Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre


Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/240/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116219332
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4116219332.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu
JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej veci žalobcu: V. S. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P. 9, XXXXX B., B., zastúpeného: JUDr. Tomáš Plank, advokát so sídlom Námestie Slobody 10,
811 06 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, so sídlom Trieda
Andreja Hlinku 2, 949 76 Nitra, IČO: 00 397 482, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 17. mája 2018 č.k. 18C/361/2016-307, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia
sumy 33.912,16 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 18.07.2016 do zaplatenia p o t v r d z u j e.

II. V ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu v tejto
časti zamieta.

III. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 33.912,16 eura
s 8 % úrokom z omeškania ročne od 18.07.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V
ostatnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje
rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 14, § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 131/2002
Z.z. o vysokých školách, § 420 ods. 1, 2, 3, § 442 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, §
3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb.
1.2. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca začal študovať u žalovanej v externom
doktorandskom štúdiu. Pri prijatí žalovaná akceptovala diplom predložený žalobcom. Žalobca študoval 3
roky. V závere štúdia žalobcu vydala žalovaná rozhodnutie, ktorým diplom žalobcu neuznala na štúdium
PhD, považovala ho za nedostatočný. V priebehu sporu žalovaná vydala rozhodnutie o uznaní dokladu
vydaného zahraničnou vysokou školou.
1.3. Konštatoval, že je daná zodpovednosť žalovanej za škodu, keďže svojim konaním porušila
právnu povinnosť a žalobcovi v príčinnej súvislosti so správaním žalovanej vznikla škoda. Žalovaná
nerozporovala uplatnenú škodu, ktorá predstavuje zaplatenie poplatkov, poštovného, preklady
textov, všeobecné výdavky ako aj cestovné náklady ako i školné, ktoré bolo žalovanej zaplatené
sprostredkovateľskou agentúrou. Vyslovil názor, že je daná zodpovednosť žalovanej i na zaplatenie
škody, ktorá vznikla žalobcovi titulom zaplateného školného sprostredkovateľskej agentúre, keďže
išlo nevyhnuté náklady, ktoré boli žalobcom aj vynaložené. S poukazom na charakter a účel
vynaloženia uvedených finančných prostriedkov, považoval tieto náklady dôvodné a primerané. Uviedol



