Okresný súd Žilina


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/4/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5414204586
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5414204586.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu
a členov senátu - sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Róberta Urbana, v pracovno-právnej veci
žalobkyne: Mgr. W. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., I. XXXX/X, právne zastúpenej Mgr. Dr. Antonom
Kušnírom, advokátom so sídlom G., X. Y. XX, proti žalovaným: 1/ Okresný súd Žilina, so sídlom
Žilina, Moyzesova 20, IČO: 00165859, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, IČO: 00166073, o doplatenie platu sudcu a paušálnej
náhrady s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného 1/ a na základe odvolania žalovaného 2/
proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 4Cpr/1/2014-188 zo dňa 14.11.2016 takto

r o z h o d o l :

I.Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo výroku o povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť
žalobkyni 5,25 %-ný úrok z omeškania zo sumy 1.980,70 eur za obdobie od 16.52014 do 10.7.2014,
vrátane lehoty splatnosti.

II.Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e ch á v a n e do t k n u t ý vo výrokoch o zamietnutí žaloby
voči žalovanému 2/ a o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti voči žalovanému 1/.

III.Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie
tak, že:

Žalobkyňa n e m á voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania.
Žalovaný 2/ m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

IV.Žalobkyňa ani žalovaný 1/ n e m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaný 2/ m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) okresný súd uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť
žalobkyni 5,25 % ročný úrok z omeškania zo sumy 1.980,70 eur za obdobie od 16.5.2014 do 10.7.2014,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu voči žalovanému 1/ zamietol
a súčasne v celom rozsahu zamietol žalobu voči žalovanému 2/. Vychádzal z toho, že žalobkyni
bol žalovaným 1/ ako osobným úradom doplatený plat a paušálna náhrada za žalované obdobie (od
1.1.2011 do 25.7.2011) dňa 11.7.2014, pričom výška tohto doplatku predstavuje celkovo 1.980,80 eur.
Následne argumentoval, že podanou žalobou si žalobkyňa uplatnila nárok na zaplatenie sumy 1.980,80
eur spolu s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania od 16.8.2011 titulom doplatenia platu sudcov a
paušálnej náhrady vo výške rozdielu medzi platom, ktorý mal byť vyplácaný a ktorý bol vyplácaný za
dotknuté obdobie. Požadované úroky z omeškania boli v žalobe vymedzené len ako úroky prináležiace z
omeškania mzdového nároku, bez toho aby žalobkyňa čo i len tvrdila, že by tieto úroky mali predstavovať



škodu, ktorá jej mala vzniknúť zlyhaním štátu pri jeho legislatívnej zodpovednosti, ako to tvrdí až v
podanom odvolaní. Súd aj vo väzbe na § 124 ods. 1 CSP a § 140 ods. 2 CSP vyhodnotil takéto významné
rozšírenie skutkových tvrdení a ich právnu kvalifikáciu obsiahnutú v podaní žalobkyne zo dňa 23.03.2015
súčasne aj ako návrh na zmenu žaloby, o ktorej rozhodol na pojednávaní dňa 14.11.2016 tak, že túto
zmenu nepripustil a pokračoval v konaní o danej (nerozhodnutej) časti žaloby v jej pôvodnom znení
(skutkovom zdôvodnení). Pri svojom negatívnom rozhodnutí o zmene žaloby zohľadnil predovšetkým
čas a štádium konania, v ktorom k nej došlo vo väzbe aj na negatívne stanovisko žalovaného 2/ k
navrhnutej zmene žaloby, v zmysle ktorého by takáto zmena mohla mať účinky v podobe nevyhnutnosti
označenia iného orgánu konajúceho za štát (a teda aj možné ďalšie predlžovanie tohto konania).

