Generálna prokuratúra SR


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/3/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118212026
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8118212026.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcu: A. A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XXXXX/X, XXX XX D., právne zastúpeného JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom
Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, IČO: 35519193, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00166481, o náhradu škody a
náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní oboch sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 20C/43/2018-273 zo dňa 14.8.2020, po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
5Cdo/169/2021 z 31. januára 2023, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku pod bodom I. tak, že žalobu o zaplatenie sumy 10.000,-
eur zamieta.

II. Čiastočne mení rozsudok súdu prvej inštancie pod bodom II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti
zamietnutá tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,- eur do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšujúcej zamietavej časti výrok rozsudku súdu prvej inštancie potvrdzuje.

III. Žalobcovi proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 20C/43/2018-137 zo dňa 19.6.2019
konanie o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % zo sumy 150.000,- eur od 16.8.2018 do
zaplatenia zastavil a žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 28.502,91 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 3.502,91 eur od 16.8.2018 do zaplatenia žalobcovi do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške mal súd prvej inštancie rozhodnúť samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Voči predmetnému rozsudku podali odvolanie žalobca aj
žalovaná. Žalobca podal odvolanie čo do výroku III., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá.
Žalovaná podala odvolanie čo do výroku II. v časti, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi sumu 25.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy a do výroku IV. ako závislého výroku.

2. Vzhľadom na podanie odvolaní žalobcu a žalovanej voči rozsudku č.k. 20C/43/2018-137 z 19.6.2019
len voči časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto odvolaním nenapadnuté výroky o zastavení konania
v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % zo sumy 150.000,- eur od 16.8.2018 do zaplatenia,
o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 3.502,91 eur titulom náhrady škody spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.502,91 eur od 16.8.2018 do zaplatenia, nadobudli
právoplatnosť a sú pre strany sporu, ako aj pre súd prvej inštancie a odvolací súd záväzné.



3. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením sp.zn. 14Co/21/2019 zo dňa 16.1.2020 zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaniach napadnutých častiach, t.j. v časti II. výroku, ktorým žalobcovi
proti žalovanej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur, vo výroku III. o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj vo výroku IV. o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia konštatoval,
že súd prvej inštancie sa pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy neriadil ustálenou rozhodovacou
praxou a neprihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej
nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho
poriadku upravujúcich odškodnenie (napr. zákon č. 215/2006 Z.z.) a uplatnený nárok neposúdil v
kontexte s rozhodnutiami ústavného súdu, ESĽP a záverov Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že súd by
sa mal v každom individuálnom prípade zamýšľať nad tým, v čom spočíva nemajetková ujma žalobcu
v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote, spôsobená nezákonným rozhodnutím zväčša v
porovnaní s ujmami spôsobenými jednotlivými trestnými činmi (akými sú napr. smrť, ujma spôsobená
trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania). Taktiež poukázal na
existenciu limitov, ktorých cieľom je predísť ľubovôli súdu pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej
ujmy za zásah orgánu verejnej moci do osobnostných práv poškodeného a v súvislosti s uvedeným
dal do pozornosti tú skutočnosť, že náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez
existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanej za
telesné zranenia alebo násilné činy. Odvolací súd však v bode 25. zrušujúceho uznesenia konštatoval,
že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je možné preskúmať opodstatnenosť záverov súdu prvej
inštancie o tom, že primeranou finančnou náhradou za spôsobenú nemajetkovú ujmu nezákonným
trestným stíhaním by mala byť suma priznaná vo výške 25.000,- eur, nakoľko z rozhodnutia nevyplývali
konkrétne a preskúmateľné hľadiská, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri stanovení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť v ďalšom konaní pri
určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu zohľadniť nielen primeranosť k iným finančným
kompenzáciám ale prihliadať aj na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré
vznikli žalobcovi v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom
uplatnení. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 754/2016-42 zo dňa
24.1.2017. Vzhľadom na uvedené uložil prvoinštančnému súdu povinnosť vysporiadať sa opätovne s
dopadmi vedenia trestného stíhania na osobnostnú sféru žalobcu a zároveň špecifikovať konkrétne
dopady trestného stíhania žalobcu na jeho osobný život a nie len všeobecne konštatovať existenciu
kritérií, na ktoré je potrebné prihliadať bez ich bližšieho pretransformovania na konkrétny prípad.

4. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v zmysle procesnej aktivity sporových strán a vo veci
vydal teraz odvolaním napadnuté rozhodnutie č.k. 20C/43/2018-273 zo dňa 14.8.2020, ktorým výrokom
I. zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- eur do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku, výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. zaviazal žalovanú nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku.

5. Predmetné rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že mal za preukázané, že dňa 15.
novembra 2004 uznesením Krajského riaditeľstva PZ bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi pre
trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, účinného do 31.12.2005,
keďže vyšetrovateľ mal na základe zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že žalobca ako
bývalý právny zástupca B. C., nar. XX.X.XXXX, ktorú zastupoval v konaniach vedených na Okresnom
súde Prešov pod sp.zn. 9C/221/96 a 9C/405/97, po tom, čo na jeho účet zriadený vo E., F., pobočka
Prešov č. XXXXXXXXXX/XXXX boli prevedené finančné prostriedky prisúdené z týchto sporov B.
C. z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR dňa
17.1.1997 vo výške 5.190.600,- Sk a dňa 16.3.1998 vo výške 3.823.063,90 Sk, tieto poukázal dňa
28.1.1997 vo výške 2.500.000,- Sk a dňa 16.3.1998 vo výške 1.811.500,- Sk na účet B. C. zriadený vo
VÚB a.s., pobočka Prešov č. XXXXXXXXXX/XXXXX, kde ale ostatné finančné prostriedky v celkovej
výške 4.702.163,90 Sk použil pre vlastnú potrebu, čím B. C. spôsobil svojím konaním škodu vo výške
4.702.163,90 Sk. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť, o ktorej rozhodol
prokurátor Generálnej prokuratúry SR uznesením č. 2005 G. H. XXX/XX-XX podľa § 148 ods. 1 písm. c)
Tr. poriadku, účinného do 31.12.2005 tak, že sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Dňa 3.7.2006
bola na Okresnom súde Prešov podaná obžaloba na žalobcu pre pokračovací trestný čin sprenevery



podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5 Trestného zákona, účinného do 31.12.2005. Rozsudkom
Okresného súdu Prešov sp.zn. 1T/60/2016 zo dňa 13.1.2017 bol žalobca oslobodený spod obžaloby
prokurátora Krajskej prokuratúry v Prešove I. XX/XX zo dňa 14.6.2006, doručenej na Okresný súd
Prešov dňa 3.7.2006, pre skutok kvalifikovaný ako pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248
ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5 Trestného zákona, účinného do 31.12.2005, ktorého sa mal dopustiť
na základe vyššie uvedeného skutku. Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 5To/21/2017-1525
zo dňa 24.10.2017 bolo odvolanie prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuté a podľa §
316 Trestného poriadku bolo zamietnuté aj odvolanie poškodenej B. C. proti rozsudku Okresného súdu
Prešov sp.zn. 1T/60/2006 zo dňa 13.1.2017. Súd prvej inštancie mal za preukázané aj to, že žalobca bol
s účinnosťou od 5.11.2014 vylúčený zo Slovenskej advokátskej komory na základe rozhodnutia č. XX-
XXXX/XX (poznámka odvolacieho súdu, správne a zodpovedajúco obsahu rozhodnutia na č.l. 25 spisu
„vyčiarknutý zo zoznamu advokátov na základe žiadosti A. A. B.“) . Žalobca bol zapísaný do zoznamu
správcov konkurznej podstaty pod číslom X/XX a rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR č. XXX/
XXXX-XX zo dňa 6.9.2005 mu bol pozastavený výkon správcovskej činnosti podľa § 25 ods. 2 písm.
a) v spojení s ods. 6 zákona č. 8/2005 Z.z. Rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR č. XXX/XXXX-
XX J. zo dňa 9.11.2005 bol rozklad žalobcu zamietnutý a bolo potvrdené rozhodnutie o pozastavení
výkonu správcovskej činnosti žalobcu. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. XX/XXX/XXXX-XX
zo dňa 10.11.2005 bol žalobca zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty v predmetnom konaní.
Čo sa týka následkov, resp. obmedzení, ktoré trestné stíhanie vyvolalo v osobnej sfére žalobcu, k
uvedenému žalobca tvrdil, že trestné stíhanie mu poškodilo dobré meno, v dôsledku čoho sa nemohol
pozrieť do očí 40 sudcom, taktiež musel vysvetľovať kolegom, prečo sa nezúčastnil školení týkajúcich
sa konkurzu a zároveň musel predsedníctvu Slovenskej advokátskej komory vysvetľovať, ako to bolo s
uvedenou vecou. Mal za to, že v dôsledku uvedeného a s tým spojeného stresu mu vznikli zdravotné
problémy spočívajúce vo zväčšení aorty o 53 mm, v dôsledku ktorých sa musel dňa 16.11.2011 podrobiť
operácií srdca. Taktiež v decembri 2013 a januári 2014 absolvoval operáciu hlavy. Žalobca psychológa
ani psychiatra nenavštevoval, nakoľko mal za to, že uvedené problémy zvládne sám. Avšak preukázal,
že od roku 2008 užíval liek na spanie. Vo vzťahu k jeho pracovnej činnosti od roku 2005 nevykonával
činnosť správcu konkurznej podstaty a zároveň prestal robiť aj trestné veci, s výnimkou dvoch prípadov,
kde bol ustanovený za právneho zástupcu. Vo vzťahu k civilným veciam, v týchto sa obával, že by mu
niekto mohol vykričať, že je trestne stíhaným, čo napokon vyústilo do následku, že sa nechal vyškrtnúť z
advokátskej komory. Žalobca predložil aj svoje daňové priznania od roku 2002 do roku 2014. Z výsluchov
svedkov A. A. A., A. E. K., A. E. L., A. M. I., A. A. N. a A. A. E. vyplýva, že všetci uvedení svedkovia sú
osobami pôsobiacimi v právnickej obci, ktorí poznali žalobcu ešte pred začatím trestného stíhania a ktorí
uviedli, že vedenie trestného stíhania žalobcu zmenilo, ten sa utiahol, chradol, nenavštevoval školenia
a ani spoločenské akcie. Niektorí z nich (A. L.) uviedli, že v dôsledku trestného stíhania ho považovali
za pochybného, čo ovplyvnilo ich priateľstvo, ako aj vzájomný kontakt. Taktiež uviedli, že uvedené
stíhanie ovplyvnilo aj dobré meno žalobcu a vedia o prípadoch, kedy klienti, ktorí hľadali advokáta po
ich odporúčaní odmietli ísť za žalobcom, a to práve kvôli trestnému stíhaniu vedenému voči jeho osobe.
Z výpovede svedka A. A. B. mal súd prvej inštancie za preukázané, že sa jedná o syna žalobcu, ktorý
uviedol, že otca trápilo, že je voči nemu vedené trestné stíhanie a riešil, aké to bude mať následky.
Uviedol, že otec sa obával, že môže prísť o licenciu, ako aj to, odkiaľ zoženie prostriedky, ak by bolo
p. C. vyhovené a bola jej priznaná náhrada škody. Uvedené následky mal riešiť aj so svojou, v tom
čase, manželkou, čo vyvolávalo medzi manželmi hádky. Svedok uviedol, že vzťahy medzi manželmi sa
zhoršovali, čo malo za následok odsťahovanie sa manželky z rodinného domu v roku 2004 a rozpad
manželstva. Uviedol, že v roku 2005 skončil školu, pričom sa chcel stať advokátskym koncipientom v
D., avšak poukazujúc na to, že otec prišiel o klientelu, sa rozhodol pôsobiť v Prahe. V roku 2009 sa
jeho svadby zúčastnil aj žalobca, kde však tento neriešil nič iné ako vedenie trestného stíhania na jeho
osobu. Svedok mal za to, že zhoršovanie zdravotného stavu bolo v príčinnej súvislosti s existenciou
trestného stíhania. V dôsledku trestného stíhania sa podľa vyjadrenia svedka zmenila psychická pohoda
v rodine, žalobca bol na členov rodiny nepríjemný, často sa hádali, čo viedlo k zhoršeniu vzájomných
vzťahov v rodine.

6. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods.
1 písm. e), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.1, ods. 2, § 25, § 27b zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, v znení účinnom do 31.12.2008 (ďalej len zákona č. 514/2003 Z.z.), podľa § 5 ods. 1, § 6 zákona
č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, § 12 ods. 2 zákona č.
274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konštatoval, že z



ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nemajetková ujma má byť určitou náhradou za
protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby, pričom jej
výšku určí súd úvahou s prihliadnutím na závažnosť spôsobenej ujmy, ak dostatočným zadosťučinením
nie je len konštatovanie porušenia práva. Súd prvej inštancie vzhľadom na závery o bezúhonnom
živote žalobcu a o jeho dobrej povesti v rámci celej právnickej obce pred začatím trestného stíhania
za zločin sprenevery mal za preukázané, že uvedené trestné stíhanie v podstatnej miere zasiahlo
do osobnej sféry žalobcu, ako aj do jeho profesijného života, keď mu bol rozhodnutím Ministerstva
spravodlivosti SR zo dňa 6.9.2005 pozastavený výkon správcovskej činnosti a zároveň mu ubudlo
klientov, došlo k zníženiu jeho finančných príjmov a v konečnom dôsledku sa v dôsledku uvedených
skutočností nechal aj vyčiarknuť zo zoznamu advokátov. Taktiež mal súd za preukázané, že vedenie
trestného stíhania ovplyvnilo aj správanie sa žalobcu, ktorý sa postupne stal napätým a uzatvoreným
do seba. Taktiež mal súd za to, že nezhody medzi manželmi, ktoré boli príčinou rozvratu manželstva
žalobcu a jeho manželky, mali svoj pôvod v situácii vyvolanej trestným stíhaním. Na druhej strane pri
stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol na skutočnosť, že osobná
sloboda žalobcu nebola obmedzená a v konaní nebolo preukázané, aby tvrdené poškodenie zdravia
žalobcu bolo v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania. Samotnú výšku priznanej náhrady
ovplyvnil aj odvolacím súdom vyslovený právny záver, týkajúci sa podpornej aplikácie ustanovenia § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a v súčasnosti platnej limitácie priznávanej náhrady nemajetkovej ujmy
s cieľom vyhnutia sa priznávania premrštených súm a možného bagatelizovania niektorých ujem na
iných základných právach. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie pri priznávaní nemajetkovej ujmy
zohľadnil osobitným predpisom upravenú výšku náhrady, poskytovanú osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi, ktorá bola limitovaná päťdesiatnásobkom minimálnej mzdy, pričom konštatoval, že
v čase začatia trestného stíhania bola minimálna mzda vo výške 201,82 eur a v čase rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove, ktorým bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby, bola vo výške
435,- eur, teda maximálna výška odškodnenia priznaná obetiam trestných činov by mohla byť vo výške
21.750,- eur, a to v prípade náhrady pri usmrtení človeka. Ak teda bolo preukázané, že trestné stíhanie
malo vplyv na život žalobcu, avšak následky v osobnostnej sfére nemožno porovnať s následkami
spôsobenými v prípade trvalého poškodenia zdravia, či v prípade straty na živote, súd považoval za
spravodlivé priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur, a to s poukazom na
vyššie popísané okolnosti prípadu, osobu žalobcu a jeho doterajší život ako aj na prostredie, v ktorom žil
a pracoval a s prihliadnutím na závažnosť ujmy a závažnosť následkov v jeho súkromnom a pracovnom
uplatnení a dĺžku trestného stíhania.

7. O trovách konania rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1
CSP tak, že žalobca ako úspešný v časti náhrady škody v celom rozsahu a v časti nemajetkovej ujmy,
výška ktorej závisela výlučne na posúdení súdu, bol úspešný takmer v celom rozsahu uplatneného
nároku s výnimkou časti, v ktorej zobral žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania späť, v ktorej procesne
zavinil zastavenie konania, keďže však neúspech žalobcu v uvedenej časti bol len nepatrný, súd priznal
žalobcovi nárok voči žalovanej v rozsahu 100 %.

8. V zákonnom stanovenej lehote podal voči výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba v
prevyšujúcej časti zamietnutá, odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil nesprávnymi skutkovými zisteniami,
ku ktorým dospel súd na základe vykonaných dôkazov a nesprávnym právnym posúdením veci. Žalobca
namietal, že na základe vykonaného dokazovania bolo potrebné dospieť k iným skutkovým zisteniam, z
ktorých vyplýva závažnosť ujmy spôsobenej žalobcovi samotným trestným konaním, ktorá odôvodňuje
iný skutkový základ pre úvahu súdu pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy. Žiadal, aby odvolací súd
zopakoval dokazovanie pre objasnenie povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania, dopadu trestného
stíhania do osobnostnej sféry žalobcu a na následky v osobnostnej sfére, okolnosti, za ktorých k ujme
došlo, a teda, aby zohľadnil všetky skutkové okolnosti posudzovanej veci v súlade s požiadavkou
spravodlivosti a primeranosti. Mal za to, že súd prvej inštancie neprihliadol na to, že vyšetrovateľ PZ
uznesením zo dňa 28.2.2002 podľa § 159 ods. 1 Trestného poriadku, účinného do 31.12.2005, vec
z podozrenia trestného činu sprenevery odložil. Dňa 18.10.2002 vyšetrovateľ uznesením opätovne
rozhodol o odložení veci podľa § 159 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože nebol dôvod na
začatie trestného stíhania. Až na základe sťažnosti prokurátor predmetné uznesenie zrušil a uložil
vyšetrovateľovi PZ vydať uznesenie o začatí trestného stíhania v zmysle § 160 ods. 1 Trestného
poriadku, účinného do 31.12.2005. Vyšetrovateľ na základe pokynu prokurátora dňa 23.1.2003 začal
trestné stíhania podľa 160 ods. 1 Trestného poriadku pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods.1,
4 Trestného zákona. Uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru Prešov O.: I./N. zo dňa



15.11.2004 začal vyšetrovateľ stíhať žalobcu ako obvineného pre trestný čin sprenevery podľa § 248
ods. 1, 4 písm. a), ods. 5 Trestného zákona, účinného do 31.12.2005. Voči vzneseniu obvinenia podal
žalobca sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky uznesením
č. IV/3 GPt806/04-16 zo dňa 20.9.2005 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, účinného do
31.12.2005 tak, že sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Na základe uvedeného mal žalobca za
to, že využil všetky dostupné procesné opravné prostriedky, aby zvrátil nezákonný stav. Uviedol, že bol
podrobený úkonom trestného konania ešte pred vznesením obvinenia. Poukázal na skutočnosť, že od
vznesenia obvinenia do rozhodnutia vo veci, teda do jeho právoplatného oslobodenia, uplynulo takmer
13 rokov a celé trestné konanie sa viedlo viac ako 15 rokov. Uviedol, že zo spisu Okresného súdu
Prešov sp.zn.1T/60/2006 je zrejmý počet úkonov v trestnom konaní, ktorým bol žalobca podrobený,
pričom tento nerobil prieťahy, zúčastňoval sa osobne na pojednávaniach a napriek tomu trestné stíhanie
trvalo 15 rokov. Taktiež poukázal na dôvod, pre ktorý bol oslobodený spod obžaloby a to, že nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Čo sa týka ujmy, ktorá mu mala vzniknúť,
dal do pozornosti skutočnosť, že poškodená si uplatnila v trestnom konaní nárok na náhradu škody v
sume 4.702.163,- Sk spolu so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 2.6.2000 do zaplatenia, teda
len za 5 rokov omeškania by bol žalobca povinný zaplatiť poškodenej na úrokoch z omeškania sumu
4.137.903,44 Sk a ku koncu roka 2017 by pohľadávka pani C. predstavovala sumu 15.423.000,- Sk.
Žalobca teda v posudzovanej veci počas trestného stíhania čelil hrozbe vysokého trestu od 5 do 12
rokov, ktorého výkon nie je možné zo zákona podmienečne odložiť, extrémne dlho trvajúcemu trestnému
konaniu voči jeho osobe, rozpadnutému manželstvu, zničeniu osobnej a profesionálnej cti a vážnosti,
ako aj hrozbe povinnosti uhradiť poškodenej škodu tak, ako bolo vyššie uvedené. Obával sa, že skončí
ako bezdomovec, bez majetku, bez peňazí a vzhľadom na podlomené zdravie a v dôsledku trestného
stíhania bude odkázaný na pomoc iných, pričom mal za to, že súd prvej inštancie na uvedené skutočnosti
dostatočne neprihliadol. Čo sa týka konštatovania súdu, že prihliadol aj na skutočnosť, že osobná
sloboda žalobcu nebola obmedzená, k tomuto uviedol, že sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
domáhal z dôvodu nezákonného rozhodnutia a nie z dôvodu obmedzenia osobnej slobody podľa § 3
ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., teda z iného právneho dôvodu. Vo vzťahu k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci žalobca poukázal na znenie zákona č. 215/2006 Z.z., účinného do 31.3.2008
a zákona č. 255/1998 Z.z., v zmysle ktorých štát, ktorý nie je páchateľom trestného činu, na seba
prevzal povinnosť odškodniť obete násilných trestných činov, a to v limitoch, ktorých výšku si sám
stanovil, pričom samotná výška odškodnenia nie je štátom limitovaná, nakoľko svoje nároky môže
uplatniť aj voči páchateľovi trestného činu, a to vo väčšom rozsahu, ako jej to vyplýva z vyššie uvedených
zákonov. Na rozdiel od situácií upravených v týchto zákonoch, v predmetnom prípade je páchateľom
samotný štát, teda tento sám ako páchateľ stanovuje podmienky pre obeť do akej výšky jej môže
byť náhrada ujmy priznaná. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR PL.ÚS 5/2020-10 zo dňa
16.4.2020 vo veci súladu ustanovenia § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 a čl. 40 Ústavy SR a vzhľadom na
odlišnosti predmetného prípadu mal za to, že obmedzenie zodpovednosti štátu pri určovaní primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na zákon č. 215/2006 Z.z. je diskriminačné, neprípustne a
ústavne neudržateľné. Žalobca mal taktiež za to, že aplikácia ustanovení zákona č. 215/2006 Z.z. a
zákona č. 274/2017 Z.z. je v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity. Rovnako aj aplikácia § 17 v
zmysle novely č. 412/2012 Z.z. na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1.
januárom 2013, by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo
poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej
horný limit zavedený novelou č. 412/2012 Z.z. zaniklo dňom jej účinnosti. Uvedený prístup by podľa
názoru žalobcu popieral princíp úplného odškodnenia a zároveň by znamenal zásah do legitímnej nádeje
poškodeného na satisfakciu a bol by porušením zákazu retroaktivity. V súvislosti s uvedeným poukázal
na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/262/2014 a sp.zn. 5Sž/20/2010,
na nález Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.1.2017 a rozhodnutia Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 4Co/115/2018 z 14.5.2019. Podľa názoru žalobcu preukázané skutkové okolnosti v
posudzovanej veci nepochybne odôvodňovali pri použití správnej právnej normy priznanie podstatne
vyššej nemajetkovej ujmy. Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd zopakoval dokazovanie vo vzťahu k
primeranosti nemajetkovej ujmy a rozhodol tak, že mení výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 140.000,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a že
žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.



