Slovenská filharmónia


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/763/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214201038
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214201038.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek
senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Slovenská
republika v zastúpení správcu majetku štátu Slovenská filharmónia, Medená č. 3, Bratislava, IČO: 00 164
704, zastúpený JUDr. Milan Švec, advokát, Vajnorská č. 98/D, Bratislava, proti žalovanému: CASINOS
SLOVAKIA a.s., Bratislava, Miletičova č. 1, IČO:00 698 750, zastúpený JUDr. Elenou Ľalíkovou,
advokátkou, Podbrezovská č. 34, Bratislava, o zaplatenie 47.818,05 € s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 21C/72/2014-168 zo dňa 4. júna 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 47.818,05 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 18.312,61
€ od 21. 01. 2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 430,52 € od 29.
01. 2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 18.312,61 € od 22. 02.
2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.762,31 € od 22. 03. 2011 do
zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 2.869 € a trovy právneho zastúpenia vo výške
3.164,90 €, to všetko do 15 dní po právoplatnosti rozsudku.

1.1. Vychádzal zo zistenia, že na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 16.03. 2010
č. 1/2010 (ďalej len „Zmluva“) prenechal žalobca ako prenajímateľ žalovanému ako nájomníkovi do
užívania nebytový priestor o výmere celkom 948,84 m2. Účelom nájmu je prevádzkovanie kaviarne
a hazardných hier. Zmluvné strany sa dohodli na ročnom nájomnom vo výške 217.920,08 € vrátane
DPH, ktoré bude nájomca platiť v mesačných splátkach vo výške 18.160,-€ vrátane DPH. Nájomca je
tiež povinný uhrádzať prenajímateľovi preddavky na služby vo výške 460,53 € vrátane DPH mesačne.
Podľa bodu 1.2 článku I. zmluvy si nájomca zabezpečí na svoje náklady nové technológie EPS, EZS,
doplnenie VTZ, vrátane povrchových úprav priestorov a všetky ostatné stavebné a iné úpravy potrebné
k užívaniu predmetu nájmu na účel podľa tejto zmluvy. Nájomca sám zabezpečí na vlastné náklady
vybavenie povolenia na užívanie predmetnej časti stavby (kolaudáciu). Podľa bodu 7.7 článku VII zmluvy
je nájomca oprávnený vykonať stavebné úpravy na predmete nájmu na vlastné náklady bez možnosti
započítania proti nájomnému, alebo požadovania ich náhrady od prenajímateľa. Z dohody o platbách
na rok 2011 vyplýva, že nájomné vo výške 18.312,61 € (vrátane DPH) bolo splatné vždy k 20. dňu
príslušného mesiaca roku 2011. Žalovaný lisom zo dňa 21. 10. 2011 dal výpoveď z nájmu nebytového
priestoru, čo žalobca akceptoval a požiadal žalovaného o úhradu záväzkov z roku 2011 do 31. 12. 2011.
Z listu žalobcu zo dňa 07. 06. 2013 vyplýva, že žalovaný má voči žalobcovi pohľadávku v celkovej



výške 652.445,71 €. Táto pohľadávka pozostáva zo zostatkovej hodnoty stavebných úprav nebytových
priestorov v dôsledku čoho žalovaný uskutočnil jednostranný vzájomný zápočet pohľadávok vo výške
173.389,71 €. Vyzýva žalobcu na úhradu zostávajúcej časti pohľadávky vo výške 479.056 ,-€. Žalobca
popiera existenciu domnelej pohľadávky žalovaného, a to tak čo dôvodu ako aj výšky. Žalobca sa
nijako nezaviazal na úhradu vynaložených nákladov ani stavebných a rekonštrukčných prác. Naopak
v nájomnej zmluve je výslovne uvedené, že prípadné stavebné úpravy môže žalovaný zrealizovať
výlučne na vlastné náklady a naviac zmluvné strany sa dohodli, že ju nie je možné započítať proti
dlžnému nájomnému. Presné určenie a označenie pohľadávky žalobcu žalovaným považuje žalobca
za jej uznanie. Podľa § 6a ods. 8 zákona č. 278/93 Zb. o správe majetku štátu nie je možné započítať
jednostranným právnym úkonom pohľadávku voči pohľadávke štátu.

