Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/663/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244568
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111244568.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: Belveder Development,
s.r.o., Bratislava, Šoltésovej č. 14, IČO: 36 737 305, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
kultúry Slovenskej republiky, Bratislava, Námestie SNP č. 33, IČO: 00 165 182, o náhradu škody, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 8. januára 2014, č.k. 12 C
189/2011-123, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 8. januára 2014, č.k. 12
C 189/2011-123, p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. V predmetnom súdnom konaní sa žalobca domáha voči žalovanému zaplatenia 4.388.568,75 €
s príslušenstvom, a to podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, z titulu nezákonného rozhodnutia, ako aj trov
konania. Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo
Banská Bystrica, v rokoch 2006 až 2008 realizovala 1. etapu rozsiahlej obnovy a rekonštrukcie
lokality Banská Bystrica - Kalvária - Urpín (ďalej len „Kalvária“), ktorá predstavovala rekonštrukciu
objektov kaplniek krížovej cesty a vrcholového kostolíka na Kalvárii. V čase začatia tejto obnovy bola
vlastníkom pozemkov tvoriacich lokalitu Kalvárie Rímskokatolícka cirkev, farnosť Banská Bystrica -
Katedrála sv. Františka Xaverského, so sídlom Banská Bystrica, Nám. SNP č. 27, IČO: 37 966 444.
Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica a Rímskokatolícka cirkev, farnosť Banská Bystrica
- Katedrála sv. Františka Xaverského, uzavreli dňa 30.6.2006 vyhlásenie o spolupráci pri rekonštrukcii
a obnove Kalvárie, ktorou prejavili vôľu postupovať vo všetkých úkonoch a záležitostiach spojených s
rekonštrukciou a obnovou Kalvárie spoločne, vo vzájomnej súčinnosti, informovanosti, personálnom a
finančnom prepojení. Územným plánom Mesta Banská Bystrica bola lokalita Pod kalváriou určená na
polyfunkčnú zónu občianskej vybavenosti a bývania. Dňa 10.12.2007 uzavrela Rímskokatolícka cirkev,
Biskupstvo Banská Bystrica, so žalobcom Dohodu o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Kalvárie,
v ktorej sa dohodli, že žalobca najneskôr do 30.6.2008 poskytne Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo
Banská Bystrica, podľa potreby finančné prostriedky určené na rekonštrukciu a rozvoj Kalvárie vo výške
minimálne 50.000.000,- Sk V Dohode o spolupráci žalobca vyhlásil, že má záujem nadobudnúť do
vlastníctva pozemky nachádzajúce sa v lokalite Kalvária vo výmere 27.000 m2 za účelom výstavby
polyfunkčnej zóny, súčasťou ktorej budú objekty občianskej vybavenosti a bývania. Rímskokatolícka
cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, v dohode vyhlásila, že zabezpečí, aby žalobca mohol nadobudnúť
do vlastníctva pozemky minimálne vo výmere 27.000 m2. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská
Bystrica a žalobca sa ďalej dohodli, že do 3 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy žalobcu, adresovanej



Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, najneskôr však do 15 mesiacov odo dňa podpisu
Dohody o spolupráci, t.j. do 10.3.2009, bude uzavretá kúpna zmluva, na základe ktorej žalobca
nadobudne pozemky do vlastníctva za nasledovných podmienok:
a/ výmera pozemkov predávajúcich predmet kúpy bude minimálne vo výmere 27.000 m2,
b/ kúpna cena bude predstavovať sumu vo výške 2.000,- Sk/m2,
c/ pozemky nebudú zaťažené žiadnym právom tretej osoby, najmä záložným právom, vecným
bremenom, nájomným právom a pod.,
d/ aspoň časť pozemkov vo výmere minimálne 10.000 m2 sa bude nachádzať na území, ktoré je v
zmysle Územného plánu Mesta Banská Bystrica určené ako polyfunkčná zóna občianskej vybavenosti
a bývania,
e/ na pozemky resp. ich časť, sa nebude vzťahovať žiadny režim ochrany podľa zákona č. 49/2002 Z.z.
o ochrane pamiatkového fondu, najmä nebude existovať žiadne právoplatné rozhodnutie, na základe
ktorého by boli pozemky, resp. ich časť, vyhlásené za súčasť kultúrnej pamiatky, pamiatkovej zóny alebo
ochranného pásma, resp. nebude existovať nariadenie vlády, na základe ktorého by boli pozemky, resp.
ich časť vyhlásené za súčasť pamiatkovej rezervácie.
Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, a žalobca sa tiež dohodli, že ak nedôjde k uzavretiu
kúpnej zmluvy najneskôr do 10.3.2009, finančné prostriedky poskytnuté žalobcom Rímskokatolíckej
cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, budú predstavovať pôžičku pre Rímskokatolícku cirkev, Biskupstvo
Banská Bystrica, a tá bude povinná ich vrátiť s úrokom 10 % p.a., počítaným odo dňa ich poskytnutia
až do dňa ich vrátenia žalobcovi. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, a žalobca sa
tiež dohodli, že v prípade, ak žalobca bude v budúcnosti predávať tretej osobe pozemky (resp. ich
časť) alebo projekt po jeho vybudovaní ako taký (resp. jeho časť - samostatné objekty a pozemky, ktoré
budú súčasťou projektu), bude povinný 50 % z dohodnutého zisku (výnosy z predaja po odpočítaní
všetkých preukázateľných nákladov) poukázať Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, a to
spôsobom a vo forme, na ktorej sa dohodnú v osobitnej dohode, ktorá bude uzavretá spoločne s kúpnou
zmluvou. Na základe Dohody o spolupráci žalobca poskytol Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská
Bystrica, a Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Banská Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského,
nasledovné finančné prostriedky: Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Banská Bystrica - Katedrála sv.
Františka Xaverského, zaplatil žalobca dňa 14.12.2007 sumu 10.000.000,- Sk, dňa 20.12.2007 sumu
20.000.000,- Sk, dňa 21.1.2008 sumu 10.000.000,- Sk, Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská
Bystrica, zaplatil žalobca dňa 31.5.2008 sumu 10.000.000,- Sk a 500.000,- Sk. Kúpna cena pozemkov
podľa Dohody o spolupráci predstavovala sumu minimálne vo výške 54.000.000,- Sk. Poskytnutá suma
finančných prostriedkov zo strany žalobcu vo výške 50.500.000,- Sk sa v zmysle Dohody o spolupráci
mala započítať s časťou kúpnej ceny z kúpnych zmlúv predpokladaných v dohode o spolupráci, pričom
Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, by v prípade uzavretia kúpnych zmlúv mala nárok
na doplatok zvyšku kúpnej ceny, a to minimálne vo výške 3.500.000,- Sk. Dňa 1.4.2008 bola na
úradnej tabuli Mesta Banská Bystrica vyvesená verejná vyhláška Pamiatkového úradu Slovenskej
republiky č. PÚ-08/70-5/2181/And - oznámenie o začatí správneho konania vo veci
vyhlásenia ochranného pásma pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica. Do priestoru navrhovaného
ochranného pásma bola zahrnutá aj časť Banská Bystrica-Kalvária-Urpín. K vyhláške bol pripojený aj
návrh na vyhlásenie ochranného pásma, ktorý určoval podmienky činnosti v jednotlivých častiach územia
ochranného pásma a obsahoval obmedzenia novej zástavby na pozemkoch na výstavbu, a to nad rámec
obmedzení daných platným územným plánom. Dňa 30.4.2008 podal právny predchodca žalobcu na
Pamiatkový úrad Slovenskej republiky námietku k návrhu a žiadal v návrhu vylúčiť obmedzenie novej
zástavby na dotknutých pozemkoch na výstavbu. Dňa 7.10.2008 bolo na úradnej tabuli Mesta Banská
Bystrica vyvesené formou verejnej vyhlášky rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky
zo dňa 25.9.2008 č. PÚ-08/70-21/6722/And, ktorým sa podľa § 18 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z.
vyhlásilo ochranné pásmo pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica a nehnuteľných kultúrnych pamiatok
evidovaných v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky, spolu 35 nehnuteľností.
Vo výroku rozhodnutia Pamiatkový úrad Slovenskej republiky určil hranice ochranného pásma popisom
hraničných bodov i vyznačením na mapovom podklade. Súčasťou výrokovej časti bol i súpis parciel
ochranného pásma. Podkladom pre vydanie rozhodnutia bol návrh na vyhlásenie ochranného pásma.
V odôvodnení rozhodnutia Pamiatkový úrad Slovenskej republiky stanovil konkrétne limity činnosti v
ochrannom pásme; námietke právneho predchodcu žalobcu Pamiatkový úrad Slovenskej republiky
nevyhovel. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, sa voči tomuto rozhodnutiu odvolala.
O odvolaní rozhodlo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky dňa 18.12.2008 tak, že odvolanie
zamietlo a Rozhodnutie o vyhlásení ochranného pásma potvrdilo. Dňa 10.3.2009 uplynula v zmysle
Dohody o spolupráci lehota na uzavretie kúpnej zmluvy na prevod pozemkov na žalobcu. Avšak



