Inšpektorát práce Banská Bystrica


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 75S/5/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6020200277
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Ľupták, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6020200277.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina
Ľuptáka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Silvie
Zdráhalovej Rúfusovej v právnej veci žalobcu: BRING TRUCKING a.s., so sídlom Priemyselná 12, 965
63 Žiar nad Hronom, IČO: 36 683 507, zast. advokátska kancelária SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so
sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: Inšpektorát práce Banská
Bystrica, so sídlom Partizánska cesta 98, 974 33 Banská Bystrica IČO: 00 166 375, o preskúmanie
zákonnosti opatrenia žalovaného č. IBB-53-50-2.2/P-E22,24,25-2018/1840 zo dňa 15. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcu z a m i e t a.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Inšpektorát práce Banská Bystrica vykonal u žalobcu kontrolu predpisov v oblasti BOZP, kontrolu
pracovno-právnych vzťahov a mzdových podmienok, u kontrolovaných vodičov B.. Q. Q., D. M. za
kontrolované obdobie 10, 11, 12/2014 a G. G. a D. E. za obdobie 9, 10, 11/2017, dňa 18.12.2017
a 15.3.2018 v kontrolovanom subjekte a v dňoch 29.1.2018, 6.2.2018, 12.2.2018, 20.2.2018 na
inšpektoráte práce.

2. Na základe zistených nedostatkov žalovaný vypracoval o výsledku inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3
písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1, 2, 3 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a
o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 125/2006 Z. z.“) protokol č. IBB-53-50-2.2/P-
E22,24,25-2018/1840 zo dňa 15.03.2018.

3. Žalovaný v časti II. Pracovno-právne vzťahy, písm. B Zistené nedostatky, bod 1 uviedol, že
zamestnávateľ - žalobca v kontrolovanom období priradil pracovnému miestu „vodič medzinárodnej
prepravy“ zamestnancov D. E., vodič medzinárodnej prepravy, G. G., vodič medzinárodnej prepravy,
druhý stupeň náročnosti, hoci uvedenému pracovnému miestu podľa miery zložitosti, namáhavosti a
zodpovednosti patrí minimálne tretí stupeň, čím porušil ust. § 120 ods. 3 v nadväznosti na prílohu č. 1
zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len aj „zákon č.
311/2001 Z. z. alebo Zákonník práce“).

4. Pod bodom 2 žalovaný konštatoval, že žalobca neposkytol svojmu zamestnancovi mzdu za prácu
vykonanú v období 10/2017 najmenej v sume minimálneho mzdového nároku, ktorý zodpovedá stupňu
náročnosti práce príslušného pracovného miesta vodiča určeného v súlade s charakteristikami stupňov



náročnosti pracovných miest uvedených v prílohe č. 1 zákona č. 311/2001 Z. z., čím porušil ust. § 120
ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z.

5. Na základe takto zistených nedostatkov prijal žalovaný pod bodom IV. Opatrenia, ktorými nariadil
odstrániť zistené nedostatky uvedené v bode 1 a 2, a to ihneď, pričom v súlade s ustanovením § 14 ods.
2 zákona č. 125/2006 Z. z. uložil zamestnávateľovi - žalobcovi povinnosť prijať opatrenia na odstránenie
zistených porušených predpisov a ich príčin a doručiť Inšpektorátu práce písomnú správu o splnení
opatrení na odstránenie zistených porušených predpisov a ich príčin a odstránenie nedostatkov v lehote
do 15 dní po uplynutí lehoty na ich odstránenie.