1.2. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 3 zákona č. 116/1990 Zb. o
nájme a podnájme nebytových priestorov ; § 667 ods. 1; § 559 ods. 2 zákona ; § 517 ods. 1 veta
prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žalobný nárok je čo do základu a
výšky v celom rozsahu dôvodný, keďže bola medzi stranami sporu riadne uzavretá Zmluva v ktorej
sa zaviazal žalobca prenechať žalovanému do užívania nebytový priestor a žalovaný sa zaviazal
uhrádzať žalobcovi dohodnuté nájomné a služby spojené s užívaním nebytového priestoru. Žalovaný
si svoju zmluvnú povinnosť riadne a včas neplnil v dôsledku čoho mu voči žalobcovi vznikol dlh
vo výške 173.389,71 €. Existenciu dlhu čo do základu a výšky v konaní nespochybnil ani samotný
žalovaný, a túto pohľadávku navyše uznal tým, že ju jednostranne započítal proti svojej (domnelej)
pohľadávke. Počas trvania nájomného vzťahu žalovaný ako nájomca vykonal na predmete nájmu
stavebné úpravy. Uvedené medzi účastníkmi konania sporné nebolo. Spornou zostala skutočnosť,
či má žalovaný voči žalobcovi pohľadávku pozostávajúcu zo zostatkovej hodnoty stavebných úprav
nebytových priestorov vo výške sumu 652.445,71 € a v prípade ak takáto pohľadávka existuje, či
je spôsobilá na započítanie s pohľadávkou žalobcu na dlžnom nájomnom. Súd prvej inštancie prijal
právny záver, že pokiaľ by aj bola preukázaná existencia pohľadávky žalovaného voči žalobcovi,
túto pohľadávku nie je v zmysle ustanovenia § 6a ods. 8 zákona č. 278/1993 Zb. o správe majetku
štátu možné započítať proti pohľadávke štátu a ak túto domnelú pohľadávku žalovaný jednostranne
započítal voči pohľadávke štátu, tento právny úkon je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatný. Súd prvej inštancie tiež prijal záver, že v zmluve bolo výslovne dohodnuté, že žalovaný
môže na predmete nájmu na vlastné náklady vykonať stavebné úpravy bez možnosti započítania proti
nájomnému alebo požadovania ich náhrady od žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že žalovanému bola
skutočnosť o nemožnosti započítania pohľadávky známa prinajmenšom počnúc dňom uzavretia zmluvy.
S poukazom na uvedené súd považuje obranu žalovaného v tomto smere za právne irelevantnú, keď ani
prípadná existencia pohľadávky žalovaného voči žalobcovi nie je dôvodom na neuhradenie vlastných
záväzkov z dôvodu jednostranného započítania pohľadávok. V závere súd prvej inštancie uviedol, že e
žalovaný ani nemá voči žalobcovi pohľadávku predstavujúcu nárok na zaplatenie zostatkovej hodnoty
stavebných úprav, ktoré vykonal na predmete nájmu, nakoľko v zmluve bolo výslovne dohodnuté, že
všetky stavebné a iné úpravy predmetu nájmu môže žalovaný ako nájomca uskutočňovať výlučne na
vlastné náklady bez možnosti požadovania ich náhrady od žalobcu. S poukazom na vyššie uvedené
súd prvej inštancie žalobcovi vyhovel v celom rozsahu a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť dlžnú
sumu nájomného vo výške 47.818,05 € s príslušenstvom, keďže existenciu a výšku pohľadávky s
príslušenstvom žalovaný nespochybnil.

1.3. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. a úspešnému
žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia právneho
zástupcu žalobcu vo výške 2.637,42 € + 20 % DPH, t. j. 3.164,90 € a za súdny poplatok vo výške 2.869,-
€.