vzhľadom na podmienku uvedenú v Dohode o spolupráci a existenciu právoplatného Rozhodnutia o
vyhlásení ochranného pásma, ktoré zahŕňalo aj predmetné pozemky do ochranného pásma a zavádzalo
obmedzenie výstavby, k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo. Dňa 27.3.2009 podala Rímskokatolícka
cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, podľa § 247 a nasl. Občianskeho zákonníka žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2008. Krajský súd
v Bratislave rozsudkom zo dňa 1.12.2009, sp.zn. 3 S 158/2009, rozhodnutie Ministerstva kultúry
Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2008 ako aj rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky
zo dňa 25.9.2008, z dôvodu nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti zrušil a podľa § 250j ods. 3 O.s.p.
vec vrátil ministerstvu na ďalšie konania. Vo veci opätovne konal a rozhodol Pamiatkový úrad Slovenskej
republiky rozhodnutím zo dňa 19.3.2010, opäť vyhlásil ochranné pásmo Pamiatkovej rezervácie Banská
Bystrica a nehnuteľných národných pamiatok. Na odvolanie Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská
Bystrica, ministerstvo dňa 30.6.2010 rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky zo dňa
19.3.2010 zrušilo. Žalobca rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2008
a rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky zo dňa 25.9.2008, ktoré boli rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.12.2009, sp.zn. 3 S 158/2009, zrušené, označil za nezákonné.
Uviedol, že tieto nezákonné rozhodnutia mali za následok, že medzi žalobcom a Rímskokatolíckou
cirkvou, Biskupstvo Banská Bystrica, v lehote do 10.3.2009 nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy a
Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, vznikla škoda minimálne vo výške žalovanej sumy.
Ide o sumu, ktorú je povinná vrátiť vo výške 50.500.000,- Sk t.j. 1.676.292,90 € (z ktorej k 15.12.2011
už vrátil 1.081.799,77 €), sumu predstavujúcu úrok z poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 10
% odo dňa ich poskytnutia do dňa ich vrátenia, čo ku dňu 15.12.2011 predstavuje sumu 17.460.017,-
Sk (579.566,56 €), sumu predstavujúcu časť kúpnej ceny za pozemky, ktorú žalobca Rímskokatolíckej
cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, nedoplatí, minimálne vo výške 3.500.000,- Sk (116.178,72 €), sumu
predstavujúcu ušlý zisk Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, z Projektu na Kalvárii vo
výške 50 % podľa článku I. bod 8 Dohody o spolupráci, vo výške 60.750.000,- Sk (2.016.530,57 €), spolu
4.388.568,75 €. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, v zmysle § 15 zákona č. 514/2003
Z.z. dňa 6.6.2011 a 22.9.2011 požiadala žalovaného o predbežné prerokovanie tohto nároku na náhradu
škody. Žalovaný jej žiadosti nevyhovel. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, žalobcovi,
zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 7.12.2011, postúpila pohľadávku, vyplývajúcu z nároku na
náhradu škody voči štátu, a to vo výške 4.376.353,14 €. Postúpenie pohľadávky oznámila žalovanému
dňa 9.12.2011.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 8.1.2014, č.k. 12 C 189/2011-123, žalobu zamietol, žalovanému
nepriznal nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami
§ 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a po vecnej stránke
tým, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu titulom
nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
2.1. Súd prvej inštancie sa predovšetkým zaoberal žalovaným namietaným nedostatkom aktívnej
vecnej legitimácie, keďže žalobca nebol účastníkom konaní, v ktorých mali byť vydané rozhodnutia,
ktoré označil za nezákonné. Súd prvej inštancie dôvodil, že škoda, ktorej sa možno domáhať podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. je majetkovým právom, ktoré možno postúpiť v zmysle § 524 Občianskeho
zákonníka (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Ncdo 8/2007). Súd prvej
inštancie, na základe vykonaného dokazovania zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 7.12.2011,
mal za preukázané, že žalobca je v konaní aktívne legitimovaný v časti postúpenej pohľadávky vo
výške 4.376.353,14 €, keď Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, ktorá bola účastníkom
správneho konania, v ktorom boli vydané rozhodnutia, žalobcom označené za nezákonné, predmetnú
pohľadávku platne, v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka, postúpila žalobcovi. Vo zvyšku uplatneného
nároku, 12.215,61 € (4.388.568,75 € - 4.376.353,14 € = 12.215,61 €), žalobca svoju aktívnu vecnú
legitimáciu v konaní nepreukázal, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby v tejto časti.
2.2. Súd prvej inštancie skúmajúc kumulatívne splnenie zákonných podmienok zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (nezákonné rozhodnutie, škoda, príčinná súvislosť medzi
škodou a nezákonným rozhodnutím) konštatoval, že rozhodnutia označené žalobcom ako nezákonné,
a to rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky č. PÚ-08/70-21/6722/And zo dňa 25.9.2008
a rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK 4439/2008-51/18075 zo dňa 18.12.2008,
boli zrušené podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a vec bola vrátená Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky
na ďalšie konanie. Dôvodom pre toto rozhodnutie nebola nezákonnosť zrušených rozhodnutí, ale ich



nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť, z ktorého dôvodu v konaní nebola splnená podmienka vydania
nezákonného rozhodnutia.
2.3. Pri skúmaní ďalšej podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
a to vzniku škody, súd prvej inštancie vychádzal zo špecifikácie škody a jej výšky, uplatnenej žalobcom,
podľa ktorej si žalobca uplatnil škodu vo výške 50.500.000,- Sk t.j. 1.676.292,90 €, ako sumu, ktorú
žalobca v zmysle čl. I. bod 1, Dohody o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej
Kalvárie zo dňa 10.12.2007, už poskytol a ktorá sa v zmysle bodu 6 zmenila na pôžičku a ktorú musí
Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, žalobcovi vrátiť a z ktorej ku dňu 15.12.2011 už
vrátila 1.081.799,77 €, ďalej vo výške 17.460.017,- Sk, t.j. 579.566,56 €, ako sumu zodpovedajúcu 10 %
ročnému úroku, ktorý musí Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, žalobcovi vrátiť spolu
s poskytnutými finančnými prostriedkami v zmysle čl. I. bod 6 Dohody o spolupráci pri rekonštrukcii a
obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 10.12.2007, ku dňu 15.12.2011, ďalej vo výške 3.500.000,- Sk,
t.j. 116.178,72 € ako časť kúpnej ceny za pozemky, ktorú žalobca Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo
Banská Bystrica, nedoplatí v zmysle v čl. I bod 4 Dohody o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove
Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 10.12.2007, ďalej vo výške 60.750.000,- Sk, t.j. 2.016.530,57 € ako
ušlý zisk Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, z Projektu na Kalvárii vo výške 50 % podľa
čl. I bod 8 Dohody o spolupráci.
2.4. Pri skúmaní existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody ako podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súd prvej
inštancie, na základe vykonaného dokazovania Dohodou o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove
Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 10.12.2007 a výpismi z účtu Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Banská
Bystrica, a Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, zo dňa 14.12.2007, 20.12.2007,
21.1.2008 a 31.5.2008, mal za preukázané, že žalobca poskytol Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Banská
Bystrica, finančné prostriedky v celkovej výške 40.000.000,- Sk a Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo
Banská Bystrica, finančné prostriedky vo výške 331.939,19 € (10.000.000,- Sk). Dňa 31.5.2008 žalobca
poskytol Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, finančné prostriedky vo výške 16.596,96
€ (500.000,- Sk), ako preddavok na kúpnu zmluvu, iný subjekt, podľa výpisu z účtu „Strpka“. Žalobca
uvedené finančné prostriedky poskytol ako developérska spoločnosť, ktorá mala záujem podporiť
rekonštrukciu Kalvárie, podieľať sa spolu s Rímskokatolíckou cirkvou, Biskupstvo Banská Bystrica,
na ďalších etapách zveľaďovania Kalvárie, ako aj nadobudnúť do vlastníctva pozemky vo vlastníctve
Farnosti alebo Biskupstva, nachádzajúce sa v lokalite Kalvária vo výmere minimálne 27.000 m2 za
účelom výstavby polyfunkčnej zóny, v súlade s platným Územným plánom Mesta Banská Bystrica.
Žalobca v uzavretej Dohode o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa
10.12.2007 zobral na vedomie, že v čase podpisu tejto dohody bola v platnom Územnom pláne Mesta
Banská Bystrica iba časť pozemkov, o výmere nie menšej ako 10.000 m2, určená na zastavanie
ako polyfunkčná zóna občianskej vybavenosti a bývania a vo zvyšnej časti pozemkov bolo potrebné
požiadať Mesto Banská Bystrica o zmenu územného plánu. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská
Bystrica, v čase uzavretia Dohody o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie zo
dňa 10.12.2007, bola realizátorom stavby „Kalvánska hora - Urpín Banská Bystrica“, uskutočňovanej
na pozemkoch vo vlastníctve iného subjektu - Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Banská Bystrica -
Katedrála sv. Františka Xaverského. Napriek tomu sa uzavretou Dohodou o spolupráci pri rekonštrukcii
a obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 10.12.2007 zaviazala, že zabezpečí, aby žalobca mohol
nadobudnúť do vlastníctva pozemky minimálne vo výmere 27.000 m2 a zaviazala sa, že v lehote do
3 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy žalobcu, najneskôr však do 15 mesiacov odo dňa podpisu,
do 10.3.2009, uzavrie kúpnu zmluvu, na základe ktorej žalobca nadobudne pozemky do vlastníctva za
dohodnutých podmienok. Podmienky uzavretia kúpnej zmluvy boli dohodnuté tak, že výmera pozemkov
predstavujúcich predmet kúpy, bude minimálne 27.000 m2, že kúpna cena bude predstavovať sumu
vo výške 2.000,- Sk/m2, že pozemky nebudú zaťažené žiadnym právom tretej osoby, najmä záložným
právom, vecným bremenom, nájomným právom a pod., že aspoň časť pozemkov vo výmere 10.000
m2 sa bude nachádzať na území, ktoré je v zmysle platného Územného plánu Mesta Banská Bystrica
určené ako polyfunkčná zóna občianskej vybavenosti a bývania, že na pozemky resp. ich časť sa
nebude vzťahovať žiadny režim ochrany podľa zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu,
najmä nebude existovať žiadne právoplatné rozhodnutie, na základe ktorého by boli pozemky resp.
ich časť vyhlásené za súčasť kultúrnej pamiatky, pamiatkovej zóny alebo ochranného pásma, resp.
nebude existovať nariadenie vlády, na základe ktorého by boli pozemky resp. ich časť vyhlásené za
súčasť pamiatkovej rezervácie. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo
Banská Bystrica, predmetnou Dohodou o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej
Kalvárie zaviazala splniť záväzky, ktoré nemohla záväzne ovplyvniť a ktorými aj prejudikovala postup



správneho orgánu v konaní podľa zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu. Súd prvej
inštancie sa preto stotožnil s obranou žalovaného, že išlo o neštandardne formulovaný záväzok a
ak jeho nesplnením vznikla Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, škoda, tá nie je v
príčinnej súvislosti s rozhodnutiami označenými žalobcom za nezákonné. Podľa § 415 Občianskeho
zákonníka je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode
a životnom prostredí. Tým, že Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, od uzavretia
Dohody o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie dňa 10.12.2007 ani raz
žalobcu neupozornila na nemožnosť splnenia svojho záväzku, a to ani po začatí správneho konania
vo veci vyhlásenia ochranného pásma pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica a ochranného pásma
nehnuteľných národných pamiatok, verejnou vyhláškou Pamiatkového úradu Slovenskej republiky
č. PÚ-08/70-5/2181/And zo dňa 25.3.2008, tak nepostupovala. Súd prvej inštancie poukázal aj na to,
že časť finančných prostriedkov žalobca poskytol Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica,
dňa 31.5.2008, teda až po začatí správneho konania vo veci vyhlásenia ochranného pásma pamiatkovej
rezervácie Banská Bystrica a ochranného pásma nehnuteľných národných pamiatok. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je splnená ani podmienka príčinnej súvislosti
medzi žalobcom označeným nezákonným rozhodnutím a škodou vzniknutou Rímskokatolíckej cirkvi,
Biskupstvo Banská Bystrica, ako pohľadávkou postúpenou žalobcovi.
2.5. Z dôvodu nesplnenia dvoch zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu (nezákonné
rozhodnutie a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody) súd prvej inštancie,
poukazujúc na hospodárnosť konania, upustil od žalobcom navrhovaného znaleckého dokazovania na
preukázanie výšky vzniknutej škody.
2.6. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.,
úspešnému žalovanému však nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli.

