Slovenské národné divadlo


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9CoPr/5/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113228564
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113228564.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobkyne: K.. C.. S.. Ľ. O.,
S.., L.. XX.X.XXXX, J. G. Č.. XX, J., zastúpená WERNER & Co., s.r.o., so sídlom Stromová č. 54/A,
IČO: 36 869 643, proti žalovanému: Slovenské národné divadlo, so sídlom Pribinova č. 17, Bratislava,
IČO: 00 164 763, zastúpený FONS IURIS, s.r.o., so sídlom Kominárska č. 2, 4, Bratislava, IČO : 47
240 318, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26.októbra 2015, č. k. 4Cpr 8/2013-338 a proti uzneseniu
toho istého súdu zo dňa 9. júna 2015 č.k. 4 Cpr 8/2013-237 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania
p o t v r d z u j e .
Odvolanie žalovaného proti zamietajúcemu výroku o d m i e t a .
Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 4 Cpr 8/2013-237 zo dňa 9.6.2015 z r u š u j e .
Žalobkyňa m á právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne
výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 27.03.2012 je neplatné; žalovaného zaviazal k povinnosti
zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 960,- € a náhradu trov konania vo výške 1 430,71 €, to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku súd žalobu zamietol.
1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že žalobkyňa bola ako
zamestnanec v pracovnom pomere s žalovaným ako zamestnávateľom na dobu neurčitú v pracovnej
pozícii sólista opery na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 31.03.1995 v znení jej nasledovných
dodatkov a zmien s dohodnutou mesačnou mzdou vo výške 960,- €. Rozhodnutím generálneho
riaditeľa žalovaného zo dňa 25.03.2013 č. 7/2013 žalovaný rozhodol o organizačnej zmene z dôvodu
zabezpečenia efektívnosti práce v jednotlivých organizačných zložkách SND, ktorým v organizačnej
zložke Opera zrušil pracovné miesto Sólista - 1,50. Rozhodnutie nadobudlo účinnosť dňom 01.04.2013.
Žalovaný vyhotovil Oznámenie o organizačnej zmene v SND - ponuka voľných pracovných miest
zo dňa 26.03.2013 adresované žalobkyni, v ktorom oznámil zrušenie pracovného miesta žalobkyne
s tým, že nemá možnosť ďalej ju zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré
bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, nakoľko nemá možnosť ponúknuť jej vhodné pracovné
miesto, ktoré by zodpovedalo jej kvalifikácii. Podľa zoznamu voľných pracovných miest k 27.03.2013
išlo o pracovné miesta: v organizačnej zložke Balet: prvý sólista (2), sólista (1), člen zboru (1), v
organizačnej zložke Opera: korepetítor (0,50), člen orchestra (4,40), člen zboru (4,90), vedúci odboru
techniky a servisu (1), upratovačka (1), manipulačný robotník (1), údržbár - inštalatér - kúrenár (1),
pánsky krajčír (1) a obuvník (1). Listom zo dňa 30.05.2013 (usporiadanie pracovnoprávnych vzťahov)
oznámil žalovaný žalobkyni, že dňa 27.03.2013 jej boli doručené Oznámenie o organizačnej zmene



- ponuka voľných pracovných miest a výpoveď daná zamestnávateľom, na základe čoho jej uplynie
výpovedná doba a zároveň skončí pracovný pomer dňom 30.06.2013 s tým, aby do nástupu na čerpanie
dovolenky odovzdala zverené pracovné prostriedky a vybavila výstupné formality. Žalovaný zároveň
dňa 09.07.2013 vyhotovil potvrdenie zamestnávateľa na účely nároku na dávku v nezamestnanosti
s uvedením trvania pracovného pomeru od 01.04.1995 do 30.06.2013 a potvrdenie o zdaniteľných
príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti, o preddavku na daň, o daňovom bonuse na vyživované
dieťa za obdobie roku 2013, v ktorom uviedol pracovný pomer v roku 2013 do konca mesiaca jún.
Žalobkyňa listom zo dňa 12.06.2013 oznámila žalovanému, že osobne prevzala iba oznámenie o
organizačnej zmene, výpoveď jej však nebola doručená (o nedoručení výpovede informovala žalobkyňa
žalovaného aj listom zo dňa 10.06.2013). Na základe uvedeného mala za to, že jej pracovný pomer
trvá a požiadala žalovaného ako zamestnávateľa, aby jej naďalej prideľoval prácu. Žalovaný reagoval
listom zo dňa 21.06.2013, v ktorom nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že jej nebol poskytnutý dokument
- Výpoveď daná zamestnávateľom, ktorý jej bol doručený dňa 27.03.2013. Žalovaný vyhotovil
dňa 27.03.2013 zápis zo stretnutia dňa 27.03.2013, na ktorom bolo G.. Ľ. O. odmietnuté prevzatie
dokumentov, týkajúcich sa jej skončenia pracovného pomeru v SND, v ktorom bolo uvedené, že dňa
27.03.2013 o 10.00 hod sa v kancelárii generálneho riaditeľa SND uskutočnilo stretnutie zamestnancov
(C.. S.. C. Q. - N. O. D., J.. S. J. - O. T. N., C.. I. V. - E. M. G. C.C. S. K.. C.. S.. Ľ. O., S.. - D. M. D.)
za účelom odovzdania dvoch dokumentov žalobkyni v súvislosti so skončením jej pracovného pomeru
dňom 30.06.2013 v zmysle organizačnej zmeny č. 7/2013, pričom išlo o dva dokumenty - Oznámenie pod
značkou č. 68/ÚGR/2013/OPM zo dňa 26.03.2013 o organizačnej zmene v SND, o zrušení pracovného
miesta žalobkyne, predložení voľných pracovných miest v SND a Výpoveď z pracovného pomeru
danú zamestnávateľom žalobkyni. V zápise bolo tiež uvedené, že žalobkyňa si vypočula oznámenie
o zrušení jej pracovného miesta a o skutočnosti, že bola pozvaná na stretnutie za účelom doručenia
výpovede z pracovného pomeru, zároveň jej bola ponúknutá možnosť skončenia pracovného pomeru
dohodou. Všetky dokumenty jej boli predložené a bolo jej oznámené, že v prípade dohody o skončení
pracovného pomeru ako aj výpovede je dôvodom skončenia pracovného pomeru organizačná zmena.
Žalobkyňa vzala zo stola Oznámenie o organizačnej zmene spolu s prílohou voľných pracovných miest
a oznámila, že odmieta prevziať doručované dokumenty, nebude nič podpisovať a komunikovať bude
len cez svojho právnika. Následne vlastnou rukou napísala na dokument Oznámenie o organizačnej
zmene: "Dňa 27.03.2013. Nesúhlasím s výpoveďou. Je neplatná". Žalovaný vyhotovil dňa 26.03.2013
dokument - Výpoveď daná zamestnávateľom - pôsobenie zamestnanca do skončenia pracovného
pomeru adresovaný žalobkyni, v ktorom uviedol, že žalobkyni bolo zrušené jej pracovné miesto na
základe rozhodnutia generálneho riaditeľa SND č. 7/2013 o organizačných zmenách zo dňa 25.03.2013.
Zamestnávateľ po predložení ponuky voľných pracovných miest oznámil, že nemá možnosť ďalej
zamestnávať žalobkyňu, nakoľko pre ňu nemá voľné pracovné miesto. Na základe uvedeného týmto
dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer žalobkyne končí dňa 30.06.2013.
1.2. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že Žiadosťou zo dňa 15.03.2013 požiadal žalovaný základnú
odborovú organizáciu ZO Únie sólistov opery SND o prerokovanie organizačnej zmeny a výpovede
žalobkyne. Žiadosť bola adresovaná V. Š., predsedovi ZO - Ú.L. D. M. D., ktorý žiadosť prevzal
dňa 15.03.2013. Na liste zo dňa 15.03.2013 adresovanom generálnemu riaditeľovi žalovaného, v
ktorom žiadal riaditeľ opery SND o realizáciu organizačnej zmeny - zrušenie miesta sólistu žalobkyne
v súbore Opery SND ku dňu 01.04.2013 bolo nad podpisom V. Š. ako predsedu ZO - Ú. D. M.
uvedené "D., XX.XX.XXXX" S. ". M. bolo prerokované ZO - Únie sólistov Opery SND dňa 25.03.2013,
v Bratislave 25.03.2013". Žalovanému bolo listom zo dňa 24.09.2012 oznámené zo strany prezidentky
Únie odborového zväzu profesionálnych hudobníkov Slovenska, že dňom 20.09.2012 registruje platné
členstvo ZO - ÚNIE ostatných zamestnancov SND v ÚNII odborovom zväze profesionálnych hudobníkov
Slovenska (oznámenie o registrácii bolo oznámené aj samotnej ZO - ÚNIE ostatných zamestnancov
SND). Zároveň mu listom zo dňa 13.03.2013 oznámila, že potvrdzuje evidenciu 6 základných
organizácií ÚNIE, vrátane ZO ÚNIE ostatných zamestnancov SND. Dňa 21.09.2012 oznámila ZO
ÚNIE ostatných zamestnancov SND generálneho riaditeľa žalovaného o zložení odborového orgánu.
Z listu podpredsedníčky ZO ÚNIE ostatných zamestnancov SND zo dňa 30.10.2012 adresovanom
generálnemu riaditeľovi žalovaného vyplýva, že uvedená základná organizácia prerokovala výpoveď
z pracovného pomeru zamestnancov žalovaného (C.. S.. C. N. S. C.. S.. T. T.) na základe žiadosti
generálneho riaditeľa žalovaného. Podľa potvrdenia Ministerstva vnútra SR zo dňa 23.10.2012 bola
odborová organizácia s názvom ÚNIA - odborový zväz profesionálnych hudobníkov Slovenska na
ministerstve zapísaná do evidencie odborových a zamestnávateľských organizácií. Listom zo dňa
05.04.2013 generálny riaditeľ žalovaného oznámil prezidentke ÚNIE OZ profesionálnych hudobníkov



