KOVOTVAR, výrobné družstvo


Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/153/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200362
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2018200362.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: KOVOTVAR, výrobné družstvo, so
sídlom Kúty, Železničiarska 830, 908 01 Kúty, IČO: 00 167 461, v konaní zastúpeného spoločnosťou:
Chýsky Lorenc Partners, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 9, Bratislava 811 03, IČO:
47 243 074 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974
01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 102047352/2018 zo dňa
15.10.2018 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo:
102047352/2018 zo dňa 15.10.2018 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobca má právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1.
Žalovaný rozhodnutím č. 102047352/2018 zo dňa 15.10.2018 v rámci odvolacieho konania postupom
podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil prvostupňové
rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Skalica (ďalej len „správca dane“) č. 101231836/2018
zo dňa 27.6.2018, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume
nadmerného odpočtu 16 987,33 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2017,
keď došlo zo strany správcu dane k zníženiu nadmerného odpočtu u žalobcu zo sumy 30 861,11 eur
na sumu 13 873,78 eur.

2.
Dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane v celkovej výške 16 987,33
eur z faktúr č. 17-009 zo dňa 9.2.2017 so základom dane 42 540,49 eur a DPH 20% (8 508,10
eur) a č. 17-015 zo dňa 24.2.2017 so základom dane 42 396,15 eur a DPH 20% (8 479,23 eur),
ktorých predmetom dodania bol zinok od spoločnosti MOSAIC Europe, s.r.o., so sídlom Tallerova 4,
811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 666 211. V odôvodnení rozhodnutia žalovaného
bolo konštatované, že žalobca nepreukázal, že deklarované dodanie tovaru (zinku) bolo uskutočnené
dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, t.j. spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o., i keď samotné
plnenie zo strany správcu dane spochybnené nebolo. V odôvodnení rozhodnutia žalovaného bolo
konštatované, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že daňová povinnosť nevznikla spoločnosti



MOSAIC Europe, s.r.o. ako dodávateľovi uvedenému na sporných faktúrach, a preto za tohto dôvodu
neboli splnené podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 - § 51 zákona o DPH.

II. Žaloba a jej dôvody

3.
Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 102047352/2018 zo dňa 15.10.2018, ako aj prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava,
pobočka Skalica č. 101231836/2018 zo dňa 27.6.2018, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.
Namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, najmä z dôvodu, že boli vydané na základe podkladov,
ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci, rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, a preto je ich potrebné považovať za
nepreskúmateľné, čím bolo zasiahnuté do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Tvrdil, že obe
rozhodnutia správnych orgánov predstavujú odklon od ustálenej rozhodovacej súdnej praxe, čím došlo
k porušeniu princípu právnej istoty.

4.
Ďalej namietal, že z obsahu protokolu správcu dane č. 101894427/2017 zo dňa 6.9.2017 nevyplýva
k akým preukázaným kontrolným zisteniam správca dane dospel a ako vyhodnotil jednotlivé dôkazy
predložené žalobcom, a preto ho považoval za nedostatočný a neúplný, nakoľko v ňom absentujú
základné náležitosti vyžadované ustanovením § 47 daňového poriadku, a to najmä súpis všetkých
dôkazov predložených v rámci kontroly správcovi dane zo strany žalobcu.

5.
Tiež poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane vychádza z nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci a v nadväznosti na to z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko z
rozhodnutí nevyplýva, akými úvahami bol žalovaný ako i správca dane vedený pri hodnotení dôkazov
a použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodli. Za tohto stavu je potrebné považovať
rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane za nesprávne a nedostatočne odôvodnené, pretože
správne orgány sa nedostatočným spôsobom vysporiadali so vznesenými námietkami žalobcu.

