Generálna prokuratúra SR


Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/118/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4218204270
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4218204270.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu
JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: R. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom
N. XXX, zastúpeného: M.. M. S., advokát so sídlom Mierová 1, Veľký Krtíš, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava,
IČO: 00166481, v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 23. septembra 2022 pod č.k.7C/67/2018-371, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok prvej inštancie v napadnutej časti II. výroku v zamietajúcej časti m e n
í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 4 000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 2 910,29 eura v lehote 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 2 000 eur v lehote 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku súd žalobu zamieta.
III. Súd žalobcovi priznáva voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z..
Prvé rozhodnutie pod č.k. 7C/67/2018-155 bolo rozhodnutím KS Nitra pod č.k. 25Co/61/2020-188
zo dňa 29.07.2020 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Preto viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu po zistení skutkového stavu, ho posúdil podľa § 1 písm. a), písm. c )
zákona č. 514/2003 Z. z., § 2 , § 3 ods. 1, 2 , § 4, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 8, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a uviedol, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na
náhradu škody - náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2 910,29 eura a nemajetkovej ujmy v sume
25 000 eur na tom skutkovom základe, že voči nemu bolo vznesené obvinenie, bola podaná obžaloba.
Z uznesenia KS TN pod č.k. 23Tov/1/2017-345 vyplýva, že bol oslobodený. Citoval zo zrušujúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého právnym záverom bol viazaný. Nárok na náhradu škody
spôsobenej začatím trestného stíhania posúdil ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. V konaní musí byť konštatované nielen porušenie práva, ale aj vznik nemajetkovej ujmy,
ak na jej uspokojenie nie je postačujúcim ospravedlnenie alebo iná forme satisfakcie.



Ďalej uviedol, že žalobca preukázal výšku škody, náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá sa nedá určiť
odhadom. Je potrebné prihliadať k zákonnej požiadavke, aby vznik škody bol v príčinnej súvislosti
s namietaným nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, ako aj s jej presne
verifikovateľnou výškou, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov,
ktoré nastali po nezákonnom rozhodnutí a v dôsledku nesprávneho úradného postupu v živote žalobcu
s poukazom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne.

1.2.Žalobcovi priznal nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 5 ods.1 zákon
č. 514/2003 Z.z.). Žiadal priznať (okrem iného) náhradu škody vo výške trov právneho zastúpenia
v trestnom konaní zahŕňajúce účelne vynaložené náklady a odmenu za zastupovanie podľa tarifnej
odmeny advokáta v sume 2 910,29 eura. Žalobca splnil zákonné podmienky pre priznanie náhrady
škody, trov právneho zastúpenia v trestnom konaní. Predložil špecifikáciu trov obhajoby s odkazom na
vyčíslenie a uplatnenie trov obhajoby zástupcu žalobcu

