Slovenská filharmónia


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/16/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214220822
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214220822.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu
JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: Slovenská republika konajúca
prostredníctvom správcu majetku štátu Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava, IČO:
00 164 704, zast.: JUDr. Milan Švec, advokát, Vajnorská 98/D, 831 04 Bratislava proti žalovanému:
CASINOS SLOVAKIA a.s., IČO: 00 698 750, so sídlom: Miletičova 1, 821 08 Bratislava, v zast.:
JUDr. Elena Ľalíková, advokátka so sídlom: Podbrezovská 34, Bratislava, o zaplatenie 23.643,47
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k.
8C/267/2014-241 zo dňa 06.10.2016, uzneseniu Okresného súdu Bratislava II, č.k. 8C/267/2014-238
zo dňa 06.09.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
23.643,47 eur s ročným úrokom z omeškania:
- 9% zo sumy 3.940,50 Eur od 16.12.2011 do zaplatenia,
- 9% zo sumy 6.567,63 Eur od 31.12.2011 do zaplatenia,
- 9% zo sumy 13.135,26 Eur od 21.01.2012 do zaplatenia,
ako aj zmluvnú pokutu vo výške 2% ročne zo sumy 120.683,47 Eur od 03.10.2011 do zaplatenia, a to
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobcovi súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov, § 667 ods. 1, § 39, § 544 ods. 1 a 2, 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 6a ods. 1, 2, 8 zákona č. 278/1993 Zb. o správe majetku štátu, § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z., a vecne tým, že žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa
28.08.2014 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 23.643,47
Eur s príslušenstvom a zmluvnej pokuty vo výške 2% ročne zo sumy 120.683,47 Eur od 03.10.2011
do zaplatenia.

3. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so Zmluvou o nájme nebytových
priestorov č. 1/2010 z 16.03.2010, súhlasom MF SR z 12.05.2010, výpoveďou zmluvy o nájme
nebytových priestorov z 21.10.2011, akceptáciou výpovede z 11.11.2011, Dohodou o platbách na rok



2011, Dohodou o platbách na rok 2011 č. 2, Dohodou o uznaní a splatení dlhu č. 2 z 30.09.2011,
faktúrami, výpisom z Obchodného registra, odpoveďou na list z 31.05.2013 a započítanie pohľadávky
z 07.06.2013, odborným stanoviskom spoločnosti PATRIA, s.r.o., fotodokumentáciou, ako aj s ďalšími
listinami založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Strany sporu uzavreli dňa 16.03.2010 Zmluvu o nájme nebytových priestorov č. 1/2010. V zmysle
zmluvy žalobca ako prenajímateľ prenechal žalovanému ako nájomcovi do užívania nebytový priestor
o výmere celkom 948,84 m2. Účelom nájmu bolo prevádzkovanie kaviarne a hazardných hier. Zmluvné
strany sa dohodli na ročnom nájomnom vo výške 217.920,08 Eur vrátane DPH, ktoré mal nájomca
platiť v mesačných splátkach vo výške 18.160,- Eur vrátane DPH. Nájomca bol tiež povinný uhrádzať
prenajímateľovi preddavky na služby vo výške 460,53 Eur vrátane DPH mesačne. Na platbu nájomného
mal byť vypracovaný splátkový kalendár. V zmysle dohody o platbách na rok 2011 bolo nájomné vo
výške 18.312,61 Eur (vrátane DPH) splatné vždy k 20. dňu príslušného mesiaca roku 2011. Listom zo
dňa 21.10.2011 dal žalovaný výpoveď z nájmu nebytového priestoru. Podľa písomnej odpovede žalobcu
tento výpoveď akceptoval a žalovaného požiadal o uhradenie záväzkov z roku 2011 do 31.12.2011.
Žalovaný listom zo dňa 07.06.2013 žalobcovi oznámil, že eviduje voči nemu pohľadávku v celkovej výške
652.445,71 Eur. Táto pohľadávka pozostávala zo zostatkovej hodnoty stavebných úprav nebytových
priestorov. Žalovaný preto uskutočnil jednostranný vzájomný zápočet pohľadávok vo výške 173.389,71
Eur. Vyzýval tak žalobcu na úhradu zostávajúcej časti pohľadávky vo výške 479.056,- Eur. Žalobca listom
zo dňa 18.06.2013 túto pohľadávku poprel čo do dôvodu, ako aj výšky. Uviedol, že sa nijako nezaviazal
na úhradu vynaložených nákladov ani stavebných a rekonštrukčných prác. Naopak v nájomnej zmluve
je výslovne uvedené, že prípadné stavebné úpravy môže žalovaný zrealizovať výlučne na vlastné
náklady. Dával do pozornosti, že ak by aj pohľadávka žalovaného vznikla, čo popiera, zmluvné strany
sa dohodli, že ju nie je možné započítať proti dlžnému nájomnému. Presné určenie pohľadávky žalobcu
žalovaným a jej označenie za pohľadávku žalobca považoval za jej uznanie.

5. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi stranami sporu vznikol dňa 16.03.2010 právny
vzťah na základe uzavretej Zmluvy o nájme nebytových priestorov, v zmysle ktorej žalobca prenechal
žalovanému do užívania nebytový priestor a na strane druhej sa žalovaný zaviazal uhrádzať žalobcovi
dohodnuté nájomné a platby za služby spojené s užívaním nebytového priestoru. Žalovaný si v rozpore
so svojím zmluvným záväzkom svoju povinnosť riadne a včas neplnil, v dôsledku čoho mu voči žalobcovi
vznikol dlh vo výške 173.389,71 Eur. Žalovaný existenciu dlhu čo do základu a výšky nespochybnil a túto
pohľadávku navyše uznal tým, že ju jednostranne započítal proti svojej tvrdenej pohľadávke. Spornou
zostala skutočnosť, či má žalovaný voči žalobcovi pohľadávku pozostávajúcu zo zostatkovej hodnoty
stavebných úprav nebytových priestorov vo výške 652.445,71 Eur a v prípade, ak takáto pohľadávka
existuje, či je spôsobilá na započítanie s pohľadávkou žalobcu na dlžnom nájomnom. Pokiaľ by aj
bola preukázaná existencia pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, čo však bude predmetom ďalšieho
dokazovania v konaní o vzájomnej žalobe žalovaného, túto pohľadávku nie je v zmysle ustanovenia
§ 6a ods. 8 zákona č. 278/1993 Zb. o správe majetku štátu možné započítať proti pohľadávke štátu.
Na tomto mieste súd pre úplnosť uvádza, že zákon č. 278/1993 Zb. v § 1 ods. 2 vylučuje svoju
pôsobnosť vo veciach nakladania s majetkom štátu, pri ktorom dochádza k plneniu záväzkov v rámci
predmetu činnosti správcu alebo v súvislosti s ním. Činnosť Slovenskej filharmónie ako správcu majetku
štátu, ktorý bol odovzdaný žalovanému do užívania na základe nájomnej zmluvy, upravuje zákon č.
114/2000 Z.z. o Slovenskej filharmónii. Z príslušných ustanovení tohto zákona nevyplýva skutočnosť,
že by nájom nebytových priestorov predstavoval predmet činnosti správcu majetku štátu, a preto
nájomný vzťah medzi stranami sporu nemôže byť vylúčený spod pôsobnosti zákona č. 278/1993 Zb.,
ktorý upravuje aj nemožnosť jednostranného započítania pohľadávky voči pohľadávke štátu. A teda
ak žalovaný jednostranne započítal svoju (domnelú) pohľadávku voči pohľadávke štátu, tento právny
úkon je v zmysle § 39 OZ absolútne neplatný. Súd poukazuje aj na skutočnosť, že v zmluve bolo
výslovne dohodnuté, že žalovaný môže na predmete nájmu na vlastné náklady vykonať stavebné úpravy
bez možnosti započítania proti nájomnému alebo požadovania ich náhrady od žalobcu. Z uvedeného
vyplýva, že žalovanému bola skutočnosť o nemožnosti započítania pohľadávky známa prinajmenšom
počnúc dňom uzavretia zmluvy. S poukazom na uvedené súd považuje obranu žalovaného v tomto
smere za právne irelevantnú, keď ani prípadná existencia pohľadávky žalovaného voči žalobcovi nie
je dôvodom na neuhradenie vlastných záväzkov z dôvodu jednostranného započítania pohľadávok. Z
uvedeného dôvodu súd vyhodnotil žalobu v časti nezaplateného nájomného a platieb za služby spojené
s užívaním nebytového priestoru v sume 23.643,47 Eur ako dôvodnú, a preto v tejto časti žalobe vyhovel.



