Národný inšpektorát práce


Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/55/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200158
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:5021200158.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala
Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa,
v právnej veci žalobcu: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, Banská
Bystrica, IČO: 36 038 351, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10,
Košice, IČO: 00 166 405, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. O-440/2020,
Číslo spisu NIP/NIP_PO/BEZ/2021/2359 zo dňa 12. februára 2021, o kasačnej sťažnosti žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 30S/63/2021-125 zo dňa 27. októbra 2021, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 30S/63/2021-125 zo
dňa 27. októbra 2021 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd") rozsudkom č.k. 30S/63/2021-125 zo dňa 27. októbra 2021
podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") zrušil
rozhodnutie žalovaného č. O-440/2020, Číslo spisu NIP/NIP_PO/BEZ/2021/2359 zo dňa 12. februára
2021 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2. Napadnutým rozhodnutím č. O-440/2020, Číslo spisu NIP/NIP_PO/BEZ/2021/2359 zo dňa 12.
februára 2021 žalovaný ako príslušný orgán postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v rozhodnom znení (ďalej len „Správny poriadok") zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina č. 255/2020-
IZA-2.2/pok/R/K, číslo spisu IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2020/934 zo dňa 30. októbra 2020, ktorým tento
podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č.
82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z.z.") uložil žalobcovi pokutu vo výške 33.000,- eur
za porušenie povinností vyplývajúcich z § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 125/2006 Z.z. tým, že
porušil ustanovenia § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri
práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 124/2006 Z.z.") v nadväznosti na §
2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 46/2010
Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri lesnej práci a
podrobnosti o odbornej spôsobilosti na výkon niektorých pracovných činností a na obsluhu niektorých
technických zariadení (ďalej len „vyhláška č. 46/2010 Z.z."), pričom v dôsledku tohto porušenia vznikol
pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť zamestnanca J. X..



3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v
intenciách § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 125/2006 Z. z., § 6 ods. 1 písm. d/, ods. 8, ods. 10 zákona
č. 124/2006 Z. z., § 81 písm. a/, c/ zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce"),
§ 2 ods. 1, ods. 2 písm. k/, ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z.z., ako aj príslušných ustanovení SSP
a dospel k záveru o dôvodnosti podanej správnej žaloby.

4. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru o dôvodnosti žalobnej námietky nesprávneho
právneho posúdenia veci. Vyslovený záver bol spojený s vyhodnotením otázky, či žalobca ako
zamestnávateľ naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu tak, ako je vymedzený vo výroku rozhodnutia
správneho orgánu prvého stupňa v znení opravy vykonanej správnym orgánom prvého stupňa postupom
podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku dňa 17. decembra 2020 (č. l. 27). Rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa žalobcovi kladie za vinu, a teda konštatuje jeho administratívnu zodpovednosť za správny
delikt - za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona
č. 125/2006 Z. z., konkrétne za porušenie § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na
§ 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z. spočívajúce v tom, že účastník konania ako zamestnávateľ
ku dňu vzniku pracovného úrazu poškodeného zamestnanca J. X. (nar. XX. D. XXXX, pracovná zmluva
zo dňa 28. februára 2012) dňa 29. novembra 2019 v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci nezabezpečil, aby na pracovisku v lesnej lokalite za obcou S. N. - K. O. R. K. U., odštepný
závod S. J., S. Y. S.Á. K., S. K. Y., R. XXX.XX, E. Q..XXXXX, P..XXXXX, kde vykonávala lesnú prácu
pracovná skupina v zložení: poškodený, Ľ. U. (nar. XX. Y. XXXX), J. U. (nar. XX. A. XXXX) a J. G. (nar.
XX. D. XXXX), organizácia lesnej práce - spiľovania stromov J. G. v ohrozenom priestore - kruhovej
ploche s polomerom najmenej dvojnásobok priemernej výšky stromov v poraste, t.j. v priestore, v ktorom
nebolo možné vylúčiť poškodenie zdravia osôb, v ktorom sa nachádzali zamestnanci účastníka konania
- poškodený, Ľ. U. a J. U., neohrozovala bezpečnosť a zdravie menovaných zamestnancov, a to tým, že
Ľ. U. ako vedúci zamestnanec nevydal pokyn na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní
vyššie špecifikovanej lesnej práce, a to pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie nebolo
bezpečné. Správny delikt je v príčinnej súvislosti so vznikom závažného pracovného úrazu s následkom
smrti poškodeného zamestnanca J. X., ku ktorému došlo dňa 29. novembra 2019 o 08:45 hod., na
pracovisku v lesnej lokalite za obcou S. N. - K. O. R. K. U. K.Ý. M. S. F., S. Y. S. K., S. K. Y., R. XXX.XX, E.
Q..XXXXX, P..XXXXX; ktoré bolo zistené pri šetrení príčin pracovného úrazu podľa § 7 ods. 1 písm. b/ v
nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 125/2006 Z. z., ktoré bolo vykonané v dňoch 29.
novembra 2019, 17. decembra 2019, 19. decembra 2019, 04. februára 2020, 11. mája 2020, 12. mája
2020, 14. mája 2020, 03. júna 2020 a 01. júla 2020 u účastníka konania na pracovisku v lesnej lokalite
za obcou S. N. - K. O. R. K. U., K. M. S. J., S. Y. S. K., S. K. Y., R. XXX.XX, E. Q..XXXXX, P..XXXXX a na
inšpektoráte práce a je podrobnejšie popísané v protokole o vyšetrení príčin vzniku pracovného úrazu
č. IZA-06-16-2.2/P-J1-20 zo dňa 01. júla 2020 v znení jeho dodatku č. 1 zo dňa 15. júla 2020.

5. Ďalej uviedol, že správny orgán prvého stupňa ako aj žalovaný založili svoje rozhodnutia na závere,
podľa ktorého sa žalobca dopustil porušenia § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 125/2006 Z. z.,
konkrétne § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č.
46/2010 Z. z. tým, že Ľ. U. ako vedúci zamestnanec nevydal pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej
vykonávanie bolo nebezpečné a uvedené opomenutie - nekonanie, vyhodnotili správne orgány podľa
odôvodnení ich rozhodnutí ako opomenutie žalobcu - nezabezpečenie zo strany žalobcu ako subjektu
tohto nekonania, aby organizácia lesnej práce identifikovanej vo výroku rozhodnutia správneho orgánu
prvého stupňa v znení opravy a v jeho odôvodnení, ako aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
žalovaného, neohrozovala bezpečnosť a zdravie zamestnancov, čím žalobca ako zamestnávateľ porušil
ustanovenie § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z. z. Vo vzťahu k tomuto záveru správnych
orgánov správny súd uviedol, že predpokladom, na ktorom je založený, je konštatovanie, podľa ktorého
opomenutie osoby Ľ. U. je opomenutím žalobcu porušujúcim povinnosti žalobcu vyplývajúce z § 6 ods. 1
písm. d/ zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z.z. Správny
súd tento predpoklad, a teda, že opomenutie osoby Ľ. U. je opomenutím žalobcu porušujúcim povinnosti
žalobcu nevyhodnotil ako naplnený. K uvedenému záveru dospel pri vyhodnotení a ustálení statusu
osoby Ľ.Í. U., ohľadom ktorého vyslovil, že za preukázaných a nesporných skutkových okolností, tak ako
vyplývajú z obsahu administratívneho spisu a z výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa v
znení opravy, tohto nemožno považovať za vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce
ani podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z. z.



