Divadlo Nová scéna


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/409/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105622771
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1105622771.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Agentura MM Praha,
s.r.o., so sídlom Sportovní 122, Řitka, Česká republika, IČ: 271 45 123, 2/ V. V., bytom V. XXX/XX, W. X,
adresa pre doručovanie: B. XXX, Ř., Č. T., 3/ S. M., bytom B. XXX, Ř., Č. T., všetci zastúpení: Mgr. Jana
Gavlasová, bytom Západní 449, Chýně, Hostivice, Česká republika, proti žalovanému: Divadlo Nová
Scéna, so sídlom Živnostenská 1, Bratislava, IČO: 164 861, zastúpeného: GARANT PARTNER legal
s.r.o., so sídlom Einsteinova 21, Bratislava, IČO: 36 856 380, o ochranu osobnosti, o ochranu dobrej
povesti právnickej osoby a ostatné nároky, na odvolanie žalobcov 1/,2/,3/ proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 9.2.2015, č.k. 14C/71/2006-351, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcom 1/,2/,3/ p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu , ktorou sa žalobcovia v zmysle zmeny
žaloby pripustenej v priebehu pojednávania nariadeného na deň 1.2.2013 domáhali, aby súd: A/
uložil žalovanému povinnosť uverejniť na vlastné náklady na internetových portáloch www.tasr.sk,
www.bleskovky.sk <http://www.bleskovky.sk>, www.prservis.sk, www.novascena.sk, www.aktuality.sk,
www.sme.sk a v periodiku Rytmus života, vychádzajúcemu v Českej republike, vydavateľa BAUER
MEDIA v.o.s., so sídlom V. Huga 6, Praha 5 Česká republika ospravedlnenie v tomto znení:
„Ospravedlnenie spoločnosti Agentura MM Praha, s.r.o. pánovi V. V. a pani S. M.. Dňa 23.6.2006 sme
vydali tlačové prehlásenie, v ktorom sme osobu V. V. označili ako klamára. Súčasne sme dňa 23.6.2006
prostredníctvom generálnej riaditeľky nášho divadla V.. G. S. prehlásili pre tlačovú agentúru TASR, že
Agentura MM Praha s.r.o. a pan V. V. sú osoby, ktoré sa využívajú v súdnych sporoch. Všetky tieto
nactiutrhačské vyjadrenia boli dané v spojitosti s osobou pani S. M. a boli prevzaté ďalšími periodikami.
Súčasne sme informovali, že naše divadlo má všetky svoje záväzky voči Agenture MM Praha s.r.o.
resp. pani S. M. vyrovnané bez toho, aby sa toto vyjadrenie zakladalo na pravde. Týmto konaním
sme neoprávnene zasiahli do práva na ochranu dobrého mena právnickej osoby - spoločnosti Agentury
MM Praha, s.r.o., a do osobnostných práv pána V. V. a pani S. M., najmä do ich práva na česť
a dôstojnosť. Týmto sa za uvedené nepravdivé a nactiutrhačské výroky Agenture MM Praha s.r.o.,
pánovi V. V. a pani S. M. ospravedlňujeme.“ B/ uložil žalovanému povinnosť uverejniť na vlastné
náklady v najbližšie nasledujúcom vydaní týždenného periodika PLUS 7 dní, vydavateľa SPOLCNOSŤ
7 PLUS s.r.o., so sídlom Panónska cesta 9, Bratislava, ospravedlnenie tohto znenia: „Ospravedlnenie
spoločnosti Agentura MM Praha, s.r.o. pánovi V. V. a pani S. M.. Dňa 4.8.2006 bol v č. 32 periodika
PLUS 7 dní uverejnený článok pod názvom M. B. F.. V rámci tohto článku sme podali prostredníctvo
generálnej riaditeľky V.. G. S. vyjadrenie, ktoré obsahovalo nepravdivé a nactiutrhačské informácie a