6.
Taktiež žalobca poukázal na to, že žalovaný nesprávne posúdil postup správcu dane pri vykonávaní
dokazovania, pretože tento nepostupoval v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého
„správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov“. V tejto súvislosti
ďalej uviedol, že žalovaný nesprávne posúdil postup správcu dane pri vykonávaní dokazovania, keď
nepostupoval v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého „správca dane vedie dokazovanie,
pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov“. V tejto súvislosti predovšetkým namietal, že správca dane
nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy navrhovaných svedkov a neuviedol, akými úvahami bol žalovaný
ako aj správca dane vedený pri hodnotení dôkazov. Poukázal na to, že žalovaný sa zo všetkých dôkazov
predložených žalobcom vyjadril jedine k navrhovanému výsluchu zamestnancov za žalobcu a prevereniu
vozidiel, ktorými bol tovar - zinok žalobcovi dodaný, a to tak, že vykonanie týchto dôkazov by nemalo
dostatočnú dôkaznú silu, keďže týmito výsluchmi by bolo preukázané „len nadobudnutie tovaru daňovým
subjektom, čo spochybnené nebolo“. Za tohto stavu mal za to, že svoje dôkazné bremeno týkajúce sa
preukázania reálneho dodania tovaru spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o. vyčerpal, avšak tvrdil, že tak
žalovaný ako aj správca dane sa náležitým spôsobom nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu uplatnenými
už v priebehu daňovej kontroly ako aj v odvolacom správnom konaní. Rozhodnutie žalovaného ako aj
správcu dane preto považoval za nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné.

7.
Ďalej namietal, že žalovaný ako aj správca dane vyhodnotili v neprospech žalobcu skutočnosť, že
spoločnosť MOSAIC Europe, s.r.o., ako aj jej konateľ sú nekontaktní, taktiež, že táto spoločnosť podala
nulové daňové priznanie na DPH za obdobie február 2017 ako aj skutočnosť, že správcovi dane sa
nepodarilo preveriť bankový účet tejto spoločnosti v Českej republike. Za tohto stavu preto nemožno
konštatovať, že by žalobca neučinil žiadne kroky smerujúce k overeniu svojho obchodného partnera,



práve naopak informoval sa, či subjekt reálne vykonáva podnikateľskú činnosť, či je registrovaný
pre DPH a či má nejaké dlhy alebo nedoplatky. Tvrdil, že počas celej obchodnej spolupráce s
touto dodávateľskou spoločnosťou konal v dobrej viere a vykonal všetky bežné úkony na preverenie
svojho obchodného partnera. Taktiež mal za to, že svoje dôkazné bremeno, týkajúce sa preukázania
reálneho dodania tovaru - zinku spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o. v plnom rozsahu vyčerpal, pričom
dôkazná núdza na strane žalovaného a správcu dane spôsobená nesplnením zákonných povinností
spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o., nemôže byť na ujmu žalobcu. Okrem toho tvrdil, že žalovaný
ako aj správca dane nesprávne a v rozpore s ustálenou judikatúrou vyhodnotili rozloženie dôkazného
bremena v daňovom konaní, keď toto ponechali na ťarchu žalobcu a sami nevykonali dostatočné
kroky na to, aby sa úplne a správne zistil skutkový stav veci. V tomto smere poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/42/2012, ďalej na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, sp.zn.
5Afs 129/2006-147 zo dňa 27.7.2007, ktoré hovoria o tom, že dôkazné bremeno daňového subjektu
nie je absolútne, resp. samotné zistenie, že dodávateľ je nekontaktnou osobou alebo skutočnosť, že
nezahrnul príjmy z predmetnej transakcie do účtovníctva nemožno dať na ťarchu daňového subjektu.

8.
Poukázal aj na rozsudky Európskeho súdneho dvora sp.zn. C-439/04 a C-440/04 zo dňa 6.7.2006 vo veci
Axel Kittel a Belgický štát, sp.zn. C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21.6.2012 vo veci Mahagében a Dávid, z
ktorých vyplýva, že právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou,
že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar
alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane vedela alebo mala vedieť, že sa týmto
nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní daňového podvodu, týkajúceho sa DPH zo
strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do
reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Žalobca tiež poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, sp.zn. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15.3.2011, podľa ktorého dôkazné bremeno daňového subjektu nie je
absolútne ako aj rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 5Afs 131/2004 zo dňa 25.3.2005,
podľa ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých,
resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt.
Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí ďalej poukazuje na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, kedy
konštatuje, že „v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03
(Bond House) súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci
dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom
platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter
jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami.

