DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/229/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215213116
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1215213116.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: DRUDOP, stavebné a
opravárenské družstvo, IČO: 00 168 017, Bratislava, Bajkalská č. 31, zastúpený spoločnosťou FELŠÖCI
& Partners, s.r.o., IČO: 47 254 203, Bratislava, Bajkalská č. 31, za ktorú koná JUDr. Ing. Ján Felšöci,
proti žalovanému: COOP PRODUKT SLOVENSKO, IČO: 00 168 637, Bratislava, Mliekarenská č. 10,
zastúpený spoločnosťou alianciaadvokátov ak, s.r.o., IČO: 36 679 771, Bratislava, Vlčkova č. 8/A, za
ktorú koná JUDr. Gertrúda Sámelová Flassiková, o zaplatenie sumy 89.046,- € s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 3. marca 2017, č.k. 51 C
260/2015- 451, v spojení s opravným uznesením zo dňa 20. júna 2017, č.k. 51 C 260/2015-513, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 3. marca 2017, č.k. 51 C 260/2015-451, v
spojení s opravným uznesením zo dňa 20. júna 2017, č.k. 51 C 260/2015-513, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 3.3.2017, č.k. 51 C 260/2015-451, v spojení s
opraveným uznesením zo dňa 20.6.2017, č.k. 51 C 260/2015-513, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 89.046,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 89.046,- €
odo dňa 3.3.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; žalobcovi priznal
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu
dňa 25.5.2015, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 50.000,- € s príslušenstvom
titulom nevyplatenia členského podielu v správnej výške, po zániku jeho členstva u žalovaného. Žalobu
dôvodil tým, že je výrobným družstvom, zapísaným v obchodnom registri a žalovaný je záujmovým
združením právnických osôb s majetkovou účasťou členských družstiev, zapísaný v registri záujmových
združení; počnúc rokom 1998, kedy bolo členom žalovaného 98 družstiev, v súčasnosti ich je 46. Bol
zakladajúcim členom žalovaného, pričom jeho členstvo skončilo dňom 31.12.2014. Žalovaný mu listom
zo dňa 5.11.2014 oznámil, že vzal na vedomie jeho oznámenie o ukončenie členstva v COOP PRODUKT
SLOVENSKO a listom zo dňa 8.12.2014 mu oznámil, že Predstavenstvo schválilo jeho žiadosť o
predčasné vyplatenie členského podielu v skrátenom termíne k 31.10.2014. Pri určení výšky členského
podielu sám žalovaný vychádzal zo svojho listu zo dňa 28.2.2014, ktorým mu oznámil výšku jeho %-
neho podielu na majetku žalovaného k 31.12.2013, v hodnote 2,91 % a z listu zo dňa 14.7.2014, ktorým
po schválení účtovnej závierky za rok 2013 na 28. valnom zhromaždení žalovaného konanom dňa
18.6.2014 mu oznámil výšku jeho podielu v peňažnom vyjadrení v sume 102.039,90 €. Listom zo dňa
8.12.2014 mu žalovaný oznámil výšku prostriedkov na vyplatenie členského podielu v sume 102.369,93
€, čo oproti listu zo dňa 14.7.2014 bolo zvýšené o zaplatený, vrátený členský vklad vo výške 330,- € s tým,
že prostriedky členského podielu mu žalovaný zaplatil dňa 31.12.2014. Až následne zistil, že výpočtový



základ z ktorého bola vypočítaná výška jeho podielu, bola žalovaným zjavne účelovo ponížená
a nezahŕňala hodnotu nehnuteľného majetku vrátane vybavenia, a to konkrétne: stavba budovy SOU
- služieb, súpisné číslo 105, postavená na pozemkoch parcelné č. 966, č. 967, nachádzajúca sa v
katastrálnom území Bardejov, Obec Bardejov, okres Bardejov, zapísaná na liste vlastníctva č. 6016;
stavba dielne, súpisné číslo 3000, postavená na pozemku parcelné č. 3420/29, nachádzajúca sa v
katastrálnom území Bardejov, Obec Bardejov, okres Bardejov, zapísaná na liste vlastníctva č. 6016;
pozemok parcely registra „C“, č. 966, zastavané plochy a nádvoria o výmere 3.797 m2, č. 967, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 514 m2, nachádzajúci sa v katastrálnom území Bardejov, Obec Bardejov,
okres Bardejov, zapísaný na liste vlastníctva č. 6016; pozemok parcely registra „E“ č. 5088/2, orná pôda
o výmere 3.797 m2, č. 5090/2, orná pôda o výmere 1.679 m2, nachádzajúci sa v katastrálnom
území Bardejov, Obec Bardejov, okres Bardejov, zapísaný na liste vlastníctva č. 6016; stavba učňovskej
školy, súpisné číslo 1363 postavená na pozemku parcelné č. 193, nachádzajúca sa v katastrálnom
území Veľká, Obec Poprad, okres Poprad, zapísaná na liste vlastníctva č. 392; stavba učňovskej školy,
súpisné číslo 1850 postavená na pozemku parcelné č. 1081/1, nachádzajúca sa v katastrálnom území
Veľká, Obec Poprad, okres Poprad, zapísaná na liste vlastníctva č. 392; stavba kotolne, bez súpisného
čísla postavená na pozemku parcelné č. 1081/3, nachádzajúca sa v katastrálnom území Veľká,
Obec Poprad, okres Poprad, zapísaná na liste vlastníctva č. 392; pozemok parcely registra „C“, č. 193,
zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.541 m2, č. 1081/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere
12.915 m2, č. 1081/3, zastavané plochy a nádvoria o výmere 30 m2, nachádzajúci sa v katastrálnom
území Veľká, Obec Poprad, okres Poprad, zapísaný na liste vlastníctva č. 392. Ďalej zistil, že výpočtový
základ nezahŕňal hodnotu uvedených nehnuteľností: stavba budovy SOU služieb v Bardejove v hodnote
500.000,- €, stavba učňovskej školy v Poprade v hodnote 1.300.000,- €, z čoho vyplýva, že členský
podiel nebol vypočítaný správne a jeho percentuálny podiel vo výške 2,91 % na majetku žalovaného z
nepriznanej sumy minimálne 1.800.000,- € predstavuje čiastku 52.380,- €, pričom si v konaní uplatňuje
sumu 50.000,- €. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 7.12.2016 uznesením pripustil
zmenu žaloby zo sumy 50.000,- € s príslušenstvom na sumu 89.046,- € s príslušenstvom.

2. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, oboznámil sa s listinnými dôkazmi založenými v spise,
obsahom spisu Okresného súdu Bratislava II. sp.zn. 22 Cb 55/2013, na základe čoho zistil nasledovný
skutkový stav veci. Žalobca je výrobným družstvom zapísaným v obchodnom registri, bol zakladajúcim
členom žalovaného ako záujmového združenia právnických osôb s majetkovou účasťou členských
družstiev na jeho majetku. Žalobca dňa 29.9.2014 zaslal žalovanému oznámenie o vystúpení z členstva
v COOP PRODUKT SLOVENSKO a žiadosť o predčasnú výplatu majetkového podielu. Predstavenstvo
žalovaného na svojom zasadnutí dňa 5.11.2014 uznesením č. 414/11/2014 zobralo uvedené oznámenie
na vedomie a prerokovalo žiadosť žalobcu o vystúpenie z družstva, uznesením č. 415/11/2014 zobralo
na vedomie žiadosť o predčasnú výplatu majetkového podielu s tým, že predstavenstvo sa uznieslo,
že o tejto žiadosti bude rozhodovať na najbližšom zasadnutí. Žalovaný na zasadnutí predstavenstva
dňa 2.12.2014 - 3.12.2014 schválil uznesením č. 443/12/2014 žiadosť žalobcu o predčasné vyplatenie
majetkového podielu v súlade so Stanovami a so Všeobecnými pravidlami na predčasnú výplatu
majetkového podielu členských družstiev na majetku žalovaného po ukončení členstva a následne listom
zo dňa 8.12.2014 mu oznámil výšku jeho členského podielu, ktorý bol ku dňu ukončenia jeho členstva
v COOP PRODUKT SLOVENSKO vo výške 102.369,93 €. Členstvo žalobcu u žalovaného zaniklo ku
dňu 31.10.2014. Darovacou zmluvou zo dňa 17.12.2014 žalobca daroval žalovanému sumu 10.574,81
€. Podľa úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXX mal žalobca voči žalovanému záväzok vo výške
32.328,- €, ktorý mu vznikol poskytnutím úveru. Žalovaný a žalobca uzavreli dňa 18.12.2014 Dohodu
o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov, podľa ktorej došlo k započítaniu práva žalobcu na
výplatu členského podielu vo výške 102.369,93 € s právom žalovaného na zaplatenie úveru vo výške
32.328,- € a právom žalovaného na zaplatenie daru vo výške 10.574,81 €. Z obsahu tejto dohody
vyplynulo, že po vykonaní vzájomného zápočtu bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi členský podiel
vo výške 58.467,12 €, ktorý žalovaný uhradil dňa 31.12.2014. Žalobca si voči žalovanému mimosúdne
(výzvou, ktorú žalovaný prevzal dňa 2.3.2015) i žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 25.5.2015
uplatnil nárok na zaplatenie sumy 50.000,- € z dôvodu, že pri výpočte majetkového podielu, ktorý bol
vyplatený pri jeho predčasnom ukončení členstva v družstve, nebola zohľadnená hodnota nehnuteľného
majetku vo vlastníctve žalovaného (nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. 6016, katastrálne
územie Bardejov, Obec Bardejov, okres Bardejov; stavba budovy SOU služieb, súpisné číslo 105
postavenej na parcele č. 966; stavba dielne, súpisné číslo 3000 postavenej na parcele č. 3420/29;
pozemok parcela registra „C“ č. 966 o výmere 3.797 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria;
pozemok, parcela registra „C“ . 967 o výmere 514 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria;



pozemok parcela registra „E“ č. 5088/2 o výmere 3.797 m2, druh pozemku orná pôda a pozemok
parcela registra „E“ č. 5090/2, o výmere 1.697 m2, druh pozemku, orná pôda; nehnuteľnosti zapísané
na liste vlastníctva č. 392, katastrálne územie Veľká, Obec Poprad, okres Poprad, stavba učňovskej
školy, súpisné číslo 1363 postavená na parcele č. 193; stavba učňovskej školy, súpisné číslo 1850
postavená na parcele č. 1081/1; stavba kotolne bez súpisného čísla postavená na parcele č. 1081/3,
pozemky parcela registra „C“ č. 193, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1.541 m2,
č. 1081/1, o výmere 12.915 m2, č. 1081/3 o výmere 30 m2). Žalobca určil cenu nehnuteľností na sumu
1.800.000,- € a sumu 50.000,- €, o ktorú mal byť ukrátený tým, že tieto nehnuteľnosti neboli zahrnuté
do majetku žalovaného. Podľa znaleckého posudku č. 192/2016, ktorý bol vypracovaný na základe
objednávky žalobcu znalcom Ing. Branislavom Ivanom, pre účely tohto súdneho konania, bola trhová
hodnota nehnuteľností určená ku dňu 31.12.2013 na sumu 2.750.000,- €. Podľa znaleckého posudku
č. 26/2016, vypracovaného Ing. Dušanom Petríkom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II.
pod sp.zn. 22 Cb 55/2013, vo veci strán sporu: VZORODEV, výrobné družstvo v Bratislave proti COOP
PRODUKT SLOVENSKO, bola trhová hodnota nehnuteľností určená na sumu 3.060.000,- €. Žalovaný
predložil znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný na základe jeho žiadosti zo dňa 9.7.2013 Ing. Máriou
Bránikovou, znalkyňou vedenou v zozname znalcov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
v odbore ekonómia a manažment a odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, evidenčné číslo znalca:
914312, z ktorého vyplýva záver „Znaleckým skúmaním som zistila, že predmetné nehnuteľnosti, ktorých
sa v súdnom spore dožaduje Vzorodev Bratislava, nie sú vedené v účtovníctve COOP PRODUKT
SLOVENSKO, nakoľko tieto sa zriaďovacou listinou dali do účtovníctva jednotlivých SOŠ. O majetku
účtujú školy ako právnické osoby. Zároveň je v účtovnej závierke COOP PRODUKT SLOVENSKO za
rok 2008 v časti Poznámky, bod 16 (str. 4) uvedené, že na podsúvahových účtoch je vedený dlhodobý
majetok SOU Poprad a SOU Bardejov bez kvantifikácie súm.“ Stanovy žalovaného boli schválené dňa
10.6.2011 Valným zhromaždením žalovaného, nadobudli platnosť a účinnosť dňa 10.6.2011.

3.1. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 20f, § 20g, § 20h, § 20i ods.
1, ods. 2, ods. 3, § 20j ods. 1, § 559 ods. 1, ods. 2, § 569 ods. 1, § 574 ods. 1, ods. 2, § 580, § 585 ods.
1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 243a ods. 1 Obchodného zákonníka, čl. 1 ods. 1, čl. 6 ods.
1, čl. 7 písm. i/, čl. 23 ods. 1, čl. 24 ods. 1, čl. 25 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 7, čl. 27 ods. 1
Stanov žalovaného a dôvodil tým, že žalobcovi vznikol nárok na doplatenie hodnoty členského podielu
v žalovanej výške. Uviedol, že po preskúmaní obsahu Dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok
dospel k záveru, že nemôže ísť o kvitanciu v zmysle § 569 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko už
zo samotného označenia dohody - Dohoda o vzájomnom započítaní a z celého jej obsahu je zrejmé, že
nejde o kvitanciu, čo vyplýva z toho, že v dohode sa žalovaný zaväzuje vyplatiť žalobcovi určitú sumu,
takže základná podmienka povinnosti vystaviť kvitanciu po splnení dlhu nie je v danom prípade splnená.
Navyše, zo samotnej zákonnej definície kvitancie vyplýva, že ide o jednostranný právny úkon veriteľa, a
teda v žiadnom prípade nemôže ísť o dohodu medzi veriteľom a dlžníkom. Z názvu predmetnej dohody
a aj z jej obsahu vyplýva, že ide o dohodu o započítaní existujúcich presne špecifikovaných pohľadávok
(záväzkov), pričom započítanie je upravené v § 580 Občianskeho zákonníka a jeho náležitosti dohoda
spĺňa. Vychádzajúc z obsahu tejto dohody mal za to, že vôľa strán smerovala jednoznačne k tomu,
aby medzi zmluvnými stranami došlo k započítaniu v dohode presne špecifikovaných vzájomných
pohľadávok a urovnanie z nej vyplývajúce sa mohlo týkať len tých vzájomných práv a povinností,
ohľadom ktorých jej účastníci neboli v zhode, resp. si ich potrebovali presne zadefinovať, avšak nemohla
sa týkať tých práv (a im zodpovedajúcich povinností), na ktoré niektorý z účastníkov nemohol pomýšľať
v dobe, keď bola dohoda o urovnaní uzavretá. Uvedené sa vzťahuje aj na predmetnú prejednávanú vec,
nakoľko je zrejmé, že žalobca v čase podpisu dohody určite neprejavil vôľu urovnať, resp. započítať, si
aj pohľadávku, na ktorú v tom čase ani nepomýšľal, takže sa nemohol vopred vzdať svojho práva na
doplatenie ceny jeho majetkového podielu, o ktorom nároku nemal v tom čase vedomosť a na ktorý v
čase podpisu dohody ani nepomýšľal. Súd prvej inštancie rovnako dospel k záveru, že uvedená dohoda
nemohla byť ani dohodou podľa § 574 Občianskeho zákonníka, nakoľko nikde z textu dohody nevyplýva,
že by sa mal veriteľ vzdávať nejakého svojho nároku, že by mal nejakým spôsobom urovnávať alebo
vysporiadavať nejaký iný konkrétne špecifikovaný nárok, ktorý nie je v tejto dohode upravený, a preto
na základe tejto dohody nemohlo dôjsť k zániku práva žalobcu na zaplatenie ním uplatnenej sumy.
Pokiaľ ide o spôsob určenia výpočtu členského podielu v súvislosti so zánikom členstva žalobcu u
žalovaného konštatoval, že keďže žalovaný je dobrovoľným združením právnických osôb podľa § 20f
a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorý problematiku vyrovnacieho podielu člena združenia pri ukončení
jeho členstva v združení bližšie neupravuje a na úpravu vzťahov medzi združením a jeho členmi nie
je možné ani analogicky aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, vzájomné práva a povinnosti



medzi členmi združenia a združením upravujú výlučne stanovy združenia, z ktorých pri určení výšky
majetkového podielu člena pri jeho vystúpení zo združenia je potrebné jednoznačne vychádzať (§
20h ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zo stanov a definícií majetku podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o
účtovníctve mal za nesporné, že majetkom žalovaného je aj hmotný majetok, ktorého súčasťou sú
nepochybne aj nehnuteľnosti, ktoré v rozhodnom období patrili žalovanému, a tak nie je možné pri
určovaní členského podielu túto podstatnú zložku majetku žalovaného ignorovať a do výpočtu hodnoty
členského podielu žalobcu ju nezahrnúť. Vychádzajúc z obsahu celých Stanov žalovaného, z definície
žalovaného vyplývajúcej zo Stanov (žalovaný ako dobrovoľné združenie právnických osôb s majetkovou
účasťou členských družstiev na celom majetku) dospel k záveru, že členský podiel sa vypočítava z
celého majetku žalovaného (vrátane nehnuteľností uvedených v žalobe). Na nárok žalobcu na podiel
a na jeho výpočet nemôže mať žiaden vplyv ani zriadenie podielového fondu žalovaným a od majetku
nie je možné odpočítať ani ďalšie fondy tak, ako to tvrdil žalovaný, ani podiely zaniknutých družstiev
v roku skončenia ich účasti, pretože tieto skutočnosti zo Stanov žalovaného nevyplývajú. K samotnej
hodnote predmetných nehnuteľností uviedol, že pri určení ich hodnoty vychádzal zo znaleckého posudku
predloženého žalobcom, pretože spĺňa všetky zákonné náležitosti vyžadované právnymi predpismi a
žalovaný aj napriek tomu, že súd vyjadril svoje predbežné právne posúdenie podľa § 181 C.s.p., ako
aj to, že bude vychádzať z predloženého znaleckého posudku, neuviedol žiadne relevantné dôvody,
ktoré by spochybňovali predložený znalecký posudok a ani dôvody, ktoré by spochybňovali závery
znalca. Zároveň poukázal na hodnotu týchto nehnuteľností (majetku) uvedenú v znaleckom posudku
predloženom žalovaným, ktorý vypracovala Ing. Mária Brániková, v ktorom sa na strane 10 prvý odsek
uvádza, že v účtovníctve žalovaného za rok 2009 sa na podsúvahových účtoch na účte 774 majetok
SOU uvádza suma 2.343.000,27 €, ktorá je vedená len evidenčne, kvôli prehľadu.
3.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z
omeškania vo výške, ktorá je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu; v danom prípade 5,05 %
ročne.
3.3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne po právoplatnosti
rozsudku.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/,
e/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Žalovaný dôvodil tým, že
na základe dvoch predložených posudkov znalca Ing. Branislava Ivana č. 192/2016 určujúcim trhovú
hodnotu nehnuteľností vo výške 3.060.000,- € a znalca Ing. Dušana Petríka č. 26/2016 zabezpečeného
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II. pod sp. zn. 22 Cb 55/2013 (týkajúci sa obdobného
právneho problému, keď členské družstvo žalovalo žalovaného o zaplatenie údajne nevyplateného
majetkového podielu) určujúcim trhovú hodnotu nehnuteľností vo výške 2.750.000,- €, existovala
odôvodnená pochybnosť o hodnote nehnuteľností, pretože podľa jeho veľakrát prezentovaného názoru,
sa majetkový podiel vypočítava z účtovnej hodnoty majetku, avšak keby sa vypočítaval z trhovej hodnoty
nehnuteľností (ktorá podľa jeho názoru nie je smerodajná), konajúci súd nemal o nároku rozhodnúť,
nakoľko nemal ustálené, aká je hodnota nehnuteľností. Uviedol, že v zmysle čl. 25 bod 4 jeho Stanov
sa zriaďuje podielový fond a tento združuje majetkové podiely jednotlivých družstiev vo výške 100 %,
čím je podľa neho zrejmé, že ako pri výpočte podielového fondu, tak aj pri výpočte majetkového podielu
jednotlivých družstiev (ktoré spolu tvoria podielový fond), sa vychádza z vlastných zdrojov krytia jeho
majetku. Základom pre výpočet majetkového podielu odchádzajúceho družstva je potom účtovná a
nie trhová hodnota smerodajných zložiek tvoriacich spolu vlastné zdroje krytia majetku. Žalovaný ďalej
uviedol, že ak by majetkový (členský) podiel mal byť žalobcovi vyplatený aj z hodnoty nehnuteľností
(čo popiera), tak by tento mohol byť vypočítaný z ich účtovnej a nie z ich trhovej hodnoty. Táto jeho
argumentácia vyplýva zo staršieho znenia Stanov a zo znenia Štatútu podielového fondu, kde je ešte
explicitnejšie uvedené napojenie podielového fondu (aj majetkového podielu) na hodnotu jeho majetku
podľa účtovnej závierky. Vytkol súdu prvej inštancie, keď pri výpočte majetkového podielu žalobcu
vychádzal z účtovnej hodnoty nehnuteľností. Ďalej konštatoval, že aj majetkový (členský) podiel vo výške
102.369,93 €, ktorý bol žalobcovi vyplatený pri jeho odchode z družstva dňa 31.12.2014, bol vypočítaný
na základe žalovaným vysvetleného postupu, pričom ako základ pri jeho výpočte sa brala účtovná a



