Astronomický ústav Slovenskej akadémie vied


Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 4C/371/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413211883
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Borovská
ECLI: ECLI:SK:OSKK:2015:8413211883.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok samosudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v právnej veci žalobcu H.
zastúpeného JUDr. Ľubicou Višňovskou, advokátkou so sídlom Košice, Štúrova 20, proti žalovanému
Astronomickému ústavu SAV, so sídlom Tatranská Lomnica, IČO: 166529, o náhradu za obmedzenie
vlastníctva vo výške 608 600,16 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na súd 29. 11. 2013 v jej následnej úprave domáhal uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť mu titulom užívania pozemkov, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX katastrálneho
územia W. ako parcela č. XXXX/XX ? trvalé trávnaté porasty o výmere 8637 m2, parcela č. XXXX/
XX ? trvalé trávnaté porasty o výmere 2270 m2, parcela č. XXXX/XX ? trvalé trávnaté porasty o výmere
2619 m2 a parcela č. XXXX/XXX ? trvalé trávnaté porasty o výmere 249 m2 sumu 86 650 eur do 15
dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobu zástupkyňa žalobcu odôvodnila tvrdeniami, že žalobca je v súčasnosti vlastníkom pozemkov
v lokalite obce W. špecifikovaných v petite žaloby. V roku 2003 pozemky kúpila na základe kúpnej
zmluvy zapísanej pod B. obchodná spoločnosť RIKAP, s. r. o., so sídlom Košice, Popradská 90, IČO:
36 213 403, ktorej je žalobca jediným spoločníkom. Spoločnosť pozemky kúpila za účelom realizovania
podnikateľských aktivít ? výstavby rekreačných zariadení v tejto lokalite. V tom čase na liste vlastníctva
nebola žiadna poznámka a ani žiaden zápis obmedzujúci užívanie pozemkov. Z mapových podkladov
bolo zrejmé, že pozemky sa nachádzajú pri hranici zastavaného územia obce. V roku 2005 obchodná
spoločnosť RIKAP, s. r. o. v dôsledku svojej insolventnosti pozemky predala dcére žalobcu H. Keďže
aj dcéra žalobcu mala záujem vystavať na pozemkoch rekreačné zariadenie, obrátila sa na príslušný
obecný úrad so žiadosťou o zaradenie pozemkov v rámci územného plánovania do zastavanej časti
obce. Obec jej oznámila, že takéto konanie nie je možné zahájiť, nakoľko pozemky sú na základe
rozhodnutia bývalého Okresného národného výboru Poprad z 2. 11. 1988 č. k. UPaSP 1500/88-Ši
zaradené do ochranného pásma s tým, že na takúto zmenu by musel byť udelený súhlas zo strany
žalovaného. Žalovaný takýto súhlas vydať odmieta. Zrejme len na základe konania dcéry žalobcu ako
predchádzajúcej vlastníčky pozemkov došlo v roku 2008 k vykonaniu dodatočnému zápisu zaradenia
pozemkov do ochranného pásma chráneného územia na list vlastníctva.

Žalobca a ani predchádzajúci vlastníci pozemkov nemali vedomosť o tom, že pozemky nie je možné
využiť na výstavbu rekreačných zariadení. O zriadení ochranného pásma chráneného územia v roku
1988 nevedeli ani pôvodní pozemno-knižní vlastníci, ktorí neboli účastníkmi pri rozhodovaní, čo je



zrejmé z rozhodnutia z 2. 11. 1988 č. k. UPaSP 1500/88-Ši. Za tohto stavu je namieste konštatovať, že
skutočným užívateľom pozemkov je žalovaný a žalobcovi za užívanie pozemkov žalovaným prislúcha
náhrada. V zmysle Ústavy SR nik nemôže obmedzovať výkon vlastníckeho práva bez akejkoľvek
náhrady.

V žalobe ďalej uviedol, že rozhodnutie bývalého Okresného národného výboru Poprad z 2. 11. 1988 č. k.
UPaSP 1500/88-Ši bolo vydané bez akýchkoľvek znaleckých posudkov. Rozhodnutie postráda odborné
posúdenie ako rozsahu tak aj spôsobu vykonávania ochranného pásma. Považuje preto za sporné, či
poznámka vykonaná na liste vlastníctva na základe takéhoto rozhodnutia je právne relevantná. Medzi
pozemkami žalobcu a zariadením žalovaného sa nachádzajú hotelové zariadenia vystavané v rokoch
2005 ? 2006, prípadne neskôr, ktoré boli zlegalizované. To odporuje tvrdeniu žalovaného, že povolením
výstavby na pozemkoch žalobcu by došlo k znemožneniu jeho výskumnej činnosti.