1.3. Pri určení sumy nemajetkovej ujmy prihliadal k relevantným skutočnostiam, na základe ktorých došlo
v osobnom živote žalobcu k zásadnej zmene, porovnaním jeho životných podmienok po začatí trestného
stíhania s obdobím pred začatím trestného stíhania, kedy bol zamestnaný, a aj bez očakávaného príjmu
z účasti na misii v V. si vedel zabezpečiť svoje potreby z výkonu práce (dochádzku do práce z okresu KN
do U. a bežné osobné potreby), riadne uhrádzal úver na kúpu RD, vedel uhrádzať dohodnuté výživné
v sume 130 eur/mesiac na mal. N. Z. nar. v r. 2005 atď. Z podanej žaloby, ako aj z výpovede svedkov
O. N. a R. G. mal preukázané, že žalobca sa v minulosti zúčastnil dvoch zahraničných misií. V armáde
pôsobil viac ako 16 rokov, práca pre neho bola otázkou prestíže, samorealizácie... aj keď účasť na
zahraničných misiách nebola nárokovateľná. Bol vybratý do užšieho výberu vojakov zúčastňujúcich
sa výcviku, ktorý bol podmienkou účasti na misii. V dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania mu
nebolo umožnené zúčastniť sa výcviku a zahraničnej misie v V.. V dôsledku nedôvodného trestného
stíhania bol vystavený životnej situácii, kedy mal dlhodobo sedieť doma v čase od augusta 2014 do
30.09.2017 v strese, bez perspektívy hmotného zabezpečenia, v neistote ohľadne svojej budúcnosti.
V dôsledku zmien v osobnom živote k horšiemu z profesionálneho hľadiska, v dôsledku trestného
stíhania mal úplne pozastavený kariérny rast súvisiaci s dosahovaním plánových vyšších hodností a
vyššieho príjmu, z hľadiska osobného zabezpečenia, ktoré si dlhodobo počas práce v Armáde SR
právom budoval. Išlo o vojaka profesionála s potrebou sebarealizácie, osobného rastu v záujme potrieb
Armády SR, ktorý odrazu v dôsledku nezákonného trestného stíhania zostal doma v jednej izbe s
družkou, bez dlhodobej možnosti opustenia nahláseného bydliska, s obmedzeným príjmom. Preto
nemožno dosiahnuť satisfakciu len ospravedlnením sa, ale je nevyhnutné priznať nárok na peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy. Ujmu možno vyjadriť len ako nemajetkovú ujmu, priznanú v sume 2 000
eur. Trestné stíhanie malo závažný negatívny dopad na život 37-ročného žalobcu vo všetkých jeho
oblastiach života (žalobca sa narodil v r. XXXX a trestné stíhanie bolo zahájené v r. 2014). Okrem
uvedeného prihliadol k zníženiu platobnej schopnosti. Nielenže nevedel splácať riadne úver na kúpu
RD, ale sa dostal do databázy neplatičov evidovaných zo strany bánk, čím sa mu na dlhú dobu obmedzila
možnosť ďalšieho zveľaďovania majetku. Z výpovede bývalej manželky mal preukázaný nedoplatok
na výživnom. Neplnenie si vyživovacej povinnosti mohlo zanechať negatívny odraz na jeho vzťahu so
synom, ktorý túto informáciu mohol získať od svojej matky o obmedzených finančných zdrojoch rodiny,
a ktorá skutočnosť umocnila možno aj zložitý vzťah syna k otcovi (nedostatok osobného kontaktu,
neplnenie si vyživovacej povinnosti,...), čím žalobca stratil možnosť spolupodieľať sa na výchove, trávení
času so synom. V dôsledku riadneho neplnenia si vyživovacej povinnosti možno predpokladať, že
utrpel aj jeho kredit, otcovská autorita v očiach syna tým, že sa nemohol podieľať na úhrade hoci aj
nevyhnutných majetkových potrieb porovnateľných s ostatnými spolužiakmi, rovesníkmi.

1.4.Vo vzťahu k vyplatenej sume 28 820,70 eura poznamenal, že suma predstavuje náhradu tzv. hrubej
mzdy, zadržaný príjem vo výške 60 % mzdy. Žalobca mal príjem v rozsahu 40 % ,v sume 325 eur.

1.5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca je vyučený ako obrábač kovov. Bol zabezpečený
pravidelným mesačným príjmom, v období od augusta 2014 do 30.09.2017 v sume 325 eur /mesiac.
Pretože sa s ním sa pracovná zmluva ďalej nepredĺžila, k 01.10.2017 po odrobení necelých 20 rokov
mal nárok na výsluhový dôchodok. Výsluhový dôchodok od 1.10.2017 poberá v sume 430 eur.



1.6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 251 CSP, § 262 ods. 1 CSP. Uviedol, že žalobca si uplatnil
nárok na náhradu škody v sume 2 910,29 eura a nárok na nemajetkovú ujmu v sume 25 000 eur, nárok
na náhradu trov tohto konania. Priznal mu nárok na náhradu škody v plnej sume 2 910,29 eura a nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 000 eur. V konaní úspešná strana sporu si uplatnila nárok na
náhradu trov konania a na základe uvedených súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že
procesne úspešnej strane sporu, a to žalobcovi priznal nárok na náhradu trov v plnom rozsahu vo výške
100 % v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Základ pre výpočet tejto sumy predstavuje jednak plný
úspech v časti náhrady škody v sume 2 910,29 eura a vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy suma 2 000 eur aj keď v prevyšujúcej 2 000 eur žalobu zamietol. Nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy je založený na voľnej úvahe súdu, a preto by bolo nepochybne skresľujúce z hľadiska náhrady
trov konania, ak by priznal len tzv. čistý úspech, ktorý by tomto prípade mohol byť kontraproduktívny, t.
j. vyústiť do neúmerného finančného zaťaženia úspešnej strany, žalobcu.