6. Taktiež dal do pozornosti, že zo skutkového stavu ustáleného v administratívnom konaní, z
ktorého správny orgán prvého stupňa a žalovaný vychádzali, tak ako je zadokumentovaný v obsahu
administratívneho spisu, vyplýva pre rozhodné obdobie status osoby Ľ. U. ako vedúceho pracovnej
skupiny (vedúceho čaty) podľa § 2 ods. 2 písm. k/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z. Z technologického
protokolu pre lesnú prácu P-Sm LV 007(5)-15, ktorý je súčasťou pripojeného administratívneho
spisu, vyplýva pre rozhodné obdobie status Ľ. U. ako vedúceho pracovnej skupiny. Inštitút vedúceho
pracovnej skupiny je špecifickým inštitútom právnej úpravy, ktorou sa ustanovujú podrobnosti na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri lesnej práci a podrobnosti o odbornej spôsobilosti na
výkon niektorých pracovných činností a na obsluhu niektorých technických zariadení, pričom osoba v
tomto statuse má demonštratívne vymedzené kompetencie podľa úpravy § 2 ods. 2 písm. k/ vyhlášky
č. 46/2010 Z. z. a podľa § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z. Z tejto špeciálnej právnej
úpravy jednoznačne vyplýva, že kompetencie osoby v statuse vedúceho pracovnej skupiny zahŕňajú
i zabezpečenie organizácie práce z hľadiska zabezpečenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
vydávanie pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, najmä pokynov na prerušenie
lesnej práce, ak jej vykonanie nie je bezpečné. Takéto vymedzenie kompetencií vedúceho pracovnej
skupiny má bezpochyby znaky kompetencií vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce
(určovať a ukladať pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať prácu podriadených zamestnancov
a dávať im na ten účel záväzné pokyny), avšak, a to správny súd zvýraznil, uvedené sa vzťahuje na
oblasť lesnej práce (§ 2 ods. 1 vyhlášky č. 46/2010 Z. z.). Vymedzenie postavenia vedúceho pracovnej
skupiny podľa označenej právnej úpravy vyhlášky č. 46/2010 Z. z. v porovnaní s úpravou týkajúcou
sa vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce a podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006
Z. z. nespĺňa predovšetkým atribút univerzálnosti uplatnenia kompetencií vedúceho pracovnej skupiny
vo forme ukladania pracovných úloh, organizovania a kontrolovania práce a udeľovania záväzných
pokynov na uvedený účel, ktorá univerzálnosť je spojená s inštitútom vedúceho zamestnanca podľa §
9 ods. 3 Zákonníka práce, ako aj podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z. z. Zároveň kompetenciou
vedúceho pracovnej skupiny, čaty, v zmysle jej zákonného vymedzenia vôbec nie sú (a to vyplýva
jednak z úpravy vyhlášky č. 46/2010 Z. z., ako aj z obsahu administratívneho spisu) ďalšie povinnosti
spojené so subjektom vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce. Napríklad v zmysle
demonštratívnej úpravy podľa § 82 písm. c/ Zákonníka práce je povinnosťou vedúceho zamestnanca
okrem ďalších i povinnosť zabezpečovať odmeňovanie zamestnancov podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, kolektívnych zmlúv a pracovných zmlúv a dodržiavať zásadu poskytovania rovnakej
mzdy za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty podľa § 119a, podľa písm. d/ uvedeného
zákonného ustanovenia je povinnosťou vedúceho zamestnanca utvárať priaznivé podmienky na
zvyšovanie odbornej úrovne zamestnancov a na uspokojovanie ich sociálnych potrieb. Vychádzajúc z
uvedeného nie je možné bez ďalšieho stotožniť inštitút vedúceho pracovnej skupiny (čaty) podľa § 2 ods.
2, písm. k/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z. s inštitútom s vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka
práce a ani podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z. z., pretože inštitút vedúceho zamestnanca má širší
obsah, ktorý u vedúceho pracovnej skupiny zákonná úprava tohto inštitútu neupravuje a nebol ani ako
naplnený preukázaný zisteným skutkovým stavom tak, ako je zadokumentovaný v administratívnom
spise, a to všetko vo vzťahu k osobe Ľ. U.. Uvedený záver platí i pre prípad prejednávanej veci, kde sa
povinnosti vedúceho pracovnej skupiny prekrývali s časťou povinností vedúceho zamestnanca, ako to
vyplýva z § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010, podľa ktorej úpravy súčasťou organizácie lesnej práce
podľa § 2 písm. k/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z. je i vydávanie pokynov vedúceho pracovnej skupiny, ktorý
zabezpečuje organizáciu lesnej práce z hľadiska zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak
na jednom pracovisku pracujú dve alebo viac osôb vykonávajúcich lesné práce a vydávanie pokynov
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, najmä pokynov na prerušenie lesnej práce, ak jej
vykonávanie nie je bezpečné. Len uvedená skutočnosť prekrývania sa zákonnej úpravy kompetencií
vedúceho pracovnej skupiny s kompetenciami vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka
práce a i podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z. z. nevytvára podľa názoru správneho súdu spoľahlivý
základ pre záver, z ktorého vychádzal správny orgán prvého stupňa a žalovaný pri právnom posúdení
veci, a to, že pán Ľ. U. bol vedúcim zamestnancom žalobcu v zmysle § 9 ods. 3 Zákonníka práce.
Nadväzujúc na uvedené nesúhlasil so žalovaným ani v tom, že v skutkových pomeroch prejednávanej
veci odôvodňovalo jeho opomenutie - nevydanie pokynu na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
vykonávaní lesnej práce - pokynu na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie nebolo bezpečné jeho
osobou, posúdenie uvedeného podľa § 10 ods. 1 Zákonníka práce za konanie žalobcu - omisívny právny
úkon žalobcu, ktorým bola založená administratívna zodpovednosť žalobcu za predmetný správny delikt.
Vyslovil, že v prejednávanej veci podmienky administratívnej zodpovednosti žalobcu naplnené neboli,



nakoľko predmetné opomenutie pána Ľ.N. U. nie je možné z vyššie uvedených dôvodov absencie jeho
statusu vedúceho zamestnanca pričítať žalobcovi ako jeho zamestnávateľovi.

