Inšpektorát práce Bratislava


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/75/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200415
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jeannette Hajdinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1020200415.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov
senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Special
Service International SK s.r.o., IČO: 47961066, so sídlom v Bratislave, Nevädzová 6C, zastúpeného
spoločnosťou Lansky, Ganzger & Partner Rechtsanwälte, spol. s r.o., IČO: 36851710, so sídlom v
Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8A, za ktorú koná advokát JUDr. Martin Jacko, proti žalovanému:
Národný inšpektorát práce, IČO: 00166405, so sídlom v Košiciach, Masarykova 40, za účasti: Inšpektorát
práce Bratislava, IČO: 00166367, so sídlom v Bratislave, Za kasárňou 1, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2019/5572, O-499/2019 zo dňa 08.01.2020, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalovanému a ďalšiemu účastníkovi sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Inšpektorát práce Bratislava rozhodnutím č. IPBA_KHIP/SPR/2019/565 zo dňa 19.11.2019 uložil
žalobcovi pokutu v sume 2.500,- € za spáchanie správneho deliktu podľa § 19 ods. 2 písm. b/ bod 1
zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci
a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon č. 125/2006 Z.z.) na tom skutkovom základe, že:
- k 8.5.2018 na pracovisku ZSSK - Rušňové depo na Tupého ulici v Bratislave neposkytol bezplatne
svojej zamestnankyni A. F., narodenej XX.XX.XXXX, ochrannú obuv s podrážkou proti šmyku,
kvapalinám a chemickým látkam, čím porušil § 6 ods. 2 písm. b/ zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a
ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len zákon č. 124/2006 Z.z.),
- v období máj - júl 2018 neviedol evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej
časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca E. H., narodeného XX.XX.XXXX, tak aby
bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom tento zamestnanec vykonával prácu
alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť, čím porušil § 99 zákona č. 311/2001 Z.z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákonník práce alebo ZP), a
- v období november 2017 - júl 2018 neviedol evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce,
aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnankyne A. F., narodenej XX.XX.XXXX,
tak aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom táto zamestnankyňa vykonávala
prácu alebo mala nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť, čím porušil § 99 ZP.



Protokol o výsledku inšpekcie práce č. IBA-55-38-2.3/P-E22,24,B25-18 zo dňa 23.10.2018 bol so
žalobcom prerokovaný dňa 23.10.2018 a vyjadril sa tak, že k spôsobu zisťovania nemá námietky a
zistené skutočnosti berie na vedomie.
Prvostupňový správny orgán sa zameral na formuláciu § 99 ZP, ktorá ustanovuje vedenie evidencie
určitým konkrétnym spôsobom. Neustanovuje teda len to, že sa má evidencia viesť. Takúto evidenciu
inšpektor práce žiadal vo svojej žiadosti o predloženie dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce
doručenej žalobcovi dňa 28.08.2018 a nedostal ju. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú nezhodu konštatovania
nedostatkov v protokole a okolností uvádzaných v upovedomení o začatí správneho konania, je
potrebné upriamiť pozornosť na to, že podľa protokolu o výsledku inšpekcie práce žalobca ako
kontrolovaný subjekt neviedol evidenciu pracovného času tak, ako ustanovuje zákon, v kontrolovanom
období. V upovedomení o začatí správneho konania nedošlo k vecnej zmene tohto konštatovania,
iba bolo presne vymedzené kontrolované obdobie na november 2017 - august 2018, tak ako je
vymedzené aj na strane 2 protokolu o výsledku inšpekcie práce, čo je samo osebe pravdivým výrokom,
nakoľko v kontrolovanom období naozaj nedošlo k správnemu vedeniu evidencie pracovného času u
zamestnancov. Vykonaným dokazovaním v správnom konaní došlo k ustáleniu tohto konania z hľadiska
konkrétnych zamestnancov aj konkrétneho obdobia u jednotlivých zamestnancov s cieľom dosiahnuť
jednoznačnosť a nezameniteľnosť výroku rozhodnutia. V súvislosti s prípadnou skartáciou evidencie
pracovného času správny orgán poukázal na § 130 ods. 5 poslednú vetu ZP, ktorý neumožňuje počas
trvania pracovného pomeru skartovať príslušnú dokumentáciu a keďže ju zamestnávateľ musí mať k
dispozícii, je povinný ju aj predložiť na požiadanie inšpektorovi práce v zmysle § 16 ods. 2 písm. a/
zákona č. 125/2006 Z.z. Z právneho hľadiska je úplne jedno, či protokol o výsledku inšpekcie práce
podpísal konateľ spoločnosti alebo zástupca spoločnosti, vždy ide o podpis kontrolovaného subjektu,
ktorý bol riadne s obsahom protokolu o výsledku inšpekcie práce oboznámený. Správny orgán neriešil
otázku, či zamestnankyňa A. F. v čase pracovného úrazu mala na nohách pracovnú obuv, ale to, čo
je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Na margo neposkytovania osobných ochranných pracovných
prostriedkov správny orgán poukazuje na to, že je známe mediálne vyjadrenie zamestnankyne A. F. o
tom, že osobný ochranný pracovný prostriedok, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozhodnutia, bezplatne
od žalobcu nedostala. A žalobca napriek žiadosti inšpektora práce nepredložil žiaden doklad o tom, že
jej takéto pracovné prostriedky poskytol. Ak neexistuje takýto právny ani iný základ, nemôžeme hovoriť
o bezplatnom poskytnutí osobného ochranného pracovného prostriedku a ani o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci, obzvlášť v prípade, v ktorom dôjde k pracovnému úrazu.
Prvostupňový správny orgán preto dospel k záveru, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania,
ktorého znaky ustanovuje zákon č. 124/2006 Z.z. a Zákonník práce a za ktoré ukladá správny orgán
sankciu ustanovenú zákonom č. 125/2006 Z.z. Ide o správne delikty právnickej osoby postihované bez
ohľadu na zavinenie s objektívnou zodpovednosťou, pri ktorej správny orgán preukazuje len porušenie
právnej povinnosti zo strany účastníka konania bez ohľadu na zavinenie. V tomto prípade žalobca
zodpovedá za porušenie právnych predpisov aj keď ho svojím konaním alebo nekonaním nezavinil,
zákon neupravuje žiadne možnosti liberácie.
Pri rozhodovaní o výške pokuty prvostupňový správny orgán prihliadal na preventívne pôsobenie
sankcie aj na závažnosť zistených porušení a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov,
skutočnosť, či zistené porušenia povinností sú dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce
u zamestnávateľa, alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, a na prípadné opakované zistenie toho
istého nedostatku. V rámci zásady absorpcie v správnom konaní správny orgán aj s poukazom na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/28/2007 posúdil závažnosť všetkých
správnych deliktov a s ohľadom na charakter objektu deliktu, t.j. záujmu, proti ktorému delikt smeruje,
a s prihliadnutím na § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. prijal záver, že najzávažnejším správnym
deliktom je neposkytnutie potrebných účinných osobných ochranných pracovných prostriedkov, pretože
takto ho chápe aj zákon č. 125/2006 Z.z., ktorý ustanovuje povinne takéto konanie postihovať uložením
pokuty, a za delikt po zohľadnení nižšie uvádzaných skutočností uložil sankciu podľa § 19 ods. 2
písm. b/ bodu 1. citovaného zákona v sume 2.500,- €, pričom v zmysle vyššie uvedenej absorpčnej
zásady uložená sankcia subsumuje sankcie za menej závažný správny delikt, teda za porušenie §
99 ZP. Súčasne uviedol, že najnižšia zákonná výška pokuty je 1.000,- €, a preto nevyhovel návrhu
žalobcu znížiť pokutu na 300,- €. Vo vzťahu k závažnosti zistených porušení povinností a závažnosti
ich následkov konštatoval, že neposkytnutie osobného ochranného pracovného prostriedku je spôsobilé
výrazne ohroziť život alebo zdravie zamestnanca, avšak táto okolnosť môže podmieňovať použitie vyššej
sadzby pokuty, preto na túto už správny orgán ako na priťažujúcu okolnosť neprihliadal. Následky v
príčinnej súvislosti s neposkytnutím osobného ochranného pracovného prostriedku zistené neboli, čo
správny orgán zohľadnil ako poľahčujúcu okolnosť. Žalobca zamestnával v čase výkonu uvedeného



