Inšpektorát práce Banská Bystrica


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžk/7/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6018200056
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:6018200056.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a
členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. v právnej veci žalobcu: myWood
Polomka Timber, s.r.o., so sídlom Osloboditeľov 50, Polomka, IČO: 36 693 979, právne zastúpená:
Matejka & Haluška s.r.o., so sídlom Lazovná 20, Banská Bystrica, IČO:47 257 415 proti žalovanému:
Inšpektorát práce Banská Bystrica, so sídlom Partizánska cesta 98, Banská Bystrica, IČO: 00 166 375,
o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného - Protokolu č. IBB-29-15-2.2/P-B22,23, 25-17/3568
zo dňa 9. novembra 2017 v znení Dodatku z 27. novembra 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/20/2018-71 zo dňa 2. augusta 2018, takto

r o z h o d o l :

Kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

Žalobcovi právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym súdom

1. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) č.k.
24S/20/2018-71 zo dňa 02.08.2018 (ďalej len „rozhodnutie správneho súdu“, „napadnutý rozsudok“),
súd žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti opatrenia žalovaného - Protokolu
č. IBB-29-15-2.2/P-B22,23,25-17/3568 zo dňa 09.11.2017 v znení Dodatku z 27.11.2017 (ďalej len
„protokol“) podľa ust. § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal s
poukazom na ust. § 167 ods. 1 SSP a contrario, keď žalobca v konaní pred správnym súdom úspech
nemal.

2. Správny súd poukázal na ustanovenia § 2 ods. 1, 2, § 7 ods. 3, 11, 12, § 12 ods. 1, 2 písm. b/, § 13 ods.
2, 3, § 14 ods. 1, 2, 3, 4, § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce o zmene a doplnení zákona
č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z.z.“, „zákon o inšpekcii práce“), ako aj na § 2
ods. 1, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 124/2006 Z.z.“ alebo „zákon o BOZP“) a uviedol, že žalovaný vykonal u kontrolovaného subjektu
- žalobcu inšpekciu práce zameranú na dodržiavanie vybraných právnych predpisov na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. O výsledku inšpekcie práce žalovaný vyhotovil dňa 09.11.2017
protokol obsahujúci opis predmetu činnosti žalobcu, zoznam žalobcom predložených podkladov pri
výkone inšpekcie práce ako aj zoznam podkladov, ktoré napriek výzve žalovaného neboli žalobcom



predložené. V časti „B Zistené nedostatky“ sú v bodoch č. 1 až 35 protokolu popísané nedostatky, resp.
porušenia predpisov, ktoré boli zistené inšpektormi práce pri výkone inšpekcie.

3. Správny súd ďalej konštatoval, že inšpekciou práce sa v zmysle § 1 písm. a/ zákona o inšpekcii
práce presadzuje ochrana zamestnancov pri práci. Inšpekcia práce je 1/ dozor nad dodržiavaním
predpisov, 2/ vyvodzovanie zodpovednosti za porušovanie predpisov a záväzkov z kolektívnych zmlúv,
3/ poskytovanie poradenstva. Inšpektor práce je podľa § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce povinný
v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného subjektu vypracovať o inšpekcii práce protokol, a ten
prerokovať s kontrolovaným subjektom. Podľa § 14 ods. 1 zákona o inšpekcii práce protokol, okrem
identifikácie orgánov verejnej správy a kontrolovaného subjektu, obsahuje miesto a čas vykonania
inšpekcie práce, predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov a záväzkov z kolektívnych zmlúv,
podpis a vyjadrenie kontrolovaného subjektu k zisteným porušeniam predpisov a ku skutočnostiam
uvedeným v protokole, stanovisko inšpektora práce k tomuto vyjadreniu, dátum vypracovania a dátum
prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce a odtlačok pečiatky. V protokole inšpektor práce
zároveň uloží opatrenia podľa jeho oprávnení uvedených v § 12 ods. 2 písm. b/, c/, g/, h/ a i/ zákona
o inšpekcii práce a povinnosť kontrolovanej osoby prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení
predpisov a ich príčin a doručiť o splnení týchto opatrení písomnú správu Inšpektorátu práce v určenej
lehote.

4. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd ďalej uviedol, že protokol sa môže týkať
subjektívnych práv žalobcu len uloženými opatreniami. V konaní o správnom delikte alebo o uložení
poriadkovej pokuty podľa § 19 a § 20 zákona o inšpekcii práce, na ktoré sa vzťahuje správny poriadok
(§ 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce) je protokol jedným z podkladov rozhodnutia. V tomto zmysle má
protokol, s výnimkou uložených opatrení, predbežnú povahu, a teda je správnym aktom, ktorý podlieha
súdnemu prieskumu len v tom rozsahu, v ktorom sa môže dotknúť subjektívnych práv účastníka konania.
Z uvedeného podľa správneho súdu vyplynulo, že súdnemu prieskumu podliehal protokol v rozsahu
uložených opatrení, voči ktorým žaloba v podstate nesmeruje.

5. Protokol je o výsledku inšpekcie práce. Z toho vyplýva, že právne významné sú len tie skutočnosti
obsiahnuté v protokole, ktoré zodpovedajú zákonom stanovenému obsahu protokolu. Sú to zistené
porušenia právnych predpisov a zároveň opatrenia uložené na odstránenie zistených nedostatkov.
V preskúmavanej veci žalobca namietal nepreskúmateľnosť protokolu pre absenciu odôvodnenia, t.j.
skutkových alebo právnych dôvodov (chýbajúca analýza východísk a pod.), na ktorých spočíval a
namietal tiež nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie, na ktorých bol
protokol založený.

6. Z uvedenej právnej úpravy obsahu a náležitostí protokolu krajskému súdu vyplynulo, že táto
právna úprava neobsahuje ako povinnú náležitosť protokolu, aby správny orgán uviedol, z akých
dôkazov, ktoré skutočnosti zistil a akou úvahou dôkazy hodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti
(odôvodnenie protokolu). Preto správny súd nemohol vykonať prieskum zákonnosti v zmysle toho, či
došlo k správne zistenému skutkovému stavu z dôvodu správneho hodnotenia dôkazov alebo nie,
nakoľko nepoznal úvahy správneho orgánu, ktorými boli dôkazy hodnotené. Súd nie je ďalšou inštanciou
v administratívnom konaní, a preto nemôže vykonať hodnotenie dôkazov sám a tak sám zisťovať
skutkový stav. Súd môže vykonať dokazovanie len na to, aby mohol dospieť k záveru, či opatrenie je
alebo nie je v súlade so zákonom.

7. Správny súd vo veciach všeobecných správnych žalôb, a teda v konaní podľa § 6 písm. a/ SSP nie je
súdom skutkovým. Vychádza zo skutkového stavu zisteného správnym orgánom. V prípade, že správny
orgán dospeje na základe protokolu a v ňom uvedených zistení k záveru, že boli splnené podmienky
na uloženie pokuty, a teda že došlo k spáchaniu správneho deliktu, tak začne správne konanie podľa §
19 zákona o inšpekcii práce. V tomto konaní, ktoré sa už riadi správnym poriadkom, má účastník právo
predkladať dôkazy. Správny orgán rozhodnutie v tomto konaní musí náležite odôvodniť a zmysle § 47
správneho poriadku a uviesť aj úvahy, ktorými hodnotil dôkazy. Rozhodnutie správneho orgánu nemôže
vychádzať z domnienok a predpokladov, pri deliktuálnej zodpovednosti ho možno založiť výlučne na
preukázaných skutočnostiach. Z týchto dôvodov neboli dôvodné žalobné body týkajúce sa tvrdenej
nezákonnosti protokolu, spočívajúcej v nesprávnosti skutkových zistení, resp. v nedostatku skutkových
a právnych záverov, ako aj z dôvodu, že sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia.



8. Nepreskúmateľným je rozhodnutie alebo opatrenie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie, alebo
ktorého odôvodnenie je nedostatočné, ale aj rozhodnutie, ktoré obsahuje také odôvodnenie, ktoré
si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Namietanou vadou nepreskúmateľnosti (tiež
nezrozumiteľnosti) napadnuté opatrenie podľa správneho súdu netrpelo jednak preto, že medzi zákonné
obsahové náležitosti protokolu odôvodnenie nepatrí a tiež z toho dôvodu, že z jeho obsahu je zrejmé,
na čom žalovaný založil svoje opatrenia a z akých skutkových zistení vychádzal (nedostatky č.
1-35 protokolu a zoznam podkladov). Ďalšie podklady žalovaný nebol povinný zabezpečiť, pretože
dokazovanie bude viesť až v správnom konaní o správnom delikte. Nestotožnenie sa žalobcu s obsahom
alebo formuláciou zaznamenaných nedostatkov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
resp. jeho posúdenie zistených nedostatkov založené na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s
nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov.

