Okresný súd Žilina


Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 4Cpr/1/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5414204586
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Bebej
ECLI: ECLI:SK:OSDK:2016:5414204586.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín sudcom JUDr. Petrom Bebejom v právnej veci žalobkyne: Q.. W. I., K..
XX.XX.XXXX, O. Ž., I. XXXX/X, zastúpenej Mgr. Dr. Antonom Kušnírom, advokátom so sídlom v Žiline,
Jána Reka 13, proti žalovaným: 1/ Okresný súd Žilina, sídlom v Žiline, Moyzesova 20, IČO: 00165859, 2/
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave - mestská
časť Staré Mesto, Župné nám. 13, IČO: 00166073, v spore o doplatenie platu sudcu a paušálnej náhrady
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobkyni 5,25 %-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1.980,70 eura
za obdobie od 16.05.2014 do 10.07.2014 do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti žalobu voči žalovanému 1/ zamieta.

III. Žalobu voči žalovanému 2/ zamieta.

IV. Žalobkyňa má voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 %.

V. Žalovanému 2/ sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou datovanou k 07.02.2014, podanou na Okresný súd Žilina 11.02.2014, následne doručenou
tunajšiemu súdu dňa 14.10.2014, ktorému bola postúpená z dôvodu tzv. nutnej delegácie v zmysle
uznesenia Krajského súdu v Žiline z 02.10.2014 č. k. 9NcC/68/2014-24, žalobkyňa žiadala, aby súd
zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť jej sumu 1.980,70 eura ako rozdiel medzi platom, ktorý jej mal byť
vyplácaný za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 a platom, ktorý jej za toto obdobie bol vyplácaný, s
ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % od 16.08.2011 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania.

2. Odôvodnila ju tým, že od 29.06.2010 je sudkyňou, pridelenou na výkon funkcie na Okresný súd Žilina.
Za podmienok, ktoré sú upravené v 7. hlave zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien (ďalej len „ZoS“) v § 65 a nasl. patrí sudcovi za
podmienok, ustanovených týmto zákonom a) základný plat, b) príplatok, c) plat za výkon funkcie sudcu
nadčas, d) ďalší plat, e) vyrovnanie platu. Podľa § 52 ZoS patrí sudcovi mesačná paušálna náhrada
nákladov, spojených s výkonom funkcie vo výške 1/12-iny z 50 % základného platu sudcu. Platovým
dekrétom č. 1SprO/673/10 z 29.06.2010, podpísaným predsedom žalovaného 1/, jej bol priznaný od
29.06.2010 základný plat vo výške 2.122,30 eura a mesačná paušálna náhrada vo výške 88,50 eura.
Oznámením č. 1SprO/56/11 z 18.01.2011, podpísaným predsedom žalovaného 1/, bol jej od 01.01.2011
určený základný plat vo výške 1.894,30 eura a mesačná paušálna náhrada 79,- eur, odkazujúcim na § 2
ods. 1 a § 29g ods. 1 zákona Národnej rady SR č. 500/2010 Z. z. z 02.12.2010, ktorým sa dopĺňa zákon



NS SR č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov SR (ďalej len „ZoPP“). V
porovnaní s platom z predchádzajúceho obdobia bol jej týmto platovým dekrétom znížený plat o sumu
228,- eur a mesačná paušálna náhrada nákladov znížená o 9,50 eura. Oznámením 1SprO/245/11 z
24.03.2011, podpísaným predsedom žalovaného 1/, jej bol od 01.03.2011 určený základný plat 1.994,-
eur a paušálna náhrada 83,10 eura. Oznámením 1SprO 314/11 z 12.04.2011, podpísaným predsedom
žalovaného 1/, jej bol od 01.01.2011 určený základný plat vo výške 1.956,20 eura a paušálna náhrada
81,60 eura (tzv. valorizácia platu). Oznámením č. 1SprO/327/11 zo 14.04.2011, podpísaným predsedom
žalovaného 1/, jej bol od 01.03.2011 určený základný plat vo výške 2.059,10 eura a paušálna náhrada
85,80 eura (tzv. valorizácia platu). Oznámením č. 1SprO/684/11 zo 17.08.2011, podpísaným predsedom
žalovaného 1/, jej patrí od 26.07.2011 základný plat vo výške 2.307,- eur a mesačná paušálna náhrada
nákladov vo výške 96,20 eura, pričom uvedené oznámenie odkazuje na uznesenie Ústavného súdu SR
(ďalej len „ÚS SR“) č. k. PL. ÚS 99/2011 z 22.06.2011 zverejnené v Zbierke zákonov SR dňa 26.07.2011.
Podľa jej názoru po vykonaní príslušných zrážok mal jej byť vyplácaný plat v druhom platovom stupni, t.
j. 95 % zo sumy 2.307,- eur od 01.01.2011 do 28.02.2011, t. j. 2.191,65 eura a paušálna náhrada 91,40
eura a od 01.03.2011 jej mal byť vyplácaný plat vo výške 2.307,- eur a mesačná paušálna náhrada
nákladov vo výške 96,20 eura. Rozdiel, ktorý jej mal byť teda vyplácaný a ktorý jej v skutočnosti bol
vyplácaný predstavuje od 01.01.2011 do 28.02.2011 sumu 235,45 eura mesačne a rozdiel v paušálnej
náhrade 9,80 eura mesačne. Rozdiel od 01.03.2011 predstavuje sumu 247,90 eura mesačne a rozdiel
v paušálnej náhrade 10,40 eura mesačne. Poukázala aj na ust. § 2 ods. 1 veta prvá ZoPP, uznesenie
ÚS SR (zverejnené v Zbierke zákonov pod) č. 236/2011 Z. z. a nález PL.ÚS 99/2011 z 11.12.2013.