2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalovaný vytýkajúc súdu prvej inštancie,
že vec nesprávne právne posúdil, nerešpektoval ust. § 118 ods. 2 O.s.p., je v rozpore s ust. § 1, § 117
O.s.p. a rozsudok nedostatočne odôvodnil. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný
nemá voči žalobcovi pohľadávku predstavujúcu nárok na zaplatenie zostatkovej hodnoty stavebných
úprav, ktoré vykonal na predmete nájmu, nakoľko bolo výslovne dohodnuté, že všetky stavebné a iné
úpravy predmetu nájmu môže žalovaný ako nájomca uskutočňovať výlučne na vlastné náklady bez
možnosti požadovania ich náhrady. Jednotlivé investície smerovali do vykurovania, vetrania sanity, silno
a slaboprúdovej inštalácie špecifického zariadenia dodaného výlučne pre dané nebytové priestory ako a
cena služby nevyhnutných na vykonanie uvedených stavebných prác. Žalovaný poukázal na rozsudok



NS súdu ČR sp. zn. 28Cdo 1222/2007, v ktorom sa konštatuje, že nemožno súhlasiť s námietkou, že
nájomca je nevyhnutne pri skončení nájmu povinný v súlade s ust. § 13 zák. č. 116/1990 Zb. odstrániť
všetky stavebné a iné úpravy, ktoré na predmete nájmu vykonal a to do všetkých dôsledkov. Táto
požiadavka bola nielen nelogická ale v rozpore s dobrými mravmi a odporovala by zmyslu samotného
ust. § 13 zák. č. 116/1990, pretože odstránenie by nutne viedlo k nezanedbateľnému poškodeniu
predmetu nájmu. Je nespochybniteľné, že prenajímaný objekt vo vlastníctve žalobcu bol počas trvania
nájomného vzťahu zhodnotený v dôsledku rozsiahlych investícii a je preto oprávnený požadovať od
žalobcu náhradu za uskutočnené stavebné a iné úpravy v rozsahu v akom došlo k zhodnoteniu predmetu
nájmu počas doby trvania nájomného vzťahu. Ďalej vytkol súdu prvej inštancie porušenie zásad
konania, predovšetkým nerešpektovaním ust. § 118 ods. 2 O.s.p., keď obsah zápisnice zo dňa 4. 6. 2016
nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie dôsledne postupoval podľa tohto ustanovenia. Táto
procesná vada postihuje konanie tak závažnou procesnou vadou, že v dôsledku nej došlo k porušeniu
ústavného práva na spravodlivý proces. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 4.6.2014 navrhol
ďalší dôkazný prostriedok, vypočuť žalovaného k predmetu konania k vykonaním investíciám, ako aj
k samotnému započítaniu, návrh, ktorý súd prvej inštancie zamietol a následne vyhlásil dokazovanie
za skončené. Súd prvej inštancie sa v zdôvodnení rozsudku obmedzil len na stručné konštatovanie,
že vykonanie ďalšieho dokazovania by bolo nehospodárne, v dôsledku čoho sa žalovaný domnieva, že
súd prvej inštancie svoju povinnosť riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok, náležite nerešpektoval,
čím odoprel účastníkom konania právo dozvedieť sa o príčinách jeho rozhodnutia. Súd sa teda musí
jasne vysporiadať s tým, že prečo niektoré dôkazy nepokladal za dôvodné. V dôsledku čoho navrhuje,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
alternatívne zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že ani jeden z dôvodov, ktorý
žalovaný vo svojom odvolaní uvádza, nie je dôvodom na zrušenie rozsudku prvej inštancie, odvolanie
je tendenčné, výlučne z cieľom oddialiť poskytnutie plnenia. Žalovaný nikdy nespochybnil pohľadávku
žalobu, čo do dôvodu ani čo do výšky, práve naopak, tým, že vykonal úkon smerujúci k započítaniu
pohľadávku žalobcu uznal. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil, že jednostranné započítanie
pohľadávky žalovaného voči pohľadávke štátu je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatné, keďže v zmysle § 6a ods. 8 zák. č. 278/1993 Zb. pohľadávku štátu nemožno započítať
jednostranným právnym úkonom. Jednostranný zápočet je neplatný nielen s poukazom na citovaného
ustanovenie, ale aj z dôvodu, že v zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 16.3.2010 bolo
medzi účastníkmi výslovne dohodnuté v bode 7.7 čl. VII nemožnosť započítania nákladov vynaložených
na vykonanie stavebných úprav proti nájomnému. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal náhradu trov odvolacieho konania.

