Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre


Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/34/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4119200172
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4119200172.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr.
Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcu: Slovenská poľnohospodárska univerzita
v Nitre, so sídlom Nitra, Trieda Andreja Hlinku 2, IČO: 00 397 482, právne zastúpený: FROLKOVIČ
Legal s.r.o., so sídlom Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Námestie Mateja Korvína 1, IČO: 50 106
228, proti žalovanému: INPEK, s.r.o., so sídlom Nitra, Štefánikova trieda 81, IČO: 34 105 620, právne
zastúpený: Advokátska kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ s.r.o., , so sídlom Nitra, Farská 25,
IČO: 36 856 282, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 23. októbra 2019, č. k. 19C/2/2019-175, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. a III. výroku p o t v r d z u j e.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 23. októbra 2019, č. k. 19C/2/2019-175 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. Druhým výrokom žalobu zamietol. Tretím
výrokom rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o
výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie o spore súd prvej inštancie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 118 ods. 1, § 119
ods. 1, 2, § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok.

3. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 9.1.2019 domáhal určenia, že
žalovaný je vlastníkom nehnuteľností evidovaných na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným
úradom Nitra, katastrálny odbor pre okres: Nitra, obec: Nitra, katastrálne územie: C., a to: Študentský
domov SPU v Nitre, súpisné číslo 1755, stavba na parcele registra „C“ číslo 1118/52, druh stavby: budova
ubytovacieho zariadenia, trafostanica, stavba na parcele registra „C“ číslo 1118/44, druh stavby: budova
technickej vybavenosti sídla, VTL regulačná stanica plynu, stavba na parcele registra „C“ číslo 1118/50,
druh stavby: budova technickej vybavenosti sídla spoločne s ich príslušenstvom (ďalej len „predmetná
(sporná) nehnuteľnosť“, alebo „stavba internátu“). Súčasne sa domáhal priznania náhrady trov konania.

4. V žalobe uviedol, že dňa 27.8.2008 žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o spolupráci na zabezpečenie
ubytovacieho zariadenia (ďalej len „zmluva o spolupráci“), ku ktorej dňa 31.10.2010 uzavreli dodatok č.
1. Zmluva o spolupráci predstavovala inominátny kontrakt, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného
zhotoviť pre žalobcu stavbu nového študentského ubytovacieho zariadenia pozostávajúceho z 11



stavebných objektov a 2 prevádzkových zariadení, a to na pozemku vo vlastníctve žalobcu a žalobca
sa zaviazal poskytnúť žalovanému odplatu v podobe vecného protiplnenia, a to prevodu vlastníckeho
práva k vybraným nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve. Podľa zmluvy o spolupráci hodnota stavby
internátu a súvisiaceho plnenia nebude nižšia ako 90 000 000 Sk (2 987 452 eur) a pokiaľ by hodnota
stavby internátu (a súvisiaceho plnenia) prevýšila sumu 90 000 000 Sk (2 987 452 eur), a to z
dôvodu realizácie požiadavky žalobcu nad rámec podmienok dohodnutých v zmluve o spolupráci a
odsúhlasenom realizačnom projekte, strany uzatvoria dodatok k zmluve o spolupráci, ktorým bude
rozšírený rozsah pôvodného protiplnenia.

5. V žalobe žalobca ďalej uviedol, že dňa 6.6.2011 žalovaný od zmluvy o spolupráci odstúpil, dňa
6.7.2011 prišlo k odovzdaniu stavby internátu, ktorý si žalobca od žalovaného fakticky prevzal, hoci
odmietol podpísať odovzdávací protokol. Ako vlastník stavby internátu bol do katastra nehnuteľností
zapísaný žalobca dňa 21.9.2011. Dňa 17.6.2011 podal žalobca na tunajšom súde žalobu, ktorou sa
domáhal určenia neplatnosti odstúpenia žalovaného od zmluvy o spolupráci, toto konanie bolo vedené
tunajším súdom pod sp. zn. 23Cb/87/2011 a v uvedenom konaní rozsudkom zo dňa 21.9.2012 súd
žalobu zamietol, pričom Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 26Cob/151/2012-583 zo dňa 21.3.2013
rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil. Dňa 21.6.2013 podal žalobca voči uvedenému rozsudku
Krajského súdu v Nitre dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že
dovolanie zamietol (rozsudok NS SR 3 Obdo/48/2013 z 29.7.2014). V týchto konaniach všeobecné súdy
právoplatne a s konečnou nezameniteľnosťou konštatovali absolútnu neplatnosť zmluvy o spolupráci.
Neplatnosť zmluvy o spolupráci súdu judikovali s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka,
teda z dôvodu rozporu zmluvy so zákonom, keď pri schvaľovaní zmluvy o spolupráci žalobcom, ktorý
je verejnoprávnou inštitúciou nebol dodržaný zákonom predpísaný schvaľovací postup, pretože tu
absentoval súhlas správnej rady univerzity so zmluvou o spolupráci. Vzhľadom na to, že zmluva o
spolupráci je neplatná ako celok, na jej základe nemohol žalobca nadobudnúť vlastnícke právo k
stavbe internátu, vlastníkom stavby internátu je žalovaný. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy
o spolupráci ako celku je na celý súbor zmluvných práv a povinností potrebné hľadieť, ako keby
neexistoval. Ak chce žalovaný teoreticky vyvodiť viazanosť strán a nadobudnutie vlastníckeho práva
žalobcu z akýchsi právnych účinkov, ktoré nastali v dôsledku faktického správania sa strán, nemožno
tak urobiť. Ak je príčinou absolútnej neplatnosti zmluvy, že správna rada neodsúhlasila jej konkrétne
znenie, nepochybne o to väčším a pádnejším dôvodom na rovnaký rozpor so zákonom je, že správna
rada neodsúhlasila ani akýkoľvek iný úkon spočívajúci v správaní sa žalobcu, z ktorého by malo
vyplývať nadobudnutie vlastníctva. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy o spolupráci ako celku
neprichádza do úvahy ani podporná aplikácia ustanovení zmluvy o dielo a súvisiacej judikatúry, keďže
vzťah medzi stranami nikdy nenadobudol konsenzuálny charakter a je nutné ho posúdiť a vysporiadať
podľa ustanovení o mimozmluvných záväzkoch. Žalobca ďalej poukazuje na ust. § 3 ods. 3 zákona č.
176/2004 Z. z. v zmysle ktorého všetky právne úkony spojené s nakladaním s majetkom verejnoprávnej
inštitúcie musia mať písomnú formu, inak sú neplatné. S poukazom na uvedené zákonné ustanovenie
akýkoľvek právny úkon, ktorý nemal písomnú formu a mal by znamenať nadobudnutie vlastníctva stavby
internátu žalobcom je absolútne neplatný. Podľa žalobcu je irelevantné, ktorý subjekt bol účastníkom
administratívno-právnych konaní, pozícia stavebníka nijakým spôsobom nesúvisí s otázkou vlastníctva.
V prípade stavby internátu išlo o vytvorenie novej veci, a teda o originárny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva a je nepochybné, že novú vec vytvoril žalovaný. Na strane žalovaného je nesporne
daný nadobúdací titul - vytvorenie, zhotovenie novej veci a na strane druhej neexistuje nijaký nadobúdací
titul, ktorým by sa mohla dostať novozhotovená vec do vlastníctva žalobcu. Naliehavý právny záujem
žalobca odôvodnil potrebou dosiahnutia zhody zápisu v katastri nehnuteľností s materiálnym právnym
stavom, čo žalobca nemôže dosiahnuť v spore vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 23Cb/83/2013,
ktoré konanie na tunajšom súde inicioval žalovaný a domáha sa v ňom zaplatenia sumy vo výške 4 582
814,74 eura vychádzajúc z toho, že žalobca sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil tým, že žalovaný pre
neho zhotovil stavbu internátu, resp. poskytol ďalšie súvisiace plnenia.

6. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 25.2.2019 poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 22Cdo/2810/2008, vlastníctvo k novozhotovenej stavbe nadobudol ten, kto stavbu
uskutočnil s úmyslom mať ju pre seba, pričom podľa dlhodobej ustálenej rozhodovacej praxe súdov je
rozhodné, kto stavia fakticky s úmyslom stavať pre seba. Vlastníkom zhotovenej stavby je žalobca, ktorý
sa ním stal nie na základe neplatnej zmluvy, ale na základe toho, že stavbu uskutočnil ako stavebník s
relevantne prejaveným úmyslom mať stavbu pre seba a aké protiplnenie mal žalovanému poskytnúť je
pritom irelevantné. Žalovaný poukázal na analogické rozhodnutie Okresního soudu v Karlových Varech



č. j. 16C/44/2012-245 z 22.12.2012, kde poukazuje na nadobudnutie vlastníckeho práva v súlade s
ust. § 132 Občianskeho zákonníka na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom, medzi takéto „iné
skutočnosti“ patrí aj neodvodené nadobúdanie vlastníckeho práva k novej veci, ku zhotovovanej stavbe.
V danom prípade ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe skutočnosti, ktorou je vytvorenie
veci. Žalobca bol bezpochyby stavebníkom a pri každom svojom úkone prejavil úmysel mať stavbu
pre seba. Žalobca bol účastníkom konania o vydanie územného rozhodnutia, účastníkom konania o
vydanie stavebného povolenia a účastníkom konania o vydanie kolaudačného rozhodnutia. Žalobca bol
účastníkom katastrálneho konania, na základe ktorého bola stavba zapísaná ako jeho vlastníctvo na list
vlastníctva. Žalobca odo dňa prevzatia stavby túto užíva (ubytovanie pre študentov), prijíma peňažné
úhrady za ubytovanie, uhrádza náklady spojené s prevádzkou stavby, uhrádza daň z nehnuteľnosti.
V danom prípade totiž titulom pre vznik vlastníctva k stavbe nie je právny úkon, ale faktický prejav
vôle uskutočniť stavbu s úmyslom mať ju pre seba (a nemu zodpovedajúci faktický postup žalobcu ako
stavebníka).

7. Žalovaný ďalej uviedol, že žalovaný počas celého času nevykonal jediný úkon, z ktorého by bolo
možné vyvodiť jeho úmysel mať stavbu pre seba. Poukazoval na nedostatok naliehavého právneho
záujmu na určení vlastníckeho práva. Otázku vlastníckeho práva k stavbe internátu posúdi súd v konaní
o vydanie bezdôvodného obohatenia o zaplatenie 4 582 814,74 eura s prísl. vedenom
Okresným súdom Nitra pod sp. zn.23Cb/83/2013. Podľa žalovaného naliehavý právny záujem na určení
vlastníckeho práva k stavbe internátu by mohol mať žalobca len v prípade, ak by súd v konaní vedenom
Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 23Cb/83/2013 rozhodol o prejudiciálnej otázke vlastníckeho práva
tak, že vlastníkom stavby internátu je žalovaný v konaní o určení vlastníckeho práva a súčasne by
rozhodol, že predmet bezdôvodného obohatenia je dobré možné vydať „in naturam“. Len v prípade
takéhoto rozhodnutia súdu by v konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 23Cb/83/2013
vznikol nesúlad medzi právnym stavom a zápisom v evidencii nehnuteľností, ktorý by si vyžiadal potrebu
existencie rozsudku súdu o určení vlastníckeho práva k stavbe internátu. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe
súčasne navrhol konanie o určení vlastníckeho práva k stavbe internátu prerušiť do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súd Nitra, sp. zn. 23Cb/83/2013.

8. Žalobca v replike zo dňa 29.4.2019 zotrval na svojich tvrdeniach uvádzaných v žalobe. Bol toho
názoru, že vlastnícke právo k stavbe internátu svedčí žalovanému titulom originárneho nadobudnutia
vlastníckeho práva k novozhotovenej veci, žalobca je v katastri nehnuteľností zapísaný v rozpore s
materiálnym právnym stavom a jediným spôsobom, ako môže byť právam žalobcu poskytnutá ochrana,
je rozhodnutie o žalobe v rámci tohto konania. V konaní vedenom Okresným súd Nitra pod sp. zn.
23Cb/83/2013 nemôže byť vyriešená právna otázka vlastníctva k stavbe internátu takým spôsobom,
aby bol odstránený stav právnej neistoty. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe síce uvádza, že v prípade
nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k stavbe internátu k nemu došlo v súlade s ust. § 132 ods. 1
Občianskeho zákonníka „na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom“, žalovaný však neuvádza,
v akom ustanovení slovenského právneho poriadku sa táto skutočnosť konkrétne nachádza. Žalobca sa
domnieva, že žiadny aplikovateľný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva v danej skutkovej situácii
ani neprichádza do úvahy. V danom prípade neprichádza do úvahy ani dispozitívne ustanovenie § 542
ods. 1 Obchodného zákonníka regulujúce právne vzťahy týkajúce sa zmluvy o dielo, pretože vzťah medzi
žalobcom a žalovaným má charakter mimozmluvný. Žalobca zdôraznil, že jeho úmyslom nikdy nebolo
nadobudnúť stavbu internátu za finančné protiplnenie v podobe odplaty, a preto žalobu nemožno nútiť,
aby v konečnom dôsledku zaplatil za vyhotovenie stavby internátu výsostne finančnú sumu, čo nikdy
nebolo jeho úmyslom ani zámerom.

9. Žalobca odmietol argumentáciu žalovaného ohľadom aplikácie českého rozsudku KV Aréna, pre
rozhodnutie o žalobe je rozhodujúce a relevantné výlučne právo Slovenskej republiky, predmetné
konanie naviac malo iné skutkové a právne východiská. Žalobca poukázal tiež na rozdielnosť českej
a slovenskej právnej úpravy, a to na ust. § 506 nového českého Občianskeho zákonníka. Kým
podľa slovenského práva predstavuje stavba samostatnú nehnuteľnú vec, v zmysle českého práva sa
predmetná stavba KV Arény stala súčasťou pozemku. Z uvedeného dôvodu nemohol v prípade KV
Arény prichádzať do úvahy postup podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pozemok a stavba
internátu predstavujú dva separátne predmety vlastníckeho práva a z ničoho ani nevyplýva, že by mali
mať identického vlastníka. Situácie, kedy majú stavba a pozemok odlišných vlastníkov sú plne v súlade
s právnym poriadkom a nepohodlnosť takéhoto stavu nemožno považovať za relevantnú námietku,
ak takýto stav reálne vyplýva z faktov a právnych skutočností. S otázkou vlastníctva nesúvisí ani



pozícia žalobcu ako stavebníka v stavebnom konaní. To, že si žalobca plní svoje povinnosti vyplývajúce
z osobitných predpisov ako udržiavanie budovy, daňové povinnosti, bezpečnosť a pod. predstavuje
plnenie jeho prevenčnej povinnosti, ktorú žalobca realizuje, pretože je aktuálne v rozpore s materiálnym
stavom zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností. Žalobca má za to, že je daný naliehavý právny
záujem na tomto konaní, pretože v rámci konania o zaplatenie bezdôvodného obohatenia nikdy
nemôže byť vydané také súdne rozhodnutie, ktoré by bolo schopné napraviť zapísaný stav v katastri
nehnuteľností. Určovací nárok žalobca v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia nemohol uplatniť
ani vzájomnou žalobou, pretože takýto postup je priamo vylúčený z rozdielneho charakteru žaloby na
plnenie a určovacej žaloby. Žalobca nesúhlasí s prerušením tohto konania, pokiaľ by malo dôjsť k
prerušeniu niektorého z konaní, je to práve konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia.

10. Žalovaný v duplike zo dňa 4.6.2019 opakovane poukázal na analogický prípad „KV Aréna“ -
rozsudok Okresního soudu v Karlových Varech č. j. 16C/44/2012-245 zo dňa 22.10.2012. Právna
argumentácia súdu obsiahnutá v odôvodnení tohto rozhodnutia je plne aplikovateľná na tento prípad.
Žalovaný na toto rozhodnutie poukazuje predovšetkým z hľadiska právnej argumentácie, netvrdí, že
rozhodnutie „KV Aréna“ je pre súd prejednávajúci tento spor záväzné. Vlastníkom stavby sa stáva
stavebník v zmysle občianskeho práva bez ohľadu na to, či staval z vlastného materiálu alebo z cudzieho.
Zhotoviteľovi totiž chýba „vlastnícka vôľa“, pretože vlastníctvo všeobecne nenadobúda ten, kto vec
vytvoril pre iného. Uvedené nachádza odraz aj v platnej právnej úprave. Podľa právneho názoru žalobcu,
v prípade neexistencie platnej zmluvy o dielo by bol vlastníkom zhotovovanej stavby vždy zhotoviteľ, čo
je nepochybne v rozpore so zásadami občianskeho práva, ktoré musí riešiť aj prípady, ktoré priamo nie
sú upravené v zákone (§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka),
v súlade so zásadami, na ktorých zákon spočíva a v súlade s ustanoveniami zákona, ktoré upravujú
občianskoprávne vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Nie je akceptovateľné, aby sa akýkoľvek
zhotoviteľ stavby v prípade následného preukázania neplatnosti zmluvy vystavoval riziku, že bude
musieť prevziať do vlastníctva stavbu, ktorú si objednala iná osoba a pre ktorú mal len dielo vykonať.

11. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca bol nielen stavebníkom v zmysle správneho práva, ale v celom
časovom období vystupoval a aj po začatí sporov na súde vystupuje ako vlastník stavby - stavbu prevzal,
reklamoval jej vady, stavbu užíva a berie z nej úžitky. Neplní si teda len formálne zákonné povinnosti
vlastníka (napr. platiť daň z nehnuteľnosti), ale reálne vykonáva práva vlastníka, keď stavbu užíva na účel
ubytovania študentov a berie z nej úžitky vo forme odplaty. K takémuto konaniu žalobcu nič nenútilo a
nenúti. Je síce pravdou, že postavenie stavebníka v správnom konaní samo o sebe nezakladá vlastnícke
právo k stavbe, avšak v kontexte všetkých ostatných okolností (správanie sa žalobcu vo vzťahu k stavbe
od samého začiatku) nie je táto otázka bez významu, naopak, rozhodujúci je úmysel vec vlastniť. Napriek
neplatnosti zmluvy tak súd má skúmať prejav vôle strán vlastniť stavbu. Prejav vôle žalobcu od samého
začiatku vlastniť stavbu je v danom prípade nepochybný. Aké protiplnenie mal žalobca za zhotovenie
stavby poskytnúť žalovanému, je z hľadiska otázky vlastníckeho práva k stavbe irelevantné. Žalovaný
zotrval na návrhu na prerušenie súdneho konania do skončenia konania vedeného na Okresnom súde
Nitra pod sp. zn. 23Cb/83/2013 ako aj na námietke nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu
na žalobou požadovanom určení, žalobu považuje za nedôvodnú v celom rozsahu a navrhuje, aby ju
súd zamietol.

12. Po vykonanom dokazovaní provinštančný súd zistil, že dňa 27.8.2008 strany sporu uzatvorili zmluvu
o spolupráci, ktorou sa žalovaný zaviazal pre žalobcu zhotoviť na pozemku žalobcu parcelné č. 1118/3
stavbu nového ubytovacieho zariadenia a ako vecné protiplnenie za realizáciu tejto stavby mal žalobca
na žalovaného previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným v tom čase Správou katastra Nitra
na liste vlastníctva č. XXXX, a to pozemky parc. č. 126 - ostatné plochy o výmere 2623 m2, parc. č. 127 -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 36 m2, parc. č. 128 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1585
m2, parc. č. 129/2 - ostatné plochy o výmere 5524 m2 a stavby: sklad s.č. 2703 postavený na parcele
č. 127, študentský domov s.č. 952 postavený na parcele č. 128. V zmluve o spolupráci bolo dojednané,
že hodnota stavby a súvisiaceho plnenia nebude nižšia ako 90 000 000 Sk (bod 9. Preambuly zmluvy o
spolupráci). Pokiaľ všeobecná hodnota stavby a súvisiaceho plnenia z dôvodu požiadavky žalobcu nad
rámec podmienok dohodnutých v zmluve a odsúhlasených v realizačnom projekte presiahne pôvodne
dohodnutú sumu, žalobca sa zaviazal uzatvoriť so žalovaným dodatok k zmluve, na základe ktorého
dôjde k zvýšeniu vecného protiplnenia v prospech žalovaného (čl. VIII. bod 5 zmluvy o spolupráci).
Zmluva bola zmenená dodatkom č. 1 zo dňa 31.5.2010, predmetom ktorého bola zmena termínu plnenia
z „do 06/2010“ na „do 31.10.2010“.



13. V konaní nebolo sporné, že žalovaný začal realizovať stavbu internátu, v období od 8.11.2010
do 4.2.2011 postupne nadobudlo právoplatnosť päť kolaudačných rozhodnutí vo vzťahu k jednotlivým
častiam stavby internátu, v jednotlivých stavebných a kolaudačných konaniach vystupoval ako stavebník
žalobca. V priebehu realizácie stavby internátu žalovaný výzvou zo dňa 18.5.2011 vyzval žalobcu na
uzatvorenie dodatku k zmluve o spolupráci s poukazom na čl. VIII. bod 5 zmluvy o spolupráci. Dňa
24.5.2011 strany rokovali o uzavretí dodatku k zmluve o spolupráci, k podpisu dodatku stranami napokon
nedošlo a žalovaný listom zo dňa 6.6.2011 od zmluvy o spolupráci odstúpil s poukazom na čl. X ods.
1 zmluvy ako aj s poukazom na ust. § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka dôvodiac, že neposkytnutie
súčinnosti žalobcu pri uzavretí dodatku k zmluve o spolupráci hodnotí ako podstatné porušenie zmluvy
o spolupráci.

14. Žalobou zo dňa 17.6.2011 sa žalobca na tunajšom súde domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by
súd určil, že odstúpenie od zmluvy o spolupráci, ktoré učinil žalovaný listom zo dňa 6.6.2011 je neplatné.
Toto konanie bolo vedené Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 23Cb/87/2011, v ktorom súd rozsudkom
zo dňa 21.9.2012 žalobu zamietol, pretože dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o spolupráci
zo dňa 27.8.2008. Dôvodom vyhodnotenia zmluvy o spolupráci ako absolútne neplatného právneho
úkonu bolo uzatvorenie tejto zmluvy v rozpore so zákonom, pretože žalobca ako verejná vysoká škola a
zmluvná strana zmluvy o spolupráci zmluvu uzavrel bez predchádzajúceho súhlasu správnej rady (§ 41
ods. 1 písm. a) zák. č. 131/2002 Z. z.). Pretože od absolútne neplatnej zmluvy nebolo možné odstúpiť,
nebolo možné v konaní posudzovať, či bolo odstúpenie platné alebo neplatné.

15. Právny záver súdu prvej inštancie v konaní vedenom pod sp. zn. 23Cb/87/2011 o absolútnej
neplatnosti zmluvy o spolupráci potvrdil i Krajský súd v Nitre v konaní o odvolaní voči rozsudku
Okresného súdu Nitra, sp. zn. 23Cb/87/2011-446 zo dňa 21.9.2012, a to rozsudkom č. k. 26
Cob/151/2012-583 zo dňa 21.3.2013, keď konštatoval, že so závermi prvostupňového sudu o neplatnosti
zmluvy o spolupráci sa stotožňuje. Ďalej uviedol, že vzhľadom na cenu nehnuteľností, ktoré mali
byť predmetnou zmluvou žalobcom nadobudnuté a tiež ním prevedené, sa na predmetné nakladanie
s majetkom žalobcu vzťahuje zákonná požiadavka jeho predbežného schválenia tak zo strany jeho
akademického senátu ako aj zo strany jeho správnej rady. Zákonná potreba tohto schvaľovacieho
procesu, ako aj jeho podmienky jasne vyplývajú z § 17 ods. 1, § 9 ods. 1 písm. i) a § 41 ods. 1 písm.
a) zákona o vysokých školách. V danom prípade dôvod neplatnosti zmluvy explicitne vyplýval z § 12
ods. 3 vety druhej zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií, ktorý
právny predpis označuje za neplatné všetky právne úkony, ktoré sú uzavreté nielen v rozpore s ním,
ale aj v rozpore s osobitným predpisom, za ktorý je v zmysle § 1 ods. 1 písm. b) tohto zákona potrebné
považovať i zákon o vysokých školách.

16. Rovnaký právny názor k otázke absolútnej neplatnosti zmluvy o spolupráci vyslovil i Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cbdo/48/2013 zo dňa 29.7.2014, keď konštatoval, že obidva
súdy (teda Okresný súd Nitra v konaní sp. zn. 23Cb/87/2011 ako aj Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn.
26Cob/151/2012) rozhodli v súlade so zákonom, pokiaľ zmluvu o spolupráci vyhodnotili ako neplatný
právny úkon, od ktorého nie je možné platne odstúpiť.

17. S poukazom na vyššie uvedené právne závery súdov všetkých inštancií súd považoval za
nesporné, že zmluva o spolupráci uzavretá stranami sporu dňa 27.8.2008 je absolútne neplatným
právnym úkonom.

18. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXX k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v okrese Nitra, obci Nitra,
katastrálnom území C. vedeným Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor ako stavby - Študentský
domov SPU v Nitre, súpisné číslo 1755 na parcele registra „C“ číslo 1118/52; trafostanica, stavba na
parcele registra „C“ číslo 1118/44; VTL regulačná stanica plynu, stavba na parcele registra „C“ číslo
1118/50 súd zistil, že ako vlastník týchto nehnuteľností je zapísaný žalobca.

19. Vzhľadom na skutočnosť, že bola podaná určovacia žaloba, súd sa ako prvoradou zaoberal otázkou,
či má žalobca naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem je daný
vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je
ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nie



je pritom rozhodujúce ako táto neistota vznikla (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/49/2003). V intenciách
vyššie uvedenej zásady sa súd preto zaoberal otázkou, či žalobca má naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva, teda či jeho postavenie z hľadiska právneho je postavením neistým,
resp. ohrozeným a či takýto stav právnej neistoty nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom. Na
existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na danom určení súd prihliada z úradnej povinnosti.

20. Podľa názoru prvoinštančného súdu v tomto spore žalobca mal nepochybne naliehavý právny
záujem na žalobou požadovanom určení, pretože v súčasnosti je v katastri nehnuteľností zapísaný
ako vlastník, avšak žalobca tento zápis namieta, má za to, že zápis žalobcu ako vlastníka stavby
internátu nie je v súlade s právnym stavom. Žalobcom namietané právne postavenie je možné definitívne
vyriešiť jedine rozsudkom súdu, na podklade ktorého bude možné v prípade úspechu žalobcu v tomto
konaní docieliť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. Zmenu zápisu vlastníckych práv v evidencii
nehnuteľností podľa názoru súdu nie je možné docieliť v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn.
23Cb/83/2013, v ktorom na strane žalobcu vystupuje obchodná spoločnosť INPEK, s.r.o. (teda žalovaný
v tomto konaní) a na strane žalovaného je Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre (v tomto
konaní žalobca), ktoré konanie sa vedie o zaplatenie sumy bezdôvodného obohatenia. V konaní o
zaplatenie bezdôvodného obohatenia by súd v prípade neexistencie tohto konania posudzoval otázku
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam len ako otázku predbežnú a na základe výroku rozsudku
vo veci sp. zn. 23Cb/83/2013 by žalobca ani v prípade úspechu v danom konaní (teda v prípade, že súd
by otázku vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vyhodnotil tak, že ich vlastníkom je INPEK,
s.r.o.) nemohol docieliť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností.

21. Podstatným argumentom, ktorým žalobca odôvodňoval nadobudnutie vlastníckeho práva k stavbe
internátu žalovaným je žalobcov výklad ustanovenia § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spôsoby
nadobudnutia vlastníckeho práva v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobca považuje
za taxatívne vymenované, a keďže ani jeden z uvedených spôsobov nie je možné pokladať za daný
pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam, naopak, nadobúdací titul
vníma žalobca ako daný na strane žalovaného, za vlastníka sporných nehnuteľností žalobca označuje
žalovaného. Nadobúdacím titulom na strane žalovaného má byť zhotovenie (vytvorenie) novej veci
žalovaným.

22. S právnym názorom žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
žalovaným na základe toho, že žalovaný stavbu internátu postavil, sa súd nestotožnil. Podľa právneho
názoru súdu na strane žalovaného neexistuje právny titul, na základe ktorého by bolo možné určiť
žalovaného za vlastníka stavby internátu. Len samotné vytvorenie stavby internátu nie je dostatočným
titulom k vzniku vlastníckeho práva na strane žalovaného, pokiaľ žalovanému chýba vlastnícka vôľa,
teda úmysel vec vlastniť. Zjednodušene možno uviesť, že pokiaľ si niekto sám pre seba vytvorí novú
vec, vytvorením veci sa jej vlastníkom aj stane. Pri nadobúdaní vlastníctva k novopostavenej stavbe
je potrebné za jej vlastníka považovať toho, kto stavbu vytvoril, ak zo skutkového stavu nevyplýva,
že stavba bola vytváraná od počiatku pre niekoho iného. V danom prípade mal súd nepochybne
preukázané, že žalovaný nikdy nemal záujem nadobudnúť k sporným nehnuteľnostiam vlastnícke
právo, stavbu internátu od samotného počiatku realizoval výlučne pre žalobcu. Na strane žalovaného
tak jednoznačne chýba úmysel nadobudnúť vlastnícke právo k stavbe internátu, preto nie je možné
považovať žalovaného za vlastníka novovytvorenej veci (stavbe internátu), ktorú žalovaný uskutočnil.

23. Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k novej veci jej vytvorením s akcentom na úmysel osoby,
ktorá stavbu vytvorila bola predmetom viacerých súdnych konaní (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
ČR 22 Cdo 1174/2001 zo dňa 5.11.2002, rozsudok Najvyššieho súdu ČR 22 Cdo 349/2004 zo dňa
21.10.2004, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 14. októbra 2009 sp. zn. 5Co/81/2009, rozsudok
Okresního soudu v Karlových Varech j. č. 16C/44/2012-245 zo dňa 22.10.2012), v ktorých sa konajúce
súdy priklonili k právnemu názoru, v zmysle ktorého vytvorenie novej veci patrí do skupiny iných
skutočností stanovených zákonom, na základe ktorých sa nadobúda vlastnícke právo k veci originárnym
spôsobom. Vlastníctvo k novovybudovanej stavbe nadobúda ten, kto stavbu uskutočnil s prejaveným
úmyslom mať ju pre seba. Komu bolo adresované stavebné povolenie, resp. či vôbec bolo vydané (či
ide o čiernu alebo legálnu stavbu) nie je samo osebe rozhodujúce. Rovnako nie je rozhodujúce, kto
financoval stavbu, príp. z čieho materiálu bola stavba postavená. Vlastníkom stavby sa stáva stavebník v



zmysle občianskeho práva bez ohľadu na to, či staval z vlastného alebo cudzieho materiálu, zhotoviteľovi
totiž chýba vlastnícka vôľa, pretože vlastníctvo nenadobúda ten, kto tvorí vec pre iného.

24. Na vyššie uvedené rozsudky súd poukazuje z hľadiska právnej argumentácie a posúdenia
dôležitosti úmyslu osoby tvoriacej novú vec, vec novovytvorenú nadobudnúť do svojho vlastníctva. Hoci
vyššie uvedené rozhodnutia nie sú pre posúdenie tohto sporu pre súd záväzné, súd sa s argumentmi
v nich uvádzanými a čiastočne aplikovateľnými aj na tento spor stotožňuje a z uvedených dôvodov na
ne pri odôvodňovaní tohto rozhodnutia poukazuje.

25. Pre úplnosť súd uvádza, že sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu o taxatívnom výpočte
spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva k veciam v zmysle ustanovenia § 132 Občianskeho
zákonníka. Toto ustanovenie podľa názoru súdu len demonštratívne vymenúva právne skutočnosti,
na základe ktorých možno nadobudnúť vlastníctvo k veci. Tieto právne skutočnosti pritom nemusia
byť normatívne upravené len v Občianskom zákonníku, ale môžu vyplývať aj z osobitných právnych
predpisov. Vlastníctvo možno nadobúdať originárne (pôvodne) alebo derivatívne (odvodene). Podstata
originárneho nadobudnutia spočíva v tom, že nadobúdateľ neodvodzuje svoje vlastníctvo od
vlastníckeho práva skoršieho vlastníka, ale nadobúda ho nezávisle od neho, prípadne je originárny
vlastník prvým vlastníkom veci. Pri derivátnom nadobúdaní odvodzuje vlastník svoje vlastnícke právo od
skoršieho vlastníka a nadobúda vlastníctvo len ak jeho predchodca bol vlastníkom. (porovnaj Števček,
M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I., II. §
1 ? 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 3208 s. 868 a nasl.).

26. Je zrejmé, že ustanovenie § 132 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením o
nadobúdaní vlastníckeho práva v systéme súkromného práva. Žalobca poukazujúc na znenie § 132
ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva definované ustanovením
§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nadobudnutie vlastníckeho práva osobou žalobcu vylúčil
a ďalej argumentoval nadobudnutím vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalovaným tak,
že žalovaný vec vytvoril. Pokiaľ žalobca uvádzal, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
nenadobudol na základe zmluvy, pretože zmluva o spolupráci medzi stranami je absolútne neplatná,
argumentoval správne. Súd sa stotožnil i s právnym názorom žalobcu, že v danom prípade išlo
o vytvorenie novej veci, ktorá predtým neexistovala, a teda ide o originárny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva k novovytvorenej veci.

27. Vlastnícke právo k novovytvorenej veci - stavbe internátu však podľa názoru súdu nadobudol
žalobca a nie žalovaný. Žalobca sa vlastníkom sporných nehnuteľností stal na základe tej skutočnosti,
že stavbu ako stavebník (hoci aj prostredníctvom tretej osoby) uskutočnil. Z doterajšieho správania sa a
konania žalobcu nepochybne vyplýva, že žalobca prejavil záujem stavbu internátu do svojho vlastníctva
nadobudnúť, vystupoval ako účastník správnych konaní, stavbu prevzal, z čoho jednoznačne vyplýva, že
mal postavenie stavebníka a ako stavebníkovi mu k novozhotovenej stavbe internátu i vzniklo vlastnícke
právo. Pri postavení novej stavby sa predpokladá, že jej vlastníkom je stavebník, teda ten, kto vec stavia
na základe stavebných predpisov a touto osobou bol práve žalobca, v ktorého prospech bol príslušným
správnym orgánom aj povolený vklad vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Z vykonaného
dokazovania mal súd nepochybne preukázané, že žalovaný od samotného začatia realizácie stavby
až do jej odovzdania vystupoval v pozícii subjektu, ktorý stavbu pre žalobcu len zhotovoval, nikdy
nemal záujem stať sa jej vlastníkom. Za daných okolností neboli naplnené predpoklady nadobudnutia
vlastníckeho práva k stavbe žalovaným na základe nadobúdacieho titulu, ktorým malo byť zhotovenie
novej veci, pretože je zrejmé, že žalovaný sám pre seba takúto vec (stavbu) nikdy nemal v úmysle
vytvoril.

28. Súd zároveň uvádza, že sa nestotožnil s postojom žalobcu, ktorý v konaní poukazoval na absolútnu
neplatnosť všetkých jeho úkonov a prejavov, či už faktických alebo konkludentných, ktoré by mohli
viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k stavbe internátu z dôvodu, že pokiaľ bol súhlas správnej
rady potrebný pri uzatváraní zmluvy o spolupráci, a z dôvodu jeho absencie je zmluva o spolupráci
neplatná, neplatné sú aj na všetky ďalšie úkony žalobcu. Súd pripomína, že to bol práve žalobca, ktorý
nedodržal zákonom predpísaný postup uzatvárania zmluvy, čo absolútnu neplatnosť zmluvy o spolupráci
spôsobilo. Postoj žalovaného, ktorý sa takýmto spôsobom zbavuje zodpovednosti za akékoľvek úkony,
ktoré vykonal, je podľa názoru súdu v rozpore s princípmi občianskeho práva ako aj právnej istoty druhej
zmluvnej strany absolútne neplatnej zmluvy, ktorá v podstate neplatnosť zmluvy nespôsobila.



29. V tomto spore súd na strane žalovaného nezistil nijaký právny titul, na základe ktorého by bolo
možné určiť, že žalovaný je vlastníkom predmetných nehnuteľností, a preto súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

30. Podľa názoru súdu v tomto spore neboli dané dôvody na prerušenie tohto konania, ako to navrhoval
žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 25.2.2019. Otázka vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
je predmetom tohto konania ako nárok uplatnený určovacou žalobou a rovnakú právnu otázku Okresný
súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 23Cb/83/2013 rieši ako otázku prejudiciálnu. Toto konanie
(hoci začaté neskôr ako konanie 23Cb/83/2013) nie je možné z dôvodu prekážky litispendencie zastaviť,
pretože konania vedené tunajším súdom pod sp. zn. 19C/2/2019 o určenie vlastníckeho práva a pod sp.
zn. 23Cb/83/2013 o vydanie bezdôvodného obohatenia totožné nie sú. V danom prípade nie je v záujme
strán, aby rovnakú otázku, teda otázku, či žalovanému patrí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam riešili
súdy v dvoch rôznych konaniach, avšak podľa názoru súdu nie je vhodné prerušiť toto konanie, kde je
predmetom sporu práve otázka vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ale pokiaľ by malo dôjsť
k prerušeniu niektorého z konaní, malo by byť prerušené práve konanie 23Cb/83/2013, kde je otázka
vlastníckeho práva riešená len ako otázka prejudiciálna. S poukazom na tieto skutočnosti súd dôvod na
prerušenie tohto konania nevidel. O návrhu žalovaného na prerušenie konania súd v súlade s ust. § 162
ods. 3 CSP rozhodol v tomto rozhodnutí tak, že návrh na prerušenie konania zamietol.

31. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Keďže
žalovaný bol v konaní úspešný a zatiaľ čo žalobca nedosiahol žiadny materiálne merateľný úspech, súd
priznal žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (100 %).

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
32. Proti rozsudku prvoinštančného súdu týkajúceho druhého, zamietajúceho výroku a tretieho výroku o
náhrade trov konania, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie žiadajúc odvolací súd, aby napadnutý
rozsudok zmenil a vyhovel žalobe a priznal náhradu trov konania. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

33. Poukázal na to, že zmluva o spolupráci predstavovala inominátny kontrakt uzatvorený podľa §
269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného zhotoviť pre žalobcu
stavbu študentského ubytovacieho zariadenia. Žalobca sa naopak zaviazal poskytnúť žalovanému
odplatu v podobe vecného protiplnenia - prevodu vlastníckeho práva k vybraným nehnuteľnostiam
v jeho vlastníctve na žalovaného. Inak povedané, žalobca mal v úmysle vymeniť žalovaným
novovybudovanú stavbu internátu, za iné nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Uvedené protiplnenie
pozostávalo z hľadiska funkcionality z prevodu vlastníckeho práva k starej stavbe internátu. Žalobca,
ako verejnoprávna univerzitná inštitúcia sledovala jasný ekonomický cieľ zámeny starej budovy na
ubytovanie za novú. Nikdy nemal v úmysle vlastniť starú stavbu a novú stavbu, ale malo prísť k zámene
nehnuteľností. Poukázal na zmluvu o spolupráci v časti týkajúcej sa podmienok vo vzťahu k hodnote
realizovanej stavby vo výške najmenej 90 000 000 Sk, a prípadu, ak by uvedená hodnota stavby
prevýšila uvedenú sumu z dôvodu realizácie požiadaviek žalobcu nad rámec podmienok v zmluve
o spolupráci. Žalovaný postupne realizoval stavbu internátu a v období od 8.11.2010 do 4.2.2011
postupne nadobudlo právoplatnosť 5 kolaudačných rozhodnutí pre jednotlivé súčasti stavby. Žalovaný
dňa 18.5.2011 písomnou výzvou vyzval žalobcu na uzatvorenie ďalšieho dodatku k zmluve s odkazom na
čl. VIII bod 5 Zmluvy. Žalobca odmietol uzavretie dodatku, pretože navýšenie hodnoty stavby malo byť len
v súvislosti s jeho požiadavkami. Dňa 6.6.2011 žalovaný odstúpil od zmluvy o spolupráci. Dňa 6.7.2011
prišlo k odovzdaniu stavby, aj keď žalovaný odovzdávací protokol nepodpísal. Žalovaný odmietol prijať
pôvodné protiplnenie. Do katastra nehnuteľností bol v zmysle žiadosti o zápis stavieb a geometrického
plánu, realizovanej na podklade rozhodnutia o určení súpisného čísla zapísaný ako vlastník stavby
žalobca, dňa 21.9.2011. Išlo výlučne o deklaratórny zápis vlastníckeho práva.

34. Žalobca sa pred prebratím stavby internátu domáhal na Okresnom súde Nitra v konaní
23Cb/87/2011 neplatnosti odstúpenia žalovaného od zmluvy o spolupráci. Súd dňa 21.9.2012 žalobu
rozsudkom zamietol z dôvodu predbežne riešenej otázky platnosti zmluvy o spolupráci zo dňa 27.8.2008
s výsledkom, že tá je neplatná absolútne. Na odvolanie Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa



21.3.2013, č. k. 26Cob/151/2012-583 potvrdil uvedený rozsudok s rovnakou argumentáciou. Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie zamietol. Všeobecné súdy teda s definitívnou platnosťou rozhodli
o absolútnej neplatnosti zmluvy o spolupráci. V dôsledku uvedeného žalobca listom zo dňa 12.11.2014
vyzval žalovaného na prevzatie stavby internátu, pretože v dôsledku neplatnosti zmluvy o spolupráci
neexistoval právny dôvod, z ktorého by vyplývalo vlastnícke právo žalobcu k stavbe internátu. Žalovaný
výzvu odmietol uvádzajúc, že žalobca od začiatku deklaroval úmysel stavbu vlastniť a tiež bol
stavebníkom. Žalobca ďalej poukazoval na to, že aktuálne bol v katastri zapísaný ako vlastník stavby
internátu žalobca, čo je len výsledkom úkonov v sfére správneho práva z roku 2011, kedy ešte nebola
judikovaná absolútna neplatnosť zmluvy o spolupráci. Poukázal na § 46 zák. č. 162/1995 Z. z., s tým,
že aj katastrálny zákon počíta s možnosťou korigovať zapísaný a reálny stav vlastníctva.

35. V napadnutom rozsudku bolo potrebné sa zaoberať predovšetkým spornou otázkou nadobudnutia
vlastníckeho práva k stavbe internátu. Prvoinštančný súd odôvodnil zamietnutie žaloby predovšetkým
z dôvodu, že na strane žalovaného absentovala vôľová zložka spočívajúca v úmysle nadobudnúť
vlastnícke právo k stavbe internátu. Citoval časť odôvodnenia napadnutého rozsudku s tým, že
konštatovanie súdu o nadobudnutí vlastníctva k stavbe internátu prostredníctvom tretej osoby -
žalovaného je po právnej stránke nesprávna. Súd ignoroval skutočnosť absolútnej neplatnosti zmluvy o
spolupráci a jej dôsledky, ktoré nastávajú ex lege. Súd sa odvolával na zavinenie absolútnej neplatnosti.
Súd mal aplikovať ust. zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií
a zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, z ktorých vyplýva absolútna neplatnosť akýchkoľvek
právnych úkonov, ktorými žalobca mohol nadobudnúť stavbu internátu do vlastníctva.

36. Žalobca ďalej uviedol, že súd porovnával vôľu oboch strán sporu, či mali niekedy záujem stavbu
internátu nadobudnúť do svojho vlastníctva a súd konštatoval, že žalovaný takú vôľu nemal, a preto
nemôže byť vlastníkom, ale je ním žalobca. Taký postup je arbitrárny a selektívny. Vôľa každej zmluvnej
strany predstavuje istý komplexný súbor psychických charakteristík, založený zo zámerov a úmyslov
daného subjektu. Nie je možné na jednej strane povedať A, že žalobca mal záujem v istom čase záujem
stavbu internátu nadobudnúť a už zároveň nepovedať B, že táto vôľa bola vždy prejavovaná výlučne v
tej rovine, že chce stavbu internátu nadobudnúť zámenou za starý internát, a to tak, aby fakticky získal
nové ubytovacie zariadenie a na žalovaného previedol vlastnícke právo k starému internátu. Ak má byť
pre nadobudnutie vlastníctva rozhodujúca práve vôľa, nie je možné tu akýmsi izolovaným spôsobom
„rozbiť na drobné“ a vybrať si z nej selektívnym spôsobom len jej vyhovujúce aspekty a ignorovať tie
ostatné. Skutočnosť, za akých okolností a za aké protiplnenie bol žalobca ochotný nadobudnúť stavbu
internátu je prinajmenšom tak isto dôležitá ako skutočnosť, že tento záujem mal, keďže tak stanovovala
zmluva o spolupráci.

37. Žalobca v ďalšom obsahu uvádzal, že vlastnícke právo k veci možno nadobudnúť predovšetkým
zmluvou (tento dôvod neprichádza do úvahy z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o spolupráci),
dedením, rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci, vydržaním, vytvorením veci,
spracovaním cudzej veci, alebo inými presne ustanovenými dôvodmi, napr. nález veci, vklad do
obchodnej spoločnosti, oddelenie prírastku a pod. V prípade stavby internátu išlo o vytvorenie novej
veci ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Fakticky vytvoril novú vec svojim konaním
žalovaný, ktorý zabezpečoval na vlastné náklady všetky materiály a služby. Od odstúpenia od zmluvy o
spolupráci musel mať žalovaný vôľu nadobudnúť starý internát výmenou za nový internát, teda za ním
novovytvorenú vec. Žalovaný vytváral na svoje náklady stavbu internátu výlučne v úmysle za túto získať
starý internát. Zo zmluvy o spolupráci, ktorá je absolútne neplatnou zmluvou, nemožno vyvodzovať ani
jej čiastočnú platnosť, t.j. z akýchkoľvek jej ustanovení nevznikli akékoľvek práva a povinnosti žalobcovi
ani žalovanému.

38. Neexistuje logický dôvod, pre ktorý by na jednej strane mala byť vzatá za rozhodujúcu tá
skutočnosť, že žalovaný nemal úmysel stavbu internátu vlastniť, a zároveň ignorovať tie skutočnosti,
že žalovaný sledoval vytvorením novej veci nadobudnutie vlastníckeho práva k starému internátu a že
žalobca mal záujem stavbu internátu nadobudnúť jedine zámenou za pôvodné protiplnenie; pri pripustení
tohto záveru je totiž v konečnom dôsledku žalobca vystavený do pozície, kde mu prvoinštančný súd
takpovediac autoritatívne deklaratórne konštatuje jeho vlastníctvo, avšak na podklade nadobúdacieho
titulu vytvorenia novej veci, kde už nie je nijakým spôsobom zohľadnené to, že zaňho nikdy nemal v
úmysle platiť peňažnú odplatu.



39. Žalobca bol jednoznačne toho názoru, že vôľa musí byť interpretovaná komplexne. Nemožno
konštatovať vlastníctvo žalobcu na tom podklade, že v istom časovom momente pred judikovaním
absolútnej neplatnosti Zmluvy o spolupráci - sa správal tak, že mal záujem stavbu internátu
nadobudnúť zámenou za starý internát. Jeho vôľa vlastniť stavbu internátu bola totiž sprevádzaná istými
podmienkami a mala istú kvalitu - spočívala v tom, že chce túto nehnuteľnosť nadobudnúť výlučne
výmenou za starý internát. Jediným ekonomickým zámerom žalobcu bola vždy realizácia zámeny
novovybudovanej stavby internátu za pôvodné protiplnenie. Dôsledkom napadnutého rozhodnutia však
v konečnom dôsledku môže viesť k povinnosti Žalobcu uhradiť žalovanému finančné plnenie (za
bezdôvodné obohatenie), ktorého sa žalovaný domáha. Prvoinštančný súd ako keby autoritatívne
konštatoval, že žalobcovým nadobúdacím titulom je vytvorenie novej veci. V tejto právnej skutočnosti
však už žiadnym spôsobom nie je inkorporovaná pôvodná vôľa žalobcu, čo sa týka spôsobu poskytnutia
protiplnenia resp. podmienok nadobudnutia novej veci vytvorenej žalovaným. Nemožno vykonštruovať
na podklade interpretácie vôle taký výsledok, ktorý na jednej strane berie v rozhodujúcej miere do úvahy,
že žalovaný nemal v úmysle vytvoriť vec pre seba, avšak na druhej strane úplne ignoruje fakt, že žalobca
nemal nikdy v úmysle zaplatiť žalovanému za stavbu internátu peňažnú odplatu. Prezentovaný záver,
že žalobca sám vytvoril novú vec prostredníctvom tretej osoby (žalovaného) nemá oporu v platnom
právnom poriadku a ignoruje skutočnú vôľu strán.

40. Vo vzťahu k rozhodnutiu českého súdu vo veci KV Aréna žalobca uviedol, že úmysel žalobcu
smeroval potenciálne k zámene, a nie k vyhotoveniu diela za peňažnú odplatu (ako tomu bolo v prípade
KV Arény). V predmetnom prípade malo totiž mesto Karlovy Vary od počiatku úmysel zaplatiť za
stavbu odplatu v podobe peňažnej sumy, predstavujúcej cenu diela. Úmysel a vôľové správanie strán
v tomto prípade však bolo zásadne odlišné. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným mal iný charakter,
pripodobniteľný k zámennej zmluve.

41. Bol to práve žalobca, ktorý sa podaním žaloby o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy o
spolupráci snažil dosiahnuť stav, v zmysle ktorého budú obe strany naďalej viazané sústavou práv
a povinností, obsiahnutou v zmluve o spolupráci. Naopak, bol to práve žalovaný, ktorý realizoval
odstúpenie od zmluvy a snažil sa dosiahnuť stav, kedy bude zmluva o spolupráci zrušená ex nunc
(od momentu odstúpenia) a príde k povinnosti strán vrátiť si vzájomne poskytnuté plnenia podľa ust. §
351 Obchodného zákonníka. Správanie žalobcu až do momentu právoplatnosti predmetných súdnych
rozhodnutí - vychádzalo z prezumpcie, že zmluva o spolupráci ja platná a strany sú ňou viazané; tak
je potrebné vyhodnocovať aj jeho úkony v danom období, kedy si zmluvné povinností plnil a napr. bol
ako vlastník pozemku účastníkom stavebného konania a následne deklaratórnym záznamom zapísaný
ako vlastník stavby internátu do katastra nehnuteľností. Práve preto je dnes zapísaný v katastri a musí
sa aktívne domáhať žalobou ochrany svojich práv. Preto tieto úkony ani nemajú byť interpretované
ako prejavy, ktoré by z dnešného pohľadu demonštrovali žalobcovu vôľu byť vlastníkom. Žalobca sa
jednoducho správal tak, ako mu to vyplývalo zo zmluvy o spolupráci. Je absurdné, že žalobcovi sú
dnes na ťarchu pričítané práve tieto úkony, kedy sa správal v súlade so zmluvou o spolupráci (pred
právoplatným judikovaním jej neplatnosti), ktorá mu zabezpečovala zabezpečenie jeho hospodárskeho
cieľa - zámeny stavby internátu za pôvodné protiplnenie. Pozícia stavebníka v správnom konaní nijakým
spôsobom nesúvisí s otázkou vlastníctva. Tento protiargument preto v žiadnom prípade neobstojí.
Žalobcovo vystupovanie v konaniach v predmetnom čase vyplývalo z prezumpcie platnosti zmluvy o
spolupráci. Žalobca sa až do času, kedy všeobecné súdy judikovali absolútnu neplatnosť tejto zmluvy
logicky správal spôsobom, že zmluvné povinnosti napĺňal a správal sa v súlade s ňou. Paradoxne,
ak má byť určujúcim kritériom reálna vôľa zmluvných strán, bol to práve Žalobca, ktorý sa snažil do
poslednej chvíle podnikať právne kroky na to, aby boli strany viazané zmluvou o spolupráci (keď žaloval
neplatnosť odstúpenia žalovaného od tejto zmluvy). Je tomu tak aj preto, aby sledoval svoj záujem, ktorý
od začiatku spočíval výlučne v zámene stavby internátu za starý internát (a teda v žiadnom prípade
nie v zaplatení peňažnej odplaty za stavbu internátu). Vôľu je potrebné interpretovať komplexne a ako
celok (nemožno si z vôľového správania strany vyberať len jej izolované aspekty, nereflektujúce ostatné
vôľové charakteristiky, ktoré sú prinajmenšom rovnako dôležité).

42. Žalobca v ďalšom poukázal na ust. § 12 ods. 2, 3 zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych
inštitúcií, na § 41 ods. 1 zákona o vysokých školách a § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že poukázal
na to, že v súlade s judikovanou absolútnou neplatnosťou sa neplatnosť vzťahuje na každý právny úkon
a každé právne konanie, teda aj vytvorenie novej veci. Súd teda ignoroval obsah právnych predpisov,
ktoré spájajú s vadou realizovaných úkonov ich absolútnu neplatnosť.



43. Žalovaný sa vyjadril k podanému odvolaniu žalobcu vyslovujúc názor, že rozsudok je zákonný,
spĺňa kritériá na odôvodnenie rozhodnutia, súd dospel na základe vykonaného dokazovania k
správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.
Neustále odkazovanie žalobcu na zmluvu Č. 306/2008/SPU o spolupráci na zabezpečenie ubytovacieho
zariadenia zo dňa 27.08.2008 (ďalej len „zmluva“) je s ohľadom na jej absolútnu neplatnosť konštatovanú
právoplatne súdmi irelevantné. Na jednej strane žalobca sám poukazuje na účel zmluvy, na strane
druhej spochybňuje, ak na prejav vôle žalobcu byť vlastníkom stavby, obsiahnutý v zmluve, poukazuje
žalovaný. Žalobca vytvára skreslený obraz o charaktere vzťahu žalobcu a žalovaného založeného
zmluvou, ak opakovane používa pojmy „zámena nehnuteľností“. Zámena nehnuteľností predpokladá,
že si dvaja vlastníci zamenia vec, ktorá je v ich vlastníctve. V danom prípade, predmetom zmluvy
nebola žiadna zámena vecí. Žalovaný nemal dať ako plnenie žalobcovi žiadnu svoju nehnuteľnosť.
Za plnenie žalovaného - zhotovenie stavby pre žalobcu (poskytnutie stavebných výkonov, materiálov
a plnenia súvisiaceho so stavbou) - mal žalovaný podľa zmluvy obdržať namiesto peňažného plnenia
vecné plnenie, ktorým mala byť (nehnuteľná) vec. Žalobca ako verejná vysoká škola by mal poznať
svoje zákonné povinnosti súvisiace s jeho právnymi úkonmi. Žalovaný sa na tomto porušení žiadnym
konaním či opomenutím nepodieľal. Vystupovanie žalobcu voči žalovanému v tejto súvislosti považuje
žalovaný za postup v rozpore s dobrými mravmi, s poukazom na § 3 Občianskeho zákonníka.

44. Žalovaný pokračoval, že strany sporu s ohľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy podľa nej
nepostupujú, má oproti pôvodnému režimu zmluvy jediný dôsledok - že žalobcovi vznikla povinnosť
vydať žalovanému bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce peňažnému plneniu, ktorého výška má
vychádzať z objektívnej ceny, ktorú by priemerný príjemca v danom mieste a čase musel zaplatiť, aby
nadobudol rovnakú vec. Inými slovami, žalobca má zaplatiť žalovanému práve a len toľko, koľko by
musel zaplatiť ktokoľvek iný, ktorý by si postavil v danom čase a na danom mieste rovnakú stavbu.
V tom nie je možné vidieť žiadnu nespravodlivosť alebo neakceptovateľnosť. Žalobca sa (nakoniec)
zhodol so žalovaným a súdom prvej inštancie aspoň na právnom názore, že nadobúdacím titulom
vo vzťahu k vlastníckemu právu k stavbe je aj vytvorenie novej veci. Pokiaľ žalovaný konzistentne
odkazoval na právnu argumentáciu obsiahnutú v rozhodnutí súdu v analogickom prípade „KV Aréna“
- rozsudok Okresního soudu v Karlových Varech č. j. 16C/44/2012-245 zo dňa 22.10.2012 (rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňom 24.11.2012, v čase účinnosti totožnej právnej úpravy, ktorou je zákon
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník), právna argumentácia súdu obsiahnutá v odôvodnení cit. rozsudku
je plne aplikovateľná na náš prípad. Skutočnosťou, s ktorou je spojený vznik vlastníckeho práva nie je
zmluva (nejde o prevod vlastníckeho práva), ale o originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
na základe právnej skutočnosti, ktorou je vytvorenie veci. Vlastníkom vytvorenej stavby je jej stavebník v
občianskoprávnom zmysle, teda osoba, ktorá mala v úmysle stavbu nadobudnúť do svojho vlastníctva.

45. Pokiaľ žalobca tvrdí, že právna argumentácia v prípade KV Aréna nie je aplikovateľná na naše
konanie z dôvodu, že v danom prípade bolo za vytvorenie stavby na základe zmluvy o dielo dohodnuté
peňažné plnenie a v našom prípade išlo o iné (vecné) plnenie dohodnuté na základe inominátnej zmluvy,
žalovaný je toho názoru, že s ohľadom na absolútnu neplatnosť zmlúv v oboch porovnávaných prípadoch
je druh plnenia (peňažné či nepeňažné plnenie), ktoré mal zhotoviteľ obdržať za zhotovenie stavby,
irelevantný. Podstatným pre právne posúdenie veci je totiž len to, na základe akej právnej skutočnosti a
kto nadobudol pri neplatnosti zmluvy vlastnícke právo k stavbe (či jej objednávateľ alebo zhotoviteľ), nie
nároky zhotoviteľa z toho vyplývajúce. K výkladu právnych predpisov a inštitútov nemožno pristupovať
len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale
predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV.
US 71/2013-36). Žalobca bol nielen stavebníkom v zmysle správneho práva, ale v celom časovom
období vystupoval ako vlastník stavby - najmä zadal podmienky pre stavbu, stavbu prevzal, reklamoval
jej vady, stavbu užíva a berie z nej úžitky. Samotný žalobca nepriamo uznal svoje vlastnícke právo k
stavbe aj tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 23Cb/83/2013 o zaplatenie
4.582.814,74 eura s prísl. sa vzájomnou žalobou domáhal, aby ho súd zaviazal previesť vlastnícke právo
na žalovaného. Nemohol by predsa previesť vlastnícke právo k veci, ak by ju nevlastnil. Nie je pravdou,
že pozícia stavebníka v správnom konaní „nijako nesúvisí s otázkou vlastníckeho práva“ k stavbe. V
kontexte všetkých ostatných okolností (správanie sa žalobcu vo vzťahu k stavbe od samého začiatku)
nie je táto otázka bez významu. Stavba bola už projektovaná a aj postavená podľa predstáv a zadaní
žalobcu. Ide o stavbu špecifickú, slúžiacu pre potreby vysokej školy, na účely ubytovania študentov.
Stavba je postavená na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu. Žalobca si zamieňa pojem právneho úkonu



s pojmom inej právnej skutočnosti. V danom prípade (ako správne konštatoval súd prvej inštancie) totiž
žalobca nenadobudol vlastnícke právo k stavbe na základe právneho úkonu, ale na základe inej právnej
skutočnosti, ktorou je vytvorenie veci. Vytvorenie veci a právny úkon sú tak dve rôzne právne skutočnosti.
Nie každý úkon je právnym úkonom. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v súlade s ust. §
387 ods. l CSP potvrdil, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Žalovaný
navrhol, aby odvolací súd priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

46. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že právoplatne judikovaná absolútna neplatnosť
zmluvy o spolupráci je nepochybne daná, koniec koncov, žalobca nikdy nič iné netvrdil. Je však
potrebné povedať, že predmetom posúdenia je v tomto prípade špecifická situácia, kedy si strany
v istom časovom momente plnili podľa zmluvy, pri ktorej prezumovali jej platnosť, následne prišlo
k judikovaniu jej absolútnej neplatnosti a dnes je predmetom sporu predmet a spôsob vyporiadania
mimozmluvných záväzkov, ktoré im vznikli. Vôľu treba skúmať aj s ohľadom na zámery deklarované
zmluvou o spolupráci, lebo tá dotvára celkový skutkový kontext a sú v nej zachytené úmysly strán,
ktoré je potrebné v primeranej miere z nej odvodzovať. To samozrejme neznamená, že by táto zmluva
strany akokoľvek viazala, avšak z hľadiska výkladu úmyslov a vôle strán nepochybne zohráva istú úlohu.
Absolútna neplatnosť právneho úkonu buď daná je, alebo nie je. Vôľa strán, či miera ich zavinenia
je pritom irelevantná a skúma sa len objektívny stav, t. j. či predmetná vada daného úkonu je naozaj
spojená s týmto právnym následkom. Žalobca netvrdil a netvrdí, že uvedená transakcia napĺňala
všetky pojmové náležitosti zámennej zmluvy a že by sa tá z nejakého dôvodu mala aplikovať na
daný vzťah, ale opisoval základnú podstatu realizovanej transakcie, ktorá je dnes popieraná a žalobca
je vtláčaný do nadobudnutia stavby internátu za peňažné plnenie, čo však nikdy nemal v úmysle.
Rozhodnutie prispieva k tomu, že žalobca bude nútený zaplatiť finančnú odplatu za stavbu internátu,
aj keď nikdy toto nebolo jeho cieľom a úmyslom. Žalobca opakovane poukázal na neaplikovateľnosť
rozhodnutia českého súdu vo veci KV Aréna. Pokračoval, že aj keď najčastejšie prichádza k nakladaniu
s majetkom verejnoprávnych inštitúcií prostredníctvom frekventovaných a typických právnych úkonov -
najmä zmlúv, nemožno vylúčiť, že aj prostredníctvom iných právnych skutočností prichádza k takému
nakladaniu s jej majetkom, ktoré si vyžaduje súhlas. Ak by tunajšia skutková situácia mala spadať mimo
aplikovateľný rámec tejto procedúry, malo by to za následok absurdnú situáciu, kedy by mohli funkcionári
verejnoprávnych inštitúcií veľmi jednoduchým spôsobom obchádzať tento kontrolný mechanizmus,
a uzatvára neplatné zmluvy, s tým, že následné poskytnutie plnenie (napr. z titulu bezdôvodného
obohatenia v prípade plnenia z absolútne neplatného právneho úkonu) by sa dovysporiadavalo už
bez potreby súhlasu kontrolného orgánu. V závere uviedol, že ako verejnoprávna inštitúcia musel
zabezpečovať režim údržby nehnuteľnosti, čo je v rozpore s poukazom žalovaného na to, že žalobca
bral z internátu úžitky a prenajímal ju.

47. Napokon sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril žalovaný okrem už uvedeného tak, že dôsledkom
rozhodnutia súdu prvej inštancie je deklarovanie stavu, podľa ktorého je žalobca vlastníkom stavby, ktorú
chcel postaviť na jeho pozemku, ktorej parametre si navrhol, ktorej účel je špecifický práve pre potreby
žalobcu. Žalovaný túto stavbu ako spoločnosť podnikajúca v oblasti zhotovovania stavieb len zhotovil. V
žiadnom okamihu časovej osi žalovaný neprejavil vôľu byť jej vlastníkom. Žalobca ako vlastník stavby v
konečnom dôsledku zaplatí za zhotovenie stavby práve a len takú sumu, akú by za jej zhotovenie zaplatil
v danom čase a na danom mieste ktokoľvek iný. Žalovanému nie je známa existencia akéhokoľvek
právneho predpisu, ktorý by zakladal povinnosť verejnej vysokej školy poberať úžitky z veci, o ktorej
verejnoprávna inštitúcia tvrdí, že nie je jej vlastníkom.

48. Všetky úkony, ku ktorým sa vyjadruje správna rada verejnej vysokej školy, sú explicitne a
vyčerpávajúcim spôsobom uvedené v § 41 ods. l zákona o vysokých školách a vzťahujú sa na právne
úkony. Nie na iné právne skutočnosti, akou je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
vytvorením veci. Zákon logicky nepredpokladá (a ani nemôže predpokladať) predchádzajúci súhlas
správnej rady v prípade inej právnej skutočnosti, ktorá nastala v prípade absolútnej neplatnosti právneho
úkonu. Analogické použitie normy verejného práva (ust. § 41 ods. l cit. zákona o vysokých školách), či
jej extenzívny výklad nie sú prípustné. Vo verejnom práve je možnosť použitia analógie ojedinelá.

48. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, rozhodujúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej
inštancie, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania prejednal odvolanie bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario CSP), keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia



§ 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na
webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok je potrebné v jeho (napadnutých) výrokoch II. a III. podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdiť.

