Š A M O T K A , výrobné družstvo Hrnčiarske Zalužany


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/179/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616204720
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:6616204720.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu H. X., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr.
Róbertom Gombalom, advokátom, so sídlom v Lučenci, ul. P. Rádayho č. 14/A, proti žalovanému
ŠAMOTKA, výrobné družstvo Hrnčiarske Zalužany, so sídlom Hrnčiarske Zalužany č. 200, IČO: 00
168 203, zastúpenému JUDr. Bronislavou Garajovou, advokátkou, so sídlom v Poltári, Železničná
č. 291, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného zamestnancovi zo
strany zamestnávateľa, vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 21Cpr/1/2016, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. februára 2018 sp. zn.
15CoPr/4/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobca ma nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 2.
júna 2017 č. k. 21Cpr/1/2016-233 rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 30. marca 2016 dané žalovaným ako zamestnávateľom žalobcovi ako zamestnancovi, ktoré
mu bolo doručené dňa 30. marca 2016 je neplatné. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi
trovy konania v plnom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa v
zákonnej lehote v zmysle § 77 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v platnom znení (ďalej aj „Zákonník
práce“) dovolal neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde z dôvodu, že neporušil
pracovnú disciplínu tak, ako to kvalifikuje žalovaný, a že si žalovaný jeho obhajobu neoveril. Dôvodom
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným bola skutočnosť, že žalobca porušil pracovnú
disciplínu závažným spôsobom. Podľa názoru súdu žalovaný osvedčil, že riadne zistil dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru v rozsahu svojich možností a oprávnení, že k uloženiu postihu
za porušenie pracovnej disciplíny došlo na základe preverenia okolností prípadu a prejednania so
žalovaným. Súd skúmal aj otázku, či boli dané podmienky na rozviazanie pracovného pomeru v
zmysle § 68 ods. 1 Zákonníka práce a dospel k záveru, vzhľadom k spôsobu porušenia pracovnej
disciplíny, že v danom prípade boli dôvody na skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods.
1 písm. b/ Zákonníka práce. V súvislosti s obranou žalobcu, že sa v minulosti žiadnych porušení
pracovnej disciplíny nedopustil súd aplikoval rozhodnutia R 190/1999, R 54/2000, R 66/2000. Jednou
z podmienok skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je povinnosť vopred prerokovať
okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov podľa
§ 74 Zákonníka práce, kedy neprerokovanie sankcionuje zákon neplatnosťou skončenia pracovného
pomeru. Súd mal za preukázané, že zástupcovia zamestnancov v Sociálnej komisii starostlivosti o
členov a zamestnancov (ďalej aj „SOČ“), síce prerokovali okamžité skončenie pracovného pomeru
žalobcu, ale bez doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľa a nemali k dispozícii ani písomné
vyhotovenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Súd preto konštatoval, že neboli splnené
hmotnoprávne podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru s prihliadnutím na ustanovenie



§ 74 Zákonníka práce. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami
zamestnancov okamžité skončenie pracovného pomeru nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa
o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo predložený návrh na skončenie pracovného
pomeru obsahujú náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 Zákonníka
práce. Pokiaľ došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru bez vyššie uvedenej
náležitosti, je prerokovanie zástupcami zamestnancov iba formálnym konaním, ktoré nesleduje ochranu
zamestnancov tak, ako to vyplýva z § 74 Zákonníka práce. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255
ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) v spojení s ustanovením
§ 262 ods. 1, 2 CSP.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „súd druhej inštancie“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie
žalovaného rozsudkom z 28. februára 2018 č. k. 15CoPr/4/2017-288 rozhodol tak, že rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, a preto sa v odôvodnení obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia s doplnením ďalších dôvodov na zdôraznenie jeho správnosti. Odvolací súd zdôraznil, že
účelom uloženia povinnosti zamestnávateľa prerokovať vopred so zástupcami zamestnancov okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa danú zamestnancovi je poskytnúť ochranu
zamestnancovi pred prípadným zneužívaním postavenia zamestnávateľa, pričom upozornil na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 72/2006. V preskúmavanom spore bolo na žalovanom, aby
preukázal, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zo dňa 30. marca
2016 bolo „vopred“ prerokované so zástupcami zamestnancov. Odvolací súd dodáva, že Zákonník práce
síce nepredpisuje ako má prebiehať prerokovanie výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov, je však nevyhnutné, aby už v čase
tohto prerokovania bol dôvod výpovede konkretizovaný dostatočne určito (viď R 47/2007) tak, aby
nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Súd druhej inštancie
zdôraznil, že náležitosti skončenia pracovného pomeru musia byť dostatočne vymedzené buď v
písomnej žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru, a pokiaľ zo strany
zamestnávateľa ide len o ústnu žiadosť, musí byť predložený písomný návrh okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami
zamestnancov výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie
skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým
skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, obsahujú náležitosti výpovede alebo
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v zmysle Zákonníka práce (R
47/2007), ako to obdobne uviedol Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 2 MCdo 21/2009 a sp. zn. 3
MCdo 14/2013. Vzhľadom na úspech žalovaného v spore, odvolací súd potvrdil rozsudok okresného
súdu aj vo výroku o náhrade trov konania vzhľadom na procesný úspech žalobcu v zmysle § 255 ods.