6. Obsah protokolu bol prerokovaný dňa 15.03.2018 so štatutárnym zástupcom spoločnosti -
podpredsedom predstavenstva B.. G. F., ktorý zobral výsledok na vedomie a následne prostredníctvom
právneho zástupcu podal voči nemu vyjadrenie v ktorom vyjadril nesúhlas s právnymi závermi
vyslovenými v protokole. Zároveň uviedol, že vychádzajúc z charakteristiky a druhu práce uvedenej
v pracovnej zmluve kontrolovaných zamestnancov žalovaný nemohol vyvodiť záver, že pracovnému
miestu „vodiča kamiónovej dopravy“ má byť priradený tretí stupeň náročnosti. Poukázal pritom aj
na predchádzajúcu kontrolu Inšpektorátu práce u žalobcu v roku 2015, kedy napriek rovnakým
podmienkam, nebolo zistené žiadne pochybenie. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepredložil pri
prerokovaní protokolu žiadne nové dôkazy na doplnenie skutkového stavu, inšpektorát po posúdení
vyjadrenia zobral toto na vedomie a protokol uzavrel o čom žalobcu upovedomil.

7. Žalobca sa žalobou doručenou správnemu súdu v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania
zákonnosti protokolu Inšpektorátu práce Banská Bystrica č. IBB-53-50-2.2/P-E22,24,25-2018/1840 zo
dňa 15. marca 2018 a žiadal, aby súd tento protokol zrušil. Žalobca tvrdil, že v zmysle platného
právneho stavu, a to ustanovenia § 120 ods. 1, 3 Zákonníka práce a jeho prílohy č. 1 - charakteristika
stupňov náročnosti pracovných miest je pracovná pozícia „vodiča nákladnej dopravy“ zaradená do
druhého stupňa náročnosti práce, pričom nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že určitým identifikátorom
náročnosti práce je aj internetový sprievodca trhom práce a najmä jeho kartotéka zamestnaní (ďalej len
“ISTP“). Uviedol, že zamestnávateľ je pri zadeľovaní práce zamestnancom, pracujúcim na pracovnej
pozícii vodič, limitovaný právnymi predpismi, a preto už pri zadávaní práce a pokynov zamestnancovi
sa predpokladá, že zamestnávateľ zabezpečí také pracovné prostriedky a opatrenia, ktoré zabránia
zamestnancovi vykonávať prácu v prípade únavy, rozrušenia, resp. akýchkoľvek zdravotných problémov.
Poukázal na skutočnosť, že v roku 2015 bola u žalobcu vykonaná inšpekcia práce, pričom v danom
čase nebolo konštatované, že zaradenie pracovného miesta „vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy“
v stupni náročnosti 2 je v rozpore s právnym poriadkom. Zároveň uviedol, že od roku 2015 nedošlo u
žalobcu k zmene charakteristiky a druhu práce, ani k žiadnym zmenám pri výkone pracovnej pozície
„vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy“.

8. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

9. Správny súd o žalobe rozhodol rozsudkom 23S/69/2018 zo dňa 13.03.2019 tak, že správnu žalobu
zamietol.

10. Voči predmetnému rozsudku podal žalobca na Najvyšší súd SR kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil
najmä tým, že krajský súd sa vo svojom rozsudku nevysporiadal s tvrdeniami vypočutého svedka p.
Q. H., pričom sa zároveň nevysporiadal ani so všetkými námietkami žalovateľa a to najmä internými
predpismi sťažovateľa, rozhodnutím účastníka konania a to konkrétne záznamu č. IBB-129-2.6/Z-
E24-15 zo dňa 23.10.2015, zároveň sa Krajský súd nevysporiadal s uznesením Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 30Sa/1/2017 a zároveň sa nevysporiadal ani so svedeckou výpoveďou pána A..
B. A., G., generálneho tajomníka združenia cestných dopravcov ČESMAD Slovakia.