3.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca. Pokiaľ ide o existenciu
nezákonného rozhodnutia ako podmienku vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie zjednodušený záver, v zmysle ktorého nemožno
subsumovať pojmy „nepreskúmateľnosť“, „nezrozumiteľnosť“ a „nedostatok dôvodov“, uvedené v
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.12.2009, č.k. 3 S 158/2009-83, ako dôvody zrušenia
rozhodnutia o odvolaní a rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma, pod pojem „nezákonnosť“,
a to z dôvodov, že pojem „nezákonné rozhodnutie“ nie je v zákone č. 514/2003 Z.z. definovaný, zistenie
nezákonnosti rozhodnutia je vecou konkrétneho posúdenia okolností prípadu, v rozsudku krajský
súd síce odkazuje na ustanovenie § 250j ods. 3 O.s.p., avšak v odôvodnení poukazuje na dôvody,
pre ktoré sa rozhodnutie má zrušiť i podľa ustanovenia § 250j ods. 2 O.s.p. Podľa odvolateľa súd
prvej inštancie nepostupoval správne, keď sa pri posudzovaní dôvodov zrušenia rozhodnutia o odvolaní
a rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma zameral výlučne na znenie petitu rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 1.12.2009, č.k. 3 S 158/2009-83, a dôvody zrušenia v ňom uvedené, t.j.
ustanovenie § 250j ods. 3 O.s.p. a neskúmal okolnosti tejto právnej veci súvisiace s posúdením
zákonnosti/nezákonnosti rozhodnutia o odvolaní a rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma a len z
dôvodu, že sa vo výrokovej časti rozsudku krajského súdu neuvádza zrušenie rozhodnutia o odvolaní
a rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma z dôvodu ich nezákonnosti dospel k záveru, že obe
rozhodnutia neboli zrušené pre nezákonnosť, ale z iného dôvodu. Odvolateľ ďalej vytýkal súdu prvej
inštancie, že v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol dôvody, prečo podľa jeho právneho názoru
rozhodnutie o odvolaní a rozhodnutie o vyhlásení ochranného pásma nie sú nezákonné, ale obmedzil
sa len na generalizujúci záver, že nepreskúmateľné/nezrozumiteľné rozhodnutie nemôže byť súčasne
rozhodnutím nezákonným. Poukázal na to, že krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol aj iné dôvody,
pre ktoré by mali byť rozhodnutie o odvolaní a rozhodnutie o vyhlásení ochranného pásma zrušené, a
to že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, t.j. dôvod zrušenia rozhodnutia podľa ustanovenia
§ 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a konštatoval, že v konaní došlo k takej vade, ktorá môže mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia, t.j. dôvod zrušenia rozhodnutia podľa ustanovenia § 250j ods.
2 písm. e/ O.s.p. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30.5.2011, sp.zn. 4 MCdo 20/2009, keď z právneho názoru v ňom vysloveného
vyplýva, že rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu (vo
výroku rozsudku krajského súdu však tento dôvod zrušenia rozhodnutia absentuje) je nezákonné a za
splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne
z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi konania. Podľa názoru odvolateľa je možné v súlade so
zásadami formálnej logiky dospieť k záveru, že ak by bolo akékoľvek rozhodnutie v súlade s objektívnym
právom, t.j. bolo by zákonné, tak by neexistoval žiaden dôvod na to, aby bolo rozhodnutie súladné so