50.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

50.2. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

51. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie
dostatočne a správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil na základe aplikácie
ustanovení príslušných právnych predpisov a následne správne rozhodol o podanej žalobe tak, ako
rozhodol. Odvolací súd sa plne stotožňuje s nosnými (rozhodujúcimi) zistenými skutočnosťami, úvahami
a závermi prvoinštančného súdu, ktoré viedli k potrebe žalobu žalobcu zamietnuť.

52. Odvolací súd vzhľadom na správnosť rozsudku nebude opakovať všetky relevantné a súdom prvej
inštancie urobené skutkové a právne závery, no k podstatným, na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku uvádza, že naliehavý právny záujem daný jednoznačne bol, zmluva o spolupráci zo dňa
27.8.2008 je absolútne neplatným právnym úkonom a bola vytvorená nová vec žalovaným s tým, že
vlastnícke právo nadobudol žalobca.

53. Podľa § 137 ods. 1 písm. c/ CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či
tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

54. Odvolací súd prednostne konštatuje, že predpokladom súdneho prieskumu podstaty žalobnej
žiadosti pri určovacej žalobe je existencia naliehavého právneho záujmu. Záujem spočíva v tom, že
strany majú vecnú legitimáciu a že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem. Určovacia
žaloba je v zmysle § 137 písm. c/ CSP preventívneho charakteru a má miesto tam, kde je pomocou nej
možné eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu a k príslušnej náprave nemožno
dospieť inak, alebo keď účinnejšie než iné procesné prostriedky vystihuje obsah a povahu daného
právneho vzťahu a práve jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu predstavujúcu určitý právny
rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve
s podmienkou, aby na určení práva alebo právneho vzťahu bol naliehavý právny záujem.

55. V tomto prípade bezpochyby naliehavý právny záujem na určovacej žalobe bol daný. Žalobca bol
(je) v katastri nehnuteľností zapísaným vlastníkom stavby internátu a tvrdí, že vlastníkom je žalovaný.
Ide v tomto prípade o negatívnu určovaciu žalobu, čo ale nie je rozhodujúce. Faktom zostáva, že
žalobca chce žalobou definitívne vyriešiť, podľa jeho názoru spornú otázku vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam, čo je prípustný procesný nástroj súdnej ochrany žalobcu.

56. Kardinálnou otázkou tohto konanie je existencia, stav a nositeľstvo vôle - úmyslu (ďalej len
„rozhodujúce otázky vôle“) mať stavbu internátu počas samotnej realizácie stavby vo vlastníctve pre
seba. Ide o otázku existencie vôle mať vec pre seba v prípade jej vytvorenia. S uvedeným súvisí
otázka platnosti zmluvy o spolupráci medzi stranami sporu z roku 2008. Hoci v tomto konaní otázka
neplatnosti zmluvy o spolupráci sporná nebola, odvolací súd poukazuje na „odkazované“ a „prebraté“
závery prvoinštančného súdu, ktoré sa týkajú zákonných prekážok platnosti uvedenej zmluvy v dôsledku
porušenia tvorby „vôle“ žalobcu ako verejnej vysokej školy, ktoré boli konštatované v iných konaniach.
K uvedeným záverom prvoinštančného súdu možno len uviesť, že súdne výrokovo neplatnosť zmluvy
o spolupráci deklarovaná nebola. Išlo o riešenie predbežnej otázky k inej otázke, ktorá bola rozhodnutá
právoplatne. Na neplatnú zmluvu súd prihliada ex offo, preto prvoinštančný súd urobil o skutočnosti
absolútnej neplatnosti zmluvy o spolupráci správny záver, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, a ktorý
ani nebol namietaný v odvolacom konaní.



57. Otázka vyhodnocovania rozhodujúcich otázok vôle mať stavbu pre seba súdom súvisí so skutkovým
stavom, ktorý je v konaní stranami tvrdený a dokazovaný. Zdrojom poznania stavu rozhodujúcich
skutočností môže byť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci.

58. Podľa názoru odvolacieho súdu zdrojom poznania rozhodujúcich otázok vôle mohla byť
bezpochybne aj samotná zmluva o spolupráci, hoci absolútna neplatnosť zmluvy spôsobila, že
normatívne bola od počiatku pre jej účastníkov právne nezaväzujúcou, kauzálne však existuje a
zachytená vôľa, vyjadrená textom zmluvy v súhrne s inými okolnosťami prípadu, vie odpovedať
na rozhodujúce otázky ohľadne vôle pri kontraktácii a neskôr pri realizácii - vytvorení novej veci -
stavby internátu. Odvolací súd v tejto súvislosti len poukazuje na text odvolania, v ktorom žalobca
konštatuje, že „zmluva o spolupráci predstavovala inominátny kontrakt uzatvorený podľa § 269 ods.
2 Obchodného zákonníka, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného zhotoviť pre žalobcu stavbu
študentského ubytovacieho zariadenia. Žalobca sa naopak zaviazal poskytnúť žalovanému odplatu
v podobe vecného protiplnenia - prevodu vlastníckeho práva k vybraným nehnuteľnostiam v jeho
vlastníctve na žalovaného“. Odvolací súd bez toho, aby doplňoval dokazovanie vo veci, s poukazom len
práve na tvrdenia obsiahnuté v odvolaní žalobcu konštatuje, že ak v texte (neplatnej) písomnej zmluvy je
záväzok žalovaného zhotoviť pre žalobcu stavbu, potom ako inak interpretovať okolnosti rozhodujúcich
otázok vôle ako tak, že vôľa bola existujúca, jej obsahom bol úmysel (zámer) žalobcu (nositeľ vôle)
nadobudnúť žalovaným zhotovenú vec do svojho vlastníctva. Iste, išlo len o výňatok jedného z viacerých
ustanovení zmluvy. Nemožno ale prehliadnuť, že žalobca v konaní okolnosti, ktoré by predstavovali
iný záver o podmienkach nadobudnutia vlastníctva k stavbe internátu nepreukázal a to ani na základe
uvedenej zmluvy. V ďalšom texte odvolania žalobca poukazoval na jeho predstavu (ekonomickú kauzu)
ako mal vyzerať výsledok transakcie (zmluvných vzťahov) medzi stranami sporu, čo ako nesprávny
argument vyhodnotí a vysvetlí odvolací súd nižšie.

59. Je pravdou, že pôvodne strany uzavreli zmluvu o spolupráci v roku 2008, pričom z uvedenej
zmluvy aj napĺňali svoje práva a povinnosti. Po tom, čo bola skutočnosť ohľadne zmluvy o spolupráci
pre strany známa, prebiehali (aj predtým) faktické a právne úkony, ktoré taktiež vypovedali o
rozhodujúcich otázkach vôle. Odvolací súd konštatuje, že pre posudzovanie rozhodujúcich otázok vôle
nadobudnúť stavbu internátu do vlastníctva nie sú rozhodujúce okolnosti, ktoré nastali časovo po vzniku
novovytvorenej veci a jej nadobudnutí do vlastníctva. Rozhodujúce okolnosti sú tie, ktoré sprevádzali
prípad v čase kontraktácie pri uzatváraní zmluvy o spolupráci, pričom neskoršie okolnosti prípadu majú
len „udržiavací“ význam. Taktiež boli rozhodujúce okolnosti v čase vytvorenia veci. Inak povedané,
ak z iných okolností sprevádzaných po vytvorení predstavy účastníkov zmluvy o spolupráci v čase
realizácie stavby nevyplynulo, že nastala zmena (napr. strany mohli uzavrieť novú zmluvu, v ktorej
by si práva a povinnosti upravili bezpochybne tak, že ak zhotoviteľ nadobudne vlastníctvo k stavbe,
strany uzavrú zmluvu o zámene), ktorá mohla mať vplyv na stav a nositeľstvo vôle mať stavbu pre
seba v čase vytvorenia veci, potom bolo nutné vychádzať komplexne z prejavov vôle právnych a
faktických úkonov v priebehu od začiatku (neplatnej) kontraktácie do vytvorenia veci, tak ako to učinil
prvoinštančný súd s tým, že neskoršie aktivity (napr. ubytovanie študentov žalobcom a pod.) mohli byť
len indikátorom, že žalobca uznal (hoci mohol tak urobiť aj v rozpore s objektívnou právnou realitou),
že sa cíti byť vlastníkom veci. Činnosti a správanie žalobcu (ale aj žalovaného) po vytvorení veci teda
nemohli mať vplyv na posudzovanie podstaty sporu. V súlade so skutkovými závermi prvoinštančného
súdu možno konštatovať, že žalobca bol stavebníkom a pri každom úkone prejavil úmysel mať stavbu
pre seba. Žalobca bol účastníkom konania o vydanie územného rozhodnutia, účastníkom konania o
vydanie stavebného povolenia a účastníkom konania o vydanie kolaudačného rozhodnutia účastníkom
katastrálneho konania, na základe ktorého bola stavba zapísaná ako jeho vlastníctvo na list vlastníctva.
Administratívnoprávne postavenie samo o sebe síce nemá rozhodujúci vplyv na otázky vôle, v tomto
prípade ale mozaika rozhodujúcich okolností prípadu jednoznačne nasvedčujú záveru existencii vôli
žalobcu. Indikátorom „zmierenia sa s vlastníctvom“ bolo to, že žalobca odo dňa prevzatia stavby túto
užíva ako ubytovanie pre študentov, a prijímal peňažné úhrady za ubytovanie, uhrádzal náklady spojené
s prevádzkou stavby, uhrádzal daň z nehnuteľnosti. Z uvedených záverov nad všetku pochybnosť
vyplýva, že žalobca mal od začiatku vôľu nadobudnúť stavbu internátu do vlastníctva a od začiatku bola
novovytváraná vec do vlastníctva žalobcu.

60. Podľa § 132 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných
skutočností ustanovených zákonom.



61. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade išlo o súbor stavieb, ktoré mali napĺňať potrebu žalobcu
v súvislosti s ubytovaním študentov vysokej školy. Žalovaný, ako (pôvodný) zhotoviteľ podľa (neplatnej)
zmluvy bol podnikateľom, ktorý podľa jeho tvrdení zhotovoval nehnuteľnosti. O vznik vlastníckeho práva
k novovytvorenej veci ide typicky v prípade, keď ide o uskutočnenie stavby. V tejto súvislosti treba
rozlišovať, kedy vzniká stavba ako vec v právnom zmysle a kto je jej vlastníkom. Pre posúdenie okamihu
vzniku stavby ako veci je rozhodujúci okamih, v ktorom je stavba vybudovaná minimálne do takého
štádia, od ktorého počnúc všetky ďalšie stavebné práce smerujú už k dokončeniu takto druhovo i
individuálne určenej veci. Je irelevantné, že ešte nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, pretože vznik
stavby nie je totožný s jej stavebnou dokončenosťou (Fekete, L: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár,
Bratislava: Eurokódex 2011. str. 698).