Slovenska, že neakceptuje odborovú organizáciu ZO ÚNIE ostatných zamestnancov SND. V týždenníku
G. X K. K. XX.XX.XXXX bola zverejnená informácia, že žalobkyňa podľa stanoviska vedenia výpoveď
zatiaľ nedostala, iba zrušili jej pracovné miesto. Z e-mailovej komunikácie medzi S. B., O. P. G. X K. S.
W. G. vyplynulo, že týždenníku bolo zaslané stanovisko generálneho riaditeľa SND, v ktorom uviedol
okrem iného, že: "pani O. nedostala výpoveď, došlo len k zrušeniu jej pracovného miesta z dôvodu
minimálneho počtu predstavení. Vedenie divadla malo však snahu dohodnúť sa s pani Rybárskou na
pokračovaní spolupráce na externej báze, ktorá by mohla adekvátne reflektovať reálny interpretačný
priestor umelkyne v súčasnej prevádzke opery. Takáto ponuka bola pani Rybárskej viacnásobne
prezentovaná - pokiaľ mám správne informácie aj predchádzajúcim vedením Opery SND, z jej strany
však neakceptovaná. Vedenie divadla si váži pani Rybársku ako osobnosť slovenského operného
umenia, ktorá má za sebou úctyhodnú kariéru a ktorá sa v minulosti výraznou mierou podieľala na
profilácii našej prvej opernej scény. SND chce preto postupovať s maximálnou citlivosťou a stále trvá na
ponuke ďalšej externej spolupráce." Zo mzdových listov žalobkyne 10/2012, 11/2012 a 12/2012
súd zistil, že žalobkyňa odpracovala v mesiaci október 2012 - 184 hodín, v mesiaci november 2012 - 168
hodín a v mesiaci december 2012 - 144 hodín, čo pri týždennom pracovnom čase 40 hodín predstavovalo
hrubú mzdu za mesiac október vo výške 960,- €, za mesiac november 2012 vo výške 1.833,59 € a za
mesiac december 2012 vo výške 978,55 €.
1.3. Po právnej stránke svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 61 ods.
1,2,3, § 63 ods. 1 písm. b), § 74, § 77, § 79 ods. 1, § 134 ods. 1,2,4 Zákonníka práce (účinného
v čase výpovede), čl. 7 bod 4 Kolektívnej zmluvy SND, keď skúmal splnenie podmienok pre platnú
výpoveď danú zamestnávateľom žalobkyni a dospel k záveru, že výpoveď daná žalovaným je neplatná.
Poukázal nato, že všeobecnou podmienkou platnosti výpovede je písomná forma a doručenie druhému
účastníkovi. V danom prípade možno skonštatovať, že písomná forma výpovede bola zo strany
žalovaného splnená, avšak nebolo preukázané, že žalovaný výpoveď z pracovného pomeru aj doručil
žalobkyni. Súd pri vyhodnotení tejto otázky vychádzal z listinných dôkazov predložených stranami
konania, predovšetkým zo zápisu zo stretnutia dňa 27.03.2013 (č.l.76), oznámenia o organizačnej
zmene v SND - ponuka voľných miest (č.l. 80), písomného vyjadrenia C.. S. J. (č.l. 242) a z výpovede
svedka - C.. I. V. (č.l. 254 - 258). Je zrejmé, že žalovaný vydal rozhodnutie o organizačnej zmene -
rozhodnutie Generálneho riaditeľa SND č. 7/2013 o organizačných zmenách dňa 25.03.2013, na základe
ktorého z dôvodu zabezpečenia efektívnosti práce zrušil pracovné miesto Sólistu v organizačnej zložke
Opera (pričom žalobkyňa bola zaradená na pracovnom mieste sólistu v organizačnej zložke Opera).
Nebolo sporné, že žalobkyňa na stretnutí s vedením žalovaného dňa 27.03.2013 prevzala oznámenie
o organizačnej zmene v SND, ktorého prílohou bol zoznam voľných pracovných miest k 27.03.2013. Je
pravdou, že v zápise zo stretnutia dňa 27.03.2013 vyhotovené žalovaným bolo uvedené, že žalobkyňa
odmietla prevziať výpoveď z pracovného pomeru a túto skutočnosť potvrdila aj C.. S. J. vo svojom
písomnom vyjadrení zo dňa 30.06.2015, ktorá v čase uvedeného stretnutia bola riaditeľkou kancelárie
generálneho riaditeľa žalovaného a v čase písomného vyjadrenia bola zamestnancom žalovaného. Z
výpovede svedkyne C.. I. V., ktorá v čase stretnutia bola vedúcou odboru personálneho manažmentu
a v čase výpovede už nebola zamestnancom žalovaného vyplynulo, že na stretnutí dňa 27.03.2015
bolo žalobkyni doručené oznámenie o organizačnej zmene s ponukou voľných miest, vzápätí však
žalobkyňa opustila stretnutie bez toho, aby prevzala výpoveď a bez toho, aby vôbec došlo k pokusu o
doručenie výpovede. Súd sa priklonil k záveru o nedoručení výpovede jednak z dôvodu, že uvedená
skutočnosť vyplynula z výpovede svedkyne, pričom opačná verzia tejto skutočnosti vyplynula iba z
písomného vyjadrenia zamestnankyne žalovaného, ktorý netrval na jej vypočutí pred súdom, a teda
podľa súdu malo jej vyjadrenie menšiu dôkaznú silu. Súd však k uvedenému záveru o nedoručení
výpovede dospel aj z dôvodu, že žalobkyňa podporne preukázala túto skutočnosť samotným konaním
žalovaného, ktorý poskytol dňa 02.04.2013 (teda bezprostredne po stretnutí vedenia s žalobkyňou)
týždenníku PLUS 7 dní oficiálne stanovisko, v ktorom okrem iného uviedol, že žalobkyňa nedostala
výpoveď a došlo len k zrušeniu jej pracovného miesta z dôvodu minimálneho počtu predstavení.
Súd nepovažoval argumentáciu žalovaného, že vyjadrenie poskytla osoba, ktorá nie je oficiálnou
hovorkyňou žalovaného za dôvodnú, nakoľko z webovej stránky žalovaného vyplýva, že Izabela
Pažítková (ktorá zaslala oficiálne stanovisko žalovaného redaktorke PLUS 7 dní) je tlačovou tajomníčkou
mediálneho oddelenia, teda zodpovedná za styk s verejnosťou. Tvrdenie, že zaslané stanovisko
neprezentuje oficiálne stanovisko žalovaného, nie je podpísané a datované ako aj tvrdenie, že e-
mailovú správu možno technickými prostriedkami pozmeniť, žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal,
ani nenavrhol žiadne dokazovanie v tomto smere (výsluch tlačovej tajomníčky, prípadne dôkazy, ktoré
by spochybňovali pravosť predloženého dôkazu). Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že
žalovaný dňa 27.06.2013 prostredníctvom svojej tlačovej tajomníčky poskytol informáciu, že na základe