2.Pokiaľ ide o otázku pasívnej vecnej legitimácie, súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný 1/ je
orgán, na ktorom žalobkyňa vykonáva funkciu sudkyne je štátnou rozpočtovou organizáciou napojenou
na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva spravodlivosti SR, spravujúcou
majetok štátu, ktorý ohľadne platových náležitostí žalobkyne konal tak, že po začatí tohto konania po
tom ako ÚS SR nálezom č. 99/2011 z 11.12.2013 zverejneným 18.4.2014 v Zbierke zákonov pod č.
97/2014 Z. z. konštatoval nesúlad niektorých ustanovení ZoPP s Ústavou SR, dňa 11.7.2014 uhradil
žalobkyni žalovanú istinu zahŕňajúcu tieto nároky. Práve tento žalovaný prostredníctvom predsedu súdu
rozhoduje o platových náležitostiach žalobkyne s poukazom na § 90 ods. 2 ZoS. Podľa § 90 ods. 1 veta
prvá ZoS osobný úrad sudcu je povinný vydať sudcovi doklad obsahujúci údaje o jednotlivých zložkách
platu a vykonaných zrážkach, čo aj žalovaný 1/ vo vzťahu k žalobkyni realizoval v období, ktorého sa
týkala žalovaná istina a to v žalobe uvádzanými oznámeniami o výške a zložení jej funkčného platu,
podpísanými predsedom žalovaného 1/. Podľa § 25 ods. 4 ZoS je tiež práve žalovaný 1/ osobným
úradom žalobkyne, keďže ide o súd, na ktorý bola žalobkyňa pridelená a na ktorom stále vykonáva
funkciu sudkyne. Platiteľom funkčného platu a paušálnych náhrad žalobkyne je teda žalovaný 1/.

3.Nadväzne, s poukazom na viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu, okresný súd vyhovel žalobe
čo do uplatnených úrokov z omeškania, hoci len z časti, keď žalobkyni priznal tieto úroky vo výške
5,25 % ročne, vychádzajúc z primeraného použitia (na takýto osobitný vzťah žalobkyne v súvislosti s
oneskoreným uspokojením jej nárokov na doplatenie platu a náhrad) ust. § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku omeškania
žalovaného 1/. Vo zvyšnej časti nárok na zaplatenie úrokov z omeškania (t. j. za obdobie od 16.8.2011
do 15.5.2014 vrátane, ako aj úroky z omeškania uplatnené vo vyššej než priznanej sume za obdobie
od 16.5.2014 do 10.7.2014 vrátane) ako nedôvodný zamietol. Podľa názoru okresného súdu s ohľadom
na charakter uvedeného nároku, hoci nálezy ÚS SR o nesúlade právnych predpisov s Ústavou SR
majú účinky ex tunc, takýto účinok možno vyvodiť vo vzťahu k samotnému nároku a nie aj k nároku
na zaplatenie úrokov z omeškania ako zákonnej sankcii pre prípad neuspokojenia peňažného záväzku
v lehote jeho splatnosti. V tomto smere sa stotožnil s argumentáciou žalovaného 2/, nakoľko ak by
ktokoľvek konal, resp. plnil v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou vychádzajúc z prezumpcie
jej ústavnosti a následne ustanovenia zákona, podľa ktorého postupoval, ÚS SR ako orgán ochrany
ústavnosti označil za protiústavné, nemožno tvrdiť, že s nárokom, ktorý v čase poskytnutia plnenia
nevyplýval z v tom čase platného práva, by mal byť po vyslovení nesúladu právnych predpisov s
Ústavou SR spätne v omeškaní. V takejto situácii by síce mohla subjektu dotknutému protiústavným
znením zákona vzniknúť škoda, čo sa aj snažila vyššie uvedenou zmenou žaloby žalobkyňa docieliť,
ale túto nemožno zamieňať (stotožňovať) s nárokom na úroky z omeškania, na ktoré vzniká nárok v
prípade omeškania s plnením peňažného záväzku. V takejto situácii nemôže dôjsť k omeškaniu dlžníka s
uspokojením nároku veriteľa skôr než ako bol v Zbierke zákonov SR zverejnený nález ÚS SR o nesúlade
právnych predpisov s Ústavou SR, ktorými bol veriteľ v dôsledku existujúcej protiústavnej zákonnej
úpravy ukrátený na svojich nárokoch, ktoré mu vznikli za obdobie, v ktorom bol takýto zákon v rozpore
s ústavou účinný. Ak potom v prejednávanej veci postupoval žalovaný 1/ pri znížení funkčného platu a
paušálnych náhrad žalobkyne v období od 01.01.2011 do 25.07.2011 v súlade s v tom čase platnými
a účinnými právnymi predpismi, nemohol sa po uverejnení nálezu ÚS SR sp. zn. PL ÚS 99/2011 z
11.12.2013 v Zbierke zákonov SR spätne dostať do omeškania aj za obdobie pred uverejnením tohto
nálezu. Opačný záver k danej otázke prezentovaný žalujúcou stranou by úplne potieral princíp právnej
istoty, hoci zástupca žalobkyne vo vyjadrení z 03.10.2016 odkazom na názor ústavného súdu, podľa
ktorého je potrebné dať prednosť jednoznačne princípu ústavnosti, súčasne poukazuje na nutnosť
súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných práve princípom právnej istoty.



