Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky


Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13C/78/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120453581
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriel Slobodník
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2021:6120453581.2

Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v právnej veci žalobcu: S.. Z. H., J.. XX. XX. XXXX, Y. G. Y.. N. X, XXX
XX G. G., zastúpený zákonnými zástupcami S.. S. H., J.. XX. XX.XXXX, Y. G. Y.. N. X, XXX XX G.
G. M. Z. H., J.. XX. XX. XXXX, Y. G. N. X, XXX XX G. G., právne zastúpený advokátskou kanceláriou
ULC Čarnogurský s.r.o., so sídlom Tvarožkova 5, 814 99 Bratislava, IČO: 35 975 016, proti žalovaným:
1/ Základná škola Slobodného slovenského vysielača, Skuteckého 8, 974 01 Banská Bystrica, IČO:
35 677 716, zastúpený advokátskou kanceláriou IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 2,
811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a
športu Slovenskej republiky, Stromová 1, 813 30 Bratislava, IČO: 00 164 381, o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia z a m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 23. 12 .2020 bol na tunajší súd doručený návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia,
doplnený podaním zo dňa 05. 01. 2021 a zo dňa 12.01.2021, ktorým sa žalobca domáha, aby súd uložil
žalovaným 1/, 2/, každému zvlášť, povinnosť:
a) umožniť žalobcovi prezenčnú formu výučby na škole žalovaného 1/ bez preukazovania žalobcu, že
sa podrobil akejkoľvek forme testovania na prítomnosť vírusu COVID-19, a to od momentu umožnenia
prezenčnej výučby na škole žalovaného 1/ testovaným žiakom na prítomnosť vírusu COVID-19, a to až
do právoplatného zrušenia tohto neodkladného opatrenia,
b) zabezpečiť prezenčnú výučbu žalobcu na škole žalovaného 1/, bez povinnosti žalobcu podrobiť sa
akejkoľvek forme testovania na prítomnosť vírusu COVID-19, a to od okamihu kedy žalovaný 1/ umožní
prezenčnú výučbu žiakov otestovaných akoukoľvek formou testu na prítomnosť vírusu COVID-19,
všetko až momentu právoplatného zrušenia tohto neodkladného opatrenia,
c) nepodmieňovať prezenčnú výučbu žalobcu na škole žalovaného 1/, podrobením sa akejkoľvek
forme testovania na prítomnosť vírusu COVID-19, a to až do momentu právoplatného zrušenia tohto
neodkladného opatrenia,
d) zabezpečiť prezenčnú výučbu žalobcu na škole žalovaného 1/, bez povinnosti rodičov žalobcu
podrobiť sa akejkoľvek forme testovania na prítomnosť vírusu COVID-19 a/alebo iného vírusu, a to až
do momentu právoplatného zrušenia tohto neodkladného opatrenia.

2. Súd v úvode považuje za potrebné poukázať na to, že súčasná pandémia, ktorá vyvolala aj podanie
návrhu na vydanie neodkladného opatrenia trvá už vyše jedného roka a preto je bezpodmienečne nutné,
aby bola používaná v tejto súvislosti správna terminológia. Kým v texte návrhu na vydanie neodkladného
opatrenia je možné tolerovať určité odborné nepresnosti, pokiaľ sa takéto odborné nepresnosti vyskytujú
priamo v petite návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, nie je ich možné akceptovať. Súd pripomína,



že nebezpečná nákazlivá ľudská choroba COVID-19 je spôsobená koronavírusom SARS-CoV-2. Teda
COVID-19 nie je vírusom a preto žiadne testovanie v podmienkach Slovenskej republiky na „vírus
COVID-19“ sa nerobí, nevykonáva a takéto testy sa vykonávajú na zistenie prítomnosti len koronavírusu
SARS-CoV-2.

3. Preto pokiaľ žalobca žiada, aby bola zabezpečená prezenčná výučba žalobcu a táto prezenčná
výučba nebola podmieňovaná akejkoľvek forme testovania na prítomnosť vírusu COVID-19, nie je
možné takémuto žalobnému návrhu vo forme návrhu na vydanie neodkladného opatrenia vyhovieť.

4. Uznesením č. k. 13C/78/2020 - 82 zo dňa 21.01.2021 súd vyzval žalobcu v zmysle § 129
ods. 1 CSP na odstránenie vád procesného plnomocenstva na strane žalobcu. Podaním doručeným na
tunajší súd dňa 27. 01. 2021 bola listinne predložená úradne osvedčená kópia plnomocenstva udeleného
rodičmi maloletého žalobcu advokátskej kancelárii ULC Čarnogruský, s.r.o.

5. Z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyplýva, že žalobca je maloletá fyzická osoba,
zastúpená svojimi rodičmi ako zákonnými zástupcami. Žalovaný 1/ je škola, na ktorej študuje žalobca,
a žalovaný 2/ je štát Slovenská republika - ústredný orgán štátnej správy školstva.

6. V tejto súvislosti súd taktiež poukazuje na to, že takéto označenie žalovaného v 2/ rade nie je právne
perfektné, pretože nie je zrejmé, či sa jedná o dva subjekty teda Slovenská republika a Ministerstvo
školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, resp. v akom zmysle má súd chápať uvedenú
pomlčku, pretože túto nepovažuj za súladnú s ustanovením § 135 CSP, kedy pokiaľ stranou sporu je
štát, je potrebné označiť aj názov štátneho orgánu, ktorý za tento štát koná. Uvedený názor vyplýva aj
z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 6Cdo/9/2016.