9.
Vzhľadom na zistené skutočnosti (nespochybňovanie žalovaného ako aj správcu dane, že žalobca v
mesiaci február 2017 zinok nakúpil) je potrebné konštatovať, že žalobcovi vzniklo v zmysle § 49 ods. 1
zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru. Za tohto stavu preto mal za to, že žalovaný ako aj správca
dane vec nesprávne právne posúdili, vo veci nezistili riadne skutkový stav veci, čím ukrátili žalobcu na
jeho právach, a preto žiadal rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane zrušiť a vec vrátiť žalovanému
na ďalšie konanie.

10.
Žalobca podľa § 182 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku požiadal o nariadenie pojednávania.

III. Vyjadrenia žalovaného

11.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na
náhradu trov konania nepriznať.

12.
Zopakoval dôvody dorubenia predmetnej daňovej povinnosti konštatovaním, že žalobca si v
kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane z faktúr za dodanie zinku od spoločnosti
MOSAIC Europe, s.r.o., pričom preverovaním správcom dane nebol preukázaný vznik práva na



odpočítanie dane na základe sporných faktúr od deklarovaného dodávateľa, nakoľko na základe
vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že sporné plnenia boli dodané dodávateľom uvedeným na
sporných faktúrach, t.j. obchodnou spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o. V tejto súvislosti ďalej uviedol,
že za účelom preverenia zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami bolo príslušným
správcom dane vykonané miestne zisťovanie na adrese sídla dodávateľskej spoločnosti, pričom bolo
zistené, že táto spoločnosť ako aj konateľ spoločnosti sú nekontaktní, a zo strany tejto obchodnej
spoločnosti bolo za zdaňovacie obdobie február 2017 podané nulové daňové priznanie.

13.
Pokiaľ ide o námietky vznesené žalobcom v súvislosti s vyhotoveným protokolom č. 101894427/2017
zo dňa 6.9.2017, tak tieto považoval za nedôvodné, nakoľko predmetný protokol obsahuje všetky
zákonom stanovené náležitosti, sú v ňom uvedené všetky úkony, ktoré boli počas daňovej kontroly
vykonané ako aj skutočnosti, ktoré boli zistené ako aj ich následné vyhodnotenie prvostupňovým
orgánom. So vznesenými námietkami zo strany žalobcu sa žalovaný vysporiadal v napadnutom
rozhodnutí. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu je zrejmé,
ktoré skutočnosti boli ich podkladom, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov ako aj myšlienkový
postup aplikácie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Tak správca dane ako aj
žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí reagovali na skutkové okolnosti a právne posúdenie veci.
Zo strany správcu dane ako aj žalovaného bolo vedené dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť
obchodov deklarovaných spornými faktúrami, tak aby sa plne a presne zistil skutkový stav veci a aby
sa pri výkone daňovej kontroly zaobstarali nevyhnutné podklady a dôkazy pre rozhodnutie. Správca
dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa na vecné plnenie, a to vo všetkých
vzájomných súvislostiach. Vykonaným dokazovaním mu vznikli odôvodnené pochybnosti o pravdivosti
tvrdení a dokladov predložených žalobcom. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca je zaťažený
dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní (§ 24
ods. 1 daňového poriadku). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý
disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je
iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať,
že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany
správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.
Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok
na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Sžf 63/2011). Samotné
listinné dôkazy nie sú bez ďalšieho preukázania dôkazom o tom, že určité zdaniteľné obchody boli
uskutočnené, sú len tvrdením o takýchto udalostiach. Predložením faktúr je naplnená len formálna
stránka na uplatnenie odpočítania dane, tieto faktúry však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v
prípade vzniku pochybnosti preukazuje platiteľ - žalobca. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek
doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenia reálne poskytnuté bolo, resp. či bolo
poskytnuté v deklarovanom rozsahu a dodávateľom uvedeným na doklade. Nie je úlohou správcu dane
vyhľadávať dôkazy a objasňovať nejasnosti za žalobcu (viď rozsudok NS SR sp.zn. 8Sžf 136/2013).
Pokiaľ ide o žalobcom navrhované dôkazy, ktoré správca dane nerealizoval, žalovaný uviedol, že
ich vykonanie by nemalo dostatočnú dôkaznú silu, pretože ich realizáciou by sa len preukázalo
nadobudnutie tovaru daňovým subjektom, čo spochybnené nebolo. V tejto súvislosti poukázal na to, že
obchodný zákonník jednoznačne stanovuje, kto a za akých podmienok je oprávnený konať za obchodnú
spoločnosť; v zmysle zákonných ustanovení bol jedinou osobou oprávnenou konať za spoločnosť
MOSAIC Europe, s.r.o. p. Pagáč, čo vyplýva z obchodného registra SR, naviac za stavu, že Ing. J. W.
(štatutárny orgán žalobcu) uviedla, že nemala vedomosť o tom, kto je oprávnenou osobou konať za
deklarovaného dodávateľa, tak táto nikdy na sídle tejto spoločnosti nebola, údajne mala konať s p. F.,
ktorého tiež osobne nepozná a ani nevedela uviesť, či tento bol oprávnený konať za túto obchodnú
spoločnosť, pričom túto skutočnosť si ani neoverovala. Za tohto stavu mal za to, že žalobca nepredložil
žiadne relevantné dôkazy o tom, že spoločnosť MOSAIC Europe, s.r.o. skutočne dodala fakturovaný
tovar - zinok, čím žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ust. § 24 ods. 1 daňového
poriadku, na základe čoho neboli splnené hmotnoprávne podmienky, ktoré sa na odpočítanie DPH viažu
v zmysle § 49 - § 51 zákona o DPH.