9. Dôvodná nebola, podľa správneho súdu, ani žalobná námietka neurčitosti protokolu, obsiahnutá
vo viacerých (väčšine) žalobných bodoch, spočívajúca v tom, že žalovaný, podľa názoru žalobcu,
niektoré kontrolné zistenia po skutkovej stránke nedostatočne vyjadril alebo identifikoval, čo žalobcovi
znemožnilo z protokolu porozumieť, aké konkrétne konanie mu bolo vytýkané, zaujať k nemu
kvalifikované vecné stanovisko a vykonať konkrétne kroky za účelom zjednania nápravy. Táto námietka
je v rozpore s obsahom administratívneho spisu žalobcu, pri prerokovaní ktorého prítomný poverený
zamestnanec - vedúci výroby p. Šándor, nemal žiadne námietky k jeho obsahu. Konkrétne sa v spise
nachádza list žalobcu z 05.01.2018, označený ako „Informácia o splnení opatrení na odstránenie
zistených porušení predpisov“ (č.l. 18), v ktorom ku bodom č. 1 až 35 protokolu (okrem bodov č. 5, 13,
14 a 33) žalovanému oznámil, že tieto zistené nedostatky boli odstránené alebo bolo zabezpečené ich
odstránenie. K tomuto listu priložil fotodokumentáciu osvedčujúcu odstránenie zistených nedostatkov.
Z listu žalobcu z 09.02.2018 „Informácia o prijatých opatreniach a ich splnením“ ďalej vyplynulo,
že bezodkladne po oboznámení sa s obsahom protokolu pristúpil k iniciácii procesu smerujúceho k
rektifikácii skutkových stavov popísaných v protokole ako príslušné kontrolené zistenia, vydaním príkazu
obsahujúceho záväzné pokyny adresované kompetentným zamestnancom na vykonanie opatrení na
odstránenie týchto stavov. V ďalšom texte listu ozrejmil svoj postup pri odstránení nedostatkov. Jedine
k bodu č. 5 protokolu žalobca vyjadril pochybnosť o dostatočnej určitosti protokolu, na čo žalovaný
listom z 19.02.2018 odkázal na príkazný list konateľa žalobcu č. 09/2017 k bodu č. 5 protokolu (navrhol
zebezpečiť pohybujúce sa časti linky krytom), z ktorého vyplýva, že predmetný nedostatok bol žalobcom
správne pochopený. Táto spornosť sa teda týkala skôr spôsobu odstránenia nedostatku ako jeho
identifikácie (podľa Prílohy č. 1 k nariadeniu vlády č. 392/2006 Z.z. bodu 2.8., ak je možný kontakt
s pohybujúcimi sa časťami pracovného prostriedku, ktorý môže spôsobiť úraz, tieto časti musia byť
vybavené krytom alebo iným ochranným zariadením, ktoré zabráni prístupu do zóny nebezpečenstva
alebo takým zariadením, ktoré zastaví pohybujúce sa nebezpečné časti skôr, ako sa siahne alebo vstúpi
do zóny nebezpečenstva). Pokiaľ žalobca bol schopný odstrániť inšpekciou práce zistené nedostatky
uvedené v bodoch č. 1 až 35 protokolu, ktorých odstránenie, resp. zabezpečenie odstránenia označené
listy žalobcu preukazujú, nemohol im nerozumieť, a preto správny súd nemohol akceptovať túto účelovú
námietku žalobcu.

10. Taktiež podľa krajského súdu nebola opodstatnená námietka materiálnej nevykonateľnosti uložených
opatrení, pretože tieto opatrenia, čo do zistených porušení predpisov, ktoré majú byť ihneď odstránené
(resp. majú byť prijaté opatrenia na ich odstránenie v budúcnosti a podaná správa o ich prijatí), odkazujú
na body č. 1 - 35 (všetky zistené nedostatky) a tým spôsobom zrozumiteľne, funkčne nadväzujú na časť
protokolu tvoriaci jeden celok obsahujúci v špecifickej forme zistené nedostatky - porušenia právnych
prepisov aj uložené opatrenia. Keďže na postup pri výkone inšpekcie práce ani na vyhotovenie protokolu
sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, na vyhotovenie protokolu neboli kladené nároky
zodpovedajúce obsahovým náležitostiam rozhodnutia (§ 46, § 47 správneho poriadku). Samotné zistené
nedostatky - porušenia právnych predpisov, boli podľa správneho súdu skutkovo vymedzené určito a
zrozumiteľne, keďže boli v dostatočnom rozsahu popísané s uvedením zákonných ustanovení, ktoré
boli porušené a spôsobilé na odstránenie.

11. Podľa krajského súdu žalovaný pri výkone inšpekcie práce zadokumentoval všetky relevantné
inšpekčné zistenia, ktoré dostatočne určito a zrozumiteľne zaznamenal do protokolu obsahujúceho
všetky náležitosti podľa § 14 ods. 1 zákona o inšpekcii práce. Žalovaný nebol povinní zadovažovať ďalšie
podklady alebo dôkazy, pretože zákon o inšpekcii práce ani iný všeobecne záväzný právny predpis mu
takúto povinnosť neukladá. Dokazovanie sa v rámci inšpekcie práce nevykonáva, nakoľko na postup pri



výkone inšpekcie práce sa správny poriadok nevzťahuje (§ 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce) a ani z
platnej právnej úpravy inšpekcie práce nevyplýva žalovanému povinnosť zistené porušenia predpisov
v rámci vyhotovenia protokolu dokazovať. To znamená, skutkové zistenia žalovaného, uvedené v
protokole ako zistené nedostatky - porušenia právnych prepisov, nie sú založené na hodnotení dôkazov,
vychádzajú len z predložených podkladov a vyjadrení počas výkonu inšpekcie práce, resp. najmä z
inšpekčných zistení na mieste samom. V úvahu správny súd zobral aj tú skutočnosť, že len špecifická
vnútorná systematika, resp. štruktúra opatrenia - protokolu ako správneho aktu sui generis, ktorá je
diametrálne odlišná od zaužívanej formy rozhodnutí s obvyklými obsahovými náležitosťami (výrok,
odôvodnenie, poučenie), sama o sebe nemôže znamenať nezrozumiteľnosť protokolu, t.j. opatrení
nadväzujúcich na jednotlivé zistené nedostatky.

12. K žalobcom namietanej krátkosti určenej 8-dňovej lehoty na vyjadrenie k protokolu a jej nepredĺženiu
žalovaným. Správny súd uviedol, že primárne nebolo zrejmé, aký mala mať táto lehota vplyv na
uloženie alebo obsah opatrení smerujúcich k odstráneniu zistených nedostatkov, nakoľko protokol sa
môže týkať subjektívnych práv žalobcu len uloženými opatreniami. Prieskumné oprávnenie správneho
súdu je pritom limitované rozsahom, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté (§ 3, § 7 písm. e/ SSP), na čo
je správny súd povinný prihliadať. Odhliadnuc od toho boli námietky žalobcu podľa krajského súdu
neopodstatnené, nakoľko v otázke spôsobu časového ohraničenia lehoty na vyjadrenie k protokolu
určenej žalobcovi nebol žalovaný limitovaný žiadnym zákonným rozpätím (hornou a dolnou hranicou),
tzn. použil voľnú (správnu) úvahu, ktorú je správny súd oprávnený preskúmať iba v tom rozsahu či
nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 27 ods. 2 SSP). Z medzí a hľadísk zákona
táto úvaha, podľa správneho súdu, nevybočila, pretože na určenie zákonom nelimitovanej lehoty bol
žalovaný zákonom oprávnený a súčasne určenú lehotu 8 dní nie je možné považovať za lehotu
neprimeranú alebo brániacu účinnej ochrane práv žalobcu. Žalovaný pri jej určení primerane zohľadnil
rozsah inšpekčných zistení (šesť strán textu), a to aj so zohľadnením skutočností, že žalobca svoj
podnik a jeho špecifiká výroby detailne poznal, bol o zistených nedostatkoch informovaný už v priebehu
výkonu inšpekcie (najneskôr 11.10.2017) a pri prerokovaní protokolu boli jednotlivé nedostatky ústne
ozrejmené a vysvetlené poverenému zamestnancovi - vedúcemu výroby, ktorý pri prerokovaní protokolu
nič nenamietal. Lehota stanovená v obdobnom rozsahu je bežná v praxi orgánov verejnej správy
rôznych odvetví, a to aj v správnych konaniach, výsledkom ktorých sú rozhodnutia priamo zasahujúce
do práv alebo právom chránených záujmov účastníkov konania. Žalobca nemal povinnosť určenú lehotu
predĺžiť ani jej nepredĺženie obsiahle odôvodňovať, nakoľko zákon o inšpekcii práce mu takú povinnosť
nestanovuje a správny poriadok sa na postup podľa § 14 cit. zákona nevzťahuje. Podľa správneho súdu
bola námietka, porovnávajúca čas vypracovania protokolu žalovaným s dĺžkou lehoty určenej žalobcovi
na vyjadrenie k nemu, zavádzajúca, nakoľko žalobca sa od skončenia výkonu inšpekcie práce nemohol
zaoberať výhradne inšpekciou vykonanou u žalobcu, čo preukazuje aj obsah protokolu, kde žalovaný
(v prvom odseku) uviedol, že kontrolu vykonal na inšpektoráte práce v dňoch 04., 06., 23., 24.10.,
09.11.2017. Naopak, prisvedčiť možno, podľa krajského súdu, vyjadreniu žalovaného, že život a zdravie
ohrozujúce zistené nedostatky si vyžadovali dynamický prístup.

13. Žalobca ďalej namietal uzavretie inšpekcie práce bez toho, aby žalovaný prihliadal na jeho
dodatočné vyjadrenie z 30.11.2017. Podľa jeho názoru mal byť vypracovaný dodatok k protokolu
podľa § 14 ods. 3 písm. a/ zákona o inšpekcii práce, pretože žalobca k protokolu (dodatočne po
podrobnom preskúmaní protokolu) podal vyjadrenie, kde namietal jeho obsah. Ani táto námietka nebola,
podľa správneho súdu, dôvodná, pretože podľa § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce bol žalovaný
povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať len na vyjadrenia a doklady uplatnené alebo predložené
žalobcom počas výkonu inšpekcie práce, do prerokovania protokolu. V prípade písomného vyjadrenia
kontrolovaného zamestnávateľa, doručeného mu v určenej lehote, má žalovaný podľa § 14 ods. 3
zákona o inšpekcii práce povinnosť vyhotoviť dodatok k protokolu, v ktorom uvedie svoje stanovisko
k vyjadreniu. Z citovaných ustanovení zreteľne plynie záver (a contrario), že pokiaľ zamestnávateľ
(žalobca) svoje vyjadrenie nepredloží v určenej lehote, žalovaný nemá povinnosť naň prihliadať.
Protokol bol so žalobcom prerokovaný dňa 09.11.2017, kedy voči zisteniam uvedeným v protokole
neboli vznesené žiadne námietky. Keďže žiadne vyjadrenie podané nebolo ani v určenej lehote do 8
dní od prevzatia protokolu, žalovaný vystavil dňa 27.11.2017 Dodatok k protokolu, ktorým inšpekciu
práce uzavrel. Vyjadrenie žalobcu k výsledkom inšpekcie práce malo byť jeho jediným dostupným
prostriedkom obrany proti inšpekčným zisteniam, ktoré je možné prostredníctvom dodatku k protokolu
korigovať, resp. modifikovať. Vzhľadom na nepodanie vyjadrenia v lehote určenej žalovaným, nebol