2. Žalobca podal odvolanie v zamietajúcej časti podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP dôvodiac, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval vo vyhovujúcej časti priznanej nemajetkovej ujmy za
nejasné a nepreskúmateľné, pretože nie je zrejmé, na základe akých kritérií súd konštatoval, že suma
2 000 eur je adekvátna spôsobenej ujme.
Požadovaná suma 25 000 eur je za súčasného stavu oveľa nižšia ako v čase podania žaloby pred
niekoľkými rokmi, kde je možné konštatovať dĺžku trestného konania a dĺžku súdneho konania pred
Okresným súdom v G., ktoré bolo čiastočne zapríčinené obdobím nekonania súdov z dôvodu Covid-19.
Časový faktor, ktorý nastal v tomto smere je zrejmý vo vzťahu k tomu, že z dôvodu inflácie ako aj
rastu cien predmetná suma, ktorú by mal dostať, už nie je adekvátna sume, ktorá bola v čase podania
predmetnej žaloby. Je zrejmé, že súd síce vykonal potrebné dôkazy, ale nesprávne rozhodol. Výška
nemajetkovej ujmy v podstate spočíva v konkrétnej úvahe súdu, ktorá by mala byť prenesená do
samotného rozhodnutia, kde však táto skutočnosť do určitej miery absentuje. Súd mu na jednej strane
priznal plnú náhradu trov konania . Nároku zo sumy 25 000 eur mu bola priznaná len suma 8% zo
žalovanej sumy. Keby nedošlo k nezákonnému trestnému stíhaniu , mohol pokračovať vo vojenskej
kariére, absolvoval by vojenskú misiu v V., ktorá bola honorovaná v tom čase veľmi vysokými príjmami.
Mohol pokračovať v profesionálnom raste, bol by povýšený hodnostne. Dochádza v súčasnej dobe k
zvyšovaniu platov príslušníkov Armády Slovenskej republiky. Jeho ujma spočívala v tom, že musel byť v
podstate v domácnosti, nemohol vykonávať žiadnu prácu a musel čakať na prípadné rozhodnutie svojich
nadriadených, musel sa im hlásiť .Tým došlo ku kolapsu jeho ekonomických nákladov, kde bez pomoci
príbuzných a známych by to nevedel v žiadnom prípade vyriešiť. Pri ďalšej službe v ozbrojených silách a
následnom ukončení, by mal vyšší výsluhový dôchodok, ako ho má dnes. Armáda Slovenskej republiky
mu vyplatila ušlú mzdu, na ktorú by mal nárok a nevyplatila ho žiadnym odškodnením. Argumentácia
súdu, že v čase, keď už bol oslobodený, mohol požiadať o predĺženie služobného pomeru, ktorý
mu končil plynutím doby, je len úvahou súdu, pretože Armáda Slovenskej republiky nerešpektovala
jeho oznámenie o tom, že bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. Až na základe doručeného
právoplatného rozsudku začala vo veci konať, došlo k zrušeniu postavenia mimo služby. Teda zo
všetkých obsahových kritérií je zrejmé, že jeho postavenie bolo neisté. Bol obvinený zo skutku, ktorý
nikdy nespáchal. Obvinenie bolo umelo vykonštruované so snahou presadiť kolektívnu vinu vo vzťahu k
strate resp. odcudzeniu dvoch pištolí, za ktorú stratu resp. odcudzenie neniesol žiadnu zodpovednosť.
Priznaná suma je neadekvátne nízka. Navrhol, aby odvolací súd zmenil v napadnutej časti napadnutý
rozsudok Okresného súdu v Komárne a priznal mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25
000 eur.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázala na iné rozhodnutia o okresných súdov vo
veciach nemajetkovej ujmy za výkon väzby, pytliactva, nezaplatenie dane a dĺžku konania v uvedených
veciach, na základe ktorých priznanú nemajetkovú ujmu považovala za primeranú. Ďalej uviedla, že
žalobca po oslobodzujúcom rozsudku nebol aktívny, neučinil kroky smerujúce k zlepšeniu finančnej
situácie. Po oslobodení mohol požiadať o predĺženie služby v ozbrojených silách, čo neurobil. Z výpovedí
svedkov vyplynulo, že nemal záujem zotrvať v ozbrojených silách. Rozsudok navrhla v zamietajúcej
časti potvrdiť.

4. Žalobca podal písomné vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej. Zotrval na dôvodoch odvolania. Doplnil, že
jeho trauma trvala od 11.06.2014 od začatia trestného stíhania do vydania oslobodzujúceho rozsudku do



06.06.2017. Nesúhlasil s jej názorom o pasivite jeho konania. Musel čakať na právoplatný oslobodzujúci
rozsudok. Po vyčerpaní riadnej dovolenky uplynutím doby mu skončil služobný pomer. Nemožno mu
klásť za vinu nepožiadanie predĺženia služobného pomeru vzhľadom k pomerom na pracovisku a
možným ďalším sankciám, šikanám, pokiaľ by sa do zamestnania vrátil. Reálne stratil možnosť na
zahraničných misiách, nebolo mu jasné jeho pracovné zaradenie a súhlas zamestnávateľa s predĺžením
služobného pomeru. Jeho uplatnený nárok predstavuje mesačne sumu 660 eur. Okrem psychickej ujmy
mal ujmu materiálnu.