7. Žalobca v návrhu uviedol, že testovanie na prítomnosť vírusu, spôsobujúceho ochorenie COVID-19,
je spravidla dobrá a užitočná vec. Avšak podmieňovanie iných základných práv a slobôd, napr.
práva na vzdelanie alebo práva na slobodu pohybu absolvovaním testovania, je všeobecne vnímané
veľmi ponižujúco a dehonestujúco pre ľudskú dôstojnosť. Žalobca tvrdí, že jeho práva na prezenčné
vzdelávanie sú priamo ohrozené. V aktuálnej situácii (núdzový stav, pandémia ochorenia COVID-19)
je jedinou možnosťou ako zabezpečiť jeho prezenčnú výučbu ako žiaka a zabezpečiť dodržiavanie
zásady nediskriminácie nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia, ktorým sa žalovaným uloží
povinnosť zabezpečiť prezenčnú výučbu bez podmieňovania testami na COVID-19. Má za to, že malo
byť zo strany žalovaných zasiahnuté do jeho subjektívnych práv, vrátane základných práv a slobôd,
pričom za zásadný problém považuje podmienenie prezenčnej návštevy školy testovaním na prítomnosť
vírusu COVID-19, ktoré predstavuje podľa neho nezákonnú diskrimináciu žiakov z určitého sociálneho
prostredia a netestovaných žiakov, ako aj neproporčné obmedzenie ľudského práva na vzdelanie a
formálnu nezákonnosť nariadení a vyhlášok obmedzujúcich právo na vzdelanie (rozhodnutie ministra
školstva z 23.10.2020, 12.11.2020, 04.12.2020 a vyhlášok vydávaných Úradom verejného zdravotníctva
napr. č. 39/2020). Školská dochádzka je všeobecné ľudské právo a aj povinnosť. Aktuálne existuje
diskriminácia žiakov podľa toho, či sa dajú žiaci a súčasne ich rodičia pravidelne testovať na COVID-19.
Rozhodnutie nezúčastniť sa na hromadnom testovaní je vecou politického a iného zmýšľania. Rodičia
žalobcu budú ignorovať hromadné testovanie, aby upozornili na protiprávne metódy vlády a pána
premiéra pri aplikovaní opatrení na boj s kovidom, pri ktorom dochádza k neúmernému porušovaniu
ľudských práv. Vzhľadom na skutočnosť, že pán S. Š. A. už umožnil prezenčne navštevovať školy
žiakom zo sociálne znevýhodneného prostredia bez testu ako aj žiakom prvého stupňa ZŠ bez testu,
čim významne diskriminuje žiakov pochádzajúcich z iných prostredí a znemožňuje im uplatnenie ich
práva na vzdelanie, podľa žalobcu je nevyhnutné vykonať právne kroky, ktorých cieľom je umožnenie
navštevovania školy všetkým žiakom, a ktoré možno oprieť o zákaz diskriminácie. Podľa rozhodnutia
ministra školstva z 4.12.2020 bolo umožnené prezenčné vzdelávanie na školách až po preukázaní sa
negatívnym výsledkom testu na COVID-19. Minister školstva tak podmienil právo na vzdelanie povinným
otestovaním. Napriek tomuto rozhodnutiu zostali mnohé školy zatvorené a zabezpečovali iba dištančnú
formu vzdelávania, ktorá však nedokáže zabezpečiť kvalitu vzdelania, socializáciu a sociálne a ľudské
väzby tak, ako si to vyžaduje edukačný proces dieťaťa. Minister školstva dňa 04.01.2020 (správne
04.01.2021) predstavil tzv. plán na návrat detí do škôl, ktorého súčasťou je naďalej podmieňovanie
prezenčnej výučby žiakov testovaním žiakov a rodičov na COVID-19. Žalobca má za to, že dochádza
a dôjde k diskriminácii žiakov podľa toho, či sa dajú žiaci a súčasne ich rodičia pravidelne testovať na



kovid, a to v neurčitom časovom rozsahu. Z uvedených dôvodov žalobca navrhuje, aby súd návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel.

8. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia ministerstva školstva z 23.10.2020,
12.11.2020, 04.12.2020, plán na návrat detí do škôl z 04. 01. 2021, vyhlášku hlavného hygienika č.
39/2020, odkaz na internetovú stránku (https://yutu.be/poM erDNnKQ). Žalobca predložil aj vyjadrenie
zo dňa 15. 02. 2021 spolu s rozhodnutím ministra školstva s účinnosťou od 08. 02. 2021 a vyhláškou
č. 47 Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

9. Žalovaný 1/ žiada, aby súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odmietol podľa § 327 CSP
z dôvodu, že neobsahuje predpísané náležitosti alebo zamietol podľa § 328 ods. 1 CSP z dôvodu
nesplnenia podmienok pre jeho nariadenie podľa § 325 ods. 1 CSP. Má za to, že žalobca neosvedčil
nielen porušenie alebo ohrozenie, no ani existenciu takých konkrétnych subjektívnych práv žalobcu, vo
vzťahu ku ktorým by mohlo konaním alebo nekonaním žalovaných dôjsť k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania a mohlo by byť predmetom civilného sporového konania. Návrhom sa má zasiahnuť do
sféry ochrany verejného zdravia a do oblastí, v ktorých nemá všeobecný súd právomoc.