dôvod vyhotoviť ďalší dodatok k protokolu, ktorým by svoje zistenia - opatrenia akokoľvek prehodnocoval
alebo menil. Podanie vyjadrenia je zákonom koncentrované na časové obdobie výkonu inšpekcie práce,
do prerokovania protokolu, resp. do uplynutia určenej lehoty po jeho prerokovaní. Účinné podanie
vyjadrenia obsahujúceho námietky tak musí konečnému prerokovaniu protokolu (vrátane dodatku), resp.
následnému uplynutiu lehoty určenej inšpektorom práce, predchádzať. Vyjadrenie žalobcu z 30.11.2017
potom, čo bol protokol dňa 09.11.2017 prerokovaný a potom, čo dňa 17.11.2017 uplynula určená lehota
8 dní na podanie vyjadrenia, teda nemohlo vyvolať povinnosť jeho posúdenia žalovaným a prípadne
povinnosť vyhotovenia ďalšieho dodatku k protokolu podľa § 14 ods. 3 zákona o inšpekcii práce, pretože
to platná právna úprava nepripúšťa. Žalovaný tak v danom prípade nebol povinný ani (so zohľadnením
zásady proporcionality) skúmať namietanú kolíziu proti sebe stojacich záujmov žalobcu a žalovaného,
pretože nebol dôvod na oneskorené vyjadrenie žalovaného vecne reagovať. Po doručení dodatočného
vyjadrenia žalobcu k protokolu preto žalovaný, v súlade so zásadou súčinnosti (§ 3 ods. 2 správneho
poriadku), upovedomil žalobcu neformálnym oznámením z 15.12.2017 o tom, že na jeho dodatočné
vyjadrenie neprihliadal s tým, že žalobcovi bolo umožnené vyjadriť sa k protokolu v lehote do 8 dní, čo
žalobca nevyužil, a preto žalovaný protokol uzavrel dodatkom.

14. Žalobca namietal aj tie kontrolné závery (zistené nedostatky uvedené v protokole pod č. 1, 9, 15 až
20, 22, 24 až 27 a 29), kde žalovaný pri vymedzení konania hodnoteného ako protiprávneho podľa neho
narábal výlučne s odkazmi na Slovenské technické normy (STN), pri ktorých sa neuplatňuje domnienka
všeobecnej známosti a zároveň ktorých znenie nebolo inkorporované do obsahu protokolu. S názorom,
že STN nepredstavujú všeobecne záväzné právne predpisy, u ktorých platí, že sú známe každému
koho sa týkajú, sa podľa krajského súdu bolo možné stotožniť. Avšak z obsahu opatrení uložených
protokolom vyplýva, že žalovaný neuložil žalobcovi povinnosť odstrániť zistené nedostatky, resp. prijať
vlastné opatrenia na ich odstránenie, výlučne spôsobom uvedeným v STN. Žalobca ako zamestnávateľ
mal pri zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci možnosť postupovať spôsobom alebo postupom
upraveným v STN, pričom toto plnenie sa v súlade s § 38 ods. 1 zákona o BOZP vždy považuje
za splnenie požiadaviek na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Žalobca mal súčasne
možnosť tieto povinnosti splniť aj iným preukázateľne primeraným spôsobom, v čom mu protokol nijako
neprekážal. Bolo teda na ňom, či pri zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci využije postup
podľa STN alebo sa rozhodne zabezpečiť požiadavky ochrany iným, akceptovateľným spôsobom, preto
nebolo potrebné obsah príslušných STN do protokolu inkorporovať. Pokiaľ žalobca v žalobných bodoch
netvrdil, že povinnosť zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci bola počas výkonu inšpekcie
práce splnená spôsobom alebo postupom upraveným v STN, resp. iným preukázateľne primeraným
spôsobom, jeho námietky sú len vyjadrením všeobecného nesúhlasu so zistenými nedostatkami,
ktoré v rámci preskúmania zákonnosti opatrenia správnym súdom v rozsahu podanej žaloby nemohli
obstáť. K námietke smerujúcej k bodu č. 26 protokolu považoval správny súd za potrebné dodať,
že na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sú rozhodujúce požiadavky zákona o BOZP,
prípadne iných všeobecne záväzných predpisov v tejto oblasti, pričom rozhodnutia odvetvovo odlišných
orgánov štátnej správy, ktoré užívanie kotolne povolili, nemajú na nedodržiavanie jednotlivých povinností
zamestnávateľa v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci rozhodujúci vplyv. Inak
povedané, pokiaľ v stavebnom, resp. kolaudačnom konaní bolo stavebným úradom povolené užívanie
nedostatočne odvetranej kotolne, nespôsobuje to následok, že tento zistený nedostatok, majúci vplyv
na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, mal žalovaný ponechať bez povšimnutia.

15. Všeobecné tvrdenia, z ktorých plynie, že zistené nedostatky sú neurčité alebo nezrozumiteľné,
bez spochybnenia ich vecného obsahu a rozsahu odôvodneným tvrdením opaku zistení s oporou v
navrhnutých dôkazoch, na tento účel, podľa krajského súdu, nepostačil. Vyjadrenie prostého nesúhlasu,
resp. tvrdenia bez právneho významu, vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu, resp. bez navrhnutia
dôkazu, ktorý by ho preukázal, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
nemohlo založiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Takto formulovanými žalobnými námietkami
vo vzťahu k nedostatkom zaznamenaným v protokole, napr. pod bodmi č. 9, 15, 16, 20, 22, 24 až
27, žalobca v podstate len vyjadril všeobecný nesúhlas so zisteniami a závermi žalovaného, bez jeho
vlastných skutkových tvrdení a konkrétnych námietok podložených dôkazmi alebo inými podkladmi,
čo neumožňovalo súdny prieskum zákonnosti. K bodom č. 9 a č. 22 protokolu žalobca namietal
zistenie, že nemá určenú osobu zodpovednú za prevádzku elektrického zariadenia a zistenie, že
nemá označené potrubné rozvody bezpečnostným náterom, pričom súčasne netvrdil, že takúto osobu,
resp. bezpečnostný náter má, resp. nedôvodil, prečo sa takáto osoba alebo náter nevyžadovali. Pri
námietkach proti bodom č. 15, 16, 20 protokolu žalobca netvrdil, že tam identifikované elektrické



zariadenia technickým normám neodporujú, resp. sú inak zaistené na splnenie podmienok zaistenia
ochrany bezpečnosti a zdravia pri práci, resp. sa vytýkané absentujúce požiadavky na tieto zariadenia
nevzťahovali a prečo je tomu tak. Obdobne absentovali takéto tvrdenia k nedostatkom vytýkaným bodmi
č. 24 až 27 protokolu. Podľa správneho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti opatrenia orgánu
verejnej správy nebolo jeho úlohou vyhľadávať dôvody nezákonnosti napadnutého opatrenia a ani ich
za žalobcu špecifikovať.

16. Ďalej správny súd konštatoval, že podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených
záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením, nezákonnosťou rozhodnutí a
postupov správnych orgánov. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby
vyvolať súdne konanie, kde orgán verejnej správy už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie,
ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu, rozhodnutia alebo
opatrenia, s rovnakými právami, aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia
alebo opatrenia orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti
(s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd nie je oprávnený dôvody
nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení z administratívneho spisu, ani všeobecne
uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad.

17. Úlohou správneho súdu, pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo
nečinnosti orgánov verejnej správy, je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby
posudzovať či orgán verejnej správy, vecne príslušný na konanie, si zadovážil dostatok skutkových
podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu, alebo postupu, či zistil
vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie
bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Pri rozhodnutí alebo opatrení, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej
správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie alebo opatrenia nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy
je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri
preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý
tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods.
1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len
také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, t.j.
jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy, teda posúdiť či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom
(napr. R 60/2000).

18. K námietke žalobcu, vo vzťahu k bodom č. 10 a č. 21 protokolu, správny súd uviedol, že povinnosťou
žalobcu bolo vedieť, ktoré ním prevádzkované technické zariadenia sú vyhradené (VTZ) a viesť
ich evidenciu spôsobom stanoveným zákonom. Splnenie tejto povinnosti žalobca nenamietal. Obsah
protokolu ako celku je potrebné vnímať v súlade s účelom zákona (§ 2, § 5, § 6 a nasl. zákona o BOZP)
takým spôsobom, ktorý podporuje reálne zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci dodržiavaním
zákonných povinností kontrolovaného zamestnávateľa.

19. Žalobca ďalej namietal formuláciu skutkových zistení - nedostatkov uvedených v bodoch č. 9 a č.
22 protokolu, ktoré podľa jeho názoru mohli byť jedine komisívne (bod č. 9), resp. omisívne (bod č 22
- formou opomenutia). Pri uplatnení týchto námietok žalobca podľa krajského súdu nezohľadnil účel
inšpekcie práce ani metódy a formy jej vykonávania. V rámci výkonu inšpekcie práce sa primárne zisťuje
dodržiavanie právnych predpisov, čomu zodpovedá obsah protokolu, ktorého nosnou časťou sú zistené
porušenia predpisov alebo záväzkov z kolektívnych zmlúv (zistené nedostatky) a nadväzujúce opatrenia
uložené na ich odstránenie. Výkon inšpekcie práce predstavuje faktickú činnosť spočívajúcu v získavaní,
zaznamenávaní a zadokumentovaní informácií zodpovedajúcich objektívnej realite preverovanej oblasti
pracovnoprávnych vzťahov, u konkrétneho zamestnávateľa (žalobcu), v určenom období (zisťovane
skutkového stavu). Úlohou inšpektorátu práce pri tejto činnosti je kontrola úrovne bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, tzn. overovanie súladu výkonu práv a povinností vyplývajúcich zamestnávateľom v tejto
oblasti so zákonom, ako aj overovanie ďalších skutočností tvoriacich obsah inšpekcie práce podľa § 2



ods. 1 zákona o BOZP. Preskúmaním obsahu administratívneho spisu žalovaného v medziach žaloby
nebol krajským súdom zistený rozpor so zistenými nedostatkami - porušeniami právnych prepisov ani
svojvôľa alebo iné zjavné zneužitie práva, pred ktorými správny súd poskytuje ochranu.