všeobecne záväznými právnymi predpismi zrušené z akéhokoľvek dôvodu. Logicky tak možno dospieť
aj k ďalšiemu záveru, že príslušný orgán by mal zrušiť len také rozhodnutie, ktoré nie je v súlade s
objektívnym právom, a teda mal by zrušiť len také rozhodnutie, ktoré je nezákonné. Vychádzajúc z
uvedeného odvolateľ dospel k záveru, že rozhodnutie o odvolaní a rozhodnutie o vyhlásení ochranného
pásma boli Krajským súdom v Bratislave zrušené, pretože neboli v súlade s objektívnym právom, a
teda bez ohľadu na zákonný dôvod ich zrušenia je nevyhnutné považovať ich za nezákonné, inak by
zrušené Krajským súdom v Bratislave neboli.
3.2. K splneniu ďalšej zákonnej podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody
odvolateľ uviedol, že v Dohode o spolupráci bol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom
určený predmet prevodu vlastníckeho práva, pozemky, ako aj ich kúpna cena (2.000,- Sk/m2). Celková
kúpna cena, na ktorú by v prípade uzavretia kúpnej zmluvy/kúpnych zmlúv malo Biskupstvo od žalobcu
nárok, predstavovala sumu vo výške 54.000.000,- Sk, t.j. 1.792.471,62 €. Nezákonné rozhodnutie
o odvolaní v spojení s rozhodnutím o vyhlásení ochranného pásma malo za následok, že
medzi Biskupstvom na jednej strane a žalobcom na strane druhej nedošlo k uzatvoreniu kúpnych
zmlúv do dňa 10.3.2009, hoci sa na tom Biskupstvo a žalobca v Dohode o spolupráci dohodli, pričom
žalobca neuzavretie kúpnych zmlúv odôvodnil existenciou právoplatného rozhodnutia o
vyhlásení ochranného pásma. Žalobca uviedol, že Biskupstvu dňa 22.9.2011 doručil list, v ktorom
žalobca uviedol: „Naša spoločnosť vstupovala do spoločného projektu na Banskobystrickej Kalvárii
ako developérska spoločnosť, pričom mala možnosť predaja všetkých pozemkov investorovi, s ktorým
mala uzavretú zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy (ďalej len „Zmluva s investorom“). V Zmluve s
investorom boli dohodnuté rovnaké podmienky nadobudnutia Pozemkov ako v čl. I. bod 4 Dohode
o spolupráci, s výnimkou kúpnej ceny, ktorá bola v Zmluve s investorom dohodnutá na 6.500,- Sk
za 1 m2, t.j. spolu celkovo 175.000.000,- Sk (27.000 m2 x 6.500,- Sk). Vzhľadom k uvedenému by
ste v prípade realizácie tohto predaja Pozemkov investorovi mali v zmysle článku I. bod 8 Dohody
o spolupráci voči našej spoločnosti nárok na 50 % z dosiahnutého zisku, čo by v tomto prípade
predstavovalo sumu vo výške 60.750.000,- Sk (2.016.530,57 €), t.j. 50 % zo sumy 121.500.000,-
Sk predstavujúcej rozdiel medzi kúpnou cenou dohodnutou v Zmluve s investorom
(175.500.000,- Sk) a kúpnou cenou dohodnutou v Dohode o spolupráci (54.000.000,- Sk).“ Podľa
odvolateľa z uvedeného vyplýva, že v dôsledku prijatia nezákonného rozhodnutia o odvolaní v spojení
s nezákonným rozhodnutím o vyhlásení ochranného pásma právnemu predchodcovi žalobcu vznikla
povinnosť vrátiť finančné prostriedky poskytnuté žalobcom vo výške 50.500.000,- Sk, t.j. 1.676.292,90 €;
právnemu predchodcovi žalobcu vznikla povinnosť zaplatiť úrok z poskytnutých finančných prostriedkov
vo výške 10 % p.a. odo dňa poskytnutia až do dňa ich vrátenia; žalobca nedoplatil Biskupstvu časť kúpnej
ceny za pozemky minimálne vo výške 3.500.000,- Sk, t.j. 116.178,72 €; Biskupstvo nemalo možnosť
podieľať sa na ďalšom zisku z Projektu na Kalvárii vo výške 50 % (čl. I. bod 8 Dohody o spolupráci),
t.j. právny predchodca žalobcu nemal zisk z Projektu vo výške 60.750.000,- Sk, t.j. 2.016.530,57
€. Právnemu predchodcovi žalobcu tak v dôsledku prijatia nezákonného rozhodnutia o odvolaní v
spojení s nezákonným rozhodnutím o vyhlásení ochranného pásma vznikla škoda minimálne vo výške
4.388.568,75 €. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o odvolaní a vznikom škody je
tu daná a vyplýva zo skutočnosti, že rozhodnutím o odvolaní nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o
vyhlásení ochranného pásma, ktoré bolo jediným a priamym dôvodom, pre ktorý právny predchodca
žalobcu nemohol získať prospech vyplývajúci mu z Dohody o spolupráci. Podľa odvolateľa
pre splnenie podmienky príčinnej súvislosti nie je rozhodujúce, či sa právny predchodca žalobcu
Dohodou o spolupráci zaviazal splniť záväzky, ktoré nemohol podľa súdu záväzne ovplyvniť, keďže ide
o súkromnoprávny vzťah dvoch právnických osôb, pretože v tomto prípade ide najmä a výhradne o
posúdenie nezákonnosti rozhodnutia a iba v prípade nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci je
možné uvažovať o uplatnení si prípadnej náhrady škody za súčasného splnenia ďalších podmienok. To
znamená, že ak by boli rozhodnutie o odvolaní a rozhodnutie o vyhlásení ochranného pásma zákonné,
žalobca by nebol oprávnený uplatniť si náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci a žalobca
by bol oprávnený uplatniť si voči svojmu právnemu predchodcovi sankcie predpokladané Dohodou o
spolupráci. Pre splnenie podmienky príčinnej súvislosti podľa odvolateľa taktiež nie je rozhodujúce,
že finančné prostriedky žalobca poskytol svojmu právnemu predchodcovi pred alebo až po začatí
správneho konania vo veci vyhlásenia ochranného pásma pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica a
ochranného pásma nehnuteľných národných pamiatok, pretože povinnosť žalobcu poskytnúť finančné
prostriedky svojmu právnemu predchodcovi vyplývala zo zmluvného vzťahu založeného Dohodou o
spolupráci. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, výsluch svedkov



k skutočnostiam rozhodujúcim pre posúdenie výšky vzniknutej škody, ako aj znalecké dokazovanie za
účelom preukázania zníženia hodnoty pozemkov.
3.3. Odvolateľ navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalovanému uložiť
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.388.568,75 € s príslušenstvom, a to do
troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku ako aj trovy konania; alternatívne navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4.1. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa
ktorého pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím musia
byť kumulatívne splnené tri podmienky a to, že bolo vydané nezákonné rozhodnutie, že poškodenému
vznikla škoda a že škoda je v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím, pričom v
prejednávanom prípade neboli preukázané dve podmienky, a to nezákonné rozhodnutie a príčinná
súvislosť. Žalovaný poukázal na to, že rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky zo dňa
25.9.2008, č. PÚ-08/70-21/6722/And, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím
odvolacieho orgánu, vo výrokovej časti vymedzuje rozsah ochranného pásma, nezakazuje vlastníkovi
nehnuteľnosti, ktorým je právny predchodca žalobcu, prevod nehnuteľností spadajúcich do ochranného
pásma, resp. nehodnotí, či je prípadný zámer úpravy nehnuteľností v lokalite okrsku č. 16 Kalvária z
hľadiska záujmov chránených pamiatkovým zákonom prípustný. Zároveň poukázal na to, že pri všetkých
zamýšľaných činnostiach na území ochranného pásma bol v rozhodnom čase Krajský pamiatkový úrad
Banská Bystrica dotknutým orgánom podľa ustanovenia § 32 ods. 5 a ods. 10 zákona č. 49/2002
Z.z. o ochrane pamiatkového fondu pre vydanie záväzného stanoviska k predloženým návrhom a
zámerom. Podľa ustanovenia § 32 ods. 5 zákona o ochrane pamiatkového fondu účinného
do 31.5.2009 (teda účinného v čase vydania rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky
a rozhodnutia ministerstva) záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu je povinný vyžiadať si
vlastník nehnuteľnosti, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ale nachádza sa v pamiatkovom území alebo
v ochrannom pásme, a to predložením žiadosti o záväzné stanovisko k zámeru úpravy nehnuteľnosti
v pamiatkovom území a v ochrannom pásme. Podľa ustanovenia § 32 ods. 10 zákona o ochrane
pamiatkového fondu účinného do 31.5.2009 krajský pamiatkový úrad vydá osobitné záväzné stanovisko
o každej prípravnej dokumentácii a o každej projektovej dokumentácii obnovy a projektovej dokumentácii
úpravy nehnuteľnosti stavby na nehnuteľnosti v pamiatkovom území a v ochrannom pásme. Žalovaný
v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca za nezákonné rozhodnutie neoznačil záväzné stanovisko
Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici, ktoré by v prípade predloženia zámeru resp. projektu
tento zámer hodnotil, ale rozhodnutia, ktorým bol vymedzený rozsah ochranného pásma.
4.2. K vzniku a preukázaniu výšky škody žalovaný vo vyjadrení uviedol, že neuznáva výšku škody
deklarovanej žalobcom v odvolaní. V prípade, že právnemu predchodcovi žalobcu vznikla škody (ako
tvrdí žalobca), táto rozhodne nevznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutím Pamiatkového úradu
Slovenskej republiky a rozhodnutím Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Poukázal na ustanovenie
§ 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku
škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostredí. Podľa žalovaného sa právny predchodca
žalobcu Dohodou o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie uzatvorenou dňa
10.12.2007 zaviazal splniť záväzok, ktorého splnenie nedokázal záväzne ovplyvniť. Súčasne takýmto
záväzkom prejudikoval postup správneho orgánu v konaní podľa zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane
pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov. Žalovaný ani Pamiatkový úrad Slovenskej republiky
neboli zmluvnou stranou takejto dohody a rozhodnutia, ktoré špecializované
orgány štátnej správy pre oblasť ochrany pamiatkového fondu vydávajú, sledujú všeobecný verejný
záujem, ktorým je ochrana pamiatkových hodnôt tých objektov, ktoré sú ich nositeľmi. O neštandardne
nastavenom záväzku zmluvných strán dohody svedčí aj skutočnosť, že zmluvné strany formuláciou
záväzku uvedeného v čl. I. ods. 4 písm. e/ Dohody prejudikovali nielen konanie orgánov štátnej
správy na úseku ochrany pamiatkového fondu, ale aj konanie vlády Slovenskej republiky („..nebude
existovať nariadenie vlády, na základe ktorého by boli pozemky, resp. ich časť vyhlásené za súčasť...“).
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal aj na to, že z čl. I ods. 2 a ods. 3 Dohody je tiež
zrejmé, že právny predchodca žalobcu sa bez predloženej plnej moci, neštandardne a nezákonne,
zaviazal na plnenie, a to prevod nehnuteľností vo vlastníctve tretieho subjektu, ktorý disponuje
vlastnou právnou subjektivitou. Týmto právnym subjektom je Rímskokatolícka cirkev, farnosť Banská
Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského, Nám. SNP č. 27, 947 01 Banská Bystrica. Farnosť
nie je zmluvnou stranou dohody, štatutárny zástupca tohto právneho subjektu dohodu neuzatvoril a
nepodpísal, plná moc nie je súčasťou dohody. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že právny predchodca
žalobcu od uzatvorenia dohody ani raz neupozornil druhú zmluvnú stranu na nemožnosť splnenia



záväzku uvedeného v čl. I. ods. 4 písm. e/ Dohody, a to ani po začatí správneho konania vo
veci vyhlásenia ochranného pásma pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica a ochranného pásma
nehnuteľných národných pamiatok, verejnou vyhláškou. Ak právnemu predchodcovi žalobcu vznikla
nejaká škoda, tak výlučne na základe jeho vlastného konania alebo nekonania, predovšetkým určením
záväzku Dohody, čl. I. ods. 4 písm. e/, ktorého splnenie nedokázal záväzne ovplyvniť, a nie na základe
rozhodnutia žalovaného alebo rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Žalovaný mal
za to, že vzájomné nároky vyplývajúce z dohody by si právnymi prostriedkami, ktorých uplatnenie
slovenský právny poriadok umožňuje, mali zmluvné strany dohody riešiť vzájomne medzi sebou, nie
však prenášaním neexistujúcej zodpovednosti na štát. Žalovaný namietal aj vyčíslenie škody, ktorej
celkovú výšku žalobca nepreukázal a preto navrhol v tomto smere vykonať dokazovanie. Vzhľadom
na nesplnenie kumulatívne stanovených podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
považoval žalovaný navrhnuté dokazovanie za nehospodárne. Žalovaný poukázal aj na neexistenciu
písomnej výzvy žalobcu na vrátenie pôžičky od jeho právneho predchodcu, keďže žalobca a jeho
právny predchodca sa dohodli, že ak nedôjde k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v lehote do 10.3.2009,
finančné prostriedky poskytnuté žalobcom jeho právnemu predchodcovi, budú predstavovať pôžičku
pre právneho predchodcu žalobcu a právny predchodca žalobcu bude povinný žalobcovi vrátiť sumu
požičaných finančných prostriedkov s úrokom 10 % p.a. počítaným odo dňa poskytnutia finančných
prostriedkov až do dňa ich vrátenia spoločnosti. Z uvedeného je zrejmé, že právny predchodca žalobcu,
resp. žalobca, sa neplnenie vzájomných povinností vyplývajúcich zo súkromnoprávnej dohody, ktorú
uzatvorili, snažia účelovo prenášať na štát.
4.3. Žalovaný, poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.2.2011,
sp.zn. 3 Cdo 313/2009, ďalej rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 292/2006,
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.4.2007, sp.zn. Cdo 915/2005, uviedol, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že medzi škodou a rozhodnutím Pamiatkového
úradu Slovenskej republiky v spojení s rozhodnutím žalovaného, ktoré označil za nezákonné,
existuje akákoľvek príčinná súvislosť. Konštatoval, že, podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí
byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.
Poukázal na to, že vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky a Českej republiky,
štát „automaticky“ nezodpovedá za každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére určitej fyzickej alebo
právnickej osoby pri vydaní nezákonného rozhodnutia štátu, ale výlučne iba za takú škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.
4.4. Žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorý v rámci uplatneného nároku na náhradu
škody od žalovaného požaduje aj sumu, ktorú poukázal na účet Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosť
Banská Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského (nie účet Biskupstva), a to dňa 14.12.2007 sumu
10.000.000,- Sk, dňa 20.12. 2007 sumu 20.000.000,- Sk, dňa 21.1.2008 sumu 10.000.000,- Sk (teda
celkovo na účet farnosti bolo vyplatených 40.000.000,- Sk). Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Banská
Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského, Nám. SNP č. 27, 974 01 Banská Bystrica, je subjekt
s vlastnou právnou subjektivitou. Vyhlásením o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej
Kalvárie zo dňa 30.6.2006 farnosť a právny predchodca žalobcu deklarovali, že za účelom operatívneho
konania a naplnenia spoločného záujmu prejavujú svoju vôľu postupovať vo všetkých úkonoch a
záležitostiach spojených s rekonštrukciou a obnovou Kalvárie spoločne, vo vzájomnej súčinnosti,
informovanosti, personálnom a finančnom prepojení. Pri posúdení obsahu vyhlásenia je zrejmé,
že sa nejedná o splnomocnenie ani dohodu o udelení plnej moci, na základe ktorej by farnosť
splnomocnila právneho predchodcu žalobcu k uzatvoreniu dohody alebo zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 7.12.2011, naopak, v zmysle vyhlásenia sa farnosť a právny predchodca žalobcu zaviazali
konať spoločne. Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Banská Bystrica, nebola účastníkom súdneho sporu
vedeného na Krajskom súde v Bratislave, ktorým súd zrušil rozhodnutie Pamiatkového úradu
Slovenskej republiky a rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, na základe ktorého
rozsudku sa žalobca domáha nároku na náhradu škody, farnosť nie je ani zmluvnou stranou dohody
a rovnako tak nepostúpila na žalobcu pohľadávku vo výške 40.000.000,- Sk. Podľa ustanovenia § 524
Občianskeho zákonníka veriteľ môže postúpiť pohľadávku na iného aj bez súhlasu dlžníka. Podstatou
postúpenia pohľadávky je zmena v osobe veriteľa, pričom platí právna zásada, že nikto nemôže na
iného preniesť viac práv, ako sám má. Je teda zrejmé, že právny predchodca žalobcu neplatne postúpil
zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 7.12.2011 na žalobcu aj časť pohľadávky vzťahujúcej sa k
Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosť Banská Bystrica.