nie trhová hodnota jeho majetku. Poukázal na to, že keďže jeho členmi sú družstvá, mnoho ustanovení
Stanov schválených Valným zhromaždením priamo kopíruje alebo minimálne vychádza z právnej úpravy
družstiev obsiahnutej v zákone č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník), kedy družstvá na jeho Valnom
zhromaždení pri prijímaní mnohých ustanovení Stanov rozhodli pre takú úpravu, ktorá je rovnaká alebo
podobná ako zákonná úprava družstiev v Obchodnom zákonníku a to z dôvodu, že členské družstvá
právnu úpravu družstiev poznajú a sú s ňou oboznámení zo svojho vlastného fungovania. Odkázal
na svoje Stanovy, ktoré v článku 23 ods. 2 jasne uvádzajú, že majetkové práva členských družstiev
(teda aj právo na výpočet majetkového podielu) sa riadia príslušnými ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Súd prvej inštancie chybne vychádzal pri výpočte majetkového (členského) podielu z trhovej
hodnoty nehnuteľností. Žalovaný ďalej uviedol, že právne záväzné pre vzťah medzi ním a členskými
družstvami nie je znenie listu a hoci listy obsahujú nesprávny výraz - podiel na majetku, je celkom
zrejmé, že listami sa členským družstvám oznamovala výška majetkového podielu (za oznamovanie
výšky majetkového podielu členským družstvám bolo podľa neho zodpovedné ekonomické oddelenie,
ktoré v minulosti vytvorilo aj text listu, v ktorom bol nesprávne použitý tento výraz „podiel na majetku“
namiesto správneho výrazu „majetkový podiel“). V prípade rozporu znenia listov a Stanov má vždy
prednosť znenie Stanov. K predbežnému právnemu posúdeniu veci uviedol, že konajúca sudkyňa sa
pri predbežnom právnom posúdení vôbec nevyjadrila k tomu, či pre výpočet majetkového podielu
je podľa jej názoru smerodajná trhová alebo účtovná hodnota nehnuteľností (ako dôkaz v odvolaní
cituje prepis zvukového záznamu pojednávania zo dňa 7.12.2016), keď nemohol uplatniť náležité
prostriedky procesnej obrany, čo viedlo v danom prípade k vydaniu práve takého rozhodnutia, ktorému
sa snaží zabrániť, t.j. k vydaniu prekvapivého súdneho rozhodnutia, čím došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces. Poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 3.3.2017 navrhol vykonať výsluch
Ing. Chmelovej, svojej predsedníčky a predložil súdu Štatút podielového fondu z roku 2013, pričom podľa
neho oba vyššie uvedené dôkazy mohli byť vykonané na tomto pojednávaní bez toho, že by muselo byť
pojednávanie odročené (Štatút podielového fondu má iba šesť strán a oboznámenie s ním by zabralo
odhadom asi 1 minútu a Ing. Chmelová mala iba sumarizovať a zrozumiteľne vysvetliť
tie informácie, ktoré už v predmetnom konaní uviedol predtým). Súčasne poukázal na nevykonanie
výsluchu znalkyne Ing. Bránikovej, ktorý navrhol a na ktorom trval, hoci predmetom jej výsluchu malo
byť vysvetlenie ekonomických pojmov, ktoré obsahujú Stanovy; poukázal tiež na dvojaký meter súdu v
prístupe k žalobcovi a k žalovanému, kedy mal súd na pojednávaní dňa 5.10.2016 vykonať výsluch p.
Šlosárovej, predsedníčky žalobcu, bez toho, aby žalobca predtým navrhol vykonanie jej výsluchu, ale
na pojednávaní dňa 3.3.2017 odmietol vykonať výsluch Ing. Chmelovej, ktorý navrhol, pričom žalobca
predložil znalecký posudok Ing. Branislava Ivana na pojednávaní dňa 7.12.2016 a zároveň
doručil krátkou cestou vyjadrenie, ktoré takmer celé diktoval do diktafónu. Žalovaný ďalej poukázal na
zákaz uplatnenia ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania v zmysle § 470 ods. 2 C.s.p., pričom
porovnaním stavu s Občianskym súdnym poriadkom uviedol, že odmietnutie vykonania dôkazov bolo
celkom jednoznačne v jeho neprospech, pretože ich vykonanie bolo dôležité pri výstavbe jeho procesnej
obrany. Aplikácia § 153 ods. 2 C.s.p. o sudcovskej koncentrácii konania tak bola celkom jednoznačne
v jeho neprospech a nebolo ju možné v predmetnom prípade v zmysle § 470 ods. 2 C.s.p. uplatniť.
Nerešpektovaním intertemporálneho ustanovenia Civilného sporového poriadku konajúca sudkyňa v
konaní pochybila a týmto ho závažne poškodila, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie; žiadal trovy konania. Hoci odvolanie žalovaného smeruje proti rozsudku
súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania, ničím vecnú a právnu nesprávnosť rozsudku v
uvedenom rozsudku nenamietal.
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa s rozsudkom súdu prvej inštancie
stotožňuje, považuje ho za vecne správny, vydaný na základe vyčerpávajúceho dokazovania a
správneho právneho i skutkového dokazovania. Nesúhlasil s odvolaním žalovaného, pretože nie je
dôvodné, keď žalovaný v ňom neuviedol žiadnu novú argumentáciu, ktorá by v spore už nebola
prednesená, a s ktorou by sa súd prvej inštancie nevysporiadal. K tvrdeniu žalovaného o tom, že
na základe dvoch znaleckých posudkov existovala odôvodnená pochybnosť o hodnote nehnuteľností
uviedol, že žalovaný zavádza, pretože v danom spore je jediným dôkazom preukazujúcim hodnotu
predmetných nehnuteľností znalecký posudok č. 192/2016 vypracovaný Ing. Branislavom Ivanom, keď
znalecký posudok Ing. Dušana Petríka predložený v konaní vedenom pod sp.zn. 22 Cb 55/2013
sa nikdy nestal dôkazným prostriedkom v tomto konaní. Poukázal na skutočnosť, že ohodnotenie
nehnuteľností týmito posudkami je k iným dátumom (Ing. Petrík k 31.12.2009 a Ing. Ivan k 31.12.2013),
takže časové hľadisko ohodnocovania je štyri roky, pričom vychádza aj z iného technického stavu
nehnuteľností. Žalovaný ani v konaní pred súdom prvej inštancie, ani v podanom odvolaní, nenamietol



závery znaleckého posudku Ing. Ivana a odkaz na iný súdny posudok z iného súdneho konania bez
ďalšieho neobstojí. Ani odvolacia argumentácia žalovaného nijako nevyvracia závery znalca Ing. Ivana
v jeho posudku. Mal záujem nechať vypracovať znalecký posudok Ing. Petríkom vo forme dodatku,
avšak tento jeho objednávku pre zaneprázdnenosť neakceptoval, a tak nechal vypracovať znalecký
posudok práve Ing. Ivanom. K predbežnému právnemu posúdeniu uviedol, že od počiatku súdneho
sporu argumentoval, že žalované nehnuteľnosti neboli žalovaným úmyselne zahrnuté do výpočtového
základu pre určenie výšky jeho majetkového podielu, a tak predmetom sporu bola od začiatku otázka,
či sa pri žalovaných nehnuteľnostiach má pre účely výpočtu majetkového podielu vychádzať z ich
všeobecnej alebo účtovnej hodnoty. Ak súd prvej inštancie v rámci predbežného posúdenia veci vysloví
predbežný súhlas so žalobou, je zrejmé, že sa stotožňuje s názorom žalobcu, a preto mu nie je zrejmé,
že by žalovaný uvedené nepochopil. Účelom predbežného právneho posúdenia podľa § 181 ods. 2
veta druhá veta C.s.p. nie je podrobne zodpovedať na všetky otázky sporu a tento inštitút si nemožno
zamieňať s náležitosťami odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 C.s.p. Žalovaný si účelovo zamieňa
situácie, kedy súd vyslovil predbežný právny názor totožný so žalovaným so stavom, kedy si súd osvojil
právny názor žalobcu. Ďalej poukázal na to, že žalovaný mal dostatok príležitostí obhajovať svoj názor a
vyjadriť sa k otázke, na akú hodnotu nehnuteľností mal prvoinštančný súd pri rozhodovaní prihliadať. K
otázke použitia všeobecnej alebo účtovnej hodnoty nehnuteľností mali obe strany nielen možnosť zaujať
svoje stanoviská, ale tieto aj zaujali, keďže on opieral svoju argumentáciu o použitie všeobecnej hodnoty
nehnuteľností, kým žalovaný svoju obranu opieral práve o použitie účtovnej hodnoty nehnuteľností.
Uviedol, že prekvapivosť (neočakávanosť) rozhodnutia vyžaduje splnenie dvoch podmienok, a to
použitie inej právnej normy pri právnom posúdení veci a súčasne nemožnosť dotknutej sporovej strany
k jej použitiu sa vyjadriť, pričom ani jedna z uvedených podmienok splnená nebola. K námietke
žalovaného, že nebola v konaní vypočutá predsedníčka žalovaného Ing. Chmelová uviedol, že vo veci
boli štyri pojednávania a žalovaný až na štvrtom pojednávaní dňa 3.3.2017 bez predchádzajúceho
oznámenia, t.j. nečakane, navrhol vypočuť uvedenú predsedníčku, jej účasť zabezpečil prvýkrát až
na tomto pojednávaní, pričom tejto predsedníčke nič nebránilo zúčastniť sa všetkých predošlých
pojednávaní, keď naproti tomu jeho predsedníčka bola prítomná na každom pojednávaní (ani ona nebola
súdom vypočutá k žiadnym skutkovým okolnostiam prípadu a jej jediným prejavom bola veta, že sa
stotožňuje s prednesom urobeným jej právnym zástupcom). Predmetný spor nebol podľa neho sporný
po skutkovej stránke, ale sporným zostalo iba jeho právne posúdenie, takže pre rozhodnutie súdu nebol
smerodajný a ani potrebný výsluch predstaviteľov sporových strán. Zdôraznil, že Ing. Chmelová nebola
oprávnená podávať právny výklad Stanov žalovaného. Žalobca zosumarizoval priebeh pojednávaní
a uviedol, že podľa neho bol žalovaný aktívny v snahe odďaľovať vydanie meritórneho rozhodnutia
vo veci, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2016, sp.zn.
1 Cdo 8/2016, podľa ktorého povinnosť uskutočniť vypočutie strany civilného sporu nie je absolútna;
ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Námietku žalovaného k intertemporálnemu ustanoveniu § 470 ods. 2 C.s.p.
považoval za úplne scestnú, nezodpovedajúcu výkladu o tzv. priamej aplikovateľnosti procesných
noriem. Vzhľadom na dĺžku súdneho konania prebiehajúceho z väčšej časti podľa Civilného sporového
poriadku a vykonané pojednávania vo veci už rovnako podľa Civilného sporového poriadku považoval
odvolávanie sa žalovaného na prechodné ustanovenia § 470 ods. 2 C.s.p. za nenáležité, pretože
podľa neho čím dlhší časový úsek civilného konania (aj pojednávania) prebehol podľa Civilného
sporového poriadku, tým citované prechodné ustanovenie stráca svoj účinok. Ak strana sporu mohla
v dostatočnom časovom období predkladať v súdnom konaní dôkazy „po novom“, nemôže sa neskôr
odvolávať na neuplatňovanie zásady sudcovskej koncentrácie voči nej s poukazom na prechodné
ustanovenie Civilného sporového poriadku, nakoľko potom sa už nejedná o uplatňovanie tejto zásady
v jej neprospech, ale o zavinenú procesnú nečinnosť takejto sporovej strany. Citované prechodné
ustanovenie nemá za cieľ poskytnúť ochranu takej sporovej strane, ktorá zostala v spore nečinná a
nedôsledná pri uplatňovaní svojich procesných práv, a ktorá svojim vlastným zavinením (nie zmenou
právnej úpravy) v konaní nenavrhla včas vykonanie dôkazu, hoci mala na to dostatok časového priestoru
(tak ako to bolo i v posudzovanom prípade). Súd prvej inštancie sa nedopustil žiadnych procesných
pochybení, ani takých, ktoré by mali za následok odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom, príp.
ktoré by porušili jeho právo na prístup k súdu alebo právo na spravodlivý súdny proces. K námietke
žalovaného k právnemu posúdeniu veci konštatoval, že žalované nehnuteľnosti mali byť zahrnuté
do základu pre výpočet jeho majetkového podielu (v odvolaní to nepoprel ani žalovaný), a to v ich
všeobecnej hodnote. Za znenie svojich Stanov zodpovedá predovšetkým samotný žalovaný a prípadný
rozdielny význam niektorých pojmov v nich použitých je potrebné vykladať na jeho ťarchu (obdobne
výkladové pravidlá v súkromnom práve podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka). Žalobca poukázal



na to, že ustanovenia Stanov (čl. 25 ods. 4, čl. 23 ods. 8), na ktoré prioritne odkazuje žalovaný vo
svojom odvolaní, upravujú postavenie podielového fondu, a pokiaľ ide o výpočet majetkového podielu
vystupujúceho družstva, sú smerodajné len potiaľ, že čl. 25 ods. 4 Stanov určuje iba výšku (%), v akej sa
vystupujúce družstvo zúčastňuje na majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO. Uvedené články Stanov
neurčujú základňu pre výpočet majetkového podielu vystupujúceho družstva (ktorou je výlučne „majetok
COOP PRODUKT SLOVENSKO“), ale iba mieru účasti tohto družstva na tomto majetku, základni
(t.j. percentuálnu výšku účasti na majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO). Žiadne z ustanovení
Stanov tak neupravuje, nestanovuje, že by sa mal majetkový podiel vystupujúceho člena určovať z
podielového fondu, prípadne zo zdrojov krytia majetku, ako sa mylne snaží dovodiť žalovaný. Naopak,
aj podľa čl. 27 ods. 2 Stanov fondy vytvorené a spravované žalovaným, tento využíva na podporu
činnosti a rozvoj členských družstiev (fondy žalovaného ani nemôžu slúžiť ako základňa pre výpočet
majetkových podielov vystupujúceho družstva). Skutočnosť, že Stanovy žalovaného striktne rozlišujú
pojmy (postavenie a účel) podielového fondu a majetkového podielu vystupujúceho družstva, vyplýva aj
z ďalších článkov Stanov žalovaného. Pojmy majetok COOP PRODUKT SLOVENSKO a fondy COOP
PRODUKT SLOVENSKO (nevynímajúc podielového fondu) nemožno stotožňovať a nemožno tvrdiť, že
„účasť na majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO“ = „účasť na podielovom fonde“ pre účely stanovenia
výšky majetkového podielu vystupujúceho družstva, čo vyplýva aj z ustanovenia čl. 11 písm. h/, i/
Stanov a rovnaké rozlíšenie možno vzhliadnuť v čl. 16 písm. d/, e/, j/, l/ Stanov. Jediným
ustanovením Stanov, ktoré upravuje základňu pre výpočet majetkového podielu vystupujúceho družstva,
tak zostáva iba čl. 25 ods. 2, ktorý jasne deklaruje, že majetkový podiel vyjadruje vzťah členského
družstva k majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO (nie k prostriedkom podielového fondu), teda jeho
vzťah na tomto majetku. Taktiež čl. 25 ods. 11 posledná veta Stanov ustanovuje, že majetkový podiel
družstva sa určuje len podľa čl. 25 ods. 2 a nie podľa čl. 25 ods. 4 Stanov. Skutočnosť, že základňou
pre výpočet majetkového podielu je samotný majetok COOP PRODUKT SLOVENSKO (nie prostriedky
na podielovom fonde) nepochybne vyplýva i z názvu čl. 28, ktorý znie: „Pravidlá na stanovenie %-
neho podielu členských družstiev na majetku COOP PRODUKTOV SLOVENSKO“, nie na prostriedkoch
podielového fondu. Rovnako podľa ods. 9 uvedeného článku „..v prípade, že členské družstvo skončí
členstvo v COOP PRODUKT SLOVENSKO počas existencie COOP PRODUKT SLOVENSKO, výška
%-neho podielu členských družstiev COOP PRODUKT SLOVENSKO na majetku COOP PRODUKT
SLOVENSKO bude aktualizovaná ku dňu ukončenia členstva družstva COOP PRODUKT SLOVENSKO
tak, aby súčet %-nych podielov členských družstiev bol 100“. Podielový fond neplní funkciu základne pre
výpočet majetkového podielu vystupujúceho člena (touto je iba majetok žalovaného riadne definovaný
v čl. 23 ods. 1 Stanov), ale vyjadruje iba percentuálnu mieru účasti každého člena na takomto majetku
žalovaného. Čl. 7 písm. i/ Stanov jasne deklaruje, že členské družstvo má právo na členský podiel na
majetku žalovaného v prípade zániku členstva v COOP PRODUKT SLOVENSKO, a tak toto ustanovenie
Stanov predstavuje interpretačné pravidlo (východisko) pre výklad Stanov v otázke výpočtu, najmä
základne pre výpočet majetkového podielu vystupujúceho družstva. Uvedený článok Stanov v spojení
s čl. 1 bod 1 a čl. 23 bod 1 Stanov sú interpretačnými pravidlami ako nazerať na výpočet majetkového
podielu vystupujúceho člena podľa čl. 25 ods. 2 Stanov, pričom v žiadnom z týchto ustanovení sa
nespomína podielový fond ako základňa pre výpočet majetkového podielu. Žalobca ďalej vo vyjadrení
uviedol, že v danej veci nebolo sporné, že žalovaný do základu pre výpočet jeho majetkového podielu
(ako súčasť členského podielu) nezahrnul žalované nehnuteľnosti, hoci tieto nesporne tvoria (a aj
v čase jeho vystúpenia tvorili) majetok žalovaného podľa čl. 23 ods. 1 Stanov a podľa čl. 7 písm.
i/, čl. 25 ods. 2, ods. 4, čl. 28 body 1-7, je oprávnený sa pri vystúpení majetkovo podieľať na nich
vo výške 2,91 %, čo predstavuje žalovanú istinu v tomto súdnom konaní. K otázke, v akej hodnote
mali byť žalované nehnuteľnosti zohľadnené pri výpočte jeho majetkového podielu, poukázal na to, že
žiadne ustanovenie Stanov pojednávajúcich o základni pre výpočet majetkového podielu vystupujúceho
družstva nehovorí o tom, že by malo ísť o majetok COOP PRODUKT SLOVENSKO (účasť na tomto
majetku) v jeho účtovnej hodnote (slovné spojenia „na celom majetku“ /čl. 1 bod 1/, „na majetku COOP
PRODUKT SLOVENSKO“ /čl. 7 písm. i/, čl. 25 ods. 2, ods. 4, čl. 28, „majetok COOP PRODUKT
SLOVENSKO“ tvoria všetky aktíva /čl. 23 ods. 1 Stanov/). Žalovaný v odvolaní uvádzal znenie starých
Stanov, ktoré sú neaktuálne, pre danú vec irelevantné a neaplikovateľné. K podielovému fondu uviedol,
že ustanovenia o tomto fonde, vrátane jeho Štatútu, nie sú smerodajné pre určenie základne pre
výpočet majetkového podielu vystupujúceho družstva, ale len na určenie %-nej výšky jeho účasti na
majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO (nesporných 2,91 %). Ak by skutočne bolo znenie Štatútu
také, ako ho prezentuje žalovaný, odporovalo by to právnej úprave podielového fondu zakotvenej v
Stanovách a jeho znenie by bolo v rozpore s predpisom vyššej právnej sily, Stanovami žalovaného
a záväznosti pre členov žalovaného, t.j. bolo by neplatné. Štatút podielového fondu žalovaného sa



nezakladá do zbierky listín určených na zverejnenie, a preto jeho obsah je manipulovateľný zo strany
žalovaného, pričom on Štatútom v takomto znení nedisponuje. K aplikácii ustanovení Obchodného
zákonníka ako sa na ne odoláva žalovaný uviedol, že nie sú pre úpravu práv a členov záujmového
združenia právnických osôb použiteľné preto, že Obchodný zákonník (na rozdiel od ustanovení § 20f a
nasl. Občianskeho zákonníka) je postavený na koncepcii podnikania (dosahovania zisku), aj preto, že
túto úpravu práv a povinnosti členov expressis verbis Občiansky zákonník ponecháva na stanovách
daného záujmového združenia právnických osôb (§ 20h Občianskeho zákonníka). Navyše Obchodný
zákonník neobsahuje žiadne ustanovenia týkajúce sa úpravy, postavenia, práv a povinností záujmového
združenia právnických osôb. Pri neexistencii takýchto ustanovení v Obchodnom zákonníku sa nie je
možné na ne odvolávať. Žalobca ďalej uviedol, že skutočnosť, že členmi žalovaného sú družstvá, sama
osebe nezakladá použitie citovaných ustanovení. Nie je ani pravdou, že žalovaný priamo kopíruje právnu
úpravu družstiev obsiahnutú v Obchodnom zákonníku (ako sa mylne snaží dôvodiť), pretože v žiadnom
z ustanovení Obchodného zákonníka nie je uvedené, že by sa vyrovnávací podiel člena družstva
vypočítaval z podielového fondu, ako to tvrdí žalovaný, ktorému nič nebránilo, aby vo svojich
Stanovách, pri úprave výpočtu majetkového podielu vystupujúceho člena, priamo (bez ďalšej úpravy
vo svojich Stanovách) odkázal na použitie ustanovenia § 233 ods. 1, ods. 3 Obchodného zákonníka,
čo neurobil a sám vo svojich Stanovách upravil tento výpočet, takže sa nemôže na tieto ustanovenia
Obchodného zákonníka odvolávať. Ich použitie nie je možné ani subsidiárne, nakoľko sú založené
na úplne inej koncepcii, než je tomu v Stanovách žalovaného. K tvrdeniu žalovaného o nepresných
výrazoch - podiel na majetku, uviedol, že odhliadnuc od toho, že tento odvolací argument nemá v
posudzovanom prípade žiadnu relevanciu (aj keby k nemu došlo chybou ekonomického oddelenia
žalovaného), čl. 25 ods. 6 Stanov plní iba oznamovaciu funkciu, a nie je ustanovením upravujúcim
výpočet výšky majetkového podielu vystupujúceho člena COOP PRODUKT SLOVENSKO. Odvolací
súd je viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a žalovaný nespravil odvolacím dôvodom
skutočnosti týkajúce sa svojho vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorých hodnota mala byť poňatá do
základu pre výpočet jeho majetkového podielu, ani to, že jeho nárok nebol vysporiadaný dohodou
o vyplatení členského podielu, pričom žalovaný v odvolaní v podstate nenapáda ani skutočnosť, že
hodnota predmetných nehnuteľností mala byť poňatá do základu pre výpočet jeho majetkového podielu,
keďže tieto nepochybne tvoria jeho majetok. Z tohto dôvodu tieto otázky ani nemôžu byť predmetom
odvolacieho prieskumu, a odvolací súd ani nemôže preskúmavať ich vecnú správnosť. Odvolaciemu
súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadal trovy konania.

6. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že je absolútne tendenčné a nepravdivé,
smeruje k bagatelizovaniu pochybenia súdu prvej inštancie pri vyslovení jeho predbežného právneho
názoru z dôvodu, že toto pochybenie bolo v prospech žalobcu. Konštatoval, že od začiatku bolo zrejmé,
že predmetom sporu bola právna otázka, či sa pri žalovaných nehnuteľnostiach má pre účely výpočtu
majetkového podielu žalobcu vychádzať z ich všeobecnej alebo účtovnej hodnoty s tým, že ak súd
na pojednávaní dňa 7.12.2016 predbežne vyslovil, že žalobu považuje za dôvodnú, nepochybne tým
vyslovil právny názor i z akej hodnoty sa má pri výpočte majetkového podielu vychádzať. Citoval prepis
zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 7.12.2016 v časti predbežného právneho posúdenia, z
ktorého nie je absolútne zrejmé, že súd bude pri výpočte majetkového podielu žalobcu vychádzať z
trhovej hodnoty nehnuteľností. Konštatoval, že počas predmetného konania tvrdil, že žalobcovi správne
nebol vyplatený majetkový podiel z hodnoty nehnuteľností, nakoľko hoci je na liste vlastníctva evidovaný
ako ich vlastník, tieto nie sú zahrnuté do jeho účtovníctva, a preto neboli v zmysle pravidiel na výpočet
majetkového podielu zohľadnené pri výpočte tohto majetkového podielu, nehnuteľnosti boli zverené
do účtovníctva Súkromnej strednej odbornej školy v Bardejove a Súkromnej strednej odbornej školy
v Poprade, vystupuje pri nich iba ako zriaďovateľ. Uviedol, že keby aj mal byť žalobcovi z hodnoty
nehnuteľností vyplatený majetkový podiel, tak by smerodajná bola účtovná a nie trhová hodnota týchto
nehnuteľností. Súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril k jeho druhému argumentu, a to či sa pri
výpočte majetkového podielu z nehnuteľností malo vychádzať z ich účtovnej alebo z ich trhovej hodnoty,
takže sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že smerodajná je trhová hodnota, pretože sa k tejto
otázke vôbec nevyjadril. Nemal odkiaľ vedieť, či konajúca sudkyňa považovala za smerodajnú trhovú
hodnotu alebo účtovnú hodnotu, a nemohol tak uplatniť náležité prostriedky procesnej obrany, čím
došlo k vydaniu prekvapivého rozhodnutia a k porušeniu práva na spravodlivý proces. Interpretáciu
intertemporálnych ustanovení Civilného sporového poriadku žalobcom považuje za úplne scestnú a
nezodpovedajúcu výkladu priamej aplikovateľnosti procesných noriem. V ustanovení § 470 ods. 2
C.s.p. nie je uvedené, že pri jeho aplikácii sa má prihliadať na dĺžku konania, ktoré prebehlo pred
účinnosťou Civilného sporového poriadku, ani to, že účinok prechodného ustanovenia sa oslabuje tým,