20. Inšpekcia práce bola podľa krajského súdu vykonaná v súlade so zákonom. Žalovaný pri jej
výkone zadokumentoval všetky relevantné inšpekčné zistenia, ktoré dostatočne určito a zrozumiteľne
zaznamenal do protokolu, ktorý v špecifickej forme obsahuje všetky zákonné náležitosti. Vzhľadom na
uvedené bola použitá formulácia týchto zistených nedostatkov (popísaným stavom zistenej objektívnej
reality) v nadväznosti na platnú právnu úpravu navonok zrozumiteľná, nevzbudzujúca pochybnosti o
obsahu inšpekčných zistení, čo je pre účel inšpekcie práce rozhodujúce.

21. Žalobca namietal aj to, že z protokolu nie je vôbec zrejmé, akým spôsobom absentujúce označenie
ohrozuje bezpečnosť a zdravie zamestnancov. Vysvetľovanie podstaty ohrozenia bezpečnosti a zdravia
zamestnancov pri jednotlivých zisteniach (s poukázaním aj na body č. 34 až 37 tohto rozsudku) úlohou
žalovaného nebolo. Žalobca namietal, že žalovaným označené nariadenie vlády SR č. 387/2006 Z.z.
povinosť označiť potrubné rozvody neukladá, čo je v rozpore s jeho obsahom, konkrétne s § 2 a s
Prílohou č. 5 „Minimálne požiadavky na označenie nádob a potrubí“. Navyše ani k tejto námietke žalobca
netvrdil (a nepreukázal), že vytýkané právne povinnosti v čase inšpekcie práce neboli nedodržané, čím
sa námietka z vecného hľadiska opätovne ocitla len v rovine všeobecného tvrdenia nespôsobilého na
preskúmanie správnym súdom.

22. Žalobná námietka k bodu č. 12 a č. 32 protokolu (Chýbajúce kontroly stavu bezpečnosti elektrických
zariadení prehliadkami a skúškami, resp. Chýbajúce overenie bezpečnosti vzdušníka a rozvodov),
spočívajúca v názore žalobcu, že protokol v tomto bode odkazuje na právne normy blanketnej
povahy, ktoré neobsahujú substanciálnu informáciu o konkrétnom čase povinných odborných prehliadok,
taktiež nebola podľa správneho súdu dôvodná. Pokiaľ mal byť obsahom námietky záver, že ak nie
sú lehoty kontrol prehliadkami a skúškami zariadení exaktne stanovené právnym predpisom, nie
je potrebné žiadne kontroly vykonávať, táto námietka je contra legem. Z ust. § 9 ods. 1 písm.
a/ zákona o BOZP v nadväznosti na § 9 ods. 2 písm. d/ vyhlášky č. 508/2009 Z.z. jednoznačne
plynie povinnosť zamestnávateľa sústavne kontrolovať stav bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
vrátane stavu technických zariadení (mimo iného odbornými skúškami a odbornými prehliadkami)
a to počas prevádzky podľa prevádzkových podmienok, na základe posúdenia rizika, najmenej v
ustanovených lehotách. Žalovaný vytýkal žalobcovi nevykonávanie odborných skúšok a odborných
prehliadok elektrických zariadení prevádzkovaných podľa projektovej dokumentácie 06/2016 a 08/2016
a tlakového zariadenia - vzdušníka. Podľa krajského súdu je všeobecne známou skutočnosťou, ktorú nie
je potrebné dokazovať, že lehoty na prehliadky a skúšky technických zariadení vyplývajú z technických,
resp. projektových dokumentácií k technickým (technologickým) zariadeniam, ktoré určuje najmä
výrobca, alebo projektant (čo vyplýva aj z § 4 ods. 1, 2 zákona o BOZP), resp. ich určujú STN. Žalobca v
tomto prípade netvrdil, že kontroly pred vykonaním inšpekcie práce vykonal v súlade s pokynmi výrobcu,
v súlade s odporúčaniami technickej alebo projektovej dokumentácie zariadení alebo podľa STN a
netvrdil ani to, že ich vykonal iným preukázateľne primeraným spôsobom (§ 38 ods. 1 zákona o BOZP).
Žalobca súčasne nenamietal, že projektová alebo iná technická dokumentácia intervaly odborných
skúšok a odborných prehliadok predmetných elektrických zariadení nestanovuje alebo tieto skúšky a
prehliadky sa na ním prevádzkované technické zariadenia z iných dôvodov nevzťahujú, na základe čoho
námietka nedosahovala potrebnú vecnú relevanciu na konštatovanie nezákonnosti (§ 134 ods. 1 SSP).

23. K námietke žalobcu, že protokolom mu boli neopodstatnene vytýkané kontrolné závery spočívajúce
v konaní, ktoré žalovaným identifikovanú právnu normu neporušuje, v konaní osôb odlišných od žalobcu,
v porušení právnej normy, ktorá mu žiadnu povinnosť neukladala alebo dokonca v konaní iného subjektu
a zároveň porušujúcom výlučne činnosť iného (body č. 9, 10, 17, 18, 19, 21, 22, 28, 29, 31 a 33 až
35 protokolu). Správna žaloba ďalej k uvedeným bodom protokolu obsahuje v podstate len tvrdenia
a názory žalobcu vzťahujúce sa k povahe alebo obsahu platnej právnej úpravy, resp. vyjadrenie
nesúhlasu so zistenými nedostatkami, avšak bez relevantnej (preukazujúcej) skutkovej a právnej
argumentácie smerujúcej k tomu, že k porušeniu stavu, ktorý nie je konformný so zákonom nedošlo, na
základe čoho niet vecného podkladu na prieskum správnym súdom. Nesplnenie povinností alebo iné
nedostatky v činnostiach, ktoré zaťažujú iné osoby (zamestnancov, Technickú inšpekciu, a.s., prípadne
revízneho technika) neboli žalobcovi vytýkané ako ním zapríčinené nedostatky v rámci jeho priamej
zodpovednosti, ale ako objektívne zistený závadný stav v úrovni bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.



Z tohto dôvodu protokol v dotknutých bodoch neobsahoval ustanovenia právneho predpisu zakladajúce
konkrétnu povinnosť porušenú žalobcom. Naopak, protokol v týchto bodoch smeroval k jeho objektívnej
zodpovednosti zabezpečiť bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a jej prevenciu, ktorá mala byť
komplexná a mala zahŕňať nevyhnutnú súčinnosť s vlastnými zamestnancami alebo inými oprávnenými
osobami (§ 2, § 4, § 5, § 6, § 7, § 9, § 10, § 12, § 13, a nasl. zákona o BOZP). Najmä bolo podľa
správneho súdu potrebné poukázať na § 6 ods. 10 zákona o BOZP, z ktorého vyplýva, že nesplnenie
povinností, ktoré zákon ukladá zamestnancom nezbavuje zamestnávateľa zodpovednosti za zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Správny súd opätovne poukázal na účel zákona a formy,
akým je inšpekcia práce vykonávaná, ktorej cieľom je dosiahnutie požadovanej úrovne bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci. Vzhľadom na uvedené bolo vytknutie akéhokoľvek inšpekciou práce zisteného
nedostatku v úrovni bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci aj zapríčineného inou osobou, v záujme
zamestnávateľa - žalobcu. Podľa krajského súdu bolo potrebné vziať v úvahu aj skutočnosť, že inšpekcia
práce sa vykonáva predovšetkým u zamestnávateľov, ktorý sú povinní v nevyhnutnej súčinnosti s inými
oprávnenými osobami, svojim zamestnancom zabezpečiť a garantovať vysokú mieru bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci, za čo nesú objektívnu zodpovednosť. Objektom výkonu inšpekcie práce
(kontrolovanými osobami) nie sú revízni technici, technická inšpekcia a už vôbec nie zamestnanci. Z
tohto dôvodu by pri interpretácii zákona presadzovanej žalobcom nedostatky zistené práve u týchto
osôb, ktoré taktiež nemalou mierou vplývajú na úroveň bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nemohli
byť navonok nijako vyjadrené a tým by nebol ani zabezpečený účel zákona o BOZP, spočívajúci v
zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ich kontrole.

24. Záverom správny súd poukazoval na fakt, že konštatovania obsiahnuté v protokole, z hľadiska
jeho zákonom stanovených náležitostí, a teda z hľadiska právne relevantného obsahu protokolu
neboli konštatovaniami, ktoré by žalovaného a aj žalobcu, z hľadiska ďalšieho postupu, nezvratne
zaväzovali (napr. žalovaný nebude voči žalobcovi vyvodzovať deliktuálnu zodpovednosť za nesplnenie
povinností iných subjektov). Protokol je jedným z podkladov rozhodnutia o správnom delikte, pričom
predmetom konania o správnom delikte je spoľahlivé zistenie toho či bola naplnená skutková podstata
správneho deliktu vymedzená v zákone. V takom správnom konaní, ktoré sa riadi správnym poriadkom,
musí správny orgán spoľahlivo zistiť stav veci. Musí vyhodnotiť protokol, t.j. odlíšiť, v akej časti jeho
obsahu je dôkazom o kontrolných zisteniach zistených inšpektormi a v akej časti sú závery v ňom
obsiahnuté výsledkom iných podkladov, prihliadnuť na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, vykonať aj ďalšie
účastníkom navrhnuté dôkazy, resp. ich nevykonanie potom náležite zdôvodniť, dôkazy vyhodnotiť
jednotlivo, aj vo vzájomnej súvislosti a z vykonaného dokazovania vyvodiť, ktoré skutočnosti sú zistené
a ktoré skutkové závery z nich vyplývajú a tieto právne posúdiť. Správny súd nemôže túto činnosť
správneho orgánu nahradiť, a to ani v konaní o preskúmaní zákonnosti protokolu.

II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti

25. Proti rozsudku krajského súdu podal riadne a včas kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“),
podaním zo dňa 15.10.2018 a žiadal, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že protokol o
výsledku inšpekcie zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie, súčasne mu prizná v plnom rozsahu
právo na náhradu trov konania pred kasačným súdom ako aj správnym súdom.