10. Žalovaný 1/ poukázal predovšetkým na skutočnosť, že do jeho právomoci a pôsobnosti nespadá
vydávanie jednotlivých predpisov, rozhodnutí a nimi nariadených opatrení, ktorými malo alebo má
podľa tvrdení žalobcu dochádzať k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a ktoré upravujú o.i.
formu organizácie vzdelávania počas núdzového stavu v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie
ochorenia COVID-19. Vydávajú ich príslušné orgány verejnej moci, resp. výkonnej moci (vláda SR,
minister školstva, Úrad verejného zdravotníctva) prípadne na ich základe aj zriaďovateľ žalovaného
1/, ktorým je mesto Banská Bystrica. Žalovaný 1/ je ako škola týmito predpismi, rozhodnutiami a
nimi nariadenými opatreniami viazaný a koná na ich základe a v súlade s nimi, pričom vo vzťahu k
adresátom týchto normatívnych právnych aktov postupuje vždy rovnako. Žalobca ani netvrdí, že by
žalovaný 1/ postupoval v rozpore s predmetnými predpismi a rozhodnutiami alebo že by voči žalobcovi
nedodržiaval opatrenia nimi nariadené, ktoré sa vzťahujú na žalobcu. Žalovaný 1/ sa domnieva,
že žalobca sa návrhom v skutočnosti (podľa obsahu) domáha preskúmania zákonnosti všeobecne
záväzných právnych predpisov, resp. ich súladu s Ústavou SR, avšak rozhodovanie o týchto otázkach
nespadá do právomoci všeobecných súdov, ale do právomoci Ústavného súdu SR.

11. Žalovaný 1/ tvrdí, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania nedošlo. Žalobca nešpecifikuje
žiadne svoje konkrétne právo ustanovené školským zákonom, vo vzťahu ku ktorému malo dôjsť k
jeho diskriminácii žalovaným 1/ alebo žalovaným 2/ z dôvodu sociálneho pôvodu, majetku alebo
politického alebo iného zmýšľania. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že „aktuálne je zrušené tiež
dištančné vzdelávanie na škole žalovaného 1/, čo znamená, že ak sa maloletý žalobca nezúčastní
testovania, nebude mu umožnené zúčastniť sa na vzdelávacom procese na škole žalovaného 1/, čo je
jednak zákonnou povinnosťou a jednak zákonným nárokom na vzdelanie.“ Žalovaný 1/ uviedol, že na
škole prebiehalo dištančné vzdelávanie od 26.10.2020 do 18.12.2020, ktorého sa žalobca zúčastňoval.
V termíne od 21.12.2020 do 08.01.2021 dištančné vzdelávanie ani prebiehať nemohlo, nakoľko
boli vianočné prázdniny. Od 11.01.2021 dištančné vzdelávanie na škole žalovaného 1/ pokračuje.
Žalobcovi tak je (rovnako ako ostatným žiakom žalovaného 1) riadne umožnené zúčastniť sa na
vzdelávacom procese na škole žalovaného 1/ a to v súlade a za podmienok stanovených príslušnými
všeobecne záväznými. Vzhľadom na uvedené, podľa názoru žalovaného 1/ žalobca nielen nepreukázal
či neosvedčil, že by žalovaný 1/ voči nemu porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, no neoznámil súdu
ani žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania konaním alebo nekonaním žalovaného 1/ došlo; žalobca takúto skutočnosť
vo vzťahu k žalovanému 1/ dokonca ani netvrdil.

12. V kontexte zákazu diskriminácie z dôvodu sociálneho pôvodu a majetku detí žalovaný 1/ uviedol,
že pod zákonnú definíciu žiaka sociálne znevýhodneného prostredia nespadá žiadny zo žiakov
navštevujúcich školu žalovaného 1/, a teda žalovaný 1/ sa ani teoreticky nemohol dopustiť diskriminácie
žalobcu z dôvodu sociálneho pôvodu a majetku.

13. V kontexte údajnej diskriminácie žiakov z dôvodu politického alebo iného zmýšľania žalovaný 1/
poukázal na skutočnosť, že v podaniach žalobcu sa žiadnym spôsobom nešpecifikuje aké je politické
alebo iné zmýšľanie maloletého žalobcu, prípadne ktoré politické práva maloletého žalobcu majú



byť konaním žalovaných obmedzené a akým spôsobom. Naopak v podaniach žalobcu sa výslovne
poukazuje na politické alebo iné zmýšľanie rodičov maloletého žalobcu, ktorí však nie sú stranou sporu.
Skutočnosť, že rodičia maloletého žalobcu nesúhlasia s aktuálnymi opatreniami prijímanými vo forme
všeobecne záväzných právnych predpisov, neznamená, že žalovaní maloletého žalobcu diskriminujú,
ako ani že sú naplnené zákonné predpoklady pre dočasnú úpravu pomerov strán formou neodkladného
opatrenia a navrhnutým spôsobom.

14. Žalovaný 1/ ďalej poukázal na to, že nie sú splnené ani zákonné podmienky pre nariadenie
neodkladného opatrenia, konkrétne žalobca neosvedčil, že by konaním žalovaného 1/ alebo žalovaného
2/ došlo k porušeniu alebo k ohrozeniu konkrétneho subjektívneho práva žalobcu. V tomto smere žalobca
nepredložil ani neoznačil jediný dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia preukázal.

15. Napokon žalovaný 1/ zdôraznil, že návrh predstavuje podľa jeho názoru pokus o nezákonný zásah do
výkonu právomoci orgánov výkonnej moci a žalovanému 1/ má uložiť povinnosť v rozpore so všeobecne
záväznými predpismi a rozhodnutiami príslušných orgánov, ktoré rozhodnutie by v praxi nebolo reálne
vykonateľné.

