Národný onkologický ústav v Bratislave


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/215/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311209484
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1311209484.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členiek senátu
JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Aleny Roštárovej v právnej veci žalobcu: W.. E. T., bytom v G., E. XXXX/
XX, zastúpený advokátskou kanceláriou Ružička Csekes s.r.o., so sídlom v Bratislave, Vysoká 2/B, IČO:
36 863 360, proti žalovaným: 1/ Národný onkologický ústav, IČO: 00 165 336, so sídlom v Bratislave,
Klenová 1, 2/ C.. C. T., Národný onkologický ústav, so sídlom v Bratislave, Klenová 1, obaja zastúpení
advokátskou kanceláriou JUDr. Pavol Kollár, advokát, s.r.o., IČO: 36 757 276, so sídlom v Bratislave,
Lehotského 4, o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III z 24. novembra 2014, č. k. 44C/109/2011- 542, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 24.
novembra 2014, č. k. 44C/109/2011- 542, p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/, 2/ priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal proti žalovaným zaplatenia sumy 43.478,80 eur titulom jednorazového
odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, sumy 87.955,08 eur titulom náhrady
nákladov spojených s liečením, sumy 143.991,83 eur titulom náhrady straty na zárobku za obdobie od
septembra 2008 do júla 2011 vrátane, sumy 3.380.932,14 eur titulom nemajetkovej ujmy, resp. v prípade
jednorazového odškodnenia celkovej sumy 5.202.832,09 eur. Rozhodnutie o trovách konania si vymienil
po právoplatnosti veci samej.

2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovaným zaplatenia uvedených súm titulom náhrady
škody spôsobenej mu pri operačnom výkone dňa 29. júla 2008, v zariadení žalovaného 1/, konaním
žalovaného 2/, počas ktorého došlo u neho k poškodeniu artérie hepatica propria a ductus choledoctus.
Uviedol, že dôsledkom konania žalovaných došlo objektívne a nepochybne k nezvratnému trvalému
poškodeniu jeho zdravia, keď mu neboli náležite vykonané všetky predoperačné vyšetrenia na zistenie
jeho zdravotného stavu vrátane anatómie žlčovodov a žlčníka, nebol dostatočne poučený o rizikách
laparoskopickej operácie pričom mal za to, že oslabenie stien žlčníka malo byť indikátorom operácie
klasickou metódou, čím by sa zrejme predišlo komplikáciám, a že v tomto smere bol poučený len
o možnosti konverzie. Hlavné pochybenie podľa žalobcu spočívalo v nedostatočnom oboznámení sa s
fyziológiou jeho tela pred operačným zákrokom. Žalobca sa domnieval, že k predmetnému
poškodeniu došlo pravdepodobne pre nedostatočný výhľad kamerou počas samotného zákroku, pričom
žalovaný 2/ sa mu priznal, že ho operoval bez prípravy, t. j. pred operáciou sa neoboznámil s obsahom
predoperačných vyšetrení a tým ani s anatómiou jeho tela, takže operoval úplne „naslepo“. Operácia dňa
29. júla 2008 a následná reoperácia 31. júla 2008 boli ťažkými operáciami, ktoré predstavovali



obrovskú záťaž pre ľudský organizmus ( spolu takmer 20 hodín v narkóze). Vzhľadom na postupujúci
rozpad pečene a po hepatologickom konziliárnom vyšetrení, pripadala do úvahy k záchrane
života transplantácia pečene a žalovaný 1/ zorganizoval jeho prevoz do Allgemienes Krankenhaus der
Stadt Wien v Spolkovej republike Rakúsko (ďalej len AKH), kam bol žalobca prevezený dňa 21. augusta
2008 na jednotku intenzívnej starostlivosti, kde pokračovala jeho ďalšia liečba. Dňa 5. novembra 2008
podstúpil operáciu v AKH, pri ktorej mu bola odstránená časť z pravej polovice pečene, kde sa nachádzal
najväčší absces. Dňa 15. januára 2009 bol prepustený do domáceho liečenia a chodil na pravidelné
kontroly do ambulancie v AKH. Po náhlom zhoršení zdravotného stavu bol opätovne hospitalizovaný v
AKH od 4. júna 2009 do 22. júna 2009, kedy bol prepustený do domáceho liečenia a až do dnešného dňa
pravidelne navštevuje ambulanciu AKH za účelom pravidelných kontrol. Napriek všetkým zákrokom je
jeho momentálny zdravotný stav podstatne lepší. V roku 2010 podstúpil kúpeľnú liečbu, avšak aj po troch
rokoch od prvej operácie je na prvý pohľad rozpoznateľná strata vysokého percenta telesnej hmotnosti a
svalovej hmoty, znížená kvalita vlasov a pokožky, zvýšený výskyt materských znamienok, objavovali sa
paralyzujúce bolesti pečene a množstvo iných aj skrytých poškodení súvisiaci s viac ako 500 funkciami,
ktoré pečeň v organizme plní a najmä časté zápaly žlčových ciest, čo dáva tušiť krátky život zníženej
kvality a skorú bolestivú smrť. Uvedené okolnosti majú výrazný negatívny vplyv na jeho bežný život
a spôsobili nezvratné poškodenie jeho zdravia a jeho vyradenie zo spoločenského, profesionálneho a
rodinného života s obmedzením množstva bežných činností a aktivít, ktoré v čase pred hospitalizáciou
u žalovaného 1/ vykonával. Vzhľadom na jeho nízky vek (32 rokov) ako aj vzhľadom na jeho spoločenské
a pracovné úspechy, je nepochybné, že kvalita jeho života sa drastickým spôsobom znížila. Žalobca bol
od 31. augusta 2009 rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo 14. októbra 2009 v dôsledku poklesu
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou
uznaný za invalidného. Bol mu vydaný preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Pred
operáciou viedol aktívny profesionálny, spoločenský, kultúrny aj športový život. Venoval sa plávaniu,
posilňovaniu, bicyklovaniu, turistike, korčuľovaniu, lyžovaniu a aj iným športom. Žalovaní výsledkom
svojej činnosti zaradili žalobcu medzi osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, s výrazným hendikepom
a zvýšeným rizikom oproti zdravej fyzickej osobe v oblasti športu a hľadaní rovnováhy tela, mysle a
ducha. Osobná tragédia a neustály boj o život počas dlhodobej hospitalizácie viedol k traumatizovaniu
rodičov, súrodencov ako aj v širšej rodiny, priateľov a známych, odborných spolupracovníkov a v
neposlednom rade aj priateľky, ktorá už nedokázala uniesť obrovskú dlhodobú psychickú záťaž, čo
nakoniec viedlo k rozchodu po 5 - ročnom vzťahu ešte počas jeho pobytu v nemocnici AKH
vo Viedni. Ani k dnešnému dňu žalobca nemôže viesť život bežného človeka, musí sledovať kedy a čo
bude jesť, čo môže a nemôže robiť, máva časté horúčky, musí užívať antibiotiká, ktoré zaťažujú
vnútorné orgány, trpí častými bolesťami tak, že v noci nemôže spávať.
3. Z uvedených dôvodov si žalobca uplatnil svoje nároky jednak titulom ustanovenia § 11
Občianskeho zákonníka (ďalej OZ) v rámci ochrany osobnosti v spojení s náhradou škody v zmysle
v ustanovení § 415, 420 OZ, pričom tieto svoje nároky si uplatnil od žalovaných 1/, 2/ s poukazom na
ustanovenie § 438 ods. 1 OZ ako solidárnych škodcov. Mal za to, že žalovaný 1/ zodpovedá za škodu
na zdraví žalobcu podľa § 420a OZ a žalovaný 2/ podľa § 420 v spojení s § 415 OZ.

4. Žalovaný 1/ navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že jediným pasívne legitimovaným subjektom v
konaní je žalovaný 1/ ako zamestnávateľ žalovaného 2/ (sú v pracovnoprávnom vzťahu) tak aj ako
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žalobcovi. Uvedené vyplýva aj z ustanovenia
§ 420 ods. 2 OZ. Žalovaný 2/ zodpovedá za vzniknutú škodu podľa § 179 a
nasledujúcich Zákonníka práce a preto žalovaný 2/ nie je v spore pasívne vecne legitimovaný. Poukázal
na to, že v prípade zdravotnej starostlivosti žalovaných o žalobcu nikdy nedošlo k porušeniu žiadnej
právnej povinnosti, čo preukazuje aj protokol č. 200/2009 o vykonanom dohľade na mieste z 13.
júla 2009 Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na základe podnetu matky žalobcu. V
citovanom protokole sa konštatuje, že počas laparoskopickej cholecystonómie došlo ku komplikácii -
iatrogénne poranenie ductus choledoctus a artérie hepatica dextra, uvedené poškodenie súviselo s
anomálnou inzerciou rozšíreného skráteného ductus cysticus do zúženého hepatálneho duktu, čo bolo
verifikované histologickým vyšetrením odstráneného žlčníka. Predoperačnými v súčasnosti používanými
vyšetrovacími postupmi, nie je uvedená anomália diagnostikovateľná. Vzniknutá komplikácia bola
riešená adekvátne podľa aktuálne platných chirurgických postupov. Žalovaní vzniknutú komplikáciu
zvládli a žalobcovi zachránili život. Skupina vykonávajúca dohľad nezistila v dohľade
daného subjektu v rámci predmetu dohľadu nedostatky. Postupom úradu podľa zák. č. 581/2004
Z.z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene doplnení niektorých zákonov znení neskorších predpisov,
vykonaním dohľadu na mieste u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, z údajov zaznamenaných v



dostupnej zdravotnej a súvisiacej dokumentácii, ako aj vyjadrením dotknutého subjektu a na základe
odborného stanoviska konzultanta sa preukázalo, že zdravotná starostlivosť zo strany poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti - žalovaného 1/ bola v súlade s ustanoveniami § 4 ods. 3 cit. zák.. Podľa
vyjadrenia riaditeľa žalovaného 1/ z 24. marca 2009 komplikácia pri operačnom zákroku žalobcu nebola
spôsobená nedostatočnou diagnostikou, alebo prípravou a nenastala ani v dôsledku nedostatočného
výhľadu kamerou, ale anatomickými zmenami u žalobcu, ktoré nebolo možné predoperačne odhaliť pri
sonografickom vyšetrení. Anatomické odlišnosti u pacientov môžu predurčovať k takýmto komplikáciám,
ktoré sa celosvetovo pohybujú vo 0,55 % do 0,94 % laparoskopických operácií žlčníka. Nikto z
lekárskeho tímu žalovaného 1/ nepodcenil prípravy k operácii. Počas hospitalizácie bol žalobca aj jeho
rodinní príslušníci opakovane podrobne informovaní o žalobcovom zdravotnom stave a na všetky otázky
im bolo odpovedané a nikdy nenaznačili, že by niečomu nerozumeli. Žalobca bol opakovane ubezpečený
telefonicky aj osobne, že po stabilizácií jeho zdravotného stavu v AKH Viedeň môže mu byť poskytnutá
ďalšia starostlivosť u žalovaného 1/ a boli mu navrhnuté aj ďalšie možnosti doliečenia blízkosti jeho
trvalého bydliska, napr. chirurgická klinika Banskej Bystrici, ktorá sa v súčasnosti venuje aj transplantácii
pečene. Poukázal na to, že žalobca sa domáha nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody na
zdraví v neprimeranej výške 5.202.832,09 Eur. Uvedená suma je bez právneho dôvodu na základe
irelevantných dôkazov, nakoľko žalobcovi nevznikla žiadna škoda konaním, resp. nekonaním žalovaným
a jeho súčasný zdravotný stav a zlepšujúci sa stav je výsledkom promptnej reakcie žalovaného na
komplikáciu pri operácii spôsobenej nepredvídanou a nediagnostikovateľnou anomálnou anatómiou tela
žalobcu. Taktiež tu neexistuje príčinná súvislosť, nakoľko sa nestal žiaden protiprávny úkon zo strany
žalovaných pri liečbe žalobcu. Jediná relevantne preukázaná príčina komplikácie operácie žalobcu bola
jeho anomálna anatómia tela, ktorá sa nedala vopred diagnostikovať a ani predpokladať za využitia
súčasnej medicínskej techniky a vyšetrení. Jediným preukázaným následkom komplikácie
operácie bolo, že žalovaní mu za pomoci ich odborných znalostí na špičkovej úrovni za konzultačnej
pomoci odbornej zdravotníckej verejnosti zachránili život a zdravie, ktoré sa žalobcovi preukázateľne
neustále zlepšuje. Žalobca musel podstúpiť operáciu žlčníka v nevyhnutne blízkej dobe vzhľadom na
jeho zdravotný stav a stav jeho žlčníka a výskytu žlčových kameňov, ktoré sa nepodarilo rozpustiť, a
na ktoré má vďaka svojej anatomickej stavbe predispozíciu. Aj samotný žalobca potvrdil, že sa nechal
operovať u žalovaných vzhľadom na ich najlepšie referencie v danej medicínskej oblasti a výslovne si
vyžiadal žalovaného 1/ jednak ako miesto výkonu operácie a žalovaného 2/ ako špecialistu v danom
odbore na vykonanie operácie. Žalovaní mali za to, že nenesú zavinenie za žiadny protiprávny úkon,
nakoľko bolo preukázané, že protiprávny úkon sa nestal, a že žalobca im môže byť vďačný, že sa celý
jeho prípad neskončil tragicky.

5. Žalovaný 2/ žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že nie je v spore pasívne vecne legitimovaným
subjektom, nakoľko týmto je len poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorým je žalovaný 1/. Žalovaný
2/ je v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným 1/ a preto jeho prípadná zodpovednosť za škodu, ktorú
mal spôsobiť zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s
nimi sa riadia ustanoveniami § 182 185 Zákonníka práce.

6. Súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania poukázal na výpoveď žalobcu, ktorý uviedol, že
je ťažké preukázať odbornú zodpovednosť lekárov, ako to skutočne bolo, nakoľko sa jednalo o zásah do
vnútra tela. Sám si nepoškodil tepnu a žlčové cesty, po prerušení prívodu krvi do pečene sa mu začala
rozpadať, čo vo väčšine prípadov vedie k smrti. Keď išiel na operáciu, mal pečeň v poriadku,
jediný problém boli žlčové kamene. Na operáciu išiel preto, lebo jeho žlčník bol v tvare čiapky ( čo by
znamenalo opätovný výskyt tvorby kameňov) a preto má za to, že komplikácie sa dali predpokladať.
Podľa neho sa nemalo stať to, že mu presekli tepnu v pečeni. Následne vie, že potom mu zachránili
život, a že kedy operáciu robili v inej nemocnici, tak by nastala pravdepodobne smrť. Pred
operáciou mal len bolesti pod pravým rebrovým oblúkom, ale nie také, že by musel volať sanitku. Začalo
to preventívnou prehliadkou v Onkologickom ústave sv. Alžbety, kde mu boli zistené žlčníkové kamene.
Začal sa liečiť tak, že kamene sa snažili rozpustiť kyselinou, čo sa však nepodarilo. Keďže kamene mali
už určitú veľkosť tak, že drali steny žlčníka, čo je už riziko zvrhnutia do rakoviny, bolo mu odporučené,
aby si našiel nemocnicu, keď si dá žlčník vybrať. Bola mu doporučená nemocnica žalovaného 1/, kde
bol na vyšetreniach v lete 2008 s tým, že chceli, aby prišiel až v septembri, že sú dovolenky. Je pravdou,
že na základe intervencie námestníka žalovaného 1/ MUDr. J. ho išli operovať, teda vedel, že ho tam
vsunuli dodatočne. Je pravdou, že podpísal informovaný súhlas, ale mal za to, že bol informovaný len
v určitej miere, pretože mu nepovedali, že operácia sa môže skončiť bojom o život, smrťou a
rizikom transplantácie a zníženej kvality života. Keby to vedel, pravdepodobne by sa operovať nedal.