4.Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol pre nedostatok jeho
pasívnej vecnej legitimácie, keďže uvedený subjekt nie je subjektom, ktorý vypláca žalobkyni funkčný
plat. Ako už bolo uvedené, takým subjektom s poukazom na ustanovenia siedmej hlavy ZoS (§ 65
- 92), upravujúcej platové náležitosti sudcov, je osobný úrad sudcu - žalovaný 1/, ako je to zrejmé
napr. z ustanovení § 87 ods. 3, § 88 ods. 2 až 4, § 90. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/ v
súvislosti s nárokom na úroky z omeškania v súvislosti s prípadným oneskoreným vyplatením platových
náležitostí sudcovi nemožno vyvodiť z ustanovenia § 65 ods. 5 ZoS, nakoľko zodpovedným subjektom
za omeškanie v prípade oneskoreného vyplatenia funkčného platu žalobkyne ako sudkyne (po termíne
vyplývajúcom z § 87 ZoS) môže byť len ten subjekt, ktorý bol zo zákona povinný plat včas vyplatiť.

5.O nároku na náhradu trov konania v pomere medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ rozhodol súd s
poukazom na § 262 ods. 1 CSP, resp. § 255 ods. 1, 2 a § 256 CSP tak, že priznal žalobkyni majúcej
prevažný úspech vo veci (pokiaľ ide o tú časť predmetu konania, ohľadne ktorej bolo konanie zastavené
v dôsledku späťvzatia žaloby čo do žalovanej istiny, tento procesný úkon žalobkyne procesne vyvolal
svojím konaním po podaní žaloby práve žalovaný 1/, ktorý tento nárok žalobkyni dňa 11.07.2014
uhradil) nárok na náhradu pomernej časti dôvodne vzniknutých trov tohto konania v rozsahu 60 %
zodpovedajúcich pomeru úspechu žalobkyne voči tomuto žalovanému k celkovému predmetu konania,
t. j. tzv. čistému úspechu žalobkyne. Z celkového predmetu konania včítane vyčísleného uplatneného
úroku z omeškania ku dňu 10.07.2014, ktorý predmet predstavoval sumu 2.498,39 eura, mala žalobkyňa
voči žalovanému 1/ úspech včítane vyčíslených priznaných úrokov z omeškania v rozsahu 80 %
(ohľadne sumy 1.996,65 eura).
6.O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ rozhodol okresný súd s poukazom na § 262 ods.
1 CSP tak, že žalovanému 2/ pri aplikácii § 257 CSP ako plne úspešnej sporovej strane nepriznal nárok
na ich náhradu, zohľadniac ako dôvod osobitného zreteľa pre takýto postup to, že práve žalovaný 2/
svojou legislatívnou činnosťou, ktorej výsledkom bola vo vzťahu k sudcom protiústavná novela zákona
ZoPP vykonaná zákonom NR SR č. 500/2010 Z. z. účinným od 01.01.2011, vyvolal stav, že žalovaný 1/
postupujúc v dotknutom období podľa v tom čase účinnej úpravy nemohol vyplatiť žalobkyni jej platové
nároky v plnej výške.