7. Zároveň zdôraznil, že úprava, na ktorú sa žalovaný odvoláva v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
a aj v rámci vyjadrenia sa ku správnej žalobe, teda úprava § 10 ods. 1 Zákonníka práce, predstavuje
právny rámec pre záver, podľa ktorého zamestnávateľa, v danom prípade žalobcu, zaväzujú právne
úkony jeho štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov a poverených zamestnancov, v
ktorej časti táto právna úprava odkazuje na úpravu § 9 ods. 1, 2 Zákonníka práce, a ktorá úprava podľa
§ 9 ods. 1, 2 Zákonníka práce na inštitút vedúceho zamestnanca nedopadá.

8. Ďalej uviedol, že pre posúdenie postavenia zamestnanca z hľadiska, či napĺňa definičné znaky
vedúceho zamestnanca je okrem určujúceho obsahu jeho kompetencií v zmysle uvedeného relevantné
i to, či jeho nadradené postavenie voči zamestnancom, ktorí mu podliehajú, je po formálnej stránke
konštatované právnym predpisom alebo aspoň vnútornými (organizačnými) predpismi upravujúcimi
organizačnú štruktúru zamestnávateľa. Vo vzťahu k osobe Ľ. U. takáto formalizácia jeho statusu ako
vedúceho zamestnanca nevyplýva zo zákona a ani z vnútorných predpisov žalobcu (Technologického
protokolu pre lesnú prácu P-Sm LV 007(5)-15, ktorý je súčasťou pripojeného administratívneho spisu)
a nie je preukázaná ani inak v obsahu administratívneho spisu.

9. Na záver podotkol, že naplnenie znakov skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu žalobcom
predpokladá porušenie povinností žalobcu vyplývajúcich mu z úpravy podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z., teda povinností právnou
úpravou uložených žalobcovi, ktorých porušenie zo skutkového stavu tak, ako je zadefinovaný vo výroku
rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ani z obsahu administratívneho spisu nevyplýva. Naopak
z obsahu administratívneho spisu, ktorý bol pripojený vo veci, vyplýva plnenie zákonných povinností
žalobcu na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci realizáciou radu uskutočnených úkonov
(napríklad Záznamová kniha o teoretickej časti výchovy a vzdelávania - opakované oboznamovanie
osôb na obsluhu motorovej reťazovej ručnej píly zo 04. januára 2019 s prezenčnými listinami
uvádzajúcimi i J. G., Ľ. U., J. U. a J. X., z opakovaného oboznamovania obslúh lesníckych strojov zo 04.
januára 2019 s prezenčnou listinou uvádzajúcou J. X. a z opakovaného oboznamovania obslúh lesných
lanoviek s prezenčnou listinou uvádzajúcou i J. G., Ľ. U., J. U., Záznam o školení zamestnancov z
oboznamovania a záverečného overovania vedomostí zamestnancov o bezpečnosti a ochrane zdravia
pri práci z 05. januára 2017 so zoznamom oboznamovaných zamestnancov uvádzajúcim i J. G., Ľ.
U., J. U. a J. X., Záznam o opakovanom školení zamestnancov z OPP a BOZP 1x/24 mesiacov zo
04. januára 2019, so zoznamom oboznamovaných zamestnancov uvádzajúcim i J. G., Ľ. U., J. U. a
J. X. a ďalšie doklady, ako sú obsahom pripojeného administratívneho spisu). Rovnako poukázal na
skutočnosť, že je potrebné zohľadniť úpravu podľa § 81 písm. a/, c/ Zákonníka práce a § 12 ods. 2,
písm. a/, g/ zákona č. 124/2006 Z.z., ktorá úprava vo všeobecnej rovine demonštratívne vymedzuje
základné povinnosti zamestnanca, teda subjektu, status ktorého u osoby Ľ. U. naplnený nesporne bol.
Tieto skutočnosti mali byť zo strany správnych orgánov vyhodnocované, nakoľko okolnosti veci v rámci
administratívneho konania tak, ako sú zadokumentované v administratívnom spise svedčia o tom, že
všetci členovia pracovnej skupiny boli náležite oboznámení so svojimi pracovnými povinnosťami na
úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri lesnej práci a zároveň žalobca plnil svoje priame povinnosti na
úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tak, ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu.
Vo vzťahu k úprave podľa § 195, § 196 Zákonníka práce správny súd podotkol, že ide o právny rámec
úpravy zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, teda o
úpravu inštitútu odlišného od administratívnej zodpovednosti žalobcu za porušenie jeho povinností na
úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri lesnej práci. Uvedené správny súd konštatoval i vzhľadom na
správnym súdom ako nedôvodnú hodnotenú námietku žalobcu, podľa ktorej: Ak by bol pripustený výklad
prezentovaný žalovaným, tak v konečnom dôsledku na základe pracovnoprávnych predpisov a najmä
§ 186 Zákonníka práce by zamestnanec zodpovedný za porušenie predpisov upravujúcich BOZP pri
výkone práce (vybočením od správne nastavených požiadaviek) bol postihnutý okrem trestnoprávnej
sankcie aj určitým peňažným trestom prenesením pokuty inštitútom skutočnej škody na zamestnanca,
teda v konečnom dôsledku nebude postihnutý zamestnávateľ pri takomto výklade, a preto sa tento výklad
nejaví ako ústavne komfortný vzhľadom na zásadu ne bis in idem, teda zásadu zákazu dvojnásobného
pričítania (hodnotenia). V prejednávanej veci bola posudzovaná práve administratívna zodpovednosť
žalobcu a nie zodpovednosť zamestnanca, respektíve zamestnancov za škodu.



10. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd s poukazom na § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému
žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania nepriznal.

II.

11. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

12. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

13. Rozhodnutie krajského súdu pokladal za nesprávne, nakoľko v danej veci konanie žalobcu, teda
nesplnenie povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa bolo jednoznačne v správnom konaní preukázané,
čím je podľa žalovaného nesporne daná administratívna zodpovednosť žalobcu za predmetné porušenie
povinností.