9. V zákonom stanovenej lehote podala voči výroku I., ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur a výroku III., ktorým bol žalobcovi voči žalovanej priznaný nárok
na náhradu trov konania, odvolanie žalovaná namietajúc nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaná
má za to, že u žalobcu neboli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalovaná uviedla, že počas celého konania poukazovala na podstatnú okolnosť, a to že žalobca si
svoje trestné stíhanie privodil sám, a to svojim neprofesionálnym prístupom, ktorý síce nepostačoval na
vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti, avšak dostatočne odôvodňoval trestné stíhanie. Namietala, že
uvedenej skutočnosti súd prvej inštancie nepriložil žiadny význam a ani sa s ňou vo svojich úvahách
nevysporiadal. Uviedla, že priznanú nemajetkovú ujmu považuje za neprimeranú, a to z dôvodu, že
následky žalobca preukazoval výpoveďami svojho syna, čestným prehlásením svojej dcéry, a taktiež
výpoveďami svojich kolegov a priateľov, pričom sa jednalo o osoby jemu blízke a výpovede bolo potrebné
hodnotiť ako subjektívne, učinené v snahe vypovedať len jednostranne v prospech žalobcu. Žalovaná
poukázala na to, že súd prvej inštancie si osvojil tvrdenie syna a dcéry žalobcu, že manželstvo žalobcu
bolo rozvrátené v dôsledku trestného stíhania, avšak dala do pozornosti tú skutočnosť, že samotný
žalobca takúto skutočnosť nikdy netvrdil. Práve naopak mala za to, že z dokazovania vyplývalo, že
žalobcovi najbližšie osoby stáli počas celého trestného stíhania pri ňom, boli mu nápomocné a ich
vzťah sa výraznejšie nezmenil. Na druhej strane poukázala, že z výpovedi vyplynulo, že to bol práve
žalobca, ktorého postoj a správanie voči okoliu sa zmenilo, ktorý sa začal uzatvárať a to z dôvodu, že
si uvedomoval možnosť negatívneho vnímania jeho osoby zo strany verejnosti, avšak jednalo sa len o
jeho subjektívne vnímanie a nie o objektívny stav, ktorý by znamenal zmenu správania zo strany jeho
rodinných príslušníkov, priateľov a kolegov. Vzhľadom na uvedené navrhla zmeniť napadnutý rozsudok
vo výroku I. tak, že odvolací súd žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy zamieta.

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej zo dňa 8.12.2020 uviedol, že žalovaná síce ako dôvod
odvolania uvádza nesprávne právne posúdenie veci, avšak podstata jej odvolacej argumentácie spočíva
v polemike so skutkovými zisteniami, ku ktorým súd prvej inštancie dospel a s hodnotením vykonaných
dôkazov. Z obsahu odvolania nie je možné zistiť, v čom súd prvej inštancie podľa názoru žalovanej
použil nesprávnu právnu normu, resp. ktorú normu nesprávne interpretoval alebo na zistený skutkový
stav nesprávne aplikoval. Na základe uvedeného žalobca považoval odvolací dôvod žalovanej za
neopodstatnený. Záverom uviedol, že k veci sa podrobne písomne vyjadril, predložil súdu dôkazy, proti
rozsudku podal odvolanie, ktoré podrobne odôvodnil a v celom rozsahu zotrváva na svojich vydreniach.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 6. mája 2021 sp. zn. 14Co/1/2021-320
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Odvolací súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a
odvolanie žalobcu, tak aj žalovanej sú nedôvodné.

11.1. Odvolací súd vo svojom odôvodnení vo vzťahu k námietke žalobcu o nesprávnom právnom
posúdení veci, ktoré spočívalo v aplikácii ustanovení zákonov č. 215/2006 Z. z. a č. 274/2007 Z. z., ako
aj ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. mal za to, že aplikácia uvedených právnych predpisov je v
rozpore so zásadou retroaktivity, ako aj v rozpore so zásadou legitímne nadobudnutých práv konštatoval,
že súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v uznesení č. k.
14Co/21/2019-183 zo dňa 16.1.2020 v bode 22., ktorým bol viazaný a v zmysle ktorého ustanovenie §
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., v aktuálne platnom znení, predstavuje akési vodítko pri priznávaní
samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy a je v súlade so závermi vyslovenými v rozhodnutiach
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých výška priznávanej finančnej náhrady v konaniach o
ochranu osobnosti by nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám, napr. výške náhrady
za utrpenie a bolesť. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie postupoval správne, ak bez ohľadu
na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. na predmetný prípad,
pri určovaní primeranej výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na osobitné právne predpisy Slovenskej
republiky, upravujúce výšku náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi a pri
stanovení primeranej a spravodlivej výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z tej skutočnosti, že
ak maximálna výška odškodnenia pri trestných činoch, pri ktorých je spôsobená smrť, je suma 21.750,-
eur pre rok 2017, tak v prípade náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená v osobnom, rodinnom
a pracovnom živote, by nemalo dôjsť k prekročeniu tejto hranice, práve naopak bolo potrebné a vhodné
sa s touto limitáciou vysporiadať pri určovaní spravodlivého ohodnotenia miery zásahu do osobnostných
práv žalobcu vo forme nemajetkovej ujmy v korelácii s ohodnotením odškodnenia obetí v prípade zásahu



do ich práva na život ako najdôležitejšej hodnoty, od ktorej sa odvodzujú ďalšie hodnoty chránené
Ústavou SR, medzinárodnými predpismi a zákonmi Slovenskej republiky.

11.2. Odvolací súd ďalej vo svojom odôvodnení uviedol judikatúru ESĽP Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovtsvo, Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo, Público - Comunicacáo Social, S.A.
v. Portugalsko, Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko vo vzťahu k určovaniu výšky ujmy, ako aj judikatúru
dovolacieho súdu, konkrétne závery rozhodnutí 6Cdo/38/2019, 3Cdo/19/2018, 7Cdo/100/2017, ako aj
6Cdo/38/2019.

11.3. Odvolací súd vyhodnotil námietku žalobcu spočívajúcu v retroaktívnom pôsobení ustanovenia §
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a porušenia zásady legitímnych očakávaní ako nedôvodnú, a to
z dôvodu, že bez ohľadu na existenciu uvedeného ustanovenia, by pri stanovení výšky nemajetkovej
ujmy mal súd vychádzať z porovnávania náhrady nemajetkovej ujmy priznanej v obdobných prípadoch
inými súdmi, prípadne odškodnení priznávaných osobám, ktorým bolo zasiahnuté do práva na život
ako najvyššej hodnoty. Odvolací súd nepopiera, že za osobitých okolností prípadu by mohol priznať
náhradu aj vo vyššej sume ako sa odškodňuje strata na živote alebo na zdraví, avšak vyžadovali by si
to významné osobitosti prípadu, ktorých závažnosť by odôvodňovala takéto závery. V prejednávanom
prípade nemožno poprieť zásah do osobnostných práv žalobcu rozhodnutím o vznesení obvinenia
voči jeho osobe, avšak zo skutkového stavu ustáleného súdom na základe vykonaného dokazovania
nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by boli porovnateľné so zásahom do práva na život.

11.4. Poukazujúc na princíp právnej istoty a rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach vo vzťahu
k priznávaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6 zákona
č. 514/2003 Z. z., po vykonaní pomerovania vyššie uvedených okolností prípadu (dĺžka trestného
stíhania, zmena v správaní žalobcu v dôsledku poškodenia dobrého mena, súčinnosť žalobcu s orgánmi
činnými v trestnom konaní a súdom, ale aj okolnosti, spočívajúcej v konaní žalobcu, za ktoré bol trestne
stíhaný a ktoré nebolo preukázané v takom rozsahu, aby bolo konštatované spáchanie trestného činu),
odôvodňujúci zásah nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia do osobnostných práv žalobcu
s poukazom na výšku odškodnenia, ktorá sa priznáva obetiam, ktorým bolo zasiahnuté do práva
na život, konajúci súd posúdil priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur v
predmetnom prípade ako primeranú a spravodlivú vo vzťahu k ujme, ktorá bola spôsobená žalobcovi
v jeho osobnostnej sfére.

12. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 5Cdo/169/2021 zo dňa
31. januára 2023 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 6. mája 2021 sp. zn. 14Co/1/2021-320
zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

12.1. Dovolací súd vyhodnotil za neprípustnú dovolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že
nemal pred vydaním predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu č.k. 14Co/21/2019-183 zo dňa
16.1.2020 priestor ani možnosť vyjadriť sa k použitiu iných právnych predpisov slovenského právneho
poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP pri určení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

12.2. Za dôvodnú a prípustnosť dovolania odôvodňujúcu vyhodnotil žalobcom uplatnenú dovolaciu
námietku, založenú na tom, že odvolací súd odlišne hodnotil niektoré z vykonaných dôkazov bez toho,
aby zopakoval dokazovanie a bez toho, aby nariadil ústne pojednávanie o podaných odvolaniach, a bez
toho, aby postupom podľa ust. § 383 CSP zopakoval dokazovanie, pri hodnotení týchto dôkazov dospel
k odlišným skutkovým zisteniam, ku ktorým dospel súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie vyhodnotil
výpoveď svedka A. A. B., syna žalobcu tak, že trestné stíhanie bolo príčinou rozvratu manželstva žalobcu
(bod 48. odôvodnenia). Oproti tomu odvolací súd v bode 26. svojho odôvodnenia uviedol, že v konaní
neboli preukázané dôvody, pre ktoré došlo k rozvratu manželstva, a teda nebolo zrejmé, či hádky medzi
manželmi mali jedinú príčinu v trestnom stíhaní žalobcu alebo mali svoj pôvod aj v iných skutočnostiach.
Odvolací súd nemôže iba na základe dôkazov vykonaných prvoinštančným súdom dospieť k iným
skutkovým zisteniam ako súd prvej inštancie bez toho, že by tieto dôkazy nezopakoval. Je zásadne
neprípustné, aby odvolací súd bez zopakovania týchto dôkazov tieto dôkazy inak hodnotil. Odvolací
súd svojou činnosťou nadväzuje na konanie pred súdom prvej inštancie a v prípade, že opakuje alebo
dopĺňa dokazovanie, nie je viazaný skutkovým stavom zisteným prvoinštančným súdom a môže sám
zistiť skutkový podklad pre svoje rozhodnutie, a to aj odchýlne od stavu, ktorý bol zistený prvoinštančným



súdom. Ak by sa odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez
toho, aby rešpektoval povinnosť opakovania alebo doplnenia dokazovania, zasiahol by do ústavne
zaručeného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, do obsahu
ktorého patrí aj to, že odvolací súd sa môže odchýliť od skutkového stavu zisteného prvoinštančným
súdom len po doplnení alebo opakovaní dokazovania, ktorého výsledky opravnému súdu umožnia
vlastné, prípadne aj odlišné hodnotenie dôkazov.

12.3. V preskúmavanej veci došlo podľa názoru dovolacieho súdu k naplneniu vady vyplývajúcej z
ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Táto vada spočíva v zmätočnosti a vnútornej rozpornosti rozhodnutia
odvolacieho súdu a odlišnému vyhodnoteniu skutkového stavu odvolacím súdom bez vykonania
dokazovania jednak v časti vyhodnotenia výpovedí svedkov ohľadne rozvratu manželstva, ako aj v časti
prihliadania na dôkazy preukazujúce ušlý zisk, pričom z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie
je zrejmé, či ich zohľadnil pri určení výšky nemajetkovej ujmy alebo nie.