11. Na základe podanej kasačnej sťažnosti Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžk 24/2019 zo dňa
28.05.2020 zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13.03.2019 č.k. 23S/69/2018-79 a vec
vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že správny súd sa nevysporiadal so
všetkými podstatnými námietkami žalobcu, keď správny súd zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom
nevysvetlil, ako posúdil námietky žalobcu týkajúce sa záznamu z 23.10.2015 č. IBB-129-2.6/Z-E24-15,
z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný v roku 2015 pri totožnej kontrole správne zaradil výkon
práce vodič medzinárodnej prepravy do II. stupňa náročnosti a teda závery vykonanej kontroly v roku



2017 si odporujú so závermi totožnej kontroly v roku 2015 a to aj s poukazom na precedenčnú zásadu
zakotvenú v ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku. Zároveň Najvyšší súd poukázal aj na konanie pred
Krajským súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 30Sa/1/2017, s ktorým sa Krajský súd v napadnutom
rozhodnutí nevysporiadal. Uvedeným konaním správny súd podľa názoru Najvyššieho súdu SR porušil
jednak ust. § 134 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého správny súd preskúma rozhodnutie
žalovaného v medziach žalobných bodov, ako aj právo žalobcu na spravodlivý proces. Vzhľadom k tejto
skutočnosti mal kasačný súd za to, že rozhodnutie správneho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a teda mu neostávalo nič iné, ako rozhodnutie správneho súdu zrušiť a vec mu vrátiť v zmysle
ust. § 462 ods. 1 SSP v spojení s ust. § 440 ods. 1 písm. f) SSP na ďalšie konanie.

12. Keďže žalobca na základe výzvy súdu zo dňa 19.01.2021 a ani žalovaný nežiadali, aby správny
súd na prejednanie veci nariadil ústne pojednávanie, správny súd nariadil verejné vyhlásenie rozsudku,
pričom oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené spôsobom podľa §
137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.02.2021.

13. Súd po preskúmaní napadnutého opatrenia a im predchádzajúceho konania v medziach správnej
žaloby, ako aj v medziach názoru Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného,
ako aj prvostupňového orgánu verejnej správy sú v súlade so zákonom a preto žalobu ako nedôvodnú
v súlade s § 190 SSP zamietol.

14. Krajský súd sa opätovne na základe žalobnej námietky, ako aj záväzného právneho názoru
Najvyššieho súdu SR oboznámil s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20.05.2017
sp. zn. 30Sa/1/2017, pričom dospel k záveru, že z predmetného rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ
nebol spokojný s tým, ako bol jeho podnet vybavený a toto napádal aj podanou sťažnosťou. Nič to však
nemenilo na závere, že vo vzťahu k podnetu na vykonanie inšpekcie zo dňa 31.08.2015 nebolo možné
konštatovať nečinnosť žalovaného. Z tohto dôvodu správny súd v tejto časti žalobu žalobcu zamietol
podľa § 249 SSP. Zároveň bolo zistené, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému konať
aj o jeho podnete zo dňa 04.02.2016, avšak podaniu správnej žaloby vo vzťahu k tomuto podnetu
nepredchádzalo podanie sťažnosti podľa príslušného zákona alebo podanie podnetu na prokuratúre
podľa príslušného zákona. Z tohto dôvodu správny súd konanie v časti týkajúce sa vyslovenia nečinnosti
vo vzťahu k podnetu žalobcu zo dňa 04.02.2016 podľa § 99 písm. f) SSP konanie zastavil. Zároveň
bolo zistené, že krajský súd v ods. 12 uviedol: „Pokiaľ žalobca namietal, že pri vybavovaní jeho podnetu
žalovaný vychádzal z nesprávnych informácií uvedených na internetovej stránke ISTP.sk, tieto označil
žalovaný za irelevantné. Internetová stránka je vytvorený projekt, ktorý sa má považovať za akéhosi
internetového sprievodcu trhom práce. Dôvodom jej vzniku bola vysoká nezamestnanosť, čo vyvolalo
potrebu skvalitniť a optimalizovať poradenské a sprostredkovateľské služby úradov práce. Za týmto
účelom bol vytvorený bezplatný a verejne dostupný portál. Aj keď koordinátorom uvedenej stránky je
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, táto internetová stránka nemôže byť považovaná za hlavné
merítko pri posudzovaní a určovaní stupňa náročnosti práce príslušného pracovného miesta, a už
vôbec nie hlavným dôkazom, respektíve skutočnosťou pre zamestnávateľov, ktorí zaraďujú svojich
zamestnancov do stupňov náročnosti podľa vykonávanej profesie. Ide o všeobecné usmernenie pre
zamestnávateľov, ktorého údaje je možné využiť. Žalovaný poukázal na to, že aj v predloženej odpovedi
od ISTP.sk zo dňa 29.12. 2015, ktorú žalobca doložil ako prílohu k správnej žalobe, je uvedené, že
údaje v kartotéke zamestnaní nie sú právne záväzné.“ Je teda zrejmé, že všetky tieto skutočnosti
boli konštatované v konaní o nečinnosti, a to v odôvodnení rozhodnutia. Krajský súd má za to, že v
predmetom konaní vedenom pod sp. zn. 30Sa/1/2017 neboli zo strany krajského súdu tieto skutočnosti
vyhodnocované, boli len uvedené ako konštatácia zo strany účastníkov konania, a teda nemajú povahu
záväzného právneho názoru, ktorým bol prvostupňový orgán verejnej správy, resp. žalovaný viazaný.