Náhradu vo výške 82 650 eur žalobca požaduje vychádzajúc z priemeru trhových hodnôt, za ktoré sa
uhrádzajú náhrady v danej lokalite za porovnateľné pozemky, ktorú ustálil na 2 eurá za 1 m2, čo za jeden
rok predstavuje náhradu vo výške 27 550 eur. Žalobou sa vzhľadom na 3 ročnú premlčaciu dobu domáha
náhrady za užívanie pozemkov 3 roky spätne od podania žaloby. Na náhrade mal snahu mimosúdne
sa so žalovaným dohodnúť, avšak bezvýsledne. Za tejto situácie má záujem pozemky žalovanému aj
odpredať. Nateraz však nedošlo k dohode ohľadne kúpnej ceny

Žalovaný v svojom písomnom vyjadrení k žalobe doručenom súdu 8. 7. 2014 navrhol žalobu o zaplatenie
náhrady za užívanie predmetných pozemkov ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

Argumentoval, že neobstojí tvrdenie žalobcu, ktorý je otcom predchádzajúcej vlastníčky pozemkov H. a
ktorý pozemky kúpil v roku 2009 na základe kúpnej zmluvy B. že v čase kúpy o obmedzení vo vzťahu k
predmetným pozemkom nevedel. V čase kúpy pozemkov žalobcom v roku 2009 bolo už ochranné pásmo
chráneného územia na liste vlastníctva zapísané. Naviac, žalobca musel ešte pred kúpou pozemkov
od svojej dcéry o ochrannom pásme vedieť. Ak mu dcéra tieto skutočnosti zatajila, mal by požadovať
náhradu od nej.

Uviedol, že ochranné pásmo bolo od jeho zriadenia v roku 1988 zaznačené v územnoplánovacej
dokumentácií na príslušnom stavebnom úrade. Táto dokumentácia je verejne prístupná. Pri kúpe
akejkoľvek nehnuteľnosti je žiaduce, aby si budúci vlastník okrem dokumentácie v katastri nehnuteľností
preveril aj túto dokumentáciu, pretože v nej môžu byť zaznačené aj skutočnosti, ktoré nie sú uvedené v
dokumentácii katastra nehnuteľnosti. Žalobca si zrejme túto dokumentáciu nepreveril.

Namietol tvrdenie žalobcu, že jeho pozemky užíva. Tvrdil, že pozemky žalobcu neužíva a žalobcu ani
nijako v užívaní pozemkov neobmedzuje. Žalobca môže svoje pozemky nerušene užívať spôsobom
uvedeným na liste vlastníctva, a to ako trvalé trávnaté porasty, lúky a pasienky.

Ďalej uviedol, že ochranné pásmo bolo zriadené v súlade s v tom čase právnymi predpismi a dnes
nie je možné namietať jeho neplatnosť. Zákon stanovuje podmienky, na základe ktorých je ochranné
pásmo možné zrušiť. Keďže dôvody zriadenia ochranného pásma však aj trvajú naďalej, nevidí dôvod
na jeho zrušenie. V ochrannom pásme nevyhnutne potrebuje pre svoju vedeckú činnosť zachovať
trvalé trávnaté porasty, prípadne vodné plochy. Stavebná činnosť by priniesla negatívne vplyvy pre
astronomické pozorovania, a to hlavne svetelný smog - nočné osvetlenie, reflektory áut, nahrievanie
parkovísk a budov, rozptýlený prach v pozemnej vrstve atmosféry. Takto by ústav prišiel o vedecké
pozorovania, do ktorých investoval aj s pomocou štátu a EÚ nemalé prostriedky.

Uviedol, že pokiaľ ide o kúpu predmetných pozemkov od žalobcu, zástupkyňu žalobcu informoval, že
ako štátna rozpočtová organizácia je povinný odkúpiť pozemky za cenu podľa znaleckého posudku, teda
za cenu zodpovedajúcu druhu pozemku tak ako je vedený v katastri nehnuteľnosti.