12.4. Z dôvodu procesnej ekonómie a efektívnosti považoval dovolací súd za potrebné vyjadriť sa
aj k problematike namietanej výšky nemajetkovej ujmy priznanej žalobcovi súdom prvej inštancie
(korigovanej predchádzajúcim zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu) a potvrdenej odvolacím súdom.
K tomu zdôraznil, že:

12.4.1. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. Zákon č. 514/2003 Z. z. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej
ujmy sa týkala novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 517/2008 Z. z.“) účinným
od 1. januára 2009 a ďalej zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 412/2012 Z. z.“) účinným od 1. januára 2013.

12.4.2. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. sa výška
nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení zákona č. 517/2008 Z. z. bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody).

12.4.3. V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. výška
náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška
náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu
(pričom osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z. z.).
Zákonom č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

12.4.4. Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje a nad rámec zrušujúceho výroku
uvádza, že sa nestotožňuje s bodom 18. odôvodnenia odvolacieho rozsudku, v zmysle ktorého ust. §
17 ods. 4 zákona 514/20003 Z. z. v aktuálne platnom znení predstavuje akési vodítko pri priznávaní
samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie (viazaný právnym názorom vyjadreným
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení krajského súdu) pri stanovení primeranej a spravodlivej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z tej skutočnosti, že ak maximálna výška odškodnenia
pri trestných činoch, pri ktorých je spôsobená smrť, je suma 21.750,- eur pre rok 2017, tak v prípade
nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená v osobnom, rodinnom a pracovnom živote, by nemalo
dôjsť k prekročeniu tejto hranice. Práve naopak, bolo potrebné a vhodné sa s touto limitáciou
vysporiadať pri určovaní spravodlivého ohodnotenia miery zásahu do osobnostných práv žalobcu vo
forme nemajetkovej ujmy v korelácii s ohodnotením odškodnenia obetí v prípade zásahu do ich práva
na život ako najdôležitejšej hodnoty.



12.4.5. Dovolací súd je oboznámený so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej sa judikatórne
ustálilo, že právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania
nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že
žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok. Preto aplikovať ust. § 17 v zmysle
novely (zákona č. 412/2012 Z. z.) na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred
1. januárom 2013, by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo
poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej
horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Znamenalo by to
popretie princípu úplného odškodnenia, ale spôsobilo by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva,
zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bolo by aj porušením zákazu retroaktivity
(uznesenie 7Cdo/262/2015 zo dňa 16.03.2016, ktoré nadväzuje na skoršie rozhodnutie dovolacieho
súdu sp. zn. 7Cdo/145/2011).

12.4.6. Dovolací súd tiež uvádza, že vo svojej rozhodovacej činnosti eviduje rozhodnutia judikujúce
primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním po náležitom
zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie a
aj v kontexte s rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu (bolo to konštatované v rozhodnutiach napr.
3Cdo/25/2019, 2Cdo/30/2019, 6Cdo/38/2019, 7Cdo/100/2017).

12.4.7. V danom konkrétnom prípade bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: I./N.
proti žalobcovi zo dňa 15.11.2004. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 13. januára 2017 č. k.
1T/60/2006-1481 podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku oslobodil žalobcu spod obžaloby prokurátora Krajskej
prokuratúry v Prešove. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 24.10.2017 č. k. 5To/21/2017-1525
podľa § 319 Tr. poriadku zamietol odvolanie prokurátora a podľa § 316 Tr. poriadku zamietol
odvolanie poškodenej B. C. proti rozsudku Okresného súdu prešov zo dňa 13.01.2017 sp. zn.
1T/60/2006. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.10.2017 č. k. 5To/21/2017-1525 nadobudlo
právoplatnosť dňa 24.10.2017.

12.4.8. Dovolací súd dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že trestné stíhanie žalobcu spadalo do
časovej účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008, v rámci ktorej nebola v
zákonných ustanoveniach limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Preto použité vodítko v podobe
dnes účinného ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo v kontexte prejednávaného prípadu
správne použité. Rovnako tak odvolací súd aj nesprávne identifikoval rok 2017 z dôvodu vydania
zamietajúceho rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a ohraničil maximálnu výšku odškodnenia na
sumu 21.750,- eur, nadväzujúc na odôvodnenie súdu prvej inštancie a zákonnú úpravu - osobitný predpis
upravujúci výšku náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi.

12.4.9. Dovolací súd zdôrazňuje, že určenie výšky nemajetkovej ujmy nesmie byť svojvoľné a uplatnenie
voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek
kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich
dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Na druhej strane však dovolací súd musí zohľadniť
aj závery z judikatúry ÚS SR, konkrétne nálezu III.ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017 a na nález nadväzujúcu
judikatúru dovolacieho súdu, rozsudok 5Cdo/192/2021 zo dňa 15.12.2022.

12.4.10. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III.ÚS 754/2016 uviedol, že „všeobecné súdy disponujú pri
rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou
mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných
prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch
je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického
prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce
posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti (nemožno
limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti
či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu
z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je
zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa
jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania o výške náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
(orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia ich výšky, a



dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí
byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny
priestor na realizáciu voľnej úvahy. Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú oporu vo vykonanom
dokazovaní a úvaha všeobecného súdu je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a zrozumiteľne
odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto postupom môže dôjsť k nastoleniu spravodlivej rovnováhy
medzi štátom ako škodcom a na druhej strane fyzickou osobou poškodenou jeho konaním na základných
právach. Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade
zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov
do základných práv v podobe ich prípadného obmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej
podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS 165/02
z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. II.ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II.ÚS
42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. III.ÚS 165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých dôvodov nie
je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním
hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však ani ústavný
súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v týchto
prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného aj)
naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch
skutkovo obdobných. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe
súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej
úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom
mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste
nezohľadniť. V každom prípade však pokiaľ vo veci sťažovateľky, v ktorej trestné stíhanie žalobcu trvalo
takmer 55 mesiacov a väzba takmer tri mesiace, bola žalobcovi priznaná celková náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 35.000,- eur, už len napríklad s odkazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v
Českej republike (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2357/2010 z 11. januára
2012, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky, zošit
č. 4/2012, pod R 52/2012, s. 327 a nasl., ako aj v ňom uvedená široká komparácia rozhodovacej praxe
Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov iných európskych štátov), ktoré nepovažujú za neprimerané
odškodnenie väzby vo výške 1.000,- eur za mesiac jej trvania, nemožno považovať odškodnenie
zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620,- eur za mesiac trvania trestného
stíhania za neadekvátne.“

12.4.11. Dovolací súd tak rozsudku odvolacieho súdu vytýka aj nesprávnu aplikáciu ust. § 17 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorú považoval za vodítko v otázke určenia primeranej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa tak v novom rozhodnutí bude musieť vo svojom odôvodnení
vysporiadať aj s právnymi závermi vyplývajúcimi z vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu SR
III.ÚS 754/2016-42, v neposlednom rade so skutočnosťou, že trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer
13 rokov, v kontexte so všetkými preukázanými dopadmi na súkromný, profesný a spoločenský život
žalobcu. Zodpovednosť štátu je v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. konštruovaná ako objektívna
absolútna zodpovednosť a štát sa jej nemôže zbaviť. Ako zdôraznil aj Ústavný súd SR vo svojom
vyššie citovanom náleze III.ÚS 754/2016, tento záver je osobitne významný pre prípady rozhodovania
o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom orgánov štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia ich
výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil ich hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí
byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny
priestor na realizáciu voľnej úvahy.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) pred opätovným prejednaním veci (po rozhodnutí
dovolacieho súdu) najskôr výzvou zo dňa 27.3.2023 č.k. 14Co/3/2023-383 upovedomil sporové strany
o tom, že pre účely opätovného prejednania podaných odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie,
pri viazanosti právnym názorom dovolacieho súdu, je pre odvolací súd nevyhnutným dať odpovede na
dovolacím súdom nastolené otázky, ale aj so zreteľom na to, že pri aplikácii ustanovenia § 217 ods.
1 CSP a v zmysle Čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP i záverov zo súdnej praxe plynúcich (napr.
z uznesení Najvyššieho súdu SR z 25.10.2017 sp.zn. 8Cdo/30/2017, z 9.4.2014 sp.zn. 7Cdo/85/2013,
z 29.3.2018 sp.zn. 2Cdo/195/2017, či z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS/18/2016-78 z 9.2.2017)
pri formulovaní svojho autoritatívneho záveru, ktorý súd vysloví v rozsudku, musí odvolací súd vychádzať



zo stavu, ktorý existuje v danom čase. To samozrejme neznamená, že súd bez ďalšieho ignoruje minulé
udalosti, deje a stavy, ale tieto skutočnosti zoberie do úvahy (zohľadní ich) jedine za predpokladu,
že sú relevantné v čase vyhlásenia rozsudku (t.j. v čase vyhlásenia rozsudku stále trvajú samotné
skutočnosti alebo trvajú pre rozhodovanú vec relevantné, priame alebo nepriame následky). Aj keď
odvolací súd v zásade preskúmava zákonnosť rozhodnutí súdu nižšieho stupňa podľa stavu, ktorý tu
bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, musí napriek tomu rešpektovať zásadu viazanosti súdu
stavom v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP). Musí teda zohľadniť také prípustné skutočnosti,
významné pre rozhodnutie, ku ktorým došlo od vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie.

13.1. Odvolací súd pritom vo výzve poukázal na to, že z obsahu teraz predloženého spisového materiálu
plynie, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nebolo podané žalovanou stranou. Žalovaná
strana pritom predtým podaným odvolaním napadala rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku
pod bodom II., ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada titulom nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur
a v súvisiacom výroku pod bodom IV. o náhrade trov konania. Ak aj v tejto časti bol rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdený pôvodným rozsudkom odvolacieho súdu (teraz zrušeným dovolacím súdom), nie
je vylúčené, že došlo k realizácii tohto plnenia. Pri kasačnom závere dovolacieho súdu vo vzťahu ku
celému rozsudku odvolacieho súdu môže mať pre súčasné odvolacie konanie význam okrem iného aj
prípadné plnenie, ku ktorému mohlo dôjsť po rozhodnutí odvolacieho súdu rozsudkom zo dňa 6.5.2021
č.k. 14Co/1/2021-320.

13.2. Odvolací súd preto vyzval žalobcu a žalovanú, aby v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy oznámili
odvolaciemu súdu, či pretrvávajú pre rozhodovanú vec relevantné, priame alebo nepriame následky, na
základe ktorých privodil skutkový i právny záver súd prvej inštancie v časti vyhovujúceho rozhodnutia
vo veci samej alebo či medzičasom nedošlo k zmene rozhodujúcich skutkových okolností.

14. Žalobca v podaní doručenom odvolaciemu súdu 31.3.2023 reagoval na výzvu odvolacieho súdu
tým, že oznámil, že po predchádzajúcom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp.zn. 14Co/1/2021
zo 6.5.2021 mu bola žalovanou stranou poskytnutá suma 10.000,- eur a toto plnenie od žalovanej
strany prijal. Okrem uvedeného oznámenia, opätovne tak, ako v už podanom odvolaní, žiadal zopakovať
dokazovanie oboznámením, resp. prečítaním listinných dôkazov, len za splnenia čoho možno privodiť vo
veci iný skutkový záver, ako ho vyvodil súd prvej inštancie. Opätovne zdôraznil aj to, že zodpovednosť
štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť a štát sa
jej nemôže zbaviť. Ak je trestným stíhaním určitá osoba dehonestovaná, presvedčuje v rámci sociálnych
väzieb dlhotrvajúce trestné stíhanie jej okolie o dôvodnosti trestného stíhania a správnosti postupu štátu.
Žalobca sa živil ako advokát, ktorého úlohou bolo hájiť oprávnené záujmy klientov za predpokladu, že
tak bude robiť zákonným spôsobom a bude garantom dodržiavania práva. Ak je advokát sám trestne
stíhaný, jeho činnosť stráca na dôveryhodnosti.