15. K argumentácii a námietke, že v roku 2015 bola vykonaná kontrola, kde výsledkom inšpekcie
práce bol záznam č. IBB-129-2.6/Z-E24-15 zo dňa 23.10.2015 kde nebol konštatovaný rozpor so
zaradením vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy na miesto II. stupňa náročnosti nič nemení na
skutočnosti, že predmetná kontrola bola vykonaná v 2015 a zároveň nebola predmetom súdneho
konania vo veci 23S/69/2018. Správny súd zhodnotil dôvody pre ktoré rozhodol správny orgán, resp.,
pre ktoré správny orgán došiel k záveru, že v roku 2017 patrí vodič medzinárodnej prepravy na miesto
podľa miery zložitosti namáhavosti a zodpovednosti do minimálne III. stupňa náročnosti. Ako uviedol v
žalobou napadnutom protokole žalovaný v závere roka 2015 na internetovom sprievodcovi trhu práce na
kartotéke zamestnaní došlo k zmene kritérií na karte zamestnania „vodič nákladného motorového vozidla



kamiónu“ a v časti „zodpovednosť za výsledky a hodnoty“ sa uvádzala mimoriadna zodpovednosť a
ďalej, že „prípadné strany straty sú rozsiahleho a s vážnymi následkami (dlhodobým dopadom). Význam
riadenia a operatívneho zabezpečenia chodu zariadenia (nákladného motorového vozidla) je spojené
so zvýšenou duševnou námahou a najmä obrovskou zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných
osôb alebo za ťažko odstrániteľné strany. Tieto kritériá zostali v platnosti do dnes“.

16. Svedok A.. B. A., MBA ako generálny tajomník združenia cestných dopravcov ČESMAD Slovakia
uviedol, že keď vychádza zo štandardného popisu pracovnej pozície vodiča nákladnej cestnej dopravy,
má za to, že sa jedná o činnosti rutinné, často sa opakujúce s relatívne nízkou náročnosťou na
intelektuálnu činnosť. Sú to činnosti, ktoré majú nízky potenciál spôsobiť škodu, či už na majetku alebo
zdraví a životoch a z tohto dôvodu z jeho pohľadu tak vodič cestnej nákladnej dopravy spĺňa kritériá na
zaradenie do druhého stupňa náročnosti práce. Poukázal na stanovisko Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny zo dňa 24.04.2018, z ktorého okrem iného vyplýva, že pracovné miesto je možné zaradiť do
druhého stupňa náročnosti, pokiaľ by však z porovnávania s charakteristikami stupňov náročnosti práce
vyplynulo, že zložitosť, zodpovednosť a namáhavosť najnáročnejších prác vyžadovaných od vodiča je
vyššia, než zodpovedá charakteristike druhého stupňa náročnosti, pracovné miesto zamestnanca by
malo byť zaradené až do tretieho stupňa náročnosti práce.

