Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov


Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoPr/2/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2517204772
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2517204772.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobkyne: Mgr. N. Z., nar. XX.X.XXXX,
bytom I., Q. Y. XXXX/XX, proti žalovaným: 1. Generálne riaditeľstvo zboru väzenskej a justičnej stráže,
IČO: 00 212 008, so sídlom Bratislava, Šagátová 1, 2. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav
na výkon väzby Leopoldov, IČO: 00 738 271, so sídlom Leopoldov, Gucmanova 19/670, o porušenie
zásady rovnakého zaobchádzania, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.
k. 18Cpr/34/2018-223 zo dňa 9. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému 1. a žalovanému 2. p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom rozhodol,
že žalovaní 1. a 2. majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
§ 2 ods. 1, § 2a ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004
Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „antidiskriminačný zákon“), čl. 1, čl. 6, § 13 ods. 1, 2, 7 zákona
č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 1 ods. 1, 2, 3, § 2a ods. 1 až 3, § 33
ods. 1, 2, 3, § 35 ods. 6, § 142a ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a
Železničnej polície (ďalej len „zákon o štátnej službe“), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 307,
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Prvoinštančný súd vychádzal zo skutkových zistení, že Personálnym rozkazom riaditeľa Ústavu na
výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Leopoldove č. 132 zo dňa 30.04.2008 bola
žalobkyňa prijatá podľa § 14 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. do služobného pomeru v štátnej službe
príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže a dňom 1.5.2008 bola vymenovaná podľa § 121 ods.
1 zákona č. 73/1998 Z. z. do hodnosti strážmajster. Zároveň bola ustanovená do funkcie samostatný
strážny úseku strážnej činnosti oddelenia ochrany a obrany Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a
Ústavu na výkon väzby v Leopoldove. Žiadosťou zo dňa 16.9.2015 žalobkyňa požiadala
žalovaného 2. o služobné voľno s nárokom na služobný plat. Žiadosťou zo dňa 3.5.2016 žalobkyňa
požiadala o prevedenie na oddelenie výkonu väzby. Žiadosťou zo dňa 1.11.2016
žalobkyňa požiadala žalovaného 2. o prevedenie na oddelenie výkonu väzby. Žiadosťou zo dňa



10.12.2016 žalobkyňa požiadala žalovaného 2. o prevedenie na inú funkciu. Žiadosťou zo dňa 18.4.2017
žalobkyňa požiadala žalovaného 2. o prevedenie na inú funkciu. Žiadosťou zo dňa 21.8.2017 žalobkyňa
požiadala žalovaného 2. o prevedenie na inú funkciu. Žiadosťou zo dňa 22.9.2017 žalobkyňa požiadala
žalovaného 2. o prevedenie na inú funkciu. Žiadosťou zo dňa 2.10.2017 žalobkyňa požiadala žalovaného
2. o prevedenie na inú funkciu. Žiadosťou zo dňa 12.10.2017 žalobkyňa požiadala žalovaného 2. o
prevedenie na inú funkciu. Žiadosťou zo dňa 7.11.2017 žalobkyňa požiadala žalovaného 2. o prevedenie
na inú funkciu. Listom zo dňa 21.9.2015 č. GR ZVJS-20-32/14-2015 oznámil žalovaný 1.
žalobkyni, že nesúhlasí s vyslaním na štúdium pri výkone štátnej služby na vysokej škole. Listom zo dňa
23.11.2016 č. ÚVTOSaÚVV-6-56-1/14-2016 oznámil žalovaný 2. žalobkyni, že prevedenie z oddelenia
ochrany na oddelenie väzby zamieta. Listom zo dňa 27.12.2016 č. ÚVTOSaÚVV-6-61-1/14-2016
oznámil žalovaný 2. žalobkyni, že prevedenie z oddelenia ochrany na oddelenie väzby zamieta. Listom
zo dňa 18.1.2017 č. GR ZVJS-5-4/14-2017 oznámil žalovaný 1. žalobkyni, že žiadosti o udelenie
súhlasu so získaním vzdelania nevyhovuje. Listom zo dňa 12.5.2017 č. ÚVTOSaÚVV-11991-1/14-2017
oznámil žalovaný 2. žalobkyni, že žiadosť o prevedenie na funkciu vedúci odborný referent príjmu úseku
administratívy oddelenia organizačno-právneho ústavu Leopoldov zamieta. Listom zo dňa 18.9.2017 č.
ÚVTOSaÚVV-11991-1/14-2017 oznámil žalovaný 2 žalobkyni, že prevedenie na funkciu pedagóg na
úseku pedagogických a psychologických činností oddelenia výkonu trestu ústavu Leopoldov zamieta.
Listom zo dňa 2.10.2017 č. ÚVTOSaÚVV-11991-1/14-2017 oznámil žalovaný 2. žalobkyni, že žiadosť
o prevedenie na funkciu odborný referent úseku výstrojno-výzbrojného oddelenia logistiky ústavu
Leopoldov zamieta. Listom zo dňa 20.10.2017 č. ÚVTOSaÚVV-11991-2/14-2017 oznámil žalovaný 2.
žalobkyni, že žiadosť o prevedenie na funkciu odborný referent úseku výstrojno-výzbrojného oddelenia
logistiky ústavu Leopoldov zamieta. Listom zo dňa 10.11.2017 č. ÚVTOSaÚVV-11991-1/14-2017
oznámil žalovaný 2. žalobkyni, že žiadosť o prevedenie na funkciu zástupcu vedúceho zmeny oddelenia
ochrany ústavu Leopoldov zamieta. Listom zo dňa 24.11.2017 č. ÚVTOSaÚVV-11991-1/14-2017
oznámil žalovaný 2. žalobkyni, že žiadosť o prevedenie na funkciu sociálny pracovník oddelenia výkonu
väzby ústavu Leopoldov zamieta. Listom zo dňa 09.01.2017 č. ÚVTOSaÚVV-12-2/14-2017 označeným
ako stanovisko k podaniu žalovaný 2. oznámil žalobkyni, že v súčasnej dobe študuje individuálne na
rôznych vysokých školách 9 príslušníkov zboru ústavu na II. stupni vysokej školy a 10 príslušníkov zboru
ústavu študuje na I. stupni vysokej školy. Ani jeden zo študujúcich príslušníkov zboru ústavu nedostal
súhlas na štúdium pri výkone štátnej služby.

4. Právne uzavrel, že žaloba je nedôvodná v celom rozsahu, preto ju zamietol. V konaní bolo nesporné,
že žalovaný 1. neudelil žalobkyni súhlas na štúdium a žalovaný 2. nevyhovel opakovaným žiadostiam
žalobkyne o prevedenie. Sporné bolo, či žalovaní 1. a 2. sa zamietajúcimi stanoviskami dopustili voči
žalobkyni diskriminačného konania z dôvodu pohlavia. Žalobkyňa svoju žalobu založila na skutkových
tvrdeniach, že je diskriminovaná z dôvodu pohlavia, čo je podľa nej dôvodom, prečo nemá
zabezpečený adekvátny prístup k iným pozíciám (napr. zástupca vedúceho zmeny,
referend výkonu väzby, vedúci odborný referend oddelenia organizačno-právneho, pedagóg oddelenia
výkonu trestu) a k vzdelávaniu, keď opakovane žiadala žalovaného 1. o udelenie súhlasu na štúdium,
tento jej nebol udelený a mužským kolegom udelený bol, a keď opakovane žiadala žalovaného 2.
o prevedenie na oddelenie výkonu väzby, jej žiadosti boli zamietnuté a niekoľkým mužským kolegom
bolo vyhovené, napriek tomu, že v zbore pôsobili kratšie a nemali záujem o zvyšovanie kvalifikácie. V
súvislosti argumentáciou žalobkyne, že je diskriminovaná z dôvodu pohlavia, prečo nemá zabezpečený
adekvátny prístup k iným pozíciám (napr. zástupca vedúceho zmeny, referend výkonu väzby, vedúci
odborný referent oddelenia organizačno-právneho, pedagóg oddelenia výkonu trestu) a k vzdelávaniu,
keď žalovaný 1. jej neudelil súhlas na štúdium, hoci mužským kolegom bol udelený, keď žalovaný 2.
jej opakovane zamietol žiadosti o prevedenie na oddelenie výkonu väzby, hoci mužským kolegom bolo
vyhovené, prvoinštančný súd poukázal § 35 ods. 6 a § 142a ods. 5 zákona o štátnej službe, podľa ktorých
prevedenie na inú funkciu ako aj súhlas na zvýšenie kvalifikácie, sú v služobnom pomere žalobkyne
nenárokovateľné (vychádzajúc z gramatického výkladu slovného spojenia „možno previesť“ a „môže
umožniť“). Žalobkyňa bola povinná uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, že žalovaní s ňou
zaobchádzali znevýhodňujúcim spôsobom, a že takéto zaobchádzanie bolo motivované diskrimináciou
z dôvodu pohlavia. Žalobkyňa však v konaní nepreukázala, že tým, že jej nebol daný súhlas na štúdium,
a že nebolo vyhovené jej žiadostiam o prevedenie, bola zo strany žalovaného 1. a žalovaného 2.
diskriminovaná, nakoľko postup nadriadených bol v súlade s § 35 ods. 6 a § 142a ods. 5 zákona o
štátnej službe.



5. Okresný súd uzavrel, že tvrdenie žalobkyne, že opísaným konaním žalovaného 1. a 2. došlo z ich
strany k diskriminácii žalobkyne z dôvodu jej pohlavia, vychádza z jej subjektívneho presvedčenia, avšak
takýto subjektívny názor na diskrimináciu jej osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej
mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Skutočnosť, že ide o subjektívny názor žalobkyne, vyplýva aj z
výsluchu žalobkyne, ktorá uviedla, že „si myslí, že niektorým ľuďom vadí, že žena by mohla byť viac ako
muž a preto nemá ani tú možnosť sa niekam posúvať. Zrejme to niekomu vadí, že ženy sa chcú vzdelávať
a chcú sa posúvať. Oni proste nepotrebujú ženy na funkčných miestach.“ Je prirodzené, že žalobkyňa
mohla nadobudnúť subjektívny pocit nespravodlivosti, keď napriek svojmu dlhoročnému pôsobeniu v
zbore a dobrovoľnému zvyšovaniu kvalifikácie, nebolo jej žiadostiam zo strany žalovaných vyhovené,
uvedené však automaticky neznamená, že zamietnutie jej žiadostí bolo odôvodnené diskrimináciou
z dôvodu pohlavia; žalobkyňa naopak so svojím vysokoškolským, navyše právnickým vzdelaním, si
mala byť vedomá skutočnosti, že právne predpisy vzťahujúce sa na ňou vykonávanú službu majú svoj
špecifický režim narozdiel od súkromnoprávnych predpisov a skutočnosť, že žalobkyňa si z vlastnej vôle,
vo voľnom čase, zvýšila kvalifikáciu, neznamená, že jej automaticky vznikol nárok na kariérny postup
a s týmto mala byť vopred uzrozumená.

