Generálna prokuratúra SR


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/71/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116208746
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6116208746.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.
Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: U.. Z. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom
W. XXXX/XX, XXX XX V., zastúpený: Advokátska kancelária Perhács, s.r.o., so sídlom Jelenec 353,
951 73 Jelenec, IČO: 51 864 983, proti žalovanej: Slovenská republika, v konaní zastúpená Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
zo dňa 3. mája 2022, č. k.: 16C/118/2016-296, v spojení s opravným uznesením zo dňa 26. mája 2022,
č. k.: 16C/118/2016-326, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku I. p o t v r d z u j e .
II. Rozsudok okresného súdu vo výroku III. mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu
trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd
prvej inštancie rozhodne o ich výške.
III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 16 800 EUR v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. II.
Vo zvyšku žalobu zamieta. III. Žalovaná má nárok na náhradu trov tohto konania voči žalobcovi podľa
pomeru úspechu v konaní vo výške 48,52 %, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanej v lehote 3 dní
odo dňa rozhodnutia o výške trov samostatným uznesením.“
2. Na základe odvolania žalobcu, resp. návrhu na opravu okresný súd opravným uznesením rozhodol,
že: „I. Výrok rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.: 16C/188/2016 - 296 opravuje vo výroku
I., ktorý má správne znieť: ,,Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 13.800
EUR v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia“. II. V ostatných častiach zostáva rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16C/118/2016 - 296 zo dňa 03. 05. 2022 nezmenený. III. Výrok
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16C/188/2016-296 opravuje vo výroku III., ktorý má
správne znieť: ,,Žalovaná má nárok na náhradu trov tohto konania voči žalobcovi podľa pomeru úspechu
v konaní vo výške 53,02 %, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanej v lehote 3 dní odo dňa rozhodnutia
o výške trov samostatným uznesením.“
3. V danej veci sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. a navrhol, aby mu žalovaná zaplatila náhradu škody 4 991,90 EUR a nemajetkovú
ujmu 75.000 EUR.
4. Nárok uplatnil z dôvodu, že uznesením vyšetrovateľa 3. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej
služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sp. zn. I. zo dňa
7. 9. 2011 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa



podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu žalobca podal sťažnosť, ktorá
bola uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry zo dňa 19. 10. 2011, sp. zn. OPv 62/11 zo dňa 19.
10. 2011 zamietnutá. Dňa 24. 4. 2013 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I obžalobu,
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 7T/28/2013 zo dňa 20. 3. 2015 bol žalobca spod
obžaloby oslobodený. Prokurátor podal proti rozsudku opravný prostriedok, Krajský súd v Bratislave
uznesením zo dňa 18. 11. 2015, sp. zn. 3 To/74/2015 odvolanie zamietol. Žalobca ako poškodený podal
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, ktorý Generálna prokuratúra SR neuspokojila.
5. Výška náhrady škody pozostávala zo sumy, ktorú vyúčtovali advokáti za poskytnutie právnych služieb
vo výške 3.104,36 EUR a 1.887,54 EUR (spolu 4.991,90 EUR) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
75.000 EUR. Pri nemajetkovej ujme tvrdil, že trestné stíhanie malo negatívny vplyv na pohľad verejnosti
a spolupracovníkov na jeho osobu, začali sa mu vyhýbať, odmietli s ním podnikať, dokonca musel
byť vymazaný z obchodného registra, nakoľko klienti spoločnosti odmietali podnikať so spoločnosťou,
kde bol spoločníkom, začatie trestného stíhania mu spôsobilo a urýchlilo zdravotné problémy, keď sa
prejavila rakovina lymfatických uzlín, o čom svedčia lekárske potvrdenia. Tiež to malo negatívny dopad
na spoločenský a rodinný život.
6. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, keď poukázala na to, že rozhodnutia súdov nie sú založené na
skutočnosti, že by sa skutok nestal, ale sú založené na zásade in dubio pro reo. Zároveň argumentovala
neprimeranosťou uplatnenej výšky. Popierala samotný základ nároku.