17. Krajský súd má za to, že výpovede A.. B. A., G. vyplýva jeho osobné hodnotenie činnosti, ktoré
vykonáva šofér medzinárodnej nákladnej dopravy, ktoré nemožno z hľadiska náročnosti považovať
za vyššie ako šofér cestnej nákladnej dopravy národnej. Z tohto dôvodu je jeho výpoveď, z hľadiska
hodnotenia správnym súdom považovaná za subjektívne hodnotenie, ktoré on sám vyvodzuje a ktoré
nemá žiadnu právnu relevanciu z hľadiska dôvodov, pre ktoré žalovaný rozhodol tak, ako je uvedené
v napadnutom protokole. Krajský súd zároveň konštatuje, že z výpovede svedka Q. H. vyplýva len tá
skutočnosť, že popísal akým spôsobom vykonával on svoju činnosť ako šofér medzinárodnej nákladnej
prepravy. Z jeho výpovede však má krajský súd za to, že to, že niektoré činnosti sú vykonávané
opakovane, resp. rutinne samo o sebe nič nemení na povahe nákladnej medzinárodnej prepravy a to vo
vzťahu k náročnosti s potrebou nutnej sústredenosti sa na výkon práce. Predmetná činnosť z povahy, tak
ako ju vníma krajský súd si vyžaduje absolútnu sústredenosť vzhľadom na poveternostnú situáciu, stav
vozovky, ako aj na celkovú situáciu na ceste a jej neustálu premenlivosť. Vodič je napriek pokynovaniu
zo strany dispečingu neustále povinný zabezpečovať chod zariadenia, a ktorý je vzhľadom na váhu,
rýchlosť zariadenia zaťažený zvýšenou duševnou námahou, ako aj pocitom zodpovednosti za prípadné
ťažko odstrániteľné škody.

18. Z vykonaného dokazovania pred súdom jednoznačne vyplynulo, že argumentácia týkajúca sa
rutinnej dopravy, rutinného vykonávania činnosti, ako aj nenaplnenia kumulatívnych alternatívnych
podmienok naplnenia tretieho stupňa náročnosti nebola preukázaná. Z pracovnej náplne ako aj z
internej smernice žalobcu IS-08 vyplýva, že predmetom činnosti vodičov, resp. oprávnenie vodičov je
aj kontrolovať, riadiť, resp. zodpovedať za prepravované zásielky. V danom prípade sa nemôže jednať
o činnosť, ktorú by bolo možné považovať za činnosť rutinnú v rozsahu ich vzájomného komplexného
posúdenia.

19. Argumentácia žalobcu o skutočnosti, že v danom prípade sa nejedná o vodiča hromadnej osobnej
dopravy, ktorý zodpovedá za cestujúcich, ale ako vodič kamiónu nezodpovedá za život a bezpečnosť
prevádzky, nekorešponduje so stavom, ktorý v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave v súčasnosti
je. Z hmotnosti a celkovej veľkosti nákladného motorového vozidla je jednoznačné, že v danom prípade
vedenie vozidla v rámci medzinárodnej cestnej nákladnej dopravy je činnosťou, pri ktorej môže dôjsť k
nezvratným následkom v prípade dopravných nehôd, resp. v prípade zanedbania akejkoľvek povinnosti
vodiča motorového vozidla, a to nielen na majetku ale aj na živote a zdraví.

20. Skutočnosť, že vodič motorového vozidla a jeho štartovacia a cieľová destinácia je určená z
koordinačného centra resp. sú zároveň určené aj jeho prestávky na oddych a na tankovanie, ešte
neznamená, že centrála resp. centrálny dispečing rieši aj otázky vznikajúce v rámci cestnej premávky a
prepravy tovaru, jednak týkajúcej sa bezpečnosti samotnej jazdy v danom motorovom vozidle a ďalšie
týkajúce sa nakladania a prepravy tovaru ako takého.