6. Ďalej okresný súd poukázal na vzhľadom na služobné zaradenie žalobkyne, bol v danom prípade
povinný vychádzať aj z právnych záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedených v uznesení
sp. zn. III. ÚS 34/2017, podľa ktorých „V prvom rade je potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33
zákona č. 73/1998 Z. z. uviesť, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru... je svojou povahou
inštitútom verejného práva - ide o štátnozamestnanecký právny pomer. Takýto právny pomer nevzniká
zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po
celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom
súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej
úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru
a nárokov s ním súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov, ktorá sa vyhýba
implementácii zmluvných prvkov (pre služobný pomer cudzorodých) do vzťahov, ktoré sú založené
na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je charakteristické
jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach a povinnostiach príslušníkov...
Vychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, že zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov
ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany, než je tomu
u zamestnancov v pracovnom pomere resp. umožňuje služobným orgánom operatívnejšie využitie
príslušníkov ustanoviť ich na služobné miesto v danom zbore pre plnenie úloh v inej funkcii. S poukazom
na to je potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. uviesť,
že dikcia zákona hovorí o ustanovení do „voľnej funkcie“ a nie do „primeranej“, resp. „adekvátnej
funkcie“. Logickým výkladom citovaného ustanovenia preto dôvodne možno dospieť k záveru, že
citované predpoklady sa posudzujú z hľadiska potrieb a požiadaviek pre danú voľnú funkciu, čo nemožno
vykladať tak, že v prípade splnenia požadovaných kritérií je automaticky nárokovateľná adekvátna
voľná funkcia.“ Vzhľadom na charakter právnej sily tohto rozhodnutia, okresný súd musel na citované
rozhodnutie Ústavného súdu SR v tomto spore prihliadať, nakoľko služobný pomer príslušníkov zboru je
inštitútom verejného práva, kde sa poskytuje slabšia právna ochrana ako v prípade súkromnoprávnych,
pracovnoprávnych vzťahov.

7. Žalobkyňu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno, keď v prípade ňou tvrdenej diskriminácie bola
povinná preukázať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného 1. a 2.
Jedným zo základných predpokladov úspechu v sporovom konaní je unesenie dôkazného bremena, teda
faktického preukázania tvrdených skutočností. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností nesie
tá strana sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide
teda o tú stranu, ktorá existenciu takýchto skutočností tvrdí. Procesnoprávnym následkom neunesenia
dôkazného bremena stranou sporu je jej neúspech v spore. Ak chce byť žalobca v spore úspešný,
musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči žalovanému. O týchto
skutočnostiach je povinný poskytnúť tzv. plný dôkaz. Vzhľadom na predložené listinné dôkazy, ako
aj vykonaný výsluch žalobkyne, s prihliadnutím na vyjadrenia žalovaných, po zohľadnení všetkých
okolností daného prípadu s ohľadom na vykonané dokazovanie dospel okresný súd k záveru, že
žalobkyňa nepreukázala, že bola žalovanými 1. a 2. diskriminovaná z dôvodu pohlavia. Na druhej
strane žalovaní svojou argumentáciou preukázali, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušili a
nedošlo z ich strany k diskriminácii žalobkyne z dôvodu pohlavia. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
preukázať svoje skutkové tvrdenia ohľadom ňou tvrdenej a pociťovanej diskriminácie. Z obsahu spisu



nevyplynulo také konanie žalovaných, ktoré by zakladalo dôvodnosť vzniku diskriminačného konania
vo vzťahu k žalobkyni. Žalobkyni nevzniklo ani právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré
žalobkyňa navyše ani nijakým spôsobom bližšie neodôvodnila a neuviedla, ako dospela k žalovanej
sume.

8. Záverom uzavrel, že sa stotožnil s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2. v
časti neudelenia súhlasu na štúdium žalovaným 1. Žalobkyňa žiadala, aby sa žalovaný 2. ospravedlnil
za to, že v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania nemala prístup k odbornému
vzdelávaniu ako mužskí kolegovia, v tejto časti žalovaný 2. nie je pasívne vecne legitimovaný, nakoľko
podľa Rozkazu č. 19, ktorým sa ustanovuje rozsah personálnej právomoci a príslušnosť nadriadených
konať a rozhodovať vo veciach služobného pomeru príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, o
udelení súhlasu so získaním alebo zvýšením vzdelania vyslaním príslušníka zboru na štúdium pri výkone
štátnej služby na vysokej škole, koná a rozhoduje Generálny riaditeľ zboru. Navyše, navrhovaný petit, že
žalobkyňa nemala prístup k odbornému vzdelávaniu, neobstojí, nakoľko je evidentné, že takéto znenie
nie je pravdivé, keďže je nesporné, že žalobkyňa študovala a vyštudovala aj bez udelenia súhlasu, teda
prístup k odbornému vzdelávaniu mala.

9. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku tak, že žalovaným 1. a 2., ktorí boli v konaní plne úspešní, priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

10. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a s poukazom na odvolacie dôvody podľa §
365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentovala tým, že okresný súd aplikoval
všeobecnú úpravu dokazovania a úplne ignoroval existenciu špeciálnej úpravy, ktorú obsahuje § 11
ods. 2 antidiskriminačného zákona s poukazom na závery v odseku 51 a 53 odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Neprenesením dôkazného bremena odňal žalobkyni možnosť preukázať, že v jej prípade
postupoval žalovaný odlišne ako v prípadoch iných porovnateľných zamestnancov. Okresný súd svoje
rozhodnutie neodôvodnil a dôsledne ani neaplikoval § 311 Civilného sporového poriadku. Nesúhlasí s
poukazom prvoinštančného súdu v odseku 52 napadnutého rozsudku na závery uznesenia Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/2013, ktoré sa týkalo štátnozamestnaneckého pomeru a nejednalo sa
o antidiskriminačný spor. Žalobkyňa sa v tomto konaní neuchádzala o primeranú resp. adekvátnu
funkciu ale o voľnú funkciu. Okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že v
prípade štátnozamestnaneckého pomeru nemôže dochádzať k diskriminácii kvôli verejnoprávnej povahe
služobného pomeru. Poukázala na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Sirdar C-273/97 a Kreil C-285/98.

11. Žalovaný 1. ani žalovaný 2. odvolanie nepodali, žalovaný 1. sa vyjadril k odvolaniu žalobkyne a
uviedol, že napadnuté rozhodnutie navrhuje ako vecne správne potvrdiť. Žalobkyňa musela v konaní
prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k
priamej alebo nepriamej diskriminácii. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu.
Rozhodnutie ÚS SR III. ÚS 34/2013 mal v konaní preukázať, že v služobnom pomere sa uplatňuje
služobný postup striktnejšie ako v súkromnej sfére, pričom služobný postup nie je nárokovateľná
položka. Subjektívne presvedčenie žalobkyne ešte nenapĺňa právne závery o diskriminácii. To, že
okresný súd citoval uvedené rozhodnutie, neznamená, že rozhodol na jeho základe. Okresný súd
rozhodol, že nedošlo k naplneniu § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona z dôvodu, že zo skutočností,
ktoré uvádzala žalobkyňa, nebolo možné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo.

12. K vyjadreniu žalovaného 1. sa vyjadrila žalobkyňa a uviedla, že žiadosť na oddelenie výkonu väzby -
referent - spĺňala všetky predpoklady, zdravotnú spôsobilosť, odbornú spôsobilosť a prax, napriek tomu
bola prijatá osoby z civilu. Žiadosť na oddelenie logistiky - skladník, spĺňala všetky požiadavky, zdravotnú
spôsobilosť, odbornú spôsobilosť a prax. Miesto bolo obsadený mužským kolegom (C.), ktorý mal v
zbore krajšiu prax. Bola prihlásená aj kolegyňa, ktorá sa však z dôvodu špecializovaného odborného
vzdelania, výberového konania nezúčastnila. Výberové konanie malo diskriminačný charakter, nakoľko
ďalšie dve rovnaké miesta boli obsadené ľuďmi z civilu, ktorí nemali prax ani vzdelanie. Žiadosť o
prevedenie na funkciu VORŠ I. vedúci úseku administratívy organizačno-právneho oddelenia - plne
spĺňala všetky požiadavky, napriek tomu bolo miesto obsadené kolegom (z oddelenia ochrany
O.). Je klamstvo, že v čase prijatia žiadosti už bolo miesto obsadené kolegom, miesto bolo voľné 3



mesiace, hneď ako sa o ňom dozvedela podala 1 žiadosť poštou a 2. žiadosť priamo vedúcemu. Nebolo
zriadené výberové konanie, preto sa domnieva, že po prejavení záujmu o toto miesto ho rýchlo obsadili
mužským kolegom. Žiadosť sociálny pracovník oddelenia väzby - v tomto jedinom prípade nespĺňala
odbornú kvalifikáciu v odbore sociálna práca. Žiadosť pedagóg oddelenia výkonu trestu - plne spĺňala
požiadavky, nebolo zriadené výberové konanie, bol prijatý mužský kolega (Ing. O.), ktorý mal podstatne
menšiu prax v zbore ako žalobkyňa a podľa rozkazu GR č. 33 nespĺňal odbornú kvalifikáciu. Žiadosť na
GR - spĺňala všetky požiadavky, bol vybratý mužský kolega, ktorý neslúži v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov.
Žiadosť na zástupcu vedúceho zmeny - v tomto jedinom prípade už v čase podania žiadosti nespĺňala
zdravotnú spôsobilosť. Pripojila čestné prehlásenie Mgr. O. J. a čestné prehlásenie Mgr. Z. M..

