Slovenská národná galéria


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/149/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112222562
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1112222562.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu:
Slovenská národná galéria, Riečna 1, Bratislava, IČO: 00 164 712, zastúpený: Mgr. Ivan Petkov, advokát,
Šoltésovej 14, Bratislava, proti žalovanej: Z.. G. J., Q.. XX.X.XXXX, S. XX, U., zastúpená: Mgr. Romana
Paliderová, advokátka, Jégeho 19, Bratislava, o zaplatenie 4.575 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu 22. júna 2017 č.k. 4C 218/2012-190 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 4.575 Eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.575 Eur od 06.07.2012 do zaplatenia
a to všetko v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie 9% úroku
z omeškania ročne zo sumy 4.575 Eur od 29.06.2012 do 05.07.2012 zastavil a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania vo výške 100%.

2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom, že dňa 30.09.2010 uzatvoril so žalovanou
pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalovaná vykonávala pre žalobcu prácu na pozícii "riaditeľ úseku
ekonomiky a prevádzky". Popis pracovnej činnosti žalovanej je špecifikovaný v pracovnej náplni tvoriacej
súčasť pracovnej zmluvy. Žalovanej bola v januárovom výplatnom termíne spolu s platom za mesiac
december 2010 vyplatená odmena. Na vyplácanie odmien zamestnancov Slovenskej národnej galérie
sa vzťahuje zákon o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme č. 553/2003 Z.z.
(ďalej len „zákon o odmeňovaní“) ako i vnútorný predpis žalobcu t.j. Organizačný poriadok Slovenskej
národnej galérie (ďalej len „SNG“), Pracovný poriadok SNG. Žalobca poukázal na § 20 ods. 1 zákona
o odmeňovaní čl. 2 bod 2.2.1 Organizačného poriadku SNG a čl. 1 ods. 2 Pracovného poriadku SNG
s tým, že rozhodnúť o poskytnutí odmeny žalovanej môže a mohol len generálny riaditeľ SNG. Návrh
na vyplatenie odmeny, na základe ktorého bola žalovanej vyplatená odmena, vypracovala a podpísala
dňa 30.12.2010 sama žalovaná, ktorá bola poverená generálnou riaditeľkou žalobcu na jej zastupovanie
v dňoch 17.12.2010 do 31.12.2010 počas jej neprítomnosti z dôvodu čerpania dovolenky. Poverenie
pre žalovanú sa však nevzťahovalo na udeľovanie odmien. Uvedené by bolo v rozpore s čl. V druhý
odsek Pracovného poriadku SNG podľa ktorého sa zastupovanie štatutárneho zástupcu nevzťahuje na
platové otázky zamestnancov. Pracovný poriadok je všeobecne záväzným pre všetkých zamestnancov
žalobcu. Zo znenia § 20 ods.1 zákona o odmeňovaní, v ktorom sú upravené kritériá odmeňovania ako aj
§ 20 ods. 2 zákona o odmeňovaní vyplýva, že návrh na poskytnutie odmeny zamestnancovi vrátane jej
výšky odôvodní príslušný vedúci zamestnanec. V danom prípade návrh na vyplatenie odmeny žalovanej



nespĺňal podmienky stanovené zákonom. Z návrhu na vyplatenie odmeny žalovanej nevyplýva, či bola
odmena poskytnutá za kvalitné vykonávanie pracovných činností alebo za vykonanie práce presahujúcej
rámec pracovných činností vyplývajúcich z dohodnutého druhu práce. Návrh odmeny teda nie je
písomne zdôvodnený príslušným vedúcim zamestnancom, činnosti, na základe ktorých si žalovaná
vyplatila odmenu nie sú preukázané. Žalovaná vzhľadom na svoje pracovné zaradenie musela vedieť, že
návrh na vyplatenie odmeny tým že nie je zdôvodnený a podpísaný oprávnenou osobou, nadriadeným
vedúcim zamestnancom, nespĺňa zákonné náležitosti a preto na vyplatenie odmeny neexistuje právny
dôvod. Navyše uvedená finančná operácia je aj v rozpore so zákonom č. 502/2001 Z.z. o finančnej
kontrole a vnútornom audite, ktorý stanovuje povinnosť vykonať predbežnú finančnú kontrolu, ktorú
potvrdzujú vedúci zamestnanec a zamestnanci zodpovední za rozpočet, verejné obstarávanie, správu
majetku alebo za iné odborné činnosti podľa charakteru finančnej operácie svojím podpisom a uvedením
dátumu. Konaním žalovanej, ktorá si neoprávnene poskytla odmenu a teda plnenie bez právneho
dôvodu došlo na strane žalovanej k neoprávnenému bezdôvodnému obohateniu a preto má žalobca za
to, že sú splnené podmienky na vrátenie neprávom vyplatenej sumy v zmysle § 22 ods.6 Zákonníka
práce. Dňa 28.06.2012 bola žalovanej doručená výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia v lehote
do 7 dní od doručenia. Vzhľadom k tomu, že žalovaná výzvu nerešpektovala a bezdôvodné plnenie
žalobcovi nevrátila dostala sa do omeškania s finančným plnením od 29.06.2012 a z uvedeného dôvodu
má žalobca nárok aj na úroky z omeškania.