Namietol tvrdenie žalobcu, že hotelové zariadenia nachádzajúce sa medzi pozemkami žalobcu a jeho
zariadením ? Kongresovým centom SAV boli vystavané v rokoch 2005 - 2006, prípadne neskôr. Tvrdil, že
ich výstavba bola zrealizovaná ďaleko pred rokom 1988. Kongresové centrum SAV bolo skolaudované a
uvedené do prevádzky v roku 1989, pričom všetky ostatné zariadenia boli už sprevádzkované predtým.
Naviac, tieto zariadenia ležia mimo ochranného pásma.



V písomnom podaní doručenom súdu v priebehu ďalšieho konania 2. 2. 2015 žalobca ďalej uviedol, že
rozhodnutie bývalého Okresného národného výboru Poprad z 2. 11. 1988 č. k. UPaSP 1500/88-Ši je
potrebné považovať za nulitný správny akt. Rozhodnutie bolo vydané v prospech subjektu, ktorý nemal v
tom čase právnu subjektivitu, nakoľko Astronomický ústav SAV ako štátna rozpočtová organizácia nebol
v čase vydania rozhodnutia zriadený v súlade s vtedy platným zákonom č. 74/1963 Zb. o Slovenskej
akadémii viet a jej platným štatútom. Rozhodnutie je neurčité, pretože hranice ochranného pásma
sú vymedzené neurčito, bez vypracovania geometrického plánu. Je tiež nezákonné, nakoľko žiadny
hmotnoprávny predpis nepojednáva o ochrannom pásme pre organizáciu tak, ako je to uvedené v
rozhodnutí. Rozhodnutie bolo vydané bez akéhokoľvek odborného posúdenia a mapových podkladov.
Spolu s podaním predložil súdu (okrem iného) znalecký posudok vypracovaný Ing. Jánom Hučkom 24.
10. 2013 pod č. 45/14/2013 zameraný na posúdenie technických aspektov vplyvu výstavby rekreačného
zariadenia na jeho pozemkoch na činnosť astronomických ďalekohľadoch Astronomického ústavu SAV
v súvislosti k zriadenému ochrannému pásmu.

Zástupkyňa žalobcu na prvom pojednávaní konanom 24. 2. 2015 trvala na žalobe o zaplatenie sumy 86
650 eur titulom užívania pozemkov žalovaným.

Po prvom pojednávaní podaním doručeným súdu 14. 8. 2015 zástupkyňa žalobcu predložila návrh
na rozšírenie petitu žaloby tak, aby súd žalovanému titulom náhrady za užívanie pozemkov uložil
zaplatiť sumu zodpovedajúcu 12 % hodnoty pozemkov stanovenej znaleckým posudkom vypracovaným
znalcom Ing. Jozefom Slimákom 29. 11. 2013 pod č. 34/13, ktorý žalobca predložil súdu spolu s podaním
doručeným 2. 2. 2015, t. j. sume 132 785,49 eur.

Ďalším podaním doručeným súdu 19. 8. 2015 žalobca navrhol ďalšiu zmenu žaloby tak, aby súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu za obmedzenie jeho vlastníckych práv k predmetným
pozemkom za obdobie od 28. 11. 2010 do 31. 7. 2015 vo výške 608 600,16 eur spolu s 9 % úrokmi ročne
do zaplatenia. Návrh odôvodnil tvrdením, že v danom prípade je nesporné, že ide o nútené obmedzenie
jeho vlastníckeho práva k pozemkom. Poukázal na § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka a na čl. 20
ods. 4 Ústavy SR.

Na pojednávaní konanom 21. 8. 2015 zástupkyňa žalobcu na výzvu súdu, aby vzhľadom na
vyššie uvedené návrhy na zmenu žaloby jasne uviedla, čoho sa v konaní domáha, uviedla, že na
základe doterajších tvrdení žiada, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za
obmedzenie jeho vlastníckeho práva k špecifikovaným pozemkom za dobu od 28. 11. 2010 do 31. 7.
2015 vo výške 608 600,16 eur spolu s 9 % úrokmi z omeškania ročne od vyhlásenia rozsudku do
zaplatenia.

Súd uznesením vyhláseným na pojednávaní 21. 8. 2015 pripustil zmenu petitu žaloby tak, ako
zástupkyňa žalobcu žiadala. Predmetom konania preto ďalej bol nárok žalobcu na zaplatenie náhrady
za obmedzenie jeho vlastníckych práv k špecifikovaným pozemkom za dobu od 28. 11. 2010 do 31. 7.
2015 vo výške 608 600,16 eur spolu s 9 % úrokmi ročne od vyhlásenia rozsudku do zaplatenia.