7. Okresný súd svojím prvým rozhodnutím rozhodol rozsudkom č. k. 16C/118/2016-144 zo dňa 14. 06.
2017 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 44 991,90 EUR a vo zvyšku žalobu
zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu vo výške 40 000 EUR.
8. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 10. 04. 2019, č. k.:
15Co/49/2018-176 potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi 4.991,90 EUR.
Rozsudok vo výroku, ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 40.000
EUR a vo výroku o trovách konania vec zrušil a vec vrátil na nové rozhodnutie s poukazom na ust. § 17
ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. a judikatúru NS SR ako aj rozhodnutia ESĽP s poukazom na neprimeranosť
priznanej výšky nemajetkovej ujmy a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere.
9. Okresný súd vo veci opätovne rozhodol (v poradí druhým rozhodnutím), ktoré je predmetom tohto
prieskumu. Po vykonanom dokazovaní konštatoval, že nezákonné trestné stíhanie trvalo od 07. 09.
2011 do 18. 11. 2015, za čo mu priznal nemajetkovú ujmu vo výške vo výške 13.800 EUR s tým, že
za prvých 24 mesiacov priznal žalobcovi sumu 250 EUR mesačne a ďalších 26 mesiacov sumu 300
EUR mesačne. Vo zvyšku žalobu zamietol. Pri rozhodovaní mal preukázané, že trestné stíhanie malo
dopad na spoločenský, rodinný, pracovný život, ale aj na zdravie žalobcu. Vo veci aplikoval, okrem
iného, predovšetkým § 17 ods. 1 až 4 zák. č. 514/2003 Z. z.. Vychádzal z názoru odvolacieho súdu v
zrušujúcom rozsudku a tam konštatovanej platnej judikatúry, a to uznesenia NS SR č. k. 4Cdo/183/2009,
č. k. 4MCdo/15/2009, na rozhodnutia NS SR zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn. 8Cdo/289/2014 uverejneného v
zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR 1/2016 pod poradovým číslom 6, Pl. ÚS
16/1995, 3Cdo/19/2018 zo dňa 24. 07. 2018 NS SR, 7Cdo/100/2017 zo dňa 17. 10. 2018, ÚS ČR Nález
I. ÚS 554/2004 zo dňa 31. 03. 2005, v Nález ÚS SR III.ÚS 754/2016-42 zo dňa 24. 01. 2017, stanovisko
občiansko-právneho a obchodného kolégia NS ČR zo dňa 13. 04. 2011 sp. zn. Cpjn 206/2010. O trovách
rozhodol podľa pomeru úspechu v konaní.
10. Proti rozsudku sa odvolal žalobca, a to proti výroku o trovách. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. b), d), h) CSP. Poukázal na dôvodovú správu k Civilnému sporovému poriadku, podľa
ktorého nárok žalobcu na plnú náhradu trov konania je podporený názorom, v zmysle ktorého zásadu
úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské
právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.
Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez
interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ v zmysle § 255 CSP, keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo
do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie
Ústavného súdu SR I. ÚS 56/2017 zo dňa 8. 2. 2017. Rozsudok Okresného súdu v napadnutej časti
žiadal zmeniť tak, že zaviaže žalovanú na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
11. Proti rozsudku sa odvolala aj žalovaná, a to proti výroku I. a III. Napadnutý rozsudok žiadala zmeniť
tak, že žalobu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá ešte zostala predmetom sporového
konania zamietne. Odvolanie odôvodnila s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f), písm. h) CSP.
12. S rozhodnutím súdu prvej inštancie sa nestotožnila. Namietala, že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že boli splnené podmienky



pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznanú náhradu považuje za neprimeranú,
lebo neboli preukázané také skutočnosti, resp. tak závažné následky trestného stíhania, ktoré by
odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a už vôbec nie v tak vysokej sume.