dozoru 277 zamestnancov, čomu správny orgán prispôsobil výšku uloženej pokuty. Predmet podnikania
žalobcu predstavuje zvýšené riziko pre zamestnancov, čo je priťažujúcou okolnosťou. Zistené porušenie
zákona č. 124/2006 Z.z. sa týka jednej zamestnankyne, preto ho možno považovať za ojedinelý výskyt
nedostatku a za poľahčujúcu okolnosť. Ako poľahčujúca okolnosť bola aj skutočnosť, že nebol zistený
opakovaný nedostatok. U žalobcu však zistil dve porušenia právnych predpisov, čo správny orgán
vyhodnotil ako priťažujúcu okolnosť. Vzhľadom na mierne prevažujúci počet poľahčujúcich okolností
prvostupňový správny orgán považoval za primeranú výšku sankcie v sume 2.500,- €, ktorá sa vzhľadom
na maximálnu možnú výšku sankcie (100.000,- €) nachádza v dolnej časti zákonnej sadzby a ako
taká bude plniť dostatočnú preventívnu funkciu a je primeraná zisteným porušeniam a ich následkom
a sankcia nie je spôsobilá zasiahnuť výraznejšie do majetkovej sféry žalobcu tak, aby znemožnila jeho
ďalšie pôsobenie.
2. Žalovaný druhostupňovým rozhodnutím č. PO/BEZ/2019/5572, O-499/2019 zo dňa 08.01.2020
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. IPBA_KHIP/SPR/2019/565 zo dňa
19.11.2019 ako vecne správne. Citoval ustanovenia § 99 ZP, § 6 ods. 2 písm. b/ zákona č. 124/2006 Z.z.,
§ 19 ods. 2 písm. b/ bod 2 a § ods. 6 písm. a/ až písm. e/ zákona č. 125/2004 Z.z. Porušenie povinnosti
bolo zistené pri výkone inšpekcie práce od 24.08.2018 do 23.10.2018 na pracovisku žalobcu: ZSSK
- Rušňové depo, Tupého ul. Bratislava. Žalobca zamestnával zamestnancov A. F. a E. H. na základe
pracovných zmlúv zo dňa 23.11.2017 (A. F.) a dňa 2.5.2018 (E. H.), na druh práce fyzická ochrana osôb
a majetku s týždenným pracovným časom 37,5 hodiny.
Preskúmaním predloženej evidencie pracovného času žalovaný zistil, že žalobca neviedol evidenciu
pracovného času, práce nadčas a nočnej práce svojich zamestnancov tak, ako to vyžaduje § 99 ZP,
pretože v predloženej evidencii nie je zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, kedy E. H. v
období máj - júl 2018 a A. F. v období november 2017 - júl 2018 vykonávali prácu v rámci rozvrhnutého
pracovného času s prihliadnutím na prestávky v práci na oddych a jedenie. Žalobca bol povinný evidovať
pracovný čas zamestnancov v zmysle § 85 a nasl. ZP od začiatku až po koniec časového úseku, v
ktorom vykonávali práci (napríklad 8,00h do 12,00h, 12,30h do 16,00h) a poskytovanie prestávok v
práci, v ktorým sa pracovný čas zamestnancov prerušil. Z predloženej evidencie pracovného času však
vyplýva, že žalobca zaznamenával len začiatok a koniec pracovnej zmeny vo všeobecnosti. Žalobca
toto zistenie nerozporoval, no uviedol, že išlo len o neevidovanie prestávok v práci, s čím žalovaný
nesúhlasí. Zamestnávateľ je povinný viesť samostatne aj evidenciu nadčasov, nočnej práce a pracovnej
pohotovosti. Obaja spomínaní zamestnanci vykonávali aj prácu v noci, jej evidencia však nie je v
súlade so Zákonníkom práce, pretože žalobca v evidencii zaznamenával len počet hodín nočnej práce
v rámci jednotlivých pracovných zmien a absentujú údaje o začiatku a konci časového úseku, v ktorom
vykonávali prácu v noci. Žalovaný vyhodnotil predloženú evidenciu dochádzky ako evidenciu, ktorú môže
zamestnávateľ viesť pre svoju potrebu napríklad na mzdové účely. Zamestnávateľ nie je povinný viesť
evidenciu dochádzky zo zákona a je ju potrebné odlišovať od evidencie pracovného času, vedenie ktorej
je pre zamestnávateľa obligatórne a vyplýva z kogentného ustanovenia § 99 ZP. V súvislosti s vedením
evidencie pracovného času podľa ZP je síce potrebná súčinnosť zamestnanca, no za jej výsledok
zodpovedá zamestnávateľ. Je potrebné potom rozlišovať aj povinnosť prevádzkovateľa strážnej služby
viesť evidenciu služieb zamestnancov SBS podľa § 19 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 634/2005
Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti
súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti)
(ďalej len vyhláška č. 473/2005 Z.z.).
Žalovaný konštatoval, že žalobca nepreukázal, že na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci
prostredníctvom osobných ochranných pracovných prostriedkov bezplatne poskytol zamestnankyni A.
F. potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky - ochrannú obuv proti šmyku, kvapalinám a
chemickým látkam. Zamestnankyňa vykonávala aj prácu v stoji, pri ktorej môže dôjsť v rámci pochôdzky
v stráženom objekte (aj s ohľadom na charakter stráženého objektu) aj mimo neho k nebezpečenstvu
pošmyknutia, pádu na rovine alebo na schodoch v dôsledku mokra, námrazy, oleja, hygienických a
čistiacich prostriedkov a pod., a tým k riziku ohrozenia dolných končatín a iných častí tela. Žalobca
vo svojom dokumente nazvanom „Zoznam analýz zo dňa 20.04.2017 + vyhodnotenie analýzy rizík“ pri
vyhodnotení nebezpečenstva pošmyknutia, pádu a zakopnutia bezpečnostného pracovníka určil ako
prijaté opatrenia, okrem iného, povinnosť prideliť zamestnancovi osobný ochranný pracovný prostriedok
podľa § 6 ods. 2 písm. b/ zákona č. 124/2006 Z.z. protišmykovú obuv a poučiť zamestnanca o jej
používaní. Žalobca však počas inšpekcie nepreukázal, že dodržal povinnosť v zmysle § 6 ods. 2 písm. b/
zákona č. 124/2006 Z.z. v podobe bezplatného poskytnutia účinných osobných ochranných pracovných
prostriedkov (ochrannú obuv s podrážkou proti šmyku, kvapalinám a chemickým látkam) na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Žalobca tvrdí, že jeho zamestnankyňa ochrannú obuv mala, ale



