Slovenská národná galéria


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/248/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312208463
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1312208463.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov
JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcu: Slovenská národná galéria, Riečna
1, Bratislava, IČO: 164 712, zastúpeného Petkov & company s.r.o., Na vŕšku 12, Bratislava, proti
žalovanej: O. B.V., O. XX, N., zastúpenej advokátkou Mgr. Romanou Paliderovou, Jégeho 19, Bratislava,
o zaplatenie 3.004 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
III č.k. 10C/204/2012-342, zo dňa 27.2.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie 3.004 eur s príslušenstvom
a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobou
podanou na súde 2.7.2012 sa žalobca ako zamestnávateľ domáhal voči žalovanej ako zamestnankyni
vydania bezdôvodného obohatenia 3.004 eur s príslušenstvom podľa § 222 Zákonníka práce, o ktorú
sumu sa žalovaná obohatila na úkor žalobcu tým, že žalovaná, ktorá pracovala u žalobcu ako mzdová
účtovníčka si pri spracovaní a likvidácii svojho platu za december 2010 neoprávnene poskytla odmenu
3.004 eur, ktorá jej bola následne vyplatená v riadnom výplatnom termíne v januári 2011.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
ozrejmil, že § 222 ods. 6 Zákonníka práce predstavuje špeciálnu právnu úpravu vydania bezdôvodného
obohatenia, získaného prijatím peňažného plnenia zamestnancom za splnenia dvoch zákonných
predpokladov, a to: a) dobromyseľnosť zamestnanca, ktorú musí preukázať zamestnávateľ, b) výlučná
aplikácia objektívnej trojročnej premlčacej lehoty plynúcej od momentu vyplatenia peňažného plnenia
zamestnancovi. Vo vzťahu ku kritériu dobromyseľnosti zamestnanca pri povinnosti vydať bezdôvodné
obohatenie získané z neplatného právneho úkonu je navyše nevyhnutné prihliadať na príčiny neplatnosti
právneho úkonu, pretože v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnanec neplatnosť nevyvolal
sám, nemôže mu byť neplatnosť právneho úkonu na ujmu.

4. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že úspešné domáhanie sa vydania
bezdôvodného obohatenia vo forme neprávom vyplatených súm zamestnancovi je vo vzťahu k
obohatenému zamestnancovi viazané na to, že zamestnávateľ musí preukázať, že zamestnanec vedel
alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené
(nedobromyseľnosť zamestnanca) a pokiaľ došlo k ich vyplateniu na základe neplatného právneho
úkonu, zamestnávateľ musí preukázať, že túto neplatnosť spôsobil resp. vyvolal sám zamestnanec.



5. V danom prípade sa žalobca domáha voči žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 222
Zákonníka práce, získaného vyplatením odmeny na základe neplatného právneho úkonu - sporného
poverenia udeleného Ing. Müllerovej na zastupovanie generálnej riaditeľky počas dovolenky. Zdôraznil,
že v zmysle cit. ustanovení Zákonníka práce zaťažuje dôkazné bremeno zamestnávateľa, ktorý je
povinný preukázať, že žalovaná vedela, alebo z okolností musela predpokladať, že jej vyplatená suma
nepatrí, tzn. že nekonala pri prijatí plnenia dobromyseľne a že neplatnosť tohto právneho úkonu zavinila
žalovaná. Zo skutkových okolností zistených súdom prvej inštancie mu z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobca nepreukázal že by žalovaná vedela alebo musela z okolností predpokladať, že
jej vyplatená suma bola nesprávne určená, príp. omylom vyplatená a že jej nepatrí. Žalobcovi ako
zamestnávateľovi sa dôkazne nepodarilo preukázať, že žalovaná pri prijatí odmeny, ktorú podľa názoru
žalobcu mala prijať bez právneho dôvodu, nebola dobromyseľná (§ 222 ods. 6 Zákonníka práce).

6. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaná, zamestnaná u žalobcu v rozhodnom čase na pozícii
personalista - účtovník, prijala odmeny na základe rozdelenia finančných prostriedkov poskytnutých ku
koncu roku 2010 z rozpočtovej kapitoly zriaďovateľa za takých okolností, že ako priama podriadená L..
Š. a v druhom stupni L.. O.ej, bola povinná rešpektovať ich príkazy, nekonala svojvoľne ani pri určení
výšky odmeny (čo obe svedkyne potvrdili) a ani pri jej zúčtovaní, keď nebolo sporným, že odmeny boli
vyplatené všetkým zamestnancom žalobcu. Kritérium určenia ich výšky nebol síce v konaní jednoznačne
objasnený, avšak túto okolnosť mal preukázať predovšetkým žalobca. Pokiaľ v prípade žalovanej boli
odmeny vo vyššej výške ako u väčšiny zamestnancov žalobcu, žalovaná a aj jej nadriadené túto okolnosť
odôvodňovali práve tým, že museli spracovať celú mzdovú a účtovnú agendu týkajúcu sa vyplatenia
odmien práve v čase vianočných sviatkov, tzn. nečerpali dovolenku a pracovali aj nad rámec pracovného
času, pričom toto nebolo medzi stranami sporné a podporoval to aj záznam z porady z januára 2011,
kde generálna riaditeľka ďakovala všetkým trom zamestnankyniam práve za túto pracovnú činnosť.

7. Súd prvej inštancie skonštatoval, že argument žalobcu opierajúci sa o zákonné ustanovenie, ohľadom
možnosti vyčerpať prostriedky až do konca februára 2011 (tzn. nasledujúceho roku po tom, ako boli
poskytnuté) bol síce nesporný, avšak túto možnosť evidentne nemienil žalobca využiť; z pokynov
zriaďovateľa vyplývalo, že je potrebné financie vyčerpať do 31.12.2010 a aj z výpovede generálnej
riaditeľky v tomto konaní a aj v súvisiacich konaniach bolo zrejmé, že snahou bolo odmeny vyplatiť
zamestnancom čo najskôr, ako to bude možné a zúčtovať ich bolo potrebné do konca roka 2010.
Považoval ďalej za pravdepodobné, že túto okolnosť o možnosti čerpať prostriedky až do konca
februára 2011 v tom čase ani generálna riaditeľka a ani L.. O.U., resp. žalovaná nevedeli a vychádzali
z predpokladu, že je potrebné odmeny urýchlene vyplatiť do konca roka 2010. Navyše v rozmedzí
pár dní bolo potrebné požiadať zriaďovateľa o navýšenie prostriedkov na úhradu odvodov v súvislosti
s vyplatením odmien. Súd prvej inštancie bol názoru, že uvedené kroky sa realizovali s vedomím
generálnej riaditeľky, ktorá vedela o poskytnutí financií a o ich spracovaní („rozdelení“) na odmeny, resp.
s vedomím, že rozdelenie odmien zabezpečovala L.. O. a na základe jej pokynov L.. Š. a žalovaná,
nakoľko generálna riaditeľka v tom čase čerpala dovolenku. Pokiaľ danú situáciu vyhodnotila tak, že nie
je potrebné, aby v tom čase sa sama podieľala, resp. kontrolovala celý proces, ako jej to navyše ukladá
Pracovný poriadok, mal za to, že žalobca nemôže prenášať zodpovednosť vedúceho zamestnanca,
ktorým je generálny riaditeľ SNG v celom rozsahu na podriadených.

8. Súd prvej inštancie považoval za nepochybné, že ani po návrate z dovolenky ani neskôr, generálna
riaditeľka nezistila akékoľvek pochybenia a svojvoľné konanie pri vyplatení odmien, čo výrazne
spochybňuje jej tvrdenie o tom, že nedala pokyn na ich vyplatenie práve v tej výške ako boli vyplatené
a aj jej ďalšie, navyše viac krát zmenené tvrdenia, resp. značne nepresné tvrdenia o tom, ako vlastne
konkrétne znel jej ústny pokyn v súvislosti s vyplatením odmien. Súd prvej inštancie vzhľadom ku
konkrétnym skutkovým okolnostiam vyvodil, že žalobca nepreukázal, že žalovaná konala svojvoľne,
nebola pri prijatí plnenia z titulu odmien dobromyseľná a napokon, že by žalovaná spôsobila neplatnosť
právneho úkonu, v dôsledku ktorého sa mala údajne bezdôvodne obohatiť na jeho úkor. Poukázal
na to, že pokiaľ by aj poverenie na zastupovanie bolo neplatným právnym úkonom pre rozpor s
čl. V Pracovného poriadku, túto neplatnosť žalovaná nespôsobila sama a preto jej nemôže byť na
ujmu; žalobca tiež nepreukázal, že žalovaná vedela, že by pri udelení poverenia malo ísť o neplatný
právny úkon. Samotná skutočnosť, že žalovaná mala poznať a byť oboznámená tak, ako všetci ostaní
zamestnanci s Pracovným poriadkom, za daných okolností takýmto dôkazom nie je. Za nezanedbateľnú
okolnosť v tejto súvislosti považoval práve to, že žalobca vyzval žalovanú na vydanie bezdôvodného
obohatenia až 1.6.2012, tzn. viac ako 16 mesiacov odo dňa jej vyplatenia a to až na základe zistení



kontrolného orgánu zriaďovateľa; navyše po tom, čo sa žalovaná v apríli 2012 domáhala na súde voči
žalobcovi zaplatenia 3.747 eur s príslušenstvom titulom nevyplatených osobných príplatkov (konanie na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 6Cpr/2/2012). Poukázal tiež na to, že v tomto konaní žalobca
v postavení žalovaného v rámci obrany okrem iného uvádzal, že žalovanej bola v mesiaci december
2010 vyplatená odmena vo výške 3.004 euro ako kompenzácia odobraných osobných príplatkov za rok
2010 a žiadal to zohľadniť práve z dôvodu, že žalovanej boli na určitý čas odobraté osobné príplatky
(vyjadrenie na pojednávaniach 2.l0.2012 a 30.10.2012).

