni, ktorá mala dostatok času i priestoru
vyjadriť sa k všetkému. Pred uvedeným dňom preberala danú situáciu s psychologičkou a riaditeľkou
žalovaného, avšak priebežne sa situácia prerokovávala s p. R. a p. G.. Participovala aj za odbory, v
rámci ktorých si prešli dňa 10.6.2013 spolu s predsedníčkou p. R. upozornenia, dohodu i výpoveď.
Skutkový stav dôvodov výpovede bol vymedzený v rámci upozornení. Ďalej svedkyňa uviedla, že správy
o maloletých deťoch neboli zo strany žalobkyne podávané načas, pretože pri návšteve im prvý krát
dala správy od novembra 2012 do apríla 2013 až v apríli 2013. Na odovzdanie správ načas bola
žalobkyňa upozorňovaná telefonicky, e-mailom, pričom jej to vyplýva i z pracovnej náplne. Skutočnosť,
že žalobkyňa uvádzala odlišné zistenia v správach od skutočného stavu, spozorovala v čase, keď bol
maloletý K. umiestnený v špeciálnej škole a boli tam iné informácie, ktoré uvádzala škola. Komunikácia
so žalobkyňou bola obtiažna, pretože detský domov mal nejaké informácie od žalobkyne, ktoré keď
si overovala, boli opačné, čo sa stalo niekoľkokrát. Potvrdila, že deti boli ovplyvňované žalobkyňou,
čo sa prejavilo pri niekoľkých výpovediach maloletej G., ktorá žalovaného stále ubezpečovala, aby nič
nehovoril žalobkyni. Maloleté deti po odobratí nehovorili, že by sa chceli vrátiť k žalobkyni. Skutočnosť,
že žalobkyňa prezerá denník maloletej G. sa potvrdila tým, že jej žalobkyňa priniesla kópiu tohto
denníka. Svedok F. Z. je riaditeľom základnej školy v G. a tvrdil, že maloletý K. nebol do tejto školy
umiestnený, nakoľko dieťa nebolo v školskom obvode školy. Žiadosť o umiestnenie maloletého K. do
školy posudzovala zástupkyňa riaditeľa školy spolu s metodickým združením základnej školy, výsledkom
ktorého bolo, že uvedené nebude na prospech dieťaťa. Povinnosť integrovať maloleté deti v základnej
škole sa vzťahuje len na maloleté deti z príslušného obvodu, na základe žiadosti zákonného zástupcu.
Dieťa z iného obvodu by bolo integrované vtedy, ak by zákonný zástupca podpísal informovaný súhlas
o následkoch zápisu takého dieťaťa do školy. Z výpovede svedkyne D. R. zistil, že je dcérou žalobkyne
a manželkou M. R.. Po príchode G. s K. bol vzťah veľmi dobrý v rámci rodiny, brali ich ako vlastných



súrodencov, cítili sa u nich dobre aj vzhľadom k tomu, že K. začal hovoriť jej rodičom mama a tato.
Bohužiaľ ku koncu sa G. začala meniť kvôli priateľovi N. D., kvôli ktorému boli konflikty. Mala vedomosť
o tom, že maloletý K. mal byť preradený do špeciálnej školy, bol šikovný, troška mu to trvalo kým sa
zaradil do prvého ročníka v pôvodnej základnej škole, ale keďže bol so spolužiakmi s ktorými chodil do
škôlky, tak mu tam bolo dobre. Dokonca si sám vyžadoval, aby mu mama predpisovala do cvičného
zošita, do školy sa tešil a nemal tam žiadne problémy. Po preradení do špeciálnej školy sa jeho správanie
zhoršilo, začal nadávať, boli tam s ním deti, ktoré slintali a začal napodobňovať ich správanie a prestal
mať motiváciu na učenie. Boli tam problémy aj s tým, že maloletý K. chodil do školy v roztrhaných
nohaviciach, nechceli mu v škole zohrievať obed alebo mu ho zohriali priamo v obedári. Žalobkyňa
to riešila, ako aj to že mu odmietli dať príbor aby sa mohol riadne najesť. Neraz bola svedkom toho,
keď žalobkyňa odovzdávala vreckové G., ktorá povedala čo si za to kúpila a jej mama povedala čo
kúpila K., pretože bol malý; takto to bolo aj pri ostatných veciach. Nemá vedomosť o tom, že by G.
nedostávala vreckové, mala osobitný spôsob komunikácie, vždy keď riešila nejakú situáciu, napísala to
do svojho denníka a dala to prečítať mame. Bývala v domácnosti žalobkyne do roku 2011 a potom od júna
2013, keď žalobkyňa dostala výpoveď, pričom v čase nezhôd medzi ňou a manželom, bývala u svojich
starých rodičov. Žalobkyňa sa starala o zverené deti ako o svoje deti, nič nezanedbala, so žalovaným
komunikovala, ale práve žalovaný nespravil všetko preto, aby mohol byť maloletý K. integrovaný. K
reportáži uviedla, že nikomu neuškodila, na zverejnenie sa ich nikto nikdy nepýtal. Svedkyňa G. L. bola
od septembra 2012 do marca 2013 psychologičkou u žalovaného a v tomto období sa so žalobkyňou a
deťmi stretla asi desať krát, podieľala sa na spolupráci s centrom a školu a na základe tohto bol maloletý
K. odporúčaný do centra, ktoré vyhodnotilo, že vzhľadom na jeho správanie a výkon toto nespadá pod
základnú školu. S centrom sa dohodol termín a spoločne tam šli. Obsah komunikácie so žalobkyňou
bol viac menej informačný, stále dodržiavali postup, nikdy nerozhodovala sama s kolegyňou, bolo to
na podnet školy, ktorá odporučila preverenia schopností maloletého K.. Po konzultácii s riaditeľom,
triednou učiteľkou a žalobkyňou sa dohodol postup umiestnenia maloletého K. do školy. V tomto štádiu
so strany žalobkyne nebolo badať žiadne negatívne stanovisko. Zvažovali alternatívu či základná alebo
špeciálna škola. Osobne prechádzali situáciu v škole v L., teda aké majú podmienky, toto stretnutie
bolo i so žalobkyňou. Keď došla správa z centra tak sa riešila integrácia troch základných škôl, ktoré
žalobkyňa navrhla. Školy však zaujali negatívne stanovisko. Nič negatívne po preradení maloletého K.
do špeciálnej školy nezachytila. Na základe vyšetrenia centra a jeho hodnotenia bol maloletý K. zaradený
do variantu A, ktorý znamená mentálnu retardáciu, pri ktorom je dieťa integrovateľné do základnej školy.
Špeciálna škola bola v tom čase pre maloletého K. vhodnejšia, keďže už bol začiatok školského roka.
Zo základnej školy L. nad N. boli hlásené problémy triednou učiteľkou, avšak v špeciálnej škole takéto
problémy nepostrehla. Komunikácia so žalobkyňou bola v úvode profesionálna v rámci medzí, potom
začala byť chaotická, najmä vo vzťahu k základnej škole. Z výpovede svedkyne Q. R. zistil, že od apríla
2013 je zamestnancom žalovaného na pozícii psychologičky. Raz mesačne chodievali na návštevy
k žalobkyni, štandardne sa rozprávali s deťmi i žalobkyňou, čo bolo minulý mesiac, prípadne nejaké
problémy, aké opatrenia prijať a podobne. K maloletej G. konštatovala, že ju prekvapila skutočnosť,
že si nemohla vzhľadom na svoj vek (stredoškoláčka) kupovať napríklad rifle, nedostávala vreckové (o
ktorom sa vyjadrila tiež žalobkyňa, že im namiesto toho kupovala sladkosti a čo potrebujú), čo museli
riešiť spolu s odborným tímom, kde sa dozvedeli závažné skutočnosti uvedené pánom R.. Všetky tieto
skutočnosti sú popísané v záznamoch. Pán R. oznámil žalovanému, že deti nedostávajú vreckové,
fyzické útoky, násilie, nepriaznivé prostredie pre výchovu detí. U žalobkyni bývala aj biologická dcéra,
čím sa zmenili bytové podmienky. Tieto fakty prinútili žalovaného k tomu, aby deti dočasne odobrali
naspäť do domova za účelom preverenia uvedených skutočností, či sú pravdivé alebo nie. Potom sa
urobil plán, ako deti vziať, aby neboli traumatizované. V deň odoberania detí u žalobkyne bola prítomná
aj pani F., vtedajšia sociálna pracovníčka žalovaného, ktoré žalobkyni vysvetlili dôvod odobratia detí.
Podľa jej názoru pre deti to nebola nejaké rana, zobrali sa a išli. Neskôr, keď sa rozprávala s G.,
tak zistila, že s rešpektom sa pýtala na žalobkyňu, aby sa o rozhovoroch medzi ňou a žalovaným
nedozvedela. Žalobkyňa sledovala G. jej osobný denník, porovnávala ju so svojou biologickou dcérou,
chcela mať nad ňou kontrolu. Na základe rozprávanie sa s deťmi si myslí, že žalobkyňa nepodávala v
rámci správ a rozhovoroch žalovanému pravdivé a relevantné informácie. Deti keď dostali vreckové, tak
to podpísali, ale reálne ich nedostali. Komunikácia so žalobkyňou bola ťažká, žalovaný často narážal na
možnú neochotu, resp. čo sa ako nedá a tak sa pracovalo ťažko, keď sa žalobkyni dávali odporúčania.
Žalobkyňa nemala k deťom vhodný prístup, pri ukončení pracovného pomeru so žalobkyňou prítomná
nebola. Súd prvej inštancie uviedol, že uznesením zo dňa 14.6.2016, č.k. 58 Cpr 4/2015-263, pripustil
zmenu žaloby na návrh žalobkyne o nárok na náhradu mzdy vo výške 597,50 € mesačne od 30.10.2013
do vyhlásenia rozsudku.



3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 17 ods. 2, § 59
ods. 1, § 61 ods. 1, ods. 2, § 63 ods. 1 písm. e/, ods. 6, § 74, § 77, § 81 písm. a/, c/, f/ zákona
č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce) v znení neskorších zmien a doplnení, platnom a účinnom ku
dňu výpovede, dôvodiac nedôvodnosťou žaloby. Uviedol, že mal za preukázané, že žalobkyňa ako
zamestnanec, pracovala u žalovaného ako zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy č. 2/2010
zo dňa 16.4.2010 na pozícii profesionálneho rodiča s miestom výkonu práce L. nad N. č. XXX, na
dobu určitú do 30.6.2011, s dohodnutým druhom práce vykonávanie profesionálnej výchovy maloletých
detí v rodine žalobkyne. Na základe dodatku č. 3 zo dňa 15.6.2011 sa pracovný pomer žalobkyne
upravil na dobu neurčitú; táto skutočnosť medzi stranami sporná nebola. Spornou bolo skončenie
pracovného pomeru výpoveďou danou žalobkyni ako zamestnancovi žalovaného zo dňa 10.6.2013,
ktorému predchádzali tri napomenutia na porušenie pracovnej disciplíny, a to zo dňa 19.12.2012 a
dve zo dňa 10.6.2012. Poukázal na to, že hmotnoprávnymi podmienkami pre použitie výpovedného
dôvodu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce je prerokovanie skončenia pracovného
pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce, a ak bol zamestnanec v
posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený
na porušenie pracovnej disciplíny a súčasne upozornený na možnosť výpovede. Tieto podmienky
musia byť splnené kumulatívne. Zamestnanec, ktorý neplní svoje pracovné povinnosti, porušuje
pracovnú disciplínu. Na rozdiel od neuspokojivého plnenia pracovných úloh, takýto zamestnanec podáva
riadne pracovné výkony, no porušil aspoň jednu pracovnú povinnosť. Ide o povinnosť, s ktorou bol
zamestnanec preukázateľne oboznámený v pracovnej zmluve, interných predpisoch zamestnávateľa,
alebo mu taká povinnosť vyplýva priamo zo Zákonníka práce alebo osobitného zákona vzťahujúceho
sa na výkon jeho práce a bol s ňou oboznámený zamestnávateľom. Porušenie pracovnej disciplíny
je zavineným konaním zamestnanca (aj z nedbanlivosti), keď preukázanie zavinenia je dôkazným
bremenom zamestnávateľa. Porušenie pracovnej disciplíny musí dosahovať určitý stupeň intenzity.
Zákonník práce rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny (podmienka výpovede)
a závažným porušením pracovnej disciplíny (podmienka okamžitého skončenia pracovného pomeru).
Napriek veľkému významu stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny pre samotný výber spôsobu
skončenia pracovného pomeru a taktiež pre posudzovanie platnosti rôznych spôsobov skončenia
pracovného pomeru, absentuje presnejšia špecifikácia pravidiel pri určovaní stupňa intenzity porušenia
pracovnej disciplíny v Zákonníku práce. V uvedenom prípade je preto úlohou súdu, aby z vykonaného
dokazovania skúmal všetky okolnosti porušenia pracovnej disciplíny, pričom prihliadne na osobu
zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na doterajší postoj zamestnanca k plneniu pracovných úloh, na
dobu porušovania pracovnej povinnosti, na dôležitosť a význam konkrétnej pracovnej úlohy, na mieru
zavinenia zamestnanca, ako aj na spôsob porušenia konkrétnych povinností zamestnanca a na dôsledky
porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp.zn. 21 Cdo 1252/2002). Pre prípad menej závažného porušenia pracovnej disciplíny Zákonník práce
nevyžaduje, aby zamestnávateľ určoval zamestnancovi v prípade konkrétneho porušenia pracovnej
disciplíny lehotu na nápravu, resp. aby dával zamestnancovi šancu na napravenie daného porušenia
disciplíny. Zákonník práce však vyžaduje pre platnosť výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e/
Zákonníka práce (pri menej závažnom porušení pracovnej disciplíny), aby v predchádzajúcich šiestich
mesiacoch už bol zamestnanec v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny upozornený na to, že
pre takéto porušenie môže zamestnávateľ pristúpiť k jednostrannému skončeniu pracovného pomeru
výpoveďou. De facto zamestnávateľ je oprávnený pristúpiť k výpovednému dôvodu podľa § 63 ods.
1 písm. e/ Zákonníka práce za predpokladu, že zamestnanec v priebehu šiestich mesiacov dvakrát
poruší pracovnú disciplínu, pričom toto porušenie sa nemusí týkať tej istej povinnosti zamestnanca ani
nemusí medzi dvoma porušeniami pracovnej disciplíny existovať súvislosť. Pre uvedený výpovedný
dôvod je nevyhnutnou podmienkou, aby zamestnanec preukázateľne nesplnil nejakú svoju pracovnú
povinnosť, čím porušil pracovnú disciplínu, aby zamestnávateľ písomne upozornil zamestnanca na
možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre porušenie pracovnej disciplíny, a to počas
posledných šiestich mesiacoch pred novým porušením pracovnej disciplíny a podaním výpovede. V tejto
súvislosti zistil, že žalovaný napomenul žalobkyňu listom zo dňa 19.12.2012 na porušenie pracovnej
disciplíny (prvé napomenutie), ktoré odôvodnil tým, že žalobkyňa porušila bod 12 a 13 pracovnej náplne
a zároveň ju upozornil na možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm.
d/, e/ Zákonníka práce. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobkyňa skutočne porušila
pracovnú disciplínu tým, že porušila mlčanlivosť vo veciach služobného charakteru, keď poskytla
informácie o klientovi žalovaného (maloletom K.), o sebe, svojom pracovnom pomere a vzájomných
súvislostiach, autorovi príspevku aj napriek tomu, že v spomínanej reportáži či novinovom príspevku
na webe nie je vyslovene uvedené meno klienta žalovaného, či zobrazená jeho podobizeň (tvár),



avšak je uvedené celé meno a priezvisko žalobkyne i celé meno a priezvisko riaditeľa základnej školy
(v novinovom príspevku). Pre dané porušenie pracovnej disciplíny je irelevantné či (ne)boli verejne
uverejnené akékoľvek informácie smerom navonok k širokému spektru prijímateľov správ, podstatné
je to, že žalobkyňa vôbec akékoľvek informácie o veciach služobného charakteru poskytla inej osobe
(autorovi príspevku N. T.), pod ktoré možno nepochybne zahrnúť jej nesúhlas s umiestnením maloletého
K. do špeciálnej školy v nadväznosti na neochotu základnej školy integrovať maloletého K.. Všetky
tieto informácie pritom vyplývajú z pracovného pomeru žalobkyne. Stotožnil aj s porušením bodu 13
pracovnej náplne žalobkyne v tom, že žalobkyňa neinformovala žalovaného bezodkladne o všetkých
mimoriadnych udalostiach o dieťati, a to v tom, že o maloletom K. a o jeho (ne)zaradení do (akejkoľvek)
školy bude vyhotovená reportáž a zverejnená jeho osoba. Práve naopak, prax potvrdzuje, že takáto
medializácia dieťaťa môže mať veľmi negatívny vplyv na psychiku dieťaťa (podľa všeobecne dostupného
vyjadrenia komisárky pre deti). Žalobkyňa konala svojvoľne, bez súhlasu žalovaného ako zákonného
zástupcu maloletého K.. Profesionálny rodič je totiž zamestnanec detského domova, ktorý vykonáva
ústavnú starostlivosť v rodinnom dome alebo byte poskytnutom detským domovom, alebo vo vlastnom
dome či byte. Úlohou profesionálneho rodiča je napĺňať emocionálne, fyzické, intelektové, sociálne a
morálne potreby dieťaťa (bezpodmienečne prijať dieťa do svojej rodiny, hojiť či zmierniť dopady traumy z
opustenia, resaturovať jeho zanedbané vývinové potreby, pomôcť dieťaťu prepracovať negatívne zážitky
a posilniť jeho sebaúctu a nádej do budúcnosti) a plniť si povinnosti, ktoré mu vyplývajú z pracovno-
právneho vzťahu. Ide o veľmi zodpovednú a náročnú prácu, ktorá spočíva najmä v 24 hodinovej
starostlivosti o dieťa, ktoré má špecifické potreby vzhľadom k tomu, že nemôže vyrastať vo svojej vlastnej
biologickej rodine a vzhľadom na jeho mentálne postihnutie. Hlavným poslaním profesionálneho rodiča
je naplniť jednu zo základných potrieb dieťaťa, a to potrebu blízkej osoby, s ktorou si dieťa vytvorí
vzťah. Tento vzťah má byť vzájomný, nie jednostranný. Vzájomné puto, ktoré priaznivo ovplyvní jeho
fyzický a psychický vývin, sa stane kľúčovým pre utváranie citových väzieb a sociálnych vzťahov dieťaťa
v jeho ďalšom živote. Žalobkyňa v konaní nevyvrátila skutočnosti, ktoré sú jej kladené v spojitosti s
porušením pracovnej disciplíny. Žalovaný napomenul žalobkyňu listom zo dňa 10.6.2013 na porušenie
pracovnej disciplíny (druhé napomenutie), ktoré odôvodnil tým, že žalobkyňa porušila bod 2 a 13
pracovnej náplne. Druhé napomenutie žalovaný vykonal v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prvého
napomenutia. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobkyňa skutočne porušila pracovnú
disciplínu tým, že do odovzdaného individuálneho plánu za obdobie január 2013 až jún 2013 (polročná
správa podľa bodu 2 pracovnej náplne), ktorý je povinná o maloletom K. predkladať žalovanému, účelovo
uvádzala nepravdivé informácie (z dôvodu vlastného pohodlia, keďže špeciálna škola sa nachádza v
Trnave a základná je omnoho bližšie, čo vyplynulo i z reportáže TV JOJ). Uvedené vyplýva zo správy
- Vyjadrenie k adaptačnému procesu dieťaťa v prostredí ŠZŠ od Centra špeciálno-pedagogického
poradenstva zo dňa 16.4.2013, ktoré poukazuje na dobrú adaptáciu maloletého K., nevyskytli sa žiadne
problémy, ani komplikácie, ktoré by bolo treba riešiť, vyhovuje mu menší kolektív, je mu poskytovaná
individuálna starostlivosť a pozornosť, zažíva pocit úspechu a sociálnej začlenenosti, ktoré mu chýbali
pri vzdelávaní v základnej škole, kde bol sociálne izolovaný, adaptačný proces bol vyhodnotený ako
úspešný. Oproti tomu žalobkyňa poskytovala žalovanému v správach informácie o maloletom K., že
tento si nevie zvyknúť na novú školu, nevie sa začleniť do nového kolektívu, odmieta písať domáce
úlohy, je málo zaťažený na hodinách vyučovania, demotivovaný a prestup bol nešťastným krokom.
Správy, ktoré mala žalobkyňa dokladať, nie sú slohovou prácou, ktorú má vypracovať profesionálny
rodič na základe svojich domnienok a pocitov alebo názorov, ale správa o dieťati má obsahovať reálne
skutočnosti a opis reality. Ide o maloleté deti a ich starostlivosť, nie o pohľad profesionálneho rodiča a
jeho názor na danú vec. Stotožnil sa so žalovaným, že skresľovaním, resp. uvádzaním nepravdivých
informácií o maloletom K., žalobkyňa konala v rozpore so záujmom maloletého K.. Skutočnosť, že
žalobkyňa sa nestotožňovala s odporúčaniami žalovaného vo veci starostlivosti o maloletého K. potvrdilo
i Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny vo veci odpovede na sťažnosť žalobkyne zo dňa 17.4.2014
i výpovedí svedkov (okrem D. R.), ktorí uviedli, že komunikácia so žalobkyňou bola náročná, ťažká,
žalovaný často narážal na možnú neochotu, resp. čo sa ako nedá, ťažko sa pracovalo, keď sa
žalobkyni dávali odporúčania (výpoveď svedkyne Q. R.). Žalobkyňa v konaní nevyvrátila skutočnosti,
ktoré sú jej kladené v spojitosti s porušením pracovnej disciplíny. Prvoinštančný súd ďalej uviedol,
že žalovaný napomenul žalobkyňu listom zo dňa 10.6.2013 na porušenie pracovnej disciplíny (tretie
napomenutie), ktoré odôvodnil tým, že žalobkyňa porušila bod 2, 6 a 13 pracovnej náplne. Podkladom
bol záznam vyhotovený dňa 6.6.2013 s maloletou G. G. a úradný záznam s M. a D. R.. Po prešetrení
žalovaný nadobudol vedomosť, že žalobkyňa neposkytuje zvereným deťom vhodné bytové podmienky,
nedostávajú vreckové, ktoré im patrí, zverené deti nie sú vychovávané rovnocenne ako deti, ktoré nie
sú zverené do starostlivosti žalobkyne, je porušované súkromie zverených detí - sledovaním správ,