4. V písomnom podaní žalovaného doručeného odvolaciemu súdu dňa 23.2.2015 došlo k modifikácii
obsahu podaného odvolania, v ktorom poukázal na účelové navyšovanie počtu konaní žalobcom, keď
jeden nárok o zaplatenie dlžného nájomného ku dňu skončenia nájmu rozdelil na 5 samostatných
konaní a preto navrhol odvolaciemu súdu spojenie spojenie konaní vedených na Krajskom súde v
Bratislave pod sp. zn. 9Co 763/2014, 2Co 90/2015 a 14Co 148/2015 . Zdôraznil, že kogentné ust. §
667 ods. 1 Občianskeho zákonníka výslovne priznáva nájomcovi po skončení nájmu a to aj vtedy, ak
nájomná zmluva to neupravuje alebo dokonca aj keď to nájomná zmluva výslovne vylučuje, právo na
zhodnotenie veci. Prvoinštančný súd nevzal do úvahy zmenu zák. č. 40/1964 zák. č. 509/1991 Zb., ktorá
nahradila § 97 ods. 1, ktorý nepripúšťal započítanie proti pohľadávke štátu to ani dohodou - § 581 ods.
1 Občianskeho zákonníka v ktorom sa už tento zákaz neobjavuje, z čoho logicky vyplýva, že platný a
účinný Občiansky zákonník pripúšťa jednostranné započítanie pohľadávky fyzickej a právnickej osoby
voči pohľadávke štátu. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy ani ust. § 1 ods. 2 zák. č. 278/1993 Zb.,
ktorý z pôsobnosti tohto zákona vylučuje záväzkovo právne vzťahy upravené v § 488 teda aj § 581 a
nasl. Občianskeho zákonníka a nevzal do úvahy ústavnoprávnu rovinu podľa čl. 20 ods. 1 čl. 47 ods. 3
v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy, čím nedôvodne potvrdil privilegované nerovnoprávne postavenie štátu
proti svojmu zmluvnému partnerovi. V závere poukázal na právnu zásadu „neminem laedere“ (neškodiť
druhému, či neobohacovať sa na úkor druhého), takže súd by nemal dovoliť, aby štát sa neobohatil za
to, že nebude musieť uhradiť zhodnotenie svojho majetku, ktoré vykonala žalovaná. Keďže ide o otázku
zásadného právneho významu navrhuje postup podľa § 238 ods. 3 O.s.p..



5. Žalobca k písomnému podaniu žalovaného uviedol, že dôvody, ktoré žalovaný uvádza sú tendenčné,
nemôžu byť právnym podkladom na zrušenie rozhodnutia resp. zamietnutie žaloby, preto opätovne
navrhuje potvrdenie prvoinštančného rozhodnutia.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu ( doručené odvolaciemu súdu dňa 5.10.2016 )
uviedol, že neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré inak boli predmetom konania pred okresným súdom, ale
ten sa s nimi nezaoberal iba preto, že zaujal chybnú právnu argumentáciu. Vzhľadom na to, že námietka
započítania má povahu procesnej obrany a bola uplatnená pred súdom prvej inštancie možno ju uplatniť
aj pred odvolacím súdom, pretože sa vylučuje iba vzájomná žaloba a nie kompenzačná námietka. Podľa
§ 147 ods. 2 C.s.p., keďže na krajskom súde sú už iné konania tých istých účastníkov a rovnakého
predmetu konania navrhol opätovne spojenie konaní v zmysle § 166 ods. 1 v spojení s § 378 ods.
1 C.s.p. a v tomto spojenom konaní, aby krajský súd vydal zrušujúce uznesenie s príkazom meritórne
posúdiť obranu žalovanej cez vznesenú kompenzačnú námietku.

7. Žalobca zaslal následné vyjadrenie ( doručené odvolaciemu súdu dňa 11.11.2016 ) , poukázal, že
dôvodom odvolania bolo v podstatne len neuznanie kompenzačnej námietky žalovaného týkajúcej sa
zhodnotenia predmetu nájmu. Doplnené podanie žalovaného obsahuje aj iné dôvody ako odvolanie,
čo je v rozpore s ust. § 365 ods. 3 C.s.p. Je právom žalobcom disponovať žalobou a domáhať sa v
súdnom konaní iba časti svojej pohľadávky a je vecou súdu, či konanie v zmysle § 166 ods. 1 C.s.p.
spojí alebo nie. Žalovaný opiera svoj nárok o ust. § 667 ods. 1 štvrtá veta Občianskeho zákonníka. V
súdenej veci žalovaný nie je oprávnený požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila
hodnota veci, nakoľko uvedené by bolo v rozpore zmluvných strán a to ustanovenie bodu 7.7 čl. VII
Zmluvy o nájme, keď poukázal nato, že ustanovenie § 667 ods. 1 štvrtá veta Občianskeho zákonníka
je ustanovením dispozitívnym a to s poukazom na prelomové rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28 Cdo
1222/2007. Prvoinštančný súd aj správne vyhodnotil vykonané dokazovanie, keď v zdôvodnení rozsudku
uviedol, že jednostranné započítanie pohľadávky voči pohľadávke štátu je v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatné. Zákon o správe majetku štátu podrobuje osobitnej úprave iba časť
majetku štátu a to vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére. Žalobca bol povinný pri prenechaní
priestorov do nájmu riadiť sa ustanovenia Zákona o správe majetku štátu, kedy ide o výkon činností
vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére podriadený režimu citovaného zákona. Postup podľa
čl. 144 ods. 2 Ústavy nebol potrebný, keď prvoinštančný súd nemal pochybnosti o aplikácii správneho
ustanovenia zákona ani o jeho výklade a nemal dôvod sa domnievať, že by dané ustanovenie malo byť
v rozpore s ústavou.

8. V reakcii žalovanej na vyjadrenie žalobcu ( doručené odvolaciemu súdu dňa 28.11.2016 ) žalovaná
uviedla, že podanie z 20.2.2015 nemôže byť v rozpore s § 365 C.s.p., lebo bolo urobené za platnosti a
účinnosti O.s.p., takže jeho účinky sú podľa § 470 ods. 2 C.s..p. zachované a naviac pre súd platí iura
novit curia. Ust. § 667 ods. 1 štvrtá veta Občianskeho zákonníka je ustanovenie kogentnej povahy a preň
platí zásada zákazu bezdôvodneného obohatenia ako všeobecný právny princíp uznávaný judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj princíp spravodlivosti.
9. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
platného a účinného od 1.7.2016 ( ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Odvolací súd rozhodol o procesnom návrh žalovaného v zmysle § 166 ods. 1 C.s.p. na spojenie
konaní vedených na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 9Co 763/2014, 2Co 90/2015 a 14Co
148/2015 Uznesením č.k. 9 Co 763/2014-235 zo dňa 19.12.2016 tak, že návrh na spojenie vecí zamietol,
keď predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.1.2017.

11. Odvolací súd následne s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec
v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím
súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie vzhľadom na
vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. opísaný v odseku
1.1. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie citované články Zmluvy
o nájme nebytových priestorov zo dňa 16.03. 2010 č. 1/2010 a ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb.



o nájme a podnájme nebytových priestorov zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu
47.818,05 € spolu s úrokom z omeškania v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka, ktorá suma
predstavuje časť z dlhu na nájomnom a službách spojených z užívaním predmetu nájmu v období od
20.11.2010 do 20.1.2012 a pozostáva z nezaplatenej istiny vo výške 18.312,26€ splatnej dňa 20.1.2011,
z nezaplatenej istiny 430,52 € splatnej 28. 01. 2011, z nezaplatenej istiny vo výške 18.312,26€ splatnej
dňa 20.2.2011 a z nezaplatenej istiny vo výške 10.762,31€ splatnej dňa 20.3.2011, keď medzi stranami
konania nebolo sporné, že žalovaný dohodnuté nájomné a preddavky za služby spojené s užívaním
predmetu nájmu za uvedené obdobie neplatil.

13. Spornou otázkou zostalo, či nedošlo k zániku záväzku jednostranným započítaním, keď žalovaný
tvrdil, že má voči žalobcovi pohľadávku v celkovej výške 652.445,71€, ktorá pohľadávka pozostáva zo
zostatkovej hodnoty stavebných úprav nebytových priestorov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
pokiaľ by aj bola preukázaná existencia pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, túto pohľadávku nie
je v zmysle ustanovenia § 6a ods. 8 zákona č. 278/1993 Zb. o správe majetku štátu možné započítať
proti pohľadávke štátu a tiež k záveru, že žalovaný ani nemá voči žalobcovi pohľadávku predstavujúcu
nárok na zaplatenie zostatkovej hodnoty stavebných úprav, ktoré vykonal na predmete nájmu, nakoľko v
zmluve bolo výslovne dohodnuté, že všetky stavebné a iné úpravy predmetu nájmu môže žalovaný ako
nájomca uskutočňovať výlučne na vlastné náklady bez možnosti požadovania ich náhrady od žalobcu.
Ako už bolo uvedené vyššie žalovaný práve tieto závery súdu prvej inštancie v odvolaní spochybňoval,
keď poukazoval na nesprávne právne posúdenie jeho započítacej námietky.

14. Odvolací súd sa nestotožňuje zo záverom súdu prvej inštancie v tom smere, že žalovaný nemá voči
žalobcovi žiadnu pohľadávku predstavujúcu nárok na zaplatenie zostatkovej hodnoty stavebných úprav,
ktoré vykonal na predmete nájmu, nakoľko v zmluve bolo výslovne dohodnuté, že všetky stavebné a
iné úpravy predmetu nájmu môže žalovaný ako nájomca uskutočňovať výlučne na vlastné náklady bez
možnosti požadovania ich náhrady od žalobcu.
14.1. Podľa bodu 7.7 článku VII zmluvy je nájomca oprávnený vykonať stavebné úpravy na predmete
nájmu na vlastné náklady bez možnosti započítania proti nájomnému, alebo požadovania ich náhrady
od prenajímateľa.

14.2. Podľa § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmeny na veci je nájomca oprávnený vykonávať len
so súhlasom prenajímateľa. Úhradu nákladov s tým spojených môže nájomca požadovať len v prípade,
že sa na to prenajímateľ zaviazal. Ak zmluva neurčuje inak, je oprávnený požadovať úhradu nákladov
až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku
užívania veci. Ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže
nájomca požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci.

14.3. Odvolací súd zastáva názor, že právo nájomcu podľa § 667 ods. 1 veta štvrtá Občianskeho
zákonníka je viazané na splnenie dvoch predpokladov. Prvým z nich sú zmeny na veci vykonané so
súhlasom prenajímateľa a druhým predpokladom je skončenia nájmu ako takého. Inak povedané, z
citovaného ustanovenia možno vyvodiť záver, že ak sa nájomca nedohodne do skončenia nájmu s
prenajímateľom inak, vznikne mu prvý deň po jeho skončení právo požadovať od prenajímateľa úhradu
nákladov vynaložených na zhodnotenie veci, ktoré boli vykonané s jeho súhlasom. Toto právo má
nájomca aj v prípade, že nájomná zmluva na to vôbec nepamätá, príp. ho dokonca vylučuje napr. je v
nájomnej zmluve výslovne stanovené, že stavebné úpravy prebiehajú výlučne na náklady nájomcu ako je
to uvedené v bode 7.7 článku VII Zmluvy . Výšku uvedenej náhrady nemožno, ale stotožňovať so sumou,
ktorú nájomca za zmeny skutočne vynaložil. Od prenajímateľa sa totiž nájomca môže odôvodnene
domáhať zaplatenia iba tohto, o čo sa v dôsledku vykonaných zmien zvýšila hodnota prenajatej veci.
hodnota prenajatej veci sa stanovuje nie ku dňu ukončenia zmien, ale ku dňu skočenia nájmu.

14.4. Žalobca vo svojom vyjadrení doručeným odvolaciemu súdu dňa 11.11.2016 trval na tom, že
žalovaný nie je oprávnený požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci,
nakoľko uvedené by bolo v rozpore zmluvných strán a to ustanovenie bodu 7.7 čl. VII Zmluvy o nájme,
keď poukázal nato, že ustanovenie § 667 ods. 1 štvrtá veta Občianskeho zákonníka je ustanovením
dispozitívnym a to s poukazom na prelomové rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28 Cdo 1222/2007. Odvolací
súd sa zo závermi uvedenými v tomto rozhodnutí nestotožňuje, keď poukazuje na novšiu judikatúru NS
ČR sp. zn. 26 Cdo 607/2011, 26 Cdo 3951/201, 28 Cdo 897/2008, odbornú literatúru ( I. Fekete :
Veľký komentár k Občianskemu zákonníku, 2 diel, Bratislava 2011) v ktorých rozhodnutiach, resp. v



literatúre je vyslovený totožný záver k akému dospel odvolací súd v odseku 14.3., t.j. že právo požadovať
protihodnotu má nájomca aj v prípade, že nájomná zmluva na to vôbec nepamätá, príp. ho dokonca
vylučuje, lebo v opačnom prípade by došlo k bezdôvodnému obohateniu jedného účastníka zmluvy -
prenajímateľa na úkor druhého účastníka zmluvy - nájomcu.

15. Bez ohľadu na vyššie uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, že k zániku dlhu žalovaného
nedošlo započítaním v zmysle § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka a to s poukazom na ustanovenie §
6a ods. 8 zákona č. 278/1993 Zb. o správe majetku štátu platného a účinného do 30.7.2012 ( t.j. v čase
skončenia nájmu) podľa ktorého pohľadávku štátu nemožno započítať jednostranným právnym úkonom.

15.1. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie svojvoľne interpretoval jednostrannú
započítaciu námietku, keď nevzal do úvahy ani ust. § 1 ods. 2 zákona č. 278/1993 Zb., ktorý z pôsobnosti
tohto zákona vylučuje záväzkovo právne vzťahy upravené v § 488 teda aj § 581 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že sa stotožňuje s názorom žalobcu, že Slovenská
filharmónia ako správca majetku štátu, konkrétne budovy Reduta, v ktorej sa predmet nájmu nachádzal,
bola povinná pri prenechaní priestorov do nájmu riadiť sa ustanoveniami zákona č. 278/1993 Zb., keďže
išlo o výkon činnosti vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére. V zmysle § 3 ods. 3 citovaného
zákona „ Majetok štátu, ktorý neslúži a ani v budúcnosti nebude slúžiť správcovi na plnenie úloh v
rámci predmetu jeho činnosti alebo v súvislosti s ním, sa považuje za prebytočný majetok štátu. Správca
je povinný s prebytočným majetkom štátu naložiť bez zbytočného odkladu, účelne a s maximálnou
hospodárnosťou v súlade s týmto zákonom a osobitnými predpismi.“ Jednou z možností je prenechanie
prebytočného majetku do nájmu nájomcovi nájomnou zmluvou a celý tento proces sa riadi citovaným
zákonom č. 278/1993 Zb. čo vyplýva priamo z Preambuly Zmluvy , zo Súhlasu Ministerstva financií
zo dňa 12.5.2010. č. MF/15091/2010-82 ( č.l. 24 spisu ) a preto je zrejmé, že ide o výkon činnosti
regulovaný zákonom o správe majetku štátu.

15.2. Právne irelevantná je aj námietka žalovaného, že ustanovenie § 6a už nie je súčasťou zákona
č. 278/1993 Z.z. a preto rozhodovanie odvolacieho súdu nebude môcť byť predmetom úvah. Odvolací
súd zastáva názor, že súd je povinný vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení úkon započítania
posudzovať podľa zákona účinného v čase, keď bol úkon vykonaný, t. j. v čase zápočtu bol tento zápočet
citovaným ustanovením zakázaný. Navyše zákon č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a
doplnení niektorých zákonov účinný od 1.1.2015, v ustanovení § 8 jasne hovorí o možnosti započítania
voči pohľadávke štátu výlučne dohodou, keď jednostranný zápočet je zakázaný stále. Práve citovaný
zákon vypustil ust. § 6a zák. č. 278/93 Z.z., nakoľko právna úprava pohľadávok štátu sa presunula do
samostatného zákona.

16. Ak teda súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť
žalobcovi sumu 47.818,05 € spolu príslušenstvom, keď dospel k záveru, že pohľadávka žalobcu
nezanikla započítaním rozhodol vecne správne a odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o trovách konania, o ktorých
prvostupňový súd správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p..

17. K námietke žalovaného, že mu bolo a postupom súdu prvej inštancie porušené ústavné právo na
spravodlivý proces a súdnu ochranu z dôvodu nerešpektovanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p.
odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 118 ods. 2 O.s.p. ukladá súdu povinnosť oboznámiť účastníkov
konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s
predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú.
Je potrebné prisvedčiť žalovanému, že obsah zápisníc nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie
postupoval podľa § 118 ods. 2 O.s.p. Napriek tomu, že procesný postup ktorý nerešpektuje § 118 ods. 2
O.s.p. nemožno považovať za správny, toto porušenie nemá žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia
účastníka občianskeho súdneho konania z jeho procesných oprávnení, ktoré mu procesný poriadok
priznáva (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 6 Cdo 134/2010 a 4 Cdo 167/2012), v dôsledku čoho
táto námietka nebola spôsobilá privodiť na vec iný náhľad.

18. Žalovaný v odvolaní žiadal v prípade ak odvolací súd potvrdí napadnutý rozsudok, aby odvolací
súd pripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.



18.1. S poukazom na vyššie citované ustanovenia ustanovenie § 470 ods. 1 C.s.p. platí tento
zákon, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2016, aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti, zákonodarca teda ustanovil tzv. okamžitú aplikabilitu Civilného sporového poriadku aj na
už prebiehajúce konania. Prípustnosť dovolania je v Civilnom sporovom poriadku upravená zásadne
odlišne od právnej úpravy v Občianskom súdom poriadku účinnom do 30.6.2016. V § 419 a nasl. C.s.p.
sú vymedzené podmienky, za splnenia ktorých je prípustné dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu. Civilný sporový poriadok neumožňuje odvolaciemu súdu rozhodnúť o žiadosti strany konania
týkajúcej sa prípustnosti dovolania proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku tak, ako to bolo ustanovené
v § 238 ods. 3 O.s.p., keď inštitút pripustenia dovolania podľa tohto ustanovenia nemá ekvivalent v
Civilnom sporovom poriadku a prípustnosť dovolania proti tomuto rozsudku sa riadi výlučne kritériami
uvedenými v § 419 a nasl. C.s.p..

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalobca v odvolacom konaní plný úspech a vznikol
mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262
ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).



Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).