5. Žalovaná podala vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu. Uviedla, že trvanie služobného pomeru žalobcu má
hypotetický rozmer a charakter. Nepokúsil sa o predĺženie služobného pomeru. Jeho domnienky sú bez
reálneho základu. Bez akýchkoľvek podkladov sú jeho domnienky o šikane, účasti na misii v V. Nebol
jasný výsledok prvého kola výberového konania, na ktorom ako jedinom sa zúčastnil.
6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), po
preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobcu podľa § 363
a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP),
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods.
3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 388 CSP zmenil.

Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

7. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie
vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec právne posúdil, že
nárok žalobcu je daný. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania
a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu 2000 eur.

8.Premetom odvolacieho konania je zamietajúca časť rozsudku súdu prvej inštancie.

V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z..
V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. sa výška nemajetkovej
ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v
znení zákona č. 517/2008 Z. z. bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody)..Zákon č.
215/2006 Z.z. bol zrušený zákonom č. 274/2017 s účinnosť 01.01.2018. Z ustanovenia § 35 citovaného
zákona v prechodných ustanoveniach vyplýva, že konania začaté do účinnosti zákona sa dokončia podľa
predpisov platných do 01.0.2018.
V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. výška náhrady
nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom
osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonom
č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím.
9.Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch
musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. H. O. v. Z. G.). Európsky súd pre ľudské
práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich
výšku ujmy (napríklad T. v. O., Z. a O. v. Z... Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril
názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú



vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad A. - Y.
Z., S. A. v. A.). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. L. a G. v. T.).
10.V rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 177/2005, 4 Cdo 171/2005, 6 Cdo 37/2012, 6 MCdo
15/2012, 3 Cdo 19/2018 a 7 Cdo 100/2017 (priamo sa zaoberajúce vymedzenou právnou otázkou),
bol opakovane potvrdený určitý právny názor, ktorý neskôr nebol prekonaný. Uvedený právny názor
formuloval najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 19/2018 nasledovne: „na záveroch najvyššieho súdu
o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím
po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie,
ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší
súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012
Z.z.. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v
zmysle zákona č. 412/2012 Z.z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú
utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislá -
popri zákonných predpokladov a judiciálne ustálenej praxe - od výsledku posúdenia individuálnych,
jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami
relevantnými v iných veciach. Vyplýva to predovšetkým z toho, že ustanovenie § 17 ods. 3 a 4
platného zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá nie je
stanovená priamo právnym predpisom, a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v
každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, iba málo obmedzeného
okruhu okolností. Závery súdov pri posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného
vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady
voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia.
11.Žalobca nemajetkovú ujmu odvodzoval neúčasťou na misii, následným služobným rastom,
zvyšovaním platu, hodnosti, nemožnosťou sa zamestnať, pretože sa musel zdržiavať v mieste pobytu
a musel sa hlásiť nadriadenému, jeho rodinným životom. Odvolací súd sa nestotožnil s jeho názorom o
dopade trestného stíhania na rodinný život. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že k rozpadu
manželstva a jeho rozvodu došlo pred začatím trestného stíhania. Žalobca žil v spoločnej domácnosti s
družkou u jej rodičov, za bývanie a stravu neplatili. Po skončení trestného konania a jeho oslobodenia
mu bola vyplatená náhrada mzdy, o ktorú mal znížený príjem. Podstatné je, či konaním žalovanej došlo
k zásahu do profesionálneho života takým spôsobom, že mu bol znemožnený služobný postup, účasť
na misiách a vyšší príjem s tým súvisiaci. Žalobca po oslobodzujúcom rozsudku nemal záujem zostať
služobnom pomere. Potvrdil to vo svojej výpovedi a potvrdila to jeho družka a sestra. Vo svojej výpovedi
uviedol, že mal odpracovaných 19 rokov. Mal hodnosť desiatnika na 5 rokov, musel by požiadať o
vyššiu hodnosť, ak chcel zostať v armáde, nepožiadal o ňu pre prebiehajúci spor. Nepožiadal o zvýšenie
hodnosti na čatár, lebo sa mal zmeniť zákon o výsluhovom dôchodku. Služobný pomer skončil na
základe svojho rozhodnutia. Bol dočasne prepustený zo služobného pomeru podľa § 65 ods. 1 zákona
č. 346/2005 Z.z., pretože bol trestne stíhaný za prečin porušovania povinnosti dozornej služby podľa
§ 408 ods. 1 Trestného zákona. Personálnym rozkazom riaditeľa personálneho útvaru Ozbrojených síl
SR č. 3857 zo dňa 06.07.2017 podľa § 83 ods. 1 písm .m) zákona č. 281/2015 Z.z. bol prepustený
zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v stálej službe podľa § 223 ods. 1 zákona č. 281/2015
Z.z., na základe čoho mu skončil služobný pomer dôvodu uplynutia výsluhy v hodnosti podľa zákona č.
346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR. Jeho tvrdenie, že nemohol
nastúpiť pre možnú šikanu, je hypotetické. Odišiel zo služobného pomeru preto, že mal odpracovaných
20 rokov a vznikol mu nárok na dôchodok. Rovnako je hypotetické, že by účasťou na cvičeniach bol
zaradený na misie. Počas celého konania sa bránil oslobodzujúcim rozsudkom. Odvolací súd však
poukazuje na jednotné stanovisko správneho kolégia NS SR , že trestné konanie pred orgánmi činnými
v trestnom konaní a konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru sú dve odlišné konania,
zverené zákonmi odlišným orgánom, upravené odlišnými právnymi predpismi. Otázka trestnoprávnej
zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie
- prepustenie zo služobného pomeru. Správne orgány vo veciach služobného pomeru majú zákonom
danú kompetenciu konať samostatne, nezávisle od výsledkov iného, napr. trestného konania.
Ani samotný záver orgánov činných v trestnom konaní o vine, resp. nevine žalobcu zo spáchania