že žalovaná mala vedomosť o sprostredkovateľskej agentúre, ktorá jej platila školné, hoci žalobca
dohodu zo sprostredkovateľskou agentúrou žalovanej nepredložil. Žalobca preukázal, že platil platby
sprostredkovateľskej agentúre v zmysle čl. 3 dohody a následne sprostredkovateľská agentúra platila
školné žalovanej, zabezpečila pre žalobcu prijímacie konanie, školiteľa, tému, z ktorého dôvodu žalobca
musel tieto náklady uhradiť v zmysle uzatvorenej zmluvy medzi žalobcom a sprostredkovateľskou
agentúrou. Akceptoval, že žalobca nemal záujem využiť možnosť, aby štúdium dokončil pre stratu
dôvery k žalovanej.
1.4. Považoval za dôvodný nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá pozostávala zo školného za rok 2012
18.000 eur, za rok 2013 7.000 eur, za rok 2014 3.000 eur, z poplatku za externý kongres v T. 90 eur,
z poštovného 33,98 eura, z platieb za preklady textov 2.306,22 eura, zo všeobecných výdavkov PHD
štúdia (apostilované preklady diplomu, overenia) 856,08 eura, z cestovných nákladov (21.-22. 9. 2012 +
diéty) 559,94 eura, z cestovných nákladov (28.-29.11.2012 + diéty) 414,64 eura, z cestovných nákladov
(5.-6. júna 2013 + diéty) 561,80 eura, z cestovných nákladov ( 27.-28.6.2013 + diéty) 520,10 eura, z
cestovných nákladov (13-14. 2.2014 + diéty ) 569,40 eura.
1.5. Priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania od 18.07.2016 (odo dňa podania žaloby). Keďže
žalobca nepreukázal, z akého dôvodu žiadal priznať úrok z omeškania od 01.01.2016, žalobu v tejto
časti zamietol.
1.6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, keďže žalobca
bol v konaní v plnom rozsahu úspešný v istine. Uviedol, že o výške trov konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2.1. Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie a navrhovala, aby odvolací súd žalobu v
plnom rozsahu zamietol. Dôvodila, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Jeho postup pri hodnotení výsledkov dokazovania bol nesprávny, keď
vzal do úvahy skutočnosti a neplatné úkony, ktoré z dôkazov nevyplynuli a neprihliadol na skutočnosti,
ktoré boli preukázané.
2.2. Tvrdila, že základnou podmienkou prijatia na doktorandské štúdium je vysokoškolské vzdelanie
druhého stupňa, ktoré je uchádzač povinný kedykoľvek pred, počas aj po ukončení štúdia preukázať.
V priebehu štúdia žalobcu na doktorandskom štúdiu zistila, že v jeho spise absentuje doklad o
uznaní vzdelania vydaný zahraničnou vysokou školou. Preto ho písomne vyzvala na jeho predloženie.
Vzhľadom k tomu, že žalobca nereagoval, z vlastného podnetu začala konanie o uznanie dokladu o
vzdelaní, svojim rozhodnutím doklad uznala a vyzvala žalobcu za zápis na štúdium v akademickom roku
2017/2018. Pre úspešné ukončenie vzdelania mal žalobca predložiť dizertačnú prácu a obhájiť ju pred
odbornou komisiou.
2.3. Namietala, že žalobca nepreukázal platne uzavretú zmluvu o zabezpečení štúdia u žalovanej so
sprostredkovateľskou spoločnosťou a nepreukázal zaplatenie poplatkov sprostredkovateľovi.
2.4. Namietala, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania, ktorý nie je v súlade s
aktuálnou sadzbou zákonných úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy, ktorá dňa 21.05.2018
bola 5 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že s rozsudkom súdu prvej inštancie sa stotožňuje
a navrhuje ho ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná po uznaní jeho
vysokoškolského diplomu, na základe ktorého ho nechala tri roky študovať a platiť, zaujala písomné
stanovisko o neuznaní diplomu. Až po intervencii Ministerstva školstva svoj názor zmenila a diplom
znovu uznala a vyzvala na dokončenie štúdia. Keďže už stratil dôveru k škole žalovanej, túto ponuku
neprijal. Žalovaná vedela o sprostredkovateľovi, s ktorým komunikovala, vybavoval termíny skúšok,
témy dizertačných prác a splnenie podmienok štúdia, bol prítomný na skúškach, platil za neho školné
bankovým prevodom. Sprostredkovateľovi platil za jeho činnosť a táto platba zahŕňala nielen školné, ale
aj odmenu sprostredkovateľa.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej je dôvodné len čiastočne, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 33.912,16 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od
18.07.2016 do zaplatenia ako vecne správny potvrdil. V ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti rozsudok



súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol, pretože neboli splnené podmienky na
jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

7.1. V predmetnej veci sa žalobca domáhal voči žalovanej náhrady škody spolu vo výške 33.912,16
eura. V žalobe tvrdil, že rozhodnutím žalovanej bol prijatý na PhD štúdium na Fakulte Ekonomiky a
managementu žalovanej univerzity kde následne študoval v rokoch 2012, 2013 a 2014. V závere štúdia
žalovaná vydala rozhodnutie, ktorým neuznala jeho diplom a nebolo mu umožnené štúdium ukončiť.
Tým mu vznikla škoda, ktorú v žalobe špecifikoval.
7.2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe nepoprela skutkové tvrdenie žalobcu o dodatočnom zamietnutí
uznania jeho dokladu o vzdelaní. Rovnako nepoprela, že žalobca jej prostredníctvom spoločnosti
WIPRO AG G. und W., zaplatil školné za externé štúdium v akademickom roku 2012/2013 vo výške 1.400
eur, v akademickom roku 2013/2014 vo výške 1.400 eur a v akademickom roku 2014/2015 vo výške
1.400 eur. Namietala voči poplatkom, ktoré žalobca platil za štúdium, nakoľko boli zaplatené spoločnosti
WIPRO AG, nie jej. Namietala tiež voči uplatnenej škode titulom nákladov spojených s povinnosťou
študenta vedecký bádať, tvoriť a prezentovať dosiahnuté výsledky na konferenciách a formou vedeckých
publikácii, keďže malo ísť o náklady, ktoré vysoká škola neprepláca žiadnemu študentovi. Navrhla
žalobu zamietnuť v plnom rozsahu.
7.3. Súd prvej inštancie žalobe čo do základu vyhovel. Uplatnený úrok z omeškania z priznanej sumy
vo výške 8 % ročne priznal žalobcovi až odo dňa podania žaloby. Žalobu zamietol v časti týkajúcej sa
úroku z omeškania uplatneného od 01.01.2016 do 17.07.2016. Na odvolanie žalovanej bola vyhovujúca
časť rozsudku a výrok o trovách konania, ako výrok závislý, predmetom skúmania odvolacím súdom.