13. Žalovaná nespochybnila, že vedenie trestného stíhania môže pre obvineného znamenať určitý
duševný diskomfort, či psychickú záťaž. Dokazovaním nebolo preukázané, že tento duševný diskomfort
mohol do takej miery zasiahnuť do osobného a spoločenského života žalobcu, aby odôvodňoval peňažnú
kompenzáciu v tak značnej výške. Na základe vykonaného dokazovania je toho názoru, že síce bolo
preukázané, že trestné stíhanie zasiahlo do pracovnej sféry žalobcu, ako aj do jeho rodinného života,
nešlo však o tak závažný zásah, ktorý by odôvodňoval priznanie peňažnej satisfakcie za nemajetkovú
ujmu, ale v danom prípade postačuje samotné konštatovanie porušenie práva.
14. Bolo potrebné zobrať do úvahy aj to, že žalobca nebol stíhaný za závažný trestný čin, za ktorý by mu
hrozil vysoký trest, keď obvinenie mu bolo vznesené za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody na 2 roky
až 5 rokov. Žalobca nebol stíhaný väzobne. Nepreukázal, ani netvrdil, že v priebehu trestného stíhania
by boli realizované také procesné úkony, ktoré by výraznejším spôsobom zasahovali do jeho základných
ľudských práv a slobôd, ako napr. domová prehliadka, osobná prehliadka a pod.. Tiež nepreukázal, že
by došlo k medializácii jeho trestnej veci, v dôsledku čoho by o nej získala vedomosť široká verejnosť.
15. Za nepreukázané považovala všeobecné tvrdenia o dopade trestného stíhania na jeho psychiku,
keď toto tvrdenie považuje za nedôveryhodné, pretože v tejto súvislosti nevyhľadal odbornú pomoc
psychológa či psychiatra. Zdôraznila, že nemajetková ujma musí mať určitú intenzitu a musí znamenať
zmenu v osobnom, profesionálnom a rodinnom živote poškodeného po nastaní skutočnosti, ktorá ju
spôsobila. Zostávajú tak pochybnosti o jej existencii, ale najmä o intenzite týchto následkov, ktoré malo
trestné stíhanie u žalobcu vyvolať. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13.800 EUR považuje
za neprimeranú aj v porovnaní s právnou úpravou odškodňovania obetí trestných činov.
16. Ak by maximálna výška nemajetkovej ujmy v prípade smrteľného následku trestného činu bola
19.000 EUR (50 násobok minimálnej mzdy určenej na rok 2015, kedy bol žalobca oslobodený spod
obžaloby) a maximálna výška nemajetkovej ujmy obete, ktorej bola spôsobená morálna škoda niektorým
z vyššie špecifikovaných trestných činov proti slobode a ľudskej dôstojnosti, 3.800 EUR (10 násobok
minimálnej mzdy určenej na rok 2015), potom rozsudkom priznanú náhradu 13.800 EUR považuje
za neprimeranú, nakoľko žalobcovi z označeného nezákonného rozhodnutia nebola spôsobená ani
len porovnateľná ujma s tou, ktorá vzniká v prípade smrteľného následku trestného činu alebo s
morálnou škodou, ktorá vzniká obeti trestného činu proti ľudskej dôstojnosti. V prípade obetí násilných
trestných činov dochádza nepochybne k závažnejším zásahom do ich zdravia, či dokonca života. Bolo
by v rozpore s dobrými mravmi, keby sa výška priznanej náhrady približovala k maximálnemu limitu
možného odškodnenia za spôsobenú škodu na zdraví, či dokonca na živote. V tejto súvislosti poukázala
na stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
Cpjn 206/2010 zo dňa 13. 4. 2011, podľa ktorého sa základná suma, z ktorej sa pri určovaní výšky
priemerného zadosťučinenia vychádza, pohybuje v rozmedzí medzi 15.000 Kč až 20.000 Kč (600-800
EUR)
17. Súd prvej inštancie sa riadil týmto stanoviskom, ale len v časti, v ktorej najvyšší súd považoval
za spravodlivé, aby sa prvé 2 roky trestného stíhania odškodňovali nižšou sumou ako zvyšné, pričom
pokiaľ ide o samotnú výšku odškodnenia za 1 rok trestného stíhania, súd sa odchýlil od označeného
stanoviska. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. 4.