organizačnej zmeny v umeleckej zložke v Opere SND v zmysle Zákonníka práce pracovný pomer
žalobkyne sa končí dňom 30.06.2013 (č.l. 185). Uvedené vyjadrenie neobsahuje žiadnu informáciu o
výpovedi danej žalobkyni (hoci otázka redaktorky smerovala práve na uvedenie dátumu výpovede), bolo
dané s odstupom troch mesiacov od stretnutia žalobkyne s vedením žalovaného a po jej písomných
námietkach ohľadom nedoručenia výpovede, čo môže naopak svedčiť o účelovosti konania žalovaného.
Pokiaľ ide o žalobkyňou napísanú informáciu na oznámení o organizačnej zmene, že s výpoveďou
nesúhlasí a je neplatná, uvedená skutočnosť nesvedčí o samotnom doručení výpovede, jednak z
dôvodu, že žalobkyňa ako laik nemusela rozpoznať po právnej stránke rozdiel v oboch dokumentoch
a jednak aj z dôvodu, že možno dôvodne predpokladať, že ak by jej výpoveď bola doručená, uvedenú
skutočnosť by napísala na tento dokument a nie na oznámenie o organizačnej zmene. Súd považoval
námietky žalovaného ohľadom účelovosti konania žalobkyne v súvislosti s preberaním zásielok (a teda
možnosť zmarenia prípadného doručenia výpovede poštou) za nedôvodné, nakoľko skutočnosť, že
niektoré zásielky žalobkyňa prevzala a niektoré prevzal za ňu niekto iný, nie je dôvod na takýto záver,
predovšetkým s poukazom, že nešlo o zásielky určené do vlastných rúk. Súd prvej inštancie na základe
uvedeného vyvodil, že výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu jej nedoručenia je neplatná. Súd bližšie
nevyhodnocoval dôkazy vzťahujúce sa na vzťah redaktorky so žalobkyňou, ani s článkami uverejnenými
v súvislosti s pracovným pôsobením žalobkyne, nakoľko ich nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie
vo veci.
1.4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pokiaľ ide o ďalšiu podmienku platnosti výpovede, a to
dôvod ustanovený v zákone a jeho skutkové vymedzenie, je potrebné skonštatovať, že z tohto pohľadu
žalovaný splnil zákonom vyžadované podmienky, to znamená, že výpoveď bola daná z dôvodu, ktorý
Zákonník práce umožňuje a dôvod bol skutkovo vymedzený tak, že ho nemožno zameniť s iným
dôvodom.
1.5. Ako ďalší dôvod neplatnosti súd prvej inštancie uviedol neprerokovanie výpovede s príslušnou
odborovou organizáciou. Žalovanému ako zamestnávateľovi vyplývala z ust. § 74 Zákonníka práce
povinnosť vopred prerokovať výpoveď z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov (pod
sankciou neplatnosti výpovede). Ako vyplynulo z Kolektívnej zmluvy SND (časť III, čl. 7 bod 4),
zamestnávateľ mal výpoveď z pracovného pomeru prerokovať s tou odborovou organizáciou, v ktorej je
zamestnanec členom. Žalobkyňa predložila v konaní členskú prihlášku za člena Základnej organizácie
ÚNIE ostatných zamestnancov SND zo dňa 25.10.2012. Uvedená ZO je jednou zo základných
organizácií ÚNIE odborového zväzu profesionálnych hudobníkov Slovenska (zaregistrovanej na
Ministerstve vnútra SR), a ako bolo v konaní preukázané, základná organizácia bola v ÚNII
zaregistrovaná, pričom táto skutočnosť bola oznámená žalovanému ako zamestnávateľovi. Tvrdenia
žalovaného o účelovom členstve žalobkyne v tejto organizácii, resp. o antidatovaní prihlášky,
nijakým spôsobom nepreukázal. Skutočnosť, že základnú odborovú organizáciu založil syn žalobkyne,
nezakladá bez ďalšieho účelovosť konania žalobkyne. Námietky žalovaného, že uvedenú základnú
organizáciu neakceptuje pre údajné rozpory ohľadom jej vzniku rovnako súd nepovažoval za dôvodné
s poukazom, že v prípade iných zamestnancov žalovaný uvedenú organizáciu požiadal o prerokovanie
skončenia ich pracovných pomerov. Žalovaný nemôže na jednej strane tvrdiť, že odborovú organizáciu
neakceptuje a na druhej strane (v prípade iných zamestnancov) ju považovať za partnera v
pracovnoprávnych vzťahoch. Rovnako nemožno považovať za opodstatnenú argumentáciu žalovaného,
že v prípade žalobkyne oslovil odborovú organizáciu, ktorá bola v danom útvare jedinou príslušnou
pre organizačnú zložku, v ktorej bola žalobkyňa zaradená a zároveň išlo o najväčšiu odborovú
organizáciu. Žiadny predpis (ani Zákonník práce, ani Kolektívna zmluva) neurčujú zamestnancovi
povinnosť, v ktorej odborovej organizácii (zriadenej pri zamestnávateľovi) môže byť členom, ani
povinnosť, aby informoval zamestnávateľa o svojom členstve v odborovej organizácii. Je povinnosťou
zamestnávateľa pri prerokovaní výpovede (prípadne pri iných pracovnoprávnych úkonoch), aby túto
prerokoval s tou odborovou organizáciou, ktorej je zamestnanec, ktorého sa výpoveď týka, členom. Ak
by takúto povinnosť zamestnávateľ nemal, a mohol by prerokovať výpoveď s ktoroukoľvek odborovou
organizáciou pôsobiacou u neho, pluralita odborových organizácií na pracovisku by stratila svoj
význam. Súd na okraj konštatuje, že zisťoval skutočnosti ohľadom pôsobenia odborovej organizácie
u žalovaného, pričom zo stanov ÚNIE - Odborového zväzu profesionálnych hudobníkov Slovenska
(predložených Ministerstvom vnútra SR) vyplýva, že samotná ÚNIA nemá v kompetencii prerokovanie
výpovede z pracovného pomeru, z čoho vyvodil, že uvedené je v kompetencii jednotlivých základných
odborových organizácií. O uvedenom závere svedčí aj skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ
prerokoval výpoveď zamestnancov C.. S.. C. N. S. C.. S.. T. T. so základnou organizáciou ÚNIE ostatných
zamestnancov SND. Na záver je potrebné uviesť, že skutočnosť, že žalobkyňa bola uvedená v zozname
záujemcov o založenie odborovej organizácie sólistov opery v Opere SND z roku 2008, nemá nijaký



vplyv na jej skutočné členstvo v základnej odborovej organizácii ostatných zamestnancov SND. Je tiež
potrebné poznamenať, že ani v prípade prerokovania výpovede príslušnou odborovou organizáciou,
nemožno prerokovanie považovať za platné, nakoľko základná odborová organizácia prerokovala iba
oznámenie o organizačnej zmene, a nie samotnú zamýšľanú výpoveď danej žalobkyni.
1.6. Ostatné žalobkyňou namietané dôvody neplatnosti výpovede z pracovného pomeru súd prvej
inštancie nepovažoval za preukázané. V prvom prípade išlo o dôvod neplatnosti nedodržaním ponukovej
povinnosti žalovaného. V tomto ohľade žalovaný dostatočným spôsobom preukázal, že zoznam
ponúknutých voľných miest (č.l. 10) nebol vhodný pre žalobkyňu a tento zoznam poskytol žalovaný nad
rámec svojej povinnosti. Uvedené žalovaný preukázal vyjadrením Š. a zástupcu hudobného riaditeľa
M. D. D. I. (č.l. 216). Okrem uvedeného zoznamu mal žalovaný voľné miesta (kvalifikáciou vhodné
pre žalobkyňu), ktoré však boli dočasne neobsadené (miesto sólistu z dôvodu výkonu verejnej funkcie
- G.. I. a z dôvodu čerpania rodičovskej dovolenky - p. K.), preto v zmysle ustálenej judikatúry ich
nemožno považovať za vhodné voľné pracovné miesto. Pokiaľ ide o ďalší namietaný dôvod neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru (rozpor s dobrými mravmi), súd dospel k záveru, že uvedený dôvod
nebol v konaní dostatočným spôsobom preukázaný. Žalobkyňa v zásade namietala, že skutočným
dôvodom organizačnej zmeny bola osobná animozita generálneho riaditeľa žalovaného voči žalobkyni.
Je pravdou, že vyjadrenie bývalého riaditeľa D. C.. S.. M. Š. S.. smeruje k vyzdvihnutiu pracovných
kvalít žalobkyne, avšak pokiaľ ide o plánovanie koncepcie a stratégie Slovenského národného divadla
v čase jeho pôsobenia vo funkcii generálneho riaditeľa, išlo predovšetkým o jeho snahu o zaradenie
žalobkyne v štruktúre riadenia SND. Rovnako je zrejmé, že žalobkyňa listom zo dňa 25.02.2013
upozornila riaditeľa M. D. V. Y. na opakované porušovanie povinností vyplývajúcich z jej pracovnej
zmluvy zo strany zamestnávateľa spočívajúcich v nezaraďovaní žalobkyne do predstavení, ktoré mala
v repertoári a boli v hracom pláne opernej sezóny. Uvedená skutočnosť (keďže nešlo o konanie
generálneho riaditeľa žalovaného, ale riaditeľa Opery SND) však rovnako ako ďalšie dôkazy predložené
v konaní, predovšetkým oznámenie bývalého riaditeľa M. D. K.. G. K. (č.l. 87), že je schopný bez
zásahu do hracieho plánu uvoľniť organizačnou zmenou k 30.06.2011 sólistov Opery SND (medzi nimi i
žalobkyňu) nesvedčia o výhradnej animozite terajšieho generálneho riaditeľa žalovaného voči žalobkyni.
Pri zhodnotení uvedených dôkazov, v ich vzájomnej súvislosti teda nemožno vyvodiť jednoznačný záver,
že organizačná zmena bola výsledkom vzťahu generálneho riaditeľa žalovaného k žalobkyni, a teda,
že by mohla prípadne zastierať iný výpovedný dôvod. Ani skutočnosť, že žalovaný vyhlásil konkurz na
obsadenie miesta sólistu v Opere (č.l. 29) nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi,
nakoľko konanie žalovaného neodporovalo ust. § 61 ods. 3 Zákonníka práce (počas dvoch mesiacov
znovu neutvoril zrušené pracovné miesto a neprijal po skončení pracovného pomeru na toto pracovné
miesto iného zamestnanca), pričom splnenie si zákonných povinností bez ďalšieho nemôže zakladať
konanie v rozpore s dobrými mravmi.
1.7. Na základe uvedených dôvodov a po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru,
že návrh žalobkyne na vyslovenie neplatnosti výpovede je dôvodný, keďže výpoveď z pracovného
pomeru je neplatná z dôvodu jej nedoručenia a neprerokovania s príslušnou odborovou organizáciou,
a v ostatnej časti, ktorou sa eventuálne domáhala určenia, že pracovný pomer trvá zamietol z dôvodu,
že ako už bolo vyššie uvedené, doručenie výpovede je všeobecnou podmienkou platnosti výpovede,
teda nesplnenie tejto podmienky zakladá neplatnosť výpovede, preto je potrebné o návrhu rozhodnúť
určením jej neplatnosti a nie určením, že pracovný pomer trvá.
1.8. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že žalobkyni na základe uvedeného vznikol nárok na náhradu
mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru v sume jej priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď jej zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Za rozhodujúce obdobie
je potrebné považovať kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný
zárobok, t.j. v danom prípade je rozhodujúcim obdobím obdobie IV. štvrťrok 2012. Výpočet priemerného
mesačného zárobku obdobie: 10/2012, 11/2012, 12/2012; odpracované hodiny : 184, 168, 144 hrubá
mzda : 960,- €, 1. 833,59 €, 978,55 €. Hrubá mzda spolu : 3.772,14€ ; odpracované hodiny spolu 496
t.j. 3 772,14 : 496 = 7,61 € - priemerný hodinový zárobok; 7,61 x 174 /koeficient pripadajúci na týždenný
pracovný čas 40 hod./ = 1.324,14 € priemerný mesačný zárobok. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa
žiadala priznať náhradu mzdy vo výške 960,- €, súd jej uvedenú čiastku nepresahujúcu zákonný nárok
v celkovej sume 960,- € priznal.
1.9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p., keď náhrada trov konania
spočíva a v trovách právneho zastúpenia žalobkyne vo výške 1.430,71 €. Pri určení základnej sadzby
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len "vyhláška") vychádzal



súd z § 13 ods. 3 vyhlášky, podľa ktorého pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba
tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby
tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach, potom za jeden úkon právnej
služby á 77,22 € za rok 2013, a´ 79,02 € za rok 2014 a a´ 81,68 € za rok 2015. Hodnota veci s najvyššou
hodnou je 1/13 výpočtového základu určenia o neplatnosti výpovede podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky,
keď základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového
základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s
nepomernými ťažkosťami, potom za rok 2013 ide o sumu 60,07 €, v roku 2014 ide o sumu 61,87 € a
v roku 2015 ide o sumu 64,53 €. Táto sa zvyšuje o tretinu základnej sadzby veci o náhradu mzdy vo
výške 960,- €, čo je 51,45 € : 3 = 17,15 €. Právny zástupca žalobkyne si uplatnil za jeden úkon právnej
služby 71,48 € za rok 2013, 72,07 € za rok 2014 a 72,96 € za rok 2015. V danej veci vykonal právny
zástupca žalobkyne 13 úkonov právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom (§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky), písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej -
žaloba, vyjadrenie zo dňa 17.10.2014, vyjadrenie zo dňa 29.05.2015, vyjadrenie zo dňa 14.10.2015 (§ 14
ods. 1 písm. b) vyhlášky) a účasť na pojednávaní - 28.04.2014, 04.09.2014 (2 hod 20 min), 27.10.2014,
04.05.2015, 02.07.2015 a 26.10.2015 (2 hod 45 min) (§ 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky), a ďalšia porada s
klientom dňa 03.09.2014 a 01.07.2015 (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky), za ktoré mu patrí režijný paušál
2x á 7,81 €, 5x 8,04 € a 6x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 20% DPH. Súd priznal žalobkyni náhradu
trov konania vo výške, ktorá bola uplatnená.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote v celom rozsahu odvolanie žalovaný,
ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutia, resp. aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamieta a zaviaže žalobkyňu k náhrade trov konania. Poukázal nato, že súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie na posúdení neplatnosti predmetnej výpovede v 2 rovinách a to doručovanie výpovede a
neprerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov a v tomto spočíva nesprávne právne posúdenie
veci. K doručovaniu výpovede uviedol, že súd nesprávne zhodnotil argumenty a dôkazy, ktoré boli
predložené, bez náležitého odôvodnenia prečo a na základe čoho považoval predložené „dôkazy“ za
dôležitejšie ako iné, keď dôkazy, ktoré boli ním predložené neakceptoval, hoci mali väčšiu výpovednú
ako aj dôkaznú silu v predmetnej veci. V prvom rade ide o neakceptovanie predloženej Listiny na
ktorej boli podpisy 3 osôb - C..S.. C. Q., C.. S. J.O., S. S. C.. I. V. - Zápis zo stretnutia zo
dňa 27.3.2013. Predmetný listinný dôkaz celkom jednoznačne preukazoval skutočnosť, že žalobkyňa
prevzala, respektíve odmietla prevziať obidve listiny - a teda Organizačnú zmenu ako aj Výpoveď.
Predmetná listina - jej pravosť, podpisy, ani obsah nebol žalobkyňou v konaní spochybňovaný a v
konečnom dôsledku nebol ani spochybnený žalobkyňou a ani žiadnym iným dôkazom a ani výsluchom.
Ak súd porovnával výpoveď pani V. S. G. J. - z hľadiska dôkaznej sily - opomenul na výpoveď
štatutárneho orgánu odporcu - C.. C. Q., ktorý bol evidentne treťou a základnou osobou, ktorá bola
prítomná na predmetnom stretnutí a v prípade výpovede svedkyne pani V. si súd vybral z výpovede
svedka len tú časť, ktorá vyhovovala pre odôvodnenie rozhodnutia, čo považujeme za prejav arbitrárnosti
rozhodnutia. Nie je pravdou, že by bola svedkyňa jednoznačne povedala, že predmetná výpoveď nebola
doručená. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal listinnými dôkazmi, ktoré súviseli
so skutočnosťou, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, čo je predmetom stretnutia dňa 27.3.2013 a čo jej
je doručované. List N. D. Ž. z januára 2013, respektíve jej odpoveď na list, ako aj samotné vyjadrenie
žalobkyne na Oznámení o organizačnej zmene len preukazujú, že predmetná Výpoveď bola žalobkyni
doručovaná. Súd v rozhodnutí rovnako v súvislosti s doručovaním pochybil, keď opomenul, že žalobkyňa
nemala snahu o prevzatie výpovede, ak tvrdila, že jej nebola doručená. Z vykonaného dokazovania je
a bolo zrejmé, že žalobkyňa zmarila doručovanie dňa 27.3.2013 na pracovisku z viacerých dôvodov:
1. žalobkyni bolo známe a jasné, že pôjde o stretnutie ohľadne skončenia pracovného pomeru; 2.
žalobkyni boli predložené listiny - Oznámenie o organizačnej zmene, Výpoveď; 3. žalobkyňa bola
oboznámená s dôvodmi výpovede na stretnutí, ako aj pred ním; 4. žalobkyňa napísala na oznámenie,
že nesúhlasí s výpoveďou, čo evidentne poukazuje na to, že jej bola doručovaná (nestačí odôvodnenie
súdu, že nemá právnické vzdelanie - je evidentné, že tento termín jej musel byť na stretnutí povedaný
a známy); 5. žalobkyňa podľa jej vlastných slov vstala a odišla - čo nebolo sporné - čím evidentne
zmarila doručovanie listiny. Súd tak celkom opomenul a ani nevysvetlil na základe čoho rozhodol, keď
neaplikoval ustanovenie § 38 ods. 4 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa predmetnou otázkou
zmarenia nielenže nedôkladne zaoberal, ale ju ani nespomenul v odôvodnení svojho rozhodnutia, a
ani svoje rozhodnutie prečo nemalo dôjsť k zmareniu doručenia náležite neodôvodnil. Na základe
uvedených skutočností je tak evidentné, že súd nesprávne vec posúdil tak po právnej stránke, ako aj
po skutkovej, keď svojvoľne bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia a argumentácie len prebral



tvrdenia žalobkyne - dôvodenie neznalosťou práva a nerozlišovanie medzi výpoveďou a oznámením ;
účelovosť tvrdení žalobkyne v súvislosti s bulvárom; účelovosť preberanie/nepreberanie zásielok od
žalovaného; rozpor v tvrdeniach a účelovosť vyjadrení o prítomnosti osôb zo strany žalobkyne; čím
aj jednoznačne došlo k arbitrárnosti rozhodnutia, keď na základe „iba“ rozporných a rozporovaných
skutočností a tvrdení žalobkyne súd rozhodol a dokonca neakceptoval listinné dôkazy, ktoré boli
nepochybné a neboli sporné.
2.1. K neprerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov poukázal nato, že súd bez akejkoľvek
relevantnej argumentácie konštatoval v odôvodnení napádaného rozhodnutia, že predmetná výpoveď
mala byť doručená príslušnej odborovej organizácii v zmysle kolektívnej zmluvy SND, ale na druhej
strane tvrdí, že zamestnávateľ nemôže zisťovať príslušnosť žalobkyne k odborovej organizácii. Uviedol,
že žalobkyňa mu nikdy neoznámila, že je odborovo organizovaná v ZO Únie ostatných zamestnancov
a ani sa k predmetnému nikdy nevyjadrila - až v rámci súdneho konania. Nepravdivou je aj skutočnosť,
že výpoveď nebola prerokovaná odborovou organizáciou. Odborovej organizácii bola doručená Žiadosť
o prerokovanie organizačnej zmeny a výpovede zo dňa 15.3.2013, ktorá je súčasťou spisu. Súd tak
evidentne pochybil, nakoľko je evidentné, že išlo o prerokovanie výpovede v súvislosti s organizačnou
zmenou. Žiadosť obsahovala aj odkaz na § 74 Zákonníka práce, pričom bolo detailne opísané, čo
je predmetom výpovede, riadne skutkovo aj právne určené dôvody skončenia pracovného pomeru
ako aj výpovede a rovnako bolo riadne určené meno zamestnankyne. Výpoveď pritom v zmysle
judikatúry nemusí byť priložená. Stačia náležitosti a skutočnosti, z ktorých je zrejmé a evidentné, čo
sa predmetnou výpoveďou má dosiahnuť, čo bolo zo strany odporcu jednoznačne splnené. Ak súd
v odôvodnení dokazuje na Kolektívnu zmluvu SND - časť III čl. 7 bod 3 KZ - evidentne hovorí o
tom, že zamestnanec, ktorý nie je odborovo organizovaný má povinnosť oznámiť zamestnávateľovi,
ktorá OO prerokuje skončenie pracovného pomeru - žalobkyňa mu nič neoznámila, tak zamestnávateľ
postupoval v zmysle § 74 Zákonníka práce. Zamestnávateľ nemal a nemohol mať vedomosť, kde je
organizovaná zamestnankyňa, a rovnako zo stanoviska ZO Únie profesionálnych hudobníkov Slovenska
sólistov Opery SND vyplývalo, že žalobkyňa je vedená v tejto organizácii. Ak by ZO oznámilo, že
takúto osobu nezastrešujú, v prípade, ak by bol namieste argument súdu, že je potrebné prerokovať
s príslušnou odborovou organizáciou výpoveď, bol by musel následne prerokovať výpoveď s iným
príslušným ZO. Avšak ani žalobkyňa a ani ZO neoznámili, že by predmetná zamestnankyňa nebola
organizovaná tam, kde dlhodobo pred tým, a teda v ZO Únie sólistov Opery SND, kde už len z
logiky veci vyplýva, že bola a mala byť organizovaná. Táto skutočnosť len potvrdzuje, že „zdanlivú“
registráciu vykonala žalobkyňa účelovo ex post po podaní žaloby na súd. Nakoľko zamestnávateľ nemá
oprávnenie zisťovať, kde je žalobkyňa organizovaná, predmetná povinnosť v zmysle a na základe dikcie
zákona § 74 Zákonníka práce bola naplnená a plne splnená. Žalovaný ďalej poukázal nato, že v
Slovenskom národnom divadle pôsobia viaceré odborové organizácie a spomínaná Únia ostatných
zamestnancov SND žiadnym spôsobom neparticipuje na predmetnom kolektívnom vyjednávaní, čoho
dôkazom je aj kolektívna zmluva, kde evidentne žalovaný - nekomunikuje s touto OO a kde sa evidentne
nikto o predmetné otázky a komunikáciu so zamestnávateľom a žalovaným nestará, čo len potvrdzuje
skutočnosť účelovosti jej založenia a skutočnosť, že predmetná OO nie je žalovaným do dnešného dňa
akceptovaná. Ako je správne v odôvodnení rozhodnutia uvedené - zamestnávateľ nemá oprávnenie
zisťovať u akej odborovej organizácie je zamestnanec odborovo organizovaný. Z tohto logicky vyplýva,
že sa mohol obrátiť na odborovú organizáciu, ktorá združuje sólistov Opery SND. Táto oslovená
odborová organizácia sa jednoznačne vyjadrila, že predmetná organizačná zmena bola prerokovaná,
ako bola prerokovaná rovnako aj výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce. Pokiaľ by predmetná
odborová organizácia vyhlásila, že takéhoto zamestnanca odborovo neorganizuje a v takom prípade
by sa mohol zamestnávateľ obrátiť na ostatné odborové organizácie, čo však vzhľadom na charakter
odborov v SND nie je možné, nakoľko každá profesia je organizovaná inak a pre každú oblasť zvlášť.
Záverom k tejto skutočnosti žalovaný uviedol, že predmetná skutočnosť, že žalobkyňa je alebo bola
odborovo organizovaná v Únii ostatných zamestnancov nebola oznámená žalobkyňou žalovanému ani
pri doručovaní výpovede, ani v žiadnej ďalšej korešpondencii. Ako bolo uvedené v konaní - žalobkyňa
účelovo vypracovala prihlášku u svojho syna, ktorú predložila súdu a on sa o tejto skutočnosti dozvedel
až v súdnom konaní, čo len poukazuje a preukazuje, účelovosť daného konania žalobkyne. Predmetná
listina nebola notársky overená, rovnako nebol zo strany žalobkyne predložený žiadny dôkaz, ktorý by
preukazoval, že bola zaevidovaná v predmetnej odborovej organizácii - Únia ostatných zamestnancov,
a teda u svojho vlastného syna.
2.2. V prípade rozhodnutia súdu o náhrade mzdy, žalovaný mal zato, že predmetné rozhodnutie
je neurčité, nezrozumiteľné. Nie je jasné, za aké obdobie žiada žalobkyňa náhradu mzdy. Ak súd
v odôvodnení rozhodnutia spomína skutočnosť, že žalobkyňa žiada náhradu mzdy od doručenia



oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nie je jasné, za aký mesiac bola
mzda žiadaná a ani za ktorý mesiac ju súd určil a stanovil. Okrem toho súd v predmetnej otázke ani
nevyžadoval doloženie dokladov preukazujúcich skutočnosti, či a kedy bola zamestnávateľom ďalej
uhrádzaná mzda, či uhradil zamestnávateľ odstupné a podobne. Predmetné rozhodnutie súdu nenapĺňa
znaky jasnosti a zrozumiteľnosti. Z uvedeného odôvodnenia súdu v napadnutom rozhodnutí, nie je jasné,
na základe akých dôkazov súd rozhodoval a v akej súvislosti. Nestačí len predmetné dôkazy vymenovať
v odôvodnení rozhodnutia a pritom neodôvodniť - ako dospel a na základe akých dôkazov dospel k
predmetnému rozhodnutiu. Závery súd konštatoval bez toho, aby bližšie vysvetlil na základe akých
skutočností k nim dospel. Žalovaný preto považuje len jednoduchý záver o tom, že súd niečo vyhodnotil
ako účelové bez ďalšieho odôvodnenia za prejav arbitrárnosti rozhodovania súdu.
2.3. V prípade náhrady trov konania a právneho zastúpenia, žalovaný namietal, že predmetné trovy boli
vyčíslené nedôvodne - najmä čo sa týka porád právneho zástupcu s klientom - v rozpore s Vyhláškou
Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z. z. o odmenách. Predmetné úkony - porady s klientom, ako
ani Vyjadrenia žalobkyne bez výzvy súdu boli absolútne nadbytočné a vyčíslené a priznané nedôvodne
a nad rámec ich dôvodnosti. Rovnaké skutočnosti pritom tvrdila žalobkyňa na pojednávaniach a nie
je možné vyjadrenia považovať za dôvodne uplatňovaný nárok zo strany žalobkyne a jej právneho
zástupcu. V prípade, ak odvolací súd rozhodne tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, mal
súd posudzovať v súvislosti s § 150 O.s.p., nakoľko je evidentné, že žalobkyňa účelovo označovala
dôkazy, o ktoré súd rozhodnutie oprel až na pojednávaniach a až počas konania procesu.
2.4. Záverom žalovaný žiadal, v prípade, že odvolací súd nevyhovie odvolaniu, aby pripustil možnosť
dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p., Máme tak za to, že predmetný prípad je dôležitým pre vytvorenie
právne záväzného rozhodnutia pre otázku odôvodňovania a formulácie skončenia pracovného pomeru
v súvislosti s doručovaním písomností na pracovisku - zmarením doručenia, a teda v súvislosti s §
38 Zákonníka práce, ktoré nie je v judikatúre súdov nikde upravené. Rovnako zásadnou právnou
otázkou je aj skutočnosť, že nikde nie je riešená ani otázka súvisiaca s § 74 Zákonníka práce - a teda
prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov. Takáto otázka je podstatná - nakoľko súd napriek
skutočnosti, že predmetné ustanovenie nestanovuje žiadnu povinnosť pre zamestnávateľa, rozhodol
tak, že si doslova sám dotvoril zmysel a význam predmetného ustanovenia Zákonníka práce, čo nie je
rovnako upravené ani v dôvodovej správe, ani v prípade judikatúry v predmetnej veci.
3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Mala zato, že námietky ohľadne
nedostatočné odôvodnenia rozsudku uvedené v odvolaní žalovaného nie sú dôvodné. Zastala názor,
že rozsudok poskytuje pre obe strany dostatočnú odpoveď, prečo súd prvej inštancie určil neplatnosť
výpovede, a to z dôvodu jej nedoručenia a neprerokovania so zástupcami zamestnancov. S ohľadom
na vyššie uvedené možno mať za preukázané, že úd prvej inštancie rozsudok dostatočne odôvodnil
a vysporiadal sa s podstatnými námietkami žalovaného. Vykonanie dôkazov z jednotlivých dôkazných
návrhov strán je výlučne vecou vo veci konajúceho súdu. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
vyčerpávajúce a dostatočné dokazovanie. V otázke nedoručenia výpovede vychádzal súd prvej inštancie
najmä z účastníckych výpovedí oboch strán, svedeckých výpovedí svedkýň B. S. V.. Súd prvej inštancie
mal k dispozícii celú dokumentáciu týkajúcu sa výpovede žalobkyni a čo jej predchádzalo, a to vrátane
vyjadrení osôb, ktoré sa údajného doručenia výpovede mali zúčastniť, ako aj následného vyjadrenia
žalovaného pre médiá. Nemožno teda tvrdiť nič iné ako to, že v tomto smere súd prvej inštancie
spoľahlivo a úplne zistil skutkový stav veci. Čo sa týka neprerokovania výpovede príslušnou odborovou
organizáciou, súd prvej inštancie správne zistil proces prerokovania výpovede žalovaným s úplne
inou odborovou organizáciou, ktorej ona nebola členkou, oboznámil sa s príslušnými ustanoveniami
Kolektívnej zmluvy SND, členskou prihláškou žalobkyne v odborovej organizácii, objasnil proces jej
vzniku, ako aj to, že žalovaný s touto odborovou organizáciou v iných prípadoch konal a oboznámil sa
aj s jej stanovami. Žalovaný nijako nepreukázal účelovosť vzniku tejto odborovej organizácie, ako aj
neexistenciu členstva žalobkyne v tejto odborovej organizácii. Aj v tomto prípade teda možno mať za to,
že súd prvej inštancie zistil spoľahlivo a úplne skutkový stav veci.
3.1. Vo vzťahu k nedoručeniu výpovede súd prvej inštancie správne uprednostnil skutkový záver o
nedoručení výpovede. Treba si uvedomiť, že v danom prípade ide o spor s účasťou slabšej strany,
ktorou je zamestnanec, ktorý sa v obdobných prípadoch často ocitne v dôkaznej núdzi, na čo je
potrebné pri hodnotení dôkazov prihliadať. Žalobkyňa je teda presvedčená, že akékoľvek pochybnosti
o doručení výpovede nie je možné vykladať na jej ťarchu, ale naopak v jej prospech. Je teda zrejmé, že
predmetom stretnutia dňa 27.03.2013 nebol ani len pokus o doručenie výpovede a jeho predmetom bolo
len odovzdanie a prevzatie oznámenia o organizačnej zmene. Rovnako, ešte ani následne žalovaný
výpoveď žalobkyni nedoručil, ako sa verejne vyjadril pre médiá.



3.2. K neprerokovaniu výpovede uviedla, že v danom prípade žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal,
že by bola odborovo angažovaná tej odborovej organizácii, s ktorou žalovaný výpoveď žalobkyni (vadne)
prerokoval. Ona naopak preukázala, že bola členom úplne inej odborovej organizácie, že táto základná
odborová organizácia mala ako organizačná jednotka odborového zväzu ÚNIA samostatnú právnu
subjektivitu, ktorá vyplývala priamo zo stanov tohto odborového zväzu, že žalovaný ako zamestnávateľ
v prípade iných zamestnancov (mimochodom tiež majúcich umelecké vzdelanie - viď akademické tituly
Mgr. art. - t.j. magistri umenia) s touto základnou odborovou organizáciou konal. Žalovaný žiadnym
spôsobom nepreukázal účelovosť založenia odborovej organizácie, ktorá vznikla v mesiaci september
2012, t.j. viac ako polroka predtým, ako sa žalovaný pokúsil dať žalobkyni výpoveď. Čo do účelovosti
založenia odborovej organizácie, žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že táto organizácia nie je
registrovaná na Ministerstve vnútra SR; v takom prípade však je treba uviesť, že registrovaná nie je
ani základná organizácia Únie sólistov Opery SND, s ktorou žalovaný výpoveď (ak vôbec) prerokoval,
a teda aj takéto prerokovanie je potom vadné. Záverom žalobkyňa považovala za správny aj záver
súdu prvej inštancie o tom, že výpoveď žalobkyni nebola nielenže prerokovaná s príslušnou odborovou
organizáciou, ale nebola ani prerokovaná spôsobom súladným s ustanovením § 74 Zákonníka práce.
3.3. K námietkam týkajúcim sa náhrady mzdy uviedla, že v žalobe sa domáhala náhrady mzdy vo výške
960,- €, žalobný nárok predstavuje 131,50 % priemernej mzdy (t.j. za mesiac júl 2013 a 31,50 % mesiaca
august 2013), t.j. presne určila výšku náhrady mzdy, ktorej sa domáha a tiež obdobie za ktoré sa jej
domáha. Uviedla tiež, že žalovaný predložil v konaní doklady o výške jej priemerného zárobku (mzdové
listy) za mesiace 10-12/2012, z ktorých jasne vyplýva, že jej bola žalovaným vyplácaná za tieto mesiace
mzda. Vzhľadom na to, že je nesporné medzi stranami, že v týchto mesiacoch pracovný pomer medzi
stranami trval, je akákoľvek zmienka o vyplatenom odstupnom bez právneho významu.
3.4. Záverom k trovám konania uviedla, že odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny v
zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. patrí okrem iného aj za úkony právnej služby a to ďalšia porada
alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu; písomné podanie na súd alebo iný orgán
alebo protistrane týkajúce sa veci samej. Z vyššie uvedeného jasne vyplýva, že náhrada trov konania
a právneho zastúpenia priznaná súdom prvej inštancie nebola v rozpore s vyhláškou. Nadovšetko k
prevzatiu prípadu a prvej porady s klientom došlo 10.07.2013, čo je viac než pred tromi rokmi. Za toto
obdobie došlo k porade s klientom dňa 03.09.2014 a dňa 01.07.2015, čo je v priemere 1 x ročne a
čo je podľa jej názoru aj s ohľadom na viacero pojednávaní, ktoré sa vo veci vykonali, primerané.
Podľa názoru žalobkyne je porada s klientom 1x ročne v takto zložitej a dlho trvajúcej veci plne
opodstatnená a v žiadnom prípade nemôže byť považovaná za nedôvodnú. Rovnako plne opodstatnené
je podanie písomných vyjadrení na súd na základe početných súdnych pojednávaní a postupného vývoja
dokazovania.
4. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne písomné stanovisko nepodal.
5. Napadnutým uznesením č.k. 4 Cpr 8/2013-237 zo dňa 9.6.2015 súd prvej inštancie zaviazal
žalovaného k povinnosti nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 97,62 € na účet jej právneho zástupcu
do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.
5.1. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 137, § 147 ods. 1 O.s.p. keď
uviedol, že na pojednávaní dňa 29.01.2015 uznesením zaviazal žalovaného, aby v lehote do 10
dní predložil vyjadrenie ohľadom zhodnotenia svedeckej výpovede, prípadne celkového zhodnotenia
dokazovania s návrhom na prípadné doplnenie dokazovania. Žalovaný, resp. jeho právny
zástupca v súdom stanovenej lehote nepredložili vyjadrenie spolu s návrhom na vykonanie dôkazov. Na
pojednávaní nariadenom na deň 04.05.2015 ústne predniesol rozsiahle vyjadrenie a zároveň predložil
súdu ako aj protistrane 20 nových listinných dôkazov, o vykonanie ktorých požiadal, rovnako aj o
vykonanie dôkazu výsluchom svedkov v prípade pochybností o listine zo zápisu stretnutia zo dňa
27.03.2013. Nakoľko nedodržanie súdom stanovenej lehoty žalovaným a jeho následné
konanie spôsobilo, že žalobkyňa a jej právny zástupca nemali možnosť oboznámiť sa vopred pred
pojednávaním s vyjadrením žalovaného ako aj s navrhovanými dôkazmi, žalobkyňa bola nútená
požiadať o odročenie pojednávania za účelom preštudovania a oboznámenia sa s uvedeným vyjadrením
a návrhom za účelom zabezpečenia účinnej obrany v konaní. Žalobkyňa z uvedeného dôvodu požiadala,
aby súd uložil žalovanému v zmysle § 147 O.s.p. nahradiť jej trovy konania v súvislosti so zmareným
pojednávaním, ktoré vznikli zavinením žalovaného. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade ide o
pracovnoprávny spor, ktorý vyžaduje zo strany súdu osobitnú rýchlosť konania, súd stanovil žalovanému
lehotu na predloženie písomného vyjadrenia spolu s návrhom na vykonanie dôkazov tak, aby konanie
prebiehalo bez zbytočných prieťahov, v súlade so zásadou hospodárnosti konania, efektívne a bez
možnosti zmarenia ďalšieho pojednávania. Nakoľko žalovaný si nesplnil povinnosť uloženú súdom, teda
nedodržal stanovenú lehotu na predloženie vyjadrenia a návrhu na vykonanie dôkazov, pričom podľa



vyhodnotenia súdom, nešlo o také dôkazy a vyjadrenie, ktoré žalovaný nemohol zabezpečiť v stanovenej
lehote, zaviazal žalovaného, aby nahradil žalobkyni trovy konania, ktoré by mu inak neboli vznikli, a ktoré
zavinil žalovaný v súvislosti so zmareným pojednávaním.
5.2. Náhrada trov konania spočíva v trovách právneho zastúpenia žalobkyne vo výške 97,62 €. Pri
určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len "vyhláška") vychádzal súd v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky z tarifnej hodnoty veci s najvyššou
hodnotou (náhrada mzdy vo výške 960,- €), t.j. za jeden úkon á 51,45 € + zvýšenie o tretinu základnej
sadzby odmeny v ostatných spojených veciach (určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru) -
1/13 výpočtového základu, t.j. 64,54 €, potom za jeden úkon právnej služby spolu á 72,96 €. V danej veci
vykonal právny zástupca navrhovateľa 1 úkon právnej služby, a to účasť na pojednávaní dňa 04.05.2015
(§ 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky), za ktorý mu patrí režijný paušál 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 20% DPH.
6. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Namietal, že predmetným napádaným rozhodnutím súd
zasiahol do jeho procesných práv, keď mu uprel napriek tomu, že dokazovanie nepovažoval a nevyhlásil
ho za ukončené, zasiahol do možnosti a jeho práva sa vyjadriť k predmetnej výpovedi svedka a doloženia
dokladov, ktoré odporca doložil do spisu. Rovnako mal za to, že súd postupoval v rozpore so zásadou
rovnosti zbraní a rovnakého postavenia strán sporu, keď rovnakú povinnosť neuložil aj žalobkyni, ktorá
rovnako dokladala predmetné vyjadrenia na pojednávaní - a ku ktorým sa bolo potrebné vyjadriť z jeho
strany, až na ďalšom pojednávaní. Rovnako tak došlo k odročeniu na pojednávaní dňa 27.10.2014,
pričom svedkyňa na pojednávaní bola účastná, avšak sa rovno na pojednávaní ospravedlnila, že musí ísť
pre deti do škôlky. Rovnako považoval rozhodnutie súdu v predmetnej veci za neadekvátne, toto prišlo
na základe naliehania právneho zástupcu, aby súd pojednávanie odročil, napriek tomu, že sa mohol a
mal možnosť vyjadriť k novým veciam, ktoré doložil a nie je tak pravdou, že by sa pojednávanie muselo
odročiť kvôli jeho vyjadreniu. Tiež nie je akceptovateľné zasahovať do zásad občianskeho súdneho
konania. Zo strany súdu tak došlo k porušeniu jeho procesných práv, keď mu pri výkone procesných
práv v danej veci bola napriek riadnemu a legitímnemu uplatneniu práv - na pojednávaní v ústnej
forme uložená sankcia za výkon jeho procesného práva, na ktorý má nárok počas celého konania až
kým nie je dokazovanie vyhlásené samotným súdom za ukončené v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.. K
takejto skutočnosti však nikdy nedošlo, a nie je tak namieste hovoriť o predlžovaní konania, respektíve o
zavinení z jeho strany na tom, že sa muselo pojednávanie odročiť. Právo na vyjadrenie a doloženie listín
je právo odporcu. V prípade, ak súd určil predmetnú lehotu na vyjadrenie - nemôže byť účastník konania
týmto limitovaný. V prípade, že odvolací súd rozhodne o náhrade trov konania voči žalovanému a potvrdí
rozhodnutie prvého súdu - navrhol a uplatnil si náhradu trov za účasť na pojednávaní dňa 27.10.2014 a
žiadal, aby súd rovnako, v zmysle rovnakého ustanovenia - a to § 147 ods. 2 O.s.p. zaviazal aj svedkyňu
na náhradu trov konania, nakoľko sa „ústne“ ospravedlňovala až na pojednávaní - na základe čoho bolo
nutné pojednávanie odročiť.
7. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku je potrebné čiastočne odmietnuť (§ 386 písm. b/ C.s.p.)
a vo zvyšku odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech.
9. Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal prípustnosťou odvolania žalovaného. Podľa § 359 C.s.p.
odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Rozhodujúcim kritériom
pre posúdenie toho, v prospech ktorej strany bolo rozhodnutie (eventuálne určitý výrok rozhodnutia)
vydané, je porovnanie petitu či už žaloby alebo v širšom zmysle procesného úkonu strany s výrokom
prvoinštančného rozhodnutia. Pokiaľ súd prvej inštancie žalobu (v časti) zamietne, je jednoznačné, že
takýto zamietajúci výrok predstavuje rozhodnutie v neprospech žalobcu a v prospech žalovaného.
10. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe iba čiastočne, keď žalobu časti
ktorou sa žalobkyňa eventuálne domáhala určenia, že pracovný pomer trvá zamietol. Napriek daným
skutočnostiam žalovaný napadol predmetný rozsudok svojim odvolaním v celom rozsahu, t.j. aj pokiaľ
išlo o jeho zamietajúci výrok, ktorým bolo nepochybne rozhodnuté v jeho prospech. Žalovaný nebol
oprávnený podať odvolanie voči zamietajúcemu výroku a z tohto dôvodu odvolací súd musel jeho
odvolanie v časti, v ktorej smerovalo voči zamietajúcemu výroku rozsudku, v zmysle § 386 písm. b/ v
spojení s § 359 C.s.p. odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou.



11. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalovaného vo zvyšnej časti, smerujúcej proti
vyhovujúcemu výroku rozsudku. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením
rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom námietky žalovaného nepovažoval za
dôvodné.
12. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v
prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne, doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a
stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o neplatnosti výpovede danej
zamestnávateľom žalobkyni dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie odvolaním napadnutého
rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo žalobe vyhovené. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových
a na jeho podklade správne prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie ( § 387 ods. 2 C.s.p.)
neplatnosti skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou zo strany žalovaného z dôvodu
nedoručenia výpovede žalobkyni v zmysle § 38 Zákonníka práce ako aj z dôvodu jej neprerokovania
s príslušnou odborovou organizáciou s poukazom na z ustanovenie § 74 Zákonníka práce. Súd prvej
inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil ( § 220 ods. 2,3 C.s.p. ) na ktoré
odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p.
stotožňuje.
14. V odvolaní žalovaný neargumentuje vôbec žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle §
366 C.s.p. (§ 205a O.s.p.) s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia
nevysporiadal. Obsah odvolania žalovaného teda nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených,
pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na
ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.
15. Odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie zotrváva na závere o nedoručení výpovede zo
strany žalovaného žalobkyni. Súd prvej inštancie vychádzal z listinných dôkazov predložených stranami
konania, predovšetkým zo zápisu zo stretnutia dňa 27.03.2013, oznámenia o organizačnej zmene v
SND - ponuka voľných miest písomného vyjadrenia C.. S. J., oficiálneho stanoviska poskytnutého
žalovaným zo dňa 02.04.2013 pre týždenník PLUS 7, z výpovede svedka - C.. I. V.. V odôvodnení svojho
rozhodnutia podrobne opísal, prečo na základe vykonaných dôkazov a to predovšetkým svedeckej
výpovede C.. I. V., oficiálneho stanoviska poskytnutého žalovaným zo dňa XX.XX.XXXX pre P.
G. X a samotného konania žalobkyne dospel k uvedenému záveru o nedoručení výpovede a preto
neobstojí námietka žalovaného, že súd prvej inštancie rozhodol bez náležitého odôvodnenia prečo a
na základe čoho považoval predložené „dôkazy“ za dôležitejšie ako iné a teda, že rozhodol svojvoľne
bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia a argumentácie.
15.1. K námietke žalovaného, že ak súd porovnával výpoveď pani V. a pani J.Á. - z hľadiska dôkaznej
sily - opomenul na výpoveď štatutárneho orgánu odporcu - C.. C. Q., ktorý bol evidentne treťou a
základnou osobou, ktorá bola prítomná na predmetnom stretnutí odvolací súd dodáva, že C.. C. Q. ako
štatutárny orgán žalovaného je rovnako ako žalobkyňa stranou sporu, a preto jeho výpoveď je potrebné
hodnotiť ako každý iný dôkaz, t.j. ako aj výpoveď žalobkyne. Ak teda súd prvej inštancie s poukazom na
rozdielne výpovede strán sporu, dospel s poukazom na svedeckú výpoveď C.. I. V. a listinný dôkaz -
oficiálne stanovisko poskytnutého žalovaným zo dňa XX.XX.XXXX pre P.K. G. X k záveru o nedoručení
výpovede, k jeho vyhodnoteniu dôkazov nemá odvolací súd čo vytknúť.
15.2. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie celkom opomenul a ani nevysvetlil na základe
čoho rozhodol, keď neaplikoval ustanovenie § 38 ods. 4 Zákonníka práce. V zmysle citovaného
ustanovenia povinnosť zamestnávateľa doručiť písomnosť sa okrem iného splní, ak doručenie
písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca a účinky doručenia nastanú
aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne. V danom prípade



nebolo preukázané, keď doručovanie písomností zamestnancovi v prípade súdneho sporu preukazuje
zamestnávateľ, že by žalobkyňa vôbec mala vedomosť o tom, že jej bude doručovaná okrem oznámenia
o organizačnej zmene s ponukou voľných miest aj samotná výpoveď. Žalobkyňa opustila stretnutie
bez toho, aby prevzala výpoveď a bez toho, aby vôbec došlo k pokusu o doručenie výpovede a preto
nemohlo dôjsť k odmietnutiu prevzatia výpovede a ani k zmareniu jej doručenia. Za zmarenie doručenia
písomnosti ani za odmietnutie jej prijatia nemožno považovať skutočnosť, že pracovník odíde zo
stretnutia, keď mu ani nie je známe, že mu má byť nejaká písomnosť doručená a preto nie je možné
považovať výpoveď zo strany zamestnávateľa žalobkyni za doručenú s poukazom na ustanovenia § 38
ods. 4 Zákonníka práce.
16. Odvolací súd sa stotožňuje aj zo správnosť prijatého právneho záveru súdu prvej inštancie o
nesplnení hmotno-právnej podmienky platnosti výpovede uvedenej ustanovení § 74 ods. 1 Zákonníka
práce, keďže zamestnávateľ neprerokoval výpoveď z pracovného pomeru prerokovať s tou odborovou
organizáciou, v ktorej je žalobkyňa od 25.10.2012 členom a to zo Základnou organizáciou ÚNIE
ostatných zamestnancov SND. Je povinnosťou zamestnávateľa ( táto my priamo vyplýva aj Kolektívnej
zmluvy SND - časť III čl. 7 bod 3 ) pri prerokovaní výpovede (prípadne pri iných pracovnoprávnych
úkonoch), aby túto prerokoval s tou odborovou organizáciou, ktorej je zamestnanec, ktorého sa
výpoveď týka, členom. Prerokovanie s nepríslušným zástupcom zamestnancov predstavuje porušenie
ustanovenia § 74 Zákonníka práca a spôsobuje neplatnosť výpovede. ( Pozri rozhodnutie NS SR sp.
zn. 4 Cdo 226/2007 ).
16.1. K námietke žalovaného, že žalobkyňa mu nikdy neoznámila, že je odborovo organizovaná v ZO
Únie ostatných zamestnancov a ani sa k predmetnému nikdy nevyjadrila - až v rámci súdneho konania,
odvolací súd dodáva, že uvedená skutočnosť ho sama osebe nezbavuje povinnosť aby výpoveď
prerokoval s tou odborovou organizáciou, ktorou bola žalobkyňa členom a je na zamestnávateľovi aby
uvedenú skutočnosť zistil a v prípade neistoty zamestnávateľa, sa odporúča prerokovanie so všetkými
odborovými organizáciami. Neobstoja ani námietky žalovaného, že Základná organizácia ÚNIE
ostatných zamestnancov SND bola založená účelovo, táto Základná organizácia ním nie je akceptovaná
žalovaným a on s ňou ani nekomunikuje, keď vykonaným dokazovaním, boli tieto tvrdenia žalovaného
vyvrátené. Z obsahu spisu jednoznačne ( č.l. 121, 15 spisu) vyplýva, že Prezidentka ÚNIE Odborový
zväz profesionálnych hudobníkov Slovenska, oznámila C. Q., generálnemu riaditeľovi žalovaného, že
došlo k registrácii Základná organizácia ÚNIE ostatných zamestnancov SND v Odborovom zväze
profesionálnych hudobníkov Slovenska. Rovnako túto skutočnosť oznámil C. Q., generálnemu riaditeľovi
žalovaného priamo predseda ZO ÚNIE ostatných zamestnancov D. C. N. listom zo dňa 21.9.2012,
ktorý bol doručený adresátovi v ten istý deň( č.l. 321 spisu ). Skutočnosť, že žalovaný komunikuje
zo ZO ÚNIE ostatných zamestnancov SND je preukázaná listom žalovaného zo dňa 15.10.2012 ( č.l.
322 spisu ) , keď žalovaný požiadal ZO ÚNIE ostatných zamestnancov SND o udelenie súhlasu podľa
§ 240 ods. 8 Zákonníka práce a základná a táto žalovanému aj listom zo dňa 30.10.2012 ( č.l. 123
spisu ) oznámila žalovanému svoj nesúhlas so skončením pracovného pomeru jej členov. Záverom
dovolací súd len dodáva, že len v rovine tvrdení a bez právnej relevancie zostala obrana žalovaného, že
žalobkyňa účelovo podala prihlášku u svojho syna ( predseda ZO ÚNIE ostatných zamestnancov SND),
že zo strany žalobkyne nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že bola zaevidovaná v
predmetnej odborovej organizácii a samotná skutočnosť, že prihláška za člena nebola notársky overená,
nespôsobuje jej neplatnosť.
17. K priznanej náhrade mzdy žalovaný v odvolaní namietal, že v prípade rozhodnutia súdu o náhrade
mzdy, je predmetné rozhodnutie neurčité, nezrozumiteľné a nie je jasné, za aké obdobie žiada
žalobkyňa náhradu mzdy a aká jej bola priznaná. Uvedené námietky žalovaného neobstoja, keď zo
samotnej žaloby, ktorá v tejto časti nebol počas celého konania zmenená vyplýva, že žalobkyňa žiadala
priznať náhradu mzdy za mesiac júl 2013 vo výške 960,-€. Súd prvej inštancie tak ako je to podrobne
zdôvodnené v odseku 1.8. v súlade s ustanovením § 134 Zákonníka práce správne vypočítal priemerný
mesačný zárobok žalobkyne (1.324,14 € ) a viazaný žalobou v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p. jej priznal
len ňou uplatnenú náhradu mzdy za mesiac jún 2013 vo výške 960,-€.
18. Odvolací súd sa ďalej nezoberal námietkami žalovaného ( tento zotrval na rovnakej obrane ako
v rámci konania na súde prvej inštancie, že výpoveď bola žalobkyni s poukazom na ustanovenie § 38
Zákonníka práce doručená a že táto bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov ), keďže už súd
prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal na všetky pre vec dôležité argumentami
žalovaného, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah
bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína
a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne



dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Len samotná skutočnosť, že žalovaný
sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej
neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu
prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalovaného o tom, ako má súd
vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení Zákonníka
práce, ustálenej judikatúry ( Rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 33/2003, 5 Cdo 205/2007, 3 Cdo
12/2008,5 Cdo 95/2009) ani nepoprel ich účel a význam.
19. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1,2 C.s.p.
ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o trovách konania, o ktorých prvostupňový súd správne
rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p., keď vzhľadom na neúspech žalobkyne v nepatrnej časti jej
priznal plnú náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia ktorých výška bola
správne vyčíslená v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb platnej a účinnej v čase vykonania jednotlivých úkonov.
20. Žalovaný namietal priznanie trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby a to porada s klientom
3.9.2014, 1.7.2014 a vyjadrenia žalobkyne bez výzvy súdu. Odvolací súd zastáva názor, že nie je dôvod
na nepriznanie odmeny aj za tieto úkon právnej služby, ktorých vykonanie bolo jednoznačne preukázané
a o odmena za tieto úkony právnej služby jednoznačne patrí aj s poukazom na ustanovenie § 13a
ods. 1 písm. b), c) citovanej vyhlášky. K odmene za úkony „Porady s klientom“ odvolací súd zároveň
dodáva, že tieto boli počas celého konania ktoré začalo 27.8.2013 a trvalo do 26.10.2015, len 2 a
preto nie je možné tieto porady, ktoré sa uskutočnili v priemere 1 x ročne považovať za úkony, ktoré by
neboli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Rovnako nie je možné za takéto úkony
považovať ani vyjadrenia žalobkyne, ktorými táto len uplatnila svoje právo a reagovala na priebeh
konania, dokazovania a podobne.
21. Ako už bolo uvedené vyššie žalovaný pre prípad, že odvolací súd potvrdí napadnutý rozsudok,
žiadal, aby odvolací súd pripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu. Žalovaný teda žiadal, aby odvolací súd rozhodol v zmysle § 238
ods. 3 O.s.p.
22. S poukazom na vyššie citované ustanovenia ustanovenie § 470 ods. 1 C.s.p. platí tento zákon,
ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2016, aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti, zákonodarca teda ustanovil tzv. okamžitú aplikabilitu Civilného sporového poriadku aj na
už prebiehajúce konania. Prípustnosť dovolania je v Civilnom sporovom poriadku upravená zásadne
odlišne od právnej úpravy v Občianskom súdom poriadku účinnom do 30.6.2016. V § 419 a nasl. C.s.p.
sú vymedzené podmienky, za splnenia ktorých je prípustné dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu. Civilný sporový poriadok neumožňuje odvolaciemu súdu rozhodnúť o žiadosti strany konania
týkajúcej sa prípustnosti dovolania proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku tak, ako to bolo ustanovené
v § 238 ods. 3 O.s.p., keď inštitút pripustenia dovolania podľa tohto ustanovenia nemá ekvivalent v
Civilnom sporovom poriadku a prípustnosť dovolania proti tomuto rozsudku sa riadi výlučne kritériami
uvedenými v § 419 a nasl. C.s.p..
23. Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska odvolania podaného proti uzneseniu súdu prvej inštancie
č.k. 4 Cpr 8/2013-237 zo dňa 9.6.2015 v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
24. Podľa § 147 ods. 1 O.s.p. platného a účinného do 30.6.2016 účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd
uloží, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak
tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila.
25. Ako už bolo uvedené v odseku 5. súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti nahradiť
žalobkyni trovy konania vo výške 97,62 € na účet jej právneho zástupcu z dôvodu, že na pojednávaní dňa
29.01.2015 súd uznesením zaviazal žalovaného, aby v lehote do 10 dní predložil vyjadrenie ohľadom
zhodnotenia svedeckej výpovede, prípadne celkového zhodnotenia dokazovania s návrhom na prípadné
doplnenie dokazovania. Žalovaný, resp. jeho právny zástupca v súdom stanovenej lehote nepredložili
vyjadrenie spolu s návrhom na vykonanie dôkazov. Na pojednávaní nariadenom na deň 04.05.2015
ústne predniesol rozsiahle vyjadrenie a zároveň predložil súdu ako aj protistrane 20 nových listinných
dôkazov, o vykonanie ktorých požiadal, rovnako aj o vykonanie dôkazu výsluchom svedkov.
25.1. S poukazom na citované ustanovenie § 147 ods. 1 O.s.p. zásada náhrady trov konania podľa
pomeru úspechu nemusí vždy zodpovedať spravodlivej úprave vzťahov. Preto sa popri uvedenej zásade



umožňuje, aby bez zreteľa na úspech v konaní uhradil trovy konania ten účastník alebo jeho zástupca,
ktorý vznik týchto trov spôsobil svojím zavinením, alebo tieto vznikli náhodou, ktorá sa mu prihodila. V
danej veci nie sú sporné skutočnosti uvedené v odseku 18.
25.2. Odvolací súd po oboznámením sa s obsahom spisu zastáva názor, že v danom prípade samotná
skutočnosť, že žalovaný nepredložil tak, ako mu bola uložená povinnosť písomné vyjadrenie a s návrhom
na prípadné doplnenie dokazovania, bez ďalšieho nemôže odôvodňovať postup podľa § 147 ods. 1
O.s.p.. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu využil len svoje právo v zmysle 42 ods.
1 O.s.p. podanie urobil ústne do zápisnice na pojednávaní dňa 4.5.2015, na ktorom bola žalobkyňa
a jej právny zástupca prítomný a mali možnosť na toto podanie reagovať. Rovnako mali možnosť
sa k listinným dôkazom, ktoré boli zo strany žalovaného predložené na tomto pojednávaní vyjadriť sa,
keď naviac listinné dôkazy vykonáva súd zásadne v zmysle § 122 ods. 1 O.s.p. len na pojednávaní a
to oboznámením sa s ich obsahom. Pokým teda žalovaný využil svoje procesné práva, nie je možné
tieto bez ďalšieho sankciovať, keď nadovšetko z obsahu zápisnice o pojednávaní ( č.l. 190 spisu )
ani nevyplýva, že dôvodom na odročenie pojednávania bola skutočnosť, že žalovaný sa písomne
nevyjadril, resp. až na pojednávaní založil do spisu listinné dôkazy a preto neobstojí záver súdu prvej
inštancie, že žalovaným spôsobil zmarenie tohto pojednávania. Na záver odvolací súd len dodáva, že
žalobcovi tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku bola priznaná náhrada trov konania
a to trov právneho zastúpenie a to aj za úkon právnej pomoci jeho právneho zástupcu a to účasť na
pojednávaní dňa 4.5.2003 a preto priznanie tejto odmeny duplicitne aj samostatným uznesení s odkazom
na ustanovenie § 147 by podľa názoru odvolacieho súdu nezodpovedalo spravodlivej úprave vzťahov.
26. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie č.k. 4 Cpr 8/2013-237 zo dňa 9.6.2015 v zmysle § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. zrušil, keďže
dôvody pre jeho vydanie neexistovali.
27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a 256 ods. 1 C.s.p.. Pokiaľ išlo o odmietnutie odvolania
žalovaného, odvolací súd analogicky na vec aplikoval § 256 ods. 1 C.s.p., nakoľko Civilný sporový
poriadok nemá osobitnú úpravu pre rozhodovania o trovách konania v prípade odmietnutia odvolania,
keď ustanovenia o náhrade trov konania v prípade zastavenia konania upravujú situáciu najbližšiu
odmietnutiu podania (odvolací súd vec meritórne neprejednal), a keď možno uzavrieť, že žalovaný
procesne zavinil, že jeho odvolanie bolo čiastočne ako podané neoprávnenou osobou odmietnuté. V
časti, v ktorej odvolací súd odvolanie meritórne prejedal, mala žalobkyňa v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p.
v odvolacom konaní plný úspech. Na základe uvedeného jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,



b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).