5. Odvolací súd dňa 11.12.2017 doručil vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu právnej zástupkyni
žalobcu. Právna zástupkyňa žalobcu, podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 15.12.2017,
predmetné vyjadrenie žalovaného vrátila odvolaciemu súdu a zároveň mu oznámila, že od 21.8.2014
žalobcu v predmetnom súdnom konaní nezastupuje, k oznámeniu pripojila Dohodu o ukončení právneho
zastupovania advokátom zo dňa 21.8.2014, uzatvorenú so žalobcom. Odvolací súd v tomto smere
považuje za potrebné poukázať na to, že podľa ustanovenia § 28 ods. 3 O.s.p., ako aj § 92 ods. 3 C.s.p.,
odvolanie plnomocenstva stranou sporu je voči súdu účinné dňom, keď ich strana alebo zástupca súdu
oznámili. V prejednávanom prípade právna zástupkyňa žalobcu oznámila súdu ukončenie zastupovania
žalobcu až dňa 15.12.2017 napriek tomu, že k uzatvoreniu dohody o ukončení právneho zastupovania
advokátom medzi právnou zástupkyňou žalobcu a žalobcom došlo ešte dňa 21.8.2014. Odvolací súd,
postupom podľa § 374 ods. 1 C.s.p., dňa 27.12.2017 doručil vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu
žalobcovi s tým, že má možnosť v lehote 10 dní od doručenia vyjadrenia sa k nemu vyjadriť. Dňa 4.1.2018
žalobca doručil súdu podanie, v ktorom potvrdil doručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu s
tým, že využije právo vyjadriť sa k uvedenému vyjadreniu, a to najneskôr do 31.1.2018, prostredníctvom
nového právneho zástupcu. Žalobca teda nedodržal lehotu na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k
odvolaniu, ktorú mu súd určil v súlade s ustanovením § 374 ods. 1 C.s.p. a nevyužil svoje právo vyjadriť
sa k podaniu žalovaného. Neoznámil odvolaciemu súdu ani svojho nového právneho zástupcu.

6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31. januára 2018; o termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, §
385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3
C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie
dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje
za potrebné uviesť ešte nasledovné.

7.1. Žalobca sa predmetným žalobným návrhom domáha voči žalovanému náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
7.2. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívnou zodpovednosťou
a je daná vtedy, ak sú súčasne splnené podmienky zodpovednosti, a to 1/ nezákonné rozhodnutie,
2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Ak nie je splnená
čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Súd prvej inštancie v konaní zisťoval, či
je splnená podmienka zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, pričom
konštatoval, že rozhodnutia, ktoré žalobca v žalobe označil za nezákonné (rozhodnutie Pamiatkového
úradu Slovenskej republiky zo dňa 25.9.2008, č. PÚ-08/70-21/6722/And o vyhlásení ochranného pásma
pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica, a rozhodnutie Ministerstva kultúry zo dňa 18.12.2008, č. MK
4439/2008-51/18075) boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.12.2009, č.k. 3
S 158/2009-83, právoplatným dňa 8.1.2010, z dôvodu ich nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti,
teda nie z dôvodu ich nezákonnosti, preto nie je splnená podmienka zodpovednosti štátu za škodu,
a to existencia nezákonného rozhodnutia. Žalobca, poukazujúc na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z., ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 7 Cdo 27/2011 zo
dňa 20.3.2012, 4 MCdo 20/2009 zo dňa 30.5.2011) vytýkal súdu prvej inštancie, že neskúmal okolnosti
prejednávaného prípadu z pohľadu posúdenia zákonnosti, resp. nezákonnosti, označených rozhodnutí
a nešpecifikoval dôvody, prečo dotknuté rozhodnutia nie sú, podľa jeho názoru, nezákonné. Žalobca
poukázal aj na to, že Krajský súd v Bratislave vo výroku rozsudku č.k. 3 S 158/2009-83
konštatoval, že dotknuté rozhodnutia zrušuje podľa § 250j ods. 3 O.s.p., ale v odôvodnení uviedol aj iné
dôvody, pre ktoré by mali byť dotknuté rozhodnutia zrušené, a to pre nedostatočne zistený skutkový stav
(§ 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ako aj z dôvodu, že v konaní došlo k takej vade, ktorá môže mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p.). Podľa žalobcu z rozhodovacej
praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu
nedostatočne zisteného skutkového stavu, je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok
môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu.