26. V kasačnej sťažnosti uviedol, že s rozsudkom krajského súdu sa nemohol stotožniť, považoval ho
za nesprávny, namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
(sťažnostný dôvod podľa ust. § 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

27. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ konštatoval, že primárnym dôvodom nezákonnosti napádaného
opatrenia bol postup žalovaného spočívajúci najmä v (a) určení prima facie neprimeranej lehoty
na podanie vyjadrenia k protokolu (ďalej aj len ako „vyjadrenie”), (b) nevyhovení odôvodnenej a
dôvodnej žiadosti kontrolovaného subjektu o jej predĺženie a napokon tiež (c) vydaní Dodatku ešte
pred uplynutím primeranej lehoty na poskytnutie vyjadrenia a následnom odmietnutí zohľadniť písomné
stanovisko žalobcu (ďalej aj ako „stanovisko”) vyústiaci, v konečnom dôsledku, do upretia jediného, a
tým kľúčového procesného oprávnenia žalobcu, priznávaného mu zákonom o inšpekcii práce, za účelom
vplyvu na obsah protokolu a zaťažiaci tak administratívne konanie zavŕšené napádaným opatrením
podstatnou vadou majúcou za následok jeho nezákonnosť. Právne úvahy, o ktoré žalujúca strana
prezentovaný syntetický záver v konaní pred krajským súdom argumentačne opierala (nota bene, ak



zostali odôvodnením rozsudku z väčšej časti polemicky nedotknuté), (aj) s ohľadom na explicitný zákaz
kompozície sťažnostnej argumentácie výhradne odkazom na predchádzajúce podania (ust. § 440 ods.
2 druhá veta SSP), in extenso zopakujeme v nasledujúcich bodoch.

28. Právo vyjadriť sa k protokolu o výsledku inšpekcie práce predstavuje podľa sťažovateľa jediný
prostriedok obrany kontrolovaného voči záverečným zisteniam inšpekcie. Preto aj inšpektor práce, ako
subjekt realizujúci kontrolu, musí k námietkam obsiahnutým vo vyjadrení, pristupovať zodpovedne a
riadne sa nimi zaoberať, vyhodnotiť ich a svoje závery náležite odôvodniť. Dodatok k protokolu totiž
predstavuje formu skutkového a právneho vyhodnotenia nielen výsledkov vykonanej inšpekcie práce,
ale aj tvrdení (procesnej obrany) kontrolovaného subjektu orgánom kontroly.

29. Popísanému esenciálnemu významu diskurzívneho procesu zloženého z reakcie subjektu
podrobovaného kontrole na vypracovaný protokol o výsledku inšpekcie a nadväzujúceho stanoviska
inšpektora, v ktorom prijaté závery kontroly alebo argumentačne obháji alebo pôvodné zistenia
inkorporované do protokolu zodpovedajúcim spôsobom modifikuje, pre aspoň bazálnu ochranu
právneho postavenia kontrolovaného a zabezpečenie riadneho výkonu verejnej správy, je potrebné
priznať rozhodujúcu úlohu aj pri nachádzaní práva (zisťovaní konkrétneho obsahu právnej normy)
vyjadreného ustanovením § 14 ods. 3 písm. a/ zákona o inšpekcii práce, prostredníctvom interpretácie.
Hoc by sa preto z izolovaného jazykového výkladu založeného výlučne na jeho slovnom vyjadrení (dikcii)
mohlo zdať, že (a) inšpektorovi práce ukladá povinnosť vysporiadat' sa vo vyhotovenom dodatku k
protokolu s vyjadrením len v prípade, pokiaľ bolo doručené v (akejkoľvek) lehote (b) určenej inšpektorom
podľa neobmedzeného a voľného uváženia, takýto interpretačný výsledok, ponechávajúci skutočnú
realizáciu práv kontrolovanej osoby na ľubovôli orgánu vykonávajúceho inšpekciu a ocitajúci sa tak v
príkrom rozpore so samotnou podstatou inštitútu vyjadrenia garantovaného práve normatívnym textom
podrobovaným výkladu, podľa názoru žalobcu nemožno akceptovať a javí sa nevyhnutným siahnuť pri
zisťovaní jeho skutočného významu k ďalším výkladovým modalitám.

30. Jediným plauzibilným výsledkom nachádzania práva vyjadreného ust. § 14 ods. 3 písm. a/ zákona
o inšpekcii práce, rešpektujúcim jeho teleologické východiská a zároveň v maximálnej možnej miere,
šetriacim tiež ostatné účely a hodnoty, na ktorých sú či už priamo zákon o inšpekcii práce, administratívne
procesy vo všeobecnosti alebo právny poriadok ako jednotný celok vybudovaný a ktoré by čo i len
potenciálne mohli byť v tejto súvislosti dotknuté, je doplnenie normy oprávňujúcej inšpektora práce
určiť pre písomné vyjadrenie lehotu, a zároveň ukladajúcej aj povinnosť vysporiadať sa s vyjadrením
doručeným v lehote vypracovaním dodatku, o korektív primeranosti (proporcionality).

31. Uvedené potom podľa sťažovateľa jednak znamená, že lehota určená pre podanie písomného
vyjadrenia by vždy mala zodpovedať zisteným konkrétnym okolnostiam individuálneho prípadu (či už
svojim charakterom objektívnym alebo subjektívnym) a jednak zreteľne signalizuje, že podstata úvah
inšpektora práce pri jej určovaní spočíva v myšlienkovom procese optimalizácie, hľadajúcom prienik
v miere presadenia práv a právom chránených záujmov stojacich vo vzájomnom napätí tak, aby ani
jeden z takýchto záujmov či hodnôt (in casu právo na vyjadrenie) nebol obmedzovaný vo väčšej miere,
než sa javí nevyhnutné pre ochranu druhého z nich. Takéto posúdenie je nevyhnutné uskutočniť ako
pri určovaní lehoty, tak v prípade eventuálnej žiadosti kontrolovaného subjektu o jej predĺženie, a nie
je ho možné strácať zo zreteľa ani pri rozhodovaní o ďalšom postupe za situácie, ak je po uplynutí
stanoveného časového limitu inšpektorátu vecné vyjadrenie predsa len doručené.

32. Pri konfrontácii so skutočným priebehom konania inšpektorátu, vo vzťahu ku právu na podanie
vyjadrenia žalobcovi, žiaľ, nezostáva iné ako konštatovať, že žalovaný orgán pri svojom postupe
požiadavku primeranosti zásahu do práva kontrolovanej osoby na zaujatie stanoviska k protokolu
nielenže napokon nenaplnil, ale, zdá sa, takúto ambíciu od počiatku vôbec nemal. Dôvody, ktoré nás k
formulácii uvedeného kritického záveru viedli, sú predovšetkým nasledovné.

33. Poskytnutie vyjadrenia k protokolu o výsledku inšpekcie práce si na strane jeho adresáta
nevyhnutne vyžaduje dôkladný prieskum Plnohodnotný prieskum protokolu obsahujúceho tridsaťpäť
(35) kontrolných záverov a im zodpovedajúcich uložených opatrení a povinností, nehovoriac už o
skoncipovaní kvalifikovaných námietok do písomného vyjadrenia, je len mimoriadne obtiažne, ak vôbec,
možné uskutočniť v lehote, do rámca ktorej spadá len päť (5) pracovných dní.



34. Podľa sťažovateľa spôsobilým dôvodom pre obmedzenie jedného z najzákladnejších procesných
oprávnení kontrolovaného subjektu, vo vzťahu k výkonu inšpekcie práce, prostredníctvom určenia lehoty
pre jeho realizáciu, môže byť jedine existencia inej právom chránenej a presadzovanej hodnoty či
záujmu, ktorý sa s právom na podanie vyjadrenia ocitá vo vzájomnej kolízii. So zreteľom na uvedené však
pri rozhodovaní o dĺžke určenej lehoty nie je významná otázka, aký je minimálny časový úsek umožniaci
osobe podrobovanej inšpekcii s vynaložením maximálneho úsilia, ktoré čo i len teoreticky (napríklad pri
zameraní jej pozornosti práve a len na daný úkon) pripadá do úvahy, poskytnúť ku protokolu o výsledku
inšpekcie písomné stanovisko, ale je naopak potrebné sa pýtať či vôbec existuje naliehavý záujem alebo
hodnota kolidujúca s právom na vyjadrenie a pokiaľ áno, do akej miery je prípadné obmedzenie tohto
práva stanoveným časovým limitom pre jeho vykonanie nevyhnutné. Aj pokiaľ by sa preto žalovaný
vo svojej odpovedi na prvú z uvádzaných otázok nemýlil, čo samozrejme odmietame, takýto záver
nie je pre opodstatnenie odmietnutia požiadavky na predĺženie lehoty Oznámením o nesúhlase vôbec
významným, nie to ešte samostatne postačujúcim.

35. Sťažovateľ ďalej dôvodil, že so zreteľom na uvedené a keďže odmietnutie zohľadniť vyjadrenie
ako jedna z možností postupu pripadajúca do úvahy, po márnom uplynutí určenej lehoty, predstavuje
významný zásah do subjektívnych práv a postavenia kontrolovanej osoby, pričom na strane druhej
sa ponúka alternatíva vysporiadať sa aj s oneskoreným vyjadrením k protokolu prostredníctvom
jeho dodatku, žalobca sa nazdáva, že aplikačnou prioritou by zásadne mala byť nadaná prvá z
variant šetriaca oprávnenia kontrolovaného, ibaže by pre uprednostnenie druhej z nich v konkrétnych
okolnostiach prípadu vyvstával relevantný legitimizujúci dôvod. Že takúto spôsobilú oporu pre
rozhodnutie inšpektorátu neprihliadnuť na stanovisko, ktoré bolo podané v primeranej lehote, pričom
vyhotovenie dodatku uzatvárajúceho protokol (alebo jeho oznámenie žalobcovi) od momentu spísania
stanoviska (alebo jeho odoslania či doručenia adresátovi) na časovej osi delili výlučne dni, žalujúca
strana in casu nenachádza, v dôsledku čoho bol žalovaný v každom prípade povinný na stanovisko
ďalším dodatkom k protokolu vecne reagovať.

36. Z odôvodnenia rozsudku plynie, že krajský súd námietke nezákonnosti napádaného opatrenia
spočívajúcej v postupe inšpektorátu odopierajúcom vo svojich dôsledkoch uplatnenie procesného práva
žalobcu na vyjadrenie, neprisvedčil. Úvahy, ktorými sa pri formulácii prijatého právneho záveru o
zákonnosti postupu žalovaného predchádzajúceho napádanému opatreniu spravoval, pritom aj napriek
zjavnému ťažiskovému významu predmetnej otázky z pohľadu žaloby a dôkladnej argumentácii žalujúcej
strany cieliacej na podporu záveru opačného, boli koncentrované do dvoch bodov odôvodnenia rozsudku
nasledovne:
a) nie je zrejmé, aký mala dĺžka určenej lehoty vplyv na uloženie a obsah uložených opatrení a
povinností; v každom prípade žaloba je v tomto ohľade neopodstatnená, nakoľko
b) lehota nie je neprimeraná ani brániaca účinnej ochrane práv žalobcu, pretože:
- žalovaný primerane zohľadnil rozsah inšpekčných zistení (šesť strán textu) ;
- žalobca svoj podnik a jeho špecifiká detailne pozná, pričom (A) o zistených nedostatkoch bol
informovaný už v priebehu výkonu Inšpekcie (najneskôr 11.10.2017), a (B) pri prerokovaní protokolu boli
jednotlivé nedostatky ústne ozrejmené a vysvetlené poverenému zamestnancovi žalobcu - vedúcemu
výroby, ktorý pri prerokovaní protokolu nič nenamietal;
- lehota stanovená v obdobnom rozsahu je bežná v praxi orgánov verejnej správy rôznych odvetví,
a to aj v správnych konaniach, výsledkom ktorých sú rozhodnutia, ktoré (pravdepodobne na rozdiel
od napádaného opatrenia) priamo zasahujú do práv alebo právom chránených záujmov účastníkov
konania;
- Inšpektorát nemal povinnosť určenú lehotu predĺžiť ani jej nepredĺženie obsiahle odôvodňoval, nakoľko
Zákon o inšpekcii práce ani iný predpis mu takú povinnosť neukladá; a
- námietka porovnávajúca čas vypracovania protokolu s dĺžkou lehoty určenej na vyjadrenie je
zavádzajúca, keďže žalovaný sa od skončenia jej výkonu nemohol zaoberať výhradne Inšpekciou;
naopak, život a zdravie ohrozujúce zistené nedostatky si vyžadovali dynamický prístup;
(c) podľa 14 ods. 3 zákona o inšpekcii práce povinnosť inšpektorátu práce vyhotoviť dodatok k protokolu,
v ktorom uvedie svoje stanovisko k vyjadreniu kontrolovanej osoby, vzniká len za predpokladu podania
vyjadrenia v určenej lehote; nakoľko in casu písomné stanovisko žalovaného Inšpektorátu v lehote
doručené nebolo, vypracovanie dodatku k protokolu nepripadalo do úvahy.

37. Žalobca právne posúdenie a argumentáciu predstavenú krajským súdom považuje za nesprávne
a neudržateľné.



38. Z pohľadu žalobcu totiž odôvodnením rozsudku artikulované úvahy neobstoja, pretože ako uviedol:
a) vzhľadom na funkčný vzťah medzi kontrolnými závermi vyjadrenými protokolom na jednej strane
a uloženými opatreniami a povinnosťami na strane druhej (obsah a rozsah kontrolných zistení
priamo a bezprostredne determinuje rozsah a obsah opatrení a povinností ukladaných za účelom
zjednania nápravy) žalobca, na rozdiel od krajského súdu, vplyv nezákonnosti postupu Inšpektorátu
v oblasti určovania a vyvodzovania následkov zo zmeškania lehoty, spôsobiaci v konečnom dôsledku
znemožnenie efektívneho výkonu oprávnenia žalobcu poskytnúť k protokolu svoje vyjadrenie (teda
jediného procesného prostriedku vplyvu kontrolovanej osoby na konečné znenie protokolu), vníma ako
zrejmý a nepopierateľný;
b) posúdenie krajského súdu ohľadne primeranosti lehoty na poskytnutie vyjadrenia v trvaní ôsmich
(8) dní, do rámca ktorej navyše spadá len päť (5) pracovných dní, uvádzané v odôvodnení rozsudku
neobstojí, keďže (popri argumentoch plynúcich priamo z odlišnej koncepcie testovania primeranosti
lehoty prizmou optimálneho, resp. proporcionálneho prieniku medzi kolidujúcimi právami a záujmami
tak, ako bola predstavená žalobou):
1) rozsah inšpekčných záverov inkorporovaných do protokolu nemožno simplexne kvantifikovať počtom
strán, na ktorých boli tieto zaznamenané, ale je potrebné vziať na zreteľ, že kvalifikovaná reakcia
na napádané opatrenie na strane žalobcu nevyhnutne predpokladala autonómne vyhodnotenie 35
kontrolných zistení (zložených zo skutkovej a právnej vety) a následnú tvorbu písomného vyjadrenia ku
skutkovému podkladu alebo právnej stránke tých zistení, voči ktorým kontrolovaný subjekt identifikoval
výhrady; vo svojej podstate tak prieskum a eventuálne námietky voči protokolu boli svojimi časovými a
ďalšími nárokmi porovnateľné so zaujatím stanoviska k 35 výrokom správneho rozhodnutia;
2)

skutkové východisko ohľadne informovania žalobcu o (niektorých alebo dokonca všetkých) kontrolných
zisteniach už v priebehu výkonu inšpekcie a ich následného ústneho ozrejmenia a vysvetlenia (v rámci
prerokovania Protokolu) poverenému zamestnancovi žalobcu, nemá v administratívnom spise žiadnu
oporu; nad rámec uvedeného však žalobca musí opätovne zdôrazniť, že vyjadrenie je stanoviskom
kontrolovaného subjektu ku kontrolným zisteniam, ktoré boli, a tak ako boli, artikulované navonok
prostredníctvom protokolu;
3) nie je vôbec zrejmé, o aké pramene poznatkov sa konštatovanie krajského súdu o bežnom výskyte
lehôt obdobných lehote v praxi orgánov verejnej správy rôznych odvetví, opiera; v každom prípade,
žalobcovi sa na základe (nereprezentatívneho) prieskumu niekoľkých predpisov z oblasti verejnej správy
nepodarilo identifikovať úpravu, ktorá by pre realizáciu oprávnení účastníka konania funkčne obdobných
právu na podanie vyjadrenie (ako jediného disponibilného prostriedku brojenia proti kontrolným záverom
realizovanej inšpekcie práce) vyhradzovala časový úsek kratší než 15 dní;
4) sme presvedčení, že aj napriek absentujúcej explicitnej úprave je právnou povinnosťou inšpektorátu
predĺžiť, na žiadosť kontrolovanej osoby, lehotu na vyjadrenie, pokiaľ sa jej pôvodne určené trvanie, a
to napríklad vo svetle žiadateľom oznamovaných skutočností, viažucich sa k jeho osobe, z hľadiska
potenciálu reálneho uplatnenia zákonom priznaných práv, ukáže neprimerane obmedzujúcim;
5) žalobca si je, samozrejme, vedomý a nespochybňuje, že vo vzájomnej kolízii s jeho právom na
podanie vyjadrenia sa vo všeobecnosti môže nachádzať tiež verejný záujem na realizácii uložených
opatrení a povinnosti, ktoré by mali zabezpečovať rektifikáciu stavu ohrozujúceho (podľa názorového
stanoviska inšpektorátu nekonfrontovaného s vyjadrením kontrolovanej osoby, ktoré našlo svoj odraz
v znení Protokolu) bezpečnosť prevádzky podniku žalobcu. V názorovej opozícii so správnym súdom
je však zároveň presvedčený, že pokiaľ by presadenie posledného uvedeného záujmu pre naliehavosť
situácie vyžadovalo minimalizáciu časového úseku od momentu zistenia nedostatkov v bezpečnosti
práce, do momentu ich odstránenia (na podklade uložených opatrení a povinností), a to aj na úkor výkonu
kľúčového oprávnenia žalobcu poskytnúť k protokolu vyjadrenie, inšpektorát by písomný protokol vydal
bezodkladne po skončení výkonu inšpekcie, nie takmer mesiac po zistení namietaných nedostatkov na
mieste samom.
c) Zákon o inšpekcii práce situáciu doručenia vyjadrenia, po uplynutí určenej lehoty, výslovne
neupravuje; na rozdiel od krajského súdu, ktorý uvedenú otázku vyriešil za použitia argumentu a
contrario, žalobca po vykonanej analýze zmyslu a významu právnej úpravy vyjadrenej ust. 14 ods.
3 zákona o inšpekcii práce a zohľadnením jeho teleologických východísk, v spojení so zásadou
uprednostnenia interpretácie šetriacej práva kontrolovanej osoby, dospel k záveru, podľa ktorého
inšpektorát bol povinný na doručené stanovisko vecne reagovať.



39. Sťažovateľ vyjadril názor, že namietané právne posúdenie, aprobujúce prístup žalovaného k
časovému obmedzeniu výkonu oprávnenia žalobcu poskytnúť k protokolu svoje vyjadrenie, bez zreteľa
na jeho nevyhnutnosť (považujúc za dostatočný minimálny úsek umožniaci osobe podrobovanej
inšpekcii s vynaložením maximálneho úsilia, ktoré čo i len teoreticky pripadá do úvahy, lehotu dodržať) a
uspokojace sa bez komplexnejšieho interpretačného úsilia, za použitia širokého spektra metodologicky
korektných argumentov nachádzania práva, so závermi odôvodňovanými absentujúcou explicitnou
úpravou niektorých otázok s významom pre rozhodnutie dikciou zákona o inšpekcii práce, nemôže v
prieskume iniciovanom podávanou kasačnou sťažnosťou, obstáť.

40. Uvedené pritom, z perspektívy sťažovateľa, platí o to viac s vedomím, že právo žalobcu vyjadriť
sa k protokolu o výsledku inšpekcie práce, ktorého výkon mu bolo postupom žalovaného a následným
namietaným právnym posúdením v konečnom dôsledku upretý, predstavovalo nielen jediný dostupný
prostriedok obrany voči záverečným zisteniam inšpekcie (a na ne nadväzujúcim uloženým opatreniam
a povinnostiam) v procedurálnom rámci samotného zákona o inšpekcii práce, ale zároveň tiež jediný
inštrument, ktorým by protokol mohol byť (prostredníctvom obligatórneho vyhotovenia dodatku k
protokolu reagujúceho na argumentáciu žalobcu prezentovanú stanoviskom) doplnený o príslušné
odôvodnenie. Bez ohľadu na to či by inšpektorát dodatkom k protokolu, na základe poskytnutého
stanoviska, pôvodné kontrolné závery (a na ne nadväzujúce uložené opatrenia a povinnosti) napokon
úplne alebo aspoň čiastočne revidoval. Protokol, v znení dodatku, vecne reagujúci na stanovisko, by
už len v dôsledku doplneného odôvodnenia, umožňoval podstatne širší substantívny prieskum daného
opatrenia v správnom súdnictve, než napokon, práve s odkazom na obmedzenia plynúce z chýbajúceho
odôvodnenia napádaného opatrenia, uskutočnil krajský súd.

41. Záverom sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že Protokol z
09.11.2017 v znení jeho Dodatku z 27.11.2017 zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a aby
priznal žalobcovi proti žalovanému právo na náhradu trov konania na krajskom i kasačnom súde v plnom
rozsahu.

42. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 20.02.2019 a žiadal, aby kasačný súd
kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol.

III.
Konanie na kasačnom súde

43. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 <aspi://
module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%252310'&ucin-k-dni='30.12.9999'> SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (453 ods. 1 a 2 SSP).
Kasačný súd rozhodol o kasačnej sťažnosti bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP v
spojení s § 452 ods. 1 SSP).

44. Úlohou kasačného súdu bolo preskúmať rozsudok správneho súdu v medziach podanej kasačnej
sťažnosti, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom v rámci kasačného konania skúmal
aj rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy - Protokolu č. IBB-29-15-2.2/P-B22,23,25-17/3568
zo dňa 09.11.2017 v spojení s Dodatkom zo dňa 27.11.2017, najmä z toho pohľadu, či kasačné body
žalobcu sú spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia správneho súdu.

45. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z. protokol obsahuje označenie príslušného inšpektorátu
práce, meno a priezvisko inšpektora práce, ktorý vykonal inšpekciu práce, označenie kontrolovaného
zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom,
miesto a čas vykonania inšpekcie práce, predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov
a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, podpis a vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním
povereného zamestnanca, alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom,
k zisteným porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a k ďalším
skutočnostiam uvedeným v protokole, stanovisko inšpektora práce k tomuto vyjadreniu, dátum
vypracovania a dátum prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce a odtlačok pečiatky. Protokol
obsahuje aj vyjadrenie právnickej osoby alebo fyzickej osoby ku skutočnostiam uvedeným v protokole,



ktoré sa jej týkajú, ak ide o vyšetrovanie udalosti uvedenej v § 7 ods. 3 písm. b/. Ak bolo zistené
porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania, protokol obsahuje aj čas,
keď bolo porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania zistené, a ak boli
preukázané, aj dohodnutú mzdu a dobu trvania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.

46. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z.z. v protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa § 12
ods. 2 písm. a/, uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b/, c/, g/, h/ a i/ a uloží povinnosť kontrolovanému
zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom,
a) prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych
zmlúv a ich príčin,
b) doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie
zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin.

47. Podľa § 14 ods. 3 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektor práce po posúdení písomného
vyjadrenia kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a
nie je zamestnávateľom, doručeného v lehote určenej inšpektorom práce, vyhotoví dodatok k protokolu,
v ktorom uvedie toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu; dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.

48. Podľa § 14 ods. 5 veta prvá zákona č. 125/2006 Z.z. jedno vyhotovenie protokolu inšpektorát práce
doručí kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a
nie je zamestnávateľom.

49. Podľa § 16 ods. 2 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. zamestnávateľ je na požiadanie povinný
poskytnúť inšpektorátu práce alebo inšpektorovi práce všetky podklady a informácie potrebné na výkon
inšpekcie práce vrátane prvopisov dokladov a technických nosičov údajov.

50. Kasačný súd konštatuje, že medzi hlavné úlohy inšpekcie práce patrí vyvodzovanie zodpovednosti
za porušovanie právnych predpisov patriacich do vecnej pôsobnosti inšpekcie práce a záväzkov
vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv. Takto rámcovo vymedzený sankčný inštitút predstavuje jeden
zo základných atribútov dozorného orgánu, prostredníctvom ktorého sa uplatňuje donucovací, ale aj
preventívny charakter inšpekcie práce. Účelom inšpekcie práce však nie je represívne pôsobiť na
dozorované subjekty, ale predovšetkým preventívna činnosť zameraná na zabezpečovanie ochrany
života a zdravia zamestnancov.

51. Kasačný súd považuje za nevyhnutné uviesť, že súdny prieskum protokolu je možný len za
predpokladu, že obsahuje autoritatívne a vynútiteľné uloženie povinností kontrolovanému subjektu, ktoré
majú smerovať k náprave zistených nedostatkov. Platí, že uvedené určenie povinností určuje aj rámec
súdneho prieskumu, keď je možné skúmať len zákonnosť uloženia tých povinností, ktoré predstavujú
zásah do právneho postavenia kontrolovaného subjektu. Možnosť súdneho prieskumu je teda limitovaná
týmto rozsahom a správny súd sa v zásade môže zaoberať len správnosťou zistení ohľadne porušenia
povinností kontrolovaného subjektu, ktoré viedli k uloženiu povinností vynútiteľných uložením sankcie.
Len uloženie týchto sankcií predstavuje pri protokole zásah do sféry kontrolovaného subjektu a robí
protokol spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.

52. Ďalej dáva kasačný súd do pozornosti, že zákonodarca kogentným spôsobom upravuje formálne
a obsahové náležitosti protokolu o výsledku inšpekcie práce. Dôvodom detailnej úpravy jednotlivých
náležitosti, ako aj postupu vypracovania, prerokovania a doručovania tohto dokumentu obsahujúceho
výsledky inšpekcie práce, je jeho využitie štátnymi orgánmi v oblasti inšpekcie práce v ďalších
činnostiach patriacich do ich pôsobnosti (správne konanie na uplatňovanie sankčných oprávnení,
podnety na zlepšenie ochrany práce), ako aj kontrolovanými subjektmi pri skvalitňovaní pracovného
prostredia a pracovných podmienok zamestnancov. V prípade zistenia nedostatkov predstavuje
protokol o výsledku inšpekcie práce dokument, v ktorom inšpektor práce uvedie opatrenia, ktoré
zamestnávateľovi navrhuje, t.j. odporúča, prijať na zlepšenie pracovných podmienok alebo ukladá,
t.j. dozorovaný subjekt je povinný ich realizovať. V záujme zabezpečenia objektivity inšpekcie
práce a právnej istoty dozorovaných subjektov inšpektor práce umožní po vyhotovení protokolu o
výsledku inšpekcie práce zamestnávateľovi, prípadne poverenému zamestnancovi, aby sa oboznámili
s protokolom o výsledku inšpekcie práce a vyjadrili sa k nemu (ústne alebo písomne). Ak sa dozorovaný
subjekt dodatočne v stanovenej lehote písomne vyjadrí ku skutočnostiam uvedeným v protokole



o výsledku inšpekcie práce, inšpektor práce je povinný vypracovať dodatok k protokolu. Obsahom
dodatku, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou protokolu, je vyjadrenie kontrolovaného subjektu a stanovisko
inšpektora práce obsahujúce posúdenie tohto vyjadrenia.

53. Ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžo/4/2012 z 20. marca 2012
publikovaného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2013: „Ak účastník nesplnil povinnosť uloženú mu
v právoplatnom rozhodnutí o uložení nápravného opatrenia, je táto skutočnosť sama osebe dôvodom
na uloženie sankcie za správny delikt ...“. Uvedený záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 2Sžo/90/2016 z 27. marca 2019.

54. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP) musí kasačný súd s prihliadnutím na
zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,
že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný
sťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ SSP vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na
prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)
na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber
ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

54. V súvislosti s uvedeným kasačný súd konštatuje, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri
rozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci. Sťažovateľ namietal
nesprávne právne posúdenie.

55. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku kasačný
súd dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV.ÚS 115/03, III.ÚS
60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (III.ÚS 209/04). Kasačný súd má za to, že krajský súd
sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a
vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a
nepochybným záverom o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia.

56. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského
súdu boli v podstate totožné so žalobnými námietkami, ktoré sťažovateľ namietal už v konaní pred
správnym súdom, a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná
sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia, či dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

57. Kasačný súd po oboznámení s obsahom administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia
konštatuje, že zistenia kontrolných orgánov uvedené v časti B Protokolu zistené nedostatky
prevádzkovej budovy a objekty sa týkali, pod bodom 2 - 8 bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
porušení, ktoré ohrozujú zdravie a život zamestnancov ako aj iných osôb nachádzajúcich sa v
kontrolovaných budovách a prevádzke žalobcu. Tieto skutkové zistenia neboli relevantne zo strany
žalobcu spochybnené, ani v písomnom podaní z 30.11.2017. Keďže nedostatky v bodoch 2 - 8
bezprostredne ohrozovali bezpečnosť a prácu zamestnancov žalobcu na pracoviskách žalobcu, jednalo
sa o nedostatky, ktoré na pracovisku žalobcu vôbec nemali existovať, keď žalobca bol povinný zo zákona
vytvoriť svojim zamestnancom vo výrobnom procese bezpečné pracovné prostredie neohrozujúce ich
bezpečnosť a život, potom lehota 8 dní, ktorú správny orgán určil žalobcovi ako lehotu na vyjadrenie sa
k zisteniam obsiahnutých v protokole, považuje kasačný súd za primeranú povahe veci, keď kontrolou a



kontrolnými zisteniami, vo väzbe na uložené opatrenia, v protokole vo vzťahu k bodom 2, 8, 24, 25, 28, 29
a 30 bolo povinnosťou žalobcu promptne - urýchlene odstrániť uvedený stav porušovania bezpečnosti
a zdravia pri práci na kontrolovanom pracovisku žalobcu.

58. Kasačný súd zdôrazňuje, že predovšetkým zamestnávateľ má vykonávať podnikateľskú činnosť tak,
aby neporušoval žiadne bezpečnostné predpisy a tým neohrozoval zdravie, bezpečnosť a život svojich
zamestnancov ako aj iných osôb nachádzajúcich sa v jeho prevádzke.

59. Dôvodom kasačnej sťažnosti žalobcu bol argument nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440
ods. 1 písm. g/ SSP) správnym súdom, keď podľa sťažovateľa správny súd v dôvodoch rozhodnutia
neakceptoval argumentáciu žalobcu, ktorý tvrdil, že mu bolo odopreté právo na vyjadrenie sa k Protokolu,
nebola mu správnym orgánom poskytnutá primeraná lehota na vyjadrenie sa k Protokolu a že správny
orgán nepostupoval zákonne, keď k stanovisku žalobcu zo dňa 30.11.2017 sa nevyjadril, a to vydaním
dodatku k protokolu. Tieto argumenty sťažovateľa sú totožné s jeho argumentáciou uvedenou v správnej
žalobe, ku ktorej sa správny súd vyjadril najmä v bodoch 38 a 39 rozsudku v kontexte aj s ostatnými
dôvodmi jeho rozsudku.

60. Kasačný súd konštatuje, že zistené nedostatky uvedené v časti B protokolu, najmä v bodoch 2
- 8, tak ako konštatoval vyššie, sa týkajú porušovania bezpečnosti predpisov žalobcu na pracovisku,
ktoré bezprostredne ohrozujú a ohrozovali zdravie a život nielen zamestnancov žalobcu a mohli byť
každou sekundou príčinou pracovného úrazu zamestnancov, resp. poškodenia zdravia iných osôb
nachádzajúcich sa v prevádzke žalobcu. Tieto skutkové zistenia obsiahnuté v Protokole, ako aj skutkové
zistenia, podľa kasačného súdu neboli žalobcom relevantne spochybnené, jednak v procese kontroly,
do prerokovania protokolu o kontrole, v priebehu kontroly, ktorá bola vykonávaná v priebehu dvoch
mesiacov, ani v lehote, v ktorej bol oprávnený žalobca námietky proti obsahu protokolu správnemu
orgánu doručiť. Rovnako kasačný súd, ako správny súd, námietky vyjadrené žalobcom v podaní zo dňa
30.11.2017 považuje za účelové, v tomto smere sa plne stotožňuje s argumentáciou správneho súdu
(bod 40 - 41 rozsudku) a zdôrazňuje, že pokiaľ by zistené nedostatky neexistovali, boli nekonkrétne a
nevedel žalobca čo, ako má odstrániť (aké nedostatky), nepristúpil by k ich odstráneniu, a to promptne
a v určených lehotách, tak ako konštatuje správny súd v bode 36 rozsudku (aj administratívneho spisu),
vo väzbe na kontext ďalších dôvodov rozsudku správneho súdu. Keďže žalobca nespochybnil, že
promptne, v stanovených lehotách, pristúpil a odstraňoval zistené nedostatky, v dôsledku čoho žalobca
sám negoval argumenty vyjadrené v podaní zo dňa 30.11.2017 o nekonkrétnosti skutkových zistení
nedostatkov a tým aj nemožnosti pristúpiť k náprave po vykonaní kontroly, v dôsledku toho kasačný
súd, zhodne s názorom správneho súdu, považoval tieto argumenty žalobcu vyjadrené v podaní zo dňa
30.11.2017 za účelové. Správny orgán nebol povinný, s poukazom na ust. § 13 ods. 2 v spojení s § 14
ods. 2 písm. a/ zákona o inšpekcii, prihliadať na vyjadrenie zo dňa 30.11.2017 a vypracovať dodatok k
protokolu, týkajúci sa prerokovania obsahu týchto námietok. Kontrola zamestnancov a iných osôb, ktoré
sa v tejto prevádzke nachádzajú bola realizovaná v priebehu dvoch mesiacov.

61. Kasačný súd nezistil, že by stanovená lehota na vyjadrenie sa k záverom protokolu a skutkovým
zisteniam obsiahnutých v protokole bola odlišná, akú v obdobných kontrolách týkajúcich sa zistenia
obdobných nedostatkov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pri porovnateľných kontrolných
zisteniach, bola iným podnikateľským subjektom poskytovaná vo väčšom rozsahu ako bola poskytnutá
žalobcovi. Preto kasačný súd nezistil porušenie precedenčnej zásady v postupe správnych orgánov,
ktorá je aplikovateľná aj na preskúmavaný postup žalovaného (zásada upravená v § 3 ods. 5 zákon č.
71/1967 Z.z).

62. Kasačný súd, vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že námietky žalobcu vyjadrené v písomnom
vyjadrení zo dňa 30.11.2017, najmä o neidentifikovateľnosti zariadení, v ktorých boli zistené nedostatky a
nekonkrétnosti podľa tvrdenia sťažovateľa ďalších konkrétnych zistení, sú v rozpore s ďalším postupom
žalovaného, ktorý promptne pristúpil k odstráneniu zistení týkajúcich sa porušovania bezpečnosti a
zdravia pri práci a v konečnom dôsledku samotný následný postup žalobcu, po ukončení inšpekcie,
spochybňuje relevantnosť skutkových tvrdení žalobcu uvádzaných vo vyjadrení zo dňa 30.11.2017.
Kasačný súd aj z tohto dôvodu, rovnako ako správny súd, považoval dôvody uvedené vo vyjadrení
žalobcu zo dňa 30.11.2017 nielen za nerelevantné pre vyhodnotenie postupu žalovaného v procese
kontroly vykonávanej u žalobcu žalovaným. Kasačný súd rovnako ako správny súd považoval tieto
námietky za účelové, keď neboli predložené žalobcom v určenej lehote, ktorú považoval kasačný súd



za primeranú na vyjadrenie sa žalobcu k zisteniam uvedených v protokole o výsledku inšpekcie, preto aj
podľa kasačného súdu nemal žalovaný povinnosť, k stanovisku žalobcu zo dňa 30.11.2017, sa vyjadriť
formou dodatku k protokolu.

63. Žalobca mal prioritne a urýchlene zistené nedostatky odstrániť, hneď vytvoriť na pracovisku, ktorý
bol predmetom kontroly stav, ktorý je bezpečný, neohrozuje zdravie a život ľudí (hlavne zamestnancov
žalobcu) a bol povinný vytvoriť na pracovisku stav, ktorý bol zo zákona povinný mať na svojich
prevádzkarňach pred výkonom kontroly a ktorý (zistený správnymi orgánmi) vôbec nemal existovať.
Kasačný súd zdôrazňuje, že zistené skutočnosti boli zistené v priebehu kontroly, ktorá trvala v priebehu
mesiacov október a november 2017, kedy bolo zrejmé, ktoré prevádzky a ich časti sú inšpektorátom
kontrolované, žalobca si priebežne musel byť vedomý, aké nedostatky kontrola žalovaného zistila, ktoré
sa týkajú ochrany zdravia, života jeho zamestnancov a ktoré následne uložením v protokole bol povinný
odstrániť a ich aj odstraňoval. Preto ani z tohto pohľadu neobstojí argumentácia žalobcu, že lehota 8 dní
plynúca od 09.11.2017 je neprimeraná. Zamestnávateľ vykonávajúci podnikateľskú činnosť - výrobnú
činnosť, pri ktorej je povinný dodržiavať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, má vykonávať svoju
podnikateľskú činnosť tak, aby neporušoval žiadne bezpečnostné predpisy a tým neohrozoval zdravie a
bezpečnosť ako aj život svojich zamestnancov, ako aj iných osôb nachádzajúcich sa v jeho prevádzke.

64. Záverom kasačný súd zdôrazňuje, že kontrolné zistenia uvedené v bodoch 2, 8, 24, 25, 28, 29,
30 nariadil kontrolný orgán odstrániť ihneď. Jednalo sa o opatrenia, ktoré bolo potrebné realizovať s
týmto promptným termínom, v záujme ochrany a bezpečnosti zdravia pri práci, najmä zamestnancov
vykonávajúci pracovný proces u žalobcu v jeho objektoch a prevádzkarňach. Urgentnosť a akútnosť
vykonania opatrení vyjadrených v protokole, vo vzťahu ku skutkovým zisteniam uvedených bodov
preukazuje nutnosť odstrániť nedostatky ohrozujúce bezpečnosť a zdravie zamestnancov a iných
ľudí nachádzajúcich sa v prevádzke žalobcu, v snahe zabrániť vzniku pracovných úrazov s rôznymi
následkami. Čo sa týka zistení v bodoch 10, 11, 13, 15, 21, 27 kasačný súd konštatuje, že sa
jedná o opatrenia síce administratívneho charakteru, ktoré však s bezpečnosťou práce úzko súvisia,
a preto aj určenie lehoty odstránenia nedostatkov 1 mesiac, resp. 2 mesiace, vyjadrovalo, vo
vzťahu k nedostatkom, ktoré nariadil správny orgán odstrániť ihneď, akútnosť odstraňovania zistených
nedostatkov.

65. Na základe uvedeného sa kasačný súd stotožnil so záverom správneho súdu, že rozhodnutie
žalovaného orgánu verejnej správy je v medziach súdneho prieskumu v súlade so zákonom a ani
námietky žalobcu uvádzané v podanej kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu neboli
spôsobilé spochybniť závery, ku ktorým správny súd a dostatočne presvedčivým spôsobom uviedol v
odôvodnení svojho rozhodnutia. O zákonnosti takéhoto postupu nemal pochybnosti ani kasačný súd,
preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol podľa ustanovenia § 461 SSP.

66. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi
(sťažovateľovi), ktorý nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného
konania nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP).

67. Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania
nepriznal, keď si tento nárok neuplatnil, navyše jeho priznanie žalovanému nemožno ani spravodlivo
požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP).

68. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne pomerom hlasov
3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.