8.1. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol rozhodnutím dekanky Fakulty ekonomiky a managementu
žalovanej univerzity zo dňa 28.02.2012 prijatý na PhD štúdium so začiatkom štúdia v septembri 2012.
Žalobca študoval na Fakulte ekonomiky a managementu v akademických rokoch 2012/2013, 2013/2014
a 2014/2015. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 16.12.2015 evidenčné číslo 26/2015 žalobcovi zamietla
uznanie dokladu o udelení titulu „Master of Business Administration“ vydaný Liverpool Jonh Moores
University dôvodiac, že tento doklad nie je porovnateľný so žiadnym dokladom prvého a druhého
stupňa vzdelávania vydávaným po absolvovaní štúdia študijného programu rovnakého alebo príbuzného
študijného odboru na FEM SPU. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 03.07.2017 evidenčné číslo 11/2017
uznala žalobcovi dokladu o udelení titulu „Master of Business Administration“ vydaný Liverpool Jonh
Moores University.
8.2. Žalobca za účelom prijatia na štúdium a štúdia využíval služby spoločnosti WIPRO AG G. und
W., ako poradcu. Žalobca počas štúdia zaplatil spoločnosti WIPRO AG poplatky spolu v sume 28.000
eur (18000 + 7000 + 3000 = 28000), v ktorom boli zahrnuté aj študijné poplatky. Žalobca ďalej počas
štúdia hradil poplatok za externý kongres v T. 90 eur, poštovné 33,98 eura, preklady textov 2.306,22
eura, všeobecné výdavky PhD štúdia (apostilované preklady diplomu, overenia) 856,08 eura, cestovné
náklady (21.-22. 9. 2012 + diéty) 559,94 eura, cestovné náklady (28.-29.11.2012 + diéty) 414,64 eura,
cestovné náklady (5.-6. júna 2013 + diéty) 561,80 eura, cestovné náklady ( 27.-28.6.2013 + diéty) 520,10
eura a cestovné náklady (13-14. 2.2014 + diéty ) 569,40 eura.

9. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

10. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

11. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou
osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za
škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych
predpisov nie je tým dotknutá.



12. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v danej veci neaplikoval ustanovenie § 415 Občianskeho
zákonníka. Preto postupoval podľa § 382 CSP a prípisom zo dňa 05.09.2019 vyzval strany sporu, aby
sa vyjadrili k možnému použitiu uvedeného ustanovenia, z dôvodu, že toto ustanovenie všeobecne
záväzného predpisu v doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a pre rozhodnutie je aplikácia tohto
ustanovenia rozhodujúca.

13. Žalobca v písomnom vyjadrení uviedol, že dodržiaval predpisy a pokyny žalovanej a k prijímaciemu
konaniu predložil všetky požadované náležitosti vrátane vysokoškolského diplomu, ktorý žalovaná
vyhodnotila ako vyhovujúci pre danú formu štúdia a písomne potvrdila jeho prijatie na štúdium. Následne
študoval 3 roky a v závere mu žalovaná znemožnila dokončenie štúdia tým, že vo svojom rozhodnutí
zaujala stanovisko, podľa ktorého diplom nie je vhodný, hoci na začiatku štúdia vhodný bol. V tom čase
boli už poplatky za 3 ročné štúdium a ďalšie náklady zaplatené, takže mu vznikla škoda. Po rozhodnutí
školy sa pokúsil vec zvrátiť odvolaním. Uplynuli dva roky, kým žalovaná uznala svoje pochybenie a
ponúkla ukončenie štúdia, ktoré odmietol, keďže nemal dôveru, že záver štúdia prebehne objektívne.
Okrem toho za dva roky svoje plány musel zmeniť. Tvrdil, že uvedené správanie žalovanej viedlo k vzniku
škody na jeho strane. Žalovaná pochybila v zmysle porušenia povinností podľa § 415 Občianskeho
zákonníka, lebo sa nesprávala tak, aby sa predchádzalo k vzniku škody. Nepoprela svoju zodpovednosť,
za vzniknutú škodu, iba sporovala jej výšku.

14. Žalovaná v písomnom vyjadrení uviedla, aby odvolací súd v odvolacom konaní použil ustanovenie
§ 415 Občianskeho zákonníka.