jej poskytnutie nevie preukázať, pretože bývalé vedenie túto skutočnosť nezaevidovalo. Žalovaný teda
dospel k záveru, že žalobca sa dopustil správneho deliktu, ktorý patrí do skupiny zmiešaných správnych
deliktov, pri ktorých sa zavinenie neskúma a je založené na objektívnej zodpovednosti. Pri objektívnej
zodpovednosti právnickej osoby za spáchanie správneho deliktu správny orgán preukazuje len samotné
porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania; zákon neupravuje žiadne výnimky alebo
liberačné dôvody, na základe ktorých by sa mohol účastník konania zbaviť zodpovednosti.
K námietke žalobcu o neurčitosti a nepresnosti výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia žalovaný
uviedol, že výrok považuje za dostatočne presný, zrozumiteľný a stručný. Vo výroku je špecifikovaný
čas aj miesto spáchaných skutkov a spôsob ich spáchania, tak aby neboli zamenené s inými
deliktami. Neposkytnutie potrebných účinných osobných ochranných pracovných prostriedkov alebo ich
neudržiavanie vo funkčnom stave zákon považuje za závažné porušenie povinností.
Uloženú pokutu žalovaný považuje za primeranú a dostatočnú, uloženú v súlade s právnymi predpismi a
princípom legitímneho očakávania. Prvostupňový správny orgán pokutu odôvodnil v súlade s § 19 ods.
6 zákona č. 125/2006 Z.z. a pri jej ukladaní použil absorpčnú zásadu podľa § 19 ods. 2 písm. b/ bod
1 zákona č. 125/2006 Z.z.

II.
Žaloba

3. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
PO/BEZ/2019/5572, O-499/2019 zo dňa 08.01.2020, a v súlade s § 194 ods. 1 písm. f/ zákona č.
162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP), upustenia od
uloženia sankcie, alternatívne sa domáhal zrušenia druhostupňového rozhodnutia žalovaného č. PO/
BEZ/2019/5572, O-499/2019 zo dňa 08.01.2020 spolu s prvostupňovým rozhodnutím
č. IPBA_KHIP/SPR/2019/565 zo dňa 19.11.2019 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa
na ďalšie konanie.
4.
Namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nesprávne právne posúdenie veci,
nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, zistený skutkový
stav je v rozpore s administratívnymi spismi a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správnym
orgánom.

4. Žalobca trvá na tom, že súčasťou administratívneho spisu nie je dôkaz o tom, že by ochranná obuv
nebola vydaná. Zamestnankyňa v čase vzniku pracovného úrazu mala obutú ochrannú obuv v zákonom
predpísanom prevedení, preto správnym orgánom zistený stav je v rozpore s objektívnymi okolnosťami
prípadu. Prvostupňový správny orgán sa odvolal na známe mediálne vyjadrenie zamestnankyne A. F.V.,
ktoré sa však v administratívnom spise nenachádza, žalobcovi toto vyjadrenie nie je známe a nemal
sa možnosť k nemu vyjadriť, pričom takéto vyjadrenie nemohlo byť zákonným dôkazom o nesplnení si
určitej zákonnej povinnosti a relevantným podkladom pre uloženie sankcie.

5. Žalobca má za to, že správny orgán nesprávne právne kvalifikoval zistenia v tomto prípade, kedy
ho eventuálne mohol postihovať za porušenie povinnosti viesť evidenciu výdaja ochranných pomôcok
po dobu trvania pracovného pomeru zamestnankyne, a nie ho sankcionovať za porušenie politiky
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zamestnávateľa. Uvedená nesprávna právna kvalifikácia
charakteru porušenia povinností má za priamy následok aj nesprávne hodnotenie závažnosti porušenia
zákonných povinností a na to nadväzujúcu aplikáciu sankcie.

6. Ďalej žalobca namieta, že súčasťou administratívnou spisu nie je dôkaz o tom, žeby neviedol evidenciu
prestávok v práci jeho zamestnancov. Eventuálne mohol byť sankcionovaný za porušenie povinnosti
archivovať evidenciu začiatku a konca pracovnej doby (vrátane prestávok v práci) po dobu trvania
pracovného pomeru zamestnancov, a nie byť sankcionovaný za neevidovanie týchto údajov. Začiatok
a koniec prestávok evidoval na samostatnom záznamovom hárku - zošite, ktorého údaje sa následne
prenášali do mzdových listov zamestnancov, a zamestnanci si vždy v nasledujúcom mesiaci mohli
skontrolovať správnosť údajov týkajúcich sa ich prestávok v práci.

7. Podľa názoru žalobcu správny orgán nedostatočne zdôvodnil napadnuté rozhodnutie, čo spôsobuje
jeho nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť a zmätočnosť. Uloženú pokutu považuje za neprimerane vysokú.



Pokiaľ by správny orgán bol býval náležite postupoval v súlade so Správnym poriadkom, tak výsledkom
jeho zistení by malo byť jedine porušenie povinnosti archivovať pracovnú dokumentáciu predmetných
zamestnancov po dobu trvania ich pracovného pomeru. Išlo by o jediné porušenie povinnosti a pri
zohľadnení poľahčujúcich okolností prípadu (prvé porušenie; porušenie nemalo za následok vznik
pracovného úrazu, ani neboli porušené, či namietané iné práva zamestnancov) by mal správny orgán
možnosť využiť svoje moderačné oprávnenie a znížiť mu pokutu na najnižšiu možnú úroveň (napr. na
sumu 300,- €) alebo by mohol upustiť od uloženia sankcie. Zároveň pri jedinom porušení povinností
kontrolovaného subjektu neexistujú žiadne priťažujúce okolnosti. Poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 4S/5/2019.