7.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný 1/ a domáhal sa zmeny v podobe zamietnutia žaloby
a nepriznania nároku na náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán. Zdôraznil skutočnosť, že
doplatok bol vyplatený predtým ako uplynula 6 mesačná lehota podľa článku 125 ods. 3 Ústavy SR,
po tom, ako bol nález Ústavného súdu SR č. konania Pr. ÚS 99/2011 zo dňa 11.12.2013 zverejnený v
Zbierke zákonov SR v čiastke 97/2014 dňa 18.4.2014. Poukázal na skutočnosť, že Národná rada SR,
ako orgán štátu prijal právnu úpravu, ktorá nebola v súlade s článkom 1 ods. 1 v spojení s článkom 144
ods. 1 Ústavy SR, mohla nahradiť napadnutú časť právneho predpisu právnym predpisom v inom znení,
z ktorých mohli vyplývať rozdielne nároky. To že takáto úprava prijatá nebola a dotknutá časť právnej
normy stratila účinnosť, nič nemení na tejto skutočnosti.
8.Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania odvolateľ osobitne poukázal na skutočnosť, že ak by
aj odvolací súd nevyhovel jeho odvolaniu vo vzťahu k meritórnemu výroku, existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa pre to, aby žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 1/ súd
nepriznal. Tieto spočívajú v tom, že žalovaný 1/ neprijal a nijako sa nepodieľal na prijatí všeobecných
záväzných predpisov, ktoré boli v rozpore s ústavou SR, takéhoto konania sa dopustil práve žalovaný
2/, napriek námietkam a nesúhlasu sudcov, ako aj osôb konajúcich v mene žalovaného 1/, ktorý
bol práve vyhrážkami zo strany Ministerstva spravodlivosti SR donútený pod hrozbou disciplinárneho
stíhania vydať dekréty a realizovať plat sudcov podľa takejto právnej úpravy a musel rešpektovať
rozpočtové pravidlá. Celé konanie zavinil práve zástupca žalovaného 2/, ktorý doposiaľ nevyvodil žiadnu
zodpovednosť zo vzťahu k jeho konaniu a nevykonal nič preto, aby takéto spory medzi Slovenskou
republikou a najvyššími činiteľmi boli urovnané, dokonca aj procesná obrana hraničí až s absolútnou
nelogickosťou v snahe preniesť zodpovednosť za jeho konanie opäť na súdy.

9.Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie aj žalovaný 2/ a to čo do výroku o trovách konania
a domáhal sa zmeny tohto výroku tak, že žalovaný 2/ má voči žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%, alternatívne zrušenia rozsudku a vrátenia veci (v tomto rozsahu) na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Východiskovo zdôraznil, že pri pristúpení k aplikácii § 257 CSP musí ísť o
celkom výnimočný prípad, v opačnom prípade by došlo k závažnému zásahu do základných pravidiel
rozhodovania o náhrade trov konania vedenej zásadou úspechu v konaní (s poukazom na rozhodnutia
Ústavného súdu a Najvyššieho súdu SR). Podľa odvolateľa v danej veci neexistuje dôvody hodné



osobitného zreteľa a zároveň ani výnimočné okolnosti prípadu. Z odôvodnenia okresného súdu vyplýva
záver, že aplikácia § 257 má predstavovať sankciu pre žalovaného 2/ za jeho legislatívnu činnosť.
Takýto postup je v rozpore s platným a určeným právnym poriadkom a vo svojej podstate obchádza
ustanovenie zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov, ktoré explicitne stanovili, že za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny
úradný postup sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone pôsobnosti podľa článku
86 písm. a/ a d/ Ústavy SR. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval v rozpore s dobrými mravmi.
10.Zároveň, nakoľko žalovaný 2/ nie je pasívne vecne legitimovaný, považuje za absurdné, že subjekt,
ktorý nemal byť žalovaný, bol povinný znášať trovy konania, ktoré mu vznikli. Jediným dôvodom
osobitného zreteľa, ktorý podľa odvolateľa mal byť vzatý do úvahy, bola otázka dôvodnosti podanej
žaloby, pričom v tejto spojitosti platí, že žaloba za doplatenie funkčného platu bola podaná dňa 11.2.2014,
pričom Ústavný súd dňa 11.12.2013 rozhodol, že príslušný odstavec zákona 120/93 Z.z. o platových
pomeroch niektorých ústavných činiteľov, ktorým došlo k zníženiu funkčného platu žalobkyne, nie je v
súlade s Ústavou SR. Po zastavení účinnosti napadnutých ustanovení bol žalobkyni automaticky bez
toho, aby musela podať žalobu, priznaný plat podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Žalovaný 2/ teda
má za to, že žalobkyňa mala dôvodne predpokladať, že v prípade konštatovania protiústavnosti právnej
úpravy bude doplatený funkčný plat, podobne ako tomu bolo v minulosti. Avšak žalobkyňa tým, že
podala žalobu o doplatenie funkčného platu v čase, keď predmetný nález Ústavného súdu SR ešte
nebol vyhlásený v Zbierke zákonov, teda nebol ani všeobecne záväzný, odoprela žalovanému 1/ reálnu
možnosť dobrovoľne plniť bez nutnosti vyvolania súdneho sporu. Na základe uvedeného má odvolateľ
za to, že v danej veci sa jednalo o neúčelnosť uplatnenia práva.