16. Žalovaný 2/ považuje návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v celom rozsahu za nedôvodný,
s argumentáciou žalobcu sa nestotožňuje a navrhuje, aby súd tento návrh v celom rozsahu zamietol.
Predovšetkým má za to, že do právomoci súdu v civilnom súdnom konaní nepatrí rozhodovanie o
ochrane subjektívnych práv žalobcu, ktoré mohli byť porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutiami
ministra školstva, resp. nepatrí rozhodovanie o ich zákonnosti, čím je podľa jeho názoru daný dôvod
na zastavenie konania v zmysle § 161 ods. 1 CSP. Poukázal na skutočnosť, že preukazovanie sa
negatívnym výsledkom testu je záväzne upravené vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva SR č.
39/2020 V. v. zo dňa 10.12.2020 a nie rozhodnutím ministra školstva. Pokiaľ napriek tomu žalobca
namieta zákonnosť rozhodnutí ministra školstva, žalovaný 2/ argumentuje, že vo všeobecnosti môže
byť právny akt orgánu štátnej správy predmetom súdneho prieskumu výlučne buď v rámci správneho
súdnictva podľa Správneho súdneho poriadku alebo v osobitnom konaní o preskúmaní zákonnosti
správnych aktov orgánov verejnej správy prokurátorom v zmysle zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov, prípadne v konaniach pred Ústavným súdom SR o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb podľa čl. 127 Ústavy SR.

17. Žalovaný 2/ ďalej poukázal na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných. Vecnú legitimáciu
má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva. Pri zisťovaní nositeľa hmotnoprávnej
povinnosti - regulácie režimu prevádzkovania kolektívnych zariadení, resp. zákazu alebo obmedzenia
prevádzky zariadení v prípade ohrozenia verejného zdravia, je potrebné vychádzať zo zákona o ochrane
verejného zdravia a ústavného zákona o bezpečnosti štátu (čl. 5, čl. 6 ods. 2). V zmysle § 48 ods. 4 v
spojení s § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia má Úrad verejného zdravotníctva oprávnenie
nariaďovať opatrenia pri ohrození verejného zdravia (o.i. aj zákaz alebo obmedzenie prevádzky
zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb) prostredníctvom vyhlášky. Doposiaľ žiadne
rozhodnutie ministra školstva neupravovalo a neukladalo povinnosť preukazovania sa negatívnym
výsledkom testu na ochorenie COVID-19 pred vstupom do priestorov škôl a školských zariadení.
Zrušené rozhodnutie ministra školstva č. 2020/18259:3-A1810 zo dňa 04.12.2020 iba odkazovalo
na stále platné Uznesenie vlády č. 760 zo dňa 4. decembra 2020 k návrhu podmienok obnovenia
prezenčného vyučovania v školách (od 5. ročníka základnej školy a stredných školách) a prevádzky
v školských zariadeniach a vyhlášku Úradu verejného zdravotníctva SR č. 32/2020 V. v. zo dňa
04.12.2020, následne zrušenú a nahradenú vyhláškou č. 39/2020 V. v. zo dňa 10.12.2020.

18. Ďalej má žalovaný 2/ za to, že petit neodkladného opatrenia je neprípustný. Usmerňovať subjekty
vykonávajúce štátnu správu (resp. prenesený výkon štátnej správy), ktorá je prejavom exekutívnej
zložky štátnej moci, súd nemôže. Vyplýva to jednoznačne z trojdelenia štátnej moci, ktorej zložky musia
vždy konať iba v rozsahu svojej právomoci. Rozsah, v akom môže súdna moc zasahovať do výkonu
právomoci exekutívy je vymedzený v Správnom súdnom poriadku a je výlučne kasačný. Neodkladným
opatrením preto nemožno žiadnemu subjektu vykonávajúcemu štátnu správu (resp. prenesený výkon)
uložiť povinnosť, aby konal v rámci výkonu štátnej správy určitým spôsobom.

19. Žalovaný 2/ poukázal aj na ďalšie skutočnosti. Nakoľko je vyhlásený núdzový stav, minister školstva
môže vydávať rozhodnutia na základe § 150 ods. 8 školského zákona, teda aj o mimoriadnom prerušení



školského vyučovania v školách, avšak nie na neurčitý čas ako tvrdí žalobca, ale na čas trvania
núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie. Z čl. 42 ústavy SR nevyplýva, že by základné právo na
vzdelanie a povinná školská dochádzka mala byť realizovaná výlučne prezenčne. V školskom zákone,
ako vykonávacom predpise, je vo vzťahu k povinnej školskej dochádzke len povinnosť zabezpečovať
ju v dennej forme štúdia (§ 54 ods. 11), pričom počas mimoriadneho prerušenia školského vyučovania
možno dennú formu štúdia uskutočňovať aj ako dištančnú (§ 54 ods. 2).

20. Žalovaný 2/ sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobcu o jeho diskriminácii a neoprávnenom
„zvýhodňovaní“ žiakov zo sociálne znevýhodňovaného prostredia tým, že minister školstva rozhodnutím
č. 2020/18259:2-A1810 zo dňa 12.11.2020 s účinnosťou od 16. novembra 2020 obnovil školské
vyučovanie o.i. v základných školách a stredných školách v malých skupinách pre žiakov zo sociálne
znevýhodneného prostredia, ak podmienky neumožňujú prístup k dištančnému vzdelávaniu, umožňujú
to prevádzkové podmienky a rozhodne tak zriaďovateľ školy. Podľa § 8a ods. 1 antidiskriminačného
zákona „diskriminácia nie je prijatie dočasných vyrovnávacích opatrení orgánmi verejnej správy
smerujúcich k odstráneniu znevýhodnení vyplývajúcich z dôvodov rasového alebo etnického pôvodu,
príslušnosti k národnostnej menšine alebo etnickej skupine, rodu alebo pohlavia, veku alebo
zdravotného postihnutia, ktorých cieľom je zabezpečiť rovnosť príležitostí v praxi.“ Podľa § 2 ods. 3
antidiskriminačného zákona „dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní
opatrení na ochranu pred diskrimináciou.“ Vzhľadom na uvedené je možné podľa žalovaného 2/
konštatovať, že predmetné rozhodnutie ministra školstva nie je možné hodnotiť ako diskriminačné,
ale naopak ako zákonné, na základe ktorého sa odstraňujú znevýhodnenia tých žiakov, ktorým ich
podmienky neumožňujú prístup k dištančnému vzdelávaniu.