3. Pred začatím konania vo veci samej podaním z 27.06.2014 zobrala žalobkyňa žalobu v časti istiny
vo výške 1.980,70 eura a v časti úrokov z omeškania z tejto sumy vo výške 9 % od 11.07.2014 späť
a žiadala v tejto časti konanie zastaviť s odôvodnením, že podľa informácie žalovaného 1/ jej bude
vyplatená vymáhaná istina dňa 11.07.2014.

4. Na základe tohto prejavu žalobkyne, tunajší súd podľa ust. § 96 ods. 1 a 3 v tom čase účinného
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) uznesením z 15.10.2014 č. k. 4Cpr/1/2014-39,
právoplatným 28.11.2014, v danej časti konanie zastavil. Po danom rozhodnutí predmetom ďalšieho
konania potom zostala už len zvyšná časť uplatneného nároku, t. j. uplatnený 9 %-ný ročný úrok z
omeškania zo sumy 1.980,70 eura za obdobie od 16.08.2011 do 10.07.2014, ako aj rozhodnutie o
trovách tohto konania.

5. O uvedenom nároku rozhodol meritórne prvýkrát tunajší súd rozsudkom z 03.03.2015 č. k.
4Cpr/1/2014-82 tak, že konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 1.980,70 eura vo výške
9 % od 16.08.2011 do 10.07.2014 zamietol, a žalovaným 1/ a 2/ voči žalobkyni náhradu trov konania
nepriznal.

6. Na základe odvolania žalobkyne proti uvedenému rozsudku Krajský súd v Žiline uznesením z
25.02.2016 č. k. 7CoPr/4/2015-129 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V jeho odôvodnení konštatoval, že žalobkyňa si v pôvodnej žalobe svoj nárok
uplatnila ako mzdový nárok. Až v odvolaní pristúpila k jeho právnemu zdôvodneniu ako uplatnenia titulom
náhrady škody spôsobenej porušením legislatívnych povinností štátu, sama (správne) konštatujúc, že
aktuálna právna úprava vylučuje takúto zodpovednosť zákonodarcu. Možné riešenie (v prípade, ak by
sa s ním stotožnil konajúci sudca) ponúka vo svojom vyjadrení žalovaný 1/, a to vyvolanie konania o
súlade takejto (reštriktívnej) právnej úpravy s úpravou základného práva na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím, obsiahnutou v Ústave SR. Bez
ohľadu na uvedené platí, že právne posúdenie uplatneného nároku je v konečnom dôsledku vecou
konajúceho súdu/sudcu. Za opodstatnenú v tejto spojitosti označil odvolaciu námietku o nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku, nedávajúceho špecifickú (presvedčivú a dostatočnú) odpoveď na
tie právne otázky posudzovanej veci, ktoré sú z hľadiska jej predmetu relevantné (pozri napr. Georiadis
c. Grécko). Už len na základe obrany žalovaných v konaní totiž vyvstala potreba náležitého posúdenia
retroaktívnych účinkov nálezu ústavného súdu z pohľadu ustálenia okamihu vzniku omeškania. Odvolací
súd v danej spojitosti poukázal napr. na nález ÚS SR č. k. I.ÚS 51/06-26 z 08.06.2006, zaoberajúci sa
jednotlivými variáciami hmotnoprávnych účinkov nálezov Ústavného súdu SR vydaných v konaniach o
súlade právnych predpisov. Okrem toho, minimálne v rozsahu, v ktorom okresný súd zamietol nárok na
úrok z omeškania za obdobie po najbližšom období splatnosti mzdových nárokov žalobkyne, sa stotožnil
s tvrdením odvolateľa o nesprávnosti takéhoto (zamietavého) záveru z dôvodu nesporného (medzi



účastníkmi konania) charakteru skutočnosti/momentu, kedy došlo k doplateniu žalovaných nárokov. Ak
teda podľa (náležitého) záveru prvostupňového súdu mali byť doplatené žalobkyni nároky najneskôr
v bezprostredne nadväzujúcom výplatnom termíne (po zverejnení nálezu ÚS SR), je neopodstatnená
nadväzujúca úvaha súdu I. stupňa, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k okolnosti,
kedy jej bol doplatok uhradený. Uložil tunajšiemu súdu opätovne posúdiť uplatnený nárok v zmysle
prezentovaných záverov odvolacieho súdu a vysloviť preskúmateľný záver vo vzťahu k vymedzeným
sporným právnym otázkam. Súčasne sa náležite - t. j. formulovaním úvahy, nie len odkazom na
ustanovenie - vysporiadať sa aj s námietkami žalovaných (osobitne u každého z nich) o nedostatku
(ich) pasívnej legitimácie. Napokon v súvislosti s úpravou trov konania je potrebné zaoberať sa
aj posúdením/hodnotením otázky (prípadného) procesného úspechu žalobkyne z dôvodu späťvzatia
žaloby (v zásadnej časti) vyvolaného postupom žalovaných.