14.
Pokiaľ ide o rozsudky Európskeho súdneho dvora, na ktoré poukázal žalobca, žalovaný uviedol, že nie
je postačujúce iba citovať určité právne stanovisko vytrhnuté z kontextu, ale je potrebné preukázať, že
daný rozsudok je možné aplikovať v danej veci. Taktiež nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu o odklone od



ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. K aplikácii rozsudku NS SR, sp.zn. 3Sžf 1/2011
žalovaný poukazuje na rozsudok NS SR, sp.zn. 3Sžf 63/2015, v ktorom Najvyšší súd SR judikoval,
že „uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu“.
Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov,
ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci
daňovej skutočnosti preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva
ex lege, ale je právom platiteľa, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos
dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou
vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Európskeho súdneho dvora. Taktiež poukázal na to, že v
predmetnej veci nebolo zo strany žalobcu ako aj deklarovaného dodávateľa vierohodne preukázané, že
zdaniteľné obchody boli uskutočnené práve deklarovaným dodávateľom, a preto nie je možné v tejto
veci uplatňovať závery rozsudku NS SR, sp.zn. 3Sžf 1/2011. Na pravde sa nezakladá ani argument
žalobcu o tom, že právne stanoviská Najvyššieho súdu SR z rozsudku sp.zn. 3Sžf 63/2015, na ktoré sa
žalovaný vo svojom rozhodnutí odvoláva sú vytrhnuté z kontextu. V tejto súvislosti bolo poukázané na
to, že boli citované len tie právne stanoviská Najvyššieho súdu SR, ktoré sú všeobecného charakteru,
a ktoré musí spĺňať každý zdaniteľný obchod podliehajúci zákonu o DPH. Uvedené rovnako platí pre
právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené v rozsudku NS SR, sp.zn. 2Sžf 42/2012.

IV. Relevantná právna úprava.

15.
Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.