8. V súvislosti s odôvodňovaním rozhodnutí a ukladaní sankcií poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 236/06, sp. zn. I. ÚS 242/2007, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo
veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn.
8As/5/2005 a rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 6A/48/92.

III.
Vyjadrenie žalovaného

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. V podrobnostiach sa pridržiaval
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že Zákonník práce exaktne upravuje šírku povinnosti
zamestnávateľa viesť evidenciu pracovného času (§ 85 a nasl.), a to tak, že zaznamená začiatok a
koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu v rámci rozvrhovaného pracovného
času, ale aj evidenciu práce nadčas (§ 97), a samostatne zaeviduje začiatok a koniec časového úseku
vykonávania práce nadčas, aby sa odlíšila od pracovného času, ktorý je rozvrhovaný, a taktiež evidenciu
nočnej práce (§ 98) obdobným spôsobom tak, aby samostatne zaznamenal jej časový úsek, začiatok
a koniec. V prípade nariadenej alebo dohodnutej pracovnej pohotovosti sa § 99 ZP aplikuje rovnako.
Z uvedeného je zrejmé, že zamestnávateľ zaeviduje začiatok a koniec časového úseku vykonávania
práce zamestnanca s prihliadnutím aj na poskytnuté prestávky v práci podľa § 91 ods. 1 ZP, ktoré by
mali z riadnej evidencie pracovného času vyplývať.
10. Prestávku v práci na odpočinok a jedenie nie je možné poskytnúť na začiatku ani na konci zmeny,
zamestnanec má na ňu nárok, ak je jeho zmena dlhšia ako 6 hodín, a to v trvaní aspoň 30 minút.
Z predloženej evidencie pracovného času nebolo možné zistiť, ako žalobca rozvrhoval pracovný čas
zamestnancov s prihliadnutím na prestávky v práci, teda tak, aby z evidencie pracovného času bolo
zrejmé, kedy zamestnanci vykonávali prácu pre zamestnávateľa (začiatok a koniec) a kedy túto prácu
nevykonávali. To, že zamestnávateľ zúčtuje v mzdových dokladoch zamestnanca prestávku v práci,
nesvedčí o tom, kedy a či bola zamestnancovi poskytovaná.
11. Žalobca bol povinný evidovať pracovný čas (§ 85 a nasl. ZP) oboch zamestnancov zaznačovaním
začiatku a konca časového úseku, v ktorom vykonávali prácu v rámci rozvrhovaného pracovného času
(napr. 8,00h do 12,00h, 12,30h do 16,00h), s prihliadnutím na prestávky v práci, v ktorých sa pracovný
čas zamestnancov prerušil. Z predloženej evidencie pracovného času však vyplýva, že žalobca len
vo všeobecnosti zaznamenával začiatok a koniec pracovnej zmeny. Žalobca počas inšpekcie práce
predložil evidenciu pracovného času, ktorá nebola vedená v súlade s § 99 ZP. Aj napriek tomu, že
inšpektorát práce pri ukladaní pokuty vyhodnotil porušenie § 99 ZP ako menej závažné a uložil žalobcovi
pokutu za nedodržanie povinnosti v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nakoľko bol povinný
pri trestaní uplatniť absorpčnú zásadu. Porušenie § 99 ZP nie je zanedbateľné a považuje sa za jedno z
najzávažnejších porušení pracovnoprávnych povinností. Nedodržanie povinnosti viesť riadnu evidenciu
pracovného času môže viesť jednak k finančnému poškodeniu zamestnancov a aj k nedodržiavaniu
odpočinku na zotavenie po práci medzi jednotlivými zmenami a nedodržaním prestávok v práci počas
zmeny.
12. Žalobca nepreukázal splnenie ani ďalšej povinnosti vyplývajúcej z § 6 ods. 2 písm. b/ zákona č.
124/2006 Z.z. Argumentoval, že dotknutá zamestnankyňa ochrannú obuv mala, avšak predchádzajúce
vedenie spoločnosti túto skutočnosť nezaevidovalo a nemá to ako preukázať. Žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí vysporiadal aj s touto námietkou s tým, že sa žalobca dostal do dôkaznej núdze. Na to, aby
sa zbavil zodpovednosti za porušenie povinnosti, musí predložiť také dôkazy, ktoré by dokazovali, že
zistený správny delikt vôbec nespáchal.



13. Žalobca nebol trestaný za nearchivovanie alebo nevedenie evidencie poskytovaných OOPP,
ale za to, že neposkytol bezplatne zamestnankyni, u ktorej si to vyžadovala ochrana života alebo
zdravia, potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky, konkrétne ochrannú obuv proti
šmyku, kvapalinám a chemickým látkam, nakoľko nepredložil jediný dôkaz, ktorým by splnenie tejto
povinnosti podoprel. Žalobca na výzvu inšpektorátu práce predložil počas inšpekcie práce iba zoznam
oblečenia zamestnankyne A. F. zo dňa 10.11.2017 (bez podpisu), v ktorom sa ochranná pracovná obuv
nenachádzala.
14. Prvostupňový správny orgán pri určovaní pokuty v rozsahu ustanovenom v § 19 ods. 2 písm. b/
bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. po zohľadnení jej preventívneho pôsobenia prihliadal zároveň na kritériá
v zmysle § 19 ods. 6 citovaného zákona v nadväznosti na § 3 ods. 5 SP. Z obsahu odôvodnenia
výšky pokuty v prvostupňovom rozhodnutí je zreteľné, že pri hodnotení jednotlivých zákonných kritérií
upravených v § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. prvostupňový správny orgán použil myšlienkový
proces v súlade so zásadami logického uvažovania a vo výške pokuty zohľadnil aj poľahčujúce a
priťažujúce okolnosti tak, ako sú uvedené v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, a výslednú výšku
pokuty uložil v rámci zásady absorpcie sadzieb v správnom konaní za najzávažnejší správny delikt
s ohľadom na charakter chráneného záujmu, a to za porušenie povinnosti v oblasti bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci. V prípade zistenia závažného porušenia povinností vyplývajúcich z predpisov
uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. je uloženie pokuty obligatórne, správny orgán
nemá možnosť od uloženia pokuty upustiť alebo ju znížiť pod zákonný rozsah.

IV.
Replika žalobcu

15. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na argumentoch uvedených v
správnej žalobe.

16. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril.

V.
Verejné vyhlásenie rozsudku

17. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 SSP rozhodol vo veci
rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 31.03.2021 podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže žalobkyňa nežiadala
o nariadenie pojednávania a ani žalovaný nepožiadal o nariadenie pojednávania vo veci.

18. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.04.2002, č. sťažnosti 64336/01,
v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné
pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne
orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti
Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č.
2) zo dňa 19.02.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen
proti Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne
otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa
javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny
súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho
právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky
a správnosť aplikácie ustanovení zákona č. 124/2006 Z.z. a č. 125/2006 Z.z., preto aj v tomto konaní
možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

VI.
Relevantné právne predpisy



19. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa § 85 ods. 1 a ods. 2 ZP pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii
zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou (ods. 1). Doba
odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom (ods. 2).

21. Podľa § 99 ZP zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej
práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný
začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo
dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa
prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca.

22. Podľa § 6 ods. 2 písm. b/ zákona č. 124/2006 Z.z. na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci
prostredníctvom osobných ochranných pracovných prostriedkov je zamestnávateľ povinný bezplatne
poskytovať zamestnancom, u ktorých to vyžaduje ochrana ich života alebo zdravia, potrebné účinné
osobné ochranné pracovné prostriedky a viesť evidenciu o ich poskytnutí.

23. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním
pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a
skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok
žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré
nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie (bod 1), právnych predpisov, ktoré upravujú
štátnozamestnanecké vzťahy (bod 2), právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia
(bod 3), právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania (bod
4), záväzkov, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv (bod 5), osobitného predpisu zamestnávateľom v
rozsahu jeho povinností uzatvoriť zamestnávateľskú zmluvu a platiť a odvádzať príspevky na doplnkové
dôchodkové sporenie za zamestnanca vykonávajúceho práce zaradené orgánom štátnej správy na
úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie alebo štvrtej kategórie podľa osobitného predpisu, a
za zamestnanca, ktorý vykonáva práce tanečného umelca alebo hudobného umelca, ktorý vykonáva
profesiu hráča na dychový nástroj (bod 6), osobitného predpisu zamestnávateľom, ktorý ustanovuje
povinnosti pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb (bod 7).

24. Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 125/2006 Z.z. inšpekcia práce je vyvodzovanie zodpovednosti za
porušovanie predpisov uvedených v písmene a/ a za porušovanie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych
zmlúv.

25. Podľa § 19 ods. 2 písm. b/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce uloží pokutu
zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, za závažné
porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) od 1 000 eur do 200
000 eur.

26. Podľa § 19 ods. 3 písm. f/ zákona č. 125/2006 Z.z. závažné porušenie povinností vyplývajúcich z
predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) je neposkytnutie potrebných účinných osobných ochranných
pracovných prostriedkov alebo ich neudržiavanie vo funkčnom stave.

27. podľa § 19 ods. 1 vyhlášky č. 634/2005 Z.z. prevádzkovateľ strážnej služby v evidencii služieb
vedie dátum služby, druh služby v členení podľa § 3 zákona, časové vymedzenie služby (hodina,
minúty od - do) (písm. a/), miesto výkonu služby (adresa chráneného objektu, chránenej osoby,
strážneho stanoviska, miesto zdržiavania sa chránenej osoby) (písm. b/), priezvisko, meno, titul a číslo
identifikačného preukazu osoby poverenej výkonom fyzickej ochrany (písm. c/).

VII.
Posúdenie veci krajským súdom



28. Predmetom prieskumu správnym súdom je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zamietnuté
odvolanie žalobcu a potvrdené prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty žalobcovi v sume 2.500,- € za
spáchanie správneho deliktu na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a evidencie pracovného
času zamestnancov.

29. V prvom rade je potrebné uviesť, že z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(napríklad rozsudok vo veci N. proti Slovenskej republike z 02.09.1998, č. sťažnosti 26138/95; vo
veci Öztürk proti SRN z 21.02.1984, číslo sťažnosti 8544/79; vo veci Č. proti Slovenskej republike zo
16.11.2004, č. sťažnosti 53371/99, atď.) vyplýva, že priestupky a správne delikty sú vecami trestného
charakteru. Pre posúdenie otázky, či sa na účely Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách
(publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) protiprávne konanie kvalifikuje ako trestné, sú dôležité nasledovné
kritériá: a/ či text právnej normy definujúci protiprávne konanie patrí alebo nepatrí v právnom systéme
príslušného štátu do trestného práva, b/ či povaha protiprávneho konania, c/ povaha a stupeň prísnosti
sankcie, ktorej uloženie hrozí príslušnej osobe. Význam vnútroštátnej kvalifikácie protiprávneho konania
na trestné a správne delikty je iba relatívny. Faktormi väčšieho významu sú povaha protiprávneho
konania a povaha a stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí príslušnej osobe. Povaha protiprávneho
konania a povaha a stupeň prísnosti sankcie, ktorej uloženie hrozí, sú alternatívne a nie kumulatívne:
na to, aby sa článok 6 Dohovoru aplikoval z dôvodu slov „trestné obvinenie“ stačí, aby predmetné
protiprávne konanie bolo vo svojej podstate „trestné“ z pohľadu Dohovoru alebo aby zodpovednej osobe
mohla byť uložená sankcia, ktorá pre svoju povahu a stupeň prísnosti patrí vo všeobecnosti do „trestnej“
sféry. Na základe toho konanie o správnom delikte zahŕňa rozhodovanie o „trestnom obvinení“, a preto
sa naň vzťahuje článok 6 Dohovoru.

30. Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne
práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom,
čo bolo predmetom správneho konania. V disciplinárnom konaní je predmetom konania posudzovanie
disciplinárneho previnenia účastníka, ktorý sa ho dopustil na základe konania, resp. nečinnosťou a v
prípade preukázania, že účastník sa dopustil disciplinárneho previnenia skutkom kladeným mu za vinu,
správny orgán mu za takéto previnenie ukladá disciplinárne opatrenie, čo sa musí premietnuť aj do
výroku rozhodnutia. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí
spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním.
To možno zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a
spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na odlíšenie skutku
od iných skutkov. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie najmä z dôvodu
vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci
rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až
vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva.
Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie
možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom treba odmietnuť
úvahu o tom, že postačí, ak sú tieto náležitosti uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej
časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností
účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom konkrétny popis skutku je nezastupiteľnou
časťou rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či
sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok možno vynútiť exekúciou (rozsudky
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 28/2007 zo dňa 06.03.2008, sp. zn. 3 Szd 9/2009 zo dňa 05.11.2009,
sp. zn. 6 Sžo 255/2010 zo dňa 22.06.2011).