7. O.s.p., za účinnosti ktorého začalo toto konanie, bol zrušený zákonom NR SR č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok účinným od 01.07.2016 - ďalej len „CSP“ (§ 473 CSP), podľa ktorého tunajší súd s
poukazom na prechodné ustanovenie § 470 ods. 1 CSP v ďalšom priebehu konania postupoval.

8. Žalobkyňa prostredníctvom svojho zástupcu po rozhodnutí súdu druhej inštancie v písomných
podaniach z 03.10.2016 a 08.11.2016 zotrvávajúc na všetkých svojich doterajších stanoviskách
poukázala predovšetkým na to, že v ďalšom konaní bude na prvostupňovom súde, aby náležite posúdil
a odôvodnil retroaktívne účinky nálezu ÚS SR z pohľadu ustálenia okamihu vzniku omeškania, k čomu
odvolací súd upriamil pozornosť na nález I. ÚS 51/06-26 z 08.06.2006 analyzujúci hmotnoprávne
účinky nálezov ÚS SR v konaniach o súlade právnych predpisov so zaujatím zásadného právneho
názoru, že hmotnoprávne účinky takéhoto nálezu pôsobia ex tunc, čo označila za zásadné pre
posúdenie žalovaného nároku dajúc v tejto súvislosti jednoznačnú prednosť princípu ústavnosti za
súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty. Daný nález je v súlade s
právnym názorom ÚS ČR sp. zn. PL. ÚS ČR 38/06 zo 06.02.2007, na ktorý poukázali v odvolaní
voči prvostupňovému rozsudku. Nárok žalobkyne na vyplatenie úroku z omeškania pre nevyplatenie
mzdového nároku nesanuje v celom rozsahu škodu, ktorá konaním žalovaných vznikla prijatím
protiústavnej právnej normy napriek námietkam odbornej verejnosti a preto žalovaný 2/ ako predstaviteľ
štátu je v celom rozsahu zodpovedný za takto spôsobenú škodu opierajúc to o žalobkyňou v odvolaní
prezentovaný názor, že materiálny právny štát je spojený aj s konceptom existujúcej legislatívnej
zodpovednosti štátu vedúcej zákonodarcu k ústavnej povinnosti prijímať také zákony, ktoré nenapĺňajú
obsah a zmysel ústavy, ktorá v prípade zlyhania štátu pri plnení jeho legislatívnej povinnosti za určitých
okolností môže vyústiť až do vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej porušením legislatívnej
povinnosti štátu. Z uvedených záverov je dôvodné ustáliť, že žalobkyňa má právo domáhať sa od oboch
žalovaných spoločne a nerozdielne úroku z omeškania od momentu, kedy došlo k porušeniu jej práv
a povinností verejnou mocou a nie až momentom, kedy bol zverejnený nález ÚS SR tak ako to tvrdia
žalovaní.

9. Žalovaný 1/ v písomných vyjadreniach zo 04.10.2016 a 27.10.2016 žiadal voči nemu žalobu zamietnuť
namietajúc nedostatok svojej pasívnej legitimácie spočívajúcej v nemožnosti predsedu súdu či správy
súdov čo i len prejudiciálne rozhodnúť o tom, že § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2, § 2 ods. 2, § 29a
ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 ZoPP v znení zákona č. 500/2010 Z. z. by bol v rozpore
s ústavou či základnými právami sudcu s tým, že predseda súdu, ale ani iné osoby správy súdu nemohli
nerešpektovať účinný zákon a rozhodnúť, že z podozrenia na protiústavnosť právnej normy bude sudcovi
vyplácaný plat v inej výške. Žalovaný sa s doplatením platu nemohol dostať do omeškania, pretože plat
doplatil z prostriedkov na to pridelených MS SR osobný úrad sudcu. Omeškanie nemohlo nastať skôr,
ako nadobudol účinnosti nález ÚS SR zverejnený v čiastke 97/2014 účinný od 18.04.2014. Ohľadne
hmotnoprávnych účinkov nálezu ÚS SR vydaných v konaní o súlade právnych predpisov vo vzťahu
k nárokom uplatňovaným v prebiehajúcich občianskych súdnych konaniach poukázal na uznesenie
ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 1/2006 z 11.10.2006 a nález I.ÚS 51/2006 z 08.06.2006, z ktorých vyplýva,
že ak tieto sa prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, tak
potom a fortiori musí tomu tak byť aj vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia
nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. Vyjadrenia žalovaného 2/, ktorými sa snaží zbaviť
svojej zodpovednosti nielen ako subjektu, ku ktorému sú sudcovia SR v právnom vzťahu, ale aj ako
pripravovateľa a jedného z predkladateľov a gestorov zákona označil za účelové, mätúce a dokonca
zbabelé. Prejudiciálne je potrebné rozhodnúť, či sa dostal povinný subjekt do omeškania s doplatením



rozdielu platu, keď rozdiel bol žalobkyni doplatený ešte predtým ako zákon č. 500/2010 Z. z. stratil v
dotknutých ustanoveniach účinnosť, teda či bolo možné zo strany povinného subjektu realizovať úhradu
v čase, kým nebola uznesením ÚS SR pozastavená účinnosť daných ustanovení a s ohľadom na
rozdielne povinnosti a postavenie žalovaných rozhodnúť, kto zo žalovaných 1/ a 2/ je zodpovedný za
plat vyplácaný sudcovi, ako aj jeho výšku.

10. Na pojednávaní 14.11.2016, na ktorom súd vo veci konal a aj rozhodol bez prítomnosti volaného
zástupcu žalobkyne a žalovaného 1/, ktorí svoju neúčasť ospravedlnili (včítane neúčasti žalobkyne) s
vyjadrením súhlasu s konaním v ich neprítomnosti, žalovaný 2/ prostredníctvom povereného pracovníka
žiadal žalobu zamietnuť. Pokiaľ ide o trovy konania, poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne
v obdobnej veci, kde bol tiež žalobcom sudca, sp. zn. 19Copr/6/2014, kde uvedený súd konštatoval
neefektívne využitie prístupu žalobcu k spravodlivosti a teda k neúčelnému uplatneniu práva a tiež aj
na viaceré rozhodnutia súdov, pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku, v ktorých si tiež sudcovia uplatnili
nárok na doplatenie funkčného platu za rovnaké obdobie ako žalobkyňa, kedy súdy žalobu zamietli (vec
tunajšieho súdu sp. zn. 5Cpr/2/2015, rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C/19/2011,
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Copr/3/2016 a sp. zn. 5Copr/4/2016. Pokiaľ ide o hmotnoprávne
účinky nálezu ÚS SR, žalovaný 2/ nespochybňoval, že nález hmotnoprávne pôsobí ex tunc, čo sa v
danom prípade prejavilo tým, že žalobkyni bol doplatený funkčný plat za uplatnené obdobie po zverejnení
Nálezu ÚS SR o nesúlade dotknutých ustanovení ZoS po jeho novele s Ústavou SR. To sa však
nemôže týkať úrokov z omeškania. Poukázal tiež na to, že po zverejnení nálezu ÚS SR od 18.04.2014
plynula zákonodarcovi lehota na danie súladu protiústavných ustanovení zákona do súladu s Ústavou
SR a v tejto lehote došlo v danom prípade k doplateniu funkčného platu žalobkyne. Táto istá lehota by
mala plynúť aj pre žalovaného 2/. V súvislosti s obsahom odvolania žalobkyne voči prvému rozsudku
tunajšieho súdu, ktoré prvoinštančný súd považoval v zmysle názoru prezentovanému pri jeho postupe
podľa § 181 ods. 2 CSP súčasne aj ako návrh na zmenu žaloby, uviedol, že žiada túto nepripustiť a pre
prípad, ak by súd navrhovanú zmenu žaloby pripustil, namietol postavenie Ministerstva spravodlivosti
SR ako orgánu konajúceho v mene Slovenskej republiky, keďže v takomto prípade by za žalovaného
2/ mal konať iný subjekt. Vyslovil názor, že ak žalobkyňa chcela kvalifikovať žalobou uplatnené nároky
ako škodu, mala tak urobiť už skôr.

11. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyni bol žalovaným 1/ ako osobným úradom
žalobkyne ako sudkyne pridelenej na výkon funkcie práve na Okresný súd Žilina, doplatený plat a
paušálna náhrada za žalované obdobie (od 01.01.2011 do 25.07.2011) dňa 11.07.2014, pričom výška
tohto doplatku predstavovala celkovo sumu 1.980,80 eura, čo je o 10 centov viac než predstavovala
žalovaná istina (listiny č. l. 175, 176).

12. K doplateniu platových náležitostí žalobkyne došlo po necelých troch mesiacoch odo dňa, kedy
bol nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11.12.2013, v ktorom bola konštatovaná protiústavnosť
niektorých ustanovení ZoPP (v znení jeho novely vykonanej zákonom NR SR č. 500/2010 Z. z. účinným
od 01.01.2011), konkrétne ustanovení § 2 ods. 1 v časti "znížený podľa ods. 2", § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1
vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, keď účinnosť
uvedených ustanovení ZoPP bola už predtým dočasne pozastavená uznesením č. k. PL. ÚS 99/2011-27
z 22.06.2011 uverejneným v Zbierke zákonov SR pod č. 236/2011 Z. z., zverejnený v Zbierke zákonov
SR pod č. 97/2014 Z. z., čo sa stalo dňa 18.04.2014. Nakoľko dňom vyhlásenia uvedeného nálezu v
Zbierke zákonov SR stratili uvedené ustanovenia účinnosť a uplynutím šiestich mesiacov od vyhlásenia
nálezu v Zbierke zákonov SR aj platnosť, doplatenie sa uskutočnilo v období medzi stratou účinnosti
zmienených ustanovení ZoPP a stratou ich platnosti.

13. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu druhej inštancie vyplýva vo väzbe k zostávajúcemu predmetu
tohto konania vyslovený právny názor ohľadne uplatnených úrokov z omeškania, že minimálne pokiaľ
ide o úroky za obdobie po najbližšom období splatnosti mzdových nárokov žalobkyne, sa možno
stotožniť s tvrdením odvolateľa o nesprávnosti zamietavého záveru z dôvodu nesporného (medzi
účastníkmi) charakteru skutočnosti/momentu, kedy došlo k doplateniu žalovaných nárokov. Ak podľa
náležitého záveru prvostupňového súdu mali byť nároky žalobkyne doplatené najneskôr v bezprostredne
nadväzujúcom výplatnom termíne (po zverejnení nálezu ÚS SR), je neopodstatnená nadväzujúca úvaha
súdu I. stupňa, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k okolnosti, kedy jej bol doplatok
uhradený.



14. Týmto právnym záverom bol tunajší súd s poukazom na § 391 ods. 2 CSP viazaný a teda, ak si
žalobkyňa uplatňovala voči obom žalovaným úroky z omeškania (aj) za obdobie od 16.05.2014 (odo
dňa nasledujúceho po uplynutí najbližšieho výplatného termínu po zverejnení nálezu ÚS SR sp. zn.
PL. ÚS 99/2011 v Zbierke zákonov SR, vyplývajúceho z § 87 ods. 1 ZoS do 10.07.2014, dokedy
žalobkyňa požadovala priznať tieto úroky z vyplatenej žalovanej istiny v čiastočnom späťvzatí žaloby) bol
subjekt zodpovedný za uspokojenie daného nároku v omeškaní. Daný záver o čase vzniku omeškania
má vplyv nielen na otázku dôvodnosti žalobou uplatneného nároku čo do úroku z omeškania, ale aj
pre rozhodnutie o trovách celého tohto konania, pretože k zaplateniu žalovanej istiny ako prevažnej
časti žalobou uplatneného nároku došlo až po tom ako sa stal splatným žalovaný nárok žalobkyne na
doplatenie platu a náhrad.

15. Podanou žalobou si žalobkyňa uplatnila nárok voči žalovaným na zaplatenie sumy 1.980,70 eura s 9
%-ným ročným úrokom z omeškania od 16.08.2011 titulom doplatenia platu sudcu a paušálnej náhrady
vo výške rozdielu medzi platom, ktorý jej mal byť vyplácaný a ktorý jej bol vyplácaný za dotknuté obdobie
od 01.01.2011 do 25.07.2011. Žalovanú istinu si teda uplatnila ako mzdový nárok a uplatnený úrok z
omeškania ako príslušenstvo prináležiace z takéhoto mzdového nároku pre prípad jeho neuspokojenia
v lehote splatnosti.

16. Naproti tomu v odvolaní žalobkyne proti rozsudku tunajšieho súdu z 03.03.2015 č. k. 4Cpr/1/2014-82
podaním z 23.03.2015, doručeným súdu 26.03.2015, žalobkyňa zdôvodnila uplatnený nárok (ktorým
v tom čase už bol len uplatnený úrok z omeškania z pôvodnej žalovanej istiny, ohľadne ktorej bolo
konanie zastavené pre späťvzatie žaloby v dôsledku jej úhrady žalovaným 1/) ako nárok na náhradu
škody spôsobenej porušením legislatívnych povinností štátu. Uvedené napokon konštatuje vo svojom
zrušujúcom uznesení z 25.02.2016 č. k. 7CoPr/4/2015-129 aj súd druhej inštancie. Žalobkyňa k tomu
v odvolaní uviedla, že materiálny právny štát je spojený s konceptom legislatívnej zodpovednosti
štátu, z čoho vyplýva, že štát sa musí správať ako racionálny zákonodarca, ktorý je pri prijímaní
právneho predpisu opatrný a prezieravý. Z teórie pozitívneho záväzku štátu vyplýva povinnosť prijímať
také zákony, ktoré napĺňajú obsah a zmysel Ústavy SR. Zlyhanie štátu pri plnení jeho legislatívnej
povinnosti by síce malo zakladať legislatívnu zodpovednosť, ale výslovná úprava zodpovednosti za
škodu spôsobenú parlamentom však neexistuje. Pokiaľ sa nemôže domáhať práva na náhradu škody
podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú v prípade verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, to neznamená, že sa jej nemôže
domáhať inou formou - civilnou žalobou ako to učinila, na základe základných právnych princípov a
ustanovení Ústavy SR. Pripustenie možnosti vzniku škody, ale nepripustením možnosti domáhať sa
náhrady by totiž bolo v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Žalobkyňa teda uzavrela,
že za určitých okolností môže legislatívna zodpovednosť vyústiť do vzniku nároku na náhradu škody
spôsobenej porušením legislatívnej povinnosti štátu, pričom prvým predpokladom je existencia ústavne
aprobovaným spôsobom vysloveného porušenia legislatívnych povinností parlamentu, k čomu došlo
nálezom ÚS SR z 11.12.2013 sp. zn. PL.ÚS 99/2011. Konštatovala, že zodpovednosť žalovaných za
vzniknutú škodu je objektívna, nakoľko cez výkon ich právomoci došlo k jej poškodeniu. Škoda jej
nevznikla až 18.04.2014, keď bolo rozhodnutie ÚS SR uverejnené v Zbierke zákonov, ale dňom, kedy
jej nebol vyplatený plat vo výške, ktorý jej patril, keby nebol prijatý a nestal sa účinný zákon neskôr
vyhlásený za protiústavný.