15. Žalovaná v podaní z 3.4.2023 oznámila odvolaciemu súdu, že po predchádzajúcom rozsudku
Krajského súdu v Prešove v predmetnej veci, žalovaná uhradila žalobcovi dňa 2.7.2021 titulom
nemajetkovej ujmy súdom priznanú sumu 10.000,- eur. Tiež oznámila súdu, že už od rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 20C/43/2018-137 zo dňa 19.6.2019 žalobcovi žalovaná dňa 6.3.2020
zaplatila sumu 3.775,47 eur pozostávajúcu z náhrady škody titulom trov právneho zastúpenia v trestnom
konaní vo výške 3.502,91 eur a úroky z omeškania vo výške 272,56 eur. K podaniu pripojila potvrdenie
o úhrade zo 6.3.2020 a z 2.7.2021.

16. Podania uvedené pod bodom 14., 15. dôvodov tohto rozhodnutia boli doručené protistrane. Na ich
obsah neboli odvolaciemu súdu doručené reakcie.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákon č.
160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), po opätovnom konštatovaní, že odvolanie
proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 14.8.2020 č.k. 20C/43/2018-273 bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP), po oboznámení sa s vyššie
uvedenými podaniami žalobcu a žalovaného (reagujúcimi na výzvu odvolacieho súdu po rozhodnutí
dovolacieho súdu), preskúmal opätovne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu
predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na



úradnej tabuli súdu a aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove. Na žiadosť žalobcu tento termín
bol oznámený aj jeho právnemu zástupcovi, ktorý sa verejného vyhlásenia rozsudku zúčastnil.

17.1. Žiada sa ešte uviesť, že po rozhodnutí dovolacieho súdu Okresný súd Prešov predložil vec
odvolaciemu súdu dňa 1.3.2023. Vec podľa špecifických pravidiel upravených v rozvrhu práce Krajskému
súdu v Prešove na rok 2023 bola pridelená do senátu, v ktorom pôsobí sudca spravodajca z pôvodného
senátu, ktorého rozhodnutie bolo zrušené dovolacím súdom. Rešpektovala sa skutočnosť, že u sudkyne
pôvodného senátu A. E. P. došlo k zániku výkonu funkcie sudcu. Vec tak bola pridelená do aktuálneho
senátu 14Co, ktorý pôsobí v zložení z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka (v tejto veci zároveň
sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej. Dodatkom č. 4
k Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove v súvislosti s aplikáciou tzv. súdnej mapy s účinnosťou
od 1.6.2023 sa upravilo zloženie senátu 14Co, ale s tým, že veci, ktoré napadli odvolaciemu súdu do
31.5.2023 sa dokončia v doterajšom zložení senátu. V čase nariadeného verejného vyhlásenia rozsudku
existovala u členky senátu JUDr. Anny Kovaľovej zákonná prekážka (práceneschopnosť zo zdravotných
dôvodov), preto ju nahradil v senáte rozvrhom práce určený zástupca JUDr. Andrej Radomský.

18. Odvolací súd musí v tejto súvislosti zdôrazniť to, že v zmysle ustanovenia § 455 CSP bol viazaný
názorom dovolacieho súdu. Podľa uvedeného ustanovenia je totiž súd, ktorému bola vec vrátená
na ďalšie konanie, povinný riadiť sa právnym názorom vysloveným dovolacím súdom v zrušujúcom
rozhodnutí. Odvolací súd v konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu musí
rešpektovať v ňom zaujatý názor dovolacieho súdu a bezvýhradne sa mu podriadiť (viď aj uznesenie
NS SR 3Cdo/12/2016). Je neprípustné, aby odvolací súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie
posudzoval vecnú správnosť postupu dovolacieho súdu alebo jeho zrušujúceho rozhodnutia a na
výsledku toho posúdenia založil svoje ďalšie rozhodnutie.

19. Podstatnou úlohou odvolacieho súdu v novom prejednaní veci bolo teda predísť takým vytýkaným
vadám, na ktorých je založené kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu. Odvolací súd pritom bol
povinný reagovať aj na skutočnosti, ktoré vyplynuli z oznámení sporových strán o realizácii plnenia po
predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu zo 6.5.2021 č.k. 14Co/1/2021-320.

20. Aj v aktuálnej procesnej situácii odvolací súd považuje za potrebné najskôr poukázať na to, čo bolo
na základe podanej žaloby od začiatku tohto konania jeho predmetom. Žalobca uplatňoval náhradu
materiálnej škody i náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu trestným stíhaním. Konanie v časti o
náhradu škody, uplatnenej žalobcom prostredníctvom žaloby vo výške 3.502,91 eur s príslušenstvom,
je právoplatne skončené na základe rozhodnutia Okresného súdu Prešov č.k. 20C/43/2018-137 zo dňa
19.júna 2019. Súd prvej inštancie uvedený nárok žalobcovi priznal s poukazom na ustanovenia § 3
ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Konštatoval, že nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania voči žalobcovi, ktoré skončilo
oslobodením žalobcu (ako obvineného) spod obžaloby, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o
vznesení obvinenia voči žalobcovi pre nezákonnosť. Poukazujúc na to, že voči žalobcovi bolo vznesené
obvinenie uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ Prešov, Úradu justičnej a kriminálnej
polície, ČVS: KRP-5/OEK-2004 podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku, účinného do 31.12.2005, pre
trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5 Trestného zákona, pričom rozsudkom
Okresného súdu Prešov sp.zn. 1T/60/2006 zo dňa 13.1.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Prešove č.k. 5To/21/2017-1525 zo dňa 24.10.2017 bol žalobca spod obžaloby oslobodený, súd
vyhodnotil uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné rozhodnutie podľa §6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.. Následne súd konštatoval, že žalobcom uplatnená škoda vo výške 3.502,91 eur titulom
náhrady trov obhajoby žalobcu, ktoré boli vynaložené v trestnom konaní po vznesení obvinenia, bola
preukázaná, bola vynaložená vo výške odôvodnených trov obhajoby v súlade s advokátskou tarifou,
pričom žalobca preukázal, že túto náhradu svojmu advokátovi v trestnom konaní uhradil a žalovaná
jej vynaloženie nespochybnila. Vzhľadom na uvedené mal súd 1. inštancie za preukázané naplnenie
podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody vo výške 3.502,91 eur, a to existenciu nezákonného
rozhodnutia, existenciu uplatnenej škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a rozhodnutím o
vznesení obvinenia voči žalobcovi.

21. Žalovaná sa voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 20C/43/2018-137 zo dňa 19.júna 2019 o
priznaní náhrady škody vo výške 3.502,91 eur neodvolala (čo oznámila vtedy i odvolaciemu súdu). Na
základe uvedeného výrok o náhrade škody vo výške 3502,91 eur nadobudol právoplatnosť a v súvislosti



s tým aj záväznosť (pre strany sporu ale i pre súd) a zásadnú nezmeniteľnosť predmetného výroku
rozhodnutia podľa § 226 a 228 CSP.

22. Preto už aj bez toho, čo bude ďalej uvedené v dôvodoch tohto rozhodnutia, sa žiada konštatovať, že
pri záväznosti rozhodnutia o priznaní nároku na náhradu materiálnej škody je nedôvodnou odvolacia
námietka žalovanej založená na tom, že súd sa nevysporiadal s namietanou skutočnosťou, že žalobca
si sám svojím neprofesionálnym prístupom privodil trestné stíhanie. Ak bol súdom prvej inštancie
právoplatne priznaný nárok na náhradu materiálnej škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa
§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., je žalovaná strana sporu viazaná týmto výrokom, a teda aj súdom
vysloveným záverom o nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia. Žalovanou stranou tvrdený
neprofesionálny prístup žalobcu k spôsobu jeho finančného vysporiadania sa s klientom (poškodenou v
trestnom konaní), prípadne aj rozporný so zásadami Advokátskeho poriadku, nie je spôsobilý ovplyvniť
základ uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, odvádzaného od nezákonnosti rozhodnutia
o vznesení obvinenia.

23. Už v predchádzajúcom uznesení odvolacieho súdu v predmetnej veci (uznesenie č.k.
14Co/21/2019-183 zo dňa 19.6.2019) odvolací súd konštatoval, že predmetom konania zostalo a tým,
o čom rozhodoval súd prvej inštancie aj v teraz preskúmavanom rozhodnutí, bolo rozhodnutie o tej časti
žaloby, ktorou sa uplatňovala náhrada nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom. Žalobca si podanou
žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,- eur. Súd prvej inštancie mu
teraz preskúmavaným rozsudkom priznal sumu 10.000,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu uplatňujúcu
tento nárok zamietol. Mal za to, že vzhľadom na bezúhonný život žalobcu, dobré meno, ktoré požíval
ako dlhoročný skúsený advokát v právnickej obci, stres a nepriaznivé pocity, ktoré žalobca pociťoval z
dôvodu hroziaceho trestu odňatia slobody v trvaní od 5 do 12 rokov v prípade odsúdenia za trestný čin,
pre ktorý bol stíhaný, a ktoré v konečnom dôsledku ovplyvnili jeho ďalšie správanie, čo následne podľa
vyjadrení svedkov viedlo aj k rozvratu manželstva žalobcu, len uznanie, že došlo k porušeniu práva
nie je dostatočným zadosťučinením za žalobcovi spôsobenú ujmu a sumu 10.000,- eur, považoval za
primeranú a spravodlivú s poukazom na maximálnu výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov,
pri ktorých dochádza k závažnému zásahu do zdravia, či života, pričom v tomto konkrétnom prípade ide o
odškodnenie žalobcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čo však vo svojich konsekvenciách
nemá za následok trvalé poškodenie zdravia, či dokonca stratu života ako najdôležitejšej kategórie,
ktorej sa poskytuje najvyššia možná ochrana.

24. Po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 6. mája 2021 č.k. 14Co/1/2021-320 bola
dňa 2.7.2021 zaplatená žalovanou žalobcovi vtedy prisúdená pohľadávka vo výške 10.000,- eur. K
plneniu žalovanej došlo teda ešte v čase pred rozhodnutím dovolacieho súdu zo dňa 31.1.2023. Sporové
strany túto skutočnosť dovolaciemu súdu neoznámili a oznámili ju až odvolaciemu súdu v reakcii na
výzvu odvolacieho súdu v konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí dovolacieho súdu.

25. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Podľa § 215 ods. 2
CSP skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

26. Z citovaných ustanovení § 215 ods. 1, 2 CSP vyplýva, že každé súdne rozhodnutie musí mať svoj
skutkový a právny základ. Skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku
ktorým súd dospel v priebehu konania. Právnym základom súdneho rozhodnutia sú právne závery, ktoré
súd vyvodil subsumovaním skutkového základu pod právnu normu.

27. Podľa § 217 ods. 1 CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o
sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.