1, 2 CSP.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa § 421
ods. 1 písm. b/ CSP. Dovolateľ má za to, že na to, aby boli naplnené účinky splnenia povinnosti
zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov okamžité skončenie pracovného
pomeru, v danom prípade žalobcu nebolo nevyhnutné, aby po ústnom dopyte - žiadosti štatutára
žalovaného o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu smerom
k zástupcom zamestnancov adresoval žalovaný zástupcom zamestnancov aj nejaký ďalší
písomný prejav za situácie, ak samotná žiadosť, resp. obsah prejavu vôle štatutára žalovaného
k prerokovaniu obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru bola doplnená ústne dôvodmi
a ostatnými náležitosťami tohto skončenia pracovného pomeru samotným štatutárom žalovaného
na prerokovaní zasadnutia zástupcov zamestnancov o okamžitom skončení pracovného pomeru so
žalobcom. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 17/2008 uviedol, že Zákonník práce síce predpisuje
ako má prebiehať prerokovanie výpovede zástupcom zamestnávateľov, je však nevyhnuté, aby už v
čase tohto prerokovania bol dôvod výpovede konkretizovaný dostatočne určito (viď R 47/2007) tak,
aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Najvyšší súd v
uvedenom rozhodnutí nejudikoval ako predpoklad spôsobu prerokovania okamžitého skončenia
pracovného pomeru zástupcami zamestnancov povinnosť zamestnávateľa, ktorý zvolí sprvu neformálnu
žiadosť k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru smerom k zástupcom zamestnancov,
aby následne návrh v danom prípade okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované takým
spôsobom, ktorý vylučuje pochybnosti o tom, konkrétne aké okamžité skončenie pracovného pomeru



a z akého dôvodu bolo neskôr dané zamestnancovi, s čím ale nespája požiadavku prerokovania
okamžitého skončenia pracovného pomeru s písomnou formou. Dovolateľ ďalej uvádza, že ak súdna
prax kladie požiadavku, aby okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované zástupcami
zamestnancov spôsobom vylučujúcim pochybnosti ohľadne náležitého skončenia pracovného pomeru
a zamestnávateľ zvolí vzhľadom na okolnosti prípadu oboznámenie zástupcov zamestnancov s
okamžitým skončením pracovného pomeru len neformálnym vyrozumením, keď pritom na prerokovaní
zástupcov zamestnancov uvedie, z akého titulu mieni ukončiť žalovaný pracovný pomer
so zamestnancom - okamžitým skončením pracovného pomeru a ozrejmí skutkový stav (vylákanie
peňažných prostriedkov od zamestnávateľa) s odkazom na zákonný dôvod (porušenie pracovnej
disciplíny) a u zamestnancov nevzniknú žiadne pochybnosti o zameniteľnosti titulu skončenia
pracovného pomeru, skutkových a zákonných dôvodoch, tak nie je namieste sankcionovať takýto postup
za situácie, že žalobca preukázateľne naplnil dôvod porušenia pracovnej disciplíny. Dovolateľ má za to,
že ak samotný štatutár žalovaného ako zástupca zamestnávateľa inicioval zástupcom zamestnancov
neformálnu (ústnu) žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom
a následne sa prerokovania na zasadnutí zástupcov zamestnancov zúčastnil a hoc nepredložil písomný
návrh okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom, ale ústnou formou oboznámil na takomto
zasadnutí zástupcov zamestnancov so všetkými náležitosťami okamžitého skončenia pracovného
pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. 1 Zákonníka práce u žalobcu (bez pochybností u nich vzniknutých),
nemožno to považovať za nesplnenie hmotnoprávnej podmienky skončenia pracovného pomeru, či
tvrdiť, že v spore strán tieto účinky splnenia povinností zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami
zamestnancov okamžité skončenie pracovného pomeru nenastali. V danom prípade ide o situáciu, ktorá
nebola riešená v súdnej praxi a s právnym názorom odvolacieho súdu sa dovolateľ nestotožňuje, lebo
právne posúdenie odvolacím súdom nereflektuje skutkovú situáciu v spore strán, nakoľko ani
rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré odvolací súd odkazuje, takúto neštandardnú situáciu neriešia.