Jeho terajší zdravotný stav je oveľa horší ako bol pred operáciou. Z rutinnej laparoskopickej operácie sa
stala desaťhodinová operácia. Po dvoch dňoch ho operovali 10 hodín znova. Nevie čo tak dlho robili,
keď vo Viedni v tom čase transplantácia pečene trvala 4 hodiny. Jeho utrpenie bolo veľké, až vo Viedni
sa mohol znova najesť. Pokiaľ by bola zdravotná starostlivosť adekvátna a všetko by sa urobilo tak, ako
sa malo, nemal byť takýto výsledok.

7. Žalovaný 2/ vo svojej výpovedi uviedol, že začiatkom mája 2008 bol oslovený rtg laborantkou v
ich nemocnici, či by mohol zoperovať jej priateľa, ktorý má žlčníkové kamene. Informoval sa, či má
akútne stavy, povedala, že nie a tak sa mal žalobca zastaviť na chirurgickom oddelení s výsledkami.
Dňa 21. mája 2008 bol žalobca na chirurgickom oddelení u žalovaného 2/, kde predložil sono nález z
Onkologického ústavu sv. Alžbety, na ktorom bol zjavný kameň v žlčníku, ale žiadne iné patologické
zmeny. Doporučil mu termín o dva mesiace, nakoľko neonkologické operácie robia s dlhšími časovými
intervalmi, lebo prednosť majú onkologické operácie. Dohodli sa na termíne 24.júla 2008 s tým, že
si dá urobiť interné predoperačné vyšetrenia a kontrolné sono. Pred prázdninami bol užalovaného 1/
vydaný písomný zákaz operovať neonkologických pacientov, o čom bol žalobca vyrozumený s tým, aby
prišiel v septembri 2008. Žalobca si však vybavil skorší termín cez námestníka, s tým, že 24. júla 2008
( keď si dal urobiť interné predoperačné vyšetrenia a kontrolné sono) nenastúpil a ani ho
neupovedomil, či príde. Žalovaný 2/ bol 28. júla na náhradnom voľne, žalobca bol prijatý cez chirurgickú
ambulanciu. Neuvádzal akútny stav ani chronický zápalový stav, ale pobolievanie pod pravým rebrovým
oblúkom. Ak by hožalobca upovedomil, že bol prijatý, prišiel by do nemocnice, lebo mal vo zvyku,
deň pred operáciou sa porozprávať s pacientom o operácii, o jej priebehu. Žalobcovi bol navrhnutý
laparoskopický spôsob operácie, s ktorým súhlasil, podpísal súhlas s operáciou s poučením, že keď sa
počas operácie stav skomplikuje, bude operovaný laparotomickou cestou. Laparoskopia je štandardný
výkon, ktorý je pre pacienta lepší aj čo sa týka pooperačného priebehu. Kamera, ktorá sa pritom používa
ponúka dobrý rozhľad v celom bruchu, čo je lepšie ako pri laparotomickej operácií. Žalovaný 2/ bol
určený ako operatér, keďže ho žalobca oslovil. Pokiaľ ide o predoperačné vyšetrenia žalobcu, že mali
byť vykonané vyšetrenia, ktoré by odhalili cievnu anomáliu žalovaný 2/ uviedol, že jediné vyšetrenie na
zistenie priebehu cievy cez pečeň je CT angiografické vyšetrenie, pri ktorom sa pacientovi podáva veľká
radiačná dávka, pričom kontrastná látka môže vyvolať závažnú alergiu. Takéto vyšetrenie u
žalobcu nebolo indikované vzhľadom na sonografické vyšetrenie. Ďalšou metódou je ERCP vyšetrenie
žlčových ciest, ktoré je tiež veľmi invazívne pre pacienta a robí sa pokiaľ sono vykazuje patologický
nález, čo nebol prípad žalobcu. V deň operácie prišiel žalovaný 2/ do práce o 7,30 hod., zistil, že v
operačnom pláne je žalobca, pozrel si výsledky jeho interného vyšetrenia, sono vyšetrenia, jeho príjem.
Mal nález kameňov, stratifikáciu steny žlčníka ( vrstevnatenie sliznice, ktoré je prítomné pri dlhodobých
kameňoch). S uvedenou hrúbkou 4 mm, čo je mierne zhrubnutá stena bez známok chronického zápalu.
Ďalej bola zistená tzv frigická čiapka - žlčník je pritlačený o pečeň, čo je bežný jav - vrodený, bez
klinického významu. Nič nenasvedčovalo potrebe ďalších vyšetrení alebo zvolenia iného operačného
postupu. V ten deň hovoril so žalobcom, povedal mu ako bude operovaný, a že ak nastanú komplikácie,
že pristúpia k lapalotomickému postupu. Žalobcu začal operovať okolo obeda bez časovej tiesne s
ďalším skúseným operatérom MUDr. J.. Postup bol taký, že po uvedení do anestézy cez malú jazvičku
bola zavedená ihla, cez ktorú sa zaviedol vzduch do dutiny brušnej, ďalšie dva porty boli zavedené pod
hrudnou kosťou a pod pečeňou na ďalšie nástroje. V dutine brušnej neboli známky zápalu, neboli tam
zrasty, žlčník bol mierne scvrknutý, čo je pri kameňoch bežné a vtlačený do lôžka žlčníka bez známok
zápalu a žiadnych závažných patologických zmien. Operácia sa robí tak, že sa nadvihne žlčník
a hľadajú sa štruktúry vchádzajúce do žlčníka, tie s kolegom bezpečne spoznali a našli, vnárali sa do
žlčníka. Obaja si boli bezpečne istí a prerušili štruktúry, čo sa robí tak, že tam dali klipy a prestrihli to. Pri
vyberaní žlčníka začal krvácať, čo sa snažili zastaviť. To sa im nepodarilo a prešli do laparotomického
postupu, pri ktorom zistili anomáliu, keď bola prerušená pravá pečeňová cieva, ktorá prechádzala cez
žlčník a aj hlavný žlčovod prechádzal cez žlčník, čo nepopisuje žiadna literatúra takúto možnosť. Boli to
ťažké vrodené anomálie. O tejto komplikácii hneď informovali MUDr. E. a námestníka, pretože
išlo o závažnú komplikáciu, ktorú bolo treba liečiť. Volali cievneho chirurga z ústavu srdcových chorôb,
ktorý prišiel za hodinu aj so svojou inštrumentárkou sanitkou, nakoľko bolo treba šiť cievny bajpas, čo sa
však cievnemu chirurgovi nepodarilo. Vedeli, že na výživu pečene ostáva tepna pre ľavý lalok. Privolaný
lekár, ktorý robí sono pečene na sono zistil bezproblémový prietok cez pečeňové žily v celej pečeni a tým
si boli jednoznačne istí, že výživa pečene je zabezpečená. Uskutočnili spojku medzi žlčovými stromom
a tenkým črevom a operácia sa skončila. Informovali rodinných príslušníkov, ktorí tam boli prítomní, o
komplikácii spôsobenej ťažkou vrodenou anomáliou aj o spôsobe ošetrenia. Celý postup konzultovali
aj z profesorom T. z Banskej Bystrice, ktorý im to odobril. Po operácii bol žalobca umiestnený



na JIS, kde sa o neho starali internisti a iný lekári. Mal zabezpečené žily cez katéter, kompletné infúzie
a antibiotiká. Na druhý deň zistili, že do drenu zavedeného k spojke medzi žlčovým
stromom a tenkým črevom prechádza žlč, čo býva pri týchto operáciách, lebo to spojenie nie je možné
zašiť vodotesne a aby mali istotu urobili sono vyšetrenie, ktoré výsledky potvrdilo. Na ďalší deň, keď žlč
tiekla do drenu MUDr. J. indikoval sekundárne nahliadnutie do brucha, aby skontrolovali, či nezateká
žlč medzi črevné kľučky, čo by mohlo spôsobiť infekciu, teda prikročili k druhej operácii. Po otvorení
zistili, že žlčový obsah vyteká len do drenu, snažili sa toto ošetriť, ale nedarilo sa to, lebo tie štruktúry sú
veľmi tenké. MUDr. J. chcel zaviesť tenkú hadičku do tenkého čreva, čo sa nepodarilo pravdepodobné
pre ostré záhyby žlčového stromu. Docent G. (odborník na operácie žlčových ciest a podžalúdkovej
žľazy ) prerobil spojenie nanovo. Žalobca bol znova na JIS-ke, jeho stav konzultovali s hematológmi,
boli antibiotické konzíliá, pričom stav sa vyvíjal dobre, žlč síce stále pretekala, ale bolo jej stále menej.
To potvrdilo aj CT vyšetrenie pečene, ktorým sledovali stav výživy pečene. Celý čas žalobca nedostával
stravu cez ústa, čo by zhoršilo stav, ale dostával kompletnú výživu cez žilu, neskôr tekutiny a polievku,
od toho upustili, nakoľko pretrvávali teploty a na kontrolnom CT vyšetrení sa zistilo, že niektoré časti
pečene sú zle vyživované kyslíkom, stav sa zhoršoval a nastúpila infekcia. Konzultovali to s
odborníkmi v Londýne, vo Viedni a v Prahe, nakoľko na Slovensku sa v tom čase transplantácie pečene
nerobili. S doc. G. išiel žalovaný 2/ do Viedne s CT snímkami pečene žalobcu, kde im odobrili pokračovať
konzervatívnej liečbe. Vo Viedni súhlasili s prevzatím pacienta a podľa správ vie, že sa
tam pokračovalo v rovnakom liečebnom postupe ako robili u žalovaného 1/, upustili aj od transplantácie.
Odstránili pravý lalok pečene. Žalovaný 2/ bol za žalobcom asi 3 krát na vlastné náklady a vždy mu
povedal, že sa cíti dobre. Navrhol mu, aby po ukončení liečby vo Viedni bol ďalej sledovaný v zariadení
žalovaného 1/ alebo v Banskej Bystrici u profesora Kothaja, nakoľko je to bližšie k bydlisku žalobcu.
Preloženie žalobcu do Viedne bolo za účelom prípadnej transplantácie pečene, ktorá sa v tom čase na
Slovensku nerobila, ak by sa zdravotný stav pacienta cez víkend tak zhoršil, že by bola nevyhnutná.
Nebolo to teda z dôvodu iných liečebných postupov. Žalovaný 2/ mal za to, že spravili všetko možné
a dostupné v modernej medicíne aby žalobca prežil a to je pre neho podstatné. Pokiaľ ide o rozsah
poučenia, každý priemerne inteligentný pacient si je vedomý, že môžu nastať komplikácie, štandardne
však pacienta ústne poučí akú má diagnózu a aký je postup. Majú štandardné tlačivo vyhotovené súlade
s legislatívou, ktoré obsahuje diagnózu, výkon, možnosť komplikácie a vyjadrenie pacienta, či súhlasí
a nemá námietky. Taká anomália, akú má žalobca, je tak nepravdepodobná, že nemožno spomenúť
absolútne všetky komplikácie.

8. Z výsluchu svedkyne MUDr. R. C. (internistky, ktoré vykonávala predoperačné vyšetrenia žalobcu) súd
zistil, že už 4. rok nepracuje u žalovaného 1/. Tejto oblasti medicíny sa venuje od začiatku, na Klenovej
robila 12 rokov. Predoperačné vyšetrenia majú stanovené zásady, keď pacient príde so stanovenou
diagnózou a plánovaným operačným výkonom. Svedkyňa sa ho pýta na ťažkosti (bolesť na hrudi,
zažívanie, cievy, chronické zápalové ochorenia, chronické infekty ), pričom žalobca bol mladý zdravý a
tak zrejme nemal takéto ochorenie. Ďalej sa zisťuje alergická anamnéza a v rámci osobnej anamnézy
sa pýta, či prekonal v detstve infekcie, alergie, či bol sledovaný v nejakých ambulanciách, či mal úrazy s
krvácaním a bezvedomím. Na základe toho sa indikujú ďalšie vyšetrenia, aby sa vylúčili okolnosti, ktoré
by mohli byť nežiaduce pri operácii. Robia výtery z nosa, mandlí a na chronické ochorenie pľúc, vyšetrujú
aj spútum, chemické vyšetrenie moču na vylúčenie akútnych močových infektov, či pacient užíva lieky,
či dostal transfúziu. V rámci sociálnej anamnézy sa pýta, kde pracuje, aký ma charakter jeho práca, či
fyzická alebo duševná, v akom prostredí pracuje. V rámci rodinnej anamnézy zistí genetické
predispozície, pýta sa na rodičov, súrodencov, urobí závery či súhlasí so stanovenou diagnózou, s
ktorou bol poslaný. Samotné vyšetrenie pacienta spočíva v zhodnotení celkového stavu ako aj lokálne
jednotlivých častí tela - tlak, hlava, krk, hrudník, brucho, končatiny. Robí sa laboratórne vyšetrenie krvi
základné a ak si to vyžaduje klinický stav aj ďalšie. Pacientovi sa robí EKG, RTG pľúc, zrejme USG mal
urobené, a keďže prišiel s potvrdenou diagnózou. Cieľom vyšetrenia je zhodnotiť celkový stav pacienta a
urobiť záver, či môže mať celkovú anestézu. Na základe interného vyšetrenia si potom robí anestéziológ
ešte predoperačné anestéziologické vyšetrenie. Potrebu ďalších vyšetrení stanovuje po konzultácii s
operatérom. Pokiaľ ide o cievne anomálie, tieto môžu byť prítomné po celý život pacienta a nemusí o
nich vedieť a prejavia sa len pri nejakej námahe alebo úraze. Napríklad angiografia je indikovaná za
splnenia prísnych kritérií, lebo je to náročné rizikové vyšetrenie zaťažujúce pacienta.

9. Z výsluchu svedka MUDr. C. E. (primár chirurgického oddelenia ) súd zistil, že bol v popoludňajších
hodinách privolaný žalovaným 2/ ku komplikácii pri operácii žalobcu, keď išlo o urgentnú situáciu. Po jeho
príchode mali operatéri otvorené brucho žalobcu s komplikáciou, ktorou bolo krvácanie vzhľadom na



iné anatomické pomery žalobcu. Svedok prevzal operáciu a vzhľadom na závažnosť situácie informoval
prednostu a konzultoval odborníka profesora T. z Banskej Bystrice, na základe čoho privolali
cievneho chirurga, ktorý sa snažil napojiť prerušenú cievu, čo sa mu nepodarilo a preto našili tenké
črevo na žlčovod. Uvedená anatomická anomália by sa dala zistiť, pokiaľ by sa po nej cielene pátralo.
Takáto anomália sa navonok neprejavuje nejakými ťažkosťami. S takouto anomáliou sa za svojej praxe
(24 rokov) nestretol.

10. Z výsluchu svedka MUDr. Q. J. (námestník pre zdravotnú starostlivosť u žalovaného 1/ v
čase operácie a zároveň chirurg) súd zistil, že na operácii žalobcu sa nezúčastnil, ani na sedení v deň
pred operáciou, nakoľko z titulu jeho funkcie nemal povinnosť zúčastňovať sa na takýchto sedeniach.
Je pravdou, že s jeho súhlasom bola povolená operácia žalobcu ako neonkologického pacienta s tým,
že v tom čase nešlo o úplný zákaz operácií, nakoľko tieto operácie sa vykonávajú v pomere asi 10
% z celkových operácií a, keďže toto číslo nebolo prekročené, povolil operáciu žalobcu. Každý človek
je po anatomickej stránke individuálny a nedajú sa predpokladať anatomické rozdiely a neexistuje ani
predoperačné vyšetrenie, ktoré by na to upozornilo.

11. Z protokolu č. 200/2009 Úradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou o
vykonanom dohľade na mieste na chirurgickej klinike žalovaného 1/ za obdobie od 28.júla 2008 do 21.
augusta 2008 z 13. júla 2009 súd zistil, že:
- že pri opakovaných ultrazvukových vyšetreniach brucha bola verifikovaná cholecystolithiáza, bez
dilatácie intra a extrahepatálnych žlčových ciest, na základe čoho nebolo nutné uskutočniť ďalšie
predoperačné vyšetrenia (angiografia, CT- angiografia, MRCP, ERC).
- počas laparoskopickej cholecystonómie došlo ku komplikácii - iatrogénne poranenie ductus
choledoctus a artérie hepatica dextra, uvedené poškodenie súviselo s anomálnou inzerciou rozšíreného
skráteného ductus cysticus do zúženého hepatálneho duktu, čo bolo verifikované histologickým
vyšetrením odstráneného žlčníka. Predoperačnými v súčasnosti používanými vyšetrovacími postupmi,
nie je uvedená anomália diagnostikovateľná. Vzniknutá komplikácia bola riešená adekvátne, podľa
aktuálne platných chirurgických postupov. Žalovaní vzniknutú komplikáciu zvládli a žalobcovi zachránili
život. Aj následné kroky žalovaných v liečbe žalobcu viedli k zlepšeniu jeho zdravotného stavu, keď došlo
zo strany žalovaných ku komunikácii so zahraničnými odborníkmi s tým, že bezodkladne bol žalobca
preložený do špecializovaného pracoviska vo Viedni, kde sa jeho zdravotný stav zotavil natoľko, že
nebola nutná transplantácia pečene a neustále sa zdravotný stav navrhovateľa zlepšuje.

U žalovaného 1/ a žalovaného 2/ v rámci predmetu neboli zistené nedostatky.

12. Zo znaleckého posudku MUDr. P. I. CSc. (súdny znalec v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
gastroenterológia ) číslo 01/13 z 18. februára 2013 súd zistil, že žalobca trpel ochorením žlčníka
(žlčníkovými kameňmi), pričom nešlo o diagnózy a ochorenia závažného charakteru.
Ochorenie, pre ktoré sa žalobca podrobil operačnému zákroku bolo asymptomatická, nekomplikovaná
cholecystolitiáza, pričom v laboratórnych parametroch bola zistená iba hyperurikémia. Predpokladaný
vývoj zdravotného stavu žalobcu by mal byť dobrý. Vzhľadom na recidivujúce teploty možno vziať do
úvahy prítomnosť potenciálnych fókusov, ktoré by sa mohli podieľať na prenikaní baktérií do žlčových
ciest. Po ich sanácií by mala byť funkcia pečene dobrá a pacient by mal byť bez recidivujúcich febrilít. Čo
sa týka otázky, či by žalobca mohol po operáciách vykonávať pôvodné zamestnanie možno poukázať
na pacientov, ktorí sa podrobili, napríklad transplantácii pečene a po zhruba polroku sa začleňujú do
pracovného procesu aj, keď niekedy len na polovičný úväzok, závisí to od charakteru zamestnania.
Navyše po odstránení jedného laloka pečene dochádza obvykle k hypertrofii zostávajúceho laloka, čo
je potvrdené aj u žalobcu. Zostávajúci lalok pečene preberá vlastne funkcie za celú pečeň a v prípade
odstránenia príčin febrilít by mala pečeň fungovať správne.

13. Zo znaleckého posudku LEGE ARTIS organizácie s.r.o.- znalecká organizácia v odbore
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie traumatológia, chirurgia a neurochirurgia č. 4/2013 z 11.
marca 2013 a doplnku k znaleckému posudku č. 8/2014 z 25. júla 2014 súd zistil, že:
- z chirurgického hľadiska na základe dostupnej zdravotnej dokumentácie nedošlo u žalobcu
k žiadnemu pochybeniu v predoperačnom období,
- konaním žalovaných pred operáciou, pri výkone operácie aj pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
žalobcovi nedošlo k porušeniu alebo zanedbaniu akejkoľvek právnej povinnosti, v príčinnej súvislosti, s
ktorou došlo u žalobcu k poškodeniu zdravia ,



- z histologického nálezu MUDr. D. vyplýva, že u žalobcu išlo o zriedkavú anomálnu inzerciu vakovito
rozšíreného skráteného ductus cysticus do zúženého hepatálneho duktu, ktorý je len veľmi ťažko
priechodný pre sondu súbežne s nálezom aberantného žlčovodu. Nie je možné určiť o aký typ anomálie
sa jedná a nemožno vylúčiť, že súbežne išlo aj o anomálny priebeh cystickej artérie.
- u laparoskopickej cholecystektómii je riziko poškodenia žlčových ciest vyššie ako pri klasickej. Riziko
poškodenia je vyššie u chirurgov, ktorí sú menej trénovaní v laparoskopickej technike.
V prípade žalovaného 2/ išlo o erudovaného chirurga, ktorý je nositeľom certifikátu v laparoskopickej
chirurgii. Anomálie žlčových ciest na základe konvenčného ultrazvukového vyšetrenia žlčových ciest
nemusia byť vôbec detekovateľné. Pokiaľ ultrazvukové vyšetrenie nepoukáže na zrejme anatomické
odchýlky, nie je nutnosť prevedenia iných zobrazovacích diagnostických vyšetrení. Anomálie aké sa
vyskytli u žalobcu by boli diagnostikovateľné CT vyšetrením žlčových ciest a kontrastom,
eventuálne na základe ERCP alebo pomocou magnetickej rezonancie s použitím kontrastnej látky. Avšak
použitie daných zobrazovacích metód nebolo v danom prípade predoperačne indikované.
- žalobca bol v medziach zákona náležite informovaný o liečebnom výkone
- vzhľadom na popis operácie a histologický nález išlo o anomáliu, ktorá je zriedkavá, nie je predoperačne
detekovateľná bežnými zobrazovacími metódami. Nešlo o chybu operatéra z nedbanlivosti ani o
úmyselné poškodenie pacienta. Išlo o vznik veľmi zriedkavej komplikácie, ktorá bola po svojom vzniku
neodvrátiteľná. Jej vznik možno považovať nepredvídateľnú skutočnosť, nakoľko predmetná operácia
je bežným typom chirurgického zákroku v praxi.

14. Zo znaleckého posudku znalkyne MUDr. T. J. (znalec v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
interná medicína a choroby z povolania) č. 3/2014 z 28. mája 2014 súd zistil, že:
- u žalobcu nebolo indikované vykonať iné predoperačné vyšetrenia než tie, ktoré boli reálne vykonané
pred operačným výkonom. Výsledky laboratórnych vyšetrení boli v norme.
- magnetická cholangiografia je indikovaná pri náleze patologických zmien pri USG vyšetrení svedčiacich
pre dilatáciu žlčových ciest, ktorá podrobne odhalí akúkoľvek malformáciu. Anatomické odlišnosti u
pacienta ( anomálny priebeh pečeňovej tepny, či iné anomálie v žlčových cestách) môžu predurčovať
komplikácie, ktoré vznikli pri operácii u žalobcu.

15. Z poučenia a písomného informovaného súhlasu pacienta podľa § 6 zák. č. 576/2004 Z.z. z
28. júla 2008 od 13.00 hod. súd zistil, že žalobca podpísal súhlas na prijatie na kliniku žalovaného
1/, oddelenia chirurgická klinika oddelenie " A" pre ochorenie cholecystolitiáza - žlčníkové kamene s
navrhovaným diagnosticko - liečebným postupom prípadne navrhovaným výkonom - odstránenie žlčníka
laparoskopicky, pacient poučený o konverzii. Zároveň žalobca potvrdil svojím podpisom, že lekárovi,
ktorý ho vyšetril pri poskytnutí anamnestický ich údajov nezatajil žiadne vážnejšie ochorenie, pre ktoré sa
v minulosti liečil, prípadne, ktoré mu bolo v minulosti diagnostikované. Zároveň potvrdil svojím podpisom,
že bol počas dnešného lekárskeho vyšetrenia informovaný o povahe svojho ochorenia, o dôvode, účele,
spôsobe a možnostiach zdravotnej starostlivosti, ktorá mu má byť poskytnutá, vrátane diagnostických
alebo liečebných postupov, prípadne potrebných zdravotných výkonov, ako aj o možných následkoch a
možných rizikách spojených s navrhovanou zdravotnou starostlivosťou. Bol tiež poučený o možnostiach
voľby navrhovaných postupov, ako aj o rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej
starostlivosti. Poučenie mu bolo poskytnuté zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a
dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť. Svojím podpisom potvrdil, že s navrhovaným liečebným
postupom súhlasí. Za žalovaného 1/ predmetné určenie podpísal MUDr. C. J. sekundárny lekár.

16. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. Vec právne posúdil
podľa § 11, § 13 ods. 1, 2 § 415 ods. 1, § 420 ods. 1, 2, 3, § 420a ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka,
§ 4 ods. 3, 4 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

17. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zodpovednosť za škodu v tomto konaní nemožno podrobiť
režimu objektívnej zodpovednosti podľa § 420a OZ s poukazom na to, že k tejto otázke už judikatúra
zaujala stanovisko, v zmysle ktorého osobitosť a výlučnosť lekárskeho zákroku je vo zvýšenom riziku
škôd na zdraví pacientov. Pri realizácii zdravotnej starostlivosti má vplyv na výsledok okrem samotného
postupu lekárov a ostatných zdravotníckych pracovníkov poskytovateľa množstvo ďalších faktorov
(napríklad chronický zdravotný stav, spolupráca pacienta, dodržiavanie životosprávy, individuálna
reakcia organizmu, dedičné anomálie ), teda ide o faktory, ktoré sú dôležité pre výsledok, ale ktoré
lekár nie je schopný ovplyvniť a často ani predvídať. Podstatou poskytovania zdravotnej starostlivosti



je vlastne zasahovanie do fyzickej a psychickej integrity človeka, pričom základom medicínskeho
rozhodovania je hodnotenie benefitov a rizík zákroku vo vzťahu k liečbe ochorenia pacienta.
Zodpovednosť lekára za výsledok by v podstate paralyzovala poskytovanie zdravotnej starostlivosti,
pretože zdravotné komplikácie sú súčasťou práce lekára. Uvedené riziko potom vyplýva zo všeobecnej
náročnosti tejto činnosti, z prirodzeného stupňa rozvoja lekárskej vedy a z nedokonalosti techniky a
liekov na jednej strane a nesmiernej zložitosti javov, do ktorých lekár svojim zákrokom
zasahuje na strane druhej. To všetko v spojení s povinnosťou lekára v záujme pacienta potrebný zákrok
uskutočniť, robí z tohto zákroku činnosť, ktorá aj keď je prevádzkovaná pravidelne, organizovane na
splnenie vopred vymedzeného cieľa a niekedy aj za účelom dosiahnutia zisku, nemôže byť rozumne
podrobená režimu objektívnej zodpovednosti podľa § 420a OZ. ( rozsudok Krajského súdu v
Hradci Králové zo 17. 9. 1997 sp.zn 25 Co 167/97 publikovaný v časopise Právní rozhledy č.2/1998,
rozsudok NS ČR z 31. 3. 2010 sp.zn.25 Cdo 4758/2008, 31. 8. 2004 sp.zn. 25 Cdo 2454 /2003,
súbor rozhodnutí a stanovísk NS ČR č. C 2992 - NS 2542/2003 zo dňa 31.8.2004, rozsudok 25 Cdo
1240/2009).

18. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pokiaľ by sa pripustila takáto interpretácia zodpovednosti
za škodu zdravotníckych zariadení ich prevádzkovou činnosťou, ktorou je poskytovanie zdravotnej
starostlivosti (ako spoločensky veľmi žiadúca činnosť spojená však zároveň s nezanedbateľným
rizikom, ktorého mieru je v konkrétnom prípade ťažké kvantifikovať vzhľadom na jedinečnosť každého
pacienta a jeho ochorenia a nemožnosť sledovať dokonale všetky procesy prebiehajúce súčasne v
ľudskom organizme) potom by neúmerne prísny zodpovednostný štandard odradzoval od poskytovania
zdravotnej starostlivosti s ohľadom na ťažko vyčísliteľnú, ale pritom závažnú hrozbu zodpovednosti.
Aj teória sa prikláňa k názoru, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti nemožno považovať za
prevádzkovú činnosť ( napr. Knappová, Švestka, Dvořák akol. Občanské právo hmotné, svazek 2.4 vyd.
Praha 2006, s. 504).