15.1. Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec z hľadiska ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka
preskúmal rozsudok v odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti a dospel k záveru, že súd prvej inštancie
vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,
ale z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávny právny záver.
15.2. Z hľadiska skutkového stavu mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca bol prijatý na
externé doktorandské štúdium, ktoré študoval tri akademické roky. Pri prijatí žalovaná akceptovala
diplom predložený žalobcom. Po troch rokoch štúdia však vydala rozhodnutie, ktorým diplom žalobcu
na štúdium PhD neuznala. Neskôr, až v priebehu súdneho konania, žalovaná vydala nové rozhodnutie,
ktorým doklad vydaný zahraničnou vysokou školou uznala. Na základe uvedeného dospel k záveru, že
je daná zodpovednosť žalovanej za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, keďže svojim konaním
porušila právnu povinnosť a žalobcovi v príčinnej súvislosti so správaním žalovanej vznikla škoda.
15.3. Odvolací súd nezdieľa záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaná svojim konaním porušila
právnu povinnosť. Súd prvej inštancie v rozhodnutí nešpecifikoval akú právnu povinnosť žalovaná
porušila, či to bola povinnosť vyplývajúca zo zákona (zákonná povinnosť) alebo to bola povinnosť
vyplývajúca zo zmluvy (zmluvná povinnosť). Podľa názoru odvolacieho súdu žiadny zákon neukladal
žalovanej povinnosť zdržať sa dodatočného skúmania dokladov k prijímaciemu konaniu. K plneniu
takejto povinnosti sa žalovaná nezaviazala ani v žiadnej zmluve, či v dohode, uzatvorenej so žalobcom.
Takáto skutočnosť nevyplývala ani zo skutočností uvedených v žalobe. Odvolací súd však, zhodne so
súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že žalovaná zodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi vznikla v
súvislosti s účasťou na štúdiu na fakulte žalovanej, avšak ide o zodpovednosť za porušenie všeobecnej
prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka, preto rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 33.912,16 eura s 5 % úrokom z omeškania
ročne od 18.07.2016 do zaplatenia ako vecne správny potvrdil.

16. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia v napadnutej vyhovujúcej časti odvolací súd dodáva, že
žalovaná zodpovedá za vzniknutú škodu žalobcu, nakoľko svojim postupom pri prijatí žalobcu na
doktorandské štúdium porušila všeobecnú prevenčnú povinnosť správať sa tak, aby nedochádzalo ku
škodám, ktorú jej ukladá ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka. Keďže doktorandským štúdiom
sa získava vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa, základnou podmienkou prijatia na doktorandské
štúdium je vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa (§ 56 ods. 3 Zákona č. 131/2002 Z.z.). Z predloženej
internej smernice pre realizáciu doktorandského štúdia na Fakulte ekonomiky a manažmentu SPU
v N. jednoznačne vyplýva, že uchádzač o doktorandské štúdium k prihláške pripojí, okrem iného,
doklad o dosiahnutom vzdelaní. Z tvrdení žalovanej, ale vyplýva, že prijala žalobcu na doktorandské
štúdium aj napriek tomu, že nemala k dispozícii všetky doklady potrebné pre jeho prijatie, konkrétne
doklad o uznaní vzdelania vydaný zahraničnou vysokou školou, ktorý mal preukazovať, že žalobca
dosiahol vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Postup žalovanej, ktorá žalobcu napriek uvedenému



nedostatku prijala na doktorandské štúdium, potom nie je možné hodnotiť inak, len ako porušenie
všeobecnej prevenčnej povinnosti stanovenej v § 415 Občianskeho zákonníka. Uvedené porušenie malo
za následok naplnenie základného predpokladu všeobecnej zodpovednosti za škodu, a to porušenie
právnej povinnosti. Odvolací súd totiž nespochybňuje právo žalovanej aj dodatočne kontrolovať splnenie
podmienok prijatia na štúdium. Pokiaľ však žalovaná pri prijatí nepostupovala dostatočne dôsledne
a umožnila žalobcovi doktorandské štúdium, hoci v čase prijatia nespĺňal podmienky pre štúdium,
zodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi týmto postupom žalovanej vznikla. Samozrejmé za podmienky,
že boli splnené aj ďalšie predpoklady zodpovednosti za škodu, stanovené v § 420 Občianskeho
zákonníka, a to vznik škody, zavinenie škodcu a príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a škodou,
pričom zavinenie zákon predpokladá a zodpovednosti za škodu sa zbaví len ten, kto preukáže, že
škodu nezavinil (§ 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Na zodpovednosti žalovanej nič nemení
následný postup žalovanej, ktorá žalobcu po troch akademických rokoch štúdia v roku 2015 vyzvala, na
predloženie dokladu o dosiahnutom vzdelaní a keďže žalobca nereagoval, následne začala z vlastného
podnetu konanie o uznaní dokladu o vzdelaní a vydala rozhodnutie, ktorým diplom žalobcu na štúdium
PhD neuznala (v roku 2016) a neskôr vydala rozhodnutie, ktorým naopak diplom žalobcu na štúdium
PhD uznala (v roku 2017).