17. Hoci úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovený druh sankcie spojenej so zaplatením
peňažného záväzku až po lehote jeho splatnosti, sú súčasne aj paušalizovanou náhradou škody
vzniknutej veriteľovi v dôsledku omeškania dlžníka, pričom veriteľ má možnosť domáhať sa popri
úrokoch z omeškania aj náhrady prípadnej škody, ktorá by mu vznikla v súvislosti s omeškaním za
predpokladu, že táto už nie je krytá úrokmi z omeškania (škody presahujúcej výšku úrokov z omeškania).
Žalobkyňou v žalobe vymedzené úroky z omeškania boli vymedzené (len) ako úroky prináležiace z
omeškania mzdového nároku, resp. nároku na doplatenie platu a paušálnych náhrad bez toho, aby táto
čo i len tvrdila, že by tieto úroky mali predstavovať škodu, ktorá jej mala vzniknúť zlyhaním štátu pri
jeho legislatívnej zodpovednosti s tým, že takúto škodu si fakticky uplatňuje „len“ v paušálnej výške
zodpovedajúcej zákonnej výške úrokov z omeškania a žiada jej náhradu týmto spôsobom, lebo hoci štát
by mal niesť zodpovednosť za jej vznik, existujúca zákonná úprava zodpovednosti štátu spôsobenú v
prípade verejnej moci zákonom č. 514/2003 Z. z. to neumožňuje. Také niečo začala prvýkrát tvrdiť až
v podanom odvolaní uvádzajúc aj skutkové tvrdenia, pre ktoré by mala byť daná zodpovednosť štátu
a v rámci neho jeho zákonodarného orgánu za jej vznik ako dôsledku vzniknutého neústavného stavu.



Súd aj vo väzbe na § 124 ods. 1 CSP a § 140 ods. 2 CSP vyhodnotil takéto významné rozšírenie
skutkových tvrdení a ich právnu kvalifikáciu obsiahnutú v podaní žalobkyne z 23.03.2015, doručenom
súdu 26.03.2015, t. j. danú časť podania žalobkyne označeného ako odvolanie, súčasne aj ako návrh na
zmenu žaloby, o ktorej rozhodol na pojednávaní dňa 14.11.2016 tak, že túto zmenu (pokiaľ si žalobkyňa
voči žalovaným uplatnila zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.980,70 eura
za obdobie od 16.08.2011 do 10.07.2014 aj ako vzniknutej škody) nepripustil a pokračoval v konaní
o danej (nerozhodnutej) časti žaloby v jej pôvodnom znení (skutkovom zdôvodnení). Súd pri svojom
negatívnom rozhodnutí o zmene žaloby zohľadnil predovšetkým čas a štádium konania, v ktorom k nej
došlo vo väzbe aj na negatívne stanovisko žalovaného 2/ k navrhnutej zmene žaloby, vo vzťahu ku
ktorému by takáto zmena mohla mať z okruhu označených žalovaných účinky, včítane jeho námietky,
že v takom prípade - pripustení zmeny žaloby by mal konať za žalovanú 2/ iný orgán než označené
Ministerstvo spravodlivosti SR a napokon aj možné ďalšie predlžovanie tohto konania, ak by mal súd
postupovať tak ako to navrhoval žalovaný 1/ a čo aj súd druhej inštancie v existujúcej legislatívnej
situácii právnej úpravy zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu vylučujúcej zodpovednosť zákonodarcu
načrtol ako možné riešenie (vyvolanie konania o súlade takejto reštriktívnej právnej úpravy s ústavnou
úpravou základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom). Naďalej
teda posudzoval uplatnený úrok z omeškania (len) ako nárok na takéto príslušenstvo prináležiace pre
prípad oneskorenej úhrady splatnej pohľadávky titulom nároku na doplatenie funkčného platu žalobkyne
a paušálnych náhrad.

18. Pokiaľ ide o otázku pasívnej vecnej legitimácie, tunajší súd zastáva názor, že táto je daná
len vo vzťahu k žalovanému 1/, na ktorom žalobkyňa vykonáva funkciu sudkyne a ktorý je
štátnou rozpočtovou organizáciou napojenou na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly
Ministerstva spravodlivosti SR, spravujúcou majetok štátu, ktorý ohľadne žalovaných platových
náležitostí žalobkyne (doplatkov funkčného platu žalobkyne, ďalšieho platu a paušálnych náhrad)
vzniknutých za obdobie mesiacov január až júl 2011 konal tak, že po začatí tohto konania po tom ako
ÚS SR nálezom č. 99/2011 z 11.12.2013 zverejneným 18.04.2014 v Zbierke zákonov pod č. 97/2014
Z. z. konštatoval nesúlad niektorých ustanovení ZoPP s Ústavou SR, dňa 11.07.2014 uhradil žalobkyni
žalovanú istinu zahŕňajúcu tieto nároky. Práve tento žalovaný prostredníctvom predsedu súdu rozhoduje
o platových náležitostiach žalobkyne s poukazom na § 90 ods. 2 ZoS. Podľa § 90 ods. 1 veta prvá ZoS
osobný úrad sudcu je povinný vydať sudcovi doklad obsahujúci údaje o jednotlivých zložkách platu a
vykonaných zrážkach, čo aj žalovaný 1/ vo vzťahu k žalobkyni realizoval v období, ktorého sa týkala
žalovaná istina, v žalobe uvádzanými oznámeniami o výške a zložení jej funkčného platu, podpísanými
predsedom žalovaného 1/. Podľa § 25 ods. 4 ZoS je práve žalovaný 1/ osobným úradom žalobkyne,
keďže ide o súd, na ktorý bola žalobkyňa pridelená a na ktorom stále vykonáva funkciu sudkyne.
Platiteľom funkčného platu a paušálnych náhrad žalobkyne je teda žalovaný 1/.

19. Vo vzťahu k žalovanému 1/ potom súd žalobe čo do uplatnených úrokov z omeškania vyhovel,
ale len sčasti, keď žalobkyni priznal tieto úroky vychádzajúc z právneho názoru súdu druhej inštancie
uvedenom v bodoch 6. a 13. za obdobie od 16.05.2014 do 10.07.2014 vrátane, a to s ohľadom na
čas vzniku omeškania žalovaného 1/ vo výške 5,25 % ročne, vychádzajúc z primeraného použitia (na
takýto osobitný vzťah žalobkyne v súvislosti s oneskoreným uspokojením jej nárokov na doplatenie platu
a náhrad) ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z. v znení účinnom v čase vzniku omeškania žalovaného 1/. Súd tak rozhodol práve v dôsledku
viazanosti zmieneným právnym názorom, hoci v inom, doposiaľ neprávoplatnom rozhodnutí tunajšieho
súdu (vec sp. zn. 5Cpr/2/2015-138 z 18.11.2015) a tiež aj v už právoplatných rozhodnutiach súdov
v obdobných veciach týkajúcich sa nárokov iných sudcov na doplatenie funkčných platov a náhrad
v súvislosti s ich protiústavným znížením za dotknuté obdobie, na ktoré poukázala aj žalovaná na
pojednávaní 14.11.2016 (bod 10.) a obdobne napr. aj v rozsudku Krajského súdu v Nitre z 15.06.2015
sp. zn. 25CoPr/8/2015 bola konštatovaná neexistencia omeškania s doplatením platu a náhrad, ak tieto
boli vyplatené príslušným súdom, na ktorom sudca vykonáva funkciu sudcu v šesťmesačnej lehote po
uverejnení nálezu ÚS SR o nesúlade dotknutých ustanovení ZoPP s Ústavou SR, čiže v medziobdobí
od straty účinnosti daných ustanovení do straty ich právoplatnosti.

20. Vo zvyšnej časti nárok na zaplatenie úrokov z omeškania (t. j. za obdobie od 16.08.2011 do
15.05.2014 vrátane, ako aj úroky z omeškania uplatnené vo vyššej než priznanej sume za obdobie
od 16.05.2014 do 10.07.2014 vrátane) ako nedôvodný zamietol. Podľa názoru súdu s ohľadom na
charakter uvedeného nároku, hoci nálezy ÚS SR o nesúlade právnych predpisov s Ústavou SR majú