19. Podľa názoru súdu potom základným princípom zodpovednosti za škodu pri riešení dôsledkov
nesprávneho postupu zdravotníckeho zariadenia, ktoré viedlo k vzniku ujmy pacienta je preto všeobecná
zodpovednosť za škodu založená na protiprávnom konaní, ktoré viedlo ku škodlivému následku.
Je to teda zodpovednosť za konanie alebo opomenutie nie za výsledok. Uviedol, že základnými
hmotnoprávnymi predpokladmi všeobecnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ
sú: a) protiprávne konanie, b) následok - vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi konaním a následkom
a d) zavinenie.
Všetky predpoklady pritom musia byť splnené súčasne. V prípade protiprávneho konania ide o konanie
v rozpore s objektívnym právom, teda porušenie určitej právnej povinnosti, vyplývajúcej zo zákona,
zo zmluvy, alebo všeobecnej prevenčnej povinnosti. Povinnosti vyplývajúce z pravidiel profesie, teda
postupy, ktoré je možné považovať za akceptovateľné vzhľadom k súčasnému stavu poznania, aj v
zmysle profesionálnej etiky. V súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti sú tieto
normy označované ako profesijné štandardy, lex artis a lekárska etika. Nedodržanie týchto pravidiel je
protiprávnym konaním. Škoda je škodlivý následok v podobe skutočnej materiálnej škody či ušlého zisku.
Treba separovať ujmu ( ktorej spôsobenie je vytýkané zdravotníckemu zariadeniu), od rôznych zmien
pacientovho zdravotného stavu, ktorý sa mohol vyvíjať nezávisle na vonkajších zásahoch. Príčinná
súvislosť medzi konaním a následkom musí byť bezpečne preukázaná. Medzi protiprávnym konaním
a následkom musí existovať vzťah príčiny a následku, t.j. že nepriaznivý následok by nebol nastal,
keby nedošlo k protiprávnemu konaniu. Zavinenie - ide o psychický pomer konajúcej osoby ku konaniu,
následku a príčinnej súvislosti medzi nimi. Zavinenie je prezumované pokiaľ ide o nedbanlivosť, pri ktorej
vôľa nesmeruje ku škodlivému následku. Právnická osoba sa môže zbaviť zodpovednosti za škodu ak
preukáže, že protiprávne spôsobenú škodu nezavinila, teda že ju nezavinili fyzické osoby, ktoré konali
v jej mene.

20. Hmotnoprávnym základom sporu medzi pacientom a zdravotníckym zariadením je zodpovednosť
za škodu. Všeobecná zodpovednosť za škodu je založená na protiprávnom konaní, ktoré viedlo ku
škodlivému následku. Je to teda zodpovednosť za konanie alebo opomenutie, nie za výsledok. Každá
konkrétna situácia sa posudzuje individuálne a zvažuje sa, či zdravotnícke zariadenie alebo lekár zvolili
postup adekvátny ochoreniu a zvolili postup zodpovedajúci ochoreniu a šetrný k pacientovi a či spôsob
prevedenia bol bez vád. Všetko sa posudzuje na základe poznatkov, ktoré mal lekár k dispozícii v čase
uskutočnenia zákroku.



21. Súd prvej inštancie za týmto účelom nariadil znalecké dokazovanie, aby zistil, či došlo zo strany
žalovaných, k nejakému porušeniu ich právnej povinnosti, ktorá by vyplývala či už z ustanovenia § 415
Občianskeho zákonníka ako všeobecného ustanovenia pre predchádzanie škodám, ustanovenia § 4
ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, prípadne z lekárskych štandardov,
teda či diagnostika a liečba žalobcu bola v súlade so súčasne dostupnými poznatkami lekárskej vedy, či
bol liečebný zákrok z odborného pohľadu objektívne správny, či postup operatéra nebol chybný. Postup
lege artis sa totiž skladá z diagnostiky, uskutočneného operačného výkonu, prípadných
komplikácií a ich následného liečenia.

22. V tomto smere súd prihliadol na znalecké posudky, ktoré boli vypracované v konaní, na zistenia
Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktoré v prípade hospitalizácie ako aj postupu pri liečbe
tento úrad v prípade žalobcu vykonal a spísal o ňom protokol č. 200/2009 zo 17. júla 2009.

23. Z vykonaného dokazovania potom vyplynulo, že u žalobcu bola určená diagnóza: cholecystolithiáza
s konkrementami do veľkosti 15 milimetrov zo zahustenejšou žlčou, steny žlčníka miestami s
naznačenou stratifikáciou do maximálnej hrúbky 4 milimetre a na rozhraní 5/8 segmentu bolo podpísané
nehomogénne ložisko veľkosti 3 milimetre - suspektný hemangióm. U žalobcu bola zvolená liečba -
elektívna operácia cholecystolithiázy laparoskopicky. Znaleckým posudkom LEGE ARTIS organizácie
s.r.o. bolo zistené, že USG vyšetrenie potvrdilo výskyt kameňa v žlčníku a podľa vyšetrenia zo 6.
novembra 2007 nebola liečba medikamentmi úspešná a došlo k progresii nálezu - zväčšeniu kameňov.
V spojení s klinickými príznakmi, ktoré sa u žalobcu vyskytli - bolestivosť pod pravým rebrovým
oblúkom, bola indikácia operácie adekvátna a správna s tým, že kamene sa nachádzali v
žlčníku a nie v extrahepatálnych žlčových cestách, pričom popis z ultrazvuku bol bez anatomických
anomálií žlčových ciest alebo iných anomálií. Žlčník tvaru frigickej čiapky hovorí o tvare časti žlčníka a
nie je asociovaný s výskytom anomálií. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že s z chirurgického hľadiska
nedošlo v predoperačnom období k žiadnemu pochybeniu. Pokiaľ išlo o nález pri operácii - komplikáciu,
ktorá nastala u žalobcu, išlo o zriedkavú vrodenú anomáliu žlčových ciest, ktorá nebola
zjavná na základe peroperačného nálezu. Podľa záveru patológa išlo o zriedkavú anomálnu inzerciu
vakovito rozšíreného skráteného ductus cysticus do zúženého hepatálneho duktu, ktorý je len veľmi
ťažko priechodný pre sondu súbežne s nálezom aberantného žlčovodu. Nie je možné určiť o aký typ
anomálie sa jedná a nemožno vylúčiť, že súbežne išlo aj o anomálny priebeh cystickej artérie.

24. Pokiaľ išlo o osobu žalovaného 2/ ako chirurga, ktorý vykonával predmetný lekársky úkon išlo o
erudovaného chirurga - držiteľa certifikátu v laparoskopickej chirurgii (dôkaz - potvrdenie Inštitútu pre
ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve z januára 1998).

25. Vo vzťahu k potrebe vykonania špeciálnych predoperačných vyšetrení u žalobcu súd zo znaleckého
dokazovania zistil, že anomálie žlčových ciest nemusia byť na ultrazvuku vôbec detekovateľné
ak USG vyšetrenie nepoukáže na zrejme anatomické odchýlky, nie je nutnosť prevedenia iných
zobrazovacích diagnostických metód. Zo znaleckého posudku MUDr. Benešovej vyplynulo, že pri
náleze patologických zmien pri USG vyšetrení svedčiacich pre dilatáciu žlčových ciest je indikovaná
magnetická cholangiografia, ktorá podrobne odhalí akúkoľvek malformáciu. Anatomické odlišnosti u
pacienta ( anomálny priebeh pečeňovej tepny, či iné anomálie v žlčových cestách) môžu predurčovať
komplikácie, ktoré vznikli pri operácii u žalobcu. Aj napriek pokroku lekárskej vedy nie je možné poznať
všetky javy a príčiny v ľudskom tele a adekvátne ich ovplyvniť. Lekár, ktorý pacientovi odporučil vhodný
postup disponuje určitým množstvom znalostí a výsledkov vyšetrení ako aj profesionálnym úsudkom,
ale výsledkom jeho činnosti je iba kvalifikovaný odhad, ktorý nemá nárok na zaručenú správnosť. Preto
je potrebné pri spätnom posudzovaní ako sa veci odohrali, pozerať sa na vec za situácie, v ktorej sa
lekár nachádzal a akú mal sumu poznatkov a teda či sa v danej situácii zachoval profesionálne správne
alebo svojim nesprávnym konaním založil zodpovednosť svoju alebo zdravotníckeho zariadenia.

26. Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že postup pri diagnostike aj terapii u
žalobcu ako aj následnom liečení komplikácie, ktorá sa vyskytla bol v súlade so súčasnými dostupnými
poznatkami lekárskej vedy (§ 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti ) a neboli
zistené konkrétne okolnosti, ktoré vyžadovali uskutočnenie zvláštnych opatrení k zabráneniu vzniku
škody (špeciálne predoperačné vyšetrenia) nad rámec obvyklých predoperačných vyšetrení. Príčinou
komplikácie, ktorá nastala pri operácii žalobcu - iatrogénne poranenie ductus choledoctus a artérie
hepatica dextra bola anomálna inzercia rozšíreného skráteného ductus cysticus do zúženého



hepatálneho duktu, čo bolo verifikované histologické vyšetrením odstráneného žlčníka. V súčasnosti
používanými predoperačnými vyšetrovacími postupmi nie je uvedená anomália diagnostikovatelná.
Vzniknutá komplikácia bola riešená adekvátne podľa aktuálne platných chirurgických postupov.

27. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie potom dospel k
záveru, že v tomto konaní nebolo preukázané, že bola naplnená základná podmienka zodpovednosti za
škodu a to protiprávne konanie zo strany žalovaných. Žalovaní neporušili pri diagnostike, liečbe žalobcu
ako aj pri riešení komplikácie, ktorá nastala v priebehu jeho operácie žiadne právne povinnosti. Aj v
prípade uplatnenia si nárokov žalobcu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti
je potrebné, aby žalobca preukázal neoprávnený zásah žalovaných, t. j. v rozpore s právnymi predpismi
resp. inými normami upravujúcimi danú oblasť. Predpokladmi zodpovednosti za zásah do ochrany
osobnosti je a) neoprávnený (protiprávny) zásah do chráneného osobnostného práva fyzickej osoby,
ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo len ohroziť osobnosť fyzickej osoby, b) ujma na osobnosti
fyzickej osoby (nemajetková ujma) alebo v ohrození takouto ujmou, c) príčinná súvislosť medzi zásahom
a ujmou. Nenaplnenie niektorej z týchto podmienok vylučuje možnosť založenia zodpovednosti podľa
§ 13 OZ.

28. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ani tento nárok žalobcu nebol dôvodný, nakoľko z
vyššie uvedených dôvodov, keď nebolo zistené zo strany žalovaných konanie, ktoré by zakladalo
neoprávnený zásah do právom chránených oblastí osobnosti žalobcu, nebol preukázaný základný
predpoklad zodpovednosti žalovaných za zásah do ochrany osobnosti žalobcu. V tomto smere súd
prvej inštancie vyjadrenie znaleckej organizácie LEGE ARTIS s.r.o. v doplnku znaleckého posudku
č. 4/2013 (znalecký úkon 8/2014), na ktoré poukazoval žalobca, že "napriek uvedeným okolnostiam
zostáva faktom, ktorý je nutné uviesť, že žalobca počas operačného zákroku utrpel iatrogénne poranenie
žlčových ciest a pečeňovej artérie, ktoré bolo síce nepredvídateľnou skutočnosťou, ale zanechalo
trvalé následky, ktoré svojim charakterom už nie sú viacmenej odstrániteľné a spôsobujú mu vážne
obmedzenie v jeho osobnom, rodinnom a spoločenskom živote" súd síce nespochybnil, avšak pre
založenie zodpovednosti žalovaných by bolo potrebné, aby postup pri liečbe žalobcu bol nesprávny
a zapríčinil škodlivý následok na zdraví chybným výkonom lekárskeho zákroku alebo spôsobu liečby
žalobcu. Také skutočnosti však v konaní žalovaných preukázané neboli. Vzniknutá komplikácia bola
riešená adekvátne podľa aktuálne platných chirurgických postupov. Príčinou vzniku škody na zdraví
žalobcu, za ktoré zodpovedajú žalovaní totiž nie je samotný fakt poranenia pečeňovej artérie, ale
konanie, či opomenutie na strane žalovaných, ktoré k poraneniu viedli. Za situácie, že postup lekárov
bol lege artis ( podľa znaleckých posudkov aj protokolu Úradu pre dohľad ), bola by škoda na zdraví
spôsobená takým konaním alebo opomenutím lekárov, ktorému by sa dalo predísť, a ktoré by sa dalo
kvalifikovať ako porušenie právnej povinnosti. Vykonaným dokazovaním takéto porušenie zo strany
žalovaných zistené nebolo a znalci ani dohliadajúci orgán neuviedli postup, v prípade dodržania ktorého
by ku škode na zdraví žalobcu pri predmetnej operácii nedošlo.

29. .Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že žalovaný 1/ za
škodu nezodpovedá, nakoľko u žalobcu bola daná indikácia na predmetnú operáciu, lekári žalovaného
1/ postupovali pri predoperačnej starostlivosti ako aj v priebehu operačného zákroku v súlade so v
súčasnosti dostupnými poznatkami lekárskej vedy ( t.j. lege artis). Súd nezistil skutočnosti, ktoré by
signalizovali u žalobcu potrebu vykonania špeciálnych predoperačných vyšetrení zo strany žalovaných,
ktorými by sa mohlo zamedziť vzniku škody na zdraví žalobcu.

30. Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd žalobu zamietol s poukazom na ust. § 420 ods. 2 OZ, podľa ktorého
škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť novú žili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona
nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Súd prvej
inštancie mal za to, že žalovaný 2/ nie je pasívne legitimovaným v spore, keď pasívne legitimovaným
(v prípade kumulatívneho splnenia všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu) môže byť len
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti.

31. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal predpoklady zodpovednosti za škodu vo vzťahu k
žalovanému 1/, keď nepreukázal protiprávne konanie zo strany oboch žalovaných, súd nevykonal ďalšie



ním žiadané dôkazy na preukázanie výšky škody vzhľadom na jeho pracovné zaradenie pred operáciou
a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

32. Rozhodnutie o trovách konania si vymienil po právoplatnosti veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

33. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobe vyhovie. Namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď
subsumoval zodpovednosť žalovaného 1/ pod subjektívnu zodpovednosť podľa ustanovenia § 420
Občianskeho zákonníka. Mal za to, že z právneho hľadiska je zodpovednosť žalovaných nasledovná:
Kým žalovaný 2/ zodpovedá za škodu podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka v spojení s §
415 Občianskeho zákonníka, žalovaný 1/ zodpovedá za škodu podľa § 420a Občianskeho zákonníka
(tzv. zodpovednosť za škodu prevádzkovou činnosťou). V ďalšom poukázal na ust. § 12 ods. 1 zákona
č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, v zmysle ktorého právny vzťah, ktorého predmetom je
poskytovanie zdravotnej starostlivosti, vzniká na základe dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti,
ktorú osoba uzatvorí s poskytovateľom, ak tento zákon neustanovuje inak. Cit. ustanovenie
potom jasne vymedzuje vzťah medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a pacientom ako vzťah
záväzkový. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa žiadnym spôsobom nezaoberal povahou žalovaného
1/ (poskytovateľa zdravotnej starostlivosti) a skutočnosťou, že žalovaný 1/ mal v čase poskytovania
zdravotnej starostlivosti žalobcovi uzavretú poistnú zmluvu na poistenie majetku a zodpovednosti za
škodu s poisťovateľom - Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.. Táto zmluva sa vzťahovala aj na obdobie
poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalobcovi. Žalobca má za to, že žalovaný 1/ pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti zodpovedá a zodpovedal objektívne podľa ust. § 420a Občianskeho zákonníka,
nakoľko inak by pre žalovaného 1/ nemalo absolútne žiaden význam uzatvárať predmetnú poistnú
zmluvu. Nakoľko bola škodová udalosť žalobcovi spôsobená žalovaným 1/ v rámci poskytovania
zdravotnej starostlivosti, neprichádza do úvahy zbavenie sa zodpovednosti žalovaného 1/ z dôvodu
neodvrátiteľnej udalosti bez ohľadu na to, či škode mohlo, či nemohlo byť zabránené. Za škodu
spôsobenú prevádzkovou činnosťou podľa § 420a Občianskeho zákonníka zodpovedá
poškodenému prevádzkovateľ takejto činnosti, a to bez ohľadu na zavinenie (úmysel, nedbanlivosť),
ak je škoda v príčinnej súvislosti s prevádzkovou činnosťou; ide teda o objektívnu zodpovednosť, ktorá
umožňuje širšie a dôslednejšie zabezpečenie náhrady takejto škody. Poškodený pri uplatňovaní svojho
nároku nemusí dokazovať porušenie konkrétnej právnej povinnosti na strane prevádzkovateľa, ale len to,
že škoda bola vyvolaná zvláštnou povahou prevádzkovej činnosti. Žalovaný sa zodpovednosti nemôže
zbaviť tým, že preukáže, že škodu nezavinil; môže sa však úplne alebo čiastočne zbaviť zodpovednosti
(liberovať), pokiaľ preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod
v prevádzke alebo že škoda bola zavinená vlastným konaním poškodeného. Ide pritom rovnako o
objektívne posudzovanie konania bez ohľadu na zavinenie, kde je dôležité len to, či a nakoľko toto
konanie viedlo k vzniku škody. K zbaveniu sa zodpovednosti môže dôjsť za situácie, že konkrétne
okolnosti, ktorými bola škoda spôsobená, nie sú touto prevádzkou vyvolané a vznikli mimo vlastnej
prevádzkovej činnosti. Neodvrátiteľnou udalosťou, nemajúcou pôvod v prevádzke, je okolnosť, ktorá
objektívne nemá svoj pôvod „vo vnútri“ prevádzky a ktorá nesúvisí s organizáciou, riadením a realizáciou
prevádzky. Môže ísť o udalosti spôsobené najmä vonkajšími prírodnými silami, napr. živelná udalosť,
ktorej nemohlo byť prevádzkovateľom takejto činnosti zabránené, ani nemohla byť objektívne odvrátená,
a to ani pri vynaložení takého úsilia, ktoré by bolo možné vynaložiť. Ak však bola príčinnou vzniku
škody tzv. vnútorná škodná udalosť, neprichádza do úvahy zbavenie sa zodpovednosti prevádzateľa z
dôvodu neodvrátiteľnej udalosti bez ohľadu na to, či škode mohlo, či nemohlo byť zabránené. Skutočnosti
odôvodňujúce zbavenie sa zodpovednosti podľa § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka musí v
súdnom konaní preukazovať prevádzkovateľ. Prevádzkovou činnosťou žalovaného 1/ je nepochybne
poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Škoda bola žalobcovi spôsobená pri a v rámci poskytovania
zdravotnej starostlivosti u žalovaného 1/ žalovaným 2/. Žalobca teda nemal vo vzťahu k zodpovednosti
žalovaného 1/ povinnosť preukazovať porušenie právnej povinnosti, nakoľko objektívna zodpovednosť
žalovaného 1/ podľa ustanovenia § 420a Občianskeho zákonníka takýto postup nevyžaduje. V ďalšom
škodová udalosť bola spôsobená priamo pri prevádzke činnosti žalovaného 1/ a v takom prípade bolo
irelevantné, či bola odvrátiteľná alebo nie. Pokiaľ išlo o znalecký posudok organizácie Lege Artis faktom
zostáva konštatovanie na str. 6 Doplnku k uvedenému posudku, kde sa explicitne uvádza: „ Napriek
uvedeným okolnostiam zostáva faktom, ktorý je nutné uviesť, že p. T. počas operačného zákroku
utrpel iatrogénne poškodenie žlčových ciest a pečeňovej artérie, ktoré síce bolo nepredvídateľnou
skutočnosťou, ale zanechalo mu trvalé následky, ktoré svojim charakterom už nie sú viac menej
odstrániteľné a spôsobujú mu vážne obmedzenie v jeho osobnom, rodinnom a spoločenskom živote“.



Súd sa týmto konštatovaním nezaoberal a dôkazné prostriedky vyhodnotil jednostranne v neprospech
žalobcu. Z hľadiska znaleckého posudku MUDr. J. č. 3/2014 stojí za zmienku konštatovanie na strane
4, že: „Diskutabilná je vôbec nutnosť riešiť stav operačným zákrokom už v tomto štádiu
ochorenia, keďže okrem interminentných bolestí v pravom podrebrí žalobca nemal záchvaty žlčníkovej
koliky s odozvou v laboratórnych vyšetreniach“. Súd v ďalšom formalisticky pristúpil k posúdeniu tzv.
informovaného súhlasu podpísaného žalobcom, a v tomto ohľade nezobral do úvahy tvrdenia žalobcu,
ani nevykonal dokazovanie. Ak by potom žalobca mal podrobnú vedomosť o možných komplikáciách
laparoskopickej operácie, iste by si ju rozmyslel. Žalovaní mohli počas prijímacieho procesu žalobcu
jeho stav charakterizovať ako taký, ktorý si operáciu nevyžaduje. V časti, v ktorej súd vyslovil nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ v konaní, považuje žalobca rozsudok za nepreskúmateľný.

34. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť. Odvolanie žalobcu považujú
za účelové, s tým, že v danom prípade nemôže ísť o objektívnu zodpovednosť ani u žalovaného 1/,
ani u žalovaného 2/. Žalovaní nezanedbali žiadnu svoju povinnosť a konali „lege artis“. Ich činnosť
ne možno posudzovať ako prevádzkovú činnosť v zmysle ust. § 420a Občianskeho zákonníka. Ak by
však aj išlo o takúto činnosť, vykonané dokazovanie by zároveň preukázalo, že išlo o neodvrátiteľnú
udalosť v zmysle § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorá nemala pôvod v prevádzke žalovaného
1/. Zo strany žalovaného 1/ boli riadne vykonané všetky predoperačné vyšetrenia žalobcu a žalobca bol
riadne písomne informovaný o predmetnom zákroku. Boli vykonané znalecké posudky (č.
3/2014 MUDr. Benešovej, č. 1/2013 MUDr. Jančulu, č. 4/2013 MUDr. Burdu) z ktorých vyplynulo,
že nález pri operácii bol na základe predoperačných vyšetrení neočakávateľný. Z medicínskeho
hľadiska išlo o následok neočakávateľnej komplikácie. U žalobcu išlo o vrodenú anomáliu žlčových
ciest. Nešlo o chybu operatéra z nedbanlivosti, ani o úmyselné poškodenie žalobcu. Išlo o anomáliu,
ktorá je zriedkavá, nie je predoperačne detektovateľná bežnými zobrazovacími metódami. Išlo o
vznik veľmi zriedkavej komplikácie, ktorá bola po svojom vzniku neodvrátiteľná. Jej vznik možno
považovať za nepredvídateľnú skutočnosť, nakoľko operácia (laparoskopická cholecystektómia) je
bežným typom chirurgického zákroku v praxi. Operačný tím (žalovaný 2/), aj žalovaný 1/ po vzniku
závažnej peroperačnej komplikácie u žalobcu vyvinuli maximálne úsilie o liečbu tohto iatrogénneho
poranenia. Žalobca počas operačného zákroku utrpel iatrogénne poškodenie žlčových ciest a pečeňovej
artérie, ktoré boli nepredvídateľnou skutočnosťou. Z medicínskeho hľadiska nešlo o chybu operatéra
(žalovaného 2/), ani zanedbanie lekárskej starostlivosti (žalovaného 1/), či úmyselné poškodenie
žalobcu. Žalovaní tak vykonali všetky predoperačné vyšetrenia v súlade s dostupnou lekárskou praxou.
Nezanedbali žiadnu svoju povinnosť ani počas laparoskopickej operácie žalobcu a ani pri následnej
operácii a poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Vykonané predoperačné vyšetrenia nemohli preukázať
vrodenú anomáliu orgánov žalobcu, v dôsledku ktorej došlo ku komplikáciám zdravotného stavu u
žalobcu. Zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že išlo o neodvrátiteľnú komplikáciu. Túto, napriek tomu
žalovaní zvládli a žalobcovi zachránili život. Žalobca môže aj naďalej vykonávať svoje predošlé povolanie
a vrátiť sa k bežnému životu. Žalovaní tak nezodpovedajú za škodu na zdraví žalobcu, nakoľko tu chýba
porušenie akejkoľvek právnej povinnosti z ich strany a neexistuje na strane žalobcu škoda, ktorá by
bola spôsobená žalovanými. Rovnako nebolo preukázané zavinenie žalovaného 1/. Navyše žalovaný
1/ by sa zbavil aj objektívnej zodpovednosti, nakoľko škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou
nemajúcou pôvod v prevádzke. Rozhodnutie súdu považujú za vecne správne. V danom prípade
zodpovednosť žalovaných nemožno posudzovať podľa § 420a Občianskeho zákonníka, nakoľko
poskytovanie zdravotnej starostlivosti nemožno považovať za prevádzkovú činnosť. Navyše táto u
žalovaného nesúvisela s výkonom podnikateľskej alebo obchodnej činnosti.

35. Žalobca v priebehu odvolacieho konania, podaním z 11. apríla 2016 doplnil odvolanie o nové
skutočnosti a dôkazy, ktorými preukazoval zmenu zdravotného stavu žalobcu, s tým, že nedošlo k
jeho zlepšeniu, čo má vyplývať: 1/zo záverov hepatologického vyšetrenia MUDr. E. T. z 3. novembra
2015, v ktorom sa konštatuje neistota prognózy zdravotného stavu žalobcu, 2/ z hospitalizácie žalobcu
v AHK dňa 1. decembra 2015, kde mu bola zistená zakapslená formácia v pečeňovom segmente
s perifokálnym edémom pečeňového parenchýmu, dňa 3. decembra 2015 mu bola diagnostikovaná
chronická cholangitída, t. j. zápalové ochorenie postihujúce žlčové cesty 3/ z kontroly v AHK dňa
7. januára 2016, podľa ktorej mal žalobca zvýšené hodnoty GOT, GPT a GGT v krvi, čo naznačuje
poškodenie pečene, 4/z vyšetrenia v gastroenterologickej ambulancii MUDr. P. T.,
kde mu bola potvrdená chronická cholangitída. Žalobca navrhol, aby odvolací súd vykonal tieto dôkazy
postupom podľa § 213 ods. 4 O.s.p., keďže tieto spĺňajú tzv. novôt v odvolacom konaní podľa § 205a
ods. 1 písm. d/ O.s.p..



36. Žalovaní sa k vyššie označenému podaniu žalobcu písomne vyjadrili podaním z
23. mája 2016, v ktorom navrhli, aby odvolací súd na predmetné doplnenie odvolania neprihliadal
a toto postupom podľa § 218 ods. 1 písm. a/ (ako oneskorené) odmietol. Uviedli, že žalobca nové
dôkazy predložil po uplynutí lehoty na podanie odvolania, pričom ide o dôkazy nesúvisiace s predmetom
konania. Tieto totiž preukazujú iba aktuálny zdravotný stav žalobcu, ktoré mohli byť spôsobené viacerými
faktormi, ktoré nemusia mať žiadnu súvislosť s predmetom konania. Navyše nejde o skutočnosti, ktoré
nastali do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Dôvodom odvolania môžu byť len skutočnosti a dôkazy,
ktoré existovali v čase vyhlásenia rozsudku napadnutého odvolaním, ako aj dôkazy, ktoré vznikli po
vyhlásení rozhodnutia, ale v zákonnej lehote na podanie odvolania a zároveň sú schopné spätne
dokázať skutočnosti tvrdené pred vydaním rozhodnutia. Navyše nové dôkazy sa musia vzťahovať na
rozhodné skutočnosti. K samotným dôkazom žalovaní uviedli, že v predloženej zdravotnej dokumentácii
žalobcu od roku 2012 je objektívne verifikovaný jeden teplotný stav žalobcu v nemocnici AKH a to z
decembra 2015 s užívaním ATB liečby, pričom žalobca sa odo dňa 7. januára 2016 nachádza v celkovo
dobrom zdravotnom stave a bez zvýšenej teploty. Žalobcov zdravotný stav je teda nemenný a vôbec sa
nezhoršil. V ďalšom žalovaní zotrvali na svojej argumentácii v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu
a na závery vykonaných znaleckých dokazovaní v konaní.

37. Žalobca v ďalšom svojom podaní z 10. júla 2017 predložil a navrhol odvolaciemu súdu vykonať aj
ďalšie nové dôkazy týkajúce sa zdravotného stavu žalobcu, kedy žalobca trpí septickými horúčkami z
rozličných príčin, medzi ktoré možno zaradiť i krátku Y-ROUX slučku prepojenia žlčových ciest na tenké
črevo, uskutočnenú žalovaným 1/ pod tlakom pri záchrane života žalobcu. V dôsledku toho sa žalobcovi
dostáva časť obsahu čreva do žlčových ciest, čo vyvoláva ich zápal, tzv. chronickú cholangitídu. Zároveň
sa u neho tvoria nové abscesy v ľavom laloku pečene a prejavujú sa u neho i sekundárne komplikácie
ako napr. narušenie vstrebávania a obehu látok potrebných pre život. Žalobca z uvedených dôvodov
nemá možnosť byť ekonomicky aktívne činný.

38. Žalovaní k vyššie označenému podaniu žalobcu zaslali písomné stanovisko, v ktorom uviedli, že
z predložených lekárskych správ vyplýva, že u žalobcu dochádza neustále k zlepšovaniu celkového
zdravotného stavu (jeho zdravotný stav sa nezhoršil). Vykonanie dôkazov predložených žalobcom po
uplynutí lehoty na podanie odvolania, žalovaní považujú za nehospodárne, tieto navyše neexistovali
objektívne v čase konania a rozhodovania súdu prvej inštancie (vznikli 3 roky po podaní odvolania)
a preto sú k predmetu konania bezpredmetné. Týmto nie sú splnené podmienky na ich vykonanie
odvolacím súdom podľa § 384 ods. 3 v spojení s § 366 písm. d/ C.s.p.. V ďalšom zotrvali na
svojej dovtedajšej argumentácii (i s poukazom na vykonané znalecké dokazovanie v konaní pred súdom
prvej inštancie), pričom rozsudok súdu prvej inštancie považujú za vecne správny.
39. Žalobca podaním z 22. júna 2018 predložil odvolaciemu súdu ďalšie (nové) dôkazy, z ktorých má
vyplývať neustále zhoršovanie zdravotného stavu žalobcu (Výmenný list z 5. októbra 2017,
výsledky laboratórnych testov zo 4. októbra 2017, prepúšťacia správa z 21. februára 2018, výsledok
kontrolného vyšetrenia z 1. marca 2018, prepúšťacia správa z 5. apríla 2018).

40. Žalovaní na toto podanie reagovali písomne podaním z 22. novembra 2018, v ktorom opätovne
zopakovali svoju argumentáciu ohľadne zlepšovania zdravotného stavu žalobcu, z ním predložených
lekárskych správ vyplýva, že žalobca neužíval ani neužíva žiadne lieky, vedie aktívny život- športuje,
neexistuje dôkaz o poškodení žlčovodov žalobcu a pod. V ďalšom zotrvali na nehospodárnosti
vykonania týchto (nových) dôkazov, ako i na tom, že nejde o tzv. prípustné novoty v odvolacom konaní.
Následne zhrnuli svoju predošlú skutkovú a právnu argumentáciu v konaní.

41. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
aj „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“). Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo
„odvolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe
úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona.
Keďže odvolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo
nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania odvolania, teda podľa príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 C. s. p. procesné účinky
dovolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po
30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov Civilného



sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov
tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho
konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a
princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva
(Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

42. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre
nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené
zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné, ako vecne správny,
potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. marca 2021. O termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, upovedomené zákonným spôsobom.

43. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a v podrobnostiach
naň odkazuje (§ 387 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné:

44. V danej veci súd prvej inštancie posudzoval splnenie podmienok zodpovednosti žalovaného 1/
za škodu spôsobenú na zdraví žalobcu (operačným výkonom v zdravotníckom zariadení) podľa § 420
Občianskeho zákonníka (t. j. titulom všeobecnej zodpovednosti za škodu), pričom dospel k záveru,
že zo strany žalovaného 1/ nedošlo k protiprávnemu úkonu (ku konaniu non lege artis) z dôvodu
ktorého, potom nebol naplnený už prvý z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu. Žalobca sa
s takýmto právnym posúdením veci nestotožnil, a mal za to, že zodpovednosť žalovaného 1/ je daná
podľa § 420a Občianskeho zákonníka, t.j. ide o škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou. Odvolací
súd uvádza, že kým pri všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka
musia byť splnené predpoklady ako: 1/porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu), 2/
vznik škody, 3/ existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou
a 4/ zavinenie toho, kto škodu svojim protiprávnym úkonom spôsobil, pri zodpovednosti za škodu z
prevádzkovej činnosti (§ 420a Občianskeho zákonníka) zákon na strane vykonávateľa prevádzkovej
činnosti nevyžaduje protiprávny úkon ani zavinenie. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou
činnosťou predpokladá iba existenciu týchto podmienok: 1/ existenciu udalosti vyvolanej prevádzkovou
činnosťou, 2/ spôsobenie škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nimi. Zavinenie osoby zodpovednej za
škodu sa tu nevyžaduje, pretože ide o objektívnu zodpovednosť.

45. V danej veci bol odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie názoru, že zodpovednosť
zdravotníckeho zariadenia za škodu spôsobenú na zdraví pacienta, ktorá má pôvod v lekárskom
zákroku, resp. v nesprávnom spôsobe jeho vykonania (zákrok non lege artis) nemožno posudzovať
ako škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou podľa § 420a Občianskeho zákonníka, ale ho treba
pre protiprávnu povahu (už len z dôvodu, že je potrebné vyhodnotiť, či bola zdravotná starostlivosť
poskytnutá zdravotníckym zariadením lege artis alebo non lege artis) posudzovať podľa ustanovenia §
420 Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu. Je rovnako vylúčené, aby sa podľa
ustanovenia § 421a Občianskeho zákonníka posudzovala zodpovednosť zdravotníckej organizácie
za škodu, ktorá nemala príčinu v povahe konkrétneho použitého prístroja alebo inej veci, ale v
samom zdravotníckom zákroku, prípadne v spôsobe jeho vykonania. V takomto prípade zdravotnícka
organizácia zodpovedá za škodu podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka (občianskoprávne
kolégium Najvyššieho súdu ČSR 4. augusta 1986, sp. zn. Cpj 44/85, R 2/1987). Možno
teda uzavrieť, že lekársky zákrok je svojou povahou natoľko špecifickou činnosťou, že ho nemožno
podradiť pod ustanovenie § 420a Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia
za škodu spôsobenú na zdraví pacienta je tak všeobecnou občianskoprávnou zodpovednosťou, ktorej
splnenie predpokladov treba posudzovať podľa § 420 Občianskeho zákonníka (pri ktorej sa zavinenie
prezumuje). Ak by malo ísť o zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka, nebolo by potrebné
sa vôbec zaoberať otázkou, či starostlivosť bola poskytnutá lege artis alebo nie, keďže na jej vznik by
postačovalo splnenie podmienky existencie udalosti vyvolanej prevádzkovou činnosťou (tzv.
škodovej udalosti), a to bez ohľadu na to, či k nej došlo úkonmi lege alebo non lege artis (t. j. nebolo by
potrebné skúmať existenciu protiprávneho konania, a teda či bol postup zdravotníckeho zariadenia lege
artis alebo non lege artis). Rovnako ani „pochybenie zdravotníckeho zariadenia spočívajúce v tom, že v
konaní nedoložilo riadne poučenie poškodeného o možných následkoch a rizikách vykonanej operácie



pred operáciou, nemá vplyv na vznik nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia. Nedostatok tohto
poučenia (v súvislosti s § 420 Občianskeho zákonníka) nie je v príčinnej súvislosti so vznikom
škody (k tomu pozri uznesenie NS ČR z 20. septembra 2005, sp. zn. 25Cdo 464/2005)“.

46. Občianskoprávna zodpovednosť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, t. j. zdravotníckych
zariadení, resp. zdravotníckych pracovníkov je jedným z druhov súkromnoprávnej zodpovednosti. Pri
pohľade na právnu zodpovednosť v medicíne, resp. v zdravotníctve z pohľadu občianskeho práva
nachádzame niekoľko skutkových podstát, ktoré Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej už len „Občiansky zákonník“) upravuje. Keďže sa však pohybujeme v rovine
právnej zodpovednosti v medicíne a zdravotníctve, bude potrebné pamätať na jednotlivé špecifiká, ktoré
súvisia s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, realizovaním výkonu zdravotníckeho
povolania a s výkonom rôznych vyšetrovacích, diagnostických, terapeutických, prípadne aj
preventívnych medicínskych úkonov. Občiansky zákonník je všeobecným súkromnoprávnym kódexom,
na ktorého základe možno uplatniť nároky na náhradu ujmy spôsobenej pacientovi pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti a výkone akýchkoľvek medicínskych úkonov.

47. Konštrukcia všeobecnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu v zdravotníctve v priamej
súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti je založená na subjektívnom zodpovednostnom
princípe, pričom zavinenie sa prezumuje. Pri všeobecnej občianskoprávnej zodpovednosti
zdravotníckeho zariadenia, prípadne samostatne pôsobiaceho zdravotníckeho pracovníka, dôkazné
bremeno spočíva na škodcovi, aby preukázal, že škodu nezavinil. Všeobecná občianskoprávna
zodpovednosť teda predpokladá zavinené protiprávne konanie, či už dolózne alebo kulpózne. Z dikcie
ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že každý zodpovedá za škodu, ktorú
spôsobil porušením právnej povinnosti. Pre okruh zodpovednostných vzťahov priamo vznikajúcich v
súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a výkonom rôznych medicínskych úkonov má náležitý
význam práve samotné ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka. V prípade, že vznikne pacientovi
škoda pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zavineným protiprávnym konaním zdravotníckeho
pracovníka, možno voči zdravotníckemu zariadeniu, resp. voči privátnemu zdravotníckemu pracovníkovi
vyvodiť občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, pričom možno vo všeobecnosti použiť práve
spomínané ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka. Pre vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti
za škodu vzniknutú pacientovi pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a výkone vyšetrovacích,
diagnostických a terapeutických medicínskych úkonov má fundamentálny význam najmä ustanovenie
§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je modifikovaná občianskoprávna zodpovednosť
zdravotníckeho pracovníka - zamestnanca voči pacientovi, pričom zodpovednosť za vzniknutú škodu
nesie zamestnávateľ (zdravotnícke zariadenie), a nie zdravotnícky pracovník, ktorý škodu pacientovi
svojím contra legem konaním spôsobil. Zdravotnícky pracovník však nesie zodpovednosť v zmysle
pracovnoprávnych predpisov, tzn. jeho zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je
dotknutá. Uvedené ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré vylučuje zdravotníckeho
pracovníka, t. j. zamestnanca zdravotníckeho zariadenia ako osobu zodpovednú poškodenému
pacientovi, samozrejme, nevylučuje individuálnu trestnú zodpovednosť konkrétneho zdravotníckeho
pracovníka za konkrétny spáchaný trestný čin. Pri subjektívnej občianskoprávnej zodpovednosti za
škodu spôsobenú v priamej súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
zodpovedá poškodenému pacientovi za škodu príslušné zdravotnícke zariadenie, ktorého zdravotnícky
pracovník škodu svojím konaním zavinil, prípadne samostatne pôsobiaci zdravotnícky pracovník (napr.
privátny lekár), ktorý svojím zavineným protiprávnym konaním škodu pacientovi spôsobil. Poškodený
subjekt, t. j. pacient si uplatňuje nárok na náhradu škody voči konkrétnemu zdravotníckemu zariadeniu
(voči prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia), v ktorom je zodpovedný zdravotnícky pracovník
zamestnaný, a nie priamo voči tomu zdravotníckemu pracovníkovi (zamestnancovi zdravotníckeho
zariadenia), ktorý nepostupoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti spôsobom de lege artis
medicinae, teda Súkromnoprávna zodpovednosť zdravotníckych pracovníkov a zdravotníckych
zariadení správne. Primárny občianskoprávny zodpovednostný vzťah vzniká medzi poškodeným
pacientom a zdravotníckym zariadením, ktoré zamestnáva zdravotníckeho pracovníka ako svojho
zamestnanca.

48. Poškodený pacient, žalobca, musí preukázať porušenie právnej povinnosti, resp., že zdravotnícky
pracovník porušil svoju povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť v zmysle princípu de lege artis
medicinae, ďalej musí žalobca preukázať existenciu škodlivého následku na strane poškodeného
pacienta, a, samozrejme, existenciu kauzálneho nexu medzi protiprávnym konaním a vzniknutým



škodlivým následkom na strane poškodeného pacienta. Je však potrebné zdôrazniť, že samotné
dôkazné bremeno ohľadom zavinenia nespočíva na žalobcovi, ale na škodcovi, t. j. na subjekte
zodpovednosti, ktorý škodu pacientovi spôsobil. Škodca, ten, kto škodu spôsobil, musí preukázať, že
škodu, ktorá pacientovi vznikla, nezavinil. Poškodený pacient, resp. žalobca nemusí nikdy dokazovať,
že žalovaný subjekt zodpovednosti škodu zavinil. Žalovaný, t. j. subjekt zodpovednosti, tzn. buď
zdravotnícke zariadenie, alebo zdravotnícky pracovník, resp. inými slovami povedané, samotný
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je ten subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno ohľadom zavinenia,
pričom žalovaný je ten, ktorý sa snaží dokázať, že škodu nezavinil, ergo vyviniť sa tým spôsobom,
že preukáže, že škodu nezavinil. Ako už bolo spomenuté, z pohľadu občianskoprávnej zodpovednosti
zodpovednosť primárne postihuje príslušné zdravotnícke zariadenie, v ktorom sa príslušná zdravotná
starostlivosť poskytuje, resp. inými slovami povedané, to zdravotnícke zariadenie, v ktorom sa konkrétne
vyšetrovacie, diagnostické, terapeutické alebo dokonca i preventívne medicínske úkony
realizujú. Z dikcie ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že škoda je
spôsobená právnickou osobou, t. j. zdravotníckym zariadením alebo fyzickou osobou, t. j. privátnym
zdravotníckym pracovníkom (napr. súkromným lekárom), keď bola spôsobená pri ich činnosti tými,
ktorých na túto činnosť, t. j. na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a na výkon zdravotníckeho
povolania použili. Použitou osobou treba rozumieť zamestnanca (zdravotníckeho pracovníka) zdra-
votníckeho zariadenia. Použitou osobou je ergo ten zdravotnícky pracovník, ktorý je zamestnancom
daného zdravotníckeho zariadenia, v ktorom vznikla pacientovi škoda, resp. v ktorom
nebola pacientovi zdravotná starostlivosť poskytnutá odborne správne, t. j. nie v zmysle
princípu de lege artis medicinae, ale práve, naopak, non de lege artis medicinae. Opierajúc sa o
ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, možno konštatovať, že podľa noriem občianskeho
práva použitá osoba, t. j. zdravotnícky pracovník ako zamestnanec zdravotníckeho zariadenia nikdy
poškodenému pacientovi priamo nezodpovedá. Poškodený pacient sa totiž musí so svojím nárokom
na náhradu škody obrátiť na toho, kto konkrétnu fyzickú osobu, t. j. zamestnanca (zdravotníckeho
pracovníka) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a pri výkone zdravotníckeho povolania použil,
tzn. na konkrétne zdravotnícke zariadenie, t. j. na zamestnávateľa, ktorý zdravotníckeho pracovníka
zamestnáva. Poškodenému pacientovi teda za vzniknutú škodu nezodpovedá konkrétny zdravotnícky
pracovník, ktorý pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pochybil, ale prevádzkovateľ zdravotníckeho
zariadenia. V takýchto prípadoch je nutné si náhradu škody uplatniť voči konkrétnemu zdravotníckemu
zariadeniu, a to aj v tom prípade, keď škodu pacientovi spôsobil daný zdravotnícky pracovník, ktorý ako
zamestnanec pri výkone svojho zdravotníckeho povolania pochybil, resp. nepostupoval pri diagnostike
a terapii v súlade so súčasnými poznatkami medicíny a ostatných biomedicínskych vied, resp. podľa
pravidiel lekárskej vedy a uznávaných medicínskych postupov, pri rešpektovaní individuality každého
pacienta.