21. Podľa § 324 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP), pred začatím
konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. Na
konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je príslušný okresný súd.

22. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne
upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

23. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo
vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.

24. Podľa § 326 ods. 1 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach
žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej
úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne
osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé,
akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha.

25. Podľa § 328 ods. 2 CSP o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodne súd najneskôr do
30 dní od doručenia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý spĺňa náležitosti podľa § 326.

26. Podľa § 329 ods. 1 veta prvá CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.

27. Podľa § 329 ods. 2 CSP pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia
súdu prvej inštancie.

28. Podľa § 330 ods. 2 CSP ak to povaha veci pripúšťa, súd môže nariadiť neodkladné opatrenie, ktorého
obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej.

29. V zmysle ustanovenia § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť z dvoch dôvodov:
a) ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo b) je tu obava, že exekúcia bude ohrozená. Je však
nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver, že bez okamžitej aj
keď len dočasnej úpravy právnych pomerov by bolo právo žalobcov ohrozené. Tieto skutočnosti musia
vyplývať už z podaného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Účelom neodkladného opatrenia
je totiž rýchle riešenie situácie, ktorá vyžaduje okamžitý zásah súdu. Pred nariadením neodkladného
opatrenia posudzuje súd či a) je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi sporovými stranami,



b) žalobcom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov
alebo obavu z ohrozenia exekúcie (princíp opodstatnenosti), uložením požadovanej povinnosti alebo
obmedzenia možno objektívne dosiahnuť ochranu, ktorej sa žalobca domáha (princíp efektívnosti),
d) navrhovaným neodkladným opatrením, pokiaľ má mať podľa okolností dočasný charakter, nebude
vytvorený nenávratný stav, e) právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu
neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah (princíp proporcionality), f) sledovaný účel nemožno
dosiahnuť zabezpečovacím opatrením (§ 324 ods. 3 CSP).

30. Súd posudzoval návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zo zákonných hľadísk osvedčenia
dôvodnosti nároku, opísania rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie neodkladného
opatrenia a osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov strán, pričom dospel k záveru, že návrh
nie je dôvodný. K takémuto názoru súd dospel najmä na základe toho, že uznesením vlády č. 587 zo
dňa 30. 09. 2020 je vyhlásený núdzový stav na území celej Slovenskej republiky z dôvodu ohrozenia
života a zdravia osôb, ktoré sú v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, nebezpečnej nákazlivej
ľudskej choroby COVID-19. Takýto stav v zmysle ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. je možné vyhlásiť
v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva
a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo bezprostredne ohrozenom území, ktoré môže byť
aj celé územie Slovenskej republiky a prijímať za tým účelom potrebné opatrenia vrátene opatrení na
zmiernenie a odstránenie následkov spôsobených v čase núdzového stavu. Takýto núdzový stav trvá
až do času rozhodnutia súdu o tomto návrhu na vydanie neodkladného opatrenia.

31. Súd ďalej poukazuje na to, že Úrad verejného zdravotníctva v zmysle zákona č. 355/2007 Z.
z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, je oprávnený nariaďovať opatrenia pri ohrození
verejného zdravia, akými sú okrem iného aj zákaz alebo obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých
dochádza k zhromažďovaniu osôb alebo mimoriadny režim prevádzkovania kolektívnych zariadení a to
prostredníctvom vyhlášky, ktorá je všeobecne záväzným právnym predpisom.

32. V súvislosti s podaným návrhom na vydanie neodkladného opatrenia súd vyjadruje aj určitú
pochybnosť o to, či takýto návrh na vydanie neodkladného opatrenia v znení žalobného petitu je v
záujme maloletého žalobcu a to z pohľadu názoru žalobcu a jeho zákonných zástupcov na problematiku,
ktorá je predmetom tohto konania. Žalobca prostredníctvom svojich zákonných zástupcov a následne
prostredníctvom ich právneho zástupcu nijakým spôsobom túto problematiku v rámci návrhu na vydanie
neodkladného opatrenia nerieši. Súdu z obsahu návrhu ďalších vyjadrení je však zrejmé, že na mnohých
miestach týchto vyjadrení či odôvodnení je prezentovaný najmä názor alebo zmýšľanie rodičov žalobcu
ako i zákonných zástupcov. Nie je teda zrejmé, či takéto názory a postoje sú postojmi maloletého dieťaťa,
ktoré sú v jeho najlepšom záujme alebo jedná sa o zmýšľanie a názory jeho zákonných zástupcov. K
takémuto záveru súd dochádza najmä z toho dôvodu ako už uvádzal, že na mnohých miestach návrhu
na vydanie neodkladného opatrenia, resp. ďalších vyjadrení sa prezentujú práve názory zákonných
zástupcov maloletého, avšak ani jeden názor maloletého žalobcu. Z týchto podaní je zrejmé, že „rodičia
budú ignorovať hromadné testovanie na školách“, „“preto sa rodičia žalobcu snažia upozorniť vládu
na nesprávnosť jej konania“ a podobne. V návrhu na vydanie neodkladného opatrenia je teda nijakým
spôsobom netvrdený, ale ani nepreukazovaný záujem maloletého dieťaťa, ktorý je prvoradým hľadiskom
pri rozhodovaní o všetkých veciach, ktoré sa týkajú maloletého dieťaťa. Takýto skutkový a právny stav
potom v skutočnosti môže navodzovať situáciu, že môže dochádzať ku konfliktom medzi záujmom
maloletého dieťaťa, v danom postavení žalobcu a so záujmami jeho rodičov, čo by vyžadovalo iný ďalší
procesný postup vo veci, napr. schválenie právneho úkonu (podanie návrhu na vydanie neodkladného
opatrenia) alebo ustanovenie kolízneho opatrovníka.