21. V danom prípade má správny súd za to, že skutkový stav bol žalovaným riadne zdokumentovaný a
žalovaný nemal dôvod vychádzať z reálne vykonávaných činností jednotlivých zamestnancov, nakoľko



tak ako to vyplýva aj zo samotného vyjadrenia žalobcu, boli upravené internými predpismi a pracovnou
náplňou tak, aby v prípade nutnosti mohol jednotlivý zamestnanec, t. j. šofér medzinárodnej dopravy túto
činnosť vykonávať. Za súčasného stavu z úpravy pracovnej náplne „vodiča medzinárodnej prepravy“
zamestnaného u žalobcu jednoznačne vyplýva, že žalobca je oprávnený a môže od zamestnanca
vyžadovať činnosti, ktoré patria do tretieho stupňa náročnosti. Akýkoľvek predchádzajúci záver kontroly
u žalobcu v súvislosti so zaradením do stupňa náročnosti práce považuje súd za právne irelevantný vo
vzťahu k preskúmavanému protokolu.

22. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce; zamestnávateľ, u ktorého nie je
odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť
mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len
"stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne
sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu
medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci
príslušnému pracovnému miestu.

23. Podľa § 120 ods. 3 v nadväznosti na prílohu č. 1 Zákonníka práce; pracovné miesto podľa
odseku 1 je súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého
v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa odseku 1 je povinný priradiť každému pracovnému miestu
stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1
podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce
dohodnutého v pracovnej zmluve.

24. Podľa prílohy č. 1 k Zákonníku práce písm. b), c); (b) pracovné miesto zodpovedajúce
druhému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných prác
alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových
režimov, alebo prác spojených s hmotnou zodpovednosťou; výkon jednoduchých remeselných
prác; výkon sanitárnych pracovných činností v zdravotníctve; výkon opakovaných, kontrolovateľných
prác administratívnych, hospodárskosprávnych, prevádzkovo-technických alebo ekonomických podľa
pokynov alebo ustanovených postupov,
(c) pracovné miesto zodpovedajúce tretiemu stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon rôznorodých
odborných alebo ucelených odborných prác alebo samostatné zabezpečovanie menej zložitých
agend; samostatný výkon individuálnych tvorivých remeselných prác; riadenie alebo operatívne
zabezpečovanie chodu zariadení alebo prevádzkových procesov spojené so zvýšenou duševnou
námahou s prípadnou zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných osôb alebo za ťažko odstrániteľné
škody.

25. Správny súd teda opakovane dospel k záveru, že žalobca nesprávne určil stupeň náročnosti
práce pre druh práce a pracovnú pozíciu „vodič medzinárodnej prepravy“ tým, že nesprávne vyhodnotil
najmä charakteristiku a druh vykonávanej práce, a teda žalovaný správne vyhodnotil, že práca vodiča
nákladného motorového vozidla, resp. vodiča medzinárodnej prepravy, nemôže byť charakterizovaná
ako výkon ucelených obslužných rutinných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, a
túto zodpovednú prácu nemožno charakterizovať ako rutinnú, ktorej prislúcha druhý stupeň náročnosti.
Pre správny súd tieto skutočnosti vyplývajú priamo zo zákonnej úpravy, a ak aj žalovaný čiastočne oprel
svoj právny názor o kartotéku zamestnaní uvedenej na ISTP, nič to nemení na skutočnosti, že pracovná
náplň „ vodiča medzinárodnej dopravy“ napĺňa znaky 3. stupňa náročnosti práce.