3. V poradí prvom rozsudku prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 12.06.2014 č.k. 4C 218/2012-120
žalobu zamietol z dôvodu, že v konaní bolo preukázané, že na vyplatenie odmeny vydala pokyn
generálna riaditeľka a i keď sa jednalo o pokyn ústny a v rozpore s pracovným poriadkom, nemôže
byť takto vykonaný úkon na ťarchu žalovanej ako zamestnanca. Úkon žalovanej nevyhodnotil ako
neplatný podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce, nakoľko išlo podľa neho iba o úkon, ktorý bol v rozpore s
interným predpisom žalobcu. Pri posudzovaní úkonu žalovanej je tiež bez významu skutočnosť, že úkon
neobsahuje všetky náležitosti, ktoré vyžaduje osobitný predpis.

4. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č.k. 4Co
790/2014-143 zo dňa 30.11.2015 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že za bezdôvodné obohatenie je možné považovať neoprávnene
či nesprávne vyplatené odmeny. Za plnenie bez právneho dôvodu sa považuje každé plnenie, na
ktoré nevznikol zamestnancovi právny nárok (§ 222 ZP). Pri posudzovaní bezdôvodného obohatenia
v pracovnom práve je zamestnanec povinný vydať bezdôvodné obohatenie iba vtedy ak vedel alebo z
okolností prípadu mohol predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené (§ 222
ods. 6 Zákonníka práce). Na vydanie bezdôvodného obohatenia stanovuje zákon trojročnú premlčaciu
lehotu, ktorá začne plynúť od výplaty peňažných súm. Dôkazné bremeno zaťažuje zamestnávateľa, ktorý
musí z okolností prípadu preukázať, že zamestnanec vedel alebo musel predpokladať, že mu vyplatená
sumy nepatrí. Ďalej poukázal na to, že z hľadiska odôvodnenia rozsudku vychádzal prevažne z tvrdení
žalovanej, závery vykonaného dokazovania založil v podstate na vzťahu nadriadenosti a podriadenosti
na základe čoho žalovaná plnila len pokyn nadriadenej a preto nenesie za nesprávny postup pri
vyplácaní odmien zodpovednosť. Jeho závery sú predčasné nakoľko v konaní sa nevysporiadal aj s
inými závažnými okolnosťami súvisiacimi s predmetom sporu a to je, že žalovaná z titulu svojej funkcie
mala vedieť a poznať interné predpisy žalobcu, rozsahom poverenia žalovanej na zastupovanie, či je
daný predpoklad vedomosti žalovanej, že jediným oprávneným subjektom na vypracovanie a podpísanie
návrhu vo vzťahu k jej osobe je generálny riaditeľ SNG.

5. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo záverov odvolacieho súdu, opätovne vyhodnotil vykonané dôkazy
(zriaďovacia listina žalobcu, pracovná zmluva žalovanej, poverenie k zastupovaniu, návrh na vyplatenie
odmeny žalovanej, pracovný poriadok, dodatok k pracovnému poriadku, správa o výsledku finančnej
kontroly, výpoveď žalovanej), doplnil dokazovanie o výsluch štatutárneho zástupcu, výsluch svedkyne Z..
Š., oboznámením sa s listinnými dôkazmi zoznam zamestnancom SNG, ktorým bola vyplatená odmena
za rok 2010 a dospel k záveru, že nárok žalobcu je oprávnený.

6. Konštatoval, že predmetom sporu je bezdôvodné obohatenie žalovanej na úkor žalobcu ku ktorému
malo dôjsť vyplatením odmeny v rozpore s ustanoveniami Pracovného poriadku ako aj v rozpore s
postupom stanoveným v zákone o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme. V konaní mal za nesporne preukázané, že na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi
žalobcom a žalovanou dňa 30.09.2010 vznikol pracovný pomer, na základe ktorého žalovaná u žalobcu



vykonávala prácu v pozícii "Riaditeľ úseku ekonomiky a prevádzky". Súčasťou obsahu tejto zmluvy
je popri inom aj bod 12, z ktorého vyplýva, že "Zamestnanec bol pred uzatvorením pracovnej zmluvy
oboznámený s právami a povinnosťami, ktoré pre neho vyplývajú z pracovnej zmluvy, z Pracovného
poriadku SNG a z právnych predpisov, ktoré je povinný dodržiavať. Zamestnanec bol oboznámený s
pracovnými a mzdovými podmienkami, za ktorých má prácu vykonávať". Ďalej z bodu 13. pracovnej
zmluvy veta druhá vyplýva, že „Zamestnanec je povinný vykonávať osobne práce podľa pracovnej
zmluvy, plniť pokyny nadriadeného zamestnanca vydané v súlade s právnymi predpismi a dodržiavať
pracovnú disciplínu". V bode 14 pracovnej zmluvy sa uvádza, že „Ostatné práva a povinnosti zmluvných
strán vyplývajúcich z tohto pracovného pomeru sa spravujú príslušnými ustanoveniami Zákonníka
práce, Zákona o výkone práce vo verejnom záujme (zák. č. 552/2003 Z.z.) Zákona o odmeňovaní
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme (zák. č. 553/2003 Z.z.). Zmluva bola riadne
podpísaná oboma zmluvnými stranami. Z uvedeného je podľa súdu prvej inštancie možné dôvodne
predpokladať, že žalovaná pri podpise zmluvy nadobudla vedomosť o tom, znalosť ktorých právnych
predpisov sa pre výkon jej práce vyžaduje a súčasne vedomosť o tom, že v súvislosti s plnením
pracovných úloh sa bude riadiť pokynmi vedúceho pracovníka vydaných v súlade s právnymi predpismi.
Pokiaľ aj uvedené ustanovenie ohľadom oboznámenia sa s právnymi normami pred uzatvorením zmluvy
nekorešpondovalo s realitou, vzhľadom k pracovnej pozícii vedúceho pracovníka, ktorú žalovaná u
žalobcu zastávala je možné oprávnene očakávať, že tak následne učinila v súvislosti s právami a
povinnosťami vyplývajúcimi z jej pracovného zaradenia a zodpovednosti a v neposlednej miere aj
s jej finančným ohodnotením. V opačnom prípade nedbanlivosť žalovanej nemožno vyhodnotiť ako
poľahčujúcu okolnosť a subsumovať ju pod vzťah nadriadenosti a podriadenosti s tým, že žalovaná "iba"
plnila pokyn nadriadeného zamestnanca.

7. Súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 81 Zákonníka práce platného v čase vzniku sporu, podľa
ktorého je zamestnanec povinný plniť pokyny nadriadeného pokiaľ vyplývajú z právnych predpisov.
Prameňom povinnosti zamestnanca sú aj interné predpisy ako kolektívne zmluvy, pracovný poriadok,
organizačný poriadok. To znamená, že podriadení zamestnanci sú v rámci svojho postavenia a
zodpovednosti povinný preskúmať právnu relevanciu pokynu v opačnom prípade participujú na náhrade
škody spôsobenej zamestnávateľovi podľa ustanovení o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§
179 ZP, § 187 ZP), čl. V zriaďovacej listiny žalobcu, podľa ktorého stanovené, že štatutárnym
zástupcom SNG je generálny riaditeľ, ktorý je vymenovaný ministrom kultúry SR. Generálny riaditeľ
má oprávnenie vymenovať a odvolávať svojho zástupcu, ktorý ho zastupuje v čase jeho neprítomnosti
na pracovisku. Táto právna úprava bola následne premietnutá aj do pracovného poriadku žalobcu
čl. V, v rámci ktorého sa všeobecne uvádza, že "vedúceho zamestnanca v čase jeho neprítomnosti
zastupuje ním poverený zamestnanec v rozsahu operatívneho riadenia organizácie práce pracoviska
zastupovaného zamestnanca. zastupovanie sa nevzťahuje na organizačné zmeny pracoviska a platové
otázky zamestnancov pracoviska". Z uvedeného znenia teda jednoznačne vyplýva, že kompetencie
zástupcu sa nevzťahujú na oblasť platu a jeho súčastí.