2019, č. k. 15 Co/49/2018-176, ktorým rozhodol o odvolaní v tejto veci a ktorým sa okresný súd neriadil.
18. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil vo výroku, ktorým súd rozhodol o výške nemajetkovej ujmy. Rozsudok vo výroku o trovách
prvoinštančného konania zmenil podľa § 388 CSP.
19. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20. Predmetom odvolacieho konania zostala uplatnená suma vo výške 40.000 EUR, nakoľko v
prevyšujúcej časti o sumu o 35.000 EUR po rozhodnutí odvolacieho súdu rozsudkom zo dňa 10. apríla
2019, č. k.: 15 Co/49/2018-176 zostala táto suma po zamietajúcom výroku odvolaním nedotknutá.
21. Obrana žalovanej počas konania spočívala v popieraní základu nároku žalobcu i napriek tomu,
že ide o objektívnu zodpovednosť a na názore zotrvávala aj po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktorý poukázal na judikatúru ESĽP i konštantnú judikatúru NS SR. Prvotným rozsudkom bola



žalovaná zaviazaná na zaplatenie náhrady škody spočívajúcej z trov za právne zastupovanie žalobcu v
trestnom konaní, rozsudok sa v tejto časti stal právoplatný. Pokiaľ by základ nároku nebol daný v zmysle
argumentácie žalovanej, nebolo by možné priznať ani tento nárok. Nie je pochybné, že základ nároku
je daný.
22. Žalovaná popierala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako takej, keď síce pripustila, že žalobcovi
trestné stíhanie žalobcovi spôsobilo určitý duševný diskomfort. Neargumentovala proti záveru, že bolo
preukázané, že trestné stíhanie zasiahlo do pracovnej sféry žalobcu, ako aj do jeho rodinného života.
Namietala však, že nešlo o tak závažný zásah, ktorý by odôvodňoval priznanie peňažnej satisfakcie
za nemajetkovú ujmu, ale postačuje samotné konštatovanie porušenie práva. Odvolací súd tento názor
nezdieľa. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, s čím sa stotožňuje aj žalovaná, že došlo k vyššie
uvedenému zásahu. Nie je potom zrejmé, akým spôsobom by iba konštatovanie, teda rozsudok ako taký,
ktorý nie je známe všeobecnému okruhu osôb, zabezpečil nápravu, teda vedomie o nevine žalobcu,
keďže rozsudky nie sú verejne prístupné a nemožno očakávať, že je v silách žalobcu, aby s rozsudkom
oboznamoval potencionálny okruh osôb, ktoré by mohli mať o veci vedomosť, čo je v podstate nemožné.
O veci vedel s vysokou pravdepodobnosťou širší neurčitý okruh osôb, nielen tie, ktoré napr. boli vypočuté
v postavení svedka v tomto konaní. Nepostačuje, že zadosťučinenie by malo dopadať len na samotného
žalobcu a jeho psychiku, či najbližších, ale musí byť odčinené to, čo to spôsobilo, teda vedomosť o
stíhaní žalobcu sa dostala do povedomia okruhu osôb, či už z pracovného prostredia, z prostredia
podnikania, širšej rodiny, prípadne v oblasti spoločenského života. Aj keď určitá skupina osôb sa môže
dozvedieť o oslobodení žalobu, môžu zostať pochybnosti, prípadne sa to ani nedozvedia. Nepochybne
tak nepostačuje len konštatovanie, ale odškodnenie určitého nezvratného stavu o názore na žalobcu,
keď bolo preukázané, že mal z tohto dôvodu problémy aj pri podnikaní.