Podľa § 47 daňového poriadku protokol musí obsahovať

a. názov a sídlo správcu dane,
b. číslo konania,
c. meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu kontrolovaného daňového subjektu alebo obchodné
meno a sídlo kontrolovaného daňového subjektu, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo
kontrolovaného daňového subjektu pridelené pri registrácii, alebo rodné číslo, ak fyzická osoba nemá
povinnosť registrácie podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu alebo nemá povinnosť evidencie
podľa osobitného predpisu,
d. predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie,
e. meno a priezvisko zamestnanca správcu dane, ktorý vykonával daňovú kontrolu,
f. miesto vykonania daňovej kontroly a dátum začatia daňovej kontroly,
g. súpis kontrolovaných dokladov,
h. preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov,
i. vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu podľa § 45 ods. 1 písm. f),
j. dátum vypracovania protokolu,
k. vlastnoručný podpis alebo zaručený elektronický podpis zamestnanca správcu dane, ktorý vyhotovil
protokol.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

16.
Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu daňových
orgánov oboch stupňov, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania
predchádzajúcemu jeho vydaniu, pričom postupom podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP nariadil na
prejednenie veci samej pojednávanie na deň 4.3.2020, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobcu
(žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnila) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

17.
Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov
uvedených tak v žalobe ako aj v písomnom vyjadrení. Žiadala, aby súd rozhodnutie žalovaného ako
aj správcu dane zrušil a vec vrátil žalovaného na ďalšie konanie. V podstate zopakovala dôvody,
pre ktoré považovala rozhodnutie žalovaného za nezákonné, keď zo strany správnych orgánov nebol
dostatočne zistený skutkový stav veci a rozhodnutia boli vydané na základe podkladov, ktoré sú v rozpore
s právnymi predpismi. Tiež namietala, že zo strany správnych orgánov bolo nesprávne vyhodnotené
rozloženie dôkazného bremena. V tejto súvislosti poukázala na to, že dôkazy, ktoré boli navrhované zo
strany žalobcu buď neboli realizované, resp. správca dane niektoré dôkazy vyhodnocoval v neprospech
žalobcu. Pokiaľ ide o dodávateľskú spoločnosť tak uviedla, že žalobca s ňou spolupracoval po dobu asi
jedného roka, tovar bol dodaný na základe dvoch faktúr v dňoch 10.2.2017 a 27.2.2017, pričom tento
bol priamo určený na výrobu produktov a následne potom expedovaný zákazníkom žalobcu. Mala za to,
že žalobcovi vzniklo s poukazom na ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie DPH, pričom
správca dane v predmetnej veci vôbec neskúmal, kto teda v skutočnosti tovar žalobcovi dodal. Ďalej
poukázala na judikatúru ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uvádzané v podanej žalobe.

18.
V konaní vypočutá predsedníčka družstva Ing. J. W., uviedla, že objednávky, pokiaľ ide o množstvo
zinku ako aj časť dodania boli realizované prostredníctvom e-mailovej komunikácie. Poukázala na to,
že ako predsedníčka družstva nikdy nebola v žiadnom osobnom kontakte s niektorým z pracovníkov
dodávateľskej spoločnosti, s dodávateľskou spoločnosťou sa komunikovalo buď telefonicky alebo
prostredníctvom e-mailu. Kontaktnou osobou na strane dodávateľskej spoločnosti bol Ing. F., ohľadne
ktorého nevedela uviesť, v akej pozícii bol u tejto dodávateľskej spoločnosti, ale zdôraznila, že predmetný
tovar mohla ponúkať akákoľvek osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie podnikateľskej činnosti.
S konateľom dodávateľskej spoločnosti nikdy nebola v kontakte a ani žiadnym iným spôsobom s ním
nekomunikovala. Ďalej uviedla, že žalobca zinok nakupuje od rôznych dodávateľov, s dodávateľskou
spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o. žalobca spolupracoval po dobu asi jedného roka a potom s ňou
prestal obchodovať, nakoľko tento dodávateľský subjekt už nebol kontaktovateľný. Poukázala tiež na



to, že žiadne iné súdne konania týkajúce sa žalobcu za iné zdaňovacie obdobie na správnom súde
neprebiehajú a zároveň uviedla, že nákup tovaru zo strany správcu dane im bol vždy uznaný. Zdôraznila,
že pred dvomi rokmi podali trestné oznámenie na neznámeho páchateľa v súvislosti s predmetnou
vecou, avšak doposiaľ nemá vedomosť o tom, v akom štádiu je toto trestné stíhanie.

19.
Zásadnou spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu
dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku, konkrétne, či nedošlo k
neprimeranému prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt. V tejto súvislosti je potrebné poukázať
na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s
príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne
záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základe dane, alebo
iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového
subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane pritom znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré
umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých
vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotno-právne podmienky, k takémuto záveru
nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť,
či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 8Sžf 40/2015 z 28.9.2017).

20.
Oprávnenie správcu dane v zmysle § 24 v spojení s § 3 ods. 2 veta prvá (zásada súčinnosti daňového
subjektu) a odseku 3 (hodnotenie dôkazov) Daňového poriadku preverovať skutkový stav tvrdený
daňovým subjektom a následne hodnotiť dôkazy predkladané daňovým subjektom je limitovaná na
prvom mieste zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy
Slovenskej republiky). Preto správca dane musí konať v zmysle vyhľadávacej zásady, t.j. má právomoc
zistiť čo najúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti žalobcu aj bez
súčinnosti žalobcu s tým, že nikto nemôže viazať správcu dane povinnosťou vykonávať dokazovanie
iba v rámci dôkazných prostriedkov navrhnutých žalobcom ako daňovým subjektom (viď rozsudok
Najvyššieho súdu sp.zn. 5Sž-o-KS/29/2005 zo dňa 16. novembra 2005).

21.
S tým korešponduje základná a neodňateľná povinnosť žalobcu ako platiteľa DPH preukázať existenciu
obojsmerného súkromnoprávneho, verejnoprávneho a účtovného vzťahu (viď rozsudok Najvyššieho
súdu sp.zn. 5Sžf/33/2007 zo dňa 13. decembra 2007) medzi dodávateľom a odberateľom zdaniteľného
plnenia, obaja v pozícii zdaniteľných osôb (obdobne aj Súdny dvor v rozsudku sp.zn. C-324/11 vo veci
Gábor Tóth). Správny súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje túto povinnosť nielen poukazom
na zásadu poctivého obchodného styku ako aj na zásadu obozretného podnikania (viď rozsudok
Najvyššieho súdu sp.zn. 5Sžf/97/2009 zo dňa 06. júla 2009) ale aj napríklad tým, že žalobca ako
daňový subjekt uskutočňujúci zdaniteľné plnenie tohto typu si musí byť vedomý, že na jeho preukázanie
je potrebné v priebehu samotného zdaniteľného obchodu zabezpečovať dôkazy tak, aby ho mohol
daňovým orgánom preukázať (viď rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžf/40/2009 zo dňa 23. apríla
2009).

22.
Formulácia dôvodných pochybností správcom dane a ich oznámenie daňovému subjektu postupom
podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ktoré sleduje ako dôsledok prenos dôkazného bremena na daňový
subjekt, musí splniť nielen podmienku preukázateľného spochybnenia (obdobne aj nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 401/09 zo 16. decembra 2009 ) ale je podmienené aj
vyslovením hodnotiacich úsudkov, ktorými pomenuje svoje pochybnosti dostatočne jasne, aby daňový
subjekt poznal rozsah svojho dôkazného bremena a na základe informácií od správcu dane vedel,
aké skutočnosti má doložiť ďalšími dôkazmi. Dôvodnosť pochybností, že listinné dôkazy predložené
žalobcom svedčiace v jeho prospech nie sú vierohodné, resp. že správca dane má pochybnosť o tom,
či dôkazy zodpovedajú realite, sa presúva na správcu dane (viď rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 4
Sžf/7/2011 zo dňa 31. marca 2011).

23.



V prípade, že sa pochybnosti správcu dane viažu k vecným podmienkam odpočítania dane, mal
by kontrolovaný daňový subjekt vedieť, či považuje správca dane za pochybné reálne uskutočnenie
deklarovaných plnení alebo či sú pochybnosti o tom, že mu ich dodal deklarovaný dodávateľ (viď
rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf/65/2016 zo dňa 13. februára 2018).

24.
Z ustanovení daňového poriadku vyplýva, že daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno použiť
všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a
čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania
daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými
subjektmi a doklady k nim (§ 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku).

25.
Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového
subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy
týkajúce sa jeho dodávateľa. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a
ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Na predmetnú vec nemožno
aplikovať rozsudky Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03
(Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), v ktorých súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet
nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná
transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť, pretože v
predmetnej veci sa nejednalo o reťazec dodávok.

26.
Správny súd považuje za potrebné k veci uviesť, že ak daňový subjekt disponuje existenciou
materiálneho plnenia a faktúrou s opisom druhu a ceny dodaného tovaru od určitého dodávateľa,
vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u
dodávateľa alebo jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane. Je
potrebné konštatovať, že v predmetnej veci, na základe správcom dane zisteného skutkového stavu ako
aj predložených listinných dokladov ako aj e-mailovej komunikácie medzi žalobcom a jeho dodávateľom
sa nemožno stotožniť so skutkovými závermi žalovaného, resp. správcu dane, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno. V danom prípade podľa názoru správneho súdu žalobca počas daňovej kontroly
predložil všetky listinné doklady, ktoré mal k dispozícii a ktorými preukázal posudzované plnenie. Z
obsahu rozhodnutí daňových orgánov je zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti z dôvodu
preverovania žalobcovho dodávateľa, na ktorú skutočnosť žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv.
Žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne
zabezpečiť dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne
vedená alebo že tento dodávateľský subjekt nebude kontaktný. Podľa názoru správneho súdu existencia
účtovných dokladov na strane dodávateľov, resp. subdodávateľov je vecou týchto daňových subjektov
a jej absencia alebo neúplnosť ako aj nekontaktnosť nemôže byť pričítaná v neprospech žalobcu (viď
rozsudok Najvyššieho súdu, sp.zn. 5Sžfk 2/2017 zo dňa 18.9.2017).

27.
Za tohto stavu sa preto možno stotožniť s tvrdením žalobcu, že v prípade ak žalovaný svoje rozhodnutie
postaví na tvrdení, že v danom prípade nebolo preukázané plnenie obchodnou spoločnosťou MOSAIC
Europe, s.r.o., hoci plnenie, resp. existencia tovaru nebola spochybnená, tak je potrebné v tomto
smere rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť, nakoľko len samotná skutočnosť, že plnenie nebolo
realizované dodávateľskou spoločnosťou len z dôvodu, že táto je nekontaktná alebo že táto za
zdaňovacie obdobie február 2017 nepriznala, resp. neodviedla daň ešte nepreukazuje, že tovar nemohla
dodaťl.



28.
Daňové orgány sú povinné pri aplikácii vnútroštátnych právnych predpisov postupovať eurokonformným
spôsobom, čo vyplýva zo skutočností, že Slovenská republika je členským štátom Európskej únie. V
rámci Európskej únie platí spoločný systém pri uplatňovaní DPH, vyplývajúci zo Smernice Rady č.
2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z priadnej hodnoty, ktorá nahradila Smernicu
Rady č. 77/388/EHS zo dňa 17.5.1997 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty (tzv. šiesta Smernica). V zmysle § 86 zákona
o DPH sa týmto zákonom preberá aj uvedená smernica (bod 7 prílohy č. 6). Z uvedeného vyplýva, že
daňové orgány pri aplikácii a výklade vnútroštátnych právnych predpisov zohľadňujú články smernice,
zároveň aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré vykladajú jednotlivé články.