26. Správny súd má za to, že práca vodiča obsahuje činnosti ako je riadenie alebo operatívne
zabezpečenie chodu zariadenia, v tomto prípade nákladného motorového vozidla, ktoré je spojené
so zvýšenou duševnou námahou, ako aj s prípadnou zodpovednosťou za ťažko odstrániteľné škody.
Zároveň má správny súd za to, že z pracovných zmlúv kontrolovaných vodičov, ako aj v zmysle internej
Smernice č. IS-08 s názvom „Prepravný poriadok cestnej nákladnej dopravy“, vyplývajú činnosti, z
ktorých jednoznačne vyplýva nutnosť zaradiť pracovné miesto vodič do tretieho stupňa náročnosti.
Zároveň sa stotožňuje s názorom žalovaného, že na zaradenie pracovného miesta do tretieho stupňa
náročnosti postačuje aj, že dané pracovné miesto spĺňa aspoň jednu v ňom uvedenú podmienku,
nakoľko v stupňoch náročnosti platí hierarchia, v ktorej vyšší stupeň môže v sebe subsumovať aj
podmienky uvedené v nižších stupňoch.



27. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že námietka žalobcu ohľadne nedostatočne
zisteného stavu veci, ako aj nesprávneho právneho posúdenia, nie je opodstatnená, pretože z obsahu
administratívneho spisu, a vykonaného dokazovania zo zistených súdom (§ 120 písm. a) SSP) vyplýva,
že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia § 120 Zákonníka práce, a to tým, že v prípade
vodičov medzinárodnej prepravy D. E. a G. G. priradil druhý stupeň náročnosti, hoci uvedenému
pracovnému miestu podľa miery zložitosti, namáhavosti a zodpovednosti, patrí minimálne tretí stupeň.
Zároveň má súd za to, že žalovaný správne vyhodnotil, že v prípade zamestnanca D. E. žalobca
neposkytol svojmu zamestnancovi mzdu za prácu vykonanú v období 10/2007 najmenej v sume
minimálneho mzdového nároku, ktorý zodpovedá stupňu náročnosti práce príslušného pracovného
miesta zamestnanca, čím porušil ustanovenie § 120 ods. 1 Zákonníka práce a teda prijaté opatrenia
vyplývajúce z protokolu o výsledku inšpekcie práce sú na mieste.

28. Správny súd poznamenáva, že vykonal dokazovanie len na to, aby mohol dospieť k záveru, či
opatrenia sú alebo nie sú v súlade so zákonom. Opatrenia uložené kontrolovanému subjektu podľa §
12 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. majú byť opatreniami smerujúcimi k nastoleniu zákonného stavu, k
odstráneniu zistených nedostatkov v činnosti kontrolovaného subjektu. Ich účelom nie je sankcionovať,
ale dosiahnuť stav riadneho fungovania verejnej správy.

29. Správny súd poukazuje tiež na to, že z hľadiska obsahového sú v Protokole významné
uvedené skutočnosti ohľadom zistených porušení právnych predpisov a zároveň opatrenia uložené na
odstránenie zistených nedostatkov (§ 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z.). Právna úprava nevyžaduje,
aby orgán verejnej správy v protokole uviedol z akých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti zistil a akou
úvahou sa riadil pri hodnotení dôkazov a rozhodovaní. Až na základe zistení pri výkone inšpekcie práce,
uvedených v protokole, môže orgán verejnej správy začať správne konanie o správnom delikte alebo o
uložení poriadkovej pokuty podľa § 19 a § 20 zákona č. 125/2006 Z. z., na ktoré sa vzťahuje správny
poriadok (§ 21 ods. 3 citovaného zákona), výsledkom ktorého by bolo rozhodnutie, ktoré by muselo byť
riadne odôvodnené (§ 47 ods. 3 správneho poriadku).

30. Správny súd teda po preskúmaní opatrenia žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná,
a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

31. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario a žalobcovi, ktorý v konaní
úspešný nebol, nepriznal právo na ich náhradu.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP
a § 439 ods. 3 SSP a contr.).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť
je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od
doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej
podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.



Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.