23. Za nepodstatné k rozhodnutie okresného súdu odvolací súd nepovažuje argument, že nebol stíhaný
za závažný trestný čin ani väzobne. Okresný súd o týchto skutočnostiach vedel a akceptoval ich,
nezaoberal sa ujmou, ktorá by nastala v prípade väzby, pretože by posudzoval iné hľadiská. Okresný
súd použil relevantnú právnu úpravu, keď podľa § 17 zákona ods. 1 až 4 č. 514/2003 Z. z. uhrádza
sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia
ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného
predpisu.
24. Z právnej úpravy nevyplýva, že súd posudzuje následky vo vzťahu výške možnej sadzby vo vzťahu k
závažnosti spáchaného trestného činu. Okresný súd posudzoval tvrdené následky, pričom ich čiastočne
akceptoval a nie všetky argumenty žalobcu uznal ako náležité, napr. vo vzťahu k príčinnej súvislosti so
zhoršením zdravotného stavu (onkologické ochorenie). V konaní bolo preukázané, že o trestnom stíhaní
vedela dostatočne široká verejnosť na to, aby mu to spôsobilo problémy, predovšetkým v podnikaní,
či osobnom živote. Ide o sféry života, ktoré majú podstatný vplyv na kvalitu života, duševnú pohodu.
Ak žalobca podnikal a klienti zohľadňovali skutočnosť, že je stíhaný, prichádzal tak o možnosť obživy,
aspoň v určitom rozsahu. Odvolací súd nie je toho názoru, že by danú sféru bolo možné bagatelizovať.
Pre zásah do práv žalobcu by nebola ani tak podstatná medializácia, t. j. vedomosť jemu neznámych
osôb, ako vedomosť osôb v jeho práci, ktorú už ďalej nemohol vykonávať, prípadne vo vzťahu k
potencionálnym klientom v podnikaní a obchodných vzťahoch. Argument, že žalobca nemusel navštíviť
psychológa alebo psychiatra, nie je rozhodujúca, pretože ide o individuálnu záležitosť každej osoby, či
znáša danú skutočnosť, aký je odolný a či sa rozhodne vyhľadať pomoc. Nemožno vysloviť záver, že
každá obvinená osoba musí zákonite navštíviť psychológa alebo psychiatra.
25. Podstatná argumentácia smerovala k výške priznaného odškodnenia. Odvolací súd poukazuje na
citovanú judikatúru okresným súdom ako aj na judikatúru, ktorú uviedol v predchádzajúcom rozhodnutí
v danej veci. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu,
NS SR, s poukazom na rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo/125/2019 a sp. zn. 4 Cdo/130/2020, každé trestné
stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho
výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade,
ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné a tým pádom vec spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci v neprospech žalobcu.



26. Z rozhodnutia z 27. augusta 2019 sp. zn. 4 Cdo 125/2019 NS SR vyplýva, že „Za nesplniteľné
dôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť) v takej situácii najvyšší súd označuje požiadavky odvolacieho
súdu na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných,
rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa
nepreukazuje (porov. 4 Cdo 34/2018, bod 4.1.vi.). Nemajetková ujma vzniká samotným porušením
základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky, pravda za predpokladu,
že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného človeka; a to sa
sudcom odvolacieho súdu v tomto konaní, žiaľ, nepodarilo, lebo aj oni postavili žalobcu do úlohy
púheho objektu, kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej moci (orgánov činných v trestnom
konaní), ktorý je potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a tak sa musí podrobovať excesívnym
úkonom orgánov činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku bol nevinný, čiže aj uznesenie o vznesení
obvinenia nemalo byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči ľudskej dôstojnosti musí byť v právnom
štáte odškodniteľné. Škodu teda treba chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba,
alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka,
ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a
osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať
vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné;
ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je
založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.
Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom
nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;
také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi
cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého
„nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a
preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu
taká škoda vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo
že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto
situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu.“
27. Z týchto istých záverov vychádzal NS SR aj v rozhodnutí z 21. októbra 2020 sp. zn. 4 Cdo
130/2020, v ktorom svoju argumentáciu doplnil o tieto závery: „Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už
odzneli, totiž nemožno následne, ex post, preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej
miery pravdepodobnosti. Absolútna istota teda nie je dôkazný štandard, ktorý je možné v súdnom konaní
aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces je čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého sú si všetky strany sporu v konaní rovné
tak, aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju, z pohľadu konania ako
celku, podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom k protistrane. Cieľom zásady rovnosti je potom
dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi stranami sporu. Pod takto definovanú rovnosť strán sporu
spadá nielen realizácia ich procesných oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena, ktoré je na strany
sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané, lebo v opačnom prípade nemožno konanie ako celok
považovať za spravodlivé. Tento všeobecný princíp rovnosti strán bolo potom nutné premietnuť aj do
činnosti nižších súdov pri dokazovaní škody (nemajetkovej ujmy) a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi
protiprávnosťou a vznikom škody. Nižšími súdmi uloženie nesplniteľného dôkazného bremena iba na
žalobcov, ako jednu stranu civilného sporu, bolo zjavným porušením zásady rovnosti zbraní (čl. 6 C.s.p.)
(porov. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Metalco Bt. v. Maďarsko z 1. februára
2011, sťažnosť č. 34976/05, § 24). ... už len tvrdenie žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv bolo
dôvodom pre priznanie finančného zadosťučinenia [nemajetkovej ujmy (porov. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Danev v. Bulharsko z 2. septembra 2010, sťažnosť č. 9411/05)].
28. Trestné stíhanie žalobcu trvalo 50 mesiacov, čo malo za následok kriminalizáciu jeho osoby, pričom
celé trestné stíhanie vnímal ako krivdu, nakoľko existovali dôkazy, ktoré vylučovali protiprávnosť jeho
konania, pričom vedenie trestného konania psychicky poznačilo nielen osobu žalobcu, ale aj jeho blízku
rodinu, nakoľko žalobca nebol nikdy doposiaľ trestne stíhaný, trestné konanie negatívne ovplyvňovalo
osobný, spoločenský, pracovný život žalobcu.
29. Na doplnenie odvolací súd vo vzťahu k rozhodnutiam vyšších súdnych autorít poukazuje na
rozhodnutie z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018, kde sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či sa
ustanovenie § 17 ods. 4 môže, resp. nemôže vzťahovať na právne vzťahy založené pred 1. januárom
2013. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti
všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení



iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v
rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969
Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej
hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012
Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov,
je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu
pre ľudské práva.
30. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška
zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri
porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných
právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. 25. V rozhodnutí z 31. júla 2012 sp.
zn. 6Cdo/37/2012 najvyšší súd dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a
vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na
rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí poukázal na
nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla
2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike.
31. Obdobne odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR z 30. septembra 2013 sp. zn.
6MCdo/15/2012, názor Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v.
Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S.
A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
32. Pre rozhodnutie sú tiež relevantné rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 Cdo 127/2019, sp. zn. 6Cdo/38/2019,
kde najvyšší súd vyslovil, že: ... právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov
vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité
zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je
pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor
predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje
ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku
priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky.
Uvedený prístup nepopiera princíp úplného odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch
priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti
zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Nejde teda o retroaktívnu aplikáciu
ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom poukazuje na rozdiel medzi priamou
aplikáciou predmetného ustanovenia (ku ktorej nedochádza) a zohľadnením iných právnych predpisov
slovenského právneho poriadku a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako kritérií pri stanovení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy (ku ktorému dochádza) predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu.