denníkov, súkromnej korešpondencie, nie sú zabezpečované základné potreby dieťaťa v súvislosti so
zabezpečením výdavkov na stravovanie, ošatenie, obuv a ostatných služieb osobnej potreby dieťaťa.
Uvedené skutočnosti potvrdil ako žalobkyňa (vo vzťahu k vreckovému a čítaniu denníka, či súkromnej
pošty) tak i svedkyňa Q. R., L. F., či Q. T.. Prítomnosť dcéry žalobkyne v jej byte potvrdila aj reportáž TV
JOJ. Tretie napomenutie na porušenie pracovnej disciplíny bolo vzhľadom na splnenú povinnosť skončiť
pracovný pomer so žalobkyňou v lehote do šiestich mesiacov od prvého napomenutia, nadbytočné, ak
v tejto lehote opätovne upozornil žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny, čo je nepochybne týmto
prípadom. Avšak na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobkyňa skutočne porušila pracovnú
disciplínu i tým, že použila vreckové zverených detí na nákup sladkostí s vecí, ktoré potrebovali,
napriek tomu, že žalovaný poskytoval žalobkyni zvlášť sumu na úhradu výdavkov na dieťa podľa
bodu 6 pracovnej náplne. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa nespolupracovala,
neakceptovala odborníkov, autority, ani závery jednotlivých inštitúcií týkajúcich sa zverených detí a
taktiež zamestnávateľa, napriek rozsiahlej komunikácii zo strany zamestnávateľa. Naopak žalobkyňa v
konaní nepreukázala, že by tvrdenia a získané poznatky žalovaného neboli riadne preverené a overené
žalovaným, takže v konaní nevyvrátila skutočnosti, ktoré sú jej kladené v spojitosti s porušením pracovnej
disciplíny. Zdôraznil, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam
zamestnancov vyplývajúcim z pracovného pomeru. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny dôvodom
skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí ísť o zavinené porušenie pracovných
povinností zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať určitý stupeň intenzity.
Zákonník práce rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením
pracovnej disciplíny. Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu
zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri posudzovaní
tohto problému vychádzať. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych
okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností,
spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu
došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi
škodu, a podobne. Nesplnenie povinnosti zamestnávateľa prerokovať so zástupcami zamestnancov
výpoveď zamestnanca, Zákonník práce spája s neplatnosťou výpovede aj v nadväznosti na ustanovenie
§ 17 ods. 2 Zákonníka práce. Poukázal na to, že prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce
medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, ktorá spočíva v tom, že zamestnávateľ
má povinnosť predložiť vymenované okruhy otázok príslušnému odborovému orgánu za účelom ich
prerokovania a to predtým než vo veci rozhodne. Forma prerokovania pritom nie jej daná, preto sa môže
uskutočniť i ústne. Prerokovanie dohody o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou a možnosť
výpovede v prípade, že žalobkyňa nebude súhlasiť s dohodou, bola prerokovaná dňa 10.6.2013, o
čom svedčí písomný záznam. Uvedenú skutočnosť potvrdila i svedkyňa L. F., takže táto podmienka
platného skončenia pracovného pomeru výpoveďou zamestnanca preto splnená bola. Zákonník práce
stanovuje časový limit, v rámci ktorého môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď z dôvodu
porušenia pracovnej disciplíny, resp. pre existenciu dôvodov oprávňujúcich zamestnávateľa na okamžité
skončenie pracovného pomeru so zamestnancom. Lehoty sú dve, jedna je subjektívna dvojmesačná,
závislá od zistenia výpovedného dôvodu zamestnávateľom, druhá lehota je objektívna a ohraničuje
objektívnu možnosť skončenia pracovného pomeru so zamestnancom, u ktorého nastali výpovedné
dôvody, na obdobie jedného kalendárneho roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol. Pre platnosť
výpovede z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce musia byť súčasne dodržané obidve
lehoty. Výpoveď daná zamestnancovi v priebehu obdobia presahujúceho dva mesiace od zistenia
výpovedného dôvodu zamestnávateľom, ani pri naplnení podmienky, že výpoveď bola daná do jedného
roka, odkedy tento dôvod výpovede vznikol, resp. nastal (napr. odkedy zamestnanec porušil pracovnú
disciplínu), nebude platná, čo však týmto prípadom nie je. K tomu, aby začala plynúť dvojmesačná
lehota k výpovedi z pracovného pomeru postačuje, aby zamestnávateľ získal vedomosť (dozvedel sa),
že sa zamestnanec dopustil takého konania, ktoré môže zakladať dôvod k výpovedi z pracovného
pomeru. Uvedené samozrejme nemožno vykladať tak, že by zamestnávateľ mal pristupovať k výpovedi
z pracovnému pomeru so zamestnancom iba na základe podozrenia zo skutkov zakladajúcich dôvod
k takému rozviazaniu pracovného pomeru. Dvojmesačná lehota, behom ktorej musí byť výpoveď
z pracovného pomeru zamestnancovi daná, slúži okrem iného k tomu, aby zamestnávateľ mohol
vykonať potrebné šetrenie, či zamestnanec skutočne porušil pracovnú disciplínu a či išlo o porušenie
pracovnej disciplíny. Právna úprava tu nedáva priestor pre výklad, že by táto lehota začala plynúť
iba na základe predpokladov či domnienky porušenia pracovnej disciplíny (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp.zn. 21 Cdo 13/2000). Žalovaný ako zamestnávateľ skončil so žalobkyňou
ako zamestnancom dňa 10.6.2013 pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka



práce pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny na základe opakovaného porušenia pracovnej
disciplíny vyplývajúcej z jej pracovnej náplne v posledných šiestich mesiacoch, na ktoré porušenie
pracovnej disciplíny bola žalobkyňa upozornená napomenutím zo dňa 19.12.2012 a napomenutiami
zo dňa 10.06.2013, ako i upozornená na možnosť výpovede, za dodržania dvojmesačnej lehoty na
skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Vyhodnotil všetky napomenutia na porušenie pracovnej
disciplíny ako súladné so Zákonníkom práce, pracovnou zmluvou a náplňou práce, z dôvodu ktorého
bol naplnený výpovedný dôvod uvedený v ustanovení § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Pracovný
pomer žalobkyne skončil uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby dňa 31.8.2013; žalobkyňa v konaní
opak nepreukázala. Ďalej konštatoval, že podľa ustanovenia § 63 ods. 6 Zákonníka práce, je pre platné
podanie výpovede z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny nevyhnutné, aby zamestnávateľ ešte pred
podaním výpovede oboznámil zamestnanca s dôvodom výpovede a umožnil mu vyjadriť sa k nemu.
Na splnenie tejto povinnosti Zákonník práce neurčuje žiadne lehoty ani nestanovuje časové minimálne
ani maximálne doby, v ktorých právo zamestnanca vyjadriť sa k dôvodom výpovede trvá. Nevyužitie
práva zamestnanca vyjadriť sa k dôvodom výpovede spočívajúcim v porušení jeho pracovnej disciplíny,
resp. iba vyslovenie nesúhlasu bez náležitého zdôvodnenia svojich skutkov či vysvetlenia danej
situácie, nemá vplyv na platnosť výpovede. Skutkový záver preto zodpovedá výsledkom dokazovania
a súd k nemu dospel postupom zodpovedajúcim podľa ustanovenia § 191 Cs.p., v zmysle ktorého
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivé a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov
platí zásada voľného hodnotenia dôkazov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o
vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho a
skutkového stavu, keď kumulatívne boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky pre platné skončenie
pracovného pomeru výpoveďou danou žalobkyni ako zamestnancovi. Záverom dodal, že do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom
úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazom súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov. Ak aj strany sporu navrhli vykonať dokazovanie vo väčšom rozsahu, resp.
ďalšími dôkazmi, počas konania od týchto návrhov upustili, z dôvodu ktorého súd na tieto neprihliadol.
Súd rovnako tak nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie vo veci.
3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, ods.
2, § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania, keďže mal vo veci úspech
v celom rozsahu.

4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac ustanoveniami § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za
vnútorne rozporný, arbitrárny a preto nepreskúmateľný. Odňatie procesných práv, ktoré predstavujú v
tomto prípade porušenie jej práva na spravodlivý proces spočíva v procesnom postupe prvoinštančného
súdu, ktorým jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, a to najmä prijímaním
domnienok v prospech žalovaného o ním tvrdených skutočnostiach, ktoré akýmkoľvek spôsobom
nepreukázal, odmietaním listín ňou predložených, prenášaním dôkazného bremena o tom, že k
porušeniu pracovnej disciplíny nedošlo na jej plecia, ignorovaním vyšetrovacej zásady, ktorá je pre
tento druh konania charakteristická v procese dokazovania i nedostatočným odôvodnením súdneho
rozhodnutia spôsobujúceho jeho nepreskúmateľnosť. Poukázala na to, že nezákonnosť napadnutého
rozsudku spočíva zároveň v absencii akéhokoľvek odôvodnenia poskytujúceho účastníkom konania
možnosť oboznámiť sa s úvahami súdu prvej inštancie a tým, čo ho viedlo k prijatiu napadnutého
rozhodnutia. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil dostatočne, nevysvetlil v konkrétne
akých skutočnostiach vidí porušenie pracovnej disciplíny ňou v zmysle napomenutí žalovaného zo
dňa 10.6.2013, nevysvetlil na základe čoho rozhodol takýmto spôsobom, rovnako nevysvetlil, prečo



neprihliadol na relevantné dôkazy svedčiace v jej prospech, najmä na správu z nadviazania osobného
vzťahu zo dňa 4.3.2013, preukazujúcu, že v jej rodine žalovaný počas viacmesačného sledovania
nezistil akékoľvek nedostatky a na potvrdenie o jej pracovnej neschopnosti od 7.12.2012 do 15.4.2013
preukazujúce, že v čase pracovnej neschopnosti nemohla porušiť pracovnú disciplínu, nevysporiadal sa
z rozpornosťou dôkazov, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal a tak jej nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces a vydal arbitrárne rozhodnutie, ktoré je potrebné zmeniť. V opise skutkového
stavu veci, najmä v okolností ukončenia pracovného pomeru a toho čo tomu predchádzalo, sa v celom
rozsahu odvoláva na svoje predošlé písomné a ústne vyjadrenia a návrhy, najmä vyjadrenie k podaniu
žalovaného a jeho prednesom na pojednávaní zo dňa 20.3.2019, jej vyjadrenie k otázkam žalovaného
na svedkov zo dňa 14.2.2018, jej vyjadrenie k vyjadreniam žalovaného zo dňa 22.8.2017, vyjadrenie
(doplnenie žaloby) a návrh na vykonanie dôkazov zo dňa 17.9.2015, na ktoré si v celkovom opise
relevantných skutočností (najmä pri jednotlivých svedkoch a dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané)
dovoľuje odkázať. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu
veci, pretože pri zisťovaní, či porušila pracovnú disciplínu v zmysle napomenutí zo dňa 10.6.2013,
opomenul prihliadnuť na potvrdenie zo dňa 10.12.2012 o jej dočasnej pracovnej neschopnosti od
7.12.2012 do 15.4.2013, ktoré predložila a opakovane naň súd prvej inštancie upozorňovala, ktoré
preukazovalo, že v tomto čase sa nemohla dopustiť žalovaným vytknutého porušenia pracovnej
disciplíny. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že prvoinštančný súd na tento dôkaz
akýmkoľvek spôsobom neprihliadol a v bode 45. odôvodnenia odkázal len na jej pracovnú neschopnosť
od 26.11.2013 do 29.11.2013, tzn. po podaní výpovede. Pre náležité zistenie skutkového stavu veci je
potrebné a nevyhnutné, aby súd pri posudzovaní neplatnosti skončenia pracovného pomeru zohľadnil
skutočnosť, že bola od 7.12.2012 do 15.4.2013 práceneschopná. Počas trvania pracovnej neschopnosti
jej nemohol žalovaný prideľovať prácu, nakoľko by tým porušil Zákonník práce, v danej situácii to
malo znamenať, že žalovaný mal ihneď potom ako sa stala pracovne neschopnou, jej maloleté deti
odobrať a neprideľovať jej prácu či už by s tým súhlasila alebo nie a mal jej tak vytvoriť priestor na
zotavenie sa. Žalovaný tak nevykonal, maloleté deti u nej ponechal a dokonca jej konanie v tomto
čase posúdil ako porušenie pracovnej disciplíny. Nevie ako mohla od mesiaca január 2013 do júna
2013, ako sa uvádza v napomenutí a upozornení na možnosť výpovede zo dňa 10.6.2013, porušiť
pracovnú disciplínu, keď v období január 2013 až 15.4.2013 nemala vôbec pracovať. Ak aj počas svojej
pracovnej neschopnosti pracovala, aj napriek tomu, že žalovanému túto skutočnosť a svoju PN oznámila
a žalovaný aj napriek tomu trval na pokračovaní vo výkone práce, je potrebné prihliadnuť na to, že v tomto
čase nemusela byť zdravotne spôsobilá a schopná plniť si riadne všetky svoje povinnosti vyplývajúce z
výkonu pracovnej činnosti a celodennej starostlivosti o maloleté deti a žalovaný mal túto skutočnosť vo
svojom postupe zohľadniť, zabezpečiť jej možnosť vytvoriť si kľudový režim a zotaviť sa a až následne
by od nej požadoval plný výkon práce. Žalovaný však konal úplne opačne a počas jej pracovnej
neschopnosti od nej požadoval úplný výkon pracovnej činnosti, pričom konštatoval, že svojim konaním
porušila pracovnú disciplínu. V tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 47 ods. 3 Zákonníka práce.
Súd prvej inštancie nesprávne opomenul prihliadnuť na skutočnosť, ktorá je základnou skutočnosťou
pri skúmaní daného obdobia a jej vzťahov ako zamestnankyne a žalovaného ako zamestnávateľa
a vydal napadnuté rozhodnutie, ktoré je založené na nedostatočnom zistení skutkového stavu veci,
keď rovnako opomenul prihliadnuť na Správu z nadviazania osobného vzťahu zo dňa 4.3.2013, ktorá
bola vypracovaná žalovaným na základe šerení v jej rodine počas obdobia približne dvoch mesiacov,
v ktorej žalovaný nezistil akékoľvek nedostatky v jej starostlivosti o maloleté deti, keď konštatoval,
že jej rodina spĺňa podmienky pre zverenie detí do pestúnskej starostlivosti. K šetreniam uvádza, že
maloleté deti vyšetrovali formou osobného rozhovoru dve psychologičky žalovaného, G.. L. a G.. L.
nezávisle od seba v dvoch rôznych termínoch. Maloleté deti boli vyšetrované individuálne, tzn. každé
zvlášť bez prítomnosti profesionálneho rodiča či budúceho pestúna (jej manžela). Vyšetrenie prebehlo
výlučne medzi psychologičkou a maloletým dieťaťom, takže ona, ani jej manžel nemohli ovplyvňovať
maloleté deti alebo akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do vyšetrovania detí, ktoré sa mohli slobodne
vyjadriť o pomeroch a akýchkoľvek skutočnostiach v jej rodine. Maloleté deti sa aj slobodne vyjadrili,
že chcú zostať a žiť v jej rodine, obzvlášť vtedy 17. ročná G. mala dostatok času a možností vyjadriť
sa negatívne o jej výchove, vreckovom, denníku, strave a ošatení, celkovom zaobchádzaní s ňou i
K. v jej rodine i situácii v súvislosti s K. školskou dochádzkou, ale G. tak neurobila, pričom práve
naopak sa vyjadrila, že jej je v rodine veľmi dobre, celú jej rodinu má veľmi rada, dôveruje im a
môže s nimi riešiť všetky problémy. G. zotrvala vo svojich názoroch na oboch nezávislých vyšetreniach
u dvoch rôznych psychologičiek žalovaného. Na základe týchto nezávislých vyšetrení žalovaný v
uvedenej správe zo dňa 4.3.2013 jej pestúnsku starostlivosť i jej manžela o maloleté deti odporučil.



Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 26. túto správu žalovaného uviedol,
ale viac na ňu neprihliadol napriek tomu, že ide o jeho správu, ktorá je v hrubom rozpore s tvrdeniami
žalovaného uvedenými v napomenutiach zo dňa 10.6.2013 a výpovedi z rovnakého dňa, pričom od
vystavenia správy k pestúnskej starostlivosti do podania napomenutí a výpovede uplynuli len tri mesiace
a situáciu v rodine tieto dokumenty opisujú diametrálne odlišne. Vzhľadom na uvedenú rozpornosť
daných dokumentov, oboch vystavených jedným a tým istým subjektom, t.j. žalovaným, má za to, že
súd prvej inštancie mal prihliadnuť pri zisťovaní skutkového stavu aj na Správu z nadviazania osobného
vzťahu zo dňa 4.3.2013, nakoľko táto bola vypracovaná na základe viacerých šetrení v jej domácnosti
a relevantným spôsobom zobrazuje situáciu v rodine v období, kedy malo podľa žalovaného údajne
dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny z jej strany. Nedostatočnosť zistenia skutkového stavu veci
pred vydaním napadnutého rozsudku preukazuje taktiež skutočnosť, že v bode 28. odôvodnenia sa
uvádza: „Listom zo dňa 16.4.2013 Centrum špeciálno-pedagogického poradenstva v Trnave, zhodnotilo
adaptačný proces maloletého K. na špeciálnej základnej škole ako úspešný, na prostredie školy a
kolektív sa maloletý adaptoval bez výraznejších problémov a v relatívne krátkom čase, zažíva pocit
úspechu a sociálnej začlenenosti, ktoré mu chýbali pri vzdelávaní v základnej škole.“ Súd prvej inštancie
však na túto správu nenazerá celkovo a uvedený záver vytrháva z kontextu celého vyjadrenia tohto
subjektu v danej veci. Uvedené vyjadrenie je v rozpore s časovo približne rovnakými podaniami
vypracovanými rovnakou inštitúciou (Centrum špeciálno-pedagogického poradenstva a Spojená škola
riadené rovnakou riaditeľkou), a to podaním - Výsledky vstupného pedagogického pozorovania zo dňa
23.3.2013 a stav základných školských vedomostí a zručností vypracované triednou učiteľkou zo dňa
10.6.2013 (totožný deň s dňom podania výpovede). G.. M., psychologička špeciálnej školy (švagriná
psychologičky žalovaného G.. T.) v podaní Vyjadrenie k adaptačnému procesu dieťaťa v prostredí ŠZŠ
zo dňa 16.4.2013 konštatuje, že K. sa môže vzdelávať podľa variantu A, čo mu umožňuje integráciu. G..
M. rovnako tvrdí, že na prostredie školy a kolektív sa adaptoval bez výraznejších problémov a v relatívne
krátkom čase. Uvedené podanie je v rozpore s podrobnejšími zisteniami riaditeľky a triednej učiteľky
Spojenej školy, ktoré uvádzajú v podaniach - výsledky vstupného pedagogického pozorovania zo dňa
23.3.2013 a stav základných školských vedomostí a zručností zo dňa 10.6.2013, že K. deti neprijímajú,
že má problémy so správaním, že sa s ním deti nechcú hrať a napríklad, že ho nezaujímajú hry.
Správa riaditeľky Spojenej školy - Výsledky vstupného pedagogického pozorovania je zo dňa 23.3.2013
a správa G.. M. - Vyjadrenie k adaptačnému procesu dieťaťa v prostredí ŠZŠ je zo dňa 16.4.2013.
Nemožno jednoznačne a bez ďalších pochybností konštatovať, že za necelý mesiac u K. nastal tak
zrejmý obrat v správaní a v socializácii. Takýto záver potvrdzuje následne aj správa triednej učiteľky
- Stav základných školských vedomostí a zručností, ktorá je až zo dňa 10.6.2013. Preto vyjadrenie
k adaptačnému procesu dieťaťa v prostredí ŠZŠ nemožno bez ďalšieho považovať za relevantné a
uprednostniť len závery tejto správy pred závermi dvoch ďalších podaní. Má za to, že správa G..
M. je účelová, stručná a vykonštruovaná práve pre účely tohto súdneho pojednávania v súvislosti
s prepojenými rodinnými väzbami na psychologičku pracujúcu u žalovaného. Následne na základe
takéhoto čiastkového náhľadu súdu prvej inštancie na prispôsobenie sa K. novým pomerom len v
zmysle uvedeného vyjadrenia bez prihliadnutia na ďalšie dve podania danej inštitúcie prvoinštančný súd
konštatoval, že ona vo svojich správach o dieťati neuvádzala pravdu, ale ak by prihliadol na vyjadrenie
tohto subjektu ako celok, teda na všetky tri podania, nemohol by prijať uvedený záver a musel by
dať za pravdu aj jej, ktorej zistenia v správach o dieťati sú obdobné ako zistenia triednej učiteľky a
závery vstupného pedagogického pozorovania. Súd prvej inštancie sa stotožnil so zistením žalovaného
a jeho odôvodnením napomenutia zo dňa 10.6.2013 a tento svoj názor následne uviedol do bodu 71.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Podávala žalovanému informácie a poznatky o stave K., ktoré
nadobudla a správu o tom, čo vnímala ako realitu v súvislosti s K.. V žiadnom prípade nemala v úmysle
podať žalovanému nepravdivé alebo zavádzajúce informácie, práve naopak podávala mu informácie,
ktoré vnímala ako objektívnu skutočnosť a pravdu. Záver, že podľa názoru žalovaného tieto skutočnosti
nezodpovedali ním zistenej realite nemohla ovplyvniť a zmeniť. V správach (individuálnom pláne dieťaťa)
vyjadrila svoje poznatky o dieťati, tzn. plnila si svoje povinnosti uložené jej v pracovnej náplni a pracovnej
zmluve. Žalovaný ju bezdôvodne sankcionoval a potrestal ju bez akéhokoľvek dôvodu práve za plnenie
pracovných povinností, tzn. za vyjadrenie vlastných poznatkov o dieťati. Vyjadrovala svoje poznatky o
maloletých deťoch a informovala o nich riadne žalovaného, vykonávala tak s vierou, že práve takýmto
spôsobom a plnou informovanosťou žalovaného sa im spoločne podarí pomôcť maloletým deťom. Jej
správa o dieťati poukazuje v časti opisu vzdelávacieho procesu a kognitívnych funkcii na skutočnosť,
že K. bolo potrebné integrovať medzi zdravé deti, aby bolo posilňované jeho dobré správanie, vzťah k
školským povinnostiam a dbalo sa na jeho vzdelávanie, nie ho preložiť do špeciálnej školy, kde klesol
vo vedomostnej úrovni a aj správaním. K. tu je málo zaťažený na vyučovaní a demotivovaný, preto na



hodinách vyrušuje, nemá žiadnu motiváciu v učení, opakuje veci, ktoré sú mu dávno známe a nikam
ho vedomostne neposúvajú. Aj napriek tomu, že žalovaný tvrdí, že údaje v správe sú nepravdivé a
nezakladajú sa na realite, s čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, podobný
spôsob opisu správania K. vyplýva aj z výsledkov vstupného pedagogického pozorovania a stavu
školských vedomostí a zručností - komplexného hodnotenia na konci školského roka 2012/2013. V opise
stavu školských vedomostí a zručností sa uvádza, že vedomosti K. boli bohatšie než jeho spolužiakov.
K. tak presunom do špeciálnej školy na určitý čas zastavili vo vedomostnom rozvoji, ktorý mu bol
zabezpečený pri integrácii v normálnej základnej škole. Ďalej sa v dokumente vypracovanom špeciálnou
školou uvádza, že K. nemá vzťah k manuálnym činnostiam, je v neustálom pohybe psychickom i
motorickom, čím vznikajú konflikty, je dráždivý, vzťahovačný, posmieva sa, nadáva a dokáže sa uraziť.
Ako sa uvádza v časti opisu výsledkov vstupného psychologického pozorovania K. sa často škriepi, robí
grimasy, posmieva sa, čím dráždi ostatných, nechcú sa s ním hrať, potom reaguje plačom, žalovaním
alebo „trucuje“, prechádza od vtieravosti k negativizmu, K. by veľmi potreboval ranný klub, v čase od
7,00 hod. do 7,45 hod., kedy trávi čas behaním po školskom dvore bez dozoru, na hojdačkách, hrou so
staršími rómskymi deťmi. V správach o dieťati uvádzala: „dieťa si nevie zvyknúť na novú školu, nevie sa
začleniť do nového kolektívu, odmieta písať domáce úlohy, je málo zaťažený na hodinách vyučovania,
demotivovaný, prestup bol nešťastným krokom pre dieťa.“ V správe Výsledky vstupného pedagogického
pozorovania zo dňa 23.3.2013 a Stav základných školských vedomostí a zručností zo dňa 10.6.2013 sa
uvádza: žiaci ho dodnes prijímajú rozpačito, hoci on sa snažil o kontakt, deti sa s ním nechcú hrať; vo
vzdelaní (písanie, matematika, čítanie) bol veľmi úspešný, vedel viac ako ostatné deti; po emocionálnej
stránke mu vyhovuje starostlivosť, čo potvrdzuje, že bol na ňu emočne naviazaný; vyhovuje mu rovnako
kontakt so sestrou G., na ktorú bol K. silno citovo naviazaný; avšak tento kontakt bol vinou žalovaného
a jeho nezodpovedným prístupom k starostlivosti o deti následne prerušený. G. je aktuálne nezvestná
a K. tak stratil najbližšiu a jedinú priamu príbuznú, keďže rodičov nemá; na vyučovaní vedel čítať,
písať, počítať a mal viac vedomostí ako ostatné deti, preto sa počas vyučovania nudil a jeho pozornosť
ubiehala od výkladu učiteľky, aby K. zabavili a udržali jeho pozornosť, dali mu za úlohu nosiť zošity a
robiť pomocné práce; odmietal písať domáce úlohy, pre K. boli zadané úlohy ľahké, nemal motiváciu
sa pripravovať na vyučovanie a s učivom sa nevedel stotožniť. tento uvedený opis K. vypracovaný
špeciálnou školou svedčí o pravdivosti a reálnosti
jej tvrdení v správach o dieťati, ktoré jej boli vytknuté žalovaným, a ktoré sa okrem iného stali dôvodom
pre skončenie pracovného pomeru. Súd prvej inštancie napriek tomu, že na Vyjadrenie k adaptačnému
procesu dieťaťa v prostredí ŠZŠ od Centra špeciálno-pedagogického poradenstva zo dňa 16.4.2013
odkázal a prihliadol naň, nezohľadnil toto podanie v celom svojom obsahu, tzn. na jeho prílohy a
to Výsledky vstupného pedagogického pozorovania zo dňa 23.3.2013 a Stav základných školských
vedomostí a zručností zo dňa 10.6.2013 a na skutočnosti tu uvádzané, ktoré sa zhodujú s jej správami
a preukazujú ich pravdivosť. Z uvedeného dôvodu má za to, že nezohľadnením týchto zistení o K.,
prvoinštančný súd nezistil skutkový stav riadne a v potrebnom rozsahu. V tejto súvislosti dodala, že
podľa bodu 2 pracovnej náplne mala poskytoval žalovanému „svoje poznatky o jeho vývine“, čo aj robila
a jej subjektívny poznatok a zistenie nemuselo byť vždy totožné so (subjektívnym) zistením iných osôb,
najmä ak porovnávame jej závery z pozície profesionálneho rodiča odzrkadľujúce väčšinou poznatky
z interakcie rodiča s dieťaťom v domácom prostredí a závery odborného centra - Centra špeciálno-
pedagogického poradenstva odzrkadľujúce väčšinou poznatky z interakcie odborníkov s dieťaťom v
školskom prostredí, resp. pri ambulantnom vyšetrení. Súd prvej inštancie pri posudzovaní správnosti
predkladania jej správ opomenul zohľadniť bod 2 pracovnej náplne, ktorý ukladá, aby vyjadrila svoje
poznatky o realite v správach o dieťati a nežiada od nej, aby na základe všetkých zistení prijímala
objektívne závery o prosperovaní K. v celom jeho živote. Vždy poskytovala žalovanému informácie
pravdivo, reálne, včas a v lehote určenej pracovnou náplňou a na základe reality v jej domácnosti,
údaje neskresľovala a neklamala v správach. Súd prvej inštancie aj napriek tomu, že k takémuto
záveru nebol predložený ani jeden dôkaz konštatoval, že podávala nepravdivé správy o K. z dôvodu
jej vlastnej pohodlnosti, voči čomu sa ohradzuje. Pri práci s K. nikdy nešlo o jej vlastné pohodlie, ale
naopak aj nad rámec toho, čo by v tejto práci musela robiť, sa dobrovoľne vzdala takmer celého svojho
súkromia a iných aktivít, aby maloletým deťom zabezpečila vzdelanie a lepší život, čo v neposlednom
rade preukazuje napríklad skutočnosť, že aj počas vlastnej pracovnej neschopnosti zabezpečovala
osobnú starostlivosť o ne. Prvoinštančný súd v tejto časti napadnutého rozsudku vychádzal výhradne
z ničím nepodložených domnienok, nezisťoval riadne skutkový stav veci a nekriticky prijal výhradne
argumentáciu žalovaného o nepravdivosti správ, pričom vychádzal z predpokladu, že ak opísala vo
svojich správach situáciu K. inak ako bola opísaná v iných správach iných inštitúcii, zákonite musela
klamať a neuznal možnosť, že náhľady rôznych osôb z rôznych sfér (profesionálny rodič, Centrum



špeciálno - pedagogického poradenstva a Spojená škola) na situáciu K. sa môžu líšiť a odzrkadľovať
to, kto ich podáva. Preto záver súdu prvej inštancie prijatý prostredníctvom takéhoto predpokladu je
tendenčný a nesprávny. Pýta sa, či by neporušovala pracovnú disciplínu práve tým, ak by v snahe
čo možno najviac zosúladiť svoje správy s inými správami tu zámerne klamala a neuvádzala to, že
K. sa v jej domácnosti prejavuje negatívne Rovnako ako aj iné subjekty poskytujú svoje správy o
situácii K. na základe vlastných subjektívnych poznatkov práve žalovanému, ktorý na základe všetkých
týchto informácii má prijať vo veci čo možno najobjektívnejší záver. Zo správ o dieťati je rovnako
zrejmé, že za jednotlivé oblasti životnej situácie K. nie je zodpovedný výhradne profesionálny rodič,
ale aj psychológ a sociálny pracovník. Ak sú voči profesionálnemu rodičovi vyvodzované dôsledky za
údajné uvedenie nepravdivých informácii o dieťati v týchto správach, aké dôsledky boli vyvodené voči
psychológovi a sociálnemu pracovníkovi rovnako zodpovednému za obsah týchto správ. Nesprávnosť
skutkových zistení súdu prvej inštancie preukazuje i zamieňanie si individuálneho plánu dieťaťa, ktoré
mal v zmysle zákona a internej normy vypracovávať žalovaný so správami o dieťati, ktoré mala
vypracovávať ona. Podľa § 55 zákona č. 305/2005 Z.z. individuálny plán rozvoja osobnosti dieťaťa podľa
tohto zákona zahŕňa plán výchovnej práce s dieťaťom, plán sociálnej práce s dieťaťom a jeho rodinou
vypracovaný v spolupráci s obcou a orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo
v spolupráci s akreditovaným subjektom. Plán je dokumentom udávajúcim ďalší postup pri výchove
dieťaťa do budúcnosti. Správy o dieťati, ktoré údajne pre žalovaného nevypracovávala, však obsahovali
prevažne informácie o súčasnom stave maloletého dieťaťa a jeho výsledkoch, obsahovali poznatky
profesionálneho rodiča o dieťati a mali byť výhradne podkladom pre objektívne zhodnotenie stavu
dieťaťa žalovaným. Z uvedeného je zrejmé, že individuálny plán rozvoja osobnosti dieťaťa a správy
o dieťati sú dva odlišné dokumenty a tieto nemožno stotožňovať a rovnaké povinnosti ako sú pri
tomto dokumente príslušným zákonom uložené detskému domovu požadovať aj od profesionálneho
rodiča, ako aj skutočnosť, že povinnosť vypracovať individuálny plán rozvoja osobnosti dieťaťa je
uložená detskému domovu, nie profesionálnemu rodičovi. V súvislosti s citovaným ustanovením zákona
žalovaný odkazoval na internú normu MPSVaR č. IN-041/2012, Metodický pokyn č. 4-9 2012, ktorá v
bodoch 2.2 a 2.3 určuje štandardy práce detského domova a profesionálneho rodiča, a to napríklad,
že detský domov v spolupráci s profesionálnym rodičom vypracováva a vyhodnocuje individuálny
plán rozvoja osobnosti dieťaťa. Žalovaný však nepreukázal, že s týmto pokynom ju riadne oboznámil.
Súd prvej inštancie len z emailu žalovaného, ktorý jej zaslal počas jej pracovnej neschopnosti dňa
21.1.2013, ju informuje o tejto smernici i o tom, že na porade, ktorá sa bude konať dňa 29.1.2013
podpisom potvrdí, že sa s ňou oboznámila, nemôže konštatovať, že žalovaný ako zamestnávateľ si túto
povinnosť aj riadne splnil. Na porade ohľadne tejto normy, sa práve z dôvodu pracovnej neschopnosti
nezúčastnila, jej podpis o oboznámení sa s internou normou žalovaný od nej nepožadoval ani po
ukončení pracovnej neschopnosti a nikdy ju na jej podpísanie nevyzval. Dokument, v ktorom súd prvej
inštancie vidí porušenie pracovnej disciplíny, nemala povinnosť vypracovávať, ani ho nevypracovávala.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový
stav veci a zamieňa dokumenty, ktoré boli o maloletom dieťati povinní vypracovávať ona a žalovaný,
preto považuje napadnutý rozsudok v tejto časti za nesprávny a nepreskúmateľný. Dodala, že podľa
pracovnej náplne profesionálny rodič vedie peňažný denník, osobnú kartu na zverené predmety, osobný
záznam dieťaťa a pedagogický denník. Ak žalovaný v napomenutí zo dňa 10.6.2013 a vo výpovedi
odkázal na správy o dieťati bez ich špecifikácie, nie je možné jednoznačne určiť, o ktorý z uvedených
dokumentov, ktoré má profesionálny rodič viesť, ide, keď žalovaný vo výpovedi jednoznačne neurčil,
ktoré informácie sú podľa neho nepravdivé a ako to preukázal a tak je jeho výpoveď preto nejasná
a neplatná. Nesprávnosť skutkových zistení následne potvrdil aj záver súdu prvej inštancie, podľa
ktorého: „Skutočnosť, že žalobca sa nestotožňoval s odporúčaniami žalovaného vo veci starostlivosti o
maloletého K. potvrdilo i Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny vo veci odpovede na sťažnosť žalobcu
zo dňa 17.4.2014, ako i vypočutí svedkovia (okrem D. R.), ktorí uviedli, že komunikácia so žalobcom
bola náročná. Komunikácia so žalobcom bola ťažká, žalovaný často narážal na možnú neochotu, resp.
čo sa ako nedá, ťažko sa pracovalo, keď sa žalobcovi dávali odporúčania (z výpovede svedka Q. R.).
Žalobca tak v konaní
nevyvrátil skutočnosti, ktoré sú mu kladené v spojitosti s porušením pracovnej disciplíny.“ Súd prvej
inštancie v tejto časti rozhodnutia rozšíril dôvody výpovede a rozsah porušenia pracovnej disciplíny,
kedy jej okrem iného vytýka aj zložitú komunikáciu. V prvom rade, táto skutočnosť nikdy nebola
predmetom dokazovania ako samostatný dôvod výpovede a skutočnosť, v ktorej spočíva porušenie
pracovnej disciplíny. Súd nemôže rozširovať dôvody výpovede, respektíve výpoveď odôvodňovať aj
inými skutočnosťami neuvedenými vo výpovedi. Odpoveď Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny
zo dňa 17.4.2014 neuvádza, že komunikácia s ňou je náročná, rovnako ani jeden zo svedkov,



ktorí boli psychológovia, prípadne sociálni pracovníci u žalovaného a zároveň priami podriadení
(zamestnanci) žalovaného, takže ich nemožno považovať za objektívnych svedkov, nepreukázali
dostatočným spôsobom, že komunikácia s ňou bola náročná z dôvodov na jej strane. Opakovane v
konaní preukázala, že aj napriek počiatočnému nesúhlasu sa vždy podriadila pokynom žalovaného,
snažila sa s nimi riešiť všetky skutočnosti týkajúce sa maloletých detí a vychádzať im v ústrety. Napríklad
aj napriek tomu, že ona a žalovaný sa v názore na nástup K. do špecializovanej základnej školy
rozchádzali, vždy rešpektovala pokyn žalovaného, poslúchla ho a maloletý K. nastúpil do danej základnej
školy a riadne sa zúčastňoval vyučovania. S prosbou o pomoc sa obrátila aj pri probléme s G., ktorá
začala udržiavať intímny vzťah s narkomanom N., prípadne, keď G. obťažovali bratia K.; odpovedí a
pomoci od žalovaného sa však dostala len veľmi ťažko, často išlo o urýchlené a nelogické riešenia.
Psychologička G.. T. bola tá, ktorá jej odporučila zobrať G. mobil, zároveň jej vytkla, že podala trestné
oznámenie na bratov K.. Situácia s bratmi K. už bola neúnosná a G.. T., na ktorú sa opakovane
obracala v tejto veci o pomoc, neposkytla pomoc. Preto bola nútená podať trestné oznámenie, aby
zamedzila kontaktu bratov K. s G., ktorá mala len 14 rokov a bratia K. okolo 40 rokov. Vzťah G. s
bratmi K. začal ešte pred tým ako bola G. pridelená do jej rodiny napriek tomu, že G. bola maloletá,
bez akýchkoľvek opatrení zo strany žalovaného, resp. G.. T., ktorá mala na starosti G. u žalovaného.
Pri riešení problému vzťahu G. s N. jej žalovaný odporučil, že má drogovo závislého N. púšťať do ich
bytu, alebo byť s nimi vonku, keď príde za G.. Z uvedeného je zrejmé, že intímne vzťahy maloletých detí
a ich morálku žalovaný nikdy aktívne neriešil či už na pôde samotného detského domova, ani keď jej
maloleté deti boli pridelené a po jej opakovaných prosbách. Naopak ona preukázala napríklad emailom
zo dňa 26.11.2012 a dňa 12.12.2012, že práve komunikácia so žalovaným bola zložitá. Psychologičky
a sociálne pracovníčky u žalovaného sa často menili, noví zamestnanci nemali naštudované prípady a
často jej nevedeli odborne pomôcť, stalo sa rovnako, že aj vo vlastnej administratíve nemali akúkoľvek
organizáciu slúžiacu napríklad na to, aby jednotliví zamestnanci medzi sebou mohli zdieľať dokumenty,
ktoré majú k danému prípadu. Napríklad emailom zo dňa 26.11.2012 bola vyzvaná G.. L., aby jej poslala
mesačné správy o maloletých deťoch, ktoré im už predtým riadne poslala (pravidelne každý mesiac),
a to sociálnej pracovníčke G.. H., ktorá tieto mesačné správy mala na starosti. G.. L. chcela tieto
mesačné správy, nakoľko vôbec maloleté deti nepoznala a aj napriek tomu rozhodovala o integrácii
K., čo preukazuje aj email zo dňa 26.11.2012, kedy sa mala spolu s G.. L. zúčastniť vyšetrenia K. v
psychologickej poradni G.. M. v špeciálnej škole, do ktorej K. neskôr musel nastúpiť. Z uvedeného emailu
je zrejmé, že to nebola ona, ktorá nepísala správy o deťoch, ale G.. L. vôbec nepoznala K. a bolo pre ňu
jednoduchšie si vyžiadať správy od nej, akoby ich mala vyžiadať od svojej kolegyne G.. H.. G.. L. išla na
vyšetrenie s K. bez toho, aby ho poznala a mala aspoň naštudovanú jeho anamnézu. Taktiež sa pýta, na
čo bolo nutné písať mesačné správy, keď ich ani v období, keď ich odovzdávali, nevedeli kompetentní
nájsť a následne pre ďalšiu prácu s dieťaťom použiť. Z takéhoto často neodborného a doslova bezcitného
prístupu k maloletým deťom následne vznikali rozpory pri komunikácii medzi ňou a žalovaným, čo ale
nemožno pripísať na jej úkor, keď sa iba snažila, aby maloleté deti v jej rodine mali čo najlepší život. Aj na
základe uvedeného nemožno za zistený skutkový stav považovať to, že komunikácia s ňou bola ťažká.
Nesprávnosť v skutkových záveroch potvrdzuje rovnako záver súdu prvej inštancie o jej nevhodných
bytových pomeroch, čo bolo predmetom napomenutia zo dňa 10.6.2013 a následne aj výpovede zo
dňa 10.6.2013, ktorý podľa bodu 72. odôvodenia napadnutého rozhodnutia vychádza z prítomnosti jej
dcéry v jej byte pri reportáži TV JOJ. Výhradne z prítomnosti jej dcéry pri natáčaní reportáže TV JOJ v
jeden deň nemožno konštatovať, že jej dcéra býva v jej byte, najmä v situácii, keď dôkazmi preukázala
svoje tvrdenia ohľadom toho, že jej dcéra mala v nájme samostatný rodinný dom, resp. následne bývala
v byte s jej rodičmi, a to nájomnou zmluvou so zmluvou o budúcej zmluve na odkúpenie rodinného
domu zo dňa 1.9.2012. Záver o tom, že žila v byte výhradne s manželom a synom rovnako možno
vyvodiť zo správy z nadviazania osobného vzťahu zo dňa 4.3.2013, v ktorej sa uvádza: „Keďže pracovný
pomer stále trvá, deti sú stále v rodinnom prostredí manželov H. a ich biologického syna.“ Upozornila,
že ako vo výpovedi, tak ani v napomenutí zo dňa 10.6.2013 sa neuvádza, že nevhodné bytové pomery
spočívajú v dlhodobej prítomnosti jej dcéry u nich v byte, pričom prvoinštančný súd aj v tejto časti
jej porušenia pracovnej disciplíny neprípustne špecifikoval a doplnil dôvod výpovede, ktorú v tomto
podaní nebol exaktne uvedený. Zabezpečila vhodné a optimálne výchovné prostredie pre maloleté deti
vo svojej domácnosti, v byte sa okrem nej, manžela a ich syna, dlhodobo nezdržiaval nikto iný. Jej
dcéra chodila výhradne na návštevy bez toho, aby v byte prenocovala, mala prenajatý rodinný dom v
Opoji a po odchode od manžela M. R. bývala u jej rodičov. Žalovaný nepodložil toto zistenie uvedené
v napomenutí zo dňa 10.6.2013 a vo výpovedi o akýkoľvek relevantný dôkaz a vychádzal výhradne z
tvrdení manžela jej dcéry M. R., on však túto informáciu nemohol mať, nakoľko jej dcéra sa pred ním
musela po odchode zo spoločnej domácnosti skrývať, vzhľadom na to, že je obžalovaný pre podozrenie



zo spáchania trestného činu nebezpečného prenasledovania. Ona, jej dcéra i ďalšia rodina museli to
kde je dcéra s vnučkou tajiť pre ich bezpečnosť a bezpečnosť celej rodiny. Skutočnosť, že dcéra prišla
k nej na návštevu je bežná a normálna vec vzhľadom na príbuzenský pomer a výhradne z jednorazovej
prítomnosti dcéry nemožno konštatovať, že tam bývala. Pri posudzovaní porušenia pracovnej disciplíny
v tejto časti je otázne, prečo jej bytové podmienky žalovanému nevadili, keď ešte v byte bývala ona,
jej manžel, dcéra, syn a žalovaný im do rodiny a do týchto bytových podmienok pridelil G. spolu s
K., dokonca aj maloletú F.. V tejto súvislosti, aj napriek tomu, že to tak nebolo, ak by aj teoreticky jej
dcéra s vnučkou bývali u nej v danom období, vnučka bola v počte osôb iba náhradou za F., pri zverení
ktorej žalovaný problém s počtom osôb v domácnosti nemal a považoval takéto bytové podmienky za
vyhovujúce pre výchovu zverených maloletých detí. Bola to práve G.. T., ktorá iniciovala pridelenie F.
do jej rodiny, hoci nesúhlasila. V jeden deň jej G.. T. telefonicky oznámila, že jej bude pridelená vtedy
polročná F. a na druhý deň jej bola F. rovno odovzdaná do starostlivosti (bez akejkoľvek výbavy, bez
kočíka, postieľky, dostala pre F. len lieky, pár plienok, pár vecí na prezlečenie a krabičku sušeného
mlieka). Žalovaný vtedy jej pomery nepovažoval za nevyhovujúce, ani mu neprekážalo, že nemala pre
F. pripravené ani základné vybavenie ako je postieľka, kočík, mlieko, šaty. V prípade výpovede však
žalovaný argumentuje určitými jej nevyhovujúcimi bytovými pomerm. Zotrvala na tom, že súd prvej
inštancie zistil nesprávne skutkový stav veci, nakoľko jej dcéra nebývala v spoločnej domácnosti s ňou
a maloletými deťmi. Výpoveď svedkyne Q. T. nie je vierohodná, nakoľko táto svedkyňa do súčasnosti
pracuje u žalovaného, ktorý ju predvolal ako svedka a jej výpoveď je ovplyvnená jej pracovnou pozíciou.
Rovnako jej výpoveď je vnútorne rozporná, keď svedkyňa uvádza, že bola na poslednej návšteve u nej
v októbri 2012, avšak vyjadruje sa k bytovým pomerom a
skutočnostiam, ktoré boli predmetom napomenutia sú až dňa 10.6.2013, ktoré boli v napomenutí
datované obdobím január - júl 2013. V napomenutí zo dňa 19.12.2012 žalovaný aj napriek tomu, že
v zmysle výpovede svedkyne „o problémoch bola od začiatku informovaná aj riaditeľka žalovaného“,
neboli vytknuté nevyhovujúce bytové pomery, ani vreckové, G. telefón a sledovanie SMS správ,
napriek tomu, že v zmysle výpovede svedkyne, bytové pomery a ostatné skutočnosti tu mali byť
už v čase návštevy svedkyne v jej domácnosti. V tejto súvislosti dala do pozornosti ustanovenie
§ 63 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa výpovede svedkyne, ak uvedené skutočnosti zistil žalovaný
už v októbri 2012, musel ju napomenúť pre tieto skutočnosti najneskôr v decembri 2012, čo však
neurobil a pre pochybenia, o ktorých sa zmieňovala svedkyňa ju napomenul až v napomenutí zo dňa
10.6.2013. Odkázala na bod 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa uvádza: „Svedok
chodil pravidelne na návštevy k žalobcovi, pričom všetko je uvedené v záznamoch.“ Za účelom
riadneho preukázania skutkového stavu a preukázania porušenia pracovnej disciplíny, mal súd prvej
inštancie vyžiadať od žalovaného tieto záznamy, resp. ich mal žalovaný sám iniciatívne predložiť súdu.
Žalovaný však v konaní nepredložil ani jeden záznam z návštevy u nej a z toho, akým spôsobom
zistil údajné porušenie pracovnej disciplíny na týchto návštevách. Skutkový stav nemožno považovať
za preukázaný len na základe výpovede žalovaného a výpovede svedkyne, ktorá je do súčasnosti
zamestnankyňou žalovaného a jej výpoveď preto nemožno považovať za objektívnu. Záznamy z
návštev má žalovaný povinnosť vypracovať a tieto záznamy okrem podpisu žalovaného, resp. jeho
splnomocnených zástupcov, musia obsahovať aj jej podpis. Ak skutočne žalovaný zistil už na návšteve
v októbri 2012 určité porušenia z jej strany, mal povinnosť ich uviesť do záznamu z návštevy, ktorý
by bol následne podpísaný aj ňou. Nikdy však pri návšteve žalovaného v jej domácnosti žiadny
záznam žalovaného z návštevy nepodpisovala. Nedostatočnosť zistenia skutkového stavu preukazuje
aj rozpor v tvrdeniach a dokumentoch žalovaného, ktoré prvoinštančný súd považoval za preukázané
a stotožnil sa s takýmto skutkovým stavom. V odseku 29. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd
uvádza: „Z porady pracovníkov odborného tímu CPPR konanej dňa 3.5.2013 súd zistil, že riaditeľka
žalovaného informovala pracovníkov o návšteve pána M. R. a jeho otca, ktorí vyjadrili nespokojnosť
so starostlivosťou žalobcu o zverené deti, pričom na žalobcu a jeho manžela sa rozhodli podať trestné
oznámenie. Po porade tímu bol zvolený postup dočasného odobratia detí od žalobcu, oboznámenie
žalobcu so situáciou, preverenia situácie v rodine, preverenie informácii v škole, u lekárky, u susedov a
vyhodnotenie situácie.“ Dňa 3.5.2013 však riaditeľka žalovaného ešte nemohla pracovníkov informovať
o návšteve pánov R., pretože títo navštívili žalovaného až dňa 31.5.2013, o čom svedčí aj úradný
záznam - maloleté deti G. a K. H. zo dňa 31.5.2013 Súd prvej inštancie aj napriek tomu, že opakovane
upozorňovala na rozpory v dátumoch a obsahu podaní predkladaných žalovaným, tieto skutočnosti
nezohľadnil a neodstránil rozpornosť výpovede žalovaného, pričom naopak prijal tvrdenia žalovaného
a na rozpory neprihliadal, čo možno odvodiť aj z bodov 29. a 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku.
V súvislosti s výpoveďou pánov R. opätovne poukázala na skutočnosť, že ich výpoveď nemôže byť
podkladom pre napomenutie a následne aj výpoveď zo dňa 10.6.2013, nakoľko sú v spore s jej rodinou,



na ktorú podali na trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej
a zverenej osoby (práve pre týranie maloletých detí), ktoré bolo uznesením Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Trnave, odbor kriminálnej polície zo dňa 4.7.2013, č. ČVS: ORP-XXX/X-OVK-TT-
XXXX Kd, odmietnuté, pričom voči nim obom je vedené trestné konanie, v ktorom jej rodina vystupuje
ako poškodení. M. R. je obžalovaný pre podozrenie zo spáchania trestného činu nebezpečného
prenasledovania a nebezpečného vyhrážania a jeho otec D. R. bol súdom prvej inštancie odsúdený pre
trestný čin ublíženia na zdraví v jednočinnom súbehu s trestným činom výtržníctva. Rovnako páni R.
nemohli mať v čase, kedy prišli na návštevu k žalovanému objektívne a aktuálne informácie, nakoľko
jej dcéra v mesiaci apríl 2013 opustila M. R. a v čase návštevy u žalovaného sa pred ním skrývala a
neudržiavala s ním akýkoľvek kontakt. Súd prvej inštancie pre rozhodnutie o tom, či porušila pracovnú
disciplínu nemôže za objektívne považovať výpovede pánov R. z vyššie uvedených dôvodov. Tento
názor potvrdzujú aj znalecký posudok vypracovaný pre účely trestného konania vedeného vedeného
pod sp.zn. 34 T 48/2017, v ktorom sa potvrdila vierohodnosť jej tvrdení (nebola zistená tendencia hovoriť
nepravdu) a v znaleckom posudku vypracovanom pre účely trestného konania vedeného pod č. ČVS:
ORP-XXX/X-OVK-TT-XXXX Kd, zníženia vierohodnosť M. R.. Tvrdenia pánov R. žalovaný nepreveroval
a neoveril si ich správnosť, naopak prevzal ich ako pravdivé a nesporné bez akéhokoľvek ďalšieho
skúmania, čo považuje za vyslovene šikanózne konanie zo strany žalovaného, kedy si vykonštruoval
informácie a skutočnosti tak, aby s ňou mohol ukončiť pracovný pomer. Dodala, že to bol práve žalovaný
kto navigoval pána M. R. na podanie trestného oznámenia, čo aj sám priznal a uviedol, že žalovaný mu
odporučil podanie trestného oznámenie, čo následne aj zrealizoval a žalovaný toto trestné oznámenie,
aj keď neodôvodnené a bezpredmetné, využil ako zámienku na napomenutie a následne skončenie
jej pracovného pomeru. Napomenutie zo dňa 10.6.2013 je totožné s obsahom výpovede pánov R.
zaznamenaných v úradnom zázname zo dňa 31.5.2013. Skutočnosť, že tieto nepravdivé tvrdenia sú
podkladom pre jej napomenutie považoval za preukázané aj súd prvej inštancie, čo vyplýva z bodu 72.
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Rovnako túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa R., ktorá uviedla:
„Pán R. oznámil žalovanému o tom, že deti nedostávajú vreckové, o fyzických útokoch, o násilí, o
nepriaznivom prostredí pre výchovu detí.“ Z jej výpovede je zrejmé, že napomenutie zo dňa 10.6.2013 je
koncipované výhradne na oznámení pánov R. a bez akýchkoľvek dôkazov potvrdzujúcich jej obvinenia.
Má za to, že je nesprávne aby súd ako preukázaný skutkový stav považoval situáciu zistenú z vyjadrení
osôb, ktoré sú jednak obžalované, resp. neprávoplatne odsúdené pre spáchanie trestných činov voči
nej a jej rodine i zamestnancov žalovaného, ktorí sú ním inštruovaní ako vypovedať. V súvislosti s
výpoveďou svedkyne R. dala do pozornosti skutočnosť, že pracovala s jej rodinou a u žalovaného len od
apríla 2013 a u nej bola na návšteve výhradne dvakrát. Žalovaný však ani z jednej z týchto návštev do
konania nepredložil záznam a nepotvrdil tak, čo bolo predmetom týchto návštev a ani čo sa na nich zistilo,
aj napriek tomu, že aj svedkyňa odkázala na tieto záznamy. Ak teda žalovaný na týchto návštevách
zistil pochybenia z jej strany, nevie ako tieto pochybenia zaznamenal v zázname z návštevy, ktorý má
povinnosť vypracovať a prečo jej tento záznam nikdy nepredložil, nakoľko ho musí tiež podpísať a
potvrdiť tak zistenia žalovaného, resp. oboznámenie sa s týmito zisteniami. V súvislosti s výpoveďou G.,
ktorá je uvedená v zázname zo stretnutia zo dňa 6.6.2013 konštatovala, že tento záznam je podpísaný
len zamestnankyňou žalovaného G.. Q. R. (R.) bez potvrdenia jeho pravdivosti samotnou G., ktorej
účasť žalovaný v súdnom konaní nedokázal zabezpečiť, preto nemožno tento dokument považovať za
vierohodný. Zotrvala na tom, že ide o dokument vypracovaný žalovaným výhradne na účely ukončenia
jej pracovného pomeru bez toho, aby im uvedené skutočne G. uviedla, resp. že ju na uvedené naviedol
žalovaný. Uvedený záznam je v rozpore vo svojich zisteniach so správou z nadviazania osobného
vzťahu zo dňa 4.3.2013, ktorá bola vypracovaná nielen na základe (údajných) udaní jednej osoby
inou osobou, a to zamestnancom žalovaného, ale na základe viacerých šetrení oboch maloletých detí
(G. a K.) viacerými zamestnancami žalovaného (dvoch zamestnankýň). Súd prvej inštancie považoval
za preukázané, že nedávala maloletým deťom vreckové, čo potvrdili svedkovia navrhnutí žalovaným,
avšak riadne viedla peňažný denník maloletých detí, ktorý predkladala žalovanému a ten jej nikdy
nevytkol zlé vedenie tohto denníku, alebo iné vady pri financovaní starostlivosti o maloleté deti.
Všetky tieto skutočnosti v konaní preukázala dôkazmi, ale žalovaný svoje argumenty len tvrdil bez
podloženia dôkazmi; súd prvej inštancie aj napriek tomu uznal ako preukázané tvrdenia žalovaného.
Odmieta obvinenia žalovaného prevzaté súdom prvej inštancie, že nedávala maloletým deťom vreckové.
Žalovaný sa pri uvedení tejto skutočnosti odvolával na ničím nepodložené tvrdenia pána R., ktoré však
v danom prípade nemožno považovať za postačujúci dôkaz k prevzatiu tohto tvrdenia ako pravdivého.
Vždy vreckové poskytla maloletej G., táto podpísala, že si ho prevzala. Až do momentu kým takúto
informáciu údajne maloletá G. nepovedala psychologičke pri rozhovore dňa 5.6.2013, žalovaný takouto
informáciou nedisponoval, ani ju sám nezistil pri opakovaných kontrolách, okrem iného v mesiacoch



február a marec 2013, napriek tomu, že v rámci kontrol vykonali aj pohovory s maloletými deťmi bez jej
prítomnosti, pri ktorom by v prípade ak by uvedené tvrdenie žalovaného bolo pravdou, prinajmenšom
maloletá G., ktorá bola vo veku 17 rokov, by túto skutočnosť oznámila zamestnankyniam žalovaného.
Nakupovala pre maloletého K. ako celiatika špeciálnu stravu z obchodu C., ktorá bola drahšia ako
strava kupovaná pre ostatných členov domácnosti, túto mu kupovala okrem obvyklej stravy, nie však
výhradne sladkosti a rovnako aj iné pochutiny, ktorých cena vysoko prevyšovala hodnotu prideleného
vreckového. G. vždy mesačne vyúčtovať výdavky na maloleté deti a dokladovať toto vyúčtovanie
bločkami žalovanému. Hospodárenie so zverenými financiami preukázala dôkazmi, naopak žalovaný
nedostatky financovania len tvrdí a odvodzuje od obvinenia pánov R.. Akýkoľvek dôkaz vykonaní
v konaní nepotvrdil to čo žalovaný, resp. jeho zamestnanci výhradne tvrdia a takýto skutkový stav
nemožno považovať za preukázaný. Prvoinštančný súd nesprávne zistil skutkový stav, keď uviedol:
„Avšak na základe vykonaného dokazovania súd ustálil, že žalobca skutočne porušil pracovnú disciplínu
aj tým, že použil vreckové zverených detí na nákup sladkostí s vecí, ktoré potrebovali, napriek tomu,
že žalovaný poskytoval žalobcovi zvlášť sumu na úhradu výdavkov na dieťa podľa bodu 6 pracovnej
náplne.“ Podľa bodu 6 pracovnej náplne „suma poskytnutá detským domovom na úhradu výdavkov
na dieťa v profesionálnej rodine je určená na úhradu výdavkov na stravovanie, ošatenie, obuv, na
zabezpečenie vecí a služieb osobnej potreby dieťaťa - vedie sa evidencia výdavkov“. Používala finančné
prostriedky odovzdané žalovaným na úhradu potrieb maloletých detí, časť z nich rovnako v hotovosti
odovzdávala maloletým deťom, o čom svedčí aj potvrdenie ňou predložené o prevzatí peňažných
prostriedkov maloletou G.. Žalovaný akýmkoľvek dôkazom nepreukázal, kedy a ako nedávala finančné
prostriedky maloletým deťom a jeho tvrdenie bez akýchkoľvek dôkazov je v rozpore s jej tvrdením
podloženým dôkazmi, že maloletým deťom zabezpečovala financovanie ich potrieb a rovnako im
dávala aj finančné sumy v hotovosti. V tejto súvislosti dodala, že maloleté deti mali vždy všetko
čo potrebovali aj nad rámec finančných prostriedkov pridelených od žalovaného, zabezpečovala ich
potreby, pričom dbala na to, aby aj maloleté deti mali vždy pri sebe určitú finančnú hotovosť, tak aby
im postačovala na úhradu potrieb a zároveň bola ich držba bezpečná pre maloleté deti. Žalovaný inak
ako tvrdením nepreukázal, že tomu tak nebolo, naopak ona preukázala riadne nakladanie so zverenými
finančnými prostriedkami v zmysle zákonov a pracovnej zmluvy a pracovnej náplne. Ešte dodala, že či
už žalovaný alebo svedkyne G.. F., G.. T. a G.. L., vypovedali ako keby každý z uvedených svedkov
sám individuálne maloleté deti vyšetroval a sám nezávisle od ostatných zhodnotil výsledky vyšetrenia
a dospel k takýmto záverom. Pravdou však je, že maloletú G. vyšetrila iba G.. R. a ostatní svedkovia
si jej závery prevzali za svoje. Maloletého K. vyšetrila G.. M. v Centre špeciálno-pedagogického
poradenstva v Trnave iba ohľadne integrácie a jej závery si tiež uvedení svedkovia osvojili ako svoje
vlastné závery a v mnohých častiach nevypovedali o svojich priamych skúsenostiach a zisteniach, ale
reprodukovali len zistenia iných zamestnancov žalovaného, resp. iných osôb, tzn. uvádzali len nepriame
zistenia. Takéto zistenia nemôže považovať súd za preukázaný skutkový stav veci, ktorý bol zistený
nesprávne a nedostatočne, pretože len prevzal viacero rozporných tvrdení žalovaného bez toho, aby
sa potrebným spôsobom vyrovnal s dôkazmi a tvrdeniami svedčiacimi proti týmto prevzatým tvrdeniam
žalovaného a rovnako vychádzal z predpokladov, ktoré neboli preukázané akýmkoľvek dôkazom a
zo skutkového stavu, ktorý je v mnohých vyššie popísaných skutočnostiach rozporný. Nesprávnosť
postupu žalovaného spôsobujúcu tiež neplatnosť skončenia jej pracovného pomeru preukazuje podľa
jej právneho názoru rovnako vyjadrenie D.. B. Q., sociálnej pracovníčky a bývalej riaditeľky Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Bratislava, ktorá bola rovnako bývalou riaditeľkou žalovaného. Má za to, že súd
prvej inštancie nesprávne posúdil, na kom spočíva dôkazné bremeno v tomto konaní, čo okrem iného
možno konštatovať napríklad z bodu 71. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa uvádza:
„Žalobca tak v konaní nevyvrátil skutočnosti, ktoré sú mu kladené v spojitosti s porušením pracovnej
disciplíny“ a bodu 72., v ktorom sa uvádza: „Naopak žalobca v konaní nepreukázal, že by tvrdenia
a získané poznatky žalovaného neboli riadne preverené a overené žalovaným. Žalobca tak v konaní
nevyvrátil skutočnosti, ktoré sú mu kladené v spojitosti s porušením pracovnej disciplíny.“ V mnohých
prípadoch preukázala dôkazmi, že tvrdenia žalovaného sú zavádzajúce, v mnohých častiach však
inak ako odmietnutím nepodložených tvrdení nemá ako preukázať, že neporušila pracovnú disciplínu.
Bola na základe tohto negatívne vymedzeného tvrdenia v dôkaznej nevýhode, pretože nemožno
preukázať neexistujúcu skutočnosť, resp. veľmi obtiažne možno preukázať, čo sa nestalo, napriek
tomu z povinnosti tvrdenia vyňatá nebola a túto si vždy riadne splnila, tak bolo na žalovanom, resp. v
medziach vyšetrovacej zásady na súde, aby bolo preukázané, ako konkrétne a kedy došlo k porušeniu
pracovnej disciplíny odôvodňujúcej skončenie pracovného pomeru. Spory v pracovnoprávnych veciach
majú z dôvodu ochrany zamestnanca ako „slabšej“ strany sporu inak postavené dôkazné bremeno, keď
na strane zamestnanca dochádza k tzv. informačnému deficitu, kedy ako účastník konania (sporová



strana) nemôže vlastnými silami prekonať nemožnosť naplnenia bremena tvrdenia či bremena dôkazu.
Dôkazné bremeno sa tak prenáša a viac zaťažuje zamestnávateľa. Žalovaný predkladal dôkazy, ktoré
vyprodukoval výhradne sám, resp. navrhoval svedkov, ktorí boli a prípadne aj do súčasnosti sú jeho
zamestnancami a nevypovedajú preto objektívne. Ona preukazovala dokladmi, že si riadne plnila svoje
povinnosti a všetko, čo vedela preukázať aj súdu prvej inštancie predložila, žalovaný však nepredložil
ani jeden záznam z návštevy u nej, kde by si preveroval a overoval údajné nedostatky jej práce tak ako
to predpokladá súd prvej inštancie v citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku. Nie je povinná
preukazovať, že poznatky žalovaného nie sú správne, ale práve naopak žalovaný má povinnosť v tomto
konaní preukázať, že tieto poznatky, na základe ktorých s ňou ukončil pracovný pomer sú pravdivé a
objektívne. Žalovaný v napomenutiach i vo výpovedi opakovane uvádza vágnu formuláciu „na základe
šetrenia“, pričom však ani o jednom takomto šetrení nepredložil žiadny relevantný úradný záznam, resp.
nepopísal inak ako predložením záznamu G.. R. o tom, že vyšetrila G., že si skutočnosti, ktoré sú podľa
jeho názoru porušením pracovnej disciplíny inak overil a prešetril. Aké šetrenia žalovaný vykonal a
prečo o nich nepredložil akýkoľvek dôkaz, nevie. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec, keď má
za to, že žalovaný prešetril jej konanie a na základe zistení z týchto šetrení prijal záver o porušení
pracovnej disciplíny. V tomto spore však v mnohých vyššie uvedených častiach nebol dostatočne zistený
skutkový stav veci, čo následne prvoinštančný súd zhodnotil na úkor jej práv a konštatoval, že neuniesla
dôkazné bremeno. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že pri úprave individuálnych pracovných
sporov sa možno stretnúť s uplatnením vyšetrovacej zásady, súd môže zastúpiť zamestnancovu pasivitu
tak, že môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci podľa ustanovenia § 319 C.s.p. Súd potom obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz aj bez
návrhu, na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo
žiadať. Iba celkom výnimočne môže súd vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu.
Ide o prípady, kedy je kladený zvýšený dôraz na ochranu práv a oprávnených záujmov jednej zo
strán, a to napríklad aj individuálne pracovnoprávne spory podľa § 319 C.s.p. V týchto typoch sporov
bol zachovaný princíp materiálnej pravdy. Súd v predmetných konaniach aj bez návrhu vykoná taký
dôkaz, ktorý považuje za nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci, a zároveň sám tento dôkaz obstará
alebo zabezpečí. Dôvodom pre výnimky zo zásady formálnej pravdy je podľa zákonodarcu ochrana
slabšej strany (zamestnanec). Vytkla prvoinštančnému súdu, že nesprávne právne posúdil rovnako
režim, v akom mala pracovať a aké povinnosti z pracovného pomeru jej vyplývali počas jej pracovnej
neschopnosti, ktorá trvala od 7.12.2012 do 15.4.2013, nakoľko posudzoval jej pracovný pomer v tomto
čase ako riadny bez akýchkoľvek prekážok, ktoré by ju obmedzovali alebo znemožňovali jej riadny výkon
práce a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia možno vyvodiť, že porušenia pracovnej disciplíny,
ktorej sa mala dopustiť od januára 2013 do júla 2013, tzn. aj počas jej pracovnej neschopnosti, kedy
jej nemala byť prideľovaná akákoľvek práca žalovaným, posúdil ako porušenie pracovnej disciplíny.
Rovnako súd prvej inštancie prijal nesprávny právny záver, že výpoveď žalovaného bola platná a spĺňala
podmienky vyžadované Zákonníkom práce. Výpoveď žalovaného nespĺňala nielen formálne náležitosti
pre platné ukončenie pracovného pomeru (písomná forma, prerokovanie so zástupcami zamestnancov v
odborovom orgáne, špecifikovaný výpovedný dôvod), neboli naplnené materiálne podmienky pre platné
ukončenie pracovného pomeru týmto spôsobom. Povinnosťou zamestnávateľa, tzn. žalovaného, bolo
ten-ktorý dôvod konkretizovať tak, aby ho jednak nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a zároveň, aby
jej bolo ako zamestnankyni zrejmé bez všetkých pochybností, akého skutku sa mala dopustiť, pre ktorý
bol s ňou pracovný pomer rozviazaný. Žalovaný síce uviedol zákonné ustanovenie § 63 ods. 1 písm. e/
Zákonníka práce i viaceré skutky, ktoré považoval za porušenie pracovnej disciplíny, ale ani jeden skutok
nebol konkretizovaný tak, aby bolo zrejmé, ktorým konaním naplnila uvedený skutok, resp. kedy došlo
ku konaniu, ktoré zakladalo dôvod pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z uvedených dôvodov
nebolo zrejmé, kedy malo dôjsť k uvedeným skutkom a akým jej konkrétnym konaním. Hoci žalovaný
považoval skutky uvedené v napomenutiach zo dňa 19.12.2012 a 10.6.2013 za bližšiu špecifikáciu
ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, toto jeho tvrdenie nebolo v súlade s ustanovením
§ 61 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré stanovuje povinnosť skutok vymedziť spôsobom nezameniteľným
s iným konaním zamestnanca. Skutky uvedené vo výpovedi danej zamestnávateľom zo dňa 10.6.2013
sú všeobecné a nejasné, nebolo možné presne určiť, ktorým konkrétnym konaním a v akom čase došlo
z jej strany ako zamestnankyne k údajnému porušeniu pracovnej disciplíny, pričom žalovaný nemal
jednoznačne preukázané, že určité jej konanie bolo možné bez všetkých pochybností považovať za
porušenie pracovnej disciplíny. Podľa jej názoru nie je možné nedostatok opísania skutku uvedeného
vo výpovedi danej zamestnávateľom zo dňa 10.6.2013 ako porušenia pracovnej disciplíny konvalidovať
v priebehu konania tým spôsobom, ako to urobil v danom prípade žalovaný, a to predložením listinných
dôkazov, ktoré mali preukazovať skutočnosti ním uvedené vo výpovedi danej zamestnávateľom zo dňa



10.6.2013, z ktorej nie je zrejmé, kedy mala porušiť pracovnú disciplínu, čo je okrem iného dôležité pre
zistenie, či žalovaný pri skončení pracovného pomeru dodržal subjektívnu lehotu dvoch mesiacov, ktorá
sa počíta podľa ustanovenia § 63 ods. 4 Zákonníka práce odo dňa, keď sa o dôvode na skončenie
pracovného pomeru zamestnávateľ dozvedel. Jedná sa o lehotu, ktorá má hmotnoprávny a prekluzívny
charakter. Povinnosťou žalovaného bolo konkretizovať dôvod skončenia pracovného pomeru tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a zároveň tak, aby bolo V čase doručenia výpovede
danej zamestnávateľom zo dňa 10.6.2013 je zrejmé bez akýchkoľvek pochybností, akého porušenia
pracovných povinností, skutku sa mala dopustiť, teda pre ktorý dôvod s ňou bol ukončený pracovný
pomer. Ani jeden skutok nebol náležite skutkovo a časovým vymedzením konkretizovaný tak, aby
bolo zrejmé, ktorým konaním naplnila uvedený skutok, resp. kedy došlo k takémuto konaniu, ktoré
zakladalo dôvod pre porušenie pracovnej disciplíny. Z materiálneho hľadiska nie je možné výpoveď
danú zamestnávateľom zo dňa 10.6.2013 vôbec preskúmať, čo spôsobuje neplatnosť tohto spôsobu
skončenia pracovného pomeru. Skutočnosti zakladajúce porušenie pracovnej disciplíny uvedené vo
výpovedi danej zamestnávateľom zo dňa 10.6.2013 sú uvedené len vo všeobecnej rovine, bez ich
bližšej konkretizácie, nie je zrejmé, z čoho žalovaný pri ich definovaní vychádzal. Takéto skončenie
pracovného pomeru je neurčité, nepreskúmateľné a tento právny úkon robí neplatným. Jeho dôvodnosť
nemožno preskúmať z hľadiska splnenia hmotnoprávnych podmienok. Zotrvala na tom, že výpoveď
jej bola daná žalovaným neplatne z dôvodu, že nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny porušením
povinností definovaných v pracovnej náplni, na ktoré odkazuje žalovaný v napomenutiach a následne aj
vo výpovedi, ktorá odkazuje na neurčité, nejasné a v mnohých častiach nezrozumiteľné napomenutia,
z ktorých len extenzívnym výkladom a vysvetlením možno vyvodiť, čo bolo podľa žalovaného dôvodom
porušenia pracovnej disciplíny, na aké skutočnosti sa žalovaný odvoláva a čo sa vlastne v danej časti
napomenutia opisuje. Napomenutie a upozornenie na možnosť výpovede zo dňa 19.12.2012: porušenie
bodu 12 pracovnej náplne - vo veciach služobného charakteru neporušila mlčanlivosť, neoznámila
televízii identifikačné údaje K. a detského domova, K. nebol prostredníctvom obrazu identifikovateľný
v reportáži, neinformovala televíziu o jej pracovnom pomere a všeobecne o akýchkoľvek dôverných
veciach služobného charakteru, ktorého vecou nie je jej nesúhlas s umiestnením K. do špeciálnej školy
v nadväznosti na neochotu základnej školy integrovať K.. Medializáciou poukazovala nie na problémy
so žalovaným, ale na postup základnej školy, ktorá odmietla integrovať maloleté dieťa z jeho obvodu,
ktoré spĺňa podmienky integrácie, táto základná škola aj v čase riešenia tejto veci integrovala obdobných
žiakov. Aj keby považovali jej postup za medializáciu skutočností súvisiacich so služobným pomerom,
žalovaný ako štátny subjekt musí zniesť určitú mieru dozoru verejnosti a transparentnosť vo svojom
konaní. Žalovaný je subjekt, ktorému štát zveril ochranu maloletých detí a očakáva sa od neho, že bude
bojovať za prosperovanie a rozvoj zverených detí, v prípade integrácie K. však žalovaný nepodal ani
jednu žiadosť o integráciu do normálnej základnej školy, ale aj napriek tomu, že K. bol zaradený do
variantu A, ktorý mu umožňoval integráciu v základnej škole, žalovaný rovno rozhodol bez ďalšieho o
jeho preradení do špeciálnej základnej školy. Aj v zmysle výpovede svedka F. Z. sa „Povinnosť integrovať
maloleté deti v základnej škole vzťahuje len na maloleté deti z príslušného obvodu, na základe žiadosti
zákonného zástupcu.“ Ak by sa teda žalovaný pokúsil o integráciu K. a podal písomnú žiadosť na
miestne príslušnú školu, riaditeľ tejto základnej školy by ho mal povinnosť prijať. Žalovaný uviedol, že
so Základnou školu v L. nad N. komunikoval telefonicky niekoľkokrát a riaditeľ školy sa údajne vyjadril,
že K. v základnej škole nechce, preto písomnú žiadosť nepodávali. Je však otázne ako a či vôbec
prebiehali takéto telefonické rozhovory žalovaného s riaditeľom školy a čo bolo ich skutočným obsahom,
keď ich žalovaný používa ako dôkaz a súd prvej inštancie na tieto výhradne tvrdenia žalovaného
bez akýchkoľvek dôkazov prihliada. Je toho názoru, že práve pre nejasnosti v konaní žalovaného a
netransparentnosti ohľadne integrácie K. nastali nedorozumenia medzi ňou a žalovaným, ktoré vyústili
až do medializácie prípadu, nakoľko integrácii venovala všetok čas a úsilie, žalovaný však k tejto otázke
pristupoval ľahostajne a nepodal ani jednu žiadosť o integráciu K., minimálne na základnú školu, ktorá
mala povinnosť ho po podaní žiadosti integrovať. Ak by žalovaný podal písomnú žiadosť a základná
škola riadne
na žiadosť odpovedala a rozhodla, nech by už rozhodla akokoľvek, nemuseli nastať žiadne
informačné šumy, ktoré sú kladené za vinu výlučne iba nej spôsobom, že prekrúca fakty, alebo napríklad,
že zavádza. Na základe vyššie uvedeného nemožno prijať tvrdenie žalovaného, s ktorým sa stotožnil aj
súd prvej inštancie, že ma dostatočne preukázané, že žalovaný urobil pre integráciu K. naozaj všetko a
výhradne riaditeľ základnej školy odmietol jeho integráciu. Riaditeľ Základnej školy G. poslal žalovanému
email, že po prehodnotení situácie nemôžu zabezpečiť integráciu K., nakoľko to nie je ich zákonná
povinnosť. Minimálne rovnakú písomnú odpoveď mal mať žalovaný aj zo Základnej školy L. nad N.
ako relevantný dôkaz o snahe integrovať K. a neopierať svoju argumentáciu len o časovo a obsahovo



nijako neoveriteľné tvrdenia, že spolu telefonovali. K porušenia bodu 13 pracovnej náplne uviedla, že
riadne informovala riaditeľku žalovaného o všetkých veciach týkajúcich sa K. nielen o mimoriadnych
udalostiach ako predpokladá tento bod pracovnej náplne. Riaditeľka žalovaného bola plne informovaná
o živote K. aj v otázke jej snahy integrovať ho do základnej školy medzi ostatných rovesníkov a vyhnúť
sa tomu, aby bolo dieťa umiestnené do špeciálnej základnej školy, riadne žalovaného informovala aj
o tom, že nesúhlasí s tým, aby bol K. preradený na špeciálnu základnú školu. Medializáciu prípadu s
tým, že K. nebolo možné z relácie identifikovať, nemožno považovať za mimoriadnu udalosť o dieťati,
o ktorej mala povinnosť informovať. Nie je si rovnako vedomá toho, že by svojim konaním porušila
povinnosti stanovené jej v ustanovení § 88 písm. a/ Zákonníka práce pracovať riadne a zodpovedne
a plniť pokyny nadriadených, pričom práve snahu dosiahnuť integráciu K. považuje za prejav riadneho
a zodpovedného výkonu práce profesionálneho rodiča dbajúceho o blaho jemu zverených detí, ako
ani v ustanovení § 88 písm. c/ Zákonníka práce dodržiavať právne a ostatné predpisy vzťahujúce sa
na prácu. Neporušila akýkoľvek zákon, ani iný právny predpis a toto jej rovnako inak ako odkazom na
dané ustanovenie nebolo žalovaným ani vytýkané. Žalovaný vo výpovedi pri odkaze na napomenutie
zo dňa 19.12.2012 uvádza, že bolo udelené aj na základe sťažnosti na zamestnanca, ktorá bola
vyhodnotená ako dôvodná a ona sa tak mala dopustiť porušenia interných predpisov a ustanovení
Zákonníka práce. Žalovaný však ani v tejto časti nedefinoval skutkový dej, ani právny rámec, konkrétne
interné predpisy a ustanovenia Zákonníka práce, ktoré mala porušiť. Skutočnosť, že napomenutie zo
dňa 19.12.2012, ani výpoveď zo dňa 10.6.2013 nie je v tejto časti konkrétna a určitá, možno potvrdiť aj
tým, že až v tomto konaní musel žalovaný preukazovať v čom konkrétne spočívalo porušenie uvedených
bodov jej pracovnej náplne a až súd prvej inštancie v bode 70. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
konkretizoval tieto skutočnosti namiesto žalovaného. Má za to, že nahrádzať aktivitu žalovaného a
konvalidovať tak neplatnosť výpovede aktivitou súdu je nespravodlivé a nezákonné. Napomenutie a
upozornenie na možnosť výpovede č. 1 zo dňa 10.6.2013: porušenie bodu 2 pracovnej náplne; vždy
sledovala vývoj K. a G., predkladala správy o dieťati pravdivo, podľa jej vlastných zistení a subjektívnych
záverov o ich živote a v lehote danej pracovnou náplňou. Argument žalovaného uvedený v napomenutí
ako následne aj vo výpovedi, že jej správy sa nezhodujú so správou z Centra špeciálno-pedagogického
poradenstva a preto podávala v správach informácie nepravdivo a nezakladajúc sa na realite, nemožno
prijať, čo už odôvodnila. Podľa bodu 2 pracovnej náplne mala poskytovať žalovanému „svoje poznatky
o jeho vývine“, čo aj robila a jej subjektívny poznatok a zistenie nemusel byť vždy totožný so zistením
iných osôb, najmä ak sa porovnávajú jej závery z pozície profesionálneho rodiča odzrkadľujúce
väčšinou poznatky z interakcie rodiča s dieťaťom v domácom prostredí a závery odborného centra,
Centra špeciálno-pedagogického poradenstva odzrkadľujúce väčšinou poznatky z interakcie odborníkov
s dieťaťom v školskom prostredí, resp. pri ambulantnom vyšetrení. Vždy poskytovala žalovanému
informácie pravdivo, včas a v lehote určenej pracovnou náplňou a na základe reality v jej domácnosti,
údaje neskresľovala a neklamala v správach. K porušenie bodu 13 pracovnej náplne dôvodila, že
riadne informovala riaditeľku žalovaného o všetkých veciach týkajúcich sa K. a G., a to nielen o
mimoriadnych udalostiach ako predpokladá bod 13 pracovnej náplne, bola v neustálom kontakte so
žalovaným a o všetkých skutočnostiach týkajúcich sa K. a G. riadne informovala riaditeľku žalovaného.
V napomenutí sa uvádza: „Uvedenému predchádzala situácia, kedy do odovzdaného individuálneho
plánu za obdobie január 2013 až jún 2013, ktorý je žalovaný (pravdepodobne žalobkyňa, poznámka
odvolacieho súdu) povinný o maloletom K. predkladať žalovanému. Overením predmetných skutkov a
faktov, resp. správou - Vyjadrenie k adaptačnému procesu dieťaťa v prostredí ŠZŠ od Centra špeciálno-
pedagogického poradenstva zo dňa 16.4.2013, dospel žalovaný k skutočnosti, že údaje a informácie
žalobca podal v správe nepravdivo a nezakladajúc sa na realite.“ Napomenutie a v tejto časti aj
výpoveď je nejasná a preto nepreskúmateľná. Nevie aká situácia tomuto napomenutiu predchádzala,
aké uvedené fakty a skutočnosti overoval žalovaný a akým spôsobom ich overoval. Z napomenutia, ani
výpovede zároveň nevyplýva, v ktorých správach a aké konkrétne informácie predložila podľa názoru
žalovaného nepravdivo a nezakladajúc sa na realite, ktoré správy podľa žalovaného predložila po lehote
určenej v pracovnej náplni, rovnako ani aké informácie o mimoriadnych udalostiach o dieťati neposkytla
bezodkladne riaditeľke žalovaného. Napomenutie a upozornenie na možnosť výpovede č. 2 zo dňa
10.6.2013: porušenie bodu 2 pracovnej náplne; nie je si vedomá porušenia tohto bodu v akejkoľvek jeho
časti, vždy sa starala o deti riadne a v súlade s pracovnou náplňou, zabezpečila im vyhovujúce bytové
podmienky, poskytovala im vreckové, vychovávala ich ako svoje vlastné deti, dbala o ich zdravotný stav,
zabezpečovala pre ne ozdravovacie pobyty a nad potrebný rozsah zohľadňujúci ich ochranu a záujmy
nezasahovala do ich súkromia. Pri výchove zverených detí dbala o ich záujmy, napredovanie a rozvoj
zručností, starala sa o to, aby si deti osvojovali správne spoločenské normy a v prípade, ak sa v živote
detí vyskytlo čokoľvek čo by mohlo ohroziť takúto výchovu, vždy informovala žalovaného, problém riešila



a snažila sa primeraným spôsobom zakročiť. Príkladom takéhoto postupu bola napríklad jej snaha o
integráciu K. v klasickej základnej škole, jej konanie pri tom ako G. nadviazala intímny pomer s drogovo
závislým chlapcom. K porušeniu bodu 13 pracovnej náplne konštatovala, že riadne informovala riaditeľku
žalovaného o všetkých veciach týkajúcich sa K. a G.. Úradný záznam zo dňa 31.5.2013 a Záznam zo
stretnutia zo dňa 6.6.2013 nepreukazujú relevantným spôsobom porušenie uvedených bodov pracovnej
náplne, čo už odôvodnila. Z napomenutia a výpovede nevyplýva ako konkrétne, v akom čase, mala
porušiť náplň práce v bode 2 a rovnako, ktoré informácie o mimoriadnych udalostiach detí bezodkladne
neposkytla riaditeľke žalovaného. Podľa výpovede je dôvodom na výpoveď aj neustále napäté rodinné
prostredie, spory, či už rodinné medzi členmi rodiny, ale aj iné spory, ktoré vplývajú na deti. Žalovaný
vágne bez skutkového vymedzenia uvádza tieto skutočnosti ako dôvod výpovede, pričom si môže
dôvod výpovede na základe uvedeného vyvodiť len prijatím domnienok a bez pochybností o skutkovom
deji. Jej rodina mala síce spory s pánmi R., ktorí žalovanému oznámili predmetné skutočnosti, ktoré
následne žalovaný použil, tieto spory sa však nijakým spôsobom nedotýkali výchovy zverených detí
a plnení si jej pracovných povinností, rovnako sa tak neodohrávali v jej domácnosti, kde vychovávala
maloleté deti. Vždy sa riadne starala o zverené deti a svedomito pracovala v súlade s náplňou práce.
Nedostatky v jej starostlivosti neboli zistené ani pri šetrení žalovaného, výstupom ktorého bola správa
z nadviazania osobného vzťahu zo dňa 4.3.2013, v ktorej bolo odporučené zveriť jej deti do pestúnskej
starostlivosti. Na zverených deťoch jej záležalo, čo okrem iného preukazuje aj skutočnosť, že podala
návrh na zverenie maloletých detí do pestúnskej starostlivosti dňa 29.5.2013. Tvrdenie žalovaného
uvedené v napomenutí ako aj výpovedi, že v jej rodine dlhodobo badať nezhody, je v rozpore s jeho
predchádzajúcimi vyjadreniami, a to konkrétne so správou z nadviazania osobného vzťahu zo dňa
4.3.2013, v ktorej sa uvádza, že v rodine sa nezistili žiadne problémy a je vhodná pre zverenie K.
a G. do pestúnskej starostlivosti. Taktiež v konaní preukázala, že pre deti zabezpečila vyhovujúce
bytové pomery, že sa riadne o ne starala, zabezpečovala im základné životné potreby a dávala im
vreckové. Naopak žalovaný nevedel preukázať žiadne z jej údajných porušení pracovnej disciplín.
Poukázala na to, že podľa ustálenej judikatúry súdov, ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne
postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto
porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí
dosahovať určitý stupeň intenzity. Ona pracovnú disciplínu neporušila, neporušila ju vedome a nie je
si vedomá ani toho, že by svojim konaním porušila pracovnú disciplínu z nedbanlivosti. Z podaní,
napomenutí a upozornení na možnosť výpovede zo dňa 10.6.2013 jej nie je zrejmé konkrétne akým
konaním mala pracovnú disciplínu a v akých bodoch porušiť. Ak by skúmala v zmysle uvedených
napomenutí stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny je zrejmé, že určite nešlo o natoľko vysoký
stupeň intenzity, ktorý odôvodňoval ukončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného, nielen z
pohľadu jej osoby, ktorá bola v predošlých vyjadreniach žalovaného hodnotená pozitívne a jej výkon
starostlivosti o maloleté deti ako bezproblémový, ale aj z pohľadu žalovaného, ktorému jej údajným
porušením pracovnej disciplíny nevznikla akákoľvek škoda, nebol ukrátený na svojich právach a závadný
stav, ktorý jej vytýka, je z časti možné pripísať za vinu aj samotnému žalovanému, ktorý v jej prípade
počas obdobia jej pracovnej neschopnosti porušoval pracovnoprávne predpisy, aj napriek pracovnej
neschopnosti jej prideľoval prácu a žiadal od nej výkon pracovnej činnosti, ktorý následne hodnotil ako
porušujúci pracovnú disciplínu. V súvislosti s napomenutiami a podaním výpovede opakovane podotýka,
že žalovaný si ju predvolal potom, ako jej odobral maloleté deti, na stretnutie na deň 10.6.2013 bez
toho, aby ju informoval o tom, čo bude predmetom stretnutia, resp. aby ju aspoň čiastočne inštruoval o
tom, na čo by sa mala pripraviť. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil splnenie tejto povinnosti
len na základe tvrdení žalovaného, bez toho aby posúdil, či skutočne a reálne jej umožnil realizovať
toto právo. Netušila, že dňa 10.6.2013 jej bude na stretnutí so žalovaným predložená na podpis
dohoda o skončení pracovného pomeru a následne jej bude daná výpoveď, dopredu ju nikto na nič
neupozornil, neoznámil jej program stretnutia, ani ju nevyzval, aby si na stretnutie so žalovaným priniesla
akékoľvek podklady a dokumenty týkajúce sa maloletých detí, aby sa tak mohla účinne hájiť. Nebola
jej daná akákoľvek príležitosť obhájiť sa, predložiť dokumenty a správy o maloletých deťoch a vysvetliť
žalovanému svoje konanie. Pri vzájomnom stretnutí jej bol zo strany žalovaného okrem dohody a
následne výpovede, predložený výhradne úradný záznam - maloleté deti G. a K. H. zo dňa 31.05.2013
(maloleté deti nemali priezvisko H. ale G.) zo stretnutia žalovaného s pánmi R., avšak okrem neho
žiadne iné dôkazy preukazujúce jej porušenia pracovnej disciplíny a iné doklady potvrdzujúce tvrdenia
žalovaného. Nemala možnosť sa k uvedeným napomenutiam a výpovedi vyjadriť, čím bolo porušené jej
právo podľa ustanovenia § 63 ods. 6 Zákonníka práce, na čo súd prvej inštancie neprihliadol. Žalovaný
tak konal pri ukončení pracovného pomeru v rozpore s dobrými mravmi a jeho právny úkon je preto v
zmysle § 13 ods. 3 a 15 Zákonníka práce neplatný. Žalovaný jej nedal akúkoľvek možnosť a dostatok



času vyjadriť sa k napomenutiam zo dňa 10.6.2013, ani zvážiť obsah jej vyjadrenia k týmto podaním,
ale práve naopak ihneď po odovzdaní napomenutí zo dňa 10.6.2013 jej predložil dohodu o ukončení
pracovného pomeru i výpoveď. Žalovaný síce uvádza, že jej dal takúto možnosť aj neskôr, ide však
iba o tvrdenie, nakoľko po podaní výpovede s ňou už ďalej v zmysle vysvetlenia vytýkaného konania
nekonal. Vyjadrila svoj nesúhlas ihneď potom ako jej žalovaný napomenutia zo dňa 10.6.2013 odovzdal,
čo potvrdzuje jej podpis a slovo „nesúhlasím“ na samotných napomenutiach, ako aj z obsahu jej ďalšej
komunikácie so žalovaným, kedy nesúhlasila s preradením na inú prácu, ktorú jej nariadil žalovaný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti už vo svojej judikatúre poukázal na to, že „objektívne
právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak
však účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom
jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon práva, ale o
chybný výkon práva. Takéto konanie je totiž realizované nie za účelom dosiahnutia výsledkov, ktoré má
pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len za tým účelom, aby sa formálne dosiahol súlad so zákonom.
Preto je potrebné považovať takýto výkon práva, aj keď je formálne v súlade so zákonom, za výkon
práva len zdanlivý. Účelom takéhoto konania nie je totiž výkon práva, ale snaha poškodiť druhého
účastníka právneho vzťahu.“ Po podaní výpovede dňa 10.6.2013 jej bolo žalovaným nariadené čerpanie
dovolenky a následne v mesiaci júl 2013 bola počas plynutia výpovednej doby bola umiestnená na
výkon práce do detského domova v G., kde boli umiestnené aj maloleté deti predtým jej odobraté.
Ak sa podľa názoru žalovaného nestarala o maloleté deti správne a v ich prospech, nevie prečo ju
preradili práve do detského domova, kde boli umiestnené aj tieto maloleté deti a kde by sa o ne počas
plynutia výpovednej doby musela opäť starať. Žalovaný svojimi činmi rozporuje svoje tvrdenia a obsah
napomenutí zo dňa 10.6.2013, súd prvej inštancie však na túto skutočnosť akýmkoľvek spôsobom
neprihliadol. Podotkla, že v zmysle záväzných postupov uplatňujúcich sa pri výkone profesionálneho
rodičovstva mala byť ihneď po odňatí maloletých detí preradená na inú prácu, tzn. mala byť preradená
už dňa 3.6.2013 a mala na tejto pracovnej pozícii čakať na prešetrenie celej veci, nie až o mesiac
neskôr, keď jej plynula výpovedná doba. Podľa jej názoru uvedený postup žalovaného však preukazuje,
že ešte aj v mesiaci júl 2013, tzn. približne 20 dní po tom ako dostala výpoveď, žalovaný ju stále
považoval za schopnú pracovať s maloletými deťmi, napriek tomu, že jej dal výpoveď z dôvodu porušenia
pracovnej disciplíny práve v súvislosti s výchovu maloletých detí a ich ohrozovania svojim konaním.
Potom ako jej prestal žalovaný prideľovať prácu a mal za to, že jej pracovný pomer skončil, snažila sa
nájsť si prácu, avšak vzhľadom na prebiehajúce súdne konanie a z toho vyplývajúce znevýhodnenie
pri otázke na pracovných pohovoroch na jej predchádzajúcich zamestnávateľov a okolnosti ukončenia
pracovného pomeru musela byť dlhšiu dobu evidovaná na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a
rodiny v evidencii nezamestnaných, následne si našla prácu opatrovateľky zdravotne ťažko postihnutej
osoby, o čom všetkom predložila dôkazy. Bola ochotná pristúpiť na zmierne riešenie sporu, resp. na
dohodu dosiahnutú prostredníctvom mediácie, ak by táto bolo obojstranne prospešná, čo sa však
nestalo. Nesprávnosť právneho názoru súdu prvej inštancie spočíva aj v tom, že výpoveď žalovaného
nespĺňa formálne náležitosti pre platné ukončenie pracovného pomeru, a to preukázanie, že došlo
k prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov v odborovom orgáne. Prvoinštančný súd v
bode 74. odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza: „Prerokovanie dohody o skončení pracovného
pomeru so žalobcom a možnosť výpovede v prípade, že žalobca nebude súhlasiť s dohodou bola
prerokovaná dňa 10.6.2013, o čom svedčí písomný záznam. Uvedenú skutočnosť potvrdila i svedkyňa
L. F.. Táto podmienka platného skončenia pracovného pomeru výpoveďou zamestnanca preto splnená
bola.“ Preukázanie skutočnosti, že žalovaný s ňou prerokoval dohodu o skončení pracovného pomeru
a možnosť, že jej bude daná výpoveď, ak nebude súhlasiť s dohodou, nemožno považovať aj za platné
prerokovanie výpovede v zmysle Zákonníka práce. Súd prvej inštancie v tejto časti nevysvetlil ako
vyhodnotil dôkazy vzťahujúce sa k tejto podmienke platnosti výpovede a najmä, prečo neprihliadol na
rozpory vo výpovedi Mgr. F. a iných dôkazov produkovaných v konaní žalovaným, ktorý nepreukázal bez
pochybností, že výpoveď a jej obsah prerokoval so zástupcami zamestnancov pred podaním výpovede.
Žalovaný síce predložil doklad o prerokovaní, z ktorého ale vyplýva, že bola prerokovaná so zástupcami
zamestnancov dohoda, v ktorej ale nebol uvedený dôvod výpovede a porušenie pracovnej disciplíny
a v doklade o prerokovaní je len stručne uvedené, že v prípade jej nesúhlasu s dohodou jej bude
daná výpoveď, ale nie je uvedené z akého dôvodu a na základe akých skutočností. Potvrdenie zo dňa
10.6.2013 - Prerokovanie Dohody o skončení pracovného pomeru, Výpoveď daná zamestnávateľom
- G.. K. H., nie je pre skončenie pracovného pomeru s ňou platné, nakoľko na ňom chýba podpis
všetkých osôb zastupujúcich zamestnancov, ale aj z dôvodu, že v potvrdení je vyslovene uvedené, že
so zástupcami zamestnancov „bola prerokovaná dohoda o skončení pracovného pomeru a v prípade
nesúhlasu G.. H. s dohodou bude jej daná výpoveď zo strany zamestnávateľa.“, tzn. žalovaný prerokoval



so zástupcami zamestnancov dohodu o skončení pracovného pomeru, nie však výpoveď. Daná dohoda
o skončení pracovného pomeru u žalovaného neobsahuje dôvod ukončenia pracovného pomeru s
ňou, zástupcovia zamestnancov však pravdepodobne boli oboznámení výhradne s tým, že ak danú
výpoveď neprijme, žalovaný ukončí jej pracovný pomer výpoveďou. Prvoinštančný súd preto prijal
nesprávny záver o tom, že došlo k prerokovaniu výpovede a vykladá úkon žalovaného neprípustným
spôsobom spôsobujúcim, že mu priznáva význam, ktorý nemá a prikláňa sa tak bez odôvodnenia
na stranu žalovaného. Z potvrdenia však nevyplýva a v žiadnom prípade ani extenzívnym výkladom
tohto potvrdenia nemožno vyvodiť, že by zástupcovia zamestnávateľov prerokovali zo zamestnávateľom
výpoveď a jej obsah, preto zástupcovia zamestnancov nemohli byť riadne a úplne oboznámení s príčinou
ukončenia pracovného pomeru v zmysle podanej výpovede, žalovaný si tak nesplnil svoju zákonnú
povinnosť prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka
práce. Takýto dôkaz predložený žalovaným osvedčujúci splnenie jednej zo základných podmienok
platnosti výpovede ako právneho úkonu v zmysle Zákonníka práce s chybami v dátumoch a chýbajúcimi
podpismi nepovažuje za hodnoverný a domnieva sa, že ide iba o vykonštruovaný dôkaz na účely
tohto súdneho konania. Jej záver potvrdzuje aj výpoveď svedkyne pani F. na pojednávaní konanom
dňa 8.2.2016, ktorá uviedla: „My ako odborný tím preberáme všetky tieto upozornenia a následne aj
možnosti výpovede. Prebrali sme to s pani riaditeľkou a psychologičkou. Dňa 10.6. sme tam boli iba ja
s riaditeľkou. Predtým sme to priebežne prerokúvali s p. R. a p. G..“ Z citovanej výpovede svedkyne
je zrejmé, že dňa 10.6.2013, kedy jej boli dané dve napomenutia a následne aj výpoveď, nedošlo k
prerokovaniu výpovede zástupcami zamestnancov a dôkazy prekladané k splneniu tejto podmienky
žalovaným sú len fingované, pretože až po tom ako bolo na pojednávaní spochybnené prerokovanie
výpovede so zástupcami zamestnancov, predložil ďalšie podanie - prerokovanie - napomenutie a
upozornenie na možnosť výpovede G.. K. H.. Toto podanie je rozporné s výpoveďou svedkyne a tým,
kto dňa 10.6.2013 prerokoval so žalovaným výpoveď a kto bol prítomný konania žalovaného voči nej
v daný deň. Má za to, že toto podanie je vykonštruované, v čase podania výpovede neexistujúce
a vypracované a žalovaným predložené až po spochybnení podania - prerokovania pre účely tohto
konania na podporu tvrdení žalovaného. Podanie dodatočne predložené žalovaným prerokovanie -
napomenutie a upozornenie na možnosť výpovede G.. K. H. nepreukazuje, že žalovaný prerokoval s
odbormi výpoveď a jej dôvody. Vzhľadom na špekulatívny postup žalovaného v súvislosti s prerokovaním
napomenutí, dohody, výpovede, kedy žalovaný predkladá dve v zásade protichodné podania, a to
prerokovania týkajúce sa tej istej veci a s ohľadom na výpoveď svedkyne G.. F. má za to, že súd
prvej inštancie nemal na takýto dôkaz predložený žalovaným prihliadať ako na dôkaz hodnoverný
a preukazujúci, že k prerokovaniu výpovede a jej obsahu skutočne aj došlo. Svedkyňa G.. F. síce
uviedla, že to predtým prerokovala s pani R. a pánom G. ako odbory, ona, pani R. a pán G. však
nepredstavujú celý orgán zástupcov zamestnancov. Na základe výpovede svedkyne G.. F. môže
nadobudnúť odôvodnené pochybnosti o autenticite potvrdení zo dňa 10.6.2013 - Prerokovanie Dohody
o skončení pracovného pomeru, Výpoveď daná zamestnávateľom - G.. K. H. a podania - Prerokovanie
- Napomenutie a upozornenie na možnosť výpovede G.. K. H.. Na základe jej výpovede možno rovnako
konštatovať, že prerokovanie samotnej výpovede a jej dôvodov sa dňa 10.6.2013 neuskutočnilo, čo
okrem iného potvrdzujú aj samotné potvrdenia, nakoľko ani z jedného potvrdenia nie je jednoznačné,
že bola prerokovaná výpoveď, obsah potvrdenia a forma. Potvrdenia predložené žalovaným boli s
najväčšou pravdepodobnosťou vytvorené na účely tohto konania, zástupcovia zamestnancov, tak ako sú
menovaní na potvrdení, nikdy všetci výpoveď, ktorá jej bola daná, neprerokovali a výhradne sa podpísali
pod žalovaným predložené dokumenty, ak vôbec. Takýto dôkaz predložený žalovaným s chybami v
dátumoch a chýbajúcimi podpismi považuje za nehodnoverný. Platnosť prerokovania jej výpovede
zástupcami zamestnancov spochybňuje zároveň aj samotný fakt, že napomenutia a upozornenia na
možnosť výpovede zo dňa 10.6.2013 jej boli dané krátko pred podaním samotnej výpovede a tak medzi
týmito dvoma úkonmi žalovaného nebol poskytnutý priestor zástupcom zamestnancov na prerokovanie
výpovede s prihliadnutím na tieto napomenutia a prípadné jej vyjadrenie. Poukázala na to, že podľa
ustálenej judikatúry súdov Zákonník práce síce nepredpisuje, ako má prebiehať prerokovanie výpovede
zástupcom zamestnávateľov, je však nevyhnutné, aby už v čase tohto prerokovania bol dôvod výpovede
konkretizovaný dostatočne určito tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný
pomer má skončiť s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 3.4.2014, sp.zn. 3 Mcdo
14/2013. Pri prerokovaní ukončenia jej pracovného pomeru u žalovaného nebol prorokovaný nielen
dôvod výpovede, ale ani samotná výpoveď. Skončenie pracovného pomeru žalovaným je preto neplatné.
Súd prvej inštancie však pri posudzovaní prerokovania výpovede vychádzal z nesprávnej domnienky
svedčiacej v prospech žalovaného napriek spochybneniu relevantnosti jej podaní na základe skutočností
vyššie uvedených, keď zároveň v odôvodnení napadnutého rozsudku na rozpory pri splnení tejto



podmienky nijakým spôsobom nereagoval, neodôvodnil prečo sa priklonil na stranu žalovaného i napriek
odôvodneným pochybnostiam a neschopnosti žalovaného riadne preukázať skutkový stav v tejto časti.
Žalovaný nepreukázal tiež skutočnosť, že išlo o jej zavinené porušenie pracovnej disciplíny. Jej konanie
nespĺňa znaky zavineného konania, ktoré by svojou intenzitou porušovalo pracovnú disciplínu. Súd prvej
inštancie ani v tejto časti neposkytol dostatočné odôvodnenie svojho rozhodnutia. Má ďalej za to, že
prvoinštančný súd sa nevysporiadal dostatočne s vyššie popísanými rozpormi vo výpovediach svedkov
a dôkazov predložených v tomto konaní, že nezistil skutkový stav riadne a nezohľadnil všetky relevantné
dôkazy, pričom nevysvetlil, prečo na niektoré dôkazy jednoznačne preukazujúce neplatnosť výpovede
neprihliadol a ani nevysvetlil, prečo pre jeho rozhodnutie nebola relevantná jej pracovná neschopnosť
v období, v ktorom sa mala dopustiť údajného porušenia pracovnej disciplíny, rovnako v odôvodnení
absentuje vysvetlenie, prečo nepovažoval správu o nadviazaní osobného vzťahu zo dňa 4.3.2013
za relevantnú pre posudzovanie jej starostlivosti o maloleté deti, prečo vychádzal z predpokladov a
domnienok o jej motívoch, ktoré na svoju obhajobu bez akýchkoľvek relevantných dôkazov prednášal
žalovaný a prečo neprihliadal akýmkoľvek spôsobom na dôkazy, ktoré predložila ona. Vytkla súdu
prvej inštancie, že síce v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obšírne popísal jednotlivé dôkazy, k ich
hodnoteniu sa však akýmkoľvek spôsobom nevyjadril, pretože z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, na
ktoré dôkazy prihliadol a na ktoré neprihliadol, prečo tomu tak bolo, rovnako ako ani, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré odmietol a prečo. Považuje preto napadnutý rozsudok za arbitrárny
a nepreskúmateľný, porušujúci jej právo na dostatočné odôvodnenie a súdnu ochranu garantované
Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1). Poukázala aj na formálnu nesprávnosť a z toho vyplývajúcu
nejasnosť napadnutého rozsudku, v ktorého odôvodnení sa na viacerých miestach zamieňa jej osoba
so žalovaným (napríklad body 33. a 34), ktorá spočíva aj v nesprávnom číslovaní odsekov odôvodnenia,
v ktorom na strane 28 po odseku č. 74 opäť nasleduje odsek 71., 72., 73. a 74. a tak v odôvodnení
napadnutého rozsudku sú duplicitne uvedené odseky č. 71., 72., 73. a 74., pričom tieto odseky majú na
oboch miestach odlišný obsah a rozsudok je tak neprehľadný. Záverom požiadala z dôvodu opatrnosti
v prípade neúspechu a potvrdenia napadnutého rozhodnutia, aby pri rozhodovaní o náhrade trov
konania postupoval odvolací súd podľa § 257 C.s.p. a trovy konania žalovanému nepriznal. Dôvod
hodný osobitného zreteľa spočíva v tom, že žalovaný ako štátny orgán mal v spore využiť právne
služby Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré pre takéto prípady poskytuje bezplatnú právnu
pomoc svojim organizačným zložkám, on sa však nechal zastupovať advokátskou kanceláriou a tak
konal nehospodárne a umelo tak zvyšoval trovy konania. Pri využívaní externých právnych služieb
štátom (štátnym orgánom) sa uplatňuje generálna klauzula, v zmysle ktorej môže štát (štátny orgán)
zadovážiť a využívať externé právne služby advokátov len v prípade nevyhnutnosti a účelnosti, nakoľko
štát má mať (musí mať) k dispozícii dostatočný odborný (profesionálny) personálny aparát a v prípade
potreby je povinný tento personálny aparát doplniť. Využívanie právnych služieb advokáta štátom
je prípustné len v prípade nevyhnutnosti a účelnosti. Tie sa preukazujú na základe výsledku testu
nevyhnutnosti, t.j. za predpokladu splnenia týchto podmienok: a/ nedostatočná personálna kapacita;
b/ nedostatočná odbornosť personálnych kapacít; c/ podstata právnej služby nespočíva vo vlastnej
zákonnej činnosti príslušného štátneho orgánu alebo v priamej súvislosti ňou; d/ významnosť právneho
sporu; e/ poskytovanie právnej služby nemožno zabezpečiť prostredníctvom nadriadeného orgánu. Z
uvedeného je zrejmé, že v danom prípade mal využiť žalovaný právne služby Ústredia práce, sociálnych
vecí a rodiny, nakoľko takéto služby mu boli z ústredia ako nadriadeného orgánu dostupné, on sa dal ale
zastúpiť advokátkou kanceláriou, náklady spojené so zabezpečením tejto služby nemožno považovať
za účelne vynaložené výdavky žalovaného, ktorých náhradu by mal súd priznať v zmysle § 251 C.s.p.
žalovanému. V prípade, ak by jej žiadosti nebolo vyhovené, z opatrnosti požiadala o zohľadnenie jej
nepriaznivej finančnej situácie a skutočnosti, že dĺžka súdneho konania bola spôsobená aj návrhmi
žalovaného na vypočutie svedkov, ktorých účasť nedokázal zabezpečiť, preto bolo nutné opakovane
odročovať pojednávanie. Zároveň žiadala, aby v prípade jej neúspechu v tomto konaní, bola zaviazaná
zaplatiť trovy konania v splátkach. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť a jej žalobe vyhovieť, prípadne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu
na nové konanie.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že väčšina uvádzaných skutočností nesúvisí
s meritom veci a s uvedenými dôvodmi vo výpovedi, keď väčšina skutočností bola spomínaná v
žalobe i vyjadreniach žalobkyne, čo znamená, že prvoinštančný súd sa s predmetnými tvrdeniami, ak
súviseli s meritom veci vysporiadal v napádanom rozhodnutí. Voči všetkým skutočnostiam uvedeným
vo vyjadrení sa ohradil a dôrazne ich poprel v zmysle § 151 C.s.p. a pridržal sa svojich ústnych
vyjadrení a písomných podaní v predmetnej veci. Dodal, že v prípade príloh k odvolaniu žalobkyne,



že dokazovanie vo veci bolo riadne ukončené, a pokiaľ odkázala žalobkyňa v odvolaní na nové listiny,
tieto mohla doložiť skôr, teda pred ukončením dokazovania. Rovnako žalobkyňa neuviedla v odvolaní
ako dôvod odvolania dôvod vymedzený podľa § 365 písm. e/, g/ C.s.p. Druhou stránkou predložených
listín je, že absolútne nie sú v danej veci relevantné a s predmetným skončením pracovného pomeru
nemajú žiadny súvis. Napriek tomu konštatoval, že v prípade doloženého vyjadrenia údajne od D..
B. Q., okrem skutočnosti, že je pre konanie z pohľadu vierohodnosti a relevancie, ako aj z pohľadu
súvisu s konaním absolútne irelevantné, je v prvom rade otázne kto predmetné vyjadrenie vypracoval,
kto je vôbec pod týmto „vyjadrením“ podpísaný, keď v ňom absentuje akákoľvek hlavička, akýkoľvek
podpis svedčiaci o tom, kto vyjadrenie podpisoval, nehovoriac o pätičke záhlavia vyjadrenia, kde je
spomínaná s.r.o. - „iné ako čierno-biele riešenia, s.r.o.“, nie osoba, ktorú označuje žalobkyňa ako
autora vyjadrenia. Nejde o vyjadrenie odborníka na pracovné právo, ani o jeho kontrolný orgán a
rovnako nejde ani o vyjadrenie svedka v rámci konania. Nie je možné akceptovať označenie textu ako
expertné stanovisko, tak ako uvádza autor textu v odseku 3. Samotný autor textu tiež uvádza, že ide
o jednostranné hľadisko, bez dispozície relevantných dokladov a dôkazov k vyjadreniu. K ostatným
dokumentom priložených k odvolaniu žalobkyne uviedol, že absolútne s vecou nesúvisia, najmä účelové
výňatky zo znaleckých dokazovaní, bez otázok a bez akéhokoľvek súvisu s konaním o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru. V prípade emailových správ týkajúcich sa PN, ak sú vierohodné, nakoľko
ide len o preposlanú správu, ktorej text sa dá meniť bez akýchkoľvek problémov, ide len o potvrdenie
skutočností, že žalobkyňa si neplnila povinnosti súvisiace s vypracovávaním správ, a to ani pred tým ako
nastúpila na PN. Ak má emailová komunikácia preukazovať tvrdenia žalobkyne, že zamestnávateľ jej
prikazoval pracovať počas PN, takýto argument žalobkyne neobstojí, nakoľko sa požiadavka zaslania
správ týka správ z obdobia, kedy žalobkyňa nebola PN a nezaslala mu ich ani keď nebola PN. K
rozsudku č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) 9 T 11/2016 dodal, že absolútne nesúvisi
s prejednávanou vecou, pričom ani nie je právoplatný. V prípade odvolacích dôvodov, ktoré uviedla
žalobkyňa v odvolaní, nie je napriek takmer 30 stranám odvolania jasne špecifikované, a to jednotlivé
odvolacie dôvody, napríklad písm. d/ § 365 C.s.p. Ostatné dôvody je tiež potrebné posudzovať z obsahu
podania, t.j. z obsahu samotného odvolania. Ak žalobkyňa v odvolaní tvrdí, že prvoinštančný súd
prenášal dôkazné bremeno na ňu v pracovnoprávnom spore, skonštatoval, že dôkazné bremeno má aj
v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru tá strana, ktorá musí tvrdenie preukázať. On ako
zamestnávateľ nemôže predsa preukazovať skutočnosti, ktoré sa nestali, ktoré tvrdí žalobkyňa, v tomto
prípade je dôkazné bremeno na žalobkyni. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že by súd ignoroval
vyšetrovaciu zásadu a že by nezohľadnil relevantné dôkazy. V predmetnom prípade ide o subjektívne
pocity žalobkyne, nie o jej objektívny pohľad na prejednávanú vec. Žalobkyňa produkovala „dôkazy“,
ktoré nesúviseli s predmetom sporu, podávala vyjadrenia, ktoré síce boli neprimerane rozsiahle, ale
ktoré napriek tomu nepriniesli nič nové k meritu veci, napriek tomu, sa s nimi súd prvej inštancie
dostatočne vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Nie je ani pravdou, že by sa prvoinštančný súd
nezaoberal dôkazmi predloženými žalobkyňou, práve naopak, vysporiadal sa so všetkými predloženými
dôkazmi v konaní a náležíte svoje rozhodnutie aj odôvodnil, v zmysle príslušných procesnoprávnych
postupov. K dočasnej PN a tvrdení žalobkyne ide o jej účelové tvrdenia ako počas celého konania.
Obdobie január až jún 2013 spomínané v upozornení sa týkalo individuálneho plánu dieťaťa a informácií,
ktoré vyplývali z vyjadrení žalobkyne o deťoch, a ktoré uvádzala nepravdivo a v rozpore so skutočným
stavom. Nie je však pravdou, že by zamestnávateľ prikázal alebo prikazoval pracovať žalobkyni počas
PN. Žalobkyňa požiadala, aby deti boli umiestnené u nej na základe vlastnej žiadosti, čo vyplýva
aj z komunikácie založenej v spise. Zopakoval, že prvoinštančný súd sa vysporiadal so všetkými
skutočnosťami a napadnuté rozhodnutie relevantne odôvodnil. Žalobkyňa neuviedla nič nové, čím by
sa súd prvej inštancie nezaoberal, alebo by žalobkyňa počas konania nespomínala, samozrejme okrem
dôkazov, ktoré produkovala v prílohách odvolania, ktoré s meritom veci nemajú žiadny súvis. K odvolacej
námietke žalobkyne o neprerokovaní výpovede uviedol, že sa k tejto námietke už počas konania vyjadril
niekoľkokrát, pričom túto skutočnosť začala žalobkyňa spomínať až po niekoľkých pojednávaniach, keď
ani v žalobe táto skutočnosť alebo námietka uvedená nebola, rovnako ako ani mnohé skutočnosti,
ktoré žalobkyňa namieta až so značným odstupom času od podania žaloby. Výpoveď spĺňala všetky
formálne i obsahové náležitosti v zmysle pracovnoprávnych predpisov a ustálenej judikatúry súdov.
Zotrval na tom, že vyjadrenia žalobkyne uvedené v odvolaní sú len opakovaním alebo účelovým
prekrúcaním skutočností, ktoré boli v rámci konania vyriešené. Žiadosť žalobkyne o nepriznanie trov
konania považuje za plne nedôvodnú. Nemá právne oddelenie, ani interného právnika a právne
služby v súlade so zásadou hospodárnosti a platnými právnymi predpismi zabezpečoval a zabezpečuje
prostredníctvom externého právneho zástupcu. Nikde nie je stanovená povinnosť využívania právnych
služieb Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, rovnako ani Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny



nevyužíva právne oddelenie vždy na zastupovanie v konaniach pred súdom. Okrem uvedeného právo
zvoliť siprávneho zástupcu majú rovnako aj štátne rozpočtové organizácie, preto nevidí žiadny dôvod,
prečo by takéto právo nemohol využiť ako iná sporová strana. Práve naopak, išlo by o porušenie jeho
procesných práv. Zákon a ani iný právny predpis nepozná v prípade trov konania, podľa jeho vedomostí,
inú úpravu pri štátnej rozpočtovej organizácii a inou sporovou stranou. Námietka žalobkyne v súvislosti
s trovami konania a právneho zastúpenia je tak absolútne nedôvodná. Odvolaciemu súdu preto navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť; žiadal trovy konania.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu uviedla, že zotrváva na podanom
odvolaní, ktorým namietala správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku, ako aj na tam uvedených
skutočnostiach, dôkazoch v odvolaní označených a k nemu pripojených. K vyjadreniu D.. B. Q.
si konštatovala, že ide o autentické vyjadrenie tejto osoby - sociálnej pracovníčky, zakladateľky
profesionálneho rodičovstva na Slovensku a bývalej riaditeľky Úradu práce, sociálnych veci a rodiny
Bratislava k predmetnej veci, ktoré preukazuje dôvodnosť podania odvolania a pravdivosť jej tvrdení. D..
B. Q. poskytuje aktuálne sociálne poradenstvo a služby prostredníctvom svojej obchodnej spoločnosti
s názvom iné ako čierno-biele riešenia, s. r. o., so sídlom Bratislava, Podtatranského č. 6, v ktorej
je jedinou spoločníčkou a jedinou konateľkou. Rovnako tak vyjadrenie, ktoré predložila k odvolaniu,
je vypracované a podpísané D.. B. Q. konajúcou a vystupujúcou v spoločnosti iné ako čiernobiele
riešenia, s. r. o. Žiadny právny predpis neurčuje povinné obsahové náležitosti vyjadrenia a obsah a
spôsob jeho podania je výlučne na jeho autorovi, v danom prípade D.. B. Q., ktorá sama rozhodla
o tom, v akom obsahu a akým spôsobom vydá dané vyjadrenie, ona jeho obsah neupravovala ani
inak nezasahovala do toho, čo sa D.. B. Q. rozhodla napísať do vyjadrenia k jej prípadu. D.. B.
Q. spísala vyjadrenie podľa vlastného uváženia z pozície odborníka na profesionálne rodičovstvo, z
pozície sociálnej pracovníčky, bývalej riaditeľky detského domova a uznávanej odborníčky na danú
oblasť. Ďalej uviedla, že žalovaný argumentuje tým, že D.. B. Q. nie je odborníkom na pracovné právo,
kontrolným orgánom žalovaného a ani svedkom v rámci konania. Nikdy nič také netvrdila, ide však o
osobu, ktorú možno označiť za odborníka v problematike vedenia detských domovov a poskytovania
ústavnej starostlivosti a sociálneho poradenstva. V tomto smere je jej stanovisko zásadné a objasňuje
mnohé aspekty tejto problematiky, týkajúce sa rovnako skončenia pracovného pomeru žalovaného s
ňou. Z tohto dôvodu by na vyjadrenie D.. B. Q. malo byť ako na dôkaz prihliadané a v spojení s
ostatnými dôkazmi ňou predloženými odôvodňuje podanie žaloby. K tvrdeniu žalovaného, že dokumenty
vzťahujúce sa k pánom R. sú pre toto konanie irelevantné konštatovala, že je to v rozpore s doterajším
konaním žalovaného, kedy práve udania pánov R. boli pre žalovaného pri ukončovaní pracovného
pomeru rozhodujúce a ich obvinenia prevzal aj do napomenutí zo dňa 10.6.2013 a rovnako samotnej
výpovede. Žalovaný dokonca navrhoval ako svedka vypočuť M. R., preto je prirodzené, že predkladá
dôkazy spochybňujúce hodnovernosť týchto osôb a ich udania, aby tak spochybnila skutočnosti, ktoré
z výpovedi pánov R. považoval žalovaný za osvedčené a prevzal ich aj sám do predmetnej výpovede.
Ak žalovaný žiada, aby sa na tieto dôkazy, ktoré predložila, neprihliadalo, nemalo by sa prihliadať ani na
skutočnosti týkajúce sa porušenia jej povinností, ktorými žalovaný argumentuje na základe udaní pánov
R., a ktoré v zásade inak ako vlastnou činnosťou vyprodukovanými dôkazmi neboli viac preukázané
žalovaným. Znalecké posudky, ktoré predložila preukazujú, že vypovedá o skutočnostiach hodnoverne,
naopak znalec u M. R. konštatoval zníženú hodnovernosť jeho výpovedí. Motív oznámení pánov R.
a možnú snahu sa jej pomstiť i jej rodine rovnako preukázala rozsudkom Okresného súdu Trnava
zo dňa 12.2.2019, č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) 9 T 11/2016,v ktorom bol D. R.
odsúdený, aj keď zatiaľ neprávoplatne, pre trestný čin ublíženia na zdraví v jednočinnom súbehu s
trestným činom výtržníctva. Pre účely tohto konania je možné predložiť aj neprávoplatné rozhodnutie
súdu, nakoľko už takéto rozhodnutie samo o sebe svedčí, že konanie, ktoré je jeho predmetom, bolo
preukázané orgánom činným v trestnom konaní voči súdu do takého rozsahu, že súd prvej inštancie
vydal autoritatívne rozhodnutie. Poukázala na skutočnosť, že žalovaný do súčasnosti zamieňa dva
rozdielne pojmy zásadné pre toto konanie, a to správu o dieťati a individuálny plán dieťaťa. Žalovaný
najprv v bode IV. vyjadrenia uvádza, že riadne neplnila svoju povinnosť vypracovávať správy o dieťati,
následne v bode V. vyjadrenia uvádza: „V prípade PN žalobkyne je potrebné skonštatovať, že obdobie
január až jún 20136 spomínané v Upozornení sa týkalo individuálneho plánu dieťaťa a informácií, ktoré
vyplývali z vyjadrení žalobkyne o deťoch, a ktoré uvádzala nepravdivo a v rozpore so skutočným stavom.“
Individuálny plán dieťaťa je zjednodušene povedané plánom (zámerom rodiča), čo bude rodič s dieťaťom
robiť v daný časový úsek v budúcnosti - mesiac, prípadne dlhšie časové obdobie, ako tomu bolo v
tomto prípade, kedy bolo dané, že má vypracovať pre dieťa individuálny plán raz za šesť mesiacov.
Individuálny plán dieťaťa (zámer rodiča do budúcnosti - predikuje čas budúci) a mesačné správy o dieťati



(uvádza, čo rodič s dieťaťom za mesiac reálne urobil v oblasti pedagogickej, zdravotnej a sociálnej
- konštatuje čas minulý) sú dve samostatné a obsahovo odlišné dokumenty. Vo vyjadrení žalovaný
uvádza, že si neplnila povinnosti tým, že riadne nepísala individuálny plán dieťaťa, ale v napomenutiach
ako aj vo výpovedi odkazuje na mesačné správy o dieťati. Je zrejmé, že žalovaný si do súčasnosti
nedokáže ujasniť pojmy, a to čoho sa vlastne mala dopustiť ako porušenia pracovnej disciplíny a za čo
s ňou bol ukončený pracovný pomer. Mesačné správy o dieťati pred mesiacom december 2012 riadne
vypracovala a žalovanému predložila, rovnako tak vypracovávala individuálny plán dieťaťa. V emailovej
správe zo dňa 26.11.2012 a 12.12.2012, ktoré predložila k odvolaniu, a na ktoré sa aj žalovaný odvoláva
ako na dôkaz preukazujúci, že „Žalobkyňa si neplnila povinnosti súvisiace s vypracovaním správ - a
to ani pred tým ako nastúpila na PN“, zamestnankyňa žalovaného pani L. ju žiadala o zaslanie kópií
správ, nakoľko jej ich kolegyňa nevedela poskytnúť. Zamestnankyňa žalovaného ju teda nežiadala o
zaslanie správ, nakoľko ich dovtedy žalovanému neposkytla, ale výhradne o zaslanie ich kópii, nakoľko
jednotliví zamestnanci žalovaného si ich nedokázali poskytnúť navzájom. Uvedené správy v žiadnom
prípade nie sú dôkazom toho, tak ako tvrdí žalovaný, že si neplnila povinnosti, práve naopak, aj samotná
správa pani L. preukazuje akým spôsobom pristupoval žalovaný k životu maloletých deti a získavaniu a
uchovávaniu informácii o nich v rámci svojej internej evidencie. Ohradila sa voči obvineniu žalovaného,
že predložené emailové správy nie sú vierohodné, pretože emailové správy, tak ako ostatná obdobná
komunikácia, rovnako predkladaná žalovaným v tomto konaní, sú originálne správy. Do obsahu správ
nezasahovala a nemenila ich obsah. Rovnako ako žalovaný spochybnil tieto emailové správy, mohla
by spochybniť emaily predkladané žalovaným ona a tvrdiť, že nie sú vierohodné a že ich nenapísala.
Postup žalovaného v tomto smere je špekulatívny a zavádzajúci. Žalovaný sa bráni, že počas svojej
pracovnej neschopnosti ponechal maloleté deti v jej starostlivosti na základe jej žiadosti, áno urobila tak,
avšak túto možnosť výhradne navrhla ako jednu z alternatív spolu s prosbou o pomoc, aby žalovaný
zabezpečoval určité činnosti pre maloleté deti, ktoré pre pracovnú neschopnosť nemohla vykonávať,
zároveň požiadala odborný subjekt, ktorý pred tým ako maloleté deti ponechal v jej starostlivosti na tento
čas, mal kvalifikovane posúdiť, či takýto stav je v ich prospech a či aj vzhľadom na sťažené podmienky
pri jej pracovnej neschopnosti bude zabezpečený, resp. dokáže zabezpečiť nerušený a bezproblémový
priebeh starostlivosti o maloleté deti. Takúto možnosť navrhla žalovanému, ale finálne rozhodnutie
spočívalo práve na ňom, pričom jeho rozhodnutiu ak by bolo akékoľvek, by sa musela podriadiť.
Žalovaný jej ponechal maloleté deti bez akéhokoľvek posúdenia, ochranných opatrení, prípadne čo i len
poskytnutia pomoci, navyše aj napriek jej obmedzeniam počas tohto času, požadoval od nej plný výkon
pracovných povinností a následne konštatoval, že vzhľadom na to, že povinnosti neplnila počas tohto
času riadne, čo de facto žalovaný mohol očakávať, porušila pracovnú disciplínu. Nie je len jej chybou, že
jej výkon práce nebol podľa žalovaného počas jej pracovnej neschopnosti stopercentný, ale aj chybou
žalovaného, ktorý ako autorita voči nej mal zohľadniť jej zdravotný stav a na odbornej úrovni zvážiť, že
ponechanie maloletých detí u nej za takýchto okolností nie je v ich prospech a z pozície nadradenosti
jej deti na tento čas odobrať. Navrhla takúto možnosť z dôvodu, nakoľko vedenie detského domova
svojim správaním k nej po zverejnení problému s maloletým K. vyvolávalo stres a nátlak, že už maloleté
deti neuvidí a budú jej definitívne odobraté z rodiny. Takúto možnosť navrhla výhradne pre to, aby
žalovanému deklarovala svoju snahu postarať sa o maloleté deti a to, že sú členmi ich rodiny za každých
okolností. Situáciu riešila empaticky a z emocionálnej roviny, odborný pohľad na situáciu sa očakával zo
strany žalovaného, ktorý jednoznačne zlyhal. Je pochopiteľné, že sa o maloleté deti bála, nakoľko boli
už tri roky súčasťou ich rodiny a s manželom ich chceli mať zverené do osobnej starostlivosti natrvalo.
Prežívala z celej situácie stres, akoby jej chceli vziať jej vlastné deti a žalovaný ju v tomto strachu
nechal samú. K vyjadreniu žalovaného „Okrem toho, predmetnú skutočnosť prerokovania odbormi
začala žalobkyňa spomínať až po niekoľkých pojednávaniach, pričom ani v žalobe táto skutočnosť alebo
námietka uvedená nebola, rovnako ako ani mnohé skutočnosti, ktoré žalobkyňa namieta až so značným
odstupom času od podania žaloby,“ uviedla, že je paradoxom, že žalovaný namieta odstup času pri
ňou uvádzaní určitých skutočnosti, keď to ie práve žalovaný kto má povinnosť preukázať, že s ňou
skončil pracovný pomer platne, tzn. za splnenia všetkých podmienok požadovaných Zákonníkom práce
pre takýto právny úkon. Žalovaný splnenie tejto podmienky nepreukázal až do momentu, kedy to, okrem
iného, začala spochybňovať ona sama a postupne predložil súdu dva nehodnoverné, pravdepodobne až
dodatočne vyprodukované potvrdenia o prerokovaní s odbormi, ktoré mali formálne vady, takže takýto
postup žalovaného nemožno označiť inak ako špekulatívny a jeho prerokovanie s odbormi za fiktívne.
Žalovaný potvrdenia o prerokovaní s odbormi dodatočne dopĺňal podľa toho, čo týmto potvrdeniam
vytkla, ale sám iniciatívne nedokázal riadne a hodnoverne preukázať súdu prvej inštancie, že výpoveď
a jej obsah s odbormi prejednal. Zotrvala na vyjadreniach uvedených v odvolaní o tom, že prerokovanie
samotnej výpovede a jej dôvodov sa dňa 10.6.2013 neuskutočnilo i na dôvodoch uvedených v odvolaní



ohľadne trov konania s tým, že žalovaný ako štátny orgán mal v spore v zmysle zásady hospodárnosti
využiť právne služby Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré pre takéto prípady poskytuje
bezplatnú právnu pomoc svojim organizačným zložkám, takže aj žalovanému. Nespochybňuje právo
žalovaného zvoliť si právneho zástupcu, ale ak si zvolil externého advokáta, aj napriek tomu, že mal
k dispozícii bezplatné právne služby Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, nekonal hospodárne a
porušil tak pravidlá, ktorými by sa mali štátne orgány riadiť pri zabezpečovaní tejto služby, takže takéto
jeho výdavky, nakoľko neboli nevyhnutné a účelné, by mal znášať sám žalovaný a nemala by byť na
ich úhradu zaviazaná ona. Využívanie právnych služieb advokáta štátom je prípustné len v prípade
nevyhnutnosti a účelnosti. Takéto princípy využívania právnych služieb advokáta štátom sa dlhodobo
používajú v prípade štátnych orgánov a zákonodarca dokonca vypracoval návrh takýchto pravidiel,
ktorými sa pre štátne orgány upravujú transparentné zásady využívania právnych služieb advokátov zo
strany štátu, vrátane ich výberu a odmeňovania (LP/2018/550), aby uvedené pravidlá boli pretavené aj
do normatívneho právneho aktu. Zotrvala na odvolacom návrhu.

7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobkyne uviedol, že
v celom rozsahu zotrváva na svojich vyjadreniach uvedených v konaní i písomných vyjadreniach k
odvolaniu žalobkyne, ktoré považuje za nedôvodné. Z vyjadrenia pani Q. nevyplýva kto ho podpísal,
keď je na ňom uvedený len nečitateľný podpis. Odhliadnuc od formálnych nedostatkov tohto vyjadrenia,
neobsahuje nič relevantné k danému konaniu, k samotnej výpovedi. Taktiež z hľadiska procesnoprávnej
stránky, za žiadnych okolností nemôže byť toto vyjadrenie považované za dôkaz v konaní, keďže bolo
doložené až s odvolaním, t.j. po ukončení dokazovania vo veci a po vyhlásení rozhodnutia, pričom
v prípade odvolania, rovnako, neboli dôvodom odvolania zo strany žalobkyne dôvod podľa § 365
písm. e/, g/ C.s.p. Taktiež takýto dôkaz nebol žalobkyňou ani navrhovaný. Má za to, že na takéto
doložené vyjadrenie by súd nemal vôbec prihliadať, nakoľko ide o názor, ktorý sa týka len názoru
fyzickej (alebo právnickej) osoby. Zotrval na tom, že o odborné vyjadrenie nejde v žiadnom prípade,
odhliadnuc od priloženého životopisu a odbornosti pani Q., ktorú nikto nespochybňoval ako odborníka
vo „svojej“ oblasti, ako sa nesprávne domnieva pani Q. vo vyjadrení. Reakcia na pôvodné vyjadrenie
je jasne spomenuté vo vyjadrení zo dňa 11.9.2019. V prípade, že vyjadrenie vypracovávala jediná
spoločníčka a konateľka spoločnosti s ručením obmedzeným, potrebné skonštatovať, že ide o obchodnú
spoločnosť, ktorá je podnikateľom a vykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku. K prípadu pánov R.
zopakoval, že výpoveď a upozornenia boli založené na jeho preverených zisteniach. Spory žalobkyne,
resp. jej rodiny a dokladané rozhodnutia a znalecké posudky z trestných konaní, len preukazujú
skutočnosť, že prostredie, v ktorom žalobkyňa žije, by nebol ideálnym pre maloleté deti; predkladané
listiny z trestných konaní s meritom veci absolútne nesúvisia. V prípade odkazu žalobkyne a jej vlastnej
konštrukcie o tom, že nevie rozlíšiť medzi individuálnou správou o dieťati a správa o dieťati považuje
za nepravdivé a odmieta celé vyjadrenie žalobkyne, nakoľko nie je pravdivé, ide o jej domnienku.
Vo výpovedných dôvodoch je jasne vymedzený a uvedený relevantný dôvod skončenia pracovného
pomeru. Ak v predmetnej veci - vo vyjadrení, ktoré vypracoval jeho právny zástupca a došlo k nejakému
preklepu alebo nesprávnemu označeniu, nemá to vplyv na samotný dôvod uvedený vo výpovedi alebo
upozorneniach. V tomto prípade, ak došlo k nejakému omylu vo vyjadrení zo strany právneho zástupcu
v súvislosti s používanými termínmi, poukázal na rozsiahlosť podaní žalobkyne, ktoré (nielen v prípade
odvolania) ktoré dosahujú takmer 30 strán, pričom z prevažnej miery s predmetom konania, respektíve
s podstatnými skutočnosťami ani nesúvisia a pri odpovedi na takéto rozsiahle podania žalobkyne,
nie je takáto chyba alebo omyl pri označení dokumentov ničím neobvyklým. V prípade vyjadrenia
žalobkyne týkajúceho sa starostlivosti o deti počas PN ide o skutočnosť, ktorou v podstate priznáva svoje
pochybenia ním vznesené a jednoznačne potvrdzuje, že o tom, aby deti ostali u žalobkyne požiadala
ona. Zamestnávateľ nie je povinný a ani oprávnený posudzovať schopnosti zamestnanca v súvislosti
s jeho zdravotným stavom. Avšak v danom prípade je potrebné skonštatovať, že porušenia sa týkajú
obdobia počas ktorého nebola žalobkyňa PN. Má za to, že ide opätovne o účelové tvrdenia žalobkyne. K
prerokovaniu zo strany odborov sa už niekoľko krát vyčerpávajúco vyjadroval. Jasne preukázal, že došlo
k splneniu zákonných ustanovení v súvislosti so skončením pracovného pomeru, ide o platné právne
úkony, vykonané v súlade so zákonom. Okrem toho, je to žalobkyňa, ktorá disponuje žalobou, on sa
v rámci procesnoprávnej obrany bráni len tomu, čo žalobkyňa v danom konaní namieta. Do vznesenia
námietky nemal povinnosť v danej oblasti niečo preukazovať vo vzťahu s prerokovaním. Predmetnú
skutočnosť preukázal ihneď po jej namietaní na pojednávaní v stanovenej lehote. Rovnako je nelogické,
aby ak by aj bolo hypoteticky pravdou, čo tvrdí žalobkyňa, že mal možnosť vyprodukovať predložený
dôkaz neskôr, čo odmieta, predkladal dokument s chybou (preklepom) v dátume, prečo by to jednoducho
neopravil v novom dokumente. Konštrukciám žalobkyne tak jednoznačne chýba logika a je evidentné, že



ide o účelové a vykonštruované vyjadrenia. Pokiaľ má žalobkyňa za to, že je toto prerokovanie neplatné,
musí túto skutočnosť preukázať. Dôkazné bremeno v prípade preukázania neplatnosti právneho úkonu
- prerokovania, je plne na žalobkyni. K trovám konania odkázal na vyjadrenie zo dňa 11.9.2019, keď
žalobkyňa nič nové neuviedla, ani žiadny relevantný predpis alebo skutočnosť, ktorá by mu prikazovala
využívať právne služby Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, teda iného subjektu a inej právnickej
osoby. Vyjadrenie žalobkyne ohľadne trov je nedôvodné a v rozpore s právom účastníkov konania,
pričom popiera aj jeho právo na obhajcu. Zotrval na odvolacom návrhu.

8. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného uvedeného v bode 7. odôvodnenia tohto rozsudku nevyjadrila.

9. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. 1,
ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.)], túto prejednal bez nariadenia
pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť,
resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. novembra
2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia, upovedomení
zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobu zamietol, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a
keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za
potrebné uviesť ešte nasledovné.

10. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku.
Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a
na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

12. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v
odôvodnení napadnutého rozsudku, že v danej veci boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky pre
platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, ktorá bola daná žalobkyni ako zamestnancovi zo
strany žalovaného dňa 10.6.2013. Žalobkyňa, aj napriek rozsiahlemu odvolaniu, v ňom neuviedla žiadne
nové skutočnosti, ani nepredložila také dôkazy, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného
dokazovania a právneho posúdenia veci.

13. V danej veci bola žalobkyni daná listom zo dňa 10.6.2013 výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm.
e/ Zákonníka prace z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, ktorej sa mala dopustiť v posledných
šiestich mesiacoch pred daním výpovede tým, že porušila svoje povinnosti vyplývajúce jej z pracovnej
náplne (porušenie bodov 2, 6, 12, 13). Žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 16.4.2010, v znení dodatkov, ako profesionálny rodič, s miestom výkonu práce v mieste jej
trvalého bydliska, na dobu neurčitú (č.l. 6 a 8 spisu), pričom jej boli do profesionálnej výchovy v
apríli 2010 zverené maloleté deti G.: G., narodená dňa X.X.XXXX a K., narodený dňa XX.XX.XXXX.
Podľa pracovnej náplne zo dňa 16.4.2010 (č.l. 9 spisu) mala, okrem iného, polročne vypracovávať
písomne správu o dieťati (bod 2), viesť evidenciu výdavkov dieťaťa (bod 6), dodržiavať mlčanlivosť vo
veciach služobného charakteru (bod 12) a všetky mimoriadne udalosti o dieťati (výchovné problémy,
hospitalizácia, úraz, pobyt dieťaťa mimo rodiny a iné) bezodkladne oznámiť riaditeľke Detského domova
(bod 13). Odvolací súd poukazuje na to, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným
povinnostiam zamestnancov vyplývajúcim z pracovného pomeru. Ak má byť porušenie pracovnej
disciplíny dôvodom skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí ísť o zavinené
porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti a musí dosahovať
určitý stupeň intenzity. Zákonník práce rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny



a závažným porušením pracovnej disciplíny. Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí
možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonníka práce nedefinuje, ani neustanovuje, z akých
hľadísk treba pri posudzovaní tohto problému vychádzať. K skončeniu pracovného pomeru výpoveďou z
dôvodu porušenia pracovnej disciplíny môže zamestnávateľ pristúpiť, ak zamestnanec porušil pracovnú
disciplínu závažným spôsobom, pre ktoré by s ním mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo ak sa
dopustil jej porušenia menej závažným spôsobom. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny
závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu
pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia,
v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo
škodu a podobne. Pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny môže dať zamestnávateľ výpoveď
len za predpokladu, že zamestnanca v období posledných šiestich mesiacoch písomne upozornil na
možnosť výpovede.

14. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia (bod 70.), že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu tým, že porušila
mlčanlivosť vo veciach služobného charakteru (bod 12 pracovnej náplne), keď poskytla informácie o
klientovi žalovaného (maloletom K.) i o sebe, svojom pracovnom pomere a vzájomných súvislostiach
v reportáži TV JOJ odvysielanej v správach v dňoch 7.12.2012 a 8.12.2012. Na uvedené porušenie
pracovnej disciplíny bola žalobkyňa žalovaným písomne upozornená, a to listom zo dňa 19.12.2012,
v ktorom bola zároveň upozornená na možnosť výpovede, tak že konala svojvoľne, bez vedomosti
žalovaného, pričom ani nepostupovala v záujme zvereného maloletého dieťaťa a mohla ho vystaviť
ujme, čím porušila aj ďalší bod pracovnej náplne (13), keďže bezodkladne neinformovala riaditeľku
detského domova o všetkých mimoriadnych udalostiach o dieťati; s týmto napomenutím žalobkyňa
nesúhlasila. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa uvedeným konaním porušila pracovnú disciplínu
závažným spôsobom, pre ktorý s ňou mohol žalovaný skončiť pracovný pomer okamžite, avšak volil
miernejšiu variantu a žalobkyňu napomenul s upozornením na možnosť dania výpovede. Ak mala
žalobkyňa výhrady k preradeniu maloletého K. do špeciálnej školy, mala tento problém v prvom rade
riešiť so žalovaným, ako zákonným zástupcom maloletého dieťaťa a sťažovať sa mu na postup základnej
školy, ktorú maloletý K. navštevoval a ktorá žiadala o jeho preradenie do špeciálnej školy, nie kontaktovať
televíziu a riešiť tento problém prostredníctvom reportáže odvysielanej v TV JOJ. Neobstojí tvrdenie
žalobkyne v odvolaní, že v reportáži nebol maloletý K. identifikovaný a tak nie je možné toto považovať za
mimoriadnu udalosť o dieťati, pretože v reportáži vystupovala žalobkyňa, vyjadroval sa riaditeľ základnej
školy, ktorú v tom čase maloletý K. navštevoval, takže bolo zrejmé o aké dieťaťa sa jedná. Žalobkyňa
mala vo svojej pracovnej náplni jednoznačne uvedené, že má zachovávať mlčanlivosť vo veciach
služobného charakteru, čo porušila, keď o problémoch s maloletým dieťaťom informovala média, nie
žalovaného a tak odvolací súd považuje intenzitu porušenia tejto pracovnej povinnosti za vysokú.

15. Nebolo možné prisvedčiť odvolacej námietke žalobkyne, že pri posudzovaní neplatnosti skončenia
pracovného pomeru prvoinštančný súd neprihliadol na skutočnosť, že bola práceneschopná v období
od 7.12.2012 do 15.4.2013, takže jej nemal žalovaný v tomto čase prideľovať prácu, ale jej mal deti
odobrať a vytvoriť jej čas na zotavenie sa, keď v napomenutí zo dňa 10.6.2013 jej vytýkal nedostatky
v jej práci v uvedenom čase. Odvolací súd uvádza, že je pravdou, že žalobkyňa bola v období od
4.12.2012 do 14.4.2013 v pracovnej neschopnosti (schopná práce bola od 15.4.2013 ako vyplýva z
potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti, č.l. 128 spisu), ale pracovala u žalovaného na pracovnej
pozícii profesionálny rodič a podľa popisu jej pracovnej činnosti (bod 1), je profesionálny rodič povinný
zabezpečovať, okrem iného, nepretržitú starostlivosť o dieťa. Odvolací súd poukazuje na to, že ide o
veľmi zodpovednú a náročnú prácu, ktorá spočíva najmä v 24 hodinovej starostlivosti o dieťa, ktoré
má špecifické potreby vzhľadom k tomu, že nemôže vyrastať vo svojej vlastnej biologickej rodine,
pretože jeho rodičia mu nemôžu, nechcú, alebo nevedia zabezpečiť starostlivosť. Hlavným poslaním
profesionálneho rodiča je naplniť jednu zo základných potrieb dieťaťa, a to potrebu blízkej osoby, s ktorou
si dieťa vytvorí vzťah. Tento vzťah má byť vzájomný, nie jednostranný. Vzájomné puto, ktoré priaznivo
ovplyvní jeho fyzický a psychický vývin, sa stane kľúčovým pre utváranie citových väzieb a sociálnych
vzťahov dieťaťa v jeho ďalšom živote. Úloha profesionálneho rodiča je zložitá, nakoľko spája úlohu rodiča
a úlohu profesionála - vychovávateľa, keď v niektorých situáciách prevažuje jedno, inokedy zase druhé
a je ťažké definovať, aký je ten správny pomer medzi rolou rodiča a profesionála - vychovávateľa. V
prípade, ak žalobkyňa nemohla riadne vykonávať počas svojej práceneschopnosti riadne svoje pracovné
povinnosti, mala túto skutočnosť bezodkladne nahlásiť svojmu zamestnávateľovi, t.j. žalovanému,
tomuto však iba oznámila emailom zo dňa 7.12.2012, že nie je schopná organizačne zabezpečiť K.



nástup do Spojenej školy v Bernolákove, požiadala žalovaného, aby to urobil on, avšak počas celej
svojej práceneschopnosti žalovanému neoznámila, že by jej nejaké okolnosti bránili v riadnom plnení si
funkcie profesionálneho rodiča. Odvolací súd dodáva, že aj biologický rodičia, pokiaľ sú práceneschopní
a ich zdravotný stav nie je tak závažný, že by si nemohli plniť svoje rodičovské povinnosti, si tieto plniť
musia. Ak svoje povinnosti žalobkyňa ako rodič, aj keď profesionálny, nezvládala vykonávať pre svoj
zdravotný stav, mala ihneď kontaktovať žalovaného, aby jej deti na dobu jej práceneschopnosti odobral,
čo ale neurobila. Žalovaný v napomenutiach zo dňa 10.6.2013 nevytýkal žalobkyni počas obdobia január
až jún 2013 (teda aj počas jej práceneschopnosti), že by zanedbala bežnú starostlivosť o deti, akou je
strava, ošatenie, hygiena a podobne.

16. Odvolací súd súhlasí aj so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení
napadnutého rozsudku (body 71., 72., 73.), že zo strany žalobkyne došlo k porušeniu pracovnej
disciplíny z dôvodov uvedených v ďalších napomenutiach žalovaného zo dňa 10.6.2013 (dve)
spočívajúcej v tom, že neuvádzala pravdivé informácie o deťoch v písomných správach, tieto
nepredkladala v lehotách určených žalovaným, že nedávala deťom vreckové a nestotožnil sa s
tvrdeniami žalobkyne uvedenými v jej odvolaní, že prvoinštančný súd neprihliadol na Správu z
nadviazania osobného vzťahu zo dňa 4.3.2013 vypracovanú žalovaným na základe jeho šetrenia v jej
rodine, pričom nezistil žiadne nedostatky v jej starostlivosti o maloleté deti, že si zamenil dokumenty,
ktoré mala vypracovávať ona a žalovaný, že mala vyhovujúce bytové podmienky pre starostlivosť o
deti. Odvolací súd poukazuje na to, že ak žalovaný dostal informáciu o nedostatočnej starostlivosti zo
strany žalobkyne o maloleté deti, bolo jeho povinnosťou túto skutočnosť preveriť, pričom nie je podstatné
kto takéto oznámenie urobil (M. R. a D. R.). Žalovaný postupoval správne, ak začal preverovať, či
nedochádza zo strany žalobkyne k porušeniu jej povinností ohľadne starostlivosti o maloleté deti, pričom
zistil, že zo strany žalobkyne neboli plnené jej povinnosti podľa pracovnej náplne dostatočne, z dôvodu
ktorého správne pristúpil k jej napomenutiu. Na uvedenom nič nemení ani to, že v správe zo dňa 4.3.2013
žalovaný neuvádzal žiadne nedostatky v starostlivosti žalobkyne o maloleté deti, avšak následne (o
takmer tri mesiace, v júni 2013) už tieto nedostatky zistené boli. Z výpovedí pracovníkov žalovaného ako
svedkov bolo zistené, že žalobkyňa nepostupovala v zmysle pracovnej náplne pri starostlivosti o deti,
nakoľko správy o nich nezasielala žalovanému v riadnych termínoch, nedávala riadne deťom vreckové,
neustále odmietala skutočnosť, že maloletý K. bol preradený do špeciálnej základnej školy. K vytýkaným
nevyhovujúcim bytovým podmienkam vypovedala dcéra žalobkyne D. R., že sa k žalobkyni nasťahovala
späť až v júni 2013 po daní výpovede žalobkyni. Aj ak by v tejto časti porušenie pracovnej disciplíny
nebolo dôvodné, zo strany žalobkyne došlo k iným menej závažným porušeniam pracovnej disciplíny,
ktoré spolu s porušením uvedeným v bode 14. odôvodnenia tohto rozsudku, mali za následok výpoveď
z pracovného pomeru. Žalobkyňa od momentu kedy sa dozvedela, že maloletý K. bude preradený zo
základnej školy do špeciálnej školy s týmto nesúhlasila, v správach o dieťati túto skutočnosť namietala
(č.l. 142 až 156 spisu), nerešpektovala názory učiteľov, psychológov a tak ako už bolo uvedené,
riešila tento problém prostredníctvom médií bez toho, aby o tom informovala žalovaného. Odvolací súd
poukazuje aj na správu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava zo dňa 17.4.2014 (č.l. 194),
ktorý na podnet žalobkyne („sťažnosť“) konštatoval, že starostlivosť o deti G. v jej rodine nebola úplne v
súlade so špecifickými potrebami detí, že sa nestotožnila s odporúčaniami odborného tými, že toto bolo
najdôležitejšou príčinou vyňatia detí z jej rodiny, nie skončenie pracovného pomeru, ani podanie p. R.,
keď zamestnanci sú povinní zaoberať sa akýmkoľvek podozrením týkajúcim sa ohrozenia detí; odbor
vykonávania opatrení sa zaoberá postupmi detského domova, ktoré boli v tomto prípade v súlade so
zákonom a záujmom detí. Súd prvej inštancie správne v konaní žalobkyne zistil viaceré nedostatky pri
starostlivosti o maloleté deti, pričom jej subjektívne pocity o tom, že nič neporušila, že správy o deťoch
vypracovávala pravdivo, že sa riadne o deti starala, nie je možné prihliadnuť.

17. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalobkyne uvedeným v jej odvolaní, že súd prvej inštancie
preniesol na ňu dôkazné bremeno, pretože vykonal dokazovanie v súlade s ustanoveniami Civilného
sporového poriadku s prihliadnutím na skutočnosť, že v danej veci ide o individuálny pracovný spor. Ak
žalobkyňa tvrdila, že správy o deťoch vypisovala pravdivo, že mala vyhovujúce bytové podmienky, že
deťom dávala vreckové, mala na preukázanie týchto tvrdení označiť dôkazy, pričom navrhla v konaní,
okrem iného, vypočuť pracovníkov žalovaného (G.. Q. T., G.. R. G., G.. G. L., G.. L. F.), avšak po ich
výsluchoch mala k ich výpovediam námietkami, ktoré mohla vyvrátiť inými dôkaznými prostriedkami,
avšak žiadne nenavrhla. Odvolací súd poukazuje aj na to, že žalobkyňa navrhla ako svedka vypočuť
svojho manžela M. H. (s ktorým žila v spoločnej domácnosti a mali spoločne záujem, aby maloleté deti
G. boli zverené do ich pestúnskej starostlivosti) s tým, že jeho účasť na pojednávaní zabezpečí, tento



sa však na pojednávanie konané dňa 8.2.2016 nedostavil, žalobkyňa jeho neúčasť neospravedlnila, ani
neuviedla prečo už na jeho vypočutí netrvala. Manžel žalobkyne tým že s ňou žil v spoločnej domácnosti,
bol prítomný pri každodennej starostlivosti žalobkyne o maloleté deti a tak mohol potvrdiť alebo vyvrátiť
tvrdenia žalovaného o neplnení si povinností žalobkyne voči maloletým deťom vytýkané jej v jednotlivých
napomenutiach. Odvolací súd dodáva, že Civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení (čl. 8, § 132 ods. 1 C.s.p.). V zmysle § 185 ods. 1 C.s.p. však súd
rozhodne o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná [táto zásada platila aj za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku (§ 120 ods. 1 O.s.p.); konanie sa v čase tohto právneho predpisu]. To znamená, že súd
nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou
strane sporu odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj aj
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred
súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo
možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.4.2012, sp.zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania
nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie
všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred
súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol,
ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp.zn. 6 Cdo 153/2011). V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd
skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods.
2 O.s.p.). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie
dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv.
Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto
súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver
všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala
by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu
dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do
podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 30.9.2010, sp.zn. I. ÚS 350/08). Odvolací súd dodáva, že aj keď v prípade individuálnych
pracovnoprávnych sporoch sa uplatňuje vyšetrovací princíp a súd môže v prípade pracovnoprávnych
sporov vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, v predmetnej veci sporové strany predložili
dostatok dôkazov, ktoré boli postačujúce pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného dôvodu sa preto odvolací
súd nestotožnil ani s argumentáciou žalobkyne v jej odvolaní, že zo strany prvoinštančného súdu došlo k
ignorovaniu vyšetrovacej zásady. K dôkazu predloženého žalobkyňou k odvolaniu, a to vyjadreniu B.. B.
Q. odvolací súd uvádza, že na tento dôkaz nebolo možné prihliadnuť, pretože na ňom absentuje dátum
a žalobkyni nič nebránilo, aby ho predložila v konaní pred súdom prvej inštancie, prípadne navrhla B..
B. Q. v konaní vypočuť ako svedka.

18. Argumentáciu žalobkyne uvedenú v jej odvolaní ohľadne riadneho neprerokovania predmetnej
výpovede zástupcami zamestnancov žalovaného považuje odvolací súd za nedôvodnú, pretože z
obsahu spisu vyplýva, že táto výpoveď prerokovaná, čo žalovaný preukázal listom zo dňa 10.6.2013
(č.l. 217) i svedeckou výpoveďou L. F., pričom aj keď je na ňom uvedené „prerokovanie - Dohoda o
skončení pracovného pomeru“, je tam zároveň uvedená aj „Výpoveď daná zamestnávateľom - G.. K. H.“.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku náležitým spôsobom vysvetlil, že bola splnená
podmienka prerokovania predmetnej výpovede so zástupcami zamestnancov (bod 74.), s ktorým
odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením žalobkyne v odvolaní,
že bolo porušené jej právo podľa § 63 ods. 6 Zákonníka prace, pretože pri výpovedi pre porušenie



pracovnej disciplíny je zamestnávateľ povinný vopred oboznámiť zamestnanca s výpovedným dôvodom
a umožniť mu, aby sa k nemu vyjadril, ale nesplnenie tejto povinnosti však nespôsobuje neplatnosť
výpovede. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný dodatočne vytvoril doklady o prerokovaní jej výpovede so
zástupcami zamestnancov, považoval odvolací súd za nedôvodné, ide len o ničím nepodloženú jej
domnienku.

19. K tvrdeniu žalobkyne v odvolaní, že napadnutý rozsudok považuje za vnútorne rozporný, arbitrárny
a preto nepreskúmateľný odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa dôsledne riadil ustanovením §
220 ods. 2 C.s.p., pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť čoho sa žalobkyňa
domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy označila, aké prostriedky procesnej obrany a útoku
použila, ako sa vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Prvoinštančný súd jasne
a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal
a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil. Odvolací súd dodáva, tak ako aj argumentoval
prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, že podľa konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné,
aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Tým, že súd
prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v citovanom zákonnom
ustanovení, nedošlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces.

20. Odvolací súd má za to, že výpoveď žalovaného spĺňa formálne aj materiálne podmienky, keďže v nej
jasne a zrozumiteľne definoval dôvody výpovede so špecifikáciou, čo považoval za porušenie pracovnej
disciplíny zo strany žalobkyne (opis jednotlivých napomenutí a upozornení na možnosť dania výpovede),
z dôvodu ktorého na odvolaciu námietku žalobkyne, že výpoveď je neplatná pre nesplnenie zákonných
podmienok, neprihliadol. Súd prvej inštancie nerozšíril dôvody výpovede danej žalobkyni zo strany
žalovaného o jej nevhodných bytových podmienkach a zložitej komunikácii medzi ňou a žalovaným ako
tvrdila žalobkyňa v odvolaní, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že komunikácia so
žalobkyňou bola náročná, čo potvrdili takmer všetci svedkovia, okrem dcéry žalobkyne. Nevyhovujúce
bytové podmienky žalobkyne uvádzal žalovaný v napomenutí zo dňa 10.6.2013, ktoré napomenutie bolo
aj dôvodom pre danie výpovede žalobkyni. Rovnako ďalšie tvrdenia žalobkyne v odvolaní o tom, že v
odôvodnení napadnutého rozsudku si prvoinštančný súd zamieňal slová žalobca namiesto žalovaný a
žalovaný namiesto žalobkyňa a zle očísloval odsek, je nedôvodné, nakoľko uvedené pochybenia nemali
žiaden vplyv na správnosť napadnutého rozsudku.
21. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení
dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch
zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.).
Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom
inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Okolnosti namietané
žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok
úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou
prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby
sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

22. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových



zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

23. Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. aj vo výroku II. o náhrade
trov konania, keď nevidel dôvod na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v zmysle ustanovenia
§ 257 C.s.p. z dôvodu, že nemal byť zastúpený advokátom ale využiť právne služby Ústredia práce,
sociálnych vecí a rodiny, ako tvrdila žalobkyňa. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané,
že výpoveď daná žalobkyni zo strany žalovaného je platná, z dôvodu ktorého žalobu žalobkyne, ktorá
sa domáhala určenia neplatnosti výpovede správne zamietol; za danej situácie bola žalobkyňa v spore
neúspešná. Odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 257 C.s.p. umožňuje súdu, aby vo výnimočných
prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa strane sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu
trov konania, túto náhradu nepriznal. Aplikácia citovaného ustanovenia ustanovenia pri rozhodovaní o
náhrade trov konania prichádza do úvahy len v tých v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady
na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré náhradu trov neprizná, vyjadruje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok (a
všeobecnej zásady ohľadne náhrady trov konania, vyjadrenej v § 255 C.s.p.). Z tohto dôvodu musí
aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať
vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257
C.s.p. vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, ktorými sú dôvody hodné osobitného zreteľa a
výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje a
výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2 MCdo 17/2009, sp.zn. 5 Cdo 67/2010, sp.zn. 3 MCdo 46/2012), podľa
ktorej nemožno § 257 C.s.p. považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v
zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je
aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom
hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej
situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom
procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov
právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu
k určitému typu konania (nálezy Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 292/07, I. ÚS 303/12), ale
ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (nález Ústavného súdu Českej republiky III.
ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových
rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo
že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto
ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, t.j. na dosiahnutie spravodlivosti pre strany
sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Nebolo možné prisvedčiť argumentácii žalobkyne
v odvolaní, že žalovaný mal využiť právne služby Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, nie advokáta,
pretože medzi základné právo strany sporu patrí aj zastúpenie právnym zástupcom bez ohľadu na to či
ide o fyzickú alebo právnickú osobu. Ak žalovaný nedisponuje právnym oddelením, nič mu nebráni v tom,
aby sa dal zastúpiť v konaní advokátom, pričom súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Z uvedených dôvodov preto nie je možné v danej
veci aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. ako navrhovala žalobkyňa. Odvolací súd nevyhovel žiadosti
žalobkyne, aby náhradu trov konania mohla zaplatiť v splátkach, pretože rozhodovanie o náhrade trov
konanie má dve samostatné fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom
rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho
úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením
po právoplatnosti skončenia veci. Až v rámci rozhodovania o výške náhrady trov konania sa bude môcť
súd prvej inštancie zaoberať žiadosťou žalobkyne o zaplatenie náhrady trov konania v splátkach.



24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

26. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).



(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).