33. Dôvodom pre zamietnutie návrhu na vydanie neodkladného opatrenia voči žalovanému v 1/ rade
je aj tá skutočnosť, že jednotlivé právne predpisy, rozhodnutia a nariadenia, ktoré cituje žalobca vo
svojom návrhu a na základe nich malo dochádzať k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a
upravujú formu organizácie vzdelávania počas núdzového stavu vyhlásením z dôvodu ohrozenia života
a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie ochorenia COVID-19 nespadajú do právomoci
a pôsobnosti žalovaného v 1/ rade. Právne predpisy, rozhodnutia a iné nariadenia, ktoré vydávajú orgány
verejnej moci, resp. výkonnej moci, vydávajú v rámci svojej pôsobnosti a žalovaný v 1/ rade je zaviazaný
nimi sa riadiť, postupovať podľa nich a takúto právnu úpravu rešpektovať.



34. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobca úplnej opomenul vo svojom žalobnom návrhu úlohu
zriaďovateľa žalovaného v 1/ rade, ktorým je Mesto Banská Bystrica. Jeho právne postavenie vo vzťahu
k forme výučby nijakým spôsobom nerieši.

35. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že by žalovaný v 1/ rade, ktorý sa riadi právnymi
predpismi, rozhodnutiami alebo inými nariadeniami, nepostupoval vo vzťahu k adresátom týchto
právnych predpisov vždy rovnako, teda vo vzťahu ku každému členu určitej skupiny adresátov týchto
právnych predpisov rovnako tak, že by nedodržal všetky opatrenia, ktoré by na predpísanú skupinu
adresátov sa mali vzťahovať. Žalobca vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade takúto skutočnosť ani netvrdí.

36. Pokiaľ by bolo potrebné a možné konštatovať porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v rámci
vzdelávania vo vzťahu k žalobcovi, muselo by tu existovať konkrétne jeho subjektívne právo v zmysle
právnych predpisov vo vzťahu k výkonu a uplatňovania, ktorého by žalobca bol konaním žalovaného
v 1/ rade diskriminovaný. Žalobca takéto právo v rámci svojich podaní nijakým spôsobom neoznačuje,
nešpecifikuje, teda ho ani netvrdí a z uvedeného dôvodu ho nemôže ani v rámci obmedzeného
dokazovania pri vydaní neodkladného opatrenia ani preukazovať. Žalovaný v 1/ rade tvrdil a v tejto
súvislosti žalobca žiadne tvrdenie nepredkladal o tom, že sám žalobca sa dištančného vzdelávania
zúčastňoval, pričom vo svojom vyjadrení toto presne špecifikuje a preto tvrdenie o tom, že takéto
dištančné vzdelávanie na škole žalovaného v 1/ rade nedochádza, je zrušené, resp. pre žalobcu nebude
viacej neposkytované, je nepreukázané, neosvedčené a nepravdivé. Žalobca v tejto súvislosti ničím
nepreukázal, neosvedčil, že by žalovaný v 1/ rade voči nemu porušil zásadu rovnakého zaobchádzania
vo vzťahu k poskytovaniu napr. dištančného vzdelávania ako jednej formy vzdelávania na základných
školách, z ktorého by bolo možné usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
konaním alebo nekonaním žalovaného v 1/ rade. Zo žiadneho právneho predpisu a to ani školského
zákona nevyplýva právo žiaka na prezenčné vzdelávanie, pričom právna úprava sa týka len práva
na rovnaký prístup k vzdelávaniu a ďalších právach, napr. práva každého žiaka na vzdelávanie aj v
zdravotne bezpečnom prostredí. Z tohto právneho predpisu potom ďalej vyplýva, že pokiaľ dôjde k
vyhláseniu núdzového stavu minister školstva môže rozhodnúť o mimoriadnom prerušení vyučovania v
školách, počas ktorého možno dennou formou štúdia uskutočňovať aj ako dištančnú. Z uvedeného je
potom zrejmé, že postup, ktorý v súčasnej dobe je platný podľa právnych predpisov nijakým spôsobom
nevybočuje zo zákonného rámca.

37. Pokiaľ žalobca argumentoval nerovnosťou voči jeho postaveniu a postavením žiaka, ktorý je sociálne
z nevýhodného prostredia, týchto žiakov bližšie v rozsahu aspoň ich počtu neoznačil a netvrdil a pokiaľ
žalovaný v 1/ rade toto tvrdenie komentoval spôsobom, že žiak, ktorý by spĺňal zákonnú definíciu žiaka
zo sociálne znevýhodneného prostredia, tak takýto žiak školu žalovaného v 1/ rade nenavštevuje a teda
ani teoreticky sa nemohol dopustiť diskriminácie žalobcu z dôvodu jeho sociálneho pôvodu či majetku.

38. Vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade potom mal súd za to, že žalovaný v 1/ rade sa voči žalobcovi
nedopustil konania, ktoré by mohol charakterizovať ako porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
v podobe diskriminácie žalobcu z dôvodov politických či iného zmýšľania maloletého žalobcu. Žalobca
totižto neosvedčil žiadne také konanie žalovaného v 1/ rade, ktoré by mohlo byť charakterizované
a konkrétne definované vo vzťahu k porušeniu subjektívneho práva žalobcu. Osvedčenie takejto
dôvodnosti a trvanie takéhoto nároku žalobcu musí byť jednoznačným spôsobom v základných
rysoch osvedčená, pokiaľ mu mala byť poskytnutá taká ochrana, ktorú je možné poskytnúť v zmysle
vydania neodkladného opatrenia. Žalobca teda neosvedčil ani tie najzákladnejšie skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali potrebu takejto neodkladnej úpravy pomerov strán vyjadrenej vydaním neodkladného
opatrenia. Žalobca vo svojom návrhu poskytuje množstvo tvrdení, ktoré nie sú nijakým spôsobom
preukázané a vychádzajú podľa názoru súdu len z politického zmýšľania jeho zákonných zástupcov. Nie
je predložený a nie je označený ani jeden dôkaz, ktorými by žalobca preukazoval svoje tvrdenia.

39. Tak ako je formulovaný žalobný petit by po prípadnom vyhovení návrhu na vydanie neodkladného
opatrenia vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade by tomuto bola uložená taká povinnosť, ktorá by smerovala
k rozporu s postupom, na ktorý je zaviazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa názoru
súdu by išlo o nezákonný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej moci, ktorý by ukladal súdnym
rozhodnutím žalovanému v 1/ rade také povinnosti, ktoré by boli v rozpore s predpismi, ktoré upravujú
činnosť, prevádzku a chod zariadenia žalovaného v 1/ rade.



40. Vecnú legitimáciu má strana sporu, ktorá je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná
legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná
legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. V prípade, ak žalobu podá osoba, ktorá síce tvrdí svoje
hmotno-právne oprávnenie, ale nie je jej nositeľom, ide o nedostatok aktívnej legitimácie. Ak žalobu
podá žalobca proti osobe, ktorá nemôže byť povinnou z právneho pomeru, ktorý je predmetom konania,
ide o nedostatok pasívnej legitimácie. V oboch prípadoch nejde o otázku okruhu strán sporu, ale o to,
či strany sporu sú tými, ktoré podľa hmotného práva správne mohli žalovať, resp. ktoré mali byť podľa
hmotného práva žalované. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 197/2010 z 31. júla 2012
otázka vecnej legitimácie vyplýva z hmotného práva, nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom
konaní nemôže súd odstrániť ex offo a nemôže o tomto nedostatku žalobcu poučiť v zmysle § 160 CSP.
Neposkytnutím poučenia v tomto prípade nedochádza k odňatiu možnosti pred súdom konať, lebo súd
je povinný poskytnúť účastníkovi iba poučenie o procesných právach. Poučenie vecnej legitimácie by
bolo v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.

41. Súd teda konštatuje, že návrh na vydanie neodkladného opatrenia voči žalovanému v 1/ rade
súd zamietol z dôvodov vyššie uvedených, pretože neboli naplnené základné podmienky pre vydanie
takéhoto neodkladného opatrenia a zároveň konštatuje, že žalovaný v 1/ rade v tomto konaní nie je
ani pasívne vecne legitimovaný z dôvodov, že žalovaný v 1/ rade v rámci svojej pôsobnosti ohraničenej
právnymi predpismi nemôže vybočiť z jeho rámca a teda vo vzťahu k formulovanému žalobnému petitu k
vydaniu neodkladného opatrenia nie je možné vyhovieť, pretože žalovaný v 1/ rade nemôže byť osobou
pasívne legitimovanou, teda na jeho strane ide o nedostatok pasívnej legitimácie teda stavu z hmotného
práva, kedy mu svedčia povinnosti v rámci právnych predpisov, ktorého porušenia žalovaný v 1/ rade
by sa mal dopustiť.

42. Vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade súd musel zamietnuť návrh na vydanie neodkladného opatrenia
z ďalších dôvodov, ktoré sa konkrétne týkajú žalovaného v 2/ rade. Súd v tejto súvislosti sa v plnom
rozsahu stotožňuje s tvrdením žalovaného v 2/ rade o tom, že neexistuje žiadne také rozhodnutie
Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, ktoré by upravovalo alebo ukladalo
povinnosť preukazovať sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19 pred vstupom do
priestorov škôl a školských zariadení. Rozhodnutie ministra školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej
republiky zo dňa 04. 12. 2020, ktoré však už bolo zrušené, iba odkazovalo na platné uznesenie vlády
č. 760 zo dňa 04. 12. 2020 a vyhlášku Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 32/2020
zo dňa 04. 12. 2020, ktoré taktiež bolo zrušené a nahradené inou vyhláškou zo dňa 10. 12. 2020. Teda
neexistuje žiadna taká právna úprava, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že práve Ministerstvo školstva,
vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky je práve tým orgánom štátnej správy, orgánom verejnej
moci, ktorá zastupuje Slovenskú republiku v rámci označeného pasívne legitimovaného subjektu ako
žalovaného v 2/ rade.