čím dlhšie konanie prebiehalo už za účinnosti Civilného sporového poriadku, keď konanie prebiehalo 13
mesiacov za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a 9 mesiacov za účinnosti Civilného sporového
poriadku. Nesúhlasil s tým, aby zákaz sudcovskej koncentrácie konania bolo možné vylúčiť pri „zavinenej
nečinnosti protistrany“ ako tvrdí žalobca, pretože sudkyňa na pojednávaní dňa 3.3.2017 uplatnila
sudcovskú koncentráciu konania a odmietla vykonať dva dôkazy - výsluch Ing. Chmelovej a predloženie
Štatútu podielového fondu, takže konala v jeho neprospech. Tým došlo k porušeniu zákazu sudcovskej
koncentrácie konania uvedenej v § 470 ods. 2 C.s.p., ako aj k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces.
7. Žalobca k vyjadreniu žalovaného k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovaného uviedol, že považuje
rozsudok súdu prvej inštancie za správny. Žalovaný sa v poslednom vyjadrení obmedzil iba na vyjadrenie
k dvom okruhom, údajnému prekvapivému rozhodnutiu a výkladu § 470 ods. 2 C.s.p. týkajúci sa
sudcovskej koncentrácie konania, ktoré považuje za nesprávne. Otázka stanovenia trhovej hodnoty
nehnuteľností bola nastolená už od počiatku sporu a konanie i rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo,
ani nemohlo byť pre žalovaného prekvapivé, keď zo samotného textu žaloby (ako aj z predsúdnej
komunikácie so žalovaným) vyplývalo, že on počítal s hodnotou nehnuteľností vo výške 500.000,-
€ a 1.300.000,- €, čo je jednoznačne trhová hodnota, pretože účtovnú hodnotu nepoznal, nepozná
a ani s ňou nijako nepočítal, pričom súčasne uvádzal, že bude úlohou súdu zabezpečiť znalecké
posúdenie týchto nehnuteľností objektívnym znaleckým posudkom (čo sa aj stalo tzv. súkromným
znaleckým posudkom Ing. Branislava Ivana č. 192/2016, ktorý zabezpečil žalobca, a ktorým bola
vyčíslená trhová hodnota nehnuteľností). Samotný žalovaný poukazoval na iné konanie vedené pod
sp.zn. 22 Cb 55/2013, týkajúce sa obdobnej žaloby iného žalobcu voči žalovanému, v ktorom iný
znalec Ing. Petrík tiež posudzoval všeobecnú trhovú hodnotu totožných nehnuteľností, len k inému
obdobiu, pričom súd prvej inštancie na toto znalecké dokazovanie odkazoval už na pojednávaní dňa
30.9.2015 a obsah tohto posudku oboznámil v tomto konaní na pojednávaní dňa 5.10.2016. Žalovaný
od doručenia žaloby a prvého pojednávania dňa 30.9.2015, ako aj konania vedeného pod sp.zn. 22
Cb 55/2013, ktorého bol účastný, musel predpokladať, že v oboch konaniach sa bude ako smerodajná
posudzovať trhová hodnota dotknutých nehnuteľností. Poukázal na to, že prekvapivosť rozhodnutia
nemožno vyvodzovať ani z predbežného právneho posúdenia veci súdom. Žalovaný mal dostatok
možností obhajovať a prezentovať svoj názor k otázke, na akú hodnotu nehnuteľností má súd pri
svojom rozhodovaní prihliadať a žalovaný tak mohol očakávať, že sa súd s jeho argumentáciou môže,
ale aj nemusí, stotožniť. V čase, kedy sudkyňa vyslovila predbežný názor na vec, jedinou spornou
otázkou bola otázka vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam a otázka potreby ich poňatia
do výpočtového základu (z tohto dôvodu sudkyňa k týmto v tom čase sporným otázkam vyslovila
predbežný názor) a otázka ich ohodnotenia vyvstala až následne, preto sudkyňa ani nemala povinnosť
zaujímať k tejto otázke predbežný názor (v neskoršom čase strany sporu už ani nepožiadali o vyslovenie
ďalšieho predbežného názoru na vec). Ak by aj sudkyňa vyslovila svoj predbežný názor v tom smere,
že bude vychádzať z trhového ocenenia (všeobecnej hodnoty) nehnuteľností, nevie čo by sa zmenilo
na procesných právach žalovaného a dokazovanie o ich účtovnej hodnote by sudkyňa nepripustila ako
nadbytočné, nehospodárne a irelevantné, keď mienila vychádzať z ich trhovej hodnoty. K žalovaným
predneseným návrhom na vykonanie dokazovania uviedol, že ich nepoužitie súdom nesúviselo ani tak s
koncentráciou, ale v prvom rade s hospodárnosťou konania, nakoľko ak mal súd za to, že nehnuteľnosti
do výpočtového základu zahrnuté byť mali a to podľa ich trhovej hodnoty určenej znalcom, nemusel
už vykonávať žiadne ďalšie dôkazy, pretože tieto by mu už nič nové nepriniesli. Ďalej poukázal na
zásadu voľného hodnotenia dôkazov ako elementárne pravidlo, ktorým sa súd riadi a žiaden predpis mu
neukladá absolútne vykonať všetky navrhované dôkazy, čím tak nemôže dôjsť ani k porušeniu práva na
spravodlivé súdne konanie. Sumarizoval procesné úkony žalovaného v tomto konaní, z ktorých vyvodil,
že správanie žalovaného nebolo v súlade s princípom hospodárnosti, ale bolo naopak obštrukčné
a sprevádzané aktívnym odďaľovaním meritórneho rozhodnutia a jeho argumentácia uvedená v
odvolaní je len jeho ďalšou špekuláciou v snahe zakryť svoje konanie smerujúce k nevyplateniu a
odďaľovaniu vyplatenia toho, načo mal podľa Stanov nárok. Všetky pojednávania vo veci (5.10.2016,
7.12.2016, 3.3.2017) i dokazovanie (všetky meritórne písomné vyjadrenia okrem žaloby) sa uskutočnili
za účinnosti Civilného sporového poriadku, čím zásady v ňom stanovené neboli, ani nemohli byť použité
v neprospech žalovaného, ktorý mal dostatok možností procesného útoku i obrany. S koncentráciou
konania však súviselo to, že žalovaný mal počas skoro 9 mesiacov trvania sporu za účinnosti
Civilného sporového poriadku dostatok procesných i meritórnych možností, najmä navrhnúť výsluch
Ing. Chmelovej, predložiť Štatút podielového fondu a dôkaz o účtovnej hodnote nehnuteľností, čo
neurobil. Priamou aplikovateľnosťou Civilného sporového poriadku za vyššie popísaných okolností a
možností žalovaného súd prvej inštancie nijako neporušil právo žalovaného na spravodlivé súdne



konanie. Žalovaný poukazovaním na ustanovenie § 470 ods. 2 C.s.p. zámerne zakrýva skutočnosť, že
uplatňovanie tejto zásady (sudcovskej koncentrácie konania) sa nepoužije iba v tých prípadoch, ak by
boli v neprospech strany, teda nie v každom konaní začatom podľa Občianskeho súdneho poriadku
(inak by sa poprela zásada priamej aplikovateľnosti procesných noriem). „V neprospech strany“ ide
vtedy, kedy sa strane sporu neumožní na preukázanie svojich tvrdení predložiť dôkaz iba s poukazom
na zásadu sudcovskej koncentrácie konania. Porušenie práv žalovaného nie je možné vzhliadnuť v
tom, že súd mu neumožnil preukazovať účtovnú hodnotu dotknutých nehnuteľností, keďže mal za
to, že sa má vychádzať z ich trhovej hodnoty. Podmienka „v neprospech strany sporu“ použitá v
ustanovení § 470 ods. 2 C.s.p. tak nebola a ani nemohla byť splnená, pretože sudkyňa nezamietla
na poslednom pojednávaní návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania v jeho neprospech, ale z
dôvodu nehospodárnosti konania (mali sa nimi preukazovať pre spor irelevantné skutočnosti), kedy
mala sudkyňa dostatočný iný podklad pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Žalovaný pritom zvolil
postup, ktorý mal byť jedine v jeho prospech (odďaľovania sporu), čo neznamená, že nevyhovením
tomuto postupu zo strany súdu mu boli odňaté procesné práva. Z hľadiska aplikácie § 470 ods.
2 C.s.p. nie je v danej veci ani tak dôležité, ako dlho prebiehalo konanie, ale že všetky meritórne
pojednávania (minimálne tri) prebehli už podľa Civilného sporového poriadku, a na ktoromkoľvek
z nich mohol žalovaný navrhovať dôkazy, čo neurobil. Nevykonanie dokazovania v smere zistenia
účtovnej hodnoty nehnuteľností, výsluchu Ing. Chmelovej a predloženia Štatútu podielového fondu, bolo
v súlade so zásadou hospodárnosti konania, nakoľko to pre spor nebolo potrebné ani relevantné a
súd takýmto postupom v súlade s Civilným sporovým poriadkom neporušil ani žiadne procesné práva
žalovaného, ktorý počas celého sporu konal špekulatívne v snahe oddialiť meritórne rozhodnutie, čo sa
mu darí aj podaným odvolaním. Žalobca v doplňujúcom vyjadrení k predmetnému vyjadreniu uviedol,
že argumentácia žalovaného ani procesný postup súdu prvej inštancie na tom základe, že konajúca
sudkyňa sa na pojednávaní dňa 7.12.2016 nemala vyjadriť k otázke, či je pre výpočet majetkového
podielu z nehnuteľností smerodajná účtovná alebo trhová hodnota nehnuteľností, nemôžu znamenať
porušenie práva na spravodlivý proces. Prípadné nedodržanie ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p. možno
zhojiť rozsudkom (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.2.2017, sp.zn. 6
Cdo 17/2017). Strana sporu sa z riadne odôvodneného rozsudku mohla dozvedieť všetky skutočnosti
a bolo by neefektívne až nezmyselné považovať prípadné nedodržanie § 181 ods. 2 C.s.p. súdom
prvej inštancie za tzv. zmätočnostnú vadu a z tohto dôvodu zrušovať rozhodnutie súdu prvej inštancie a
tomuto vec vracať na ďalšie konanie, hoci mala strana sporu možnosť namietať to v samotnom konaní
pred súdom prvej inštancie aj napriek tomu, že mala možnosť dozvedieť sa o skutkových a právnych
záveroch súdu prvej inštancie z odôvodnenia tohto rozsudku. Poukázal na skutočnosť, že zákonom nie
je stanovené, že aj keď sudca vysloví predbežný právny názor, že ním bude aj do budúcna viazaný a na
okolnosti, z ktorých mu mala jednoznačne vyplývať vedomosť, že predmetom sporu je aj trhová hodnota
nehnuteľností (návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 29.9.2015, komunikácia na pojednávaní
dňa 30.9.2015, oznámenie sudkyne o trhovom ohodnotení nehnuteľností z konania vedeného pod sp.zn.
22 Cb 55/2013, jeho podanie na súd zo dňa 28.10.2016 ohľadom ohliadky nehnuteľností pri znaleckom
dokazovaní), nakoľko tieto udalosti sa mali stať pred tým, ako sa konalo predmetné pojednávanie dňa
7.12.2016, kde malo byť vyslovené predbežné právne posúdenie veci.

8. Žalovaný k doplňujúcemu vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že ho považuje za nadbytočné
a neprípustné, navrhol, aby odvolací súd naň neprihliadal. Doplňujúce vyjadrenie žalobcu opätovne
rozoberá niečo, k čomu sa už žalobca vyjadril a nie je preto absolútne potrebné na zachovanie práva
na spravodlivý proces, naopak ide o zrejmé porušenie práva hospodárnosti konania. K rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.2.2017, sp.zn. 6 Cdo 17/2017, uviedol, že sa na
predmetné súdne konanie absolútne nedá aplikovať, keďže má diametrálne odlišne upravené vyjadrenie
predbežného právneho názoru súdom a koncentráciou súdneho konania, pričom sa vôbec netýka
predbežného právneho posúdenia v zmysle § 100 ods. 1 O.s.p., ale dokazovania podľa § 118 ods. 2
O.s.p. Argumentoval najmä fakultatívnosťou predbežného právneho posúdenia veci podľa 100 ods. 1
O.s.p. a obligatórnosťou právneho posúdenia veci podľa § 181 ods. 2 C.s.p. K tvrdeniu žalobcu o tom,
že má vedomosť, že predmetom sporu je trhová hodnota nehnuteľností uviedol, že v súdnom konaní
vedenom pod sp.zn. 22 Cb 55/2013 nesúhlasil s vypracovaním znaleckého posudku Ing. Petríkom, ale
keď už bol tento posudok vypracovaný, navrhol prerušiť toto konanie z dôvodu hospodárnosti, pretože
prerušenie konania bolo štandardným procesným inštitútom z dôvodu šetrenia nákladov potrebných
na vykonanie dokazovania. Skutočnosť, že na pojednávaní dňa 5.10.2016 bolo stranám oznámené, že
v konaní sp.zn. 22 Cb 55/2013 bola stanovená všeobecná hodnota nehnuteľností a že žalobca
podaním doručeným súdu dňa 28.10.2016 žiadal o vydanie uznesenia o uloženie povinnosti žalovanému



umožniť ohliadku nehnuteľností svedčí len o tom, že žalobca sa snaží ako smerodajnú tlačiť trhovú
hodnotu nehnuteľností, z čoho nemá vyplývať jeho vedomosť, že za smerodajnú sa táto hodnota bude
aj považovať. Vypracovanie znaleckého posudku na účely stanovenia trhovej hodnoty nehnuteľností je
právom žalobcu predložiť a navrhnúť v súdnom konaní ľubovoľné dôkazy.

9. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.)], túto prejednal
bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo
potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l
C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 25. apríla 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia,
upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok
súdu prvej inštancie (vrátane výroku o náhrade trov konania) potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.)
a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za
potrebné uviesť ešte nasledovné.

10. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na
ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

12. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité
obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, aké prostriedky
procesného útoku, procesnej obrany, boli použité, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť
dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval
naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným
súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov.



13. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

14. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca má nárok
voči žalovanému podieľať sa svojím podielom pri skončení jeho členstva na celom jeho majetku, t.j.
že sa jeho majetkový podiel určuje z celého majetku žalovaného, ako to vyplýva zo znenia Stanov
ako základného a rozhodujúceho dokumentu žalovaného (čl. 1 bod 1, čl. 7 písm. i/, čl. 23 ods.
1, čl. 25 bod 1, 2, 4, 8, čl. 28 bod 1 až 7), ktorého úprava je v tomto smere osobitá vzhľadom
na absenciu bližšej úpravy práv členov záujmového združenia právnických osôb podľa Občianskeho
zákonníka a nepoužiteľnosť (ani analogickú) Obchodného zákonníka, ktorý pomery záujmového
združenia právnických osôb vôbec neupravuje a neupravuje ani postavenie takého iného subjektu, ktorý
by svojím charakterom a účelom bol porovnateľný so záujmovým združením právnických osôb (ide
o občianskoprávny subjekt). Zo samotnej povahy Obchodného zákonníka vyplýva, že tento upravuje
právne pomery obchodných spoločností ako podnikateľov, ktorým záujmové združenie právnických
osôb založené podľa Občianskeho zákonníka nie je (činnosti žalovaného nemôžu byť vykonávané za
účelom dosahovania zisku; čl. 4 ods. 12 Stanov). Majetok záujmového združenia právnických osôb a
jeho používanie (výnosy z neho) je práve hlavným zdrojom financovania tohto združenia, a preto je i
rozhodujúcou veličinou v rámci úpravy majetkových práv členov združenia. Združenie svojim majetkom
zodpovedá za nesplnenie svojich povinností (§ 20i ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa § 20h ods.
1 veta prvá Občianskeho zákonníka stanovy združenia určia názov, sídlo a predmet činnosti združenia,
úpravu majetkových pomerov, vznik a zánik členstva, práva a povinnosti členov, orgány združenia
a vymedzenie ich pôsobnosti, spôsob zrušenia združenia a naloženie s jeho likvidačným zostatkom.
Občiansky zákonník ponechal úpravu práv a povinností členov záujmového združenia právnických
osôb výlučne na jeho stanovách. V Stanovách žalovaného sa výslovne uvádza, že COOP PRODUKT
SLOVENSKO je dobrovoľným záujmovým združením právnických osôb s majetkovou účasťou
členských družstiev na celom majetku (čl. 1 bod 1), členské družstva majú právo na členský podiel na
majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO v prípade zániku členstva v COOP PRODUKT SLOVENSKO
spôsobom uvedeným v stanovách, čl. 7 písm. i/, majetkovým podielom sa rozumie percentuálne
vyjadrenie vzťahu členského družstva k majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO podľa pravidiel na
stanovenie %-neho podielu členských družstiev na majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO uvedených
v čl. 28 bod 1-7 (tieto pravidlá sú same označené ako pravidlá na stanovenie %-neho podielu členských
družstiev na majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO, čl. 25 ods. 2, majetok COOP PRODUKT
SLOVENSKO tvoria všetky aktíva kryté vlastnými a cudzími zdrojmi a podiely vo všetkých organizáciách,
kde má COOP PRODUKT SLOVENSKO majetkovú účasť, čl. 23 ods. 1). Nebolo možné sa potom
stotožniť s tvrdením žalovaného, že majetkový podiel žalobcu sa mal odvíjať od podielového fondu a
zdrojov krytia majetku, pretože takýto postup nemá oporu v jeho Stanovách a takýto spôsob určenia
majetkového podielu z týchto Stanov nevyplýva a ani zo žiadneho právneho predpisu. Žalovaný vo
svojom odvolaní argumentoval tým, že zmyslom zriadenia podielového fondu bolo určenie toho, v
akej výške sú jednotlivé členské družstvá účastné na majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO s tým,
že podielový fond je tvorený výlučne majetkovými podielmi jednotlivých družstiev, súčet majetkových
podielov všetkých členských družstiev tvorí podielový fond vo výške 100 %. Žalovaný potom vyvodzoval,
že žalobca mal (pri jeho vystúpení z COOP PRODUKT SLOVENSKO) účasť na podielovom fonde v
percentuálnej výške 2,91 % (výška jeho majetkového podielu predstavuje 2,91 % na podielovom fonde)
a tvrdil, že základňou pre výpočet majetkového podielu žalobcu nie je jeho majetok, ale ním zriadený
podielový fond. Z uvedeného ale nie je zrejmé, ako sa môže majetkový podiel žalobcu vypočítavať z
podielového fondu, ktorý je súčasne tvorený aj týmto samotným majetkovým podielom (ktorý má byť
ešte len určený), pretože potom by základňou pre výpočet majetkového podielu žalobcu bolo (okrem
majetkových podielov zvyšných členov) samotný vypočítavaný majetkový podiel a majetkový podiel
žalobcu by sa vypočítaval sám zo seba, čo je nelogické a odporujúce samotnému tvrdeniu žalovaného,
že zmyslom zriadenia podielového fondu bolo určenie toho, v akej výške sú jednotlivé členské družstvá



účastné na majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO. Žalovaný sám v odvolaní potvrdil, že podielový
fond určuje iba výšku účasti vystupujúceho družstva na majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO, a
tak základňou pre určenie výšky majetkového podielu žalobcu je samotný majetok žalovaného, čomu
korešponduje aj čl. 7 písm. i/ jeho Stanov, ktorý vymedzuje, že členské družstva majú v prípade zániku
členstva v COOP PRODUKT SLOVENSKO právo na členský podiel na majetku COOP PRODUKT
SLOVENSKO, teda na všetkých aktívach krytých vlastnými a cudzími zdrojmi a podieloch vo všetkých
organizáciách, kde má COOP PRODUKT SLOVENSKO majetkovú účasť (čl. 23 ods. 1 Stanov).
Podielový fond nemôže tvoriť samotnú základňu, z ktorej sa pri výpočte majetkového podielu vychádza,
pretože iba vyjadruje to, akým percentom sa vystupujúce družstvo zúčastňuje na samotnom majetku
žalovaného (v danej veci išlo o nesporných 2,91 %).

15. Nebolo možné sa stotožniť s tvrdením žalovaného v odvolaní, že základňou pre výpočet majetkového
podielu žalobcu sú vlastné zdroje krytia jeho majetku, keď uviedol, že vlastné zdroje krytia jeho majetku
vyplývajú zo súvahy a sú tvorené položkami ako základné imanie (toto predstavuje iba hodnotu vkladov,
ktoré spoločníci vložili do spoločnosti odo dňa jej založenia), fondy tvorené zo zisku, nevysporiadaný
výsledok hospodárenia minulých rokov a výsledok hospodárenia. Z uvedeného vyplýva, že vlastné
zdroje krytia majetku žalovaného nemožno stotožňovať s jeho majetkom, resp. tieto nepredstavujú
samotný majetok žalovaného (ani jeho účtovnú hodnotu). Samotný majetok žalovaného (obdobne ako
obchodný majetok spoločnosti) predstavuje podľa Stanov žalovaného (čl. 23 ods. 1) všetky aktíva kryté
vlastnými a cudzími zdrojmi a podiely vo všetkých organizáciách, kde má žalovaný majetkovú účasť.
Vystupujúci člen žalovaného má nárok na majetkový podiel na všetkých aktívach žalovaného (tieto
zahŕňajú všetky veci, ku ktorým má žalovaný vlastnícke právo, pohľadávky zo záväzkových vzťahov,
iné majetkové práva, ako napr. právo na využitie dizajnu, vynálezu, ochrannej známky a pod., ako aj
peniazmi oceniteľné iné hodnoty napr. goodwill, know-how a pod.). Pri výklade zaujatom žalovaným
by tak družstvo nemalo pri svojom vystúpení z COOP PRODUCT SLOVENSKO účasť na majetku
COOP PRODUKT SLOVENSKO (čl. 7 písm. i/, čl. 25 ods. 2 a ďalšie Stanov), ale len účasť na
výsledkoch hospodárenia, t.j. zisku alebo strate. Navyše aj základné imanie na rozdiel od majetku je vo
svojej podstate iba účtovnou veličinou, ktorá zväčša nezodpovedá reálnemu stavu majetku spoločnosti.
Tvrdenie žalovaného o tom, že vystupujúci člen má nárok na majetkový podiel určený z položiek z
vlastných zdrojov krytia, je v priamom rozpore s čl. 7 písm. i/ a čl. 25 ods. 2 Stanov, nakoľko by tento
vôbec nevychádzal z majetku žalovaného (nešlo by o účasť na majetku žalovaného), ale by vychádzal
z veličín, ktoré s majetkom žalovaného nemajú nič spoločné, a ktoré jeho majetok neodzrkadľujú.
Navyše sám žalovaný potvrdil, že predmetné nehnuteľnosti nevedie vo svojom účtovníctve, o nich
účtujú iba samotné školy, ktoré ich majú v hospodárení, čo len potvrdzuje, že položky vlastných
zdrojov krytia žalovaného vôbec nezodpovedajú reálnemu stavu jeho majetku a neodzrkadľujú jeho
majetok. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemohol ani pri určení výšky majetkového podielu žalobcu
(vo vyplatenej výške 102.369,93 €) vychádzať z účtovnej hodnoty jeho majetku, keďže predmetné
nehnuteľnosti do svojho účtovníctva ani len nezahrnul. Nárok žalobcu ako členského družstva na
podiel na majetku, resp. na majetkový podiel, vyplýva aj z listov žalovaného adresované žalobcovi k
vyjadreniu podielu žalobcu a tvrdenie žalovaného, že tak konalo „iba“ ekonomické oddelenie, neobstojí
(listy podpisovala priamo predsedníčka žalovaného Ing. Chmelová) a rovnako aj z terminologického
označenia tohto podielu (ako majetkového alebo na majetku) i základných zásad, na ktorých stoja
Stanovy žalovaného (čl. 1 ods. 1, že žalovaný je dobrovoľným záujmovým združením právnických
osôb s majetkovou účasťou členských družstiev na celom majetku). Podiel ako majetkový označuje i
samotný žalovaný v celej odvolacej argumentácii, čím si pod týmto pojmom nie je možné ani logicky
vysvetliť podiel na inej položke žalovaného. Odvolací súd dodáva, že iba súd je oprávnený otázku
výkladu stanov právne posúdiť a zhodnotiť, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď ohľadom
týchto položiek Stanov i ekonomických pojmov, aj s ohľadom na svoj vlastný právny názor nepovažoval
za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie navrhované žalovaným, najmä výsluch Ing. Ivety Chmelovej a
Ing. Márie Bránikovej, pretože výklad Stanov je otázkou právnou, z dôvodu ktorého výsluch týchto osôb
k interpretácii jednotlivých ustanovení Stanov by nebol pre súd záväzný.

16. Odvolací súd sa stotožnil aj s argumentáciou súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí,
týkajúcej sa skutočnosti, či predmetné nehnuteľnosti (zapísané na liste vlastníctva č. 6016, katastrálne
územie Bardejov a na liste vlastníctva č. 392, katastrálne územie Veľká) sú majetkom žalovaného,
či boli zahrnuté do výpočtového základu žalovaným na výpočet podielu žalobcu, a či z týchto
nehnuteľností patrí žalobcovi nárok na majetkový podiel, pretože potreba zahrnutia týchto nehnuteľností
do výpočtového základu je daná tým, že sú zapísané a vedené na liste vlastníctva v prospech



žalovaného, čím nepochybne tvoria jeho majetok a žalovaný disponuje všetkými právami vyplývajúcimi
z tohto vlastníctva, keď ani sám žalovaný nepopieral, že by nebol ich vlastníkom. Skutočnosť, že tieto
nehnuteľnosti neboli zahrnuté do výpočtového základu pre určenie výšky majetkového podielu žalobcu,
nebola medzi stranami sporná, žalovaný opak nepreukázal, práve naopak, výpočtom predloženým v
písomnom vyjadrení zo dňa 14.11.2016 ich neuviedol (jeho výpočet z majetku ani nevychádzal, ale
vychádzal z vlastných zdrojov krytia majetku) a následne v ďalšom konaní uvádzal, že o nich neúčtuje,
pretože ich zveril do účtovníctva školám, čím iba potvrdil, že pôvodný výpočet majetkového podielu
žalobcu zahrnutý v dohode o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov k 31.12.2014 s týmito
nehnuteľnosťami ani nerátal. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď žalobcovi priznal nárok
na majetkový podiel i na týchto nehnuteľnostiach, keďže tieto nepochybne tvoria majetok žalovaného,
keď je irelevantné, že ich zveril do hospodárenia stredným školám.

17. Súd prvej inštancie správne posúdil aj otázku veľkosti majetkového podielu žalobcu na majetku
žalovaného, keď vychádzal zo všeobecnej (trhovej) hodnoty majetku žalovaného. Odvolací súd
poukazuje na to, že z konania nevyplynul opak, teda existencia žiadneho titulu, z ktorého by bolo možné
vyvodiť, že žalobca má nárok na podiel iba z účtovnej hodnoty majetku žalovaného, ktorý svoje tvrdenie,
že by sa malo vychádzať práve iba z účtovnej hodnoty majetku žalovaného, nepreukázal žiadnym
dôkazom, z ktorého by táto skutočnosť vyplývala. Stanovy žalovaného v žiadnom svojom ustanovení
neupravujú, že členské družstvo pri svojom vystúpení za žalovaného má nárok na majetkový podiel
iba z účtovnej hodnoty majetku žalovaného, resp. že členské družstvo má pri vystúpení od žalovaného
účasť na účtovnej hodnote majetku. Naopak Stanovy v tomto ohľadne používajú jasný pojem „majetok“,
„na majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO“, „na celom majetku COOP PRODUKT SLOVENSKO“ (čl.
25 bod 2, bod 4, čl. 28 a pod.), pričom tu treba vychádzať z jeho všeobecnej hodnoty. Ak žalovaný pri
svojom výpočte majetkového podielu žalobcu mienil vychádzať z účtovnej hodnoty, nič mu nebránilo
v tomto smere svoje Stanovy zmeniť alebo doplniť. Stanovy žalovaného neobsahujú ani to, z čoho
by potom mala účtovná hodnota vychádzať a z akých položiek by sa mala vypočítavať, keď dôkaz
o svojom tvrdení (že základom pre výpočet majetkového podielu žalobcu má byť účtovná hodnota
jeho majetku) nepredložil ani potom, čo mu muselo byť zrejmé, že žalobca sa svojho nároku podanou
žalobou domáha z určenia trhovej hodnoty (do výpočtového základu nezahrnutých) nehnuteľností,
a ani potom, čo bol v konaní predložený a oboznámený znalecký posudok Ing. Branislava Ivana
na trhovú (všeobecnú) hodnotu týchto nehnuteľností, ktorého závery žalovaný nijako nespochybnil.
Posúdenie toho, či sa malo pri určovaní majetkového podielu žalobcu vychádzať z trhovej alebo z
účtovnej hodnoty nehnuteľností bolo výlučne otázkou právnou, ktorej posúdenie prináležalo iba súdu (na
základe interpretácie ustanovení Stanov), takže výklad zaujatý súdom prvej inštancie bol nepochybne
v súlade so Stanovami žalovaného. Ak žalovaný nepreukázal žiaden právny titul, o ktorý opieral svoje
tvrdenie o tom, že pri určovaní majetkového podielu žalobcu je potrebné vychádzať z účtovnej hodnoty
nehnuteľností, bolo nadbytočné vykonávať dokazovanie ohľadne samotnej výšky tejto účtovnej hodnoty.
Ak nebola preukázaná samotná skutočnosť o povinnosti žalovaného použiť (vychádzať) pri výpočte
majetkového podielu žalobcu účtovnú hodnotu nehnuteľností, nebolo potrebné dokazovať ani samotnú
výšku tejto účtovnej hodnoty nehnuteľností, a preto je odvolacia argumentácia žalovaného, že mu v
tomto smere súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom tým, že nepripustil dokazovanie
ohľadne výšky účtovnej hodnoty nehnuteľností, nedôvodná. Odvolací súd dodáva, že súd nemôže
svojim výkladom (interpretáciou) meniť obsah právneho úkonu, ani chýbajúci obsah dopĺňať. Nakoľko
Stanovy žalovaného (upravujúce základňu pre výpočet majetkového podielu vystupujúceho člena, čl. 25
ods. 2) pri slove „majetok COOP PRODUKT SLOVENSKO“ neobsahujú súčasne pojmy ako „majetok v
účtovnej hodnote, majetok vychádzajúci z účtovnej závierky k rozhodnému obdobiu a pod.“, súd nemôže
takýto chýbajúci obsah dopĺňať výkladom právneho úkonu. Išlo by o neprimeraný zásah do zmluvnej
autonómie strán a nahrádzanie toho, čo nebolo stranami pri právnom úkone, v internom právnom
predpise, prejavené. Ak Stanovy žalovaného uvádzajú, že vystupujúce družstvo má pri zániku členstva
právo na členský podiel na majetku žalovaného, treba pod týmto pojmom rozumieť majetok v jeho
(reálnej) všeobecnej hodnote a nie v účtovnej hodnote. Otázkou vysporiadania majetkového podielu
žalobcu v rámci Dohody o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov k 31.12.2014 sa odvolací súd
nezoberal, keďže táto nebola predmetom odvolania žalovaného (§ 380 ods. 1 C.s.p.), pričom súd prvej
inštancie v tomto ohľade napadnutý rozsudok odôvodnil riadne a dostatočne.

18. K argumentácii žalovaného v odvolaní o údajnej prekvapivosti rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorý pri svojom rozhodovaní vychádzal zo všeobecnej (trhovej) hodnoty nehnuteľností, ktoré mali byť
zahrnuté do výpočtového základu pre výpočet majetkového podielu žalobcu, odvolací súd uvádza, že



tzv. prekvapivosť rozhodnutie súdu prvej inštancie nezakladá. O prekvapivé rozhodnutie totiž ide vtedy,
ak súd použije inú právnu normu pri právnom posúdení veci (ktorá doposiaľ použitá nebola, a ktorá
je pre danú vec rozhodujúca) a súčasne, dotknutej sporovej strane sa k jej požitiu neumožní vyjadriť
sa. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd (nie súd prvej inštancie)
založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného
naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu nemá strana
sporu možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z
hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. V danom prípade
rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane. Predmetom sporu od
začiatku bola (okrem iných) aj právna otázka, či sa pri žalovaných nehnuteľnostiach má pre účely výpočtu
majetkového podielu žalobcu vychádzať z ich (reálnej) všeobecnej alebo z účtovnej hodnoty, takže tu
proti sebe stáli dva názory (názor žalobcu, že sa má vychádzať zo všeobecnej hodnoty nehnuteľností,
názor žalovaného, že sa má vychádzať z ich účtovnej hodnoty), ktoré súd prvej inštancie vyhodnocoval
interpretáciou Stanov žalovaného, pričom k tejto otázke mali možnosť vyjadriť sa obe strany sporu
(žalovaný tak urobil podaniami zo dňa 14.11.2016, 5.12.2016, 2.3.2016). Žalovanému bol v konaní zo
strany súdu prvej inštancie daný dostatok priestoru obhajovať svoj právny názor v otázke použitia
hodnoty nehnuteľností. Skutočnosť, že žalovaný svoje tvrdenie v konaní nijako nepreukázal, a preto súd
prvej inštancie v ďalšom už nevykonával dokazovanie ohľadom výšky účtovnej hodnoty nehnuteľností,
nerobí toto rozhodnutie prekvapivým. Ak žalovaný nepreukázal, že treba vychádzať z účtovnej hodnoty
týchto nehnuteľností, nebolo už potrebné dokazovať jej samotnú výšku. Odvolací súd sa stotožnil s
tvrdením žalobcu v jeho vyjadrení k odvolaniu, že o prekvapivé rozhodnutie by sa mohlo jednať iba
vtedy, ak by súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal z tretieho, z doposiaľ stranami sporu
neuplatňovaného ocenenia nehnuteľností, ku ktorému strany sporu nemohli zaujať žiadne stanovisko.
Osvojením si právneho názoru žalobcu súdom prvej inštancie ohľadne použitej hodnoty nehnuteľností,
nemohlo dôjsť k vydaniu takzvaného prekvapivého rozhodnutia. Žalovaný totiž mohol predpokladať, že
sa súd prvej inštancie s právnou argumentáciou žalobcu prípadne žalovaného môže aj nemusí stotožniť,
takže mal od začiatku konania vedomosť o tom, že žalobca odvodzuje svoj nárok z trhovej hodnoty
nehnuteľností (v tomto smere predložil aj znalecký posudok), k čomu mal možnosť sa v konaní aj
riadne vyjadriť, resp. preukazovať opak. Ak sa súd prvej inštancie následne v tomto smere stotožnil s
argumentáciou žalobcu, nemožno konštatovať, že rozhodol (pre žalovaného) prekvapujúco iba preto,
že nesúhlasil s názorom žalovaného na zaoberanie sa účtovnou hodnotou nehnuteľností. Žalovaný
mohol a musel očakávať, že súd prvej inštancie sa s niektorými skutočnosťami ním prezentovanými v
konaní stotožní a s niektorými nie, ako aj to, že ak na poslednom pojednávaní žalovaný začne len veľmi
neurčito vysvetľovať účtovnú hodnotu a navrhovať jej nejasné určenie, takýto dôkaz nebude prípustný
(hlavne ak bola súdu dôkazná situácia jasná), to ale neznamená, že mal čas iba na takomto pojednávaní.
Vedomosť žalovaného o trhovej hodnote nehnuteľností je pritom z konania (pojednávaní, písomných
podaní) zrejmá a rovnako je preukázateľná aj jeho argumentácia o účtovnej hodnote nehnuteľností.
Súd prvej inštancie naviac posúdenie trhovej hodnoty nehnuteľností nevyhodnotil z právnej normy alebo
stavu, ktorý by žalovanému nebol známy a súčasne mu v žiadnom smere týmto neodňal možnosť
voči tomuto sa dostatočne brániť. Pripustením argumentácie žalovaného by tak bolo možné každé
rozhodnutie súdu, ktoré je v neprospech jednej strany, vyhodnotiť ako prekvapujúce, čo nie je a ani
nemôže byť zmyslom civilného sporového konania.