49. Iná situácia by nastala, keby zdravotnícky pracovník poskytoval zdravotnú starostlivosť ako
fyzická osoba vo svojej privátnej ambulancii. Konkrétny zdravotnícky pracovník by poškodenému
pacientovi za škodu priamo zodpovedal v zmysle noriem občianskeho práva len v tom prípade, ak
by tento zdravotnícky pracovník sám prevádzkoval zdravotnícke zariadenie napríklad ako privátny
zdravotnícky pracovník (súkromný lekár) vo svojej privátnej ambulancii. V prípade, že konanie použitého
zamestnanca zdravotníckeho zariadenia, ktorý škodu pacientovi spôsobil, nemožno považovať za
činnosť zdravotníckeho zariadenia, ide o vybočenie z tejto činnosti, tzn. o exces, v takomto prípade je
daná priama občianskoprávna zodpovednosť takéhoto zdravotníckeho pracovníka. Z dikcie ustanovenia
§ 420 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v prípade občianskoprávnej zodpovednosti za škodu
spôsobenú pacientovi v priamej súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti môžeme za subjekty
zodpovednosti považovať tak právnické osoby, t. j. zdravotnícke zariadenia, predovšetkým najmä
zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti (všeobecné nemocnice, špecializované nemocnice
a pod.), ako aj fyzické osoby, t. j. privátnych zdravotníckych pracovníkov, ktorí poskytujú zdravotnú
starostlivosť vo svojich súkromných ambulanciách. Z uvedeného ergo jasne vyplýva, že občianskopráv-
nu zodpovednosť za škodu spôsobenú pacientovi nesie zdravotnícky pracovník len v tom prípade, ak
poskytuje zdravotnú starostlivosť napríklad vo svojej privátnej ambulancii.

50. Subjekt zodpovednosti, tzn. že buď zdravotnícke zariadenie, alebo zdravotnícky pracovník ma
možnosť zbaviť sa zodpovednosti, vyviniť sa, exkulpovať. Z dikcie ustanovenia § 420 ods. 3
Občianskeho zákonníka vyplýva, že zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
Ak zdravotnícky pracovník ako zamestnanec zdravotníckeho zariadenia spôsobil škodu pacientovi v
rámci plnenia pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných



úloh zavinene, nezbaví sa zdravotnícka organizácia, t. j. zdravotnícke zariadenie (zamestnávateľ
zdravotníckeho pracovníka - zamestnanca) občianskoprávnej zodpovednosti s poukázaním na
ustanovenie § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ak jeden zo zdravotníckych pracovníkov, ktorí tvoria
pracovný kolektív zdravotníckej organizácie (zdravotníckeho zariadenia) a plnia jej pracovné úlohy,
porušil pracovnú povinnosť zavinene, nemôže byť podaný úspešne dôkaz o tom, že zdravotnícka
organizácia (zdravotnícke zariadenie) vynaložila všetko úsilie, ktoré možno od nej požadovať, aby
zabránila porušeniu právnej povinnosti a tak i škode na strane pacienta. Totiž práva poškodeného
pacienta nemôžu byť dotknuté tým, že mu za škodu nezodpovedá zdravotnícky pracovník, ktorý túto
škodu zavinene spôsobil, ale zdravotnícka organizácia (zdravotnícke zariadenie, t. j. zamestnávateľ
zdravotníckeho pracovníka).

51. Obligatórnymi predpokladmi vzniku všeobecnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu
spôsobenú pacientovi pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti sú porušenie profesijnej a právnej
povinnosti (protiprávny úkon) zdravotníckeho pracovníka, t. j. konanie, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom (s právnym poriadkom), ďalej existencia škodlivého následku v podobe vzniknutej
škody, nexus causalis medzi protiprávnym konaním zodpovedného subjektu a škodlivým následkom, a,
samozrejme, prezumované zavinenie. Prvé tri spomenuté predpoklady (porušenie právnej povinnosti
poskytovať zdravotnú starostlivosť spôsobom de lege artis medicinae, existencia škody a kauzálny
nexus) majú objektívnu povahu, a contrario, zavinenie má povahu subjektívnu. Ako už bolo uvedené,
pri prvých troch predpokladoch objektívnej povahy leží dôkazné bremeno na poškodenom pacientovi.
Zavinenie je subjektívneho charakteru a jeho existencia vo forme ľahkej nedbanlivosti, nevedomej
nedbanlivosti (culpa negligentia, culpa levis) sa prezumuje, predpokladá. Prezumpcia zavinenia
znamená, že poškodený pacient je povinný preukázať existenciu protiprávneho konania (protiprávneho
úkonu), vzniku škodlivého následku (škody) a kauzálneho nexu medzi protiprávnym úkonom a škodlivým
následkom, nie je však povinný preukazovať zavinenie na strane škodcu, na strane zodpovedného
subjektu. Škodca ako subjekt zodpovednosti musí preukázať, že vzniknutú škodu nezavinil (musí sa
vyviniť, čiže exkulpovať), a to ani z tzv. ľahkej, nevedomej nedbanlivosti. Nestačí ak škodca preukáže,
že urobil všetko podľa svojich subjektívnych schopností a znalostí. Kritérium tohto hodnotenia musí
byť objektívne, ergo rozhodujúca musí byť miera úsilia, ktorú je možné požadovať od toho-ktorého
zdravotníckeho pracovníka. Toto meradlo pritom musí byť aplikované konkrétne, ergo s prihliadnutím na
určitú situáciu, a, samozrejme, diferencovane. „ Ak by bolo v konaní znaleckým posudkom preukázané,
že príčinou poškodenia zdravia pacienta bol lekársky zákrok, medicínsky úkon, ktorý bol zdravotníckym
pracovníkom vykonaný technicky nesprávne, spôsobom non de lege artis medicinae, potom aj v
situácii, keď aplikované anestetikum (mezokaín) vyvolalo u poškodeného pacienta alergickú reakciu
(idiosynkráziu) a následnú chemickú myelitídu (zápal miechy), nemožno vyvodiť, že škoda na
zdraví bola pacientovi spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe použitého medikamentu, ale
občianskoprávnu zodpovednosť žalovaného za chybný medicínsky úkon, za nesprávny, neodborný le-
kársky zákrok je potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, pretože práve
chybný spôsob vykonania tohto medicínskeho úkonu zdravotníckym pracovníkom bol vyvolávajúcim
činiteľom poškodenia zdravia pacienta (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 31. augusta
2004, sp. zn. 25 Cdo 2542/2003)“. Pre vznik všeobecnej subjektívnej občianskoprávnej zodpovednosti
za škodu vzniknutú pacientovi v priamej súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a
výkonom medicínskych úkonov podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka (eventuálne pre vznik
absolútnej objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú
pôvod v povahe použitého prístroja, nástroja, inštrumentu, lieku, medikamentu alebo inej veci, ktoré
sa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti použili podľa ustanovenia § 421a Občianskeho zákonníka)
musia byť kumulatívne splnené predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ktorými
sú porušenie profesijnej a právnej povinnosti (resp. okolnosť majúca pôvod v povahe prístroja, nástroja,
lieku alebo inej veci, ktoré boli použité), existencia škodlivého následku, resp. vznik škody na strane
poškodeného pacienta a existencia kauzálneho nexu medzi porušením profesijnej a právnej povinnosti,
resp. právne relevantnou škodnou udalosťou a vzniknutou škodou. V rámci komparácie je vhodné
poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, ktorý vo svojom uznesení konštatoval, že „ rozhodnutie
odvolacieho súdu zhodne so súdom prvého stupňa vychádza zo skutkového záveru, že v občianskom
súdnom konaní nebol preukázaný vznik škody, keď k objektívnemu zhoršeniu stavu oka pacienta
po vykonaných operáciách nedošlo, a pri lekárskom zákroku, resp. operačnom medicínskom úkone a
následnom ošetrení nebola porušená profesijná a právna povinnosť zdravotníckeho pracovníka podľa
ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka (a ani nedošlo k poruche použitých prístrojov, nástrojov,
inštrumentov, medikamentov alebo k inej okolnosti, zakladajúcej zodpovednosť podľa ustanovenia §



421a Občianskeho zákonníka - pozri uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 20. septembra 2005,
sp. zn. 25 Cdo 464/2005“. Aj z pohľadu občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pacien-
tovi treba pod protiprávnym úkonom, resp. pod protiprávnym konaním rozumieť porušenie profesijnej
a právnej povinnosti zdravotníckeho pracovníka. Pod týmito slovami si treba predstaviť porušenie
povinnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť v zmysle princípu de lege artis
medicinae, prípadne taktiež porušenie povinnosti ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka poskytovať
pacientovi zdravotnú starostlivosť na základe predošlého informovaného súhlasu pacienta, ktorému
má predchádzať poučenie zo strany ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka. Druhým obligatórnym
predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pacientovi pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti je, samozrejme, existencia samotnej škody na strane poškodeného pacienta.
Keďže sa pohybujeme v dimenziách právnej zodpovednosti v medicíne a zdravotníctve, pôjde prioritne
o škodu na zdraví pacienta. Z dikcie ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že sa jednorazovo odškodňujú bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia poškodeného. Spôsob a
rozsah náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia upravuje zákon č. 437/2004 Z. z.
o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších právnych
predpisov, ktorý upravuje podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, ďalej vydávanie lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského
uplatnenia, a, samozrejme, samotné zásady na hodnotenie bolesti a zásady na hodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia. Tretím predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za vzniknutú
škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutým škodlivým následkom.
Nexus causalis je bezpodmienečný predpoklad vzniku občianskoprávnej zodpovednosti nehľadiac na
to, či ide o subjektívnu občianskoprávnu zodpovednosť alebo o objektívnu občianskoprávnu
zodpovednosť. Štvrtým predpokladom vzniku všeobecnej subjektívnej občianskoprávnej zodpovednosti
za škodu spôsobenú zavineným konaním zdravotníckeho pracovníka je zavinenie ako subjektívny
predpoklad vzniku zodpovednosti. Pod pojmom zavinenie si treba predstaviť vnútorný psychický vzťah
škodcu, t. j. subjektu zodpovednosti tak k vlastnému protiprávnemu konaniu, ako aj k škode, ktorá je
výsledkom tohto protiprávneho konania. Zavinenie má zložku vedomostnú, intelektuálnu, rozumovú, a
taktiež zložku ovládaciu, vôľovú. Podľa prítomnosti intelektuálneho, t. j. rozumového a vôľového, t. j.
určovacieho prvku sa rozlišujú dve formy zavinenia, a síce dolózne a kulpózne zavinenie. Pri skúmaní
zavinenia v priamej súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pôjde v prevažnej väčšine
prípadov o kulpózne zavinenia v prípade pochybenia zo strany zdravotníckych pracovníkov, pričom
skôr ako sa bude zisťovať existencia zavinenia ako subjektívneho predpokladu vzniku občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu, sa pri posudzovaní zavinenia príslušného zdravotníckeho pracovníka bude
posudzovať, či zdravotnícky pracovník konal alebo nekonal v zmysle princípu de lege artis medicinae,
resp. či porušil svoju profesijnú a právnu povinnosť zdravotníckeho pracovníka, či škodlivý
následok na strane pacienta skutočne nastal a či medzi týmito dvoma predpokladmi vzniku právnej
zodpovednosti existuje príčinná súvislosť.

52. V danej veci preto možno uzavrieť, že predpokladom vzniku všeobecnej subjektívnej občian-
skoprávnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka je porušenie
právnej povinnosti, t. j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom (právnym poriadkom), t. j.
porušenie pricípu de lege artis medicinae zo strany zdravotníckeho personálu žalovaného 1/, ďalej
vznik škody - ujmy na zdraví na strane pacienta (žalobcu), ktorý sa podrobil operácii, príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody, a prezumované zavinenie. Porušením právnej
povinnosti je mienený objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
skutočne konal, prípadne opomenul konať, a tým ako konať mal, aby splnil svoje zákonné povinnosti
vyplývajúce z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ sú tieto spomínané
predpoklady vzniku všeobecnej subjektívnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu preukázané,
zavinenie sa prezumuje. Zdravotnícke zariadenie v tejto situácii musí preukázať, že vzniknutú škodu
nezavinilo (vyvinenie alebo exkulpácia), a to ani z tzv. nevedomej, ľahkej nedbanlivosti - culpa levis,
culpa negligentia, nestačí totiž preukázať, že urobilo všetko podľa svojich subjektívnych schopností a
vedomostí.

53. Súd prvej inštancie teda vec správne právne posúdil, keď skúmal splnenie podmienok zodpovednosti
žalovaného 1/ za vzniknutú škodu na zdraví žalobcu podľa § 420 Občianskeho zákonníka (a nie podľa §
420a Občianskeho zákonníka). Ako už bolo uvedené vyššie, keďže súd v tomto smere vyhodnotil, že zo
strany žalovaného 1/ nedošlo k žiadnemu protiprávnemu konaniu (teda konaniu non lege artis), nebol
naplnený už prvý z predpokladov vzniku jeho zodpovednosti za škodu žalobcovi. Preto v ďalšom už



nebolo potrebné skúmať existenciu i ďalších predpokladov vzniku tejto zodpovednosti (t.j. vznik škody,
príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou, zavinenie). Inak povedané, na to,
aby sa súd zaoberal i otázkou zavinenia, museli by byť najskôr splnené zvyšné predpoklady pre vznik
zodpovednosti žalovaného 1/ za vzniknutú škodu. Preto bola v tomto smere odvolacia argumentácia
žalobcu irelevantná (keďže v konaní nebolo preukázané protiprávne konanie žalovaného 1/ - teda
splnenie prvého predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu, zaoberanie sa otázkou zavinenia, resp.
skutočnosťou koho v konaní splnenie tejto podmienky zaťažuje dôkazným bremenom, príp. či ide o
subjektívne alebo objektívne zavinenie, už bolo pre rozhodnutie veci irelevantné). Z týchto dôvodov
bolo potom nadbytočné zaoberať sa i otázkou preukazovania samotnej škody na zdraví žalobcu,
prípadne preukazovať ďalšie zhoršovanie zdravotného stavu žalobcu postupným predkladaním nových
dôkazov v odvolacom konaní (keďže platí, že kde niet protiprávneho konania, niet ani zodpovednosti
za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka), z dôvodu ktorého by potom nebolo ani hospodárne
tieto „nové“ dôkazy v odvolacom konaní vykonať. Navyše, ako správne poukazovali žalovaní, nešlo by
o tzv. prípustné novoty v odvolacom konaní, keďže tieto „nové dôkazy“ neboli uplatnené v lehote na
podanie odvolania, pričom odvolací súd by na ne nemohol prihliadať, keďže bol viazaný odvolacími
dôvodmi (ktoré je možné rozširovať len do lehoty na podanie odvolania) a skutkovým stavom zisteným
súdom prvej inštancie. Inak povedané, odvolací súd by mohol prihliadať len na také „nové“ dôkazy,
ktoré by žalobca predložil v lehote na podanie odvolania, ktoré by sa vzťahovali ku skutkovému stavu
zistenému súdom prvej inštancie (teda nie k novému skutkovému stavu) a ktoré (napriek tomu, že
existovali už v čase konania pred súdom prvej inštancie), tieto žalobca nemohol predložiť z objektívnych
dôvodov. Dôkazy, predložené žalobcom v odvolacom konaní, tieto podmienky nespĺňajú, nakoľko neboli
predložené v lehote na podania odvolania, žalobca nimi preukazuje nové skutočnosti (týkajú sa iného
skutkového stavu, než z ktorého vychádzal pri rozhodovaní súd prvej inštancie), a napokon tieto dôkazy,
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ani neexistovali. Aj keby išlo o tzv. prípustné novoty v
odvolacom konaní, nič by to nemenilo na skutočnosti, že ich vykonanie by bolo nehospodárne s ohľadom
na skutočnosť, že v konaní nebol preukázaný už prvý z dôvodov pre vznik zodpovednosti žalovaného
1/ za vzniknutú škodu, ktorým je existencia samotného protiprávneho konania.