7.3. Posúdenie nezákonnosti je vecou konkrétneho posúdenia okolností prípadu. Nezákonnosť
rozhodnutia treba vždy skúmať v každom jednotlivom prípade, nielen podľa výroku,, ale aj obsahu
rozhodnutia, pričom pre posúdenie je rozhodujúce, či napadnuté rozhodnutie je, či nie je, v
súlade s objektívnym právom. V prejednávanom prípade Krajský súd v Bratislave, preskúmavajúc
zákonnosť rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 25.9.2008, č.
PÚ-08/70-21/6722/And, a rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2008, číslo
MK 4439/2008-51/18075, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že
z odôvodnenia rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a ani správneho orgánu prvého
stupňa, čo sa týka len žalobou napadnutej časti predmetného rozhodnutia, nie je zrejmé, prečo
považuje námietky žalobcu (v tomto konaní právneho predchodcu žalobcu) za mylné a vyvrátiteľné,
ktoré skutočnosti vzal za podklad svojho rozhodnutia, prečo považuje skutočnosti predložené
účastníkom za nezrozumiteľné, nesprávne alebo inými dôkazmi vyvrátiteľné, má za to, že rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa a odvolacieho orgánu, sú v napadnutej časti nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a preto ich podľa § 250j ods. 3 O.s.p. zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, podľa názoru odvolacieho
súdu, vyplýva, že nedošlo ku konštatovaniu nezákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, napadnuté
rozhodnutia boli zrušené ako nepreskúmateľné, keďže v odôvodnení rozhodnutí neboli dostatočne
uvedené dôvody, ktoré viedli správne orgány k vydaniu preskúmavaných rozhodnutí. V tomto smere
treba zdôrazniť, že zrušenie správneho rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť v rámci výkonu
správneho súdnictva je prostriedkom otvárajúcim možnosť účastníkom správneho konania uplatniť
účinné právne prostriedky prislúchajúce konaniu pred správnym orgánom podľa správneho poriadku.
7.4. Nad rámec uvedeného odvolací súd poznamenáva, že záver súdu prvej inštancie o tom,
že rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 25.9.2008, č.
PÚ-08/70-21/6722/And, a Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2008, číslo MK
4439/2008-51/18075, ktoré boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.12.2009, č.k. 3
S 158/2009-83, z dôvodu ich nepreskúmateľnosti (§ 250j ods. 3 O.s.p.), neboli zrušené pre nezákonnosť,
má oporu aj v súdnej praxi, keď Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp.zn.
II. ÚS 437/08 a sp.zn. III. ÚS 97/2010 nepovažoval za arbitrárny, či svojvoľný názor súdov vyjadrený
v preskúmavaných rozhodnutiach, že zrušenie rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť nezakladá
podmienku nezákonnosti rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
7.5. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, odvolací súd uvádza nasledovné. Príčinná súvislosť
(kauzálny nexus) je rovnako podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa,
aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli
v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a
vznik škody vrátane jej rozsahu následkom (bezprostredným) tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy
v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez
ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha [test (conditio sine qua non) spoločný pre
takmer všetky právne systémy Európskej únie], či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by
tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti príčinná
súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností
adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez
tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne
okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti
je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou
(ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu
má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je
požadovaná náhrada. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj
napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 24/2004, 3 MCdo 12/2005, 3 Cdo
32/2007, 5 MCdo 13/2010, R 21/1992, R 7/1979).
7.6. V prejednávanom prípade právnemu predchodcovi žalobcu mala vzniknúť škoda tým, že je
povinný vrátiť žalobcovi finančné prostriedky, ktoré mu tento poskytol, ďalej je povinný zaplatiť úrok z
poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 10 % p.a. odo dňa ich poskytnutia až do dňa ich vrátenia,
žalobca svojmu právnemu predchodcovi nedoplatí časť kúpnej ceny a právny predchodca žalobcu
sa nebude môcť podieľať na zisku z projektu vo výške 50 %. Žalobca tvrdí, že nebyť nezákonných
rozhodnutí, došlo by k naplneniu Dohody o spolupráci uzatvorenej dňa 10.12.2007 medzi žalobcom a



jeho právnym predchodcom, ako aj k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a škoda by mu nevznikla. Odvolací
súd, zhodne s názorom súdu prvej inštancie a názorom žalovaného, konštatuje, že právny predchodca
žalobcu sa v Dohode o spolupráci uzatvorenej dňa 10.12.2007 zaviazal k takému plneniu, ktorého obsah
nemohol dodržať a ani ovplyvniť, keď sa, okrem iného, zaviazal, že na pozemky, resp. ich časť, ktoré mali
byť predmetom kúpnej zmluvy, sa nebude vzťahovať žiadny režim ochrany podľa zákona č. 49/2002 Z.z.
o ochrane pamiatkového fondu, najmä nebude existovať žiadne právoplatné rozhodnutie, na základe
ktorého by boli pozemky, resp. ich časť, vyhlásené za súčasť kultúrnej pamiatky, pamiatkovej zóny
alebo ochranného pásma, resp. nebude existovať nariadenie vlády, na základe ktorého by boli pozemky,
resp. ich časť vyhlásené za súčasť pamiatkovej rezervácie. Naviac, ako správne poukázal vo vyjadrení
k odvolaniu žalovaný, rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktoré bolo potvrdené
rozhodnutím žalovaného, vo výrokovej časti vymedzuje rozsah ochranného pásma, pričom nezakazuje
vlastníkovi nehnuteľnosti prevod nehnuteľností spadajúcich do ochranného pásma, resp. nehodnotí, či
je prípadný zámer úpravy nehnuteľností v lokalite okrsku č. 16 Kalvária z hľadiska záujmov chránených
pamiatkovým zákonom, prípustný. Preto nemožno jednoznačne konštatovať, že prípadná škoda tak, ako
ju označil žalobca, vznikla v dôsledku zrušenia rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a
rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky o odvolaní proti rozhodnutiu Pamiatkového úradu
Slovenskej republiky. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že žalobca a jeho
právny predchodca si v Dohode o spolupráci zo dňa 10.12.2007 upravili vzájomné zmluvné vzťahy aj
pre prípad, že by k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo a to tak, že poskytnuté finančné prostriedky budú
považované za pôžičku poskytnutú žalobcom jeho právnemu predchodcovi, pričom boli dohodnuté aj
úroky ako odmena za poskytnutie týchto finančných prostriedkov. Preto vrátenie poskytnutej pôžičky
spolu s úrokmi je zmluvnou povinnosťou právneho predchodcu žalobcu a nemožno ju považovať za
prípadnú škodu.
7.7. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie, z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 7.12.2011
adresovaného žalovanému nepochybne vyplýva, že žalobca ako postupník a jeho právny predchodca
ako postupca uzatvorili dňa 7.12.2011 zmluvu o postúpení pohľadávky, predmetom ktorej bola
pohľadávka vo výške 4.376.353,14 €, pričom žalobca sa na základe uvedenej zmluvy o postúpení
pohľadávky domáha náhrady škody vo výške 4.388.568,75 €, teda o 12.215,61 € viac, ako bola výška
postúpenej pohľadávky. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý žalobu žalobcu v časti o zaplatenie
12.215,61 € zamietol aj z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, je preto, podľa názoru odvolacieho
súdu, správne. Podľa odvolacieho súdu nie je možné opomenúť aj námietku nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcu vznesenú v konaní žalovaným, ktorý poukázal na to, že žalobca v rámci uplatneného
nároku na náhradu škody od žalovaného požaduje aj sumu, ktorú poukázal na účet Rímskokatolíckej
cirkvi, Farnosť Banská Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského, v celkovej výške 40.000.000,-
Sk, pričom ide o subjekt s vlastnou právnou subjektivitou. Vyhlásením o spolupráci pri rekonštrukcii a
obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 30.6.2006 farnosť a právny predchodca žalobcu deklarovali,
že za účelom operatívneho konania a naplnenia spoločného záujmu prejavujú svoju vôľu postupovať
vo všetkých úkonoch a záležitostiach spojených s rekonštrukciou a obnovou Kalvárie spoločne, vo
vzájomnej súčinnosti, informovanosti, personálnom a finančnom prepojení. Z obsahu vyhlásenia je
zrejmé, že sa nejedná splnomocnenie ani dohodu o udelení plnej moci, na základe ktorej by farnosť
splnomocnila právneho predchodcu žalobcu k uzatvoreniu dohody alebo zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 7.12.2011. Prisvedčiac námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, aj z tohto dôvodu
nie je žaloba, minimálne vo výške 1.327.756,75 €, dôvodná. Faktom však je, že otázkou výšky
prípadnej škody, vzniknutej žalobcovi, sa súd prvej inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne,
nezaoberal a z dôvodu hospodárnosti ani nevykonal v tomto smere žalobcom navrhnuté dokazovanie,
keď konštatoval neexistenciu ďalších dvoch podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to
nezákonného rozhodnutia a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

8. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
9. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).



(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).