tvrdenia. Nie je pravdou, že by po návrate generálnej riaditeľky z dovolenky na ňu pán Martin Michal
nečakane zaútočil cez médiá a nie je pravdou, že by nereagoval na návrh na narovnanie vzťahov medzi
Divadlom Nová Scéna a spoločnosťou Agentura MM Praha, s.r.o.. Rovnako sme uvedli, že práve vinou
pána V. V. sa celý spor medzi oboma inštitúciami posunul do osobnej roviny a že S. M. je v tomto spore
druhoradá. Týmito nepravdivými a nactiutrhačskými tvrdeniami sme neoprávnene zasiahli do práva na
ochranu dobrého mena právnickej osoby - spoločnosti Agentury MM Praha, s.r.o., a do osobnostných
práv pána V. V. a pani S. M., najmä do ich práva na česť a dôstojnosť. Týmto sa za uvedené nepravdivé
a nactiutrhačské výroky Agenture MM Praha s.r.o., pánovi V. V. P. W. S. M. ospravedlňujeme.“ C/ uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy 3 000 000 Kč, žalobcovi 2/
náhradu nemajetkovej ujmy 3 000 000 Kč a žalobcovi 3/ náhradu nemajetkovej ujmy 4 000 000 Kč.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil čl.19 ods.1,2, čl. 26 ods.1,2, čl. 27 Ústavy SR, § 11, § 13 ods.1,2,3, §
19b ods.2,3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že
po vykonanom dokazovaní (oboznámením sa s výpisom z obchodního rejstříku na žalobcu
1/, zriaďovacou listinou žalovaného, Zmluvou o uskutočnení umeleckého výkonu z 24.6.2005, listom
žalobcu 1/ z 19.6.2006, tlačovým prehlásením žalobcu 1/ z 22.6.2006, tlačovým vyhlásením Divadla
Nová scéna z 23.5.2006, článkom TASR "S.: M. nedlhujeme ani korunu" z 23.6.2006, článkom "Michal
žaluje slovenský muzikál" z periodika Rytmus života zo dňa 3.7.2006, článkom "M. vylučuje zmierenie
s Divadlom Nová scéna z 5.7.2006, článkom "M. sa s Novou scénou nezmieri" zo dňa 6.7.2006,
článkom M. B. F. uverejneným v PLUS 7 dní dňa 4.8.2006, článkom "Vyčerpaná a zklamaná S. M.
(59) už nemá chuť ani energii pokračovať v práci" uverejneným v periodiku Pestrý svět dňa 24.8.2006,
prehľadom súdnych konaní a podaných trestných oznámení od žalobcov v období od 23.9.2003
do 24.8.2006, listom Daňového úradu Bratislava I z 25.7.2006, výsluchom žalobcov, pripojených
spisov Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 33Cb/26/2006, sp.zn. 34Cb/208/2008 a ostatným obsahom
spisového materiálu ) dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Vykonaným dokazovaním súd prvej
inštancie zistil, že medzi žalovaným a žalobcom 3/ (zastúpeného žalobcom 1/) bola dňa 24.6.2005
uzavretá Zmluva o uskutočnení umeleckého výkonu (ďalej „Zmluva„) k obsadeniu úlohy F. v muzikále
"S. F.", dňa 24.6.2005 došlo zo strany žalobcu 1/ k odstúpeniu od zmluvy a následne k vydaniu
tlačových prehlásení žalobcu 1/ a žalovaného. Za preukázané mal, že v článku "S.: M. nedlhujeme
ani korunu", ktorý bol 23.6.2006 uverejnený na stránke www.bleskovky.sk a následne aj na stránkach
www.aktuality.sk a www.sme.sk, ako aj v článku uverejnenom dňa 4.8.2006 v PLUS 7 dní "M. B. F.",
boli publikované výroky žalovaného.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že základom sporu medzi stranami bol v tvrdení žalobcov, že honorár
podľa Zmluvy bol dohodnutý bez DPH a podľa žalovaného s DPH; z tohto dôvodu túto odmietol navyše
žalobcom zaplatiť. Pravdivosť tvrdenia žalovaného vyplynula z odôvodnenia rozhodnutia Okresného
súdu Bratislava I, č.k. 33Cb/26/2006-137 zo dňa 16.3.2010 a to, že cena uvedená v bode 6.1. čl. VI.
Zmluvy o uskutočnení umeleckého výkonu zo dňa 24.6.2005 je cenou konečnou a zahŕňa v sebe aj
DPH, pretože na tento prípad je potrebné aplikovať ust. zákona č. 18/1996 Z.z.. Žalobcami žalovaný
výrok, že žalobcovia 1/ a 2/ sú osoby vyžívajúce sa v súdnych sporoch, súd prvej inštancie posúdil ako
hodnotiaci úsudok, pretože hodnotí spôsob konania žalobcov 1/,2/. Podstata sporu medzi žalobcami a
žalovaným bola totiž v tom, že žalobcovia tvrdili, že honorár podľa Zmluvy bol dohodnutý bez DPH,
avšak žalovaný tvrdil že bol dohodnutý aj s DPH a preto túto odmieta navyše žalobcom zaplatiť.
Pravdivosť tvrdenia žalovaného vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č.k.
33Cb/26/2006-137 zo dňa 16.3.2010 a to, že cena uvedená v bode 6.1. čl. VI. Zmluvy o uskutočnení
umeleckého výkonu zo dňa 24.6.2005 je cenou konečnou a zahŕňa v sebe aj DPH, pretože na tento
prípad je potrebné aplikovať ust. zákona č. 18/1996 Z.z.. Skutkový základ tohto tvrdenia je podporený
aj množstvom sporov, ktoré žalobcovia 1/, 2/ vedú, čo bolo mnohokrát medializované, pričom vzhľadom
na nedôvodnosť sporu a uvedené spory žalobcov mal tento hodnotiaci úsudok skutkový základ a
predstavuje prípustné hodnotenie konania žalobcov , keď sloboda prejavu zahŕňa aj možnosť provokácie
a nadsázky. Tento výrok sa v žiadnom prípade nedotýka žalobcu 3/ a to, že je spoločníčkou žalobcu 1/
je, keďže žalobca 1/ je samostatnou právnickou osobou odlišnou od žalobcu 3/.