62. Odvolací súd poukazuje na to, že vytvorenie novej veci nemožno zamieňať s právnym úkonom.
Nemožno teda ani súhlasiť s argumentom žalobcu, že ak nemohol pri vade právneho úkonu žalobca
ako verejná vysoká škola platne uzavrieť zmluvu o spolupráci, o to viac nemohla existovať vôľa žalobcu
nadobudnúť novovytvorenú vec do svojho vlastníctva. Treba jednoznačne odlišovať právny úkon a inú
právne relevantnú skutočnosť a následky spojené s ich existenciou. Je pravdou, že v tomto prípade od
začiatku nebol platný právny úkon, ktorý vo svojej podstate mal determinovať podmienky spolupráce
a podstatu prejavenej vôle oboch jej kontrahentov. Potom zostalo otázkou, či vôľa (úmysel) žalobcu
nadobudnúť predmetný internát do vlastníctva zhotovením prostredníctvom žalovaného uzavretím
neplatného právneho úkonu zanikla (alebo ani nevznikla), resp. či zanikla vedomosťou strán sporu o
súdom (v odôvodnení) deklarovanej neplatnosti právneho úkonu, zmluvy o spolupráci.

63. Odvolací súd považuje zistenia prvoinštančného súdu o existencii vôle žalobcu nadobudnúť
stavbu internátu do vlastníctva za správne. Z okolností prípadu, ktoré konštatoval prvoinštančný súd
to jednoznačne aj vyplýva, že vôľa existovala u žalobcu. Existenciu, stav a nositeľstvo vôle - úmyslu
mať vytvorenú vec pre seba, nemôže modifikovať u osoby obyčajná predstava, že ju mal nadobudnúť
za určitých podmienok a ak sa tie nesplnili, zanikla aj vôľa. Naopak, z dokazovania nevyplynulo, že
by zhotoviteľ - žalovaný dokončil inú, s pôvodným zámerom odlišnú stavbu (vo svojich základných
rysoch). Nebolo podstatné, akú ekonomickú motiváciu mal žalobca v čase kontraktácie, v priebehu
realizácie stavby a v už vôbec nie v čase po vytvorení veci - internátu. Rozhodujúca bola vôľa a okolnosti
prejavené v objektívnej právnej realite v čase od kontraktácie zmluvy o spolupráci (bez ohľadu na jej
platnosť) do vytvorenia internátu. Žalobca tvrdil, že on mal predstavu, že nadobudne stavbu internátu
bez toho, aby musel (proti)plniť peňažnými prostriedkami. Uvedené sa teda podľa neho nestretlo s jeho
predstavou, preto ani nemohol napĺňať úplne vôľu - úmysel, mať stavbu internátu v čase jeho vytvorenia.
S uvedeným záverom sa odvolací súd nestotožňuje. Treba odlišovať podmienky napĺňania obsahu
zmluvy, a predpoklady (originárneho) nadobudnutia vlastníckeho práva k vytvorenej veci. Pre vytvorenie
veci je rozhodujúca existencia vôle tvorcu vytváranej veci, alebo zhoda vôlí tvorcu a nadobúdateľa
vytvorenej veci. Ak by pri odchýlke v predstave o podmienkach nadobudnutia mala zaniknúť aj vôľa
nadobudnúť vec do vlastníctva, potom by bolo možné pripísať bežným občianskym alebo obchodným
situáciám (v prípade neplatnosti zmluvy), že napr. dielo nebolo dokončené nakoniec v požadovanej cene
(pri zvýšení ceny materiálu), alebo v požadovanom termíne, alebo nie úplne v prevedení, aké si vymienil
objednávateľ, zánik vôle a (automatické) vytvorenie vôle u zhotoviteľa, čo nemôže byť udržateľné.

64. Subjektívne práva a povinnosti vznikajú následkom nejakého dôvodu. Dôvod môže byť
ekonomický (nazývaný kauza), alebo právny. Kauza je hospodárskym účelom (dôvodom, motívom)
právneho vzťahu. Na rozdiel od právneho dôvodu nespôsobuje právne následky. Následok, ktorý
možno označiť ako právny, spočíva najmä vo vzniku, zmene, alebo zániku právneho vzťahu, resp.
práva a/ alebo povinnosti. Kreácia dôvodu občianskoprávneho vzťahu môže byť determinovaná
zákonom, alebo na základe zákona, ku ktorému pristupuje - konštitutívne rozhodnutie orgánu verejnej
moci, správanie subjektov práva, alebo skutočnosti nezávislé od správania subjektov. Právna teória
potom rozpracováva občianskoprávne skutočnosti, ktoré možno charakterizovať ako objektívne reálne
skutočnosti iné než zákon (iné než právny predpis), ktoré na základe zákona spôsobujú právne následky.
Z právnotechnického hľadiska občianskoprávnymi skutočnosťami sú okolnosti predvídané hypotézou
občianskoprávnej normy (pozri Základy občianskeho hmotného práva, Prof. JUDr. Ján Lazár, DrSc, za
kolektív, 2004). Potom konkrétnejšie (čo je pre prejednávaný prípad rozhodujúce) právnou skutočnosťou,
ktorá je závislá od správania ľudí (okrem právnych úkonov) je napr. vytvorenie veci.



65. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje nato, že v priebehu konania a v odvolaní žalobca uvádzal,
že malo ísť (v prípade zmluvy o spolupráci) fakticky o zámenu nehnuteľností v zmysle zámeny nového
internátu za starý internát. Takú predstavu o kontrakte so žalovaným mať žalobca mohol. Uvedená
motivácia (ekonomická kauza), alebo lepšie povedané predstava žalobcu, ale nemala žiadny dopad na
právne následky, ktoré mali byť spojené so zmluvou o spolupráci, ktorá ako sa ukázalo, bola neplatnou.
Predstava žalobcu nebola preukázaná v rovine relevantných skutočností týkajúcich sa vôle žalobcu, či
žalovaného o tom, že novovytvorenú stavbu mal nadobudnúť žalovaný ako zhotoviteľ stavby a následne
ju mal previesť „zámenou“ na žalobcu za starý internát. Prvoinštančný súd ani nezistil, že by uvedenej
predstave o zámene mala nasvedčovať zmluva o spolupráci. V tomto konaní sa skúmali rozhodujúce
okolnosti týkajúce sa vlastníctva žalovaného (teda, či existuje v objektívnej realite súbor skutočností
zakladajúcich jeho vlastníctvo k stavbe internátu), je však zrejmé, že uvedené závery nemožno urobiť
bez toho, aby sa neskúmala existencia takých skutočností tiež u žalobcu, pretože len títo dvaja
účastníci (domnelého) zmluvného vzťahu boli súčasťou okolností prípadu. Ak nebolo v úmysle žalobcu
nadobudnúť internát za peniaze, bezpochyby izolovaný úmysel nadobudnúť internát mal. Podľa názoru
odvolacieho súdu vôbec nezáležalo na „sprievodných“ zmluvných, alebo mimozmluvných predstavách,
čo všetko spolu s vôľou nadobudnúť novovytvorenú vec malo nastať. Žalobca v konaní nepreukázal, a
to ani (neplatnou) zmluvou o spolupráci, že by pôvodná vôľa mala smerovať k zámene stavby internátu
(vo vlastníctve žalovaného) za starý internát (vo vlastníctve žalobcu), a teda, že u žalovaného existovala
vôľa najskôr nadobudnúť vytvorenú vec do svojho vlastníctva a následne ju scudziť zámennou zmluvou.

66. Vlastníctvo k novozhotovenej stavbe nadobúda ten, kto stavbu uskutočnil s právne relevantným
úmyslom mať ju pre seba, a to bez ohľadu na to, či staval z vlastného alebo cudzieho materiálu
(pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu českej republiky z 5.11.2002, sp. zn. 22Cdo761/2001). Ak ide o
novovytvorenú stavbu, ktorá je samostatnou vecou v zmysle občianskeho práva (§ 119 ods. 2 OZ),
platí, ak nie je dohodnuté medzi zainteresovanými osobami inak, že stavebník sa stáva jej vlastníkom.
Vlastníctvo k novozhotovenej stavbe nadobudne ten, kto uskutočnil stavbu s (právne relevantne
preukázaným) úmyslom mať ju pre seba (stavebník). (Fekete, L: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár,
Bratislava: Eurokódex 2011. str. 699). Z relevantných zákonných predpokladov a chápania právnej teórie
jednoznačne podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že jediným kritériom, ktorý rozhoduje o tom, či
novovytvorenú vec do vlastníctva nadobúda je skutočnosť, že nadobúdateľ má vôľu ju nadobudnúť do
vlastníctva a v prípade, že ju sám nezhotovuje k uvedenému pristupuje skutočnosť, že neexistovala vôľa
zhotoviteľa vytvoriť vec pre seba. Inými slovami, ak zhotoviteľ nemal (nedeklaroval) vôľu zhotovovať vec
pre seba, a existuje vôľa toho pre koho bola vec zhotovovaná, nadobúda vlastníctvo zhotovenej veci
ten pre koho bola vec zhotovovaná. V tomto prípade existoval prienik postavenia stavebníka - žalobcu a
zároveň existencia vôle nadobudnúť vytvorenú stavbu do vlastníctva žalobcu. Prejav vôle (úmyslu) mať
vec ako svoju (vlastniť ju) v prípade jej novovytvorenia bol predmetom dokazovania pred prvoinštančným
súdom s tým, že táto okolnosť ako právne relevantná skutočnosť ním bola dostatočne a správne zistená.

67. Z hľadiska odvolacích dôvodov odvolací súd konštatuje, že správny nebol ani záver žalobcu ohľadne
dôsledkov existencie zák. č. 176/2004 Z. z. a zák. č. 131/2002 Z. z. na možnosť nadobudnúť vec jej
vytvorením. Odvolací súd predpokladá, že argumentácia smerovala k existencii ustanovení zákonov,
ktoré upravovali podmienky nadobúdania vecí, práv a iných majetkových hodnôt verejnou vysokou
školou právnym úkonom. Uvedenému predpokladu nasvedčoval záver obsahu odvolania, kde žalobca
poukazoval na ust. § 39 OZ v súvislosti s uvedenými zákonmi. V tejto súvislosti je nutné opakovane
povedať, že nemožno stotožňovať právny úkon žalobcu - verejnej vysokej školy a podmienky kreácie
vôle kontrahenta na jednej strane, a vytvorenie veci, ako inej právnej skutočnosti na strane druhej.
Uvedená konštrukcia by viedla k záveru, že ani prípadná škoda spôsobená (iným) škodcom na majetku
žalobcu (ide o mimozmluvnú zodpovednosť a záväzok zo spôsobenej škody), ako právna skutočnosť,
nemôže bez postupu pri kreácii predpísanej vôle žalobcu pri právnych úkonoch vzniknúť (teda že škoda
nevznikla), čo ako argument obstáť nemôže.

68. Z uvedených hľadísk odvolací súd považoval odvolanie žalobcu za neopodstatnené, a preto potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 378 ods. 1, 2 CSP.

69.1. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

69.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.



70. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396
ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému voči žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % .

71. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).