ROZKVET, výrobné družstvo


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/25/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6107206024
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6107206024.9

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a
sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Jany Krnáčovej, v právnej veci žalobcu ORAVA retail, s.r.o., so
sídlom Seberíniho 2, Bratislava, IČO: 36 442 402, zastúpeného JUDr. Jozefom Polákom, advokátom,
so sídlom Radlinského 1718, Dolný Kubín, proti žalovanému ROZKVET, výrobné družstvo, so sídlom
Námestie Slobody 5, Banská Bystrica, IČO: 00 168 335, zastúpenému JUDr. Zuzanou Kovalovou,
advokátkou, AK Koval & spol., so sídlom Komenského 3, Banská Bystrica, o zaplatenie 44 784,27 Eur
s príslušenstvom, o trovách konania, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 16C/72/2007-573 zo dňa 19.12.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov tohto odvolacieho konania p r á v o .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania
žalobcu voči žalovanému v rozsahu 42%. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva,
že pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z pomeru úspechu strany v spore s tým, že žalobca
ako strana čiastočne úspešná v konaní v rozsahu 71% pri neúspechu v rozsahu 29% mala priznanú
náhradu trov vo výške 42%. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z ust. § 255 ods. 1 a 2
CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP. Žalobou v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca žiadal
priznať čiastku 44 784,27 Eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom súd prvej
inštancie dňa 15.10.2014 rozhodol tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 31 813,02 Eur
s príslušenstvom. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 14Co/1/2015-549) dňa 06.12.2014 - čo sa týka výroku o zamietnutí žaloby a dňa
31.05.2016 - vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi súdom priznanú sumu 31 813,02 Eur
s príslušenstvom.

2. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
ktorým žiadal odvolací súd, aby nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania, alternatívne
vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V rozhodnutí poukázal na ust. § 150
O.s.p. účinné v čase rozhodovania súdu prvej inštancie a žiadal, aby súd zohľadnil dôvody hodné
osobitného zreteľa a žalobcovi ako strane úspešnejšej v konaní nepriznal náhradu trov konania. Dôvody
hodné osobitného zreteľa videl v neprimeranej dĺžke konania viac ako 9 rokov. V predchádzajúcich
rozhodnutiach sa súd prvej inštancie neriadil zrušujúcimi rozhodnutiami odvolacieho súdu a následne
po takmer 7 rokoch vo veci súd prvej inštancie opätovne rozhodol 15.10.2014, ktorý bol po uplynutí
doby 1,5 roka potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 26.04.2016. Navyše na dĺžku konania
mala vplyv aj skutočnosť, že sa vo veci 2-krát vykonávalo znalecké dokazovanie pre pochybenia znalca.
Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v dĺžke konania, ktorá bola zapríčinená najmä nesprávnymi
rozhodnutiami súdu prvej inštancie, ktoré rozhodnutia strany v konaní napádali opravnými prostriedkami.



V dôsledku zdĺhavého konania bol priznaný aj úrok z omeškania, ktorý s poukazom na dĺžku trvania
sporu predstavuje takmer 100% priznanej istiny. Keďže sa súd prvej inštancie absolútne nevysporiadal
s argumentáciou žalovaného, týkajúcej sa návrhu na nepriznanie trov konania z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, podal žalovaný odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Konanie trpí vadou,
ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď tento dospel k nesprávnym
skutkovým záverom a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Mal za to,
že preukázal dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 257 CSP (dôvody hodné osobitného
zreteľa).

3. Aj žalobca podal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie, v ktorom namietal nezákonnosť,
nesprávnosť a zmätočnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zmenil tak, že žalobcovi prizná voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%, vrátane trov odvolacieho konania. V odôvodnení žalobca
poukazoval na to, že rozhodnutie v základnom konaní bolo vydané ešte v čase platnosti a účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku, avšak uznesenie o trovách konania bolo vydané už za účinnosti
Civilného sporového poriadku. Navyše meritórne rozhodnutie záviselo od znaleckého posudku, ktorý
bol v konaní vypracovaný. Žalobca súdu prvej inštancie vytýkal právny záver rozhodnutia, ktorý nemôže
obstáť, je nesprávny a nereflektuje na špecifické okolnosti súdeného prípadu tak, aby žalobca len
z dôvodu, že uplatnil svoje základné právo v súdnom konaní, neutrpel majetkovú ujmu spočívajúcu
v povinnosti úhrady účelne vynaložených trov konania z vlastných prostriedkov, bez akejkoľvek
kompenzácie. Namietal zbytočné prieťahy v konaní pri rozhodovaní o trovách konania s tým, že o
trovách konania rozhodol súd prvej inštancie až po opakovanej urgencii žalobcu o vydanie rozhodnutia.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici nadobudlo
právoplatnosť 31.05.2016. Od nadobudnutia právoplatnosti do rozhodnutia súdu a do účinnosti nového
procesného predpisu uplynul dostatočný čas na to, aby súd prvej inštancie vydal rozhodnutie o trovách
konania. Takáto nečinnosť nemôže byť na ťarchu účastníka konania. Keďže sa jedná o spor, ktorý bol
rozhodnutý ešte za účinnosti predchádzajúcej procesnej úpravy, v zmysle ust. § 142 ods. 3 O.s.p. má byť
uplatňovaný aj naďalej, a to na základe interpretácie všeobecného ust. § 255 CSP v súlade s článkami
2, 3 a 4 CSP, o čom svedčí aj dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku. Keďže sa súd prvej
inštancie pri vydaní napadnutého rozhodnutia neriadil dôsledne princípmi, z ktorých vychádza nový
procesnoprávny predpis a aplikoval ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP príliš formalisticky a v rozpore s uvedenými
článkami, podal žalobca odvolanie. Aplikáciou ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov
konania v súdenej veci a nepriznaním náhrady trov konania v rozsahu 100% došlo k zníženiu majetku
žalobcu bez možnosti kompenzácie. Právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia
vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania sú podľa jeho názoru v rozpore s účelom a zmyslom
právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich možno považovať za odporujúce aj článku 46 ods.
1 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru. Vzhľadom k tomu možno tieto skutkové a právne závery označiť
za nepreskúmateľné, svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedených ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov. V tejto súvislosti poukazoval žalobca na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri výklade ustanovení zákona o náhrade trov konania treba
venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania (nález ÚS SR zo 17.12.2004, sp. zn.
II.ÚS 31/04). Poukazoval aj na ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu SR, kde bolo zdôraznené, aby nikto
len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu neutrpel majetkovú ujmu v dôsledku
inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na
jeho postavenie v konaní. Vzhľadom k týmto okolnostiam žalobca žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť
a priznať žalobcovi plnú náhradu trov konania, najmä s poukazom na tú skutočnosť, že rozhodnutie a
posúdenie výšky plnenia záviselo od znaleckého dokazovania.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len
„CSP“), vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
a uznesenie súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. Podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.



7. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

8. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenie sumy
44 784,27 Eur s príslušenstvom, pričom bol úspešný v rozsahu 31 813,02 Eur s príslušenstvom.
Súd prvej inštancie o trovách konania v rozhodnutí vo veci samej vychádzal z ust. § 151 ods. 3
O.s.p. platného a účinného v čase rozhodovania vo veci samej s tým, že o trovách konania bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Následne po rozhodnutí Krajského súdu v
Banskej Bystrici dňa 26.04.2016, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti napadnutej
odvolaním potvrdené, rozhodol súd prvej inštancie o trovách konania uznesením zo dňa 19.12.2016.
Pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP a rozhodol v zmysle pomeru úspechu žalobcu
v konaní.

9. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o
predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.

10. Krajský súd, ako súd odvolací, považuje za potrebné poukázať na to, že od 01.07.2016
nadobudol právnu účinnosť nový procesný predpis, a to Civilný sporový poriadok, ktorý sa v zmysle
vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení použije aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

11. Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie o trovách konania bol platný a účinný
nový procesný predpis - Civilný sporový poriadok, správne sa súd prvej inštancie riadil ustanoveniami
§ 255 a nasl. CSP. Ustanovenia CSP pri náhrade trov konania sú koncipované tak, že sa priznáva
náhrada trov podľa úspechu. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje
nárok na náhradu trov. Zásada úspechu vo veci je aj tzv. zásadou zodpovednosti za výsledok sporu,
charakteristická pre sporové konania a uplatní sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť
v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli. Obe strany v konaní podali proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie odvolanie a obe vytýkajú súdu nesprávne právne posúdenie. Kým žalobca žiada
priznať 100% trov konania, žalovaný naopak žiada zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobca
vo svojom odvolaní namieta, že výška plnenia závisela od znaleckého posudku, ktorý v konaní bol
podávaný. Zároveň obe strany poukazovali na neprimeranú dĺžku konania o trovách konania. Treba
zdôrazniť, že Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p.,
ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p. Na rozdiel od predchádzajúcej
právnej úpravy, nová právna úprava už neobsahuje tieto špeciálne skutkové podstaty tak, ako boli
koncipované v ust. § 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., ale len dve v zmysle ust. § 255 ods. 1 a 2. Na prvom
mieste je zásada úspechu a v prípade, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo
obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP. Zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia
závisí od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu
bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno však opomenúť ani fakt uplatnenej
výšky pohľadávky v spore. Súdna prax sa v takomto prípade prikláňa k riešeniu, a to najmä s ohľadom
na existujúce zastúpenie strany advokátom, ktorý má poznať aspoň bežnú judikatúru v žalovanej veci
a napriek tomu, že bol žalobca v základe sporu úspešný, takýto výkon práva by nemal byť chránený, a
preto súd má pri rozhodovaní o nároku na trovy konania rozhodovať podľa zásady úspechu. Vzhľadom
k tomu, pomer úspechu je základným meradlom pre nárok na náhradu trov konania. Navyše je potrebné
zdôrazniť, že strany nesú zodpovednosť za výsledok sporu. Pokiaľ teda žalobca mal vo veci úspech len
čiastočný, súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP a náhradu
trov konania priznal v zmysle zásady pomeru úspechu. Zároveň žalobca vytýkal súdu prvej inštancie,
že príliš formalisticky aplikoval ustanovenia CSP nie v súlade s článkami novej procesnej normy ako aj
v rozpore s účelom a zmyslom novej právnej úpravy a v neposlednom rade aj v rozpore s ústavnými
princípmi. Odvolací súd pri tejto námietke zo strany žalobcu poukazuje na piatu časť civilného sporového
poriadku, kde je v ustanovení § 470 CSP upravená pôsobnosť procesných noriem. Je nesporné, že
o trovách konania rozhodoval súd prvej inštancie za účinnosti nových procesných predpisov. Nosným



pojmovým znakom vyššie uvedeného ustanovenia je princíp okamžitej použiteľnosti novej procesnej
úpravy a to aj na konania začaté a prebiehajúce za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. Zmyslom
tohto princípu ( podľa predkladateľov zákona ), malo byť bezproblémové zabezpečenie procesného
režimu súdnych konaní. Navyše v našom právnom poriadku sa uplatňuje zásada zákazu retroaktívneho
výkladu právnych noriem, ktorá by mala byť zárukou právnej istoty. Vzhľadom k tomu, pokiaľ súd prvej
inštancie vychádzal z ustanovení CSP pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré bolo platné a účinné v
čase rozhodovania, postupoval správne a v súlade so zákonom. Okamžitá aplikácia ustanovení CSP
totiž ani iný postup súdu neumožňovala a to ani s poukazom na základné princípy uvedené v CSP.
Naopak, žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že neaplikoval pri rozhodovaní o trovách
konania ust. § 257 CSP (obdobné ust. § 150 ods. 1 a 2 O.s.p.) a neprihliadol na dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré videl predovšetkým v dĺžke konania súdu. V prvom rade je potrebné zdôrazniť,
že ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255). Súd môže
výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Musí ísť
o dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. V prejednávanej veci súd nezistil, že
by na strane žalovaného boli takéto okolnosti, ktoré by privodili pri rozhodovaní o trovách konania
aplikáciu ust. § 257 CSP. Takouto okolnosťou nie je dĺžka konania, ktorá v závislosti od predmetu
konania závisí aj od postupu samotných strán v konaní. Rovnako takýmto dôvodom nemôže byť
ani argumentácia žalovaného spočívajúca v neprimeranej výške príslušenstva vzhľadom na dĺžku
konania. Súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti už predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie
v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu, kde bol potvrdený medzitýmny rozsudok s tým, že bolo
prejudikované právo žalobcu na poskytnutie plnenia. Aj napriek tomu trvalo niekoľko rokov, kým sa
strany vzájomne vysporiadali a súd rozhodol. Vzhľadom k týmto skutočnostiam odvolací súd nevidel
na strane žalovaného dôvody hodné osobitného zreteľa, pri ktorých by bolo možné aplikovať ust. § 257
CSP, a to ani v dôsledku dĺžky konania a ani v dôsledku nárastu úrokov z omeškania z dlžnej istiny. Aj
v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na základnú zásadu v zmysle ustanovení Civilného sporového
poriadku, v zmysle ktorého strany nesú zodpovednosť za výsledok sporu, ktorá spočíva aj v nákladoch
v súvislosti so súdnym konaním.

12. Pokiaľ odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ust. § 255 ods. 1 a 2 v spojení s
ust. § 262 ods. 1 CSP, správne rozhodol o výške trov konania podľa pomeru úspechu žalobcu. Odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

13. O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté s poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov tohto odvolacieho konania
právo vzhľadom k tomu, že ani žalobca a ani žalovaný v odvolacom konaní, v ktorom súd rozhodoval o
odvolaniach proti uzneseniu okresného súdu vo výroku o priznanom nároku na náhradu trov konania,
nebol úspešný.

14. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).