14. Zdôraznil, že právny výklad pojmu vedúci zamestnanec, ktorý podal krajský súd v odôvodnení svojho
rozsudku, nie je v súlade so skutkovým a právnym stavom veci.

15. Vo vzťahu k záveru krajského súdu, že Ľ. U. nemožno považovať za vedúceho zamestnanca podľa
§ 9 ods. 3 Zákonníka práce ani podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z.z., namietal, a to poukazujúc
na ustanovenia § 1 písm. a/, e/, f/, g/, § 2 ods. 1, 2 vyhlášky č. 46/2010 Z.z., že v danom prípade je
zrejmé, že technologický protokol vypracuje zamestnávateľ, teda žalobca po vyhodnotení existujúcich
a predpokladateľných nebezpečenstiev, ohrození a rizík poškodenia zdravia pri vykonávaní tej-ktorej
lesnej práce a následnom výbere vhodného a najbezpečnejšieho spôsobu práce. Ďalej uviedol, že
prácu na jednom pracovisku v lese často vykonáva viac zamestnancov zamestnávateľa. Ich životy a
zdravie pri plnení pracovných úloh sú preto v skutočných pracovných podmienkach často ohrozené.
Riadenie a koordinácia vykonávania lesnej práce na konkrétnom pracovisku je preto základným
prvkom pri prevencii, príprave a vykonávaní opatrení na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci. Dodal, že vedúci pracovnej skupiny organizuje vykonávanie lesnej práce na konkrétnom
pracovisku z hľadiska zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Dbá, aby sa prakticky uskutočnili
všetky určené bezpečnostné opatrenia. Ak je to potrebné, určuje bezpečné pracovné postupy, napr. v
prípade nových okolností, ktoré vznikli počas práce, ktoré v technologickom protokole neboli zahrnuté.
Ak pripravené bezpečnostné opatrenia nemožno uskutočniť, je na vedúcom pracovnej skupiny, aby
zabezpečil bezpečný postup, resp. zastavil výkon práce.

16. Taktiež dal do pozornosti, že v zmysle technologického protokolu pre lesnú prácu P-Sm LV 007
(5)-15 názov pracoviska XXX.XX, S. S.. F.D., S. S.. K., S. Y. bol ako vedúci pracovnej skupiny určený
Ľ. U.. Na predmetnom technologickom protokole je uvedené, že organizáciu lesnej práce z hľadiska
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zabezpečuje vedúci pracovnej skupiny. Súčasne vykonáva
kontrolu dodržiavania technologických postupov a vydáva pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, najmä pokynov na prerušenie lesnej práce, ak jej vykonávanie nie je bezpečné.

17. Namietal, že v danom prípade je nesporné, že ak bol v technologickom protokole pre lesnú prácu
zamestnávateľom určený v zmysle § 2 ods. 2 písm. k/ vyhlášky č. 46/2010 Z.z. p. Ľ. U. ako vedúci
pracovnej skupiny a tento v zmysle uvedeného ustanovenia zabezpečuje organizáciu lesnej práce z
hľadiska zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak na jednom pracovisku pracujú dve alebo
viac osôb vykonávajúcich lesné práce, je potom správne tvrdiť, že v zmysle § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky
č. 46/2010 Z.z. súčasťou organizácie lesnej práce vedúcim pracovnej skupiny je aj vydávanie pokynov
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, najmä pokynov na prerušenie lesnej práce, ak jej
vykonávanie nie je bezpečné. Doplnil, že vyššie uvedená skutočnosť vyplýva aj z dokladu „Ustanovenie
za vedúceho čaty" zo dňa 20. mája 2011, z ktorého je zrejmé, že žalobca ako zamestnávateľ na základe
mzdovej smernice Lesov SR, š.p. Banská Bystrica, časti I. - Odmeňovanie robotníckych povolaní, bod
3.1.1.12 ustanovil Ľ. U. za vedúceho čaty pri prácach v ťažbovej činnosti, za čo mu aj priznal hodinový
príplatok podľa mzdovej smernice. Priamo v tomto ustanovení bol Ľ. U. zamestnávateľom (žalobcom)
písomne poverený okrem manuálnej práce aj organizovať a riadiť čatu, dbať na kvalitu vykonávanej
práce, zabezpečovať dodržiavanie bezpečnostných predpisov, preberať prácu vykonávanú členmi
čaty, vedenie prvotnej evidencie, týkajúcej sa čaty (odpracovaná doba, evidencia výroby, zvereného
materiálu, prac. náradia a pod.) a vykonávať ďalšie práce, ktoré sú nariadené v záujme výroby a lepšej



organizácie práce. Z tohto dokladu podľa žalovaného vyplýva aj fakt, že žalobca ustanovením Ľ. U. za
vedúceho čaty mu nezveril výlučne iba riadenie a organizovanie lesnej práce z pohľadu bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci, ale bol poverený aj organizovaním a riadením celej čaty, zodpovedal za kvalitu
vykonanej práce, preberal prácu vykonávanú členmi čaty, zabezpečoval evidenciu pracovného času a
vykonával aj ďalšie činnosti v záujme výroby a lepšej organizácie práce.

18. Zdôraznil, že vzhľadom na uvedené jednoznačne išlo o naplnenie pojmu vedúci zamestnanec tak,
ako ho definuje § 9 ods. 3 Zákonníka práce. Z definície vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3
Zákonníka práce vyplýva, že vedúci pracovnej skupiny Ľ. U. bol vedúcim zamestnancom, pretože riadil,
organizoval a kontroloval prácu zamestnancov v daný deň na danom pracovisku a bol oprávnený a
povinný im dávať záväzné pokyny tak, ako mu to ukladal technologický protokol a ustanovenie za
vedúceho čaty.

19. Ďalej krajskému súdu ohľadom aplikovanej definície pojmu vedúceho zamestnanca vyčítal, že
formálne označenie a vymedzenie miesta vedúceho zamestnanca v organizačnej štruktúre organizácie
nie je a nemôže byť tým určujúcim faktom, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že určitá
osoba je alebo nie je vedúcim zamestnancom. Poukázal na skutočnosť, že Ľ. U. bol aj formálne, dvoma
písomnými dokladmi ustanovený ako vedúci zamestnanec a písomne mu boli zverené úlohy vedúceho
zamestnanca organizovať, riadiť, kontrolovať a dávať záväzne pokyny členom jeho čaty, pracovnej
skupiny, teda jeho podriadeným zamestnancom.