19. Odvolací súd dodáva, že nevidí prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie ani s ohľadom
na predbežné právne posúdenie veci týmto súdom, pretože v prvom rade toto žalovaný (zastúpený
advokátom) po jeho vyslovení konajúcou sudkyňou (ani následne na ďalších pojednávaniach)
nerozporoval, nežiadal jeho doplnenie, upresnenie, ani nové právne posúdenie. Účelom predbežného
posúdenia veci nie je podrobne zodpovedať na všetky otázky sporu a ak sa tak nestane, neznamená
to, že konajúci súd automaticky vystaví stranu sporu prekvapivosti. Prekvapivosťou nie je dotknutý ani
taký postup súdu, ktorý by následne dokonca vydal rozsudok v rozpore s predchádzajúcim právnym
posúdením (opäť za predpokladu, že by nepoužil doposiaľ neprejednávanú právnu normu a nedal by
možnosť stranám sa k tejto vyjadriť). Odvolací súd opätovne uvádza, že žalovaný mal dostatok možností
obhajovať, prezentovať a preukazovať svoj názor o potrebe vychádzať z účtovnej hodnoty nehnuteľností
a samotná skutočnosť, že sa súd prvej inštancie k tejto argumentácii výslovne počas konania nevyjadril,
neznamená, že ho rozsudkom, ktorým ju neuznal, prekvapil. Predovšetkým, ako už bolo uvedené,
žalovaný nijako nepreukázal už základ svojho tvrdenia, že na výpočet majetkového podielu žalobcu
sa má použiť účtovná, nie trhová, hodnota nehnuteľností. Navyše, ak by sa aj súd prvej inštancie v
rámci predbežného posúdenia veci vyjadril k otázke hodnoty nehnuteľností, z ktorej mieni vychádzať,



takéto posúdenie by súd nezaväzovalo i v ďalšom konaní, ak by strany sporu predložili ďalšie dôkazy
vyvracajúce skutočnosti, z ktorých by pri predbežnom vyjadrení právneho názoru na vec vychádzal.
Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie (ani v odvolacom konaní) nepredložil žiaden dôkaz, ktorý
by potvrdzoval ním tvrdenú skutočnosť o potrebe vychádzať z účtovnej hodnoty nehnuteľností, keď sa
iba snažil dokazovať výšku tejto účtovnej hodnoty, čo za daného stavu súd prvej inštancie správne
vyhodnotil (správne) ako nehospodárne.

20. K súvisu tzv. prekvapivosti súdneho rozhodnutia s predbežným právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 22.2.2017, sp.zn. 6 Cdo 17/2017, ktoré je možné aplikovať aj na právnu úpravu podľa Civilného
sporového poriadku, z ktorého vyplýva, že neuvedenie, prípadne nedostatočné uvedenie, predbežného
právneho posúdenia veci súdom, nemá za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. porušenie základných
zásad občianskeho súdneho konania, t.j. odňatie možnosti stranám sporu konať pred súdom. V
danej veci totiž z obsahu zápisníc súdu prvej inštancie nevyplýva žiadna výhrada právneho zástupcu
žalovaného voči nesplneniu, alebo nedostatočnému splneniu, si povinnosti súdu prvej inštancie vysloviť
predbežný právny názor na vec, hoci tento bol na pojednávaniach prítomný. Z povahy tejto procesnej
povinnosti je však (aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uvedenom
rozhodnutí) zrejmé, že k zhojeniu (skonzumovaniu) jej prípadného nesplnenia dochádza samotným
rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého podľa § 157 ods. 2 O.s.p. <https://www.slov-lex.sk/pravne-
predpisy/SK/ZZ/1963/99/> (§ 220 ods. 2 C.s.p.) je súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Je zbytočné, aby odvolací
súd zrušil rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie s tým, že by mu dal pokyn na dodržanie
ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. (§ 181 ods. 2 C.s.p.), pretože tento uvedené už vyslovil v rozsudku.
Náprava prípadného nesprávneho postupu prvoinštančného súdu v tomto smere je daná tiež možnosťou
podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalovaný v predmetnej veci aj využil.
Bolo by neefektívne, dokonca nezmyselné, považovať prípadné nedodržanie § 118 ods. 2 O.s.p.
<https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/> (§ 181 ods. 2 C.s.p.) súdom prvej inštancie
za tzv. zmätočnostnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/
SK/ZZ/1963/99/> (§ 420 písm. f/ C.s.p.) a z tohto dôvodu zrušovať v dovolacom (príp. odvolacom)
konaní rozhodnutia súdov v základnom konaní a vec vracať na ďalšie konanie, hoci strana sporu
mala možnosť namietať nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie v opravnom konaní
a hoci mala možnosť dozvedieť sa o skutkových a právnych záveroch súdov v základnom konaní
z odôvodnení ich rozhodnutí. Z uvedených dôvodov námietka žalovaného, aj keby bola dôvodná,
nebola spôsobilá mať za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. porušenie základných zásad občianskeho
súdneho konania a odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom. Napokon nikde v zákone nie je
uvedené, že aj keď sudca vysloví predbežný právny názor, že ním bude aj do budúcna viazaný. Striktné
dodržiavanie uvedeného ustanovenia by znamenalo absolútne formalistický proces. Dôležité je, aby to
bolo v písomnom odôvodnení rozsudku uvedené, čo v predmetnej veci splnené bolo.

21. K polemike strán sporu ohľadom použitia sudcovskej koncentrácie konania v spojení s § 470
ods. 2 C.s.p. odvolací súd uvádza, že nevypočutie Ing. Chmelovej a nepripustenie vykonania Štatútu
podielového fondu ako dôkazu bolo výsledkom a odrazom hospodárnosti konania, kedy súd prvej
inštancie potom, ako mal splnené podmienky podľa vlastného zhodnotenia dôkazov na vyhlásenie
rozsudku, už ďalšie dôkazy nepripustil (tak ako je uvedené vyššie). Uvedené mohlo vyplývať z toho,
že predmetné dôkazy navrhol žalovaný vykonať na poslednom pojednávaní dňa 3.3.2017, avšak
ani na tomto žalovaný prvoinštančný súd nepresvedčil, že tieto dôkazy majú zásadnú hodnotu pre
meritum veci, keď Štatút podielového fondu bol bezpredmetný, vzhľadom na prvoradú záväznosť
Stanov a ich vlastné posúdenie súdom (bez ohľadu na iné dokumenty a výpovede iných osôb) a
vypočutie Ing. Chmelovej nebolo potrebné minimálne aj vzhľadom na to, že žalovaný to
neprezentoval ako dôležité a chcel ním nahrádzať iba úlohu súdu (na pojednávaní dňa 3.3.2017 uviedol,
že výsluch žalovaného je potrebný k výkladu Stanov, v odvolaní zasa uvádza, že Ing. Chmelová mala
iba zosumarizovať a zrozumiteľne vysvetliť tie informácie, ktoré už žalovaný v predmetnom konaní
uviedol predtým), takže výpoveď Ing. Chmelovej mala smerovať iba k zopakovaniu už žalovaným
prednesených skutočností (nemalo sa ňou dosiahnuť objasnenie nových skutočností, ktoré neboli v
konaní prednesené) a napokon rozhodnutie súdu vo veci záviselo predovšetkým na jeho právnom
posúdení (skutkový stav v rozhodujúcom rozsahu nebol medzi stranami sporný). Vo vzťahu k Ing.
Bránikovej žalovaný argumentoval potrebou vysvetlenia ekonomických pojmov, čo nebolo potrebné aj



vzhľadom na zásadu, že súd pozná právo a nie je v tomto smere závislý na vyjadrení iných osôb, ak
toto súvisí s výkladom stanov. Napokon, ak súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní dospel k záveru,
že základňou pre výpočet majetkového podielu žalobcu má byť všeobecná a nie účtovná hodnota
daných nehnuteľností, výsluch Ing. Bránikovej zameraný na ozrejmenie ekonomických pojmov sa stal
pre danú vec irelevantným. S poukazom na uvedené (nehospodárnosť vykonania týchto dôkazov), ako i
na ustálenú súdnu prax (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 8/2016),
podľa ktorej povinnosť uskutočniť vypočutie strany civilného sporu nie je absolútna, a ak súd nevykoná
dôkaz výsluchom sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces,
pričom ak súd prvej inštancie v konaní nevypočul Ing. Chmelovú, neporušil tým právo žalovaného na
spravodlivý proces. Odhliadnuc od uvedeného Ing. Iveta Chmelová bola v pozícii štatutárneho zástupcu
žalovaného, a tak bola nositeľom práva, ale aj povinnosti, za žalovaného sa osobne zúčastňovať
a aktívne vystupovať, prezentovať prostriedky procesnej obrany žalovaného (spolu s jeho právnym
zástupcom).

22. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia § 470 ods. 2 C.s.p. na posudzovaný
prípad, ustanovenia Civileného sporového poriadku o sudcovskej koncentrácii konania by nebolo možné
uplatniť v danom v konaní vtedy, ak by boli v neprospech strany. V danej veci súd prvej inštancie od
1.7.2016 uplatňoval v konaní pred ním procesné normy Civilného sporového poriadku (pri zachovaní
zásady priamej aplikovateľnosti procesných noriem) vo vzťahu k obom sporovým stranám rovnako.
To, že žalovaný navrhol vykonanie niektorých dôkazov až na poslednom pojednávaní, kedy už súd
prvej inštancie ich vykonanie (vzhľadom na dovtedajší priebeh konania a výsledky dokazovania)
vyhodnotil ako nehospodárne a už ich preto nepripustil, nie je porušením práva na spravodlivý proces.
Účelom ustanovenia § 470 ods. 2 C.s.p. je to, aby sa sudcovská koncentrácia konania nemohla, v
konaniach začatých za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, uplatňovať ihneď a naplno (teda
bez možnosti, aby sa strany sporu mohli na takýto procesný postup súdu pripraviť a adaptovať).
Preto je citované ustanovenie zaradené medzi prechodné ustanovenia Civilného sporového poriadku.
Uvedené ale neznamená, že už v žiadnom z konaní začatom podľa Občianskeho súdneho poriadku
a prebiehajúcom podľa Civilného sporového poriadku, ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania
nemožno uplatňovať, nakoľko by ich v podstate nebolo možné uplatňovať v žiadnom prebiehajúcom
civilnom spore. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že nemožno stotožňovať, resp. zamieňať,
pojem „použite v neprospech strany“ s pojmom „zavinená nečinnosť procesnej strany“, keď v
danej veci je z obsahu spisu zrejmé, že väčšina procesných úkonov a pojednávaní prebiehala už za
účinnosti Civilného sporového poriadku a žalovaný tak mohol svoje návrhy na dokazovanie predniesť
na ktoromkoľvek z týchto pojednávaní (i mimo neho) a mohol sa s dostatočným časovým predstihom
adaptovať na novú úpravu dokazovania zavedenú Civilným sporovým poriadkom, pričom že tak urobil
až na záver posledného pojednávania (z dôvodu ktorého vykonanie týchto dôkazov už súd nepripustil),
nepredstavuje stav, kedy by súd prvej inštancie použil ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania
v jeho neprospech. Žalovanému totiž v predkladaní a navrhovaní dôkazov na preukazovanie svojich
tvrdení, minimálne na troch pojednávaniach (odhliadnuc od posledného pojednávania) vo veci samej
(z ktorých jedno prebehlo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a dve za účinnosti Civilného
sporového poriadku) nič nebránilo. U žalovaného tak nedošlo k uplatneniu ustanovení o sudcovskej
koncentrácii konania súdom prvej inštancie v jeho neprospech, ale v jeho prípade ide o zodpovednosť
za jeho procesnú nečinnosť, ktorá v spojení s nehospodárnosťou vykonania takto navrhnutých dôkazov
v nijakom smere nemôže vyústiť do porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces.

23. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
Odvolací súd dodáva, že nedoručoval žalobcovi vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu k jeho
odvolaniu, pretože vo vyjadrení žalovaného neboli uvedené také skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu.



24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).



(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).