Žalovaný žalobu aj po pripustení jej zmeny žiadal zamietnuť. Zotrval na tvrdení, že žalobcu nijako
neobmedzuje v jeho vlastníckom práve. Namietal, že žalobca ničím nepodložil, ako dospel k sume, ktorú
za obmedzenie svojho vlastníckeho práva požaduje.

Súd vykonal vo veci dokazovanie a zistil nasledujúce skutočnosti, na základe ktorých prijal nasledovné
právne závery:

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca je na základe kúpnej zmluvy z roku 2009 vlastníkom
pozemkov evidovaných na liste vlastníctva k. ú. W. č. XXX ako parcela č. XXXX/XX ? trvalé trávnaté
porasty o výmere 8637 m2, parcela č. XXXX/XX. ? trvalé trávnaté porasty o výmere 2270 m2 a parcela
č. XXXX/XX ? trvalé trávnaté porasty o výmere 2619 m2 a parcela č. XXXX/XXX - trvalé trávnaté porasty
o výmere 249 m2. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z aktuálneho internetového výpisu z listu
vlastníctva k. ú. W. č. XXX, na ktorom žalobca je v súčasnosti zapísaný ako výlučný vlastník týchto
pozemkov, a to na základe kúpnej zmluvy B..



Žalobca v konaní tvrdil, že predmetné pozemky sa nachádzajú v ochrannom pásme zriadenom
rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru v Poprade z 2. 11. 1988 č. k. ÚPaSP 1500/88-Ži
za účelom vytvorenia podmienok pre výskumnú pozorovateľskú činnosť žalovaného. Argumentoval, že
vzhľadom na túto skutočnosť zastáva názor, že skutočným užívateľom pozemkov je žalovaný. Neskôr
zmenil tvrdenie tak, že žalovaný ho v dôsledku existencie tohto ochranného pásma obmedzuje v jeho
vlastníckom práve k pozemkom.
Z rozhodnutia bývalého Okresného národného výboru v Poprade z 2. 11. 1988 č. k. ÚPaSP 1500/88-
Ži vyplýva, že bývalý Okresný národný výbor v Poprade, odbor územného plánovania a stavebného
poriadku, ako príslušný stavebný úrad podľa § 33 a § 117 zákona č. 50/1976 Zb. vydal v územnom
konaní podľa § 39 tohto zákona a § 11 vyhlášky č. 85/1976 Zb. rozhodnutie o ochrannom pásme
Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied v Starej Lesnej. Pre ochranné pásmo vyznačené
v situačnom výkrese, ktorý je súčasťou rozhodnutia, stanovil zákaz vyvíjať stavebnú činnosť, okrem
melioračných zásahov do pôdy a podzemných a vzdušných inžinierskych sieti, zákaz inštalovať nové
svetelné zdroje, väčšie investičné akcie za JZ hranicou ochranného pásma odsúhlasiť ústavom a
ústavu uložil po dohode s TANAPOM Tatranská Lomnica v rámci svojho areálu zrealizovať sadovnícke
a parkovné úpravy a použiť pri nich miestne dreviny. Rozhodnutie platí do doby pokiaľ stavebný
úrad nerozhodne inak odo dňa jeho právoplatnosti. Podľa odôvodnenia rozhodnutia stavebný úrad
tak rozhodol na návrh Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied v Starej Lesnej za účelom
vytvorenia nevyhnutných podmienky pre prácu ústavu, ktorá je zaradená do celej rady celosvetových
programov. Rozhodnutie podľa potvrdenia správneho orgánu nadobudlo právoplatnosť 30. 11. 1988.

Z aktuálneho výpisu z LV XXX k. ú. W., na ktorom sú zapísané predmetné pozemky vo vlastníctve
žalobu, je poznámka pod XXX, že ide o chránené nehnuteľnosti- ochranné pásmo chráneného územia.

Žalovaný v konaní argumentoval, že toto ochranné pásmo nevyhnutne potrebuje pre svoju vedeckú
činnosť zachovať trvalé trávnaté porasty, prípadne vodné plochy. Stavebná činnosť by priniesla
negatívne vplyvy pre astronomické pozorovania, a to hlavne svetelný smog - nočné osvetlenie, reflektory
áut, nahrievanie parkovísk a budov, rozptýlený prach v pozemnej vrstve atmosféry. Takto by ústav prišiel
o vedecké pozorovania, do ktorých investoval aj s pomocou štátu a EÚ nemalé prostriedky.

Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR veta prvá a veta druhá každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy SR vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných
alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie
poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky, a životné prostredie nad mieru ustanovenú
zákonom.

Podľa čl.20 ods. 4 Ústavy SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 11 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb. Listina základných práv a slobôd (ďalej Listina základných
práv a slobôd) každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah
a ochranu.

Podľa čl. 11 od 3 Listiny základných práv a slobôd vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na
ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky, a životné prostredie nad mieru
ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú
náhradu.

Podľa § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.



Podľa § 124 Občianskeho zákonníka všetci vlastníci majú rovnaké práva a poskytuje sa im rovnaká
ochrana.

Podľa § 128 ods.2 Občianskeho zákonníka vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke
právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona ,len na tento účel a za
náhradu.

Citované ustanovenia Ústavy SR, Listiny základných práv a slobôd ako ústavného zákona a
Občianskeho zákonníka upravujú inštitút vlastníckeho práva tak, ako je vyššie uvedené. Z týchto
ustanovení nevyplýva jednotná jednoznačná definícia vlastníckeho práva. V právnej teórii platí, že
jednoznačná definícia vlastníckeho práva neexistuje. Problém s definíciou vlastníckeho práva je v
tom, že právne postavenie vlastníka (obsah vlastníckeho práva vymedzený zákonom, resp. právnym
poriadkom, tzn. „... v medziach zákona...“ ? § 123 Občianskeho zákonníka), teda toho, kto nadobudol
vec spôsobom uznaným zákonom ako spôsob nadobudnutia vlastníctva a vlastníctvo nestratil, býva vo
vzťahu k rôznym veciam a situáciám (a to pri zachovaní jeho subjektívneho vlastníckeho práva) natoľko
rôzne, že sa vymyká nejakej možnosti presného popisu. Pokiaľ by sa aj tento popis podaril, bol by tak
obsiahly a stratil by praktický význam. Preto je potrebné vždy v konkrétnej veci vychádzať predovšetkým
z podstaty vlastníckeho práva.

Vlastnícke právo je v svojej podstate charakterizované tým, že vlastník vykonáva svoje oprávnenia
svojou mocou, teda mocou nezávislou na súčasnej existencii moci kohokoľvek iného. Vlastník môže
so svojim vlastníctvom ľubovoľne nakladať a iné osoby z toho vylúčiť (porovnaj napr. znenie ust. §
1012 zákona č. 89/2012 Sb. Občánský zákonník ČR). Vlastník má možnosť pôsobiť na vec akýmkoľvek
spôsobom, spravidla má právo vec držať, užívať, brať z nej plody a úžitky a nakladať s ňou, najmä
vec previesť na niekoho iného alebo prenajať, môže vec tiež neužívať alebo zničiť (§ 123 Občianskeho
zákonníka). Oprávnenia vec držať, užívať, brať z nej plody a úžitky a nakladať s ňou sú typické
oprávnenia charakteristické pre vlastnícke právo vychádzajúce z poňatia vlastníckeho práva v rímskom
práve, ktoré vlastnícke právo definovalo ako všeobecné panstvo nad vecou.

Vlastník môže so svojim vlastníctvom ľubovoľne nakladať, teda vykonávať všetky svoje vlastnícke
oprávnenia, avšak vždy iba v medziach zákona, resp. právneho poriadku (§ 123 Občianskeho
zákonníka). Neobmedzenosť vlastníckeho práva, ktorá býva označovaná za jeden z jeho znakov, v svojej
podstate nie je absolútnou kategóriou, a v praxi sa nikdy nemôže ani naplniť, nakoľko výkon vlastníckeho
práva musí byť vždy v medziach zákona. Vlastnícke právo je tak obmedzené už samotným zákonom a
medze dané zákonom sú súčasne obmedzením vlastníckeho práva.

Obmedzenie vlastníckeho práva môže mať charakter súkromnoprávny alebo verejnoprávny. Bohužiaľ,
moderná spoločnosť sa nezaobíde bez verejnoprávnych obmedzení. V histórii práva je možné sledovať
tendenciu k vzrastajúcemu verejnoprávnemu obmedzeniu vlastníckych práv k pozemkom súčasne s
rastom spoločnosti. Táto tendencia je vyvolaná technickým pokrokom, v dôsledku ktorého napr. užívanie
niektorých vecí ohrozuje životné prostredie a iné dôležité spoločenské záujmy mierou v minulosti
nemysliteľnou a musí byť regulované. Pokiaľ v prvých obdobiach vývoja práva sa vystačilo s niekoľkými
základnými verejnoprávnymi obmedzeniami vlastníka (najmä v oblasti vodného a stavebného práva),
dnes ide prinajmenšom o desiatky ďalších obmedzení.

K obmedzeniu vlastníckeho práva, ktoré má verejnoprávny charakter, dochádza aj v prípadoch tzv.
ochranných pásiem. Svojim obsahom sú ochranné pásma blízke vecným bremenám. V ochranných
pásmach je obmedzené vlastnícke právo všetkých vlastníkov nehnuteľnosti v určitom území. Ochranné
pásma spravidla susedia s určitými chránenými objektmi (napr. stavby, vodné zdroje, prírodnými
pamiatky), a slúžia k tomu, aby funkcia chránených objektov ostala zachovaná. Zhoda obmedzení
vlastníckeho práva ochrannými opatreniami s vecnými bremenami spočíva v tom, že vlastník je
obmedzený v realizácii úžitkovej hodnoty veci (úžitkovú hodnotu veci môže realizovať len určitým
spôsobom). Odlišnosť od vecného bremena však spočíva v tom, že v zásade nie je určený nositeľ
práva korešpondujúceho uloženému obmedzeniu. Obmedzenie zaťažuje každého vlastníka dotknutej
nehnuteľnosti. Tieto ochranné pásma ako všetky verejnoprávne obmedzenia musia mať svoj základ v
právnom poriadku.



V prejednávanej veci podľa právoplatného rozhodnutia bývalého Okresného národného výboru v
Poprade z 2.11.1988 č. k. ÚPaSP 1500/88-Ži ochranné pásmo, do ktorého sú zaradené aj pozemky
žalobcu, bolo zriadené rozhodnutím stavebného úradu vydaným v územnom konaní podľa zákona č.
50/1976 Zb.

Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(Stavebný zákon, ďalej Stavebný zákon) v znení účinnom do 30. 4. 1990 (v čase vydania rozhodnutia)
územné plánovanie zahŕňa aj vymedzenie chráneného územia, chránených objektov, oblasti pokoja
a ochranných pásiem (ďalej chránené časti krajiny), ak nevznikajú podľa osobitných predpisov inak a
zabezpečujú ochranu všetkých chránených častí krajiny.

Podľa § 33 ods. 1 Stavebného zákona na územné konanie je príslušný stavebný úrad.

Podľa § 117 ods. 1 Stavebného zákona stavebným úradom je okresný národný výbor.

Podľa § 11 vyhlášky č. 85/1976 Zb. o podrobnejšej úprave územného konania a stavebnom poriadku
(ďalej Vyhláška) rozhodnutím o chránenom území alebo o ochrannom pásme sa vymedzuje územie, v
ktorom sa zakazujú alebo obmedzujú určité činnosti z dôvodov ochrany záujmov spoločnosti (ochrany
ovzdušia, ochrany pred negatívnymi účinkami prevádzky priemyselných podnikov, ochrany ložísk
nerastov, banských diel, dráh, telekomunikácií, letísk, priestorov na zabezpečenie obrany a bezpečnosti
štátu, rozvodných sietí, geodetických bodov základného polohového, výškového a gravitačného poľa
a pod.).

Podľa § 11 ods. 2 Vyhlášky ak sa chránené územie alebo ochranné pásmo vymedzí všeobecne
záväzným právnym predpisom alebo rozhodnutím príslušného správneho orgánu podľa neho vydaným
alebo ak ich určí vláda, rozhodnutie o chránenom území alebo o ochrannom pásme sa nevydáva.

Podľa § 11 ods. 3 Vyhlášky rozhodnutie o chránenom území alebo o ochrannom pásme obsahuje najmä:
a) označenie (názov) a adresu navrhovateľa,
b) vymedzenie (označenie) územia, ktorého sa ochrana týka,
c) podmienky ochrany,
d) čas platnosti rozhodnutia, ak ho možno vopred určiť.

Podľa § 11 ods. 4 Vyhlášky podmienkami rozhodnutia sa určí spôsob ochrany, najmä zákaz, obmedzenie
alebo spôsob uskutočňovania stavieb, terénnych úprav, ťažobných prác, výsadby a postreku stromov,
hnojenia pôdy, prevádzky vysokofrekvenčných prístrojov, zabezpečujú sa požiadavky dotknutých
orgánov štátnej správy a pod.