54. Z výsledkov vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že postup pri diagnostike aj terapii u žalobcu
ako aj následnom liečení komplikácie, ktorá sa u neho vyskytla, bol v súlade so súčasnými dostupnými
poznatkami lekárskej vedy (§ 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti ) a neboli zistené konkrétne okolnosti, ktoré vyžadovali uskutočnenie zvláštnych opatrení
k zabráneniu vzniku škody (špeciálne predoperačné vyšetrenia) nad rámec obvyklých predoperačných
vyšetrení. Príčinou komplikácie, ktorá nastala pri operácii žalobcu - iatrogénne poranenie ductus
choledoctus a artérie hepatica dextra bola anomálna inzercia rozšíreného skráteného ductus
cysticus do zúženého hepatálneho duktu, čo bolo verifikované histologické vyšetrením odstráneného
žlčníka. V súčasnosti používanými predoperačnými vyšetrovacími postupmi nebola
uvedená anomália diagnostikovateľná. Vzniknutá komplikácia bola riešená adekvátne podľa aktuálne
platných chirurgických postupov. Z týchto dôvodov bol preto právny záver súdu prvej inštancie o
tom, že nebol naplnený prvý z predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného 1/ za vzniknutú škodu
na zdraví žalobcu (spočívajúceho v jeho postupe non lege artis), správny. Zo všetkých vykonaných
dôkazov v konaní (najmä z protokolu č. 200/2009 Úradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou
o vykonanom dohľade na mieste na chirurgickej klinike žalovaného 1/ za obdobie od 28.júla 2008
do 21. augusta 2008 z 13. júla 2009 a vykonaných znaleckých skúmaní) jednoznačne vyplynulo, že
u žalobcu počas laparoskopickej cholecystonómie síce došlo ku komplikácii - iatrogénne poranenie
ductus choledoctus a artérie hepatica dextra - uvedené poškodenie však
súviselo s anomálnou inzerciou rozšíreného skráteného ductus cysticus do zúženého hepatálneho
duktu, čo bolo verifikované histologickým vyšetrením odstráneného žlčníka (teda anomáliou anatómie
tela žalobcu). Predoperačnými v súčasnosti používanými vyšetrovacími postupmi, nie je uvedená
anomália diagnostikovateľná, pričom vzniknutá komplikácia bola riešená adekvátne, podľa aktuálne
platných chirurgických postupov. Aj následné kroky žalovaných v liečbe žalobcu viedli k
zlepšeniu jeho zdravotného stavu, keď došlo zo strany žalovaných ku komunikácii so zahraničnými
odborníkmi s tým, že bezodkladne bol žalobca preložený do špecializovaného pracoviska vo Viedni, kde
sa jeho zdravotný stav zotavil natoľko, že nebola nutná transplantácia pečene a neustále sa zdravotný
stav navrhovateľa zlepšuje. I pokiaľ išlo o tzv. predoperačné vyšetrenia, tieto boli vykonané podľa
aktuálne javiaceho sa zdravotného stavu žalobcu, kedy pri opakovaných ultrazvukových vyšetreniach
brucha bola u neho verifikovaná cholecystolithiáza, bez dilatácie intra a extrahepatálnych žlčových
ciest, na základe čoho nebolo nutné uskutočniť ďalšie predoperačné vyšetrenia (tzv. podrobnejšie



vyšetrenia typu angiografia, CT- angiografia, MRCP, ERC). Inak povedané, zdravotný stav žalobcu
si nevyžadoval ďalšie predoperačné vyšetrenia (tzv. podrobnejšie vyšetrenia), nakoľko ich vykonaniu
dovtedy nenasvedčovali žiadne komplikácie (dovtedy vykonané vyšetrenia nepreukazovali na nutnosť
potreby ich vykonania) u žalobcu. Platí totiž, že pokiaľ ultrazvukové vyšetrenie nepoukáže na zrejme
anatomické odchýlky, nie je nutnosť prevedenia iných zobrazovacích diagnostických vyšetrení (čo
boli posudzovaný prípad). Iná by bola situácia, ak by už základné zobrazovacie vyšetrenia odhalili
určitú anomáliu v tele žalobcu, príp. by jej mohli nasvedčovať, a žalovaný 1/ by pred operáciou
ďalšie podrobnejšie vyšetrenia nevykonal, hoci ich za takejto situácie vykonať mal a mohol (takýto
prípad však u žalobcu nenastal). Hlavnou a zásadnou príčinnou vzniku poškodenia zdravia teda nebol
samotný operačný výkon (ktorý bol prevedený lege artis), ale určité (skryté) anomálie v anatómii tela
žalobcu, ktoré pri operačnom výkone viedli (vyvolali) k nepredvídateľnej a neodvrátiteľnej komplikácii,
vedúcej k následnému poškodeniu zdravia žalobcu. Vo všeobecnosti síce možno konštatovať, že
nebyť samotnej operácie, nedošlo by ani k poškodeniu zdravia žalobcu, avšak rozhodujúce v danom
prípade nebolo, že žalobca absolvoval operáciu (odstrániť žlčníkové kamene sa u neho totiž nepodarilo
konzervatívnou liečbou a preto mu bola indikovaná operácia, a to aj iným zdravotníckym zariadením
- napr. zdravotníckym zariadením sv. Alžbety), ale to, že tento úkon zdravotnej starostlivosti bol
pracovníkmi žalovaného 1/ vykonaný lege artis a pri ňom vzniknutá komplikácia, ktorá vyvolala následné
poškodenie zdravia, nebola dôsledkom nesprávneho postupu operatéra, ale bola dôsledkom určitej
anatomickej anomálie tela žalobcu. V takýchto prípadoch teda nemožno vychádzať z názoru, že keby sa
žalobca nepodrobil operácii, nič by sa mu nestalo, ale treba skúmať podmienky vzniku zodpovednosti
pri samotnom poskytovaní zdravotnej starostlivosti, teda či táto (operácia žlčníkových kameňov) bola
žalobcovi poskytnutá v súlade s dostupnými medicínskymi poznatkami (lege artis). Ak by mu nebola
poskytnutá vôbec, nemožno vôbec uvažovať o nejakej zodpovednosti zdravotníckeho zariadenia (keďže
by zdravotná starostlivosť nebola vôbec poskytnutá).

Zo záverov šetrenia Úradu dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou potom vyplynulo, že konaním
žalovaných pred operáciou, pri výkone operácie aj pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi
nedošlo k porušeniu alebo zanedbaniu akejkoľvek právnej povinnosti, v príčinnej súvislosti, s ktorou
došlo u žalobcu k poškodeniu zdravia. Žalobca bol v medziach zákona i náležite informovaný o
liečebnom výkone. Rovnaké závery vyplynuli i z vykonaných znaleckých dokazovaní, v ktorých bolo
zistené, že vzhľadom na popis operácie a histologický nález u žalobcu išlo o anomáliu, ktorá je zriedkavá,
nie je predoperačne detekovateľná bežnými zobrazovacími metódami, nešlo o chybu operatéra z
nedbanlivosti ani o úmyselné poškodenie pacienta. Išlo o vznik veľmi zriedkavej komplikácie, ktorá
bola po svojom vzniku neodvrátiteľná. Jej vznik možno považovať nepredvídateľnú skutočnosť, nakoľko
predmetná operácia je bežným typom chirurgického zákroku v praxi.

55. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania potom súd prvej inštancie (skúmaním splnenia
predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka)
dospel k správnemu záveru, že nebola naplnená základná podmienka zodpovednosti za škodu, ktorou
je protiprávne konanie zo strany žalovaných (a to bez ohľadu na to, že by sa zavinenie žalovaného
1/ v danej veci prezumovalo - t.j. išlo by o jeho objektívnu zodpovednosť). Žalovaní neporušili pri
diagnostike, liečbe žalobcu ako aj pri riešení komplikácie, ktorá nastala v priebehu jeho operácie žiadne
právne povinnosti (pri poskytovaní komplexnej zdravotnej starostlivosti - tak predoperačnej, operačnej
i pooperačnej konali lege artis).

56. Pokiaľ ide o žalovaného 2/, ako už bolo uvedené vyššie, opierajúc sa o ustanovenie §
420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, možno konštatovať, že podľa noriem občianskeho práva použitá
osoba, t. j. zdravotnícky pracovník ako zamestnanec zdravotníckeho zariadenia nikdy poškodenému
pacientovi priamo nezodpovedá. Poškodený pacient sa totiž musí so svojím nárokom na náhradu
škody obrátiť na toho, kto konkrétnu fyzickú osobu, t. j. zamestnanca (zdravotníckeho pracovníka)
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a pri výkone zdravotníckeho povolania použil, tzn. na
konkrétne zdravotnícke zariadenie, t. j. na zamestnávateľa, ktorý zdravotníckeho pracovníka
zamestnáva. Poškodenému pacientovi teda za vzniknutú škodu nezodpovedá konkrétny zdravotnícky
pracovník, ktorý pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pochybil, ale prevádzkovateľ zdravotníckeho
zariadenia. V takýchto prípadoch je nutné si náhradu škody uplatniť voči konkrétnemu zdravotníckemu
zariadeniu, a to aj v tom prípade, keď škodu pacientovi spôsobil daný zdravotnícky pracovník,
ktorý ako zamestnanec pri výkone svojho zdravotníckeho povolania pochybil, resp. nepostupoval
pri diagnostike a terapii v súlade so súčasnými poznatkami medicíny a ostatných biomedicínskych



vied, resp. podľa pravidiel lekárskej vedy a uznávaných medicínskych postupov, pri rešpektovaní
individuality každého pacienta. Nakoľko vo veci nebolo preukázané, že by sa žalovaný 2/ dopustil
protiprávneho konania (non lege artis) a navyše, že by sa takéhoto konania mal dopustiť úmyselne,
tento nebol v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom. Ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka tak modifikuje občianskoprávnu zodpovednosť zdravotníckeho pracovníka - zamestnanca
voči pacientovi, keď zodpovednosť za vzniknutú škodu nesie zamestnávateľ (zdravotnícke zariadenie), a
nie zdravotnícky pracovník, ktorý škodu pacientovi svojím contra legem konaním spôsobil. Zdravotnícky
pracovník nesie zodpovednosť iba v zmysle pracovnoprávnych predpisov, tzn. jeho zodpovednosť
podľa pracovnoprávnych predpisov nie je dotknutá. Uvedené ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktoré vylučuje zdravotníckeho pracovníka, t. j. zamestnanca zdravotníckeho
zariadenia ako osobu zodpovednú poškodenému pacientovi, samozrejme, nevylučuje individuálnu
trestnú zodpovednosť konkrétneho zdravotníckeho pracovníka za konkrétny spáchaný trestný čin (ako
už bolo uvedené v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný 2/ pri operačnom výkone postupoval
non lege artis, resp. že by poškodenie zdravia žalobcu spôsobil úmyselne príp. z nedbanlivosti). Preto
bol správny i záver súdu prvej inštancie, že žalovaný 2/ nebol v spore pasívne vecne legitimovaným
subjektom, ale jeho prípadná zodpovednosť by bola daná len v zmysle pracovnoprávnych predpisov vo
vzťahu k žalovanému 1/.

57. Aj pre vznik občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti
fyzickej osoby v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená
podmienka existencie neoprávneného (protiprávneho) zásahu, v dôsledku
ktorého vznikla kvalifikovaná ujma na osobnosti fyzickej osoby ako preukázaný dôsledok negatívneho
pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby a existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom
a ujmou vzniknutou na osobnosti fyzickej osoby (púha možnosť, že určitým konaním bolo zasiahnuté
do osobnostných práv, pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepostačuje -
viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 108/2011). Neoprávneným zásahom je zásah do
osobnostných práv fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom.

58. V prejednávanej veci by došlo k neoprávnenému (protiprávnemu) zásahu do osobnostných práv
žalobcu za predpokladu, že poškodenie jeho zdravia by bolo spôsobené nesprávnym postupom lekárov
- zamestnancov žalovaného 1/, teda že ich postup by bolo možné kvalifikovať ako postup non lege artis.
Ak by táto podmienka nebola splnená, teda ak by postup lekárov bol lege artis, t.j. v súlade so zásadami
správnej liečby, nebola by splnená podmienka neoprávnenosti (protiprávnosti) zásahu a ani v tejto časti
žaloby by nebolo možné jej vyhovieť.

59. Ako už bolo uvedené vyššie, v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaní pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti žalobcovi dopustili protiprávneho konania (postupu non lege artis). Pri poskytnutí
zdravotnej starostlivosti žalobcovi, žalovaní postupovali lege artis, pričom v dôsledku skrytej anomálie
anatómie tela žalobcu (ktorú nebolo možné odhaliť bežnými predooperačnými vyšetreniami, a kedy
vzhľadom na doterajšie vyšetrenia, diagnostiku ochorenia a zdravotný stav žalobcu, nebola indikácia
na ďalšie špeciálne predooperačné vyšetrenia), vznikla nepredvídateľná a neodvrátiteľná operačná
komplikácia, ktorá vyústila do poškodenia zdravia žalobcu (pričom žalovaní počas operácie i po nej
spravili všetko preto, aby jej následky a rozsah minimalizovali).

60. Odvolací súd bol potom zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že z vykonaného dokazovania
jednoznačne nevyplynulo, že by k poškodeniu zdravia žalobcu došlo v dôsledku toho, že ošetrujúci
lekári žalovaného 1/ nepostupovali lege artis. Ako bolo uvedené vyššie, predpokladom vzniku
občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby je neoprávnenosť
(protiprávnosť) tohto zásahu. Žalobe by bolo možné vyhovieť iba za predpokladu, že by bolo
bez pochybností preukázané, že poškodenie zdravia žalobcu bolo spôsobené výlučne nesprávnym
postupom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pracovníkmi žalovaného 1/. Iba v takom prípade by
došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu (právo na telesnú integritu, rodinný,
pracovný a spoločenský život a pod.). Táto skutočnosť však v konaní preukázaná nebola. Doposiaľ
nebol v konaní predložený taký dôkaz (napr. znalecký posudok), ktorý by preukázal, že ak by pracovníci
žalovaného 1/ pri operácii postupovali inak, k poškodeniu zdravia žalobcu by nedošlo. Keďže teda v
konaní nebol preukázaný neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu zo strany žalovaných,
nebol u žalobcu dôvodný ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.



61. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, potvrdil (§
387 ods. 1, 2 C.s.p.).

62. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a
úspešným žalovaným priznal voči žalobcovi nárok na ich náhradu v plnom rozsahu.

63. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a



ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).