20. Mal za to, že bola preukázaná vôľa žalobcu ako zamestnávateľa určiť ako vedúceho pracovnej
skupiny v roku 2019 a vedúceho čaty v roku 2011 práve Ľ. U., preto pokladal za neprípustné toto určenie
považovať za dôvod, ktorý by zbavoval žalobcu ako zamestnávateľa zodpovednosti za zistený správny
delikt. Uviedol, že žalobca menovaného zamestnanca vybral za vedúceho pracovnej skupiny a mal
zvážiť, či tento je spôsobilý organizovať lesnú prácu a plniť úlohy vedúceho, ktorými bol poverený tak,
aby boli dodržané všetky povinnosti zamestnávateľa a právne predpisy, vrátane predpisov na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

21. Taktiež uviedol, že v praxi existujú prípady, keď nie všetci vedúci zamestnanci, predovšetkým
zamestnanci na spodných priečkach riadenia môžu uplatňovať všetky povinnosti vedúcich
zamestnancov ustanovené v § 82 Zákonníka práce. O rozsahu konania vedúcich zamestnancov
rozhoduje vždy zamestnávateľ a tento im zveruje aj oprávnenia, teda to, že vedúcemu zamestnancovi
nezverí plnenie všetkých povinností podľa § 82 Zákonníka práce, neznamená, že danú skutočnosť
možno vyhodnotiť tak, že nejde o vedúceho zamestnanca, navyše ak sú pre jeho činnosť splnené všetky
kritériá definujúce vedúceho zamestnanca v § 9 ods. 3 Zákonníka práce. Tvrdil teda, že Ľ. U. plnil úlohy
zamestnávateľa v oblasti starostlivosti o bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci ako vedúci zamestnanec
na najnižšom stupni riadenia presne v rozsahu úloh vyplývajúcich z jeho funkcie vedúceho pracovnej
skupiny a vedúceho čaty tak, ako to vymedzuje § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z.z. Preto namietal,
že v rozsudku krajského súdu absentuje odôvodnenie, prečo krajský súd neuznal, že Ľ. U. plnil úlohy
vedúceho zamestnanca vo vzťahu k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na pracovisku v
deň, keď došlo k pracovnému úrazu jemu podriadeného zamestnanca.

22. Doplnil, že v danom prípade v súlade s § 10 Zákonníka práce právne úkony zaväzujú zamestnávateľa
(žalobcu), ktorý na základe týchto úkonov nadobúda nielen práva, ale aj povinnosti. Skutočnosť, že
Ľ. U. ako vedúci zamestnanec nesplnil svoje povinnosti zaväzuje zamestnávateľa, a teda vo vzťahu k
poškodenému zamestnancovi porušil povinnosti práve žalobca ako jeho zamestnávateľ. Poukázal aj na
fakt, že Ľ.N. U. podľa jeho vyjadrenia bol zodpovedný aj za bezpečnosť práce členov pracovnej skupiny
a evidenciu dochádzky. Z jeho vyjadrení podaných pri vyšetrovaní príčin pracovného úrazu vyplýva, že
ponechal na uvážení každého, kde sa bude nachádzať počas pílenia a považoval to za bežný postup.
Na výslovnú otázku píliča, či ostávajú stáť na tom mieste, kde sa nachádzali pred pílením, odpovedal
áno. Mal za to, že ak by sa uplatnil výklad pojmu vedúci zamestnanec, vyplývajúci z rozhodnutia
krajského súdu, postavenie vedúceho pracovnej skupiny by bolo len formálne bez akéhokoľvek dosahu
na zamestnávateľa tohto vedúceho pracovnej skupiny, ktorý si neplnil svoje povinnosti vo vzťahu k
podriadeným zamestnancom.

23. V intenciách uvedeného mal za preukázané konanie žalobcu, teda nezabezpečenie organizácie
lesnej práce tak, aby neohrozovala bezpečnosť a zdravie zamestnancov, nakoľko vedúci pracovnej



skupiny ako vedúci zamestnanec nevydal pokyn na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
vykonávaní tejto lesnej práce, konkrétne pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie nebolo
bezpečné pri spiľovaní stromu.

24. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Taktiež navrhol žalobcovi náhradu trov konania nepriznať.

III.

25. Žalobca sa v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 28. januára 2021 v plnom rozsahu
stotožnil s rozsudkom krajského súdu, považujúc ho za vecne správny a zákonný. Uviedol, že krajský
súd jasne, určito a logicky vysvetlil rozdiel medzi vedúcim zamestnancom podľa Zákonníka práce a
vedúcim pracovnej skupiny z pohľadu dodržiavania predpisov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Zhodne s podanou žalobou opätovne poukázal aj na ďalšie dôvody nezákonnosti preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného. Taktiež zdôraznil, že konal, čo mu právna norma prikazuje a zabezpečoval,
aby ním stanovené pracovné a výrobné postupy boli stanovené správne, a taktiež, aby organizácia
práce neohrozovala bezpečnosť a zdravie zamestnancov, preto excesom zamestnancov by nemal
porušiť predmetnú právnu normu. Mal za to, že bolo potrebné v danom prípade aplikovať právnu
normu obsiahnutú v § 6 ods. 2 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z.z. tak, že bolo úlohou žalovaného
zisťovať pri pracovnom úraze s následkom smrti objektívny stav u zamestnávateľa (žalobcu), teda, či
to, čo mu právna norma ukladá, aj plnil, a zodpovednosť vyvodzovať len v prípadoch, ak sa preukáže,
že si tieto povinnosti neplnil bez ohľadu na jeho zavinenie. Pri opačnom výklade by prichádzala do
úvahy zodpovednosť zamestnávateľa prakticky vždy pri akomkoľvek vybočení zamestnancov od noriem
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, teda aj v prípade, ak by aj samotný poškodený zamestnanec
vedome porušil predpisy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom prax inšpektorátov práce v
týchto prípadoch je iná.

26. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť v zmysle § 461 SSP ako
nedôvodnú zamietol.

IV.

27. Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalovanému dňa 29. marca 2022 na vedomie.

V.

28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd") ako súd kasačný (§ 11
písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a
po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

29. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd
postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP zrušil rozhodnutie žalovaného č. O-440/2020, Číslo spisu
NIP/NIP_PO/BEZ/2021/2359 zo dňa 12. februára 2021 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetným
rozhodnutím žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie č.
255/2020-IZA-2.2/pok/R/K, číslo spisu IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2020/934 zo dňa 30. októbra 2020,
ktorým tento podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. uložil žalobcovi pokutu vo výške
33.000,- eur za porušenie povinností vyplývajúcich z § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 125/2006 Z.z.
tým, že porušil ustanovenia § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z.z. v nadväznosti na § 2 ods. 3
písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z. z., pričom v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým
bola spôsobená smrť zamestnanca J. X..