31. V zmysle ustálenej judikatúry citovanej vyššie bolo povinnosťou prvostupňového správneho orgánu
vo výroku rozhodnutia, ktorým uložil žalobcovi sankciu, uviesť skutky, ktorými sa správneho deliktu
dopustil z hľadiska miesta, času a spôsobu ich spáchania, čo sa aj stalo. Výrok napadnutého rozhodnutia
je podľa názoru správneho súdu dostatočne jasný, zrozumiteľný a určitý, čo umožňuje jeho preskúmanie.
Je v ňom uvedené miesto, čas aj spôsob spáchania správneho deliktu:
a. miesto spáchania - pracovisko ZSSK - Rušňové depo na Tupého ulici v Bratislave,
b. spôsob spáchania - (i) bezplatné neposkytnutie ochrannej obuvi s podrážkou proti šmyku, kvapalinám
a chemickým látkam zamestnankyni A. F., (ii) v období máj - júl 2018 nevedenie evidencie pracovného
času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca
E. H. tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom tento zamestnanec
vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť, (iii) v období november



2017 - júl 2018 nevedenie evidencie pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnankyne A. F.Q. tak, aby bol zaznamenaný začiatok a
koniec časového úseku, v ktorom táto zamestnankyňa vykonávala prácu alebo mala nariadenú alebo
dohodnutú pracovnú pohotovosť,
c. čas spáchania - obdobie ku dňu 8.5.2018 vrátane vo vzťahu k správnemu deliktu (i), obdobie máj -
júl 2018 vo vzťahu k správnemu deliktu (ii), obdobie november 2017 - júl 2018 vo vzťahu k správnemu
deliktu (iii).

32. Podľa názoru správneho súdu žalobca naplnil skutkovú podstatu správnych deliktov podľa § 19 ods.
2 písm. b/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z., pretože porušil povinnosti vyplývajúce z predpisov pracovného
práva - § 99 ZP - viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti svojich dvoch zamestnancov, a porušil povinnosť vyplývajúcu z
predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci - § 6 ods. 2 písm. b/ zákona č. 124/2006 Z.z. -
poskytnúť bezplatne zamestnankyni ochrannú obuv s podrážkou proti šmyku, kvapalinám a chemickým
látkam, ktoré je závažným porušením povinností.

33. K správnemu deliktu žalobcu na úseku neevidovania pracovného času zamestnancov v zmysle §
99 ZP správny súd uvádza, že Zákonník práce ustanovuje evidenciu nasledujúcich skutočností, ako aj
spôsob ich evidencie:
- pracovný čas (§ 85 a nasl. ZP) - eviduje sa začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec
vykonával prácu v rámci rozvrhovaného pracovného času (napr. od 8.00h do 12.00h, od 12.30h do
16.00h),
- práca nadčas (§ 97 ZP) - samostatne sa zaeviduje začiatok a koniec časového úseku vykonávania
práce nadčas, aby sa odlíšila od pracovného času, ktorý je rozvrhovaný,
- nočná práca (§ 98 ZP) - samostatne sa eviduje, že časový úsek okrem toho, že sa zaeviduje ako
pracovný čas, je aj nočnou prácou - eviduje sa začiatok a koniec nočnej práce; nočná práca sa vykonáva
v čase medzi 22.00 h a 6.00 h,
- aktívna časť pracovnej pohotovosti (§ 96 ods. 6 ZP) - samostatne sa zaeviduje aktívna časť pracovnej
pohotovosti (začiatok a koniec), aby sa odlíšila od pracovného času, ktorý je rozvrhovaný/práce nadčas
(je aj prácou nadčas),
- neaktívna časť pracovnej pohotovosti zamestnanca (§ 96 ods. 2 a ods. 4 ZP) - samostatne sa zaeviduje
neaktívna časť pracovnej pohotovosti (jej začiatok a koniec) (§ 96 ods. 2 ZP - je aj pracovným časom
a ods. 4 je aj dobou odpočinku).

34. Ustanovenie § 99 ZP priamo zamestnávateľovi neustanovuje, že je povinný viesť evidenciu prestávky
v práci. Prestávka v práci vyplýva zo skončenia úseku pracovného času a zo začiatku ďalšieho úseku
pracovného času. Zamestnávateľ je vo všeobecnosti povinný preukázať, že zamestnancovi prestávku
v práci poskytol. Špecificky však treba posúdiť situáciu tzv. odpočítavania, ktorá sa v praxi bežne
realizuje, keď napr. evidenčný systém zamestnávateľa po skončení pracovného dňa zamestnancovi
odpočíta 30 minút na prestávku v práci. Zamestnávateľ je povinný evidovať skutočné skončenie
úseku vykonávania práce a skutočný začiatok úseku vykonávania práce. Žalobca bol povinný evidovať
pracovný čas zamestnancov v zmysle § 85 a nasl. ZP od začiatku až po koniec časového úseku,
v ktorom vykonávali práci (napríklad 8,00h do 12,00h, 12,30h do 16,00h) a poskytovanie prestávok
v práci, ktorým sa pracovný čas zamestnancov prerušil. Z predloženej evidencie pracovného času
však vyplýva, že žalobca zaznamenával len začiatok a koniec pracovnej zmeny vo všeobecnosti.
Žalobca toto zistenie nerozporoval, no uviedol, že išlo len o neevidovanie prestávok v práci, s čím
žalovaný nesúhlasí. Zamestnávateľ je povinný viesť samostatne aj evidenciu nadčasov, nočnej práce
a pracovnej pohotovosti. Obaja spomínaní zamestnanci vykonávali aj prácu v noci, jej evidencia však
nie je v súlade so ZP, pretože žalobca v evidencii zaznamenával len počet hodín nočnej práce v
rámci jednotlivých pracovných zmien a absentujú údaje o začiatku a konci časového úseku, v ktorom
vykonávali prácu v noci. Presná evidencia pracovného času zamestnanca, práce nadčas, práce v noci
je dôležitá aj z hľadiska zodpovednosti za škodu zamestnávateľa alebo zamestnanca [napr. cesta
zamestnanca na stravovanie/cesta späť a stravovanie sa nepovažuje za plnenie úloh z hľadiska ZP (§
220 ZP), a teda nie je daná zodpovednosť za škodu zamestnávateľa podľa ZP, zamestnávateľ by musel
preukázať, o aký postup išlo, ak sa stal úraz]. Súčinnosť zamestnanca pri evidencii pracovného času
je kľúčová - spravidla si eviduje príchod a odchod z práce, a zamestnávateľ, resp. vedúci zamestnanec
ju kontroluje a schvaľuje. Za evidenciu pracovného času ako výsledok voči kontrolným orgánom je
zodpovedný zamestnávateľ, a teda je vhodné nastaviť aj proces kontroly a schvaľovania tejto evidencie.



Zodpovednosť nemožno v tomto ohľade previesť na zamestnanca (ten zodpovedá zamestnávateľovi
len za škodu - zavinené porušenie svojich povinností). Zamestnávateľ musí rozhodnúť aj o procese
schvaľovania dochádzky (či sa bude schvaľovať alebo nie) - vedúci zamestnanec preberá zodpovednosť
aj za škodu, ktorá zamestnávateľovi vznikla takto schválenou dochádzkou, ale voči kontrolným orgánom
zodpovedá zamestnávateľ.