4. Druhý žalovaný výrok, že žalovaný má všetky záväzky voči žalobcovi 1/, resp. žalobcovi 3/
vyrovnané je podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné vidieť v kontexte právoplatného rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava I č.k. 33Cb/26/2006-137 zo dňa 16.3.2010 a rozhodnutia Okresného súdu
Bratislava I č.k. sp.zn. 34Cb/208/2008-245 zo dňa 16.10.2014. Z uvedených rozhodnutí mal súd prvej
inštancie za preukázanú pravdivosť tvrdenia, že cena uvedená v bode 6.1. čl. VI. Zmluvy o uskutočnení



umeleckého výkonu zo dňa 24.6.2005 je cenou konečnou a zahŕňa v sebe aj DPH ako i skutočnosť,
že v dôsledku odstúpenia od Zmluvy o uskutočnení umeleckého výkonu zo dňa 24.06.2005 nedošlo k
vzniku škody na strane žalobcov (v tomto konaní žalobcov 1/,2/). Uvedený výrok vôbec nie je spôsobilý
dotknúť sa práva na ochranu osobnosti alebo na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, bol len
odprezentovaním opačného názoru ako bolo stanovisko žalobcov. Hodnotiaci úsudok sa tak opieral o
konkrétne skutočnosti a nevybočil z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky
uznávaného účelu (cieľa).

5. Tretí výrok, že po návrate z dovolenky na ňu zaútočil pán V. V. nečakane cez médiá a nereagoval
na urovnanie, súd prvej inštancie posúdil ako pravdivý. Z dokazovania vyplynulo, že dňa 29.4.2006 v
Žiari nad Hronom došlo k dohode, že spor o DPH rozhodne rozhodcovský súd, načo
bolo potrebné uzavrieť rozhodcovskú doložku a hoci žalovaný návrh predložil, protistrana miesto jeho
akceptácie odstúpila od zmluvy a v tlačovom vyhlásení žalobca 2/ ako štatutár žalobcu
1/ označil žalovaného za porušujúceho daňové zákony, konajúce voči žalobcovi 3/ hrubo protiprávne a
klamúce divákov. Bol to teda práve žalobca 2/, ktorý prostredníctvom žalobcu 1/ celý spor medializoval
a vyhrotil. Uvedeným výrokom nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcov 1/, 3/.

6. Posledný žalovaný výrok, že vinou žalobcu 2/ sa dostal celý spor do osobnej roviny a že žalobca 3/ je
v spore druhoradý, nie je spôsobilý negatívne sa dotknúť práva žalobcu 2/ na ochranu osobnosti, keďže
nemá difamujúci charakter. Tým je vylúčená možnosť vzniku zodpovednosti za neoprávnený zásah do
práva na ochranu osobnosti. Bolo to subjektívne hodnotenie charakteru sporu, ktorý bol de facto vedený
žalobcom 2/, pričom so žalobcom 3/ nemal žiaden osobný konflikt. Toto vyhlásenie bolo realizáciou práva
na slobodu prejavu. Z výrokov nijako nevyplýva, že by žalobca 3/ mal byť manipulovaný a že
o ničom nevie. V žiadnom prípade sa uvedený výrok nedotýka žalobcu 1/, ktorého obchodné
meno nebolo v predmetných článkoch uvedené ani raz.