11.V písomnom vyjadrení žalobkyne k odvolaniu žalovaných len poukázala, že sa pridržiava doterajších
vyjadrení a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v celom rozsahu potvrdil.

12.V písomnom vyjadrení žalovaný 1/ taktiež zotrval na doterajších vyjadreniach. V reakcii na odvolanie
žalovaného 2/ zdôraznil, že práve legislatívna činnosť žalovaného 2/ je dôvodom vzniku sporu, najmä ak
legislatívny návrh, ktorý nebol výrazne pozmenený, v rozhodovacom procese bol v rozpore s Ústavou
SR. Nebyť osobitného ustanovenia § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. pravdepodobne by zodpovedala Slovenská
republika za škodu vzniknutú nesprávne vykonanou legislatívnou činnosťou. Žalovaný 2/ nezodpovedá
za škodu len z dôvodu, že bremeno a následky jeho činnosti boli prenesené na okresné súdy, ktoré boli
povinné riadiť sa práve spornou legislatívou, ktorú žalovaný 2/ presadzoval.

13.Napokon v písomnom vyjadrení žalobkyňa súhlasila s prezentovaným stanoviskom žalovaného 1/,
že pochybením legislatívca - SR došlo k vzniku sporu, pričom nevidela dôvod, aby tento neznášal
trovy konania, ktoré boli žalobkyni priznané podľa miery úspechu vo veci. Žalobkyňa svojim konaním
nezapríčinila vznik sporu, ani zvýšené trovy konania. Navyše, počas konania bola mimo územia
SR, následne na materskej dovolenke, preto aj z tohto dôvodu bolo pre ňu zastúpenie advokátom
nevyhnutné.

14.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané subjektívne
legitimovanými stranami sporu (§ 359 CSP) preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP
(z tohto titulu nedotknutým ponechal odvolaním nenapadnutý výrok o zamietnutí žaloby vo zvyšnej
časti voči žalovanému 1/ a o zamietnutí žaloby v celom rozsahu voči žalovanému 2/) a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1
CSP a contrario) napadnutý rozsudok v meritórnom výroku potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP a vo výroku o trovách konania zmenil podľa § 388 ods. 1 CSP tak, ako to vyplýva z výrokovej
časti tohto rozsudku.

15.Primárne ako neopodstatnené vyhodnotil krajský súd odvolanie (bod 7 tohto odôvodnenia)
žalovaného 1/ voči meritórnemu výroku napadnutého rozsudku. Predostretá odvolacia argumentácia
(v podobe tvrdenia že mzdové nároky boli doplatené pred uplynutím 6 mesačnej lehoty podľa článku
125 ods. 3 Ústavy SR) totiž nie je spôsobilá vyvrátiť určujúci záver o hmotnoprávnych účinkoch (ex
tunc) nálezu ústavného súdu vydaného v konaní o ne/súlade právneho predpisu s Ústavou SR v
neskončených veciach. Opísaný účinok vymedzil/pomenoval v rámci svojej aplikačnej činnosti Ústavný
súd SR (pozri napr. nález Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 51/06-26 zo dňa 8.6.2006), pričom odvolací
súd nevidel dôvod sa od tejto konštrukcie odchýliť. Právnym základom tejto konštrukcie je postulát v
zmysle ktorého ustanovenie, ktoré stratilo v dôsledku nálezu svoju platnosť bolo anulované od počiatku



a hľadí sa na neho, ako keby nikdy nebolo platné a nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku SR.
Opačný výklad by bol priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným
absolutizovaním princípu právnej istoty. Žalovanému 1/ sa preto obnovili povinnosti, ktoré mal pred
účinnosťou napadnutého zákona a v súvislosti s ktorými sa dostal do omeškania.
16.Konštatované viedlo odvolací súd k potvrdeniu napadnutého výroku o priznaní úroku z omeškania
žalobkyni.