9. Súd prvej inštancie tak mal z vykonaného dokazovania za nepochybne preukázané, že generálna
riaditeľka O.. G. ako štatutárny orgán žalobcu, požiadala (list zo dňa 19.8.2010) zriaďovateľa o pridelenie
príspevku na mzdy, platy, služobné vyrovnanie a ostatné osobné výdavky a mala vedomosť, že
zriaďovateľ žiadosť akceptoval a požadované navýšenie poskytol. Nakoľko v čase, keď Ministerstvo
kultúry SR oznámilo zvýšenie záväzných ukazovateľov štátneho rozpočtu (27.12.2010 - 31.12.2010,
kedy boli vyhotovené návrhy na vyplatenie odmeny), generálna riaditeľka čerpala plánovanú dovolenku,
aj z vykonaného dokazovania podľa názoru súdu prvej inštancie je nepochybné a zrejmé, že okrem
poverenia na zastupovanie počas dovolenky, ktoré neobsahovalo žiadne výslovné obmedzenie,
písomné poverenie bolo podporené aj ústnym pokynom generálnej riaditeľky žalobcu vo vzťahu k L..
O. v tom, že má zabezpečiť celú agendu ohľadom vyplatenia odmien, vrátane výpočtu ich výšky a
vypracovania návrhových listov. Podľa názoru súdu prvej inštancie aj pokiaľ by bol uvedený pokyn v
rozpore s Pracovným poriadkom žalobcu a nebol dodržaný postup podľa internej Smernice žalobcu,
nemôže takto vykonaný úkon byť na ťarchu žalovanej ako zamestnankyne a zakladať bezdôvodné
obohatenie. Posúdenie miery zodpovednosti u nadriadených žalovanej (tzn. priamej nadriadenej L.. Š.,
riaditeľky ekonomického úseku L.. O. a v konečnom dôsledku generálnej riaditeľky O.. G.), je vecou
súvisiacich konaní a nemá vplyv na uvedené závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej. K
okolnosti viacerých verzií Návrhu na vyplatenie odmien, keď žalovaná a svedkyne tvrdili, že návrh
obsahoval tak výšku ako aj podpisy oboch nadriadených žalovanej (L.. Š. V. S.. L.. O.) a žalobca, že
neobsahoval ani výšku a ani návrh nadriadenej (L.. Š.), ktorú okolnosť vytkol aj kontrolný orgán, súd prvej
inštancie uzatvoril, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že žalovaná konala svojvoľne a je zrejmé, že
kontrolór vychádzal z tých podkladov, ktoré mu boli pri kontrole v novembri 2011 až marci 2012 žalobcom
predložené, čo však nepreukazuje, že by pri zúčtovaní odmeny žalovaná v danom čase nevychádzala
z návrhu, kde boli výška odmeny a aj podpisy oboch nadriadených uvedené.

10. Na uvedenom základe súd prvej inštancie z dôvodu, že žalobca ktorého zaťažuje dôkazné bremeno
nepreukázal, že žalovaná vedela, alebo z okolnosti musela predpokladať, že jej vyplatená suma bola
nesprávne určená, prípadne omylom vyplatená a že jej nepatrí, tzn. nepreukázal, že by nebola pri prijatí
odmeny dobromyseľná (§ 222 ods. 6 Zákonníka práce) a ani to, že by neplatnosť právneho úkonu
(poverenia udeleného L.. O. na zastupovanie generálnej riaditeľky počas dovolenky), resp. návrhu na
vyplatenie odmeny, na základe ktorého mala majetkový prospech (odmenu) získať zavinila žalovaná,
resp. jej bolo známe, že ide o neplatné poverenie alebo neplatný návrh na vyplatenie odmeny (§ 17
ods. 3 Zákonníka práce) nemal za preukázané, že žalovaná sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu
a preto v zmysle § 4 ods. 1 písm. t), ods. 4, § 20 ods. 1,ods. 2, § 29 ods. 1, ods. 4 zákona č. 553/2003
Z.z., § 222 ods. 1, ods. 2, ods. 6, § 15, § 17 ods. 3 Zákonníka práce žalobu zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 a žalovanej ako plne úspešnej strane sporu priznal
nárok na náhradu trov konania.

11. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie podľa § 365 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) C.s.p.
a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným
zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno
konštatovať, že v ňom namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil rozsah poverenia svedkyne
O.j vyplývajúce pre ňu z poverenia na zastupovanie zo dňa 10.12.2010, ktoré jej udelila generálna
riaditeľka (štatutárny orgán žalobcu) žalobcu; nesprávne vyhodnotil povahu návrhu na vyplatenie
odmeny; nesprávne vyhodnotil otázku (ne)dobromyseľnosti žalovanej o tom, že jej odmeny (vyplatená
suma) nepatria, resp. že ide o sumy nesprávne určené; nevzal dostatočný zreteľ na námietky žalobcu
o tom, že súdom vypočuté sú nedôveryhodné a následne nevzal do úvahy ani iné, s tým súvisiace
námietky žalobcu uplatnené v konaní; dôsledkom opísaných skutočností následne nesprávne dospel k
záveru o nedôvodnosti žaloby.



12. Namietal, že žalovaná mala a mohla vedieť, že ak generálna riaditeľka udelila na čas svojej
neprítomnosti poverenie na zastupovanie svedkyni O., toto poverenie je obmedzené, a v súlade s čl. V.
Pracovného poriadku sa nevzťahuje na (všetky a akékoľvek) platové otázky zamestnancov, pretože o
týchto je oprávnený konať výlučne generálny riaditeľ osobne. Za nepatričné a rozporné so skutočným
stavom považoval vyjadrenie žalovanej (bod 9 odôvodnenia rozsudku) o tom, že svedkyňa O. v plnom
rozsahu zastupovala generálnu riaditeľku. Bol názoru, že toto vyjadrenie svedčí o tom, že žalovaná
nerešpektovala, príp. z vlastnej viny nedostatočne poznala právne predpisy a interné predpisy žalobcu,
ktorých znalosť bola pre riadny výkon jej práce nevyhnutnosťou. S prihliadnutím na čl. V. Pracovného
poriadku je možné dospieť k jedinému záveru a síce, že svedkyňa O. bola generálnou riaditeľkou žalobcu
poverená zastupovaním, ale rozsah poverenia bol obmedzený a nevzťahoval sa na žiadne platové
otázky zamestnancov, a teda sa nevzťahoval ani na udelenie súhlasu poverenej svedkyne na vyplatenie
odmien. Žalovaná s prihliadnutím na § 81 písm. c) Zákonníka práce ako aj na čl. V. Pracovného poriadku,
s ktorým bola riadne oboznámená, si mala a mohla byť uvedenej skutočnosti vedomá.

13. Brojil, že ak si žalovaná ako mzdová účtovníčka (v ktorej pracovnej náplni bolo okrem iného
aj „likvidácia miezd“) vyplatila odmeny, pričom videla a vedela, že súhlas na vyplatenie odmeny
„nepodpísala“ k tomu oprávnená osoba (generálna riaditeľka), ale svedkyňa O., tak zároveň mala
a mohla vedieť, že ide o sumu nesprávne určenú (určenú nesprávnou, k tomu nepovolanou a
neoprávnenou osobou); a teda si mala byť zároveň vedomá toho, že v prípade vyplatenia si peňažných
prostriedkov pôjde o plnenie bez právneho dôvodu a teda o bezdôvodné obohatenie. Mal za to, že u
žalovanej je splnený predpoklad, že vedela (mala a mohla vedieť), že v prípade jej návrhu na poskytnutie
odmeny neexistuje právny dôvod na vyplatenie odmeny, ktorým v tomto prípade je schválenie návrhu
oprávnenou osobou, pričom jediným oprávneným subjektom, ktorý bol oprávnený návrh na poskytnutie
odmeny schváliť (resp. rozhodnúť o vzniku nároku na odmenu), je výlučne generálny riaditeľ žalobcu.
Zároveň, vzhľadom na pracovné zaradenie žalovanej (mzdová účtovníčka) bol názoru, že je potrebné
predpokladať, že je oboznámená, pozná a vie správne aplikovať predpisy, vzťahujúce sa k ňou
vykonávanej práci. Ich prípadnú neznalosť nemožno zamestnancovi (žalovanej) ospravedlniť.

14. Vyčítal súdu prvej inštancie, že nesprávne vyložil čl. V. Pracovného poriadku nielen vo vzťahu k
jeho jazykovému vyjadreniu, ale aj vo vzťahu k jeho účelu a to neprípustne reštriktívnym spôsobom.
Ak totiž z čl. V. Pracovného poriadku vyplýva, že poverenie na zastupovanie generálnej riaditeľky sa
netýka organizačných a platových otázok, tak je jasné, že sa poverenie netýka žiadnych platových
otázok, a teda že sa nemôže týkať ani rozhodovania vo veciach fakultatívnych zložiek platu (odmien).
Na rozdiel od súdu prvej inštancie vyslovil presvedčenie, že nebolo potrebné aby v Pracovnom poriadku
presne vymedzil, ktoré konkrétne „platové otázky“ pod obmedzenie poverenia spadajú, pretože ak je
všeobecne dané, že obmedzenie sa týka platových otázok, tak je zároveň jasné, že sa toto obmedzenie
týka všetkých a akýchkoľvek platových otázok, bez potreby ich výslovnej špecifikácie.

15. Poukázal na to, že súd prvej inštancie tiež nesprávne posúdil povahu návrhu na vyplatenie odmeny
žalovanej, keď vychádzal z toho, že návrh na vyplatenie odmeny je úkonom, ktorý mal založiť nárok
žalovanej na vyplatenie odmeny. Zdôraznil, že podľa skutkových zistení súdu (bod 17. a 18. odôvodnenia
rozsudku), v návrhu na vyplatenie odmeny žalovanej z 30.12.2010, predloženého žalobcom (čl. 22,
194, 204) nie je uvedená ani konkrétna výška navrhovanej odmeny a ani jej zdôvodnenie. Na návrhu
je uvedená generálna riaditeľka O.. G. a podpis je v zastúpení L.. O.. Z návrhu na vyplatenie odmeny
žalovanej z 30.12.2010, predloženého žalovanou (čl. 83) vyplýva, že výška navrhovanej odmeny bola u
žalovanej 3.004 euro, ktorú navrhla jej priama nadriadená L.. Š. a túto odmenu mala schváliť riaditeľka
úseku (ekonomického) L.. O., obe na návrhu podpísané, pričom nebolo uvedené zdôvodnenie návrhu
odmeny a jej výšky. Bol názoru, že z oboch listinných dôkazov vyplýva, že neboli splnené podmienky
na vznik nároku na vyplatenie odmeny žalovanej zo strany žalobcu; uvedené platí či už s poukazom na
§ 20 zákona č. 553/2003 Z.z. (v znení účinnom ku dňu 31.12.2010), či na čl. V. Pracovného poriadku.
Ozrejmil, že pre nenárokovateľnú zložku mzdy je charakteristická jej fakultatívna povaha, ktorú táto
zložka stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi. V takomto prípade má také
rozhodnutie zamestnávateľa konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ uvedené rozhodnutie prijme alebo
neprijme a aký bude mať prípadné rozhodnutie obsah, záleží v prípade fakultatívnej zložky mzdy výlučne
na úvahe zamestnávateľa (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 31/2009 zo
dňa 27.5.2010). Zdôraznil, že v oboch listinách (návrhoch na vyplatenie odmeny predložených či už
žalobcom alebo žalovaným) súhlas s poskytnutím odmeny (alebo inými slovami „rozhodnutie o priznaní
odmeny“) urobila neoprávnená osoba (osoba odlišná od generálneho riaditeľa, ktorý jediný mohol v



zmysle čl. V. Pracovného poriadku svojim rozhodnutím priznať žalovanej odmeny - svedkyňa O.Ü., ktorá
svojim konaním prekročila poverenie, ktoré jej bolo udelené.

16. Keďže súhlas s návrhom na vyplatenie odmeny (rozhodnutie o priznaní odmeny) urobila
neoprávnená osoba, žalobca nie je takýmto rozhodnutím viazaný, pretože nejde o „rozhodnutie
zamestnávateľa“ ale o svojvoľné rozhodnutie neoprávneného zamestnanca; takéto rozhodnutie
nenadobudlo ani svoje konštitutívne účinky vo vzťahu k žalovanej ako zamestnancovi (nevznikol jej
nárok na zaplatenie odmeny) a akékoľvek plnenie, ktoré si vyplatila na základe takéhoto rozhodnutia
je plnením bez právneho dôvodu, keďže dôvod, ktorý mal nárok založiť (rozhodnutie zamestnávateľa,
konajúceho prostredníctvom generálnej riaditeľky podľa čl. V. Pracovného poriadku) absentuje.
Akcentoval, že dôvodom na vyplatenie odmeny žalovanej nie je samotný návrh na vyplatenie odmeny,
ako sa nesprávne domnieva súd prvej inštancie, ale až rozhodnutie zamestnávateľa, ktorého existencia
nebola v konaní zo strany žalovanej preukázaná. V konaní bolo naopak preukázané, že odmenu
schválila svedkyňa O.U., ktorá ale na taký úkon (s prihliadnutím na čl. V Pracovného poriadku) nebola
oprávnená.

17. Vytýkal súdu prvej inštancie, že pochybil aj v tom, že za dôveryhodné svedkyne považoval p.
O. V. A.. Š. a na druhej strane nevzal dostatočný zreteľ na námietky žalobcu, vzťahujúce sa k
dôveryhodnosti týchto svedkýň. Dôveryhodnosť svedkýň Ing. Š. V. L.. O. namietal z dôvodu, že obe sú
zároveň stranami v ďalších súvisiacich súdnych konaniach v ktorých ich zastupuje rovnaká advokátka
a navzájom si dosvedčujú skutočnosti, pričom majú objektívne možnosť navzájom komunikovať o
sporných veciach. Existenciu vzájomných súdnych sporov so žalobcom samotné svedkyne vo svojich
výpovediach potvrdili. Poukazoval na skutočnosť, že svedkyne nevedeli jednoznačne uviesť aké kritéria,
resp. metóda boli použité pri stanovení konkrétnej výšky odmien, keď zo mzdových podkladov je zrejmé,
že v niektorých prípadoch boli zamestnancom vyplatené odmeny v nízkych sumách (300 - 500 eur a
menej) a naproti tomu u žalovanej bola odmena vo výške 3.004 euro a u svedkýň v prípade Ing. O.
vo výške 4.575 eur a Ing. Š. 2.875 eur. Nepovažoval preto za pravdivé, že všetci zamestnanci mali
vyplatené odmeny rovnakým násobkom. Popieral tvrdenie svedkýň, že by generálna riaditeľka Mgr. G.
dala pokyn svedkyni O.U. na vyplatenie odmien v takejto výške, pričom táto pochybnosť vyplýva aj z
toho, že svedkyne si nepamätali, akým kľúčom mali byť predmetné odmeny podľa údajného pokynu
generálnej riaditeľky vypočítané, a to napriek tomu, že svedkyňa Š. výslovne uviedla, že si pamätá na
pokyn generálnej riaditeľky žalobcu na vyplatenie odmien. Následne však už tá istá svedkyňa nevedela
presne uviesť, čo bolo obsahom pokynu. Rovnako i svedkyňa O.Ü., ktorá je v čase svojej svedeckej
výpovede v neprávoplatne skončených sporoch so žalobcom uviedla, že generálna riaditeľka jej dala
pokyn, v zmysle ktorého mohla sama, podľa svojho uváženia rozhodnúť o výške odmien. Poukázal na
to, že sú to práve svedkyne O. V. Š.D. a rovnako žalovaná, komu boli vyplatené (v čase neprítomnosti
generálnej riaditeľky) najvyššie odmeny. Ak totiž svedkyňa O. v súčinnosti so svojimi podriadenými (Š. V.
B.) si takýmto spôsobom nezákonne povyplácali odmeny (pričom o nezákonnosti mali a mohli, vzhľadom
na svoje pracovné zaradenie u žalobcu, vedieť), je len samozrejmé, že si navzájom budú „kryť“ chrbát.
Mal za to, že súd prvej inštancie tak nezákonne a svojvoľne vyhodnotil dôkazy vykonané v rámci súdneho
konania, čím následne dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktorých dôsledkom je aj nesprávne
právne posúdenie merita veci; takýto stav považuje za neakceptovateľný a neprípustný.

18. Poukazoval ďalej na to, že odmeny boli vyplatené k výplatnému termínu 10.1.2011 a generálna
riaditeľka sa vrátila z dovolenky 11.1.2011, kedy na porade vedenia ďakovala ekonomickému úseku za
to, že boli spracované zadané úlohy, a preto možno vyvodiť pochybnosť o tom, že generálna riaditeľka
mala vedomosť o konaní žalovanej a aj svedkýň v súvislosti s vyplatením odmien. Zo zápisnice z porady
zo dňa 11.1.2011 vyplýva jedine tá skutočnosť, že generálna riaditeľka poďakovala úseku ekonomiky
za zvládnutie „zadaných“ úloh. Nemal za zrejmé, ako súd prvej inštancie mohol na základe vyššie
spomenutých dôkazov dospieť k tak zásadným skutkovým zisteniam, ako je existencia ústneho pokynu
generálnej riaditeľky na vyplatenie odmien, či vedomosť generálnej riaditeľky o súhlase danom L.. O. na
vyplatenie odmien. Naopak generálna riaditeľka uviedla, že svedkyňu poverila iba prípravou podkladov,
potrebných na rozhodovanie o priznaní odmien (návrhových listov) pretože zároveň, ako vyplynulo z
výpovede generálnej riaditeľky žalobcu: „Proces priznávania odmien u žalobcu generálna riaditeľka
popísala tak, že návrh na odmenu podáva priamy nadriadeného toho ktorého zamestnanca a konečné
rozhodnutie je vždy na generálnom riaditeľovi.“ Nehovoriac o tom, že súd vôbec nezohľadnil tú možnosť,
že o konaní žalovanej a jej nadriadených (svedkýň O.Ü. V. Š.) s poukazom na vyššie uvedené, generálna
riaditeľka nemusela mať vôbec vedomosť (keďže čerpala dovolenku do 10.1.2011 a do práce nastúpila



práve v deň porady, t.j. 11.1.2011 - deň po tom čo si žalovaná vyplatila sporné odmeny), a že generálna
riaditeľka v rámci porady ďakovala iba za zvládnutie skutočne zadaných úloh, o ktorých mala ona sama
vedomosť a nie za svojvoľné konanie troch zamestnankýň, o ktorom nemala vedomosť.

19. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

20. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 26.11.2019
(§ 219 ods. 3 C.s.p.).

21. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na vyčerpávajúce
skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie zoširoka vysporiadal so
všetkými aspektmi predmetnej žaloby.

22. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých
právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

23. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu, ktorú založil na tom, že žalovaná vedela alebo
z okolností musela predpokladať, že jej odmena nepatrí, pretože o priznaní odmeny rozhodovala
neoprávnená osoba (L.. O.U.), však odvolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť a poukázať
na niektoré skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, odôvodňujúce správnosť napadnutého
rozhodnutia.

24. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že plnenie bez právneho dôvodu je
jedným z dôvodov bezdôvodného obohatenia. V zásade platí, že ak získal zamestnanec bezdôvodné
obohatenie na úkor zamestnávateľa, musí ho vydať. Zamestnanec, ktorý sa bezdôvodne obohatil na
úkor zamestnávateľa tým, že prijal peňažné plnenie (vyplatenú čiastku) neprávom (t.j. bez právneho
dôvodu, z neplatného právneho úkonu nebo z právneho dôvodu, ktorý odpadol), je povinný bezdôvodné
obohatenie vydať zamestnávateľovi len vtedy, ak vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o
peňažné plnenie (vyplatenú čiastku) nesprávne určené nebo omylom vyplatené. V prípade, že nevedel
a ani nemohol z okolností predpokladať, že ide o peňažné plnenie (vyplatenú čiastku) nesprávne
určené alebo omylom vyplatené, môže si zamestnanec bezdôvodné obohatenie, ktoré týmto spôsobom
(neprávom) získal na úkor zamestnávateľa ponechať. To, či zamestnanec vedel alebo musel z okolností
predpokladať, že ide o čiastku nesprávne určenú alebo omylom vyplatenú, je vecou konkrétneho
posúdenia každého jednotlivého prípadu; rozhodné skutočnosti v tomto smere je povinný tvrdiť a
preukázať zamestnávateľ. Pritom je potrebné mať na zreteli, že tzv. dobrá viera sa môže uplatniť len
vtedy, ak ide o čiastky vyplatené neprávom. Tam, kde zamestnanec poberal určité plnenie po práve
a teda v čase jeho výplaty nejde o čiastky nesprávne určené ani o čiastky omylom vyplatené, sa táto
subjektívna kategória nemôže uplatniť, pretože by bolo nelogické a nezmyselné zaoberať sa tým, či
zamestnanec vedel alebo mohol z okolností predpokladať, že čiastky, ktoré legitímne prijal, ktoré sú mu
vyplatené z legitímneho právneho dôvodu, sú zároveň nesprávne určené alebo omylom vyplatené.

25. Vo vzťahu k čl. V Pracovného poriadku, od obsahu ktorého žalobca odvodzoval vedomosť žalovanej
o tom, že L.. O. nebola oprávnená rozhodovať o odmenách, a podľa ktorého vedúceho zamestnanca
v čase jeho neprítomnosti zastupuje ním poverený zamestnanec v rozsahu operatívneho riadenia
organizácie práce pracoviska zastupovaného zamestnanca a že zastupovanie sa nevzťahuje na
organizačné zmeny pracoviska a platové otázky zamestnancov pracoviska, odvolací súd poznamenáva,
že z obsahu cit. ustanovenia nemožno vyvodiť obmedzenie štatutárneho zástupcu, či iného vedúceho
zamestnanca, aby v rozsahu svojich vlastných právomocí preniesol oprávnenia na iného zamestnanca.
Inak povedané, čl. V Pracovného poriadku nevylučoval oprávnenie generálnej riaditeľky, aby počas
čerpania dovolenky poverila L.. O. na zastupovanie aj vo veciach týkajúcich sa platových otázok,
konkrétne rozhodovania o odmenách. Predmetné ustanovenie môže mať obmedzujúce účinky iba vo
vzťahu k zamestnancovi, ktorému bolo poverenie udelené a to v tom zmysle, že v prípade, ak z obsahu
poverenia nevyplývalo niečo iné, poverenie sa nevzťahovalo na organizačné zmeny pracoviska a platové
otázky zamestnancov.



26. Zároveň treba dodať, že žalovaná ako mzdová účtovníčka, ktorej pracovnou náplňou okrem iného
bolo spracovanie miezd a ďalších zložiek platu zamestnancov (nie rozhodovanie o nich), nebola ani
povinná skúmať, či overovať, aké poverenie na zastupovanie dostala L.. O., či toto poverenie bolo
vydané v súlade s Pracovným poriadkom alebo nie, či bola alebo nebola poverená aj rozhodovaním o
odmenách. Naviac s ohľadom na okolnosti a situáciu v danom čase možno konštatovať, že nemohla
nadobudnúť ani len dôvodnú pochybnosť o tom, že L.. O. konala nad rozsah poverenia, a že
mala pripraviť iba „návrhové listy“ ako tvrdil žalobca. Odvolací súd zároveň uvádza, že vedomosť
zamestnanca (§ 10 ods. 2 Zákonníka práce), ktorého sa poverenie priamo netýka (nie je povereným)
o prekročení poverenia, nie je viazaná na objektívnu skutočnosť, že obmedzenie poverenia vyplýva
z pracovného poriadku, ale na jeho subjektívnu vedomosť o prekročení rozsahu poverenia, čo
predpokladá subjektívnu vedomosť zamestnanca o tom, v akom rozsahu bolo poverenie pre toho -
ktorého povereného zamestnanca udelené vedúcim zamestnancom.

27. V konaní nebolo sporné, že generálna riaditeľka žalobcu čerpala v období od 17.12.2010 do
10.1.2010 dovolenku; počas svojej neprítomnosti (na základe poverenia zo dňa 10.12.2010) poverila
zastupovaním L.. O.; generálna riaditeľka žalobcu vedela o tom, že ku koncu roka 2010 majú byť
pridelené finančné prostriedky na vyplatenie odmien, o ktoré sama žiadala; zvýšenie záväzných
ukazovateľov štátneho rozpočtu na tieto účely boli žalobcovi oznámené v čase, kedy čerpala dovolenku;
vedela, že pridelené finančné prostriedky určené na odmeny boli rozdelené (30.12.2010) a reálne
vyplatené všetkým zamestnancom (vo výplatnom termíne za mesiac december, 10.1.2011), logicky
potom, pokiaľ v období od 17.12.2010 do 10.1.2011 čerpala dovolenku, nemohla počas vlastnej
neprítomnosti sama rozhodovať o odmenách zamestnancov.

28. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že generálna riaditeľka žalobcu sa po svojom príchode
z dovolenky nezaujímala o to, kto, na základe akých kritérií a z akého dôvodu rozhodoval o odmenách
počas jej neprítomnosti, hoci odmeny v danom čase už boli prerozdelené a vyplatené, ktoré správanie
je v logickom rozpore s tvrdením žalobcu, že L.. O. mala vypracovať iba podklady pre priznanie odmien
(návrhové listy); generálna riaditeľka naopak vec považovala za vybavenú a bezprostredne potom, ako
sa vrátila z dovolenky, na pracovnej porade 11.1.2010, poďakovala L.. O. „za mimoriadne pracovné
výkony pri plnení urgentných úloh zadaných v čase vianočných a novoročných sviatkov“ a zriaďovateľovi
sama oznámila, že časť z pridelených finančných prostriedkov bude vrátená späť do štátneho rozpočtu
(oznámenie generálnej riaditeľky ministerstvu kultúry 31.1.2011).

29. Z vyššie uvedených skutočností tak vyplýva, že ak samotná generálna riaditeľka žalobcu po svojom
návrate z dovolenky, kedy odmeny už boli zamestnancom vyplatené, nedeklarovala žiadne pochybenie
či svojvoľné konanie L.. O., žalobca sa nielenže nemôže s úspechom dovolávať, že takúto pochybnosť,
či dokonca vedomosť o tom, že Ing. O. konala nad rozsah poverenia mala mať žalovaná, ale z
preukázaných okolností vyplýva celkom logický záver, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, a s ktorým
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, že L.. O. bola generálnou riaditeľkou žalobcu poverená na
zabezpečenie celej agendy súvisiacej s vyplatením odmien, vrátane výpočtu ich výšky.

26. Odvolacia argumentácia žalobcu založená na tom, že žalovaná vedela alebo z okolností musela
predpokladať, že jej odmena nepatrí z dôvodu, že o priznaní odmeny rozhodovala neoprávnená osoba,
tak v celom rozsahu stráca svoje opodstatnenie.

27. Na uvedenom základe odvolací súd v súlade so závermi súdu prvej inštancie uzatvára, že žalovaná
prijala legitímne čiastku, ktorá jej bola vyplatená titulom odmien; na strane žalovanej preto neboli
naplnené znaky bezdôvodného obohatenia v zmysle § 222 Zákonníka práce.

30. A keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto
odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.



31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).