účinky ex tunc, takýto účinok možno vyvodiť vo vzťahu k samotnému nároku a nie aj k nároku na
zaplatenie úrokov z omeškania ako zákonnej sankcii pre prípad neuspokojenia peňažného záväzku v
lehote jeho splatnosti. Súd sa v tomto smere stotožňuje s argumentáciou žalovaného 2/ uvedenej pod
bodom 10. Ak totiž ktokoľvek konal, resp. plnil v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou vychádzajúc
z prezumpcie jej ústavnosti a následne ustanovenia zákona, podľa ktorého postupoval ÚS SR ako orgán
ochrany ústavnosti označil za protiústavné, nemožno tvrdiť, že s nárokom, ktorý v čase poskytnutia
plnenia nevyplýval z v tom čase platného práva, by mal byť po vyslovení nesúladu právnych predpisov
s Ústavou SR spätne v omeškaní. V takejto situácii by síce mohla subjektu dotknutému protiústavným
znením zákona vzniknúť škoda, čo sa aj snažila vyššie uvedenou zmenou žaloby žalobkyňa docieliť,
ale túto nemožno zamieňať (stotožňovať) s nárokom na úroky z omeškania, na ktoré vzniká nárok v
prípade omeškania s plnením peňažného záväzku. V takejto situácii nemôže dôjsť k omeškaniu dlžníka s
uspokojením nároku veriteľa skôr než ako bol v Zbierke zákonov SR zverejnený nález ÚS SR o nesúlade
právnych predpisov s Ústavou SR, ktorými bol veriteľ v dôsledku existujúcej protiústavnej zákonnej
úpravy ukrátený na svojich nárokoch, ktoré mu vznikli za obdobie, v ktorom bol takýto zákon v rozpore
s ústavou účinný. Ak potom v prejednávanej veci postupoval žalovaný 1/ pri znížení funkčného platu a
paušálnych náhrad žalobkyne v období od 01.01.2011 do 25.07.2011 v súlade s v tom čase platnými
a účinnými právnymi predpismi, nemohol sa po uverejnení nálezu ÚS SR sp. zn. PL ÚS 99/2011 z
11.12.2013 v Zbierke zákonov SR spätne dostať do omeškania aj za obdobie pred uverejnením tohto
nálezu. Opačný záver k danej otázke prezentovaný žalujúcou stranou by úplne potieral princíp právnej
istoty, hoci zástupca žalobkyne vo vyjadrení z 03.10.2016 odkazom na názor ústavného súdu, podľa
ktorého je potrebné dať prednosť jednoznačne princípu ústavnosti, súčasne poukazuje na nutnosť
súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných práve princípom právnej istoty.

21. Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd žalobu v celom rozsahu zamietol pre nedostatok jeho pasívnej
vecnej legitimácie, keďže uvedený subjekt nie je subjektom, ktorý vypláca žalobkyni funkčný plat. Ako už
bolo uvedené takým subjektom s poukazom na ustanovenia siedmej hlavy ZoS (§ 65 - 92), upravujúcej
platové náležitosti sudcov, je osobný úrad sudcu, ktorým v prípade žalobkyne je žalovaný 1/, ako je to
zrejmé napr. z ustanovení § 87 ods. 3, § 88 ods. 2 až 4, § 90. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/ v
súvislosti s nárokom na úroky z omeškania v súvislosti s prípadným oneskoreným vyplatením platových
náležitostí sudcovi nemožno vyvodiť z ustanovenia § 65 ods. 5 ZoS, nakoľko zodpovedným subjektom
za omeškanie v prípade oneskoreného vyplatenia funkčného platu žalobkyne ako sudkyne (po termíne
vyplývajúcom z § 87 ZoS) môže byť len ten subjekt, ktorý bol zo zákona povinný plat včas vyplatiť.

22. O nároku na náhradu trov konania v pomere medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ rozhodol súd s
poukazom na § 262 ods. 1 CSP tak, že s poukazom na § 255 ods. 1, 2 a § 256 CSP priznal žalobkyni
majúcej prevažný úspech vo veci (pokiaľ ide o tú časť predmetu konania, ohľadne ktorej bolo konanie
zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby čo do žalovanej istiny, tento procesný úkon žalobkyne procesne
vyvolal svojím konaním po podaní žaloby práve žalovaný 1/, ktorý tento nárok žalobkyni dňa 11.07.2014
uhradil) nárok na náhradu pomernej časti dôvodne vzniknutých trov tohto konania v rozsahu 60 %
zodpovedajúcich pomeru úspechu žalobkyne voči tomuto žalovanému k celkovému predmetu konania,
t. j. tzv. čistému úspechu žalobkyne. Z celkového predmetu konania včítane vyčísleného uplatneného
úroku z omeškania ku dňu 10.07.2014, ktorý predmet predstavoval sumu 2.498,39 eura, mala žalobkyňa
voči žalovanému 1/ úspech (procesný úspech) včítane vyčíslených priznaných úrokov z omeškania v
rozsahu 80 % (ohľadne sumy 1.996,65 eura). O výške trov bude rozhodnuté s poukazom na § 262 ods.
2 CSP samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

23. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ súd s poukazom na § 262 ods. 1 CSP rozhodol
tak, že žalovanému 2/ s poukazom na § 257 CSP ako plne úspešnej sporovej strane nepriznal nárok
na ich náhradu, zohľadniac ako dôvod osobitného zreteľa pre takýto postup to, že práve žalovaný 2/
svojou legislatívnou činnosťou, ktorej výsledkom bola vo vzťahu k sudcom protiústavná novela zákona
ZoPP vykonaná zákonom NR SR č. 500/2010 Z. z. účinným od 01.01.2011, vyvolal stav, že žalovaný 1/
postupujúc v dotknutom období podľa v tom čase účinnej úpravy nemohol vyplatiť žalobkyni jej platové
nároky v plnej výške.

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Dolný Kubín (§ 355 ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 127 ods. 1 a 2 CSP
(ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, jeho podpísania a uvedenia
spisovej značky tohto konania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh) - § 363 CSP.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien.