KOVOTVAR, výrobné družstvo


Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/166/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2613206086
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2613206086.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela
Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: Ing. U. S., nar. XX. X. XXXX, bytom D. A.
Q. XXX, zast. splnomocnenkyňou: AK Mihalda, Valach, Kišac, s.r.o., Bratislava - Petržalka, Gogoľova
18 proti žalovanému: KOVOTVAR, výrobné družstvo, IČO: 00 167 461, Kúty, Železničiarska 830, zast.
splnomocnenkyňou: Chýský Lorenc Partners, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava - Staré Mesto,
Michalská 9, o 2.856,51 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Senica zo 6. marca 2017 č. k. 4C/60/2013-317, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I/ žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
2.856,51 eur a úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.256,51 eur od 22.6.2011 do
zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy 600 eur od 29.6.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku; II/ vo zvyšnej časti zaplatenia úroku z omeškania konanie zastavil; III/
žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % a IV/ žalovanému uložil povinnosť nahradiť
trovy štátu predstavujúce vyplatené svedočné (pozn.: v priebehu konania žalobca požiadal o zmenu
petitu pôvodnej žaloby s tým, že požadoval zaplatenie sumy 2.856,51 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 2.256,51 eur od 1.4.2011 do zaplatenia a 9,5 % ročne zo sumy 600
eur od 19.10.2011 do zaplatenia, ktorú súd prvej inštancie uznesením zo dňa 3.3.2014 pripustil).

2. Právne predmetnú vec posúdil aplikáciou ustanovení § 226 ods. 1 písm. c) a d), § 228, § 231
ods. 1 a 2 a § 266 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších zmien a
doplnení (ďalej len Obch. z.); § 35 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len O.z.) a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového
stavu veci súd vyvodil právny záver, že žaloba bola podaná dôvodne. Žalobca sa domáhal vyplatenia
členského a kapitálového vkladu po ukončení členstva v družstve (žalovaný), nakoľko tieto
napriek viacerým urgenciám zo strany žalovaného zaplatené neboli. Žalovaná suma pozostávala z
členského vkladu vo výške 600 eur a z majetkového (kapitálového) vkladu vo výške 2.256,51 eur.
Výška vkladov nebola medzi stranami sporná. V zmysle stanov žalovaného vrátenie členského vkladu
sa uskutoční do troch mesiacov od schválenia ročnej účtovnej závierky za rok, v ktorom členstvo člena
skončilo. Žalobca nemal vedomosť o presnom dátume schválenia ročnej účtovnej závierky, vychádzal



preto z informácií z Obchodného vestníka a za dátum schválenia účtovnej závierky
považoval dátum jej uverejnenia v Obchodnom vestníku. Vyplatenie majetkového (kapitálového) bolo
treba uskutočniť do troch mesiacov od ukončenia členstva v družstve. Žalovaný mal za to, že členstvo
žalobcu v družstve nezaniklo, preto prvoinštančný súd sa a priori zaoberal otázkou zániku členstva,
t. j. či a ak áno, kedy k zániku členstva prišlo. V konaní bolo preukázané, že žalobca bol od mája
2007 zamestnancom a zároveň členom žalovaného. Dňa 16. decembra 2010 uzavrel strany dohodu
o rozviazaní pracovného pomeru ku dňu 31. decembra 2010. Podľa aktuálnych stanov pracovný
pomer a členský pomer v čase uzavretia dohody neboli vzájomne podmienené, nemohol teda členský
pomer zaniknúť automaticky zánikom pracovného pomeru. Listom zo dňa 21. decembra 2010 požiadal
žalobca žalovaného o ukončenie členstva (uviedol dohodou k 31.12.2010 z dôvodu § 63 ods. 1 písm.
b/ Z.p. a zároveň o vyplatenie kapitálového vkladu). Formuláciu žiadosti tak ako je uvedená vyššie
žalobca odôvodnil tým, že do roku 2010 (následne preukázané apríl 2010) bolo členstvo v družstve
podmienené pracovným pomerom a žalobca ovplyvnený dlhoročnou praxou v tomto smere naviazal
dátum ukončenia členstva na dátum skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie považoval
toto vysvetlenie za dôveryhodné, nakoľko tomu nasvedčuje i citovanie paragrafu zo Z.p. v žiadosti.
Dlhoročná prax v družstve bola taká, že žiadosti o ukončenie členstva bralo predstavenstvo družstva na
vedomie (nikdy sa nestalo, že by sa žiadosti nevyhovelo) a členov o svojom rozhodnutí predstavenstvo
písomne neinformovalo. Žalobca mal teda za to, že jeho žiadosť bola vzatá na vedomie a tejto bolo
vyhovené. Žalovaný v konaní tvrdil, že k ukončeniu členstva žalobcu neprišlo, nakoľko žalobca žiadal o
ukončenie členstva dohodou a predpokladom pre ukončenie členstva touto formou je písomná dohoda,
ku spísaniu ktorej však nikdy neprišlo. Na druhej strane však žalovaný tvrdil, že v prípade, ak by prišla
v súčasnosti žiadosť od člena družstva o ukončenie členstva dohodou, vyzval by žalovaný člena na
predloženie takej dohody, príp. by ho vyzval, aby sa dostavil na podpis dohody. Žalobcu však nikto
nekontaktoval ani za účelom predloženia dohody, ani za účelom podpisu dohody, dokonca ani za účelom
oznámenia, že žalovaný dohodu odmieta. Podľa súdu prvej inštancie z uvedeného jasne vyplýva, že
žalovaný žiadosť žalobcu za návrh na uzavretie dohody nepovažoval, z dlhoročnej praxe muselo byť
aj žalovanému jasné, že výraz „dohoda“ bol v žiadosti použitý v súvislosti s ukončením pracovného
pomeru a nejde o dohodu o ukončení členstva. Žalovaný ďalej uviedol, že žiadosť žalobcu nemohol
svojvoľne považovať za jednostranné vystúpenie z družstva, keďže žalobca v nej uviedol konkrétny
dátum, ku ktorému žiada členstvo ukončiť. Avšak napriek týmto skutočnostiam a napriek tvrdeniu,
že členstvo žalobcu v družstve nezaniklo, správanie žalovaného po ukončení pracovného pomeru
žalobcu bolo v príkrom rozpore s týmto tvrdením a nasvedčovalo práve opaku (teda že žalovaný žiadosť
žalobcu ako žiadosť o vystúpenie posúdil a toto vzal na vedomie). Uvedené vyplýva z následného
správania sa žalovaného - tento prestal žalobcu pozývať na členské schôdze, a to počínajúc hneď
prvou schôdzou konanou v roku 2011, meno žalobcu bolo vypustené zo zoznamu členov v rámci
prezenčných listín z členských schôdzí, žalovaný žalobcu neinformoval o hospodárskych výsledkoch
družstva, zamestnankyňa žalovaného vydala žalobcovi potvrdenie o ukončení členstva v družstve a
navyše žalovaný s bývalým reštrukturalizačným správcom preukázateľne jednal o vyplatení kapitálového
vkladu žalobcovi. Podľa žalovaného toto všetko vyplývalo z administratívneho omylu a
z nekompetentnosti jeho zamestnankyne. Takúto obranu súd považuje za účelovú a má za preukázané,
že žalovaný žalobcu za člena družstva až do začatia konania na súde nepovažoval. Ako uviedol aj
krajský súd vo svojom ostatnom rozhodnutí, vychádzajúc z preferencie platnosti právneho
úkonu pred jeho neplatnosťou (i keď určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho platnosti a
je považovaná za náležitosť prejavu vôle) platí, že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu,
či predmetu právneho úkonu tento bude neplatný len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť
použitím interpretačných pravidiel stanovených či už v § 35 ods. 1 a 2 O.z., alebo v § 266 ods. 1,
2, 3 Obch.z. Je povinnosťou súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu. Keď
prejav vôle nemožno vyložiť z hľadiska subjektívneho (z úmyslu konajúcich), vychádza sa z hľadiska
objektívneho, teda z významu, aký by sa bežne prejavenej vôli prikladal a ďalej z toho, aký význam sa
prikladá v právnom úkone použitým výrazom podľa obchodných zvyklostí. Vtedy sa musí brať zreteľ
na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane toho, čo tomu predchádzalo, ďalej z praxe,
ktorá existovala, ako aj z následného správania sa strán, pokiaľ to povaha veci pripúšťa. V danej
veci bolo jednoznačne a bezpochyby úmyslom žalobcu ukončiť členstvo v družstve. Tento svoj úmysel
neformuloval gramaticky presne, nakoľko v písomnom prejave svojej vôle smerujúcom k ukončeniu
členstva uviedol spôsob ukončenia dohodou podľa Zákonníka práce, čím spojil ukončenie členstva s
rozviazaním pracovného pomeru a dátum ukončenia viazal na dátum zániku pracovnoprávneho vzťahu.
Stalo sa tak zjavne vzhľadom na predošlú prax v družstve (previazanie pracovnoprávneho a
členského vzťahu). Napriek tomu vychádzajúc z ust. § 266 ods. 1 Obch.z. úmysel žalobcu ukončiť



členstvo v družstve musel byť z tohto prejavu vôle žalovanému nepochybne známy, preto v súlade s
ust. § 266 ods. 3 Obch.z. pokiaľ sa žiadosť žalobcu posudzuje komplexne s ohľadom na všetky
okolnosti a predošlú prax žalovaného, nie je možné z nej vyvodiť záver, že žalobca žiadal o uzavretie
písomnej dohody ohľadom ukončenia členstva v zmysle stanov. Ak žalovaný mal za to, že žalobca žiada
o uzavretie dohody o ukončení členstva, mal v tomto smere v zmysle svojich zvyklostí so žalobcom
konať. Keďže však žalobcu za účelom uzavretia dohody nekontaktoval, je zjavné, že takto prejav vôle
žalobcu neposúdil. Z okolností, za ktorých bol prejav vôle robený (žalobca ukončoval pracovný
pomer a aj členstvo v družstve), z praxe žalovaného ako aj zo správania sa žalovaného po doručení
žiadosti o ukončenie členstva je zrejmé, že vôľu žalobcu ukončiť členstvo vzal na vedomie a ďalej ho
za člena nepovažoval. Žalovaný neoslovil žalobcu za účelom uzavretia dohody o ukončení členstva
(ani jej uzavretie neodmietol), teda zjavne posúdil prejav vôle ako jednostranné vyhlásenie žalobcu o
ukončení členstva. Keďže v takom prípade nie je možné zo strany žalobcu určovať termín, ku ktorému má
členstvo zaniknúť, členstvo žalobcu zaniklo v súlade s bežnou praxou uplynutím troch mesiacov od
doručenia žiadosti, teda ku dňu 21. marca 2012 (takáto prax vyplývala podľa názoru právneho zástupcu
žalobcu zo zoznamu členov družstva a tento záver právneho zástupcu žalovaný nerozporoval, ani
nenavrhol dôkaz odôvodňujúci iný záver ohľadom dátumu zániku členstva, preto mal súd dátum zániku
členstva za preukázaný a z tohto vychádzal aj pri rozhodovaní o čase vzniku omeškania žalovaného
s plnením jeho peňažného záväzku). Obranu žalovaného súd považoval za účelovú a nepresvedčivú.
Pokiaľ išlo o úrok z omeškania, nakoľko súd dospel k záveru, že členstvo žalobcu v družstve zaniklo ku
dňu 21. marca 2011, bolo možné ho priznať zo sumy 600 eur zodpovedajúcej výške nevráteného vkladu
od 29. júna 2012 (nakoľko účtovná závierka za rok 2011 bola schválená najneskôr dňa 28. marca 2012)
a zo sumy 2.256,51 eur zodpovedajúcej výške nevyplateného kapitálového vkladu od 22. júna 2011
do zaplatenia. Úrok z omeškania bol uplatnený v súlade so zákonom. Žalobca po zmene schválenej
súdom prvej inštancie požadoval úrok z omeškania za dlhšiu dobu, pričom žalobca v závere konania
navrhol v prípade ustálenia zániku členstva žalobcu v družstve ako následku jednostranného právneho
úkonu priznať úrok tak, ako je uvedené v rozsudku, považoval súd nárok vo zvyšnej časti za vzatý späť
a konanie v tejto časti v súlade s ust. § 145 ods. 2 C.s.p. zastavil.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
2.856,51 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.256,51 eur od 22. júna
2011 do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy 600 eur od 29. júna 2012 do zaplatenia, podal
prostredníctvom splnomocnenkyne v celom rozsahu odvolanie žalovaný. Odvolanie podal z dôvodov §
365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p. Vyslovil presvedčenie, že konanie má v zmysle § 365 ods. 1 písm. d)
C.s.p. inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na skutočnosť,
na ktorú poukazoval už od počiatku celého súdneho konania, a to že žalobca sa svojim pôvodným
žalobným návrhom na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 2.475,28 eur zo dňa 4. júna 2013
domáhal vyplatenia vyrovnacieho podielu, na ktorom vyplatení mu mal údajným skončením členstva
u žalovaného vzniknúť nárok. V odpore proti platobnému rozkazu č. k. 10Ro/204/2013-14 zo dňa 19.
júna 2013 namietal, že nároky uplatňované žalobným návrhom žalobcu zo dňa 4. júna 2013 nie sú
oprávnené a že tieto, pokiaľ by hypoteticky aj členstvo žalobcu u žalovaného skončilo, boli žalobným
návrhom uplatnené predčasne. V zmysle článku 11 bod 10 Stanov žalovaného, ktoré nadobudli platnosť
a účinnosť 20. decembra 2010, ktorých znenie bolo súdu prvej inštancie predložené platí „Vyrovnací
podiel člena podľa bodu 1e je splatný do 5 rokov od schválenia ročnej účtovnej uzávierky za rok, v
ktorom členstvo člena zaniklo“. Nárok uplatnený žalobným návrhom by tak bol, vzhľadom k tomu, že zo
strany žalobcu bolo tvrdené, že členstvo u žalovaného zaniklo ku dňu 31. decembra 2010, uplatnený
predčasne. V dôsledku uvedenej právnej argumentácie žalovaného žalobca následne svojim podaním
zo dňa 15. novembra 2013 požiadal súd prvej inštancie o pripustenie zmeny žalobného návrhu, a to tak,
že pôvodne uplatnený nárok z titulu údajnej povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi vyrovnací podiel vo
výške 2.475,28 eur preklasifikoval na nárok na vyplatenie základného členského vkladu vo výške 600 eur
a na nárok na vyplatenie majetkového (kapitálového vkladu vo výške 2.256,51 eur). Žalovaný vo svojej
replike na vyjadrenie žalobcu zo dňa 31. decembra 2013 uviedol, že s uplatnenou zmenou žalobného
návrhu žalobcu nesúhlasí a túto zásadne odmieta, pretože bol presvedčený, že zmenou žalobného
návrhu žalobcu by došlo ku kompletnej zmene a preklasifikovaniu nároku uplatneného v pôvodnom
návrhu, kedy by došlo nielen k zmene výšky v súdnom konaní nárokovanej čiastky z pôvodných 2.485,28
eur na 2.856,51 eur, ale predovšetkým by sa zmena návrhu dotkla povahy a formy vkladu, ktorého
výplata je v predmetnom súdnom konaní nárokovaná. Žalovaný je presvedčený, že neboli splnené
podmienky § 95 ods. 2 zák. č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok, preto aby súd prvej inštancie
zmenu žalobného návrhu pripustil, pretože zmenou žalobného návrhu by došlo k zhojeniu skutočnosti,



že žalobný návrh bol za hypotetickej domnienky, že členstvo žalobcu u žalovaného skončilo, podaný
predčasne a zároveň by došlo k narušeniu procesnej rovnosti účastníkov sporu. Aj napriek uvedenému
súd prvej inštancie uznesením č. k. 4C/60/2013-72 zo dňa 3. marca 2014 navrhovanú zmenu žalobného
petitu pripustil, pričom ako dôvod uviedol, že „Vzhľadom k tomu, že výsledky doterajšieho konania môžu
byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súd pripustil zmenu petitu návrhu tak ako je uvedeného
vo výroku uznesenia“. Tým, že prvoinštančný súd pripustil zmenu návrhu došlo k vade v konaní, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, kedy ak by k pripusteniu zmeny žalobného petitu
nedošlo, žaloba by mala byť odmietnutá predovšetkým z dôvodu jej predčasného uplatnenia a žalovaný
by tak v žiadnom prípade nemal byť zaviazaný k úhrade nárokov uplatňovaných žalobcom. Odvolateľ
taktiež nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v rozsudku a to predovšetkým ohľadom
posúdenia v súdnom konaní predbežnej otázky, konkrétne posúdenia otázky okamihu zániku členstva
žalobcu u žalovaného. Súd prvej inštancie v rozsudku na strane 3 bod 5. uviedol, že dôvodom pre
vrátenie veci na ďalšie konanie zo strany Krajského súdu v Trnave bolo nesprávne právne posúdenie
veci, resp. otázky zániku členstva žalobcu v družstve, avšak žalovaný je presvedčený, že i napriek tomu,
že Krajský súd v Trnave ako súd odvolací naznačil možné nesprávne aplikovanie právnych noriem na
vec dopadajúcich, jednoznačným a konečným spôsobom súdu prvej inštancie neprikázal, že je nutné
celú právnu záležitosť preklasifikovať diametrálne odlišným spôsobom v porovnaní s rozhodnutím súdu
prvej inštancie v pôvodnom konaní. Odvolací súd vo svojom uznesení uviedol, že „Pri interpretácii
obsahu listiny, ktorú vykonal prvostupňový súd, nie je zrejmé, aké interpretačné pravidlo použil, ktoré z
pravidiel uvedených v § 266 Obch. z. aplikoval, resp. prečo ho neaplikoval“. Z uznesenia odvolacieho
súdu nevyplýva jednoznačný záver o tom, že dokument, z ktorého žalobca odvodzuje svoje ukončenie
členstva u žalovaného, je za každých okolností nutné posúdiť ako platný právny úkon a navyše
nahradzovať chýbajúce prvky prejavu vôle žalobcu domnienkami súdu prvej inštancie. Žalovaný má za
to, že súd prvej inštancie nesprávne právne interpretoval obsah dokumentu, ktorý žalobca podpísal 21.
decembra 2010 a ktorým žalobca žalovaného žiadal o ukončenie členstva dohodou k 31. decembru
2010 z dôvodu § 63 ods. 1 písm. b) ZP. V závere súdu prvej inštancie uvedené na strane 8 rozsudku
bod 25. považuje za nelogické a vo vzájomnom rozpore, keď súd prvej inštancie najskôr
uvádza: že „Podľa aktuálnych Stanov pracovný pomer a členský pomer v čase uzavretia dohody neboli
vzájomne podmienené, nemohol teda členský pomer zaniknúť automaticky zánikom pracovného vzťahu.
Uvedené si zrejme uvedomil i žalobca, nakoľko listom zo dňa 21. decembra 2010 požiadal žalovaného
o ukončenie členstva a zároveň o vyplatenie kapitálového vkladu“. Súd prvej inštancie v rozsudku za
vyššie citovaným uvádza, že „formuláciu žiadosti tak, ako je vyššie uvedené, žalobca odôvodnil tým,
že do roku 2010 bolo členstvo v družstve podmienené pracovným pomerom a žalobca ovplyvnený
dlhoročnou praxou v tomto smere naviazal dátum ukončenia členstva na dátum ukončenia pracovného
pomeru. Súd považoval toto vysvetlenie za dôveryhodné, nakoľko tomu nasvedčuje i citovanie paragrafu
zo Zákonníka práce v žiadosti“. Závery prvoinštančného súdu si odporujú a nie je z nich zrejmé, či
žalobca v čase spísania uvedeného dokumentu si bol vedomý toho, že pracovný pomer a členský pomer
neboli vzájomne podmienené alebo nebol si vedomý. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie prevzal
pojem „dlhoročná prax u žalovaného“ len z vyjadrení žalobcu, kedy túto dlhoročnú prax u žalovaného
žalobca nikdy nepreukázal a išlo len o tvrdenie strany sporu. Taktiež súd prvej inštancie nesprávne
interpretoval obsah dokumentu spísaného žalobcom, kedy v žiadnom prípade nemožno hovoriť o tom, že
úmyslom žalobcu bolo použiť výraz „dohodou“ len v súvislosti s poukazom na spôsob ukončenia trvania
jeho pracovného pomeru u žalovaného. Naopak z predloženého dokumentu jednoznačne vyplýva, a
to i bez akejkoľvek potreby zložito vykladať prejav vôle za pomoci výkladových pravidiel upravených
ako v Obch.z., tak aj v O.z., že žalobca žiadal o ukončenie členstva u žalovaného dohodou ku dňu
31. decembra 2010. Žalobca v zmysle svojho prípisu zo dňa 21. decembra 2010 od začiatku súdneho
konania preukázateľným spôsobom sa pridržiaval tvrdení o prípise deklarovanom v spôsobe ukončenia
členstva v družstve dohodou, pričom žiadnym spôsobom výslovne neuviedol a ani nenaznačil, že by jeho
vôľa bola iná než je explicitným spôsobom uvedené v tomto prípise. Žalovaný poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/3100/2007 zo dňa 25. novembra 2009, ktorý judikoval, že „Právny
úkon je neurčitý vtedy, ak je vyjadrenie prejavu síce zrozumiteľné, ale jeho obsah je neurčitý (má vecné
nedostatky). Len právne úkony, ktoré nie je možné vyložiť podľa stanovených interpretačných pravidiel
sú pre nezrozumiteľnosť alebo neurčitosť neplatné. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu je možné
vykladať prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov)
logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov) či systematickými (z hľadiska zaradenia
pojmov v štruktúre celého právneho úkonu), interpretácia obsahov právneho úkonu súdom podľa § 35
ods. 2 O. z. však nemôže nahrádzať či meniť už vykonané prejavy vôle (použitie výkladových pravidiel
smeruje vždy len k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktoré účastník vykonal, bol



vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe, keď bol úkon vykonaný“. Poukázal aj na rozhodnutie
NS SR zo dňa 1. januára 2002 sp. zn. 4Obo 66/2002, v zmysle ktorého „Formulácia uvedeného
článku zmluvy je jednoznačná, v dôsledku čoho nevzbudzuje pochybnosti o úmysle zmluvných strán
upraviť túto časť ich vzájomných vzťahov. Nebol preto dôvod na vykonanie dokazovania týkajúceho sa
žalovaným tvrdeného rozporu medzi formuláciou č. l. 2 bod 2.1 zmluvy a úmyslom zmluvných strán, ako
to požadoval žalovaný v konaní pred prvostupňovým súdom“. Poukázal ešte na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 4. apríla 2002 sp. zn. 21Cdo/957/2001 a rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21Cdo/1567/2008
zo dňa 3. júna 2009. Žalovaný má za to, že tvrdenia žalobcu ohľadom spôsobu skončenia trvania
členstva u žalovaného sa počas súdneho konania menili, a to v závislosti od stavu súdneho konania.
Prvoinštančný súd sa taktiež vôbec nevyjadril k predloženým zápisniciam zo zasadnutia veriteľského
výboru zo dňa 19. júna 2012 a 12. júla 2012, pritom je zrejmé, že žalovaný sa v čase, keď žalobca žiadal
o ukončenie členstva u žalovaného dohodou, ako aj v čase, keď žiadal o vyplatenie svojich domnelých
nárokov a v čase keď podal žalobný návrh, nachádzal v reštrukturalizácii, ktorá bola ukončená 18. mája
2011, následne sa plnili záväzky z reštrukturalizačného plánu a zároveň sa nachádzal pod dozornou
správou JUDr. Miroslava Michaličku. K úplnému splneniu záväzkov z reštrukturalizačného plánu došlo
16. apríla 2014, kedy bola uhradená posledná splátka v zmysle schváleného reštrukturalizačného plánu.
Aj keby bol žalobcov nárok oprávnený, bol v danom čase žalovaný viazaný pokynmi veriteľského výboru
a nároky žalobcovi ani vyplatiť nemohol. Preto je žalovaný presvedčený, že podanie žaloby zo dňa 4. júna
2013 zo strany žalobcu bolo predčasné. Prvoinštančný súd sa taktiež žiadnym spôsobom nevyporiadal s
tým, či nároky, ktoré žalobca vo svojom žalobnom návrhu uplatnil, skutočne zodpovedajú výške, na ktorú
by žalobca, ak by členstvo žalovaného skončilo platne, mal nárok. Poukazuje v tomto smere na článok
11 Stanov žalovaného zo dňa 20. decembra 2010, ktorý okrem iného upravuje podmienky na vyplatenie
základného členského vkladu, a to i v nadväznosti na podmienky vyplatenia vyrovnacieho podielu v
družstve. Vyrovnací podiel žalobcu v zmysle výpočtov podľa článku 11 bod 2, 3, 4 a 5 Stanov žalovaného
zo dňa 20. decembra 2010 dosiahol zápornú hodnotu, kedy je podľa článku 11 bod 2 uvedených
Stanov žalovaného okrem iného „základňou pre výpočet vyrovnacieho podielu je čisto obchodné imanie
družstva k 31. decembru po schválení ročnej účtovnej závierky za rok, ktorý predchádza účtovnému
obdobiu, v ktorom členstvo zaniklo“. Z účtovnej závierky žalovaného ku dňu 31. decembra 2010 vyplýva,
že žalovaný sa nachádzal v strate vo výške 224.539 eur, pričom výška vyrovnacieho podielu by tak
dosiahla zápornú hodnotu a v zmysle článku 11 bod 6 uvedených stanov žalovaného by tak mal byť
takýto vyrovnací podiel odpočítaný ako z majetkového podielu z transformácie, tak i zo základného
členského vkladu.

5. K odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom splnomocnenkyne vyjadril žalobca, ktorý navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Namietal, že splnomocnenkyňa žalovaného
doposiaľ nepreukázala, že si ju žalovaný v konaní zvolil. Poukázal aj na to, že súd prvej inštancie
nemal pripustiť zmenu žaloby, keď citoval rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. októbra 2010 sp.
zn. 3Cdo/262/2009, v zmysle ktorého „Zmena žaloby nesmie byť v rozopre so zásadou hospodárnosti
konania“. To či dôsledky určitého procesného postupu napokon sú v súlade s touto zásadou posudzuje
súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto žalobcovi možnosť zmeniť žalobu len so súhlasom súdu,
súd zmenu žaloby nepripustí. „Tiež vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom
pre konanie o zmenenej žalobe (viď § 95 ods. 2 O.s.p.). V prípade nepripustenia zmeny žaloby pokračuje
súd v konaní o pôvodnej žalobe, pričom žalobca môže uplatniť svoj návrh v novom konaní. Osobitne
treba zdôrazniť, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou
zmenou žaloby, môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením
dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto
úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvej
inštancie, žalobca nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti
uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena žaloby nie je prípustným (viď § 202 ods. 3 písm.
f/ O.s.p.). Ani dovolací súd posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej
vady konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu“. V
súlade s citovaným rozhodnutím NS SR je žalobca toho názoru, že pripustením zmeny žaloby zo dňa
15. novembra 2013 uznesením č. k. 4C/60/2013-72 zo dňa 3. marca 2014 nespôsobuje vadu
konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa žalovaného členstvo
žalobcu u žalovaného nezaniklo, pretože sa domnieva, že žalobca listom zo dňa 21. decembra 2010
nazvaný „Zrušenie členského pomeru a vyplatenie podielov“ žiadal iba o uzatvorenie dohody o ukončení
členstva, ktoré žalovaný nevyhovel. Obsah tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 266 ods. 1 a 3
Obch.z. v súlade s interpretačnými pravidlami je toho názoru, že v konaní bolo nesporne preukázané, že



žalobca svojim listom zo dňa 21. decembra 2010 oznámil žalovanému zrušenie jeho členstva v súlade
so zaužívanou praxou a že žalovaný toto oznámenie opäť v súlade so zaužívanou praxou zobral na
vedomie a následne sa voči žalobcovi správal ako k nečlenovi. Žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej
inštancie bral do úvahy tvrdenia žalobcu zaužívanej praxi žalovaného pri ukončovaní členstva, pričom
však opomína fakt, že uvedené tvrdenia žalobcu nijak nerozporoval, resp. neuviedol žiadne svoje vlastné
tvrdenia o zaužívanej praxi. Na základe toho súd prvej inštancie v súlade s § 151 C.s.p. považoval tieto
tvrdenia žalobcu za nesporné a v odôvodnení rozsudku si ich správne osvojil. Skutočnosť, že žalobcovi
ako aj žalovanému bolo z vykonaného úkonu žalobcu zo dňa 21. decembra 2010 jasné, že žalobca
jednostranne ukončuje svoje členstvo u žalovaného, vyplýva aj z následného správania sa žalovaného,
ktorý od uvedeného dňa už nepozval žalobcu ani na jedno zasadnutie členskej schôdze a dokonca s ním
nerátal ani v jednej zápisnici z členskej schôdze, resp. v jej prezenčnej listine, v ktorej okrem žalobcu
aj neprítomní členovia mali vyhradené miesto na svoj podpis. Čo sa týkalo toho, že žalovaný bol po
dlhom čase v reštrukturalizácii, žalobca udáva, že v zmysle § 120 ods. 2 zák. č. 7/2005 o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva, že
„Pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na
ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného
konania, odmena správnu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej
len prednostné pohľadávky). Na prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného
konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým veritelia súhlasia. Vznikom
pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih vzniku práva na plnenie podľa § 488 O.z.
bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia. Vznikom pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie
okamih, keď dlžník bol prvýkrát oprávnený plniť takúto pohľadávku“. Žalobca má za to, že nárok žalobcu
uplatnený v konaní nie je reštrukturalizáciou žalovaného žiadnym spôsobom dotknutý. Spochybňovanie
výšky nároku žalobcu uplatneného v konaní až v odvolacom konaní považuje žalobca za novoty v
odvolacom konaní, ktoré v zmysle § 366 C.s.p. nemožno v odvolacom konaní použiť, preto navrhuje,
aby na ne odvolací súd neprihliadal.

6. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 25. mája 2017,
v ktorom uviedol, že nesúhlasí s tým, že súd prvej inštancie vyhovel žalobcovmu návrhu na zmenu
žaloby zo dňa 15. novembra 2013, čím došlo v konaní k inej vade, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň o narušenie procesnej rovnosti strán sporu. Je presvedčený,
že list zo dňa 21. decembra 2010 je potrebné posudzovať ako žiadosť o ukončenie členstva formou
vzájomnej dohody, čomu jednoznačne nasvedčuje samotný obsah listiny a následné vyjadrenia žalobcu.
Za nesprávne považuje predovšetkým posúdenie predbežnej otázky, to je v okamihu zániku členstva
žalobcu žalovaného, ku ktorému súd prvej inštancie dospel neprípustným nahradzovaním chýbajúcich
prvkov prejavov vôle žalobcu domnienkami súdu. Poukázal taktiež na pokyny veriteľského výboru,
podľa ktorých sa mal zdržať vyplácania vkladov vyrovnacích podielov bývalým a súčasným členom, t. j.
zásada priority záväzkov z reštrukturalizačného plánu voči ostatným záväzkom dlžníka, ktorú bol povinný
rešpektovať až do dňa 19. júna 2014, kedy bola ukončená dozorná správa žalovaného po úplnom splnení
reštrukturalizačného plánu. Žalovaný nesúhlasí s tým, aby odvolací súd sa nezaoberal spochybnením
výšky žalobcom uplatneného nároku, nakoľko podľa jeho názoru nejde o novotu v zmysle § 366 C.s.p.

7. K vyššie uvedenému vyjadreniu žalovaného sa vyjadril podaním zo dňa 30. júna 2017 prostredníctvom
splnomocnenkyne žalobca, v ktorom uviedol, že pripustenie zmeny žaloby nespôsobuje vadu konania,
ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na to, že súd prvej inštancie
vykladal vôľu žalobcu v súlade s § 266 ods. 1 a 3 O.z., pričom bral zreteľ na to, či žalovanému bol
prejav vôle známi s prihliadnutím na zaužívanú prax a najmä na následné správanie sa žalovaného.
Žalovaný v konaní nevysvetlil tú skutočnosť, prečo na jednej strane tvrdí, že vôľu žalobcu vyjadrenú v
liste zo dňa 21. decembra 2010 chápe ako žiadosť o ukončenie jeho členstva v družstve dohodou, ktorú
žalovaný neakceptoval, na druhej strane sa odo dňa prijatia listu žalobcu zo dňa 21. decembra 2010
správal voči žalobcovi tak, ako keby žalobca nebol členom družstva, pričom žalovaný aj konzultoval so
svojim reštrukturalizačným správcom termín splatnosti nárokov žalobcu vyplývajúcich z ukončenia jeho
členstva v družstve, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania. Opätovne poukázal na to, že žalobcom
uplatnený nárok v konaní nie je reštrukturalizáciou žalovaného žiadnym spôsobom dotknutý, ako aj to,
že žalovaný spochybňuje výšku žalobného nároku až v odvolacom konaní.

8. Odvolací súd podľa § 34 C.s.p. (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu,



proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

9. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá C.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

13. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť,
a preto nemôže dať za pravdu žalovanému. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie
uvedených v rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného sa potom žiada dodať už len nasledovné:

14. Žalovaný namietal v prvom rade to, že konanie má inú vadu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to z toho dôvodu, že žalobca sa pôvodne
domáhal žalobným návrhom na vydanie platobného rozkazu uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť
mu 2.475,28 eur, na ktoré mu mal údajným skončením členstva u žalovaného vzniknúť nárok. Ak by aj
členstvo žalobcu u žalovaného zaniklo, tak žaloba na plnenie zo strany žalobcu bola podaná predčasne,
pretože v zmysle čl. 11 bod 10 stanov žalovaného, ktoré nadobudli platnosť a účinnosť 20. decembra
2010 platí ,, ... vyrovnací podiel člena podľa bodu 1e) je splatný do piatich rokov od schválenia
ročnej účtovnej závierky za rok, v ktorom členstvo zaniklo“, preto ak žalobca tvrdil, že mu členstvo zaniklo
ku dňu 31. decembra 2010 je žaloba podaná predčasne.

15. K prvej odvolacej námietke treba uviesť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má vychádzať zo
skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie (§ 217 ods. 1 veta
prvá C.s.p.), preto je okamih vyhlásenia rozsudku rozhodujúci pre zistenie skutkového stavu veci, čo
znamená, že súd nemôže prihliadnuť ku skutkovým okolnostiam, ku ktorým došlo v minulosti a ktoré
v čase vyhlásenia rozhodnutia už nie sú, alebo ktoré majú (môžu) nastať až po vyhlásení rozsudku.
Námietka žalovaného v tomto smere je preto irelevantná, pretože ak by súd prvej inštancie dospel
k záveru, že pohľadávka žalobcu nie je splatná, žalobu by neodmietol, ako to požadoval žalovaný,
ale by ju musel zamietnuť ako neopodstatnenú. To, že žalobca požiadal o zmenu žaloby, je jeho
dispozičné oprávnenie vyplývajúce mu v tom čase z § 95 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej ,,O.s.p.“), ktorému aktuálne korešponduje ust. § 139 C.s.p., ktoré mu umožňovalo so
súhlasom súdu meniť za konania návrh na jeho začatie (žalobu). Zmenou návrhu je taktiež procesný
úkon, ktorým žalobca požaduje rovnaké plnenie (zaplatenie peňažnej sumy), avšak požaduje viac a robí
tak na základe iných skutočností, než ktoré opísal v žalobe, preto sa tu nejedná o také konanie žalobcu,
ktoré by bolo v rozpore s vtedy platným ustanovením § 95 O.s.p. a nie je v rozpore ani s dnes platnou
právnou úpravou zakotvenou v ust. § 139 C.s.p. Vyššie uvedené sa vzťahuje aj na námietku žalovaného
spočívajúcu v tom, že v čase podania žaloby sa nachádzal v reštrukturalizácii a žalovaný bol viazaný
pokynmi veriteľského výboru, preto podanie žaloby dňa 4. júna 2013 zo strany žalobcu bolo predčasné.



16. Ďalšia odvolacia námietka spočívala v tom, že súd prvej inštancie neposúdil správne otázku zániku
členstva žalobcu u žalovaného. V tejto súvislosti má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie jasne
a zrozumiteľne uviedol v odôvodnení rozsudku rozhodujúce skutkové zistenia i právne závery, ku
ktorým dospel po úplnom a správnom vyhodnotení vykonaných dôkazov, náležite a presvedčivo ich
zdôvodnil zo všetkých relevantných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy, pri aplikácii (a
dôslednom výklade) relevantných ustanovení právnych predpisov, keď správne interpretoval obsah
listiny (zo dňa 21. decembra 2010) tak, že použil interpretačné pravidlá uvedené v § 266 ods. 1 a 3
Obch.z. a uprednostnil výklad vedúci k platnosti právneho úkonu, t. j., že listinou zo dňa 22. decembra
2010, ktorú uvedeného dňa žalobca doručil žalovanému, jednostranným právnym úkonom adresovaným
žalovanému žalobca vystúpil ako člen z družstva, pričom členstvo mu zaniklo, tak ako uviedol súd prvej
inštancie 21. marca 2011.

17. Odvolacia námietka žalovaného spochybňujúca výšku žalobného nároku uplatneného žalobcom v
konaní, nebola ako prostriedok procesnej obrany uplatnená v konaní pred súdom prvej inštancie, preto
ju v odvolaní nie je možné použiť, pretože sa nejedná o tzv. novotu v odvolacom konaní v zmysle §
366 C.s.p.

18. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, keďže žalobca bol v spore v celom
rozsahu úspešný, vznikol mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 C.s.p.), voči
žalovanému, v konaní neúspešnému.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

20. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
· Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
· sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
· ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
· strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
· v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
· rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
· súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
· Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
· pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
· ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
· je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
· Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
· Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
· napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
· napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,



· je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
· Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
· Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
· Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
· Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
· Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
· Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
· Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
· V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
· Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
· Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
· dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
· dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
· dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
· Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
· Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
· Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
· Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
· Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
· Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
· Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
· V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).