7. V súvislosti s namietanou mierou (intenzitou) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu
právnickej osoby žalobcu 1/ (dobrej povesti) v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a
so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv (a ich ochrany), súd prvej inštancie
konštatoval, že k zásahu môže dochádzať len vtedy, ak medzi zásahom a porušením chránenej
sféry existuje príčinná súvislosť a ak tento obsah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú
intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. Mal za to, že predmetné
vyhlásenia neobsahovali žiadne tvrdenia o žalobcovi 1/, ktoré by mohli vyvolať v čitateľovi znevažujúci
dojem, ktoré by boli objektívne spôsobilé zásahu do práv žalobcu 1/, v dôsledku čoho by bolo mohlo dôjsť
k poškodeniu jeho dobrého mena alebo povesti právnickej osoby. Dôvodnosť uplatňovaného návrhu
nebola preukázaná ani výsluchom žalobcov dožiadaným súdom.

8. Na základe uvedeného a po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj vo
vzájomných súvislostiach dospel súd prvej inštancie k záveru, že namietané vyhlásenia nie sú
neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti a práva na ochranu dobrej povesti, ale sú
prejavom slobody prejavu podľa čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv. Ustálil, že
podaná žaloba nie je dôvodná a žalobcom neprináleží ani ochrana spočívajúca v priznaní primeraného
zadosťučinenia a nemajetkovej ujmy.

9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) a plne úspešnému žalovanému priznal proti žalobcom 1/,2/,3/ nárok na
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške po 1 137,62 eur, ktorý vyčíslil podľa ust. § 11, § 10 ods.1,
8 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. za úkony právnej pomoci špecifikované v odôvodnení rozhodnutia.

10. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/, 2/,3/ (žalobca 1/ proti výroku I.,
II., žalobca 2/ proti výroku I. a III. a žalobca 3/ proti výroku I. a IV.) navrhujúc, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, žalobe v plnom rozsahu vyhovel a priznal im nárok na náhradu
trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia . Odvolatelia namietali, že súd prvej inštancie
záverom, že žalovaný využil svoje právo na slobodu slova a neuverejnil žiadne nepravdivé výroky,
poprípade , že uverejnené výroky nemohli zasiahnuť do osobnostných práv žalobcov , jednak dospel k
nesprávnym skutkovým záverom a jednak vec nesprávne právne posúdil. Výroky , ktoré boli uverejnené,
sú skutkovými tvrdeniami, jedná sa o oznámenie, ktorým je predkladané tvrdenie, o ktorom žalovaný
hovorí ako o pravdivom, konkrétne „ Pán V. V. a zastupujúca agentúra S. M. sa vyžíva v súdnych



sporoch. Aj v takých, kde nemá šancu uspieť, ako je to teraz ...“, „...V. V. proste do ktorej spolupráce
sa dal spolu s S. M., tak pomerne dosť sa to skončilo na súdoch ...“. Oba tieto výroky sa dotýkajú
žalobcu 3/ , všetci žalobcovia sú vnímaní prepojene, nie je možné ich od seba oddeliť a ujmu spôsobenú
jednému z nich, pociťujú ostatní žalobcovia úplne rovnako. Jedným zo sporných bodov bola otázka DPH,
avšak nie takým spôsobom, ako je súdom prvej inštancie tvrdené. Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí
zo dňa 16.3.2010, č.k. 33 Cb/26/2006-137 jasne uviedol, že na strane žalovaného došlo k zásadným
pochybnostiam, neplnil si svoje daňové povinnosti, nesprávne boli vypočítané odvody a podobne.
Naviac, toto rozhodnutie sa nedotýka otázky, či sa žalobcovia využívajú v súdnych sporoch. Oba výroky
sú povedané ako skutkové tvrdenia o tom, že žalobcovia sa neustále súdia, aj keď k tom nemajú dôvod.
Skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí, že žalovaný má všetky záväzky voči žalobcovi 1/, resp.
žalobcovi 3/ splnené vychádzajú z nesprávneho skutkového záveru a súčasne sa jedná o neprávne
právne hodnotenie veci. V danom prípade sa jednalo opätovne o rôzne výroky, ktoré v zásade tvrdili,
že „...Nie sme dlžní ani korunu podľa platnej zmluvy, všetky honoráre boli vyplácané načas, daňové
odvody, ktoré mali byť urobené, boli urobené načas, je to veľmi jednoducho preveriteľné na daňovom
úrade ...“, „...Hrycová: Vondráčkovej nedlhujem ani korunu ...“. Rozhodnutie súdu zo dňa 16.10.2014,
č.k. 34Cb/208/2008-245 nie je doposiaľ právoplatné a bolo proti nemu včas a riadne podané odvolanie.
Už citované rozhodnutie zo dňa 16.3.2010, č.k. 33Cb/26/2006-137 je treba posudzovať v kontexte s
rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4.1.2013, č.k. 2 Cob/254/2010-168, ktorý súd prvej
inštancie v rámci hodnotenia dôkazov a zistenia skutkových okolností úplne opomenul. Ani jedným z
týchto rozhodnutí nemohla a nemôže byť potvrdená pravdivosť tvrdenia o tom, že žalovaný v rozhodnej
dobe, teda v okamihu uverejnenia týchto výrokov nedlhoval, všetky honoráre vyplácal včas a najmä,
že daňové odvody boli vykonávané riadne a včas, teda že žalovanej 3/ (Poznámka odv. súdu - správne
žalobkyni 3/) nedlhoval ani korunu. K výroku „...Po návrate z dovolenky zaútočil žalobca 2/ na generálnu
riaditeľku žalovaného nečakane cez médiá a nereagoval na návrh k narovnaniu ...“ odvolatelia uviedli,
že sa jedná o nesprávny skutkový záver a zároveň nesprávne právne posúdenie veci prvoinštančným
súdom. Vo výroku „...Po návrate domov na mňa V. nečakane zaútočil cez médiá, nereagoval na
poslaný návrh urovnania, dodatky k zmluve, ktoré riečili aj otázku DPH a voľbu rozhodcovského súdu.
Nie som na takéto správanie zvyknutá a určite si zvykať nebudem ...“ sa jedná o úplne klamlivé
tvrdenia a odôvodnenia rozhodnutia nie je možné dovodiť, z akých dôkazov súd prvej inštancie dospel
k záveru, že toto tvrdenie je pravdivé. Žalobcovi uviedli, že celá vec sa odohrala inak a že generálna
riaditeľka nedodržala sľub, nepripravila dohodnutý dodatok, pokojne odišla na dovolenku a po návrate
po opakovaných urgenciách zaslala dodatok k zmluve nezodpovedajúci dohodám. Z ich strany bolo
jasne uvedené, že otázka DPH sa objavila až 8 mesiacov po podpise zmluvy, alebo že by faktúry boli
vrátené a tvrdenia o tom, že faktúry chodili až po pol roku po podpise zmluvy je úmyselne prekrútený.
Pokiaľ by bolo dohodnuté, že sa bude fakturovať až po premiére (v januári 2006), nemohli chodiť faktúry
skôr. Ku konštatácii “,,,vinou žalobcu 2/ sa spor dostal do osobnej roviny a žalobca 3/ je v spore
druhoradý ...“ odvolatelia uviedli, že sa jedná o nesprávny skutkový záver a súčasne nesprávne právne
hodnotenie veci. Výrok „...S. je v tomto spore druhoradá, všetky konania a právne akty zastupoval
jej manžel, tento konflikt je medzi Divadlom Nová Scéna a Agentúrou MM Praha. Vinou V. V. dnes
prerástol až aj do osobnej roviny...“ je treba podľa názoru odvolateľov posudzovať v kontexte ostatných
výrokov, ktoré označujú žalobcu 2/ za klamára, ktorý vypustil do sveta nehorázne výplody, za ktoré bude
generálna riaditeľka požadovať ospravedlnenie, dosť možno aj finančnú satisfakciu. Naviac, výrok o tom,
že žalobca 3/ je v tomto spore druhoradý, je pre neho urážkou a výrok bol a je vnímaný tak, že si žalobca
2/ na úkor žalobcu 3/ rieši svoje osobné problémy, čo je lož a dehonestácia i žalobcu 2/. Žalobca 2/
zdôraznil, že výrok o tom, že je klamár súd opomenul a týmto sa vôbec nezaoberal. Pokiaľ ide o výrok
o trovách konania, tento je nesprávny vzhľadom na to, že žalobe malo byť plne vyhovené. I v prípade
zamietnutia žaloby by bol nesprávny, keďže na strane žalovaného úplne absentovala základná miera
ľudskej slušnosti a boli porušené základné pravidlá poctivého obchodného styku.

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a
právne správne potvrdiť. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia dostatočne venoval teoreticko
právnej rovine jednak neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti a následne aj samotnému
rozčleneniu výrokov schopných zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti a následne aj samotnému
rozčleneniu výrokov schopných zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti na skutkové tvrdenie na
jednej strane a tzv. hodnotiace úsudky na strane druhej. V danom prípade došlo ku kolízii práva na
slobodu prejavu a na informácie a ich šírenie na strane jednej a práva na ochranu osobnosti fyzickej
osoby na strane druhej, pričom je potrebné v každom jednotlivom prípade zvažovať ich vzájomný
význam - princíp proporcionality, aby sa bez ďalšieho poskytovala prednosť jednému z nich. K tvrdeniam



žalobcov ohľadne článkov, ktoré boli v súvislosti s uvedenými výrokmi zverejnené („všechny články jsou
uvozeny jejím jménem, potažmo fotografií“) žalovaný uviedol, že nemôže neisť zodpovednosť za výstupy
jednotlivých denníkov a týždenníkov, keďže na ne nemá žiaden dosah. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
je podľa jeho názoru zodpovedajúce ust. § 157 ods. 2 O.s.p..

12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380
ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem a dospel k nasledovným záverom.

13. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu
prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné
proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p.. Odvolanie žalobcov 1/, 2/,3/ (žalobca
1/ podal odvolanie proti výroku I., II., žalobca 2/ proti výroku I. a III. a žalobca 3/ proti výroku I. a IV.)
malo za následok preskúmanie celého rozhodnutia. O odvolaní žalobcov 1/,2/,3/ rozhodoval odvolací
súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) a prihliadajúc na procesnú úpravu platnú v čase vydania napadnutého
rozhodnutia (t.j. na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ).

14. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobcami 1/,2/,3/ odvolací súd konštatuje, že
rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380
C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak
kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť
napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
Z uvedeného dôvodu preskúmaval v odvolacom konaní napadnuté rozhodnutie len v rozsahu
uplatnených odvolacích dôvodov.

15. Vo vzťahu k prijatému výroku I., ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcov 1/,2/, 3/ odvolací súd,
prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu
prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.),
sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožnil s dôvodmi vzťahujúcimi sa k tejto časti
rozhodnutia, v ktorej súd prvej inštancie dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce
pri rozhodovaní o nárokoch uplatnených žalobcami 1/,2/,3/ podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí
vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387
ods. 2, 3 C.s.p.) vzťahujúcimi sa k tomuto výroku, ktoré odvolatelia zopakovali v podanom odvolaní.
Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie zamietol žalobu
žalobcov 1/,2/ a3/ a len v záujme doplnenia rozhodnutia a vyporiadania sa s odvolacími námietkami
udáva nasledovné.

16. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne
v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva
na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu , aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu



pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004).
Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkam žalobcov 1/,2/,3/ o
nedostatku riadneho odôvodnenia (vyplývajúcim z obsahu odvolania) v ktorom absentuje relevantné
právne posúdenie a vyhodnotenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť akými úvahami bol súd vedený
pri posudzovaní rozhodujúcich otázok možné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia uvedeným
požiadavkám vyhovuje a odvolacie námietky odvolateľov sú nedôvodné a nepodložené.

17. Podľa § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa
možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav;
možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch.

18. Podľa § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka odsek 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do
dobrej povesti právnickej osoby.

19. Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle vyššie citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby a skutočnosť, že takýto zásah
je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať. Neoprávneným zásahom je zásadne každé
nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho
zákonníka. Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia
za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda
nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah
spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť
tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len
ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy). Pri strete dvoch základných práv, a
to práva na ochranu dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, treba zohľadniť všetky rozhodujúce
konkrétne okolnosti daného prípadu, že sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov
demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca a
preto sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné
alebo za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú a aj nadnesené a
zveličujúce názory a že fyzické i právnické osoby majú v rámci slobody prejavu právo verejne (teda aj
tlačou) vyslovovať svoje názory na hospodárenie obchodnej spoločnosti. Hodnotiaci úsudok a tvrdenie
skutočnosti sa zásadným spôsobom líšia, lebo kým existencia skutočnosti môže byť preukázaná,
pravdivosť hodnotiacich úsudkov nie je dokázateľná, keďže tie nepopisujú skutočnosť, ale naopak ju
(viac alebo menej) voľne interpretujú, čo ale neznamená, že sú v rámci konania o ochranu dobrej povesti
celkom nenapadnuteľné.

20. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

21. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

22. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

23. Podľa § 13 ods. 3 cit. Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

24. Právnym predpokladom pre poskytnutie ochrany za neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti v zmysle citovaných ustanovení je kumulatívne preukázanie jednak existencie neoprávneného
zásahu a jednak spôsobilosti neoprávneného zásahu zasiahnuť negatívne do práva na ochranu
osobnosti. Protiprávnosť však vylučuje skutočnosť ak pôvodca realizuje svoje právo, pretože v takom
prípade nemôže konať protiprávne. Je preto potrebné rozlíšiť skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky,
keďže existencia skutočnosti môže byť preukázaná, avšak pravdivosť hodnotiacich úsudkov nie je
dokázateľná. Vo vzťahu k uvedenému je treba sa zhodnúť s konštatáciou súdu prvej inštancie o tom, že



skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania,
pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje
do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie
je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska
pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce,
aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná
časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len
takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti
dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie
difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu
s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Hodnotiaci
úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak,
že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií.
Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej
informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je
nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie
či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi
kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má
byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy
a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako
premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe
uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí
opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi,
formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a
zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa).

25. K námietke odvolateľov, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade,
v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery
a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. Súd
prvej inštancie správne nárok uplatnený žalobcom 1/ právne posúdil ako nárok vyplývajúci z jeho
práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b ods
2,3 Občianskeho zákonníka a nárok žalobcov 2/ a 3/ ako nárok vyplývajúci z práva fyzickej osoby na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka).

26. Vychádzajúc z odvolania, z ktorého obsahu je možné vyvodiť námietku o nesprávnych skutkových
záveroch prvoinštančného súdu (§ 205 ods.2 písm. d/ O.s.p.) odvolací súd uvádza, že vnútorné
presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého
uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z
pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá
určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku
hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia
rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
dokazovaním vykonaným v rámci dôkazných návrhov strán riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň



správny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia zrozumiteľne a
určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia,
ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Na základe uvedeného potom okolnosti namietané
žalobcami 1/,2/,3/ vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov týkajúcich sa obsahu namietaného
tlačového vyhlásenia žalovaného zo dňa 23.6.2006 v rozsahu uvedenom v žalobe a namietaných viet
článku pod názvom M. B. F., uverejneného dňa 4.8.2006 v č. 32 periodika PLUS 7 dní a spôsobu
ich podávania nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. Vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia v žalobe
namietaných výrokov sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie čo do ich vyhodnotenia,
hodnotenia ich pravdivosti, resp. pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzali, ktoré súd prvej inštancie
rozobral a odôvodnil na str. 10, 11, 12 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolatelia
poukazujú na to, že súd prvej inštancie sa v rozhodnutí nezaoberal výrokom o tom, že žalobca 2/ je
klamár a tento opomenul je treba uviesť, že z obsahu tlačového vyhlásenia žalovaného zo dňa 23.6.2006
nevyplýva, že v ňom bol žalobca 2/ označený za klamára. Z obsahu označeného tlačového vyjadrenia
žalovaného vyplýva len konštatácia žalovaného o tom, že „W.N. V. vo svojom dnešnom tlačovom
vyhlásení nepravdivo obvinil Divadlo Nová Scéna z nedodržiavania platnej zmluvy a z porušovania
daňových predpisov ... „ Uvedenú konštatáciu súd prvej inštancie posudzoval v kontexte s v žalobe
namietanou pravdivosťou uverejnenej informácie o tom, že žalovaný má všetky záväzky voči Agenture
MM Praha, s.r.o., resp. pani S. M. vyrovnané, ktorú vyhodnocoval (o.i.) v nadväznosti na rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.3.2010, č.k. 33 Cb/26/2006-137 a zo dňa 16.10.2014, č.k. 34
Cb/208/2008-245.

27. V nadväznosti na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výrokov o trovách
konania, ktoré neboli vo vzťahu k výške priznanej náhrady trov napadnuté konkrétnymi odvolacími
dôvodmi) podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.

28. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal proti žalobcom
1/,2/,3/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti
tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).