43. Žalovaný v 2/ rade správne poukazuje na princíp legality, ktorý je zakotvený v článku 16 ods.1 CSP
o tom, že súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení
vzájomného vzťahu v súlade so základnými princípmi tohto zákona. Žalobca naopak sa domáha uloženia
povinností, ktoré súvisia s ochranou verejného zdravia za situácie, kedy j vyhlásený núdzový stav a
prevádzkovanie kolektívnych zariadení v prípade ohrozenia verejného zdravia ako sú aj školy, teda
priestory, kde sa uskutočňuje výučba, upravené predpismi, ktoré je možné označiť ako výkon štátnej
správy, v danom prípade štátnej správy v školstve a sú teda prejavom exekutívnej zložky štátnej moci.
Súd je toho názoru, že takýmto neodkladným opatrením preto nemožno subjektu, ktorý vykonáva štátnu
správu uložiť povinnosť, aby konal určitým spôsobom a pokiaľ je súd viazaný žalobným návrhom, nie je
možné takémuto návrhu vyhovieť. Tak ako už bolo konštatované, nie je možné povedať, že prerušenie
vyučovania na školách je protiprávne resp. nie je v súlade s právnymi predpismi v rámci Slovenskej
republiky. Skutočnosti o tom, že s takouto situáciou priamo zákon počíta vyplýva z ustanovenia § 150
ods. 8 Školského zákona, z ktorého je zrejmé, že potom čo sa vyhlási núdzový stav alebo mimoriadna
situácia a ak sa nariadi zákaz prevádzky škôl a školských zariadení minister školstva môže rozhodnúť o
mimoriadnom prerušení školského vyučovania na školách, teda postup, ktorý je tvrdený ako protiprávny
súd považuje za legitímny a upravený legálnym spôsobom.

44. Tak ako už bolo uvedené zo žiadneho právneho predpisu a ani z Ústavy Slovenskej republiky
nevyplýva, že právo na vzdelanie a povinná školská dochádzka by mala byť realizovaná výlučne
prezenčne. Opätovne zo školského zákona vyplýva, že v prípade mimoriadneho prerušenia školského



vyučovania je možné dennú formu štúdia uskutočňovať aj ako dištančnú, teda rozhodnutie pokiaľ aj bolo
vydané ministrom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky upravujúci tento postup bol
postupom zákonným a legálnym.

45. Žalovaný v 2/ rade podľa názoru súdu správne poukázal aj na to, že v zmysle zákona č. 365/2004 o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou teda antidiskriminačný
zákon je právna úprava v § 8a ods.1, kedy diskriminácia nie je prijatie dočasných vyrovnávacích opatrení
orgánmi verejnej správy smerujúcich k odstráneniu znevýhodnení vyplývajúcich z dôvodov rasového
alebo etnického pôvodu príslušnosti národnostnej menšine či etnickej skupine, rodu alebo pohlaviu,
ktorým cieľom je zabezpečiť rovnosť príležitosti v praxi. Teda okrem toho, že školu žalovaného v 1/
rade nenavštevujú žiadni žiaci, ktorí by spadali pod zákonnú definíciu sociálne znevýhodnených žiakov
v prípade, že by takíto školu aj navštevovali, toto zákonné ustanovenie umožňuje vytvárať rôznymi
opatreniami rovnosť k prístupu k vzdelávaniu formou, ktorú žalobca napáda ako nezákonnú.

46. Súd však konštatuje, že takýto postup vyplývajúci potom z rozhodnutia ministra školstva nie je možné
hodnotiť ako diskriminačný, naopak zákonom predpokladaným a dovoleným.

47. Súd teda záverom konštatuje, že v danom prípade nebolo možné návrhu žalobcu na vydanie
neodkladného opatrenia v zmysle § 325 ods.1 CSP vyhovieť, pretože v rámci tohto návrhu neboli tvrdené
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli základným spôsobom aj odôvodnené o tom, že je potrebná
bezodkladná úprava pomerov medzi žalobcom a žalovanými v 1/ a 2/ rade. Tak isto je vylúčená,
že by tu existovala obava o tom, že exekúcia v budúcnosti bude ohrozená. Základné predpoklady,
ktoré súd preskúmava pred vydaním neodkladného opatrenia, kedy návrhu na vydanie neodkladného
opatrenia vyhovie, súd skúmal aj v tomto prípade a dospel k záveru, že existencia právneho vzťahu
medzi sporovými stranami je len vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1/ rade a to len v tejto časti, pokiaľ
je žalobca žiakom školy žalovaného v 1/ rade. Tvrdené a osvedčené skutočnosti, ktoré mal súd za
preukázané z návrhu na vydanie neodkladného opatrenia a z ďalších vyjadrení a doplnení takéhoto
návrhu zo strany žalobcu, nedávali predpoklad a súdu ani možnosť, aby vydal neodkladné opatrenie,
pretože odôvodnenosť neodkladnej úpravy pomerov vo vzťahu k princípu opodstatnenosti uložením
požadovanej povinnosti alebo obmedzeniach, ktoré možno objektívne dosiahnuť ochranu, ktorá sa tvrdí
zo strany žalobcu ako princíp efektívnosti neboli naplnené. Tieto súd nemal za preukázané a môže
konštatovať, že tieto v danej veci neexistujú.

48. Z uvedených dôvodov súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol v celom rozsahu.

49. O náhrade trov konania súvisiacich s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodol súd
podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a čl. 4 CSP a contrario tak, že neúspešnému
žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O
výške náhrady trov konania, vrátane poplatkovej povinnosti za návrh, rozhodne súd po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP v spojení s § 14 ods. 4 zákona č. 71/1992
Zb.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia (§ 355 ods.
2 v spojení s § 357 písm. d), m) CSP) na Okresný súd Banská Bystrica s tým, že lehota na odvolanie
neplynie do 28.02.2021 (§ 8 písm. a/ v spojení s § 9 ods. 1 zákona č. 62/20021 Z.z. v znení účinnom od
19.01.2021). Odvolanie urobené v listinnej podobe je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov
tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal
jeden rovnopis s prílohami, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa (§ 125 ods. 3 CSP). Odvolanie
môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody podľa § 365 CSP) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).