trestného činu nemôže mať žiaden vplyv na závery orgánov v personálnom konaní. Prípadný
oslobodzujúci rozsudok taktiež neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej prísahy
alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej prísahy alebo
služobnej povinnosti nemusí dosahovať intenzitu trestného činu. Ústavný súd Slovenskej republiky
rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 296/2014 uviedol, že v prípade prepustenia príslušníka Policajného
zboru zo služobného pomeru ide o personálne opatrenie za porušenie pracovnej prísahy a služobnej
povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zrušil rozhodnutie NS SR 7
MCdo 27/2012 zo dňa 19.02.2014, pretože sa nestotožnil s jeho právnym záverom o príčinnej súvislosti
medzi oslobodzujúcom rozsudkom a rozhodnutím o prepustení zo služobného pomeru. Uviedol, že
prípadný oslobodzujúci rozsudok neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenie služobnej prísahy
alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej povinnosti
alebo prísahy nemusí dosahovať intenzitu trestného činu. V danom prípade však personálnym
rozkazom zo dňa 25.07. 2017 pod č. 4835 bolo zrušené dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby
žalobcu. Žalobca mohol nastúpiť a vykonávať službu.

12. Žalobca v konaní nepreukázal závažnosť následkov v rodinnom , súkromnom , spoločenskom,
pracovnom uplatnení v ním požadovanom rozsahu. Bol rozvedený, žil s družkou u jej rodičov. Trestné
konanie prebiehalo dlhšiu dobu, počas ktorej nemohol nastúpiť do pracovného pomeru. Je zrejmé, že
počas doby pozastavenia výkonu činnosti bol obmedzovaný v pohybe, pracovnom zaradení. Malo to
negatívny vplyv na jeho psychiku a zdravotný stav. Odvolací súd preto v súlade s rozhodnutím súdu
prvej inštancie považoval jeho nárok za dôvodný. Nestotožnil sa s výškou vo výške 2000 eur, ktorú súd
prvej inštancie riadne nezdôvodnil. Preto rozsudok v zamietajúcej časti zmenil a priznal žalobcovi ešte
4000 eur. Spolu žalovaná vyplatí žalobcovi sumu 6000 eur. jeho zamietajúcej časti a v časti náhrady
trov konania.

13. Odvolací súd potvrdil výrok o trovách konania ako vecne správny.

14. Pretože sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, o trovách konania odvolací súd rozhodol
podľa § 396 ods.1 v spojení s § 255 a § 262 CSP tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaná
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O trovách konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesení m vypracovaným vyšším súdnym úradníkom.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).