Navrhol, aby najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie, alternatívne zmenil napadnutý rozsudok a žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanej strane
náhradu trov konania.
4. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaného uviedol, že nesúhlasí s
dovolaním a v dovolaní uvedenú argumentáciu nepovažuje za spôsobilú privodiť žalovaným navrhované
zrušenie napadnutého rozsudku a ani prípadnú zmenu napadnutého rozhodnutia. Podľa neho neexistuje
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Navrhol, aby najvyšší súd
dovolanie žalovaného odmietol.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolanie podala včas (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP),
v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
6. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie naďalej (tak ako v režime
O.s.p.) nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani
samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napr. rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 1
Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012
a 7 Cdo 92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo naopak nie sú splnené podmienky, za ktorých sa
môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď rozhodnutia
najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016 a 5 Cdo 255/2014).
7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie dovolaním napadnúť (úspešne). Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.
8. V danom prípade dovolateľ prípustnosť dovolania odvodil z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, namietal
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, právna otázka, ktorá ešte nebola vyriešená v praxi
dovolacieho súdu z obsahu dovolania ale nevyplýva.
9. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady
prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od
vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi



ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom
vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 6 Cdo 113/2017, 7 Cdo 95/2017 a 8 Cdo
95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva
na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca
právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
10. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. l CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
11. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z § 421 ods. l CSP, má viazanosť
dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam. Závery o (ne)prípustnosti
dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP).
Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí
(konkretizuje), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej
otázky súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. l písm.
b/ CSP). Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky
významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (porovnaj rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 2 Cdo 54/2018, 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 67/2017, 4 Cdo 95/2017,
7 Cdo 140/2017).
12. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne,
umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421
ods. 1 písm. c/ CSP).
13. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť, resp. aj dôvodnosť dovolania.
14. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania (§ 421 ods. l písm. b/ CSP) proti rozhodnutiam odvolacieho
súdu predpokladá, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby
dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Na rozdiel od právnej úpravy v zmysle
O.s.p., keď výlučne odvolací súd mohol vysloviť, že je v jeho rozhodnutí riešená otázka zásadného
právneho významu, na ktorú samostatným výrokom pripustil dovolanie a dovolací súd nemal oprávnenie
skúmať, či skutočne ide o otázku zásadného právneho významu, ale bol oprávnený preskúmavať takéto
rozhodnutie odvolacieho súdu iba v rámci pripustenej otázky, súčasná právna úprava dáva dovolaciemu
súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ
riešená, a z tohto pohľadu rozhodnúť o prípustnosti dovolania. Dovolací súd o tom, že dovolanie je z
tohto dôvodu prípustné, nevydáva osobitné rozhodnutie, ale sám si posúdi túto otázku ako predbežnú
a v prípade, že dospeje ku kladnému záveru, ide o prípustné dovolanie a dovolací súd bez ďalšieho
preskúma napadnuté rozhodnutie a meritórne o ňom rozhodne. Predpokladom prípustnosti dovolania je
dôsledné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom musí uviesť svoj názor na riešenie tejto
právnej otázky (§ 393 ods. 2, 3 CSP). V konkrétnom prípade musí dovolateľ relevantne odôvodniť, že
dovolanie je prípustné, pretože zásadná právna otázka nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom
dôvodom dovolania potom môže byť len otázka právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia
zo strany odvolacieho súdu a ako aj odôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ (porovnaj



Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový
poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1382).
15. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, nevymedzí
právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, dovolací súd
nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade
nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku mal
dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Tiež v prípade
absencie vymedzenia právnej otázky, nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých
procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v
súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa);
v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum,
priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej
v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J.,
Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H.
BECK, str. 1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 14/2018, 2 Cdo 167/2017, 3 Cdo 28/2017,
5 Cdo 13/2018, 7 Cdo 114/2018, 8 Cdo 78/2017).
16. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických úvah dovolací súd dospel k záveru, že z obsahu
dovolania nevyplýva konkrétne, ktorou „právnou“ otázkou (odvolacím súdom riešenou, dovolacím
súdom ale dosiaľ neriešenou) bola podľa jeho názoru založená prípustnosť ním podaného dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Nie je povinnosťou dovolacieho súdu, aby si právnu otázku, ktorá
mala byť riešená odvolacím súdom nesprávne, mal vyvodzovať sám. Naopak jej riadne vymedzenie, t. j.
jasné formulovanie, je povinnosťou strany, ktorá je v dovolacom konaní povinne zastúpená advokátom
ako kvalifikovaným právnym zástupcom. Jasne formulovaná právna otázka má v prvom rade naznačiť
riešenie daného prípadu požadované stranou a v druhom rade potom jej znenie predstavuje všeobecný
právny záver aplikovateľný v obdobných prípadoch v budúcnosti. Z obsahu dovolania vyplýva popis
skutkových tvrdení dovolateľa opierajúc sa o predložené dôkazy. Dovolateľ poukazuje na významné
skutočnosti, právnu úpravu v rozhodnom čase a výhrady voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý
podľa neho z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávny právny záver o nesplnení zákonných
podmienok pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, pretože naopak podľa neho boli
v danej veci naplnené všetky zákonom vyžadované predpoklady pre okamžité skončenie pracovného
pomeru so žalobcom. Podľa dovolacieho súdu záver odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) o tom,
že žalovaný nesplnil všetky náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom a na tom
základe určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným (zamestnávateľom) žalobcovi
(zamestnancovi) je neplatné, bolo výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností
prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov
súdy nižšej inštancie viedli k prijatiu tohto rozhodnutia. Pokiaľ dovolateľ s týmto rozhodnutím nesúhlasí,
ide podľa názoru dovolacieho súdu o polemiku dovolateľa s právnym názorom odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, či kritiku toho, ako odvolací súd pristupoval k posúdeniu
splnenia predpokladov okamžitého skončenia pracovného pomeru, čo významovo nezodpovedá kritériu
uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
17. Zhrnúc uvedené dovolací súd uvádza, že žalobca v dovolaní zákonným spôsobom nevymedzil
právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a následne malo zakladať nesprávne
právne posúdenie veci. Bez uvedeného nemôže najvyšší súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti
dovolania a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd
uskutočnil procesne neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa účelu ustanovenia § 421
ods. 1 CSP. Je tak nepochybné, že v dovolaní žalovaného absentuje zákonom požadovaná náležitosť
- dovolacie dôvody v ňom nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 CSP. Absenciu uvedeného
považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania pre neprípustnosť.
18. Dovolací súd napokon zdôrazňuje, že nesprávne zistenie skutkového stavu nie je podľa CSP
dovolacím dôvodom. Dovolací súd nie je oprávnený ani prehodnocovať skutkové závery odvolacieho
súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Táto
viazanosť zisteným skutkovým stavom je nevyhnutným predpokladom pre skúmanie správnosti
právneho posúdenia veci, pretože podstatou právneho posúdenia veci je aplikácia práva na zistený
skutkový stav. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, predpokladá
spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok odvolacím súdom (nie otázok skutkových), preto
nemožno dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových
záverov odvolacieho súdu.



19. Vzhľadom na skutočnosť, že dovolateľ nevymedzil uplatnený dovolací dôvod spôsobom uvedeným
v § 432 ods. 2 CSP, dovolací súd odmietol jeho dovolanie podľa § 447 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého
dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak
dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.
20. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).
21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.