35. Na kontrolu plnenia uvedenej povinnosti zamestnávateľa sú oprávnené orgány inšpekcie práce,
konkrétne príslušné inšpektoráty práce (§ 2 ods. 1 a § 7 zákona č. 125/2006 Z.z.).

36. Z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca neviedol evidenciu pracovného
času, práce nadčas a nočnej práce svojich zamestnancov v súlade s § 85 a nasl., § 99 ZP. Z obsahu
administratívneho spisu jednoznačnej vyplýva, že napríklad u zamestnankyne A. F. dňa 28.11.2017
zaevidoval začiatok pracovného času o 19,00h a koniec pracovného času o 7,00h, z toho nočná práca
7,5h (bez uvedenia času od kedy do kedy) a zaúčtoval jej 11,5h. Rovnakým spôsobom zaevidoval
jej pracovný čas napríklad aj v dňoch 29.11.2017, 03.12.2017, 08.12.2017, 22.12.2017, 29.12.2017.
Vady rovnakého druhu v evidencii jej pracovného času, práce nadčas a nočnej práce sa prelínajú aj v
mesiacoch február 2018 až máj 2018.

37. U zamestnanca Alojza Daniela sa vyskytli vady v evidencii pracovného času, práce nadčas a nočnej
práce v období máj 2018 až júl 2018, tak ako u A. F.. Napríklad v dňoch 28.05.2018, 29.05.2018,
02.06.2018, 09.06.2018, 02.07.2018 a 10.07.2018 mu zaevidoval začiatok pracovného času o 19,00h
a koniec pracovného času o 7,00h, z toho nočná práca 7,5h (bez uvedenia času od kedy do kedy) a
zaúčtoval mu 11,5h. Dňa 05.05.2018 napríklad evidoval začiatok jeho pracovnej doby o 7,00 h a koniec
o 17,00h s tým, že mu zaúčtoval 9,5h a išlo o sobotu. Neuviedol, ktorý časový úsek v trvaní 0,5h mu
nezaevidoval ako pracovný čas, a to napríklad z hľadiska potenciálnej náhrady škody za pracovný úraz,
aby bolo možné spätne zistiť čas, kedy prácu nevykonával a kedy sa mu potenciálne stal (mohol stať)
pracovný úraz.

38. Podľa názoru správneho súdu správne orgány oboch stupňov správne ustálili, že žalobca neviedol
evidenciu pracovného času, práce nadčas a nočnej práce svojich zamestnancov v súlade s § 99 ZP a
za tento skutok definovaný ako správny delikt v § 19 ods. 2 písm. b/ bod 1, ods. 3 písm. f/ v spojení s §
2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 125/2006 Z.z. voči nemu vyvodil deliktuálnu zodpovednosť.
39. Správne orgány oboch stupňov po vykonanom dokazovaní tiež rozhodli, že žalobca svojej
zamestnankyni A. F. neposkytol bezplatne ochrannú obuv s podrážkou proti šmyku, kvapalinám a
chemickým látkam, čím porušil § 6 ods. 2 písm. b/ zákona č. 124/2006 Z.z. Z administratívneho spisu
jednoznačne vyplýva, že žalobca ku dňu 10.11.2017 A. F. poskytol bezplatne ošatenie: 4x polokošeľa
svetlomodrá, 2x nohavice kapsáče čierne SSI, 1x bunda zimná modrá, 1x softshel bunda modrá ROYAL,
1x mikina čierna fleece, 1x rukavice + čapica, 1x reflexná vesta (security), 1x šiltovka tm. modrá. V
tomto zozname sa nenachádzajú žiadne pracovné topánky, resp. ochranná obuv s podrážkou proti
šmyku, kvapalinám a chemickým látkam. Žalobca sám nenamieta, že ochranná obuv nie je v zozname
uvedená, len namieta, že zamestnankyni ju pridelil, ale bývalé vedenie túto skutočnosť nezaevidovalo.
Nepredkladá však o tom žiaden dôkaz (napríklad vyjadrenie dotknutých osôb, ktoré túto evidenciu mali
viesť), z ktorého by bolo možné uvedenú skutočnosť verifikovať. Žalobca sa preto dostal do dôkaznej
núdze, ktorej následkom je vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti voči nemu za spáchanie správneho
deliktu na objektívnom základe bez nutnosti skúmania zavinenia (úmysel alebo nedbanlivosť). Správny
súd vychádzajúc z uvedeného považuje postup a rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového správneho
orgánu za súladné s § 6 ods. 2 písm. b/ zákona č. 124/2006 Z.z. a § 19 ods. 2 písm. b/ bod 1 a
ods. 3 písm. f/ zákona č. 125/2006 Z.z. a neposkytnutie potrebných účinných osobných ochranných
pracovných prostriedkov alebo ich neudržiavanie vo funkčnom stave predstavuje navyše aj závažné
porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.
40. Podľa názoru správneho súdu sú „medializované“ informácie A. F., na ktoré sa odvoláva
prvostupňový správny orgán v rozhodnutí, vzhľadom na podrobne zistený skutkový stav nadbytočné a
nebol dôvod ich zohľadniť v rozhodnutí. Je pravdou, že sa v administratívnom spise nenachádzajú a
žalobca sa teda objektívne nemal možnosť s nimi oboznámiť, no vzhľadom na ich právnu irelevantnosť
toto absentujúce „mediálne vyjadrenie“ A. F. nemohlo zasiahnuť do práva žalobcu na obhajobu do takej
miery, ktorá by viedla k zrušeniu rozhodnutia, pretože v administratívnom spise sa nachádza presný
zoznam oblečenia, ktoré žalobca poskytol uvedenej zamestnankyni, a ochranná obuv sa medzi nimi
nenachádza.



41. Žalobca namieta, že v administratívnom spise sa nenachádza ani jeden dôkaz, že neviedol evidenciu
pracovného času zamestnancov v súlade s § 99 ZP alebo, že zamestnankyni neposkytol bezplatne
ochrannú obuv. Vo všeobecnosti platí, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia. Z
tohto pravidla však existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo
požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo, čo sa
nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa
v rímskom práve označoval ako probatio diabolica) a vtedy dochádza k presunu dôkazného bremena na
protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória.
Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom
tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá
negatívna skutočnosť je daná (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 81/2010 zo dňa
31.05.2010, rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1 As 2/2010 zo dňa 10.02.2010).
42. Hlavnou myšlienkou negatívnej dôkaznej teórie ako jedného z druhov obrátenia (presunu)
dôkazného bremena je skutočnosť, že negatívne skutočnosti sa nedokazujú. Pri dôslednom uplatňovaní
tejto teórie je nositeľom dôkazného bremena vždy tá procesná strana, ktorá tvrdí pozitívne skutočnosti. Z
tohto dôvodu sa v jednotlivom prípade musí skúmať, či určitú negatívnu skutočnosť je možné preukázať
prostredníctvom dôkazov preukazujúcich iné pozitívne skutočnosti, ktoré by v konečnom dôsledku
potvrdzovali (preukazovali) neexistenciu určitej skutočnosti.

43. Žalobca v predmetnej veci tvrdí, že evidenciu pracovného času, práce nadčas a nočnej práce svojich
zamestnancov viedol v súlade s § 99 ZP a predložil o tom výpisy z evidencie (pozitívna dôkazná teória),
žalovaný a správny orgán prvého stupňa evidenciu preskúmali a dospeli k záveru, že nie je v súlade s
§ 99 ZP. V tomto prípade už ide o negatívnu dôkaznú teóriu (niečo neexistuje - neexistuje so zákonom
súladná evidencia pracovného času, práce nadčas a nočnej práce zamestnancov žalobcu) a dôkazné
bremeno sa vracia opäť na žalobcu a zaťažuje ho preukázaním, že evidenciu pracovného času svojich
zamestnancov viedol v zmysle § 99 ZP. Inými slovami, nie správne orgány majú preukazovať akoukoľvek
listinou, že neexistuje evidencia pracovného času, práce nadčas a nočnej práce zamestnancov žalobcu,
ale žalobca má preukazovať, že evidencia pracovného času, práce nadčas a nočnej práce jeho
zamestnancov je v súlade s § 99 ZP. Podľa názoru správneho súdu žalobca uvedenú skutočnosť
nepreukázal a jej následkom je vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti voči žalobcovi ako už bolo uvedené
vyššie. Rovnaký záver platí aj pri ďalšom správnom delikte žalobcu, kedy mal bezplatne poskytnúť svojej
zamestnankyni ochrannú obuv - žalobca predložil správnemu orgánu zoznam ochranných pomôcok,
ktoré svojej zamestnankyni poskytol, no ochranná obuv sa medzi nenachádzala. Správne orgány preto
konštatovali, že postup žalobcu pri prideľovaní ochranných prostriedkov bol v rozpore s § 6 ods. 2
písm. b/ zákona č. 124/2006 Z.z. Aj v tomto prípade ide o negatívnu dôkaznú teóriu (niečo neexistuje
- neexistuje evidencia o bezplatnom pridelení ochrannej obuvi zamestnankyni žalobcu) a dôkazné
bremeno sa vracia žalobcovi s tým, že má preukázať opak. Žalobca argumentoval tým, že jeho bývalé
vedenie nezaevidovalo bezplatné pridelenie ochrannej obuvi jeho zamestnankyni. Ide však o tvrdenie
alebo skutočnosť zaťažujúcu žalobcu v rámci dokazovania a nie správny orgán. Ak žalobca nepredložil
dôkaz o pridelených ochranných prostriedkoch, neuniesol dôkazné bremeno a jeho konanie naplnilo
znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 19 ods. 2 písm. b/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. s
tým, že ide o závažné porušenie povinnosti tak ako to ustanovuje § 19 ods. 3 písm. f/ zákona č. 125/2006
Z.z.

44. Pri ukladaní pokuty za správne delikty orgány verejnej správy správne aplikovali absorpčnú zásadu a
pokutu uložili podľa správneho deliktu najprísnejšie trestného, ktorým je neposkytnutie ochrannej obuvi
svojej zamestnankyni predstavujúce závažné porušenie povinnosti. Pri tomto správnom delikte zákon
umožňuje uložiť pokutu v rozmedzí od 1.000,- € do 200.000,- €; žalovaný uložil žalobcovi pokutu v dolnej
hranici sadzby vo výške 2.500,- €. Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy
správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom
správny orgán v zákonom stanovených hraniciach uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie.
Pri preskúmavaní správnych rozhodnutí o uložení peňažnej sankcie, správny súd nepreskúmava len
zákonnosť použitia správnej úvahy, ale aj jej správnosť; môže tak dospieť k záveru, že o sankcii
malo byť rozhodnuté inak. Pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty treba vychádzať zo základných
rovín pôsobenia sankcie - individuálnej, generálnej, výchovnej, preventívnej a represívnej. Vo sfére
obvineného z disciplinárneho deliktu má uložená pokuta plniť ako úlohu výchovnú tak aj represívnu
a postihovať za protiprávne konanie, preto je žiaduce, aby bola citeľná v majetkovej sfére páchateľa



priestupku. Nemôže ísť o sankciu v zanedbateľnej výške, inak sa nedá predpokladať, že by splnila svoj
účel (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 163/2010).

45. Podľa názoru správneho súdu orgány verejnej správy oboch stupňov dostatočne odôvodnili svoju
úvahu, ktorá ich viedla k uloženiu sankcie v konkrétnej výške, nevybočili z medzí a hľadísk určených
zákonom č. 125/2006 Z.z. Zohľadnili poľahčujúce okolnosti: (i) neboli zistené následky v príčinnej
súvislosti s neposkytnutím osobného ochranného pracovného prostriedku, (ii) zistené porušenie zákona
č. 124/2006 Z.z. sa týkalo iba jednej zamestnankyne, preto ide o ojedinelý výskyt nedostatku, (iii)
nebol zistený opakovaný nedostatok. Žalobca zamestnával v čase výkonu dozoru 277 zamestnancov,
čomu správny orgán prispôsobil výšku uloženej pokuty. Za priťažujúce okolnosti považovali: (i)
predmet podnikania žalobcu, ktorý predstavuje zvýšené riziko pre zamestnancov, (ii) dve porušenia
právnych predpisov v predmetnej veci. Vzhľadom na mierne prevažujúci počet poľahčujúcich okolností
prvostupňový správny orgán aj žalovaný mu uložil pokutu v sume 2.500,- €, ktorá je v dolnej časti
zákonnej sadzby. Každá pokuta je individualizovaná na skutkový stav konkrétnej veci, prípadne na
súbeh správnych deliktov. Správny súd považuje uloženú pokutu za primeranú, plniacu represívnu aj
preventívnu funkciu tak, aby sa žalobca v budúcnosti vyvaroval takéhoto alebo podobného konania.

46. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán aj žalovaný
správne a dostatočne zistili vo veci skutkový stav, vec správne právne posúdili a vo veci zákonne
rozhodli. Správny súd preto zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP.

47. O náhrade trov konania žalovaného správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému
žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné
spravodlivo od žalobcu požadovať, aby nahrádzal trovy žalovaného orgánu verejnej správy; okrem toho
žalovaný nebol v konaní ani právne zastúpený. Ďalšiemu účastníkovi správny súd nepriznal právo na
náhradu trov konania podľa § 169 SSP, pretože mu neuložil splnenie takej povinnosti, v dôsledku ktorej
by mu vznikli trovy konania.

48. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd
v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným
Centrum právnej pomoci (písm. c/).