V prejednávanej veci súd zastáva názor, že rozhodnutie bývalého Okresného národného výboru v
Poprade z 2. 11. 1988 č. k. ÚPaSP 1500/88-Ži o zriadení ochranného pásma Astronomického ústavu
SAV bolo vydané na základe Stavebného zákona a Vyhlášky správnym orgánom ? stavebným úradom,
ktorý bol oprávnený takého rozhodnutie vydať. Súd je preto týmto právoplatným správnym rozhodnutím
viazaný a nie je oprávnený preskúmavať jeho vecnú správnosť (§ 135 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku).

V nadväznosti na námietky žalobcu o nulitnom správnom akte vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu súd
uvádza, že táto argumentácia žalobcu je v rozpore so žalobným petitom, nakoľko pokiaľ by išlo o nulitný
správny akt, žalobca by nebol ochranným pásmom zriadeným na základe takéto nulitného správneho
aktu v svojom vlastníckom práve obmedzovaný, a nemal by dôvod z toho titulu sa domáhať akejkoľvek
náhrady. V takomto prípade by to bol dôvod na zamietnutie žaloby.

Súd tu dáva do pozornosti odôvodnenia rozhodnutí Krajského súdu v Prešov zo 16. 11. 2010 č.
k. 2S 80/2009 - 54 a zo 16. 1. 2014 č. k. 4S/20/2013 ? 75, podľa ktorých ako správne orgány v
správnych konaniach podľa Spravovacieho poriadku, tak aj súd v rámci preskúmavaní týchto správnych
rozhodnutí v súdnych konaniach, predmetom ktorých bolo zrušenie, resp. zmena rozhodnutia bývalého
Okresného národného výboru v Poprade z 2. 11. 1988 č. k. ÚPaSP 1500/88-Ži o zriadení ochranného
pásma Astronomického ústavu SAV, resp. výnimka z tohto rozhodnutia, vychádzali z právoplatnosti tohto
správneho aktu.



Len pre úplnosť súd dodáva, že právny poriadok pojem nulitný správny akt nedefinuje. Preto je
potrebné vychádzať z existujúcej judikatúry. Tá spája nulitu správneho aktu spravidla s vadami , ktoré
spôsobujú, že o akte už vôbec nie je možné hovoriť. Ide spravidla o nedostatok právneho základu,
nedostatku právomoci, najťažšie vady príslušnosti, absolútny nedostatok formy, absolútny omyl v
osobe adresáta, neexistencia skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavka trestného
plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a
pod. Napr. v Českej republike obsahuje legálnu definíciu pojmu ničotného rozhodnutia nový Správny
poriadok , ktorý bol prijatý zákonom č. 500/2004 Sb. s účinnosťou od 1. 1. 2006. V ust. § 77 sa uvádza:
„ Nicotné je rozhodnutí, k jehož vydání nebyl správní orgán vůbec věcně příslušný; to neplatí, pokud je
vydal správní orgán nadřízený vecne príslušnému správnímu orgánu. Nicotnost z tohoto důvodu zjišťuje
a rozhodnutím prohlašuje správní orgán nadřízený správnímu orgánu, který nicotné rozhodnutí vydal.
Nicotné je dále rozhodnutí, které trpí vadami, jež je činí zjevne vnitrne rozporným, nebo právně i fakticky
neuskutenitelným, anebo jinými vadami, pro něž je nelze vôbec považovať za rozhodnutie správneho
orgánu“.

V prejednávanej veci rozhodnutie z 2. 11. 1988 č. k. ÚPaSP 1500/88-Ži o zriadení ochranného pásma
Astronomického ústavu SAV vydal orgán - stavebný úrad, ktorý mal právomoc rozhodnutie vydať,
vydanie takéhoto rozhodnutia malo svoju oporu vo vtedy platnom právnom poriadku, a podľa názoru
súdu rozhodnutie nemá také vady, ktoré by spôsobovali, že by ho nebolo už možné považovať za
správne rozhodnutie. Rozhodnutie je právoplatne. V konaní nebolo účastníkmi tvrdené ani dokazovaním
zistené, že by prebiehalo konanie o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku podanom voči
tomuto rozhodnutiu.

Žalobca sa v konaní domáhal náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva v dôsledku zriadenia
ochranného pásma tak, ako je vyššie špecifikované.

Pri posudzovaní dôvodnosti takéhoto nároku súd vychádzal zo stavu, že právny poriadok v čase
zriadenia ochranného pásma v roku 1988 nestanovoval žiadnu náhradu vlastníkovi pozemkov za
predmetné obmedzenie jeho vlastníckeho práva zriadením ochranného pásma.