13. K vyjadreniu žalobkyne k vyjadreniu žalovaného 1. k odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný 2.,
ktorý uviedol, že mu nie je zjavné, čím sa mal podľa názoru žalobkyne okresný súd navyše zaoberať.
V sporovom konaní zaťažuje žalobcu povinnosť jednak poukázať, na ktoré konkrétne porušenie svojich
práv poukazuje a súčasne podložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Túto povinnosť v civilnom procese nie
je možné neprípustným spôsobom prenášať na súd, resp. na iných účastníkov konania. Žalobkyňa
opakovane poukazuje na jednotlivé žiadosti o predvedenie na iné oddelenia ústavu, resp. na iné funkcie.
Za diskriminačné konanie považuje fakt, že jej žiadostiam nebolo zo strany ústavu vyhovené, resp. že
na dané voľné funkčné miesta boli ustanovení mužskí kolegovia, prípadne prijaté osoby z civilného
prostredia (teda novo-prijatý príslušníci ZVJS). Žalobkyňu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno, t.j.
bola povinná preukázať že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobkyňa, zrejme
ignorujúc akékoľvek dôkazy v jej neprospech (napr. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV ÚS 16/09), navyše rozširuje pohnútku diskriminácie nad samotný antidiskriminačný zákon,
kedy za pohnútku považuje okrem pohlavia i fakt, že na voľné funkčné miesto mali byť prijaté osoby
z civilného prostredia. Ku všetkým žiadostiam žalobkyne o prevedenie na iné oddelenia, resp. na
iné funkcie sa vyjadril listom č. ÚVTOSaÚVV-spor-17-4/13-2018 zo dňa 28.12.2018. Považuje za
relevanatné reflektovať na tvrdenia žalobkyne, ktorá priznáva, že na jednu žiadosť nespĺňala kvalifikačné
predpoklady vzdelania. Taktiež priznáva, že v prípade jej žiadosti o prevedenie na funkciu zástupcu
vedúceho zmeny úseku strážnej činnosti oddelenia ochrany nespĺňala zdravotnú spôsobilosť. V danej
veci je potrebné uviesť, že na predmetnú voľnú funkciu zástupcu vedúceho zmeny úseku strážnej
činnosti oddelenia ochrany bola ustanovená príslušníčka ústavu, čím je možné vyvrátiť domnienku
žalobkyne o údajnej diskriminácii z dôvodu pohlavia. Skutočnosť, že žalobkyni nebolo na základe
jej žiadosti vyhovené nemožno spájať s nerovnakým zaobchádzaním, t.j. nejednotným prístupom na
„kariérny postup“. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 34/2013. K jednotlivým
žiadostiam o prevedenie sa vyjadrujú dotknutí vedúci konkrétnych oddelení, t.j. či súhlasia s prevedením
alebo nie. Pri rozhodovaní riaditeľa ústavu o vyhovení/nevyhovení žiadosti je možné brať do úvahy i
doterajší postoj príslušníka k plneniu služobných povinností (napr. disciplinárne konania), systemizáciu
funkčných miest (tzn. ministrom spravodlivosti SR určené tabuľky zloženia počtov príslušníkov na
jednotlivých oddeleniach) a jej obsadenosť. Pri rozhodovaní o ustanovení do voľných funkcií príslušníkov
je potrebné prihliadať i na obsadenosť jednotlivých oddelení so zámerom dôsledného plnenia povinností
pri potrebe dostatočného množstva personálu. O ustanovení do funkcie preto rozhodujú nadriadení
v spojitosti s aktuálnymi potrebami v zbore, čím sa sleduje oprávnený záujem, ktorý je primeraný a
nevyhnutný na dosiahnutie plnenia úloh v pôsobnosti zboru. Pri rozhodovaní o žiadostiach o prevedenie
na inú funkciu je okrem iného možné brať do úvahy i tzv. disciplinárnu minulosť príslušníka, teda doterajší
postoj k plneniu služobných povinností, pričom menovanej boli udelené disciplinárne opatrenia ako i
výčitka (prvé disciplinárne konanie voči menovanej bolo začaté 1.2.2016, druhé disciplinárne konanie
bolo začaté dňom 3.11.2017, tretie a posledné disciplinárne konanie bolo začaté dňa 16.3.2018).

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
CSP), po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku



bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť, keďže rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 387 CSP.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne,
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu I. výrokom zamietol (žalovaný
1. a žalovaný 2. porušili zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch a
obdobných pracovných vzťahoch vo vzťahu k žalobkyni, čím značným spôsobom znížili jej spoločenské
uplatnenie, žalovanému 1. a žalovanému 2. sú povinní upustiť od svojho konania a napraviť tak
protiprávny stav a to tak, že zabezpečia, aby žalobkyňa mala taký istý prístup k vedúcim funkciám
a k odbornému vzdelávaniu ako mužskí kolegovia, žalovaný 1. a žalovaný 2. sú povinní písomne sa
žalobkyni ospravedlniť a to v nasledujúcom znení: „Ústav na výkon trestu odňatia
slobody a Ústav na výkon väzby v Leopoldove, so sídlom Gucmanova 670/19,
920 41 Leopoldov, sa týmto ospravedlňuje žalobkyni za to, že jej práva a právom chránené záujmy
boli dotknuté diskriminačným konaním v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania v
pracovných vzťahoch a obdobných pracovných vzťahoch, v dôsledku čoho nemala prístup k vedúcim
funkciám a odbornému vzdelávaniu ako mužskí kolegovia“, žalovaný 1. a žalovaný 2 sú povinní doručiť
písomné vyhotovenie ospravedlnenia na adresu trvalého bydliska žalobkyne a tiež ho vystaviť v sídle
žalovaného na viditeľné a dobre prístupné miesto, žalovaný 1. a žalovaný 2. sú povinní zaplatiť žalobkyni
nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- Eur) a II. výrokom priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania
a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a preto nemôže dať za pravdu odvolateľke.

17. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobkyne, odvolací súd považuje za podstatné uviesť
nasledovné:

18. Podľa § 307 CSP, antidiskriminačný spor je spor, ktorý sa týka porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou.

19. Antidiskriminačné spory predstavujú osobitnú množinu sporov v civilnom súdnom konaní. Tieto spory
patria do skupiny sporov, pre ktoré sú príznačné tzv. procesné odklony. Tieto odôvodňujú svoju legitimitu
svojou eurokonformitou a neposlednom rade majú svoje nespochybniteľné miesto v rámci ustanovení
Civilného sporového poriadku v súvislosti s vymožiteľnosťou práva na rovnaké zaobchádzanie.

20. Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania
spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti
k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia Ustanovenia antidiskriminačného zákona
upravujú porušenie zásady rovnakého zaobchádzania expressis verbis. Napriek tomu je z týchto
ustanovení zrejmé, že k porušeniu uvedenej zásady dochádza pri diskriminácii zo
zákonom vymedzených dôvodov. Výpočet diskriminačných dôvodov je relatívne otvorený, keďže
diskriminačný dôvod iného postavenia zahŕňa aj situácie, ktoré nie sú výslovne uvedené v enumerácii
týchto dôvodov a predstavuje variabilný prvok v prípade situácií, ktoré zákonodarca
nepredvídal. Súd v prípade posudzovania konkrétneho prípadu, v rámci ktorého obeť diskriminácie
namieta porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu iného postavenia, aplikuje induktívny
myšlienkový proces. Pomocou spoločného posudzovania výslovne uvedených dôvodov diskriminácie
teda zisťuje, čo tieto dôvody spája a vystihuje. Účelom opísaného myšlienkového pochodu sudcu má



byť zistenie, či ním posudzovaný dôvod iného postavenia, ktorý môže predstavovať „nový" dôvod
diskriminácie, je možné zahrnúť pod konštrukciu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu
iného postavenia. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania teda predstavuje rešpektovanie
zákazu diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k
národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu, vyššie uvedeného iného postavenia. Spor spočívajúci v otázke
porušenia dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania má teda svoje mantinely v antidiskriminačnej
legislatíve, t. j. v hmotnom práve, ktorého súčasná podoba je výsledkom dlhodobého vývoja a
ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít predovšetkým na nadnárodnej úrovni.
Slovenská antidiskriminačná legislatíva poskytuje obetiam porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
extenzívnu mieru ochrany. Jej reflexiou je demonštratívny výpočet antidiskriminačných dôvodov. To však
neznamená, že pod antidiskriminačný dôvod iného postavenia možno subsumovať akékoľvek dôvody.
Je záujmom zákonodarcu, aby išlo len o také prípady, ktoré sú rovnako alebo obdobne závažné ako
dôvody vyjadrené v zákone expressis verbis.

21. Podľa § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady
rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté
porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu
označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný"),
ods. 2 žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca
oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo. Diskriminovaná osoba sa môže domáhať najmä toho, aby porušiteľ zásady
rovnakého zaobchádzania upustil od svojho konania. Obeť diskriminácie sa môže tiež domáhať nápravy
protiprávneho stavu, ak je to možné, alebo poskytnutia zadosťučinenia, ktoré má zväčša požadovanú
formu verejného ospravedlnenia . V prípade, že morálna satisfakcia v podobe ospravedlnenia
nepostačuje, môže sa obeť diskriminácia domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu
náhrady nemajetkovej ujmy určí súd po zvážení všetkých okolností prípadu, pričom prihliadne najmä na
závažnosť a mieru vzniknutej ujmy u obete diskriminácie ako aj časový aspekt protiprávneho stavu.

22. Antidiskriminačné spory s poukazom na ustanovenie § 307 CSP uvedeného v odseku 19 predstavujú
osobitnú množinu sporov v civilnom súdnom konaní. Aby bolo možné hovoriť o porušení zásady
rovnakého zaobchádzania, musí existovať dôvodný záver o porušení zákazu diskriminácie.
Tento zákaz nie je vyjadrený len v antidiskriminačnom zákone, ale možno ho nájsť aj v ustanoveniach
iných právnych predpisov. Zákon síce nekladie na žalobcu povinnosť vecného odôvodnenia návrhu
na začatie civilného súdneho konania vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, avšak
samotná žaloba musí spĺňať kvalitatívnu podmienku porušenia tejto zásady prima facie. V prvom
rade musí žalobca preukázať pri namietaní určitej formy diskriminácie, že existuje (existoval) rozdiel v
zaobchádzaní s ním, v porovnaní s inou osobou, ktorá sa nachádza v rovnakej alebo podobnej situácii.
Ďalšou podmienkou je preukázanie, že napadnutým konaním vznikla prípadnej obeti diskriminácie
nejaká nevýhoda. Medzi dôvodom rozdielneho zaobchádzania a vzniknutou nevýhodou musí existovať
kauzálna súvislosť. Ani zásada prima facie nezbavuje žalobcu dôkaznej povinnosti automaticky. Ak má
žalobca objektívne možnosť získať dôkazné prostriedky za účelom preukázania svojich tvrdení, je v jeho
záujme, aby tieto dôkazné prostriedky v žalobe uviedol. Ak sa tak nestane, vystavuje sa tým, okrem
iného postupu súdu, ktorý neaplikuje procesný inštitút preneseného dôkazného bremena automaticky,
ale až potom, čo dospeje k dôvodnému záveru o možnom porušení práva na rovnaké zaobchádzanie.
Ak súd k takémuto záveru nedospeje, vystavuje sa žalobca riziku procesného následku nesplnenia
dôkaznej povinnosti, ktorým je zamietnutie žaloby. Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho
osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu.
Z vnútroštátnej právnej úpravy (od 1. júla 2004 § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v
sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú
stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností,
z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca
musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne
usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou
diskriminačného konania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod), pohlavie a pod. Až následne sa



presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila
zásadu rovnakého zaobchádzania (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/09). Ustanovenie §
11 ods. 2 antidiskriminačného zákona je primietnutím smernice Rady EÚ 2000/43/EC zo dňa 29.6.2000
(ktorou sa ustanovuje zásada rovnakého zaobchádzania medzi osobami bez ohľadu na ich rasový alebo
etnický pôvod do občianskeho súdneho konania Slovenskej republiky ohľadne dôkazného bremena v
sporoch, kde osoby tvrdia, že voči nim došlo k priamej či nepriamej diskriminácii.

23. Súd prvej inštancie postupoval správne ak vec právne posudzoval nielen podľa ustanovení
antidiskriminačného zákona, ale vzhľadom na služobné zaradenie žalobkyne u žalovaného 2. na funkcii
samostatný strážny aj podľa ustanovení zákona o štátnej službe (zákona č. 73/1998 Z. z.), ktorý sa
vzťahuje aj na štátnu službu príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, ku
ktorému je patrí aj žalobkyňa. Vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenému porušeniu zákazu diskriminácie z
dôvodu pohlavia okresný súd uzavrel (a odvolací súd sa s tým stotožňuje), že žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno (ohľadom skutkového tvrdenia ohľadom ňou tvrdenej a pociťovanej diskriminácie),
a teda podľa odvolacieho súdu nepreukázala skutočnosti, ktoré by na základe racionálneho posúdenia
založili prenos dôkazného bremena na žalovaných, t. j. skutočnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť,
že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jej osoby, keďže na prenesenie dôkazného bremena v
takomto spore zo strany žalobcu na žalovaného nestačí len tvrdenie žalobcu, že zo strany žalovaného
došlo k jeho diskriminácii, ale je potrebné, aby žalobca predložil také relevantné dôkazy, z ktorých
možno dôvodne (teda bez zásadnejších dôvodných pochybností) usudzovať, že k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania v jeho prípade došlo. S ohľadom na uvedené aj v odseku 22 sa odvolací
súd nestotožnil s námietkou žalobkyne, že okresný súd ignoroval existenciu špeciálnej úpravy § 11 ods.
2 antidiskriminačného zákona v odsekoch 51 a 53 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Zároveň sa
nemožno stotožniť, že neprenesením dôkazného bremena na žalovaného došlo k odňatiu žalobkyni
preukázať, že žalovaný v jej prípade postupoval odlišne v porovnateľných prípadoch (pričom ani v
odvolaní žalobkyňa tieto porovnateľné prípady bližšie neoznačila).

24. V nadväznosti na odsek 23 odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa v súvislosti s podanými
žiadosťami o služobné voľno žalovanému 1. (zo dňa 16.9.2015 a zo dňa 2.1.2017) a žiadosťami
podanými žalovanému 2. (zo dňa 3.5.2016 o prevedenie na oddelenie výkonu väzby, zo dňa 1.11.2016
o prevedenie na oddelenie výkonu väzby, zo dňa 10.12.2016 o prevedenie na inú funkciu - referent
režimovej činnosti oddelenia výkonu väzby, zo dňa 18.4.2017 o prevedenie na inú funkciu - referent
referátu príjmu úseku administratívy organizačno-právneho oddelenia ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, zo
dňa 21.8.2017 o prevedenie na inú funkciu pedagóg úseku pedagogických a psychologických činností
oddelenia výkonu trestu ústavu, zo dňa 22.9.2017 o prevedenie - odborný referent úseku výstrojno-
výzbrojného oddelenia logistiky ústavu Leopoldov, zo dňa 4.10.2017 o prevedenie na inú funkciu -
odborný referent úseku výstrojno-výzbrojného oddelenia logistiky ústavu Leopoldov, zo dňa 10.11.2017
o prevedenie na inú funkciu - zástupcu vedúceho zmeny oddelenia ochrany, zo dňa 7.11.2017 o
prevedenie na inú funkciu - sociálny pracovník oddelenia výkonu väzby ústavu Leopoldov, neoznačila v
žalobe ani počas konania súde prvej inštancie konkrétnu osobu v porovnaní, s ktorou existoval rozdiel
v zaobchádzaní, a ktorá sa nachádza v rovnakej alebo podobnej situácii (ako žalobkyňa), ktorej bola
podľa rozhodnutia Lekárskej posudkovej komisie II zo dňa 14.3.2017 ponechaná zdravotná kvalifikácia
C (spôsobilý na výkon štátnej služby policajta s obmedzením bez nočných zmien, bez expozície RTG
žiarenia na dva roky).