8. Skonštatoval, že podľa poverenia zo dňa 10.12.2010 bola žalovaná oprávnená zastupovať generálnu
riaditeľku SNG počas jej neprítomnosti na pracovisku z dôvodu čerpania dovolenky v dňoch 17.12.
2010 a ž 31.12.2010. Uviedol, že z obsahu poverenia nevyplývajú žiadne osobitné splnomocnenia, na
základe ktorých by žalovaná bola oprávnená konať nad rámec stanovený pracovným poriadkom. Podľa
tvrdenia žalovanej počas zastupovania generálnej riaditeľky SNG jej táto mala udeliť ústny pokyn k
vyplateniu odmien zamestnancom SNG z finančných prostriedkov, ktoré boli poukázané na účet žalobcu
z rozpočtu Ministerstva kultúry SR v rozsahu 400.000 Eur a to do konca roka 2010, nakoľko na iný účel
ako na platy a odmeny ich nebolo možné použiť. O tejto skutočnosti v rámci výpovedi vypovedala aj
svedkyňa Z.. Y. Š., ktorá potvrdila, že počula rozhovor prebiehajúci medzi generálnou riaditeľkou SNG a
žalovanou, obsahom ktorého bol ústny pokyn k výplate odmien. Taktiež uviedla, že výšku odmien podľa
jej vedomostí mala určovať generálna riaditeľka. Toto tvrdenie svedkyne nemal v konaní preukázané,
a to napr. ani návrhom na vyplatenie odmeny žalovanej, ani výsledkami finančnej kontroly v roku 2011,
v ktorej sa výslovne uvádza, že odmeny schvaľovala žalovaná v tom čase poverená zastupovaním
generálnej riaditeľky SNG. Na základe uvedenej skutočnosti boli finančné prostriedky použité na výplatu
odmien zamestnancom žalobcu. Generálna riaditeľka J.. G. X., R.. vo svojej výpovedi poprela, že by
akýkoľvek pokyn k výplate odmien žalovanej udelila, nakoľko finančné prostriedky neboli určené na
odmeny, ale na osobné ohodnotenie zamestnancov. Pokiaľ ide o návrh na vyplatenie odmeny žalovanej
v tomto smere sa nevyjadrila tak, že by žalovanej mala byť odmena priznaná a vyplatená. Žalovaná si
podľa tvrdenia štatutárnej zástupkyni žalobcu, odmenu vyplatila bez jej vedomia.



9. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že na vyplácanie odmeny zamestnancom žalobcu sa v zmysle
čl. VIII. pracovného poriadku vzťahuje okrem ustanovení Zákonníka práce zákon č. 553/2003 Z.z. o
odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ktorý v § 20 upravuje
podmienky za ktorých zamestnávateľ môže zamestnancovi poskytovať odmenu.

10. Vo vzťahu k žalovanej mal súd prvej inštancie za preukázané, že návrh na vyplatenie odmeny zo dňa
30.12.2010 bol vypracovaný žalovanou, bez podpisu vedúceho zamestnanca nadriadeného žalovanej
a ani po obsahovej stránke a z hľadiska dodržania schvaľovacieho procesu nezodpovedá podmienkam
stanoveným zákonom o odmeňovaní. To znamená, že sa nejedná len o nedodržanie obsahovej stránky
návrhu, ale o celkové porušenie schvaľovacieho procesu odmeňovania explicitne upraveného zákonom.
Ďalej mal za nesporné, že žalovanej odmena, v súlade s návrhom vo výške 4.574 Eur bola vyplatená.
Podľa správy o výsledku následnej finančnej kontroly č. 37/2011 bolo konštatované, že odmeny
vyplatené 35 zamestnancom žalobcu boli schválené riaditeľkou úseku ekonomiky a prevádzky SNG
(žalovanou) na základe poverenia k zastupovaniu GR SNG počas jej neprítomnosti z dôvodu čerpania
dovolenky v čase od 17.12. do 31.12.2010. Návrhy na vyplatenie odmien nie sú odôvodnené vedúcimi
zamestnancami z hľadiska výšky odmeny a dôvodu priznania odmeny, ktorým postupom žalobca porušil
finančnú disciplínu v zmysle § 31 ods. 1 písm. j) 523/2004 Z.z. tým, že nehospodárne a neefektívne
nakladal s finančnými prostriedkami.

11. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žalovaná v
čase zastupovania generálnej riaditeľky na základe písomného poverenia konala nad rámec svojho
oprávnenia a v súvislosti s odmeňovaním zamestnancov ako aj v súvislosti s rozhodovaním o vlastnej
odmene postupovala v rozpore s relevantnými právnymi normami, s ktorými mala a mohla byť
oboznámená z titulu svojej pracovnej pozície. Vzhľadom k tomu jej nevznikol právny nárok na vyplatenie
odmeny a preto finančné prostriedky jej vyplatené z titulu odmeny vykazujú znaky bezdôvodného
obohatenia podľa § 222 ZP, ktoré je povinná vydať.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie nesporne preukázanú oprávnenosť nároku žalobcu a
preto súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Pre posudzovanie otázky vzniku bezdôvodného obohatenia
na strane žalovanej a práva na jeho vydanie na strane žalobcu nepovažoval za relevantné okolnosti
ohľadom vyplatenie odmien ostatným zamestnancom žalobcu, vrátane štatutárneho zástupcu, nakoľko
sa v osobe žalovanej nejednalo o radového zamestnanca ale o vedúceho pracovníka, u ktorého sa
predpokladá znalosť problematiky a patričné právne vedomie a preto sa nimi v rámci svojej hodnotiacej
činnosti nezaoberal. Keďže žalovaná na výzvu žalobcu za účelom vydania bezdôvodného obohatenia
nereagovala a v stanovenej lehote finančné prostriedky žalobcovi nezaplatila dostala sa do omeškania
uplynutím 7-dňovej lehoty na plnenie t.j. 06.07.2012. Výška úrokovej miery bola stanovená v súlade s
vykonávacím predpisom k zákonnému ustanoveniu.

12. Výrok o zastavení konania v časti uplatnenia úrokov z omeškania sa odôvodnil súd prvej inštancie
ust. § 144 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

13. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a sporovým stranám priznal pomerne na základe
zásady úspechu podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov konania.

14. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie
žalovaná považujúc odôvodnenie napadnutého rozsudok za nedostatočné, závery súdu prvej inštancie
za predčasné, nakoľko tento podľa nej nevykonal a nevyhodnotil všetky dôkazné prostriedky relevantné
pre posúdenie veci. Uviedla, že počas konania nebolo dokázané, že by bola preukázateľne s predpismi
oboznámená inak ako ostatní zamestnanci, alebo že by jej boli nejaké ďalšie oboznámenie sa s
predpismi vyplývalo z jej funkcie. Generálna riaditeľka podľa nej nespochybnila ani skutočnosť, že
odmeny mali byť vyplatené a že vedela o tom, že boli vyplatené. Javí sa jej nepravdepodobné, že
generálna riaditeľka 17 mesiacov od vyplatenia odmien nevedela, v akých výškach boli jednotlivým
zamestnancom vyplatené, a že podklady na vyplatenie odmien jej neboli predložené a napriek tomu vo
svojej výpovedi dňa 20.4.2017 popisuje presný postup schvaľovania a vyplácania v prípade udeľovania
odmien zamestnancom. Poukázala na výpoveď svedkyne Z.. Y. Š.Z., ktorá vo svojej výpovedi uviedla,
že pridelené finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu vo výške 400 000 Eur mali byť na základe
pokynu generálnej riaditeľky použité na vyplatenie odmien a že výšku odmien určovala generálna
riaditeľka. Nepovažovala odmenu za zložku platu zamestnanca, ktorý je odmeňovaný na základe zákona



o odmeňovaní, preto jej poskytnutím podľa nej nemôže dôjsť k zmene platu zamestnanca tak, ako
to uvádza žalobca. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa touto jej námietkou v rozsudku nezaoberal.
Tento sa nezaoberal ani skutočnosťou, že to bol žalobca, podpísaný generálnou riaditeľkou, ktorý
žiadal Ministerstvo kultúry SR, jeho zriaďovateľa, o navýšenie prideleného príspevku o 400 000 Eur,
nakoľko podľa generálnej riaditeľky nemala byť SNG schopná riadne zabezpečiť mzdy a úhrady zmluvne
zabezpečených záväzkov. Tento list bol výsledkom operatívnych porád vedenia žalobcu zo dňa 17.
a 19. augusta 2010, keď je v zázname z predmetnej porady uvedené, že ak upravený rozpočet
dovolí, tak ekonomicko-prevádzkové centrum navrhne výšku prostriedkov možných použiť na odmeny.
Ministerstvo kultúry SR skutočne uvoľnilo požadované prostriedky a generálna riaditeľka ju poverila na
zastupovanie vo funkcii generálnej riaditeľky a musela si byť vedomá, že poverenie, ktoré jej vystavila,
zahŕňa aj prípadné vyplatenie zamestnancom SNG. Mala za to, že generálna riaditeľka sa pri vystavení
poverenia neriadila ust. § 9 ods. 2 Zákonníka práce a neriadila sa ani bodom 4.3 Organizačného
poriadku, nakoľko v poverení nevymedzila rozsah práv a povinností povereného zamestnanca. Toto
poverenie neobsahovalo žiadne obmedzenia, ona tak disponovala riadnym poverením na zastupovanie
vo funkcii generálnej riaditeľky. Riadila sa len pokynmi nadriadeného, pri plnení svojich pracovných
úloh postupovala štandardne a riadila sa len pokynmi vedúceho pracovníka. Túto skutočnosť potvrdili
aj svedkyne Š.J.Z. a E. vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10C 204/2012 ako
strany sporu, pričom neboli v tomto konaní vypočuté. Bola toho názoru, že dôkazné bremeno podľa ust.
§ 222 Zák. práce o vzniku jej bezdôvodného obohatenia a o preukázaní, že vedela, alebo z okolností
musela predpokladať, že jej vyplatená suma nepatrí. resp. že jej konanie nebolo dobromyseľné, zaťažuje
zamestnávateľa, čo tento nepreukázal. Poukázala tiež na skutočnosť, že odmeny boli vyplatené všetkým
zamestnancom žalobcu, avšak žalovaná je na ich vrátenie okrem nej len zamestnankyňa E. takéto
konanie žalobcu považovala za diskriminačné.

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) prejednal vec bez pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie
vykonané súdom prvej inštancie (§ 385 CSP) postupom podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p., keď
dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta CSP).

18. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

19. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

20. Dokazovanie v rozsahu vykonanom súdom prvej inštancie odvolací súd považuje za dostatočné,
v ktorom sa tiež tento podrobne zaoberal všetkými v konaní zistenými skutočnosťami, tieto správne
jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel a ktorý vyjadril vo
vyhlásenom výroku rozsudku je správny, dostatočne kvalifikovane odôvodnený a odvolací súd sa sním
stotožňuje. Preto sa odvolací súd zameral už len na skonštatovanie správnosti napadnutého rozsudku
a na odvolacie námietky žalovanej.

21. Podľa § 222 ods. 1 Zákonníka práce ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor
zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca musí obohatenie
vydať.

22. Bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 222 ods. 2 Zák. práce).



23. Žalobca ako zamestnávateľ sa voči žalovanej ako bývalému zamestnancovi domáhal vrátenia
neoprávnene jej vyplatenej odmeny vo výške 4.575 Eur, ktorú si žalovaná sama vypracovala a podpísala
dňa 30.12.2010, keď bola poverená generálnou riaditeľkou žalobcu na jej zastupovanie v dňoch
17.12.2010 do 31.12.2010 počas jej neprítomnosti z dôvodu čerpania dovolenky. Poverenie pre žalovanú
sa však nevzťahovalo na udeľovanie odmien, čo by bolo aj v rozpore Uvedené by bolo v rozpore s
čl. V druhý odsek Pracovného poriadku SNG podľa ktorého sa zastupovanie štatutárneho zástupcu
nevzťahuje na platové otázky zamestnancov. Pracovný poriadok je všeobecne záväzným pre všetkých
zamestnancov žalobcu. Zo znenia § 20 ods. 1 zákona o odmeňovaní, v ktorom sú upravené kritériá
odmeňovania ako aj § 20 ods. 2 zákona o odmeňovaní vyplýva, že návrh na poskytnutie odmeny
zamestnancovi vrátane jej výšky odôvodní príslušný vedúci zamestnanec. V danom prípade návrh na
vyplatenie odmeny žalovanej nespĺňal podmienky stanovené zákonom.

24. V zmysle ust. § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka robia právne úkony právnickej osoby vo všetkých
veciach tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo
zákonom (štatutárne orgány). Oprávnenie robiť právne úkony za právnickú osobu môžu mať aj iní
jej pracovníci alebo členovia (t.j. iní než štatutárne orgány), za predpokladu, že takýto úkon vyplýva
z vnútorných predpisov právnickej osoby alebo je to vzhľadom na pracovné zaradenie týchto osôb
obvyklé. Rozdiel medzi štatutárnym orgánom a ostatnými pracovníkmi, resp. členmi právnickej osoby,
vyplýva z rozsahu oprávnenia konať. Rozsah oprávnení konať v mene právnickej osoby je pri iných
než štatutárnych orgánoch ohraničený, pretože nie sú oprávnené na všetky právne úkony. Medze ich
oprávnení sú dané ich pracovnými úlohami, ktoré sú vyjadrené vo vnútorných organizačných predpisoch
alebo sú obvyklé vzhľadom na funkciu pracovníka, resp. člena.

25. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že žalobca ako právnická osoba bola zriadená
na základe rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Ministrom kultúry SR bola do funkcie
štatutárneho orgánu ako generálna riaditeľka vymenovaná J.. G. X., R.., ktorá Poverením zo dňa
12.10.2010 poverila žalovanú zastupovaním vo funkcii generálnej riaditeľky SNG v dňoch 17.12 -
31.12.2010 počas jej neprítomnosti z dôvodu dovolenky. Zákon neupravuje formu poverenia a jeho
náležitosti, v prípade zamestnanca poverenie vyplýva z druhu práce dojednanej v pracovnej zmluve,
prípadne z ďalších dokumentov, napríklad z kompetenčného poriadku.

26. Žalovaná pracovala u žalobcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.9.2010 vo funkcii riaditeľky
úseku ekonomiky a prevádzky. Z bodu 12 tejto pracovne zmluvy vyplýva, že žalovaná bola pred
uzatvorením pracovnej zmluvy oboznámená s právami a povinnosťami, ktoré pre ňu vyplývali z
pracovnej zmluvy, z Pracovného poriadku SNG a z iných právnych predpisov, ktoré je povinná
dodržiavať, bola tiež oboznámená s pracovnými a mzdovými podmienkami, za ktorých mala prácu
vykonávať. Preto odvolacia námietka žalovanej, že počas konania nebolo dokázané, že by bola
preukázateľne s predpismi oboznámená inak ako ostatní zamestnanci, alebo že by jej boli nejaké
ďalšie oboznámenie sa s predpismi vyplývalo z jej funkcie, nebola dôvodná. Navyše práve na jej
funkciu a oboznámenie sa s Pracovným poriadkom si mala byť vedomá toho, že jej udelené poverenie
na zastupovanie generálnej riaditeľka sa netýka aj platových pomerov zamestnancov, čo sa týka aj
navrhovania a schvaľovania odmien, čo patrí len do kompetencie generálnej riaditeľky ako štatutárneho
orgánu žalobcu. Rozsah oprávnení konať v mene právnickej osoby je pri iných než štatutárnych
orgánoch ohraničený, pretože nie sú oprávnené na všetky právne úkony.

27. Na vyplácanie odmeny zamestnancom žalobcu sa v zmysle čl. VIII. pracovného poriadku vzťahuje
okrem ustanovení Zákonníka práce zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri
výkone práce vo verejnom záujme, ktorý v § 20 upravuje podmienky za ktorých zamestnávateľ môže
zamestnancovi poskytovať odmenu.
Z čl. V Pracovného poriadku vyplýva, že "vedúceho zamestnanca v čase jeho neprítomnosti
zastupuje ním poverený zamestnanec v rozsahu operatívneho riadenia organizácie práce pracoviska
zastupovaného zamestnanca. zastupovanie sa nevzťahuje na organizačné zmeny pracoviska a platové
otázky zamestnancov pracoviska". Z uvedeného znenia teda jednoznačne vyplýva, že kompetencie
zástupcu sa nevzťahujú na oblasť platu a jeho súčastí. Neopodstatnená bola odvolacia námietka
žalovanej, že sa súd prvej inštancie nezaoberal jej námietkou, že nepovažovala odmenu za zložku
platu zamestnanca, ktorý je odmeňovaný na základe zákona o odmeňovaní, preto jej poskytnutím
podľa nej nemôže dôjsť k zmene platu zamestnanca tak, ako to uvádza žalobca. Zamestnanec
má nárok na vyplatenie odmeny až vtedy, keď zamestnávateľ rozhodne, že zamestnancom vyplatí



odmeny. Priznanie odmien nie je právne nárokovateľné a ich nevyplatenie samo osebe nemožno
považovať za postih alebo sankciu, preto nemožno v prípade nevyplatenia odmeny žalovanej hovoriť o
diskriminačnom konaní žalobcu, a to ani s jej poukazom na to, že od ostatných zamestnancov vrátenie
vyplatených odmien žalobca nepožadoval. Naopak, odvolací súd poukazuje aj na to, že žalovaná u
žalovaného pracovala len od 1.10.2010 v porovnaní s ostatnými zamestnancami len dva mesiace do
vyplatenia odmien a na rozdiel od ostatných zamestnancov, ktorí by mohli byť dobromyseľní, že im
vyplatená odmena mohla patriť, u žalovanej vzhľadom na jej funkciu, ktorú u žalobcu zastávala a na
oboznámenia s vyššie uvedenými právnymi predpismi, nemožno o dobromyseľnosti hovoriť. V konaní
nebolo preukázané, že by generálna riaditeľka bola poverila žalovanú, resp. jej dala pokyn na navrhnutie
a schválenie vyplatenia odmien. návrh na vyplatenie odmeny zo dňa 30.12.2010 bol vypracovaný
žalovanou, bez podpisu vedúceho zamestnanca nadriadeného žalovanej a ani po obsahovej stránke
a z hľadiska dodržania schvaľovacieho procesu nezodpovedá podmienkam stanoveným zákonom o
odmeňovaní. To znamená, že sa nejedná len o nedodržanie obsahovej stránky návrhu, ale o celkové
porušenie schvaľovacieho procesu odmeňovania explicitne upraveného zákonom. Ďalej bolo nesporné,
že žalovanej odmena, v súlade s návrhom vo výške 4.574 Eur bola vyplatená. Podľa správy o výsledku
následnej finančnej kontroly č. 37/2011 bolo konštatované, že odmeny vyplatené 35 zamestnancom
žalobcu boli schválené riaditeľkou úseku ekonomiky a prevádzky SNG (žalovanou) na základe poverenia
k zastupovaniu GR SNG počas jej neprítomnosti z dôvodu čerpania dovolenky v čase od 17.12.do
31.12.2010. Návrhy na vyplatenie odmien nie sú odôvodnené vedúcimi zamestnancami z hľadiska
výšky odmeny a dôvodu priznania odmeny, ktorým postupom žalobca porušil finančnú disciplínu v
zmysle § 31 ods.1 písm. j) 523/2004 Z.z. tým, že nehospodárne a neefektívne nakladal s finančnými
prostriedkami. Námietka žalovanej, že súd prvej inštancie sa nezaoberal ani skutočnosťou, že to bol
žalobca, podpísaný generálnou riaditeľkou, ktorý žiadal Ministerstvo kultúry SR, jeho zriaďovateľa,
o navýšenie prideleného príspevku o 400 000 Eur, nakoľko podľa generálnej riaditeľky nemala byť
SNG schopná riadne zabezpečiť mzdy a úhrady zmluvne zabezpečených záväzkov, ktorý list bol
výsledkom operatívnych porád vedenia žalobcu zo dňa 17. a 19. augusta 2010, keď je v zázname z
predmetnej porady uvedené, že ak upravený rozpočet dovolí, tak ekonomicko-prevádzkové centrum
navrhne výšku prostriedkov možných použiť na odmeny a Ministerstvo kultúry SR skutočne uvoľnilo
požadované prostriedky je v danom prípade právne irelevantná. Podstatné pre rozhodnutie vo veci
bolo, že žalovaná v čase zastupovania generálnej riaditeľky na základe písomného poverenia konala
nad rámec svojho oprávnenia a v súvislosti s odmeňovaním zamestnancov ako aj v súvislosti s
rozhodovaním o vlastnej odmene postupovala v rozpore s relevantnými právnymi normami, s ktorými
mala a mohla byť oboznámená z titulu svojej pracovnej pozície. Vzhľadom k tomu jej nevznikol právny
nárok na vyplatenie odmeny a preto finančné prostriedky jej vyplatené z titulu odmeny vykazujú znaky
bezdôvodného obohatenia podľa § 222 ZP, ktoré je povinná vydať.

28. Odvolací súd preto na základe vyššie uvedeného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1 CSP a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).