28. Z citovaného ustanovenia § 217 ods. 1 CSP plynie záver založený na tom, že pri formulovaní
svojho autoritatívneho názoru, ktorý súd vysloví v rozsudku, musí vychádzať zo stavu, ktorý existuje v
danom čase. To samozrejme neznamená, že súd bez ďalšieho ignoruje minulé udalosti, deje a stavy,
ale tieto skutočnosti zoberie do úvahy (zohľadní ich) jedine za predpokladu, že sú relevantné v čase
vyhlásenia rozsudku (t.j. v čase vyhlásenia rozsudku stále trvajú samotné skutočnosti alebo trvajú
pre rozhodovanú vec relevantné, priame alebo nepriame následky). Toto pravidlo zároveň znamená,
že pre posúdenie zákonnosti a vecnej správnosti rozsudku je určujúci stav objektívne existujúci v
čase vyhlásenia rozsudku a prípadné zmeny stavu, ktoré nastanú v budúcnosti, nebudú spätne



meniť pohľad na správnosť rozsudku v čase jeho vydania. Toto pravidlo je relevantné aj pre toto
konanie odvolacieho súdu. Aj keď odvolací súd v zásade preskúmava zákonnosť rozhodnutia súdu
nižšieho stupňa podľa stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, musí napriek tomu
rešpektovať zásadu viazanosti súdu stavom v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP). Musí teda
zohľadniť všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie, ku ktorým došlo od vyhlásenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Súdna prax, na ktorú odvolací súd s poukazom na Čl. 2 ods. 1 Základných
princípov CSP poukázal vo výzve adresovanej sporovým stranám, je už jednotná v tom, že ak na základe
predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného rozsudku súdu, ktorý bol následne zrušený, zaplatila
žalovaná žalobcovi prisúdenú čiastku, je potrebné túto skutočnosť zohľadniť pri novom prejednaní veci.
Ak bola uplatňovaná pohľadávka zaplatená, odvolací súd vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase
vyhlásenia jeho rozsudku, nemá inú možnosť ako žalobu v rozsahu žalovanou stranou poskytnutého
plnenia zamietnuť, a to aj v tých prípadoch, ak by dospel k záveru, že nárok je opodstatnený. Ak by
odvolací súd v rozpore s týmto uvedeným pravidlom priznal svojim novým rozsudkom žalobcovi právo
na zaplatenie pohľadávky, ktorá už bola zaplatená, založil by tým neprípustne exekučný titul na jeho
opätovné vymáhanie (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.10.2017 sp.zn. 8Cdo/30/2017, zo dňa
29.3.2018 sp.zn. 2Cdo/195/2017, zo dňa 9.4.2014 sp.zn. 7Cdo/85/2013 alebo aj rozsudok Najvyššieho
súdu ČR 28Cdo/661/2013 zo dňa 6.8.2013). Z podobných záverov vychádza aj nález Ústavného súdu
SR II.ÚS 18/2016-78 z 9.2.2017.

29. Za takéhoto stavu neostala odvolaciemu súdu iná možnosť len rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku, ktorým bolo žalobe vo veci samej čiastočne vyhovené (uložením povinnosti plniť sumu 10.000,-
eur) zmeniť a žalobný návrh v tejto časti zamietnuť (§ 388 CSP).

30. Pre záver o zamietnutí tejto časti žaloby postačujú skutočnosti, ktoré vyplynuli z nepochybne
zisteného stavu (z oznámení skutočnosti, ktorá nebola medzi stranami spornou, a teda si nevyžiadala
ani jej dokazovanie) o tom, že časť pohľadávky, ktorá bola predmetom tohto konania a bola súdom
právoplatne priznaná, po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu bola žalovanou splnená.
Rešpektujúc náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku tak, ako vyplývajú aj pre rozsudok odvolacieho
súdu z aplikácie ustanovenia § 220 ods. 2 CSP (s použitím ust. § 378 ods. 1 CSP), odvolací súd
poukazuje na to, že už len skutočnosti o nepochybne realizovanom plnení (sporovými stranami zhodne
oznámenom) viedli aj pri rešpektovaní vyššie konštatovaných záverov z judikatúry súdov k tomu, že
postačuje pre zdôvodnenie rozhodnutia o tejto čiastočnej zmene rozsudku súdu prvej inštancie uvedené
zistenie o zaplatení časti nároku po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Judikatúra ESĽP
zdôrazňuje, že povinnosťou súdu je podľa okolností veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. Nie je
povinnosťou súdu vyporiadať sa so všetkými argumentami sporových strán, ale len s tými, ktoré môžu
mať vplyv na samotné rozhodnutie. Určujúcim je len to, že pohľadávka, ktorú žalobca uplatňoval žalobou
bola po predchádzajúcom rozhodnutí súdu zaplatená.

31. V prejednávanej veci nastala typická situácia riešená už v judikatúre súdnych autorít (všeobecných
súdov SR i Ústavného súdu SR), preto za takéhoto stavu má odvolací súd možnosť v odôvodnení
tohto rozsudku jednoducho odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Takúto možnosť aj odvolací súd v
predmetnej veci využíva a na ustálenú rozhodovaciu prax, ktorú dal na vedomie aj sporovým stranám
vo výzvach im adresovaným po rozhodnutí dovolacieho súdu, odkazuje.

32. Odvolací súd bol pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie viazaný rozsahom
odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP (s výnimkou v § 380 ods.
2 CSP) tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Odvolací súd prejednal odvolania strán
sporu bez nariadenia pojednávania, keďže mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci
si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem (§ 385
ods. 1 CSP).

33. Odvolanie žalovanej proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o prisúdení sumy 10.000,- eur bolo
vybavené už vyššie uvedeným záverom odvolacieho súdu o zmene rozsudku súdu prvej inštancie
v tejto časti tak, že pre realizované plnenie žalovanej bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti
zmenené a žaloba v tejto časti bola zamietnutá. Za takéhoto stavu odvolací súd mal za úlohu preskúmať
odvolaním žalobcu napadnutý výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacich výrokoch
o náhrade trov konania.



34. Pri odvolacích námietkach proti skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie možno konštatovať
tak, ako je už uvedené aj vyššie, že skutkovým základom každého súdneho rozhodnutia je v zmysle
ust. § 215 ods. 1, 2 CSP súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu súdneho konania.
K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových poznatkov. Skutkové
poznatky súd získava v sporovom procese predovšetkým dokazovaním. Civilný proces sporový
sa okrem iného riadi princípmi dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom
koncentrácie a s ním spojeným princípom formálnej pravdy. Aj pre toto sporové konanie treba zdôrazniť
to, že súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len
z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu nie je aktívne vyhľadávať skutkové
zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere
primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu
nepokračuje. Ak sú sporové strany pri zhromažďovaní ďalšieho skutkového základu nečinné, proces
vytvárania skutkového základu len uzavrie a o veci rozhodne na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul
z vykonaného dokazovania. Pre súd je rozhodujúcim to, aký skutkový stav vyplynul zo zhromaždených
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu
úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany
sporu sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať, resp. dosiahnuť to, aby ich súd
vyhodnotil v jej prospech. Toto sa žiada opakovane zdôrazniť aj v súvislosti s odvolacími námietkami
týkajúcimi sa nesprávnych skutkových zistení. Predmetom zisťovania v civilnom procese nie je celá
objektívna realita, ktorá bola a je prítomná v čase od vzniku právneho vzťahu, o ochranu ktorého v konaní
ide, do času rozhodovania súdu vo veci samej. Základné obmedzenie rozsahu zisťovania skutkového
stavu predstavuje relevancia tej ktorej skutočnosti pre konanie a rozhodovanie súdu o konkrétnej žalobe.
Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie v tejto veci zhromaždil dôkazy podľa procesnej iniciatívy
účastníkov v konaní, a tieto zhromaždené dôkazy vyhodnotil aj v zmysle zásad hodnotenia dôkazov
vyplývajúcich z ust. § 191 ods. 1 CSP. Hodnotiaca úvaha súdu podľa odvolacieho súdu zodpovedala
zásadám formálnej logiky a je preskúmateľná aj v inštančnom postupe odvolacím súdom. Tu osobitne
odvolací súd zdôrazňuje, že okrem iného aj z obsahu zápisnice o poslednom pojednávaní, realizovanom
pred súdom prvej inštancie v tejto veci dňa 17.7.2020, vyplýva, že strany na výzvu konajúceho súdu
pred prednesom ich záverečných návrhov uviedli, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemajú.

35. Žalobca v odvolaní síce namietal súdom prvej inštancie ustálené skutkové závery a žiadal, aby
odvolací súd zopakoval dokazovanie a opätovne posúdil povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania,
následky, ktoré v prípade uznania viny žalobcovi hrozili (povinnosť nahradiť škodu), ako aj následky,
ktoré samotné stíhanie malo na osobný život žalobcu vo forme zničenia osobnej a profesionálnej cti a
vážnosti ale taktiež, aby prihliadol aj na skutočnosť, že zo strany vyšetrovateľa dvakrát došlo k odloženiu
veci podľa § 159 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, účinného do 31.12.2005, a až na pokyn prokurátora
sa začalo trestné stíhanie, pričom žalobca využil všetky možné právne prostriedky, aby nezákonný
stav zvrátil a napriek tomu, že sa zúčastňoval všetkých procesných úkonov, jeho trestné stíhanie
trvalo 13 rokov, žalobca avšak neuviedol v čom mali nesprávne skutkové zistenia podľa jeho názoru
spočívať. Domáhal sa zopakovania vykonaného dokazovania s cieľom, aby na základe tých istých
dôkazov s tou istou výpovednou hodnotou, odvolací súd dospel k odlišným záverom ohľadom primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že súd prvej inštancie konštatoval,
že vedenie trestného stíhania voči žalobcovi bolo spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach
žalobcu. Skutkové závery, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie žalobca nepopieral. Spornou ostala
iba výška tejto ujmy, ktorá závisela od úvahy súdu, a ktorú má súd určiť s cieľom zabezpečiť primerané
a spravodlivé odškodnenie osoby, ktorej bolo zasiahnuté do jej práv. Odvolací súd po preskúmaní
spisového materiálu má za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a z vykonaných dôkazov nevyplývajú žiadne iné skutkové závery, k akým dospel
súd prvej inštancie. Taktiež je potrebné opakovane poukázať na skutočnosť, že žiadna strana sporu
nenavrhla ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, preto odvolací súd vychádzal zo súdom prvej
inštancie ustáleného skutkového stavu.

36. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že vznesenie obvinenia
zasiahlo do osobnej sféry žalobcu, a to poškodením jeho dobrého mena v právnickej obci, v ktorej
sa táto informácia rozšírila, čo vyplývalo z výpovedi svedkov pôsobiacich v advokácii. Je prirodzenou
reakciou osoby, ak v dôsledku poškodenia dobrého mena, takáto osoba trpí pocitom hanby a inými
negatívnymi pocitmi. Taktiež je celkom prirodzené a logické, že obvinenie z trestného činu, kde trestná
sadzba je v rozmedzí 5 - 12 rokov a zároveň hrozí uloženie povinnosti nahradiť škodu, ktorá bola



poškodeným vyčíslená vo výške cez 4 milióny Sk, pričom okrem istiny si poškodený uplatňoval aj
úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne z dlžnej sumy od 2.6.2000 do zaplatenia, ovplyvní psychiku
obvinenej osoby, nakoľko si je neistá ohľadom svojho finančného zabezpečenia a majetkových pomerov
v budúcnosti, v dôsledku čoho môže dochádzať k stresu, nervozite a iným negatívnym prejavom. Tie sa
následne môžu prejaviť v zmene správania sa takejto osoby, čo zhodne potvrdili aj vypočutí svedkovia
vo svojich výpovediach (ako ich popísal súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia), preto
odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že trestné stíhanie malo negatívny
dopad na osobný život žalobcu, ktorý sa izoloval od spoločnosti a zmenil svoj obvyklý spôsob života
a zmeny v správaní žalobcu a existencia negatívnych emócií zapríčinených trestným stíhaním mohli
spôsobiť i rozvrat jeho manželstva žalobcu, tak, ako to vypovedal aj svedok A. A. B. (syn žalobcu).
Nič na tom nemení odôvodnenie rozsudku, ktorým bolo manželstvo žalobcu rozvedené, v ktorom takéto
konštatovanie absentuje. Takýto záver zodpovedá výpovediam detí žalobcu v tomto konaní, ktorí takto
vnímali zmeny v správaní žalobcu, proti ktorému bolo vedené trestné stíhanie a vyjadrili názor, že zmeny
v správaní viedli k hádkam ich rodičov a tie boli príčinou rozvratu manželstva. Aj skutkové závery súdu
prvej inštancie o zdaniteľných príjmoch žalobcu za obdobie rokov 2002 až 2014, popísané v bode 24.
dôvodov odvolaním napadnutého rozsudku majú oporu vo vykonaných dôkazoch (súdom prvej inštancie
oboznamovaných daňových priznaní). Z nich okrem iného plynie aj to, že ak žalobca mal za rok 2004
príjem pred zdanením vo výške 161.913,- eur, v nasledujúcich rokoch 2005 a 2006 (teda bezprostredne
nasledujúcich po vznesení predmetného trestného obvinenia) mal základ dane „0“. Podobne oporu
vo vykonanom dokazovaní majú závery súdu prvej inštancie o zápise žalobcu do zoznamu správcov
konkurznej podstaty, o pozastavení výkonu správcovskej činnosti či o vyčiarknutí žalobcu zo zoznamu
advokátov s účinnosťou od 5.11.2014 (viď dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie pod bodmi 15. – 20.).
V konaní tak neboli vyvrátené žalobcove tvrdenia o negatívnom vplyve vedeného trestného stíhania
i na výkon advokátskeho povolania a s tým súvisiace ekonomické dôsledky spočívajúce v poklese jeho
príjmov. Uvedené prehľady o príjmoch (v dôvodoch rozhodnutia súdu prvej inštancie pod bodom 24.)
dôvodnosť týchto tvrdení potvrdzujú.

37. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným
súdom. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym
posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod
normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/4/2009).

38. Žalobca v odvolaní voči napadnutému rozsudku namietal nesprávne právne posúdenie veci, ktoré
spočívalo v aplikácií ustanovení zákonov č. 215/2006 Z.z. a č. 274/2007 Z.z., ako aj ustanovenia § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a mal za to, že aplikácia uvedených právnych predpisov je v rozpore so
zásadou retroaktivity, ako aj v rozpore so zásadou legitímne nadobudnutých práv. K tejto jeho námietke
zaujal názor dovolací súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí a právnym názorom dovolacieho súdu je
odvolací súd viazaný (viď body 12.4.8., 12.4.9., 12.4.10. vyššie).

39. V danom prípade žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. Pokiaľ sa týka samotného základu nároku niet, ani najmenšieho dôvodu, aby odvolací súd vyjadril
aj v tejto aktuálnej situácii iné závery, ako bolo vyjadrené vyššie či už v tomto rozhodnutí, alebo
i v rozhodnutí dovolacieho súdu s odkazom na ust. § 3 ods.1, 2, § 4 ods.1 písm. e), § 5 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z.z.. Vzhľadom na aktuálny predmet konania (náhrada nemajetkovej ujmy) je žiadúce
poukázať na ust. § 17 ods. 1, 2 cit. zák., podľa ktorých uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

40. Zákon č. 514/2003 Z. z. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorá je upravená v ust. § 17 ods.1, 2 cit. zák. sa týkala novela vykonaná zákonom č. 517/2008
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 517/2008 Z. z.“) účinným od 1. januára 2009 a ďalej zákonom č. 412/2012



Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 412/2012
Z. z.“) účinným od 1. januára 2013.

41. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. sa výška
nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

42. V danom konkrétnom prípade bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia O.: I./N. proti žalobcovi
zo dňa 15.11.2004. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 13. januára 2017 č. k. 1T/60/2006-1481
podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku oslobodil žalobcu spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v
Prešove. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 24.10.2017 č. k. 5To/21/2017-1525 podľa § 319 Tr.
poriadku zamietol odvolanie prokurátora a podľa § 316 Tr. poriadku zamietol odvolanie poškodenej B.
C. proti rozsudku Okresného súdu prešov zo dňa 13.1.2017 sp. zn. 1T/60/2006. Uznesenie Krajského
súdu v Prešove zo dňa 24.10.2017 č. k. 5To/21/2017-1525 nadobudlo právoplatnosť dňa 24.10.2017.

43. Trestné stíhanie žalobcu a najmä „nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia“ proti žalobcovi
spadalo do časovej účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008, v rámci
ktorej nebola v zákonných ustanoveniach limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Pri nemožnosti
použitia uvedenej limitácie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v predmetnom konaní odvolací súd
využil autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy. Aj
pri jej využití mal však na zreteli, že stabilizovaná judikatúra konštatovala, že neoddeliteľnou súčasťou
princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva
okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány
budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať
(napr. II.ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09) a taktiež, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I.ÚS 87/93, PL ÚS 16/95 a II.ÚS
80/99, III.ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí
orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve
na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických
osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného
súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.ÚS 209/2010, m.m. PL.ÚS 21/00, PL. ÚS
6/04, III.ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV.ÚS 49/06, III.ÚS 300/06) .

44. Je preto potrebné zhrnúť, že na rozhodovanie o výške nemajetkovej ujmy mala vplyv skutočnosť,
že žalobca bol trestným stíhaním voči jeho osobe poškodený po dobu takmer 13 rokov, čo je neúmerne
dlhá doba, počas ktorej bol v strese a neistote vo vzťahu k svojej budúcnosti a jeho majetkovým
pomerom. Taktiež bolo preukázané, že uvedené okolnosti mali negatívny vplyv na jeho profesionálne
uplatnenie advokáta, či správcu konkurznej podstaty, vplyv na zmenu jeho správania a spôsobu
bežného života, keď sa z aktívneho človeka, ktorý sa venoval športom a ktorý sa zúčastňoval na
spoločenských udalostiach, stal utiahnutý človek. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že minimálne
v okruhu osôb patriacich do právnickej obce bolo zrejmé, že žalobca bol trestné stíhaný pre trestný
čin sprenevery vo vzťahu k svojej klientke, čo spôsobilo poškodenie jeho dobrého meno a malo za
následok vyvolanie pocitov hanby a iných negatívnych emócií, v dôsledku ktorých sa žalobca izoloval
od spoločnosti.

45. Niet ani najmenších pochybností o záveroch z trestného konania vedúceho k oslobodeniu spod
obžaloby a aj s tým, čo konštatoval Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. 5To/21/2017-1525
zo dňa 24.10.2017, ktorým bol potvrdený rozsudok o oslobodení spod obžaloby žalobcu. Je síce
zrejmé, že z dôvodov uvedeného rozhodnutia vyplýva, že: „Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi,
že neprofesionálny prístup obžalovaného k spôsobu jeho finančného vysporiadania sa s klientom,



spochybňuje úroveň autentickosti potvrdenia a záznamu, keďže obžalovaný nedodržal zásady
Advokátskeho poriadku pri zúčtovaní finančných prostriedkov, avšak aj napriek tomuto zisteniu,
nedodržanie povinností obžalovaným vyplývajúcich mu zo zásad Advokátskeho poriadku nepostačujú
na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti, pokiaľ neexistujú dôkazy takého charakteru, ktoré by ho
z trestnej činnosti bez rozumných pochybností usviedčali. Zistené porušenie povinností môže zakladať
disciplinárnu zodpovednosť obžalovaného.“ Uvedené však nemôže mať vplyv na rozhodnutie o základe
ani výške uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žiada sa opätovne odkázať na už vyššie
uvedené zdôvodnenie pod bodmi 21. a 22.

46. Preto bolo úlohou odvolacieho súdu zo súdom prvej inštancie správne zisteného skutkového stavu aj
pri rešpektovaní právneho názoru z kasačného rozhodnutia ( a v ňom uvedenej judikatúry Najvyššieho
súdu SR, Ústavného súdu SR a tiež Najvyššieho súdu ČR) privodiť právny záver, ktorý by vyplynul
z príslušných ustanovení zák.č. 514/2003 Z.z. aj s použitím ďalšej na to vzťahujúcej sa judikatúry.

47. Tak, ako je už uvedené vyššie, dovolací súd sa nestotožnil s tým, aby vo veci malo byť aplikované
ako vodítko ust. § 17 ods. 4 zákona 514/20003 Z. z. v aktuálne platnom znení pri priznávaní samotnej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Práve naopak, bolo potrebné a vhodné sa s touto limitáciou
vysporiadať pri určovaní spravodlivého ohodnotenia miery zásahu do osobnostných práv žalobcu vo
forme nemajetkovej ujmy v korelácii s ohodnotením odškodnenia obetí v prípade zásahu do ich práva
na život ako najdôležitejšej hodnoty. Ak sa už judikatórne ustálilo, že právo poškodeného na náhradu
škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či
zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení
ďalších podmienok, aplikovať ust. § 17 v zmysle novely (zákona č. 412/2012 Z. z.) na prípady, keď
uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013, by znamenalo pripustiť, že hoci v
čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy
vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012
Z.z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Znamenalo by to popretie princípu úplného odškodnenia, ale spôsobilo
by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu
a bolo by aj porušením zákazu retroaktivity (Uznesenie 7Cdo/262/2015 zo dňa 16.3.2016, ktoré
nadväzuje na skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 7Cdo/145/2011). Dovolací súd tiež poukázal
na to, že vo svojej rozhodovacej činnosti eviduje rozhodnutia judikujúce primeranú výšku náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním po náležitom zohľadnení iných právnych
predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie a aj v kontexte s rozhodnutiami
ESĽP a ústavného súdu (bolo to konštatované v rozhodnutiach napr. 3Cdo/25/2019, 2Cdo/30/2019,
6Cdo/38/2019, 7Cdo/100/2017). Zdôraznil, že určenie výšky nemajetkovej ujmy nesmie byť svojvoľné
a uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa
akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo
svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Na druhej strane však dovolací súd musí
zohľadniť aj závery z judikatúry ÚS SR, konkrétne nálezu III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017 a na nález
nadväzujúcu judikatúru dovolacieho súdu, rozsudok 5Cdo/192/2021 zo dňa 15.12.2022.

48. Odvolací súd neopomína ani závery Nálezu Ústavného súdu SR III.ÚS 754/2016-42 , z ktorého
vyplynulo aj to, že „Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade
zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov
do základných práv v podobe ich prípadného obmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej
podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 165/02
z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. II. ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II.
ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých
dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“
aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však
ani ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v
týchto prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného
aj) naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch
skutkovo obdobných“.

49. Preto poukazujúc aj na princíp právnej istoty a rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach
vo vzťahu k priznávaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa



§ 6 zákona č. 514/2003 Z.z, odvolací súd nemohol pre účely predmetného rozhodnutia pominúť
pomerovania vyššie uvedených okolností prípadu (dĺžka trestného stíhania, zmena v správaní žalobcu
v dôsledku poškodenia dobrého mena v profesionálnej i súkromnej oblasti, súčinnosť žalobcu s orgánmi
činnými v trestnom konaní a súdom, ale aj okolnosti, spočívajúce v konaní žalobcu, za ktoré bol
trestne stíhaný so záverom odôvodňujúcim zásah nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia do
osobnostných práv žalobcu) s inými skutkovo podobnými rozhodnutiami súdov tak, aby výška náhrady
nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade bola primeraná a spravodlivá a nevybočovala z praxe
súdov, rozhodujúcich o ujme, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia;
samozrejme aj s aplikáciou judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR uvedenej v kasačnom
rozhodnutí dovolacieho súdu v predmetnej veci.

50. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy vyslovil, že náhrada
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr.
Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Taktiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v.
Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social,
S. A. v. Portugalsko). Napokon uviedol, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

51. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť aj to, že najvyšší súd má za ustálenú
rozhodovaciu prax závery vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
6Cdo/38/2019, sp.zn. 3Cdo/19/2018, sp.zn. 7Cdo/100/2017 (uvedených aj v dôvodoch kasačného
rozhodnutia dovolacieho súdu v predmetnej veci) pričom okrem už okrem záverov týkajúcich sa
limitácie výšky náhrady v tejto veci sa žiada uviesť i to, že napr. v uznesení sp.zn. 6Cdo/38/2019
v bode 32. a 33. vyslovil: ,,32. Právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov
vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité
zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je
pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor
predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje
ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku
priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky.“

52. Odvolací súd prihliadol okrem uvedeného i na rozhodovaciu činnosť iných všeobecných súdov
v Slovenskej republike, ktoré konali a rozhodovali v obdobných veciach týkajúcich sa náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (uznesením o vznesení
obvinenia v prípadoch oslobodenia žalobcov spod obžaloby). Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd
poukazuje na nižšie uvedené rozhodnutia a uvádza, že v nich bolo konštatované zasiahnutie do dobrej
povesti obvineného z trestného činu a s tým súvisiacimi následkami psychickej nepohody, stresu či
obmedzeniami v profesionálnom a spoločenskom živote.

52.1. Tu podobne ako v predchádzajúcom svojom rozhodnutí č.k. 14Co/1/2021-320 zo dňa 6.5.2021
dáva do pozornosti:

- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp.zn. 5C/161/2013 z 30.1.2015, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 6.000,- eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/433/2015 z 23.8.2016,
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp.zn. 6C/131/2014 z 9.12.2015, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 4.800,- eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdené
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/63/2016 z 20.10.2016,
- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp.zn. 8C/144/2009 z 8.2.2011, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 2.000,- eur za trestné stíhanie v trvaní 3 rokov,
- rozsudok Okresného súdu Košice okolie sp.zn. 11C/229/2010 z 3.11.2015, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 11.063,13 eur za trestné stíhanie v trvaní 2 rokov, avšak



bolo prihliadnuté na 140 dní, ktoré strávil žalobca vo väzbe ako aj na skutočnosť, že aj napriek
oslobodeniu jeho blízki príbuzní na neho naďalej hľadeli ako keby trestný čin znásilnenia spáchal.
Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Co/175/2016 z
20.4.2017,
- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp.zn. 8C/227/2015, ktorým bola priznaná nemajetková
ujma žalobcovi vo výške 8.500,- eur za trestné stíhanie v trvaní 5 rokov za prečin usmrtenia, ktorého sa
mal dopustiť lekár v rámci výkonu svojho povolania tým, že zvolil nesprávnu liečbu pacienta, ktorá mu
spôsobila smrť. Tento lekár následne z dôvodu poškodenia dobrého mena opustil svoje zamestnanie.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
16Co/104/2016 z 9.3.2017,
- rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. 37C/31/2014 z 11.7.2016, ktorým bola priznaná nemajetková
ujma žalobcovi vo výške 5.000,- eur za trestné stíhanie v trvaní viac ako 3 rokov pre trestný čin zneužitia
právomoci verejného činiteľa, pre ktorý bol aj prepustený zo služobného pomeru, potvrdené rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/322/2016 z 28.3.2017.

52.2. Okrem týchto je však v zmysle ustanovenia čl. 2 ods. 2 CSP treba mať na zreteli rozhodnutia
súdov, ktoré prešli aj dovolacím konaním. Z týchto mal na zreteli odvolací súd i:
- rozsudok Okresného súdu Košice I z 9.4.2018 č.k. 19C/325/2012-630 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach z 22.5.2019 sp.zn. 1Co/265/2018, ktorými za nezákonné rozhodnutie o vznesení
obvinenia z roku 2005 aj s ukončením trestného stíhania oslobodením spod obžaloby, a teda s trvaním
trestného stíhania počas 6 rokov, bola poškodenej strane priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
24.000,- eur. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo aj predmetom dovolacieho konania na Najvyššom
súde SR a uznesením sp.zn. 2Cdo/295/2019 boli podané dovolania sporových strán odmietnuté.
- uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/25/2019 z 20.6.2019, ktorým dovolací súd rozhodoval
o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7.8.2018 sp.zn. 8Co/70/2016, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie ukladajúci žalovanej povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy 27.000,- eur. Krajský súd v Bratislave, okrem tohto potvrdzujúceho výroku rozsudku súdu prvej
inštancie, vo veci na základe podaného odvolania privodil aj záver o zamietnutí žalobného návrhu
uplatňujúceho náhradu nemajetkovej ujmy vo zvyšnej časti (súd prvej inštancie pôvodne priznal týmto
titulom sumu 50.000,- eur), pričom uvedené zmeňujúce rozhodnutie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti nebolo predmetom dovolacieho prieskumu. Vo veci z hľadiska skutkového išlo o uplatňovanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného trestného stíhania v trvaní
viac ako 13 rokov a nezákonného väzobného stíhania v trvaní 9 mesiacov.
- uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/7/2018, ktorým na základe podaného dovolania
bol predmetom prieskumu rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 13.6.2016 sp.zn. 6Co/589/2015
o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur (pre trestné stíhanie v trvaní 2 rokov).
Na základe podaného dovolania žalobcu, ktorý sa domáhal vyššej náhrady nemajetkovej ujmy, bolo
dovolanie žalobcu zamietnuté.
- uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/224/2019 z 27.10.2022, ktorý na základe podaného
dovolania oboch strán preskúmal rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 14.5.2019 sp.zn. 4Co/115/2018
(na ktoré poukazoval vo svojom odvolaní aj samotný žalobca), ktorým bolo zamietnuté dovolanie
žalobkyne voči rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy nad sumu 81.400,- eur, týkajúca sa uplatňovanej náhrady za vedené trestné stíhanie
aj s väzobným postihom počas doby 11 rokov. Následne v uvedenom konaní odvolací súd privodil
záver rozsudkom sp.zn. 3Co/5/2023 z 1.3.2023, ktorým žalobkyni (tiež advokátke) bola priznaná titulom
náhrady nemajetkovej ujmy suma 20.800,- eur.

53. V prejednávanom prípade nemožno poprieť zásah do osobnostných práv žalobcu rozhodnutím o
vznesení obvinenia voči jeho osobe a trvaním trestného stíhania po dobu takmer 13 rokov. Vznesenie
obvinenia a vedenie trestného stíhania po dobu 13 rokov zasiahlo do osobnej sféry žalobcu a to
poškodením jeho dobrého mena v právnickej obci, v ktorej sa táto informácia rozšírila, čo vyplývalo z
výpovedi svedkov pôsobiacich v advokácii. Tak, ako je už uvedené vyššie, je prirodzenou reakciou osoby,
ak v dôsledku poškodenia dobrého mena, takáto osoba trpí pocitom hanby a inými negatívnymi pocitmi.
Obvinenie z trestného činu, kde trestná sadzba je v rozmedzí 5 - 12 rokov a zároveň hrozí uloženie
povinnosti nahradiť škodu, je reálne spôsobilé ovplyvniť psychiku obvinenej osoby tak, že dochádza
k stresu, nervozite a iným negatívnym prejavom. Tie sa následne môžu prejaviť v zmene správania sa
takejto osoby, čo zhodne potvrdili aj vypočutí svedkovia vo svojich výpovediach (ako ich popísal súd
prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia), preto odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu



prvej inštancie, že trestné stíhanie malo negatívny dopad na osobný život žalobcu, ktorý sa izoloval od
spoločnosti a zmenil svoj obvyklý spôsob života a zmeny v správaní žalobcu a existencia negatívnych
emócií zapríčinených trestným stíhaním mohli spôsobiť i rozvrat jeho manželstva žalobcu. Žiada sa
pritom uviesť aj skutkové závery súdu prvej inštancie o zdaniteľných príjmoch žalobcu (ktoré si odvolací
súd osvojil tak, ako je to uvedené vyššie, k záverom o odvolacích námietkach proti skutkovým záverom)
za obdobie rokov 2002 až 2014.

54. Uvedené skutkové závery, citovaná právna úprava i k tomu uvedená judikatúra a rozhodnutia
súdov v obdobných veciach boli tak určujúcimi pre rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavajúceho
rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žalobného návrhu v prevyšujúcej časti. Rešpektujúc závery
dovolacieho súdu v predmetnej veci, zdôrazňujúceho poskytnutie všeobecným súdom ako osobitnej a
nezávislej zložke štátnej moci širokého autonómneho priestoru na realizáciu voľnej úvahy pri určovaní
primeranej výšky náhrady nemateriálnej ujmy spôsobenej trestným stíhaním začatým pred 1.1.2013,
odvolací súd je toho názoru, že nastoleniu spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom na
strane jednej a na druhej strane fyzickou osobou poškodenou jeho konaním na základných právach
je zaplatenie tejto náhrady vo výške celkom 30.000,- eur. Žalovaná strana, tak ako je už uvedené
vyššie na tomto nároku zaplatila žalobcovi už sumu 10.000,- eur. Ak súd prvej inštancie druhým
výrokom rozsudku žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, tento výrok rozsudku odvolací súd zmenil
a žalobcovi priznal zostávajúcu (nezaplatenú) časť náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur (§
388 CSP). V zostávajúcej zamietavej časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny (§ 387 ods.1
CSP) potvrdil. Nad priznanú sumu do sumy 140.000,- eur, uplatňovanej žalobcom, bol žalobný návrh
nedôvodný a zhromaždené skutkové podklady a ani právna úprava i citovaná judikatúra neposkytovali
možnosť tejto časti žalobného návrhu vyhovieť.

55. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

56. Pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zmenené, aj keď len čiastočne, bolo úlohou
odvolacieho súdu rozhodnúť novo o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie i na
odvolacom súde. Predmetom tohto konania podľa podanej žaloby bolo rozhodnutie o náhrade
materiálnej škody, ale aj o náhrade nemajetkovej ujmy. Žalobcovi bola priznaná náhrada materiálnej
škody v ním uplatnenej výške. Výška priznávaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy závisela
od úvahy súdu, preto nemožno žalobcom uplatnený nárok nad súdom priznanú sumu nemajetkovej
ujmy subsumovať pod procesný neúspech žalobcu. Nemožno totiž žalobcu ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.
V takýchto prípadoch sa žalobca považuje za plne úspešného, avšak výška náhrady trov sa bude
určovať podľa sumy prisúdenej žalobcovi(nie zo žalovanej sumy). Žalobcu je v predmetnom prípade
potrebné nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, keďže tento mal plný úspech čo do
základu uplatneného nároku a súčasne mu bola priznaná výška nemajetkovej ujmy vyplývajúca z vyššie
zdôvodnenej úvahy súdu.

57. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

58. Odvolací súd pritom mal na zreteli aj to, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového
poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od
pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní o nárokoch na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP súdom
nie je v súlade s ústavou. (nález Ústavného súdu SR zo 4.2.2021, sp.zn. III.ÚS 475/2018-37, zdroj:
ustavnysud.sk; tvorba právnej vety: najpravo.sk)

59. Z týchto dôvodov odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho
konania.

60. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP a § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).