25. Podľa § 311 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobca nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

26. V prípade antidiskriminačných sporov môže súd aj nad rámec dôkazov navrhovaných žalobcom
vykonať ďalšie dôkazy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Uplatní sa teda vyšetrovací princíp,
čo je zásadný odklon od všeobecnej úpravy procesného dokazovania, ktorá spočíva na prejednacom
princípe. Všeobecná úprava je založená na kontradiktórnosti procesu, v ktorom proti sebe stoja dve
strany s protichodným záujmom na výsledku sporu, a na procesnej aktivite sporových strán, ktoré sú
zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich
tvrdení. V zásade to znamená, že u antidiskriminačného sporu ako sporu s ochranou
slabšej strany sa súd nebude musieť v plnej miere spoliehať na to, že slabšia strana v konaní sama
predloží všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd môže prevziať dôkaznú iniciatívu a aj bez
návrhu účastníkov konania môže obstarať a zabezpečiť dôkazy. Je potrebné však poukázať na to, že na



rozdiel od ustanovení Civilného mimosporového poriadku, ktorý ukladá povinnosť súdu vykonať dôkazy
na zistenie skutočného stavu veci, Civilný sporový poriadok v uvedenom ustanovení dáva súdu síce
možnosť prekročiť to, čo strany navrhujú, teda súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré neboli slabšou stranou
navrhnuté, no naplnenie tejto možnosti sa nedá nijako vynucovať ani zabezpečiť.

27. Žalobkyňa namietala, že prvoinštančný súd dôsledne neaplikoval § 311 CSP (uvedené bližšie
nijako nekonkretizovala), s čím sa odvolací súd nestotožnil poukazujúc na uvedené v odseku 25, keď
predmetné ustanovenie neobsahuje povinnosť súdu ale dáva súdu možnosť vykonania dôkazov, ktoré
neboli žalobcom v antidiskriminačnom spore navrhnuté.

28. Nesúhlas žalobkyne s poukazom súdu prvej inštancie na uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 34/2013
v odseku 52 odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa odvolacieho súdu neobstojí, napriek tomu, že
možno žalobkyni prisvedčiť v tom, že sa nejednalo o antidiskriminačný spor. Odvolací súd má za to, že
súd prvej inštancie (len) podporne poukázal na závery Ústavného súdu SR, čím zdôraznil skutočnosť,
že zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v
služobnom pomere, teda aj žalobkyni, nižšiu mieru ochrany, než je tomu u zamestnancov v pracovnom
pomere. Ale už nekonštatoval záver, že v prípade štátnozamestnaneckého pomeru nemôže dochádzať k
diskriminácii kvôli verejnoprávnej povahe služobného pomeru, čo teda nedôvodne namietala žalobkyňa.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 2a zákona o štátnej službe (ktorý citoval v odseku 44
odôvodnenia napadnutého rozsudku aj súd prvej inštancie), a ktorý sa týka aj žalobkyne, podľa ktorého
práva ustanovené zákonom o štátnej službe sa zaručujú rovnako (aj) príslušníkom Zboru väzenskej
a justičnej stráže v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných
právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom (antidiskriminačný zákon).

29. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej
rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

30. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.
V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené
v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

31. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

32. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil rozsudok, stručne, jasne a
výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal,
akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil, čím splnil zákonné kritériá
odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd sa v rozsahu postačujúcom pre
správne rozhodnutie vo veci samej vysporiadal s námietkami žalobcu a jeho právnou argumentáciou.
Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí ani námietka žalobcu, že napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný s ohľadom na už vyššie uvedené. Zo strany súdu prvej inštancie podľa odvolacieho



súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu a to k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia
v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 CSP) vo vzťahu k odôvodneniu vyhovenia žalobe.
Zároveň podľa odvolacieho súdu teda nedošlo ani k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo
na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
keď rozhodnutie okresný súd fakticky v relevantných záveroch riadne právne aj vecne odôvodnil na
strane 51 až 54 (s ktorými sa odvolací súd stotožnil).

33. Podľa § 366 písm. a) CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

34. Podľa § 384 ods. 3 CSP, odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366.

35. V súvislosti s predloženými čestnými prehláseniami Ing. Z. M. a Mgr. O. J. odvolací súd uvádza, že
s poukazom na § 366 v spojení s § 384 ods. 3 CSP nedoplnil dokazovanie, keď neboli splnené zákonné
predpoklady, keď žalobkyňa nepreukázala, že predložené písomné doklady nemohla použiť bez svojej
viny v doterajšom konaní.

36. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

37. S poukazom na vyššie uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobkyne (v celom rozsahu)
zamietol (I. výrok) rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými
tvrdeniami odvolateľky, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil,
vrátane rovnako vecne správneho výroku o náhrade trov konania (II. výrok), odvolaním napadnutý bez
uvedenia osobitných odvolacích dôvodov.

38. V odvolacom konaní plne úspešným žalovaným odvolací súd priznal nárok náhradu trov konania
voči žalobkyni v plnom rozsudku podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, keďže nezistil dôvody
odôvodňujúce na postup podľa § 257 CSP. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

39. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).



V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).