Podľa názoru vysloveného Ústavným súdom ČR v náleze publikovanom pod č. 88/1998 Sb., pokiaľ
zvláštny zákon, umožňujúci obmedziť vlastnícke právo, nestanoví náhradu za toto obmedzenie, opiera
sa právo na túto náhradu priamo o čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.

Podľa záveru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 2093/2001 z 10. 3. 2003
tento nález však nie je možné vykladať tak, že by vlastník mal naďalej podľa čl. 11 ods. 4 Listiny
základných práv a a slobôd právo na náhradu za obmedzenie, ktoré vzniklo pred dňom účinnosti Listiny
základných práva a slobôd (pred 8. 2. 1991), a to i v prípade, že toto obmedzenie naďalej trvá.
Právo na náhradu by v takomto prípade musel založiť zvláštny právny predpis. Argumentoval okrem
iného aj tým, že pokiaľ pred nadobudnutím účinnosti Listiny základných práv a slobôd došlo k odňatiu
vlastníckeho práva, jeho obnovenie (reštitúcia) alebo poskytnutie náhrady je možné požadovať len
vtedy, ak to stanoví zvláštny predpis (tzv. reštitučné zákony). V takomto prípade nie je možné požadovať
reštitúciu práva, prípadne poskytnutie náhrady len s odkazom na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a
slobôd. To, čo platí pre úplné odňatie vlastníckeho práva, platí tým skôr pre jeho obmedzenie. Pokiaľ
teda pred nadobudnutím účinnosti Listiny základných práv a slobôd bolo na základe vtedy platného
právneho predpisu právo vlastníka obmedzené, je náhradu za toto obmedzenie možné poskytnúť len za
podmienok stanovených právnymi predpismi, účinnými ku dňu obmedzenia, ak zvláštny právny predpis
neustanovuje inak.“

Keďže neexistuje žiadny zvláštny právny predpis, ktorý by právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva zriadením ochranného pásma, ktoré vzniklo pred účinnosťou čl. 11 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd, resp. Ústavy SR, zakladal, súd žalobcovi vychádzajúc z vyššie uvedených
právnych záverov Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR právo na náhradu nepriznal.

Súd nespochybňuje, že v novembri 1989 došlo v Československu, teda aj v Slovenskej republike, k
zásadným politickým a ekonomickým zmenám. V ich dôsledku bol zavedený nový hodnotový systém
modernej demokratickej spoločnosti, očami ktorého je potrebné vykladať aj staré normy, pokiaľ doposiaľ



existujú. Tento systém poskytuje (okrem iného) aj náležitú ochranu vlastníckemu právu, ktoré patrí medzi
základné ľudské práva. Ochrana v prípade tzv. „ reštitúcii“ však musí mať svoj základ aj v platnom
právnom poriadku.

Súd dodáva, že aj v prípade záveru, že vlastník by mal právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva vzniknutého pred nadobudnutím účinnosti čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (8.
2. 1991) alebo čl. 20 ods. 4 Ústavy SR (1. 10. 1992) len na základe týchto článkov, súd zastáva
názor, že takéto právo na náhradu by patrilo len prvému vlastníkovi po nadobudnutí účinnosti tohto
ústavného zákona, resp. Ústavy SR. Žalobca, ktorý pozemky kupoval v roku 2009, si už bol plne
vedomý obmedzenia vlastníckeho práva, ktoré nadobúdal a ktoré už bolo zapísané aj na liste vlastníctva.
Preto toto obmedzenie si mal možnosť zohľadniť v kúpnej cene. Nemožno súhlasiť s argumentáciou
žalobcu, že o ochrannom pásme nevedel. Vzhľadom na zápis na liste vlastnícke, a tiež na okolnosti,
že predchádzajúcimi vlastníkmi pozemkov bola obchodná spoločnosť, ktorej bol jediným spoločníkom
a konateľom, a jeho dcéra, nemožno súhlasiť s jeho tvrdeniami, že o obmedzení nevedel. Žalovaný
by preto v tomto prípade nebol právne legitimovaný na podanie žaloby o náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný bol v
konaní úspešný. Preto mu prislúcha právo na náhradu trov, ktoré vynaložil na účelné bránenie svojho
práva. Podmienkou priznania náhrad trov je uplatnenie nároku na náhradu v konaní. Keďže žalovaný si
nárok neuplatnil, súd mu žiadnu náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom Okresného
súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody
odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).