33. Z vyššie uvedenej ustálenej praxe vychádzal NS SR aj v rozhodnutí 9Cdo/17/2022 zo dňa 3.12.2022.
Priznaná výška nemajetkovej ujmy nijako nevybočuje z rámca rozhodovacej činnosti. Okresný súd pri
rozhodnutí vychádzal z platnej judikatúry ako aj vysloveného názoru odvolacím súdom, ktorý vo svojom
zrušujúcom rozhodnutí len poukázal na to, že okresný súd v prvotnom rozhodnutí nerešpektoval v tom
čase už známu judikatúru, limity možnosti priznania ujmy a poukázal príkladmo na rozhodovaciu prax
napr. v Českej republike. Okresný súd následne vo veci ďalej konal a rozhodol na základe zisteného
skutkového stavu, pričom vychádzal z pokynov odvolacieho súdu.



34. Rozhodovacia prax súdov v poslednom čase vychádza z premisy, že primeranou je až suma 100
EUR za mesiac, napr. rozsudok krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. 1. 2020, 12 Co/271/2018.
Okresný súd správne postupoval, čo nenamieta ani žalovaná, že rozdelil dané obdobie na dve časti v
zmysle pokynu odvolacieho súdu. Odvolací súd považuje dané rozhodnutie za správne, preto ho potvrdil
vo výroku I.
35. Proti rozhodnutiu podal odvolanie žalobca vo vzťahu k trovám konania. Odvolací súd sa s jeho
argumentami uvedenými v odvolaní plne stotožňuje, keď správne poukázal na príslušnú odbornú
judikatúru.
36. Podľa čl. 2 Základných princípov CSP v zmysle ods. 2 právna istota je stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa ods. 3 ak sa spor na základe prihliadnutia
na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a
presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
37. Podľa § 220 ods. 1 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku
obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
38. Podľa § 255 CSP (1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
(2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
39. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy
súdu. Je preto spravodlivé, aby až súdom prisúdená výška plnenia (nie žalobcom v návrhu uplatnená)
bola braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že strana je zastúpená advokátom,
lebo až vtedy je známa hodnota sporu. Predkladateľ v dôvodovej správe uviedol, že v sporovom
konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu
zodpovedá aj systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu
trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej
výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej
ujmy v sporoch o ochranu osobnosti, určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a
povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, ale náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola
priznaná v požadovanej výške. Počas účinnosti Civilného sporového poriadku k danej problematike
zaujal názor napríklad Krajský súd v Trnave z 13. decembra 2017, sp. zn. 10 Co 191/2017, ktorý vo
svojom rozsudku uviedol, že zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých
výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o
procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno
ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné
a čo sprevádzajúce.Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté,
výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže
presahovať možnosti strany sporu, ktorá napríklad výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt,
že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje.
40. Z uznesenia Ústavného súdu SR 56/2017 z 8.2.2017 vyplýva, že právna úprava náhrady trov konania
v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom súdnom poriadku, ako aj podľa novej
úpravy účinnej od 1. júla 2017 v Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/
spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá
ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo
vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už
Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného
sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný
režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia
závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako
podľa doterajšej úpravy. Zároveň odvolací súd dodáva, že dané rozhodnutie, na ktoré odkazuje žalobca,
podporuje uvedené závery, avšak je zrejmé, že ústavný súd sťažnosť odmietol.
41. Odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax súdov SR, ale aj na uznesenie NS SR 7Cdo/155/2021
z 13.12.2022, ktorým dovolanie odmietol pričom odvolací súd zmenil rozhodnutie o trovách konania v
zmysle vyššie uvedeného názoru. Aj v danom prípade výška nároku závisela od úvahy súdu, preto je
namieste vychádzať zo záveru, že žalobca bol v plnom rozsahu úspešný a patrí mu nárok na náhradu
trov konania z priznanej výšky plnenia.



42. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto
mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
43. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,



d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.