17.Naopak, za dôvodný považuje odvolací opravný prostriedok žalovaného 1/ smerujúci proti výroku
o trovách prvoinštančného konania. V danej súvislosti (krajský súd) poukazuje na svoje štandardne
aplikované závery v danej otázke vychádzajúce z požiadavky efektívneho využitia práva na prístup k
spravodlivosti ako kvalifikovaného dôvodu osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania.
Žalobkyňa (pri rešpektovaní práva nechať sa zastúpiť advokátom z dôvodu zachovania možnosti
profesionálneho odstupu) totiž využila prístup k spravodlivosti v takej situácii, kedy sa zo žiadnych
okolností vecí nejavilo, že by zo strany odporcu nemalo dôjsť k dobrovoľnému plneniu. Definitívna
dôvodnosť nároku bola zrejmá v rozhodnutí Ústavného súdu SR zo dňa 11.12.2013, preto ak žalobkyňa
navrhovateľka podala žalobu 30.1.2014, nedala žalovanému 1/ reálnu možnosť plnenia, hoci financie,
ktorými disponuje, predstavujú rozpočtové prostriedky, ktoré sú viazané na vopred určené výdavky.
Nakladanie s nimi je tak menej flexibilné ako financovanie potrieb subjektov súkromného práva. V
uvedenom nemožno síce vidieť ospravedlnenie omeškania verejnoprávnych inštitúcií, naopak zvlášť u
nich by malo byť eliminované. Je však potrebné rozlišovať situáciu, kedy je dôvodnosť nároku nesporná
a potreba výdavkov z rozpočtu na daný nárok vopred známa, od situácie, kedy sa povinnosť plniť stane
objektívne zrejmá až rozhodnutím Ústavného súdu SR. Súčasne nehrozilo ani riziko postupného vzniku
nemajetnosti a napokon na strane žalobkyne bola vedomosť o tom, že obdobným povinnostiam žalovaný
1/ v minulosti dostál po rozhodnutí Ústavného súdu. Možno preto uzavrieť, že objektívne neexistovala
pochybnosť o dobrovoľnom poskytnutí žalobkyňou požadovaného plnenia.
18.Na základe opísaného odvolací súd pristúpil k zmene dotknutého výroku a procesne úspešnejšej
žalobkyni nepriznal (§ 257 CSP) náhradu trov prvoinštančného konania.

19.Napokon sa krajský súd odchýlil aj od vyhodnotenia dôvodu hodného osobitného zreteľa, ktoré
pomenoval/označil okresný súd ako titul pre nepriznanie náhrady trov žalovanému 2/. Tu je zásadnou
okolnosťou plný procesný úspech v spore daný nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/.
Nadväzne, pokiaľ súd prvej inštancie vytýka žalovanému 2/ legislatívnu činnosť vedúcu k prijatiu spornej
právnej úpravy, je potrebné zdôrazniť, že prijatie dotknutého zákona je výsledkom činnosti/kompetencie
iného (štátneho) orgánu - Národnej rady Slovenskej republiky, nie Ministerstva spravodlivosti, hoci
vystupujúceho len v pozícii orgánu konajúceho za štát.

20.O trovách odvolacieho konania (o nároku na ich náhradu; § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2
CSP a § 396 ods. 1 CSP) vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ rozhodol krajský súd súhrnným
výrokom tak, že žiadnej z týchto sporových strán nárok na náhradu trov nepriznal. Žalobkyňa bola v
plnom rozsahu úspešná v odvolacom konaní týkajúcom sa veci samej (merita) - vo vzťahu k nej však
(aj v odvolacom konaní) platí princíp opísaný v bode 17 tohto odôvodnenia (vedúci k nepriznaniu tohto
procesného nároku) - a v plnom rozsahu neúspešná, pokiaľ ide o odvolanie ohľadom trov konania pred
okresným súdom - žalovaný 1/ si však predmetný procesný nárok neuplatnil.
21.O trovách odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ rozhodol krajský súd
podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a 396 ods. 1 CSP. Žalovaný 2 / bol v odvolacom
konaní v plnej miere úspešný, preto mu krajský súd priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O konkrétnej výške týchto trov (po ich vyhodnotení v zmysle
hľadísk uvedených v § 251 CSP) rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

22.Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,



b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba
tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ
poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať
nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.