17. V ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania v sadzbe presahujúcej
5 % ročne, treba prisvedčiť žalovanej, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania,
ktorý nebol v súlade s aktuálnou sadzbou zákonných úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy.
S účinnosťou od 01.02.2013 je totiž výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb.). Prvým dňom omeškania v danej veci bol
deň 18.07.2016 a k uvedenému dňu základná úroková sadzba ECB bola 0 %, preto zákonný úrok z
omeškania bol 5 % ročne (5 + 0 = 5). Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi uplatnený úrok z
omeškania vo výške 8 % ročne, teda o 3 % viac, bolo jeho rozhodnutie v tejto časti presahujúcej zákonný
úrok z omeškania nesprávne.

18.1. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní.
18.2. Podstatou odvolania žalovanej bolo tvrdenie, že základnou podmienkou prijatia na doktorandské
štúdium je vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ktoré je uchádzač povinný kedykoľvek pred, počas
aj po ukončení štúdia preukázať. S uvedenou námietkou sa odvolací súd s poukazom na bod 16.
nestotožnil, hoci nespochybňuje povinnosť žalobcu k prihláške na štúdium priložiť doklad o dosiahnutom
vzdelaní. Bolo však na žalovanej priložený doklad preskúmať a s konečnou platnosťou rozhodnúť o jeho
uznaní pred prijatím žalobcu na doktorandské štúdium. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že žalobcovi umožnila
ukončiť štúdium v akademickom roku 2017/2018, treba prisvedčiť žalobcovi, ktorý o ukončenie štúdia
nemal záujem jednak pre stratu dôvery k fakulte žalovanej univerzity, a jednak pre dlhý čas, ktorý uplynul.
18.3. S námietkami žalovanej, podľa ktorej žalobca nepreukázal platne uzavretú zmluvu o zabezpečení
štúdia so sprostredkovateľskou spoločnosťou a nepreukázal zaplatenie poplatkov sprostredkovateľovi,
sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko s uvedenými námietkami sa dostatočne vysporiadal súd prvej
inštancie v bode 15 svojho rozhodnutia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaná mala vedomosť o
tom, že žalobca za účelom prijatia na štúdium a štúdia využíval služby spoločnosti WIPRO AG G. und
W., ako poradcu, ktorá spoločnosť zabezpečila pre žalobcu účasť na prijímacom konaní, školiteľa a tému
dizertačnej práce. A prostredníctvom uvedenej spoločnosti žalobca zaplatil aj školné na tri akademické
roky štúdia. Žalobca v spore preukázal úhradu všetkých platieb, ktoré v súvislosti s doktorandským
štúdiom vynaložil, vrátane platieb spoločnosti WIPRO AG, ktorých zaplatením mu vznikla škoda v
dôsledku správania sa žalovanej, popísaného v bode 16.
18.4. S námietkou žalovanej, podľa ktorej súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania, ktorý
nie je v súlade s aktuálnou sadzbou zákonných úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy sa
odvolací súd s poukazom na bod 17. stotožnil.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti
týkajúcej sa zaplatenia sumy 33.912,16 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 18.07.2016 do
zaplatenia podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. V ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.



20. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396
ods. 1 a ods. 2 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania voči žalovanej rozsahu 100 %. Žalobca bol v celom
konaní plne úspešný, keďže zamietnutá časť žaloby sa týkala úroku z omeškania a nemala vplyv na
trovy konania. Úrok z omeškania v danej veci nebol samostatným predmetom konania, a preto nebude
súčasťou výpočtového základu, v dôsledku čoho nemohol ovplyvniť ani rozsah priznanej náhrady trov
konania. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším
súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).