Výšku dlžnej sumy žalovaný v konaní nijako nespochybňoval, naopak existenciu pohľadávky žalobcu
sám tvrdil, a preto súd považoval výšku dlžného nájomného za riadne preukázanú.

6. Žalobca sa v konaní taktiež domáhal zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 2% ročne z dlžnej
sumy 120.683,47 Eur od 03.10.2011 do zaplatenia. Zmluvná pokuta je jedným zo zabezpečovacích
prostriedkov záväzkov upravených novelou OZ č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 01.01.1992. Zmluvná
pokuta je dohodnutá peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní
svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal, a to bez ohľadu na to, či porušením povinnosti
vznikla veriteľovi škoda. Zmluvnou pokutou možno vylúčiť spory o náhradu škody, ktoré by inak mohli
vzniknúť. Pokutu možno dohodnúť tak pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti vôbec, ako aj pre
prípad porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti. Nie je rozhodujúce, ako zmluvné strany označia
svoju dohodu, prípadne, či použijú priamo termín "zmluvná pokuta", ale rozhodujúci je obsah ich
dohody. Dohodou o zmluvnej pokute možno zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti, vyplývajúce
z akejkoľvek zmluvy, dokonca aj zo zmluvy inominátnej, pravda, pokiaľ to jej charakter pripúšťa.
Dohoda o zmluvnej pokute, ako zaisťovací prostriedok, je závislá na existencii hlavného záväzku,
ktorý je zmluvnou pokutou zabezpečený (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.10.2009, sp. zn.
2MObdo/3/2009). Strany sporu uzavreli dňa 30.09.2011 Dohodu o uznaní a splatení dlhu č. 2, podľa
ktorej mal žalovaný voči žalobcovi dlh vo výške 120.683,47 Eur, ktorý sa zaviazal uhradiť v splátkach
spôsobom špecifikovaným v článku II dohody. Strany sa ďalej dohodli, že pokiaľ dlžník nesplatí svoj
dlh podľa dohodnutých podmienok, zaväzuje sa zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 2% ročne z dlžnej
sumy za každý deň omeškania od 03.10.2011 do zaplatenia. Žalovaný v konaní nepopieral, že by dlžnú
sumu nezaplatil, pričom z listu žalovaného zo dňa 07.06.2013 (odpoveď na list zo dňa 31.05.2013 a
započítanie pohľadávky) vyplýva, že žalovaný započítal svoju domnelú pohľadávku voči pohľadávke
žalobcu vzniknutú titulom dlžného nájomného a platieb za služby spojené s užívaním predmetu nájmu
v celom rozsahu. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalovaný
v rozpore so svojím zmluvným záväzkom neuhradil dlžnú sumu za podmienok uvedených v Dohode
o uznaní a splatení dlhu č.2, a preto súd priznal žalobcovi aj nárok na zmluvnú pokutu v uplatnenom
rozsahu.

7. O úrokoch z omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Ku dňu vzniku omeškania bola výška úrokov z omeškania o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalobca sa domáhal zaplatenia úrokov z omeškania od
16.12.2011 zo sumy 3.940,50 Eur, od 31.12.2011 zo sumy 6.567,63 Eur a od 21.01.2012 zo sumy
13.135,26 Eur. Keďže základná úroková sadzba ECB k prvému dňu omeškania predstavovala 1,00%,
súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,00 % z dlžnej sumy v uplatnenom rozsahu.

8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal vo veci plný
úspech, a preto mu priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia.

9. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý žiada odvolací
súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje
odvolanie žalovaný odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b/, h/ C.s.p. tým, že námietke započítania
ako procesnej obrany nevyhovel v rozpore s platným právom v čase rozhodovania súdu pretože § 6a
zákona č. 278/1993 Z.z. bol s účinnosťou od 01.01.2005 zrušený. V dôsledku čoho súd prvej inštancie
svojvoľne a neprípustne zvýhodnil pohľadávku žalobcu. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie
nepochopil účel zákona č. 278/1993 Z.z. vyjadrený v § 1, podľa ktorého sa právna regulácia vzťahuje
iba na správu majetku vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére a nie na úpravu regulovanú OZ a
OBZ. Súd chybne posúdil, že žalovaný nemala započítateľný nárok podľa § 147 ods. 2 C.s.p. Žalovaný
namieta, že mal voči žalobcovi započítateľný nárok, čo mu nebránilo aby sa voči žalobcovi domáhal tohto
nároku aj vzájomnou žalobou. V rámci svojho odvolania žalovaný namieta taktiež proti uzneseniu, ktorým
súd návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol. Odvolateľ žiada odvolací súd, aby napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie zrušil vo výroku o zamietnutí návrhu.

10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý žiada odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Podľa žalobcu súd prvej inštancie posúdil neplatnosť
započítania správne, správne vyhodnotil vykonané dokazovanie, keď vyhodnotil, že jednostranné
započítanie žalovaného svojej pohľadávky voči pohľadávke štátu je v zmysle § 39 OZ absolútne



neplatné. Žalobca ďalej namieta neplatnosť jednostranného zápočtu žalovaného aj z dôvodu, že v
zmluve o nájme nebytových priestorov č. 1/ 2010 zo dňa 16.03.2010 bolo medzi stranami sporu
výslovne dohodnuté nemožnosť započítania nákladov vynaložených na vykonanie stavebných úprav
proti nájomnému. Žalobca v rámci svojho vyjadrenia argumentuje, že súd prvej inštancie musel
posudzovať platnosť právneho úkonu podľa času, keď bol vykonaný. K otázke spojenia konaní podľa §
112 O.s.p. žalobca poukazuje na to, že sa jedná o vec súdu, či konania spojí alebo nie.

11. K vyjadreniu žalobcu zaslal repliku súdu žalovaný. Žalovaný tvrdí, že jeho námietka započítania nie
je hmotnoprávny úkon, ale úkon procesný, takže pre jej posúdenie platil stav v čase jeho vyhlásenia v
zmysle § 217 ods. 1 C.s.p. V otázke spojenia konaní má žalovaný za to, že pokiaľ sú splnené podmienky
na spojenie konaní podľa C.s.p., tak súd konania spojiť musí.

12. K replike súdu zaslal dupliku žalobca. Žalobca uvádza: hoci právna zástupkyňa žalovaného tvrdí,
že jej námietka započítania nie je hmotnoprávny úkon, ale procesný v zmysle § 147 ods 2 CSP a
preto pre jej posúdenie platil stav v čase vyhlásenia rozsudku, dovolím si nesúhlasiť. Pokiaľ pohľadávku
nie je možné započítať v zmysle práva hmotného tak ako je to v tomto prípade, a to tak vzhľadom
na ustanovenie zákona ako aj vzhľadom na dohodu zmluvných strán v zmluve o nájme, nemôže ju
súd vziať do úvahy ako obranu v zmysle § 147 ods. 2 C.s.p. Pokiaľ ide i opakované namietanie
žalovaného týkajúce sa spojenia veci podľa § 166 CSP je táto námietka neopodstatnená. V inom
konaní týkajúcich sa rovnakých strán sporu, vedenom na Krajskom súde v Bratislave, pod sp. zn.
9Co/763/2014 odvolací súd zamietol návrh žalovaného na spojenie konaní vedeným na označenom
súde pod sp. zn. 9Co/763/2014, 2Co 90/2015 a 14Co 148/15. Návrh na spojenie konaní bol zamietnutý,
nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu by spojenie konaní malo výrazne negatívny vplyv na požiadavku
rýchlosti konania. Spojenie konaní by negatívne zasiahlo i do práva na rovnosť strán sporu. Žalobca
ako pán sporu (dominus litis) zvolil postup, keď si svoje nároky uplatnil v samostatných konaniach,
pričom prípadný zásah do spôsobu, akým si žalobca uplatňuje svoje práva na podnet žalovaného pokiaľ
tento zásah nemožno hodnotiť ako zásadne prínosný najmä z pohľadu hospodárnosti konania, by bol
v rozpore s právom podľa ČI. 47 ods. 3 ústavy.

13. K duplike žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý zotrváva na svojich doterajších procesných úkonoch.

14. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý opätovne žiada napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť.

15. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

16. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.

17. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C.s.p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C.s.p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.).

18. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387
ods. 2 C.s.p.

19. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne
správne a to napriek tomu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nesprávne odôvodnil podľa §
6a zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, nakoľko predmetné ustanovenie zákona bolo
zrušené od 1.1.2015. V tejto súvislosti odvolací súd však poukazuje na ustanovenie § 8 ods. 1
zákona č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého



započítanie pohľadávky štátu je možné len na základe písomnej dohody o započítaní pohľadávok
štátu. Nakoľko strany sporu medzi sebou žiadnu takúto písomnú dohodu o započítaní pohľadávky
štátu neuzatvorili, nemohlo prísť k započítaniu pohľadávky žalovaného k pohľadávke žalobcu (štátnej
príspevkovej organizácie). Vzhľadom na uvedené, nie je možné v dôsledku absencie písomnej dohody
o započítaní pohľadávok štátu uplatniť jednostranné započítanie vzájomnej pohľadávky žalovaným.

20. V súvislosti s námietkou započítania odvolací súd má za to, že táto bola uplatnená riadne a v
premlčacej lehote podľa § 147 ods. 2 C.s.p. (súdom doručená kópia vzájomnej žaloby žalovaného zo
dňa 29.01.2015, doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 06.08.2015).

21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
C. s. p. ako vecne správne potvrdil.

22. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol. Protižalobu
žalovaného zo dňa 29.01.2015 doručenú súdu prvej inštancie 30.01.2015 o zaplatenie 652.445,71 Eur
s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie.

23. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 147 ods. 1, 4, § 166 ods.1, § 164
C.s.p. a vecne tým, že žalovaný sa vzájomnou žalobou podanou na súde dňa 30.01.2015 domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalobcu na zaplatenie 652.445,71 Eur s príslušenstvom
titulom investícii vynaložených žalovaným na zhodnotenie predmetu nájmu. Vzájomnú žalobu odôvodnil
tým, že ustálená súdna prax vyvodila, že ust. § 667 ods. 1 OZ o zmenách prenajatej veci sa uplatní
aj pri nájme nebytového priestoru, ktoré je aplikovateľné za predpokladu, že nebytové priestory boli
zhodnotené na náklady nájomcu. Ak prenajímateľ dal predchádzajúci súhlas so zmenou prenajatej
veci, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov s tým spojených, má nájomca právo po skončení nájmu
požadovať od prenajímateľa protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota prenajatej veci. Boli splnené oba
predpoklady na vyporiadanie investícii vložených do prenajatej veci, a to zmeny vykonané so súhlasom
prenajímateľa a skončenie nájmu. Žalovaný si dal vypracovať na zostatkovú hodnotu stavebných úprav
priestorov znalecký posudok, ktorý vyčíslil túto výšku na sumu 652.445,71 Eur, ktorá je predmetom
vzájomnej žaloby.

24. Žalovaný sa vzájomnou žalobou domáha zaplatenia finančných prostriedkov, ktoré mu mali vzniknúť
vo výške investícii vynaložených na zhodnotenie predmetu nájmu, nebytového priestoru o výmere
948,84 m2 nachádzajúceho sa v nehnuteľnosti - budove Reduty, na ulici Medená č. 3 v Bratislave. Výšku
žalovanej sumy 652.445,71 Eur určil na základe odborného stanoviska Znaleckej organizácie v odbore
ekonomika a riadenie podnikov, odvetvie oceňovanie a hodnotenie podnikov - obchodnej spoločnosti
PATRIA s.r.o., so sídlom Dolné Rudiny č. 1, Žilina. Obrana žalovaného v konaní pôvodne spočívala v
tvrdení, že pohľadávka žalobcu zanikla jednostranným započítaním na základe listu žalovaného zo dňa
07.06.2013, následne svoj nárok uplatnil vzájomnou žalobou. Na zmluvný vzťah medzi stranami sporu je
podľa názoru súdu potrebné aplikovať zákon č. 278/1993 Zb. o správe majetku štátu, ktorý jednostranné
započítanie pohľadávky voči pohľadávke štátu nepripúšťa. Z uvedeného vyplýva, že pohľadávka
uplatňovaná žalovaným mala vzniknúť z iného právneho základu ako pohľadávka žalobcu, ktorá vznikla
titulom dlžného nájomného a platieb za služby spojené s užívaním nebytového priestoru. Žalovaný
v konaní samotný dôvod a výšku pohľadávky žalobcu nerozporoval, naopak žalobca pohľadávku
žalovaného neuznáva ani čo do dôvodu, ani výšky. Súd tak bude musieť vykonať dokazovanie za
účelom posúdenia dôvodnosti nároku žalovaného uplatneného vzájomnou žalobou, pričom pokiaľ by
tak urobil v konaní, predmetom ktorého bol nárok žalobcu, ktorý žalovaný nijak nepopieral, takýto postup
by súd považoval vo vzťahu k nároku žalobcu za nehospodárny a neefektívny. Na základe uvedených
skutočností súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na spojenie vecí, a preto vzájomnú žalobu
vylúčil na samostatné konanie.

25. Žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na pojednávaní dňa 06.09.2016 navrhol, aby
súd konanie prerušil do rozhodnutia o odvolaniach voči rozsudkom prvostupňového súdu vo veciach,
ktoré sú obdobné tomuto konaniu, to znamená, že spor vychádza z totožnej zmluvy pri rovnakých
účastníkoch z rovnakého právneho titulu, pričom ide len o dlžné nájomné z rôznych časových období.
Svoj návrh odôvodnil tým, že pokiaľ by súd rozhodol tak, ako sa to stalo v ostatných spomínaných
konaniach, nebol známy ešte názor krajského súdu, o ktorý by sa prvostupňový súd mohol pri svojom
rozhodovaní oprieť. Opäť by len nasledovalo odvolanie bez poznania názoru odvolacieho súdu.



26. Žalobca žiadal, aby súd návrh na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný, pričom poukázal na
zásady uvedené v úvodných článkoch C.s.p. s tým, že produkované dôkazy a právny názor odvolacieho
súdu sú záväzné len pre rozhodovanie súdu v tom ktorom konaní, a tak ani rozhodnutie odvolacieho
súdu v obdobných konaniach neprinesie záväzné stanovisko pre rozhodovanie v tomto konaní.

27. Súd prvej inštancie v rámci svojho odôvodnenia uviedol, že na súde prvej inštancie prebiehajú medzi
stranami sporu konania s obdobným predmetom (sp. zn. 21C/72/2014, 58C/290/2014, 15C/292/2014),
pričom žalobca žiadal prerušiť konanie do rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaniach proti rozsudkom
súdu prvej inštancie. Je pravdou, že predmetom týchto konaní je rovnako nárok vyplývajúci zo zmluvy o
nájme nebytových priestorov č. 1/2010 iba za iné časové obdobie. Súd je však oprávnený sám vyriešiť
otázku významnú pre konečné rozhodnutie, ktorá je zároveň predmetom iného konania pred súdom
alebo iným orgánom. Súd sa rovnako stotožňuje s názorom žalobcu, podľa ktorého názor odvolacieho
súdu bude záväzný pre súd prvej inštancie iba v konkrétnom spore, v ktorom bolo odvolanie podané.
Navyše argumenty žalovaného uvedené v odvolaní spočívali najmä v "svojvoľnej" interpretácii a aplikácii
príslušných ustanovení o započítaní pohľadávky žalovaného a jeho nároku na zaplatenie investícii,
ktorými malo dôjsť k zhodnoteniu predmetu nájmu. Uvedené sporné otázky budú predmetom konania o
vzájomnej žalobe žalovaného, ktorú súd vylúčil na samostatné konanie, a preto by nebolo hospodárne
a účelné, aby súd prerušoval konanie týkajúce sa dlžného nájomného, pričom žalovaný ani nepopieral
skutočnosť, že dlžné nájomné žalobcovi nezaplatil.

28. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.

29. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387
ods. 2 C.s.p.

30. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vylúčil
protižalobu žalovaného na samostatné konanie podľa § 147 ods. 4 C.s.p., nakoľko ako správne uviedol
súd prvej inštancie, neboli splnené podmienky sa spojenie veci.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 C. s. p. ako vecne správne potvrdil.

32. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1
C.s.p. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil napadnutý rozsudok a uznesenie súdu prvej
inštancie úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania priznáva v rozsahu 100%,. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 C.s.p.).

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,



e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).