30. Zásadnou otázkou, ktorú bolo v kasačnom konaní potrebné vyriešiť, bolo právne posúdenie veci
správnym súdom, ktorý sa nestotožnil so závermi správnych orgánov, že žalobca sa dopustil správneho
deliktu na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v zmysle § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006



Z.z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z.z. tým, že Ľ.Í. U. ako vedúci zamestnanec
nevydal pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie bolo nebezpečné, keď správny súd dospel
k záveru, že status osoby Ľ. U. nemožno vyhodnotiť tak, že tento bol v postavení vedúceho zamestnanca
podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce ani podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z.z., a preto nebol naplnený
ani predpoklad, že opomenutie osoby Ľ. U. je pochybením žalobcu.

31. Kasačný súd, totožne ako správny súd, zistil z obsahu administratívneho spisu žalovaného, že
vyšetrovanie príčin vzniku pracovného úrazu podľa § 7 ods. 3 písm. b/ v nadväznosti na § 13 ods. 2,
§ 14 ods. 1, 2, 4 zákona č. 125/2006 Z. z. bolo vykonané v dňoch 29. novembra 2019, 17. decembra
2019, 19. decembra 2019, 04. februára 2020, 11. mája 2020, 12. mája 2020, 14. mája 2020, 03. júna
2020 a 01. júla 2020 a bol o ňom spísaný protokol č. IZA-06-16-2.2/P-J1-20 č. úrazu SPÚ 003/19-
IZA/2.2 zo dňa 01. júla 2020. Uvedený protokol podrobne zachytáva charakteristiku deja pracovného
úrazu tak, ako je zachytená v písm. e/ protokolu, ako aj ďalšie skutočnosti, ktoré boli pri vyšetrení príčin
uvedeného pracovného úrazu hodnotené ako dôležité podľa písm. f/ protokolu. Obsah protokolu bol
prerokovaný dňa 01. júla 2020 s Z.. H. I., splnomocneným zástupcom žalobcu, ktorému bola poskytnutá
lehota 7 dní na vyjadrenie sa odo dňa doručenia protokolu, ktorú žalobca využil a podaním zo dňa
06. júla 2020 sa k protokolu vyjadril. Následne v nadväznosti na vyjadrenie sa žalobcu k protokolu
bol vyhotovený dodatok č. 1 k uvedenému protokolu zo dňa 15. júla 2020 s konštatovaním, podľa
ktorého neboli predložené žiadne ďalšie dôkazy na objasnenie skutkového stavu a inšpektor práce
trvá na skutočnostiach uvedených v prerokovanom protokole z 01. júla 2020 o vyšetrení príčin vzniku
pracovného úrazu, pričom v protokole sa žiadne skutočnosti dodatkom č. 1 nemenia. Podľa vyjadrenia
Z.. H. I. ku všetkým zisteným skutočnostiam, ktoré sú uvedené v dodatku k protokolu, a k spôsobu
zisťovania tento zotrval na pôvodnom stanovisku zo dňa 07. júla 2020.

32. Zároveň kasačný súd dodáva, že súčasťou pripojeného administratívneho spisu je i vyjadrenie k
protokolu inšpektorátu práce z 01. júla 2020, ktoré žalobca podal prostredníctvom splnomocneného
zástupcu, advokáta JUDr. Milana Križalkoviča. V pripojenom administratívnom spise sú obsiahnuté tiež
zápisnice o podaní informácie zo dňa 29. novembra 2019 Ľ.U. U., J. G. a J. U., zápisnica o obhliadke
miesta činu ČVS:ORP-387/VYS-RK-2019 zo dňa 29. novembra 2019, znalecký posudok Z.. U. D. vo veci
prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona č. 02/2020. Zo záverov znaleckého posudku
vyplýva, že J. G. bol povinný informovať tam prítomné osoby o technologickom postupe spiľovania
stromu. Rovnako tak bol povinný im vysvetliť nebezpečenstvá a riziká pri spiľovaní stromu, vysvetliť,
kde sa majú zdržiavať počas spiľovania stromu, zakázať im vstupovať do ohrozeného priestoru počas
spiľovania stromu. Porušenie predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri spiľovaní stromu
bolo príčinou smrteľného úrazu poškodeného J. X.. J. G. ako odborne spôsobilá osoba pri ťažbe dreva
mal postupovať v zmysle predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, keď pred
vykonaním hlavného rezu mal skontrolovať ohrozený priestor, či sa v ňom nenachádza poškodený, resp.
iné osoby. V prípade, že v ohrozenom priestore sa nachádzajú osoby, hlavný rez nemal vôbec vykonať.
Vykonať hlavný rez mohol až vtedy, keď sa v ohrozenom priestore nik nenachádzal. Poškodený J. X., Ľ.
U. a J. U. boli povinní dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce, zásady bezpečného správania na pracovisku, s ktorými boli
riadne a preukázateľne oboznámení v rámci získaných odborných vedomostí, opustiť ohrozený priestor,
nezdržiavať sa v ňom v čase spiľovania stromu píličom, pričom poveternostné a priestorové pomery
boli zreteľné. K zadaniu pre prípad, že došlo k porušeniu dôležitej povinnosti uviesť konkrétnu osobu,
ktorá porušila dôležitú povinnosť, znalec uviedol osobu J. G., ktorý porušil § 12 ods. 2 písm. c/ bod
2 v nadväznosti na § 7 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z. z. V časti záveru, kde mal znalec uviesť aj iné
skutočnosti, ktoré považoval za potrebné uviesť pri vypracovaní znaleckého posudku, a ktoré by mali
podstatný význam na posúdenie predmetnej veci k osobe Ľ. U. znalec uviedol, že ako odborne spôsobilá
osoba na obsluhu ručnej motorovej reťazovej píly so spaľovacím motorom na ťažbu dreva vystavený
dňa 15. januára 2010 preukaz č. 7/01/2010 s vykonanou a aktualizačnou odbornou prípravou naposledy
dňa 05. januára 2015, dňa 29. novembra 2019, v čase cca 08:50 hod. v lesnej lokalite za obcou S.É.
N. K. O. R. K. U., R. XXX.XX, počas spiľovania stromu, ktorý mal priemer 0,75 m a výšku cca 25
m, porušil § 12 ods. 2 písm. c/ bod 2 zákona č. 124/2006 Z. z. v tom, že ako odborne spôsobilá
osoba nedodržiaval právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci, zásady bezpečnej práce, zásady bezpečného správania na pracovisku, s ktorými bol riadne
a preukázateľne oboznámený, v rámci získaných odborných vedomostí, neopustil ohrozený priestor,
zdržiaval sa v ňom v čase spiľovania stromu píličom, pričom poveternostné a priestorové pomery boli
primerané, aby mohol reagovať na začiatok činnosti pri spiľovaní, t. j. minimálne počas vykonávania



rezu. Uvedený znalecký posudok podal znalec ako znalec pre odbor bezpečnosť a ochrana zdravia pri
práci, stavebníctvo, strojárstvo, ťažba dreva a spracovanie dreva pre potreby konania ČVS:ORP-387/
VYS/RK-2019.

33. Ďalej sa v pripojenom administratívnom spise nachádza pracovná zmluva Ľ. U. uzatvorená so
zamestnávateľom - žalobcom, s nástupom do práce 04. januára 2010 ako lesný robotník, uzatvorená na
dobu do 31. decembra 2010 so skúšobnou dobou do 03. apríla 2010, ďalej dohoda o zmene pracovných
podmienok zo dňa 21. decembra 2010 medzi žalobcom a Ľ. U., s ustanovením do funkcie lesný robotník,
charakteristika práce práca s JMP, ŠLKT, lanovky (ťažba a približovanie dreva) v rámci LSR, š.p.
Banská Bystrica, s dojednaním predĺženia pracovného pomeru do 31. decembra 2011, dohoda o zmene
pracovných podmienok z 15. decembra 2011 medzi Ľ. U. a žalobcom, s dojednaním zmeny pri určení
pracovného pomeru na dobu neurčitú. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu je pracovná náplň
pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a Ľ. U., ktorá podľa jej obsahu tvorila neoddeliteľnú
súčasť pracovnej zmluvy z 11. decembra 2009 a jej zmien. Podľa dokladu označeného ako „ustanovenie
za vedúceho čaty", ktorý sa týka Ľ. U., žalobca dňa 20. mája 2011 na základe mzdovej smernice LESOV
SR, š. p. Banská Bystrica v časti I. Odmeňovanie robotníckych povolaní bod 3.1.1.12 ustanovil Ľ. U.
za vedúceho pracovnej čaty pri prácach v ťažbovej činnosti, ktorá sa skladá z pracovníkov: N. U., J. G.
a N. S., so stanovením hodinového príplatku podľa platnej mzdovej smernice a stanovením povinnosti
vedúceho čaty okrem vlastnej manuálnej práce:
- organizovať a riadiť prácu čaty,
- dbať na kvalitu vykonanej práce,
- zabezpečovať dodržiavanie bezpečnostných predpisov,
- preberanie zodpovednosti za zverený materiál, náradie a pohonné hmoty,
- preberanie práce vykonávanej členmi čaty a odovzdávanie príslušnému THV, - vedenie prvotnej
evidencie týkajúcej sa práce čaty (odpracovaná doba, evidencia výroby zvereného materiálu,
pracovného náradia a pod.),
- vykonávanie ďalších prác, ktoré sú nariadené v záujme výroby a lepšej organizácie práce.

34. Napokon súčasťou pripojeného administratívneho spisu sú písomné menovania žalobcu pre D. S.,
H. X., T.N. N., H. Y. a H. R. Y.., ktorými žalobca uvedené osoby menoval podľa § 19 ods. 2 zákona
č. 124/2006 Z. z. s účinnosťou od 01. novembra 2017 (pokiaľ ide o osobu H. R. Y.., ide o menovanie
zo 17. mája 2018 bez uvedenia účinnosti menovania), za zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť na
označených pracoviskách, pričom uvedené menovania vo vzťahu k osobám D. S., H. X., T. N. a H. Y.
uvádzajú údaj o tom, že činnosť uvedených osôb je založená na oprávneniach podľa § 19 ods. 3 zákona
č. 124/2006 Z. z.

35. V súvislosti s podstatnou a vzhľadom na obsah kasačnej sťažnosti aj jedinou námietkou súvisiacou
s posúdením statusu osoby Ľ. U. za účelom ozrejmenia, či tento v čase vzniku smrteľného pracovného
úrazu bol v postavení vedúceho zamestnanca, ktorého pochybenie je zároveň pochybením žalobcu,
najvyšší správny súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.

36. V mene zamestnávateľa-právnickej osoby sú oprávnení robiť právne úkony v pracovnoprávnych
vzťahoch okrem štatutárnych orgánov aj ďalší vedúci jednotlivých organizačných útvarov, ktorí sú
oprávnení v mene zamestnávateľa uskutočňovať právne úkony len v rozsahu svojho funkčného
oprávnenia stanoveného organizačnými predpismi.

37. Pojem „vedúci zamestnanec" podľa § 9 Zákonníka práce má síce kogentnú povahu, ale
zamestnávateľ má podstatný vplyv na určenie okruhu vedúcich zamestnancov tým, že sám určuje svoju
organizačnú štruktúru vo svojich vnútorných predpisoch.

38. Vedúci zamestnanec má v pracovnom práve osobitné právne postavenie. Ako fyzická osoba plní
nielen úlohy zamestnanca, ale aj úlohy zamestnávateľa. Ich pracovná pozícia je určitým „medzistupňom"
medzi právnym statusom zamestnávateľa a právnym statusom zamestnanca. Vedúci zamestnanci
v pracovnom pomere majú v porovnaní s radovými zamestnancami podľa Zákonníka práce nielen
podstatne viac práv, ale aj podstatne viac právnych povinností. Vzťahujú sa na nich nielen všetky
pracovné povinnosti, ktoré platia pre všetkých zamestnancov bez rozdielu, ale sú súčasne právne
viazaní komplexom osobitných pracovných povinností, ktoré sú adresované len im ako vedúcim
zamestnancom.



39. Vedúcich zamestnancov charakterizuje, že sú oprávnení robiť v mene zamestnávateľa právne úkony.
Z pracovnoprávneho hľadiska sú orgánmi právnickej osoby. Oprávnenie vedúcich zamestnancov robiť
pracovnoprávne úkony za právnickú osobu má širšia skupina vedúcich zamestnancov zamestnávateľa.
Sú nimi hlavne vedúci jeho organizačných útvarov, ak to vyplýva z ich funkcií ustanovených
organizačnými predpismi. Právny základ tohto oprávnenia spočíva v § 9 ods. 1 Zákonníka práce, a
nie je potrebné, aby títo vedúci zamestnanci zamestnávateľa mali k týmto právnym úkonom osobitné
písomné poverenie (Rozsudok Vrchního soudu v Prahe sp. zn. 6 Cdo 45/94 zo dňa 30. júna 1995, ako
aj Rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 21 Cdo 15/2003 zo dňa 19. januára 2004).

40. Vedúcim zamestnancom môže byť iba taký zamestnanec, ktorý riadi aspoň jedného zamestnanca,
voči ktorému je vedúci zamestnanec oprávnený priebežne a sústavne ukladať pracovné úlohy,
organizovať, riadiť a kontrolovať jeho prácu a dávať mu na tento účel záväzné pokyny. Pre
posúdenie postavenia zamestnanca nie je právne významné, či je príslušný stav nadriadenosti určený
právnym predpisom alebo vnútorným organizačným predpisom upravujúcim organizačnú štruktúru
zamestnávateľa (21 Cdo 1863/2003).

41. Pre posúdenie, či ide o vedúceho zamestnanca, nie je podstatné, akým spôsobom je jeho
funkcia formálne označená. Podstatná je však skutočnosť, či sú mu podriadení zamestnanci, ktorým
je oprávnený priebežne a sústavne ukladať pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu
a dávať im na tento účel záväzné pokyny. Tieto právne podmienky nespĺňa zamestnanec, ktorému je
vo vzťahu k zamestnancom zverené oprávnenie zo strany zamestnávateľa jednorazovým opatrením
zastaviť výkon určitej pracovnej činnosti pre prípad, ak dôjde v budúcnosti k predpokladanej situácii, o
ktorej nie je predtým isté, kedy vznikne a či vôbec vznikne (21 Cdo 1527/2003 z 19. januára 2004 (R
96/2006).

42. S ohľadom na vyššie uvedené sa kasačný súd stotožnil so závermi správnych orgánov, ktoré
konštatovali, že Ľ. U. v čase vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť zamestnanca,
bol v postavení vedúceho zamestnanca. V súlade so znením ustanovenia § 9 ods. 3 Zákonníka práce
je možné jednoznačne vysloviť, že vedúci pracovnej skupiny bol vedúcim zamestnancom, nakoľko
tento tak, ako mu to bolo uložené tzv. technickým protokolom (§ 1 písm. g/ vyhlášky č. 46/2010
Z.z.) v deň vzniku predmetnej udalosti na danom pracovisku prácu podriadených zamestnancov riadil,
organizoval a kontroloval, v spojitosti s čím bol oprávnený, ako aj povinný im dávať záväzné pokyny.
Nie je teda možné súhlasiť so závermi krajského súdu, ktorý status osoby Ľ. U. nevyhodnotil ako
vedúceho zamestnanca s odkazom na skutočnosť, že mu zamestnávateľom nebola zverená povinnosť
zabezpečovať odmeňovanie zamestnancov v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov,
kolektívnych zmlúv a pracovných zmlúv, ako aj zabezpečovať dodržiavanie zásady poskytovania
rovnakej mzdy za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty podľa § 119a, prípadne v zmysle
ustanovenia § 82 písm. d/ Zákonníka práce utvárať priaznivé podmienky na zvyšovanie odbornej
úrovne zamestnancov a na uspokojovanie ich sociálnych potrieb. Naopak kasačný súd zdôrazňuje, že v
danom prípade osobe Ľ. U. prislúchalo postavenie vedúceho zamestnanca, ktorý bol poverený vedením
na príslušnom stupni riadenia. Pre nadobudnutie statusu vedúceho zamestnanca zamestnávateľa
nebolo teda nevyhnutné, aby mal oprávnenie rozhodovať o odmeňovaní podriadených zamestnancov,
či povinnosť vytvárať im podmienky na zvyšovanie odbornej úrovne, podľa Zákonníka práce bolo
na uvedené postačujúce, keď tomuto zamestnávateľ zveril oprávnenie riadiť minimálne jedného
ďalšieho zamestnanca, ktorému dával pokyny konkretizujúce obsah pracovnej činnosti. Ustanovenie
§ 82 Zákonníka práce vedúcemu zamestnancovi výslovne prisudzuje právo vydávať pokyny, ktoré
konkretizujú pracovné úlohy podriadeného zamestnanca, ako prostriedok bezprostredného riadenia
pracovného procesu. Zákonné predpoklady na nadobudnutie statusu vedúceho zamestnanca boli preto
v prípade Ľ. U. v prejednávanej veci bezpochyby naplnené.

43. Vychádzajúc z uvedeného je tiež potrebné konštatovať nesprávnosť záverov krajského súdu aj
v tom smere, že tento nesplnenie povinnosti Ľ. U., spočívajúce v nevydaní pokynu na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní lesnej práce, neposúdil ako pochybenie žalobcu,
zakladajúce jeho zodpovednosť za spáchaný správny delikt na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci. Kasačný súd dáva do pozornosti, že v zmysle § 10 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec
v úlohe vedúceho zamestnanca plní funkciu zamestnávateľa. Konanie vedúcich zamestnancov za
zamestnávateľa alebo aj radových zamestnancov na základe poverenia má veľmi významné právne



účinky dovnútra zamestnávateľa, vo vzťahu k zamestnancovi. Ľ. U. v postavení vedúceho zamestnanca
bol oprávnený za zamestnávateľa konať v rozsahu svojho funkčného oprávnenia, ustanoveného
organizačnými predpismi zamestnávateľa, v zmysle ktorých plnil úlohy vedúceho pracovnej skupiny pri
prácach v ťažbovej činnosti. Preto kasačný súd jednoznačne dospel k záveru, že je potrebné prisvedčiť
žalovanému, že došlo zo strany žalobcu k porušeniu povinnosti uvedenej v § 6 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 124/2006 Z.z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 46/2010 Z.z. Napokon z vykonaného
dokazovania bolo podľa názoru kasačného súdu nesporne preukázané, že zistené porušenie povinností
zo strany žalobcu bolo v priamej súčinnosti so vznikom pracovného úrazu a na základe utrpených
poranení došlo k smrti postihnutého zamestnanca.

44. Najvyšší správny súd preto z dôvodov uvedených vyššie považoval námietky žalovaného vznesené
v kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu za relevantné na vyhovenie jeho kasačnému
návrhu, a preto pokiaľ správny súd žalobe vyhovel, keď rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu podľa § 462 ods. 1 v spojení s §
440 ods. 1 písm. g/ SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

45. Úlohou správneho súdu bude vec opätovne prejednať s tým, že vo vzťahu k obrane žalobcu
je viazaný právnym názorom kasačného súdu. Kasačný súd tiež poznamenáva, že úprava konania
o kasačnej sťažnosti podľa Správneho súdneho poriadku nedáva kasačnému súdu možnosť zmeniť
vyhovujúce rozhodnutie správneho súdu tak, že žalobu zamietne.

46. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne krajský súd aj o náhrade trov kasačného konania (§
467 ods. 3 SSP).

47. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.