29.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného v dôsledku nedostatočného vysporiadania sa s
konkrétnymi námietkami žalobcu uplatnenými v odvolaní, samo o sebe bráni správnemu súdu zaoberať
sa vecnou stránkou veci, t.j. otázkou správnosti právneho posúdenia veci, a to aj z dôvodu že zo
strany správnych orgánov nebol dostatočne zistený skutkový stav v dôsledku nedostatočného vykonania
dokazovania (výsluchu svedkov navrhovaných žalobcom). Už z lingvistickej stránky veci vyplýva,
že nepreskúmateľné rozhodnutie nemožno vecne preskúmať. Nemožno sa teda zaoberať hmotno-
právnou stránkou veci, pokiaľ preskúmavané rozhodnutie neobstojí po formálnej stránke. Za účelom
preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia musí byť z jeho obsahu zrejmé ako boli tieto dôkazy
vyhodnotené a z akého dôvodu sa napr. nekontaktnosť dodávateľskej spoločnosti v danom prípade
vyhodnocovala v neprospech žalobcu. V neposlednom rade je tiež potrebné uviesť, že ak žalobca
navrhoval vykonanie ďalších dôkazov a žalovaný, resp. správca dane len stručne uviedol, že takto
navrhnuté dôkazy nepovažuje za potrebné vykonať, nakoľko by neovplyvnili závery, ktoré boli vyvodené
na základe kontrolných zistení ako aj podporných dôkazov, správny súd nepovažoval za správne.

30.
Za tohto stavu nemožno preto považovať závery daňových orgánov o nesplnení podmienok na
odpočítanie DPH z dôvodu nepreukázania, že zdaniteľný obchod bol skutočne uskutočnený uvedeným
dodávateľom na faktúrach sú teda podľa správneho súdu predčasné a v rozpore so zistením skutkovým
stavom vyplývajúcim z obsahu spisového materiálu. Znamená to, že správca dane a žalovaný
nesprávne podmieňovali uznanie uplatnenia odpočtu DPH skutočnosťami, ktoré z ustanovení zákona
o DPH nevyplývajú. Je totiž právom, ale aj povinnosťou správcu dane dôkazy zabezpečiť, ale tieto
aj náležite posúdiť a vyhodnotiť za účelom zistenia skutkového stavu veci. V tejto súvislosti správny
súd uvádza, že dôkazný postup je potrebné vyčerpávajúcim spôsobom popísať a logicky i vecne
presvedčivým spôsobom odôvodniť. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a použitých právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania
a z ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia, čo v danom prípade správca dane ako aj žalovaný
neurobili.

31.
Pokiaľ ide o námietky vznesené žalobcom v súvislosti s vydaným protokolom č. 101894427/2017 zo
dňa 6.9.2017, tak súd tieto považoval za nedôvodné, nakoľko pokiaľ by aj správca dane neoznámil
žalobcovi pochybnosti ohľadom údajov na listinných dokladoch, tak takýto postup správcu dane by
nemal za následok nezákonnú daňovú kontrolu ako aj vydanie nezákonného rozhodnutia. Okrem toho s
námietkami vznesenými zo strany žalobcu vo vzťahu k protokolu sa žalovaný vysporiadal v napadnutom
rozhodnutí.

32.
Správny súd na základe vyššie zistených skutočností skonštatoval, že v danom prípade boli splnené
zákonné podmienky na zrušenie rozhodnutia žalovaného, a to postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e)
SSP z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného je potrebné považovať za nepreskúmateľné ako aj z dôvodu,
že zistenie skutkového stavu bolo nedostatočné na riadne posúdenie veci. Tieto nedostatky v skutkových
zisteniach boli v danom prípade zistené v práve v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na
zistenie rozhodujúcich skutočností.



33.
O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle § 167 SSP, keď procesne úspešnému žalobcovi
priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny
súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať

prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho

doručenia.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť

označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi

doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých

dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia

(sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a

iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má

sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho

zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej

žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Odo dňa 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 neplynie účastníkom lehota na podanie kasačnej

sťažnosti (ust. § 1 písm.a) v spojení s § 2 ods. 1 zák. č. 62/2020 Z. z. o niektorých opareniach

v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID - 19 a v justícii

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony).